ROZSUDOK SÚDNEHO DVORA (druhá komora)
zo 4. októbra 2018 (*)
„Návrh na začatie prejudiciálneho konania – Priestor slobody, bezpečnosti a spravodlivosti – Hranice, azyl a prisťahovalectvo – Nariadenie (EÚ) č. 604/2013 – Článok 3 – Určenie členského štátu zodpovedného za posúdenie žiadosti o medzinárodnú ochranu podanej štátnym príslušníkom tretieho štátu v jednom z členských štátov – Posúdenie žiadosti o medzinárodnú ochranu bez výslovného rozhodnutia o určení členského štátu zodpovedného za posúdenie – Smernica 2011/95/EÚ – Články 9 a 10 – Prenasledovanie z dôvodov náboženského vyznania – Dôkaz – Iránska právna úprava o odpadlíctve od viery – Smernica 2013/32/EÚ – Článok 46 ods. 3 – Účinný opravný prostriedok“
Vo veci C‑56/17,
ktorej predmetom je návrh na začatie prejudiciálneho konania podľa článku 267 ZFEÚ, podaný rozhodnutím Administrativen săd Sofija‑grad (Správny súd Sofia, Bulharsko) z 23. januára 2017 a doručený Súdnemu dvoru 3. februára 2017, ktorý súvisí s konaním:
Bahtiyar Fathi
proti
Predsedatel na Dăržavna agencija za bežancite,
SÚDNY DVOR (druhá komora),
v zložení: predseda druhej komory M. Ilešič (spravodajca), sudcovia A. Rosas, C. Toader, A. Prechal a E. Jarašiūnas,
generálny advokát: P. Mengozzi,
tajomník: A. Calot Escobar,
so zreteľom na písomnú časť konania,
so zreteľom na pripomienky, ktoré predložili:
– maďarská vláda, v zastúpení: M. Z. Fehér, G. Koós a E. Tóth, splnomocnení zástupcovia,
– poľská vláda, v zastúpení: B. Majczyna, splnomocnený zástupca,
– vláda Spojeného kráľovstva, v zastúpení: S. Brandon, splnomocnený zástupca, za právnej pomoci M. Gray, barrister,
– Európska komisia, v zastúpení: M. Condou‑Durande a I. Zaloguin, splnomocnené zástupkyne,
po vypočutí návrhov generálneho advokáta na pojednávaní 25. júla 2018,
vyhlásil tento
Rozsudok
1 Návrh na začatie prejudiciálneho konania sa týka výkladu článku 4 ods. 2, článku 4 ods. 5 písm. b), článku 9 ods. 1 a 2 a článku 10 ods. 1 a 2 smernice Európskeho parlamentu a Rady 2011/95/EÚ z 13. decembra 2011 o normách pre oprávnenie štátnych príslušníkov tretej krajiny alebo osôb bez štátneho občianstva mať postavenie medzinárodnej ochrany, o jednotnom postavení utečencov alebo osôb oprávnených na doplnkovú ochranu a o obsahu poskytovanej ochrany (Ú. v. EÚ L 337, 2011, s. 9), článku 3 ods. 1 nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) č. 604/2013 z 26. júna 2013, ktorým sa stanovujú kritériá a mechanizmy na určenie členského štátu zodpovedného za posúdenie žiadosti o medzinárodnú ochranu podanej štátnym príslušníkom tretej krajiny alebo osobou bez štátnej príslušnosti v jednom z členských štátov (Ú. v. EÚ L 180, 2013, s. 31, ďalej len „nariadenie Dublin III“), ako aj článku 46 ods. 3 smernice Európskeho parlamentu a Rady 2013/32/EÚ z 26. júna 2013 o spoločných konaniach o poskytovaní a odnímaní medzinárodnej ochrany (Ú. v. EÚ L 180, 2013, s. 60).
2 Tento návrh bol podaný v rámci sporu, v ktorom na jednej strane vystupuje pán Bahtiyar Fathi a na druhej strane Predsedatel na Dăržavna agencija za bežancite (riaditeľ Štátnej agentúry pre utečencov, Bulharsko) (ďalej len „DAB“) a ktorý sa týka toho, že uvedený riaditeľ zamietol žiadosť o medzinárodnú ochranu, ktorú podal pán Fathi.
Právny rámec
Medzinárodné právo
Ženevský dohovor
3 Dohovor o právnom postavení utečencov, podpísaný v Ženeve 28. júla 1951 [Zbierka zmlúv OrganizácieSpojených národov, zv. 189, s. 150, č. 2545 (1954)], nadobudol platnosť 22. apríla 1954 a bol zmenený a doplnený Protokolom týkajúcim sa právneho postavenia utečencov, ktorý bol podpísaný v New Yorku 31. januára 1967 a nadobudol platnosť 4. októbra 1967 (ďalej len „Ženevský dohovor“).
4 Podľa článku 1 časti A ods. 2 prvej vety Ženevského dohovoru sa pojem „utečenec“ vzťahuje na každú osobu, ktorá „sa nachádza mimo svojho štátu a má oprávnené obavy pred prenasledovaním z rasových, náboženských a národnostných dôvodov alebo z dôvodu príslušnosti k určitej sociálnej skupine alebo zastávania určitých politických názorov, nemôže prijať alebo v dôsledku uvedených obáv odmieta ochranu svojho štátu; alebo osobu bez štátneho občianstva, ktorá sa nachádza mimo štátu svojho doterajšieho pobytu a ktorá sa tam vzhľadom na uvedené obavy nemôže alebo nechce vrátiť“.
EDĽP
5 Európsky dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd, podpísaný v Ríme 4. novembra 1950 (ďalej len „EDĽP“), vo svojom článku 15 s názvom „Odstúpenie vo výnimočných situáciách“ stanovuje:
„1. V prípade vojny alebo akéhokoľvek iného verejného ohrozenia štátnej existencie môže každá Vysoká zmluvná strana prijať opatrenia na odstúpenie od záväzkov ustanovených v tomto Dohovore v rozsahu prísne vyžadovanom naliehavosťou situácie, pokiaľ tieto opatrenia nebudú nezlučiteľné s ostatnými záväzkami podľa medzinárodného práva.
2. Podľa tohto ustanovenia nemožno odstúpiť od článku 2 [‚Právo na život‘], okrem úmrtí vyplývajúcich z dovolených vojnových činov, a článkov 3 [‚Zákaz mučenia‘], 4 (odsek 1) [‚Zákaz otroctva a nútenej práce‘] a 7 [‚Uloženie trestu výlučne na základe zákona‘].
…“
Právo Únie
Smernica 2011/95
6 Smernicou 2011/95 bola s účinnosťou od 21. decembra 2013 zrušená smernica Rady 2004/83/ES z 29. apríla 2004 o minimálnych ustanoveniach pre oprávnenie a postavenie štátnych príslušníkov tretej krajiny alebo osôb bez štátneho občianstva ako utečencov alebo osôb, ktoré inak potrebujú medzinárodnú ochranu, a obsah poskytovanej ochrany (Ú. v. EÚ L 304, 2004, s. 12; Mim. vyd. 19/007, s. 96).
7 Odôvodnenie 16 smernice 2011/95 uvádza:
Táto smernica rešpektuje základné práva a dodržiava zásady uznávané najmä Chartou základných práv Európskej únie. …“
8 Podľa článku 2 tejto smernice:
„Na účely tejto smernice:
…
h) ‚žiadosť o medzinárodnú ochranu‘ znamená požiadavku predloženú štátnym príslušníkom tretej krajiny alebo osobou bez štátneho občianstva o ochranu od členského štátu, o ktorých sa predpokladá, že požadujú postavenie utečenca alebo doplnkovú ochranu, a ktorí výslovne nepožadujú iný druh ochrany mimo rozsahu tejto smernice, o ktorú možno požiadať osobitne;
…“
9 Článok 4 uvedenej smernice stanovuje:
„1. Členské štáty môžu považovať za povinnosť žiadateľa predložiť čo možno najskôr všetky dôkazy potrebné na zdôvodnenie žiadosti o medzinárodnú ochranu. V spolupráci so žiadateľom je povinnosťou členského štátu posúdiť príslušné náležitosti žiadosti.
2. Náležitosti uvedené v odseku 1 pozostávajú z vyhlásení žiadateľa a celej dokumentácie, ktorá je k dispozícii žiadateľovi, ktoré sa týkajú veku žiadateľa a základných informácií vrátane tých, ktoré sa týkajú príslušných príbuzných, totožnosti, štátnej príslušnosti (štátnych príslušností), krajiny (krajín) a miesta (miest) predchádzajúceho pobytu, predchádzajúcich žiadostí o azyl, cestovných trás, cestovných dokladov a dôvodov pre požadovanie medzinárodnej ochrany.
3. Posúdenie žiadosti o medzinárodnú ochranu sa má vykonať na individuálnom základe a zahŕňa zohľadnenie:
a) všetkých príslušných skutočností, pokiaľ sa týkajú krajiny pôvodu v čase prijatia rozhodnutia o žiadosti, vrátane zákonov a nariadení krajiny pôvodu a spôsobu, ktorým sú uplatňované;
b) príslušných vyhlásení a dokumentácie predloženej žiadateľom vrátane informácií o tom, či žiadateľ bol alebo môže byť predmetom prenasledovania alebo vážneho bezprávia;
c) individuálneho postavenia a osobných okolností žiadateľa vrátane takých faktorov ako pôvod, pohlavie a vek, s cieľom posúdenia, či by na základe osobných okolností žiadateľa činy, ktorým bol alebo mohol byť žiadateľ vystavený, predstavovali prenasledovanie alebo vážne bezprávie;
…
4. Skutočnosť, že žiadateľ už bol predmetom prenasledovania alebo vážneho bezprávia alebo priamych hrozieb takéhoto prenasledovania alebo takéhoto bezprávia, je vážnou známkou oprávnenej obavy žiadateľa z prenasledovania alebo reálneho rizika utrpenia vážneho bezprávia, pokiaľ neexistujú primerané dôvody domnievať sa, že takéto prenasledovanie alebo vážne bezprávie sa nebudú opakovať.
5. V prípade, že členské štáty uplatňujú zásadu, podľa ktorej je povinnosťou žiadateľa zdôvodniť žiadosť o medzinárodnú ochranu, a v prípade, že aspekty vyhlásení žiadateľa nie sú podložené listinným alebo iným dôkazom, tieto aspekty si nevyžadujú potvrdenie, ak sú splnené tieto podmienky:
a) žiadateľ skutočne vynaložil snahu zdôvodniť svoju žiadosť;
b) boli predložené príslušné náležitosti, ktoré sú k dispozícii žiadateľovi, a bolo poskytnuté uspokojivé vysvetlenie týkajúce sa akéhokoľvek nedostatku iných príslušných náležitostí;
c) vyhlásenia žiadateľa sú uznané za logické a prijateľné a nie sú v rozpore s dostupnými osobitnými a všeobecnými informáciami týkajúcimi sa prípadu žiadateľa;
d) žiadateľ požiadal o medzinárodnú ochranu v najskoršom možnom čase alebo žiadateľ preukázal primeraný dôvod, prečo tak neurobil, a
e) bola preukázaná všeobecná dôveryhodnosť žiadateľa.“
10 Článok 9 ods. 1 a 2 tej istej smernice stanovuje:
„1. Aby sa čin považoval za čin prenasledovania v zmysle článku 1 písm. A Ženevského dohovoru, musí:
a) byť svojou povahou dostatočne vážny alebo opakovaný tak, aby predstavoval vážne porušovanie základných ľudských práv, najmä práv, na ktoré sa nevzťahuje výnimka podľa článku 15 ods. 2 [EDĽP], alebo
b) byť zoskupením rozličných opatrení vrátane porušovania ľudských práv, ktoré sú dostatočne vážne na to, aby mali na jednotlivca rovnaký vplyv ako je uvedený v písmene a).
2. Činy prenasledovania, ako sú kvalifikované v odseku 1, môžu okrem iného nadobúdať formu:
…
b) zákonných, správnych, policajných a/alebo súdnych opatrení, ktoré sú samotné diskriminačné alebo ktoré sú vykonávané diskriminačným spôsobom;
c) stíhania alebo potrestania, ktoré je neúmerné alebo diskriminačné;
…“
11 Podľa článku 10 smernice 2011/95:
„1. Členské štáty zohľadnia pri posudzovaní dôvodov pre prenasledovanie tieto prvky:
…
b) pojem náboženstvo bude zahŕňať najmä zastávanie teistického, neteistického a ateistického presvedčenia, účasť alebo zdržanie sa oficiálnych bohoslužieb v súkromí alebo na verejnosti, sám alebo v spoločnosti iných, iné náboženské úkony alebo prejavy názoru alebo formy osobného alebo spoločného postoja, ktorý je založený na náboženskom presvedčení alebo ktorý je ním nariadený;
…
2. Pri posudzovaní, či žiadateľ má oprávnenú obavu z prenasledovania, je nepodstatné, či má žiadateľ skutočne takú rasovú, náboženskú, národnú, sociálnu alebo politickú charakteristiku, ktorá spôsobuje prenasledovanie, za predpokladu, že takáto charakteristika je prisudzovaná žiadateľovi aktérom prenasledovania.“
Smernica 2013/32
12 Odôvodnenia 12, 53 a 54 smernice 2013/32 znejú:
„(12) Hlavným cieľom tejto smernice je stanoviť ďalšie normy pre konania v členských štátoch o poskytovaní a odnímaní medzinárodnej ochrany s cieľom zaviesť v Únii spoločné konanie o azyle.
…
(53) Táto smernica sa nevzťahuje na konania medzi členskými štátmi, ktoré upravuje nariadenie [Dublin III].
(54) Táto smernica by sa mala vzťahovať na žiadateľov, na ktorých sa vzťahuje nariadenie [Dublin III], a to popri ňom a bez toho, aby boli dotknuté jeho ustanovenia.“
13 Podľa článku 2 tejto smernice:
„Na účely tejto smernice:
…
b) ‚žiadosť o medzinárodnú ochranu‘ alebo ‚žiadosť‘ znamená žiadosť o ochranu od členského štátu podanú štátnym príslušníkom tretej krajiny alebo osobou bez štátnej príslušnosti, o ktorých je možné predpokladať, že žiadajú o priznanie postavenia utečenca alebo postavenia osoby s doplnkovou ochranou, a ktorí výslovne nežiadajú o iný druh ochrany mimo rozsahu pôsobnosti smernice [2011/95], o ktorú je možné požiadať samostatne;
…“
14 Článok 31 ods. 8 uvedenej smernice znie takto:
„Členské štáty môžu stanoviť, že sa konanie o posúdení žiadosti v súlade so základnými zásadami a zárukami kapitoly II skráti a/alebo uskutoční na hraniciach alebo v tranzitných priestoroch v súlade s článkom 43, ak:
…
e) žiadateľ poskytol zjavne nekonzistentné a protirečivé, jasne nepravdivé alebo očividne nepravdepodobné vyhlásenia, ktoré protirečia dostatočne overeným informáciám z krajiny pôvodu, čím sa jeho tvrdenie stáva zreteľne nedôveryhodným v súvislosti s tým, či spĺňa podmienky na uznanie za osobu požívajúcu medzinárodnú ochranu podľa smernice [2011/95]…
…“
15 Článok 32 ods. 2 rovnakej smernice stanovuje:
„V prípadoch neopodstatnených žiadostí, na ktoré sa vzťahujú niektoré z okolností uvedených v článku 31 ods. 8, členské štáty môžu považovať žiadosť za zjavne neopodstatnenú aj vtedy, ak je to tak definované vo vnútroštátnych právnych predpisoch.“
16 Článok 46 ods. 1 a 3 smernice 2013/32 stanovuje:
„1. Členské štáty zabezpečia, aby žiadatelia mali právo na účinný opravný prostriedok pred súdom proti:
a) rozhodnutiu o ich žiadosti o medzinárodnú ochranu vrátane rozhodnutia:
i) považovať žiadosť za neopodstatnenú v súvislosti s postavením utečenca a/alebo postavením osoby s doplnkovou ochranou;
ii) považovať žiadosť za neprípustnú podľa článku 33 ods. 2;
iii) prijatého na hranici alebo v tranzitnom priestore členského štátu, ako je to uvedené v článku 43 ods. 1;
iv) neuskutočniť posúdenie podľa článku 39;
b) odmietnutiu znovu otvoriť posudzovanie žiadosti po jeho prerušení podľa článkov 27 a 28;
c) rozhodnutiu o odňatí medzinárodnej ochrany podľa článku 45.
…
3. V záujme dosiahnutia súladu s odsekom 1 členské štáty zabezpečia, aby účinný opravný prostriedok zahŕňal posúdenie skutkových aj právnych otázok v plnom rozsahu ex nunc vrátane prípadného posúdenia potrieb medzinárodnej ochrany podľa smernice 2011/95/EÚ, a to aspoň v rámci konania o opravnom prostriedku pred súdom prvého stupňa.“
Nariadenie Dublin III
17 Odôvodnenia 4, 5 a 19 nariadenia Dublin III uvádzajú:
„(4) V záveroch z [Európskej rady na jej mimoriadnom zasadnutí v] Tampere [15. a 16. októbra 1999] sa konštatuje, [že spoločný európsky azylový systém] by mal zahŕňať z krátkodobého hľadiska jasnú a uplatniteľnú metódu na určenie členského štátu zodpovedného za posúdenie žiadosti o azyl.
(5) Takáto metóda by mala byť založená na objektívnych a spravodlivých kritériách ako pre členské štáty, tak aj pre dotknuté osoby. Mala by umožniť najmä rýchle určenie zodpovedného členského štátu, aby bol zaručený efektívny prístup k postupom na udelenie medzinárodnej ochrany a aby nebolo ohrozené rýchle vybavovanie žiadostí o medzinárodnú ochranu.
…
(19) S cieľom zaručiť účinnú ochranu práv dotknutých osôb by sa mali v súvislosti s rozhodnutiami o odovzdaní do zodpovedného členského štátu stanoviť právne záruky a právo na účinný prostriedok nápravy predovšetkým v súlade s článkom 47 Charty základných práv Európskej únie S cieľom zabezpečiť dodržanie medzinárodného práva by mal účinný prostriedok nápravy voči takýmto rozhodnutiam zahŕňať preskúmanie uplatňovania tohto nariadenia, ako aj právnej a faktickej situácie v členskom štáte, do ktorého sa žiadateľ odovzdáva.“
18 Článok 1 tohto nariadenia stanovuje:
„Toto nariadenie stanovuje kritériá a mechanizmy na určenie členského štátu zodpovedného za posúdenie žiadosti o medzinárodnú ochranu podanú v jednom z členských štátov štátnym príslušníkom tretej krajiny alebo osobou bez štátnej príslušnosti…“
19 Článok 2 uvedeného nariadenia uvádza:
„Na účely tohto nariadenia:
…
b) ‚žiadosť o medzinárodnú ochranu‘ je žiadosť o medzinárodnú ochranu v zmysle článku 2 písm. h) smernice [2011/95];
…
d) ‚posúdenie žiadosti o medzinárodnú ochranu‘ je akékoľvek posúdenie žiadosti o medzinárodnú ochranu, alebo rozhodnutie alebo rozsudok o žiadosti o medzinárodnú ochranu uskutočnené alebo prijaté príslušnými orgánmi v súlade so smernicou [2013/32] a smernicou [2011/95], s výnimkou postupov na určenie zodpovedného členského štátu podľa tohto nariadenia;
…“
20 Článok 3 ods. 1 toho istého nariadenia stanovuje:
„Členské štáty posúdia každú žiadosť o medzinárodnú ochranu, ktorú podá štátny príslušník tretej krajiny alebo osoba bez štátnej príslušnosti na území ktoréhokoľvek z nich, ako aj na hranici alebo v tranzitnom priestore. Žiadosť posúdi jeden členský štát, a to ten, ktorý je podľa kritérií stanovených v kapitole III označený ako zodpovedný.“
21 Články 4 a 5 nariadenia Dublin III upravujú právo žiadateľa o medzinárodnú ochranu na informácie, ako aj pravidlá vedenia osobného pohovoru s uvedeným žiadateľom.
22 Článok 17 ods. 1 prvý a druhý pododsek tohto nariadenia znie:
„Odchylne od článku 3 ods. 1 môže každý členský štát rozhodnúť, že posúdi žiadosť o medzinárodnú ochranu, ktorú mu podal štátny príslušník tretej krajiny alebo osoba bez štátnej príslušnosti, dokonca aj keď mu podľa kritérií stanovených v tomto nariadení neprislúcha zodpovednosť za takéto posúdenie.
Členský štát, ktorý sa rozhodne posúdiť žiadosť o medzinárodnú ochranu podľa tohto odseku, sa stane zodpovedným členským štátom a prevezme záväzky súvisiace s takouto zodpovednosťou. …“
23 Podľa článku 20 ods. 1 uvedeného nariadenia:
„Proces určovania zodpovedného členského štátu sa začne čo najskôr po tom, ako je členskému štátu prvýkrát podaná žiadosť o medzinárodnú ochranu.“
24 Článok 27 nariadenia Dublin III upravuje opravné prostriedky, ktoré má žiadateľ o medzinárodnú ochranu pri uplatňovaní tohto nariadenia.
Bulharské právo
25 Posudzovanie žiadostí o medzinárodnú ochranu upravuje v Bulharsku Zakon za ubežišteto i bežancite (zákon o azyle a utečencoch) v znení, ktoré bolo uverejnené v DV č. 103 z 27. decembra 2016 (ďalej len „ZUB“).
26 § 6 ods. 1 ZUB stanovuje:
„Právomoci stanovené týmto zákonom vykonávajú úradníci Národnej agentúry pre utečencov. Títo úradníci zisťujú všetky skutočnosti a okolnosti relevantné pre konanie o priznanie medzinárodnej ochrany a pomáhajú žiadajúcim cudzincom pri takejto ochrane.“
27 § 8 a 9 ZUB sa týkajú postavenia utečenca v Bulharsku, ako aj statusu humanitárnej ochrany.
28 § 67a ods. 2 ZUB stanovuje:
„Konanie podľa tejto časti sa začína:
(1) rozhodnutím orgánu, pred ktorým sa vedie pohovor, ak existujú skutočnosti, ktoré preukazujú, že na posúdenie žiadosti o medzinárodnú ochranu je príslušný iný členský štát Európskej únie;
(2) na základe podnetu ministerstva vnútra a štátnej agentúry ‚národnej bezpečnosti‘ týkajúceho sa neoprávneného pobytu cudzina na území Bulharskej republiky;
(3) na základe žiadosti o prevzatie alebo prijatie späť z cudziny.“
29 § 68 ZUB znie takto:
„Riadne konanie sa začína:
(1) registráciou cudzinca po podaní jeho žiadosti o medzinárodnú ochranu;
…
(2) Ak je Bulharská republika určená za zodpovednú alebo prevzala cudzinca…, konanie podľa tejto časti sa začína registráciou cudzinca na Štátnej agentúre pre utečencov po jeho odovzdaní.
…“
Spor vo veci samej a prejudiciálne otázky
30 Pán Fathi je iránskym štátnym príslušníkom kurdského pôvodu, ktorý podal na DAB 1. marca 2016 žiadosť o medzinárodnú ochranu z dôvodu svojho prenasledovania iránskymi orgánmi, ktorého bol podľa svojich slov obeťou z náboženských dôvodov, konkrétne z dôvodu zmeny vierovyznania na kresťanské medzi koncom roka 2008 a začiatkom roka 2009.
31 Pán Fathi v rámci svojich pohovorov s bulharskými orgánmi uviedol, že nezákonne vlastnil parabolickú anténu, ktorou prijímal signál zakázanej kresťanskej televízie „Nejat TV“ a že jedenkrát telefonicky vystúpil naživo v televíznom vysielaní. Na preukázanie tejto skutočnosti predložil pán Fathi uvedeným orgánom list Nejat TV z 29. novembra 2012. Pán Fathi tiež uviedol, že má bibliu v jazyku, ktorému rozumie, a vyhlásil, že bol v kontakte s inými kresťanmi z dôvodu zhromažďovania sa, ale že nie je členom náboženskej komunity.
32 V septembri 2009 ho údajne na dva dni zadržali iránske tajné služby a bol vypočúvaný o svojom vystúpení v uvedenom televíznom vysielaní. Počas tohto zadržania bol údajne prinútený priznať, že prestúpil na kresťanskú vieru.
33 Rozhodnutím z 20. júna 2016 DAB zamietol žiadosť o medzinárodnú ochranu, ktorú podal pán Fathi, ako neopodstatnenú, keďže usúdil, že opis situácie, ktorý uviedol pán Fathi, obsahoval podstatné rozpory a že sa nepreukázala existencia ani riziko prenasledovania, ani hrozba trestu smrti. Domnieval sa tiež, že vzhľadom za celý opis situácie dotknutej osoby, ktorý považoval za nepravdepodobný, dokument z 29. novembra 2012, ktorý predložil pán Fathi s cieľom preukázať zmenu svojho vierovyznania na kresťanské, nie je pravý.
34 Pán Fathi sa domáha zrušenia tohto rozhodnutia na Administrativen săd Sofija‑grad (Správny súd Sofia), ktorý podal návrh na začatie prejudiciálneho konania. Tvrdí, že DAB nesprávne posúdil dokument uvedený v predchádzajúcom bode, ktorý podľa neho dosvedčuje zmenu jeho vierovyznania na kresťanské. Domnieva sa tiež, že uvedený orgán nedostatočne zohľadnil informácie, podľa ktorých „islamský zákon o odpadlíctve od viery“ (zákon o zrieknutí sa viery) stanovuje trest smrti za takúto zmenu vierovyznania ako prozelytizmus, „nepriateľstvo voči Bohu“ a „urážku proroka“. Vnútroštátny súd spresňuje, že pán Fathi má kurdský pôvod, ale že podľa jeho vyjadrenia sú jeho problémy v Iráne spôsobené jeho vzťahmi s kresťanmi a zmenou jeho vierovyznania na kresťanské.
35 Pokiaľ ide o situáciu kresťanov v Iráne, vnútroštátny súd uvádza, že bolo zaznamenané, že iránska vláda nechala popraviť najmenej 20 osôb obvinených z „nepriateľstva voči Bohu“, medzi ktorými bol určitý počet kurdských sunnitov. Podľa správy Organizácie Spojených národov (OSN) z 15. apríla 2015 boli osoby, ktoré nedávno zmenili svoje vierovyznanie na kresťanské, v Iráne odsúdené na jeden rok odňatia slobody a na dva roky zákazu opustiť štátne územie.
36 Pán Fathi tvrdí, že musí byť uznaný za utečenca na základe svojho vierovyznania a že pokiaľ ide o dokázanie relevantných skutočností, je potrebné uplatňovať zásadu, podľa ktorej sa v prípade pochybností treba prikloniť na stranu žiadateľa.
37 Za týchto okolností Administrativen săd Sofija‑grad (Správny súd Sofia) rozhodol prerušiť konanie a položiť Súdnemu dvoru tieto prejudiciálne otázky:
„1. Vyplýva z článku 3 ods. 1 nariadenia [Dublin III] pri výklade v spojení s odôvodnením 12 a s článkom 17 tohto nariadenia, že členský štát môže prijať rozhodnutie, ktoré predstavuje posúdenie žiadosti o medzinárodnú ochranu v zmysle článku 2 písm. d) tohto nariadenia, ktorá mu bola podaná, bez toho, aby sa výslovne rozhodlo o právomoci tohto členského štátu podľa uvedeného nariadenia, keď v konkrétnom prípade neexistujú žiadne dôkazy v prospech odchýlenia sa podľa článku 17 nariadenia?
2. Vyplýva z článku 3 ods. 1 druhej vety nariadenia [Dublin III] pri výklade v spojení s odôvodnením 54 smernice 2013/32, že za okolností veci samej o žiadosti o medzinárodnú ochranu v zmysle článku 2 písm. d) tohto nariadenia, keď nedochádza k odchýleniu podľa článku 17 ods. 1 nariadenia, sa musí prijať rozhodnutie, ktorým sa členský štát zaväzuje posúdiť žiadosť podľa kritérií nariadenia, pričom rozhodnutie je založené na tom, že ustanovenia [nariadenia Dublin III] platia pre žiadateľa?
3. Treba článok 46 ods. 3 smernice 2013/32 vykladať v tom zmysle, že súd v konaní o žalobe proti rozhodnutiu o nepriznaní medzinárodnej ochrany podľa odôvodnenia 54 uvedenej smernice musí posúdiť, či pre žiadateľa platia ustanovenia nariadenia [Dublin III], keď členský štát výslovne nerozhodol o svojej právomoci posúdiť žiadosť o medzinárodnú ochranu podľa kritérií uvedeného nariadenia? Treba na základe odôvodnenia 54 smernice 2013/32 vychádzať z toho, že v prípade, keď neexistujú žiadne indície pre uplatnenie článku 17 nariadenia [Dublin III] a žiadosť o medzinárodnú ochranu posúdil členský štát, ktorému bola podaná na základe smernice 2011/95, sa na právny stav príslušnej osoby vzťahuje pôsobnosť nariadenia aj vtedy, keď uvedený členský štát výslovne nerozhodol o svojej právomoci podľa kritérií nariadenia?
4. Vyplýva z článku 10 ods. 1 písm. b) smernice 2011/95, že za okolností veci samej predstavuje náboženstvo dôvod prenasledovania, keď žiadateľ v súvislosti so všetkými prvkami uvedenými v definícii pojmu ‚náboženstvo‘ v zmysle tohto predpisu a ktoré majú rozhodujúci význam pre príslušnosť dotknutej osoby k určitému náboženstvu, neposkytol vyhlásenia a nepredložil dokumenty?
5. Vyplýva z článku 10 ods. 2 smernice 2011/95, že dôvody prenasledovania v zmysle článku 10 ods. 1 písm. b), ktoré sú založené na náboženstve, existujú vtedy, keď žiadateľ za okolností veci samej uvádza, že bol prenasledovaný na základe svojho vierovyznania, ale v súvislosti s okolnosťami, ktoré sú charakteristické pre určité vierovyznanie a prenasledovateľa viedli k domnienke, že príslušná osoba je príslušníkom tohto vierovyznania, neposkytol žiadne vyhlásenia a nepredložil žiadne dôkazy, okrem iného o skutočnostiach, ktoré súvisia s vykonávaním, resp. nevykonávaním náboženských úkonov alebo s prejavmi náboženského vyznania, alebo, pokiaľ ide o správanie jednotlivcov či spoločenstva, ktoré sa opiera o vierovyznanie, alebo sa podľa daného vierovyznania predpisuje?
6. Vyplýva z článku 9 ods. 1 a 2 smernice 2011/95 v spojení s článkami 18 a 10 Charty základných práv Európskej únie a s pojmom náboženstvo v zmysle článku 10 ods. 1 písm. b) smernice, že za okolností, o aké ide vo veci samej:
a) pojem ‚náboženstvo‘ v zmysle práva Únie nezahŕňa žiadne úkony, ktoré sa podľa vnútroštátneho práva členských štátov považujú za trestné? Môžu také úkony, ktoré sa v štáte pôvodu považujú za trestné, predstavovať akty prenasledovania?
b) treba v súvislosti so zákazom prozelytizmu a so zákazom úkonov, ktoré sú v rozpore s náboženstvom predstavujúcim základ pre zákony a iné právne predpisy v danej krajine, považovať za prípustné také obmedzenia, ktoré sú stanovené na ochranu práv a slobôd iných a verejného poriadku v štáte pôvodu žiadateľa? Predstavujú uvedené zákazy ako také akty prenasledovania v zmysle uvedených ustanovení smernice, keď za ich porušenie hrozí trest smrti, aj keď zákony nie sú výslovne namierené proti určitému náboženstvu?
7. Vyplýva z článku 4 ods. 2 smernice 2011/95 v spojení s článkom 4 ods. 5 písm. b) tohto ustanovenia, s článkom 10 Charty základných práv Európskej únie a s článkom 46 ods. 3 smernice 2013/32/EÚ, že za okolností, o aké ide vo veci samej, sa vyhodnotenie skutočností a okolností môže uskutočniť len pomocou vyhlásení, ktoré podal, a dôkazov, ktoré predložil žiadateľ, ale je prípustné požadovať preukázanie chýbajúcich zložiek, ktoré zahŕňa pojem náboženstvo v zmysle článku 10 ods. 1 písm. b) smernice, keď:
– by sa bez týchto informácií považovala žiadosť o medzinárodnú ochranu za neopodstatnenú v zmysle článku 32 v spojení s článkom 31 ods. 8 písm. e) smernice 2013/32 a
– podľa vnútroštátneho práva sa stanovuje, že príslušný orgán musí zistiť všetky skutočnosti, ktoré sú relevantné pre posúdenie žiadosti o medzinárodnú ochranu, a súd v prípade napadnutia rozhodnutia o nepriznaní musí upozorniť na to, že príslušná osoba neponúkla a nepredložila žiadne dôkazy?“
O prejudiciálnych otázkach
O prvej a druhej otázke
38 Najskôr treba uviesť, že v odôvodnení návrhu na začatie prejudiciálneho konania vnútroštátny súd vysvetľuje, že žaloba, o ktorej rozhoduje, bola podaná proti rozhodnutiu, ktorým DAB vecne zamietol žiadosť o medzinárodnú ochranu, ktorú podal pán Fathi.
39 V tejto súvislosti zdôrazňuje, že po podaní tejto žiadosti bola táto žiadosť zaznamenaná a pán Fathi bol dvakrát osobne vypočutý. Dodáva, že z formálneho hľadiska bolo prijaté len jedno vecné rozhodnutie o jeho žiadosti o medzinárodnú ochranu a že nebolo vydané žiadne výslovné rozhodnutie na základe článku 3 ods. 1 nariadenia Dublin III, ktoré by uvádzalo, že Bulharská republika posúdila uvedenú žiadosť v postavení štátu, ktorý je určený ako zodpovedný podľa kritérií uvedených v kapitole III tohto nariadenia. Pýta sa teda, či sa nariadenie Dublin III uplatňuje na všetky žiadosti o medzinárodnú ochranu podané na území členského štátu alebo jedine na konania o odovzdaní žiadateľov o medzinárodnú ochranu.
40 Uvedený súd v tejto súvislosti vysvetľuje, že v deň, keď pán Fathi podal svoju žiadosť o medzinárodnú ochranu, bolo účinné znenie § 67a ZUB, podľa ktorého sa konanie na určenie členského štátu zodpovedného za posúdenie žiadosti o medzinárodnú ochranu začína rozhodnutím orgánu, pred ktorým sa uskutočňujú pohovory, „ak existujú skutočnosti, ktoré preukazujú, že na posúdenie žiadosti o medzinárodnú ochranu je príslušný iný členský štát Európskej únie“.
41 Ak neexistujú skutočnosti, ktoré by preukazovali, že na posúdenie žiadosti o medzinárodnú ochranu, akú podal pán Fathi, je príslušný iný členský štát Európskej únie, DAB v súlade s § 68 ods. 1 ZUB začne „riadne konanie“ s cieľom vecne rozhodnúť o tejto žiadosti. V tejto súvislosti vnútroštátny súd neuvádza, že by pán Fathi nebol informovaný o začatí uvedeného konania, ani to, že by vzniesol v tejto súvislosti akékoľvek pripomienky.
42 Za týchto okolností je potrebné domnievať sa, že svojou prvou a druhou otázkou, ktoré treba preskúmať spoločne, sa vnútroštátny súd v podstate pýta, či v situácii, ako je tá, o ktorú ide vo veci samej, sa má článok 3 ods. 1 nariadenia Dublin III vykladať v tom zmysle, že bráni tomu, aby orgány členského štátu vecne posudzovali žiadosť o medzinárodnú ochranu v zmysle článku 2 písm. b) tohto nariadenia bez toho, aby predtým prijali výslovné rozhodnutie, ktoré na základe kritérií stanovených týmto nariadením určuje, že tomuto členskému štátu prislúcha zodpovednosť pristúpiť k takémuto posúdeniu.
43 Najskôr treba uviesť, že podľa článku 1 tohto nariadenia toto nariadenie stanovuje kritériá a mechanizmy na určenie členského štátu zodpovedného za posúdenie žiadosti o medzinárodnú ochranu podanú v jednom z členských štátov štátnym príslušníkom tretieho štátu alebo osobou bez štátnej príslušnosti. Článok 2 písm. b) uvedeného nariadenia vymedzuje na účely jeho uplatňovania „žiadosť o medzinárodnú ochranu“ ako žiadosť o medzinárodnú ochranu v zmysle článku 2 písm. h) smernice 2011/95. Podľa tohto posledného uvedeného ustanovenia takáto žiadosť znamená „požiadavku vykonanú štátnym príslušníkom tretej krajiny alebo osobou bez štátneho občianstva o ochranu od členského štátu, o ktorej sa predpokladá, že požaduje postavenie utečenca alebo postavenie doplnkovej ochrany“.
44 V prejednávanej veci z rozhodnutia vnútroštátneho súdu vyplýva, že pán Fathi, štátny príslušník tretieho štátu, sa žiadosťou, ktorú podal a ktorú DAB zamietol, domáhal priznania postavenia utečenca alebo získania humanitárneho štatútu, ktorý zodpovedá štatútu doplnkovej ochrany, ako sú upravené v § 8 a § 9 ZUB. Z toho vyplýva, že ako uviedol generálny advokát v bode 14 svojich návrhov, na žiadosť, ktorú podal pán Fathi, sa ako na žiadosť podanú štátnym príslušníkom tretieho štátu v Bulharsku vzťahuje pôsobnosť tohto nariadenia v súlade s jeho článkom 1.
45 Podľa znenia článku 3 ods. 1 nariadenia Dublin III žiadosť o medzinárodnú ochranu podanú štátnym príslušníkom tretieho štátu alebo osobou bez štátnej príslušnosti na území ktoréhokoľvek z členských štátov v zásade posúdi jeden členský štát, ktorý kritériá uvedené v kapitole III tohto nariadenia označia za zodpovedný. Kapitola IV uvedeného nariadenia presne identifikuje situácie, v ktorých sa môže členský štát považovať za zodpovedný za preskúmanie takejto žiadosti odlišne od týchto kritérií.
46 Okrem toho je členský štát, ktorému bola podaná žiadosť o medzinárodnú ochranu, povinný dodržiavať postupy upravené v kapitole VI toho istého nariadenia s cieľom určiť členský štát zodpovedný za posúdenie tejto žiadosti (pozri v tomto zmysle rozsudok zo 16. februára 2017, C. K. a i., C‑578/16 PPU, EU:C:2017:127, bod 58).
47 Medzi ustanovenia uvedené v kapitole VI nariadenia Dublin III patrí článok 20 ods. 1 tohto nariadenia, ktorý stanovuje, že proces určovania zodpovedného členského štátu v zmysle tohto nariadenia sa začne „čo najskôr po tom, ako je členskému štátu prvýkrát podaná žiadosť o medzinárodnú ochranu“.
48 Mechanizmy, ktoré zaviedlo nariadenie Dublin III s cieľom zhromažďovať potrebné informácie v rámci toho procesu, sa teda majú uplatňovať hneď po podaní žiadosti o medzinárodnú ochranu. Článok 4 ods. 1 tohto nariadenia navyše výslovne stanovuje, že po podaní takejto žiadosti musí byť žiadateľ informovaný najmä o kritériách, na základe ktorých sa určuje zodpovedný členský štát, o organizovaní osobného pohovoru a o možnosti predloženia informácií príslušným orgánom (pozri v tomto zmysle rozsudok z 26. júla 2017, Mengesteab, C‑670/16, EU:C:2017:587, body 86 a 87).
49 Ako uviedol generálny advokát v bode 20 svojich návrhov, v prejednávanej veci z návrhu na začatie prejudiciálneho konania vôbec nevyplýva, že bulharské orgány nestanovili svoju právomoc na základe kritérií stanovených nariadením Dublin III po konštatovaní, že zodpovednosť za posúdenie žiadosti o medzinárodnú ochranu neprislúcha inému členskému štátu na základe § 67a ZUB. Pochybnosti, ktoré v tejto súvislosti vyjadril vnútroštátny súd v návrhu na začatie prejudiciálneho konania, sa totiž týkajú jedine skutočnosti, že príslušný bulharský orgán neprijal žiadne výslovné rozhodnutie po skončení postupu na určenie zodpovedného členského štátu.
50 Pokiaľ ide o otázku, či za okolností, ako sú tie vo veci samej, sa uvedený postup musí zavŕšiť prijatím výslovného rozhodnutia, ktorým sa na základe kritérií stanovených v uvedenom nariadení určí zodpovednosť uvedeného členského štátu za uskutočnenie takéhoto posúdenia, je potrebné ju zodpovedať nielen vzhľadom na znenie článku 3 ods. 1 nariadenia Dublin III, ale tiež vzhľadom na jeho kontext a všeobecnú štruktúru právnej úpravy, ktorej je uvedené ustanovenie súčasťou, ako aj na ciele, ktoré sleduje (rozsudok z 5. júla 2018, X, C‑213/17, EU:C:2018:538, bod 26).
51 Pokiaľ ide po prvé o znenie článku 3 ods. 1 nariadenia Dublin III, treba konštatovať, že uvedené ustanovenie výslovne nestanovuje povinnosť členského štátu, na ktorého území bola podaná žiadosť o medzinárodnú ochranu, výslovne prijať rozhodnutie, ktorým sa určuje jeho vlastná zodpovednosť podľa kritérií stanovených v uvedenom nariadení, ani formu, ktorú by malo mať takéto rozhodnutie.
52 Po druhé, pokiaľ ide o kontext, ktorého je toto ustanovenie súčasťou, najskôr je vhodné uviesť, že článok 3 ods. 1 nariadenia Dublin III je súčasťou jeho kapitoly II, ktorá upravuje základné zásady a záruky uplatňovania tohto nariadenia. Medzi uvedené záruky, ktoré musia byť dodržané členským štátom, ktorý uskutočňuje postup určenia zodpovedného členského štátu, patrí právo žiadateľa na informácie upravené v článku 4 uvedeného nariadenia. Toto právo byť informovaný sa vzťahuje nielen na kritériá určenia zodpovedného členského štátu, hierarchiu takýchto kritérií v jednotlivých štádiách konania a ich trvanie, ale tiež na to, že podanie žiadosti o medzinárodnú ochranu v jednom členskom štáte môže viesť k tomu, že podľa tohto nariadenia sa tento členský štát stane zodpovedným, hoci takáto zodpovednosť nevyplýva z týchto kritérií.
53 Následne článok 17 nariadenia Dublin III s názvom „Ustanovenia o práve vlastného uváženia“ vo svojom odseku 1 výslovne stanovuje, že odchylne od článku 3 ods. 1 tohto nariadenia môže každý členský štát rozhodnúť, že posúdi žiadosť o medzinárodnú ochranu, ktorú mu podal štátny príslušník tretieho štátu, dokonca aj vtedy, keď mu podľa kritérií stanovených v tomto nariadení neprislúcha zodpovednosť za takéto posúdenie, pričom takýto členský štát sa tým stane zodpovedným členským štátom, ktorý preberá povinnosti spojené s touto zodpovednosťou. Súdny dvor v tejto súvislosti uviedol, že cieľom tejto možnosti je umožniť každému členskému štátu, aby v závislosti od politických, humanitárnych alebo praktických aspektov súhlasil s preskúmaním žiadosti o medzinárodnú ochranu, aj keď za ňu nezodpovedá na základe uvedených kritérií (pozri v tomto zmysle rozsudok z 30. mája 2013, Halaf, C‑528/11, EU:C:2013:342, bod 37).
54 Napokon oddiel IV s názvom „Procesné záruky“ v kapitole VI nariadenia Dublin III v prípade prijatia rozhodnutia o odovzdaní žiadateľa stanovuje, aby sa takéto rozhodnutie, ktoré obsahuje aj informácie o dostupných opravných prostriedkoch, oznámilo žiadateľovi. S výnimkou záruk upravených v článkoch 4 a 5 toto nariadenie naproti tomu neobsahuje špecifické procesné záruky pre prípad, ako je ten, o ktorý ide vo veci samej, keď členský štát, ktorý uskutočňuje určenie zodpovedného členského štátu, dospeje k záveru, že nie je potrebné odovzdanie žiadateľa do iného členského štátu vzhľadom na nedostatok údajov o tom, že zodpovednosť za posúdenie tejto žiadosti prislúcha inému členskému štátu a že členský štát, ktorý uskutočňuje uvedené určenie, je na základe kritérií stanovených v uvedenom nariadení zodpovedným za posúdenie žiadosti o medzinárodnú ochranu.
55 Medzi ciele, ktoré sleduje nariadenie Dublin III, patrí po tretie cieľ zavedenia organizačných pravidiel upravujúcich vzťahy medzi členskými štátmi, aby sa určil zodpovedný členský štát, a tiež, ako vyplýva z jeho odôvodnení 4 a 5, aby sa umožnilo rýchle určenie zodpovedného členského štátu, s cieľom zaručiť efektívny prístup k postupom na udelenie medzinárodnej ochrany a neohroziť rýchle vybavovanie žiadostí o medzinárodnú ochranu (pozri v tomto zmysle rozsudok zo 16. februára 2017, C. K. a i., C‑578/16 PPU, EU:C:2017:127, bod 57).
56 Vzhľadom na tieto formulačné, kontextuálne a teleologické okolnosti je potrebné odpovedať na prvú a druhú otázku tak, že v situácii, ako je tá, o ktorú ide vo veci samej, sa má článok 3 ods. 1 nariadenia Dublin III vykladať v tom zmysle, že nebráni tomu, aby orgány členského štátu vecne posudzovali žiadosť o medzinárodnú ochranu v zmysle článku 2 písm. d) tohto nariadenia bez toho, aby predtým prijali výslovné rozhodnutie, ktoré na základe kritérií stanovených týmto nariadením určuje, že tomuto členskému štátu prislúcha zodpovednosť pristúpiť k takémuto posúdeniu.
O tretej otázke
57 Najskôr treba poznamenať, že vnútroštátny súd uvádza, že pán Fathi mu podal žalobu proti rozhodnutiu DAB, ktorým sa vecne zamietla jeho žiadosť o medzinárodnú ochranu, a že má právomoc na preskúmanie uvedené v článku 46 ods. 3 smernice 2013/32. Dodáva, že v zmysle vnútroštátneho práva je povinný posúdiť, či bol dodržaný postup prijatia uvedeného rozhodnutia.
58 Vnútroštátny súd v tejto súvislosti uvádza, že z odôvodnenia 54 smernice 2013/32 vyplýva, že táto smernica sa má uplatňovať na žiadateľov, na ktorých sa vzťahuje nariadenie Dublin III „popri ňom a bez toho, aby boli dotknuté jeho ustanovenia“.
59 Preto sa pýta, či mu ako prvostupňovému súdu, ktorý rozhoduje o žalobe proti rozhodnutiu o odmietnutí poskytnutia medzinárodnej ochrany, prislúcha overiť z úradnej moci dodržanie kritérií a mechanizmov na určenie členského štátu zodpovedného za posúdenie žiadosti o medzinárodnú ochranu, ktoré upravuje nariadenie Dublin III.
60 Za týchto okolností je potrebné domnievať sa, že svojou treťou otázkou sa vnútroštátny súd v podstate pýta, či v situácii, ako je tá, o ktorú ide vo veci samej, sa má článok 46 ods. 3 smernice 2013/32 vykladať v tom zmysle, že v rámci žaloby podanej žiadateľom o medzinárodnú ochranu proti rozhodnutiu, ktorým sa jeho žiadosť o medzinárodnú ochranu vyhlasuje za neopodstatnenú, je príslušný súd členského štátu z úradnej moci povinný preskúmať, či boli správne uplatnené kritériá a mechanizmy na určenie členského štátu zodpovedného za posúdenie uvedenej žiadosti tak, ako ich upravuje nariadenie Dublin III.
61 Ako vyplýva z článku 46 ods. 1 písm. a) smernice 2013/32 v spojení s článkom 2 písm. b) tejto smernice, členské štáty zabezpečia, aby mali žiadatelia o medzinárodnú ochranu právo na účinný opravný prostriedok pred súdom, najmä proti rozhodnutiam, ktorými sa žiadosť o ochranu, ktorú im predložil tento žiadateľ a ktorá sa môže chápať ako žiadosť o priznanie postavenie utečenca alebo žiadosť o poskytnutie doplnkovej ochrany, považuje za neopodstatnenú.
62 Článok 46 ods. 3 tej istej smernice spresňuje obsah práva na účinný opravný prostriedok, ktorý musia mať žiadatelia o medzinárodnú ochranu proti rozhodnutiam o ich žiadosti. Stanovuje pritom, že v záujme dosiahnutia súladu s odsekom 1 tohto článku členské štáty zabezpečia, aby účinný opravný prostriedok zahŕňal posúdenie skutkových aj právnych otázok v plnom rozsahu ex nunc vrátane prípadného posúdenia potrieb medzinárodnej ochrany podľa smernice 2011/95, a to aspoň v rámci konania o opravnom prostriedku pred súdom prvého stupňa.
63 Súdny dvor v tejto súvislosti zdôraznil, že pokiaľ ide o slovné spojenie „zabezpečia, aby účinný opravný prostriedok zahŕňal posúdenie skutkových aj právnych otázok v plnom rozsahu ex nunc“, je na to, aby nestratilo svoj obvyklý význam, potrebné vykladať ho v tom zmysle, že členské štáty sú podľa článku 46 ods. 3 smernice 2013/32 povinné upraviť svoje vnútroštátne právne predpisy takým spôsobom, aby pri rozhodovaní o uvedených opravných prostriedkoch súd posúdil všetky skutkové a právne okolnosti, ktoré mu umožnia vykonať aktualizované posúdenie danej veci (rozsudok z 25. júla 2018, Alheto, C‑585/16, EU:C:2018:584, bod 110).
64 V tejto súvislosti výraz „ex nunc“ zdôrazňuje povinnosť súdu vykonať posúdenie, ktoré prípadne zohľadní nové skutočnosti, ktoré nastali po prijatí rozhodnutia, ktoré je predmetom opravného prostriedku. Slovné spojenie „v plnom rozsahu“ uvedené v článku 46 ods. 3 smernice 2013/32 zase potvrdzuje, že súd je povinný posúdiť skutočnosti, ktoré rozhodujúci orgán zohľadnil alebo mohol zohľadniť (rozsudok z 25. júla 2018, Alheto, C‑585/16, EU:C:2018:584, body 111 a 113).
65 Ako tiež uviedol Súdny dvor, povinnosť stanovená v článku 46 ods. 3 smernice 2013/32 sa má vykladať v kontexte celého konania na posúdenie žiadosti o medzinárodnú ochranu upraveného touto smernicou (pozri v tomto zmysle rozsudok z 26. júla 2017, Sacko, C‑348/16, EU:C:2017:591, bod 42), pričom opravné prostriedky, ktoré sú špecificky upravené v rámci uplatňovania nariadenia Dublin III, sú uvedené v článku 27 tohto nariadenia, čo vyplýva aj z odôvodnenia 19 toho istého nariadenia.
66 Ako pritom vyplýva najmä z odôvodnenia 12 smernice 2013/32, hlavným cieľom tejto smernice je stanoviť ďalšie normy pre konania o poskytovaní a odnímaní medzinárodnej ochrany v členských štátoch.
67 Je nepochybne pravda, že odôvodnenie 54 smernice 2013/32 uvádza, že táto smernica sa má uplatňovať na žiadateľov, na ktorých sa vzťahuje nariadenie Dublin III, a to popri ňom a bez toho, aby boli dotknuté jeho ustanovenia.
68 Z toho však nemožno vyvodiť, že v rámci žaloby, podanej na základe článku 46 ods. 1 smernice 2013/32, žiadateľom o medzinárodnú ochranu proti rozhodnutiu, ktorým sa jeho žiadosť o medzinárodnú ochranu vyhlasuje za neopodstatnenú, je príslušný súd členského štátu z úradnej moci povinný overiť správne uplatnenie kritérií a mechanizmov na určenie členského štátu zodpovedného za posúdenie žiadosti o medzinárodnú ochranu, ktoré upravuje nariadenie Dublin III.
69 Na jednej strane totiž z odôvodnenia 53 smernice 2013/32 výslovne vyplýva, že táto smernica sa nemá uplatňovať na konania medzi členskými štátmi, ktoré upravuje nariadenie Dublin III.
70 Na druhej strane článok 2 písm. d) nariadenia Dublin III stanovuje, že na účely tohto nariadenia „posúdenie žiadosti o medzinárodnú ochranu“ znamená „akékoľvek posúdenie žiadosti o medzinárodnú ochranu, alebo rozhodnutie alebo rozsudok o žiadosti o medzinárodnú ochranu uskutočnené alebo prijaté príslušnými orgánmi v súlade so smernicou [2013/32] a smernicou [2011/95], s výnimkou postupov na určenie zodpovedného členského štátu podľa [uvedeného] nariadenia“.
71 Z toho vyplýva, že ako zdôraznil generálny advokát v bode 38 svojich návrhov, nie je úlohou vnútroštátneho súdu, ktorý rozhoduje o žalobe proti rozhodnutiu prijatému v konaní na posúdenie žiadosti o medzinárodnú ochranu, ako je definované v tomto ustanovení, aby z úradnej moci preskúmal, či bol správne uplatnený postup určenia členského štátu zodpovedného podľa nariadenia Dublin III.
72 Vzhľadom na predchádzajúce úvahy je potrebné odpovedať na tretiu otázku tak, že v situácii, ako je tá, o ktorú ide vo veci samej, sa má článok 46 ods. 3 smernice 2013/32 vykladať v tom zmysle, že v rámci žaloby podanej žiadateľom o medzinárodnú ochranu proti rozhodnutiu, ktorým sa jeho žiadosť o medzinárodnú ochranu vyhlasuje za neopodstatnenú, nie je príslušný súd členského štátu z úradnej moci povinný preskúmať, či kritériá a mechanizmy na určenie členského štátu zodpovedného za posúdenie uvedenej žiadosti, upravené nariadením Dublin III, boli správne uplatnené.
O štvrtej, piatej a siedmej otázke
73 Vo svojom návrhu na začatie prejudiciálneho konania vnútroštátny súd poznamenáva, že žiadateľ o medzinárodnú ochranu dotknutý vo veci samej sa považuje iba za „kresťana“, ale neidentifikuje sa ako člen tradičnej náboženskej komunity, ani nepredložil dôkazy alebo potvrdenia umožňujúce určiť, či a ako praktizuje svoje vierovyznanie. Uvádza tiež, že nie je jednoznačne zrejmé, či si náboženské presvedčenie žiadateľa vyžaduje prejavy úkonov vo verejnej sfére a či sú vyhlásenia žiadateľa dostatočné na to, aby sa osobitné presvedčenie považovalo za náboženstvo v zmysle článku 10 ods. 1 písm. b) smernice 2011/95. Prenasledovateľ by si pritom mohol vytvoriť spojenie medzi žiadateľom o medzinárodnú ochranu a kresťanským náboženstvom iba vzhľadom na verejne prejavené prvky spojené s týmto náboženstvom.
74 Vnútroštátny súd tiež poznamenáva, že článok 32 ods. 2 smernice 2013/32 v spojení s jej článkom 31 ods. 8 písm. e) umožňuje zamietnuť žiadosť o medzinárodnú ochranu ako zjavne neopodstatnenú, ak sú splnené podmienky uvedené v týchto ustanoveniach. Domnieva sa však, že nevyjasnenie relevantných okolností, ktoré vedú k tomu, že žiadosť o medzinárodnú ochranu sa považuje za zjavne neopodstatnenú, nemôže byť výsledkom procesnej nečinnosti správneho orgánu.
75 V prejednávanej veci sa však na skutočnosti umožňujúce určiť prvky tvoriace pojem „náboženstvo“ v zmysle článku 10 ods. 1 písm. b) smernice 2011/95 vzťahuje právo na ochranu súkromia. Súdny dvor vylúčil, aby sa v rámci žiadostí o medzinárodnú ochranu mohol vyžadovať dôkaz o určitých aspektoch, ktoré patria do súkromného života. Preto je potrebné spresniť, či je prípustné pýtať sa žiadateľa v rámci posúdenia jeho žiadosti na prejavy jeho presvedčenia alebo na jeho správanie vzhľadom na náboženstvo, ktorým odôvodňuje svoju žiadosť o medzinárodnú ochranu.
76 Za týchto okolností je potrebné domnievať sa, že svojou štvrtou, piatou a siedmou otázkou sa vnútroštátny súd v podstate pýta, či sa má článok 10 ods. 1 písm. b) smernice 2011/95 vykladať v tom zmysle, že žiadateľ o medzinárodnú ochranu, ktorý uvádza na podporu svojej žiadosti riziko prenasledovania z dôvodov spojených s náboženstvom, musí na podporu svojich tvrdení týkajúcich sa náboženského presvedčenia predložiť vyhlásenia alebo dodať dokumenty k všetkým prvkom pojmu „náboženstvo“, ktorý je uvedený v tomto ustanovení.
77 Podľa znenia článku 10 ods. 1 písm. b) smernice 2011/95 „členské štáty zohľadnia pri posudzovaní dôvodov pre prenasledovanie tieto prvky:… pojem náboženstvo bude zahŕňať najmä zastávanie teistického, neteistického a ateistického presvedčenia, účasť alebo zdržanie sa oficiálnych bohoslužieb v súkromí alebo na verejnosti, sám alebo v spoločnosti iných, iné náboženské úkony alebo prejavy názoru alebo formy osobného alebo spoločného postoja, ktorý je založený na náboženskom presvedčení alebo ktorý je ním nariadený“.
78 Súdny dvor už mal príležitosť zdôrazniť, že pokiaľ ide o výklad smernice 2004/83, toto ustanovenie poskytuje širokú definíciu pojmu „náboženstvo“, pričom zahŕňa všetky jeho zložky, či už verejné alebo súkromné, kolektívne alebo individuálne (pozri v tomto zmysle rozsudok z 5. septembra 2012, Y a Z, C‑71/11 a C‑99/11, EU:C:2012:518, bod 63).
79 V tejto súvislosti zo znenia tohto ustanovenia a najmä z použitia výrazu „najmä“ jasne vyplýva, že definícia pojmu „náboženstvo“, ktoré obsahuje, poskytuje iba neúplný zoznam prvkov, ktoré môžu charakterizovať tento pojem v súvislosti so žiadosťou o medzinárodnú ochranu založenou na obave pred prenasledovaním z dôvodu náboženstva.
80 Ako vyplýva z tejto definície, pojem „náboženstvo“ predovšetkým zahŕňa na jednej strane teistické, neteistické alebo ateistické presvedčenie, čo vzhľadom na všeobecnosť použitých výrazov zdôrazňuje, že sa vzťahuje tak na „tradičné“ náboženstvá, ako aj na iné presvedčenia, a na druhej strane zúčastňovanie sa, osamote alebo v spoločenstve, alebo nezúčastňovanie sa na náboženských obradoch, čo znamená, že chýbajúca príslušnosť k náboženskému spoločenstvu sama osebe nemôže byť rozhodujúca pri posudzovaní tohto pojmu.
81 Pokiaľ ide okrem iného o pojem „náboženské vyznanie“ uvedený v článku 10 Charty základných práv Európskej únie (ďalej len „Charta“), ktorá ako vyplýva z odôvodnenia 16 smernice 2011/95, sa musí takisto zohľadniť pri výklade tejto smernice, Súdny dvor zdôraznil širšie poňatie tohto pojmu, ktorý môže pokrývať jednak forum internum, čiže vieru ako takú, a jednak forum externum, čiže verejný prejav náboženskej viery v takej alebo onakej forme (pozri v tomto zmysle rozsudky z 29. mája 2018, Liga van Moskeeën en Islamitische Organisaties Provincie Antwerpen a i., C‑426/16, EU:C:2018:335, bod 44, ako aj z 10. júla 2018, Jehovan todistajat, C‑25/17, EU:C:2018:551, bod 47 a citovanú judikatúru).
82 Vzhľadom na tieto skutočnosti nemožno vyžadovať od žiadateľa o medzinárodnú ochranu, ktorý uvádza riziko prenasledovania z dôvodov spojených s náboženstvom, aby na dokázanie svojho náboženského presvedčenia robil vyhlásenia alebo predkladal dokumenty týkajúce sa každého z prvkov, na ktoré sa vzťahuje článok 10 ods. 1 písm. b) smernice 2011/95.
83 Ako totiž tiež uviedol generálny advokát v bodoch 43 a 44 svojich návrhov, úkony, pri ktorých hrozí, že sa ich orgány štátu pôvodu dopustia voči žiadateľovi z dôvodov spojených s náboženstvom v prípade jeho návratu do tejto krajiny, sa musia posudzovať podľa svojej závažnosti. Z pohľadu tohto kritéria sa teda môžu považovať za „prenasledovanie“ bez toho, aby ohrozovali každý jeden z prvkov pojmu náboženstvo.
84 Je však dôležité, aby žiadateľ riadne podložil svoje tvrdenia týkajúce sa uvádzanej zmeny náboženského vyznania, keďže vyhlásenia týkajúce sa náboženského presvedčenia alebo príslušnosti k náboženskému spoločenstvu predstavujú len východiskový bod v procese preskúmania skutočností a okolností, uvedeného v článku 4 smernice 2011/95 (pozri analogicky rozsudky z 2. decembra 2014, A a i., C‑148/13 až C‑150/13, EU:C:2014:2406, bod 49, ako aj z 25. januára 2018, F, C‑473/16, EU:C:2018:36, bod 28).
85 V tejto súvislosti zo samotného znenia článku 4 ods. 1 tejto smernice vyplýva, že členské štáty môžu považovať za povinnosť žiadateľa predložiť čo možno najskôr všetky dôkazy potrebné na zdôvodnenie žiadosti o medzinárodnú ochranu (pozri analogicky rozsudok z 2. decembra 2014, A a i., C‑148/13 až C‑150/13, EU:C:2014:2406, bod 50).
86 Ak v rámci overení vykonávaných príslušnými orgánmi na základe článku 4 uvedenej smernice nie sú niektoré aspekty vyhlásení žiadateľa o medzinárodnú ochranu podložené písomnými alebo inými dôkazmi, tieto aspekty možno zohľadniť len vtedy, ak sú splnené kumulatívne podmienky stanovené v článku 4 ods. 5 písm. a) až e) tej istej smernice.
87 Medzi tieto podmienky patrí jednak skutočnosť, že vyhlásenia žiadateľa sú uznané za logické a prijateľné a nie sú v rozpore s dostupnými osobitnými a všeobecnými informáciami týkajúcimi sa prípadu žiadateľa, ako aj okolnosť, že bola preukázaná všeobecná dôveryhodnosť žiadateľa (pozri v tomto zmysle rozsudok z 25. januára 2018, F, C‑473/16, EU:C:2018:36, bod 33). Príslušné orgány musia v prípade potreby tiež zohľadniť poskytnuté vysvetlenia, pokiaľ ide o nedostatok dôkazov a všeobecnú dôveryhodnosť žiadateľa (rozsudok z 25. januára 2018, F, C‑473/16, EU:C:2018:36, bod 41 a citovaná judikatúra).
88 Ako zdôraznil generálny advokát v bode 47 svojich návrhov, v rámci žiadosti o medzinárodnú ochranu na základe obavy z prenasledovania z náboženských dôvodov je potrebné zohľadniť okrem individuálneho postavenia a osobnej situácie žiadateľa najmä jeho presvedčenie týkajúce sa náboženstva a okolnosti jeho nadobudnutia, spôsob, akým vníma svoju vieru alebo svoj ateizmus, ako podľa nich žije, jeho vzťah k doktrinálnym, rituálnym alebo normatívnym aspektom náboženstva, o ktorom uvádza, že k nemu patrí, alebo od ktorého sa chce odchýliť, či má prípadne špecifickú úlohu pri prenášaní svojej viery, ako aj vzájomné pôsobenie medzi náboženskými faktormi a faktormi identity, etnickými faktormi alebo pohlavím.
89 Pokiaľ ide napokon o pochybnosti vyslovené vnútroštátnym súdom v súvislosti s možnosťou predložiť v rámci žiadostí o medzinárodnú ochranu dôkazy o určitých aspektoch spojených so súkromným životom, treba uviesť, že hoci v rozsudku z 2. decembra 2014, A a i. (C‑148/13 až C‑150/13, EU:C:2014:2406), Súdny dvor nepochybne uviedol, že spôsoby, akými príslušné orgány posúdia vyhlásenia a písomné alebo iné dôkazy predložené na podporu takýchto žiadostí, musia byť v súlade s právom na rešpektovanie súkromného a rodinného života, uvedený rozsudok sa výslovne týkal podrobných výsluchov o sexuálnych praktikách žiadateľa, ktoré konkrétne patria do intímnej sféry jednotlivca. Vnútroštátny súd však žiadnym spôsobom neuvádza podobné úvahy v rámci sporu vo veci samej.
90 Vzhľadom na predchádzajúce úvahy je potrebné odpovedať na štvrtú, piatu a siedmu prejudiciálnu otázku tak, že článok 10 ods. 1 písm. b) smernice 2011/95 sa má vykladať v tom zmysle, že žiadateľ o medzinárodnú ochranu, ktorý uvádza na podporu svojej žiadosti riziko prenasledovania z dôvodov spojených s náboženstvom, nemusí na podporu svojich tvrdení týkajúcich sa náboženského presvedčenia predložiť vyhlásenia alebo dodať dokumenty ku všetkým prvkom pojmu „náboženstvo“, ktorý je uvedený v tomto ustanovení. Žiadateľovi však prislúcha podložiť uvedené tvrdenia dôveryhodným spôsobom, predložením dôkazov, ktoré umožnia príslušnému orgánu uistiť sa o ich pravdivosti.
O šiestej otázke
91 Vnútroštátny súd uvádza, že podľa informácií, ktoré mu boli predložené, „islamský zákon o odpadlíctve od viery“ (zákon o zrieknutí sa viery) v Iráne stanovuje pre iránskych občanov trest smrti za zmenu vierovyznania ako za prozelytizmus, „nepriateľstvo voči Bohu“ a „urážku proroka“. Dodáva, že hoci takáto právna úprava sa výslovne nezameriava na kresťanstvo, osoby, ktoré zmenili svoje vierovyznanie na kresťanské, boli v Iráne odsúdené na jeden rok odňatia slobody a dva roky zákazu opustiť štátne územie. Vo veci samej pritom žiadosť o medzinárodnú ochranu, ktorú podal pán Fathi, bola odôvodnená prenasledovaním, ktorého bol údajne obeťou z dôvodu takejto zmeny vierovyznania.
92 Za týchto okolností je potrebné domnievať sa, že svojou šiestou otázkou sa vnútroštátny súd v podstate pýta, či sa má článok 9 ods. 1 a 2 smernice 2011/95 vykladať v tom zmysle, že zákaz konania, ktoré je v rozpore so štátnym náboženstvom štátu pôvodu žiadateľa o medzinárodnú ochranu, pod hrozbou trestu smrti alebo trestu odňatia slobody, môže predstavovať „prenasledovanie“ v zmysle tohto článku.
93 Podľa znenia článku 9 ods. 1 smernice 2011/95 platí, že na to, aby sa čin považoval za „prenasledovanie“ v zmysle článku 1 oddielu A Ženevského dohovoru, musí byť svojou povahou dostatočne závažný alebo opakovaný, aby predstavoval závažné porušovanie základných ľudských práv, najmä práv, na ktoré sa nevzťahuje výnimka podľa článku 15 ods. 2 EDĽP, alebo musí byť zoskupením rozličných opatrení vrátane porušovania ľudských práv, ktoré sú dostatočne závažné na to, aby mali na jednotlivca rovnaký vplyv. Podľa článku 9 ods. 2 písm. b) a c) tejto smernice „činy prenasledovania“ v zmysle odseku 1 tohto článku môžu mať formu „zákonných, správnych, policajných a/alebo súdnych opatrení, ktoré sú samotné diskriminačné alebo ktoré sú vykonávané diskriminačným spôsobom“ a „stíhania alebo potrestania, ktoré je neúmerné alebo diskriminačné“.
94 Ako uviedol Súdny dvor, zo znenia článku 9 ods. 1 uvedenej smernice vyplýva, že na to, aby sa dotknuté činy mohli považovať za prenasledovanie, je potrebná existencia „závažného porušovania“ slobody vierovyznania postihujúca dotknutú osobu značným spôsobom (rozsudok z 5. septembra 2012, Y a Z, C‑71/11 a C‑99/11, EU:C:2012:518, bod 59).
95 Táto požiadavka je naplnená vtedy, keď žiadateľovi o medzinárodnú ochranu z dôvodu výkonu tejto slobody v štáte jeho pôvodu hrozí skutočné riziko, najmä že bude prenasledovaný alebo že bude zo strany jedného z aktérov uvedených v článku 6 tej istej smernice predmetom neľudského alebo ponižujúceho zaobchádzania alebo trestania (pozri v tomto zmysle rozsudok z 5. septembra 2012, Y a Z, C‑71/11 a C‑99/11, EU:C:2012:518, bod 67).
96 V prejednávanej veci treba usudzovať, že skutočnosť, že právna úprava, ako je zákon o odpadlíctve od viery dotknutý vo veci samej, stanovuje trest smrti alebo trest odňatia slobody, môže sama osebe predstavovať „čin prenasledovania“ v zmysle článku 9 ods. 1 smernice 2011/95, pokiaľ by sa v štáte pôvodu, ktorý prijal takúto právnu úpravu, skutočne uplatňovalo takéto potrestanie (pozri analogicky rozsudok zo 7. novembra 2013, X a i., C‑199/12 až C‑201/12, EU:C:2013:720, bod 56).
97 Takýto trest totiž predstavuje potrestanie, ktoré je neúmerné alebo diskriminačné v zmysle článku 9 ods. 2 písm. c) tejto smernice (pozri analogicky rozsudok zo 7. novembra 2013, X a i., C‑199/12 až C‑201/12, EU:C:2013:720, bod 57).
98 Ako v podstate uviedol generálny advokát v bode 61 svojich návrhov, vo veciach týkajúcich sa kriminalizácie konaní spojených s výkonom slobody vierovyznania prislúcha orgánom členských štátov, ktoré majú právomoc na posúdenie žiadostí o medzinárodnú ochranu, aby na základe vyhlásení žiadateľa a dokumentov, ktoré prípadne predloží, alebo na základe akejkoľvek informácie pochádzajúcej zo spoľahlivých zdrojov určili, či sa v štáte pôvodu žiadateľa v praxi uplatňuje trest smrti alebo trest odňatia slobody stanovený takouto právnou úpravou. Práve s prihliadnutím na tieto informácie prislúcha vnútroštátnym orgánom rozhodnúť, či sa treba domnievať, že žiadateľ sa naozaj dôvodne obáva, že v prípade návratu do svojej krajiny pôvodu bude prenasledovaný (pozri analogicky rozsudok zo 7. novembra 2013, X a i., C‑199/12 až C‑201/12, EU:C:2013:720, body 59 a 60).
99 Otázka nastolená vnútroštátnym súdom, či sa v štáte pôvodu takto trestaný zákaz považuje za nevyhnutný na ochranu verejného poriadku alebo ochranu práv a slobôd iných, je irelevantná. Pri posudzovaní žiadosti o priznanie postavenia utečenca musí príslušný orgán určiť, či existuje opodstatnená obava z prenasledovania v zmysle uvedenom v smernici 2011/95, pričom nezáleží na tom, či opatrenie v štáte pôvodu, z ktorého vychádza toto riziko prenasledovania, sa týka alebo netýka verejného poriadku alebo práv a slobôd v tomto štáte.
100 Ďalej pokiaľ ide o články 10 a 18 Charty, ktoré takisto uvádza vnútroštátny súd, stačí poznamenať, že tieto ustanovenia neprinášajú v rámci odpovede na túto prejudiciálnu otázku žiadne ďalšie konkrétne usmernenie.
101 Vzhľadom na predchádzajúce úvahy je potrebné odpovedať na šiestu otázku tak, že článok 9 ods. 1 a 2 smernice 2011/95 sa má vykladať v tom zmysle, že zákaz konania, ktoré je v rozpore so štátnym náboženstvom štátu pôvodu žiadateľa o medzinárodnú ochranu, pod hrozbou trestu smrti alebo trestu odňatia slobody, môže predstavovať „prenasledovanie“ v zmysle tohto článku, pokiaľ je tento zákaz v praxi sprevádzaný takýmito trestami zo strany orgánov tohto štátu, čo musí overiť vnútroštátny súd.
O trovách
102 Vzhľadom na to, že konanie pred Súdnym dvorom má vo vzťahu k účastníkom konania vo veci samej incidenčný charakter a bolo začaté v súvislosti s prekážkou postupu v konaní pred vnútroštátnym súdom, o trovách konania rozhodne tento vnútroštátny súd. Iné trovy konania, ktoré vznikli v súvislosti s predložením pripomienok Súdnemu dvoru a nie sú trovami uvedených účastníkov konania, nemôžu byť nahradené.
Z týchto dôvodov Súdny dvor (druhá komora) rozhodol takto:
1. Článok 3 ods. 1 nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) č. 604/2013 z 26. júna 2013, ktorým sa stanovujú kritériá a mechanizmy na určenie členského štátu zodpovedného za posúdenie žiadosti o medzinárodnú ochranu podanej štátnym príslušníkom tretej krajiny alebo osobou bez štátnej príslušnosti v jednom z členských štátov, sa má v situácii, ako je tá, o ktorú ide vo veci samej, vykladať v tom zmysle, že nebráni tomu, aby orgány členského štátu vecne posudzovali žiadosť o medzinárodnú ochranu v zmysle článku 2 písm. d) tohto nariadenia bez toho, aby predtým prijali výslovné rozhodnutie, ktoré na základe kritérií stanovených týmto nariadením určuje, že tomuto členskému štátu prislúcha zodpovednosť pristúpiť k takémuto posúdeniu.
2. Článok 46 ods. 3 smernice Európskeho parlamentu a Rady 2013/32/EÚ z 26. júna 2013 o spoločných konaniach o poskytovaní a odnímaní medzinárodnej ochrany sa má v situácii, ako je tá, o ktorú ide vo veci samej, vykladať v tom zmysle, že v rámci žaloby podanej žiadateľom o medzinárodnú ochranu proti rozhodnutiu, ktorým sa jeho žiadosť o medzinárodnú ochranu vyhlasuje za neopodstatnenú, nie je príslušný súd členského štátu z úradnej moci povinný preskúmať, či kritériá a mechanizmy na určenie členského štátu zodpovedného za posúdenie uvedenej žiadosti upravené nariadením č. 604/2013, boli správne uplatnené.
3. Článok 10 ods. 1 písm. b) smernice Európskeho parlamentu a Rady 2011/95/EÚ z 13. decembra 2011 o normách pre oprávnenie štátnych príslušníkov tretej krajiny alebo osôb bez štátneho občianstva mať postavenie medzinárodnej ochrany, o jednotnom postavení utečencov alebo osôb oprávnených na doplnkovú ochranu a o obsahu poskytovanej ochrany sa má vykladať v tom zmysle, že žiadateľ o medzinárodnú ochranu, ktorý uvádza na podporu svojej žiadosti riziko prenasledovania z dôvodov spojených s náboženstvom, nemusí na podporu svojich tvrdení týkajúcich sa náboženského presvedčenia predložiť vyhlásenia alebo dodať dokumenty ku všetkým prvkom pojmu „náboženstvo“, ktorý je uvedený v tomto ustanovení. Žiadateľovi však prislúcha podložiť uvedené tvrdenia dôveryhodným spôsobom, predložením dôkazov, ktoré umožnia príslušnému orgánu uistiť sa o ich pravdivosti.
4. Článok 9 ods. 1 a 2 smernice 2011/95 sa má vykladať v tom zmysle, že zákaz konania, ktoré je v rozpore so štátnym náboženstvom štátu pôvodu žiadateľa o medzinárodnú ochranu, pod hrozbou trestu smrti alebo trestu odňatia slobody, môže predstavovať „prenasledovanie“ v zmysle tohto článku, pokiaľ je tento zákaz v praxi sprevádzaný takýmito trestami zo strany orgánov tohto štátu, čo musí overiť vnútroštátny súd.
Podpisy