Language of document : ECLI:EU:C:2019:1012

NÁVRHY GENERÁLNEHO ADVOKÁTA

MANUEL CAMPOS SÁNCHEZ‑BORDONA

prednesené 26. novembra 2019 (1)

Spojené veci C566/19 PPU a C626/19 PPU

Parquet général du GrandDuché de Luxembourg

proti

JR

[návrh na začatie prejudiciálneho konania, ktorý podal Cour d’appel (Chambre du conseil) (Odvolací súd, osobitný senát, Luxembursko)]

a

Openbaar Ministerie

proti

YC

[návrh na začatie prejudiciálneho konania, ktorý podal Rechtbank Amsterdam (súd v Amsterdame, Holandsko)]

„Návrh na začatie prejudiciálneho konania – Justičná a policajná spolupráca v trestných veciach – Rámcové rozhodnutie 2002/584/SVV – Európsky zatykač – Súdny orgán vydávajúci zatykač – Nezávislosť prokuratúry – Európsky zatykač vydaný francúzskym prokurátorom – Prokuratúra zodpovedná jednak za vedenie trestného stíhania a jednak za preskúmanie podmienok vydania a primeranosti európskeho zatykača – Podmienka existencie účinného opravného prostriedku pred súdom proti rozhodnutiu o vydaní európskeho zatykača, ktoré prijal prokurátor“






1.        Súdny dvor opäť prejednáva viaceré návrhy na začatie prejudiciálneho konania, na základe ktorých bude musieť rozhodnúť, či sa (v tomto prípade francúzska) prokuratúra môže považovať za „súdny orgán vydávajúci“ európsky zatykač v zmysle článku 6 ods. 1 rámcového rozhodnutia 2002/584/SVV(2).

2.        Otázky, ktoré položil luxemburský súd (vec C‑566/19 PPU) a holandský súd (vec C‑626/19 PPU), sa týkajú najmä spôsobu, akým sa má vykladať rozsudok Súdneho dvora OG a PI (Prokuratúry Lübeck a Zwickau)(3).

3.        Tie isté otázky boli položené v súvislosti so švédskou prokuratúrou (vec C‑625/19 PPU) a belgickou prokuratúrou (vec C‑627/19 PPU), ku ktorým sa vyjadrím v návrhoch prednesených v tento istý deň.

4.        Hoci naďalej zastávam principiálne stanovisko, ktoré som zaujal vo veciach OG (Prokuratúra Lübeck) a PI (Prokuratúra Zwickau)(4) a vo veci PF (Generálna prokuratúra Litvy)(5), teraz sa budem musieť zaoberať výkladom uvedeného rozsudku, ako aj rozsudku vydaného 9. októbra 2019(6) v inej podobnej veci.

I.      Právny rámec

A.      Právo Únie

5.        Poukazujem na citáciu odôvodnení 5, 6, 8, 10 a 12, ako aj článkov 1 a 9 rámcového rozhodnutia, ktorá sa nachádza v návrhoch OG a PI (Prokuratúry Lübeck a Zwickau).

B.      Vnútroštátne právo. Code de procédure pénale(7)

6.        Článok 30, ktorý je súčasťou kapitoly Ia („O právomociach ministra spravodlivosti) hlavy I („O orgánoch poverených uskutočňovaním trestnej politiky, trestného stíhania a vyšetrovania“) knihy I CPP, stanovuje:

„Minister spravodlivosti uskutočňuje trestnú politiku vymedzenú vládou, pričom dbá na jej jednotné uplatňovanie na území republiky.

Na tento účel dáva prokurátorom všeobecné pokyny.

Nemôže im dávať pokyny v jednotlivých veciach.

Každý rok zverejní správu o uplatňovaní trestnej politiky vymedzenej vládou, pričom spresní podmienky vykonávania tejto politiky a všeobecné pokyny vydané na základe druhého odseku. Táto správa sa predloží Parlamentu a môže sa prerokovať v Národnom zhromaždení a v Senáte.“

7.        Článok 36, ktorý je súčasťou oddielu 2 („Právomoci generálneho prokurátora pri odvolacích súdoch“) kapitoly II spomenutej hlavy I knihy I, stanovuje:

„Generálny prokurátor [pri odvolacích súdoch] môže prokurátorom Republiky prostredníctvom písomných pokynov založených do spisu nariadiť, aby začali alebo dali podnet na začatie trestného stíhania, prípadne aby na príslušnom súde podali písomné návrhy, ktoré generálny prokurátor považuje za vhodné.“

II.    Spory vo veci samej a prejudiciálne otázky

A.      Vec C566/19 PPU

8.        Dňa 24. apríla 2019 námestníčka prokurátora pri Tribunal de Grande Instance de Lyon (Prvostupňový súd Lyon, Francúzsko) vydala európsky zatykač na účely trestného stíhania JR.

9.        Osobitný senát Tribunal d’arrondissement de Luxembourg (Okresný súd Luxemburg, Luxembursko) uznesením z 19. júna 2019 rozhodol, že je potrebné odovzdať JR francúzskym orgánom.

10.      JR podal odvolanie proti uvedenému uzneseniu na vnútroštátnom súde, pričom – v rozsahu relevantnom pre toto konanie – sa domáhal zrušenia európskeho zatykača, lebo orgán, ktorý ho vydal, nie je „súdnym orgánom“ v zmysle článku 6 ods. 1 rámcového rozhodnutia. Tvrdil, že francúzska prokuratúra môže podliehať nepriamym pokynom zo strany výkonnej moci, čo nie je v súlade s kritériami, ktoré v tejto oblasti stanovil Súdny dvor.

11.      Za týchto okolností sa Cour d’appel (chambre du conseil) (Odvolací súd, osobitný senát, Luxembursko) rozhodol položiť nasledujúcu prejudiciálnu otázku:

„Je možné francúzsku prokuratúru pri súde vykonávajúcom vyšetrovanie alebo rozhodujúcom vo veci, ktorá má vo Francúzsku na základe práva tohto štátu právomoc na vydávanie európskych zatykačov, považovať za súdny orgán vydávajúci zatykač v autonómnom zmysle podľa článku 6 ods. 1 rámcového rozhodnutia…, pokiaľ má za úlohu kontrolovať dodržiavanie podmienok nevyhnutných na vydanie európskeho zatykača a skúmať jeho primeranosť vo vzťahu k okolnostiam trestnej veci a zároveň je orgánom činným v trestnom konaní v tej istej veci?“

B.      Vec C626/19 PPU

12.      Dňa 27. marca 2019 prokurátor pri Tribunal de grande instance de Tours (Prvostupňový súd Tours, Francúzsko) vydal európsky zatykač na účely trestného stíhania YC, ktorý bol zadržaný v Holandsku 5. apríla 2019.

13.      Rechtbank Amsterdam (súd v Amsterdame, Holandsko), ktorý má rozhodnúť o vykonaní uvedeného európskeho zatykača, kladie túto prejudiciálnu otázku:

„1.      Má sa prokurátor, ktorý sa podieľa na výkone spravodlivosti v členskom štáte vydávajúcom zatykač, pri výkone svojich úloh, ktoré priamo súvisia s vydaním európskeho zatykača, koná nezávisle a vydal európsky zatykač, považovať za súdny orgán vydávajúci zatykač v zmysle článku 6 ods. 1 rámcového rozhodnutia…, ak sudca v členskom štáte vydávajúcom zatykač pred skutočným rozhodnutím tohto prokurátora o vydaní európskeho zatykača preskúmal podmienky na vydanie európskeho zatykača, a najmä jeho primeranosť?

2.      V prípade zápornej odpovede na prvú otázku, je podmienka, aby rozhodnutie prokurátora o vydaní európskeho zatykača, a najmä primeranosť takéhoto rozhodnutia boli preskúmateľné súdom v rámci postupu, ktorý spĺňa všetky požiadavky účinnej súdnej ochrany, v zmysle bodu 75 rozsudku [OG a PI (Prokuratúry Lübeck a Zwickau)], splnená, ak vyžiadaná osoba po svojom skutočnom odovzdaní môže podať návrh na začatie konania, v ktorom môže pred sudcom v členskom štáte vydávajúcom zatykač namietať neplatnosť európskeho zatykača a v ktorom tento sudca skúma okrem iného primeranosť rozhodnutia o vydaní európskeho zatykača?“

III. Konanie na Súdnom dvore a stanoviská účastníkov konania

14.      Návrh na začatie prejudiciálneho konania vo veci C‑566/19 bol doručený do kancelárie Súdneho dvora 25. júla 2019, pričom vnútroštátny súd nepožiadal o jeho prejednanie v naliehavom prejudiciálnom konaní.

15.      Návrh na začatie prejudiciálneho konania vo veci C‑626/19 PPU bol doručený do kancelárie Súdneho dvora 22. augusta 2019. Vzhľadom na obmedzenie osobnej slobody YC, o ktorom sa rozhodlo v konaní vo veci samej, vnútroštátny súd požiadal o uplatnenie naliehavého prejudiciálneho konania.

16.      Súdny dvor nariadil, aby sa obe veci prejednali v naliehavom konaní, a spojil ich na spoločné konanie na účely prejednania a vyhlásenia rozsudku.

17.      Písomné pripomienky predložili JR, francúzska a holandská vláda, Generálna prokuratúra Luxemburska, holandská prokuratúra a Komisia.

18.      Pojednávanie sa uskutočnilo 24. októbra 2019 a konalo sa spoločne s pojednávaniami vo veciach C‑625/19 PPU a C‑627/19 PPU. Na tomto pojednávaní sa zúčastnili Generálna prokuratúra Luxemburska, holandská prokuratúra, JR, YC, XD, ZB, holandská, francúzska, švédska, belgická, írska, španielska, talianska a fínska vláda, ako aj Komisia.

IV.    Analýza

A.      Úvodné úvahy

19.      Predmetom oboch návrhov na začatie prejudiciálneho konania je otázka, či je francúzska prokuratúra „súdnym orgánom vydávajúcim zatykač“ v zmysle článku 6 ods. 1 rámcového rozhodnutia. V každom z týchto návrhov je uvedená otázka položená z iného hľadiska:

–        luxemburský súd sa pýta, či francúzska prokuratúra spĺňa požiadavku nezávislosti, ktorú musí spĺňať orgán vydávajúci európsky zatykač,

–        holandský súd vychádza z predpokladu, že francúzska prokuratúra je nezávislá, ale pochybuje o tom, či európske zatykače, ktoré táto prokuratúra môže vydať, podliehajú súdnemu preskúmaniu.

20.      Ako som už uviedol, tieto otázky boli položené v súvislosti s pochybnosťami, ktoré u vnútroštátnych súdov vyvoláva rozsudok OG a PI (Prokuratúry Lübeck a Zwickau), najmä pokiaľ sa v ňom uvádza, že pojem „súdny orgán vydávajúci zatykač“ v zmysle článku 6 ods. 1 „sa nevzťahuje na prokuratúru…, ktorá je… vystavená riziku, že bude priamo alebo nepriamo podliehať individuálnym usmerneniam alebo pokynom zo strany orgánu výkonnej moci“.(8)

21.      Je teda potrebné objasniť:

–        či je francúzska prokuratúra nezávislou inštitúciou, akou musí byť ktorýkoľvek súdny orgán vydávajúci európsky zatykač (vec C‑566/19),

–        v prípade kladnej odpovede, či súdne preskúmanie podmienok týkajúcich sa európskeho zatykača možno vykonať pred „skutočným rozhodnutím“ prokuratúry, ktorá ho vydá (prvá otázka vo veci C‑626/19 PPU),

–        v prípade, že sa uvedené preskúmanie má uskutočniť na základe opravného prostriedku pred súdom podaného proti rozhodnutiu prokuratúry, či postačuje, aby sa tento opravný prostriedok mohol podať po uskutočnení odovzdania (druhá otázka vo veci C‑626/19 PPU).

22.      Na zodpovedanie otázky luxemburského súdu (vec C‑566/19) bude potrebné zaoberať sa argumentáciou použitou v rozsudkoch OG a PI (Prokuratúry Lübeck a Zwickau) a NJ (Prokuratúra Viedeň). Riešenie veci C‑626/19 PPU si vyžaduje výklad, ktorým sa zosúladia body 68 a 75 prvého z týchto rozsudkov.

B.      O nezávislosti francúzskej prokuratúry

23.      Z môjho pohľadu prokuratúru nemožno považovať za „súdny orgán vydávajúci zatykač“ v zmysle článku 6 ods. 1 rámcového rozhodnutia z dôvodov, ktoré som už uviedol a ktoré sa v podstate týkajú ochrany osobnej slobody občanov, ktorú možno obmedziť len vtedy, keď o jej obmedzení rozhodne súd.(9) V dôsledku toho by nemeckí prokurátori, Generálna prokuratúra Litvy ani francúzska prokuratúra v tomto prípade nemohli vydať európsky zatykač.

24.      Hoci Súdny dvor tiež vychádza z toho, že orgán vydávajúci európsky zatykač musí byť nezávislý, použil iný prístup, ktorý sa podľa môjho názoru líši podľa toho, či sa posudzuje rozsudok z 25. júla 2018, Minister for Justice and Equality (Nedostatky súdneho systému),(10) alebo rozsudky z 27. mája 2019 vo veciach OG a PI (Prokuratúry Lübeck a Zwickau) a PF (Generálna prokuratúra Litvy).(11)

25.      Je teda vhodné pripomenúť znenie uvedených rozsudkov.

1.      Judikatúra Súdneho dvora týkajúca sa tejto otázky

26.      Podľa Súdneho dvora stačí, aby súdny orgán vydávajúci zatykač bol „schopný vykonávať túto úlohu objektívne a zohľadňovať všetky skutočnosti v prospech a neprospech a bez toho, aby bol vystavený riziku, že jeho rozhodovacia právomoc bude podliehať vonkajším usmerneniam alebo pokynom najmä zo strany výkonnej moci, aby neexistovali nijaké pochybnosti o tom, že rozhodnutie o vydaní európskeho zatykača pochádza od tohto orgánu a nie v konečnom dôsledku od výkonnej moci“.(12)

27.      Z tejto argumentácie vyplýva, že:

–        súdny orgán vydávajúci zatykač musí „uistiť vykonávajúci súdny orgán o tom, že vzhľadom na záruky ponúkané právnym poriadkom [členského štátu vydávajúceho zatykač] koná pri vykonávaní svojich úloh súvisiacich s vydaním európskeho zatykača nezávisle“,

–        je potrebné, „aby existovali štatutárne a organizačné pravidlá, ktoré dokážu zabezpečiť, aby súdny orgán vydávajúci zatykač nebol pri prijímaní rozhodnutia o vydaní takéhoto zatykača vystavený akémukoľvek riziku, že bude podliehať najmä individuálnym pokynom zo strany výkonnej moci“,(13)

–        zdá sa, že riziko povinného dodržiavania prípadných individuálnych pokynov zo strany výkonnej moci je kľúčovým prvkom pri posudzovaní nezávislosti prokuratúry ako súdneho orgánu vydávajúceho zatykač.

28.      V rozsudku OG a PI (Prokuratúry Lübeck a Zwickau) bolo rozhodujúce, že minister spravodlivosti Spolkovej republiky Nemecko alebo ministri spravodlivosti spolkových krajín mohli dávať prokuratúre pokyny.(14) Táto okolnosť mala väčší význam než konštatovanie, že „nemecká prokuratúra je povinná postupovať objektívne a musí viesť vyšetrovanie nielen v neprospech, ale aj v prospech stíhanej osoby“.(15)

29.      V rozsudku NJ (Prokuratúra Viedeň) Súdny dvor z podobných dôvodov určil, že rakúski prokurátori nespĺňajú požiadavky súvisiace s nezávislosťou potrebnou na vydanie európskeho zatykača.(16)

30.      Naopak, podľa Súdneho dvora mohla byť Generálna prokuratúra Litvy „súdnym orgánom vydávajúcim zatykač“, lebo vzhľadom na to, že vydávanie európskeho zatykača je jej právomocou, požíva nezávislosť vo vzťahu k výkonnej moci zaručenú samotnou vnútroštátnou ústavou.(17)

31.      Musím zdôrazniť, že Súdny dvor sa vo svojej judikatúre zatiaľ jednoznačne nevyjadril k závislosti alebo nezávislosti každého z prokurátorov, ktorí podliehajú pokynom svojich nadriadených.(18)

2.      Francúzska prokuratúra

32.      Podľa informácií obsiahnutých v spise francúzsky minister spravodlivosti mohol do roku 2013 dávať pokyny prokurátorom v konkrétnych veciach. Preto by z judikatúry sformulovanej v rozsudkoch OG a PI (Prokuratúry Lübeck a Zwickau) a NJ (Prokuratúra Viedeň) vyplývalo konštatovanie, že pred uvedeným dátumom sa prokuratúra tohto členského štátu nemohla považovať za „súdny orgán vydávajúci zatykač“.

33.      Od novelizácie CPP v roku 2014 francúzska prokuratúra už nepodlieha prípadným individuálnym pokynom zo strany výkonnej moci. Minister spravodlivosti však stále môže vydávať všeobecné pokyny (článok 30 CPP). Okrem toho prirodzene naďalej existuje hierarchická štruktúra, ktorou sa vyznačuje prokuratúra, v dôsledku čoho sú prokurátori organizačne a funkčne podriadení generálnemu prokurátorovi pri príslušných súdoch. Každý prokurátor preto vykonáva svoju činnosť „pod vedením a dohľadom svojich nadriadených“.(19)

34.      Vznikajú teda dva problémy:

–        prvým problémom je, či skutočnosť, že výkonná moc môže dávať prokurátorom všeobecné pokyny, môže ovplyvniť ich nezávislosť,

–        druhým problémom je, či hierarchická štruktúra, ktorou sa vyznačuje prokuratúra, nenarúša nezávislosť prokurátorov.

a)      Individuálne pokynyvšeobecné pokyny

35.      Súdny dvor vo výroku rozsudku OG a PI (Prokuratúry Lübeck a Zwickau) výslovne spomenul len individuálne pokyny. V bode 73 tohto rozsudku však vylúčil možnosť, aby rozhodovacia právomoc prokurátora podliehala „vonkajším usmerneniam alebo pokynom“, a to bez ďalších spresnení.

36.      Keďže v uvedenom prípade bolo zrejmé, že minister spravodlivosti môže dávať nemeckým prokurátorom individuálne pokyny, bolo zbytočné vyjadriť sa k vplyvu všeobecných pokynov na ich činnosť.

37.      Domnievam sa však, že aj tento druhý typ pokynov môže byť dôležitý. Vo svojich návrhoch OG a PI som pripomenul – úplne správnu – formuláciu, ktorú Súdny dvor použil v rozsudku Minister for Justice and Equality (Nedostatky súdneho systému), týkajúcu sa nezávislosti súdneho orgánu, ktorý vydá európsky zatykač. Predpokladom tejto nezávislosti je, že „dotknutý orgán vykonáva svoje úlohy samostatne, nikomu hierarchicky nepodlieha alebo nie je podriadený a od nikoho neprijíma príkazy alebo inštrukcie, bez ohľadu na ich pôvod, čím je chránený pred vonkajšími zásahmi alebo tlakmi, ktoré by mohli ohroziť nezávislosť rozhodovania jeho členov a ovplyvniť ich rozhodnutia“.(20)

38.      Je nepredstaviteľné, aby (nezávislý) sudca pri rozhodovaní o takej dôležitej otázke, akou je osobná sloboda jeho spoluobčanov, musel dodržiavať pokyny pochádzajúce od výkonnej moci, aj keby boli len všeobecné. Sudca je viazaný jedine zákonom, a nie usmerneniami trestnej politiky, ktoré vydá vláda (prostredníctvom ministra spravodlivosti).

39.      Uvedené usmernenia môžu opodstatnene zaväzovať prokurátorov v členských štátoch, ktoré sa rozhodnú pripustiť takéto všeobecné pokyny. Práve tento dôvod – teda obmedzenie schopnosti konať nezávisle a byť viazaný len zákonom – bráni tomu, aby sa prokurátorom, ktorí pri rozhodovaní o vydaní európskeho zatykača musia dodržiavať všeobecné pokyny vlády, priznalo postavenie súdneho orgánu vydávajúceho zatykač.

40.      Nemožno vylúčiť možnosť, že uvedené všeobecné pokyny konkretizujú trestnú politiku určitej vlády(21) a ukladajú prokurátorom napríklad povinnosť vydať európsky zatykač v prípade určitých trestných činov alebo v každom prípade v súvislosti s určitými kategóriami páchateľov. Ako možno hovoriť o nezávislosti rozhodnutia prijatého tým, kto musí pri vydávaní európskeho zatykača nevyhnutne – a to aj v rozpore s vlastným názorom – dodržiavať uvedené (všeobecné) pokyny vlády?

41.      Dalo by sa namietať, že tento prípad nie je obvyklý, ale zdôrazňujem, že ak ide o obmedzenie osobnej slobody, ochrana pred (tak všeobecnými, ako aj – a tým skôr – individuálnymi) záväznými pokynmi výkonnej moci týkajúcimi sa európskeho zatykača si vyžaduje, aby ten, kto rozhoduje o osobnej slobode určitej osoby, bol pri tomto rozhodovaní úplne nezávislý a viazaný len zákonom, a nie konkrétnymi či všeobecnými pokynmi alebo usmerneniami výkonnej moci.

42.      Zastávam preto názor, že Súdny dvor by sa mal vrátiť k názoru, ktorý vyjadril v bode 63 rozsudku Minister for Justice and Equality (Nedostatky súdneho systému), s cieľom overiť, či orgán, ktorý má vydať európsky zatykač, nemôže nikomu hierarchicky podliehať alebo byť podriadený ani „prijímať príkazy alebo inštrukcie, bez ohľadu na ich pôvod“.

b)      Hierarchická podriadenosť francúzskej prokuratúry

43.      Ako som uviedol v návrhoch OG a PI (Prokuratúry Lübeck a Zwickau) – pričom som opäť citoval rozsudok Minister for Justice and Equality (Nedostatky súdneho systému) –, „nezávislosť je nezlučiteľná s akýmkoľvek ‚hierarchickým vzťahom alebo vzťahom podriadenosti voči tretím subjektom‘“. Pokiaľ ide o sudcov a súdy, jej predpokladom je, že „nositelia súdnej moci sú tiež nezávislí vo vzťahu k vyšším súdom, ktoré síce môžu následne preskúmať a zrušiť ich rozhodnutia, no nemôžu im nariadiť, ako majú rozhodnúť“.(22)

44.      Podľa môjho názoru musí uvedený znak nezávislosti spĺňať aj prokuratúra ako „súdny orgán vydávajúci zatykač“ v zmysle rámcového rozhodnutia. Ak teda – ako je podľa všetkého preukázané – francúzski prokurátori okrem toho, že postupujú v súlade so všeobecnými pokynmi vydanými ministrom spravodlivosti, musia tiež dodržiavať príkazy svojich nadradených v organizačnej štruktúre prokuratúry,(23) ťažko ich možno považovať za nezávislých v tom zmysle, že by mohli konať ako „súdny orgán vydávajúci“ európsky zatykač.

45.      Súdny dvor navyše použil tento prístup v rozsudku zo 16. februára 2017, Margarit Panicello, bodoch 41 a 42, v ktorých vylúčil možnosť, aby iný úradník (súdny tajomník), ktorý pomáha pri výkone spravodlivosti, položil Súdnemu dvoru prejudiciálne otázky. Jeho chýbajúca nezávislosť bola spôsobená práve tým, že musel „rešpektovať pokyny svojho nadriadeného“.(24)

46.      Aj keď kritériá na výklad článku 267 ZFEÚ(25) sa úplne nezhodujú s kritériami týkajúcimi sa článku 6 ods. 1 rámcového rozhodnutia, domnievam sa, že v podstate vyjadrujú tú istú obavu.

47.      Opäť poukazujem na bod 63 rozsudku Minister for Justice and Equality (Nedostatky súdneho systému) týkajúci sa neexistencie „hierarchických vzťahov alebo vzťahov podriadenosti“ ako podstatnej a neoddeliteľnej zložky nezávislosti.

48.      Vo veci, v ktorej bol vydaný rozsudok PF (Generálna prokuratúra Litvy), Súdny dvor uviedol, že Generálnu prokuratúru Litvy možno označiť za „súdny orgán vydávajúci zatykač“, lebo má ústavné postavenie, ktoré jej poskytuje záruku nezávislosti vo vzťahu k výkonnej moci, pokiaľ ide o vydanie európskeho zatykača. Vo Francúzskej republike naopak neexistuje rovnocenná ústavná záruka.

c)      Nestrannosť prokuratúry

49.      Luxemburský vnútroštátny súd vyjadril pochybnosti o tom, či možno francúzsku prokuratúru považovať za „súdny orgán vydávajúci“ európsky zatykač, nielen z dôvodu postavenia tejto inštitúcie, ale aj preto, lebo prokurátori „… m[ajú] za úlohu kontrolovať dodržiavanie podmienok nevyhnutných na vydanie európskeho zatykača a skúmať jeho primeranosť vo vzťahu k okolnostiam trestnej veci a zároveň [sú] orgánom činným v trestnom konaní v tej istej veci“.

50.      Podľa môjho názoru tieto výhrady vnútroštátneho súdu súvisia skôr s nestrannosťou prokuratúry než s jej nezávislosťou.

51.      Prokuratúra je definovaná ako „strana v konaní, ktorá vedie trestné stíhanie“.(26) Keďže prokuratúra je stranou, ktorá vystupuje v trestnom konaní proti druhej strane (podozrivému alebo obvinenému), nemala by mať právomoc ovplyvniť osobnú situáciu protistrany a dokonca obmedziť jej osobnú slobodu, ale túto právomoc by mal mať súd, ktorý rozhoduje v uvedenom konaní.

52.      Tento predpoklad by sa však mohol špecifikovať, ak zákon ukladá prokuratúre povinnosť konať úplne objektívne a vyhodnotiť a predložiť súdu tak skutočnosti preukazujúce vinu, ako aj skutočnosti, ktoré preukazujú nevinu, v neprospech alebo v prospech podozrivého alebo obvineného.

53.      Ak prokuratúra konkrétne musí dodržiavať uvedenú povinnosť objektívnosti počas fázy vyšetrovania v trestnom konaní, jej postavenie je podobné postaveniu vyšetrovacieho sudcu (v krajinách, v ktorých táto inštitúcia existuje), k obvyklým právomociam ktorého patrí právomoc vydať európsky zatykač, ak to stanovuje jeho vnútroštátne právo.

54.      Domnievam sa teda, že skutočnosť, že prokuratúra má z formálneho hľadiska postavenie strany v trestnom konaní, nebráni tomu, aby sa jej priznalo nestranné postavenie ako (nielen etické, ale aj právne) pravidlo vystupovania v konaní. V tomto zmysle môže vnútroštátne právo spresniť – a vo Francúzsku je to tak –, že prokuratúra vedie trestné stíhanie a domáha sa uplatnenia trestných predpisov „v súlade so zásadou nestrannosti, ktorou je viazaná“.(27)

55.      V každom prípade, keďže – ako som uviedol – podľa môjho názoru inštitucionálna štruktúra francúzskej prokuratúry nezaručuje, aby jej postup pri vydávaní európskeho zatykača bol nezávislý od akéhokoľvek vplyvu výkonnej moci, domnievam sa, že na otázku položenú vnútroštátnym súdom vo veci C‑566/19 treba odpovedať záporne.

56.      Ak by to bolo tak, vzhľadom na uvedenú odpoveď by bolo zbytočné odpovedať na otázky holandského súdu vo veci C‑626/19 PPU, keďže tento súd vychádza z toho, že francúzska prokuratúra je nezávislá, s čím nesúhlasím. Subsidiárne však tieto otázky preskúmam.

C.      O súdnom preskúmaní európskeho zatykača vydaného prokuratúrou

1.      Úvodné poznámky

57.      Rechtbank Amsterdam (súd v Amsterdame) pochybuje o tom, či je splnená tretia z podmienok stanovených v rozsudku OG a PI (Prokuratúry Lübeck a Zwickau) na to, aby orgán, ktorý síce nie je sudcom ani súdom, ale podieľa sa na výkone spravodlivosti a koná nezávisle, mohol vydať európsky zatykač, teda aby jeho rozhodnutie bolo preskúmateľné súdom.

58.      Podľa bodu 75 rozsudku OG a PI (Prokuratúry Lübeck a Zwickau), „ak právny poriadok [členského štátu vydávajúceho zatykač] priznáva právomoc vydať európsky zatykač orgánu, ktorý, hoci sa podieľa na výkone spravodlivosti v tomto členskom štáte, nie je sudcom ani súdom, potom rozhodnutie o vydaní takéhoto [európskeho zatykača], a najmä primeranosť takéhoto rozhodnutia, by mali byť v uvedenom členskom štáte preskúmateľné súdom v rámci postupu, ktorý spĺňa všetky požiadavky účinnej súdnej ochrany“.

59.      Holandská prokuratúra tvrdí, že opravný prostriedok, ktorý je spomenutý v bode 75 rozsudku OG a PI (Prokuratúry Lübeck a Zwickau), sa neuplatní, ak na prvej z dvoch úrovní ochrany, z ktorých sa skladá systém rámcového rozhodnutia, už bolo prijaté rozhodnutie, ktoré spĺňa požiadavky účinnej súdnej ochrany.(28)

60.      Podľa uvedeného prístupu by sa teda požiadavky uvedené v bodoch 68 a 75 rozsudku OG a PI (Prokuratúry Lübeck a Zwickau) navzájom vylučovali. Podľa vnútroštátneho súdu však obe požiadavky existujú popri sebe, a preto platia súčasne. S týmto názorom súhlasím.

61.      Je pravda, že konštatovania uvedené v bodoch 68 a 75 rozsudku OG a PI (Prokuratúry Lübeck a Zwickau) vyvolávajú určité otázky.

62.      V bode 68 sa uvádza, že ochrana na dvoch úrovniach systému európskeho zatykača „zahŕňa požiadavku, aby rozhodnutie spĺňajúce požiadavky účinnej súdnej ochrany bolo prijaté minimálne na jednej z dvoch úrovní uvedenej ochrany“.(29) Týmito úrovňami sú:

–        úroveň, ktorá sa uplatní „pri prijímaní vnútroštátneho súdneho rozhodnutia, akým je vnútroštátny zatykač“,(30)

–        úroveň, ktorá sa uplatní pri vydávaní európskeho zatykača v pravom zmysle slova.(31)

63.      Správny význam slovného spojenia „minimálne na jednej z dvoch úrovní… ochrany“, ktoré je použité v bode 68 rozsudku OG a PI (Prokuratúry Lübeck a Zwickau), možno zistiť len na základe znenia nasledujúcich bodov.

64.      Podľa bodu 69 z toho, čo je uvedené v bode 68, „vyplýva“, že ak vnútroštátny právny poriadok prizná právomoc vydať európsky zatykač orgánu, ktorý sa – tak ako prokuratúra – podieľa na výkone spravodlivosti, ale nie je sudcom ani súdom, európsky zatykač sa musí opierať o „vnútroštátne súdne rozhodnutie, akým je vnútroštátny zatykač“. Toto posledné uvedené rozhodnutie (vnútroštátny zatykač) musí spĺňať požiadavky spomenuté v bode 68, teda „požiadavky účinnej súdnej ochrany“.

65.      Európsky zatykač vydaný prokurátorom teda musí byť založený na vnútroštátnom zatykači vydanom sudcom alebo súdom, inak povedané súdnym orgánom v užšom zmysle. Preto treba vychádzať z toho, že „rozhodnutie spĺňajúce požiadavky účinnej súdnej ochrany“ v zmysle bodu 68 rozsudku OG a PI (Prokuratúry Lübeck a Zwickau) je rozhodnutie vydané sudcom alebo súdom.

66.      Druhá úroveň ochrany podľa bodu 71 rozsudku OG a PI (Prokuratúry Lübeck a Zwickau) spočíva v tom, že súdny orgán príslušný na vydanie európskeho zatykača „preveruje… dodržiavanie nevyhnutných podmienok pre jeho vydanie a skúma, či s ohľadom na osobitosti každého konkrétneho prípadu je vydanie uvedeného zatykača primerané“.

67.      Prokuratúra v členských štátoch, v ktorých sa táto inštitúcia podieľa na výkone spravodlivosti, a to úplne nezávisle, preto môže vydať európsky zatykač, ktorého základom je vnútroštátny zatykač vydaný sudcom alebo súdom.

68.      V uvedenom prípade „požiadavky účinnej súdnej ochrany“ (teda požiadavky týkajúce sa zásahu súdneho orgánu v užšom zmysle) už budú zabezpečené na prvej úrovni ochrany pri vydaní vnútroštátneho zatykača, na ktorom je založený európsky zatykač.

69.      Podľa bodu 75 rozsudku OG a PI (Prokuratúry Lübeck a Zwickau) však rozhodnutie prokuratúry o vydaní európskeho zatykača má byť „preskúmateľné súdom v rámci postupu, ktorý spĺňa všetky požiadavky účinnej súdnej ochrany“.

70.      Požiadavka týkajúca sa tohto opravného prostriedku nie je podmienkou na to, aby prokuratúra mohla vydať európsky zatykač, teda na to, aby sa považovala za „súdny orgán vydávajúci zatykač“ v zmysle článku 6 ods. 1 rámcového rozhodnutia. Ide skôr o podmienku, ktorá sa týka zákonnosti vydania európskeho zatykača prokuratúrou, a teda jeho účinnosti.(32)

71.      Vyplýva to z rozsudku PF (Generálna prokuratúra Litvy), v ktorom Súdny dvor po tom, čo konštatoval, že Generálnu prokuratúru Litvy možno považovať za „súdny orgán vydávajúci zatykač“, lebo sa podieľa na výkone spravodlivosti a má zaručenú nezávislosť vo vzťahu k výkonnej moci, poznamenal, že nie je možné určiť, či je proti jej rozhodnutiam o vydaní európskeho zatykača prípustný opravný prostriedok pred súdom.(33) Táto posledná uvedená okolnosť nebránila Súdnemu dvoru v tom, aby rozhodol, že uvedená generálna prokuratúra spadá pod pojem „súdny orgán vydávajúci zatykač“ v zmysle článku 6 ods. 1 rámcového rozhodnutia.

72.      Inak povedané, z judikatúry Súdneho dvora vyplýva, že prokuratúru možno považovať za „súdny orgán vydávajúci zatykač“ v zmysle článku 6 ods. 1 rámcového rozhodnutia, ak spĺňa dva znaky: a) podieľa sa na výkone spravodlivosti a b) má organizačné a funkčné postavenie, ktoré zaručuje jej nezávislosť.

73.      Pokiaľ prokuratúra spĺňa oba tieto znaky, môže vydať európsky zatykač. Proti takto vydanému európskemu zatykaču však musí byť prípustný opravný prostriedok pred sudcom alebo súdom v pravom zmysle slova. Neexistencia tohto opravného prostriedku by nemala vplyv na postavenie prokuratúry ako „súdneho orgánu vydávajúceho zatykač“, ale na účinnosť európskeho zatykača vydaného prokuratúrou.

2.      prvej prejudiciálnej otázke vo veci C626/19 PPU

74.      Ak by bol tento výklad správny, bolo by potrebné preformulovať prvú z otázok položených vnútroštátnym súdom.

75.      Rechtbank Amstedram (súd v Amsterdame) sa pýta, či možno za „súdny orgán vydávajúci zatykač“ v zmysle článku 6 ods. 1 rámcového považovať prokurátora, ktorý sa podieľa na výkone spravodlivosti a koná nezávisle, ak jeho rozhodnutiu o vydaní európskeho zatykača predchádza súdne preskúmanie (nenasleduje po jeho vydaní).

76.      Z uvedených dôvodov sa domnievam, že rozhodujúce už nie je to, či je prokurátor za opísaných podmienok „súdnym orgánom vydávajúcim zatykač“, ale či európsky zatykač, ktorý vydal prokurátor, možno vykonať vo vykonávajúcom členskom štáte. Preskúmanie preto musí byť zamerané na zákonnosť postupu vydávania európskeho zatykača, a nie na postavenie subjektu, ktorý ho vydá.

77.      Otázka by sa teda musela preformulovať takto: „Môže preskúmanie podmienok na vydanie európskeho zatykača vydaného prokurátorom, ktorého treba považovať za ‚súdny orgán vydávajúci zatykač‘ v zmysle článku 6 ods. 1 rámcového rozhodnutia, predchádzať vydaniu európskeho zatykača?“

78.      Podľa informácií poskytnutých vnútroštátnym súdom európsky zatykač v tejto veci vydal francúzsky prokurátor na základe žiadosti súdu, ktorý krátko predtým vydal vnútroštátny zatykač. V rámci vydávania uvedeného vnútroštátneho zatykača teda tento súd preskúmal podmienky na vydanie európskeho zatykača a konkrétne jeho primeranosť.

79.      Ak súd, ktorý vydá vnútroštátny zatykač, už v tomto okamihu posúdi, či sú splnené nevyhnutné podmienky na to, aby prokurátor zároveň vydal európsky zatykač (najmä či je jeho vydanie primerané), je to samozrejme významná záruka správneho uplatnenia mechanizmu rámcového rozhodnutia.

80.      Ak sa vnútroštátny zatykač a európsky zatykač vydajú súčasne alebo takmer okamžite, vylúči sa nebezpečenstvo oneskorenia pri posudzovaní primeranosti európskeho zatykača. Uvedené nebezpečenstvo naopak vzniká, ak sa európsky zatykač vydá oveľa neskôr ako vnútroštátny zatykač: je možné, že v takej situácii posúdenie primeranosti, ktoré pôvodne vykonal súd, už nie je aktuálne a existujú dostatočné neskoršie dôvody na zmenu tohto posúdenia.

81.      Tento prípad spomenul Súdny dvor v rozsudku NJ (Prokuratúra Viedeň), pričom zdôraznil, že preskúmanie primeranosti, ktoré vykonáva súd,(34) musí zohľadňovať tiež obmedzenie práv dotknutej osoby, ktoré prekračuje rámec zásahu do jej práva na osobnú slobodu, pričom tento súd musí na tento účel posúdiť účinky európskeho zatykača na sociálne a rodinné väzby vytvorené osobou, ktorá sa už nachádza v inom členskom štáte, než je členský štát vydávajúci zatykač.

82.      Okrem uvedeného preskúmania podmienok na vydanie európskeho zatykača ex offo sa v bode 75 rozsudku OG a PI (Prokuratúry Lübeck a Zwickau) výslovne hovorí o „opravnom prostriedku pred súdom“ [poznámka prekladateľa: v slovenskom znení tohto rozsudku je použité slovné spojenie „preskúmateľné súdom“], teda o preskúmaní na návrh osoby, proti ktorej smeruje európsky zatykač.

83.      Súd pri vydávaní vnútroštátneho zatykača uskutoční vlastné posúdenie (ex offo) okolností, na základe ktorých vydá vnútroštátny zatykač, po ktorom bude prípadne nasledovať európsky zatykač. Ako zdôraznila Generálna prokuratúra Luxemburska, vyžiadaná osoba zo zjavných dôvodov nebude účastníkom tohto konania.(35)

84.      Uvedený postup súdu však už vzhľadom na svoju povahu nemôže spĺňať „požiadavky účinnej súdnej ochrany“ uvedené v bode 75 rozsudku OG a PI (Prokuratúry Lübeck a Zwickau). O túto ochranu vždy žiada dotknutá osoba a táto ochrana sa poskytuje v konaní, do ktorého táto osoba mohla vstúpiť a na ktorom sa mohla zúčastniť a zároveň uplatniť svoje právo na obhajobu.

85.      Preto opravný prostriedok uvedený v bode 75 rozsudku OG a PI (Prokuratúry Lübeck a Zwickau) nemožno nahradiť súdnym preskúmaním, aké sa vykonáva v okamihu vydania vnútroštátneho zatykača. Keďže ide o „opravný prostriedok“, môže smerovať len proti európskemu zatykaču, ktorý už bol vydaný, v dôsledku čoho treba preskúmať, kedy musí byť možné podať ho. Táto problematika je predmetom druhej z otázok vo veci C‑626/19 PPU.

3.      druhej prejudiciálnej otázke vo veci C626/19 PPU

86.      Vnútroštátny súd vychádza z predpokladu, že proti rozhodnutiu prokuratúry o vydaní európskeho zatykača musí byť prípustný opravný prostriedok pred súdom. Na základe tohto predpokladu sa pýta, či musí byť možné podať tento opravný prostriedok pred vykonaním európskeho zatykača, alebo stačí, aby ho bolo možné podať po skutočnom odovzdaní vyžiadanej osoby.

87.      Súdny dvor v rozsudku OG a PI (Prokuratúry Lübeck a Zwickau) o tejto otázke výslovne nerozhodol. Súhlasím však s Komisiou v tom, že vzhľadom na nebezpečenstvo zásahu do práva na osobnú slobodu, ktoré je spojené s vydaním európskeho zatykača, by malo byť možné napadnúť ho opravným prostriedkom pred súdom, len čo sa rozhodne o jeho vydaní.(36) Bolo by však potrebné vyčleniť tie prípady, v ktorých z dôvodov utajenia vyšetrovania alebo na účely zabránenia úteku dotknutej osoby nie je vhodné okamžite doručiť európsky zatykač, kým nedôjde k zadržaniu uvedenej osoby.

88.      Samozrejme, opravný prostriedok podaný po odovzdaní vyžiadanej osoby jej umožní dosiahnuť súdnu ochranu, aj keď menšieho rozsahu, než akú by mohla získať, ak by mohla napadnúť toto opatrenie, s cieľom zabrániť ujme spojenej s vykonaním európskeho zatykača (najmä obmedzeniu osobnej slobody).

89.      V každom prípade, ako uviedol Generálny prokurátor Luxemburska(37), v článku 10 ods. 5 smernice 2013/48/EÚ(38) sa uvádza, že členský štát vydávajúci európsky zatykač je povinný uľahčiť vyžiadanej osobe vymenovanie obhajcu z vykonávajúceho členského štátu, zjavne s cieľom uľahčiť uplatnenie jej práva na účinnú súdnu ochranu na súdoch členského štátu vydávajúceho zatykač bez toho, aby musela čakať na svoje odovzdanie.

90.      Skutočnosť, že v bode 75 rozsudku OG a PI (Prokuratúry Lübeck a Zwickau) nie je uvedený okamih, v ktorom má byť možné podať opravný prostriedok proti európskemu zatykaču v členskom štáte vydávajúcom zatykač, sa teda nemá vykladať v tom zmysle, že na to, aby bol európsky zatykač zlučiteľný s právom Únie, postačuje samotný opravný prostriedok po odovzdaní dotknutej osoby na základe európskeho zatykača.

91.      Podľa môjho názoru vnútroštátny systém, ktorý stanovuje, že tento opravný prostriedok možno podať len ex post, a neumožňuje napadnúť európsky zatykač hneď po jeho vydaní,(39) nespĺňa „všetky požiadavky účinnej súdnej ochrany“ v členskom štáte vydávajúcom zatykač, na ktoré poukázal Súdny dvor. Dotknutá osoba musí mať možnosť podať opravný prostriedok spôsobilý zaručiť úplnú súdnu ochranu vzhľadom na vážny zásah do jej práva na osobnú slobodu.

92.      V súlade so stanoviskom, ktoré zaujala Komisia,(40) však treba zdôrazniť, že podanie opravného prostriedku v členskom štáte vydávajúcom zatykač nemôže narušiť spracovanie európskeho zatykača vo vykonávajúcom členskom štáte, ktorého súdny orgán musí rešpektovať podmienky rámcového rozhodnutia a dodržať lehoty, ktoré sú v ňom stanovené. To všetko je v konečnom dôsledku tiež v prospech vyžiadanej osoby, ktorej osobná sloboda je počas konania o odovzdaní obmedzená.

93.      Stručne povedané, na obe prejudiciálne otázky, ktoré položil holandský súd, možno poskytnúť jedinú odpoveď, pričom treba poukázať na to, že v každom prípade sa musí zaručiť, aby dotknutá osoba mohla napadnúť európsky zatykač vydaný prokuratúrou pred sudcom alebo súdom v užšom zmysle, a to aj v prípade, ak jeho vydaniu predchádzal vnútroštátny zatykač vydaný sudcom.

4.      Záverečná úvaha

94.      Domnievam sa, že vyššie uvedený záver nevyhnutne vyplýva z vyvodenia všetkých dôsledkov z požiadavky stanovenej v bode 75 rozsudku OG a PI (Prokuratúry Lübeck a Zwickau).

95.      Ako som už uviedol, táto požiadavka by nebola nevyhnutnou podmienkou na to, aby sa prokuratúra mohla považovať za „súdny orgán vydávajúci zatykač“ v zmysle rámcového rozhodnutia. Je však nesporné, že aj keby sa prokuratúra považovala za taký orgán, európsky zatykač, ktorý vydala, by trpel závažným nedostatkom, ak by proti nemu nebol prípustný opravný prostriedok pred súdom.

96.      V konečnom dôsledku by bolo zbytočné priznať prokuratúre postavenie „súdneho orgánu vydávajúceho zatykač“, ak by sa európsky zatykač, ktorý vydala, nemohol vykonať, lebo bol vydaný vo vnútroštátnom systéme, ktorý nepripúšťa opravné prostriedky pred súdom proti tomuto zatykaču.

97.      Aby sa zabránilo tomuto nežiaducemu účinku, Súdny dvor by mohol rozhodnúť, že kým nebudú prijaté príslušné legislatívne zmeny,(41) súdy členských štátov vydávajúcich zatykač, ktorých predpisy dovoľujú ich prokurátorom vydať európsky zatykač, musia vykladať svoje procesné predpisy tak, aby bol prípustný opravný prostriedok, aký je uvedený v bode 75 rozsudku OG a PI (Prokuratúry Lübeck a Zwickau).

98.      Ak by uvedený výklad v súlade s právom Únie nebol možný (lebo by bol vo vnútroštátnom právnom poriadku contra legem), podľa môjho názoru by do úvahy prichádzal ešte jeden spôsob, ako nezmariť uplatňovanie rámcového rozhodnutia.

99.      Zásada dôvery medzi členským štátmi a zásada vzájomného uznávania, ktorá je od nej odvodená, svedčia v prospech zjednodušenia procesných úkonov upravených v rámcovom rozhodnutí. Z tohto hľadiska podľa môjho názoru nemožno k dôvodom „odmietnutia vykonania“ európskeho zatykača jednoducho doplniť ďalší dôvod, ktorý nie je výslovne uvedený v rámcovom rozhodnutí, spočívajúci v tom, že v prípade európskych zatykačov vydaných prokuratúrou sa musí preukázať, že vnútroštátne predpisy členského štátu vydávajúceho zatykač pripúšťajú opravný prostriedok na súdnom orgáne tohto štátu.

100. Ak by sa uvedená požiadavka uplatnila na vykonávajúci súdny orgán, spracovanie európskeho zatykača by bolo ešte zložitejšie, lebo uvedený orgán by musel poznať (a to dosť podrobne) špecifiká procesných systémov ostatných členských štátov alebo si vyžiadať doplňujúce informácie.(42)

101. V tomto kontexte by mali samotné súdy členského štátu vydávajúceho zatykač po vykonaní európskeho zatykača vyvodiť náležité dôsledky, ktoré v ich vnútroštátnom práve vzhľadom na požiadavky práva Únie, ako ich vyložil Súdny dvor, vyplývajú z nemožnosti napadnúť tento zatykač podľa ich vlastných vnútroštátnych predpisov.

102. Stručne povedané, ak nezávislý prokurátor, ktorý nepodlieha pokynom zo strany výkonnej moci v tejto oblasti, vydá európsky zatykač, vykonávajúci súdny orgán musí spracovať tento zatykač ako zatykač vydaný „súdnym orgánom vydávajúcim zatykač“ v zmysle rámcového rozhodnutia, aj keď nevie, či jeho vydanie možno v členskom štáte vydávajúcom zatykač napadnúť opravným prostriedkom pred súdom.

V.      Návrh

103. Vzhľadom na vyššie uvedené navrhujem, aby Súdny dvor odpovedal na prejudiciálne otázky, ktoré mu položili Cour d’appel (Chambre du conseil) (Odvolací súd, osobitný senát, Luxembursko) a rechtbank Amsterdam (súd v Amsterdame, Holandsko), takto:

„Článok 6 ods. 1 rámcového rozhodnutia Rady 2002/584/SVV z 13. júna 2002 o európskom zatykači a postupoch odovzdávania osôb medzi členskými štátmi, zmeneného rámcovým rozhodnutím Rady 2009/299/SVV z 26. februára 2009, sa má vykladať v tom zmysle, že:

Prokuratúru nemožno považovať za ‚súdny orgán vydávajúci zatykač‘, ak prokurátori pri rozhodovaní o európskom zatykači musia dodržiavať všeobecné pokyny trestnej politiky vydané ministrom spravodlivosti, ktoré sú záväzné, pokiaľ ide o tento druh zatykačov, a pokyny, ktoré im dajú ich nadriadení.

Subsidiárne:

Osoba vyžiadaná na základe európskeho zatykača vydaného prokuratúrou členského štátu, ktorá sa podieľa na výkone spravodlivosti a má zaručené nezávislé postavenie, musí mať možnosť napadnúť tento zatykač pred sudcom alebo súdom uvedeného štátu bez toho, aby musela čakať na svoje odovzdanie, len čo sa tento zatykač vydá (pokiaľ to neohrozí trestné konanie) alebo doručí vyžiadanej osobe.“


1      Jazyk prednesu: španielčina.


2      Rámcové rozhodnutie Rady z 13. júna 2002 o európskom zatykači a postupoch odovzdávania osôb medzi členskými štátmi (Ú. v. ES L 190, 2002, s. 1; Mim. vyd. 19/006, s. 34), zmenené rámcovým rozhodnutím Rady 2009/299/SVV z 26. februára 2009 (Ú. v. EÚ L 81, 2009, s. 24) (ďalej len „rámcové rozhodnutie“).


3      Rozsudok z 27. mája 2019 (C‑508/18 a C‑82/19 PPU, EU:C:2019:456) [ďalej len „rozsudok OG a PI (Prokuratúry Lübeck a Zwickau)“].


4      Veci C‑508/18 a C‑82/19 PPU, EU:C:2019:337 [ďalej len „návrhy OG a PI (Prokuratúry Lübeck a Zwickau)“].


5      Vec C‑509/18, EU:C:2019:338 [ďalej len „návrhy PF (Generálna prokuratúra Litvy)“].


6      Vec C‑489/19 PPU, NJ (Prokuratúra Viedeň), EU:C:2019:849 [ďalej len „rozsudok NJ (Prokuratúra Viedeň)“].


7      Trestný poriadok (ďalej len „CPP“).


8      Rozsudok OG a PI (Prokuratúry Lübeck a Zwickau), bod 90.


9      Návrhy PF (Generálna prokuratúra Litvy) a OG a PI (Prokuratúry Lübeck a Zwickau).


10      Vec C‑216/18 PPU, EU:C:2018:586 [ďalej len „rozsudok Minister for Justice and Equality (Nedostatky súdneho systému)“].


11      Rozsudok z 27. mája 2019, PF (Generálna prokuratúra Litvy) [vec C‑509/18, EU:C:2019:457; ďalej len „rozsudok PF (Generálna prokuratúra Litvy)“].


12      Rozsudok OG a PI (Prokuratúry Lübeck a Zwickau), bod 73. Kurzívou zvýraznil generálny advokát.


13      Tamže, bod 74.


14      Tamže, bod 76.


15      Tamže.


16      Rozsudok NJ (Prokuratúra Viedeň), bod 40 in fine.


17      Rozsudok PF (Generálna prokuratúra Litvy), body 55 a 56.


18      Podriadenosť prokurátorov vo vzťahu k ich nadriadeným je spomenutá v rozsudku NJ (Prokuratúra Viedeň), bode 40: „pokiaľ ide o rakúsku prokuratúru…, tento orgán je priamo podriadený vyššej prokuratúre a podlieha jej pokynom a vyššia prokuratúra je zasa podriadená spolkovému ministrovi spravodlivosti“.


19      Článok 5 organického zákona o postavení sudcov a prokurátorov (ordonnance n.º 58‑1270 z 22. decembra 1958).


20      Návrhy OG a PI, bod 87, v ktorom je citovaný bod 63 rozsudku Minister for Justice and Equality (Nedostatky súdneho systému), bod 87. Kurzívou zvýraznil generálny advokát.


21      Conseil Constitutionnel (Ústavná rada, Francúzsko) v rozhodnutí č. 2017‑680 QPC z 8. decembra 2017 potvrdila, že „[francúzska] vláda určuje a uskutočňuje politiku národa, najmä pokiaľ ide o oblasti pôsobnosti prokuratúry“ (bod 5).


22      Návrhy OG a PI (Prokuratúry Lübeck a Zwickau), bod 96.


23      Článok 36 CPP totiž stanovuje, že prokurátori „sú povinní dodržiavať pokyny, ktoré im dajú ich nadriadení“, s výnimkou ich ústnych prednesov (pripomienky francúzskej vlády, bod 16). Na vydanie európskeho zatykača nie sú potrebné ústne prednesy, a preto sa naň uplatní všeobecné pravidlo.


24      Vec C‑503/15, EU:C:2017:126.


25      Súdny dvor v rozsudku z 12. decembra 1996, Trestné konanie proti X (veci C‑74/95 a C‑129/95, EU:C:1996:491), odmietol názor, že talianska prokuratúra je oprávnená klásť Súdnemu dvoru prejudiciálne otázky, lebo jej úlohou „nie je úplne nezávisle rozhodnúť spor, ale ako strana v konaní, ktorá vedie trestné stíhanie, ho prípadne musí predložiť na rozhodnutie príslušnému súdu“ (bod 19).


26      Rozsudok z 12. decembra 1996, Trestné konanie proti X (veci C‑74/95 a C‑129/95, EU:C:1996:491, bod 19). Kurzívou zvýraznil generálny advokát.


27      Článok 31 CPP po novelizácii z 25. júla 2013.


28      Bod 2.10 štvrtý odsek návrhu na začatie prejudiciálneho konania.


29      Kurzívou zvýraznil generálny advokát.


30      Rozsudok OG a PI (Prokuratúry Lübeck a Zwickau), bod 67.


31      Tamže.


32      Tento názor zastáva aj Komisia (body 23 až 26 jej písomných pripomienok) a Generálny prokurátor Luxemburska (s. 4 jeho písomných pripomienok).


33      Rozsudok PF (Generálna prokuratúra Litvy), bod 56.


34      Preskúmanie primeranosti „sa týka v prípade schválenia vnútroštátneho zatykača len účinkov obmedzenia osobnej slobody vyvolaných týmto zatykačom a v prípade schválenia európskeho zatykača tiež obmedzenia práv dotknutej osoby, ktoré prekračuje rámec zásahu do jej práva na osobnú slobodu, ktoré už bolo preskúmané. Súd, ktorý má schváliť európsky zatykač, je povinný vziať do úvahy účinky konania o odovzdaní a presune osoby s bydliskom v inom členskom štáte, než je Rakúska republika, na jej sociálne a rodinné väzby“ (bod 44).


35      Písomné pripomienky Generálneho prokurátora Luxemburska, s. 5.


36      Body 30 až 32 písomných pripomienok Komisie.


37      Písomné pripomienky Generálneho prokurátora Luxemburska, s. 5 in fine.


38      Smernica Európskeho parlamentu a Rady z 22. októbra 2013 o práve na prístup k obhajcovi v trestnom konaní a v konaní o európskom zatykači a o práve na informovanie tretej osoby po pozbavení osobnej slobody a na komunikáciu s tretími osobami a s konzulárnymi úradmi po pozbavení osobnej slobody (Ú. v. EÚ L 249, 2013, s. 1).


39      Alebo ktorý – ako francúzska vláda uvádza v bodoch 35 až 37 svojich písomných pripomienok – tak ako vo francúzskom práve priznáva možnosť vopred podať tento opravný prostriedok len vyžiadanej osobe, ktorá už je stranou v príslušnom trestnom konaní.


40      Písomné pripomienky Komisie, bod 33.


41      Na pojednávaní francúzska, holandská a švédska vláda požiadali, aby v prípade, ak bude v dôsledku rozhodnutia Súdneho dvora potrebná novelizácia ich právnych predpisov, časové účinky tohto rozhodnutia boli obmedzené. Svoj nesúhlas s takou žiadosťou som vyjadril v návrhoch vo veci Poltorak (C‑452/16 PPU, EU:C:2016:782), na ktoré odkazujem (body 69 a 70).


42      Na pojednávaní bolo uvedené, že právne poriadky členských štátov môžu poskytovať nepriame – niekedy veľmi zložité – prostriedky súdneho preskúmania vydania európskeho zatykača. Na to, aby bolo možné v každom prípade určiť, či je taký opravný prostriedok prípustný, sú potrebné znalosti procesných predpisov členského štátu vydávajúceho zatykač, ktoré od vykonávajúceho súdneho orgánu nemožno rozumne žiadať.