ROZSUDOK VŠEOBECNÉHO SÚDU (tretia komora)
zo 14. decembra 2018 (*)
[Znenie opravené uznesením z 22. januára 2019]
„Verejná služba – Úradníci – Reforma služobného poriadku z roku 2014 – Pracovné voľno z osobných dôvodov – Súčasne zamestnanie ako dočasný zamestnanec – Prechodné opatrenia týkajúce sa určitých spôsobov výpočtu práv na dôchodok – Žiadosť o vydanie predčasného rozhodnutia – Akt spôsobujúci ujmu – Účel prechodných opatrení – Uplatnenie ratione personae – Nástup do služobného pomeru“
Vo veci T‑128/17,
Isabel Torné, úradníčka Európskej komisie, bytom v Algés (Portugalsko), v zastúpení: S. Orlandi a T. Martin, advokáti,
žalobkyňa,
ktorú v konaní podporujú:
Agentúra pre spoluprácu regulačných orgánov v oblasti energetiky (ACER), v zastúpení: pôvodne S. Manessi, neskôr P. Martinet, splnomocnení zástupcovia, za právnej pomoci S. Orlandi a T. Martin, advokáti,
Európska agentúra pre pohraničnú a pobrežnú stráž (Frontex), v zastúpení: H. Caniard a S. Drew, splnomocnení zástupcovia, za právnej pomoci S. Orlandi a T. Martin, advokáti,
Európska agentúra na prevádzkové riadenie rozsiahlych informačných systémov v priestore slobody, bezpečnosti a spravodlivosti (eu‑LISA), v zastúpení: M. Chiodi, splnomocnený zástupca, za právnej pomoci D. Waelbroeck a A. Duron, advokáti,
Európska námorná bezpečnostná agentúra (EMSA), v zastúpení: S. Dunlop, splnomocnený zástupca, za právnej pomoci S. Orlandi a T. Martin, advokáti,
Európsky orgán pre bankovníctvo (EBA), v zastúpení: S. Giordano a J. Overett Somnier, splnomocnení zástupcovia,
Európsky orgán pre cenné papiere a trhy (ESMA), v zastúpení: A. Lorenzet a N. Vasse, splnomocnení zástupcovia, za právnej pomoci S. Orlandi a T. Martin, advokáti,
a
Európsky podporný úrad pre azyl (EASO), v zastúpení: pôvodne W. Stevens, neskôr M. Vitsa, splnomocnení zástupcovia, za právnej pomoci A. Duron, advokát,
vedľajší účastníci konania,
proti
Európskej komisii, v zastúpení: pôvodne G. Berscheid a A.‑C. Simon, neskôr G. Berscheid a L. Radu Bouyon, a napokon G. Berscheid a B. Mongin, splnomocnení zástupcovia,
žalovanej,
ktorej predmetom je návrh založený na článku 270 ZFEÚ na zrušenie rozhodnutia Komisie o zamietnutí žiadosti žalobkyne zo 16. decembra 2015 o prijatie predčasného rozhodnutia, ktorým sa stanoví dátum jej nástupu do služobného pomeru v zmysle prechodných ustanovení prílohy XIII Služobného poriadku úradníkov Európskej únie týkajúcich sa určitých spôsobov výpočtu práv na dôchodok,
VŠEOBECNÝ SÚD (tretia komora),
v zložení: predseda komory S. Frimodt Nielsen, sudcovia I. S. Forrester a E. Perillo (spravodajca),
tajomník: L. Ramette,
so zreteľom na písomnú časť konania a po pojednávaní zo 16. októbra 2018,
vyhlásil tento
Rozsudok
Okolnosti predchádzajúce sporu
1 Žalobkyňa, pani Isabel Tornéová, bola 16. apríla 2006 vymenovaná za úradníčku v Európskej komisii do platovej triedy A 6, teraz AD 6.
2 Dňa 1. februára 2012 bolo žalobkyni na základe ustanovení článku 40 Služobného poriadku úradníkov Európskej únie (ďalej len „služobný poriadok“) v čase, keď bola zaradená do platovej triedy AD 8, platového stupňa 1, na jej vlastnú žiadosť poskytnuté neplatené pracovné voľno z osobných dôvodov.
3 Žalobkyňa sa však v ten istý deň zamestnala v Európskej agentúre pre pohraničnú a pobrežnú stráž (Frontex) ako dočasná zamestnankyňa vo funkčnej skupine AD, platovej triede 12, platovom stupni 2, na základe zmluvy uzavretej na základe článku 2 písm. a) Podmienok zamestnávania ostatných zamestnancov Európskej únie (ďalej len „PZOZ“) v znení platnom v tom čase, aby vykonávala funkciu vedúcej oddelenia ľudských zdrojov a služieb.
4 O takmer dva roky neskôr normotvorca Európskej únie zmenil služobný poriadok a PZOZ (ďalej len „reforma z roku 2014“). Nový článok 77 služobného poriadku, ktorý sa vďaka odkazu uvedenému v článku 39 ods. 1 PZOZ vzťahuje aj dočasných zamestnancov, vo svojom druhom odseku stanovuje ročnú sadzbu nadobudnutých práv na dôchodok, pričom mení predchádzajúcu sadzbu vo výške 1,9 % na menej priaznivú sadzbu vo výške 1,8 %. Piaty odsek tohto článku 39 ods. 1 PZOZ okrem iného stanovil, že vek odchodu do dôchodku sa mení zo 63 na 66 rokov.
5 Taktiež bol stanovený prechodný režim medzi starými a novými ustanoveniami služobného poriadku. Článok 21 druhý odsek prílohy XIII služobného poriadku, ktorá upravuje „prechodné opatrenia uplatniteľné na úradníkov Únie“, tak stanovuje, že úradníci, ktorí „nastúpili do služobného pomeru v období od 1. mája 2004 do 31. decembra 2013“, nadobúdajú bez ohľadu na nadobudnutie účinnosti nového článku 77 práva na dôchodok s ročnou sadzbou 1,9 %.
6 Okrem toho podľa článku 22 ods. 1 štvrtého pododseku prílohy XIII služobného poriadku „v prípade úradníkov, ktorí k 1. máju 2014 majú 45 rokov alebo viac a ktorí nastúpili do služobného pomeru v období od 1. mája 2004 do 31. decembra 2013, zostáva vek odchodu do dôchodku 63 rokov“.
7 Ako navyše spresňuje odôvodnenie 34 nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (EÚ, Euratom) č. 1023/2013 z 22. októbra 2013, ktorým sa mení [služobný poriadok] a [PZOZ] (Ú. v. EÚ L 287, 2013, s. 15), vzhľadom na vysoký počet dočasných zamestnancov v agentúrach a na potrebu vymedziť v tejto konkrétnej oblasti zhodnú personálnu politiku, sa článkom 2 písm. f) PZOZ vytvorila nová kategória dočasných zamestnancov prijatých na pracovné miesta v agentúrach (ďalej len „zamestnanci agentúr“) a stanovili sa určité osobitné pravidlá pre túto kategóriu.
8 V dôsledku toho sa zmluva, ktorú žalobkyňa uzavrela s agentúrou Frontex, od 1. januára 2014 zo zákona zmenila na zmluvu dočasného zamestnanca podľa článku 2 písm. f) PZOZ, a to v súlade s článkom 6 prílohy týchto podmienok, ktorá sa týka prechodných ustanovení uplatniteľných na zamestnancov, na ktorých sa vzťahujú predmetné podmienky zamestnávania.
9 [Opravené uznesením z 22. januára 2019] Dňa 1. júna 2015 žalobkyňa skončila pracovný pomer v agentúre Frontex, aby sa v ten istý deň zamestnala v Európskej námornej bezpečnostnej agentúre (EMSA) na základe uzavretia zmluvy podľa článku 2 písm. f) PZOZ ako vedúca oddelenia „Corporate services“. Článok 3 uvedenej zmluvy stanovil, že bude naďalej zaradená do platovej triedy AD 12, platového stupňa 3, a zachovajú sa jej odpracované roky v rámci platovej triedy k 1. februáru 2012 a v rámci platového stupňa k 1. februáru 2014. článok 4 tejto zmluvy stanovil, že dátum skončenia tejto zmluvy je rovnaký, ako bol dátum skončenia stanovený v predchádzajúcej zmluve žalobkyne s agentúrou Frontex, t. j. 31. január 2017. Predmetná zmluva bola v súlade s jej článkom 5 predĺžená za podmienok uplatniteľných na zamestnancov agentúr, čo teda umožňuje žalobkyni pokračovať v súčasnosti v jej pracovnom pomere v EMSA.
10 Okrem toho treba uviesť, že článok 1 ods. 1 prílohy PZOZ, ktorá sa týka prechodných ustanovení uplatniteľných na zamestnancov, na ktorých sa vzťahujú predmetné podmienky zamestnávania, predovšetkým stanovil, že ustanovenia článkov 21 a 22 prílohy XIII služobného poriadku, spomenuté v bodoch 5 a 6 vyššie, t. j. zachovanie ročnej sadzby nadobudnutých práv na dôchodok (článok 21) a zachovanie veku odchodu do dôchodku (článok 22), sa analogicky uplatňujú na zamestnancov „v aktívnom služobnom pomere“ k 31. decembru 2013.
Konanie pred podaním žaloby
11 Dňa 16. decembra 2015 žalobkyňa predložila riaditeľovi Úradu pre správu a úhradu individuálnych nárokov (PMO) Komisie žiadosť v zmysle článku 90 ods. 1 služobného poriadku s cieľom získať rozhodnutie orgánu oprávneného uzatvárať pracovné zmluvy (ďalej len „OOUPZ“), ktorým sa predčasne stanovia určité prvky výpočtu jej práv na dôchodok (ďalej len „žiadosť zo 16. decembra 2015“). V nej v podstate žiadala o potvrdenie toho, že po nadobudnutí účinnosti reformy z roku 2014 sa na ňu napriek jej prechodu do EMSA naďalej vzťahuje ročná sadzba nadobudnutých práv na dôchodok vo výške 1,9 % a vek odchodu do dôchodku platný pred 1. januárom 2014, t. j. 63 rokov.
12 Žiadosť zo 16. decembra 2015 bola najskôr 16. apríla 2016 implicitne zamietnutá a toto zamietnutie bolo následne potvrdené výslovným zamietnutím z 29. apríla 2016 uvedeným v oznámení vedúceho oddelenia dôchodkov PMO (ďalej len „oznámenie z 29. apríla 2016“ alebo „napadnuté rozhodnutie“).
13 V oznámení z 29. apríla 2016 vedúci oddelenia dôchodkov PMO v podstate oznámil žalobkyni, že ňou požadované rozhodnutie možno z administratívneho hľadiska prijať „až v čase skončenia [jej] pracovného pomeru a na základe [jej] postavenia v čase skončenia tohto pomeru“.
14 V oznámení z 29. apríla 2016 však bolo spresnené, že „nové pravidlá služobného poriadku sa uplatňujú, ak dôjde k prerušeniu kontinuity v služobnom postupe zamestnanca“, že „zmena zamestnávateľa sa považuje za takéto prerušenie“, že „to znamená, že na obdobie zamestnania [nasledujúce] po uzavretí zmluvy s EMSA sa vzťahujú pravidlá služobného poriadku [platné] v čase vzniku [uvedeného] pracovného pomeru“ a že „práva na dôchodok za toto obdobie sa určia na základe veku [odchodu do dôchodku] 66 rokov a sadzby nadobudnutých práv vo výške 1,80 %“.
15 V správe z 29. apríla 2016 bolo tiež zdôraznené, že žalobkyňa si „zachováva svoje práva vyplývajúce z [jej] postavenia úradníka Komisie, ktoré [nebolo] ukončené“.
16 Dňa 18. júla 2016 žalobkyňa predložila OOUPZ sťažnosť podľa článku 90 ods. 2 služobného poriadku proti odpovedi na žiadosť zo 16. decembra 2015. Rozhodnutím zo 16. novembra 2016 OOUPZ zamietol uvedenú sťažnosť ako neprípustnú, a to v podstate z dôvodu, že oznámenie z 29. apríla 2016 nie je rozhodnutím, ale iba informáciou založenou na aktuálne platných pravidlách služobného poriadku.
Konanie a návrhy účastníkov konania
17 Návrhom podaným do kancelárie Všeobecného súdu 27. februára 2017 žalobkyňa podala túto žalobu.
18 Samostatným podaním doručeným do kancelárie Všeobecného súdu v ten istý deň žalobkyňa podala v súlade s článkom 69 písm. c) Rokovacieho poriadku Všeobecného súdu návrh na prerušenie konania do času nadobudnutia právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa ukončí konanie vo veci T‑769/16, Picard/Komisia. Rozhodnutím z 5. apríla 2017 po vypočutí Komisie predseda tretej komory vyhovel tomuto návrhu.
19 Podaním doručeným do kancelárie Všeobecného súdu 21. marca 2017 Komisia vzniesla námietku neprípustnosti na základe článku 130 ods. 1 rokovacieho poriadku.
20 Podaniami doručenými do kancelárie Všeobecného súdu 15. júna 2017 Agentúra pre spoluprácu regulačných orgánov v oblasti energetiky (ACER), Frontex, Európska agentúra na prevádzkové riadenie rozsiahlych informačných systémov v priestore slobody, bezpečnosti a spravodlivosti (eu‑LISA), EMSA, Európsky orgán pre bankovníctvo (EBA), Európsky orgán pre cenné papiere a trhy (ESMA) a Európsky podporný úrad pre azyl (EASO) podali návrh na vstup vedľajšieho účastníka do tohto konania na podporu návrhov žalobkyne.
21 Rozhodnutím z 18. júla 2017 po vypočutí hlavných účastníkov konania predseda tretej komory rozhodol o pokračovaní v konaní v súlade s článkom 70 ods. 2 rokovacieho poriadku.
22 Dňa 1. septembra 2017 žalobkyňa predložila svoje pripomienky k námietke neprípustnosti vznesenej Komisiou (pozri bod 19 vyššie).
23 Uznesením Všeobecného súdu z 5. októbra 2017 bolo konanie o námietke neprípustnosti spojené s konaním vo veci samej.
24 Dňa 20. novembra 2017 Komisia predložila vyjadrenie k žalobe. Listom zo 6. decembra 2017 sa žalobkyňa vzdala svojho práva na repliku.
25 Uznesením predsedu tretej komory z 13. decembra 2017 bol povolený vstup ACER, Frontex, eu‑LISA, EMSA, EBA, ESMA a EASO do konania ako vedľajších účastníkov konania na podporu návrhov žalobkyne.
26 Dňa 26. a 27. januára 2018 vedľajší účastníci konania predložili svoje vyjadrenia vedľajšieho účastníka konania. Listom z 12. februára 2018 sa žalobkyňa vzdala svojho práva na predloženie pripomienok a 15. februára 2018 Komisia predložila svoje pripomienky k uvedeným vyjadreniam.
27 Listom z 26. februára 2018 žalobkyňa predložila v súlade s článkom 106 ods. 2 rokovacieho poriadku odôvodnenú žiadosť o vypočutie na pojednávaní. Všeobecný súd vyhovel tejto žiadosti a otvoril ústnu časť konania.
28 Listom doručeným do kancelárie Všeobecného súdu 10. októbra 2018 EBA informovala Všeobecný súd, že sa vzdáva postavenia vedľajšieho účastníka konania.
29 V rámci opatrenia na zabezpečenie priebehu konania Všeobecný súd vyzval Komisiu, aby odpovedala na písomnú otázku. Komisia vyhovela tejto žiadosti v stanovenej lehote.
30 Žalobkyňa navrhuje, aby Všeobecný súd:
– zrušil napadnuté rozhodnutie,
– zaviazal Komisiu na náhradu trov konania.
31 Komisia navrhuje, aby Všeobecný súd:
– zamietol žalobu ako zjavne neprípustnú,
– subsidiárne zamietol žalobu ako nedôvodnú,
– zaviazal žalobkyňu na náhradu trov konania.
32 Vedľajší účastníci konania navrhujú, aby Všeobecný súd:
– zrušil napadnuté rozhodnutie,
– zaviazal Komisiu na náhradu trov konania.
Právny stav
O prípustnosti
Tvrdenia účastníkov konania
33 Komisia tvrdí, že táto žaloba je z dôvodu neexistencie aktu spôsobujúceho ujmu zjavne neprípustná.
34 Komisia na úvod pripomína, že nijaké ustanovenie služobného poriadku výslovne neukladá dotknutej inštitúcii povinnosť vo vzťahu k úradníkovi, ktorý o to požiada pred svojím skutočným odchodom do dôchodku, stanoviť s časovým predstihom určité prvky výpočtu výšky jeho práv na dôchodok. Naopak, služobný poriadok v tomto smere vôbec nezakotvuje nejakú zásadu istoty, pokiaľ ide o stanovenie práv na dôchodok pred dátumom odchodu do dôchodku. Článok 40 prílohy VIII služobného poriadku stanovuje, že výpočet výšky dôchodku úradníka sa uskutočňuje v čase vzniku jeho nároku na odchod do dôchodku.
35 Komisia preto tvrdí po prvé, že v prejednávanej veci oznámenie z 29. apríla 2016 nie je rozhodnutím, t. j. aktom spôsobujúcim ujmu, ale iba informáciou založenou na pravidlách služobného poriadku.
36 Po druhé Komisia tvrdí, že v čase podania žiadosti zo 16. decembra 2015 administratíva nepoznala všetky prvky výpočtu budúcich nárokov na dôchodok žalobkyne a ani v súčasnosti ich stále nepozná. Podľa jej názoru informácia o dátume nástupu žalobkyne do služobného pomeru, ako aj o jej veku v čase nadobudnutia účinnosti reformy z roku 2014 jej umožňuje nanajvýš tak odhadnúť výšku týchto práv na dôchodok.
37 Komisia sa domnieva, že právny rámec uplatniteľný na žalobkyňu, vrátane prípadných iných medzičasom prijatých prechodných pravidiel, bude napokon s určitosťou známy až v čase jej odchodu do dôchodku a len za týchto okolností bude možné s konečnou platnosťou zohľadniť celý jej služobný postup na účely výpočtu výšky starobného dôchodku.
38 Podľa Komisie sa aktuálna ročná sadzba nadobudnutých práv na dôchodok môže prípadne ešte ďalej v priebehu času meniť a žalobkyňa môže tiež nadobudnúť rozdielne práva na dôchodok v závislosti od vývoja jej služobného postupu, ako to stanovuje napríklad článok 77 tretí odsek služobného poriadku v prípade dočasného preloženia. Pokiaľ ide o vek odchodu do dôchodku, ten je predmetom poistno‑matematického hodnotenia vykonávaného každých päť rokov práve s cieľom zaručiť rovnováhu systému dôchodkového zabezpečenia Únie v súlade s článkom 83a ods. 3 služobného poriadku. Nemožno teda vylúčiť, že pred odchodom žalobkyne do dôchodku dôjde časom k zvýšeniu tohto faktora.
39 Po tretie Komisia tvrdí, že aj za predpokladu, že určité prvky výpočtu dôchodkových práv žalobkyne boli známe už v čase podania žiadosti zo 16. decembra 2015, žaloba je predsa len neprípustná, lebo vzhľadom na to, že práva na dôchodok sa „práve vytvárajú“, ich obsah možno stanoviť „konečným“ rozhodnutím až v čase jej odchodu do dôchodku.
40 Takéto riešenie je napokon v súlade s riešením prijatým v rozsudku z 12. februára 1992, Pfloeschner/Komisia (T‑6/91, EU:T:1992:13, body 26 a 27).
41 Navyše Komisia na pojednávaní v tejto súvislosti zdôraznila, že rozsudok z 1. februára 1979, Deshormes/Komisia (17/78, EU:C:1979:24, bod 10), v ktorom Súdny dvor uznal, že predčasné stanovenie určitého prvku výpočtu práv na dôchodok predstavuje akt spôsobujúci ujmu, spadal do osobitného kontextu, ktorý je v prejednávanej veci irelevantný.
42 Žalobkyňa podporovaná vedľajšími účastníkmi konania sa naopak domnieva, že odpoveď na žiadosť zo 16. decembra 2015, predložená podľa článku 90 ods. 1 služobného poriadku, je aktom spôsobujúcim ujmu, keďže táto odpoveď predstavuje neprijatie opatrenia predpísaného služobným poriadkom v zmysle článku 90 ods. 2 služobného poriadku. Domnieva sa tiež, že oznámenie z 29. apríla 2016 je vzhľadom na jeho obsah, ktorý jej odopiera uplatnenie dotknutých prechodných ustanovení, aktom spôsobujúcim ujmu.
Posúdenie Všeobecným súdom
43 V prvom rade treba pripomenúť, že podľa ustálenej judikatúry „za akty spôsobujúce ujmu je možné považovať len akty, ktoré majú záväzné právne účinky priamo a bezprostredne ovplyvňujúce právne postavenie dotknutých osôb tým, že podstatným spôsobom menia ich právne postavenie“ (pozri rozsudok z 13. októbra 2015, Komisia/Verile a Gjergji, T‑104/14 P, EU:T:2015:776, bod 28 a citovanú judikatúru).
44 V prejednávanej veci je nesporné, že vzhľadom na predmet žiadosti zo 16. decembra 2015 vedúci oddelenia dôchodkov PMO v oznámení z 29. apríla 2016 zaujal jasné stanovisko k zmene prvkov výpočtu výšky budúcich dôchodkových práv žalobkyne, a to jednak ročnej sadzby nadobúdania uvedených práv a jednak jej veku odchodu do dôchodku. Komisia ďalej uviedla, že tieto zmeny boli prijaté z dôvodu zmeny zamestnávateľa žalobkyne, keďže k tejto zmene došlo po nadobudnutí účinnosti reformy z roku 2014 (pozri bod 13 vyššie). Domnieva sa teda, že PMO upravil určité faktory zahrnuté do výpočtu dôchodkových práv žalobkyne práve z dôvodu tejto zmeny zamestnávateľa, teda v nadväznosti na podstatnú zmenu zmluvného pracovnoprávneho vzťahu žalobkyne.
45 Treba však konštatovať, že takéto stanovisko nemožno vzhľadom na jeho obsah považovať iba za obsiahnutie informácií o dosahu ustanovení služobného poriadku týkajúcich sa práv na dôchodok a spôsobu ich výpočtu po nadobudnutí účinnosti reformy z roku 2014.
46 V oznámení z 29. apríla 2016 totiž vedúci oddelenia dôchodkov PMO vysvetľuje žalobkyni, že v nadväznosti na uzatvorenie novej zmluvy s agentúrou EMSA 1. júna 2015 treba za jej „nástup do služobného pomeru“ na účely uplatnenia prechodného režimu stanoveného v rámci reformy z roku 2014 považovať práve tento dátum. Z toho konkrétne vyplýva, že podľa tohto oznámenia sa jednak vek odchodu do dôchodku žalobkyne posúva v súlade s platnou právnou úpravou na 66 rokov (namiesto 63 rokov) a jednak ročná sadzba jej nadobudnutých práv na dôchodok sa s účinnosťou od toho istého dátumu mení z 1,9 % na 1,8 %.
47 V tejto súvislosti sa v oznámení z 29. apríla 2016 tiež uvádza, že stanovenie dátumu nástupu žalobkyne do služobného pomeru v zmysle prechodných ustanovení zavedených v rámci reformy z roku 2014 „znamená, že na obdobie zamestnania, ktoré nasleduje po uzavretí zmluvy s agentúrou EMSA, [teda od 1. júna 2015], sú pravidlami služobného poriadku uplatniteľnými [na žalobkyňu práve tie pravidlá, ktoré boli platné] na počiatku platnosti zmluvy“, ktorú žalobkyňa uzavrela s EMSA (pozri bod 13 vyššie).
48 Oznámenie z 29. apríla 2016 má teda právne účinky bezprostredne a definitívne ovplyvňujúce administratívne postavenie žalobkyne v tom zmysle, že Komisia ju týmto rozhodnutím vylučuje z uplatnenia prechodného režimu zavedeného článkami 21 a 22 prílohy XIII služobného poriadku, keď na ňu uplatňuje ročnú sadzbu nadobudnutých práv na dôchodok a vek odchodu do dôchodku v znení reformy z roku 2014. Okrem toho okolnosť, že takéto rozhodnutie je možné vykonať až v budúcnosti a jeho účinky sú teda odložené na neskôr, je v tejto súvislosti irelevantná (pozri v tomto zmysle rozsudok z 1. februára 1979, Deshormes/Komisia, 17/78, EU:C:1979:24, bod 10).
49 Aktom spôsobujúcim ujmu žalobkyni je teda oznámenie z 29. apríla 2016, ktoré stanovuje dátum jej nástupu do služobného pomeru, a nie jeho uplatnenie v rámci budúceho výpočtu jej práv na dôchodok pri ich stanovení v čase jej konečného odchodu do dôchodku.
50 Okrem toho na rozdiel od situácie skúmanej v rozsudku z 12. februára 1992, Pfloeschner/Komisia (T‑6/91, EU:T:1992:13, bod 27), OOUPZ, ktorému bola predložená žiadosť zo 16. decembra 2015, bol v nadväznosti na zmenu zmluvného pracovnoprávneho vzťahu žalobkyne povinný prijať rozhodnutie, v ktorom mal spresniť, či sa na dotknutú osobu vzťahujú prechodné ustanovenia stanovené v článkoch 21 a 22 prílohy XIII služobného poriadku alebo nie, keďže tento OOUPZ disponoval skutkovými informáciami o administratívnom postavení žalobkyne, ktoré boli isté a nemenné.
51 V dôsledku toho dátum nástupu žalobkyne do služobného pomeru, ktorý chcel PMO jasne stanoviť na základe vlastného výkladu uplatniteľných prechodných ustanovení, a dôsledky takéhoto stanovenia vo vzťahu k administratívnym podmienkam, ktoré sa pred týmto dátumom vzťahovali na žalobkyňu ako na osobu poistenú v systéme dôchodkového zabezpečenia Únie, môžu bezprostredne a priamo ovplyvniť právne postavenie žalobkyne (pozri v tomto zmysle rozsudok z 1. februára 1979, Deshormes/Komisia, 17/78, EU:C:1979:24, body 10 až 17).
52 Z toho vyplýva, že v súlade s judikatúrou citovanou v bode 43 vyššie odpoveď Komisie na žiadosť zo 16. decembra 2015 predstavuje akt spôsobujúci ujmu v zmysle článku 90 ods. 2 služobného poriadku.
53 Námietku neprípustnosti vznesenú Komisiou treba preto zamietnuť.
O veci samej
Tvrdenia účastníkov konania
54 Žalobkyňa podporovaná vedľajšími účastníkmi konania v podstate uvádza, že tvrdenie Komisie, podľa ktorého sa na ňu v dôsledku zmeny zamestnávateľa nevzťahujú kritériá stanovené v prechodných ustanoveniach upravených v článkoch 21 a 22 prílohy XIII služobného poriadku v oblasti nadobúdania práv na dôchodok a veku odchodu do dôchodku, tak porušuje nielen uvedené ustanovenia, ale aj zásadu kontinuity zamestnania a služobného postupu zamestnancov agentúr spolu so zásadami právnej istoty, zákazu retroaktivity a rovnosti zaobchádzania. Takéto tvrdenie je podľa nej v rozpore aj s podmienkami zmluvy, ktorú uzavrela s agentúrou EMSA, a všeobecnými vykonávacími ustanoveniami EMSA z 25. marca 2015, týkajúcimi sa zamestnávania uvedených dočasných zamestnancov.
55 Okrem toho normotvorca Únie vytvoril novú kategóriu dočasných zamestnancov agentúr, na ktorú sa vzťahuje článok 2 písm. f) PZOZ, práve s cieľom uspokojiť špecifické potreby rôznych existujúcich európskych agentúr, aby predovšetkým zabezpečil atraktívnosť pracovných miest na tzv. „medziagentúrnom“ trhu voľných pracovných miest a podporil tak mobilitu dotknutých zamestnancov a zároveň im zaručil kontinuitu zamestnania a služobného postupu v rámci mobility.
56 Nakoniec žalobkyňa a vedľajší účastníci konania na pojednávaní zdôraznili, že úradníci, dočasní zamestnanci a zmluvní zamestnanci zamestnaní Úniou patria všetci do rovnakého jednotného systému dôchodkového zabezpečenia Únie. Pôsobnosť prechodných ustanovení prílohy XIII služobného poriadku bola jasne vymedzená. Vzťahuje sa na osoby, ktoré boli poistené a prispievali do uvedeného systému pred 1. januárom 2014. Zmena inštitúcie, orgánu alebo agentúry nemá teda nijaký vplyv na toto poistenie.
57 Komisia spochybňuje túto argumentáciu. Pripúšťa, že článok 2 písm. f) PZOZ vytvoril novú kategóriu dočasných zamestnancov najmä s cieľom podporiť mobilitu medzi agentúrami, zamestnanci agentúr však nepredstavujú samostatnú kategóriu dočasných zamestnancov. Naopak, títo zamestnanci, rovnako ako aj iní zamestnanci Únie všetkých kategórií podliehajú, až na osobitné výnimky, príslušným všeobecným ustanoveniam PZOZ. Za súčasného právneho stavu je teda zásada kontinuity služobného postupu v súvislosti s právami na dôchodok obmedzená a nevzťahuje sa automaticky na podmienky na nadobudnutie práv na dôchodok a na jeho výpočet. Takéto rozšírenie pôsobnosti nemôže byť v nijakom prípade implicitné.
58 Podľa Komisie reforma z roku 2014 neodstránila všetky prekážky na „medziagentúrnom trhu“ v záujme splnenia cieľa spočívajúceho v znížení administratívnych výdavkov, osobitne sledovaného normotvorcom Únie. Nariadenie č. 1023/2013 tak neobsahuje výslovné ustanovenie upravujúce zásadu kontinuity služobného postupu zamestnancov agentúr pre výpočet nárokov na dôchodok.
59 Komisia teda tvrdí, že ani ona, ani agentúry ani dotknutí zamestnanci nemôžu zmluvne alebo administratívne nahrádzať ciele reformy z roku 2014, opierajúc sa o teleologický výklad článku 1 prílohy PZOZ, ako aj článkov 21 a 22 prílohy XIII služobného poriadku. Takýto výklad by mal oddialením uplatnenia nových ustanovení článku 77 služobného poriadku v skutočnosti za následok zníženie, alebo dokonca čiastočné narušenie rozpočtových úspor zamýšľaných normotvorcom Únie.
60 Komisia na pojednávaní tvrdila, že služobný poriadok nestanovuje v oblasti práv na dôchodok ani zásadu kontinuity. Odôvodnenie 29 nariadenia č. 1023/2013 odkazuje vo všeobecnosti na postupné uplatňovanie nových pravidiel prostredníctvom prechodných ustanovení. V tejto súvislosti, pokiaľ ide o práva na dôchodok, články 21 a 22 prílohy XIII služobného poriadku, ktoré zavádzajú kritérium „nástup do služobného pomeru“, sú navyše presné a neobsahujú nijaké medzery.
61 Okrem toho články 21 a 22 prílohy XIII služobného poriadku by sa mali z dôvodu ich dvojakej povahy prechodných opatrení a finančných opatrení vykladať reštriktívne, keďže predstavujú výnimku zo zásady okamžitého uplatnenia článku 77 služobného poriadku a upravujú poskytovanie finančnej výhody.
62 Na pojednávaní Komisia v tejto súvislosti tiež tvrdila, že článok 28 prílohy XIII služobného poriadku, ktorý stanovuje, že poistno‑matematická úprava práv na dôchodok nadobudnutých zamestnancom, ktorý uzavrel zmluvu pred 1. januárom 2014, sa vykoná vtedy, keď je zamestnanec vymenovaný za úradníka po tomto dátume, dokazuje, že v prípade neexistencie osobitných ustanovení, akými sú ustanovenia tohto článku, sa musia vo všeobecnosti uplatňovať prechodné ustanovenia.
63 V konkrétnom prípade žalobkyne sa však Komisia v prvom rade domnieva, že v súlade so zásadou administratívnej autonómie inštitúcií EÚ, zakotvenou v článku 335 ZFEÚ najmä v oblasti riadenia ich ľudských zdrojov, sa žalobkyňa nemôže považovať za zamestnanca Únie, ale na základe žiadosti zo 16. decembra 2015 iba za zamestnanca EMSA (rozsudok z 21. januára 2014, Van Asbroeck/Parlament, F‑102/12, EU:F:2014:4, bod 29). Inak povedané, vzhľadom na to, že agentúry Únie majú vlastnú právnu subjektivitu, zamestnávateľom ich zamestnancov nemôže byť súčasne agentúra aj Únia.
64 Komisia sa v dôsledku toho domnieva, že so zreteľom na právny rámec uplatniteľný v prejednávanej veci zmena zamestnávateľa, pre ktorú sa žalobkyňa rozhodla, viedla nutne k podstatnému prerušeniu jej predchádzajúceho pracovného pomeru, a teda k prerušeniu kontinuity v jej služobnom postupe. V tejto súvislosti článok 55 PZOZ, ktorý umožňuje dotknutému zamestnancovi zachovanie jeho zaradenia a počtu odpracovaných rokov v platovej triede a platovom stupni, sa líši od článku 32 tretieho odseku služobného poriadku, ktorý stanovuje zachovanie počtu odpracovaných rokov v platovom stupni v prípade dočasného zamestnanca vymenovaného za úradníka v tej istej inštitúcii, „u ktorého sa určitý stupeň kontinuity služobného postupu zdá byť logický a prirodzený“.
65 Podľa Komisie zásada obmedzenej kontinuity služobného postupu, uznaná článkom 55 PZOZ, je iba výnimkou zo všeobecného pravidla, podľa ktorého neexistuje kontinuita služobného postupu dočasných zamestnancov, u ktorých dochádza k zmene inštitúcie alebo agentúry.
66 Po druhé judikatúra potvrdzuje neexistenciu „zásady kontinuity služobného pomeru“, pokiaľ ide o dočasných zamestnancov, pričom takáto zásada vo všeobecnosti existuje iba v prípade úradníkov, a to na základe služobného pomeru, ktorý im priznáva menovací dekrét. Článok 8 služobného poriadku totiž konkrétne uvádza, že úradník preložený do iného orgánu sa posudzuje tak, že „počas celého obdobia svojho pôsobenia v Únii pracoval v tomto druhom orgáne“.
67 Podľa názoru Komisie tak, pokiaľ ide o dočasných zamestnancov, súd Únie v rozsudku zo 16. septembra 2015, EMA/Drakeford, T‑231/14 P, EU:T:2015:639), ani zďaleka neuznal kontinuitu služobného postupu v prípade zmeny zamestnávateľa, ale iba konštatoval kontinuitu medzi viacerými totožnými zmluvami opätovne uzatvorenými v rámci tej istej agentúry podľa článku 8 PZOZ, ktorého cieľom je práve zabrániť zneužívaniu zmlúv na dobu určitú. Okrem toho z rozsudku z 29. apríla 2015, Todorova Androva/Rada (F‑78/12, EU:F:2015:37, body 51 a 53), vyplýva, že v služobnom postupe dočasného zamestnanca, ktorý sa stal úradníkom, neexistuje nijaká administratívna kontinuita, keď ju normotvorca Únie výslovne nestanovil. Pokiaľ ide o rozsudok z 1. apríla 2008, Maruko (C‑267/06, EU:C:2008:179), ten iba potvrdzuje, že práva nadobudnuté s konečnou platnosťou na základe zmluvy nie sú dotknuté novým pravidlom a zásada súvislosti medzi odmeňovaním a dôchodkom je teda náležite dodržaná. Komisia napokon dodáva, že rozsudok z 5. decembra 2012, Grazyte/Komisia (F‑76/11, EU:F:2012:173), potvrdzuje, že pred reformou z roku 2014 ochrana zamestnancov presunutých z jednej agentúry do druhej neexistovala, a ukazuje, že osobitné ustanovenia týkajúce sa zamestnancov agentúr nepostačujú na vytvorenie skutočnej „podstatnej kontinuity“ medzi zmluvami uzatvorenými s rôznymi agentúrami.
68 Napokon Komisia z tých istých dôvodov tvrdí, že uplatňovanie nových pravidiel v oblasti ročnej sadzby nadobudnutých práv na dôchodok a veku odchodu do dôchodku nezasahuje do práv, ktoré žalobkyňa nadobudla pred svojím zamestnaním v EMSA, a neporušuje ani zásady právnej istoty a zákazu retroaktivity (rozsudok z 19. júla 2016, Stips/Komisia, F‑131/15, EU:F:2016:154, bod 41). Navyše z dôvodu neexistencie podstatnej kontinuity medzi zamestnaniami žalobkyne v agentúre Frontex a v agentúre EMSA žalobkyňa nebola nijako diskriminovaná v porovnaní s kolegami, ktorí nezmenili agentúru.
Posúdenie Všeobecným súdom
69 Je potrebné poznamenať, že žalobkyňa, vymenovaná za úradníčku Komisie 16. apríla 2006, čerpala od 1. júna 2012 pracovné voľno z osobných dôvodov (ďalej len „PVOO“). V ten istý deň bola zamestnaná agentúrou Frontex ako dočasná zamestnankyňa a následne v roku 2015, t. j. po nadobudnutí účinnosti reformy z roku 2014 1. januára 2014, uzatvorila zmluvu s agentúrou EMSA (pozri bod 9 vyššie).
70 Okrem toho ešte pred preskúmaním tvrdení účastníkov konania treba pripomenúť pôsobnosť ratione temporis a ratione personae nových ustanovení článku 77 služobného poriadku, a to najmä s prihliadnutím na pravidlá týkajúce sa prechodných ustanovení stanovených v prílohe XIII uvedeného služobného poriadku.
– Pôsobnosť ratione temporis a ratione personae nových ustanovení článku 77 služobného poriadku zavedených reformou z roku 2014
71 Z časového hľadiska je potrebné na úvod uviesť, že akákoľvek legislatívna zmena sa v zásade uplatní na budúce účinky situácií vzniknutých za pôsobnosti zrušenej právnej úpravy, pokiaľ zákonodarca nestanovil výslovnú výnimku. Inak je to v prípade situácií, ktoré vznikli a s konečnou platnosťou sa realizovali za pôsobnosti predchádzajúcej právnej úpravy a ktoré zakladajú nadobudnuté práva (rozsudok z 13. októbra 2015, Komisia/Verile a Gjergji, T‑104/14 P, EU:T:2015:776, bod 152).
72 Preto, pokiaľ ide po prvé o pôsobnosť ratione temporis nového článku 77 služobného poriadku, treba uviesť, že na rozdiel od tvrdení žalobkyne (pozri bod 54 vyššie) okamžité uplatnenie tohto článku nemôže byť v rozpore so zásadou právnej istoty a zákazu retroaktivity.
73 Novým článkom 77 služobného poriadku totiž nie sú dotknuté ani práva na dôchodok nadobudnuté v sadzbe 1,9 % za obdobia služby odpracované pred 1. januárom 2014, t. j. pred nadobudnutím účinnosti tohto článku, ani práva úradníkov a zamestnancov, ktorí požiadali o priznanie zákonného veku odchodu do dôchodku 63 rokov a ktorých dôchodok bol stanovený pred 1. januárom 2014 (článok 24a prílohy XIII služobného poriadku). Pôsobnosť nových pravidiel zavedených normotvorcom Únie v rámci reformy z roku 2014 sa totiž môže vzťahovať iba na situácie, ktoré v čase nadobudnutia účinnosti tejto reformy ešte nevznikli s konečnou platnosťou, konkrétne na práva na dôchodok zodpovedajúce obdobiam služby odpracovaným za pôsobnosti týchto nových pravidiel, ako aj na odchody do dôchodku po 1. januári 2014, pokiaľ ide o úradníkov a zamestnancov, na ktorých sa nevzťahuje prechodný režim.
74 Po druhé, pokiaľ ide o pôsobnosť ratione personae nového článku 77 služobného poriadku, treba uviesť, že v rámci reformy z roku 2014 normotvorca Únie stanovil „prechodné ustanovenia, ktoré by umožňovali postupné uplatňovanie nových pravidiel a opatrení a zároveň [však aj] rešpektovanie nadobudnutých práv a oprávnených očakávaní zamestnancov prijatých pred nadobudnutím účinnosti týchto zmien služobného poriadku“, ako sa uvádza v odôvodnení 29 nariadenia č. 1023/2013.
75 Pokiaľ teda ide v tomto prípade o spôsoby výpočtu práv na dôchodok, články 21 a 22 ods. 1 prílohy XIII služobného poriadku, ktoré sa podľa článku 1 ods. 1 prílohy PZOZ analogicky uplatňujú na prejednávanú vec, spresňujú, že úradníci, ktorí nastúpili do služobného pomeru v období od 1. mája 2004 do 31. decembra 2013, majú nárok na ročnú sadzbu nadobudnutých práv na dôchodok vo výške 1,9 % a ak majú tak ako žalobkyňa k 1. máju 2014 vek 45 rokov alebo viac, ich zákonný vek odchodu do dôchodku zostáva 63 rokov.
– O pojme „nástup do služobného pomeru“
76 V tejto súvislosti je potrebné v prvom rade poznamenať, že služobný poriadok ani PZOZ výslovne nedefinujú pojem nástup do služobného pomeru uvedený v prechodných ustanoveniach spomenutých v bodoch 74 a 73 vyššie, čo napokon potvrdila aj Komisia na pojednávaní.
77 Právna úprava uplatniteľná v prejednávanej veci však obsahuje dostatočne jasné a presné informácie, alebo dokonca kritériá, ktoré umožňujú definovať obsah pojmu nástup do služobného pomeru v rámci systematického výkladu tejto právnej úpravy. Predovšetkým, ako vyplýva z článku 1 ods. 1 prílohy PZOZ, ktorý v súvislosti s ostatnými zamestnancami odkazuje na analogické uplatňovanie pravidiel stanovených v prílohe XIII služobného poriadku, tieto prechodné pravidlá sa za rovnakých podmienok vzťahujú na všetkých zamestnancov Únie, a to bez ohľadu na služobnú alebo zmluvnú povahu pracovnoprávneho vzťahu.
78 Keďže normotvorca Únie tak výslovne zaviedol jednotný prechodný režim pre úradníkov a ostatných zamestnancov Únie, pojem nástup do služobného pomeru sa musí vykladať na základe rovnakých zásad ako pracovnoprávny vzťah, či už služobnej alebo zmluvnej povahy, avšak bez toho, aby bolo dotknuté zohľadnenie pravidiel služobného poriadku a PZOZ, ktoré stanovujú vlastný režim pre každú z týchto kategórií zamestnancov.
79 Presnejšie povedané, v súlade s judikatúrou sa pojem nástup do služobného pomeru musí vykladať s prihliadnutím nielen na znenie, v akom je formulovaný, ale aj na sledované ciele a systém zavedený služobný poriadkom a PZOZ, ktorého je súčasťou (pozri v tomto zmysle rozsudok z 29. apríla 2015, Todorova Androva/Rada, F‑78/12, EU:F:2015:37, bod 49).
80 Z toho vyplýva, že reštriktívny výklad príslušných prechodných ustanovení, na potrebu ktorého správne poukazuje Komisia (pozri bod 61 vyššie) z dôvodu, že tieto ustanovenia majú povahu výnimky (rozsudok zo 17. januára 2013, Komisia/Španielsko, C‑360/11, EU:C:2013:17, bod 18), a vplyv na rozpočet (rozsudok z 30. júna 2005, Olesen/Komisia, T‑190/03, EU:T:2005:264, bod 48), však nemôže byť v rozpore s cieľmi sledovanými normotvorcom Únie, ako ani so systémom zavedeným služobným poriadkom a PZOZ.
81 V prejednávanej veci sa predmetné prechodné ustanovenia týkajú osobitnej oblasti systému dôchodkového zabezpečenia Únie.
82 Systém dôchodkového zabezpečenia Únie, ako je stanovený príslušnými ustanoveniami hlavy V kapitoly 3 služobného poriadku, ako aj jeho prílohou VIII, je však spoločný pre úradníkov, dočasných zamestnancov a zmluvných zamestnancov Únie bez ohľadu na služobnú alebo zmluvnú povahu ich pracovnoprávneho vzťahu.
83 [Opravené uznesením z 22. januára 2019] Predovšetkým článok 2 prílohy VIII služobného poriadku, ktorá upravuje „systém dôchodkového zabezpečenia“, stanovuje, že „starobný dôchodok sa vypláca na základe celkového počtu rokov zamestnania, potrebných na odchod do dôchodku, odpracovaných úradníkom“. V tejto súvislosti sa v nasledujúcom článku 3 uvedenej prílohy okrem iného spresňuje, že ak dotknutá osoba zaplatila príspevky do systému dôchodkového zabezpečenia Únie za príslušné obdobia služby, na účely výpočtu odpracovaných rokov sa zohľadní „obdobie, ktoré úradník odpracoval v službách jednej z inštitúcií“, ako aj „obdobia služby v inej funkcii v súlade s [PZOZ]“.
84 Komisia navyše v odpovedi na písomnú otázku Všeobecného súdu potvrdila, že v prejednávanej veci žalobkyňa platila príspevky do systému dôchodkového zabezpečenia Únie bez prerušenia od svojho nástupu do služby, najskôr ako úradníčka, potom ako dočasná zamestnankyňa prijatá do zamestnania agentúrou Frontex v roku 2012, a nakoniec ako dočasná zamestnankyňa prijatá do zamestnania agentúrou EMSA v roku 2015.
85 Z toho vyplýva, že z dôvodu ešte stále existujúceho služobného pracovného pomeru žalobkyne s Komisiou, a teda v dôsledku zachovania jej účasti na systéme dôchodkového zabezpečenia Únie aj počas obdobia jej PVOO, prijatie dotknutej osoby do zamestnania ako dočasnej zamestnankyne najskôr v roku 2012 agentúrou Frontex a neskôr v roku 2015 agentúrou EMSA sa vo vzťahu k jej účasti na uvedenom systéme dôchodkového zabezpečenia nemôže považovať za nový nástup do služobného pomeru, a to samozrejme bez toho, aby boli dotknuté prípadné zmeny výšky príspevkov spojené so zmenami jej základného platu v dôsledku zmeny jej administratívneho postavenia napríklad počas čerpania PVOO alebo ako dočasnej zamestnankyne prijatej do vyššej platovej triedy, než akú mala ako úradníčka čerpajúca PVOO.
86 V tejto súvislosti totiž Komisia v odpovedi spomenutej v bode 84 vyššie tiež spresnila, že v súlade s článkom 41 PZOZ sadzba príspevku do systému dôchodkového zabezpečenia Únie (ktorý je percentuálnou časťou zo základného platu) „je rovnaká bez ohľadu na to, či je zamestnanec úradníkom alebo dočasným zamestnancom“. Preto v konkrétnom prípade žalobkyne, hoci, ako poznamenáva Komisia, „[jej] základný plat sa výrazne líšil, keďže v čase, keď si vzala PVOO, aby mohla pracovať v agentúre Frontex ako dočasná zamestnankyňa zaradená do platovej triedy AD 12, platového stupňa 2 [a následne keď] ju agentúra EMSA prijala do zamestnania do platovej triedy AD 12, platového stupňa 3, bola úradníčkou zaradenou do platovej triedy AD 8, platového stupňa 1“, skutočnosťou zostáva, že nikdy neprestala byť poistená v uvedenom systéme dôchodkového zabezpečenia a nikdy neprestala platiť príspevky do tohto systému práve na základe týchto rôznych základných platov.
87 Za týchto okolností žalobkyňa, bez ohľadu na jej čerpanie PVOO a jej následné zamestnania najskôr v agentúre FRONTEX odo dňa nástupu na uvedené PVOO a potom v agentúre EMSA, ostala z administratívneho hľadiska, a najmä z hľadiska jej účasti na systéme dôchodkového zabezpečenia Únie úradníčkou Komisie, v ktorej nastúpila do „služobného pomeru“ v roku 2006, a stala sa tak úradníčkou Únie. Podľa článku 1a služobného poriadku totiž „na účely tohto Služobného poriadku ‚úradník Únie‘ je každá osoba, ktorá bola vymenovaná podľa ustanovení tohto Služobného poriadku na existujúce miesto pre úradníkov jednej z inštitúcií Únie listinou, vydanou ustanovujúcim orgánom [menovacím orgánom – neoficiálny preklad] tejto inštitúcie“.
88 Okrem toho treba uviesť, že vo všeobecnom rámci služobného poriadku a PZOZ sa nástup osoby do služobného pomeru musí zhodovať s dátumom, od ktorého táto osoba začne na základe menovacieho dekrétu, ak ide, tak ako v prípade žalobkyne, o úradníka (pozri článok 1a citovaný vyššie), s výkonom zverenej funkcie, a to až do času prijatia rovnocenného administratívneho aktu s opačným účinkom, ktorý vedie k tomu, čo samotný služobný poriadok vo svojej [hlave III] kapitole 4 kvalifikuje ako „skončenie výkonu práce“.
89 Pokiaľ ide o úradníkov, takýmto skončením výkonu práce je napríklad odstúpenie z funkcie (článok 48 služobného poriadku), prepustenie (článok 50 služobného poriadku), prepustenie pre nespôsobilosť (článok 51 služobného poriadku), rozhodnutie o odchode do dôchodku (článok 52 služobného poriadku), úmrtie (článok 47 služobného poriadku). PVOO naopak nepredstavuje administratívne postavenie, ktoré vedie k „skončeniu výkonu práce“.
90 Vzhľadom na to teda aj za predpokladu, že by žalobkyňa po nástupe na PVOO ešte vždy ako stála úradníčka Komisie nanovo „nastúpila do služobného pomeru“ z dôvodu prijatia do zamestnania v agentúre EMSA k 1. júnu 2015, keď už bola reforma z roku 2014 v platnosti, vplyv tohto nového „nástupu do služobného pomeru“ sa môže posudzovať iba vo vzťahu k osobitnému rámcu a osobitnému cieľu nových ustanovení týkajúcich sa určenia sadzby nadobudnutých práv na dôchodok (1,8 %) a veku odchodu do dôchodku (66 rokov), pričom cieľom bolo, aby sa „nové pravidlá a opatrenia [v oblasti práv na dôchodok] uplatňovali bez toho, aby boli [predsa] dotknuté nadobudnuté práva a oprávnené očakávania zamestnancov [aj v agentúrach] prijatých pred nadobudnutím účinnosti“ reformy z roku 2014.
91 Hoci tak cieľom dotknutých prechodných pravidiel bolo bezpochyby aj zníženie rozpočtových nákladov spojených s administratívnymi výdavkami Únie, tieto pravidlá nemôžu v nijakom prípade zasahovať do nadobudnutých práv a legitímnych očakávaní zamestnancov všetkých kategórií, ktorí boli „prijatí“ pred nadobudnutím účinnosti reformy z roku 2014 (pozri bod 74 vyššie).
92 V tejto súvislosti zostáva teda len konštatovať, že žalobkyňa, ktorá pracovala v službách Únie bez prerušenia od svojho vymenovania v roku 2006 ako úradníčka Komisie, zostala počas celého jej služobného pomeru a bez ohľadu na jej postavenie počas PVOO povinne poistená v systéme dôchodkového zabezpečenia Únie, ako je upravený článkom 83 služobného poriadku, a prispievala do tohto systému dôchodkového zabezpečenia na základe príspevkov odvádzaných z jej mesačného základného platu, na ktorý mala nárok najskôr ako úradníčka Komisie a potom bez prerušenia ako zamestnankyňa Únie od jej prvého zamestnania v agentúre FRONTEX od 1. februára 2012 a potom v agentúre EMSA od 1. júna 2015.
93 [Opravené uznesením z 22. januára 2019] Za týchto okolností je preto potrebné dospieť k záveru, že na účely uplatnenia dotknutých prechodných opatrení sa žalobkyňa musí považovať za osobu, ktorá „nastúpila do služobného pomeru“ v Únii v období od 1. mája 2004 do 31. decembra 2013, a vzhľadom na to, že po tomto dátume zotrvala v službe, má právo, aby sa na ňu vzťahovali podmienky stanovené uvedenými prechodnými ustanoveniami, týkajúce sa jednak sadzby nadobudnutých práv na dôchodok vo výške 1,9 % a jednak veku odchodu do dôchodku 63 rokov.
94 Zo všetkých týchto dôvodov je potrebné vyhovieť žalobným dôvodom založeným na porušení článkov 21 a 22 prílohy XIII služobného poriadku a zrušiť napadnuté rozhodnutie bez toho, aby bolo potrebné preskúmať ostatné žalobné dôvody.
O trovách
95 Podľa článku 134 ods. 1 rokovacieho poriadku účastník konania, ktorý vo veci nemal úspech, je povinný nahradiť trovy konania, ak to bolo v tomto zmysle navrhnuté.
96 Keďže Komisia nemala vo veci úspech, je opodstatnené uložiť jej povinnosť, aby znášala svoje vlastné trovy konania a nahradila trovy konania žalobkyne v súlade s jej návrhmi.
97 V súlade s článkom 138 ods. 1 rokovacieho poriadku v spojení s článkom 1 ods. 2 písm. f) uvedeného poriadku orgány, úrady a agentúry Únie, ktoré vstúpili do konania ako vedľajší účastníci konania, znášajú vlastné trovy konania. Vedľajší účastníci konania teda znášajú vlastné trovy konania.
Z týchto dôvodov
VŠEOBECNÝ SÚD (tretia komora)
rozhodol takto:
1. Rozhodnutie Európskej komisie zo 16. apríla 2016, potvrdené oznámením Úradu pre správu a úhradu individuálnych nárokov (PMO) z 29. apríla 2016, sa zrušuje.
2. Komisia znáša svoje vlastné trovy konania a je povinná nahradiť trovy konania, ktoré vynaložila pani Isabel Tornéová.
3. Agentúra pre spoluprácu regulačných orgánov v oblasti energetiky (ACER), Európska agentúra pre pohraničnú a pobrežnú stráž (Frontex), Európska agentúra na prevádzkové riadenie rozsiahlych informačných systémov v priestore slobody, bezpečnosti a spravodlivosti (eu‑LISA), Európska námorná bezpečnostná agentúra (EMSA), Európsky orgán pre bankovníctvo (EBA), Európsky orgán pre cenné papiere a trhy (ESMA) a Európsky podporný úrad pre azyl (EASO) znášajú svoje vlastné trovy konania.
Frimodt Nielsen | Forrester | Perillo |
Rozsudok bol vyhlásený na verejnom pojednávaní v Luxemburgu 14. decembra 2018.
Podpisy