ROZSUDOK SÚDNEHO DVORA (prvá komora)
z 23. mája 2019 (*)
„Návrh na začatie prejudiciálneho konania – Ochrana spotrebiteľov – Smernica 1999/44/ES – Nesúlad dodaného tovaru – Článok 3 – Právo spotrebiteľa na bezplatné uvedenie tovaru do súladu v primeranom čase a bez akýchkoľvek závažných ťažkostí pre spotrebiteľa – Určenie miesta, kde spotrebiteľ má poskytnúť tovar kúpený na diaľku predávajúcemu na účely jeho uvedenia do súladu – Termín uvedenie tovaru do súladu ‚bezplatne‘ – Právo spotrebiteľa na odstúpenie od zmluvy“
Vo veci C‑52/18,
ktorej predmetom je návrh na začatie prejudiciálneho konania podľa článku 267 ZFEÚ, podaný rozhodnutím Amtsgericht Norderstedt (Okresný súd Stuttgart, Nemecko) z 27. decembra 2017 a doručený Súdnemu dvoru 29. januára 2018, ktorý súvisí s konaním:
Christian Fülla
proti
Toolport GmbH,
SÚDNY DVOR (prvá komora),
v zložení: predseda prvej komory J.‑C. Bonichot, sudcovia C. Toader, A. Rosas, L. Bay Larsen a M. Safjan (spravodajca),
generálny advokát: N. Wahl,
tajomník: A. Calot Escobar,
so zreteľom na písomnú časť konania,
so zreteľom na pripomienky, ktoré predložili:
– nemecká vláda, v zastúpení: T. Henze, M. Hellmann, J. Möller a A. Berg, splnomocnení zástupcovia,
– francúzska vláda, v zastúpení: D. Colas, J. Traband a A.‑L. Desjonquères, splnomocnení zástupcovia,
– Európska komisia, v zastúpení: N. Ruiz García a M. Noll‑Ehlers, splnomocnení zástupcovia,
po vypočutí návrhov generálneho advokáta na pojednávaní 15. januára 2019,
vyhlásil tento
Rozsudok
1 Návrh na začatie prejudiciálneho konania sa týka výkladu článku 3 smernice 1999/44/ES Európskeho parlamentu a Rady z 25. mája 1999 o určitých aspektoch predaja spotrebného tovaru a záruk na spotrebný tovar (Ú. v. ES L 171, 1999, s. 12; Mim. vyd. 15/004, s 223).
2 Tento návrh bol podaný v rámci sporu medzi pánom Christianom Füllom a spoločnosťou založenou podľa nemeckého práva, Toolport GmbH, ktorý sa týka žiadosti o vrátenie kúpnej ceny stanu, keďže pán Fülla vykonal svoje právo na odstúpenie od kúpnej zmluvy.
Právny rámec
Právo Únie
3 Podľa odôvodnení 1 a 10 až 12 smernice 1999/44:
„(1) keďže článok 153 ods. 1 a 3) [ES] ustanovuje, že spoločenstvo by malo opatreniami prijatými podľa jej článku 95 prispieť k dosiahnutiu vysokej úrovne ochrany spotrebiteľa
…
(10) keďže v prípade nesúladu tovaru so zmluvou by mali mať spotrebitelia právo na bezplatné uvedenie tovaru do súladu so zmluvou, pričom sa môžu rozhodnúť medzi opravou alebo náhradným tovarom, alebo, ak to nie je možné, mali by mať právo na zníženie ceny alebo zrušenie [odstúpenie od – neoficiálny preklad] zmluvy;
(11) keďže spotrebiteľ môže v prvom rade požadovať od predávajúceho, aby tovar opravil alebo nahradil, pokiaľ takýto nárok nie je nemožný alebo neprimeraný; keďže by sa malo objektívne stanoviť, či je nárok na nápravu neprimeraný; keďže nárok na nápravu by bol neprimeraný, ak by si vyžadoval neúnosné náklady v porovnaní s iným spôsobom nápravy; keďže na určenie, či sú náklady neúnosné, mali by náklady jedného spôsobu nápravy byť výrazne vyššie ako náklady iného spôsobu nápravy;
(12) keďže v prípadoch nedostatočného súladu predávajúci môže vždy s cieľom vysporiadať sa ponúknuť spotrebiteľovi akúkoľvek primeranú nápravu; keďže spotrebiteľ rozhodne, či prijme alebo odmietne takúto ponuku“.
4 V článku 1 tejto smernice s názvom „Pôsobnosť a definície“ sa stanovuje:
„Cieľom tejto smernice je aproximácia zákonov, iných právnych predpisov a správnych opatrení členských štátov o určitých aspektoch predaja spotrebného tovaru a záruk na spotrebný tovar s cieľom zabezpečiť jednotnú minimálnu úroveň ochrany spotrebiteľa v rámci vnútorného trhu.“
5 Článok 2 uvedenej smernice s názvom „Súlad so zmluvou“ vo svojom odseku 1 uvádza:
„Predávajúci musí spotrebiteľovi dodať tovar, ktorý je v súlade s kúpnou zmluvou.“
6 Článok 3 tejto istej smernice s názvom „Práva spotrebiteľa“ znie:
„1. Predávajúci zodpovedá spotrebiteľovi za akýkoľvek existujúci nesúlad v čase dodania tovaru.
2. V prípade nesúladu má spotrebiteľ právo, aby sa podľa odseku 3 tovar bezplatne uviedol do súladu tak, že sa opraví alebo nahradí, alebo sa primerane zníži cena, alebo v súlade s odsekmi 5 a 6 sa zruší zmluva týkajúca sa takéhoto tovaru.
3. V prvom rade môže spotrebiteľ požadovať od predávajúceho, aby tovar opravil alebo nahradil, v oboch prípadoch bezplatne, pokiaľ to nie je nemožné alebo neprimerané.
Náprava sa považuje za neprimeranú, ak predávajúcemu vzniknú náklady neprimerané v porovnaní s alternatívnou nápravou vzhľadom na:
– hodnotu tovaru v prípade, ak by nesúlad neexistoval,
– závažnosť nesúladu a
a
– skutočnosť, či sa alternatívna náprava môže uskutočniť bez závažných ťažkostí pre spotrebiteľa.
Každá oprava alebo náhrada sa uskutoční v rámci primeranej doby a bez závažných ťažkostí pre spotrebiteľa pri zohľadnení vlastností tovaru a účelu, na ktorý spotrebiteľ tovar potreboval.
4. Termín ‚bezplatne‘ v odsekoch 2 a 3 sa vzťahuje na nevyhnutné náklady, ktoré sa vynaložia pri uvedení tovaru do súladu, hlavne náklady na poštovné, prácu a materiál.
5. Spotrebiteľ môže požadovať primerané zníženie ceny alebo zrušenie [odstúpiť od – neoficiálny preklad] zmluvy:
– ak spotrebiteľ nemá nárok ani na opravu, ani na náhradu, alebo
– ak predávajúci v primeranom čase neuskutočnil nápravu, alebo
– ak predávajúci neuskutočnil nápravu bez závažných ťažkostí pre spotrebiteľa.
6. Spotrebiteľ nemá nárok na zrušenie [odstúpenie od – neoficiálny preklad] zmluvy v prípade málo významného nesúladu tovaru so zmluvou.“
7 Článok 8 smernice 1999/44, nazvaný „Národné právo a minimálna ochrana“, vo svojom odseku 2 stanovuje:
„Aby sa zabezpečila vyššia úroveň ochrany spotrebiteľa môžu členské štáty prijať alebo ponechať v účinnosti prísnejšie ustanovenia kompatibilné so zmluvou v oblasti, ktorej sa týka táto smernica.“
Nemecké právo:
8 Smernica 1999/44 bola prebratá do nemeckého práva prostredníctvom zmien a doplnení k Bürgerliche Gesetzbuch (Občiansky zákonník, ďalej len „BGB“). § 269 BGB s názvom „Miesto plnenia“ stanovuje:
„1. Ak miesto plnenia nie je určené a ani ho nie je možné na základe okolností a najmä povahy záväzkového vzťahu určiť, plní sa v mieste, kde mal dlžník svoje bydlisko v čase vzniku záväzkového vzťahu.
2. Ak záväzok vznikol v rámci obchodnej činnosti dlžníka a ak tento dlžník má svoje miesto podnikania na inom mieste ako svoje bydlisko, použije sa namiesto jeho bydliska miesto jeho miesta podnikania.
3. Samotná skutočnosť, že dlžník znáša náklady na prepravu, neznamená, že miesto odoslania je miestom plnenia.“
9 § 439 BGB s názvom „Dodatočné plnenie“ v znení uplatniteľnom na spor vo veci samej stanovuje:
„1. V rámci dodatočného plnenia si kupujúci môže zvoliť, či požiada o odstránenie vady alebo o dodanie veci, ktorá je bez vád.
2. Predávajúci znáša náklady potrebné na vykonanie dodatočného plnenia, najmä náklady na dopravu, zaslanie, vynaloženú prácu a materiály.
3. Predávajúci môže odmietnuť spôsob dodatočného plnenia zvolený kupujúcim, len ak by mu tým vznikli neprimerané náklady V tejto súvislosti sa zohľadní najmä hodnota, ktorú by mal tovar, ak by nebol vadný, závažnosť vady a otázka, či by bolo možné uskutočniť bez závažných ťažkostí pre kupujúceho iný spôsob dodatočného plnenia. Právo kupujúceho sa v tomto prípade obmedzuje na iný spôsob dodatočného plnenia; tým nie je dotknuté právo predávajúceho odmietnuť za podmienok uvedených v prvej vete aj tento spôsob plnenia.
4. Ak predávajúci v rámci dodatočného plnenia dodá tovar bez vád, môže od kupujúceho požadovať vrátenie vadného tovaru podľa ustanovení § 346 až § 348.“
Spor vo veci samej a prejudiciálne otázky
10 Dňa 8. júla 2015 pán Fülla kúpil telefonicky od spoločnosti Toolport stan s rozmermi päť metrov na šesť metrov.
11 Po tom, čo bol tento stan doručený do bydliska pána Fülleho, pán Fülla konštatoval nesúlad tohto tovaru a požiadal spoločnosť Toolport, aby tovar uviedla do súladu v jeho bydlisku. Tento stan však spoločnosti Toolport nevrátil a ani jeho vrátenie nenavrhol. Toolport zamietla nároky pána Fülleho, pokiaľ ide o nesúlad uvedeného stanu, pričom ich považovala za neopodstatnené. Zároveň neinformovala pána Fülleho, že je potrebná doprava stanu do miesta jej miesta podnikania, a ani nenavrhla poskytnúť preddavok na náklady na dopravu.
12 Strany v tejto fáze nediskutovali o mieste, kde má byť stan uvedený do súladu. Okrem toho zo zmluvy uzatvorenej medzi stranami v tejto súvislosti tiež nič nevyplýva.
13 Za týchto okolností pán Fülla požiadal o odstúpenie od zmluvy a vrátenie kúpnej ceny výmenou za vrátenie tohto stanu.
14 Keďže Toolport nevyhovela tejto žiadosti, pán Fülla postúpil vec Amtsgericht Norderstedt (Okresný súd Norderstedt, Nemecko).
15 V konaní pred týmto súdom Toolport po prvýkrát uviedla, že miestom uvedenia predmetného tovaru do súladu je miesto jej podnikania.
16 Podľa vnútroštátneho súdu je určenie miesta uvedenia predmetného tovaru do súladu rozhodujúce na určenie, či pán Fülla poskytol spoločnosti Toolport možnosť vykonať opravu alebo náhradu tohto tovaru alebo „primeraný čas“ v zmysle článku 3 ods. 5 smernice 1999/44, aby mohol odstúpiť od zmluvy v súlade s týmto ustanovením.
17 V tejto súvislosti vnútroštátny súd poukazuje na to, že v nemeckom právnom poriadku sa miesto uvedenia tovaru do súladu určuje podľa § 269 BGB, podľa ktorého je v prvom rade rozhodujúce miesto dohodnuté medzi stranami. V prípade neexistencie zmluvnej dohody o tomto mieste je potrebné vychádzať z okolností danej veci, najmä z povahy predmetného zmluvného vzťahu. Ak ani z toho nevyplývajú žiadne konečné zistenia, považuje sa za miesto uvedenia tovaru do súladu miesto, v ktorom mal dlžník v čase vzniku záväzkového vzťahu svoje bydlisko, resp. svoje obchodné sídlo.
18 Vnútroštátny súd preto upozorňuje na to, že na základe judikatúry Bundesgerichtshof (Spolkový súdny dvor, Nemecko) sa má § 269 BGB vykladať v tom zmysle, že v tomto prípade bol spotrebiteľ povinný dať predmetný tovar na účely jeho uvedenia do súladu k dispozícii predávajúcemu v mieste podnikania predávajúceho.
19 Vnútroštátny súd však má pochybnosti o súlade takéhoto výkladu so smernicou 1999/44, pričom uvádza, že vzhľadom na charakteristiky predmetného tovaru môže organizácia dopravy predstavovať pre spotrebiteľa „závažné ťažkosti“ v zmysle článku 3 ods. 3 uvedenej smernice.
20 Podľa tohto súdu by miesto uvedenia tovaru do súladu, ktoré je najvhodnejšie na zabezpečenie čo najširšej ochrany spotrebiteľa, zodpovedalo miestu, kde sa takýto tovar nachádza. Takýto prístup by predávajúcemu umožnil, aby sám zorganizoval preskúmanie tohto tovaru čo najefektívnejším spôsobom. Predávajúci by mohol predmetný tovar skontrolovať v mieste, kde sa nachádza, alebo by si ho mohol na svoje vlastné náklady a podľa svojich inštrukcií nechať poslať.
21 Naopak podľa tohto súdu by sa malo vylúčiť určenie miesta uvedenia tovaru do súladu podľa okolností každej konkrétnej veci, pretože by to viedlo k právnej neistote, prinajmenšom pre spotrebiteľa.
22 Vnútroštátny súd sa tiež pýta, či zásada bezplatného uvedenia tovaru do súladu stanovená v článku 3 ods. 3 prvom pododseku smernice 1999/44 pokrýva právo spotrebiteľa požiadať predávajúceho o preddavok na náklady na dopravu tovaru na miesto podnikania predávajúceho, aby predávajúci mohol uvedený tovar opraviť alebo nahradiť.
23 Za týchto podmienok Amtsgericht Norderstedt (Okresný súd Norderstedt) rozhodol prerušiť konanie a položiť Súdnemu dvoru nasledujúce prejudiciálne otázky:
„1. Má sa článok 3 ods. 3 tretí pododsek smernice 1999/44 vykladať v tom zmysle, že spotrebiteľ musí ponúknuť podnikateľovi spotrebný tovar zakúpený na diaľku, aby mu umožnil jeho opravu alebo náhradu, vždy iba v mieste, v ktorom sa tento tovar nachádza?
2. V prípade zápornej odpovede:
Má sa článok 3 ods. 3 tretí pododsek smernice 1999/44 vykladať v tom zmysle, že spotrebiteľ musí ponúknuť podnikateľovi spotrebný tovar zakúpený na diaľku, aby mu umožnil jeho opravu alebo náhradu, vždy v obchodnom sídle podnikateľa?
3. V prípade zápornej odpovede:
Aké kritériá vyplývajú z článku 3 ods. 3 pododseku 3 smernice 1999/44 na určenie miesta, v ktorom musí spotrebiteľ ponúknuť podnikateľovi tovar zakúpený na diaľku, aby mu umožnil jeho opravu alebo náhradu?
4. Ak miesto, v ktorom musí spotrebiteľ ponúknuť podnikateľovi tovar zakúpený na diaľku na jeho preskúmanie a umožnenie dodatočného plnenia, musí byť, vždy alebo v konkrétnom prípade, v sídle podnikateľa:
Je s článkom 3 ods. 3 pododsekom 1 v spojení s článkom 3 ods. 4 smernice 1999/44 zlučiteľné, aby spotrebiteľ musel zaplatiť náklady na dopravu k podnikateľovi tam a/alebo späť formou preddavku, alebo z povinnosti ‚bezplatnej nápravy‘ vyplýva, že preddavok musí zaplatiť predávajúci?
5. Ak miesto, v ktorom musí spotrebiteľ ponúknuť podnikateľovi tovar zakúpený na diaľku na jeho preskúmanie a umožnenie dodatočného plnenia, musí byť, vždy alebo v konkrétnom prípade, v sídle podnikateľa a ak povinnosť spotrebiteľa zaplatiť preddavok je zlučiteľná s článkom 3 ods. 3 prvým pododsekom v spojení s článkom 3 ods. 4 smernice 1999/44:
Má sa článok 3 ods. 3 tretí pododsek v spojení s článkom 3 ods. 5 druhou zarážkou smernice 1999/44 vykladať v tom zmysle, že spotrebiteľ nie je oprávnený zmluvu zrušiť, ak podnikateľovi len oznámil vadu a nenavrhol mu, že dopraví spotrebný tovar do miesta podnikania podnikateľa?
6. Ak miesto, v ktorom musí spotrebiteľ ponúknuť podnikateľovi tovar zakúpený na diaľku na jeho preskúmanie a umožnenie dodatočného plnenia, musí byť, vždy alebo v konkrétnom prípade, v sídle podnikateľa, ale povinnosť spotrebiteľa zaplatiť preddavok nie je zlučiteľná s článkom 3 ods. 3 prvým pododsekom v spojení s článkom 3 ods. 4 smernice 1999/44:
Má sa článok 3 ods. 3 tretí pododsek v spojení s článkom 3 ods. 5 druhou zarážkou smernice 1999/44 vykladať v tom zmysle, že spotrebiteľ nie je oprávnený zmluvu zrušiť, ak podnikateľovi len oznámil vadu a nenavrhol mu, že dopraví spotrebný tovar do miesta podnikania podnikateľa?“
O prípustnosti návrhu na začatie prejudiciálneho konania
24 Podľa nemeckej vlády je prípustnosť žaloby na začatie prejudiciálneho konania sporná, pretože opis skutkových okolností, ako aj uvedenie príslušných ustanovení vnútroštátneho práva, sú elementárne a relevantnosť položených otázok na rozhodnutie sporu nemožno vyvodiť len zo skutkového stavu.
25 V tejto súvislosti treba pripomenúť, že podľa ustálenej judikatúry Súdneho dvora, pokiaľ sa položené otázky týkajú výkladu práva Únie, Súdny dvor je v zásade povinný rozhodnúť. Z toho vyplýva, že pri otázkach týkajúcich sa výkladu práva Únie platí prezumpcia relevantnosti. Súdny dvor teda môže odmietnuť návrh na začatie prejudiciálneho konania podaný vnútroštátnym súdom len vtedy, ak je zjavné, že požadovaný výklad práva Únie nemá nijakú súvislosť s existenciou alebo predmetom sporu vo veci samej, pokiaľ ide o hypotetický problém, alebo ak Súdny dvor nedisponuje skutkovými a právnymi podkladmi potrebnými na užitočnú odpoveď na otázky, ktoré sú mu položené (rozsudok zo 7. marca 2018, flightright a i., C‑274/16, C‑447/11 a C‑448/16, EU:C:2018:160, bod 46, ako aj citovaná judikatúra).
26 V prejednávanej veci na jednej strane odkaz na skutkové okolnosti veci samej zopakované v bodoch 10 až 15 tohto rozsudku a uvedenie príslušného vnútroštátneho právneho rámca, pripomenutého v bodoch 8 až 9 tohto rozsudku, sú dostatočne jasné a úplné, aby mohol Súdny dvor užitočným spôsobom reagovať na položené otázky.
27 Na druhej strane, ako vyplýva z bodov 16 až 22 tohto rozsudku, vnútroštátny súd uvádza dôvody, ktoré ho viedli k položeniu otázky Súdnemu dvoru v súvislosti s výkladom rozsahu práv spotrebiteľa podľa článku 3 smernice 1999/44 v rámci sporu vo veci samej, a najmä nevyhnutnosť určiť miesto, kde spotrebiteľ má tovar kúpený na diaľku poskytnúť predávajúcemu, aby ho mohol uviesť do súladu, pre vyriešenie tohto sporu.
28 Z toho vyplýva, že návrh na začatie prejudiciálneho konania je prípustný.
O prejudiciálnych otázkach
O prvých troch prejudiciálnych otázkach
29 Vo svojich prvých troch otázkach, ktoré treba preskúmať spoločne, sa vnútroštátny súd v podstate pýta, či sa má článok 3 ods. 3 smernice 1999/44 vykladať v tom zmysle, že miesto, kde spotrebiteľ má poskytnúť tovar kúpený na diaľku predávajúcemu na účely jeho uvedenia do súladu, je vždy miesto, kde sa tento tovar nachádza alebo v prípade opaku, miesto, kde sa nachádza miesto podnikania predávajúceho, alebo ak nejde o tieto miesta, aké kritériá vyplývajú z daného ustanovenia na určenie tohto miesta.
30 Na úvod treba pripomenúť, že podľa článku 3 ods. 2 smernice 1999/44 v prípade nesúladu tovaru v čase jeho dodania má spotrebiteľ právo buď na to, aby sa tovar bezplatne uviedol do súladu tak, že sa opraví alebo nahradí v súlade s článkom 3 ods. 3 tejto smernice, alebo ak nie je možné uviesť tovar do súladu, na primerané zníženie ceny alebo na odstúpenie od zmluvy v súlade s odsekmi 5 a 6 uvedeného článku (pozri v tomto zmysle rozsudok zo 17. apríla 2008, Quelle, C‑404/06, EU:C:2008:231, bod 27).
31 Článok 3 ods. 3 prvý a tretí pododsek tejto smernice spresňujú, že v prvom rade môže spotrebiteľ požadovať od predávajúceho, aby tovar opravil alebo nahradil, v oboch prípadoch bezplatne, pokiaľ to nie je nemožné alebo neprimerané. Na tento účel sa každá oprava alebo náhrada uskutoční v rámci primeranej lehoty a bez závažných ťažkostí pre spotrebiteľa pri zohľadnení vlastností tovaru a účelu, na ktorý spotrebiteľ tovar potreboval.
32 V tejto súvislosti je potrebné poznamenať, že hoci v článku 3 ods. 3 smernice 1999/44 sa neurčuje miesto, kde sa tovar, ktorý nie je v súlade, má poskytnúť predávajúcemu na účely opravy alebo náhrady, naďalej platí, že toto ustanovenie stanovuje určité podmienky, ktoré majú poskytnúť rámec pre takéto uvedenie tovaru do súladu. Ako bolo uvedené vyššie, každá oprava alebo náhrada musí byť uskutočnená bezplatne, v primeranom čase a bez závažných ťažkostí pre spotrebiteľa. Táto trojitá požiadavka je výrazom vôle normotvorcu Únie zabezpečiť pre spotrebiteľa účinnú ochranu (rozsudok zo 16. júna 2011, Gebr. Weber a Putz, C‑65/09 a C‑87/09, EU:C:2011:396, bod 52).
33 Z toho vyplýva, že miesto, kde sa tovar, ktorý nie je v súlade, má poskytnúť predávajúcemu na účely opravy alebo náhrady, má byť vhodné na zabezpečenie uvedenia do súladu, ktoré spĺňa uvedenú trojitú požiadavku.
34 Preto, pokiaľ ide po prvé o požiadavku uvedenia tovaru do súladu „bezplatne“, čo znamená vylúčenie akéhokoľvek finančného nároku predávajúceho v súvislosti so splnením tejto požiadavky, či už formou opravy alebo náhrady nevyhovujúceho tovaru, ktorá je určená na ochranu spotrebiteľa pred rizikom finančných nákladov, ktoré by ho mohli odradiť od uplatnenia jeho práv v prípade neexistencie takejto ochrany (pozri v tomto zmysle rozsudok zo 17. apríla 2008, Quelle, C‑404/06, EU:C:2008:231, bod 34), je potrebné zdôrazniť, že nemôže byť podmienená miestom, kde je spotrebiteľ povinný poskytnúť tovar kúpený na diaľku predávajúcemu na jeho uvedenie do súladu.
35 Je pravda, že v článku 3 ods. 3 prvom a druhom pododseku smernice 1999/44 sa spresňuje, že predávajúci môže odmietnuť bezplatnú opravu alebo náhradu tovaru, ak sa ukáže, že náprava alebo náhrada sú nemožné alebo neprimerané, pretože tieto spôsoby nápravy predávajúcemu spôsobia náklady neprimerané v porovnaní s iným spôsobom nápravy. Kritériá na posúdenie neprimeranej povahy takýchto nákladov, ktoré sú uvedené v článku 3 ods. 3 druhom pododseku uvedenej smernice, však odkazujú na hodnotu, ktorú by mal tovar v prípade, ak by nesúlad neexistoval, závažnosť nesúladu a skutočnosť, či sa iný spôsob nápravy môže uskutočniť bez závažných ťažkostí pre spotrebiteľa, a uplatňujú sa bez ohľadu na miesto, kde spotrebiteľ má poskytnúť tovar kúpený na diaľku k dispozícii predávajúcemu, aby bol uvedený do súladu.
36 Pokiaľ ide, po druhé o požiadavku uvedenia tovaru do súladu „v primeranom čase“, treba poznamenať, že rýchlosť takéhoto uvedenia tovaru do súladu sa môže líšiť v závislosti od toho, kde sa od spotrebiteľa vyžaduje, aby tovar sprístupnil predávajúcemu na tento účel.
37 Ako totiž generálny advokát uviedol v bode 60 svojich návrhov, za určitých okolností, najmä ak sa tovar nachádza v inej krajine ako v krajine, kde sa nachádza miesto jeho podnikania, predávajúci môže potrebovať určitý čas na zorganizovanie prehliadky tohto tovaru v súvislosti s jeho opravou alebo náhradou v danom mieste. V takom prípade nie je vylúčené, že sprístupnenie tovaru predávajúcemu v mieste podnikania predávajúceho môže zabezpečiť jeho rýchlejšie uvedenie do súladu.
38 Naopak, ak už predávajúci má zavedený popredajný servis alebo logistickú sieť na dodanie tovaru v mieste, kde sa tovar nachádza, jeho uvedenie do súladu môže byť rýchlejšie, ak predávajúci vykoná prehliadku tohto tovaru na tomto mieste alebo sám zabezpečí prepravu tohto tovaru do svojho miesta podnikania.
39 Podľa článku 3 ods. 3 tretieho pododseku smernice 1999/44 sa každá oprava alebo náhrada uskutoční „bez závažných ťažkostí pre spotrebiteľa pri zohľadnení vlastností tovaru a účelu, na ktorý spotrebiteľ tovar potreboval“.
40 Z toho na jednej strane vyplýva, že miesto, kde sa má tovar poskytnúť predávajúcemu na jeho uvedenie do súladu, sa nemá vybrať takým spôsobom, aby to nepredstavovalo žiadne ťažkosti pre spotrebiteľa, pretože za normálnych okolností si poskytnutie tovaru vyžaduje určitú investíciu zo strany spotrebiteľa, pokiaľ ide o čas a úsilie spojené s balením a vrátením tovaru, ale aby to nepredstavovalo závažné ťažkosti, ktorým treba rozumieť, ako generálny advokát uviedol v bode 68 svojho stanoviska, ako náklady, ktoré môžu odradiť priemerného spotrebiteľa od uplatnenia jeho práv.
41 V tejto súvislosti treba totiž vziať do úvahy, že cieľom článku 3 smernice 1999/44 je stanoviť spravodlivú rovnováhu medzi záujmami spotrebiteľa a predávajúceho tak, že spotrebiteľovi ako slabšej strane zmluvy zaručuje úplnú a účinnú ochranu v prípade, že predávajúci si riadne nesplnil zmluvné záväzky, pričom sa majú zohľadniť dôvody ekonomickej povahy, na ktoré predávajúci poukáže (rozsudok zo 16. júna 2011, Gebr. Weber a Putz, C‑65/09 a C‑87/09, EU:C:2011:396, bod 75).
42 Na druhej strane s cieľom posúdiť, či v súvislosti s uvedením tovaru do súladu určitá situácia môže predstavovať závažné ťažkosti pre priemerného spotrebiteľa, treba zohľadniť vlastnosti tovaru a účel, na ktorý spotrebiteľ tovar potrebuje.
43 Preto v niektorých prípadoch by z dôvodu vlastností tovaru, najmä jeho veľkej váhy, veľkého objemu, osobitnej krehkosti, či zložitých osobitných požiadaviek spojených s jeho odoslaním a jeho zamýšľaného použitia priemerným spotrebiteľom, najmä pokiaľ ide o jeho predchádzajúcu inštaláciu, jeho odoslanie do miesta podnikania predajcu mohlo predstavovať závažné ťažkosti, čo je v rozpore s požiadavkami stanovenými v článku 3 ods. 3 treťom pododseku smernice 1999/44.
44 V ostatných prípadoch možno naopak predpokladať, že odoslanie kompaktného tovaru do miesta podnikania predávajúceho, ktoré si nevyžaduje špeciálnu manipuláciu alebo osobitný druh dopravy, pravdepodobne nepredstavuje závažné ťažkosti pre tohto spotrebiteľa.
45 V dôsledku toho miesto, kde sa od spotrebiteľa vyžaduje, aby tovar kúpený na diaľku poskytol predávajúcemu na jeho uvedenie do súladu, ktoré je najvhodnejšie na zabezpečenie takéhoto bezplatného uvedenia do súladu v primeranom čase a bez závažných ťažkostí pre spotrebiteľa, závisí od okolností každého konkrétneho prípadu.
46 V tejto súvislosti by sa v súvislosti s úvahami o právnej istote malo pripomenúť, že v súlade s článkom 1 ods. 1 smernice 1999/44 a článkom 8 ods. 2 tejto smernice je táto smernica určená na zabezpečenie jednotnej minimálnej úrovne ochrany spotrebiteľa v oblasti, na ktorú sa vzťahuje. Z týchto ustanovení v prvom rade vyplýva, že členské štáty môžu stanoviť vo svojich vnútroštátnych predpisoch miesto alebo miesta, kde sa od spotrebiteľa vyžaduje, aby tovar kúpený na diaľku poskytol predávajúcemu na účely jeho uvedenia do súladu, za predpokladu, že spĺňajú požiadavky článku 3 ods. 3 uvedenej smernice. Na druhej strane členské štáty môžu prijať alebo ponechať v platnosti prísnejšie ustanovenia na zabezpečenie vyššej úrovne ochrany spotrebiteľa, ako sú napríklad osobitné pravidlá pre určité kategórie tovaru.
47 Uplatňujúc prijaté vnútroštátne právo, musia vnútroštátne súdy, ktoré majú podať jeho výklad, zohľadniť všetky predpisy tohto práva a uplatniť výkladové metódy, ktoré toto právo uznáva, aby bolo v čo najväčšej možnej miere vykladané v zmysle znenia, ako aj účelu smernice 1999/44, aby bol dosiahnutý výsledok stanovený touto smernicou a vyhovieť tak článku 288 tretiemu odseku ZFEÚ. Táto požiadavka konformného výkladu zahŕňa povinnosť vnútroštátnych súdov zmeniť prípadne ustálenú judikatúru, pokiaľ táto vychádza z výkladu vnútroštátneho práva, ktorý je nezlučiteľný s cieľmi tejto smernice (rozsudok z 19. apríla 2016, DI, C‑441/14, EU:C:2016:278, body 31 a 33, ako aj citovaná judikatúra).
48 Na základe uvedených úvah je potrebné odpovedať na prvé tri otázky, že článok 3 ods. 3 smernice 1999/44 sa má vykladať v tom zmysle, že členské štáty si ponechávajú právomoc určiť miesto, kde sa od spotrebiteľa vyžaduje, aby tovar kúpený na diaľku poskytol predávajúcemu na účely jeho uvedenia do súladu v súlade s uvedeným ustanovením. Toto miesto musí umožniť uvedenie do súladu, ktoré je bezplatné, v primeranom čase a bez závažných ťažkostí pre spotrebiteľa, pri zohľadnení vlastností tovaru a účelu, na ktorý spotrebiteľ tovar potreboval. V tejto súvislosti je vnútroštátny súd povinný uskutočniť výklad v súlade so smernicou 1999/44 a v prípade potreby aj zmeniť ustálenú judikatúru, ak je založená na výklade vnútroštátneho práva, ktorý nie je zlučiteľný s cieľmi tejto smernice.
O štvrtej otázke
49 Vo svojej štvrtej otázke sa vnútroštátny súd v podstate pýta, či sa má článok 3 ods. 2 až 4 smernice 1999/44 vykladať v tom zmysle, právo spotrebiteľa na „bezplatné“ uvedenie tovaru kúpeného na diaľku do súladu zahŕňa povinnosť predávajúceho poskytnúť preddavok na náklady prepravy tohto tovaru na miesto podnikania tohto predávajúceho na účely tohto uvedenia do súladu.
50 V súlade s článkom 3 ods. 4 tejto smernice pojem „bezplatne“ označuje nevyhnutné náklady, ktoré sa vynaložia pri uvedení tovaru do súladu, hlavne náklady na poštovné, prácu a materiál.
51 Ako vyplýva z judikatúry citovanej v bode 34 tohto rozsudku, táto povinnosť bezplatnosti uvedenia tovaru do súladu, z ktorej normotvorca Únie zamýšľal urobiť základný prvok ochrany, ktorý spotrebiteľovi zaručuje smernica 1999/44, má za cieľ chrániť spotrebiteľa pred rizikom finančných nákladov, ktoré by ho v prípade neexistencie takejto ochrany mohli odrádzať od uplatnenia svojich práv (pozri v tomto zmysle rozsudok zo 17. apríla 2008, Quelle, C‑404/06, EU:C:2008:231, body 33 a 34).
52 Zároveň, ako už bolo uvedené v bode 41 tohto rozsudku, táto smernica sa zameriava nielen na ochranu záujmov spotrebiteľa tým, že zabezpečuje, aby bol úplne a účinne chránený pred vadným plnením zmluvných záväzkov predávajúcim, ale aj na vyváženie takýchto záujmov s dôvodmi ekonomickej povahy, na ktoré predávajúci poukáže (pozri v tomto zmysle rozsudok zo 16. júna 2011, Gebr. Weber a Putz, C‑65/09 a C‑87/09, EU:C:2011:396, bod 75).
53 Na základe týchto úvah treba uviesť, že povinnosť predávajúceho systematicky poskytnúť preddavok na prepravu tovaru kúpeného na diaľku, ktorý nie je v súlade, do miesta jeho podnikania môže jednak zvýšiť čas potrebný na to, aby bol takýto tovar uvedený do súladu, a to na úkor jeho vykonania v primeranom čase. Bolo by to tak najmä v prípade, keď predávajúci nepoužíva predfrankované štítky na vrátenie tovaru a je nútený uskutočniť takéto zálohové platby. Zároveň môže takáto povinnosť predstavovať pre predávajúceho príliš veľkú záťaž, najmä v prípadoch, keď sa po prehliadke ukáže, že tento tovar nebol vadný.
54 Za týchto okolností vyvažovanie záujmov spotrebiteľa a predávajúceho, o ktoré sa snaží smernica 1999/44, nevyžaduje, aby povinnosť uviesť tovar bezplatne do súladu zahŕňala nad rámec povinnosti predávajúceho uhradiť spotrebiteľovi náklady na prepravu tovaru do miesta podnikania predávajúceho, aj povinnosť systematicky poskytovať spotrebiteľovi preddavok na tieto náklady.
55 To znamená, že toto isté vyváženie na účely ochrany spotrebiteľa vyžaduje, ako vyplýva z bodov 34 a 40 tohto rozsudku, že náklady na dopravu, ktoré spotrebitelia zaplatia vopred, nepredstavujú záťaž, ktorá by odradila priemerného spotrebiteľa od uplatňovania jeho práv. V tejto súvislosti, ako generálny advokát uviedol v bode 86 svojich návrhov, musí vnútroštátny súd pri skúmaní toho, či náklady môžu odradiť takéhoto spotrebiteľa od uplatňovania svojich práv, brať do úvahy okolnosti každého konkrétneho prípadu, najmä výšku prepravných nákladov, hodnotu tovaru, ktorý nie je v súlade, alebo možnosť spotrebiteľa uplatniť de iure alebo de facto svoje práva v prípade, že predávajúci nenahradí náklady na dopravu vynaložené spotrebiteľom.
56 Na základe uvedených úvah treba odpovedať na štvrtú otázku, že článok 3 ods. 2 až 4 smernice 1999/44 sa má vykladať v tom zmysle, že právo spotrebiteľa na „bezplatné“ uvedenie tovaru kúpeného na diaľku do súladu nezahŕňa povinnosť predávajúceho poskytnúť preddavok na náklady na prepravu tohto tovaru na miesto podnikania predávajúceho na účely tohto uvedenia do súladu, pokiaľ skutočnosť, že spotrebiteľ musí vopred zaplatiť tieto náklady, nepredstavuje záťaž, ktorá ho odrádza od presadzovania svojich práv, čo prináleží overiť vnútroštátnemu súdu.
O piatej a šiestej otázke
57 Vnútroštátny súd sa vo svojej piatej a šiestej otázke, ktoré treba preskúmať spoločne, v podstate pýta, či sa článok 3 ods. 3 v spojení s článkom 3 ods. 5 druhou zarážkou smernice 1999/44 majú vykladať v tom zmysle, že v situácii, o akú ide vo veci samej, spotrebiteľ, ktorý informoval predávajúceho o nesúlade tovaru kúpeného na diaľku, avšak tento tovar predávajúcemu nedal k dispozícii v jeho mieste podnikania na účely jeho uvedenia do súladu, má právo na odstúpenie od zmluvy z dôvodu nevykonania nápravy v primeranom čase.
58 V tejto súvislosti je potrebné poznamenať, že v článku 3 ods. 3 a 5 uvedenej smernice sa stanovuje jasný postup vykonania spôsobov nápravy, na ktoré má spotrebiteľ nárok v prípade nesúladu tovaru.
59 V súlade s článkom 3 ods. 3 prvým pododsekom uvedenej smernice spotrebiteľ môže v prvom rade požadovať od predávajúceho, aby tovar bezplatne opravil alebo nahradil, pokiaľ to nie je nemožné alebo neprimerané.
60 Len v prípade, ak spotrebiteľ nemá nárok ani na opravu, ani na náhradu tovaru, ktorý nie je v súlade, alebo ak predávajúci nevykonal žiaden z týchto prostriedkov nápravy v primeranom čase alebo bez závažných ťažkostí pre spotrebiteľa, spotrebiteľ môže v súlade s článkom 3 ods. 5 smernice odstúpiť od zmluvy, pokiaľ podľa článku 3 ods. 6 smernice 1999/44 nejde o málo významný nesúlad.
61 V tejto súvislosti, keďže z článku 3 ods. 3 a 5 smernice 1999/44 v spojení s odôvodnením 10 tejto smernice vyplýva, že táto smernica v záujme oboch zmluvných strán uprednostňuje plnenie zmluvy na základe dvoch primárne stanovených spôsobov nápravy pred odstúpením od zmluvy (pozri v tomto zmysle rozsudok zo 16. júna 2011, Gebr. Weber a Putz, C‑65/09 a C‑87/09, EU:C:2011:396, bod 72), uvedená smernica stanovuje na tento účel v prípade nesúladu tovaru určité pozitívne povinnosti tak pre spotrebiteľa, ako aj pre predávajúceho.
62 V súlade s článkom 3 ods. 3 prvým pododsekom smernice 1999/44 musí teda spotrebiteľ, ktorý si želá uviesť tovar do súladu, poskytnúť predávajúcemu dostatočnú možnosť uviesť takýto tovar do súladu. Na tento účel sa od neho vyžaduje, aby informoval predávajúceho o tomto nesúlade a o prostriedku nápravy, ktorý si vybral, konkrétne opravu tovaru alebo o jeho náhradu. Okrem toho spotrebiteľ musí predávajúcemu sprístupniť tovar, ktorý nie je v súlade.
63 Predávajúci zas musí vykonať prípadnú opravu alebo náhradu tovaru bezplatne, v primeranom čase a bez závažných ťažkostí pre spotrebiteľa a môže to odmietnuť vykonať len v prípade, ak to je nemožné alebo neprimerané. Ako vyplýva z bodu 60 tohto rozsudku, spotrebiteľ môže odstúpiť od zmluvy len vtedy, ak predávajúci v tejto súvislosti nesplnil svoje povinnosti uložené článkom 3 ods. 3 smernice 1999/44.
64 V tomto prípade vnútroštátny súd uvádza, že účastníci konania vo veci samej si nedohodli ani nerokovali o mieste, kde mal byť sporný tovar poskytnutý predávajúcemu na jeho uvedenie do súladu. Naopak, z rozhodnutia vnútroštátneho súdu vyplýva, že spotrebiteľ, pán Fülla, informoval predávajúceho, spoločnosť Toolport, o vadách tohto tovaru a požiadal túto spoločnosť, aby uvedený tovar uviedla do súladu v mieste jeho bydliska, čo však nevyvolalo žiadnu reakciu zo strany spoločnosti Toolport. Toolport zas uviedla, po prvýkrát v konaní pred vnútroštátnym súdom, že uvedený tovar mal byť sprístupnený v jej mieste podnikania. Podľa vnútroštátneho súdu organizácia dopravy do miesta podnikania predávajúceho mohla so zreteľom na vlastnosti sporného tovaru predstavovať „závažné ťažkosti“ pre spotrebiteľa v zmysle článku 3 ods. 3 tejto smernice.
65 V tejto súvislosti treba konštatovať, že spotrebiteľ, ktorý jasne informoval predávajúceho o existencii nesúladu tovaru kúpeného na diaľku, ktorého preprava do miesta podnikania predávajúceho mohla pre neho predstavovať závažné ťažkosti, a ktorý sprístupnil tento tovar predávajúcemu na účely jeho uvedenia do súladu v mieste svojho bydliska, pričom od tohto predávajúceho nedostal informáciu o mieste, kde má tovar sprístupniť na účely jeho uvedenia do súladu alebo inú potrebnú informáciu na tento účel, a ktorý preto nesprístupnil tento tovar uvedenému predávajúcemu na danom mieste, splnil povinnosť náležitej starostlivosti, ktorú mu ukladá článok 3 ods. 3 prvý pododsek smernice 1999/44 (pozri v tomto zmysle rozsudok zo 4. júna 2015, Faber, C‑497/13, EU:C:2015:357, body 61 až 63).
66 Naopak povinnosť predávajúceho uskutočniť nápravu v primeranom čase, ktorej nesplnenie v súlade s článkom 3 ods. 5 druhou zarážkou smernice 1999/44 oprávňuje spotrebiteľa na odstúpenie od zmluvy, nie je splnená, ak predávajúci neprijme žiadne vhodné opatrenie aspoň na kontrolu nevyhovujúceho tovaru vrátane informovania spotrebiteľa v primeranej lehote a o mieste, kde mu má byť tovar, ktorý nie je v súlade, sprístupnený na účely jeho uvedenia do súladu.
67 Na základe uvedených úvah treba odpovedať na piatu a šiestu otázku, že článok 3 ods. 3 v spojení s článkom 3 ods. 5 druhou zarážkou smernice 1999/44 sa majú vykladať v tom zmysle, že v situácii, o akú ide vo veci samej, spotrebiteľ, ktorý informoval predávajúceho o nesúlade tovaru kúpeného na diaľku, ktorého preprava do miesta podnikania predávajúceho by mohla pre neho predstavovať závažné ťažkosti, a ktorý sprístupnil tento tovar predávajúcemu na účely jeho uvedenia do súladu v mieste svojho bydliska, má právo na odstúpenie od zmluvy z dôvodu nedostatku nápravy v primeranom čase, ak predávajúci neprijme žiadne vhodné opatrenie na uvedenie uvedeného tovaru do súladu, vrátane informovania spotrebiteľa o mieste, kde mu má byť tento tovar sprístupnený na účely tohto uvedenia do súladu. V tejto súvislosti prináleží vnútroštátneho súdu zabezpečiť prostredníctvom výkladu, ktorý je v súlade so smernicou 1999/44, právo tohto spotrebiteľa na odstúpenie od zmluvy.
O trovách
68 Vzhľadom na to, že konanie pred Súdnym dvorom má vo vzťahu k účastníkom konania vo veci samej incidenčný charakter a bolo začaté v súvislosti s prekážkou postupu v konaní pred vnútroštátnym súdom, o trovách konania rozhodne tento vnútroštátny súd. Iné trovy konania, ktoré vznikli v súvislosti s predložením pripomienok Súdnemu dvoru a nie sú trovami uvedených účastníkov konania, nemôžu byť nahradené.
Z týchto dôvodov Súdny dvor (prvá komora) rozhodol takto:
1. Článok 3 ods. 3 smernice Európskeho parlamentu a Rady 1999/44/ES z 25. mája 1999 o určitých aspektoch predaja spotrebného tovaru a záruk na spotrebný tovar sa má vykladať v tom zmysle, že členské štáty si ponechávajú právomoc určiť miesto, kde sa od spotrebiteľa vyžaduje, aby tovar kúpený na diaľku poskytol predávajúcemu na účely jeho uvedenia do súladu v súlade s uvedeným ustanovením. Toto miesto musí umožniť uvedenie do súladu, ktoré je bezplatné, v primeranom čase a bez závažných ťažkostí pre spotrebiteľa, pri zohľadnení vlastností tovaru a účelu, na ktorý spotrebiteľ tovar potreboval. V tejto súvislosti je vnútroštátny súd povinný uskutočniť výklad v súlade so smernicou 1999/44 a v prípade potreby aj zmeniť ustálenú judikatúru, ak je založená na výklade vnútroštátneho práva, ktorý nie je zlučiteľný s cieľmi tejto smernice.
2. Článok 3 ods. 2 až 4 smernice 1999/44 sa má vykladať v tom zmysle, že právo spotrebiteľa na „bezplatné“ uvedenie tovaru kúpeného na diaľku do súladu nezahŕňa povinnosť predávajúceho poskytnúť preddavok na náklady na prepravu tohto tovaru na miesto podnikania predávajúceho na účely tohto uvedenia do súladu, pokiaľ skutočnosť, že spotrebiteľ musí vopred zaplatiť tieto náklady, nepredstavuje záťaž, ktorá ho odrádza od presadzovania svojich práv, čo prináleží overiť vnútroštátnemu súdu.
3. Článok 3 ods. 3 a článok 3 ods. 5 druhá zarážka smernice 1999/44 sa majú vykladať v tom zmysle, že v situácii, o akú ide vo veci samej, spotrebiteľ, ktorý informoval predávajúceho o nesúlade tovaru kúpeného na diaľku, ktorého preprava do miesta podnikania predávajúceho by mohla pre neho predstavovať závažné ťažkosti, a ktorý sprístupnil tento tovar predávajúcemu na účely jeho uvedenia do súladu v mieste svojho bydliska, má právo na odstúpenie od zmluvy z dôvodu nedostatku nápravy v primeranom čase, ak predávajúci neprijme žiadne vhodné opatrenie na uvedenie uvedeného tovaru do súladu, vrátane informovania spotrebiteľa o mieste, kde mu má byť tento tovar sprístupnený na účely tohto uvedenia do súladu. V tejto súvislosti prináleží vnútroštátneho súdu zabezpečiť prostredníctvom výkladu, ktorý je v súlade so smernicou 1999/44, právo tohto spotrebiteľa na odstúpenie od zmluvy.
Podpisy