ROZSUDOK SÚDU PRE VEREJNÚ SLUŽBU
EURÓPSKEJ ÚNIE (prvá komora)

z 5. júna 2012

Vec F‑14/11

AW

proti

Európskej komisii

„Verejná služba – Úradníci – Sociálne zabezpečenie – Vážna choroba – Prevzatie nákladov na zubné protézy – Horná hranica náhrady – Námietka nezákonnosti – Legitímna dôvera“

Predmet: Žaloba podaná podľa článku 270 ZFEÚ, uplatniteľného na Zmluvu ESAE na základe jej článku 106a, ktorou AW navrhuje, aby Súd pre verejnú službu jednak zrušil rozhodnutia Komisie, ktoré podriadili náhradu nákladov na zubné protézy vynaložené pre jej dcéru hornej hranici náhrady, a jednak zaviazal Komisiu, aby jej zaplatila náhradu škody

Rozhodnutie: Žaloba AW sa zamieta. Každý účastník konania znáša svoje vlastné trovy konania.

Abstrakt

Úradníci – Sociálne zabezpečenie – Zdravotné poistenie – Výdavky súvisiace s chorobou – Vážna choroba – Horné hranice náhrady – Prípustnosť – Podmienky

(Služobný poriadok úradníkov, článok 72 ods. 1)

Sadzba 100 % uvedená v článku 72 ods. 1 služobného poriadku stanovuje iba maximálnu výšku náhrady predovšetkým v prípade vážnej choroby a neznamená povinnosť poskytnúť poisteným osobám náhradu vo výške 100 % vo všetkých prípadoch. Okrem toho, keďže zdroje spoločného systému zdravotného poistenia Európskej únie sú obmedzené na príspevky poistených osôb a inštitúcií a jeho finančná rovnováha vyžaduje nevyhnutnú koreláciu medzi výdavkami a príspevkami, inštitúcie sú oprávnené v prípade, ak služobný poriadok nestanovuje horné hranice náhrady, stanoviť ich vo vykonávacích ustanoveniach tohto článku 72 ods. 1, ale nemôžu pritom prekročiť hranice svojej právomoci vymedzené zásadou sociálneho poistenia, ktorá je základom tohto ustanovenia služobného poriadku. Táto zásada však nezahŕňa právo poistenej osoby získať náhradu vynaložených liečebných nákladov vo vopred určenej výške týchto nákladov, a to bez ohľadu na cenu požadovanú poskytovateľom dotknutých zdravotných výkonov.

(pozri body 49 a 51)

Odkaz:

Súd prvého stupňa: 12. júla 1991, Pincherle/Komisia, T‑110/89, bod 25; 25. februára 1992, Barassi/Komisia, T‑41/90, bod 33; 26. októbra 1993, Reinarz/Komisia, T‑6/92 a T‑52/92, bod 74