NÁVRHY GENERÁLNEHO ADVOKÁTA
EVGENI TANČEV
prednesené 9. februára 2017 (1)
Vec C‑578/16 PPU
C. K.,
H. F.,
A. S.
proti
Republika Slovenija
[návrh na začatie prejudiciálneho konania, ktorý podal Vrhovno sodišče (Najvyšší súd, Slovinsko)]
„Návrh na začatie prejudiciálneho konania – Pojem ‚vnútroštátny súd, proti ktorého rozhodnutiu nie je prípustný opravný prostriedok podľa vnútroštátneho práva‘ – Spoločný európsky azylový systém – Určenie členského štátu zodpovedného za posúdenie žiadosti o medzinárodnú ochranu – Nariadenie (EÚ) č. 604/2013 – článok 3 ods. 2 druhý pododsek – Systémové chyby zodpovedného členského štátu v konaní o azyle a podmienkach prijímania žiadateľov– Článok 17 ods. 1 – Doložka zvrchovanosti“
I. Úvod
1. Prejednávaný návrh na začatie prejudiciálneho konania sa týka výkladu nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) č. 604/2013 z 26. júna 2013, ktorým sa stanovujú kritériá a mechanizmy na určenie členského štátu zodpovedného za posúdenie žiadosti o medzinárodnú ochranu podanej štátnym príslušníkom tretej krajiny alebo osobou bez štátnej príslušnosti v jednom z členských štátov(2). Toto nariadenie má za cieľ, rovnako ako jeho predchodcovia(3), na jednej strane zabrániť tomu, aby si štátni príslušníci tretích krajín mohli podaním žiadosti o medzinárodnú ochranu vo viacerých členských štátoch vybrať členský štát, ktorý posúdi ich žiadosť (jav nazývaný „forum shopping“), a na druhej strane zabezpečiť, aby každá žiadosť bola skutočne posúdená členským štátom.(4) Na tento účel nariadenie č. 604/2013 stanovuje, že každú žiadosť posúdi iba jeden členský štát a uvádza kritériá, ktoré umožňujú určiť, ktorý členský štát treba označiť za zodpovedný za posúdenie žiadosti.(5)
2. Čo sa stane v prípade, ak sa tvrdí, že členský štát, ktorý bol označený ako zodpovedný podľa kritérií uvedených v nariadení č. 604/2013, nedodržiava základné práva žiadateľov o azyl? Je pravda, že členské štáty garantujú dodržiavanie základných práv tak, ako sú uvedené nielen v Charte základných práv Európskej únie (ďalej len „Charta“), ale aj v Európskom dohovore o ochrane ľudských práv a základných slobôd, podpísanom v Ríme 4. novembra 1950 (ďalej len „EDĽP“), a v Dohovore o právnom postavení utečencov, podpísanom v Ženeve 28. júla 1951(6) (ďalej len „Ženevský dohovor“). Napriek tomu však nemožno vylúčiť, že vznikne situácia, keď členský štát porušuje základné právo žiadateľov o azyl. Nariadenie č. 604/2013 berie do úvahy takýto prípad. Jeho článok 3 ods. 2 druhý pododsek totiž stanovuje, že žiadateľa nemožno odovzdať do zodpovedného členského štátu, keď v tomto členskom štáte existujú v konaní o azyle a podmienkach prijímania žiadateľov systémové chyby, na základe ktorých hrozí neľudské alebo ponižujúce zaobchádzanie v zmysle článku 4 Charty.
3. Čo však v prípade, ak sa chyby týkajú iba konkrétnej situácie jedného žiadateľa, pričom neovplyvňujú úplne celý azylový systém zodpovedného členského štátu? Možno tieto chyby posúdiť ako „systémové“ v zmysle článku 3 ods. 2 druhého pododseku nariadenia č. 604/2013? Ak ich takto posúdiť nemožno, zakladajú napriek tomu tieto chyby povinnosť neodovzdať žiadateľa do zodpovedného členského štátu? To sú otázky, na ktoré musí Súdny dvor odpovedať v prejednávanej veci.
II. Právny rámec
A. Medzinárodné právo
4. Článok 3 EDĽP stanovuje:
„Nikoho nemožno mučiť alebo podrobovať neľudskému alebo ponižujúcemu zaobchádzaniu alebo trestaniu.“
5. Článok 33 Ženevského dohovoru stanovuje:
„1. Žiadny zmluvný štát nevyhostí utečenca akýmkoľvek spôsobom alebo ho nevráti na hranice území, na ktorých by jeho život alebo jeho osobná sloboda boli ohrozené z dôvodov jeho rasy, náboženstva, národnosti, príslušnosti k určitej sociálnej skupine alebo zastávania určitých politických názorov.
2. Výhody tohto ustanovenia však nemôže požadovať utečenec, ktorého odôvodnene možno považovať za nebezpečného pre bezpečnosť štátu, v ktorom sa nachádza, alebo ktorý po tom, čo bol právoplatným rozsudkom uznaný za vinného z osobitne závažného trestného činu, predstavuje nebezpečenstvo pre spoločnosť tohto štátu.“
B. Právo Únie
1. Charta
6. Článok 4 Charty stanovuje:
„Nikoho nemožno mučiť ani podrobovať neľudskému alebo ponižujúcemu zaobchádzaniu alebo trestu.“
7. Článok 19 ods. 2 Charty stanovuje:
„Nikto nesmie byť vysťahovaný, vyhostený ani vydaný do štátu, v ktorom existuje vážne riziko, že bude vystavený trestu smrti, mučeniu alebo inému neľudskému alebo ponižujúcemu zaobchádzaniu alebo trestu.“
2. Nariadenie č. 604/2013
8. Článok 3 ods. 2 nariadenia č. 604/2013 s názvom „Prístup k postupu posudzovania žiadosti o medzinárodnú ochranu“ stanovuje:
„Keď nie je možné určiť žiaden členský štát zodpovedný za posúdenie žiadosti o azyl na základe kritérií vymenovaných v tomto nariadení, je prvý členský štát, v ktorom bola žiadosť o azyl podaná, zodpovedný za jej posúdenie.
Ak nie je možné odovzdanie žiadateľa do členského štátu, ktorý je primárne určený za zodpovedný, pretože sa zo závažných dôvodov možno domnievať, že v konaní o azyle a podmienkach prijímania žiadateľov existujú v danom členskom štáte systémové chyby, na základe ktorých hrozí žiadateľom neľudské alebo ponižujúce zaobchádzanie v zmysle článku 4 [Charty], členský štát uskutočňujúci proces určovania zodpovedného členského štátu pokračuje v posudzovaní kritérií stanovených v kapitole III s cieľom zistiť, či iný členský štát nemôže byť určený ako zodpovedný.
Ak nemožno vykonať odovzdanie podľa tohto odseku do žiadneho členského štátu určeného na základe kritérií stanovených v kapitole III alebo do prvého členského štátu, v ktorom bola podaná žiadosť, stane sa zodpovedným členským štátom členský štát, ktorý uskutočňuje proces určovania zodpovedného členského štátu.“
9. Článok 17 ods. 1 nariadenia č. 604/2013, nazvaný „Ustanovenia o práve vlastného uváženia“, stanovuje:
„Odchylne od článku 3 ods. 1 môže každý členský štát rozhodnúť, že posúdi žiadosť o medzinárodnú ochranu, ktorú mu podal štátny príslušník tretej krajiny alebo osoba bez štátnej príslušnosti, dokonca aj keď mu podľa kritérií stanovených v tomto nariadení neprislúcha zodpovednosť za takéto posúdenie.
Členský štát, ktorý sa rozhodne posúdiť žiadosť o medzinárodnú ochranu podľa tohto odseku, sa stane zodpovedným členským štátom a prevezme záväzky súvisiace s takouto zodpovednosťou. V príslušných prípadoch informuje prostredníctvom elektronickej komunikačnej siete ‚DubliNet‘ vytvorenej na základe článku 18 nariadenia (ES) č. 1560/2003 členský štát, ktorý bol predtým zodpovedný, členský štát, ktorý uskutočňuje proces určenia zodpovedného členského štátu alebo členský štát, ktorý bol dožiadaný, aby prevzal žiadateľa, alebo ho prijal späť.
Členský štát, ktorý sa v súlade s týmto odsekom stáva zodpovedným, túto skutočnosť bezodkladne uvedie v systéme Eurodac v súlade s nariadením (EÚ) č. 603/2013 doplnením dátumu, kedy bolo prijaté rozhodnutie posúdiť žiadosť.“
III. Skutkový stav, konanie vo veci samej a prejudiciálne otázky
10. Pani C. K., sýrska štátna príslušníčka, a jej manžel, pán H. F., egyptský štátny príslušník, vstúpili na územie členských štátov cez Chorvátsko 16. augusta 2015. Mali turistické víza vydané Chorvátskom, ktoré boli platné od 6. augusta 2015 do 28. augusta 2015.
11. Dňa 17. augusta 2015, pani C. K., ktorá bola v šiestom mesiaci tehotenstva, a pán H. F. vstúpili do Slovinska s falošnými gréckymi dokladmi totožnosti. V súčasnosti sa nachádzajú v Slovinsku a sú ubytovaní v prijímacom centre pre žiadateľov o azyl v Ľubľane.
12. Pani C. K. a pán H. F. podali 20. augusta 2015 žiadosti o medzinárodnú ochranu v Slovinsku. Z pripomienok slovinskej vlády vyplýva, že v ten istý deň lekár vyšetril pani C. K. a zistil, že tehotenstvo prebieha normálne, že pani C. K. nemá žiadne zjavné psychologické symptómy a že komunikuje dobre. Aj pán H. F. bol v ten istý deň vyšetrený lekárom, ktorý zistil, že jeho zdravotný stav je dobrý.(7)
13. Slovinské orgány sa 28. augusta 2015 obrátili na chorvátske orgány. Chorvátska republika 14. septembra 2015 odpovedala, že je zodpovedná za posúdenie žiadosti pani C. K. a pána H. F.
14. Pani C. K. 20. novembra 2015 porodila chlapca, A. S. Dňa 27. novembra 2015 bola za A. S. v Slovinsku podaná žiadosť o medzinárodnú ochranu. Slovinské orgány rozhodovali o tejto žiadosti spolu so žiadosťami, ktoré podali pani C. K. a pán H. F.
15. Slovinské orgány dostali 18. januára 2016 od zástupcu žalobcov lekárske správy potvrdzujúce rizikové tehotenstvo pani C. K., ako aj jej problémy pri pôrode. Medzi týmito dokumentmi sa nachádzal psychiatrický posudok pani C. K. zo 4. decembra 2015, v ktorom sa uvádzalo, že pani C. K. a jej novonarodené dieťa musia zostať v prijímacom centre, pretože potrebujú starostlivosť. V ďalších psychiatrických posudkoch z 1. apríla, 15. apríla, 22. apríla a 13. mája 2016, sa uvádza, že pani C. K. trpí od pôrodu depresiou a pravidelnými samovražednými sklonmi, ktoré vyplývajú z neistoty týkajúcej sa jej postavenia.
16. Najmä vzhľadom na prítomnosť maloletého dieťaťa požadovali slovinské orgány od svojich chorvátskych kolegov ubezpečenie týkajúce sa lekárskej starostlivosti, ktorú dostane rodina v ubytovacom centre v Chorvátsku. Dňa 7. apríla 2016 boli slovinské orgány ubezpečené, že pani C. K., pán H. F. a ich dieťa dostanú v Chorvátsku ubytovanie, primeranú starostlivosť a potrebnú liečbu.(8)
17. Rozhodnutím z 5. mája 2016 (ďalej len „rozhodnutie z 5. mája 2016“) slovinské orgány odmietli posúdiť žiadosti pani C. K., pána H. F. a pána A. S. o medzinárodnú ochranu. Toto rozhodnutie sa zakladá na článku 12 ods. 2 nariadenia č. 604/2013, podľa ktorého, ak je žiadateľ držiteľom platného víza, je za posúdenie žiadosti o medzinárodnú ochranu zodpovedný ten členský štát, ktorý vydal toto vízum.
18. Rozsudkom z 1. júna 2016, Upravno sodišče (Správny súd, Slovinsko) zrušil rozhodnutie z 5. mája 2016. Uznesením z toho istého dňa tento súd odložil výkon rozhodnutia z 5. mája 2016 až do prijatia konečného rozhodnutia v správnom spore.
19. Rozsudkom z 29. júna 2016, Vrhovno sodišče (Najvyšší súd, Slovinsko) zmenil rozsudok Upravno sodišče (Správny súd) a potvrdil rozhodnutie z 5. mája 2016. Vrhovno sodišče (Najvyšší súd) sa najmä domnieval, že článok 3 ods. 2 druhý pododsek nariadenia č. 604/2013 nemožno uplatniť. Existencia systémových chýb v konaní o azyle a podmienkach prijímania žiadateľov v Chorvátsku totiž nebola preukázaná žiadnou správou inštitúcií Európskej únie alebo Vysokého komisára Organizácie spojených národov pre utečencov. Naopak zo správy tohto Vysokého komisára vyplýva, že situácia v Chorvátsku je dobrá, a najmä, že podmienky prijímania utečencov v centre v Kutine v Chorvátsku, sú dobré. Toto centrum, určené pre zraniteľné skupiny žiadateľov o azyl, môže prijať až sto žiadateľov, ale zvyčajne v ňom býva iba dvadsať až tridsať žiadateľov. Prístup k starostlivosti je v tomto centre zabezpečený (prichádza tam raz do týždňa lekár, ako aj gynekológ) a v naliehavom prípade majú žiadatelia o azyl prístup do miestnej nemocnice v Kutine alebo do nemocnice v Záhrebe. V centre v Kutine je každý deň prítomný sociálny pracovník a dvakrát do mesiaca je v ňom ponúkaná právna pomoc.
20. Žalobcovia podali na Ustavno sodišče (Ústavný súd, Slovinsko) ústavnú sťažnosť proti rozsudku, ktorý 29. júna 2016 vyhlásil Vrhovno sodišče (Najvyšší súd) a ktorý medzičasom nadobudol právoplatnosť rozhodnutej veci.
21. Rozhodnutím z 28. septembra 2016 Ustavno sodišče (Ústavný súd) zrušil rozsudok Vrhovno sodišče (Najvyšší súd) a vrátil mu vec.
22. Vo svojom rozhodnutí z 28. septembra 2016 Ustavno sodišče (Ústavný súd) súhlasil s Vrhovno sodišče (Najvyšší súd), ktorý sa domnieval, že článok 3 ods. 2 druhý pododsek nariadenia č. 604/2013 nemožno uplatniť, keďže v Chorvátsku neexistujú v konaní o azyle a podmienkach prijímania žiadateľov systémové chyby, na základe ktorých hrozí neľudské alebo ponižujúce zaobchádzanie v zmysle článku 4 Charty. Ustavno sodišče (Ústavný súd) však napriek tomu nedospel k záveru, že žalobcov možno odovzdať do Chorvátska. Domnieval sa totiž, že s cieľom určiť, či bola vyvrátená domnienka, podľa ktorej je Chorvátska republika bezpečným štátom, mali slovinské orgány zohľadniť všetky relevantné okolnosti, najmä osobnú situáciu a zdravotný stav žiadateľov. Hoci však Vrhovno sodišče (Najvyšší súd) posúdil, či pani C. K. a jej novonarodené dieťa dostanú v Chorvátsku primeranú zdravotnú starostlivosť, neoveril, či samotné odovzdanie môže mať vplyv na zdravotný stav pani C. K. a jej novonarodeného dieťaťa. Z tohto dôvodu bol rozsudok Vrhovno sodišče (Najvyšší súd) zrušený a vec vrátená tomuto súdu, aby preskúmal všetky relevantné okolnosti.
23. Vrhovno sodišče (Najvyšší súd), na ktorom prebieha konanie, rozhodol prerušiť konanie a položiť Súdnemu dvoru tieto prejudiciálne otázky:
„1. Prináleží výklad pravidiel týkajúcich sa uplatnenia diskrečnej doložky podľa článku 17 ods. 1 nariadenia [č. 604/2013] vzhľadom na povahu tohto ustanovenia v konečnom dôsledku súdu členského štátu a zbavujú tieto pravidlá súd, proti ktorého rozhodnutiam nie je možné podať opravný prostriedok, povinnosti predložiť vec Súdnemu dvoru na základe článku 267 tretieho odseku Zmluvy o fungovaní Európskej únie?
Subsidiárne, ak je odpoveď na vyššie uvedenú otázku záporná:
2. Je posúdenie okolností podľa článku 3 ods. 2 nariadenia [č. 604/2013] (v prípade, akým je prípad, ktorý je predmetom návrhu na začatie prejudiciálneho konania) dostatočné na to, aby spĺňalo požiadavky článku 4 a článku 19 ods. 2 Charty základných práv Európskej únie v spojení s článkom 3 Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a článku 33 Ženevského dohovoru?
V súvislosti s touto otázkou:
3. Vyplýva z výkladu článku 17 ods. 1 nariadenia [č. 604/2013], že uplatnenie diskrečnej doložky členským štátom je s cieľom zabezpečiť účinnú ochranu proti porušovaniu práv podľa článku 4 [Charty] v prípadoch, akým je prípad, ktorý je predmetom tohto návrhu na začatie prejudiciálneho konania, povinné, a že uplatnenie tejto doložky zakazuje odovzdanie žiadateľa o medzinárodnú ochranu do príslušného členského štátu, ktorý uznal svoju príslušnosť v súlade s týmto nariadením?
Ak je odpoveď na vyššie uvedenú otázku kladná:
4. Môže diskrečná doložka podľa článku 17 ods. 1 nariadenia [č. 604/2013] slúžiť na to, aby sa na jej základe žiadateľ o medzinárodnú ochranu alebo iná osoba v konaní o odovzdaní podľa tohto nariadenia mohli dovolávať jej uplatnenia, ktoré musia príslušné správne orgány a súdy členského štátu posúdiť, alebo sú uvedené správne orgány a súdy povinné zisťovať uvedené okolnosti ex offo?“
24. Súdny dvor 1. decembra 2016 rozhodol prejednať návrh na začatie prejudiciálneho konania v naliehavom prejudiciálnom konaní podľa článku 107 ods. 1 Rokovacieho poriadku Súdneho dvora.(9) K prejudiciálnym otázkam predložili písomné pripomienky žalobcovia vo veci samej, Slovinská republika a Európska komisia. Títo účastníci konania, ako aj Talianska republika a Spojené kráľovstvo boli tiež vypočutí na pojednávaní, ktoré sa konalo 23. januára 2017.
IV. Analýza
A. O prvej prejudiciálnej otázke
25. Prvou otázkou sa vnútroštátny súd v podstate pýta Súdneho dvora po prvé, či sa na rozhodnutie členského štátu, že sám posúdi žiadosť o medzinárodnú ochranu na základe článku 17 ods. 1 nariadenia č. 604/2013 vzťahuje vnútroštátne právo alebo právo Únie, a po druhé, ak sa na neho vzťahuje právo Únie, či je súd, ktorý rozhoduje v poslednom stupni, povinný položiť otázku Súdnemu dvoru.
26. Účastníci konania(10) sa zhodujú na tom, že na využitie možnosti upravenej v článku 17 ods. 1 nariadenia č. 604/2013 sa vzťahuje právo Únie.
27. Pokiaľ ide o druhú časť otázky, žalobcovia vo veci samej sa domnievajú, že Ustavno sodišče (Ústavný súd) nebol povinný položiť otázku Súdnemu dvoru najmä preto, že prináleží iba vnútroštátnemu súdu, aby posúdil, či je správne uplatnenie práva Únie tak jasné, že tu nie je priestor na žiadne rozumné pochybnosti. Slovinská vláda sa domnieva, že keďže sa Súdny dvor ešte nevyjadril k okolnostiam využitia možnosti upravenej v článku 17 ods. 1 nariadenia č. 604/2013, vnútroštátny súd, proti ktorého rozhodnutiam nie je prípustný opravný prostriedok podľa vnútroštátneho práva, je povinný položiť otázku Súdnemu dvoru. Komisia tvrdí, že prináleží vnútroštátnym súdom, proti ktorých rozhodnutiam nie je prípustný opravný prostriedok podľa vnútroštátneho práva, aby posúdili, či ide o acte clair alebo či musia položiť otázku Súdnemu dvoru.
28. Po prvé si myslím, že na rozhodnutie členského štátu využiť alebo nevyužiť možnosť, ktorú mu ponúka článok 17 ods. 1 nariadenia č. 604/2013, sám posúdiť žiadosť o azyl, hoci ho toto nariadenie neoznačuje za zodpovedný, sa vzťahuje právo Únie.
29. Článok 3 ods. 1 nariadenia č. 604/2013 totiž stanovuje, že žiadosť o medzinárodnú ochranu posúdi členský štát, ktorý je na základe kritérií uvedených v kapitole III tohto nariadenia označený ako zodpovedný za toto posúdenie. Článok 17 ods. 1 nariadenia č. 604/2013 uvádza, že odchylne od jeho článku 3 ods. 1, členský štát, ktorému je predložená žiadosť, „môže rozhodnúť“, že ju posúdi sám, dokonca aj keď mu podľa kritérií stanovených v tomto nariadení neprislúcha zodpovednosť za takéto posúdenie. Tento členský štát teda disponuje voľnou úvahou pri rozhodovaní, či využije alebo nevyužije možnosť posúdenia, ktorú mu priznáva článok 17 ods. 1 nariadenia č. 604/2013.
30. Nemožno sa však domnievať, že výkon voľnej úvahy, ktorou členský štát disponuje pri rozhodovaní, či posúdi alebo neposúdi žiadosť, nepatrí do pôsobnosti práva Únie. Ako rozhodol Súdny dvor v rozsudku z 21. decembra 2011, N. S. a i. (C‑411/10 a C‑493/10, EU:C:2011:865, body 65 až 69), členský štát, ktorý sa rozhodne, že sám posúdi žiadosť, sa stáva členským štátom zodpovedným za toto posúdenie v zmysle nariadenia č. 604/2013 a musí o tom informovať ďalší alebo ďalšie dotknuté členské štáty. Výkon voľnej úvahy, ktorú členským štátom priznáva toto ustanovenie, je teda súčasťou mechanizmu na určenie zodpovedného členského štátu. Na rozhodnutie členského štátu využiť alebo nevyužiť možnosť, ktorú mu ponúka článok 17 ods. 1 nariadenia č. 604/2013, sa preto vzťahuje právo Únie.
31. Po druhé, pokiaľ ide o povinnosť súdu rozhodujúceho v poslednom stupni položiť otázku Súdnemu dvoru, na základe prvej prejudiciálnej otázky je ťažké určiť, či sa vnútroštátny súd pýta Súdneho dvora, či tak bol povinný urobiť Ustavno sodišče (Ústavný súd) alebo či tak je povinný urobiť samotný vnútroštátny súd. Prvá otázka totiž jednoducho odkazuje na „súd, proti ktorého rozhodnutiam nie je možné podať opravný prostriedok“, bez pomenovania tohto súdu. Myslím si však, že vnútroštátny súd si chce ujasniť predovšetkým svoje vlastné povinnosti jednak z dôvodu, že nepodal návrh Súdnemu dvoru pred vyhlásením rozsudku z 29. júna 2016 a jednak z dôvodu, že tak robí teraz, hoci vyšší súd, a to Ustavno sodišče (Ústavný súd), sám nepodal návrh na Súdny dvor. V dôsledku toho nižšie preskúmam, či je Vrhovno sodišče (Najvyšší súd) povinný položiť Súdnemu dvoru otázku týkajúcu sa výkladu článku 17 ods. 1 nariadenia č. 604/2013. Podľa môjho názoru je to tak.
32. V tejto súvislosti pripomínam, že súd, proti ktorého rozhodnutiam nie je prípustný opravný prostriedok podľa vnútroštátneho práva, má v prípade, ak v konaní pred ním vznikne otázka týkajúca sa práva Únie, povinnosť obrátiť na Súdny dvor, pokiaľ nekonštatoval, že nastolená otázka nie je relevantná alebo že k dotknutému ustanoveniu práva Únie už bol podaný výklad Súdneho dvora alebo že správne uplatnenie práva Únie je také jasné, že tu nie je priestor na žiadne rozumné pochybnosti.(11)
33. V prvom rade si myslím, že okolnosť, že proti rozsudkom Vrhovno sodišče (Najvyšší súd) možno podať ústavnú sťažnosť, nezbavuje tento súd postavenia súdu, proti ktorého rozhodnutiam nie je prípustný opravný prostriedok podľa vnútroštátneho práva v zmysle článku 267 tretieho odseku ZFEÚ. V rozsudku z 15. januára 2013, Križan a i. (C‑416/10, EU:C:2013:8, bod 72), totiž Súdny dvor rozhodol, že možnosť podať na slovenský ústavný súd proti rozhodnutiam Najvyššieho súdu Slovenskej republiky opravný prostriedok, „ktorý sa obmedzuje na preskúmanie prípadného porušenia práv a slobôd zaručených ústavou daného štátu alebo medzinárodným dohovorom“, neumožňuje domnievať sa, že Najvyšší súd Slovenskej republiky nemožno považovať za súd, proti ktorého rozhodnutiam nie je prípustný opravný prostriedok podľa vnútroštátneho práva v zmysle článku 267 tretieho odseku ZFEÚ. Najvyšší súd Slovenskej republiky bol „ako najvyšší súd“ „povinný obrátiť sa na Súdny dvor“. Rovnako to platí pre Vrhovno sodišče (Najvyšší súd, Slovinsko). Proti jeho rozsudkom totiž možno podať ústavnú sťažnosť iba pre porušenie základných práv a slobôd žalobcu.
34. V druhom rade nezáleží na tom, že Vrhovno sodišče (Najvyšší súd) je podľa vnútroštátneho práva viazaný výkladom článku 3 ods. 2 druhého pododseku a článku 17 ods. 1 nariadenia č. 604/2013, ktorý poskytol Ustavno sodišče (Ústavný súd). V rozsudku z 15. januára 2013, Križan a i. (C‑416/10, EU:C:2013:8, bod 68), totiž Súdny dvor rozhodol, že vnútroštátne pravidlo, na základe ktorého posúdenie súdu vyššieho stupňa, v danom prípade Ústavného súdu Slovenskej republiky, zaväzuje iný vnútroštátny súd, a to Najvyšší súd Slovenskej republiky, nemôže tento iný vnútroštátny súd zbaviť možnosti obrátiť sa na Súdny dvor s otázkami výkladu práva Únie, ktorého sa také právne posúdenie týka. Ako sme však videli v predchádzajúcom bode, Najvyšší súd Slovenskej republiky je súdom, proti ktorého rozhodnutiam nie je prípustný opravný prostriedok podľa vnútroštátneho práva v zmysle článku 267 tretieho odseku ZFEÚ. Vrhovno sodišče (Najvyšší súd) preto nie je, rovnako ako ani Najvyšší súd Slovenskej republiky, zbavený svojej povinnosti položiť otázku Súdnemu dvoru vnútroštátnym pravidlom, podľa ktorého ho zaväzuje výklad poskytnutý vnútroštátnym ústavným súdom, a tým skôr, keď tento ústavný súd tak, ako v tomto prípade, sám nepoložil otázku Súdnemu dvoru.
35. V treťom rade, pokiaľ ide o otázku, či článok 17 ods. 1 nariadenia č. 604/2013 treba považovať za acte clair, ktorý by zbavoval Vrhovno sodišče (Najvyšší súd) jeho povinnosti položiť otázku Súdnemu dvoru, uvádzam, že na jednej strane prináleží iba vnútroštátnemu súdu, aby posúdil, či je správne uplatnenie práva Únie také jasné, že tu nie je priestor na žiadne rozumné pochybnosti,(12) a na druhej strane, že z rozhodnutia vnútroštátneho súdu jasne vyplýva, že Vrhovno sodišče (Najvyšší súd) sa vzhľadom na rozhodnutie, ktoré 28. septembra 2016 vyhlásil Ustavno sodišče (Ústavný súd), domnieva, že článok 17 ods. 1 nariadenia č. 604/2013 nie je acte clair.(13)
36. Na prvú otázku teda treba odpovedať tak, že na rozhodnutie, ktorým sa členský štát rozhodne využiť možnosť, ktorú mu priznáva článok 17 ods. 1 nariadenia č. 604/2013, sa vzťahuje právo Únie. Taký vnútroštátny súd, ako je vnútroštátny súd, ktorý podal návrh na začatie prejudiciálneho konania, treba považovať za súd, proti ktorého rozhodnutiam nie je prípustný opravný prostriedok podľa vnútroštátneho práva v zmysle článku 267 tretieho odseku ZFEÚ, keď možnosť podať na ústavný súd dotknutého členského štátu opravný prostriedok proti jeho rozhodnutiam je obmedzená na preskúmanie prípadného porušenia základných práv a slobôd. V tejto súvislosti je irelevantné, že podľa vnútroštátneho práva je tento vnútroštátny súd viazaný posúdeniami ústavného súdu.
B. O druhej prejudiciálnej otázke
37. Druhou otázkou sa vnútroštátny súd v podstate pýta, či prípad uvedený v článku 3 ods. 2 druhom pododseku nariadenia č. 604/2013, teda existencia systémových chýb v konaní o azyle a podmienkach prijímania žiadateľov, na základe ktorých hrozí neľudské alebo ponižujúce zaobchádzanie v zmysle článku 4 Charty, v členskom štáte označenom ako zodpovedný, je jediným prípadom, v ktorom nemožno odovzdať žiadateľa do tohto členského štátu. Chce zistiť, či existujú aj iné prípady, v ktorých nemožno žiadateľa odovzdať do zodpovedného členského štátu, konkrétne, keď pre zdravotný stav žiadateľa samotné odovzdanie predstavuje riziko neľudského alebo ponižujúceho zaobchádzania v zmysle článku 4 Charty. Inými slovami, vnútroštátny súd sa pýta Súdneho dvora, či je možné odovzdať žiadateľa, keď na základe chýb ovplyvňujúcich jeho konkrétnu situáciu hrozí neľudské alebo ponižujúce zaobchádzanie v zmysle článku 4 Charty.
38. Spresňujem, že v konaní vo veci samej sa tak Vrhovno sodišče (Najvyšší súd) vo svojom rozsudku z 29. júna 2016, ako aj Ustavno sodišče (Ústavný súd) vo svojom rozhodnutí z 28. septembra 2016, domnievali, že v Chorvátsku neexistujú systémové chyby v konaní o azyle a podmienkach prijímania žiadateľov, na základe ktorých hrozí neľudské alebo ponižujúce zaobchádzanie v zmysle článku 4 Charty. Na rozdiel od Vrhovno sodišče (Najvyšší súd) však z toho Ustavno sodišče (Ústavný súd) nevyvodil, že bolo možné odovzdať žalobcov vo veci samej do Chorvátska. Domnieval sa totiž, že domnienku, podľa ktorej členské štáty dodržiavajú základné práva žiadateľov, možno vyvrátiť nielen vtedy, keď v zodpovednom členskom štáte existujú systémové chyby v zmysle článku 3 ods. 2 druhého pododseku nariadenia č. 604/2013, ale aj vtedy, keď zodpovedný členský štát nedodržiava svoje povinnosti podľa článku 3 EDĽP alebo článku 33 ods. 1 Ženevského dohovoru. Tento posledný prípad sa vzťahuje na situácie, ktoré nepatria do pôsobnosti článku 3 ods. 2 druhého pododseku nariadenia č. 604/2013. V dôsledku toho s cieľom určiť, či bolo možné odovzdať žiadateľa do zodpovedného členského štátu, prináležalo príslušným orgánom zohľadniť všetky relevantné okolnosti, najmä osobnú situáciu žiadateľov a ich zdravotný stav. Vrhovno sodišče (Najvyšší súd) však neoveril, či by odovzdanie malo vplyv na zdravotný stav pani C. K. a jej dieťaťa. Rozsudok, ktorý Vrhovno sodišče (Najvyšší súd) vyhlásil 29. júna 2016, preto musel byť zrušený a vec vrátená tomuto súdu, aby s prihliadnutím na osobnú situáciu pani C. K. a jej dieťaťa posúdil, či ich bolo možné odovzdať do Chorvátska.
39. Žalobcovia vo veci samej, ako aj talianska vláda si myslia, že prípad, o ktorom uvažuje článok 3 ods. 2 druhý pododsek nariadenia č. 604/2013, nie je jediným prípadom, v ktorom žiadateľa nemožno odovzdať do zodpovedného členského štátu. Slovinská vláda, vláda Spojeného kráľovstva a Komisia podporujú opačný názor. V tejto súvislosti Komisia zdôrazňuje, že domnienka, že každý členský štát dodržiava základné práva žiadateľov, na ktorej spočíva nariadenie č. 604/2013, môže byť vyvrátená iba v úplne výnimočných situáciách. Takéto situácie sa vyznačujú prítomnosťou systémových chýb. Podľa názoru Komisie systémové chyby zahŕňajú aj na chyby ovplyvňujúce zdravotnú starostlivosť a prevzatie osobitne zraniteľných osôb, ako aj neprimeranú dĺžku správneho a/alebo súdneho konania. V tomto prípade existencia systémových chýb v Chorvátsku nie je preukázaná. Pokiaľ ide o zdravotný stav pani C. K., podľa Komisie nie je dostatočne kritický na to, aby v súlade s judikatúrou ESĽP odôvodnil nemožnosť odovzdania.
40. Nižšie uvediem situáciu, v ktorej podľa článku 3 ods. 2 druhého pododseku nariadenia č. 604/2013 nie je možné odovzdať žiadateľa do zodpovedného členského štátu, potom širšiu situáciu, v ktorej ESĽP zakazuje štátom odovzdanie žiadateľa. Následne uvediem, prečo treba podľa môjho názoru obmedziť povinnosť neodovzdať žiadateľa iba na prípad uvedený v článku 3 ods. 2 druhom pododseku nariadenia č. 604/2013.
1. Článok 3 ods. 2 druhý pododsek nariadenia č. 604/2013: zohľadnenie iba „systémových“ chýb
41. Pripomínam, že článok 3 ods. 2 druhý pododsek nariadenia č. 604/2013 stanovuje, že po tom, čo je členský štát určený ako zodpovedný za posúdenie žiadosti o medzinárodnú ochranu na základe kritérií uvedených v kapitole III tohto nariadenia, žiadateľa nemožno odovzdať do tohto členského štátu „pretože sa zo závažných dôvodov možno domnievať, že v konaní o azyle a podmienkach prijímania žiadateľov existujú v danom členskom štáte systémové chyby, na základe ktorých hrozí žiadateľom neľudské alebo ponižujúce zaobchádzanie v zmysle článku 4 Charty“.
42. Ani nariadenie č. 604/2013, ani judikatúra Súdneho dvora však nedefinujú „systémové chyby“.
43. Podľa môjho názoru „systémové“ chyby môžu zahŕňať iba chyby ovplyvňujúce samotný azylový systém zodpovedného členského štátu, či už ide o právne pravidlá, ktoré tvoria tento systém alebo ich praktické uplatňovanie. Spresňujem, že tieto chyby musia byť závažné, pretože v rozsudku z 21. decembra 2011, N. S. a i. (C‑411/10 a C‑493/10, EU:C:2011:865, body 84 a 85), Súdny dvor vylúčil, že „akékoľvek porušenie“ alebo „nepatrné porušenia“ smerníc v oblasti azylu(14) predstavujú systémové chyby. Takéto chyby musia byť preukázané na základe spoľahlivých a súhlasných dôkazov, najmä pravidelných a súhlasných správ medzinárodných mimovládnych organizácií, Vysokého komisára Organizácie spojených národov pre utečencov a inštitúcií Únie.(15) Predovšetkým platí, že keďže chyby sa musia vzťahovať na samotný azylový systém, je vylúčené akékoľvek zohľadnenie chýb, ktoré ovplyvňujú konkrétnu situáciu žiadateľa. Článok 3 ods. 2 druhý pododsek nariadenia č. 604/2013 teda nevyžaduje od členských štátov, aby v každom jednotlivom prípade vykonali preskúmanie s cieľom určiť, či danému žiadateľovi hrozí, že bude v zodpovednom členskom štáte vystavený neľudskému alebo ponižujúcemu zaobchádzaniu.(16)
44. Článok 3 ods. 2 druhý pododsek nariadenia č. 604/2013 je kodifikáciou rozsudku z 21. decembra 2011, N. S. a i. (C‑411/10 a C‑493/10, EU:C:2011:865). V tomto rozsudku Súdny dvor, ktorý rozhodoval vo veľkej komore, uviedol, že hoci sa treba domnievať, že zaobchádzanie so žiadateľmi o azyl je v každom členskom štáte v súlade s požiadavkami Charty, nemožno vylúčiť, že fungovanie spoločného európskeho azylového systému sa bude stretávať s veľkými ťažkosťami v konkrétnom členskom štáte. To je prípad existencie systémových chýb, ktorých dôsledkom je neľudské alebo ponižujúce zaobchádzanie(17). Súdny dvor z toho vyvodil, že členské štáty sú povinné neodovzdať žiadateľa do zodpovedného členského štátu „pokiaľ nemôžu ignorovať, že systémové zlyhania azylového konania a podmienok prijatia žiadateľov o azyl v tomto členskom štáte predstavujú vážne a preukázané dôvody domnievať sa, že žiadateľ bude vystavený skutočnému nebezpečenstvu neľudského alebo ponižujúceho zaobchádzania v zmysle článku 4 Charty“(18).
45. V rozsudku z 21. decembra 2011, N. S. a i. (C‑411/10 a C‑493/10, EU:C:2011:865), však zodpovedným členským štátom bola Helénska republika. Nebolo žiadnych pochybností o tom, že v tomto členskom štáte chyby ovplyvňovali samotný azylový systém. Grécko bolo totiž jedenásť mesiacov predtým odsúdené zo strany ESĽP za neľudské a ponižujúce zaobchádzanie so žiadateľmi o azyl.(19) Naopak podľa vnútroštátneho súdu, ktorý podal návrh na začatie prejudiciálneho konania, neexistujú v Chorvátsku systémové chyby v zmysle článku 3 ods. 2 druhého pododseku nariadenia č. 604/2013.(20) Slovinské orgány preto prípadne nebudú môcť odovzdať žalobcov vo veci samej do Chorvátska iba so zreteľom na ich konkrétnu situáciu. Hoci však článok 3 ods. 2 druhý pododsek nariadenia č. 604/2013 vylučuje akékoľvek preskúmanie konkrétnej situácie žiadateľov, článok 3 EDĽP tak, ako ho vykladá ESĽP, naopak takéto preskúmanie vyžaduje.
2. Stanovisko ESĽP: zohľadnenie konkrétnej situácie žiadateľa
46. Vo svojom rozsudku zo 4. novembra 2014, Tarakhel v. Švajčiarsko (CE:ECHR:2014:1104JUD 002921712)(21), ESĽP cituje rozsudok z 21. decembra 2011, N. S. a i. (C‑411/10 a C‑493/10, EU:C:2011:865), a pripomína domnienku, podľa ktorej členské štáty dodržiavajú základné práva žiadateľov o azyl. Ďalej uvádza, že pri určení, či je táto domnienka vyvrátená, je „pôvod podstupovaného rizika“ bezvýznamný. To, či riziko neľudského a ponižujúceho zaobchádzania má alebo nemá svoj „pôvod“ v existencii systémových chýb v dotknutom členskom štáte, je bezvýznamné. Členský štát, ktorý musí uskutočniť odovzdanie, je povinný „vykonať dôkladné a individualizované preskúmaniesituácie osoby, ktorej sa týka opatrenie, a odložiť ďalší postup v prípade, ak sa preukáže riziko neľudského alebo ponižujúceho zaobchádzania“(22). V tomto prípade mal byť žalobca odovzdaný do Talianska. ESĽP sa domnieva, že hoci všeobecná situácia v Taliansku nepredstavuje prekážku odovzdania, „možnosť, že podstatný počet žiadateľov o azyl poslaných do tejto krajiny nedostane ubytovanie alebo sú ubytovaní v preplnených zariadeniach, v stiesnených, alebo dokonca špinavých či násilných podmienkach, nie je neopodstatnená“. V dôsledku toho ESĽP žiada od švajčiarskych orgánov, aby pred odovzdaním žiadateľov do Talianskej republiky získali od tohto štátu „individuálnu garanciu“, že žiadatelia budú do tohto štátu prijatí za podmienok, ktoré sú v súlade s požiadavkami článku 3 EDĽP.(23)
47. Inými slovami v prípadoch, keď Súdny dvor vyžaduje „systémové“ chyby v zodpovednom členskom štáte, aby zakázal odovzdanie žiadateľa do tohto členského štátu, ESĽP stačia chyby ovplyvňujúce konkrétnu situáciu žiadateľa.
3. „Systémové chyby“, jediný prípad, keď je nemožné odovzdanie
48. Bráni článok 3 ods. 2 druhý pododsek nariadenia č. 604/2013 uznaniu povinnosti neodovzdať žiadateľa v inom prípade než je prípad, o ktorom uvažuje, teda prípad existencie systémových chýb v konaní o azyle a podmienkach prijímania žiadateľov v zodpovednom členskom štáte?
49. Myslím si, že tomu bráni.
50. Je pravda, že nič v znení článku 3 ods. 2 druhého pododseku nariadenia č. 604/2013 nenaznačuje, že prípad, o ktorom uvažuje toto ustanovenie, teda existencia systémových chýb, je jediným prípadom, keď nemožno odovzdať žiadateľa. Toto ustanovenie totiž stanovuje, že „nie je možné odovzdanie žiadateľa… pretože sa zo závažných dôvodov možno domnievať, že… existujú v danom členskom štáte systémové chyby“. Je teda dovolené domnievať sa, že nemožnosť odovzdania môže mať aj iné príčiny ako systémové chyby. Navyše je možné, že v rozsudku z 21. decembra 2011, N. S. a i. (C‑411/10 a C‑493/10, EU:C:2011:865), Súdny dvor nemal v úmysle vyžadovať, aby chyby boli systémové na to, aby nebolo možné odovzdať žiadateľa, ale že jednoducho o tejto otázke neuvažoval. Keďže chyby v tejto veci boli nepopierateľne systémové, bolo zbytočné, aby Súdny dvor skúmal dôsledky chýb ovplyvňujúcich iba situáciu žiadateľa.
51. Podľa môjho názoru však článok 3 ods. 2 druhý pododsek nariadenia č. 604/2013 nemožno vykladať v tomto zmysle. V prvom rade sa mi takýto výklad nezdá príliš zlučiteľný so zásadou vzájomnej dôvery, na ktorej spočíva spoločný európsky azylový systém. V tejto súvislosti uvádzam, že podľa odôvodnenia 3 nariadenia č. 604/2013 „sa členské štáty, z ktorých každý rešpektuje zásadu zákazu vyhostenia alebo vrátenia, považujú za bezpečné krajiny pre štátnych príslušníkov tretích krajín“. Zásada vzájomnej dôvery, ktorá je pilierom priestoru slobody, bezpečnosti a spravodlivosti,(24) teda ukladá členským štátom „aby vychádzal[i] z toho, že okrem výnimočných okolností všetky členské štáty dodržujú právo Únie a konkrétne základné práva týmto právom uznané“(25). Vyžadovať od členských štátov, aby pred odovzdaním žiadateľa do zodpovedného členského štátu overovali, či v tomto členskom štáte neexistuje žiadna chyba ovplyvňujúca konkrétnu situáciu tohto žiadateľa, aby však znamenalo vyžadovať od členských štátov, aby systematicky overovali, či zodpovedný členský štát dodržiava základné práva žiadateľov o azyl. Uloženie takejto povinnosti by ohrozovalo nielen zásadu vzájomnej dôvery, ale aj potrebný účinok nariadenia č. 604/2013 a mechanizmus rýchleho určenia zodpovedného členského štátu, ktorý toto nariadenie v súlade s jeho odôvodnením 5 zavádza.(26)
52. V druhom rade si myslím, že sa nemožno domnievať, že v rozsudku z 21. decembra 2011, N. S. a i. (C‑411/10 a C‑493/10, EU:C:2011:865), Súdny dvor neuvažoval o prípade chýb ovplyvňujúcich iba žiadateľa, keďže výraz „systémové chyby“ sa nenachádza v návrhoch, ktoré predniesla generálna advokátka Trstenjak.(27)
53. V treťom rade pripomínam, že Súdny dvor nie je vôbec povinný riadiť sa stanoviskom ESĽP. Je pravda, že článok 52 ods. 3 Charty stanovuje, že keď Charta obsahuje práva zodpovedajúce právam zabezpečeným v EDĽP „zmysel a rozsah týchto práv je rovnaký ako zmysel a rozsah práv ustanovených v [EDĽP]“. Podľa vysvetliviek ku Charte „zmysel a rozsah zaručených práv je ustanovený nielen znením [Charty a jej protokolov], ale aj judikatúrou Európskeho súdu pre ľudské práva a Súdneho dvora Európskej únie“(28). Ako uvádza generálna advokátka Trstenjak, napriek tomu by však „bolo nesprávne považovať judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva v súvislosti s uplatňovaním Charty za zdroj výkladu s neobmedzenou platnosťou“(29).
54. V štvrtom rade uvádzam, že v rozsudku z 10. decembra 2013, Abdullahi (C‑394/12, EU:C:2013:813, bod 60), Súdny dvor vyložil článok 19 ods. 2 nariadenia č. 343/2003, podľa ktorého možno proti rozhodnutiu o odovzdaní podať opravný prostriedok v tom zmysle, že keď došlo k určeniu členského štátu, ktorý je zodpovedný za posúdenie žiadosti o medzinárodnú ochranu podľa kritéria uvedeného v nariadení č. 343/2003(30), žiadateľ „môže spochybniť výber tohto kritéria len s odkazom na existenciu systémových zlyhaní azylových konaní a na podmienky prijatia žiadateľov o azyl v tomto členskom štáte, ktoré predstavujú vážne a preukázané dôvody domnievať sa, že žiadateľ bude vystavený skutočnému nebezpečenstvu neľudského alebo ponižujúceho zaobchádzania v zmysle článku 4 Charty“(31). Inými slovami, členský štát, ktorý bol určený ako zodpovedný podľa kritérií uvedených v nariadení č. 604/2013, sa vyhne svojej zodpovednosti iba v jedinom prípade, keď sa v jeho konaní o azyle a jeho podmienkach prijímania vyskytujú systémové chyby v zmysle článku 3 ods. 2 tohto nariadenia. Tejto zodpovednosti sa teda nevyhne, ak chyby ovplyvňujú iba konkrétnu situáciu žiadateľa.
55. Je pravda, že v rozsudku zo 7. júna 2016, Ghezelbash (C‑63/15, EU:C:2016:409, bod 61), Súdny dvor rozhodol, že „žiadateľ o azyl [sa] môže v rámci odvolania proti rozhodnutiu o svojom odovzdaní odvolávať na nesprávne uplatnenie kritéria zodpovednosti uvedeného v kapitole III… nariadenia [č. 604/2013]“. Zdôrazňujem však, že v tejto veci žiadateľ netvrdil, že podstupuje riziko, že bude v zodpovednom členskom štáte vystavený neľudskému alebo ponižujúcemu zaobchádzaniu.(32) Súdny dvor sa teda k tejto otázke nevyjadril. V dôsledku toho nemožno vyvodiť z rozsudku zo 7. júna 2016, Ghezelbash (C‑63/15, EU:C:2016:409), že existencia systémových chýb v zodpovednom členskom štáte nie je jediným prípadom, v ktorom sa tento členský štát vyhne svojej zodpovednosti a v ktorom žiadateľa nemožno odovzdať do tohto členského štátu.
56. Myslím si teda, že existencia systémových chýb v zmysle článku 3 ods. 2 druhého pododseku nariadenia č. 604/2013 je jediným prípadom, keď nemožno odovzdať žiadateľa. Podľa môjho názoru je možné odovzdať žiadateľa do zodpovedného členského štátu, keď chyby ovplyvňujúce jeho konkrétnu situáciu predstavujú riziko neľudského alebo ponižujúceho zaobchádzania v zmysle článku 4 Charty.
57. V tomto prípade žalobcovia vo veci samej tvrdia, že odovzdanie pani C. K. a jej dieťaťa do Chorvátska má vzhľadom na ich zdravotný stav za následok riziko neľudského alebo ponižujúceho zaobchádzania v zmysle článku 4 Charty. Preskúmať, či odovzdanie môže mať vplyv na zdravotný stav pani C. K. a jej dieťaťa, by však znamenalo zohľadniť ich konkrétnu situáciu, čo, ako sme videli, odporuje článku 3 ods. 2 druhému pododseku nariadenia č. 604/2013. V každom prípade uvádzam, že v tomto prípade boli slovinské orgány ubezpečené ich chorvátskymi kolegami, že žalobcovia vo veci samej dostanú ubytovanie, primeranú starostlivosť a potrebnú liečbu.
58. V dôsledku toho treba odpovedať na druhú otázku tak, že článok 3 ods. 2 druhý pododsek nariadenia č. 604/2013 bráni tomu, aby členský štát, ktorý určí zodpovedný členský štát, bol povinný neodovzdať žiadateľa do tohto členského štátu v inom prípade, než je prípad, o ktorom uvažuje tento článok 3 ods. 2 druhý pododsek, teda prípad, keď v zodpovednom členskom štáte existujú systémové chyby v konaní o azyle a podmienkach prijímania žiadateľov, na základe ktorých hrozí neľudské alebo ponižujúce zaobchádzanie v zmysle článku 4 Charty. Predovšetkým je možné odovzdať žiadateľa do zodpovedného členského štátu vtedy, keď samotné odovzdanie má za následok riziko neľudského alebo ponižujúceho zaobchádzania v zmysle článku 4 Charty.
C. O tretej prejudiciálnej otázke
59. Tretia otázka je položená pre prípad, ak by sa Súdny dvor pri odpovedi na druhú otázku domnieval, že článok 3 ods. 2 druhý pododsek nariadenia č. 604/2013 nebráni tom, aby boli členské štáty povinné neodovzdať žiadateľa v iných prípadoch, než je prípad, o ktorom uvažuje toto ustanovenie. Svojou treťou otázkou sa vnútroštátny súd pýta, či článok 17 ods. 1 tohto nariadenia treba vykladať v tom zmysle, že v prípade, keď je členský štát povinný neodovzdať žiadateľa do zodpovedného členského štátu, musí tento štát využiť možnosť, ktorú mu ponúka toto ustanovenie a sám posúdiť žiadosť o medzinárodnú ochranu.
60. Vzhľadom na odpoveď, ktorú navrhujem dať na druhú otázku, si myslím, že netreba odpovedať na tretiu otázku. Ak by však Súdny dvor nesúhlasil s mojou analýzou druhej otázky, subsidiárne preskúmam tretiu otázku.
61. Žalobcovia vo veci samej tvrdia, že využitie možnosti upravenej v článku 17 ods. 1 nariadenia č. 604/2013 je povinné vtedy, keď žiadateľ podstupuje vážne riziko, že bude v zodpovednom členskom štáte vystavený neľudskému alebo ponižujúcemu zaobchádzaniu. Slovinská vláda, talianska vláda a vláda Spojeného kráľovstva, ako aj Komisia si myslia, že článok 17 ods. 1 nariadenia č. 604/2013 nemôže zakladať takúto povinnosť.
62. Článok 17 ods. 1 nariadenia č. 604/2013 nemôže podľa môjho názoru zakladať povinnosť posúdiť žiadosť o medzinárodnú ochranu v prípade, keď nie je možné odovzdať žiadateľa do zodpovedného členského štátu.
63. V prvom rade by totiž takýto výklad odporoval samotnému zneniu tohto ustanovenia. Toto ustanovenie predstavuje, ako to uvádza názov článku 17 nariadenia č. 604/2013, „ustanovenie o práve vlastného uváženia“. Odsek 1 tohto článku výslovne stanovuje, že členský štát, ktorému je podaná žiadosť, „môže rozhodnúť“, že ju posúdi sám, hoci mu toto posúdenie neprináleží podľa kritérií stanovených v tomto nariadení.
64. V druhom rade v rozsudku zo 14. novembra 2013, Puid (C‑4/11, EU:C:2013:740, bod 37), Súdny dvor rozhodol, že „nemožnosť odovzdať žiadateľa o azyl do členského štátu pôvodne označeného za zodpovedný sama osebe neznamená, že členský štát pristupujúci k určeniu zodpovedného členského štátu je povinný sám preskúmať žiadosť o azyl na základe článku 3 ods. 2 nariadenia č. 343/2003“ (ktorý zodpovedá článku 17 ods. 1 nariadenia č. 604/2013). Rovnako v rozsudku z 21. decembra 2011, N. S. a i. (C‑411/10 a C‑493/10, EU:C:2011:865, bod 96), Súdny dvor rozhodol, že v prípade, ak žiadateľa nemožno odovzdať, je posúdenie žiadosti členským štátom, ktorý má uskutočniť odovzdanie púhou „možnosťou“. Napokon vo vzťahu k odseku 2 tohto článku 17, ktorý sa tiež nachádza pod názvom „ustanovenie o práve vlastného uváženia“, Súdny dvor rozhodol, že tento článok je „fakultatívnym ustanovením, ktoré členským štátom priznáva mieru voľnej úvahy“(33).
65. V treťom rade článok 17 ods. 1 nariadenia č. 604/2013 bol označený za „doložku zvrchovanosti“(34). V rozsudku z 30. mája 2013, Halaf (C‑528/11, EU:C:2013:342, bod 37), Súdny dvor odkázal na návrh Komisie, ktorý viedol k prijatiu nariadenia č. 343/2003, a ktorý „stanovuje, že pravidlo uvedené v článku 3 ods. 2 nariadenia bolo zavedené s cieľom umožniť každému členskému štátu, aby sa v závislosti od politických, humanitárnych alebo praktických aspektov zvrchovane rozhodol, že preskúma žiadosť o azyl“. Urobiť z uplatnenia tohto ustanovenia povinnosť dotknutého členského štátu by teda bolo paradoxné.
66. V štvrtom rade uvádzam, že vo svojom návrhu na zmenu nariadenia č. 604/2013(35) sa Komisia usiluje obmedziť samotnú možnosť uplatniť doložku zvrchovanosti. Článok 19 ods. 1 návrhu totiž stanovuje, že „každý členský štát [sa môže] rozhodnúť, že posúdi žiadosť o medzinárodnú ochranu, ktorú mu podal štátny príslušník tretej krajiny alebo osoba bez štátnej príslušnosti na základe rodinných dôvodov v súvislosti so širšou rodinou, na ktorú sa nevzťahuje článok 2 písm. g)“ (to znamená manžel alebo partner žiadateľa, jeho maloleté deti, jeho otec a matka, ak je žiadateľ maloletý).(36) Ak je možnosť súdiť žiadosť na základe doložky zvrchovanosti obmedzené, nemožno uvažovať o tom, že sa z nej spraví povinnosť.(37)
67. V dôsledku toho treba odpovedať na tretiu otázku tak, že článok 17 ods. 1 nariadenia č. 604/2013 nemožno vykladať v tom zmysle, že keď je členský štát povinný neodovzdať žiadateľa do zodpovedného členského štátu, musí sám posúdiť žiadosť o medzinárodnú ochranu, ktorá mu bola predložená, hoci mu toto posúdenie neprináleží podľa kritérií stanovených v tomto nariadení.
D. O štvrtej prejudiciálnej otázke
68. Štvrtá otázka je položená pre prípad, ak by sa Súdny dvor v odpovedi na tretiu otázku domnieval, že keď je členský štát povinný neodovzdať žiadateľa do zodpovedného členského štátu, musí sám posúdiť žiadosť na základe článku 17 ods. 1 nariadenia č. 604/2013. Svojou štvrtou otázku sa vnútroštátny súd pýta Súdneho dvora, či príslušné správne a súdne orgány členského štátu, ktorý musí uskutočniť odovzdanie, sú povinné ex offo uplatniť článok 17 ods. 1 nariadenia č. 604/2013.
69. Vzhľadom na odpoveď, ktorú navrhujem dať na tretiu otázku, si myslím, že netreba odpovedať na štvrtú otázku. Ak by však Súdny dvor nesúhlasil s mojou analýzou tretej otázky, subsidiárne preskúmam štvrtú otázku.
70. Žalobcovia vo veci samej tvrdia, že pokiaľ žiadateľ predloží „obhájiteľnú výhradu“, podľa ktorej by ho odovzdanie do členského štátu vystavilo porušeniu jeho základných práv, sú príslušné správne alebo súdne orgány povinné ex offo uplatniť článok 17 ods. 1 nariadenia č. 604/2013. Slovinská vláda, vláda Spojeného kráľovstva, ako aj Komisia sa domnievajú, že príslušné súdne a správne orgány nemajú povinnosť ex offo uplatniť toto ustanovenie. Zdôrazňujú, že posúdenie žiadosti o medzinárodnú ochranu na základe článku 17 ods. 1 nariadenia č. 604/2013 je možnosťou dotknutého členského štátu, nie právom žiadateľa.
71. V tejto súvislosti pripomínam, že ak v danej oblasti neexistujú pravidlá Únie, prináleží vnútroštátnemu právnemu poriadku každého členského štátu, aby na základe zásady procesnej autonómie také pravidlá zaviedol, avšak pod podmienkou, že nebudú menej priaznivé než pravidlá, ktoré upravujú obdobné situácie podliehajúce vnútroštátnemu právu (zásada ekvivalencie), a že prakticky neznemožnia alebo nadmerne nesťažia výkon práv, ktoré priznáva právo Únie (zásada efektivity).(38)
72. Hoci v tomto prípade nariadenie č. 604/2013 obsahuje procesné ustanovenia (kapitoly II a VI), nestanovuje nič o možnosti či povinnosti správnych a súdnych orgánov posúdiť ex offo, či žiadateľ podstupuje riziko, že bude v zodpovednom členskom štáte vystavený neľudskému alebo ponižujúcemu zaobchádzaniu, kedy by bol členský štát, ktorý uskutočňuje odovzdanie, povinný sám posúdiť žiadosť o medzinárodnú ochranu. To, či sú vnútroštátne správne a súdne orgány povinné ex offo preskúmať dôvod založený na porušení článku 4 Charty a na uplatnení článku 17 ods. 1 nariadenia č. 604/2013, treba preto určiť so zreteľom na zásady ekvivalencie a efektivity.
73. Z rozhodnutia vnútroštátneho súdu však vyplýva, že žalobcovia vo veci samej sa mohli už v štádiu správneho konania brániť proti svojmu odovzdaniu do Chorvátska z dôvodu, že by ich toto odovzdanie vystavilo riziku neľudského alebo ponižujúceho zaobchádzania. Myslím si preto, že otázka je hypotetická a ako taká neprípustná.(39)
74. Navrhujem teda odmietnuť štvrtú prejudiciálnu otázku ako neprípustnú.
V. Návrh
75. Vzhľadom na prechádzajúce úvahy navrhujem Súdnemu dvoru, aby odpovedal na otázky, ktoré položil Vrhovno sodišče (Najvyšší súd, Slovinsko) takto:
V prvom rade:
1. Na rozhodnutie, ktorým sa členský štát rozhodne využiť možnosť, ktorú mu priznáva článok 17 ods. 1 nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) č. 604/2013 z 26. júna 2013, ktorým sa stanovujú kritériá a mechanizmy na určenie členského štátu zodpovedného za posúdenie žiadosti o medzinárodnú ochranu podanej štátnym príslušníkom tretej krajiny alebo osobou bez štátnej príslušnosti v jednom z členských štátov (prepracované znenie), sa vzťahuje právo Únie.
2. Taký vnútroštátny súd, ako je vnútroštátny súd, ktorý podal návrh na začatie prejudiciálneho konania, treba považovať za súd, proti ktorého rozhodnutiam nie je prípustný opravný prostriedok podľa vnútroštátneho práva v zmysle článku 267 tretieho odseku ZFEÚ, keď možnosť podať na ústavný súd dotknutého členského štátu opravný prostriedok proti jeho rozhodnutiam je obmedzená na preskúmanie prípadného porušenia základných práv a slobôd. V tejto súvislosti je irelevantné, že podľa vnútroštátneho práva je tento vnútroštátny súd viazaný posúdeniami ústavného súdu.
3. Článok 3 ods. 2 druhý pododsek nariadenia č. 604/2013 bráni tomu, aby členský štát, ktorý určí zodpovedný členský štát, bol povinný neodovzdať žiadateľa do tohto členského štátu v inom prípade, než je prípad, o ktorom uvažuje tento článok 3 ods. 2 druhý pododsek, teda prípad, keď v zodpovednom členskom štáte existujú systémové chyby v konaní o azyle a podmienkach prijímania žiadateľov, na základe ktorých hrozí neľudské alebo ponižujúce zaobchádzanie v zmysle článku 4 Charty. Predovšetkým je možné odovzdať žiadateľa do zodpovedného členského štátu vtedy, keď samotné odovzdanie má za následok riziko neľudského alebo ponižujúceho zaobchádzania v zmysle článku 4 Charty.
Subsidiárne:
4. Článok 17 ods. 1 nariadenia č. 604/2013 nemožno vykladať v tom zmysle, že keď je členský štát povinný neodovzdať žiadateľa do zodpovedného členského štátu, musí sám posúdiť žiadosť o medzinárodnú ochranu, ktorá mu je predložená, hoci mu toto posúdenie neprináleží podľa kritérií stanovených v tomto nariadení.
5. Štvrtá prejudiciálna otázka je neprípustná.