ROZSUDOK SÚDU PRE VEREJNÚ SLUŽBU
EURÓPSKEJ ÚNIE (prvá komora)
z 23. novembra 2010 (*)
„Verejná služba – Zmluvný zamestnanec pre pomocné úlohy – Nepredĺženie zmluvy – Povinnosť odôvodnenia“
Vo veci F‑8/10,
ktorej predmetom je žaloba podaná na základe článku 270 ZFEÚ uplatniteľného na Zmluvu o ESAE podľa jej článku 106a,
Johan Gheysens, bývalý zmluvný zamestnanec pre pomocné úlohy Rady Európskej únie, s bydliskom v Malines (Belgicko), v zastúpení: S. Orlandi, A. Coolen, J.‑N. Louis a É. Marchal, avocats,
žalobca,
proti
Rade Európskej únie, v zastúpení: M. Balta a K. Zieleśkiewicz, splnomocnené zástupkyne,
žalovanej,
SÚD PRE VEREJNÚ SLUŽBU (prvá komora),
v zložení: predseda komory S. Gervasoni (spravodajca), sudcovia S. Van Raepenbusch a M. I. Rofes i Pujol,
tajomník: R. Schiano, referent,
so zreteľom na písomnú časť konania a po pojednávaní z 8. júla 2010,
vyhlásil tento
Rozsudok
1 Žalobou podanou faxom do kancelárie Súdu pre verejnú službu 25. januára 2010 (originál žaloby bol podaný 27. januára 2010) J. Gheysens požaduje zrušenie rozhodnutia, ktorým sa zamietlo predĺženie jeho zmluvy na dobu určitú po 30. septembri 2009.
Právny rámec
2 Článok 29 ods. 1 Služobného poriadku úradníkov Európskej únie (ďalej len „služobný poriadok“ stanovuje:
„Pred obsadením voľného miesta v inštitúcii ustanovujúci [menovací – neoficiálny preklad] orgán najprv posúdi:
a) či dané miesto môže byť obsadené:
i) preložením alebo
ii) vymenovaním podľa článku 45a, alebo
iii) povýšením.
v rámci inštitúcie;
b) či žiadosti o preloženie boli prijaté od zamestnancov rovnakej triedy v iných inštitúciách a/alebo či je potrebné vypísať interné výberové konania v rámci inštitúcie, na ktorých sa budú môcť zúčastniť len zamestnanci a dočasní zamestnanci definovaní v článku 2 Podmienok zamestnávania ostatných zamestnancov [Európskej Únie];
a potom sa riadi postupmi pre výberové konania na základe odborných predpokladov alebo skúšok, alebo odborných predpokladov a skúšok zároveň. …“
3 Na základe článku 3b Podmienok zamestnávania ostatných zamestnancov Európskej únie (ďalej len „PZOZ“):
„Na účely týchto Podmienok zamestnávania ,zmluvní zamestnanci pre pomocné úlohy‘ sú zamestnanci, ktorí boli prijatí do zamestnania v inštitúcii v lehotách, stanovených v článku 88, do jednej z funkčných skupín uvedených v článku 89:
a) na plnenie povinností na plný alebo čiastočný úväzok, odlišných od tých, ktoré sú uvedené v článku 3a ods. 1 písm. a), bez toho, aby boli zaradení na pracovné miesto, uvedené na zozname pracovných miest priloženom ku kapitole rozpočtu príslušnej inštitúcie;
b) [na nahradenie] po preskúmaní možností dočasného preloženia zamestnancov v rámci inštitúcie, niektor[ých] os[ôb], ktoré dočasne nemôžu vykonávať svoje povinnosti, konkrétne:
i) zamestnancov alebo dočasných zamestnancov vo funkčnej skupine AST;
ii) vo výnimočných prípadoch zamestnancov alebo dočasných zamestnancov vo funkčnej skupine AD, ktorí zastávajú vysoko špecializované pracovné miesta, s výnimkou vedúcich útvarov, riaditeľov, generálnych riaditeľov a rovnocenných funkcií.
Použitie zmluvných zamestnancov pre pomocné úlohy je vylúčené v prípade uplatnenia článku 3a.“
4 Pokiaľ ide o trvanie zmluvy zmluvných zamestnancov pre pomocné úlohy v zmysle článku 3a PZOZ, článok 88 PZOZ stanovuje:
„V prípade zmluvných zamestnancov uvedených v článku 3b:
a) zmluvy sa uzatvárajú na čas určitý; tieto zmluvy sa môžu predĺžiť;
b) skutočný čas trvania pracovného pomeru v rámci inštitúcie, vrátane každého obdobia predĺženia, nemôže presiahnuť tri roky.
Obdobia, na ktoré sa vzťahuje zmluva zmluvného zamestnanca uvedeného v článku 3a, sa neberú do úvahy na účely uzatvorenia alebo predĺženia zmlúv podľa tohto článku.“
Skutkové okolnosti
5 Rada Európskej únie uzavrela so združením GP‑DHV‑FBO zmluvu o poskytovaní pomoci v oblasti nehnuteľností na obdobie od roku 1993 do roku 1997. V rámci tejto zmluvy žalobca, ktorý bol zamestnancom tohto združenia a držiteľom diplomu z architektúry, bol poskytnutý Rade, aby najmä poskytoval služby počítačovej kresby a „facility management“.
6 V roku 1998 uzavrela Rada priamo s architektonickou kanceláriou žalobcu zmluvu o poskytnutí služieb na čiastočný úväzok, ktorá bola viackrát predĺžená až do 30. septembra 2004.
7 Z dôvodu rozšírenia a trvalej povahy vyššie uvedených úloh „facility management“ sa Rada rozhodla prideliť odboru „Nehnuteľnosti“ v rámci rozpočtu na rok 2004 pracovné miesto kategórie B, aby umožnila prijatie úradníka spôsobilého plniť tieto úlohy. Žiadny úradník ani úspešný uchádzač verejného výberového konania však nemohol byť z dôvodu technickej povahy tohto postu menovaný na toto pracovné miesto.
8 Zmluvou z 1. októbra 2004 prijala Rada žalobcu ako zamestnanca pre pomocné úlohy kategórie B, skupiny IV, triedy 2 na obdobie jedného roka na účely plnenia úloh „facility management“ v rámci útvaru generálneho riaditeľstva (GR) A „Personál a administratíva“, zodpovedného najmä za politiku v oblasti nehnuteľností a projektov. Dodatkom podpísaným 3. októbra 2005 bola táto zmluva predĺžená o jeden rok, do 30. septembra 2006.
9 Oznámením z 11. mája 2006 generálny riaditeľ DG A „Personál a administratíva“ Rady informoval žalobcu, že jeho zmluva zamestnanca pre pomocné úlohy môže byť predĺžená o jeden rok do 30. septembra 2007, ale že nebude možné uzavrieť s ním zmluvu na dobu neurčitú z dôvodov ustanovení služobného poriadku.
10 Druhým dodatkom bola zmluva zamestnanca pre pomocné úlohy predĺžená do 30. septembra 2007.
11 Oznámením zo 6. júna 2007 generálny riaditeľ DG A „Personál a administratíva“ odpovedal na e‑mail viceprezidenta odborového zväzu „Union Syndicale“ z 25. mája 2007 týkajúci sa právnej situácie žalobcu v Rade. V tomto oznámení, ktorého adresátom bol v kópii žalobca, sa uvádzalo, že Rada bola pripravená ponúknuť mu výnimočne zmluvu zmluvného zamestnanca s cieľom zohľadniť jeho osobnú situáciu. V tomto oznámení bolo spresnené, že počas trvania tejto zmluvy sa žalobca môže zúčastňovať výberových konaní organizovaných Európskym úradom pre výber pracovníkov (EPSO), ale v prípade, že neuspeje ani v jednom z nich, nebude môcť byť zamestnaný Radou ako úradník. V e‑maile z 22. júna 2007 viceprezident odborového zväzu „Union Syndicale“ súhlasil s návrhom ponúknuť žalobcovi zmluvu zmluvného zamestnanca. V oznámení z 5. júla 2007 generálny riaditeľ DG A „Personál a administratíva“ vzal túto dohodu na vedomie.
12 Rada uzavrela 1. októbra 2007 so žalobcom pracovnú zmluvu na dobu určitú na obdobie dvoch rokov ako zmluvným zamestnancom pre pomocné úlohy skupiny III, platovej triedy 11, 1. stupňa. V článku 4 tejto zmluvy sa uvádzalo, že túto zmluvu je možné predĺžiť a že skutočná doba pracovného pomeru vrátane doby prípadného predĺženia zmluvy nemôže presiahnuť tri roky.
13 EPSO zverejnil 23. októbra 2007 oznámenie o verejnom výberovom konaní EPSO/AD/99/07, na základe ktorého mal byť vytvorený zoznam pre budúci nábor administrátorov v sektore budov (Ú. v. EÚ C 248 A, s. 1). Žalobca sa zúčastnil skúšok vo výberovom konaní, ale nebol zapísaný do rezervného zoznamu. V hlave I tohto oznámenia o verejnom výberovom konaní sa uvádzalo, že výberové konanie sa organizovalo kvôli náboru inžinierov (AD 5) do sektoru budov.
14 Oznámením z 21. decembra 2007 žalobca podal sťažnosť v zmysle článku 90 ods. 2 služobného poriadku proti rozhodnutiu, ktorým ho Rada zamestnala ako zmluvného zamestnanca pre pomocné úlohy na obdobie dvoch rokov a zaradila ho do funkčnej skupiny III, platovej triedy 11, 1. stupňa. V tejto sťažnosti žalobca tvrdil, že mal byť zaradený do funkčnej skupiny IV a zamestnaný na dobu neurčitú.
15 Rozhodnutím Rady z 24. júna 2008 bola táto sťažnosť zamietnutá.
16 Žalobca podal 10. októbra 2008 žalobu proti tomuto rozhodnutiu, zaregistrovanú pod číslom F‑83/08, pričom konanie bolo prerušené uznesením predsedu druhej komory Súdu pre verejnú službu z 20. februára 2009 až do definitívneho rozhodnutia vo veci F‑134/07, Adjemian a i./Komisia. Odvolanie proti rozsudku Súdu pre verejnú službu zo 4. júna 2009 (Adjemian a i./Komisia, F‑134/07 a F‑8/08, Zb. VS s. I‑A‑1‑149 a II‑A‑1‑841) sa prejednáva pred Všeobecným súdom Európskej únie (vec T‑325/09 P).
17 Oznámením z 29. apríla 2009 generálny riaditeľ DG A „Personál a administratíva“ pripomenul žalobcovi, že jeho zmluva bude ukončená 30. septembra 2009 a že doba trvania jeho zmluvy mu mala umožniť zúčastniť sa výberového konania. Orgán oprávnený uzatvárať pracovné zmluvy (ďalej len „OOUPZ“) uviedol, že rezervný zoznam výberového konania EPSO/AD/99/07 bol uverejnený a že meno žalobcu na ňom nefiguruje. Oznámenie sa končilo nasledujúcou vetou:
„Dovoľujem si pripomenúť, že ako bolo spresnené v už citovaných oznámeniach, ak nepreukážete, že ste uspeli v inom výberovom konaní EPSO, Vaša pracovná zmluva nebude môcť byť predĺžená po jej uplynutí v septembri tohto roku.“
18 Oznámením z 12. mája 2009 žalobca požiadal generálneho riaditeľa DG A „Personál a administratíva“, aby predĺžil zmluvu na dobu jedného roka, pričom spresnil, že jeho vedúci služby si ho vyžiadal v záujme pokračovania služby a že jeho zmluva uvádzala, že celková dĺžka jeho pracovného pomeru môže dosiahnuť tri roky.
19 EPSO zverejnil 17. júna 2009 oznámenie o verejnom výberovom konaní na obsadenie miesta asistentov (AST 3) v sektore správy budov (EPSO/AST/94/09) (Ú. v. EÚ C 137 A, s. 1). Žalobca bol pripustený na testy výberového konania. Ku dňu pojednávania nebol ešte uverejnený rezervný zoznam.
20 Oznámením z 24. júna 2009, ktorého predmetom bolo „uplynutie pracovnej zmluvy [žalobcu] 30. septembra 2009“, generálny riaditeľ DG A „Personál a administratíva“ informoval žalobcu, že odmietol predĺžiť jeho zmluvu po 30. septembri 2009 z dôvodu, že podľa ustanovení článku 29 služobného poriadku bol povinný obsadiť miesto zastávané žalobcom povýšením, preložením úradníka alebo vymenovaním úspešného uchádzača vo verejnom výberovom konaní. Keďže žalobca nebol úspešným uchádzačom vo verejnom výberovom konaní, nemohol pokračovať na mieste v Rade po 30. septembri 2009. Autor oznámenia žalobcovi pripomenul, že pracovná zmluva zamestnanca pre pomocné úlohy v dĺžke dvoch rokov, ktorá uplynie k tomuto dátumu, bola žalobcovi poskytnutá len z výnimočného dôvodu pri zohľadnení jeho osobnej situácie a mala mu poskytnúť možnosť zúčastňovať sa verejných výberových konaní.
21 Oznámením z 3. júla 2009 žalobca požiadal generálneho riaditeľa DG A „Personál a administratíva“, aby sa opätovne zaoberal rozhodnutím z 24. júna 2009, pričom sa jednak odvolával na želanie vedúceho služby, aby jeho zmluva bola predĺžená o jeden rok, a tiež na trvalosť úloh, ktoré vykonával v Rade viac ako šestnásť rokov. V tomto oznámení žalobca zdôraznil, že z dôvodu jeho profilu architekta a nie inžiniera nemohol dúfať, že bude zapísaný na rezervný zoznam verejného výberového konania EPSO/AD/99/07.
22 Listom zo 14. júla 2009 generálny riaditeľ DG A „Personál a administratíva“ potvrdil rozhodnutie z 24. júna 2009, pričom spresnil, že chcel obsadiť miesto zastávané žalobcom vymenovaním úradníka a že tvrdenia predložené v liste z 3. júla 2009 nemohli spochybniť toto rozhodnutie.
23 Listom z 24. júla 2009 žalobca predložil sťažnosť v zmysle článku 90 ods. 2 služobného poriadku, v ktorej požiadal o zrušenie rozhodnutí z 29. apríla a 24. júna 2009. V tom istom liste tiež požiadal o prijatie všetkých opatrení potrebných na uvedenie jeho administratívnej situácie do súladu s právom (ďalej len „návrh na uvedenie jeho administratívnej situácie do súladu s právom“).
24 Oznámením z 2. októbra 2009, doručeným 13. októbra 2009, OOUPZ zamietla sťažnosť (ďalej len „rozhodnutie o zamietnutí sťažnosti“), ako aj návrh na uvedenie jeho administratívnej situácie do súladu s právom (ďalej len „rozhodnutie o zamietnutí návrhu na uvedenie jeho administratívnej situácie do súladu s právom“).
Návrhy účastníkov konania
25 Žalobca navrhuje, aby Súd pre verejnú službu:
– zrušil rozhodnutie o nepredĺžení jeho zmluvy po 30. septembri 2009 a rozhodnutie o zamietnutí návrhu na uvedenie jeho administratívnej situácie do súladu s právom,
– zaviazal Radu na náhradu trov konania.
26 Rada navrhuje, aby Súd pre verejnú službu:
– zamietol žalobu ako zjavne neprípustnú a v každom prípade ako nedôvodnú,
– zaviazal žalobcu na náhradu trov konania.
Právny stav
O predmete žaloby
27 Žalobca navrhuje, aby Súd pre verejnú službu predovšetkým zrušil rozhodnutie o nepredĺžení zmluvy po 30. septembri 2009, bez toho, aby spresnil, aké je toto rozhodnutie. So zreteľom na rozmanitosť aktov prijatých Radou týkajúcich sa nepredĺženia zmluvy žalobcu je vhodné určiť, ktorý z týchto aktov predstavuje sporné rozhodnutie.
28 Zo znenia oznámenia z 29. apríla 2009 vyplýva, že zmluva žalobcu „sa končí 30. septembra 2009“. Toto oznámenie však nepredstavuje konečné stanovisko správneho orgánu k ukončeniu pracovného pomeru žalobcu. Uvedené oznámenie sa končí odsekom pripomínajúcim, že zmluva dotknutej osoby nemôže byť predĺžená, ak nie je úspešným uchádzačom v inom verejnom výberovom konaní ako v EPSO/AD/99/07. Generálny riaditeľ DG A „Personál a administratíva“ oznámil žalobcovi, že existuje ešte šanca na predĺženie jeho zmluvy, pričom nejde len o hypotetickú perspektívu, keďže 17. júna 2009 EPSO zverejnil oznámenie o verejnom výberovom konaní v stavebnom odvetví, pričom tohto výberového konania sa žalobca zúčastnil.
29 Naopak, oznámenie z 24. júna 2009 neponecháva žalobcovi nijakú nádej na predĺženie jeho zmluvy. Predmetom tohto oznámenia je „uplynutie zmluvy [žalobcu] 30. septembra 2009“, zatiaľ čo oznámenie z 29. apríla 2009 sa týka všeobecnejšie „zmluvy [žalobcu]“. Ďalej oznámenie z 24. júna 2009 uvádza jasne právne dôvody – povinnosť menovacieho orgánu obsadiť voľné miesto úradníkom – a skutkové dôvody – neúspech žalobcu vo verejnom výberovom konaní – odôvodňujúce nepredĺženie zmluvy. Autor tohto oznámenia neuvádza ďalej, že prípadný úspech žalobcu vo verejnom výberovom konaní môže odôvodniť predĺženie pracovnej zmluvy po 30. septembri 2009.
30 Dve skutočnosti potvrdzujú, že oznámenie z 24. júna 2009 je rozhodnutím, ktorým správny orgán s konečnou platnosťou zaujal stanovisko k zmluvnej situácii žalobcu. Jednak toto oznámenie bolo poslané ako odpoveď na žiadosť z 12. mája 2009 podanú žalobcom, v ktorej žalobca vzal do úvahy želanie svojho nadriadeného, aby jeho zmluva bola o rok predĺžená. Generálny riaditeľ DG A „Personál a administratíva“ vo svojom oznámení zo 14. júla 2009 odpovedal žalobcovi, že môže len „potvrdiť znenie svojho oznámenia z 24. júna 2009“.
31 Ostatne na pojednávaní Rada sama uviedla v odpovedi na otázku Súdu pre verejnú službu, že oznámenie z 24. júna 2009 bolo aktom, ktorý je jej v prejednávanom spore vytýkaný.
32 V každom prípade, aj keby sa malo usúdiť, že rozhodnutie o nepredĺžení zmluvy žalobcu bolo prijaté oznámením z 29. apríla 2009 a nie oznámením z 24. júna 2009, nemalo by to vplyv ani na prípustnosť žaloby, keďže sťažnosť žalobcu bola podaná v lehote troch mesiacov po doručení oznámenia z 29. apríla 2009, ani na analýzu dôvodov žaloby, keďže obidve oznámenia sa opierali hlavne o ten istý dôvod založený na skutočnosti, že žalobca nebol úspešným uchádzačom vo verejnom výberovom konaní, a nemohol preto zastávať svoje miesto.
33 Pokiaľ ide o návrh žalobcu na zrušenie rozhodnutia o nepredĺžení jeho zmluvy po 30. septembri 2009, žaloba musí byť analyzovaná v tom zmysle, že smeruje proti rozhodnutiu z 24. júna 2009 (ďalej len „sporné rozhodnutie“).
34 Okrem toho žaloba je tiež vedená proti rozhodnutiu o zamietnutí návrhu na uvedenie jeho administratívnej situácie do súladu s právom.
O prípustnosti
Tvrdenia účastníkov konania
35 Rada tvrdí, že žaloba je neprípustná vo svojom celku z dôvodu jednak nedostatočnej jasnosti a presnosti a jednak z dôvodu neprípustnosti sťažnosti, ktorá tiež vyplýva z nedostatočnej jasnosti a presnosti.
36 Okrem toho, pokiaľ ide špecificky o závery týkajúce sa rozhodnutia o zamietnutí návrhu na uvedenie administratívnej situácie do súladu s právom, Rada tvrdí, že ak by tieto závery mali byť vykladané tak, že jej ukladajú prijať opatrenie v určitom smere, boli by neprípustné. Súdu pre verejnú službu neprináleží, aby v rámci skúmania zákonnosti na základe článku 91 služobného poriadku vydával príkazy.
Posúdenie Súdom pre verejnú službu
37 Po prvé, pokiaľ ide o závery proti rozhodnutiu o zamietnutí návrhu na uvedenie administratívnej situácie do súladu s právom, články 90 a 91 služobného poriadku podriaďujú prípustnosť žaloby podanej bývalým zamestnancom proti inštitúcii, ku ktorej patril, podmienke zásady riadneho vykonania predbežného správneho konania, ktoré zaviedli. Tieto pravidlá majú kogentnú povahu a účastníci konania sa im nemôžu vyhnúť (pozri uznesenia Súdu prvého stupňa z 11. mája 1992, Whitehead/Komisia, T‑34/91, Zb. s. II‑1723, body 18 a 19, ako aj zo 6. novembra 1997, Liao/Rada, T‑15/96, Zb. VS s. I‑A‑329 a II‑897, bod 54). Podľa článku 77 rokovacieho poriadku môže Súd pre verejnú službu kedykoľvek, aj bez návrhu, po vypočutí účastníkov konania rozhodnúť o prekážke konania z dôvodu verejného záujmu.
38 Akejkoľvek žalobe proti aktu spôsobujúcemu ujmu, ktorý pochádza od OOUPZ, musí povinne predchádzať sťažnosť podaná v konaní pred podaním žaloby, ktorá bola predmetom výslovného alebo konkludentného zamietnutia. Žaloba podaná pred tým, ako sa toto konanie pred podaním žaloby skončí, je z dôvodu svojej predčasnosti na základe článku 91 ods. 2 služobného poriadku neprípustná (pozri v tomto zmysle rozsudky Súdu prvého stupňa z 20. júna 1990, Marcato/Komisia, T‑47/89 a T‑82/89, Zb. s. II‑231, bod 32, a z 23. marca 2000, Rudolph/Komisia, T‑197/98, Zb. VS s. I‑A‑55 a II‑241, bod 53).
39 Zo sťažnosti z 24. júla 2009 vyplýva, že zahŕňa dve vetvy: jednak sťažnosť v zmysle článku 90 ods. 2 služobného poriadku vedenú proti spornému rozhodnutiu a tiež návrh na uvedenie administratívnej situácie do súladu s právom, ktorého rozsah presahuje samotné spochybnenie zamietnutia predĺženia zmluvy.
40 V odpovedi na sťažnosť prijal OOUPZ oznámením z 2. októbra 2009 dve rozdielne rozhodnutia, jednak rozhodnutie o zamietnutí sťažnosti a tiež rozhodnutie o zamietnutí návrhu na uvedenie administratívnej situácie do súladu s právom (pozri analogicky rozsudok Rudolph/Komisia, už citovaný, body 53 až 55).
41 Je nepochybné, že žalobca nepodal sťažnosť v zmysle článku 90 ods. 2 služobného poriadku proti rozhodnutiu o zamietnutí návrhu na vedenie administratívnej situácie do súladu s právom.
42 V tomto dôsledku sú závery smerujúce proti rozhodnutiu o zamietnutí návrhu na vedenie administratívnej situácie do súladu s právom neprípustné.
43 Po druhé, pokiaľ ide o námietky neprípustnosti vznesené proti spornému rozhodnutiu, Súd pre verejnú službu pripomína, že podľa ustálenej judikatúry súd Únie je oprávnený preskúmať, na základe okolností každého prípadu, či riadny výkon spravodlivosti odôvodňuje zamietnutie návrhov vo veci samej bez toho, aby predtým rozhodol o námietke neprípustnosti podanej žalovaným proti týmto návrhom (pozri v tomto zmysle najmä rozsudok Súdneho dvora z 26. februára 2002, Rada/Boehringer, C‑23/00 P, Zb. s. I‑1873, body 51 a 52; rozsudok Súdu prvého stupňa z 15. júna 2005, Regione autonoma della Sardegna/Komisia, T‑171/02, Zb. s. II‑2123, bod 155; rozsudok Súdu pre verejnú službu z 8. apríla 2008, Bordini/Komisia, F‑134/06, Zb. VS s. I‑A‑1‑87 a II‑A‑1‑435, bod 56).
44 V prejednávanom prípade sa Súd pre verejnú službu domnieva, že riadny výkon spravodlivosti odôvodňuje preskúmanie návrhov vo veci samej smerovaných proti spornému rozhodnutiu a prípadne ich zamietnutie vo veci samej bez toho, aby bolo potrebné preskúmať námietky neprípustnosti vznesené proti tomuto rozhodnutiu.
O návrhoch smerujúcich proti spornému rozhodnutiu
Tvrdenia účastníkov konania
45 Žalobca po prvé vo všeobecnosti jednak tvrdí, že sporné rozhodnutie je v rozpore s článkom 25 služobného poriadku a povinnosťou odôvodnenia, zásadami vyplývajúcimi zo smernice Rady 1999/70/ES z 28. júna 1999 o rámcovej dohode o práci na dobu určitú, ktorú uzavreli ETUC, UNICE a CEEP (Ú. v. ES L 175, s. 43; Mim. vyd. 05/003, s. 368), pravidlami stanovujúcimi minimálne podmienky na zabránenie protiprávnemu prepúšťaniu pracovníkov, povinnosťou starostlivosti a zásadou riadnej správy, ako aj že sporné rozhodnutie nemá právny základ.
46 Po druhé žalobca spresňuje, že sporné rozhodnutie obsahuje nedostatočné odôvodnenie a nie je schopný pochopiť dôvody, pre ktoré jeho zmluva nebola predĺžená. Okrem toho toto nedostatočné odôvodnenie nebolo upravené rozhodnutím o zamietnutí sťažnosti. Okolnosť, že žalobca nebol úspešným uchádzačom vo verejnom výberovom konaní, neumožňuje sama osebe odôvodniť zamietnutie predĺženia zmluvy v rámci obdobia troch rokov stanovených ustanoveniami článku 3b PZOZ. Ďalej spochybňuje, že pracovné miesto, ktoré zastával, je pracovným miestom uvedeným v zozname pracovných miest pripojenom k časti rozpočtu týkajúceho sa Rady, ktoré by malo byť obsadené za podmienok stanovených článkom 29 služobného poriadku, zatiaľ čo žiadne zodpovedajúce oznámenie o verejnom výberovom konaní k tomuto miestu nebolo uverejnené. Nakoniec Rada nezohľadnila, v rozpore s povinnosťou starostlivosti, záujem žalobcu, ktorý pracoval pre inštitúciu veľa rokov, aby jeho zmluva bola predĺžená. Rada ani nezohľadnila želanie vedúceho služby žalobcu, ktorý požiadal o predĺženie zmluvy žalobcu pre zachovanie plynulosti služby.
47 Po tretie sporné rozhodnutie je v rozpore s článkom 3b PZOZ, vykladanom so zohľadnením zásad vyplývajúcich zo smernice 1999/70 a už citovaného rozsudku Adjemian a i./Komisia. Podľa žalobcu ho Rada nemohla legálne zamestnávať ako zamestnanca pre pomocné úlohy, keďže pracovné miesto, ktoré zastával, pokrývalo iba dočasné a príležitostné potreby. Rada mala prekvalifikovať jeho zmluvu pri dodržaní povinností vyplývajúcich z PZOZ.
48 Po štvrté žalobca tvrdí, že Rada tým, že odmietla predĺžiť jeho pracovnú zmluvu zamestnanca pre pomocné úlohy z dôvodu, že nebol zapísaný na rezervnom zozname úradníkov, zatiaľ čo počas trvania jeho zmluvy EPSO organizoval iba jedno verejné výberové konanie v odvetví stavebníctva, postupovala v rozpore so zásadou dobrej viery v zmluvách.
49 Rada tvrdí, že viaceré žalobné dôvody vznesené žalobcom sú neprípustné.
50 Po prvé žalobné dôvody založené na porušení zásad vyplývajúcich zo smernice 1999/70, porušení pravidiel stanovujúcich minimálne podmienky na zabránenie protiprávnemu prepúšťaniu pracovníkov, neexistencii právneho základu, porušení povinnosti starostlivosti a zásady riadnej správy boli predložené v rozpore s ustanoveniami článku 35 ods. 1 písm. d) a e) rokovacieho poriadku. Tieto žalobné dôvody boli vznesené bez najmenšieho relevantného rozpracovania, ktoré by umožnilo žalovanému porozumieť rozsahu a dôvodnosti a následne by mu umožnilo hájiť sa.
51 Po druhé Rada tvrdí, že žalobný dôvod, podľa ktorého žalobca nemohol byť prijatý na základe ustanovení článku 3b PZOZ, je neprípustný preto, lebo žalobca spochybnil právny základ svojej zmluvy v lehote troch mesiacov od jej podpisu. Sporné rozhodnutie nepredstavovalo novú skutočnosť, ktorá by mohla spôsobiť nové bežanie lehoty týkajúcej sa právneho základu zmluvy.
52 Po tretie Rada tvrdí, že žalobný dôvod založený na porušení zásady dobrej viery v zmluvách nebol vznesený v sťažnosti, a je teda neprípustný.
53 Po štvrté žalobný dôvod založený na porušení pravidiel stanovujúcich minimálne podmienky na zabránenie protiprávnemu prepúšťaniu pracovníkov je neúčinný, keďže tento spor sa týka uplynutia zmluvy žalobcu, pokiaľ ide o dobu, na ktorú bola uzavretá, a nie rozhodnutie o prepustení.
54 Subsidiárne Rada tvrdí, že žaloba je nedôvodná.
55 Po prvé, pokiaľ ide o žalobný dôvod založený na nedostatku odôvodnenia, Rada sa domnieva, že rozhodnutie o nepredĺžení zmluvy takúto vadu nemá. Žalobca bol najprv správne informovaný o tom, že jeho zmluva mu bola ponúknutá z výnimočného dôvodu na obdobie 24 mesiacov, aby sa mu umožnilo zúčastniť sa prípadného neskoršieho verejného výberového konania organizovaného EPSO. Ďalej oznámenie z 29. apríla 2009 správne pripomenulo žalobcovi túto situáciu aj ukončenie jeho zmluvného vzťahu k 30. septembru 2009. Nakoniec v spornom rozhodnutí sa spresnilo, že OOUPZ bol povinný obsadiť pracovné miesto zastávané až do toho okamihu žalobcom vymenovaním úradníka, lebo toto pracovné miesto sa nachádzalo v kapitole rozpočtu inštitúcie a bolo voľné. Keďže žalobca bol neúspešným uchádzačom vo verejnom výberovom konaní, Rada s ním nemohla pokračovať v zmluvnom vzťahu, pretože okrem toho vedela, že pôvodná zmluva pre pomocné úlohy bola uzavretá výnimočne, aby sa mu poskytol čas uspieť vo výberovom konaní.
56 Po druhé sa Rada domnieva, že sporné rozhodnutie neporušilo zásady vyplývajúce zo smernice 1999/70. Táto smernica nie je adresovaná inštitúciám, ale členským štátom, a neukladá povinnosti inštitúciám v ich vzťahoch s ich personálom. V každom prípade táto smernica nezakazuje žalobu proti zmluvám na dobu určitú. V prejednávanom prípade bolo predmetom prvej zmluvy na dobu určitú uzavretej so žalobcom zabezpečenie výkonu špecifických úloh, pričom sa očakávalo obsadenie pracovného miesta úradníkom. Druhá zmluva bola uzavretá výnimočne, aby sa zohľadnila osobná situácia žalobcu.
57 Po tretie Rada nerozumie, z akých dôvodov rozhodnutie o nepredĺžení zmluvy o jeden rok porušuje článok 3b PZOZ. Okrem toho tvrdenia žalobcu, podľa ktorých vykonával počas šestnástich rokov rovnaké úlohy a mal rovnakú zodpovednosť pod rôznymi štatútmi, je nepresná, tieto úlohy boli rôzne z hľadiska ich obsahu, frekvencie a zodpovedností žalobcu.
58 Po štvrté Rada tvrdí, že žalobný dôvod založený na porušení zásady dobrej viery v zmluvách nie je vecne podložený. Rada nepodriadila protiprávne predĺženie zmluvy žalobcu podmienke uspieť vo výberovom konaní. Zmluva bola naopak výnimočne ponúknutá žalobcovi, aby mohol byť prípadne prijatý ako úradník. Okrem toho v rozpore s tým, čo tvrdí žalobca, sa počas dvoch rokov jeho zmluvy organizovali dve výberové konania zodpovedajúce jeho profilu, pričom porota v týchto výberových konaniach prijala jeho kandidatúru.
Posúdenie Súdom pre verejnú službu
– O žalobných dôvodoch formulovaných všeobecne a abstraktne
59 Žalobca všeobecne a abstraktne tvrdí, že sporné rozhodnutie je jednak v rozpore so zásadami vyplývajúcimi zo smernice 1999/70, pravidlami stanovujúcimi minimálne podmienky na zabránenie protiprávnemu prepúšťaniu pracovníkov, povinnosťou starostlivosti a zásadou riadnej správy a jednak že sporné rozhodnutie nemá právny základ.
60 Treba pripomenúť, že podľa článku 35 ods. 1 písm. e) rokovacieho poriadku musí žaloba obsahovať zhrnutie dôvodov a skutkové a právne tvrdenia. Tieto náležitosti musia byť dostatočne jasné a presné na to, aby umožnili žalovanému pripraviť svoju obranu a Všeobecnému súdu rozhodnúť o žalobe, prípadne bez ďalších informácií. Na účely zabezpečenia právnej istoty a riadneho výkonu spravodlivosti je pre prípustnosť žaloby nevyhnutné, aby zo samotného textu žaloby vyplývali podstatné skutkové a právne okolnosti, na ktorých sa zakladá, a to aspoň stručne, ale zároveň súvislým a pochopiteľným spôsobom (uznesenie Súdu prvého stupňa z 28. apríla 1993, De Hoe/Komisia, T‑85/92, Zb. s. II‑523, bod 20; uznesenie Súdu pre verejnú službu z 26. júna 2008, Nijs/Dvor audítorov, F‑1/08, Zb. VS s. I‑A‑1‑229 a II‑A‑1‑1231, bod 24). Platí to o to viac, že podľa článku 7 ods. 3 prílohy I štatútu Súdneho dvora Európskej únie písomné konanie pozostáva v zásade z jednej výmeny písomných podaní, pokiaľ Súd pre verejnú službu nerozhodne inak. Táto zvláštnosť konania pred Súdom pre verejnú službu vysvetľuje, že na rozdiel od toho, čo je stanovené pred Súdnym dvorom alebo Všeobecným súdom článkom 21 ods. 1 Štatútu Súdneho dvora, zhrnutie dôvodov a tvrdení v žalobe nemôže byť stručným výťahom (rozsudok Adjemian a i./Komisia, už citovaný).
61 Vyššie uvedené dôvody tak, ako sú uvedené, sú v rozpore s ustanoveniami článku 35 ods. 1 písm. e) rokovacieho poriadku, a sú preto neprípustné.
– O žalobnom dôvode založenom na porušení článku 25 služobného poriadku a povinnosti odôvodnenia
62 Treba pripomenúť, že podľa ustálenej judikatúry povinnosť odôvodnenia, ktorá je zakotvená v článku 25 druhom odseku služobného poriadku uplatniteľného analogicky na zmluvných zamestnancov pre pomocné úlohy na základe ustanovení článkov 11 a 81 PZOZ a ktorá predstavuje len prebratie všeobecnej povinnosti stanovenej v článku 253 ES, má na jednej strane za cieľ poskytnúť dotknutej osobe dostatočný údaj na posúdenie dôvodnosti aktu, ktorý ho negatívne ovplyvňuje, a možnosť podať žalobu na Súd pre verejnú službu a na druhej strane umožniť Súdu pre verejnú službu preskúmať zákonnosť aktu. Z toho vyplýva, že takto stanovená povinnosť odôvodnenia predstavuje základnú zásadu práva Únie, od ktorej sa možno odchýliť iba vzhľadom na naliehavé dôvody (rozsudky Súdneho dvora z 26. novembra 1981, Michel/Parlament, 195/80, Zb. s. 2861, bod 22, a z 23. septembra 2004, Hectors/Parlament, C‑150/03 P, Zb. s. I‑8691, bod 39; rozsudky Súdu prvého stupňa z 20. marca 1991, Pérez‑Ménguez Casariego/Komisia, T‑1/90, Zb. s. II‑143, bod 73, a zo 6. júla 2004, Huygens/Komisia, T‑281/01, Zb. VS s. I‑A‑203 a II‑903, bod 105).
63 Podľa ustálenej judikatúry OOUPZ je povinný odôvodniť svoje rozhodnutia prinajmenšom najneskôr v štádiu zamietnutia sťažnosti (rozsudky Súdu prvého stupňa z 3. marca 1993, Vela Palacios/CES, T‑25/92, Zb. s. II‑201, bod 22, a zo 14. júla 1998, Brems/Rada, T‑219/97, Zb. VS s. I‑A‑381 a II‑1085, bod 83) a rozsah povinnosti odôvodnenia musí byť v každom prípade posúdený podľa konkrétnych okolností (rozsudky Súdneho dvora zo 14. júla 1977, Geist/Komisia, 61/76, Zb. s. 1419, bod 28, a z 13. decembra 1989, Prelle/Komisia, C‑169/88, Zb. s. 4335, bod 9; rozsudok Súdu prvého stupňa zo 6. júla 1995, Ojha/Komisia, T‑36/93, Zb. VS s. I‑A‑161 a II‑497, bod 60). Konkrétne, rozhodnutie je dostatočne odôvodnené, pokiaľ bolo vydané v kontexte, ktorý bol úradníkovi známy a ktorý mu umožňuje pochopiť dosah opatrenia, ktoré bolo vo vzťahu k nemu prijaté (rozsudky Súdneho dvora z 29. októbra 1981, Arning/Komisia, 125/80, Zb. s. 2539, bod 13, a z 12. novembra 1996, Ojha/Komisia, C‑294/95 P, Zb. s. I‑5863, bod 35; rozsudky Súdu prvého stupňa Ojha/Komisia, už citovaný, bod 60, a z 1. apríla 2004, N/Komisia, T‑198/02, Zb. VS s. I‑A‑115 a II‑507, bod 70).
64 Treba tiež pripomenúť, že rozhodnutie zamietajúce predĺženie zmluvy na dobu určitú je aktom spôsobujúcim ujmu v zmysle článku 25 služobného poriadku, ak je odlišné od predmetnej zmluvy, čo je obzvlášť v prípade, ak je táto zmluva založená na nových skutočnostiach alebo ak predstavuje stanovisko správneho orgánu konajúceho po návrhu dotknutého zamestnanca a týkajúceho sa možnosti predĺžiť zmluvu, ktorá je v nej uvedená (pozri v tomto zmysle uznesenie Súdneho dvora z 23. októbra 2009, Komisia/Potamianos, C‑561/08 P a C‑4/09 P, neuverejnené v Zbierke, body 45, 46 a 48; rozsudok Súdu prvého stupňa z 15. októbra 2008, Potamianos/Komisia, T‑160/04, Zb. VS s. I‑A‑1‑75 a II‑A‑1‑469, body 21 a 23). Takéto rozhodnutie o zamietnutí musí byť odôvodnené (pozri analogicky, pokiaľ ide o rozhodnutie o zamietnutí prijatia dočasného zamestnanca politickou skupinou v Parlamente, Hectors/Parlament, už citovaný, bod 40; pokiaľ ide o rozhodnutia o prepustení dočasného zamestnanca zamestnaného na dobu neurčitú, rozsudok Súdu prvého stupňa z 8. septembra 2009, ETF/Landgren, T‑404/06 P, Zb. s. II‑2841, body 143 až 170).
65 V prejednávanom prípade je sporné rozhodnutie odlišné od zmluvy uzavretej 1. októbra 2007 medzi Radou a žalobcom.
66 Po prvé toto rozhodnutie obsahuje novú skutočnosť v porovnaní so zmluvou uzavretou 1. októbra 2007 preto, lebo spresňuje, že táto zmluva nemôže byť, pokiaľ ide o jej pôvodnú dĺžku dvoch rokov, predĺžená. Článok 4 tejto zmluvy stanovuje výslovne prípadnú možnosť predĺženia na obdobie jedného roku. Okrem toho generálny riaditeľ DG A „Personál a administratíva“ vo svojich oznámeniach zo 6. júna a 5. júla 2007 neuviedol výslovne žalobcovi, že zmluva, ktorá mu bola navrhnutá, nemôže byť predĺžená najviac na tri roky stanovené v článku 88 PZOZ.
67 Po druhé žalobca predložil oznámením z 12. mája 2009 návrh na predĺženie svojej zmluvy s podporou svojho vedúceho zamestnanca a sporné rozhodnutie predstavuje stanovisko Rady k tomuto návrhu.
68 Následne sporné rozhodnutie, ktoré predstavuje akt spôsobujúci ujmu v zmysle článku 25 služobného poriadku, musí byť odôvodnené.
69 V spornom rozhodnutí Rada spresnila, že na základe ustanovenia článku 29 služobného poriadku bola povinná obsadiť miesto zastávané žalobcom povýšením, preložením úradníka alebo vymenovaním úspešného uchádzača vo verejnom výberovom konaní, a že keďže žalobca nebol zapísaný na rezervnom zozname verejného výberového konania, nemôže ďalej zastávať miesto v Rade po 30. septembri 2009. Predložením týchto skutočností Rada dostatočne odôvodnila sporné rozhodnutie.
70 V každom prípade treba zdôrazniť, že listom zo 14. júla 2009 Rada doplnila svoje odôvodnenie, pričom spresnila, že chce obsadiť miesto zastávané žalobcom úradníkom a že tvrdenia predložené žalobcom v jeho liste z 3. júla 2009 nemohli spochybniť toto rozhodnutie.
71 Sporné rozhodnutie bolo vydané v kontexte, ktorý bol žalobcovi známy. Najmä oznámením z 29. apríla 2009 generálny riaditeľ DG A „Personál a administratíva“ už uviedol dotknutej osobe, že nebude môcť predĺžiť jej zmluvu, ak neuspeje vo verejnom výberovom konaní.
72 Z toho vyplýva, že žalobný dôvod založený na porušení povinnosti odôvodnenia a porušení článku 25 služobného poriadku treba zamietnuť.
– O žalobnom dôvode založenom na zjavne nesprávnom posúdení
73 Žalobca nezdôrazňuje výslovne vo svojich písomnostiach žalobný dôvod založený na zjavne nesprávnom posúdení. V úvahách, ktoré venuje porušeniu povinnosti odôvodnenia, však tvrdí, že okolnosť, že žalobca nebol úspešným uchádzačom vo verejnom výberovom konaní, mu sama osebe neumožnila odôvodniť zamietnutie predĺženia jeho zmluvy najviac na tri roky stanovené v ustanoveniach článku 3b PZOZ. Ďalej spochybňuje, že pracovné miesto, ktoré zastával, je pracovným miestom v zozname pracovných miest priloženom ku kapitole rozpočtu týkajúceho sa Rady, ktoré by malo byť obsadené za podmienok stanovených v článku 29 služobného poriadku, zatiaľ čo žiadne oznámenie o verejnom výberovom konaní na toto miesto nebolo uverejnené. Nakoniec Rada nevzala do úvahy legitímny záujem žalobcu, ktorý pracoval pre inštitúciu veľa rokov, na predĺžení jeho zmluvy, čím porušila povinnosť starostlivosti. Rada tiež nevzala do úvahy záujem služby, ktorým je predĺženie zmluvy žalobcu na účely plynulosti služby.
74 So zreteľom na tieto skutočnosti sa musí na žalobcu hľadieť tak, že spochybnil nielen formálne odôvodnenie sporného rozhodnutia, ale tiež dôvody uvádzané Radou.
75 Bolo rozhodnuté, že nepredĺženie zmluvy na dobu určitú vychádza vo veľkej miere z voľnej úvahy príslušného orgánu, preskúmanie súdom Únie by sa preto malo obmedziť na overenie neexistencie zjavnej chyby alebo zneužitia právomoci. Predĺženie zmluvy na dobu určitú predstavuje len možnosť ponechanú OOUPZ, ktorá je podriadená podmienke, že bude v súlade so záujmom služby (pozri rozsudok Súdu prvého stupňa zo 6. februára 2003, Pyres/Komisia, T‑7/01, Zb. VS s. I‑A‑37 a II‑239, body 50 a 64; rozsudok Súdu pre verejnú službu z 27. novembra 2008, Klug/EMEA, F‑35/07, Zb. VS s. I‑A‑1‑387 a II‑A‑1‑2127, body 65 a 66).
76 Z ustálenej judikatúry vyplýva, že príslušný orgán je povinný pri rozhodovaní o postavení zamestnanca zohľadniť všetky skutočnosti, ktoré môžu byť pre toto rozhodnutie určujúce, predovšetkým však záujem príslušného zamestnanca. Uvedené totiž vyplýva z toho, že správny orgán je povinný dodržiavať zásadu povinnej starostlivosti, ktorá je výsledkom rovnováhy vzájomných práv a povinností, ktorú služobný poriadok a analogicky PZOZ vytvorili vo vzťahoch medzi verejným orgánom a jeho zamestnancami (rozsudok Pyres/Komisia, už citovaný, bod 51, a rozsudok Súdu prvého stupňa z 1. marca 2005, Mausolf/Europol, T‑258/03, Zb. VS s. I‑A‑45 a II‑189, bod 49; rozsudok Klug/EMAE, už citovaný, bod 67).
77 V prejednávanom prípade skutočnosti predložené žalobcom neumožňujú preukázať, že Rada sa dopustila zjavne nesprávneho posúdenia tým, že prijala sporné rozhodnutie.
78 Z vyššie uvedeného vyplýva, že sporné rozhodnutie, ako je spresnené v oznámení zo 14. júla 2009, a rozhodnutie o zamietnutí sťažnosti boli prijaté z dôvodu, že pracovné miesto zastávané žalobcom bolo súčasťou pracovných miest uvedených v zozname pracovných miest priloženom ku kapitole rozpočtu týkajúceho sa Rady, pričom Rada chcela vymenovať od 1. októbra 2009, po uplynutí zmluvy žalobcu v trvaní dvoch rokov, úradníka alebo úspešného uchádzača vo verejnom výberovom konaní.
79 Po prvé z písomností v spise vyplýva, že pracovné miesto zastávané žalobcom bolo súčasťou pracovných miest uvedených v zozname pracovných miest priloženom ku kapitole rozpočtu týkajúceho sa Rady od roku 2004.
80 Po druhé správny orgán disponuje veľkou mierou voľnej úvahy pri výbere najvhodnejších prostriedkov na obsadenie svojich personálnych potrieb (rozsudok Súdneho dvora z 28. februára 1989, van der Stijl a Cullington/Komisia, 341/85, 251/86, 258/86, 259/86, 262/86, 266/86, 222/87 a 232/87, Zb. s. 511, bod 11). Okrem toho zásada, podľa ktorej má každý úradník právo na služobný postup v rámci svojej inštitúcie, znamená, že ak chce správny orgán obsadiť voľné miesto, musí najprv podľa článku 29 služobného poriadku preskúmať možnosti preloženia alebo povýšenia v rámci inštitúcie a následne po tomto preskúmaní ďalšie možnosti, ktoré sa mu otvárajú (rozsudok Súdu prvého stupňa z 19. februára 1998, Campogrande/Komisia, T‑3/97, Zb. VS s. I‑A‑89 a II‑215, bod 65).
81 Za uvedených podmienok so zreteľom na tieto zásady, obzvlášť na slobodu výberu, ktorou správny orgán disponuje v oblasti spôsobu výberu zamestnancov, je správne, že Rada mohla odmietnuť predĺžiť zmluvu žalobcu tým, že sa oprela o dôvod založený na tom, že pracovné miesto dotknutej osoby musí byť obsadené úradníkom. Okrem toho vzhľadom na pravidlo, podľa ktorého trvalé pracovné miesto zapísané v kapitole rozpočtu inštitúcie musí byť v zásade obsadené náborom úradníka a záujmom služby je zamestnávať úradníka na postoch, ktoré majú trvalú povahu, pokračovanie služby, na ktoré sa odvoláva žalobca, nepredstavuje dostatočnú okolnosť na určenie zjavne nesprávneho posúdenia.
82 Po tretie zohľadnenie osobného záujmu žalobcu vyplývajúce z povinnosti starostlivosti nemôže zaväzovať správny orgán, aby predĺžil pracovnú zmluvu so zamestnancom pre pomocné úlohy v prípade neexistencie dostatočného záujmu služby. V prejednávanom prípade z diskusií na pojednávaní vyplýva, že Rada zanedlho po odchode žalobcu prijala úradníka a nepreukázalo sa, že by nová organizácia práce prijatá Radou po nábore zamestnanca bránila riadnemu plneniu povinností, ktoré boli predtým zverené žalobcovi.
83 Z predchádzajúcich úvah vyplýva, že žalobný dôvod založený na zjavne nesprávnom posúdení nemožno prijať.
– O žalobnom dôvode založenom na porušení článku 3b PZOZ vykladanom so zohľadnením zásad vyplývajúcich zo smernice 1999/70
84 Žalobca tvrdí, že Rada porušila ustanovenia článku 3b PZOZ vykladané so zohľadnením zásad vyplývajúcich zo smernice 1999/70 tým, že ho prijala ako zmluvného zamestnanca pre pomocné úlohy. Vzhľadom na trvalú povahu povinností mal byť žalobca vymenovaný ako dočasný zamestnanec a nie ako zmluvný zamestnanec pre pomocné úlohy.
85 Tento žalobný dôvod však nemá vplyv na zákonnosť sporného rozhodnutia. Za predpokladu, že Rada mala prijať žalobcu ako dočasného zamestnanca, Rada totiž bola v každom prípade povinná zamietnuť žiadosť o predĺženie zmluvy zmluvného zamestnanca pre pomocné úlohy, aby nepredlžovala uvedenú nezákonnosť.
– O žalobnom dôvode založenom na porušení zásady dobrej viery v zmluvách
86 Žalobca tvrdí, že Rada nekonala v dobrej viere pri vykonávaní zmluvy zmluvného zamestnanca pre pomocné úlohy, ktorá ich spájala. Inštitúcia vyžadovala od dotknutej osoby, aby uspela vo verejnom výberovom konaní pred ukončením tejto zmluvy bez toho, aby v tom istom čase zorganizovala výberové konanie zodpovedajúce jej profilu.
87 Po prvé treba pripomenúť, že porušenia zásady konania v dobrej viere v zmluve sa možno účinne dovolávať v rámci žaloby na náhradu škody a prípadne získať náhradu škody vyplývajúcu z tohto chybného správania (pozri v tomto zmysle rozsudok Súdneho dvora z 15. júla 1960, Von Lachmüller a i./Komisia, 43/59, 45/59, 48/59, Zb. s. 933, 956; rozsudok Súdu pre verejnú službu z 2. júla 2009, Bennett a i./ÚHVT, F‑19/08, Zb. VS s. I‑A‑1‑207 a II‑A‑1‑1137, bod 163). Naopak, tento žalobný dôvod, ktorý nie je zákonným dôvodom, sám osebe nemá vplyv na zákonnosť sporného rozhodnutia.
88 V každom prípade za predpokladu, že tento žalobný dôvod bude účinný, žalobca nemôže platne tvrdiť, že na základe zásady konania v dobrej viere v zmluvách mala Rada povinnosť organizovať prostredníctvom EPSO výberové konanie zodpovedajúce presne jeho profilu pred ukončením jeho zmluvy.
89 Verejné výberové konanie je organizované výlučne s cieľom splniť potreby služby a nie na vykonanie zmluvného záväzku správneho orgánu. Nepreukázalo sa, že by záujem služby nútil organizovať verejné výberové konanie otvorené výlučne pre architektov pred ukončením zmluvy žalobcu. Ďalej v každom prípade z písomností v spise, najmä z listov zo 6. júna a 5. júla 2007, nevyplýva, že by Rada skutočne prijala takýto záväzok. V týchto listoch správny orgán jednoducho uviedol, že zmluva bude poskytnutá žalobcovi, aby sa mu prípadne umožnilo zúčastniť sa na verejnom výberovom konaní organizovanom EPSO. List zo 6. júna 2009, ktorý odkazoval na „výberové konanie ,architektov‘, ktoré bude uverejnené v druhej polovici tohto roku“, nemôže byť najmä vzhľadom na použité úvodzovky vykladaný tak, že by znamenal, že výberové konanie vyhradené výlučne architektom bude organizované pred ukončením jeho zmluvy. Pre úplnosť treba uviesť, že verejné výberové konanie EPSO/AD/99/07, aj keď nebolo výlučne vyhradené pre architektov, zodpovedalo profilu žalobcu, keďže oblasť 2 tohto výberového konania sa nazývala „Stavebno‑inžinierske práce, osobitné techniky alebo architektúra“, a že posty, ktoré mohli byť pridelené úradníkovi prijatému na toto výberové konanie v oblasti 2, zodpovedali tým, ktoré by normálne mohli byť zverené architektovi.
90 Po druhé, ak aj týmto žalobným dôvodom mal žalobca v úmysle tvrdiť, že Rada zneužila právomoc, takýto výklad bol na pojednávaní výslovne zamietnutý, preto nemožno uvedený žalobný dôvod v nijakom prípade prijať.
91 Žalobca neuvádza žiadnu indíciu, ktorá by mohla stanoviť existenciu zneužitia právomoci. EPSO navyše organizoval počas trvania zmluvy zmluvného zamestnanca pre pomocné úlohy dve výberové konanie v odvetví stavebníctva, pre ktoré boli kandidatúry žalobcu prijaté.
92 Z toho vyplýva, že tento žalobný dôvod je nutné odmietnuť.
93 Bez toho, aby bolo potrebné rozhodnúť o vznesených námietkach neprípustnosti, návrhy na účely zrušenia sporného rozhodnutia musia byť odmietnuté.
94 Z predchádzajúceho vyplýva, že žalobu treba zamietnuť v celom jej rozsahu.
O trovách
95 V súlade s článkom 87 ods. 1 rokovacieho poriadku, pokiaľ ďalšie ustanovenia ôsmej kapitoly druhej hlavy uvedeného rokovacieho poriadku neustanovujú inak, účastník konania, ktorý vo veci nemal úspech, je povinný nahradiť trovy konania, ak to bolo v tomto zmysle navrhnuté. Podľa odseku 2 tohto istého článku môže Súd pre verejnú službu rozhodnúť, ak to vyžaduje spravodlivé zaobchádzanie, že účastník konania, ktorý nemal vo veci úspech, je povinný nahradiť iba časť trov konania, prípadne ho vôbec nemusí zaviazať na náhradu trov konania.
96 Z vyššie uvedených dôvodov vyplýva, že žalobca nemal vo veci úspech. Okrem toho Rada vo svojich návrhoch výslovne žiadala, aby žalobca bol povinný nahradiť trovy konania. Keďže okolnosti prejednávanej veci neodôvodňujú uplatnenie ustanovení článku 87 ods. 2 rokovacieho poriadku, je preto opodstatnené zaviazať žalobcu na náhradu trov konania.
Z týchto dôvodov
SÚD PRE VEREJNÚ SLUŽBU (prvá komora)
rozhodol a vyhlásil:
1. Žaloba, ktorú podal J. Gheysens, sa zamieta.
2. J. Gheysens znáša všetky trovy konania.
Gervasoni | Van Raepenbusch | Rofes i Pujol |
Rozsudok bol vyhlásený na verejnom pojednávaní v Luxemburgu 23. novembra 2010.
Tajomníčka | | Predseda komory |
W. Hakenberg | | S. Gervasoni |