Language of document :

Návrh na začatie prejudiciálneho konania, ktorý podal Općinski sud u Zadru (Chorvátsko) 2. apríla 2019 – R. D., A. D./Raiffeisenbank St. Stefan-Jagerberg-Wolfsberg eGen

(vec C-277/19)

Jazyk konania: chorvátčina

Vnútroštátny súd, ktorý podal návrh na začatie prejudiciálneho konania

Općinski sud u Zadru

Účastníci konania pred vnútroštátnym súdom

Žalobcovia: R. D., A. D.

Žalovaná: Raiffeisenbank St. Stefan-Jagerberg-Wolfsberg eGen

Prejudiciálne otázky

Aký je dosah a rozsah ochrany spotrebiteľov, ktorú zaručuje smernica Európskeho parlamentu a Rady 2011/83/EÚ z 25. októbra 2011 o právach spotrebiteľov, ktorou sa mení a dopĺňa smernica Rady 93/13/EHS a smernica Európskeho parlamentu a Rady 1999/44/ES1 , a smernica Európskeho parlamentu a Rady 2014/17/EÚ zo 4. februára 2014 o zmluvách o úvere pre spotrebiteľov týkajúcich sa nehnuteľností určených na bývanie2 a o zmene smerníc 2008/48/ES3 a 2013/36/EÚ4 a nariadenia (EÚ) č. 1093/20105 ?

Ide v prípade žalobcov o spotrebiteľov v zmysle ustanovení smernice Európskeho parlamentu a Rady 2011/83/EÚ z 25. októbra 2011 o právach spotrebiteľov, ktorou sa mení a dopĺňa smernica Rady 93/13/EHS a smernica 1999/44/ES, a smernice Európskeho parlamentu a Rady 2014/17/EÚ zo 4. februára 2014 o zmluvách o úvere pre spotrebiteľov týkajúcich sa nehnuteľností určených na bývanie a o zmene smerníc 2008/48/ES a 2013/36/EÚ a nariadenia (EÚ) č. 1093/2010 vzhľadom na to, že žalovaná odmieta priznať žalobcom postavenie spotrebiteľov?

Sú vnútroštátne ustanovenia uvedené v článku 3 ods. 1 písm. a) zákona o spotrebiteľskom úvere v rozpore s ustanoveniami uvedenými v článku 4 smernice Európskeho parlamentu a Rady 2014/17/EÚ zo 4. februára 2014, v článku 3 smernice 2008/48/ES a s inými zámermi a cieľmi ochrany spotrebiteľov stanovenými v preambule smernice 2014/17/EÚ v rozsahu, v akom stanovujú maximálnu hranicu ochrany spotrebiteľa v určenej výške, a to 1 000 000 kún?

Má sa článok 5 ods. 1 smernice Európskeho parlamentu a Rady 2014/17/EÚ zo 4. februára 2014 vykladať v tom zmysle, že situácia, v ktorej je žalovaná družstevnou bankou registrovanou v Rakúskej republike, a nemala povolenie od Chorvátskej národnej banky na poskytovanie spotrebiteľských úverov v rokoch 2007 a 2008, ani osobitné povolenie od Ministerstva financií podľa článku [21 zákona o spotrebiteľskom úvere], ani registrovaného zástupcu, či pobočku v Chorvátsku, predstavuje dôvod na vyhlásenie neplatnosti zmluvy o úvere a porušenie ustanovení smernice, keďže týmto spôsobom (ak vôbec) sú priamo ohrozené práva spotrebiteľov, ktorí sú fyzickými osobami, na území Chorvátska v rozsahu, v akom žalovaná nepodliehala dohľadu stanovenému zákonom na účely ochrany spotrebiteľov a stanovenia jednotných pravidiel a kritérií na poskytovanie spotrebiteľských úverov v prípade hypotekárnych úverov, ako sa uvádza v preambule smernice Európskeho parlamentu a Rady 2014/17/EÚ zo 4. februára 2014?

Možno sa domnievať, že ide o situáciu, v ktorej dochádza k porušeniu článkov 18, 19 a 20 smernice 2014/17/EÚ vzhľadom na to, že zásady dobrej viery a lojality predstavujú právny základ, teda že pri uzatvorení zmluvy o úvere došlo k porušeniu uvedenej smernice, keďže úver bol poskytnutý s efektívnou úrokovou sadzbou 9,4 %, zatiaľ čo domácim spotrebiteľom rakúskej štátnej príslušnosti poskytuje žalovaná úrokovú sadzbu vo výške 4 % – § 1000 ABGB (Allgemeines bürgerliches Gesetzbuch; rakúsky Občiansky zákonník) – a navyše ide o pohyblivú úrokovú sadzbu, takže žalovaná ako úverová inštitúcia ju jednostranne mení a úvery poskytuje len na základe hypotéky?

Možno sa domnievať, že došlo k porušeniu ustanovení smernice 2014/17/EÚ v spojení so smernicami 2008/48/ES a 2013/36/EÚ a nariadením (EÚ) č. 1093/2010 vzhľadom na článok 2 a článok 5 ods. 1 bod 2 zákona o úverových inštitúciách, ak je žalovanej, ako subjektu rakúskeho práva, umožnené poskytovať spotrebiteľské úvery chorvátskym občanom na území Chorvátska bez povolenia alebo dohľadu zo strany vnútroštátnych orgánov, a možno sa domnievať, že v takejto situácii uvedené vnútroštátne ustanovenia neposkytujú primeranú ochranu fyzickým osobám ako spotrebiteľom stanovenú v článku 5 smernice 2014/17/EÚ s názvom „Príslušné orgány“ a že žalovaná nekonala v súlade so zásadami dobrej viery a lojality stanovenými v článku 4 ZOO, čo by malo za následok neplatnosť zmluvy o úvere?

Došlo pri uzatvorení zmluvy o úvere k formálnej vade alebo došlo v konaní vo veci samej k porušeniu článkov 13, 14 a 16 smernice 2014/17/EÚ, ak článok A zmluvy o jednorazovom splatení úveru – strana 2 – stanovuje: „Efektívna ročná úroková sadzba je vo výške 9,4 %. Pokiaľ ide o ročnú premenlivú úrokovú sadzbu v prípade omeškania s vrátením platby, viď sadzobník“?

Možno sa domnievať, že v situácii, o akú ide v konaní vo veci samej, došlo k porušeniu článkov 13, 14 a 16 smernice 2014/17/EÚ vzhľadom na to, že sporné zmluvy o úvere predstavujú predbežne formulované štandardné zmluvy, ktoré sú vopred vypracované žalovanou, vytlačené v nemeckom jazyku a ktoré nie sú úplne preložené do materinského jazyka žalobcov, a že uzatvoreniu zmluvy predchádza reklama prostredníctvom siete sprostredkovateľov žalovanej (družstva) v Chorvátsku, ktorí, rovnako ako žalovaná, nemali v súlade s chorvátskymi právnymi predpismi povolenie od Chorvátskej národnej banky na uskutočňovanie úverových operácií ani povolenie od Ministerstva financií na poskytovanie spotrebiteľských úverov na území Chorvátska?

Možno sa domnievať, že v situácii, akou je situácia v konaní vo veci samej, dochádza k porušeniu ustanovení smernice 2014/17/EÚ v spojení so smernicami 2008/48/ES a 2013/36/EÚ a nariadením (EÚ) č. 1093/2010 v prípade, keď vnútroštátne ustanovenia, konkrétne článok 2 ods. 1, 2 a 3 a článok 5 ods. 1 body 1 a 2 zákona o úverových inštitúciách, umožňujú žalovanej, ako úverovej inštitúcii rakúskeho práva, uskutočniť úverové operácie pre spotrebiteľov – chorvátskych občanov na území Chorvátska bez povolenia chorvátskeho vnútroštátneho orgánu pre dohľad a možno sa domnievať, že v takejto situácii tieto vnútroštátne ustanovenia neposkytujú primeranú ochranu fyzickým osobám – spotrebiteľom, stanovenú v článku 5 smernice 2014/17/EÚ s názvom „Príslušné orgány“ a že žalovaná nekonala v súlade so zásadami dobrej viery a lojality stanovenými v článku 4 ZOO, čo by malo za následok neplatnosť zmluvy o úvere?

Spôsobila neexistencia príslušných implementačných pravidiel v chorvátskom právnom poriadku v čase uzatvorenia zmlúv o úvere z rokov 2007 a 2008, ktoré by podrobne upravovali možnosť a podmienky zadlženia chorvátskych občanov v zahraničí, značnú nerovnováhu v postavení na jednej strane dlžníkov a na druhej strane bánk, pričom toto právne vákuum nechalo nechránených uvedených dlžníkov, čo by bolo v rozpore s ustanoveniami smernice Európskeho parlamentu a Rady 2014/17/EÚ zo 4. februára 2014, konkrétne článku 13 tejto smernice?

____________

1 Smernica Európskeho parlamentu a Rady 2011/83/EÚ z 25. októbra 2011 o právach spotrebiteľov, ktorou sa mení a dopĺňa smernica Rady 93/13/EHS a smernica Európskeho parlamentu a Rady 1999/44/ES a ktorou sa zrušuje smernica Rady 85/577/EHS a smernica Európskeho parlamentu a Rady 97/7/ES (Ú. v. EÚ L 304, 2011, s. 64).

2 Smernica Európskeho parlamentu a Rady 2014/17/EÚ zo 4. februára 2014 o zmluvách o úvere pre spotrebiteľov týkajúcich sa nehnuteľností určených na bývanie a o zmene smerníc 2008/48/ES a 2013/36/EÚ a nariadenia (EÚ) č. 1093/2010 (Ú. v. EÚ L 60, 2014, s. 34).

3 Smernica Európskeho parlamentu a Rady 2008/48/ES z 23. apríla 2008 o zmluvách o spotrebiteľskom úvere a o zrušení smernice Rady 87/102/EHS (Ú. v. EÚ L 133, 2008, s. 66).

4 Smernica Európskeho parlamentu a Rady 2013/36/EÚ z 26. júna 2013 o prístupe k činnosti úverových inštitúcií a prudenciálnom dohľade nad úverovými inštitúciami a investičnými spoločnosťami, o zmene smernice 2002/87/ES a o zrušení smerníc 2006/48/ES a 2006/49/ES (Ú. v. EÚ L 176, 2013, s. 338).

5 Smernica Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) č. 1093/2010 z 24. novembra 2010, ktorým sa zriaďuje Európsky orgán dohľadu (Európsky orgán pre bankovníctvo) a ktorým sa mení a dopĺňa rozhodnutie č. 716/2009/ES a zrušuje rozhodnutie Komisie 2009/78/ES (Ú. v. EÚ L 331, 2010, s. 12).