ROZSUDOK SÚDU PRE VEREJNÚ SLUŽBU (tretia komora)
z 28. septembra 2011
Vec F‑9/10
AC
proti
Rade Európskej únie
„Verejná služba – Povýšenie – Povyšovanie v roku 2009 – Porovnávacie hodnotenie zásluh – Zjavne nesprávne posúdenie“
Predmet: Žaloba podaná podľa článku 270 ZFEÚ, uplatniteľného na Zmluvu ESAE podľa jej článku 106a, ktorou AC v podstate navrhuje zrušenie rozhodnutia Rady nezapísať ho do zoznamu úradníkov povýšených do platovej triedy AD 13 v rámci povyšovania v roku 2009
Rozhodnutie: Žaloba sa zamieta. Žalobca znáša všetky trovy konania.
Abstrakt
1. Úradníci – Povýšenie – Porovnávacie hodnotenie zásluh
(Služobný poriadok úradníkov, článok 45)
2. Úradníci – Povýšenie – Porovnávacie hodnotenie zásluh
(Služobný poriadok úradníkov, článok 45)
3. Úradníci – Povýšenie – Porovnávacie hodnotenie zásluh
(Služobný poriadok úradníkov, článok 45)
4. Úradníci – Povýšenie – Porovnávacie hodnotenie zásluh
(Služobný poriadok úradníkov, článok 45)
5. Úradníci – Povýšenie – Sťažnosť nepovýšeného uchádzača
(Služobný poriadok úradníkov, článok 25 druhý odsek, článok 45 a článok 90 ods. 2)
6. Úradníci – Povýšenie – Porovnávacie hodnotenie zásluh
(Služobný poriadok úradníkov, článok 45)
7. Úradníci – Povýšenie – Porovnávacie hodnotenie zásluh
(Služobný poriadok úradníkov, článok 45)
8. Úradníci – Povinnosť starostlivosti prislúchajúca administratíve
(Článok 21 tretí odsek ES; Charta základných práv Európskej únie, článok 41 ods. 4)
1. Široká miera voľnej úvahy, ktorou disponuje administratíva na účely porovnávacieho hodnotenia zásluh úradníkov prichádzajúcich do úvahy na povýšenie, je obmedzená nevyhnutnosťou vykonať toto hodnotenie starostlivo a nestranne, v záujme služby a v súlade so zásadou rovnosti zaobchádzania. V praxi sa toto hodnotenie musí vykonať na základe rovnosti a s použitím zdrojov informácií a údajov, ktoré sú porovnateľné.
(pozri bod 14)
Odkaz:
Súd prvého stupňa: 15. septembra 2005, Casini/Komisia, T‑132/03, bod 53
2. Vzhľadom na slobodu výberu, ktorou disponuje inštitúcia pri realizácii cieľov článku 45 služobného poriadku v súlade s jej vlastnými potrebami organizácie a riadenia svojich zamestnancov, nie je povinnosťou tejto inštitúcie prijať konkrétny systém hodnotenia a povyšovania.
(pozri bod 16)
Odkaz:
Súd prvého stupňa: 14. februára 2007, Simões Dos Santos/ÚHVT, T‑435/04, bod 132
3. Na účely porovnávacieho hodnotenia zásluh, ktoré sa majú zohľadniť v rámci rozhodnutia o povýšení uvedeného v článku 45 služobného poriadku, disponuje menovací orgán (MO) širokou mierou voľnej úvahy a preskúmanie súdom v tejto oblasti sa musí obmedziť na otázku, či s ohľadom na postupy, ktoré mohli viesť administratívu k jej posúdeniu, nevybočila z prijateľných medzí a nevykonala svoju právomoc zjavne nesprávnym spôsobom. Súd Únie teda nemôže svojím posúdením kvalifikácií a zásluh úradníkov nahradiť posúdenie, ktoré vykonal MO.
Aby bol v tejto súvislosti zachovaný potrebný účinok voľnej úvahy, ktorú chcel normotvorca zveriť MO v oblasti povyšovania, súd nemôže zrušiť rozhodnutie iba z dôvodu, že sa domnieva, že existujú skutočnosti, ktoré vzbudzujú možné pochybnosti o posúdení, ktoré vykonal MO, alebo dokonca preukazujú nesprávne posúdenie. Zrušenie pre zjavne nesprávne posúdenie je možné iba vtedy, ak z písomnosti v spise vyplýva, že MO prekročil medze uvedenej voľnej úvahy.
Súdu Únie teda neprináleží, aby opätovne podrobne skúmal všetky spisy uchádzačov prichádzajúcich do úvahy na povýšenie, aby sa ubezpečil, že súhlasí so záverom, ku ktorému dospel MO, pretože ak by takto postupoval, vybočil by z rámca preskúmania zákonnosti, ktoré je jeho úlohou, a svojím vlastným posúdením zásluh uchádzačov prichádzajúcich do úvahy na povýšenie by tak nahrádzal posúdenie, ktoré vykonal MO.
(pozri body 22 – 24)
Odkaz:
Súd prvého stupňa: Casini/Komisia, už citovaný, bod 52
4. Článok 45 ods. 1 služobného poriadku ponecháva inštitúciám určitú voľnosť, pokiaľ ide o skutkové okolnosti, ktoré majú zohľadniť pri porovnávacom hodnotení zásluh úradníkov prichádzajúcich do úvahy na povýšenie, pretože v tomto ohľade neupravuje vyčerpávajúci zoznam. Článok 45 ods. 1 služobného poriadku totiž tým, že stanovuje, že menovací orgán (MO) „vezme do úvahy najmä správy o zamestnancoch, používanie iných jazykov pri plnení ich povinností než jazyka, o dôkladnej znalosti ktorého predložili dôkaz… a v prípade potreby aj úroveň nimi vykonávaných povinností“, použitím výrazu „najmä“ spresňuje tri hlavné skutkové okolnosti, ktoré treba povinne zohľadniť pri porovnávacom hodnotení zásluh. Napriek tomu tento článok nevylučuje zohľadnenie iných skutkových okolností, ktoré rovnako môžu svedčiť o zásluhách úradníkov prichádzajúcich do úvahy na povýšenie. Tento záver nespochybňuje skutočnosť, že v oblasti povyšovania môže MO iba subsidiárne ‑ v prípade, ak sú zásluhy úradníkov prichádzajúcich do úvahy na povýšenie so zreteľom najmä na tri okolnosti výslovne uvedené v článku 45 ods. 1 služobného poriadku rovnaké – vziať do úvahy vek uchádzačov a počet odpracovaných rokov v platovej triede alebo v službe. Ani vek, ani počet odpracovaných rokov totiž samy osebe nemôžu svedčiť o zásluhách uchádzačov o povýšenie. Práve z tohto dôvodu ich možno vziať do úvahy iba pri rozhodovaní medzi uchádzačmi s rovnocennými zásluhami.
Administratíva má určitý rozhodovací priestor, pokiaľ ide o dôležitosť, ktorú prizná každej z troch skutkových okolností uvedených v článku 45 služobného poriadku, ktoré sa majú zohľadniť pri porovnávacom hodnotení zásluh úradníkov prichádzajúcich do úvahy na povýšenie, keďže ustanovenia tohto článku nevylučujú možnosť zvažovania medzi uvedenými kritériami, pokiaľ je to odôvodnené.
(pozri body 25 a 65)
Odkaz:
Súd pre verejnú službu: 5. mája 2010, Bouillez a i./Komisia, F‑53/08, bod 50
5. Menovací orgán (MO) nie je povinný odôvodniť rozhodnutia o povýšení voči vyradeným uchádzačom a to isté platí o rozhodnutiach MO neprijať kandidatúru. MO je však povinný odôvodniť svoje rozhodnutie, ktorým zamieta sťažnosť podanú podľa článku 90 ods. 2 služobného poriadku nepovýšeným uchádzačom, pričom odôvodnenie tohto zamietavého rozhodnutia sa považuje za zhodné s odôvodnením rozhodnutia, proti ktorému bola sťažnosť podaná.
(pozri bod 29)
Odkaz:
Súd prvého stupňa: 29. mája 1997, Contargyris/Rada, T‑6/96, bod 147
6. Vzhľadom na znenie článku 45 služobného poriadku, konkrétne to, že „pri hodnotení porovnateľných zásluh [menovací orgán] vezme do úvahy najmä… používanie… jazykov pri plnení… povinností“, neodporuje uvedenému článku, ak sa do posúdenia zásluh úradníkov zahrnú iba jazyky, ktorých používanie má so zreteľom na skutočné požiadavky služby pridanú hodnotu, ktorá je dostatočne významná na to, aby sa toto používanie ukazovalo ako potrebné na riadne fungovanie služby.
(pozri bod 61)
7. Keď sa požiadavka nestrannosti vzťahuje na súd, zahŕňa dve hľadiská. V prvom rade musí byť súd subjektívne nestranný, teda žiadny z jeho členov nesmie prejavovať predpojatosť alebo osobnú zaujatosť, pričom osobná nestrannosť sa predpokladá, pokiaľ sa nepreukáže opak. V druhom rade musí byť súd objektívne nestranný, to znamená, že musí poskytovať dostatočné záruky na vylúčenie akýchkoľvek oprávnených pochybností v tomto ohľade.
Treba však zdôrazniť, že z dôvodu, že konanie o povýšení úradníkov inštitúcií nie je súdnym, ale správnym konaním, inštitúciu nemožno kvalifikovať ako „súd“. Dodržanie všetkých atribútov, ktoré táto judikatúra vyžaduje od „súdu“, preto nemožno vyžadovať od inštitúcií, keď v konaní o povýšení porovnávajú zásluhy úradníkov prichádzajúcich do úvahy na povýšenie.
Hoci súd Únie pripustil, že administratíve možno uložiť „povinnosť nestrannosti“, v každom prípade treba pripomenúť, že rozhodnutia v oblasti povyšovania sa prijímajú najmä na základe predchádzajúcej vedomosti, ktorú nadriadení úradníkov prichádzajúcich do úvahy na povýšenie mohli získať o ich zásluhách počas pracovného vzťahu, ktorý s nimi udržiavali. V tejto oblasti ide teda menej o vylúčenie akéhokoľvek vopred vytvoreného názoru – vrátane negatívneho – ako skôr o ubezpečenie sa, že porovnanie zásluh úradníkov prichádzajúcich do úvahy na povýšenie má objektívnu povahu, ktorá na jednej strane umožní vyhnúť sa svojvôli a diskriminácii a na druhej strane zabezpečí rovnosť zaobchádzania so všetkými uchádzačmi o povýšenie.
(pozri body 113 – 115)
Odkaz:
Súdny dvor: 19. februára 2009, Gorostiaga Atxalandabaso/Parlament, C‑308/07 P, bod 46
Súd prvého stupňa: 19. marca 1998, Tzoanos/Komisia, T‑74/96, bod 339; 10. júna 2008, Ceuninck/Komisia, T‑282/03, bod 73
8. Inštitúcie sú na základe povinnosti starostlivosti povinné vydať individuálne rozhodnutie určené úradníkovi v tom jazyku, ktorý dôkladne ovláda. Skutočnosť, že dokumenty, ktoré administratíva adresuje niektorému zo svojich úradníkov, sú vyhotovené v inom jazyku než je materinský jazyk tohto úradníka alebo ním zvolený prvý cudzí jazyk, teda nepredstavuje žiadne porušenie práv tohto úradníka, ak ovláda jazyk použitý administratívou tak, že mu to umožňuje skutočne a ľahko oboznámiť sa s obsahom týchto dokumentov.
Takýto záver nemôže spochybniť tvrdenie, že na základe článku 21 tretieho odseku ES a článku 41 ods. 4 Charty základných práv Európskej únie má úradník právo dostať odpovede na listy, ktoré zasiela, v jazyku, v ktorom bola vyhotovená prvotná korešpondencia.
(pozri body 116 a 119)
Odkaz:
Súd prvého stupňa: 23. marca 2000, Rudolph/Komisia, T‑197/98, bod 46; 17. mája 2006, Lavagnoli/Komisia, T‑95/04, bod 48
Všeobecný súd Európskej únie: 3. februára 2011, Taliansko/Komisia, T‑205/07, body 54 a 55