ROZSUDOK SÚDU PRE VEREJNÚ SLUŽBU (prvá komora)

z 15. februára 2011

Vec F‑81/09

Luigi Marcuccio

proti

Európskej komisii

„Verejná služba – Úradníci – Podpora v invalidite – Chyby pri výpočte – Výplata nedoplatkov – Splatné úroky z omeškania – Uplatniteľná sadzba – Ročná kapitalizácia – Majetková a nemajetková ujma“

Predmet: Žaloba podaná podľa článku 236 ES a článku 152 AE, ktorou L. Marcuccio v podstate navrhuje jednak zrušiť rozhodnutie Komisie, ktorým sa mu čiastočne zamieta žiadosť o zaplatenie úrokov z omeškania súvisiacich s vyplatením nedoplatkov podpory v invalidite, ktoré mu uvedená inštitúcia zaplatila, a jednak zaviazať Komisiu, aby mu zaplatila sumu rovnajúcu sa rozdielu medzi výškou úrokov z omeškania vypočítanou na základe kritérií, ktoré mali byť podľa neho uplatnené, a výškou úrokov, ktoré mu boli skutočne zaplatené, zvýšenú o úroky z omeškania

Rozhodnutie: Žaloba sa zamieta. Komisia znáša vlastné trovy konania a okrem toho je povinná nahradiť štvrtinu trov konania žalobcu. Žalobca znáša tri štvrtiny vlastných trov konania.

Abstrakt

1.      Úradníci – Rozhodnutie spôsobujúce ujmu – Povinnosť odôvodnenia – Rozsah – Nedostatok odôvodnenia – Náprava počas sporového konania – Podmienky

(Článok 253 ES; Služobný poriadok úradníkov, článok 25 druhý odsek)

2.      Akty inštitúcií – Nariadenia – Uplatňovanie na základe analógie – Podmienky

3.      Námietka nezákonnosti – Rozsah – Akty, proti ktorým možno vzniesť námietku nezákonnosti – Akt všeobecnej povahy, na ktorom je založené napadnuté rozhodnutie

(Článok 241 ES)

4.      Konanie – Návrh na začatie konania – Formálne náležitosti

[Štatút Súdneho dvora, článok 21 prvý odsek; Rokovací poriadok Súdu pre verejnú službu, článok 35 ods. 1 písm. d) a e)]

1.      Povinnosť odôvodnenia stanovená v článku 25 druhom odseku služobného poriadku, ktorá je len zopakovaním všeobecnej povinnosti zakotvenej v článku 235 ES, má za cieľ jednak poskytnúť dotknutej osobe dostatočné usmernenie, aby posúdila dôvodnosť aktu, ktorý jej spôsobuje ujmu, a príležitosť podať žalobu na Súd pre verejnú službu, a jednak umožniť Súdu pre verejnú službu vykonať preskúmanie zákonnosti aktu. Z toho vyplýva, že takto stanovená povinnosť odôvodnenia predstavuje základnú zásadu práva Únie, od ktorej sa možno odchýliť iba v prípade naliehavých dôvodov.

Po prvé napraviť nedostatočnosť odôvodnenia, ale nie jeho úplnú absenciu, je možné aj v priebehu konania, pokiaľ dotknutá osoba poznala už pred podaním svojej žaloby skutočnosti predstavujúce východisko odôvodnenia, a po druhé rozhodnutie možno považovať za dostatočne odôvodnené, pokiaľ bolo prijaté v kontexte známom dotknutému úradníkovi, ktorý mu umožňuje porozumieť jeho dosahu.

(pozri body 39 a 40)

Odkaz:

Súd prvého stupňa: 15. septembra 2005, Casini/Komisia, T‑132/03, bod 30 a tam citovaná judikatúra

Všeobecný súd: 2. marca 2010, Doktor/Rada, T‑248/08 P, bod 93 a tam citovaná judikatúra

2.      Rozsah pôsobnosti nariadenia je zvyčajne vymedzený jeho vlastnými ustanoveniami a v zásade ho nemožno rozšíriť na iné situácie, než na ktoré sa má vzťahovať. V niektorých výnimočných prípadoch to však môže byť inak. Podnikateľské subjekty sa tak môžu dôvodne dovolávať analogického uplatnenia nariadenia, ktoré sa na ne obvykle neuplatňuje, ak preukážu jednak, že právny režim, ktorý sa na ne vzťahuje, je úzko porovnateľný s režimom, ktorého analogické uplatnenie požadujú, a jednak, že v právnom režime, ktorý sa na ne vzťahuje, sa vyskytuje právna medzera nezlučiteľná so všeobecnými zásadami práva Únie a analogické uplatnenie nariadenia, ktoré sa na ne obvykle neuplatňuje, ju umožňuje napraviť.

Uplatnenie právnej úpravy na základe analógie preto podlieha splneniu dvoch kumulatívnych podmienok, a to existencie úzkej porovnateľnosti medzi obvykle uplatniteľným právnym režimom a právnou úpravou, o ktorej uplatnení sa uvažuje, a ďalej existencie medzery v uvedenom právnom režime, ktorá je nezlučiteľná so všeobecnou zásadou práva Únie, ktorú možno napraviť právnou úpravou, ktorej uplatnenie sa zamýšľa.

(pozri bod 55)

Odkaz:

Súdny dvor: 20. februára 1975, Reich, 64/74; 11. júla 1978, Union française de Céréales, 6/78; 12. decembra 1985, Krohn, 165/84, body 13 a 14

3.      Článok 241 ES je vyjadrením všeobecnej zásady, ktorá zaisťuje každému účastníkovi konania právo s cieľom dosiahnuť zrušenie rozhodnutia, ktoré sa ho priamo a osobne dotýka, napadnúť platnosť predchádzajúcich aktov inštitúcií tvoriacich právny základ napadnutého rozhodnutia, ak tento účastník konania nedisponuje právom podať podľa článku 230 ES priamu žalobu proti týmto aktom, ktorých následky musí znášať, bez toho, aby mohol navrhnúť ich zrušenie.

Článok 241 ES má teda za cieľ chrániť jednotlivca pred uplatňovaním protiprávneho normatívneho aktu, vzhľadom na to, že účinky rozsudku, ktorý konštatuje neuplatniteľnosť tohto aktu, sú obmedzené len na účastníkov konania a že tento rozsudok nespochybňuje samotný akt, ktorý sa stal nenapadnuteľným.

(pozri bod 60)

Odkaz:

Súdny dvor: 6. marca 1979, Simmenthal/Komisia, 92/78, bod 39; 19. januára 1984, Andersen a i./Parlament, 262/80, bod 6

Súd prvého stupňa: 12. decembra 1996, Altmann a i./Komisia, T‑177/94 a T‑377/94, bod 119; 20. novembra 2007, Ianniello/Komisia, T‑308/04, bod 32 a tam citovaná judikatúra

4.      Zo znenia ustanovení článku 35 ods. 1 písm. d) a e) a článku 43 Rokovacieho poriadku Súdu pre verejnú službu vyplýva, že žaloba upravená v článku 21 Štatútu Súdneho dvora musí najmä uvádzať predmet konania a obsahovať skutkové a právne dôvody a tvrdenia predložené žalobcom.

Tieto údaje musia byť dostatočne jasné a presné, aby umožnili žalovanému pripraviť si obranu a Súdu pre verejnú službu rozhodnúť o žalobe prípadne aj bez ďalších informácií.

(pozri body 61 a 62)

Odkaz:

Súd pre verejnú službu: 30. júna 2006, Ott a i./Komisia, F‑87/05, bod 38; 14. mája 2008, Taruffi/Komisia, F‑95/06, body 121 až125; 30. novembra 2009, de Britto Patrício‑Dias/Komisia, F‑16/09, bod 42