UZNESENIE SÚDU PRE VEREJNÚ SLUŽBU
EURÓPSKEJ ÚNIE (druhá komora)

z 12. decembra 2012

Vec F‑12/10 DEP

Petrus Kerstens

proti

Európskej komisii

„Konanie – Určenie výšky trov konania – Zastupovanie inštitúcie jedným z jej zamestnancov – Nahraditeľné trovy konania – Nutné výdavky – Pojem – Cestovné náklady, výdavky na ubytovanie a diéty vyplatené zamestnancovi“

Predmet: Návrh na určenie výšky nahraditeľných trov konania, ktorý Európska komisia podala na Súd pre verejnú službu podľa článku 92 ods. 1 rokovacieho poriadku v nadväznosti na rozsudok Súdu pre verejnú službu z 8. marca 2012, Kerstens/Komisia (F‑12/10)

Rozhodnutie: Suma trov konania, ktoré sa majú Komisii nahradiť vo veci F‑12/10, Kerstens/Komisia, je stanovená na výšku 348,52 eura. Každý účastník konania znáša svoje vlastné trovy konania, ktoré vznikli v rámci konania o určenie výšky trov konania.

Abstrakt

1.      Súdne konanie – Trovy konania – Určenie – Nahraditeľné trovy konania – Nutné výdavky, ktoré vznikli účastníkom konania – Cestovné náklady a výdavky spojené s pobytom zamestnancov inštitúcií Únie – Podmienky náhrady

[Rokovací poriadok Súdu pre verejnú službu, článok 91 písm. b) a článok 92]

2.      Súdne konanie – Trovy konania – Určenie – Nahraditeľné trovy konania – Nutné výdavky, ktoré vznikli účastníkom konania – Pojem – Odmena úradníka povereného zastupovaním inštitúcie na súdoch Únie – Vylúčenie

[Rokovací poriadok Súdu pre verejnú službu, článok 91 písm. b)]

3.      Súdne konanie – Trovy konania – Určenie – Námietka proti nahraditeľným trovám konania inštitúcie zastúpenej jedným z jej zamestnancov – Hranice

[Rokovací poriadok Súdu pre verejnú službu, článok 91 písm. b)]

1.      Z článku 91 písm. b) Rokovacieho poriadku Súdu pre verejnú službu vyplýva, že trovy konania, ktoré sa nahrádzajú, sa obmedzujú jednak na tie, ktoré vznikli v súvislosti s konaním pred Súdom, ako aj na tie, ktoré boli v tejto súvislosti nutné. To, či vynaložené výdavky sú, alebo nie sú zahrnuté do rozpočtu dotknutej inštitúcie, teda nepredstavuje kritérium umožňujúce určiť, či sa tieto výdavky nahrádzajú. Platí však, že iba na výdavky oddeliteľné od internej činnosti inštitúcie, akými sú napríklad cestovné náklady a výdavky spojené s pobytom vyžadované konaním, sa vzťahuje pojem nutné výdavky, ktoré vznikli v súvislosti s konaním.

Pokiaľ ide o otázku, ktoré výdavky vynaložené inštitúciou môžu prípadne zakladať pohľadávky tejto inštitúcie voči tretej osobe zaviazanej na náhradu trov konania v súdnom konaní, treba rozlišovať medzi výdavkami oddeliteľnými od internej činnosti inštitúcie a výdavkami, ktoré tak nemožno oddeliť. V tejto súvislosti, hoci je pravda, že rozpočtová položka vyčlenená právnemu servisu inštitúcie na výdavky na služobné cesty jeho zamestnancov počas rozpočtového roka má okrem iného zahŕňať výdavky vyvolané cestami do Luxemburgu na účel zastupovania inštitúcie v súdnych konania, zároveň platí, že ak je na konci konania žalobca zaviazaný na náhradu trov konania, niektoré výdavky vynaložené inštitúciou a považované za nutné na účely konania treba vrátiť do rozpočtu, čo je dôvod, pre ktorý je inštitúcia povinná požadovať ich náhradu od neúspešného účastníka konania, a ak je to nevyhnutné, začať konanie upravené v článku 92 rokovacieho poriadku. V dôsledku toho treba dospieť k záveru, že cestovné náklady, výdavky na ubytovanie a diéty vyplatené zamestnancovi inštitúcie môžu byť predmetom náhrady ako nahraditeľné trovy konania. Rovnako platí, že využitie cestovnej agentúry nie je nerozumné, pokiaľ uľahčuje administratíve správu cestovných výdavkov zamestnancov a umožňuje jej dosiahnuť úspory.

Okrem toho výdavky oddeliteľné od internej činnosti inštitúcie nemôžu mať paušálnu povahu. Táto povaha by totiž viedla k tomu, že by do nich dotknutá inštitúcia mohla zahrnúť interné výdavky, ako sú napríklad výdavky na sekretariát alebo administratívne výdavky, ktoré nemôžu byť predmetom náhrady ako nahraditeľné trovy konania.

(pozri body 24, 25, 27, 29, 30 a 41)

Odkaz:

Súdny dvor: 26. novembra 2004, EIB/De Nicola, C‑198/02 P(R)‑DEP, bod 20

Všeobecný súd Európskej únie: 23. marca 2012, Kerstens/Komisia, T‑266/08 P‑DEP, body 13 a 21

2.      Výdavky vzťahujúce sa na činnosť úradníka nemožno považovať za výdavky, ktoré vznikli v súvislosti s konaním, a teda sú nahraditeľné. Keď sa totiž inštitúcie nechajú zastupovať jedným zo svojich úradníkov, protihodnotou za plnenie všetkých úloh tohto úradníka je služobná odmena, ktorá mu je priznaná. Poslaním tohto úradníka, na ktorého sa vzťahuje služobný poriadok, ktorým sa riadi jeho finančná situácia, je radiť a pomáhať inštitúcii, do ktorej patrí, a plniť úlohy, ktoré sú mu zverené v oblasti jej činnosti, čo okrem zastupovania na súdoch Únie zahŕňa obranu záujmov inštitúcie, ktorú zastupuje.

(pozri bod 26)

Odkaz:

Súdny dvor: 7. septembra 1999, Komisia/Sveriges Betodlares a Henrikson, C‑409/96 P‑DEP, bod 12

Všeobecný súd Európskej únie: Kerstens/Komisia, už citovaný, body 13, 19 a 21

3.      Žalobcovi v spore medzi Úniou a jej zamestnancami nijako neprináleží určovať, ako ide na služobnú cestu zamestnanec, ktorý zastupuje žalovaného účastníka konania na súde Únie, ani dĺžku takej služobnej cesty, pod podmienkou, že trovy konania, ktorých náhradu žalovaný účastník konania požaduje, sú nutnými trovami konania v zmysle článku 91 písm. b) Rokovacieho poriadku Súdu pre verejnú službu.

(pozri bod 36)