ROZSUDOK SÚDU PRE VEREJNÚ SLUŽBU
EURÓPSKEJ ÚNIE (tretia komora)

z 5. decembra 2012

Vec F‑110/11

Giorgio Lebedef a i.

proti

Európskej komisii

„Verejná služba – Úradníci – Odmena – Článok 64 služobného poriadku – Článok 3 ods. 5 prvý pododsek prílohy XI služobného poriadku – Opravný koeficient – Akt spôsobujúci ujmu – Rovnosť zaobchádzania“

Predmet: Žaloba podaná podľa článku 270 ZFEÚ, uplatniteľného na Zmluvu ESAE na základe jej článku 106a, ktorou G. Lebedef, T. Jones, J. Gonzales Gonzales a M. Lebedef‑Caponi navrhujú zrušiť ich výplatné listiny za december 2010 a nasledujúce mesiace

Rozhodnutie: Žaloba sa zamieta. Žalobcovia znášajú svoje vlastné trovy konania a sú povinní nahradiť trovy konania vynaložené Komisiou. Rada, vedľajší účastník konania, znáša svoje vlastné trovy konania.

Abstrakt

1.      Žaloby úradníkov – Žiadosť v zmysle článku 90 ods. 1 služobného poriadku – Pojem – Žiadosť o stanovenie špecifického opravného koeficientu pre Luxembursko – Vylúčenie

(Služobný poriadok úradníkov, článok 90 ods. 1; príloha XI, článok 3 ods. 5 prvý pododsek)

2.      Žaloby úradníkov – Dôvody – Dôvod založený na zachovaní účinnosti aktu, ktorý stratil akékoľvek odôvodnenie, normotvorcom – Prípustnosť

(Nariadenie Rady č. 1239/2010; služobný poriadok úradníkov, príloha XI, článok 3 ods. 5 prvý pododsek)

3.      Úradníci – Odmena – Opravné koeficienty – Stanovenie – Právomoci Rady – Miera voľnej úvahy – Hranice – Dodržiavanie zásady rovnosti zaobchádzania – Súdne preskúmanie – Hranice

(Služobný poriadok úradníkov, články 64 a 65)

4.      Úradníci – Odmena – Opravné koeficienty – Neexistencia opravného koeficientu pre Belgicko a Luxembursko – Porušenie zásady rovnosti zaobchádzania – Dôkazné bremeno – Rozsah

(Služobný poriadok úradníkov, príloha XI, článok 3 ods. 5 prvý pododsek)

5.      Úradníci – Služobný poriadok – Hierarchia medzi pravidlami služobného poriadku a prílohami – Neexistencia – Hierarchia medzi normami služobného poriadku – Rozsah

(Služobný poriadok úradníkov)

1.      Nie je prípustné, aby úradník Komisie podal na menovací orgán žiadosť podľa článku 90 ods. 1 služobného poriadku smerujúcu najmä k tomu, aby menovací orgán vypracoval štúdiu o prípadnej disproporcii medzi kúpnou silou v Bruseli a v Luxemburgu, či dokonca vydal návrh smerujúci k tomu, aby bol prijatý opravný koeficient pre Luxembursko. Tento článok 90 ods. 1 totiž umožňuje úradníkom iba žiadať, aby administratíva konajúca v postavení menovacieho orgánu prijala vo vzťahu k nim rozhodnutie. Z tohto hľadiska, hoci je pravda, že Komisia má právo na iniciatívu v týchto oblastiach, disponuje týmto právom iba ako inštitúcia zúčastnená na legislatívnom procese v rámci Únie, a nie v postavení zamestnávateľa.

Okrem toho sa možnosť, že výplatná listina preukazuje zdržanie sa inštitúcie vypracovať štúdiu alebo podať návrh stanovujúci opravný koeficient pre Luxembursko, nemôže v nijakom prípade stanoviť v prípade úradníka pracujúceho v Luxembursku, ale patriaceho pod inú inštitúciu ako Komisiu. Bolo by v rozpore so zásadou rovnosti zaobchádzania, ak by úradníci, na ktorých sa uplatňuje rovnaký opravný koeficient v dôsledku skutočnosti, že majú rovnaké miesto zamestnania, mohli alebo nemohli disponovať právom podať žalobu v závislosti od toho, či sa ich zamestnávateľ zúčastňuje na procese prijímania služobných predpisov.

(pozri body 28 – 30)

Odkaz:

Súd pre verejnú službu: 30. septembra 2010, Lebedef a Jones/Komisia, F‑29/09, bod 40

2.      Každý normatívny orgán je povinný jednak preverovať, ak aj nie neustále, tak prinajmenšom pravidelne, že pravidlá, ktoré stanovil, ešte zodpovedajú potrebám, pre ktoré boli vytvorené, a jednak zmeniť alebo dokonca zrušiť pravidlá, ktoré stratili akékoľvek odôvodnenie a prestali zodpovedať novému kontextu, v ktorom majú vykazovať účinky. Takéto overenie je potrebné najmä pri aktualizácii opravných koeficientov.

Je preto prípustné, aby úradník vzniesol námietku nezákonnosti proti článku 3 ods. 5 prvého odseku prílohy XI služobného poriadku, ktorý stanovuje, že pre Belgicko a Luxembursko nie je uplatniteľný nijaký opravný koeficient, a tvrdil, že vzhľadom na zmenu ekonomických okolností od jeho prijatia v roku 2004 mal normotvorca skôr prehodnotiť alebo zrušiť toto ustanovenie pred prijatím nariadenia č. 1239/2010, ktorým sa s účinnosťou od 1. júla 2010 upravujú odmeny a dôchodky úradníkov a ostatných zamestnancov Únie, aby tak zaručil rovnosť zaobchádzania medzi úradníkmi, než automaticky pokračovať v uplatňovaní tohto ustanovenia pri príležitosti prijatia tohto nariadenia.

(pozri body 39 – 41)

Odkaz:

Súdny dvor: 17. júla 1997, SAM Schiffahrt a Stapf, C‑248/95 a C‑249/95, bod 38; 22. októbra 2002, National Farmers’ Union, C‑241/01, bod 51

3.      Účelom opravných koeficientov ovplyvňujúcich platy úradníkov, uvedených v článkoch 64 a 65 služobného poriadku, je zabezpečiť rovnakú kúpnu silu pre všetkých úradníkov bez ohľadu na miesto ich zamestnania v súlade so zásadou rovnosti zaobchádzania. Rade v súlade s článkom 65 ods. 2 služobného poriadku prislúcha, aby v prípade konštatovania značnej zmeny životných nákladov z toho vyvodila dôsledky prispôsobením opravných koeficientov. Pokiaľ ide o značnú zmenu životných nákladov preukázanú medzi iným miestom zamestnania ako hlavné mesto predmetného členského štátu a hlavným mestom, Rada nemá žiadnu možnosť úvahy, pokiaľ ide o potrebu zaviesť opravný koeficient špecifický pre miesto zamestnania. Zásada rovnosti zaobchádzania, ktorá má za cieľ zabezpečiť stanovenie opravných koeficientov, totiž zaväzuje aj normotvorcu.

V tejto súvislosti z článku 65 ods. 2 služobného poriadku vyplýva, že iba významné zvýšenie životných nákladov v Luxemburgu v porovnaní s Bruselom by mohlo odôvodňovať prijatie adaptačných opatrení s cieľom zabezpečiť rovnosť kúpnej sily medzi úradníkmi vykonávajúcimi prácu v Luxemburgu a ich kolegami pracujúcimi v Bruseli. Zásada rovnosti zaobchádzania v skutočnosti nemôže ukladať dokonalú rovnosť kúpnej sily úradníkov bez ohľadu na miesto ich zamestnania, ale zásadnú zhodu životných nákladov medzi porovnávanými miestami zamestnania. Keďže vzhľadom na zložitosť záležitosti normotvorca v tejto súvislosti disponuje širokou mierou voľnej úvahy, zásah súdu Únie sa musí obmedziť na skúmanie, či inštitúcie zotrvali v primeraných hraniciach vo vzťahu k úvahám, ktorými sa inšpirovali, a nepoužili svoju právomoc zjavne nesprávnym spôsobom.

(pozri body 55, 56 a 60)

Odkaz:

Súdny dvor: 23. januára 1992, Komisia/Rada, C‑301/90, bod 25

Súd prvého stupňa: 7. decembra 1995, Abello a i./Komisia, T‑544/93 a T‑566/93, bod 76

Súd pre verejnú službu: Lebedef a Jones/Komisia, už citovaný, body 62 a 67

4.      V rámci žaloby podanej úradníkmi pracujúcimi v Luxembursku, ktorá uvádza údajné diskriminujúce zaobchádzanie voči nim z dôvodu neexistencie špecifického opravného koeficientu pre tento členský štát podľa článku 3 ods. 5 prvého pododseku prílohy XI služobného poriadku, od týchto úradníkov nemožno požadovať, aby pred súdom Únie právne dostatočne preukázali existenciu značného a dlhodobého nárastu životných nákladov v Luxemburgu v porovnaní s Bruselom, ktorý by mohol dokazovať existenciu nerovnosti zaobchádzania medzi úradníkmi podľa miesta ich zamestnania. Nachádzajú sa totiž v mimoriadne ťažkej situácii, pokiaľ ide o predloženie dôkazu, z dôvodu technických ťažkostí spojených so zozbieraním a s vypracovaním dostatočne spoľahlivých štatistických údajov.

V tejto súvislosti im prislúcha iba predložiť dostatočne významný súbor indícií ukazujúcich možnú disproporciu kúpnej sily, ktorá by mohla presunúť bremeno dôkazu na Komisiu, prípadne odôvodňovať začatie správneho konania Eurostatom.

(pozri body 57 a 59)

Odkaz:

Súd pre verejnú službu: Lebedef a Jones/Komisia, už citovaný, body 64 a 66

5.      Hoci formálna hierarchia v pravom zmysle slova medzi organickými pravidlami služobného poriadku a jeho prílohami neexistuje, keďže obe kategórie predpisov prijala Rada, v jednotlivých prípadoch medzi nimi môže existovať obsahová hierarchia, keď musia byť prílohy vykladané vzhľadom na základy a systém verejnej služby Únie, tak ako sú stanovené samotným služobným poriadkom.

(pozri bod 69)

Odkaz:

Súd pre verejnú službu: Lebedef a Jones/Komisia, už citovaný, bod 83