ROZSUDOK SÚDNEHO DVORA (tretia komora)
z 10. novembra 2016 (*)
„Návrh na začatie prejudiciálneho konania – Autorské práva a s nimi súvisiace práva – Nájomné a výpožičné právo chránených diel – Smernica 2006/115/ES – Článok 1 ods. 1 – Vypožičiavanie rozmnoženín diel – Článok 2 ods. 1 – Vypožičiavanie predmetov – Vypožičiavanie rozmnoženiny knihy v digitálnej forme – Verejné knižnice“
Vo veci C‑174/15,
ktorej predmetom je návrh na začatie prejudiciálneho konania podľa článku 267 ZFEÚ, podaný rozhodnutím Rechtbank Den Haag (Súd prvého stupňa Haag, Holandsko) z 1. apríla 2015 a doručený Súdnemu dvoru 17. apríla 2015, ktorý súvisí s konaním:
Vereniging Openbare Bibliotheken
proti
Stichting Leenrecht,
za účasti:
Vereniging Nederlands Uitgeversverbond,
Stichting LIRA,
Stichting Pictoright,
SÚDNY DVOR (tretia komora),
v zložení: predseda tretej komory L. Bay Larsen, sudcovia M. Vilaras, J. Malenovský (spravodajca), M. Safjan a D. Šváby,
generálny advokát: M. Szpunar,
tajomník: M. Ferreira, hlavná referentka,
so zreteľom na písomnú časť konania a po pojednávaní z 9. marca 2016,
so zreteľom na pripomienky, ktoré predložili:
– Vereniging Openbare Bibliotheken, v zastúpení: P. de Leeuwe a D. Visser, advocaten,
– Vereniging Nederlands Uitgeversverbond, v zastúpení: C. Alberdingk Thijm a C. de Vries, advocaten,
– Stichting LIRA a Stichting Pictoright, v zastúpení: J. Seignette, M. van Heezik, G. van der Wal a M. Kingma, advocaten,
– česká vláda, v zastúpení: S. Šindelková, D. Hadroušek a M. Smolek, splnomocnení zástupcovia,
– nemecká vláda, v zastúpení: T. Henze, J. Möller a D. Kuon, splnomocnení zástupcovia,
– grécka vláda, v zastúpení: G. Alexaki, splnomocnená zástupkyňa,
– francúzska vláda, v zastúpení: D. Segoin, G. de Bergues a D. Colas, splnomocnení zástupcovia,
– talianska vláda, v zastúpení: G. Palmieri, splnomocnená zástupkyňa, za právnej pomoci S. Fiorentino a A. Collabolletta, avvocati dello Stato,
– lotyšská vláda, v zastúpení: I. Kalniņš a D. Pelše, splnomocnení zástupcovia,
– portugalská vláda, v zastúpení: L. Inez Fernandes a T. Rendas, splnomocnení zástupcovia,
– vláda Spojeného kráľovstva, v zastúpení: J. Kraehling, splnomocnená zástupkyňa, za právnej pomoci N. Saunders, barrister,
– Európska komisia, v zastúpení: F. Wilman, T. Scharf a J. Samnadda, splnomocnení zástupcovia,
po vypočutí návrhov generálneho advokáta na pojednávaní 16. júna 2016,
vyhlásil tento
Rozsudok
1 Návrh na začatie prejudiciálneho konania sa týka výkladu článku 4 ods. 2 smernice Európskeho parlamentu a Rady 2001/29/ES z 22. mája 2001 o zosúladení niektorých aspektov autorských práv a s nimi súvisiacich práv v informačnej spoločnosti (Ú. v. ES L 167, 2001, s. 10; Mim. vyd. 17/001, s. 230), ako aj článku 1 ods. 1, článku 2 ods. 1 písm. b) a článku 6 ods. 1 smernice Európskeho parlamentu a Rady 2006/115/ES z 12. decembra 2006 o nájomnom práve a výpožičnom práve a o určitých právach súvisiacich s autorskými právami v oblasti duševného vlastníctva (Ú. v. ES L 376, 2006, s. 28; Mim. vyd. 17/001, s. 120).
2 Tento návrh bol predložený v rámci sporu medzi Vereniging Openbare Bibliotheken (združenie verejných knižníc, ďalej len „VOB“) a Stichting Leenrecht (nadácia pre právo na vypožičiavanie, ďalej len „Stichting“) v súvislosti s prípadným porušením výhradného práva na vypožičiavanie uvedeného v článku 1 ods. 1 smernice 2006/115.
Právny rámec
Medzinárodné právo
3 Svetová organizácia duševného vlastníctva (WIPO) prijala v Ženeve 20. decembra 1996 Zmluvu WIPO o autorskom práve (ďalej len „Zmluva WIPO“). Táto zmluva bola v mene Európskeho spoločenstva schválená rozhodnutím Rady 2000/278/ES zo 16. marca 2000 (Ú. v. ES L 89, 2000, s. 6; Mim. vyd. 11/033, s. 208).
4 Článok 7 ods. 1 tejto zmluvy stanovuje:
„Autori:
i) počítačových programov,
ii) filmových diel;
iii) diel uložených v zvukových záznamoch (fonogramoch) podľa vnútroštátnych právnych predpisov zmluvných strán
majú výhradné právo udeľovať súhlas na obchodný prenájom originálov alebo rozmnoženín svojich diel verejnosti.“
5 Diplomatická konferencia, ktorá prijala Zmluvu WIPO, prijala okrem iných dokumentov aj „Dohodnuté vyhlásenie týkajúce sa článkov 6 a 7“, ktoré tvorí prílohu uvedenej zmluvy (ďalej len „dohodnuté vyhlásenie pripojené k Zmluve WIPO“), a znie takto:
„Pokiaľ sa v týchto článkoch používajú výrazy ‚rozmnoženiny‘ a ‚originál a rozmnoženiny‘, ktoré podliehajú právu na šírenie a právu na nájom podľa uvedených článkov, vzťahujú sa výhradne na pevné rozmnoženiny, ktoré možno uviesť do obehu ako hmotné predmety.“
Právo Únie
Smernica 2001/29
6 Podľa znenia odôvodnení 2 a 9 smernice 2001/29:
„(2) Európska Rada na svojom zasadaní na Korfu 24. a 25. júna 1994 zdôraznila potrebu vytvoriť všeobecný právny rámec na úrovni spoločenstva, aby bolo možné podporovať rozvoj informačnej spoločnosti v Európe. To si, inter alia, vyžaduje existenciu vnútorného trhu pre nové produkty a služby. Relevantné právne predpisy spoločenstva sú už prijaté alebo ich prijatie už značne pokročilo. Autorské práva a s nimi súvisiace práva zohrávajú v tomto kontexte veľmi dôležitú úlohu, keďže chránia a stimulujú rozvoj a marketing nových produktov a služieb, a vytvorenie a využívanie ich tvorivého obsahu.
…
(9) Akákoľvek harmonizácia autorských práv a s nimi súvisiacich práv musí byť založená na vysokej úrovni ochrany, pretože tieto práva sú podstatou pre duševnú tvorbu. Ich ochrana pomáha zaistiť udržiavanie a rozvoj tvorivosti v záujme autorov, interpretov, producentov, spotrebiteľov, kultúry, priemyslu a verejnosti ako celku. Duševné vlastníctvo sa preto považuje za integrálnu súčasť vlastníctva.“
7 Článok 1 ods. 2 písm. b) tejto smernice stanovuje:
„S výnimkou prípadov uvedených v článku 11 sa táto smernica nezaoberá a žiadnym spôsobom neovplyvňuje existujúce ustanovenia spoločenstva súvisiace s:
…
b) právom nájmu, právom vypožičiavania a s inými právami súvisiacimi s autorským právom v oblasti duševného vlastníctva;
…“
8 Článok 4 uvedenej smernice, nazvaný „Právo šírenia“, znie:
„1. Členské štáty poskytnú autorom vo vzťahu k originálu ich diela alebo k jeho rozmnoženinám výlučné právo udeliť súhlas alebo zakázať akúkoľvek formu verejného šírenia predajom alebo iným spôsobom.
2. Distribučné právo sa nevyčerpá v rámci [Únie] vo vzťahu k originálu alebo ku kópiám diela s výnimkou prípadov, keď prvý predaj alebo prenos vlastníctva k danému objektu v rámci [Únie] uskutoční držiteľ práv alebo sa uskutoční s jeho súhlasom.“
Smernica 2006/115
9 Smernica 2006/115 kodifikovala a zrušila smernicu Rady 92/100/EHS z 19. novembra 1992 o nájomnom práve a výpožičnom práve a o určitých právach súvisiacich s autorskými právami v oblasti duševného vlastníctva (Ú. v. ES L 346, 1992, s. 61; Mim. vyd. 17/001, s. 120).
10 Odôvodnenia 2 až 5, 7, 8 a 14 smernice 2006/115 znejú:
„(2) Nájom a vypožičiavanie diel chránených autorským právom a predmetov chránených súvisiacimi právami zohráva čoraz významnejšiu úlohu predovšetkým pre autorov, výkonných umelcov a výrobcov zvukových záznamov a filmov. Vzrastajúcu hrozbu predstavuje pirátstvo.
(3) Primeraná ochrana autorských diel a predmetov chránených súvisiacimi právami prostredníctvom práv na nájom a vypožičiavanie, ako aj ochrana predmetov chránených súvisiacimi právami prostredníctvom práva na záznam, práva na rozširovanie rozmnoženín, práva na vysielanie a sprístupňovanie verejnosti (verejné šírenie) môže mať základný význam pre hospodársky a kultúrny rozvoj [Únie].
(4) Ochrana autorského práva a súvisiacich práv sa musí prispôsobiť novému hospodárskemu vývoju, aký predstavujú nové formy využívania.
(5) Autori a výkonní umelci potrebujú k výkonu svojej tvorivej činnosti primerané príjmy, ktoré sú základom pre ďalšiu tvorivú a umeleckú činnosť a investície potrebné najmä na výrobu zvukových záznamov a filmov sú mimoriadne vysoké a riskantné. Možnosť zabezpečenia takéhoto príjmu a návratnosti takejto investície môže byť efektívne zaručená len pomocou primeranej právnej ochrany príslušných majiteľov práv.
…
(7) Právne predpisy členských štátov by mali byť upravené tak, aby neboli v rozpore s medzinárodnými zmluvami, na ktorých je založené autorské právo a súvisiace práva vo väčšine členských štátov.
(8) Právne predpisy [Únie], týkajúce sa práva na nájom a vypožičiavanie a niektorých súvisiacich práv možno obmedziť na to, že bude ustanovené, aby členské štáty založili právo na nájom a vypožičiavanie pre určité skupiny nositeľov práv a ďalej právo na záznam, rozširovanie, vysielanie a sprístupňovanie verejnosti pre určité skupiny majiteľov práv na úseku ochrany súvisiacich práv.
…
(14) Taktiež treba chrániť aspoň práva autorov v súvislosti s verejným vypožičiavaním, zavedením osobitných úprav. Avšak všetky opatrenia, ktoré sú výnimkami z výhradného práva na verejné vypožičiavanie, by mali byť v súlade predovšetkým s článkom 12 zmluvy.“
11 Článok 1 tejto smernice stanovuje:
„1. V súlade s ustanoveniami tejto kapitoly ustanovia členské štáty s výnimkami podľa článku 6 právo udeliť súhlas alebo zakázať nájom a vypožičiavanie originálov a rozmnoženín diel chránených autorským právom a ostatných predmetov uvedených v článku 3 ods. 1
2. Práva uvedené v odseku 1 sa predajom originálu a rozmnoženín autorských diel a iných predmetov ochrany uvedených v článku 3 ods. 1 ani iným aktom ich šírenia nevyčerpajú.“
12 Článok 2 ods. 1 tejto smernice stanovuje:
„Na účely tejto smernice:
a) ‚nájom‘ [predmetov – neoficiálny preklad] znamená sprístupnenie na použitie na časovo obmedzené obdobie na účely priameho alebo nepriameho hospodárskeho alebo obchodného prospechu;
b) ‚požičiavanie‘ [‚vypožičiavanie‘ predmetov – neoficiálny preklad] znamená sprístupnenie na použitie na časovo obmedzené obdobie, nie však na účely priameho alebo nepriameho hospodárskeho alebo obchodného prospechu, ak sa uskutočňuje prostredníctvom verejnosti prístupných zariadení.
…“
13 Článok 6 ods. 1 tejto smernice stanovuje:
„Členské štáty môžu ustanoviť, pokiaľ ide o verejné vypožičiavanie, výnimky z výhradného práva podľa článku 1 za predpokladu, že aspoň autori dostanú odmenu za takéto vypožičiavanie. Členské štáty môžu voľne určiť výšku tejto odmeny tak, aby zodpovedala ich kultúrnopolitickým záujmom.“
Holandské právo
14 Článok 10 ods. 1 Auteurswet (autorský zákon) z 23. septembra 1912 (ďalej len „Aw“) stanovuje:
„Literárnymi, vedeckými alebo umeleckými dielami v zmysle tohto zákona sú:
1° knihy, brožúry, noviny, časopisy a všetky ostatné písomné diela;
…
A vo všeobecnosti akýkoľvek výtvor z literárnej, vedeckej a umeleckej oblasti bez ohľadu na spôsob alebo formu ich vyjadrenia.“
15 § 12 Aw stanovuje:
„1. Pod uverejnením diela z oblasti literatúry, vedy alebo umenia sa rozumie najmä:
…
3° nájom alebo vypožičanie celého alebo časti rozmnoženiny diela, s výnimkou architektonických diel alebo diel úžitkového umenia, alebo jeho reprodukcie, ktoré bolo uvedené na trh nositeľom práva alebo s jeho súhlasom;
…
3. ‚Vypožičiavanie‘ v zmysle prvého odseku, pododseku 3° znamená sprístupnenie na použitie na časovo obmedzené obdobie, nie však na účely priameho alebo nepriameho hospodárskeho alebo obchodného prospechu, ak sa uskutočňuje prostredníctvom verejnosti prístupných zariadení.
…“
16 Podľa § 15c ods. 1 Aw:
„Za porušenie autorského práva k literárnym, vedeckým alebo umeleckým dielam sa nepovažuje také vypožičanie celého diela alebo jeho časti, alebo jeho rozmnoženiny, ako je uvedené v článku 12 ods. 1 pododseku 3°, ktoré bolo uvedené na trh nositeľom práva alebo s jeho súhlasom, pod podmienkou, že osoba, ktorá uskutoční alebo umožní uskutočniť toto vypožičanie, zaplatí primeranú odmenu. …“
Spor vo veci samej a prejudiciálne otázky
17 VOB zastupuje v Holandsku záujmy verejných knižníc.
18 Tieto knižnice vypožičiavajú knihy v papierovom formáte a platia za to paušálnu sumu nadácii Stichting, ktorá je ministerstvom spravodlivosti (Holandsko) poverená výberom odmien za vypožičiavanie.
19 Stichting rozdeľuje prijaté odmeny nositeľom práv na základe rozdeľovacieho poriadku prostredníctvom organizácií kolektívnej správy práv, ako je Stichting LIRA, ktorá spravuje práva týkajúce sa literárnych, dramatických a hudobno‑dramatických diel, a Stichting Pictoright, ktorá spravuje práva týkajúce sa vizuálnych diel, ako sú diela vytvorené sochármi, fotografmi, ilustrátormi, štylistami a architektmi.
20 Podľa holandskej právnej úpravy výšku odmeny za vypožičiavanie stanovuje Stichting Onderhandelingen Leenvergoedingen (ďalej len „StOL“), nadácia poverená na tieto účely ministerstvom spravodlivosti.
21 Hoci otázka, či digitálne vypožičiavanie elektronickej knihy patrí, alebo nepatrí pod výnimku stanovenú v článku 15c Aw, je predmetom diskusií v rámci StOL od roku 2004, správna rada StOL nakoniec na stretnutí, ktoré sa uskutočnilo 24. marca 2010, rozhodla odpovedať na túto otázku záporne.
22 Okrem toho na žiadosť ministerstva školstva, kultúry a vedy (Holandsko) Instituut voor Informatierecht van de Universiteit van Amsterdam (Inštitút práva na informácie Univerzity v Amsterdame, Holandsko) a poradenská kancelária SEO vypracovali správu, ktorá tiež dospela k záveru, že digitálne vypožičiavanie elektronickej knihy uskutočnené knižnicami nepatrí pod uvedenú výnimku.
23 Na základe tejto správy holandská vláda vypracovala návrh zákona o knižniciach, ktorý stanovoval na účely digitálneho vypožičiavania elektronických kníh na diaľku vytvorenie národnej digitálnej knižnice. Tento projekt spočíva na predpoklade, že digitálne vypožičiavanie elektronických kníh nepatrí pod túto výnimku.
24 V súčasnosti verejné knižnice sprístupňujú elektronické knihy na internete na základe licenčných zmlúv s nositeľmi práv.
25 VOB spochybňuje tento návrh zákona a v dôsledku toho sa obrátila na vnútroštátny súd so žalobou smerujúcou k tomu, aby sa v podstate rozhodlo, že súčasný autorský zákon sa už uplatňuje na digitálne vypožičiavanie.
26 Za týchto podmienok Rechtbank Den Haag (Súd prvého stupňa Haag) rozhodol prerušiť konanie a položiť Súdnemu dvoru nasledujúce prejudiciálne otázky:
„1. Majú sa článok 1 ods. 1, článok 2 ods. 1 písm. b) a článok 6 ods. 1 smernice 2006/115 vykladať tak, že pod pojmom ‚vypožičiavanie‘ v zmysle týchto ustanovení sa rozumie aj sprístupnenie románov, zbierok poviedok, životopisov, cestopisov, detských kníh a literatúry pre mládež chránených autorským právom, nie však na účely priameho či nepriameho hospodárskeho alebo obchodného prospechu, ak sa uskutočňuje prostredníctvom zariadení prístupných verejnosti
– tým, že sa rozmnoženina v digitálnej podobe (rozmnoženina A) uloží na server zariadenia a užívateľovi sa umožní túto rozmnoženinu rozmnožiť stiahnutím na svoj vlastný počítač (rozmnoženina B),
– pričom rozmnoženina vyhotovená užívateľom počas sťahovania (rozmnoženina B) po vypršaní časovo obmedzeného obdobia už nie je použiteľná, a
– iný užívateľ si počas tohto obdobia nemôže rozmnoženinu (rozmnoženinu A) stiahnuť na svoj počítač?
2. V prípade kladnej odpovede na prvú otázku, bráni článok 6 smernice 2006/115 a/alebo iné ustanovenie práva Únie členským štátom podmieniť obmedzenie práva na vypožičiavanie stanovené v článku 6 smernice 2006/115 splnením podmienky, aby rozmnoženina diela sprístupnená zariadením (rozmnoženina A) bola nositeľom práv alebo s jeho súhlasom uvedená na trh prvým predajom alebo iným prvým prevodom vlastníctva tejto rozmnoženiny v rámci Európskej únie v zmysle článku 4 ods. 2 smernice 2001/29?
3. V prípade zápornej odpovede na prvú otázku, stanovuje článok 6 smernice 2006/115 iné požiadavky na pôvod rozmnoženiny sprístupnenej zariadením (rozmnoženina A), ako napríklad požiadavku, aby táto rozmnoženina pochádzala z legálneho zdroja?
4. V prípade kladnej odpovede na druhú otázku, má sa článok 4 ods. 2 smernice 2001/29 vykladať tak, že pod ‚prvým predajom predmetov alebo iným prvým prevodom vlastníctva‘ v zmysle tohto ustanovenia sa rozumie aj časovo obmedzené sprístupnenie digitálnej rozmnoženiny románov, zbierok poviedok, životopisov, cestopisov, detských kníh a literatúry pre mládež chránených autorským právom, ktoré sa uskutočňuje sťahovaním cez internet?“
O prejudiciálnych otázkach
O prvej otázke
27 Svojou prvou otázkou sa vnútroštátny súd v podstate pýta, či sa článok 1 ods. 1, článok 2 ods. 1 písm. b) a článok 6 ods. 1 smernice 2006/115 majú vykladať v tom zmysle, že pod pojmom „vypožičiavanie“ v zmysle týchto ustanovení sa rozumie aj vypožičiavanie rozmnoženiny v digitálnej forme, pokiaľ sa toto vypožičiavanie uskutoční umiestnením tejto rozmnoženiny na server verejnej knižnice a umožnením dotknutému užívateľovi, aby rozmnožil uvedenú rozmnoženinu jej stiahnutím na svoj vlastný počítač, pričom počas obdobia vypožičania je možné stiahnuť len jednu rozmnoženinu a po uplynutí tohto obdobia rozmnoženina stiahnutá týmto užívateľom prestane byť použiteľná.
28 Na jednej strane treba zdôrazniť, že článok 1 ods. 1 smernice 2006/115, v zmysle ktorého „členské štáty [ustanovia]… právo udeliť súhlas alebo zakázať… vypožičiavanie originálov a rozmnoženín diel chránených autorským právom a ostatných predmetov“, nespresňuje, či pojem „rozmnoženiny“ v zmysle tohto ustanovenia zahŕňa tiež tie rozmnoženiny, ktoré nie sú uložené na fyzickom nosiči, ako sú digitálne rozmnoženiny.
29 Na druhej strane článok 2 ods. 1 písm. b) tejto smernice definuje pojem „vypožičiavanie“ ako sprístupnenie predmetov na použitie na časovo obmedzené obdobie, nie však na účely priameho alebo nepriameho hospodárskeho alebo obchodného prospechu, ak sa uskutočňuje prostredníctvom verejnosti prístupných zariadení. Z tohto ustanovenia však nevyplýva, že by predmety dotknuté článkom 1 ods. 1 uvedenej smernice mali tiež zahŕňať nehmotné predmety, ako sú predmety digitálnej povahy.
30 Za týchto podmienok treba najskôr overiť, či existujú dôvody, ktoré by odôvodňovali kategorické vylúčenie vypožičiavania digitálnych rozmnoženín a nehmotných predmetov z pôsobnosti smernice 2006/115.
31 V tomto ohľade v prvom rade z odôvodnenia 7 smernice 2006/115 vyplýva, že táto smernica bola prijatá najmä preto, že „právne predpisy členských štátov treba upraviť tak, aby neboli v rozpore s medzinárodnými zmluvami, na ktorých je založené autorské právo a príbuzné práva vo väčšine členských štátov“.
32 Medzi dohovormi, ktoré uvedená smernica musí rešpektovať, sa nachádza osobitne Zmluva WIPO, ktorej zmluvnými stranami sú Únia aj všetky členské štáty.
33 V dôsledku toho je namieste vykladať pojmy „predmety“ a „rozmnoženiny“ v zmysle smernice 2006/115 s prihliadnutím na zodpovedajúce pojmy obsiahnuté v Zmluve WIPO (pozri analogicky rozsudok z 15. marca 2012, SCF, C‑135/10, EU:C:2012:140, bod 55).
34 Podľa dohodnutého vyhlásenia pripojeného k Zmluve WIPO sa pojmy „originál“ a „rozmnoženiny“ uvedené v článku 7 tejto zmluvy, týkajúce sa práva na nájom, vzťahujú „výhradne na pevné rozmnoženiny, ktoré možno uviesť do obehu ako hmotné predmety“. Z toho vyplýva, že z práva na nájom upraveného v uvedenej zmluve sú vylúčené nehmotné predmety, ako aj iné než pevné rozmnoženiny, ako sú digitálne rozmnoženiny.
35 Preto je namieste vykladať pojem „nájom“ uvedený v článku 2 ods. 1 písm. a) smernice 2006/115 v tom zmysle, že sa týka výlučne hmotných predmetov, a pojem „rozmnoženiny“ uvedený v článku 1 ods. 1 tejto smernice v tom zmysle, že pokiaľ ide o nájom, týka sa výlučne pevných rozmnoženín na fyzickom nosiči.
36 Vzhľadom na to, hoci názov smernice 2006/115 v niektorých jazykových verziách odkazuje na „nájomné právo a výpožičné právo“ v jednotnom čísle a hoci táto smernica vo všeobecnosti upravuje súčasne rôzne aspekty takéhoto práva, ako je režim nájmu a vypožičiavania, nevyplýva z toho, že normotvorca Únie nevyhnutne zamýšľal priznať rovnaký význam pojmom „predmety“ a „rozmnoženiny“, či už ide o režim nájmu, alebo režim vypožičiavania vrátane verejného vypožičiavania v zmysle článku 6 tejto smernice.
37 Na jednej strane totiž odôvodnenia 3 a 8 uvedenej smernice neodkazujú na „nájomné právo a výpožičné právo“ v jednotnom čísle, ale na „práva“ na nájom a vypožičiavanie v množnom čísle.
38 Na druhej strane, ako vyplýva z článku 2 ods. 1 písm. a) a b) smernice 2006/115, normotvorca Únie samostatne definoval pojmy „nájom“ predmetov a „vypožičiavanie“ predmetov. Preto predmety nájmu nie sú nevyhnutne rovnaké ako predmety vypožičiavania.
39 Z vyššie uvedeného vyplýva, že hoci podľa bodu 35 tohto rozsudku nehmotné predmety a iné než pevné rozmnoženiny, ako sú digitálne rozmnoženiny, musia byť vylúčené z práva na nájom, ktoré upravuje smernica 2006/115, aby nedošlo k porušeniu dohodnutého vyhlásenia pripojeného k Zmluve WIPO, ani táto zmluva, ani toto vyhlásenie nebránia tomu, aby sa pojem „vypožičiavanie“ predmetov v zmysle tejto smernice prípadne vykladal v tom zmysle, že zahŕňa tiež určité vypožičiavania uskutočnené v digitálnej forme.
40 V druhom rade treba pripomenúť, ako sa uviedlo v bode 9 tohto rozsudku, že smernica 2006/115 kodifikuje a preberá ustanovenia smernice 92/100 v podstate v rovnakom znení. Prípravné práce na smernici 92/100 však neumožňujú dospieť k záveru, že vypožičiavanie uskutočnené v digitálnej forme musí byť kategoricky vylúčené z pôsobnosti tejto smernice.
41 Odôvodnenie návrhu smernice Rady o nájomnom práve a výpožičnom práve a o určitých právach súvisiacich s autorskými právami v oblasti duševného vlastníctva [KOM(90) 586, v konečnom znení] síce spomína želanie Európskej komisie vylúčiť sprístupnenie prostredníctvom prenosu elektronických údajov z pôsobnosti smernice 92/100.
42 Napriek tomu je však namieste v prvom rade zdôrazniť, že nie je zjavné, že by Komisia zamýšľala uplatniť takéto vylúčenie na rozmnoženiny kníh v digitálnej forme. Na jednej strane príklady uvedené v tomto odôvodnení sa výlučne týkali elektronického prenosu filmov. Na druhej strane v období vyhotovovania uvedeného odôvodnenia kópie kníh v digitálnej forme neboli predmetom takého používania, že by bolo možné dôvodne predpokladať, že ich Komisia implicitne zohľadnila.
43 V druhom rade je nutné konštatovať, že želanie vyjadrené Komisiou v tomto odôvodnení sa nezhmotnilo v nijakom priamom vyjadrení v samotnom texte návrhu, ktorý viedol k prijatiu smernice 92/100, alebo priamo v tejto smernici.
44 Z predchádzajúcich úvah vyplýva, že neexistuje nijaký rozhodujúci dôvod, ktorý by umožňoval kategoricky vylúčiť z pôsobnosti smernice 2006/115 vypožičiavanie digitálnych rozmnoženín a nehmotných predmetov.
45 Takýto záver navyše potvrdzuje cieľ sledovaný smernicou 2006/115. Odôvodnenie 4 tejto smernice totiž najmä uvádza, že autorské právo sa musí prispôsobiť novému hospodárskemu vývoju, aký predstavujú nové formy využívania. Vypožičiavanie v digitálnej forme nepochybne patrí medzi tieto nové formy využívania, a preto vedie k nevyhnutnosti prispôsobenia autorského práva novému hospodárskemu vývoju.
46 Navyše úplné vylúčenie vypožičiavania v digitálnej forme z pôsobnosti smernice 2006/115 by bolo v rozpore so všeobecnou zásadou, ktorá ukladá povinnosť vysokej úrovne ochrany autorov.
47 Hoci je pravda, že táto všeobecná zásada vyplýva len implicitne z odôvodnenia 5 smernice 2006/115, je však zdôraznená v smernici 2001/29, ktorej odôvodnenie 9 stanovuje, že akákoľvek harmonizácia autorského práva musí byť založená „na vysokej úrovni ochrany“.
48 Takáto všeobecná zásada sa musí zohľadniť pri výklade smerníc, ktorých cieľom je, ako v prípade smernice 2006/115, zosúladiť rôzne aspekty autorského práva, pričom má užší predmet než smernica 2001/29.
49 Vzhľadom na záver uvedený v bode 44 tohto rozsudku je potrebné ďalej overiť, či verejné vypožičiavanie rozmnoženiny knihy v digitálnej forme uskutočnené za takýchto podmienok, ako sú uvedené v predloženej otázke, by mohlo patriť do pôsobnosti článku 6 ods. 1 smernice 2006/115.
50 V tomto ohľade je namieste konštatovať, že hoci článok 6 ods. 1 smernice ako výnimka z výhradného práva vypožičiavania upraveného v článku 1 tejto smernice musí byť podľa ustálenej judikatúry Súdneho dvora predmetom reštriktívneho výkladu, platí tiež, že poskytnutý výklad musí tiež umožniť zachovať potrebný účinok takto stanovenej výnimky a rešpektovať jej účel (pozri v tomto zmysle rozsudky zo 4. októbra 2011, Football Association Premier League a i., C‑403/08 a C‑429/08, EU:C:2011:631, body 162 a 163, ako aj z 1. decembra 2011, Painer., C‑145/10, EU:C:2011:798, bod 133).
51 Vzhľadom na dôležitosť verejného vypožičiavania digitálnych kníh a s cieľom zachovania tak potrebného účinku výnimky pre verejné vypožičiavanie upravené v článku 6 ods. 1 smernice 2006/115 (ďalej len „výnimka verejného vypožičiavania“), ako aj prínosu tejto výnimky ku kultúrnemu rozvoju, preto nemožno vylúčiť, že článok 6 ods. 1 smernice 2006/115 sa uplatňuje v prípade, keď transakcia uskutočnená knižnicou prístupnou verejnosti, vzhľadom najmä na podmienky stanovené v článku 2 ods. 1 písm. b) tejto smernice, má vlastnosti v podstate porovnateľné s vlastnosťami vypožičiavania tlačených diel.
52 V prejednávanej veci, ako vyplýva zo samotného znenia predloženej otázky, sa spor vo veci samej týka vypožičiavania rozmnoženiny knihy v digitálnej forme, ktoré sa uskutoční umiestnením tejto rozmnoženiny na server verejnej knižnice a umožnením užívateľovi, aby rozmnožil uvedenú rozmnoženinu jej stiahnutím na svoj vlastný počítač, pričom počas obdobia vypožičania je možné stiahnuť len jednu rozmnoženinu a po uplynutí tohto obdobia rozmnoženina stiahnutá týmto užívateľom prestane byť použiteľná.
53 Takáto transakcia sa musí považovať za transakciu, ktorá má vzhľadom najmä na podmienky stanovené v článku 2 ods. 1 písm. b) smernice 2006/115 vlastnosti v podstate porovnateľné s vlastnosťami vypožičiavania tlačených diel, keďže na jednej strane z obmedzenia súčasných možností stiahnutia na výlučne jednu kópiu vyplýva, že kapacita vypožičiavania dotknutej knižnice neprekročí kapacitu, ktorú by mala v prípade tlačeného diela, a na druhej strane sa toto vypožičanie uskutočňuje len na obmedzený čas.
54 Vzhľadom na všetky predchádzajúce úvahy treba na prvú otázku odpovedať tak, že článok 1 ods. 1, článok 2 ods. 1 písm. b) a článok 6 ods. 1 smernice 2006/115 sa majú vykladať v tom zmysle, že pod pojmom „vypožičiavanie“ v zmysle týchto ustanovení sa rozumie aj vypožičiavanie rozmnoženiny v digitálnej forme, pokiaľ sa toto vypožičanie uskutoční umiestnením tejto rozmnoženiny na server verejnej knižnice a umožnením dotknutému užívateľovi, aby rozmnožil uvedenú rozmnoženinu jej stiahnutím na svoj vlastný počítač, pričom počas obdobia vypožičania je možné stiahnuť len jednu rozmnoženinu a po uplynutí tohto obdobia rozmnoženina stiahnutá týmto užívateľom prestane byť použiteľná.
O druhej otázke
55 Svojou druhou otázkou sa vnútroštátny súd v podstate pýta, či sa článok 6 smernice 2006/115 a/alebo iné ustanovenie práva Únie majú vykladať v tom zmysle, že bránia tomu, aby členský štát podmienil uplatnenie článku 6 ods. 1 smernice 2006/115 splnením podmienky, aby rozmnoženina knihy v digitálnej forme sprístupnená verejnou knižnicou bola nositeľom práva verejného šírenia alebo s jeho súhlasom uvedená na trh prvým predajom alebo iným prvým prevodom vlastníctva tejto rozmnoženiny v rámci Únie v zmysle článku 4 ods. 2 smernice 2001/29.
56 V tomto ohľade najskôr, hoci zo samotného znenia článku 4 ods. 1 a 2 smernice 2001/29 vyplýva, že členské štáty poskytnú autorom vo vzťahu k originálu ich diela alebo k jeho rozmnoženinám výhradné právo udeliť súhlas alebo zakázať akúkoľvek formu verejného šírenia predajom alebo iným spôsobom a že toto právo verejného šírenia v Únii sa vyčerpá až prvým predajom alebo iným prvým prevodom vlastníctva tohto predmetu v rámci Únie nositeľom práv alebo s jeho súhlasom, z článku 1 ods. 2 písm. b) tejto smernice vyplýva, že táto smernica sa nezaoberá a žiadnym spôsobom neovplyvňuje ustanovenia Únie súvisiace s právom na vypožičiavanie.
57 Z toho vyplýva, že článok 4 ods. 2 smernice 2001/29 nie je relevantný pre výklad článku 6 ods. 1 smernice 2006/115.
58 Ďalej článok 1 ods. 2 smernice 2006/115 stanovuje, že výhradné právo na vypožičiavanie upravené v článku 1 ods. 1 tejto smernice sa predajom originálu a rozmnoženín autorských diel a iných predmetov ochrany ani iným aktom ich šírenia nevyčerpajú.
59 Súdny dvor už totiž rozhodol, že úkony hospodárskeho využívania chráneného diela, akými je verejné vypožičiavanie, majú odlišný charakter, ako je predaj alebo akýkoľvek iný zákonný úkon šírenia, keďže právo na vypožičiavanie zostáva medzi početnými právami autora napriek predaju hmotného nosiča, ktoré obsahuje dielo. V dôsledku toho sa právo na vypožičiavanie nevyčerpáva predajom alebo akýmkoľvek iným šírením, zatiaľ čo právo na šírenie jestvuje presne len v prípade prvého predaja v Únii, a to nositeľom práv alebo s jeho súhlasom (pozri v tomto zmysle rozsudok zo 6. júla 2006, Komisia/Portugalsko, C‑53/05, EU:C:2006:448, bod 34 a citovanú judikatúru).
60 Napokon je namieste uviesť, že článok 6 ods. 1 smernice 2006/115 by mal zaručiť rovnováhu medzi záujmami autorov na jednej strane a kultúrnym rozvojom, ktorý predstavuje cieľ všeobecného záujmu odôvodňujúci výnimku verejného vypožičiavania a možnosť členských štátov odchýliť sa pri verejnom vypožičiavaní na základe tohto ustanovenia od výhradného práva stanoveného v článku 1 tejto smernice, na druhej strane. V tomto rámci musia autori aspoň získať odmenu z takéhoto vypožičiavania.
61 Článok 6 ods. 1 smernice 2006/115 vykladaný v spojení s odôvodnením 14 tejto smernice, ktorý uvádza, že je nevyhnutné chrániť práva autorov v súvislosti s verejným vypožičiavaním, ako aj s prihliadnutím na požiadavky vyplývajúce zo všeobecnej zásady, ktorá ukladá povinnosť vysokej úrovne ochrany autorov, pripomenutej v bodoch 47 a 48 tohto rozsudku, sa musí považovať len za minimálnu úroveň ochrany autorov, ktorá sa vyžaduje pri uplatňovaní výnimky verejného vypožičiavania. Z toho vyplýva, že členským štátom nemožno brániť prípadne stanoviť ďalšie podmienky, ktoré by mohli zlepšiť ochranu autorských práv nad rámec toho, čo je výslovne stanovené v uvedenom ustanovení.
62 V prejednávanej veci vnútroštátna právna úprava stanovuje dodatočnú podmienku na uplatnenie výnimky verejného vypožičiavania upravenej v článku 6 ods. 1 smernice 2006/115. Táto podmienka vyžaduje, aby rozmnoženina knihy v digitálnej forme sprístupnená verejnou knižnicou bola nositeľom práva verejného šírenia alebo s jeho súhlasom uvedená na trh prvým predajom alebo iným prvým prevodom vlastníctva tejto rozmnoženiny v rámci Únie v zmysle článku 4 ods. 2 smernice 2001/29.
63 Ako správne uviedol generálny advokát v bode 85 svojich návrhov, na rozdiel od nadobudnutia práva vypožičiavania, ku ktorému dochádza so súhlasom autora, v prípade, keď verejné vypožičiavanie vyplýva z výnimky stanovenej v článku 6 ods. 1 smernice 2006/115, ktorá sa odchyľuje od povinnosti takého súhlasu, jej uplatnenie na niektoré diela by mohlo poškodiť oprávnené záujmy autorov.
64 V dôsledku toho taká podmienka, ako je podmienka dotknutá vo veci samej, podľa ktorej v rámci výnimky verejného vypožičiavania môžu členské štáty požadovať, aby rozmnoženina knihy v digitálnej forme, ktorá je predmetom takéhoto vypožičiavania, bola už predtým uvedená na trh nositeľom práva alebo s jeho súhlasom, je spôsobilá znížiť riziká uvedené v predchádzajúcom bode, a teda zlepšiť ochranu práv autorov pri uplatňovaní takejto výnimky. V dôsledku toho sa takáto dodatočná podmienka musí považovať za v súlade s článkom 6 ods. 1 smernice 2006/115.
65 Vzhľadom na vyššie uvedené je namieste odpovedať na druhú otázku tak, že právo Únie a najmä článok 6 smernice 2006/115 sa má vykladať v tom zmysle, že nebráni, aby členský štát podmienil uplatnenie článku 6 ods. 1 smernice 2006/115 splnením podmienky, aby rozmnoženina knihy v digitálnej forme sprístupnená verejnou knižnicou bola nositeľom práva verejného šírenia alebo s jeho súhlasom uvedená na trh prvým predajom alebo iným prvým prevodom vlastníctva tejto rozmnoženiny v rámci Únie v zmysle článku 4 ods. 2 smernice 2001/29.
O tretej otázke
66 Svojou treťou otázkou sa vnútroštátny súd v podstate pýta, či sa článok 6 smernice 2006/115 má vykladať v tom zmysle, že bráni tomu, aby sa výnimka verejného vypožičiavania, ktorú upravuje, uplatňovala na sprístupňovanie rozmnoženiny knihy v digitálnej forme verejnou knižnicou v prípade, že táto rozmnoženina bola vyhotovená z nelegálneho zdroja.
67 V tomto ohľade najskôr, hoci znenie článku 6 ods. 1 smernice 2006/115 výslovne nestanovuje nijakú požiadavku týkajúcu sa legálneho pôvodu rozmnoženiny sprístupňovanej verejnou knižnicou, platí, že jedným z cieľov tejto smernice je bojovať proti pirátstvu, ako vyplýva z jej odôvodnenia 2.
68 Pripustiť, aby rozmnoženina vypožičiavaná verejnou knižnicou mohla byť získaná z nelegálnych zdrojov, by znamenalo tolerovať, respektíve podnecovať šírenie falšovaných alebo pirátskych diel, čo by zjavne odporovalo tomuto cieľu.
69 Ďalej Súdny dvor už v súvislosti s výnimkou pre rozmnoženinu na súkromné použitie stanovenou v článku 5 ods. 2 písm. b) smernice 2001/29 rozhodol, že táto výnimka sa nevzťahuje na rozmnoženiny vyhotovené z nelegálneho zdroja (rozsudok z 10. apríla 2014, ACI Adam a i., C‑435/12, EU:C:2014:254, bod 41).
70 V tejto súvislosti sa Súdny dvor domnieval, že nositeľom autorských práv nemožno uložiť povinnosť znášať porušovanie svojich práv, ktoré môže súvisieť s vyhotovovaním rozmnoženín na súkromné použitie. Ak by ale členské štáty mali možnosť prijať právne predpisy, ktoré umožňujú, aby sa rozmnoženiny na súkromné použitie vyhotovili aj z nelegálneho zdroja, išlo by jednoznačne o zásah do riadneho fungovania vnútorného trhu. Uplatnenie takejto vnútroštátnej právnej úpravy by mohlo spôsobiť nositeľom autorských práv neodôvodnenú ujmu (pozri v tomto zmysle rozsudok z 10. apríla 2014, ACI Adam a i., C‑435/12, EU:C:2014:254, body 31, 35 a 40).
71 Všetky tieto tvrdenia týkajúce sa výnimky pre rozmnoženinu na súkromné použitie sa zdajú byť relevantné pre uplatnenie výnimky verejného vypožičiavania a možno ich analogicky prebrať v kontexte článku 6 ods. 1 smernice 2006/115.
72 Vzhľadom na vyššie uvedené je potrebné odpovedať na tretiu otázku tak, že článok 6 smernice 2006/115 sa má vykladať v tom zmysle, že bráni, aby sa výnimka verejného vypožičiavania, ktorú upravuje, uplatňovala na sprístupňovanie rozmnoženiny knihy v digitálnej forme verejnou knižnicou v prípade, že táto rozmnoženina bola vyhotovená z nelegálneho zdroja.
O štvrtej otázke
73 Vzhľadom na odpoveď poskytnutú na druhú otázku netreba odpovedať na štvrtú otázku, keďže táto otázka bola položená len pre prípad, že by sa na druhú otázku odpovedalo kladne.
O trovách
74 Vzhľadom na to, že konanie má vo vzťahu k účastníkom konania vo veci samej incidenčný charakter a bolo začaté v súvislosti s prekážkou postupu v konaní pred vnútroštátnym súdom, o trovách konania rozhodne tento vnútroštátny súd. Iné trovy konania, ktoré vznikli v súvislosti s predložením pripomienok Súdnemu dvoru a nie sú trovami uvedených účastníkov konania, nemôžu byť nahradené.
Z týchto dôvodov Súdny dvor (tretia komora) rozhodol takto:
1. Článok 1 ods. 1, článok 2 ods. 1 písm. b) a článok 6 ods. 1 smernice Európskeho parlamentu a Rady 2006/115/ES z 12. decembra 2006 o nájomnom práve a výpožičnom práve a o určitých právach súvisiacich s autorskými právami v oblasti duševného vlastníctva sa majú vykladať v tom zmysle, že pod pojmom „vypožičiavanie“ v zmysle týchto ustanovení sa rozumie aj vypožičanie rozmnoženiny v digitálnej forme, pokiaľ sa toto vypožičanie uskutoční umiestnením tejto rozmnoženiny na server verejnej knižnice a umožnením dotknutému užívateľovi, aby rozmnožil uvedenú rozmnoženinu jej stiahnutím na svoj vlastný počítač, pričom počas obdobia vypožičania je možné stiahnuť len jednu rozmnoženinu a po uplynutí tohto obdobia rozmnoženina stiahnutá týmto užívateľom prestane byť použiteľná.
2. Právo Únie a najmä článok 6 smernice 2006/115 sa má vykladať v tom zmysle, že nebráni tomu, aby členský štát podmienil uplatnenie článku 6 ods. 1 smernice 2006/115 splnením podmienky, aby rozmnoženina knihy v digitálnej forme sprístupnená verejnou knižnicou bola nositeľom práva verejného šírenia alebo s jeho súhlasom uvedená na trh prvým predajom alebo iným prvým prevodom vlastníctva tejto rozmnoženiny v rámci Únie v zmysle článku 4 ods. 2 smernice Európskeho parlamentu a Rady 2001/29/ES z 22. mája 2001 o zosúladení niektorých aspektov autorských práv a s nimi súvisiacich práv v informačnej spoločnosti.
3. Článok 6 ods. 1 smernice 2006/115 sa má vykladať v tom zmysle, že bráni tomu, aby sa výnimka verejného vypožičiavania, ktorú upravuje, uplatňovala na sprístupňovanie rozmnoženiny knihy v digitálnej forme verejnou knižnicou v prípade, že táto rozmnoženina bola vyhotovená z nelegálneho zdroja.
Podpisy