ROZSUDOK SÚDU PRE VEREJNÚ SLUŽBU
EURÓPSKEJ ÚNIE (druhá komora)
z 10. júla 2014 (*)
„Verejná služba – Zamestnanci EIB – Psychické obťažovanie – Vyšetrovacie konanie – Rozhodnutie prezidenta nepokračovať v riešení sťažnosti – Stanovisko vyšetrovacieho výboru – Nesprávna definícia psychického obťažovania – Úmyselný charakter konania – Zistenie existencie konania a prejavov psychického obťažovania – Hľadanie príčinnej súvislosti – Neexistencia – Nezrovnalosti v stanovisku vyšetrovacieho výboru – Zjavne nesprávne posúdenie – Nesprávny služobný postup – Povinnosť dôverného zaobchádzania – Ochrana osobných údajov – Žaloba o náhradu škody“
Vo veci F‑103/11,
ktorej predmetom je žaloba podaná podľa článku 270 ZFEÚ,
CG, zamestnankyňa Európskej investičnej banky, s bydliskom v Sandweileri (Luxembursko), v zastúpení: pôvodne N. Thieltgen, neskôr J.‑N. Louis a D. de Abreu Caldas, avocats,
žalobkyňa,
ktorú v konaní podporuje:
európsky dozorný úradník pre ochranu údajov (CEPD), v zastúpení: pôvodne I. Chatelier a H. Kranenborg, neskôr I. Chatelier a A. Buchta, splnomocnení zástupcovia,
vedľajší účastník konania,
proti
Európskej investičnej banke (EIB), v zastúpení: G. Nuvoli a T. Gilliams, splnomocnení zástupcovia, za právnej pomoci A. Dal Ferro, avocat,
žalovanej,
SÚD PRE VEREJNÚ SLUŽBU (druhá komora),
v zložení: predsedníčka komory M. I. Rofes i Pujol (spravodajkyňa), sudcovia K. Bradley a J. Svenningsen,
tajomník: J. Tomac, referent,
so zreteľom na písomnú časť konania a po pojednávaní zo 6. marca 2014,
vyhlásil tento
Rozsudok
1 Svojou žalobou doručenou do kancelárie Súdu pre verejnú službu 11. októbra 2011 CG navrhuje, aby Súd pre verejnú službu zrušil rozhodnutie prezidenta Európskej investičnej banky (ďalej len „Banka“) z 27. júla 2011 nepokračovať v riešení jej sťažnosti týkajúcej sa psychického obťažovania a zaviazal Banku na náhradu majetkovej a nemajetkovej ujmy, ktorú údajne utrpela z dôvodu nezákonnosti rozhodnutia z 27. júla 2011, údajne spôsobeného psychického obťažovania a nesprávneho služobného postupu pripísateľného Banke.
Právny rámec
2 Z článku 308 ZFEÚ vyplýva, že štatút Banky je stanovený v protokole, ktorý je pripojený k tejto Zmluve a k Zmluve o EÚ, ktorých je neoddeliteľnou súčasťou.
3 Článok 7 ods. 3 písm. h) protokolu č. 5 o štatúte Banky stanovuje, že Rada guvernérov schvaľuje rokovací poriadok Banky. Tento rokovací poriadok bol prijatý 4. decembra 1958 a bol niekoľkokrát zmenený. Stanovuje, že poriadky týkajúce sa zamestnancov Banky prijíma správna rada.
4 Dňa 20. apríla 1960 správna rada prijala poriadok zamestnancov Banky. Článok 14 poriadku zamestnancov v znení uplatniteľnom na spor vo veci samej stanovuje, že zamestnanci Banky sa rozdeľujú na tri kategórie zamestnancov, a to v závislosti od funkcie, ktorú vykonávajú: prvá kategória sa týka vedúcich zamestnancov a zahŕňa dve funkcie, funkciu „vedúci zamestnanec“ a „funkciu C“; druhá kategória sa týka koncepčných zamestnancov a zahŕňa tri funkcie, „funkciu D“, „funkciu E“ a „funkciu F“; tretia kategória sa týka výkonných pracovníkov a skladá sa zo štyroch funkcií.
5 Článok 41 poriadku zamestnancov stanovuje:
„O všetkých sporoch osobnej povahy medzi Bankou a jej zamestnancami rozhoduje Súdny dvor [Európskej únie].
…“
6 Etický kódex pre zamestnancov Banky, v znení prijatom správnou radou Banky 1. augusta 2006 (ďalej len „etický kódex“) vo svojom článku 3.6 nazvanom „Dôstojnosť v zamestnaní“ stanovuje:
„Nepripúšťa sa žiadna forma obťažovania alebo zastrašovania. V súlade s politikou Banky v oblasti dôstojnosti v zamestnaní sa môže každá obeť obťažovania alebo zastrašovania obrátiť na riaditeľa [oddelenia ľudských zdrojov] bez toho, aby jej to mohlo byť vytýkané. Banka má voči dotknutej osobe povinnosť starostlivosti a je povinná ponúknuť jej svoju podporu.
3.6.1 Psychické obťažovanie
Ide o opakovanie nepriateľských alebo nevhodných návrhov, postojov alebo konaní, vyjadrených alebo prejavených jedným alebo viacerými zamestnancami voči inému zamestnancovi, ktoré pretrváva počas dostatočne dlhého obdobia. Za psychické obťažovanie sa nepovažuje nezdvorilá poznámka alebo hádka v zlosti prenesenými nepríjemnými slovnými prejavmi. Naopak pravidelné návaly zlosti, šikanovanie, nezdvorilé alebo zraňujúce poznámky, ktoré sa pravidelne opakujú počas týždňov a mesiacov, nepochybne svedčia o obťažovaní v zamestnaní.
…“
7 V roku 2003 Banka prijala politiku v oblasti dôstojnosti v zamestnaní uvedenú v článku 3.6 etického kódexu (ďalej len „politika“). Článok 2.1 politiky nazvaný „Definície: o čo ide v prípade obťažovania a zastrašovania?“ stanovuje:
„[Etický kódex] stanovuje v bode 3.6, že obťažovanie je neprípustné a uvádza niekoľko definícií obťažovania. Neexistuje jednotná definícia obťažovania, lebo obťažovanie a zastrašovanie môže existovať v mnohých formách. K ich psychickým alebo slovným prejavom dochádza zvyčajne počas určitého obdobia, hoci sa môžu vyskytnúť jednotlivé závažné incidenty. Nie je relevantné, či je predmetné správanie úmyselné alebo nie. Rozhodujúce je, že obťažovanie a zastrašovanie predstavuje nežiaduce a neprípustné správanie, ktoré poškodzuje sebaúctu a sebavedomie osoby, voči ktorej je namierené.
…“
8 Politika upravuje dva interné postupy riešenia prípadov obťažovania a zastrašovania, a to jednak neformálne konanie, v rámci ktorého sa dotknutý zamestnanec snaží urovnať problém zmierom, a jednak formálne vyšetrovacie konanie, v rámci ktorého oficiálne podá sťažnosť, ktorú vyšetruje vyšetrovací výbor zložený z troch osôb. Tento vyšetrovací výbor je poverený vedením objektívneho a nezávislého vyšetrovania a predložením stanoviska s odôvodneným odporúčaním prezidentovi Banky, ktorý s konečnou platnosťou rozhodne o opatreniach, ktoré treba prijať.
9 Pokiaľ ide o vyšetrovacie konanie, politika stanovuje:
„Zamestnanec ústne alebo písomne oznámi vec [riaditeľovi oddelenia ľudských zdrojov]. Ak sa tento riaditeľ domnieva, že nejde o bezprostredný a jasný prípad uplatnenia disciplinárnych sankcií a s ohľadom na súvisiace okolnosti možno vec považovať za obťažovanie, dotknutý zamestnanec môže začať vyšetrovacie konanie nasledujúcim spôsobom:
1. Oficiálne písomne požiada [riaditeľa oddelenia ľudských zdrojov] o začatie vyšetrovacieho konania a uvedie predmet sťažnosti, ako aj totožnosť údajného obťažovateľa, či obťažovateľov.
2. [Riaditeľ oddelenia ľudských zdrojov] po dohode so zástupcami zamestnancov navrhne prezidentovi [Banky] zloženie výboru a stanoví dátum začatia vyšetrovania, a to najneskôr do 30 kalendárnych dní od doručenia sťažnosti.
3. [Riaditeľ oddelenia ľudských zdrojov] okamžite potvrdí prijatie oznámenia dotknutého zamestnanca, čím mu potvrdí začatie vyšetrovacieho konania. Okrem toho:
a. požiada dotknutého zamestnanca, aby svoju sťažnosť opísal v memorande…,
…
c. oznámi, že po doručení uvedeného memoranda bude údajný obťažovateľ informovaný o predmete sťažnosti a budú mu v tejto súvislosti poskytnuté potrebné informácie, pričom kópia memoranda mu nebude poskytnutá,
…
e. informuje [sťažovateľa], že údajnému obťažovateľovi pripomenie, že sťažovateľ nesmie byť v žiadnom okamihu ovplyvňovaný a že sťažnosť musí byť považovaná oboma stranami za prísne dôvernú (oznámenie, ktoré bude datované a vrátené [riaditeľovi oddelenia ľudských zdrojov] s potvrdením o doručení,
…
4. Po doručení memoranda [sťažovateľa] [riaditeľ oddelenia ľudských zdrojov]:
a. bezodkladne zašle oznámenie údajnému obťažovateľovi s uvedením predmetu sťažnosti a všetkých potrebných informácií a požiada ho, aby mu v lehote [desiatich] dní zaslal ako dôvernú zásielku písomnú odpoveď, ku ktorej môže prípadne pripojiť podporné dokumenty a dôkazy,
…
c. pripomenie údajnému obťažovateľovi, že sťažovateľ nesmie byť v žiadnom okamihu ovplyvňovaný a že sťažnosť musí byť považovaná oboma stranami za prísne dôvernú (oznámenie, ktoré bude datované a vrátené [riaditeľovi oddelenia ľudských zdrojov] s potvrdením o doručení).
…“
10 Pokiaľ ide o výsluch, politika stanovuje nasledujúce:
„Cieľom výsluchu je presne preukázať, k čomu došlo a zhromaždiť dostatok dôkazov, ktoré umožnila vypracovanie odôvodneného odporúčania. …
… Výbor môže zvoliť postup, ktorý považuje za vhodný. Vo všeobecnosti výsluch prebieha formou samostatných pohovorov v nasledujúcom poradí:
– najskôr [sťažovateľ;]
– svedkovia, prípadne uvedení [sťažovateľom;]
– údajný obťažovateľ[;]
– svedkovia prípadne uvedení údajným obťažovateľom[;]
…“
11 Pokiaľ ide o výsledok vyšetrovania, politika stanovuje:
„Po vypočutí všetkých účastníkov a po vykonaní všetkých prípadne potrebných vyšetrovaní by mal byť výbor spôsobilý rozhodovať a navrhnúť odôvodnené odporúčanie. Nemá rozhodovaciu právomoc.
Výbor môže navrhnúť rôzne odporúčania smerujúce k tomu, aby:
…
– bolo začaté disciplinárne konanie [proti údajnému obťažovateľovi].
…“
12 Pokiaľ ide o konečné rozhodnutie prijaté prezidentom Banky, politika stanovuje:
„Rozhodnutie prezidenta [Banky] musí uvádzať opatrenia, ktoré treba prípadne prijať a súvisiaci rozpis; to je možné dosiahnuť napríklad prostredníctvom:
– disciplinárneho konania [proti údajnému obťažovateľovi],
…“
13 Podľa prílohy 1 politiky treba túto politiku vykladať v spojení s etickým kódexom a služobným poriadkom Banky.
Skutkové okolnosti
14 Žalobkyňa začala pracovať pre Banku 16. júla 1998 vo funkcii E kategórie koncepčných zamestnancov.
15 Žalobkyňa bola 1. apríla 2001 povýšená do funkcie D, stupňa 1, kategórie koncepčných zamestnancov.
16 Od 1. júla 2001 do 1. januára 2008 bola žalobkyňa hierarchicky podriadená pánovi Y, a to najskôr v rámci projektu, a potom v rámci Generálneho riaditeľstva (GR) pre riadenie rizík (ďalej len „GR pre riadenie rizík“), lebo zastávala funkciu vedúcej oddelenia kurzových rizík útvaru finančného rizika, ktoré riadil pán Y. Pri výkone svojich funkcií žalobkyňa tiež úzko spolupracovala s pánom X, riaditeľom útvaru kreditného rizika GR pre riadenie rizík.
17 Dňa 1. januára 2008 bola žalobkyňa vymenovaná za vedúcu oddelenia koordinácie v rámci GR pre riadenie rizík a bola povýšená do funkcie C kategórie vedúcich zamestnancov. V tomto období bol priamym nadriadeným pána X, riaditeľa útvaru finančného rizika, a pána Y, riaditeľa útvaru kreditného rizika, ako aj žalobkyne, generálny riaditeľ GR pre riadenie rizík. Ku dňu podania tejto žaloby žalobkyňa stále zastávala toto pracovné miesto.
18 Od 23. januára do 8. marca 2008 bola žalobkyňa na nemocenskej dovolenke a od 9. marca do 28. júla 2008 na materskej dovolenke. Následne čerpala do 12. septembra 2008 riadnu dovolenku.
19 V hodnotiacej správe žalobkyne za rok 2008 hodnotiteľ dospel k záveru, že pracovné výkony žalobkyne splnili všetky očakávania a žalobkyni bol priznaný príplatok.
20 V hodnotiacej správe žalobkyne za prvú polovicu roku 2009 hodnotiteľ dospel k záveru, že pracovný výkon žalobkyne bol veľmi dobrý. Žalobkyni bol zvýšený plat o tri ministupne a boli jej priznané príplatky.
21 Dňa 1. mája 2010 bol generálny riaditeľ GR pre riadenie rizík vymenovaný na iné pracovné miesto v rámci Banky. Pán X bol vymenovaný za povereného generálneho riaditeľa GR pre riadenie rizík, a to počas zvyšnej časti roku 2010 a do 30. marca 2011. Počas tohto obdobia bolo jeho pôvodné pracovné miesto riaditeľa útvaru kreditného rizika dočasne obsadené pánom Z.
22 Žalobkyňa, pán X a pán Y sa všetci traja uchádzali o miesto generálneho riaditeľa GR pre riadenie rizík a žalobkyňa sa uchádzala aj o miesto riaditeľky útvaru kreditného rizika. Žiadnej z týchto kandidatúr pánov X a Y a žalobkyne nebolo vyhovené.
23 Od 4. mája 2010 bola žalobkyňa v dlhodobej pracovnej neschopnosti. Vzhľadom na jej neprítomnosť boli niektoré jej úlohy ako vedúcej oddelenia koordinácie prerozdelené, a to najmä medzi pánov X, Y a Z.
24 Dňa 28. jún 2010 ošetrujúci lekár vystavil na žiadosť žalobkyne potvrdenie, že jej zdravotný stav vyžaduje odpočinok na lôžku, avšak je spôsobilá vykonávať prácu z domu za podmienky, že bude dodržaná poloha v ľahu či v polosede, a to odo dňa vystavenia certifikátu na neurčitú dobu. Na základe tohto potvrdenia žalobkyňa požiadala o povolenie vykonávať prácu z domu, a to v rámci režimu práce na diaľku (teleworking). Banka tejto žiadosti o prácu na diaľku vyhovela, avšak spresnila, že žalobkyňa aj naďalej ostáva osobou, ktorá čerpá nemocenskú dovolenku.
25 Začiatkom septembra 2010 žalobkyňa požiadala lekára pracovného lekárstva Banky o súhlas s tým, aby mohla pol dňa v týždni vykonávať prácu v sídle Banky a pokračovať vo výkone práce v režime práce na diaľku. Tejto žiadosti bolo vyhovené.
26 Dňa 15. decembra 2010 bol vymenovaný nový generálny riaditeľ GR pre riadenie rizík, ktorý nastúpil na toto pracovné miesto 1. apríla 2011.
27 V období od 8. februára do 3. apríla 2011 bolo žalobkyni zo zdravotných dôvodov povolené vykonávať prácu na polovičný pracovný úväzok.
28 Dňa 18. februára 2011 žalobkyňa podala v súlade s politikou žiadosť o začatie vyšetrovacieho konania proti pánom X a Y, pričom predtým sa pokúsila o neformálny postup. Vo svojej žiadosti žalobkyňa tvrdila, že od júna 2010, pokiaľ ide o pána X, a od septembra 2008, pokiaľ ide o pána Y, sa títo páni dopustili voči nej zastrašovania a obťažovania, ktoré spočívalo najmä, po prvé, v dezinformovaní a zadržiavaní informácií, čo viedlo k zníženiu jej pracovnej efektivity; po druhé, v „odstavení“, lebo došlo k zrušeniu a/alebo obmedzeniu jej úloh a zodpovedností; po tretie, v ohováraní na verejnosti, ako aj v ponižovaní na verejnosti a/alebo v súkromí; a, po štvrté, v odstránení z kruhu jej kolegov, lebo bola vylúčená z výmeny informácií súvisiacich s prácou.
29 Banka reagovala na list žalobkyne z 18. februára 2011 listom z 22. februára 2011.
30 Riaditeľ oddelenia ľudských zdrojov listom z 28. februára 2011 informoval žalobkyňu o začatí vyšetrovacieho konania a vyzval ju, aby opísala svoju sťažnosť v memorande. V liste bolo uvedené, že po doručení memoranda budú o predmete sťažnosti informovaní údajní obťažovatelia, že s cieľom zabezpečiť ich právo na obhajobu im bude poskytnutá kópia memoranda, a podľa rovnakej zásady žalobkyňa recipročne získa kópie odpovedí dvoch údajných obťažovateľov. List tiež spresňoval, že údajným obťažovateľom bude pripomenuté, že sťažovateľka nesmie byť v žiadnom okamihu ovplyvňovaná a že sťažnosť musí byť považovaná oboma stranami za prísne dôvernú.
31 Žalobkyňa v memorande zo 14. marca 2011 uviedla akty obťažovania a zastrašovania, ktorých sa voči nej dopustili dvaja údajní obťažovatelia. Dokumenty, ktoré mali dokazovať opodstatnenosť jej sťažnosti, tvorili prílohu tohto memoranda. Viaceré prílohy obsahovali údaje týkajúce sa zdravotného stavu žalobkyne, vrátane lekárskych potvrdení, najmä v súvislosti s jej pracovnou neschopnosťou, a e‑mailovú korešpondenciu.
32 Riaditeľ oddelenia ľudských zdrojov listom zo 16. marca 2011 potvrdil prijatie memoranda zo 14. marca 2011 a informoval žalobkyňu, že toto memorandum bolo v ten istý deň postúpené pánom X a Y. Medzi účastníkmi konania je nesporné, že boli postúpené tiež dokumenty pripojené k memorandu zo 14. marca 2011.
33 Pán X a pán Y odpovedali na memorandum žalobkyne memorandami z 28. marca 2011. Žalobkyni bola poskytnutá kópia týchto memoránd.
34 Od 4. apríla do 8. júla 2011 bola žalobkyňa na nemocenskej dovolenke. Potom začala opäť pracovať na terapeutický polovičný pracovný úväzok a na svoje pracovné miesto sa na plný pracovný úväzok vrátila 1. septembra 2011.
35 Žalobkyňa listom zo 6. apríla 2011 adresovaným riaditeľovi oddelenia ľudských zdrojov napadla poskytnutie úplného znenia jej memoranda zo 14. marca 2011 vrátane jeho príloh údajným obťažovateľom, lebo tieto prílohy obsahovali množstvo dôverných osobných údajov týkajúcich sa najmä jej zdravotného stavu.
36 Riaditeľ oddelenia ľudských zdrojov jej listom z 11. apríla 2011 odpovedal, pričom najmä uviedol, že ustanovenia politiky týkajúce sa vyšetrovacieho konania prechádzajú v oblasti sprístupňovania dokumentov medzi stranami zmenami, ktoré majú zabezpečiť právo na obhajobu a zosúladiť tieto ustanovenia s novými usmerneniami európskeho dozorného úradníka pre ochranu údajov (CEPD).
37 Oddelenie ľudských zdrojov e‑mailmi z 28. apríla 2011 upozornilo oboch údajných obťažovateľov na skutočnosť, že medzi dokumentmi zaslanými 16. marca 2011 sa nachádzajú lekárske správy, ktoré žalobkyňa predložila v rámci vyšetrovacieho konania a požiadalo ich o to, aby s týmito lekárskymi údajmi zachádzali prísne dôverne.
38 Dňa 2. mája 2011 vyšetrovací výbor vymenovaný prezidentom banky vypočul žalobkyňu, ako aj pána X a pána Y.
39 Svedkovia, o ktorých predvolanie žalobkyňa požiadala vyšetrovací výbor, sa až na jednu výnimku odmietli pred výbor dostaviť. Po vypočutí svedkov uvedených pánom X, ako aj osôb, ktoré sa výbor z vlastnej iniciatívy rozhodol predvolať, sa výbor rozhodol netrvať na vypočutí svedkov uvedených žalobkyňou.
40 Dňa 11. júla 2011 vyšetrovací výbor vydal stanovisko (ďalej len „stanovisko vyšetrovacieho výboru“). Pokiaľ ide o pána X, vyšetrovací výbor rozhodol, že „nekonštatuje zneužívajúce alebo úmyselné správanie, ktoré by bolo možné kvalifikovať ako obťažovanie“ a pokiaľ ide o pána Y, po tom, ako konštatoval, že niektoré správania uvedené žalobkyňou boli preukázané, nevyslovil sa k tomu, či tieto správania predstavovali psychické obťažovanie. V uvedenom stanovisku vyšetrovací výbor uviedol radu odporúčaní pre Banku.
41 Listom z 27. júla 2011 prezident Banky informoval žalobkyňu, že vzhľadom na stanovisko vyšetrovacieho výboru sa rozhodol nepokračovať v riešení jej sťažnosti správnou cestou (ďalej len „rozhodnutie z 27. júla 2011“). V tomto liste prezident Banky uviedol, že žalobkyňa sa môže obrátiť na riaditeľa oddelenia ľudských zdrojov, ktorý je pripravený diskutovať s ňou o jej prípadnom preradení k finančnému kontrolórovi Banky.
42 V auguste 2011 v neuvedený deň žalobkyňa podala na CEPD sťažnosť týkajúcu sa zaobchádzania s jej osobnými údajmi v rámci vyšetrovacieho konania oddeleniami Banky. CEPD začal vyšetrovanie, ktoré však 2. februára 2012 prerušil, až kým súd Únie s konečnou platnosťou v tejto veci nerozhodne.
43 Dňa 25. augusta 2011 žalobkyňa adresovala Banke list so žiadosťou o náhradu škody, ktorá jej vznikla v súvislosti s ujmou spôsobenou nezákonnosťou rozhodnutia z 27. júla 2011 a pochybeniami voči jej osobe, ku ktorým dochádzalo od septembra 2008, a ktoré predstavovali nesprávny služobný postup.
44 Prezident Banky listom z 1. septembra 2011 zamietol žiadosť o náhradu škody (ďalej len „rozhodnutie z 1. septembra 2011“).
45 Listom z 21. decembra 2011 prezident Banky požiadal predchádzajúceho generálneho riaditeľa GR pre riadenie rizík, aby preskúmal možnosť preradenia žalobkyne do iného riaditeľstva.
46 Listom z 2. februára 2012 adresovaným CEPD odpovedala Banka na niekoľko otázok, ktoré jej CEPD položil.
Návrhy účastníkov konania a konanie
47 Vo svojej žalobe žalobkyňa navrhuje, aby Súd pre verejnú službu:
– zrušil konečný záver vyšetrovacieho výboru uvedený v jeho stanovisku v rozsahu, v akom konštatuje neexistenciu skutkových okolností, ktoré by bolo možné kvalifikovať ako obťažovanie namierené voči jej osobe,
– zrušil rozhodnutie z 27. júla 2011,
– konštatoval, že bola a je obeťou obťažovania,
– nariadil Banke toto obťažovanie ukončiť,
– zrušil rozhodnutie z 1. septembra 2011,
– konštatoval existenciu nesprávneho služobného postupu pripísateľného Banke,
– určil zodpovednosť Banky, pokiaľ ide o nezákonnosť rozhodnutia z 27. júla 2011, a preukázal obťažovanie, ktorého bola obeťou a nesprávny služobný postup pripísateľný Banke,
– zaviazal Banku na náhradu fyzickej, nemajetkovej a majetkovej ujmy zvýšenej o úroky z omeškania, ktorú utrpela žalobkyňa v minulosti a ktorú utrpí v budúcnosti, a ktorá vyplýva z nezákonnosti rozhodnutia z 27. júla 2011, z psychického obťažovania, ktorého bola obeťou, a z nesprávneho služobného postupu pripísateľného Banke:
– pokiaľ ide o rozhodnutie z 27. júla 2011:
– v súvislosti s majetkovou ujmou z dôvodu ušlej odmeny: 113 100 eur,
– v súvislosti s nemajetkovou ujmou: 50 000 eur,
– pokiaľ ide o psychické obťažovanie, ktorého bola obeťou:
– v súvislosti s majetkovou ujmou z dôvodu straty odmeny a straty služobného postupu: 132 100 eur,
– v súvislosti s nemajetkovou ujmou: 50 000 eur,
– v súvislosti so vzniknutými nákladmi: 13 361,93 eura,
– pokiaľ ide o nesprávny služobný postup pripísateľný Banke:
– v súvislosti s porušením povinnosti dôverného zaobchádzania a ochrany osobných údajov zo strany Banky: 10 000 eur,
– v súvislosti s nesprávnym postupom pri výsluchu svedkov: 40 000 eur,
– ako dôkazný prostriedok nariadil a vypočul svedkov v rozsahu uvedenom v návrhu na vykonanie dôkazov pripojenému k žalobe,
– ako dôkazný prostriedok nariadil vykonanie znaleckého posudku na účely zistenia rozsahu majetkovej a nemajetkovej ujmy vyplývajúcej z nezákonnosti rozhodnutia z 27. júla 2011, psychického obťažovania, ktorého bola obeťou, a nesprávneho služobného postupu Banky, ktorého predmet je podrobnejšie opísaný v návrhu na vykonanie dôkazov pripojenom k žalobe,
– zaviazal Banku na náhradu trov konania.
48 Banka vo svojom vyjadrení k žalobe navrhuje, aby Súd pre verejnú službu:
– zamietol žalobu ako neprípustnú a/alebo nedôvodnú,
– zaviazal žalobkyňu na náhradu trov konania.
49 Listom doručeným do kancelárie Súdu pre verejnú službu 31. januára 2012 CEPD podal návrh na vstup vedľajšieho účastníka do konania na podporu návrhov žalobkyne.
50 Predseda druhej komory Súdu pre verejnú službu uznesením z 24. apríla 2012 vyhovel návrhu na vstup CEPD do konania ako vedľajšieho účastníka konania. Vyjadrenie CEPD ako vedľajšieho účastníka konania bolo podané do kancelárie Súdu pre verejnú službu 1. júna 2012. CEPD v tomto vyjadrení uvádza, že do konania vstupuje ako vedľajší účastník len na podporu tých návrhov žalobkyne, ktoré vyžadujú analýzu pravidiel ochrany údajov ustanovených v nariadení Európskeho parlamentu a Rady (ES) č. 45/2001 z 18. decembra 2000 o ochrane jednotlivcov so zreteľom na spracovanie osobných údajov inštitúciami a orgánmi spoločenstva a o voľnom pohybe takýchto údajov (Ú. v. ES L 8, 2001, s. 1; Mim. vyd. 13/026, s. 102). Žalobkyňa podala svoje pripomienky k vedľajšiemu účastníctvu CEPD 22. júna 2012 a Banka 2. júla 2012. Banka navrhla zamietnuť návrhy CEPD a zaviazať CEPD na náhradu trov konania, ktoré jej vzniknú v súvislosti s jeho vedľajším účastníctvom.
51 Listom z 30. marca 2012 adresovaným Súdu pre verejnú službu sa žalobkyňa sťažovala, že jeden zo zástupcov Banky v prejednávanej veci sa telefonicky spojil s jedným zo svedkov, ktorých žalobkyňa navrhla v návrhu na vykonanie dôkazov pripojenému k jej žalobe, s cieľom zistiť, či hodlá svedčiť pred Súdom pre verejnú službu v jej prospech. Po tomto telefonickom kontakte dotknutá osoba oznámila kolegyni žalobkyne, že nebude svedčiť, lebo sa obáva postihu.
52 Banka predložila svoje pripomienky k listu žalobkyne z 30. marca 2012 listom zo 4. mája 2012.
53 Kancelária Súdu pre verejnú službu listami zo 17. januára 2014 vyzvala účastníkov konania, aby odpovedali na opatrenia na zabezpečenie priebehu konania. Účastníci konania riadne na túto výzvu odpovedali. Žalobkyňa prehodnotila majetkovú ujmu, ktorú údajne utrpela, a uviedla, že dosahuje 218 800 eur.
54 Na pojednávaní žalobkyňa vzala späť prvý a štvrtý návrh. Tiež požiadala Súd pre verejnú službu, aby siedmy a ôsmy návrh prejednal spoločne.
O prípustnosti
I – O treťom žalobnom návrhu smerujúcom ku konštatovaniu obťažovania
55 Žalobkyňa navrhuje, aby Súd pre verejnú službu konštatoval, že bola a je obeťou psychického obťažovania.
56 Z ustálenej judikatúry však vyplýva, že súd Únie nevydáva zásadné konštatovania (rozsudky De Nicola/BEI, T‑120/01 a T‑300/01, EU:T:2004:367, bod 136, a De Nicola/BEI, T‑264/11 P, EU:T:2013:461, bod 63).
57 V dôsledku toho sú návrhy na konštatovanie obťažovania neprípustné a treba ich zamietnuť. Keďže žalobkyňa požiadala Súd pre verejnú službu o vykonanie dokazovania zameraného na výsluch svedkov, ktorý mu má umožniť konštatovať toto obťažovanie, nie je potrebné takéto opatrenia prijať a ani zaujať stanovisko k nesprávnemu postupu pri výsluchu svedkov uvedenému žalobkyňou v jej liste z 30. marca 2012.
II – O piatom žalobnom návrhu smerujúcom k zrušeniu rozhodnutia z 1. septembra 2011
58 Rozhodnutím z 1. septembra 2011 prezident Banky zamietol žiadosť žalobkyne o náhradu škody, ktorý mu adresovala 25. augusta 2011 s cieľom získať náhradu škody, ktorú údajne utrpela v dôsledku nezákonnosti rozhodnutia z 27. júla 2011 a pochybení, ktorých sa Banka dopustila voči jej osobe od septembra 2008 a ktoré predstavovali nesprávny služobný postup.
59 Súd pre verejnú službu konštatuje, že v tejto žalobe žalobkyňa uvádza návrhy na náhradu škody smerujúce k náhrade tej istej škody.
60 Za týchto podmienok netreba samostatne rozhodnúť o návrhoch smerujúcich k zrušeniu rozhodnutia z 1. septembra 2011 (pozri rozsudok Verheyden/Komisia, F‑72/06, EU:F:2009:40, bod 30).
III – O šiestom žalobnom návrhu smerujúcom ku konštatovaniu nesprávneho služobného postupu pripísateľného Banke
61 Žalobkyňa navrhuje, aby Súd pre verejnú službu konštatoval, že Banka sa voči nej vo viacerých smeroch dopustila nesprávneho služobného postupu.
62 Súd pre verejnú službu však uvádza, že žalobkyňa v rámci týchto návrhov na náhradu škody najmä navrhuje, aby Súd pre verejnú službu zaviazal Banku na náhradu škody, ktorá jej bola spôsobená týmto nesprávnym služobným postupom. V dôsledku toho návrhy smerujúce ku konštatovaniu nesprávneho služobného postupu predstavujú samostatné návrhy, ktoré v skutočnosti smerujú k tomu, aby Súd pre verejnú službu uznal dôvodnosť niektorých tvrdení uvedených na podporu jej žaloby o náhradu škody. Z ustálenej judikatúry však vyplýva, že takéto návrhy treba zamietnuť ako neprípustné, lebo Súd pre verejnú službu nemôže podávať právne vyhlásenia (rozsudok A/Komisia, F‑12/09, EU:F:2011:136, bod 83; uznesenie Marcuccio/Komisia, F‑87/07, EU:F:2008:135, bod 36).
63 V dôsledku toho treba návrhy smerujúce ku konštatovaniu nesprávneho služobného postupu pripísateľného Banke zamietnuť ako neprípustné.
O návrhoch na zrušenie a návrhoch na náhradu škody
I – O návrhoch smerujúcich ku zrušeniu rozhodnutia z 27. júla 2011
A – Tvrdenia účastníkov konania
64 Žalobkyňa uvádza, že rozhodnutie z 27. júla 2011 je poznačené zjavne nesprávnym posúdením a má byť zrušené. V tejto súvislosti tvrdí, že stanovisko vyšetrovacieho výboru v prvom rade obsahuje alarmujúce konštatovania, ktoré vyžadovali, aby prezident Banky namiesto odloženia sťažnosti rozhodol o prijatí opatrení na ukončenie obťažovania. V stanovisku vyšetrovacieho výboru bolo zdôraznené, že žalobkyňa bola ohováraná a ponižovaná na verejnosti, izolovaná a vylúčená z kruhu svojich kolegov. Okrem toho, podľa uvedeného stanoviska ju pán Y vedome zbavil jej pracovného miesta. Stanovisko vyšetrovacieho výboru ďalej obsahuje odporúčania, aby bola žalobkyňa vo vlastnom záujem preradená a opätovne zaradená na miesto vedúcej oddelenia, kde dostane skutočnú možnosť pracovného postupu. V dôsledku toho sa žalobkyňa domnieva, že prezident Banky sa dopustil zjavne nesprávneho posúdenia, keď na základe stanoviska vyšetrovacieho výboru prijal rozhodnutie z 27. júla 2011 a tým odmietol, aby bola jej sťažnosť riešená správnou cestou, aby boli prijaté potrebné opatrenia na ukončenie obťažovania, ktorého bola obeťou, aby bola opätovne zaradená na svoje pracovné miesto alebo aby bola preradená na rovnocenné pracovné miesto.
65 Banka odpovedá, že rozhodnutie z 27. júla 2011 nie je v rozpore so stanoviskom vyšetrovacieho výboru, lebo v oboch sa konštatuje neexistencia psychického obťažovania namiereného voči žalobkyni. Okrem toho prezident Banky na základe odporúčaní vyšetrovacieho výboru vyzval žalobkyňu v rozhodnutí z 27. júla 2011, aby zvážila preradenie do iného riaditeľstva Banky.
B – Posúdenie Súdom pre verejnú službu
66 Súdu pre verejnú službu je položená otázka, či sa prezident Banky dopustil zjavne nesprávneho posúdenia, keď s ohľadom na stanovisko vyšetrovacieho výboru prijal rozhodnutie z 27. júla 2011. Pri zachovaní potrebného účinku, ktorý treba priznať voľnej úvahe prezidenta Banky, Súd pre verejnú službu už spresnil, že posúdenie je zjavne nesprávne, ak je ľahko spozorovateľné a môže byť so samozrejmosťou odhalené z hľadiska kritérií, ktorým majú podliehať rozhodnutia predmetného rozhodovacieho orgánu (rozsudok Canga Fano/Rada, F‑104/09, EU:F:2011:29, bod 35, potvrdený v odvolacom konaní rozsudkom Canga Fano/Rada, T‑281/11 P, EU:T:2013:252, bod 127).
67 Súd pre verejnú službu uvádza, že v stanovisku vyšetrovacieho výboru je spresnené, že uvedený výbor „má zistiť, či [žalobkyňa] bola vystavená obťažovaniu a zastrašovaniu zo strany [pánov X a Y], pričom [vyšetrovací výbor] považuje za psychické obťažovanie každé zneužívajúce správanie, ktoré je dlhodobé, opakuje sa alebo je systematické vo forme konania, ústnych prejavov, aktov, gest a písomných prejavov, ktoré sú úmyselné a ktoré poškodzujú osobnosť, dôstojnosť alebo fyzickú, respektíve psychickú integritu osoby“. Vyšetrovací výbor ďalej uvádza, že „kľúčovým prvkom na určenie, či ide o psychické obťažovanie, je zneužívajúce a úmyselné správanie osôb označených sťažovateľom“ a „výhrady [žalobkyne] teda bude analyzovať podľa týchto kritérií“.
68 V tejto súvislosti Súd pre verejnú službu konštatuje, že článok 3.6.1 etického kódexu definuje psychické obťažovanie ako „opakovanie nepriateľských alebo nevhodných návrhov, postojov alebo konaní, vyjadrených alebo prejavených jedným alebo viacerými zamestnancami voči inému zamestnancovi…“. Toto ustanovenie etického kódexu treba vykladať v spojení s politikou, konkrétne s článkom 2.1, ktorý upravuje definíciu obťažovania a podľa ktorého „nie je relevantné, či v danom prípade ide o úmyselné správanie. Rozhodujúce je, že obťažovanie a zastrašovanie je nežiaduce a neprijateľné konanie, ktoré ohrozuje sebaúctu a sebadôveru toho, voči ktorému je namierené.“
69 Z článku 2.1 politiky, vykladaného v spojení s článkom 3.6.1 etického kódexu, tak možno odvodiť dva závery. Na jednej strane musia ústne prejavy, postoje alebo konania uvedené v článku 3.6.1 etického kódexu ohrozovať sebaúctu a sebadôveru obete. Na druhej strane, keďže sa nevyžaduje, aby takéto správanie bolo úmyselné, netreba zisťovať, že tieto ústne prejavy, postoje alebo konania boli uskutočnené s úmyslom ohroziť dôstojnosť osoby. Inak povedané, môže dôjsť k psychickému obťažovaniu bez toho, aby bolo potrebné dokázať, že obťažovateľ mal v úmysle svojimi ústnymi prejavmi, postojmi alebo konaniami úmyselne obeť poškodiť. K psychickému obťažovaniu teda v zmysle článku 2.1 politiky vykladaného v spojení s článkom 3.6.1 etického kódexu dochádza, ak ústne prejavy, postoje alebo konania v momente, keď k nim dôjde, objektívne spôsobia ohrozenie sebaúcty a sebadôvery osoby.
70 Na otázku položenú na pojednávaní týkajúcu sa definície psychického obťažovania Banka odpovedala, že aby mohlo byť správanie považované za psychické obťažovanie v zmysle článku 2.1 politiky vykladaného v spojení s článkom 3.6.1 etického kódexu, musí mať „zneužívajúcu a úmyselnú“ povahu, tak, ako to bolo uvedené vyšetrovacím výborom v jeho stanovisku.
71 Túto odpoveď však nemožno považovať za odôvodnenú, lebo, ako vyplýva z bodu 69 tohto rozsudku, a v súlade s článkom 2.1 politiky, nevyžaduje sa, aby bolo predmetné konanie úmyselné.
72 Banka tiež na pojednávaní tvrdila, že treba rozlišovať medzi „objektívnym“ úmyslom a „subjektívnym“ úmyslom údajného obťažovateľa, a že ak sa v politike uvádza, že otázka, či šlo o úmyselné konanie alebo nešlo, nie je relevantná, naznačuje sa tým len, že sa vyžaduje len „objektívny“ úmysel údajného obťažovateľa, pričom existencia „subjektívneho“ úmyslu z jeho strany nie je nutná. Toto tvrdenie však nemôže obstáť, lebo znenie článku 2.1 politiky takéto rozlišovanie neumožňuje.
73 Vzhľadom na predchádzajúce úvahy treba dospieť k záveru, že pojem psychické obťažovanie použitý v stanovisku vyšetrovacieho výboru a opísaný v bode 67 tohto rozsudku je užší než pojem stanovený v článku 2.1 politiky vykladanom v spojení s článkom 3.6.1 etického kódexu, a preto nie je v súlade s právnou úpravou uplatniteľnou na zamestnancov Banky.
74 V záujme úplnosti Súd pre verejnú službu preskúma, či vyšetrovací výbor napriek tomu, že pracoval s nesprávnym výkladom pojmu psychické obťažovanie, skúmal, či sa páni X a Y skutočne správali tak, ako im žalobkyňa vytýka, aby v prípade kladnej odpovede na túto otázku ďalej posúdil, či toto správanie objektívne spôsobilo ohrozenie psychickej osobnosti žalobkyne, pričom v takom prípade by toto správanie znamenalo obťažovanie.
75 V tomto ohľade Súd pre verejnú službu konštatuje, že niekoľko pasáží stanoviska vyšetrovacieho výboru ukazuje, že vyšetrovací výbor sa obmedzil na zisťovanie, či údajní obťažovatelia zaujali voči žalobkyni „zneužívajúci a úmyselný“ postoj.
76 Vyšetrovací výbor sa domnieva, že pán Y „ je… vnímaný ako ambiciózny muž, ktorý má predstavu o svojej budúcej profesionálnej kariére a ktorého niektorí opisujú ako cestný valec, ktorý ide vpred a príliš nehľadí na vedľajšie škody, ktoré môže spôsobiť“ a nemyslí si, že by „konkrétne [žalobkyňa] bola terčom [pána Y], pričom [pán Y] by mal s veľkou pravdepodobnosťou rovnaký prístup, ak by sa niekto iný nachádzal v rovnakej chvíli v rovnakej situácii ako [žalobkyňa]: bola tam, stala sa prekážkou jeho ambíciám a jej neprítomnosť… zo zdravotných dôvodov čiastočne znemožňovala dobrý výkon práce, a preto mala byť odstránená“.
77 Následne, v rámci návrhov žalobkyne a pokiaľ ide o výhradu formulovanú žalobkyňou týkajúcu sa dezinformovania a zadržiavania informácií, vyšetrovací výbor uvádza, že „berie na vedomie určité nedostatky v informovaní [žalobkyne]“, ale že „išlo skôr o… ľahkomyseľnosť a určitú nedbanlivosť než o zneužívajúci úmysel [voči žalobkyni] s cieľom odstrihnúť ju od toku informácií“.
78 Navyše, pokiaľ ide o výhrady žalobkyne namierené voči údajným obťažovateľom, že ju „odstavili“ zrušením a/alebo obmedzením jej úloh a zodpovedností, vyšetrovací výbor konštatuje opodstatnenosť tejto výhrady, ale uvádza, že „sa nedomnieva, že [pán X] by úmyselne a zneužívajúcim spôsobom prispel k takémuto zhoršeniu situácie [žalobkyne]“ a že sa naopak domnieva, že pán Y „svedomitým spôsobom zaplnil medzery zanechané [žalobkyňou] počas jej neprítomnosti, a že prijal ako ‚súvisiacu škodu‘, že bude zbavená svojich právomocí, aby sa mohla v konečnom dôsledku lepšie uplatniť“.
79 Rovnako, keď vyšetrovací výbor odkazuje na výhradu formulovanú žalobkyňou o verejnom ohováraní, uvádza, že „ponižujúca a poškodzujúca situácia, do ktorej sa [žalobkyňa] mohla dostať, je skôr dôsledkom situácie než zámeru [pána X] a/alebo [pána Y]“.
80 Okrem toho, pokiaľ ide o výhradu formulovanú žalobkyňou o jej vylúčení z okruhu kolegov, vyšetrovací výbor sa domnieva, že toto vylúčenie, „ktoré sa mu zdá skutočné… nie je dôsledkom špecifického úmyselného a zneužívajúceho konania, ktoré by malo za cieľ [žalobkyňu] vylúčiť“.
81 Napokon, časť týkajúca sa pána X podporuje záver, že vyšetrovací výbor dospel k neexistencii obťažovania, lebo podľa jeho názoru sa nepreukázalo, že by pán X úmyselne vyhľadával prostriedky na poškodzovanie žalobkyne. Po preskúmaní správania pána X voči žalobkyni vyšetrovací výbor dospel k záveru, že „[v] dôsledku toho [vyšetrovací výbor] nemohol konštatovať zneužívajúce alebo úmyselné správanie, ktoré by bolo možné kvalifikovať ako obťažovanie [pánom X]“.
82 V každom prípade, aj keby vyšetrovací výbor z dôvodu nesprávneho výkladu psychického obťažovania, ktorý uplatnil, obmedzil svoje vyšetrovanie, ako je uvedené v bodoch 75 a 81 tohto rozsudku, Súd pre verejnú službu konštatuje, že vyšetrovací výbor dospel k záveru, že páni X a Y sa skutočne dopustili niektorých konaní, ktoré im žalobkyňa vytýka. Vyšetrovací výbor uvádza, že pán X „nezasiahol… s dôrazom, ktorý bol pravdepodobne potrebný, aby vysvetlil pánovi Y, že právomoci, ktoré dočasne získal, musia zostať dočasnými“.
83 Pokiaľ ide o pána Y, vyšetrovací výbor konštatuje, že „postupne [žalobkyňu] odstránil z jej pracovného miesta tým, že si uzurpoval všetky strategické aspekty, ktoré patria útvaru koordinácie. V súčasnosti nie je sporné…, že organizačné usporiadanie [GR pre riadenie rizík] je také, že [pán Y] koncentruje vo svojich rukách všetky kľúčové strategické funkcie, ktoré ho zviditeľňujú pred vedením Banky a že [žalobkyni] je vyhradená administratívna činnosť. Došlo teda k tomu, čo [žalobkyňa] predvídala“. Vyšetrovací výbor dodáva, že podľa jeho názoru, pán Y „využil všeobecnú situáciu, v ktorej sa GR pre riadenie rizík v danej chvíli nachádzalo, aby sa presadil a postúpil vo svojej profesionálnej kariére a [že] bol uzrozumený s tým, že pozícia [žalobkyne] sa vzhľadom na to rozdrobí“.
84 Ďalej vyšetrovací výbor tvrdí, že „postrehol v informáciách poskytnutých [žalobkyňou] určité nedostatky“, že „úloha a zodpovednosti [žalobkyne] boli skutočne zmenšené o veľkú časť kľúčových a strategických prvkov, ktoré okrem iného umožňovali prezentovať sa pred vedením Banky a stavať tak základy pre neskoršiu profesionálnu kariéru“, a že vylúčenie žalobkyne z okruhu jej kolegov „sa mu zdá skutočné“.
85 Okrem toho, vyšetrovací výbor „je presvedčený, že [žalobkyňa] má všetky príznaky všeobecne konštatované v prípade psychicky obťažovaných osôb: depresívny stav, čierny humor, pocit úzkosti, znížené sebavedomie, pocit samoty a izolácie, kladie si otázky o zmysle života a profesionálneho smerovania, má významne poškodené vzťahy na pracovisku“ a domnieva sa, že žalobkyňa „je osoba, ktorá psychicky veľmi trpí a má všetky príznaky psychického obťažovania“.
86 Súd pre verejnú službu však musí konštatovať, že potom, ako vyšetrovací výbor na jednej strane dospel k záveru, že údajní obťažovatelia sa dopustili niektorých konaní, ktoré im žalobkyňa vytýka, a na druhej strane, že sa v prípade žalobkyne vyskytli príznaky psychického obťažovania, nerozhodol, či uvedené správania boli príčinou príznakov psychického obťažovania, najmä narušenia sebaúcty a sebadôvery, predložených žalobkyňou. Pokiaľ ide o pána X, vyšetrovací výbor uzavrel, že nemohol „konštatovať zneužívajúci a úmyselný postoj, ktorý by mohol byť z [jeho] strany považovaný za obťažovanie“ a, pokiaľ ide o pána Y, po tom, ako konštatoval, že niektoré správania uvedené žalobkyňou boli preukázané, nevyslovil sa k tomu, či tieto správania predstavovali psychické obťažovanie.
87 Vzhľadom na predchádzajúce úvahy treba konštatovať, že stanovisko vyšetrovacieho výboru bolo na jednej strane prijaté na základe vyšetrovania, v ktorom nebolo správanie údajných obťažovateľov preskúmané podľa definície psychického obťažovania stanovenej v článku 2.1 politiky, vykladanom v súlade s článkom 3.6.1 etického kódexu, a na druhej strane je nekoherentné v tom, že konštatovalo existenciu určitých konaní opísaných žalobkyňou zo strany údajných obťažovateľov a existenciu príznakov psychického obťažovania v prípade žalobkyne, pričom sa nezaoberalo tým, či boli spôsobené uvedenými konaniami.
88 V dôsledku toho je stanovisko vyšetrovacieho výboru poznačené vadami.
89 Prezident Banky sa tak dopustil zjavne nesprávneho posúdenia skutkového stavu, keď s ohľadom na toto stanovisko prijal rozhodnutie z 27. júla 2011. Prezident Banky sa teda dopustil protiprávnosti a rozhodnutie z 27. júla 2011 treba zrušiť.
90 V dôsledku toho treba vyhovieť návrhom na zrušenie rozhodnutia z 27. júla 2011.
II – O návrhoch smerujúcich k odškodneniu žalobkyne
91 Žalobkyňa člení svoj návrh na náhradu škody do troch častí. V prvej časti žiada náhradu údajne utrpenej škody vyplývajúcej z nezákonnosti rozhodnutia z 27. júla 2011. V druhej časti požaduje náhradu údajne utrpenej škody, ktorú jej spôsobilo psychické obťažovanie a porušenie povinnosti starostlivosti Bankou. V rámci tretej časti žiada náhradu údajne vzniknutej škody vyplývajúcej z nesprávneho služobného postupu.
A – O náhrade škody vyplývajúcej z nezákonnosti rozhodnutia z 27. júla 2011
1. Tvrdenia účastníkov konania
92 Žalobkyňa tvrdí, že rozhodnutie z 27. júla 2011 jej spôsobilo majetkovú škodu stanovenú na 218 800 eur. Vzhľadom na to, že prezident Banky odmietol prijať opatrenia, na základe ktorých by bola znovu potvrdená vo svojej funkcii alebo by bola preradená na zodpovedajúce pracovné miesto, kde by sa jej ponúkala skutočná kariérna perspektíva, ocitla sa v zamestnaní bez zodpovedností a bez kariérnej perspektívy. Rozhodnutie z 27. júla 2011 tak malo a naďalej bude mať vplyv na jej odmenu a najmä na príplatky, ktoré sú stanovené podľa cieľov a zodpovedností zamestnanca. Žalobkyňa tvrdí, že rozhodnutím z 27. júla 2011 sa dostala do stavu neistoty a obáv, čo jej spôsobilo významnú psychickú ujmu, ktorá nemôže byť napravená zrušením uvedeného rozhodnutia a ktorú odhaduje ex aequo et bono na 50 000 eur.
93 Banka odpovedá, že tento návrh na náhradu škody nie je dôvodný, lebo jej nemožno vytýkať žiadne protiprávne konanie.
2. Posúdenie Súdom pre verejnú službu
94 Podľa ustálenej judikatúry je vznik mimozmluvnej zodpovednosti správneho orgánu podmienený splnením všetkých troch kumulatívnych podmienok, a to nezákonnosť správneho aktu alebo konania vytýkaného inštitúciám, existencia škody a existencia príčinnej súvislosti medzi uvádzaným konaním a tvrdenou škodou (rozsudok Skoulidi/Komisia, F‑4/07, EU:F:2008:22, bod 43, a uznesenie Marcuccio/Komisia, F‑69/10, EU:F:2011:128, bod 22). Z toho vyplýva, že skutočnosť, že jedna z týchto troch podmienok nie je splnená, stačí na zamietnutie žaloby o náhradu škody (rozsudok Lucaccioni/Komisia, C‑257/98 P, EU:C:1999:402, body 11 a 14 a tam citovanú judikatúru).
95 V prejednávanej veci treba zistiť, či majetková a nemajetková ujma, ktoré žalobkyňa uvádza, majú pôvod v rozhodnutí z 27. júla 2011, ktorého nezákonnosť Súd pre verejnú službu konštatoval v bode 89 tohto rozsudku.
96 Keďže nezákonnosť rozhodnutia Banky bola konštatovaná, treba preskúmať, či toto nezákonné rozhodnutie malo škodlivé dôsledky pre žalobkyňu.
97 Pokiaľ ide, po prvé, o návrh žalobkyne, aby Banke bola uložená povinnosť nahradiť majetkovú ujmu, ktorú jej spôsobilo rozhodnutie z 27. júla 2011, lebo Banka tým, že sa rozhodla nepokračovať v riešení jej sťažnosti správnou cestou, odmietla prijať opatrenia v jej prospech, čo viedlo k tomu, že sa ocitla na pracovnom mieste zbavenom zodpovedností, treba pripomenúť, že zrušenie aktu súdom má za následok jeho odstránenie z právneho poriadku so spätnou účinnosťou a že v prípade, ak bol zrušený akt už vykonaný, je na odstránenie jeho účinkov potrebné obnoviť právny stav, v akom sa žalobkyňa nachádzala pred jeho prijatím (rozsudok Kalmár/Europol, F‑83/09, EU:F:2011:66, bod 88). V súlade s článkom 266 ZFEÚ je navyše inštitúcia, ktorej akt bol zrušený, povinná „urobiť nevyhnutné opatrenia, aby vyhovela rozsudku Súdneho dvora…“.
98 Keďže v rámci opatrení, ktoré má Banka prijať na vykonanie tohto rozsudku, Súd pre verejnú službu nemôže predvídať závery prípadného nového vyšetrovacieho konania, nemôže v tomto štádiu Banke uložiť povinnosť nahradiť žalobkyni majetkovú ujmu, ktorú utrpela, vrátane obdobia po 27. júli 2011. Z toho vyplýva, že nemožno vyhovieť návrhom žalobkyne v tomto zmysle, lebo tieto návrhy sú v každom prípade predčasné.
99 Pokiaľ ide, po druhé, o nemajetkovú ujmu, ktorú žalobkyňa údajne utrpela, treba pripomenúť, že podľa ustálenej judikatúry zrušenie nezákonného aktu môže samo osebe predstavovať primerané, a v zásade aj dostatočné odškodnenie celkovej nemajetkovej ujmy, ktorú tento akt mohol spôsobiť, okrem prípadu, ak by žalobca preukázal, že mu vznikla nemajetková ujma, ktorú možno oddeliť od nezákonnosti, ktorá spôsobuje zrušenie, a ktorú nemožno v plnom rozsahu nahradiť týmto zrušením (rozsudok CH/Parlament, F‑129/12, EU:F:2013:203, bod 64). Súd pre verejnú službu tiež pripomína, že je nesporné, že pocit nespravodlivosti a trápenia, ktoré vyvolala nutnosť viesť spor, aby boli uznané práva dotknutej osoby, môže spôsobiť ujmu, ktorá môže byť odvodená len z toho, že správny orgán sa dopustil protiprávnosti. Tieto ujmy možno odškodniť, ak nie sú kompenzované uspokojením vyplývajúcim zo zrušenia predmetného aktu (pozri v tomto zmysle rozsudok CC/Parlament, F‑9/12, EU:F:2013:116, bod 128, ktorý je predmetom odvolania prejednávaného Všeobecným súdom Európskej únie, vec T‑457/13 P).
100 V bode 89 tohto rozsudku bolo rozhodnuté, že Banka sa dopustila protiprávnosti, ktorá viedla k zrušeniu rozhodnutia z 27. júla 2011. V prejednávanej veci Súd pre verejnú službu konštatuje, že skutočnosť, že prezident Banky nepokračoval v riešení sťažnosti žalobkyne správnou cestou, uviedol žalobkyňu do stavu neistoty a obáv, čo predstavuje nemajetkovú ujmu oddeliteľnú od protiprávnosti, ktorá je základom pre zrušenie rozhodnutia z 27. júla 2011 a ktorú nie je možné v celom rozsahu nahradiť len zrušením tohto rozhodnutia.
101 Súd pre verejnú službu sa domnieva, že keďže sa vyšetrovací výbor zaoberal sťažnosťou týkajúcou sa psychického obťažovania, mal prezident Banky uvedené stanovisko starostlivo preskúmať, aby sa ubezpečil, že vyšetrovanie bolo vedené správne a v prípade, že by boli zistené chyby, primerane konať.
102 S ohľadom na podmienky, za ktorých bolo rozhodnutie z 27. júla 2011 prijaté, Súd pre verejnú službu rozhodol, že za osobitných podmienok prejednávanej veci bude nemajetková ujma utrpená žalobkyňou stanovená ex æquo et bono vo výške 30 000 eur.
B – O náhrade údajne utrpenej škody, ktorá bola žalobkyni spôsobená psychickým obťažovaním a porušením povinnosti starostlivosti
1. Tvrdenia účastníkov konania
103 Žalobkyňa tvrdí, že Banka porušila svoju povinnosť starostlivosti a povinnosť poskytnúť pomoc, lebo napriek upozorneniam jej nadriadenému, oddeleniu ľudských zdrojov a prezidentovi Banky, nebolo prijaté žiadne opatrenie, aby bolo ukončené obťažovanie a zastrašovanie, ktorého sa voči nej dopúšťali páni X a Y. Banka tak mlčky akceptovala, že k takémuto konaniu dochádzalo počas niekoľkých mesiacov. Banka tak predovšetkým porušila svoju povinnosť starostlivosti a povinnosť poskytnúť pomoc, keď nevzala do úvahy žiadosť lekára špecialistu o preloženie žalobkyne do iného útvaru.
104 Toto porušenie povinnosti starostlivosti a povinnosti poskytnúť pomoc, ako aj spôsobené obťažovanie, urýchlilo zhoršenie jej fyzického a psychického zdravotného stavu a spôsobilo jej nemajetkovú ujmu, ktorú odhaduje na 50 000 eur. Bola jej tiež spôsobená majetková ujma, odhadovaná na 218 800 eur, ktorá zodpovedná jednak strate príplatkov v rokoch 2010 až 2015 a jednak strate možností kariérneho postupu. Okrem toho žalobkyňa tvrdí, že psychické obťažovanie, ktorého je obeťou, ju prinútilo požiadať o pomoc advokáta, aby zaistila svoju obhajobu vo vyšetrovacom konaní, pričom náklady na túto právnu pomoc predstavujú 13 361,93 eura.
105 Banka navrhuje túto žiadosť o náhradu škody zamietnuť.
2. Posúdenie Súdom pre verejnú službu
106 Po prvé, Súd pre verejnú službu musí preskúmať, či Banka, ako tvrdí žalobkyňa, porušila svoju povinnosť starostlivosti a povinnosti poskytnúť pomoc, keď žalobkyni odmietla poskytnúť svoju podporu po tom, ako žalobkyňa oznámila, že je obeťou obťažovania.
107 V tomto smere treba pripomenúť, že na účely posudzovania prípadov obťažovania a zastrašovania zavádza politika dva postupy, jeden neformálny, v ktorom sa dotknutý zamestnanec pokúša o urovnanie problému zmierom, a druhý formálny, ktorý mu umožňuje podať oficiálnu sťažnosť, ktorou sa neskôr zaoberá vyšetrovací výbor.
108 V súvislosti s výhradou žalobkyne, ktorou Banke vytýka, že neprijala opatrenia, ktoré ona považovala za nevyhnutné na ukončenie obťažovania predtým, ako podala svoj návrh na začatie vyšetrovacieho konania 18. februára 2011, treba uviesť, že tento prístup Banky spadá do rámca neformálneho postupu, ktorého cieľom je dosiahnuť zmier medzi žalobkyňou a údajnými obťažovateľmi, a tento prístup, ak žalobkyňa nedoplní ďalšie podrobnosti, teda nemôže byť považovaný za porušenie povinnosti starostlivosti a povinnosti poskytnúť pomoc zo strany Banky.
109 Zo spisu taktiež vyplýva, že listom z 22. februára 2011 Banka reagovala na žiadosť žalobkyne z 18. februára 2011 a že listom riaditeľa oddelenia ľudských zdrojov z 28. februára 2011 bola informovaná o začatí vyšetrovacieho konania. Následne prebiehali rôzne štádiá vyšetrovacieho konania v skrátených lehotách. Memorandom zo 14. marca 2011 totiž žalobkyňa opísala svoju sťažnosť, na ktorú údajní obťažovatelia odpovedali memorandami z 28. marca 2011. Vyšetrovací výbor vypočul žalobkyňu a pánov X a Y dňa 2. mája 2011 a svoje stanovisko vydal 11. júla 2011. Za týchto okolností tvrdenie žalobkyne, že Banka počas vyšetrovania porušila povinnosť povinnosti starostlivosti a povinnosti poskytnúť pomoc, nie je odôvodnené.
110 Pokiaľ ide konkrétnejšie o tvrdenie žalobkyne, podľa ktorého Banka nereagovala na odporúčanie lekára špecialistu, lekára A, aby bola preradená do iného útvaru, Súd pre verejnú službu najskôr konštatuje, že podľa spisu je toto odporúčanie z 10. marca 2011. Ďalej žalobkyňa vo svojej odpovedi na opatrenia na zabezpečenie priebehu konania tvrdí, že diskusie o jej prípadnom preradení do útvaru finančného kontrolóra začali už v novembri 2010. Napokon z rozhodnutia z 27. júla 2011 vyplýva, že ku dňu vydania uvedeného rozhodnutia táto diskusia stále prebiehala. Preto treba konštatovať, že diskusia o prípadnom preradení žalobkyne prebiehala po 10. marci 2011. V dôsledku toho žalobkyňa nemôže odôvodnene tvrdiť, že Banka nezohľadnila žiadosť o preloženie uvedenú vyššie.
111 Treba dodať, že ak chce žalobkyňa svojím argumentom tvrdiť, že diskusie, ktoré Banka viedla vo veci jej preradenia do útvaru finančného kontrolóra alebo aj iné diskusie týkajúce sa jej preradenia do iného útvaru, neviedli k preradeniu na zodpovedajúce pracovné miesto, ktoré by jej dávalo skutočnú kariérnu perspektívu, treba konštatovať, že toto tvrdenie nemožno prijať, lebo žalobkyňa nepredložila žiaden dôkaz, že Banka nekonala v dobrej viere.
112 Vzhľadom na predchádzajúce úvahy treba odmietnuť žiadosť o náhradu škody z dôvodu porušenia povinnosti starostlivosti a povinnosti poskytnúť pomoc.
113 Po druhé, Súd pre verejnú službu musí preskúmať, či psychické obťažovanie, ktoré žalobkyňa údajne utrpela, jej spôsobilo majetkovú a nemajetkovú ujmu, ako uvádza.
114 V tomto smere treba pripomenúť, že vyšetrovaciemu výboru prináleží rozhodnúť, či došlo k obťažovaniu alebo nie, a v prejednávanom prípade, pokiaľ ide o pána X, sa vyšetrovací výbor obmedzil na záver, že „nekonštatuje zneužívajúce alebo úmyselné správanie, ktoré by bolo možné kvalifikovať ako obťažovanie zo strany pána X“ a pokiaľ ide o pána Y, nevyslovil sa k tomu, či správania uvádzané žalobkyňou, ktoré konštatoval, predstavovali psychické obťažovanie.
115 Pretože Súd pre verejnú službu nemôže prejudikovať závery nového prípadného vyšetrovania alebo nového prípadného stanoviska, ani budúce rozhodnutia prezidenta Banky, žiadosť o odškodnenie musí byť zamietnutá, lebo je predčasná.
116 Nakoniec treba preskúmať žiadosť žalobkyne o úhradu výdavkov a úhradu odmien advokáta, o ktorého pomoc bola nútená požiadať, aby zaistila svoju obhajobu počas vyšetrovacieho konania.
117 V tejto súvislosti Súd pre verejnú službu uvádza, že výdavky advokáta vynaložené počas sporového konania tvoria výdavky, ktoré sa nahrádzajú za podmienok stanovených v článku 86 a nasledujúcich Rokovacieho poriadku Súdu pre verejnú službu, a že musia byť preskúmané v tomto rámci. Pokiaľ ide o výdavky advokáta vynaložené počas vyšetrovacieho konania pre obťažovanie, článok 91 toho istého rokovacieho poriadku uvádza medzi výdavkami, ktoré sa nahrádzajú, nutné výdavky, ktoré vznikli v súvislosti s konaním pred súdom, s výnimkou výdavkov, ktoré súvisia so štádiom predchádzajúcim súdnemu konaniu. Preto by uznanie nákladov vynaložených počas štádia predchádzajúceho súdnemu konaniu ako ujmy, ktorá je nahraditeľná v rámci žaloby o náhradu škody, bolo v rozpore s nenahraditeľnou povahou trov vynaložených počas tohto štádia. V dôsledku toho nemožno žalobkyni priznať v rámci jej žaloby o náhradu škody náhradu výdavkov a odmien právneho zástupcu, ktoré vynaložila počas vyšetrovacieho konania.
118 Vzhľadom na predchádzajúce úvahy treba odmietnuť návrhy žalobkyne smerujúce k náhrade škôd údajne vzniknutých z dôvodu psychického obťažovania a porušenia povinnosti starostlivosti Bankou.
C – O náhrade údajne vzniknutých škôd vzniknutých v súvislosti s nesprávnym služobným postupom Banky
119 Na podporu svojej žiadosti o náhradu škody žalobkyňa uvádza dva nesprávne služobné postupy, ktorých sa Banka dopustila v priebehu vyšetrovacieho konania. Prvý spočíval v porušení povinnosti dôverného zaobchádzania a pravidiel týkajúcich sa ochrany osobných údajov stanovených politikou, druhý v nesprávnom postupe týkajúcom sa výsluchu svedkov.
1. O porušení povinnosti dôverného zaobchádzania a pravidiel týkajúcich sa ochrany osobných údajov stanovených politikou Bankou
a) Tvrdenia účastníkov konania
120 Žalobkyňa uvádza, že Banka porušila svoju povinnosť dôverného zaobchádzania a pravidlá týkajúce sa ochrany osobných údajov stanovené politikou, ktoré CEPD schválil v roku 2005. Banka porušila riadny priebeh vyšetrovacieho konania, podnecovala negatívne poznámky na adresu žalobkyne a ohrozila jej povesť a jej dôveryhodnosť, čím jej spôsobila nemajetkovú ujmu, ktorú oceňuje na 10 000 eur.
121 Na podporu tejto argumentácie žalobkyňa uvádza dve výhrady.
122 V rámci svojej prvej výhrady žalobkyňa vytýka Banke, že novému generálnemu riaditeľovi GR pre riadenie rizík, osobe, ktorá sa nezúčastnila vyšetrovacieho konania, sprístupnila memorandum pána X, ktorým odpovedal na jej memorandum zo 14. marca 2011. Taktiež sa sťažuje, že „niektorí administratívni zamestnanci“ oddelenia koordinácie mali prístup k spisu vedenému počas vyšetrovacieho konania. Vo svojich pripomienkach k vyjadreniu vedľajšieho účastníka konania CEPD žalobkyňa predložila e‑mailovú komunikáciu na podporu svojho tvrdenia, podľa ktorého bol jeden z dokumentov vypracovaných počas vyšetrovacieho konania proti pánom X a Y postúpený osobám, ktoré neboli účastníkmi konania.
123 Banka popiera, že by novému generálnemu riaditeľovi GR pre riadenie rizík, alebo akejkoľvek inej osobe, ktorá sa nezúčastnila vyšetrovacieho konania, umožnila prístup k memorandu vypracovanému pánom X v rámci vyšetrovacieho konania. Zdôrazňuje, že žalobkyňu a údajných obťažovateľov informovala o absolútnej dôvernosti, s ktorou majú zaobchádzať s dokumentmi vymenenými v rámci vyšetrovacieho konania.
124 Svojou druhou výhradou žalobkyňa tvrdí, že v priebehu vyšetrovacieho konania Banka údajným obťažovateľom postúpila celé jej memorandum zo 14. marca 2011 vrátane príloh, pričom tieto dokumenty „obsahovali množstvo osobných údajov týkajúcich sa najmä [jej] zdravia“, a že politika stanovuje, že údajný obťažovateľ nedostane kópiu memoranda obsahujúceho sťažnosť.
125 Banka tvrdí, že pravidlo stanovené v politike, podľa ktorého údajný obťažovateľ nedostane kópiu memoranda obsahujúceho sťažnosť v plnom rozsahu, nerešpektuje právo na obhajobu, ktoré musí byť zachované v každom konaní, ktoré môže viesť k aktu spôsobujúcemu ujmu. Vzhľadom na to, že vyšetrovacie konanie mohlo viesť k prepusteniu pánov X a Y, sa Banka rozhodla, vzhľadom na potrebu zachovať právo údajných obťažovateľov, účinne sa v konaní brániť, a po vyhodnotení potreby predložiť celý spis alebo len jeho časť, predložiť celé memorandum žalobkyne zo 14. marca 2011, vrátane príloh. Osobitne vzhľadom na to, že žalobkyňa obvinila pánov X a Y, že boli príčinou jej zdravotných problémov, sa zdalo nevyhnutné predložiť lekárske potvrdenie psychiatra, lekára A, z 10. marca 2011, podľa ktorého psychické problémy žalobkyne začali pod vedením bývalého generálneho riaditeľa GR pre riadenie rizík z dôvodu tlaku vytvoreného týmto generálnym riaditeľom, a podľa ktorého sa odporúčalo preložiť žalobkyňu do iného útvaru.
126 Banka dodáva, že poskytnutie celého memoranda zo 14. marca 2011 s prílohami nie je neprimerané, lebo v liste riaditeľa oddelenia ľudských zdrojov z 28. februára 2011 bola žalobkyňa výslovne upozornená, že celé memorandum bude sprístupnené údajným obťažovateľom. Keďže sa žalobkyňa aj napriek tomu rozhodla podať svoje memorandum so všetkými prílohami, vrátane lekárskych potvrdení, bez žiadosti o dôverné zaobchádzanie s týmito dokumentmi, dala implicitne súhlas, aby boli poskytnuté pánom X a Y.
127 Hoci CEPD požiadal o vedľajšie účastníctvo na podporu návrhov žalobkyne o náhradu škody z dôvodu porušenia povinnosti dôverného zaobchádzania a pravidiel týkajúcich sa ochrany osobných údajov, vo svojom vyjadrení vedľajšieho účastníka sa CEPD vyslovuje len ohľadne druhej výhrady týkajúcej sa sprístupnenia celého memoranda zo 14. marca 2011 údajným obťažovateľom. Tak isto ako žalobkyňa požaduje, aby Súd pre verejnú službu konštatoval, že toto sprístupnenie predstavuje nesprávny služobný postup Banky a uložil Banke, aby nahradila ujmy, ktoré tento nesprávny služobný postup spôsobil žalobkyni.
128 Na podporu svojich návrhov CEPD uplatňuje dva žalobné dôvody vychádzajúce z porušenia politiky a nariadenia č. 45/2001.
129 Vo svojich pripomienkach k vyjadreniu vedľajšieho účastníka žalobkyňa tiež uvádza, že Banka mení svoj výklad povinnosti dodržiavať právo na obhajobu, lebo v inom vyšetrovacom konaní vedenom v roku 2010 naopak odmietla poskytnúť sťažnosť a pripojené dokumenty osobe, proti ktorej bolo vyšetrovanie namierené.
130 Banka vo svojich pripomienkach k vyjadreniu vedľajšieho účastníka konania CEPD tvrdí, že druhý žalobný dôvod vznesený CEPD, vyplývajúci z porušenia nariadenia č. 45/2001, je neprípustný, lebo žalobkyňa ho neuplatnila v žalobe.
131 Pokiaľ ide o vecné hľadisko, Banka najskôr zdôrazňuje, že nikdy netvrdila, že oznámenie celého memoranda zo 14. marca 2011, vrátane príloh, je v rozpore s interným postupom, ale že odôvodnila poskytnutie celého dokumentu tým, že pravidlá interného postupu musia rešpektovať všeobecné pravidlá v oblasti ochrany práva na obhajobu.
132 Banka ďalej tvrdí, na rozdiel od toho, čo tvrdí CEPD, že sprístupnenie celého memoranda zo 14. marca 2011, vrátane príloh, nie je v rozpore s nariadením č. 45/2001. Podľa riešenia prijatého v rozsudku X/BCE (T‑333/99, EU:T:2001:251) ochrana práva na obhajobu vyžaduje, aby v každom konaní, ktoré môže viesť k vydaniu aktu spôsobujúcemu ujmu, čiže nielen v súdnych konaniach, bolo právo na obhajobu zachované. V prejednávanej veci vyšetrovacie konanie mohlo viesť k prepusteniu pánov X a Y, teda k aktom, ktoré im spôsobujú ujmu, a to dlhšiu dobu pred začatím súdneho konania. Pretože Banka bola povinná rešpektovať právo na obhajobu, pristúpila k uvedenému oznámeniu v súlade s článkom 5 písm. b) nariadenia č. 45/2001.
133 Banka taktiež nesúhlasí s tvrdením CEPD, podľa ktorého pred poskytnutím memoranda údajným obťažovateľom dostatočne nepreskúmala nevyhnutnosť poskytnutia celého memoranda zo 14. marca 2011 alebo len jeho časti. Podľa Banky šlo len o špekulácie CEPD a Banka takého dôkladné preskúmanie vykonala.
134 Vo svojich vyjadreniach k opatreniam na zabezpečenie priebehu konania sa žalobkyňa a CEPD vyjadrili k námietke neprípustnosti vznesenej Bankou v jej pripomienkach k vyjadreniu vedľajšieho účastníka konania.
b) Posúdenie Súdom pre verejnú službu
135 Súd pre verejnú službu najskôr preskúma, či sa Banka, ako tvrdí žalobkyňa, skutočne dopustila dvoch nesprávnych služobných postupov uvedených vyššie. V prípade kladnej odpovede potom preskúma príčinnú súvislosť medzi prípadne spôsobenou škodou a údajnými pochybeniami. Nakoniec sa vysloví k výške náhrady škody, ktorá má byť prípadne zaplatená.
O poskytnutí prístupu k vyšetrovaciemu spisu tretím osobám
136 Na podporu výhrady, podľa ktorej nový generálny riaditeľ GR pre riadenie rizík, ako aj niektorí iní administratívni zamestnanci oddelenia koordinácie, mali prístup k spisu vedenému počas vyšetrovacieho konania, predložila žalobkyňa v prílohe k svojej žalobe úryvok z memoranda vypracovaného pánom X ako odpoveď na jej memorandum zo 14. marca 2011 a úryvok z dokumentu vypracovaného novým generálnym riaditeľom GR pre riadenie rizík v rámci formálneho odvolacieho konania začatého žalobkyňou proti jej hodnotiacej správe za rok 2010, lebo sa domnieva, že druhý úryvok je významne inšpirovaný prvým. Ďalej predkladá, ako prílohu k svojim pripomienkam k vyjadreniu vedľajšieho účastníka konania CEPD, dva e‑maily, ktoré si vymenila s iným zamestnancom Banky.
137 Pokiaľ ide, v prvom rade, o dva úryvky z dokumentov predložených v prílohe k žalobe, Súd pre verejnú službu konštatuje, že oba obsahujú pasáž, ktorá znie prakticky rovnako.
138 V tomto ohľade Súd pre verejnú službu uvádza, že v liste z 2. februára 2012 adresovanom CEPD Banka uvádza, že dokument nového riaditeľa GR pre riadenie rizík, ktorého úryvok je pripojený k žalobe, tento nový riaditeľ napísal ako odpoveď na formálne odvolanie, ktoré žalobkyňa predložila niekoľko dní potom, ako pán X odišiel na dôchodok, odvolaciemu výboru, ktorý mal rozhodnúť o jej hodnotiacej správe za rok 2010. Pretože všetky odvolacie konania začali za pôsobnosti pána X, pán X odoslal pred svojím odchodom na dôchodok kópiu jedného zo svojich memoránd svojmu nástupcovi, novému riaditeľovi GR pre riadenie rizík. Tieto skutočnosti, ktoré žalobkyňa na pojednávaní nepoprela, by teda mohli vysvetliť podobnosť jednej vety v týchto dvoch úryvkoch. Súd pre verejnú službu totiž môže odôvodnene očakávať, že pán X poskytol svojmu nástupcovi všetky informácie, ktoré považoval za relevantné, aby mu pomohol pri rozhodovaní o formálnom odvolaní uvedenom vyššie. V každom prípade oba úryvky predložené žalobkyňou dostatočným spôsobom nedokazujú, že Banka poskytla novému riaditeľovi GR pre riadenie rizík memorandum, ktoré pán X napísal ako odpoveď na sťažnosť žalobkyne.
139 V druhom rade, pokiaľ ide o e‑mailovú korešpondenciu medzi žalobkyňou a iným zamestnancom Banky, Súd pre verejnú službu uvádza, že prvý e‑mail, v ktorom sa uvádza, že nový riaditeľ GR pre riadenie rizík pred odvolacím výborom, ktorý rozhodoval o jej hodnotiacej správe za rok 2010 uviedol, že dostal kópiu memoranda, ktoré pán X adresoval v rámci vyšetrovacieho konania, ktoré bolo začaté v nadväznosti na jej sťažnosť na obťažovanie a že ho poskytol jednej podriadenej zamestnankyni žalobkyne, žalobkyňa napísala 21. marca 2012. V tomto e‑maile sa žalobkyňa pýtala adresáta, či text, ktorý zostavila, správne odráža to, čo uviedol nový riaditeľ GR pre riadenie rizík počas výsluchu vedeného odvolacím výborom, ktorého sa zúčastnila ona, aj uvedený adresát e‑mailu. Vo svojej e‑mailovej odpovedi z nasledujúceho dňa dotknutý zamestnanec potvrdil znenie textu napísaného žalobkyňou.
140 V tejto súvislosti Súd pre verejnú službu konštatuje, že zamestnanec Banky, o ktorého e‑mail, na ktorý sa žalobkyňa odvoláva, ide, neposkytol priame svedectvo, ale len potvrdil slová napísané samotnou žalobkyňou, navyše až 21. marca 2012, hoci výsluch pred odvolacím výborom sa konal v roku 2011. Navyše, e‑mail žalobkyne sa odvoláva na sprístupnenie memoranda pánom X len jednému zamestnancovi, a nie, ako žalobkyňa tvrdí vo svojej žalobe, „niektorým zamestnancom“. E‑mailová korešpondencia, na ktorú sa odvoláva žalobkyňa, tak v prejednávanej veci nemá dostatočnú dôkaznú silu na to, aby preukázala, že Banka poskytla novému riaditeľovi GR pre riadenie rizík a niekoľkým zamestnancom oddelenia koordinácie memorandum napísané pánom X ako odpoveď na sťažnosť žalobkyne.
141 Vzhľadom na uvedené úvahy treba rozhodnúť, že keďže žalobkyňa nepredložila dôkazy na podporu svojho záveru, nebolo preukázané, že Banka poskytla prístup k vyšetrovaciemu spisu tretím osobám.
O poskytnutí celého memoranda zo 14. marca 2011, vrátane príloh, údajným obťažovateľom
– O existencii pochybenia
142 Na podporu svojej argumentácie, podľa ktorej sa Banka dopustila pochybenia, keď poskytla memorandum zo 14. marca 2011, vrátane príloh, údajným obťažovateľom, žalobkyňa uplatňuje jediný žalobný dôvod vyplývajúci z porušenia povinnosti dôverného zaobchádzania a pravidiel na ochranu osobných údajov stanovených politikou.
143 Súd pre verejnú službu konštatuje, že CEPD vo vyjadrení vedľajšieho účastníka uplatňuje druhý žalobný dôvod, vychádzajúci z porušenia nariadenia č. 45/2001. CEPD na pojednávaní v tomto smere zdôraznil, že nešlo o druhý žalobný dôvod, ale o tvrdenie podporujúce žalobný dôvod uplatnený žalobkyňou.
144 V tejto súvislosti treba pripomenúť, že hoci článok 40 tretí pododsek Štatútu Súdneho dvora, ktorý sa uplatňuje na konanie pred Súdom pre verejnú službu na základe článku 7 ods. 1 prílohy uvedeného štatútu, a článok 110 ods. 3 Rokovacieho poriadku Súdu pre verejnú službu, nebránia tomu, aby vedľajší účastník predložil tvrdenia, ktoré sú nové alebo sa líšia od tvrdení účastníka konania, ktorého podporuje, lebo inak by sa jeho rola vedľajšieho účastníka obmedzovala na opakovanie tvrdení uvedených v žalobe – nemožno pripustiť, aby mu tieto ustanovenia umožňovali vznesením nových dôvodov upraviť alebo meniť rámec sporu vymedzený žalobou (pozri v tomto zmysle rozsudky BaByliss/Komisia, T‑114/02, EU:T:2003:100, bod 417, a SELEX Sistemi Integrati/Komisia, T‑155/04, EU:T:2006:387, bod 42). Odôvodnenie CEPD teda nemožno prijať, lebo tým, že tvrdil, že Banka porušila určité ustanovenia nariadenia č. 45/2001, uplatnil dôvod, ktorý je odlišný od dôvodu žalobkyne založeného na porušení politiky.
145 Keďže CEPD nemôže vzniesť námietku, ktorá nie je uvedená v žalobe, tento druhý žalobný dôvod treba zamietnuť ako neprípustný.
146 Vzhľadom na to Súd pre verejnú službu musí konštatovať, že politika výslovne stanovuje, že údajný obťažovateľ je informovaný o predmete sťažnosti a dostane v tejto súvislosti potrebné informácie, avšak nestanovuje, že mu bude poskytnutá kópia memoranda sťažovateľa.
147 Zo znenia politiky vyplýva, že toto Banka porušila, keď poskytla celé memorandum žalobkyne zo 14. marca 2011, vrátane príloh, pánom X a Y. Dopustila sa tak pochybenia, ktoré môže zakladať jej mimozmluvnú zodpovednosť.
148 Tento záver nie je vyvrátený povinnosťou Banky rešpektovať právo na obhajobu, ani judikatúrou X/ECB (EU:T:2001:251), na ktorú odkazuje. Na rozdiel od toho, čo tvrdí Banka, vyšetrovacie konanie nemôže viesť priamo k uloženiu sankcie údajnému obťažovateľovi, lebo takáto sankcia môže byť uložená až po disciplinárnom konaní. Ďalej, keďže vyšetrovacie konanie nemohlo viesť k aktu spôsobujúcemu ujmu údajným obťažovateľom, Banka nemala právo poskytnúť im všetky osobné údaje žalobkyne z dôvodu rešpektovania ich práva na obhajobu.
149 Tvrdenie Banky, podľa ktorého bola žalobkyňa vopred informovaná, že memorandum obsahujúce jej sťažnosť bude poskytnuté údajným obťažovateľom, taktiež nemožno prijať. Okolnosť, že žalobkyňa sa výslovne neohradila proti poskytnutiu jej memoranda a ak pripustíme, že Banka to mohla považovať za súhlas vyslovený mlčky s uvedeným oznámením, nedávala Banke právo porušiť svoje vlastné interné pravidlá, v danom prípade ustanovenia politiky výslovne stanovujúce, že memorandum sťažovateľa nebude poskytnuté údajnému obťažovateľovi.
– O nemajetkovej ujme a príčinnej súvislosti
150 Súd pre verejnú službu konštatuje, že žalobkyňa nevysvetľuje, v čom poskytnutie celého memoranda zo 14. marca 2011, vrátane príloh, údajným obťažovateľom narušilo riadny priebeh vyšetrovacieho konania a spôsobilo jej tak nemajetkovú ujmu. Skutočnosť tejto nemajetkovej ujmy tak nie je preukázaná.
151 Pokiaľ ide o tvrdenie žalobkyne, podľa ktorého sa poskytnutie celého memoranda zo 14. marca 2011, vrátane príloh, údajným obťažovateľom negatívne odrazilo v jej pracovnom prostredí, ktoré bolo už aj tak nepriateľské, v rozsahu, v akom toto poskytnutie vyvolalo poznámky na jej adresu a taktiež ohrozilo jej povesť a jej dôveryhodnosť, Súd pre verejnú službu podotýka, že memorandum zo 14. marca 2011, vrátane príloh, obsahuje niekoľko osobných údajov žalobkyne, najmä údaje týkajúce sa jej zdravotného stavu. Súd pre verejnú službu musí teda konštatovať, že poskytnutie osobných údajov žalobkyne údajným obťažovateľom jej spôsobilo nemajetkovú ujmu.
– O náhrade škody
152 Treba uviesť, že žaloba neobsahuje žiadne rozvinutie ohodnotenia nemajetkovej škody utrpenej žalobkyňou z dôvodu postúpenia celého memoranda zo 14. marca 2011 Bankou údajným obťažovateľom.
153 Za týchto podmienok treba pristúpiť k posúdeniu ex aequo et bono nemajetkovej škody utrpenej žalobkyňou, ktorá môže byť odhadnutá na 5 000 eur, a uložiť Banke zaplatenie tejto sumy z tohto titulu žalobkyni.
2. O nesprávnom postupe týkajúcom sa výsluchu svedkov
a) Tvrdenia účastníkov konania
154 Žalobkyňa Banke na jednej strane vytýka, že poskytla niekoľkým osobám, ktoré označila za osoby, ktoré vy mohli byť vypočuté vyšetrovacím výborom, nesprávne informácie o ich prípadnom svedectve, čo viedlo k tomu, že odmietli vypovedať. Na druhej strane, niektorí z týchto potenciálnych svedkov neboli ani informovaní o tom, že ich navrhla za svedkov, ani neboli predvolaní na výsluch. Banka tak narušila riadny priebeh vyšetrovacieho konania a porušila zásadu riadnej správy vecí verejných. Toto pochybenie Banky spôsobilo žalobkyni nemajetkovú ujmu, ktorú ex aequo et bono odhaduje na 40 000 eur.
155 Banka nesúhlasí s dôvodnosťou obvinení z nesprávneho postupu týkajúceho sa výsluchu svedkov.
b) Posúdenie Súdom pre verejnú službu
156 Pokiaľ ide o prvú výhradu, zo spisu vyplýva, že niektoré osoby, ktoré žalobkyňa označila za osoby, ktoré by vyšetrovací výbor mohol vypočuť, odmietli vypovedať. Žalobkyňa však nepredložila ani priame, ani nepriame dôkazy na podporu svojho tvrdenia, podľa ktorého nesprávne informácie podané Bankou boli príčinou tohto odmietnutia. Okrem toho, ani samotná žalobkyňa si nie je istá svojím tvrdením, lebo vo svojej žalobe uvádza, že „sa zdá, že… niektoré [osoby] sa na… oddelení ľudských zdrojov Banky informovali ohľadne predmetu tohto konania“ a že „im bola“ poskytnutá odpoveď. Táto výhrada sa teda musí zamietnuť.
157 Pokiaľ ide o druhú výhradu založenú na tom, že vyšetrovací výbor nepozval na výsluch osoby, ktoré navrhla žalobkyňa ako prípadných svedkov, stačí konštatovať, že politika stanovuje, že vyšetrovací výbor môže postupovať spôsobom, ktorý uzná za vhodný. Hoci platí, že politika stanovuje, že vyšetrovací výbor sa stretne so „svedkami, ktorých môže [sťažovateľ] uviesť“, toto ustanovenie nemožno vykladať v tom zmysle, že vyšetrovací výbor je povinný vypočuť všetkých svedkov uvedených sťažovateľom. Naopak, tak, ako správne tvrdí Banka, vyšetrovaciemu výboru prináleží určiť medzi označenými osobami tie, ktoré budú vypočuté. Táto druhá výhrada teda musí byť zamietnutá.
158 Keďže obe výhrady boli zamietnuté, treba rozhodnúť, že sa nepreukázalo, že Banka znemožňovala výsluch svedkov navrhnutých žalobkyňou.
159 Z uvedeného vyplýva, pričom netreba vykonať dôkazné prostriedky požadované žalobkyňou, že Banke sa ukladá povinnosť zaplatiť žalobkyni sumu vo výške 35 000 eur ako náhradu ujmy spôsobenej nezákonnosťou rozhodnutia z 27. júla 2011 a porušením politiky Bankou.
O trovách
160 V súlade s článkom 87 ods. 1 rokovacieho poriadku, pokiaľ ďalšie ustanovenia ôsmej kapitoly druhej hlavy uvedeného rokovacieho poriadku neustanovujú inak, účastník konania, ktorý vo veci nemal úspech, je povinný nahradiť trovy konania, ak to bolo v tomto zmysle navrhnuté. Podľa odseku 2 tohto istého článku môže Súd pre verejnú službu rozhodnúť, ak to vyžaduje spravodlivé zaobchádzanie, že účastník konania, ktorý nemal vo veci úspech, je povinný nahradiť iba časť trov konania, prípadne ho vôbec nemusí zaviazať na náhradu trov konania.
161 Z odôvodnenia uvedeného v tomto rozsudku vyplýva, že žalobe bolo z podstatnej časti vyhovené a Banka je účastníkom konania, ktorý vo veci nemal úspech. Okrem toho žalobkyňa vo svojich návrhoch výslovne navrhla, aby bola Banke uložená povinnosť nahradiť trovy konania. Keďže okolnosti prejednávanej veci neodôvodňujú uplatnenie článku 87 ods. 2 rokovacieho poriadku, treba rozhodnúť, že Banka znáša svoje vlastné trovy konania a je povinná nahradiť trovy konania žalobkyne, vrátane trov konania, ktoré Banke a žalobkyni vznikli v súvislosti s vedľajším účastníctvom CEPD.
162 Podľa článku 89 ods. 4 rokovacieho poriadku vedľajší účastník konania znáša vlastné trovy konania.
Z týchto dôvodov
SÚD PRE VEREJNÚ SLUŽBU (druhá komora)
rozhodol a vyhlásil:
1. Rozhodnutie prezidenta Európskej investičnej banky z 27. júla 2011 sa zrušuje.
2. Európska investičná banka je povinná zaplatiť CG sumu 35 000 eur.
3. V zostávajúcej časti sa žaloba zamieta.
4. Európska investičná banka znáša svoje vlastné trovy konania a je povinná nahradiť trovy konania vynaložené CG.
5. Európsky dozorný úradník pre ochranu údajov znáša svoje vlastné trovy konania.
Rofes i Pujol | Bradley | Svenningsen |
Rozsudok bol vyhlásený na verejnom pojednávaní v Luxemburgu 10. júla 2014.
Tajomníčka | | Predsedníčka komory |
W. Hakenberg | | M. I. Rofes i Pujol |
Obsah
Právny rámecII – 2
Skutkové okolnostiII – 6
Návrhy účastníkov konania a konanieII – 9
O prípustnostiII – 12
I – O treťom žalobnom návrhu smerujúcom ku konštatovaniu obťažovaniaII – 12
II – O piatom žalobnom návrhu smerujúcom ku zrušeniu rozhodnutia z 1. septembra 2011II – 12
III – O šiestom žalobnom návrhu smerujúcom ku konštatovaniu nesprávneho služobného postupu pripísateľného BankeII – 13
O návrhoch na zrušenie a návrhoch na náhradu škodyII – 13
I – O návrhoch smerujúcich ku zrušeniu rozhodnutia z 27. júla 2011II – 13
A – Tvrdenia účastníkov konaniaII – 13
B – Posúdenie Súdom pre verejnú službuII – 14
II – O návrhoch smerujúcich k odškodneniu žalobkyneII – 18
A – O náhrade škody vyplývajúcej z nezákonnosti rozhodnutia z 27. júla 2011II – 18
1. Tvrdenia účastníkov konaniaII – 18
2. Posúdenie Súdom pre verejnú službuII – 18
B – O náhrade údajne utrpenej škody, ktorá bola žalobkyni spôsobená psychickým obťažovaním a porušením povinnosti starostlivostiII – 20
1. Tvrdenia účastníkov konaniaII – 20
2. Posúdenie Súdom pre verejnú službuII – 20
C – O náhrade údajne vzniknutých škôd vzniknutých v súvislosti s nesprávnym služobným postupom BankyII – 22
1. O porušení povinnosti dôverného zaobchádzania a pravidiel týkajúcich sa ochrany osobných údajov stanovených politikou BankouII – 23
a) Tvrdenia účastníkov konaniaII – 23
b) Posúdenie Súdom pre verejnú službuII – 25
O poskytnutí prístupu k vyšetrovaciemu spisu tretím osobámII – 25
O poskytnutí celého memoranda zo 14. marca 2011, vrátane príloh, údajným obťažovateľomII – 26
– O existencii pochybeniaII – 26
– O nemajetkovej ujme a príčinnej súvislostiII – 28
– O náhrade škodyII – 28
2. O nesprávnom postupe týkajúcom sa výsluchu svedkovII – 28
a) Tvrdenia účastníkov konaniaII – 28
b) Posúdenie Súdom pre verejnú službuII – 29
O trováchII – 29