ROZSUDOK VŠEOBECNÉHO SÚDU (ôsma komora)
zo 4. apríla 2019 (*)
„Verejná služba – Úradníci – Vec ‚Eurostat‘ – Vnútroštátne trestné konanie – Zastavenie konania – Žiadosť o pomoc – Oznamovateľ – Prezumpcia neviny – Žaloby o náhradu škody a neplatnosť“
Vo veci T‑61/18,
Amador Rodriguez Prieto, bývalý úradník Európskej komisie, bydliskom v Steinsele (Luxembursko), v zastúpení: S. Orlandi, T. Martin a R. García‑Valdecasas y Fernández, advokáti,
žalobca,
proti
Európskej komisii, v zastúpení: B. Mongin a R. Striani, splnomocnení zástupcovia,
žalovanej,
ktorej predmetom je návrh založený na článku 270 ZFEÚ a smerujúci v prvom rade k náhrade majetkovej škody a nemajetkovej ujmy, ktoré údajne utrpel žalobca, a subsidiárne k zrušeniu rozhodnutia Komisie z 28. marca 2017 o zamietnutí žiadosti žalobcu o pomoc,
VŠEOBECNÝ SÚD (ôsma komora),
v zložení: predseda komory A. M. Collins, sudcovia R. Barents a J. Passer (spravodajca),
tajomník: R. Ramette, referent,
so zreteľom na písomnú časť konania a po pojednávaní zo 17. januára 2019,
vyhlásil tento
Rozsudok
Skutkové okolnosti
1 Žalobca, pán Amador Rodriguez Prieto, bol od roku 1987 do roku 2003 úradníkom Európskej komisie.
2 Dňa 1. marca 1998 bol žalobca vymenovaný na miesto vedúceho sekcie C1 Eurostatu (Štatistický úrad Európskej únie) v rámci riaditeľstva C pre informácie a ich šírenie; dopravu; technickú spoluprácu s tretími krajinami; štatistiky zahraničného obchodu a obchodu v rámci Spoločenstva.
3 Eurostat zabezpečoval od roku 1996 uverejňovanie zozbieraných štatistických údajov, opierajúc sa o Úrad pre vydávanie úradných publikácií Európskych spoločenstiev (OPOCE), ktorý zaviedol sieť predajní (ďalej len „datashops“). Trojstranné zmluvy uzavreté medzi Eurostatom, OPOCE a datashops v roku 1996 stanovovali komplexný okruh fakturovania umožňujúci Eurostatu získať až 55 % z fakturačnej ceny týchto údajov uvedených na trh.
4 Žalobca bol svojím riaditeľom poverený schvaľovať výdavky vyplývajúce z trojstranných zmlúv uzavretých najmä so spoločnosťou Planistat.
5 Listom z 27. októbra 1998 žalobca požiadal o výkon vnútorného auditu v rámci Eurostatu v súvislosti so správou týchto zmlúv. Okrem toho požiadal, aby mu bola odňatá právomoc podpisovať schvaľovanie výdavkov, k čomu došlo oznámením z 27. novembra 1998.
6 Vnútorný audit sa skončil v septembri 1999 potvrdením existencie nezrovnalostí vo finančnej správe trojstranných zmlúv uzavretých so spoločnosťami Eurocost, Eurogramme, Dadashop, Planistat a CESD Communautaire, ktoré umožnili dopĺňať finančný balík nepodliehajúci rozpočtovým pravidlám Komisie.
7 Správa vnútorného auditu bola 3. januára 2000 odovzdaná generálnemu riaditeľstvu poverenému finančnou kontrolou Komisie.
8 Generálne riaditeľstvo poverené finančnou kontrolou Komisie sa 17. marca 2000 obrátilo na Európsky úrad pre boj proti podvodom (OLAF). OLAF začal viacero vyšetrovaní týkajúcich sa najmä zmlúv uzavretých Eurostatom so spoločnosťami Eurocost, Eurogramme, Datashop, Planistat a CESD Communautaire, dotácií poskytnutých týmto spoločnostiam a zavedeného systému fakturovania.
9 Dňa 19. marca 2003 OLAF odovzdal spis týkajúci sa zmluvy uzavretej so spoločnosťou Planistat štátnemu prokurátorovi v Paríži (Francúzsko), ktorý začal 4. apríla 2003 trestné stíhanie vo veci sprenevery a spolupáchateľstva pri sprenevere.
10 Komisia 11. júna 2003 tiež poverila svoj útvar vykonaním vnútorného auditu, ktorý vypracoval tri správy, a to dve správy zo 7. júla a z 24. septembra 2003, ako aj záverečnú správu z 22. októbra 2003.
11 Komisia na základe správy OLAF‑u z 22. apríla 2003 splnomocnila svoj právny servis podaním trestného oznámenia proti X, k čomu došlo 10. júla 2003 u štátneho prokurátora v Paríži, v súvislosti s trestným činom zastierania sprenevery a spolupáchateľstva pri sprenevere. Toto oznámenie sa týkalo možných sprenevier finančných prostriedkov spáchaných úradníkmi alebo zamestnancami Európskej únie, ktoré poškodili finančné záujmy Únie. Trestné stíhanie začaté štátnym prokurátorom v Paríži bolo rozšírené o doplňujúce obvinenie zo sprenevery zo 4. augusta 2003.
12 Žalobca oznámil Komisii 11. júna 2008, že bol predvolaný francúzskou políciou, aby bol vypočutý ako svedok v rámci tohto trestného konania. Požiadal teda menovací orgán (ďalej len „MO“), aby ho zbavil jeho povinnosti mlčanlivosti v súlade s článkom 19 Služobného poriadku úradníkov Európskej únie (ďalej len „služobný poriadok“) a aby mu boli nahradené jeho cestovné výdavky z Luxemburgu (Luxembursko) do Paríža.
13 MO 30. júna 2008 zbavil žalobcu povinnosti mlčanlivosti, ale zamietol jeho žiadosť o náhradu cestovných výdavkov. Sťažnosť z 21. júla 2008 proti tomuto rozhodnutiu bola zamietnutá 20. novembra 2008.
14 Žalobca bol 7. októbra 2008 vypočutý francúzskou políciou.
15 Žalobca podal 22. októbra 2008 prvú žiadosť o pomoc (zapísanú pod registračným číslom D/505/08), založenú na článku 24 služobného poriadku. Uviedol najmä, že vyžiadaním vnútorného auditu v októbri 1998 konal ako oznamovateľ a že súlad záujmov medzi ním a dotknutou inštitúciou vyžadoval, aby mu táto inštitúcia poskytla pomoc. Podľa neho teda Komisia mala nahradiť náklady na právne zastúpenie advokátom, ktoré vynaložil, keď bol predvolaný francúzskou políciou ako svedok.
16 Táto prvá žiadosť o pomoc bola zamietnutá 17. decembra 2008. Komisia uviedla, že sa o vyšetrovaní žalobcu dozvedela na výsluchu zo 7. októbra 2008. Domnievala sa, že dve podmienky uplatnenia článku 24 služobného poriadku, a to existencia vyhrážania, urážania atď. proti osobe alebo majetku úradníka a existencia príčinnej súvislosti medzi týmito skutočnosťami a postavením úradníka alebo úlohami, ktoré má plniť, neboli splnené. Rozhodnutie Komisie nebolo napadnuté.
17 Dňa 9. septembra 2013 vyšetrovací sudca na Tribunal de grande instance de Paris (Prvostupňový súd Paríž, Francúzsko) vydal uznesenie o zastavení konania voči všetkým osobám vyšetrovaným v rámci trestného konania, teda aj voči žalobcovi (ďalej len „uznesenie o zastavení konania“).
18 Komisia podala 17. septembra 2013 proti tomuto uzneseniu o zastavení konania odvolanie.
19 Cour d’appel de Paris (Odvolací súd Paríž, Francúzsko) rozsudkom z 23. júna 2014 potvrdil uznesenie o zastavení konania.
20 Komisia podala 27. júna 2014 kasačný opravný prostriedok proti rozsudku Cour d’appel de Paris (Odvolací súd Paríž) z 23. júna 2014 potvrdzujúcemu uznesenie o zastavení konania.
21 Rozsudkom z 15. júna 2016 Cour de cassation (Kasačný súd, Francúzsko) zamietol kasačný opravný prostriedok Komisie proti rozsudku Cour d’appel de Paris (Odvolací súd Paríž) z 23. júna 2014 potvrdzujúcemu uznesenie o zastavení konania, čím ukončil trestné konanie.
22 Žalobca 28. novembra 2016, odkazujúc najmä na rozsudok z 9. septembra 2016, De Esteban Alonso/Komisia (T‑557/15 P, neuverejnený, EU:T:2016:456, bod 59), a na rozsudok Cour de cassation (Kasačný súd) z 15. júna 2016, podal druhú žiadosť o pomoc podľa článku 24 služobného poriadku s cieľom, aby mu Komisia nahradila náklady a honoráre advokáta, ktoré vynaložil na potreby svojej obhajoby pred francúzskymi súdmi. Žiadal tiež, aby mu bolo uznané postavenie oznamovateľa zápisom do jeho osobného spisu na účely napravenia jeho profesijnej bezúhonnosti. Subsidiárne žiadal o náhradu škody spôsobenú nesprávnym úradným postupom inštitúcie, ktorá neuznala jeho postavenie oznamovateľa a odmietla mu poskytnúť ochranu.
23 MO rozhodnutím z 28. marca 2017 (ďalej len „napadnuté rozhodnutie“) vyhlásil druhú žiadosť o pomoc za neprípustnú z dôvodu, že žalobca nepreukázal žiadnu novú skutočnosť od rozhodnutia o zamietnutí prvej žiadosti o pomoc zo 17. decembra 2008. Domnieval sa navyše, že druhá žiadosť o pomoc bola nedôvodná, rovnako ako žiadosť o náhradu škody.
24 Podľa slov Komisie na základe jej listu z 10. apríla 2017 vedeným pod spisovou značkou CMS 16/056 bol žalobca informovaný o existencii a pozastavení disciplinárneho „spisu“, ktorý bol voči nemu otvorený vo veci Eurostat.
25 Žalobca podal 28. júna 2017 administratívnu sťažnosť proti napadnutému rozhodnutiu pred podaním žaloby.
26 Dňa 30. októbra 2017 bola táto sťažnosť zamietnutá.
Konanie a návrhy účastníkov konania
27 Návrhom podaným do kancelárie Všeobecného súdu 5. februára 2018 podal žalobca žalobu, na základe ktorej sa začalo toto konanie.
28 Listom doručeným do kancelárie Všeobecného súdu 4. júna 2018 žalobca uviedol, že sa vzdáva svojho práva predložiť repliku.
29 Žalobca v podstate navrhuje, aby Všeobecný súd:
– v prvom rade uložil Komisii povinnosť zaplatiť mu 68 831 eur z dôvodu majetkovej škody a 100 000 eur z dôvodu nemajetkovej ujmy,
– subsidiárne zrušil napadnuté rozhodnutie,
– zaviazal Komisiu na náhradu trov konania.
30 Komisia navrhuje, aby Všeobecný súd:
– zamietol žalobu ako neprípustnú a v každom prípade ako nedôvodnú,
– zaviazal žalobcu na náhradu trov konania.
Právny stav
31 Žalobca na podporu žaloby predovšetkým uvádza, že jeho žiadosť o pomoc podľa článku 24 služobného poriadku bola prípustná a že jeho žaloba o neplatnosť podaná proti zamietnutiu tejto žiadosti je preto tiež prípustná. V prvom rade vyvodzuje mimozmluvnú zodpovednosť Únie za údajné neuznanie jeho postavenia oznamovateľa Komisiou a subsidiárne žiada zrušiť napadnuté rozhodnutie.
O prípustnosti žiadosti o pomoc a žaloby o neplatnosť napadnutého rozhodnutia
32 Žalobca vo svojom návrhu namieta proti stanovisku Komisie vyjadrenému v napadnutom rozhodnutí, podľa ktorého druhá žiadosť o pomoc bola neprípustná.
33 Žalobca sa domnieva, že hoci je pravda, že MO nie je povinný pomôcť úradníkovi podozrivému z nesplnenia svojich služobných povinností, občianskoprávny nárok Komisie v rámci trestného konania s konečnou platnosťou nebránil tomu, aby mu mohla neskôr poskytnúť pomoc. Pokiaľ ide o prejednávanú vec, MO disponoval dôkazmi preukazujúcimi jeho konanie v postavení oznamovateľa.
34 Podľa žalobcu skutočnosť, že škoda, ktorú utrpel, vyplýva z konania francúzskych orgánov, nebráni uplatneniu článku 24 služobného poriadku. Tvrdí, že využil svoje postavenie oznamovateľa na poukázanie na nezákonnosť vyšetrovania a pokračovania v trestnom konaní voči nemu.
35 Žalobca napokon uvádza, že vždy popieral svoju vedomú účasť na systéme správy porušujúcom rozpočtové zásady, čo preukazuje jeho žiadosť o odobratie jeho právomoci podpisovať schvaľovanie výdavkov. Podľa neho tieto okolnosti mali MO priviesť k záveru, že tento orgán sledoval záujem, ktorý nebol protichodný s jeho záujmom, a že jeho prípad mal byť odlíšený od prípadu ostatných dotknutých úradníkov, najmä pokiaľ ide o úhradu jeho nákladov na právne zastúpenie pred francúzskymi súdmi.
36 Komisia v podstate uvádza, že návrh na zrušenie napadnutého rozhodnutia je neprípustný z dôvodu, že samotná druhá žiadosť o pomoc bola neprípustná, keďže na jednej strane žalobca iba zopakoval predchádzajúcu žiadosť o pomoc bez uvedenia nových skutočností, a na druhej strane podal túto novú žiadosť o pomoc bez toho, aby vyčerpal vnútroštátne opravné prostriedky.
37 Pokiaľ ide na jednej strane o argumentáciu Komisie týkajúcu sa neprípustnosti druhej žiadosti o pomoc z dôvodu, že žalobca neuviedol nové skutočnosti, treba konštatovať, že táto žiadosť o pomoc (pozri bod 22 vyššie) obsahuje novú skutočnosť v porovnaní s prvou žiadosťou o pomoc (pozri bod 15 vyššie), podanou chvíľu po začatí vyšetrovania žalobcu vyšetrovacím sudcom pred Tribunal de grande instance de Paris (Prvostupňový súd Paríž).
38 Táto nová skutočnosť sa týka uznesenia o zastavení konania, ktoré bolo prijaté 9. decembra 2013 vyšetrovacím sudcom, a v nadväznosti na opravné prostriedky Komisie dvakrát potvrdené, pričom naposledy s konečnou platnosťou rozhodnutím Cour de cassation (Kasačný súd) 15. júna 2016.
39 Uznesenie o zastavení konania, neskôr jeho potvrdenie v odvolacom konaní a zamietnutie kasačného opravného prostriedku, ktoré nepodporili Komisiu v jej presvedčení, ktoré uviedla vo svojich vyjadreniach predložených v rámci odvolacieho konania a konania o kasačnom opravnom prostriedku, že žalobca sa dopustil trestného činu, spoločne predstavujú novú skutočnosť.
40 Je síce pravda, že francúzsky vyšetrovací sudca v uznesení o zastavení konania uviedol, že „mechanizmus vyplývajúci z výkonu trojstranných [zmlúv] uzavretých pod dohľadom Eurostatu [bol] v rozpore s článkom 4.1 finančného nariadenia“ z 21. decembra 1977 platného pre všeobecný rozpočet Európskych spoločenstiev [neoficiálny preklad] (Ú. v. ES L 356, 1977, s. 1, ďalej len „finančné nariadenie“), a Cour d’appel de Paris (Odvolací súd Paríž) vo svojom rozsudku z 23. júna 2014 rozhodol, „že pravidlá týkajúce sa opätovného použitia stanovené finančným nariadením [boli] porušené“.
41 Tieto konštatovania však boli uvedené neosobne, bez akéhokoľvek označenia žalobcu.
42 Okrem toho francúzsky trestný súd v tom istom čase konštatoval neexistenciu podvodného úmyslu, ako aj sprenevery finančných prostriedkov, a uviedol niekoľko vyhlásení, podľa ktorých po prvé systém datashops síce nebol v súlade s finančným nariadením, ale podľa Dvora audítorov Európskej únie bol „nevyhnutný z dôvodu neprispôsobenia daného nariadenia“ a bol „jednoduchým prebratím systému, ktorý sa už používal v súlade so zákonom zo strany OPOCE“, po druhé „existujúce konania v Spoločenstve neumožňovali zabezpečiť v pružnom a funkčnom rámci komercializáciu údajov vytvorených Eurostatom a [pri] absencii upraveného postupu bolo potrebné nájsť riešenia, ktoré by Eurostatu umožnili splniť jeho úlohu“, a po tretie „finančná kontrola, ktorá súvisela s vytvorením siete datashops a ktorá nepodporovala jej vytvorenie systémom trojstranných dohôd, sa v skutočnosti vôbec nezaoberala spôsobmi jej fungovania, čo ponechalo zodpovedných úradníkov Eurostatu v názore, že mali a mohli konať ,podľa svojich najlepších schopností‘, [a] pritom stratégiou Komisie bolo rozšíriť ponuku štatistík z dôvodu veľmi silného dopytu“ (uznesenie o zastavení konania, rozsudok Cour d’appel de Paris (Odvolací súd Paríž) z 23. júna 2014.
43 Z predchádzajúcich úvah vyplýva, že žalobca sa odkazom na francúzske trestné rozsudky správne odvolával na novú skutočnosť.
44 Pokiaľ ide na druhej strane o neprípustnosť druhej žiadosti o pomoc z dôvodu nevyčerpania vnútroštátnych opravných prostriedkov žalobcom, treba uviesť, že toto tvrdenie sa zakladá na predpoklade, že článok 24 služobného poriadku týkajúci sa pomoci je v prejednávanej veci uplatniteľný a že z tohto dôvodu objektívna zodpovednosť administratívy podľa tohto ustanovenia služobného poriadku podlieha vyčerpaniu vnútroštátnych opravných prostriedkov proti tretej osobe, ktorá spôsobila škodu.
45 Ako bude vysvetlené v bodoch 46 až 59 nižšie, tento predpoklad je však nesprávny.
46 Článok 24 služobného poriadku stanovuje:
„Únia pomôže každému úradníkovi, najmä v konaní proti osobe, ktorá sa dopúšťa vyhrážania, urážania alebo ohovárania, alebo pri útoku na osobu alebo majetok, ktorému je vystavený on alebo jeho rodinný príslušník z dôvodu svojho postavenia alebo svojich povinností.
Spoločne a nerozdielne nahradí úradníkovi škodu, ktorú utrpel v týchto prípadoch, ak úradník túto škodu nespôsobil úmyselne alebo hrubou nedbanlivosťou a ak sa mu nepodarilo získať náhradu škody od osoby, ktorá ju spôsobila.“
47 Podľa judikatúry účelom článku 24 služobného poriadku je zaistiť úradníkom a zamestnancom bezpečnosť v súčasnosti, ako aj do budúcnosti, aby si mohli vo všeobecnom služobnom záujme lepšie plniť povinnosti (rozsudky z 12. júna 1986, Sommerlatte/Komisia, 229/84, EU:C:1986:241, bod 19; z 27. júna 2000, K/Komisia, T‑67/99, EU:T:2000:169, bod 35, a z 20. júla 2011, Gozi/Komisia, F‑116/10, EU:F:2011:124, bod 12). Povinnosť inštitúcie poskytnúť pomoc má preto chrániť tak jej zamestnancov, ako aj jej vlastné záujmy, a spočíva teda na predpoklade jednoty záujmov. Bolo preto rozhodnuté, že administratíva nemôže byť povinná pomôcť úradníkovi, v prípade ktorého existuje podozrenie, že závažným spôsobom porušil svoje služobné povinnosti a voči ktorému možno z tohto dôvodu začať disciplinárne konanie (rozsudok z 23. novembra 2010, Wenig/Komisia, F‑75/09, EU:F:2010:150, bod 49).
48 Ešte presnejšie a podľa ustálenej judikatúry povinnosť poskytnúť pomoc uvedenú v článku 24 služobného poriadku má zabezpečiť ochranu úradníkov a zamestnancov ich inštitúciou proti konaniam tretích osôb, a nie proti aktom samotnej inštitúcie, na preskúmanie ktorých sa vzťahujú iné ustanovenia služobného poriadku (rozsudky z 9. septembra 2016, De Esteban Alonso/Komisia, T‑557/15 P, neuverejnený, EU:T:2016:456, bod 45, a z 13. júla 2018, Curto/Parlament, T‑275/17, EU:T:2018:479, bod 111; pozri tiež v tomto zmysle rozsudok z 12. júla 2011, Komisia/Q, T‑80/09 P, EU:T:2011:347, bod 66 a citovanú judikatúru).
49 Pokiaľ ide o prejednávanú vec, žalobca bol 7. októbra 2008 vyšetrovaný francúzskymi súdnymi orgánmi. K tomuto vyšetrovaniu došlo v rámci pokračovania trestného stíhania začatého 4. apríla 2003 týmito súdnymi orgánmi na základe informácií, ktoré im odovzdal OLAF 19. marca 2003, a v nadväznosti na trestné oznámenie proti X podané 10. júla 2003 Komisiou.
50 V nadväznosti na uznesenie o zastavení konania vydané v prospech všetkých vyšetrovaných osôb vrátane žalobcu francúzske trestné konanie pokračovalo z dôvodu odvolania Komisie proti tomuto uzneseniu, ktoré bolo zamietnuté rozsudkom Cour d’appel de Paris (Odvolací súd Paríž) z 23. júna 2014 potvrdzujúcim dané uznesenie, a kasačného opravného prostriedku Komisie proti tomuto rozsudku, ktoré bolo zamietnuté rozsudkom Cour de cassation (Kasačný súd) 15. júna 2016.
51 Treba uviesť, ako už konštatoval Všeobecný súd voči pánovi De Estebanovi Alonsovi v kontexte veci, v ktorej bol vydaný rozsudok z 9. septembra 2016, De Esteban Alonso/Komisia (T‑557/15 P, neuverejnený, EU:T:2016:456, bod 49), že úkony francúzskych súdnych orgánov, predovšetkým vyšetrovanie žalobcu, nepredstavujú konania uvedené v článku 24 služobného poriadku. Tieto úkony sa nielen radia do zvyčajného priebehu predmetného trestného konania, ale žalobca okrem toho v žiadnom okamihu vážne netvrdí, že predstavovali protiprávne útoky vedené voči nemu týmito francúzskymi súdnymi orgánmi a že z tohto dôvodu mohli odôvodniť pomoc Komisie podľa článku 24 služobného poriadku.
52 Ako v podstate vyplýva z judikatúry, hoci povinnosť poskytnúť pomoc stanovenú v článku 24 prvom odseku služobného poriadku predstavuje základnú štatutárnu záruku pre úradníka, a nie je podmienená tým, aby protiprávnosť konaní, z dôvodu ktorých úradník žiada o pomoc, bola predtým preukázaná, je potrebné, aby predložil dôkazy, ktoré by naznačovali, že očividne je týmto konaniam vystavený z dôvodu svojho postavenia alebo svojich úloh a tieto konania sú v rozpore s uplatniteľným vnútroštátnym právom (rozsudok z 23. novembra 2010, Wenig/Komisia, F‑75/09, EU:F:2010:150, bod 48).
53 To nie je prípad prejednávanej veci, keďže žalobca netvrdí, že francúzske súdne orgány konali voči nemu protiprávne, a v tomto zmysle nepredkladá žiaden dôkaz.
54 Okrem toho treba konštatovať, že žalobca v skutočnosti žiada Komisiu o pomoc nie proti konaniam tretích osôb, ale proti samotným aktom tejto inštitúcie, ktoré boli dôvodom trestného konania začatého voči nemu a ktorými sa najmä predĺžilo trestné konanie až do rozsudku Cour de cassation (Kasačný súd) z 15. júna 2016.
55 Hoci je pravda, že sú to francúzske súdne orgány, ktoré začali voči žalobcovi vyšetrovanie, platí však, že je to Komisia, ktorá prostredníctvom informácií predložených posledným uvedeným súdnym orgánom a podaním trestného oznámenia dala podnet na začatie trestného konania. Okrem toho a predovšetkým je to Komisia, ktorá spôsobila pokračovanie tohto trestného konania po vydaní uznesenia o zastavení konania.
56 Žalobca sa teda vo svojom návrhu domnieva, že „hoci sa Komisii mohlo zdať potrebné vstúpiť do trestného konania na účely zabezpečenia ochrany finančných záujmov Únie s občianskoprávnym nárokom, nič však neodôvodňovalo, aby sa v trestnom konaní voči [nemu] pokračovalo… v miere, v akej Komisia vedela, že mu nebolo možné vyčítať jeho vedomú účasť na protiprávnom systéme správy datashops zavedenom jeho nadriadenými“.
57 Z predchádzajúcich konštatovaní vyplýva, že vzhľadom na to, že akty, v súvislosti s ktorými žalobca žiada o pomoc podľa článku 24 služobného poriadku, nie sú aktmi francúzskych súdnych orgánov (akty, ktorých zákonnosť navyše nie je vážne spochybnená, pozri body 51 a 53 vyššie), ale samotnej Komisie, toto ustanovenie nie je uplatniteľné v prejednávanej veci v zmysle judikatúry pripomenutej v bode 48 vyššie.
58 Preto nemožno prijať tvrdenie Komisie založené na neprípustnosti druhej žiadosti o pomoc z dôvodu nevyčerpania vnútroštátnych opravných prostriedkov žalobcom.
59 Z predchádzajúcich úvah vyplýva, že tvrdenia Komisie uvedené na podporu neprípustnosti žaloby o neplatnosť, založené na absencii nových skutočností a nedodržaní podmienky uplatniteľnosti článku 24 služobného poriadku, treba zamietnuť.
O veci samej
60 Žalobca subsidiárne k svojej žiadosti o pomoc a v prípade, že by bola zamietnutá, vo svojom návrhu a vo svojej predchádzajúcej administratívnej sťažnosti uvádza, že Komisia pochybila, keď neuznala skutočnosť, že konal ako oznamovateľ. Žalobca v tejto súvislosti uviedol článok 22a služobného poriadku. Komisia sa najneskôr v čase vypracovania záverečnej správy svojho Oddelenia pre vnútorný audit v roku 2003 dozvedela o jeho úlohe pri oznámení skutočností. Uviedol, že ak by sa voči nemu viedlo disciplinárne konanie, vzťahoval by sa na neho článok 21 prílohy IX služobného poriadku o náhrade nákladov zo strany inštitúcie na obhajobu úradníka, ktorému po skončení disciplinárneho konania nebol uložený postih.
61 Žalobca poprel svoju úmyselnú účasť na problematickom systéme správy. Urýchlene oznámil svoje pochybnosti o tomto systéme. Nevedel, že finančná kontrola nebola aktívna pri zavedení siete datashops. Navrhol vnútorný audit a žiadal, aby mu bola odňatá právomoc podpisovania. Podľa žalobcu v tejto veci padol do pasce. Okrem toho až 10. apríla 2017 sa dozvedel o tom, že bolo voči nemu začaté disciplinárne konanie.
62 Žalobca sa teda domnieval, že Komisia porušila povinnosť ochrany oznamovateľa, pričom toto pochybenie bolo závažnejšie z dôvodu jej občianskoprávneho postavenia v trestnom konaní, odvolania proti uzneseniu o zastavení konania a neskôr kasačného opravného prostriedku proti rozsudku Cour d’appel de Paris (Odvolací súd Paríž) z 23. júna 2014 potvrdzujúcemu toto uznesenie, ktoré znamenali neoprávnené obvinenia voči nemu o jeho úmyselnej účasti na systéme porušujúcom finančné nariadenie.
63 Žalobca sa preto domnieval, že jeho škoda pozostávala na jednej strane z majetkovej ujmy tvorenej nákladmi na obhajobu vynaloženými v rámci trestného konania vo Francúzsku vo výške 68 331 eur a na druhej strane z nemajetkovej ujmy vo výške 90 000 eur vzniknutej z pocitu nespravodlivosti vyplývajúceho z toho, že bol vystavený trestnému konaniu za skutočnosti, k oznámeniu ktorých prispel. Okrem toho žiadal Komisiu, aby bola do jeho osobného spisu doplnená informácia o jeho postavení oznamovateľa vo veci Eurostat na účely rehabilitácie jeho profesijnej bezúhonnosti.
64 Žalobca vo svojej žalobe v podstate trvá na svojom názore. Neuznanie jeho postavenia oznamovateľa predstavuje porušenie článku 22a služobného poriadku a povinnosti starostlivosti. Okolnosť, že toto ustanovenie bolo do služobného poriadku doplnené až v roku 2004, nebránila tomu, aby Komisia uznala v roku 2016 úlohu oznamovateľa, ktorú zohrával v danej dobe v súlade so svojimi povinnosťami stanovenými v článkoch 11 a 12 služobného poriadku. Povinnosť starostlivosti, ako aj zásada rovnosti zaobchádzania vyžadovali, aby Komisia odlíšila jeho prípad od prípadu iných osôb obvinených vo veci Eurostat.
65 Žalobca uvádza, že Komisia, ktorá bola najneskôr 22. októbra 2003 informovaná o úlohe, ktorú zohrával, však neoznámila túto úlohu francúzskym súdnym orgánom a neopodstatnene predĺžila trestné konanie, ktoré bolo voči nemu začaté, pričom musela vedieť, že sa nezúčastnil úmyselne na systéme datashops. Podľa neho skutočnosť, že Komisia ho neochránila pred každou utrpenou ujmou len z dôvodu, že bol vedúcim sekcie v čase, kedy bola odhalená vec Eurostat, predstavuje nesprávny služobný postup. Napokon v súvislosti s disciplinárnym konaním, ktoré voči nemu začala Komisia, tvrdí, že dôvody uvádzané Komisiou na účely jeho zastavenia neobnovujú jeho profesijnú bezúhonnosť, ale ponechávajú pochybnosť o spôsobe, akým si plnil svoje povinnosti.
66 Pokiaľ ide o článok 24 služobného poriadku, žalobca tvrdí, že Komisia nesprávne uvádza, dokonca aj po rozsudku Cour de cassation (Kasačný súd) z 15. júna 2016, že sleduje protichodný záujem než má žalobca, čo je prekážkou akejkoľvek možnosti poskytnutia pomoci.
67 Komisia spochybňuje stanovisko žalobcu. Článok 22a služobného poriadku bol do služobného poriadku doplnený až 1. mája 2004. Žalobca nemôže Komisii vytýkať, že mu nepriznala postavenie, ktoré neexistovalo v čase listu žiadajúceho audit. Pokiaľ ide o údajné porušenie povinnosti starostlivosti, podľa ustálenej judikatúry platí, že táto povinnosť neumožňuje poskytnúť výhody, ktoré služobný poriadok neponúka. Pokiaľ ide o údajné zhoršenie ujmy podaním opravných prostriedkov, Komisia iba uplatnila svoje právo. V súvislosti s údajnou chybou pozostávajúcou zo začatia disciplinárneho konania je zrejmé, že disciplinárne konanie neviedlo k žiadnemu aktu týkajúcemu sa žalobcu, čo vysvetľuje, že o ňom nebol informovaný. Čisto formálne začatie disciplinárneho konania, ktoré nebolo nikdy zverejnené a ktoré neviedlo k žiadnemu vyšetrovaciemu aktu, nemohlo žalobcovi spôsobiť ujmu.
68 Pokiaľ ide o uvádzané porušenie článku 24 služobného poriadku, Komisia pripomína svoje stanovisko týkajúce sa neprípustnosti druhej žiadosti o pomoc na základe tohto ustanovenia a tvrdí, že daná žiadosť je v každom prípade nedôvodná, keďže sa týka nahradenia výdavkov, ktoré bol žalobca povinný vynaložiť na dokázanie svojej neviny v situácii, kedy záujmy Komisie a záujmy dotknutej osoby neprestali byť protichodné, a nie nahradenia výdavkov, ktoré žalobca vynaložil na obranu proti útokom tretích osôb alebo nezákonným činnostiam tretích osôb.
O návrhoch na náhradu škody
69 Článok 22a služobného poriadku stanovuje:
„1. Každý zamestnanec, ktorý sa počas plnenia svojich služobných povinností alebo v súvislosti s ich plnením dozvie o skutočnostiach, ktoré vedú k predpokladu existencie možnej nezákonnej činnosti poškodzujúcej záujmy Únie, vrátane podvodu alebo korupcie, alebo sa dozvie o správaní súvisiacom s vykonávaním pracovných povinností, ktoré môže tvoriť vážne porušenie služobných povinností zamestnancov Únie, ihneď o tom informuje svojho priameho nadriadeného alebo svojho generálneho riaditeľa alebo, ak to pokladá za užitočné, generálneho tajomníka alebo osoby v rovnakom postavení, alebo priamo Európsky úrad pre boj proti podvodom.
…
3. Zamestnanec nesmie byť vystavený zaujatému zaobchádzaniu zo strany inštitúcie v dôsledku oznámenia informácií uvedených v odsekoch 1 a 2, ak konal odôvodnene a čestne.“
70 Článok 22 služobného poriadku, ktorý zaviedol všetkým úradníkom oznamovaciu povinnosť o skutočnostiach, ktoré vedú k predpokladu existencie možnej nezákonnej činnosti alebo vážneho porušenia služobných povinností úradníkov Únie (pozri v tomto zmysle rozsudok z 8. októbra 2014, Bermejo Garde/EHSV, T‑530/12 P, EU:T:2014:860, body 103 až 106), nadobudol účinnosť 1. mája 2004.
71 Pokiaľ ide o prejednávanú vec, treba uviesť, že každý úradník, ktorý sa ešte pred 1. májom 2004 ujal iniciatívy a oznámil svojim nadriadeným existenciu nezákonnej činnosti alebo porušenia služobných povinností, o ktorých sa dozvedel, ktoré mohli poškodiť finančné záujmy Únie, bol už oprávnený uplatňovať si ochranu inštitúcie, v ktorej bol zamestnaný, proti akémukoľvek prípadnému represívnemu konaniu z dôvodu tohto oznámenia, a tiež nemal byť vystavený zaujatému zaobchádzaniu zo strany tejto inštitúcie, ak konal odôvodnene a čestne.
72 Treba však dodať, že hoci táto ochrana, na ktorú má úradník nárok, ho chráni pred zaujatým zaobchádzaním zo strany inštitúcie, nemôže ho chrániť pred vyšetrovaniami smerujúcimi k určeniu, či a v akej miere bol zapojený do nezákonnej činnosti, ktorú oznámil. Iniciatíva úradníka oznámiť tieto nezákonné činnosti môže nanajvýš, pokiaľ tieto vyšetrovania potvrdia jeho účasť v oznámených skutočnostiach, predstavovať poľahčujúcu okolnosť v rámci prípadných sankčných konaní začatých inštitúciou v nadväznosti na tieto vyšetrovania, ako je to napokon uvedené v oznámení podpredsedu Komisie Šefčoviča zo 6. decembra 2012, SEK(12012) 679 v konečnom znení, o usmerneniach týkajúcich sa oznamovania informácií v prípade závažných nedostatkov fungovania (whistleblowing) (bod 3 na konci).
73 Z predchádzajúcich úvah vyplýva, že postavenie oznamovateľa, na ktoré sa odvoláva žalobca, ho v žiadnom prípade nemohlo chrániť pred konaniami, ktoré smerujú k určeniu jeho možnej účasti na oznámených skutočnostiach.
74 V prejednávanej veci sa teda nekladie otázka, či sa žalobca mohol odvolávať na postavenie oznamovateľa alebo nie, ale či sa Komisia vzhľadom na konkrétne skutkové okolnosti prejednávanej veci dopustila nezákonnej činnosti tým, že po vydaní uznesenia o zastavení konania spôsobila pokračovanie trestného konania.
75 Pokiaľ ide o pokračovanie trestného konania po uznesení o zastavení konania prostredníctvom odvolania proti tomuto uzneseniu a neskôr kasačného opravného prostriedku proti rozsudku Cour d’appel de Paris (Odvolací súd Paríž) z 23. júna 2014 potvrdzujúcemu toto uznesenie, treba pripomenúť, že možnosť domáhať sa svojich práv na súde a súdnej kontroly, ktorá s tým súvisí, je výrazom všeobecnej právnej zásady, ktorá je základom ústavných tradícií spoločných členským štátom a ktorá bola tiež zakotvená v článkoch 6 a 13 Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, podpísaného v Ríme 4. novembra 1950 (rozsudky z 15. mája 1986, Johnston, 222/84, EU:C:1986:206, body 17 a 18, a zo 17. júla 1998, ITT Promedia/Komisia, T‑111/96, EU:T:1998:183, bod 60) a článkom 47 Charty základných práv Európskej únie. Vzhľadom na to, že prístup k súdu je základným právom a všeobecnou zásadou zaručujúcou rešpektovanie práva, preto iba za obzvlášť výnimočných okolností môže podanie žaloby predstavovať pre inštitúciu nesprávny služobný postup (pozri v tomto zmysle rozsudok z 28. septembra 1999, Frederiksen/Parlament, T‑48/97, EU:T:1999:175, bod 97).
76 V prejednávanej veci sa treba domnievať, že hoci podľa uznesenia o zastavení konania a rozsudku Cour d’appel de Paris (Odvolací súd Paríž) z 23. júna 2014 potvrdzujúceho toto uznesenie, v ktorých sa francúzsky trestný súd v podstate domnieval, že za konštatované nezákonné činnosti zodpovedá viac neprispôsobenie právneho rámca zavedeného Úniou než vyšetrovaní úradníci, ktorí sa iba snažili nájsť riešenia v záujme Eurostatu a v takom neprimeranom právnom kontexte, okolnosti prejednávanej veci sa nezdajú byť také výnimočné, že by viedli k záveru, že odvolanie podané proti tomuto uzneseniu a kasačný opravný prostriedok podaný proti tomuto rozsudku predstavovali nesprávny služobný postup Komisie. Vyplýva z toho, že žalobca sa nezdá byť oprávnený žiadať náhradu majetkovej a nemajetkovej ujmy spôsobenej skutočnosťou, že medzi rokmi 2003 a 2016 bol vystavený trestnému konaniu.
O návrhoch na zrušenie
77 Pokiaľ ide o odmietnutie Komisiou – po tom, ako bol žalobca zbavený trestného obvinenia rozsudkom Cour de cassation (Kasačný súd) z 15. júna 2016 – nahradiť výdavky na právne zastúpenie, ktoré žalobca vynaložil v rámci vnútroštátneho trestného konania, treba uviesť, že dôvody tohto odmietnutia, tak ako ich Komisia uviedla vo svojom zamietnutí žiadosti a neskôr v zamietnutí predchádzajúcej administratívnej sťažnosti, pričom nedala jasnú odpoveď na niektoré obavy žalobcu v správnom konaní, však umožňujú zistiť skutočný dôvod, pre ktorý Komisia zamietla druhú žiadosť o pomoc.
78 Čo sa týka obáv žalobcu, zdá sa, že prostredníctvom svojich odkazov na články 22a a 24 služobného poriadku, o ktorých bolo rozhodnuté, pokiaľ ide o druhý článok, že je neuplatniteľný v prejednávanej veci (pozri bod 57 vyššie), a pokiaľ ide o prvý článok, že nemôže žalobcu ochrániť pred prípadnými trestnými alebo disciplinárnymi konaniami (pozri bod 73 vyššie), žalobca v podstate uviedol, že vo veci Eurostat bol nevinný.
79 Od začiatku správneho konania teda žalobca tvrdil, že systém datashops mu bol presvedčivo predstavený ako systém, ktorý je v súlade so zákonom, a potvrdil, že konal v dobrej viere, že sa nikdy úmyselne nezúčastnil na spornom mechanizme, že urýchlene oznámil skutočnosti a že v konečnom dôsledku sa dostal do pasce. Z dôvodu tohto presvedčenia potvrdeného francúzskymi trestnými rozsudkami vydanými v jeho prospech požiadal Komisiu o náhradu výdavkov na obhajobu, ktoré vynaložil v rámci vnútroštátneho trestného konania, ako aj nemajetkovej ujmy vyplývajúcej z pocitu nespravodlivosti súvisiaceho z neposkytnutia ochrany Komisiou napriek skutočnosti, že vo veci Eurostat konal ako oznamovateľ. Z tohto dôvodu tiež požiadal, aby bol do jeho spisu urobený zápis uznávajúci jeho úlohu oznamovateľa na účely rehabilitácie jeho profesijnej bezúhonnosti.
80 Žalobca po tom, ako bol zbavený obvinenia v trestnoprávnom konaní, v druhej žiadosti o pomoc a neskôr vo svojej predchádzajúcej administratívnej sťažnosti okrem toho uviedol, že podobný výsledok v disciplinárnom konaní by pre neho znamenal náhradu jeho výdavkov na obhajobu pri uplatnení článku 21 prílohy XI služobného poriadku.
81 Komisia vo svojich zamietnutiach žiadosti a neskôr v zamietnutí predchádzajúcej administratívnej sťažnosti nedala jasnú odpoveď na tieto obavy žalobcu. Z technických z dôvodov vyvrátila vyjadrenia žalobcu týkajúce sa článkov 22a a 24 služobného poriadku.
82 Komisia však urobila vyhlásenia, podľa ktorých jej odmietnutie v správnom konaní nahradiť výdavky žalobcu nevyplývalo tak z technickej neuplatniteľnosti týchto ustanovení služobného poriadku, ako zásadnejšie z názoru, podľa ktorého bol žalobca vinným z porušenia svojich služobných povinností.
83 Komisia teda trvala na tom, dvakrát – v zamietnutí žiadosti a neskôr v zamietnutí predchádzajúcej administratívnej sťažnosti, že Cour de cassation (Kasačný súd) v rozsudku z 15. júna 2016 potvrdil existenciu „porušenia európskych rozpočtových pravidiel“, a uviedol, že neexistovali „dostatočné“ obvinenia na to, aby boli vyšetrované osoby poslané pred súd rozhodujúci v merite veci.
84 Okrem toho Komisia v zamietnutí predchádzajúcej administratívnej sťažnosti uviedla posúdenia, podľa ktorých „[ona] v priebehu trestnoprávneho konania sledovala záujem, ktorý bol protichodný so záujmom [žalobcu], s tým následkom, že článok 24 služobného poriadku nemohol, ani v prípade rozsudku [potvrdzujúceho uznesenie o zastavení konania], predstavovať základ žiadosti o pomoc na získanie náhrady škody utrpenej v tomto konaní alebo v súvislosti s ním“.
85 Treba konštatovať, že hoci je skutočne pravda a napokon aj zrejmé, že záujem Komisie bol protichodný so záujmom žalobcu v priebehu trestnoprávneho konania, tento rozpor záujmov mohol logicky pretrvať po rozsudku Cour de cassation (Kasačný súd) potvrdzujúcom uznesenie o zastavení konania, iba pokiaľ sa Komisia ďalej domnievala, že žalobca napriek zbaveniu obvinenia v trestnoprávnom konaní porušil svoje služobné povinnosti.
86 Existencia zotrvania tohto odsudzujúceho stanoviska Komisie voči žalobcovi, dokonca aj po rozsudku Cour de cassation (Kasačný súd) z 15. júna 2016, je napokon potvrdená vo vyjadrení k žalobe.
87 Komisia vo vyjadrení k žalobe uvádza, že „okolnosti, za ktorých bolo prijaté uznesenie o zastavení konania (toto uznesenie potvrdzuje možnosť finančnej manipulácie) a zánik účelnosti disciplinárneho konania neviedli k zániku rozporu záujmov medzi účastníkmi konania a odôvodnili, že [ona] nemení svoje rozhodnutie o neposkytnutí pomoci“.
88 V konečnom dôsledku sa teda zdá, že rozhodnutie Komisie nenahradiť výdavky na obhajobu, ktoré žalobca vynaložil vo vnútroštátnom konaní, nevychádza tak z technickej neuplatniteľnosti článku 24 služobného poriadku, o ktorej Komisia navyše uvádza, že by nepredstavovala neprekonateľnú prekážku náhrady daných výdavkov, ako z existencie „rozporu záujmov“, teda pretrvávajúceho názoru Komisie, podľa ktorého žalobca porušil svoje služobné povinnosti.
89 Vzhľadom na to, že žalobca už nebol stíhaný v rámci vnútroštátneho trestného konania, pričom francúzsky súd ho okrem toho nikdy osobne neoznačil za autora porušenia finančných zásad a že navyše v čase prijatia napadnutého rozhodnutia nebol predmetom žiadneho disciplinárneho rozhodnutia konštatujúceho porušenie služobných povinností, bol nielen zbavený obvinenia v rámci trestného konania vo Francúzsku, ale nevyhnutne sa na neho vzťahovala aj prezumpcia neviny, pokiaľ ide o dodržiavanie jeho služobných povinností.
90 Je síce pravda, že žalobca výslovne neuvádza žalobný dôvod založený na porušení prezumpcii neviny. Je to z dôvodu, že presvedčený o svojej nevine odkazuje na ňu priamo pri napadnutí daného rozhodnutia. Ako napokon žalobca uznal na pojednávaní, toto stanovisko však nevyhnutne vyžaduje a maiore ad minus odvolanie sa na porušenie zásady prezumpcie neviny, najmä keď žalobca po tvrdení svojej neviny (pozri bod 79 vyššie) uviedol, že Komisia svojím správaním „zanechala pochybnosť o spôsobe, akým si splnil svoje povinnosti [a] o jeho profesijnej bezúhonnosti“.
91 Treba pripomenúť, že zásada prezumpcie neviny, ktorá predstavuje základné právo uvedené v článku 6 ods. 2 Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, a v článku 48 ods. 1 Charty základných práv, priznáva jednotlivcom práva, ktorých dodržiavanie zaručuje súd Únie (rozsudky zo 4. októbra 2006, Tillack/Komisia, T‑193/04, EU:T:2006:292, bod 121; z 8. júla 2008, Franchet a Byk/Komisia, T‑48/05, EU:T:2008:257, bod 209, a z 12. júla 2012, Komisia/Nanopoulos, T‑308/10 P, EU:T:2012:370, bod 90).
92 Táto zásada, ktorá je súčasťou základných práv (rozsudky z 8. júla 1999, Montecatini/Komisia, C‑235/92 P, EU:C:1999:362, bod 175, a zo 4. októbra 2006, Tillack/Komisia, T‑193/04, EU:T:2006:292, bod 121), ktoré sú podľa judikatúry všeobecnými zásadami práva Únie (rozsudok z 27. septembra 2006, Dresdner Bank a i./Komisia, T‑44/02 OP, T‑54/05 OP, T‑56/02 OP, T‑60/02 OP a T‑61/02 OP, EU:T:2006:271, bod 61), je uplatniteľná v administratívnych konaniach vzhľadom na povahu daných porušení, ako aj povahu a stupeň závažnosti opatrení, ktoré sa na ne vzťahujú (pozri v oblasti hospodárskej súťaže rozsudky z 8. júla 2004, JFE Engineering/Komisia, T‑67/00, T‑68/00, T‑71/00 a T‑78/00, EU:T:2004:221, bod 178; z 27. septembra 2006, Dresdner Bank a i./Komisia, T‑44/02 OP, T‑54/05 OP, T‑56/02 OP, T‑60/02 OP a T‑61/02 OP, EU:T:2006:271, bod 61, a z 5. októbra 2011, Romana Tabacchi/Komisia, T‑11/06, EU:T:2011:560, bod 129). Z toho vyplýva, že právo na prezumpciu neviny sa dokonca aj vtedy, keď sa nevedie trestné stíhanie, vzťahuje na úradníka obvineného z nesplnenia povinností uložených služobným poriadkom, ktoré je dostatočne závažné na to, aby odôvodňovalo vyšetrovanie OLAF‑u, s prihliadnutím na ktoré bude môcť administratíva prijať akékoľvek, v prípade potreby aj prísne opatrenie, ktoré sa vyžaduje (rozsudky z 28. marca 2012, BD/Komisia, F‑36/11, EU:F:2012:49, bod 51, a z 29. apríla 2015, CJ/ECDC, F‑159/12 a F‑161/12, EU:F:2015:38, bod 154).
93 Pokiaľ ide o prejednávanú vec, Komisia zamietnutím žiadosti žalobcu o nahradenie jeho výdavkov na obhajobu, ktoré vynaložil v rámci vnútroštátneho trestného konania, v podstate z dôvodu pretrvávajúcich protichodných záujmov medzi ňou a žalobcom, porušila právo na prezumpciu neviny žalobcu.
94 V súvislosti s tvrdením Komisie uvedeným na pojednávaní, podľa ktorého rozpor záujmov v čase prijatia napadnutého rozhodnutia existoval oprávnene, z dôvodu, že rozhodnutie uzavrieť disciplinárny „spis“ bolo prijaté až o niekoľko dní neskôr, a to 10. apríla 2017, treba zamietnuť z nasledujúcich dôvodov.
95 Podľa nepresného vyjadrenia Komisie predovšetkým existencia disciplinárneho „spisu“ otvoreného voči žalobcovi v čase napadnutého rozhodnutia je nielen nepreukázaná, ale zdá sa byť absurdná. Nezdá sa totiž, že by otvorenie spisu CMS 04/002 v januári 2004 v nadväznosti na žiadosť o zbavenie žalobcu imunity voči právomoci súdu predstavovalo začiatok disciplinárneho konania, a ani len administratívneho vyšetrovania voči žalobcovi. Okrem toho a v každom prípade tento spis CMS 04/002 bol stiahnutý zo zoznamu CMS [„Case Management System“ (systém správy spisov)] v roku 2010 a neskôr odstránený v roku 2012 po uplynutí lehoty na uchovanie v archívoch.
96 V každom prípade za predpokladu, že by v čase napadnutého rozhodnutia prebiehalo voči žalobcovi konanie, Komisia nemohla bez toho, aby sa dopustila chyby, zamietnuť druhú žiadosť o pomoc na základe svojho obviňujúceho stanoviska a potom zastaviť toto údajné konanie o niekoľko dní neskôr, keďže toto konanie malo práve za cieľ potvrdiť alebo vyvrátiť uvedené stanovisko.
97 Vzhľadom na to, že tvrdenie Komisie naznačuje, že prezumpcia neviny sa na žalobcu vzťahovala až v čase zastavenia tohto údajného konania, treba na jednej strane uviesť, že na úradníka sa vzťahuje prezumpcia neviny v celom štádiu predchádzajúcom prijatiu rozhodnutia, ktorým sa konštatuje jeho zavinenie, a na druhej strane, že v štádiu žaloby pred Všeobecným súdom Komisia v skutočnosti pokračovala v porušovaní prezumpcie neviny žalobcu, keď vo vyjadrení k žalobe uviedla, že „zánik účelnosti disciplinárneho konania neviedol k zániku rozporu záujmov medzi účastníkmi konania“.
98 Vzhľadom na predchádzajúce úvahy, z ktorých vyplýva, že napadnuté rozhodnutie sa zakladá na porušení prezumpcie neviny, treba zrušiť toto rozhodnutie, pričom Komisii prislúcha prijať opatrenia potrebné na vykonanie rozsudku.
O trovách
99 Podľa článku 134 ods. 1 Rokovacieho poriadku Všeobecného súdu účastník konania, ktorý nemal vo veci úspech, je povinný nahradiť trovy konania, ak to bolo v tomto zmysle navrhnuté. Podľa článku 134 ods. 2 tohto rokovacieho poriadku v prípade, že je viac účastníkov konania, ktorí vo veci nemali úspech, Všeobecný súd rozdelí náhradu trov konania medzi nich.
100 Keďže Komisia nemala vo veci v podstatnej časti úspech, je opodstatnené zaviazať ju na náhradu trov konania.
Z týchto dôvodov
VŠEOBECNÝ SÚD (ôsma komora)
rozhodol takto:
1. Návrhy na náhradu škody sa zamietajú.
2. Rozhodnutie Európskej komisie z 28. marca 2017 o zamietnutí žiadosti o pomoc, ktorú podal pán Amador Rodriguez Prieto, sa zrušuje.
3. Komisia znáša okrem svojich vlastných trov konania aj trovy, ktoré vynaložil pán Rodriguez Prieto.
Rozsudok bol vyhlásený na verejnom pojednávaní v Luxemburgu 4. apríla 2019.
Podpisy