ROZSUDOK SÚDNEHO DVORA (štvrtá komora)
z 27. marca 2019 (*)
„Nesplnenie povinnosti členským štátom – Článok 258 ZFEÚ – Rozhodnutie 2014/699/EÚ – Zásada lojálnej spolupráce – Článok 4 ods. 3 ZEÚ – Prípustnosť – Účinky konania vytýkaného ku dňu uplynutia lehoty stanovenej v odôvodnenom stanovisku – Pretrvávajúce účinky na jednotnosť a koherentnosť medzinárodnej činnosti Európskej únie – Dostatočnosť opatrení prijatých dotknutým členským štátom na dosiahnutie súladu s odôvodneným stanoviskom – Hlasovanie Spolkovej republiky Nemecko proti pozícii Únie vymedzenej v rozhodnutí 2014/699/EÚ na 25. zasadnutí Revízneho výboru Medzivládnej organizácie pre medzinárodnú železničnú prepravu (OTIF) a námietka vyjadrená uvedeným členským štátom proti tejto pozícii a proti spôsobom vykonávania hlasovacích práv, ako sú definované v tomto rozhodnutí“
Vo veci C‑620/16,
ktorej predmetom je žaloba o nesplnenie povinnosti podľa článku 258 ZFEÚ, podaná 29. novembra 2016,
Európska komisia, v zastúpení: W. Mölls, L. Havas, J. Hottiaux a J. Norris‑Usher, splnomocnení zástupcovia,
žalobkyňa,
ktorú v konaní podporuje:
Rada Európskej únie, v zastúpení: R. Liudvinaviciute‑Cordeiro a J.‑P. Hix, splnomocnení zástupcovia,
vedľajší účastník konania,
proti
Spolkovej republike Nemecko, v zastúpení: T. Henze a J. Möller, splnomocnení zástupcovia,
žalovanej,
SÚDNY DVOR (štvrtá komora),
v zložení: predseda siedmej komory T. von Danwitz, vykonávajúci funkciu predsedu štvrtej komory, sudcovia K. Jürimäe, C. Lycourgos, E. Juhász a C. Vajda (spravodajca),
generálny advokát: M. Szpunar,
tajomník: K. Malacek, referent,
so zreteľom na písomnú časť konania a po pojednávaní zo 4. júla 2018,
po vypočutí návrhov generálneho advokáta na pojednávaní 9. januára 2019,
vydal tento
Rozsudok
1 Svojou žalobou Európska komisia navrhuje, aby Súdny dvor rozhodol, že Spolková republika Nemecko si tým, že na 25. zasadnutí Revízneho výboru Medzivládnej organizácie pre medzinárodnú železničnú dopravu (OTIF) hlasovala proti pozícii vymedzenej v rozhodnutí Rady 2014/699/EÚ z 24. júna 2014, ktorým sa stanovuje pozícia, ktorá sa má prijať v mene Európskej únie na 25. zasadnutí Revízneho výboru OTIF, pokiaľ ide o určité zmeny Dohovoru o medzinárodnej železničnej preprave (COTIF) a dodatkov k tomuto dohovoru (Ú. v. EÚ L 293, 2014, s. 26), a tým, že verejne vyjadrila svoje námietky tak k uvedenej pozícii, ako aj k spôsobom vykonávania hlasovacích práv v nej definovaným, nesplnila povinnosti, ktoré jej vyplývajú z tohto rozhodnutia a z článku 4 ods. 3 ZEÚ.
Právny rámec
Medzinárodné právo
COTIF
2 Dohovor o medzinárodnej železničnej preprave z 9. mája 1980, zmenený Vilniuským protokolom z 3. júna 1999 (ďalej len „COTIF“), nadobudol platnosť 1. júla 2006. Zmluvnými stranami COTIF je 49 štátov, medzi ktorými sa nachádzajú všetky členské štáty Európskej únie s výnimkou Cyperskej republiky a Maltskej republiky a týchto 49 štátov tvorí OTIF.
3 Podľa článku 2 ods. 1 COTIF je cieľom OTIF všestranná podpora, zlepšenie a uľahčenie medzinárodnej železničnej prepravy predovšetkým vypracovaním jednotných právnych poriadkov pre rôzne právne oblasti vzťahujúce sa na medzinárodnú železničnú prepravu.
4 Revízny výbor OTIF sa v zásade skladá zo všetkých zmluvných strán COTIF. Revízny výbor OTIF v súlade s článkom 17 ods. 1 písm. a) a b) COTIF rozhoduje v medziach svojich právomocí o návrhoch na zmeny COTIF a okrem iného skúma návrhy, ktoré sa majú predložiť na rozhodnutie valnému zhromaždeniu OTIF. Právomoci týchto dvoch orgánov OTIF v oblasti zmeny COTIF sú určené v článku 33 tohto dohovoru.
5 V zmysle Hlavy VI COTIF, nazvanej „Zmena [COTIF]“, článok 33 tohto dohovoru s názvom „Príslušnosť“ stanovuje:
„…
2. Valné zhromaždenie rozhoduje o návrhoch na zmenu ustanovení [COTIF], pokiaľ v ods. 4 až 6 nie je stanovené inak.
…
4. S výhradou rozhodnutia Valného zhromaždenia podľa ods. 3 prvá veta rozhoduje Revízny výbor o návrhoch na zmenu:
a) článkov 9 a 27 ods. 2 až 5;
…
d) CUV, s výnimkou článkov 1, 4, 5 a 7 až 12;
…“
6 Podľa článku 35 COTIF, nazvaného „Uznesenia výborov“:
„1. Zmeny [COTIF] prijaté uznesením výborov oznamuje generálny tajomník členským štátom.
2. Zmeny samotného [COTIF] prijaté Revíznym výborom nadobúdajú platnosť pre všetky členské štáty prvým dňom dvanásteho mesiaca nasledujúcom po mesiaci, v ktorom ich generálny tajomník oznámil členským štátom. …
3. Zmeny dodatkov k [COTIF] prijaté Revíznym výborom nadobúdajú platnosť pre všetky členské štáty prvým dňom dvanásteho mesiaca nasledujúceho po mesiaci, v ktorom ich generálny tajomník oznámil členským štátom. …
…“
7 Z článku 38 ods. 2 COTIF vyplýva, že Únia ako regionálna organizácia, ktorá pristúpila ku COTIF, môže uplatňovať práva, ktorými členské štáty disponujú podľa COTIF, pokiaľ sa týkajú záležitostí patriacich do jej právomoci. Z článku 38 ods. 3 COTIF vyplýva, že na uplatnenie hlasovacieho práva a práva podať námietku podľa článku 35 ods. 2 a 4 tohto dohovoru patrí toľko hlasov, koľko má členských štátov, ktoré sú súčasne členmi OTIF. Tieto štáty môžu vykonávať svoje práva, najmä hlasovacie práva, iba v rozsahu povolenom v uvedenom článku 38 ods. 2.
Dohoda o pristúpení
8 Dohoda medzi Európskou úniou a Medzivládnou organizáciou pre medzinárodnú železničnú prepravu o pristúpení Únie k Dohovoru o medzinárodnej železničnej preprave z 9. mája 1980, zmeneným Vilniuským protokolom z 3. júna 1999 (Ú. v. EÚ L 51, 2013, s. 8) (ďalej len „dohoda o pristúpení“), podpísaná 23. júna 2011 v Berne, podľa svojho článku 9 nadobudla platnosť 1. júla 2011.
9 Podľa článku 6 dohody o pristúpení:
„1. Pri rozhodovaní o otázkach, v ktorých má Únia výlučnú právomoc, uplatní Únia hlasovacie práva svojich členských štátov podľa [COTIF].
2. Pri rozhodovaní o otázkach, v ktorých má Únia spoločnú [delenú – neoficiálny preklad] právomoc so svojimi členskými štátmi, hlasuje buď Únia, alebo jej členské štáty.
3. S výhradou článku 26 ods. 7 [COTIF] má Únia počet hlasov rovnajúci sa počtu hlasov jej členských štátov, ktoré sú aj zmluvnými stranami [COTIF]. Ak hlasuje Únia, jej členské štáty nehlasujú.
4. Únia v závislosti od okolností informuje iné zmluvné strany dohovoru o každom uplatnení hlasovacích práv ustanovených v odsekoch 1 až 3 na rozličné body programov valného zhromaždenia a iných rokujúcich orgánov. Táto povinnosť sa uplatňuje aj v prípade, ak sa rozhodnutia prijímajú formou korešpondencie. Uvedené informácie sa poskytujú v dostatočnom predstihu generálnemu tajomníkovi organizácie OTIF, aby bolo možné rozoslať ich spolu s dokumentmi na zasadnutie alebo aby sa mohlo prijať rozhodnutie formou korešpondencie.“
Právo Únie
Rozhodnutie 2013/103/EÚ
10 Dohoda o pristúpení bola v mene Únie schválená rozhodnutím Rady 2013/103/EÚ zo 16. júna 2011 o podpise a uzavretí Dohody medzi Európskou úniou a Medzivládnou organizáciou pre medzinárodnú železničnú prepravu o pristúpení Európskej únie k Dohovoru o medzinárodnej železničnej preprave (COTIF) z 9. mája 1980, zmeneným Vilniuským protokolom z 3. júna 1999 (Ú. v. EÚ L 51, 2013, s. 1).
11 Článok 5 tohto rozhodnutia stanovuje, že „vnútorné postupy na prípravu zasadnutí organizácie OTIF, ako aj pravidlá zastupovania a hlasovania na zasadnutiach sú ustanovené v prílohe III k tomuto rozhodnutiu“.
12 Príloha III k uvedenému rozhodnutiu je venovaná vnútorným postupom Rady, členských štátov a Komisie v súvislosti s postupmi v rámci organizácie OTIF s cieľom splniť „požiadavku jednoty medzinárodnej reprezentácie Únie a jej členských štátov v súlade so Zmluvou o [EÚ] a Zmluvou o [FEÚ] a judikatúrou Súdneho dvora Európskej únie taktiež v štádiu vykonávania medzinárodných záväzkov“, ako vyplýva z úvodného odseku tejto prílohy.
13 V bode 2 tejto prílohy, nazvanom „Koordinačný postup“, sa stanovuje:
„…
2.2. Na koordinačných stretnutiach sa dohodnú iba pozície Únie, alebo ak je to relevantné, Únie a jej členských štátov. Ak sa tak členské štáty dohodnú, tieto stretnutia môžu slúžiť na koordináciu pozícií členských štátov týkajúcich sa ich výlučnej právomoci.
…
2.6. Ak Komisia a členské štáty na koordinačnom stretnutí nedospejú k dohode o pozícii, a to i z dôvodov nezhody, pokiaľ ide o rozdelenie právomocí, vec sa postúpi Výboru stálych predstaviteľov a/alebo Rade.“
14 V bode 3 tejto prílohy, týkajúcom sa „Vyhlásení a hlasovania na zasadnutiach organizácie OTIF“, sa stanovuje:
„3.1. Keď sa bod programu týka záležitostí, ktoré patria do výlučnej právomoci Únie, za Úniu sa vyjadruje a hlasuje Komisia. Po náležitej koordinácii sa môžu vyjadrovať aj členské štáty, aby podporili a/alebo rozvinuli pozíciu Únie.
3.2. Keď sa bod programu týka záležitostí, ktoré patria do výlučnej právomoci členských štátov, vyjadrujú sa a hlasujú členské štáty.
3.3. Keď sa bod programu týka záležitostí, ktoré obsahujú prvky tak právomoci členských štátov, ako aj právomoci Únie, pozíciu vyjadrí predsedníctvo a Komisia. Po náležitej koordinácii sa môžu vyjadrovať členské štáty, aby podporili a/alebo rozvinuli pozíciu. Členské štáty alebo Komisia, v závislosti od okolností, budú hlasovať v mene Únie a jej členských štátov v súlade s pozíciou. Rozhodnutie o tom, kto bude hlasovať, sa prijíma vzhľadom na to, kde leží prevaha právomoci (ide napr. najmä o právomoc členského štátu alebo najmä o právomoc Únie).
3.4. Keď sa bod programu týka záležitostí, ktoré obsahujú prvky tak právomoci členských štátov, ako aj právomoci Únie, a Komisia a členské štáty neboli schopné zhodnúť sa na pozícii, ako sa uvádza v bode 2.6, členské štáty a Komisia sa môžu vyjadrovať a hlasovať vo veciach jednoznačne patriacich do ich právomoci.
3.5. V prípade záležitostí, pri ktorých neexistuje dohoda medzi Komisiou a členskými štátmi o rozdelení právomoci alebo kde nebolo možné dosiahnuť väčšinu potrebnú pre pozíciu Únie, sa vyvinie maximálne úsilie na objasnenie situácie alebo dosiahnutie pozície Únie. Počas týchto postupov a po náležitej koordinácii sú členské štáty a/alebo Komisia, podľa okolností, oprávnené vyjadrovať sa pod podmienkou, že vyjadrená pozícia nebude mať vplyv na budúcu pozíciu Únie, je v súlade s politikami Únie a s predchádzajúcimi pozíciami Únie, ako aj v súlade s právom Únie.
3.6. …
Zástupcovia členských štátov a Komisie vyvinú značné úsilie na dosiahnutie spoločnej pozície a na jej obhájenie počas diskusií v pracovných skupinách organizácie OTIF.“
Rozhodnutie 2014/699
15 Článok 1 ods. 1 rozhodnutia 2014/699 stanovuje, že „pozícia, ktorá sa má zaujať v mene Únie na 25. zasadnutí Revízneho výboru [OTIF], musí byť v súlade s prílohou k tomuto rozhodnutiu“. V zmysle článku 1 ods. 2 uvedeného rozhodnutia „menšie zmeny dokumentov, o ktorých sa zmieňuje príloha k tomuto rozhodnutiu, môžu zástupcovia Únie v Revíznom výbore schváliť bez ďalšieho rozhodnutia Rady“.
16 Bod 3 prílohy rozhodnutia 2014/699 stanovuje v súvislosti s rozličnými bodmi programu 25. zasadnutia Revízneho výboru OTIF rozdelenie právomocí medzi Úniou a jej členskými štátmi, výkon hlasovacích práv, ako aj odporúčanú koordinovanú pozíciu.
17 Pokiaľ ide o body 4 a 7 programu 25. zasadnutia revízneho výboru [OTIF], ktoré sa týkajú pozícií k zmenám článku 12 COTIF, ako aj článkov 2 a 9 dodatku D (CUV) COTIF upravujúceho jednotné pravidlá o zmluvách o použití vozidiel v medzinárodnej železničnej doprave (CUV) (ďalej len „sporné zmeny“), bod 3 prílohy rozhodnutia 2014/699 stanovuje:
„Bod 4. Čiastočná revízia COTIF – Základný dohovor
…
Právomoc: spoločná [delená – neoficiálny preklad].
Vykonávanie hlasovacích práv: členské štáty.
Odporúčaná koordinovaná pozícia:
…
Zmeny článku 12 (Výkon rozsudkov. príloha [Zaistenie veci – neoficiálny preklad]) sa podporia, pretože sa nimi mení vymedzenie pojmu ‚držiteľ‘ v súlade s právom Únie.
…
Bod 7. Čiastočná revízia dodatku D (CUV)
…
Právomoc: spoločná [delená – neoficiálny preklad].
Vykonávanie hlasovacích práv: Únia.
Odporúčaná pozícia Únie: zmeny článkov 2 a 9 sa podporia, keďže objasňujú úlohy držiteľa a subjektu zodpovedného za údržbu v súlade s právom Únie (smernica Európskeho parlamentu a Rady 2008/110/ES [zo 16. decembra 2008, ktorou sa mení a dopĺňa smernica 2004/49/ES o bezpečnosti železníc Spoločenstva (smernica o bezpečnosti železníc) (Ú. v. EÚ L 345, 2008, s. 62)]. …
…“
Konanie pred podaním žaloby a konanie na Súdnom dvore
18 Listom zo 4. augusta 2014 Komisia vyzvala Spolkovú republiku Nemecko, aby vysvetlila svoje konanie na 25. zasadnutí Revízneho výboru OTIF, ktoré sa konalo 25. a 26. júna 2014.
19 Spolková republika Nemecko vo svojej odpovedi z 12. novembra 2014 konštatovala, že jej správanie je úplne legitímne a legálne z toho dôvodu, že žiadna zo sporných zmien nespadá do právomoci Európskej únie, keďže Európska únia v príslušných oblastiach nevykonávala svoju vnútornú právomoc.
20 Dňa 29. mája 2015 začala Komisia konanie o nesplnení povinnosti podľa článku 258 ods. 1 ZFEÚ prostredníctvom zaslania výzvy Spolkovej republike Nemecko, v ktorej konštatovala, že tento členský štát si svojím konaním na 25. zasadnutí Revízneho výboru OTIF nesplnil povinnosti, ktoré mu vyplývajú z rozhodnutia 2014/699 a článku 4 ods. 3 ZEÚ. Komisia okrem toho poznamenala, že zo skutočnosti, že Spolková republika Nemecko výslovne usúdila, že jej konanie je legitímne, možno vyvodiť, že tento členský štát bude pravdepodobne v budúcnosti za podobných okolností konať obdobne.
21 Vo svojej odpovedi zo 7. júla 2015 Spolková republika Nemecko namietala proti tvrdeniam Komisie.
22 Pri príležitosti prijatia rozhodnutia Rady (EÚ) 2015/1734 z 18. septembra 2015, ktorým sa stanovuje pozícia, ktorá sa má prijať v mene Európskej únie na 12. valnom zhromaždení Medzivládnej organizácie pre medzinárodnú železničnú prepravu (OTIF), pokiaľ ide o určité zmeny Dohovoru o medzinárodnej železničnej preprave (COTIF) a jeho dodatkov (Ú. v. EÚ L 252, 2015, s. 43), Spolková republika Nemecko vydala vyhlásenie (ďalej len „vyhlásenie zo 17. septembra 2015“), ktoré je zapísané v zápisnici zo zasadnutia Rady a znie takto:
„[Spolková republika Nemecko] sa domnieva, že z právneho hľadiska má právo hlasovať o bode 8 (Čiastočná revízia COTIF – základný dohovor), bode 10 (Čiastočná revízia dodatku D (CUV)] a bode 13 (Revidovaná a konsolidovaná dôvodová správa), a to aj v rozpore s rozhodnutím [2015/1734]. Dôvodom je skutočnosť, že Únia nemá právomoc v tejto oblasti. Rozdelenie právomocí medzi Úniou a členskými štátmi je predmetom konania prebiehajúceho pred Súdnym dvorom… (vec C‑600/14 – Nemecko/Rada). Až do rozhodnutia Súdneho dvora…, [Spolková republika Nemecko], ktorá naďalej trvá na svojom právnom stanovisku, a bez toho, aby bolo dotknuté konanie prebiehajúce pred Súdnym dvorom…, bude vykonávať svoje hlasovacie právo na valnom zhromaždení OTIF bez toho, aby sa odchýlila od tohto rozhodnutia Rady, hoci ho považuje za nezákonné.“
23 Dňa 11. decembra 2015 vydala Komisia odôvodnené stanovisko, v ktorom trvala na svojom stanovisku vyjadrenom vo výzve. Komisia vyzvala Spolkovú republiku Nemecko, aby prijala všetky opatrenia potrebné na dosiahnutie súladu s odôvodneným stanoviskom do dvoch mesiacov od tohto stanoviska a najmä aby ukončila vytýkané praktiky porušovania, ktoré sú v ňom uvedené.
24 Spolková republika Nemecko listom z 1. februára 2016 odpovedala na odôvodnené stanovisko tak, že zopakovala svoje stanovisko vyjadrené vo svojej odpovedi na výzvu.
25 Keďže Spolková republika Nemecko v stanovenej lehote neprijala nevyhnutné opatrenia na dosiahnutie súladu s odôvodneným stanoviskom, Komisia sa rozhodla podať túto žalobu.
26 Rozhodnutím predsedu Súdneho dvora z 3. januára 2018 bol Rade povolený vstup do konania ako vedľajšiemu účastníkovi konania na podporu návrhov Komisie.
Rozsudok z 5. decembra 2017, Nemecko/Rada (C‑600/14, EU:C:2017:935).
27 Dňa 22. decembra 2014 podala Spolková republika Nemecko na Súdny dvor žalobu na čiastočné zrušenie rozhodnutia 2014/699 v rozsahu, v akom sa týka sporných zmien. Jej žalobné dôvody sa týkali údajného porušenia po prvé zásady prenesenia právomoci stanovenej v článku 5 ods. 2 ZEÚ, z dôvodu nedostatku právomoci Únie, po druhé povinnosti odôvodnenia stanovenej v článku 296 ZFEÚ a po tretie zásady lojálnej spolupráce stanovenej v článku 4 ods. 3 ZEÚ v spojení so zásadou účinnej súdnej ochrany.
28 Rozsudkom z 5. decembra, Nemecko/Rada (C‑600/14, EU:C:2017:935), vyhláseným po skončení písomnej časti konania v tejto veci, Súdny dvor zamietol žalobu Spolkovej republiky Nemecko, pričom zamietol všetky tri žalobné dôvody uvedené týmto členským štátom.
O žalobe
O prípustnosti
29 Spolková republika Nemecko samostatným podaním z 8. februára 2017 vzniesla námietku neprípustnosti tejto žaloby podľa článku 151 Rokovacieho poriadku Súdneho dvora. Rozhodnutím z 10. mája 2017 Súdny dvor po vypočutí generálneho advokáta rozhodol, že túto námietku preskúma v rámci rozhodnutia vo veci samej a vyzval Spolkovú republiku Nemecko, aby predložila vyjadrenie k žalobe.
Argumentácia účastníkov konania
30 Spolková republika Nemecko považuje žalobu za neprípustnú.
31 Spolková republika Nemecko tvrdí, že konanie, ktoré je predmetom tejto žaloby, vyčerpalo všetky svoje účinky na konci 25. zasadnutia Revízneho výboru OTIF, teda pred uplynutím lehoty stanovenej Komisiou v jej odôvodnenom stanovisku. V súlade s judikatúrou Súdneho dvora vyplývajúcou z rozsudkov z 27. októbra 2005, Komisia/Taliansko (C‑525/03, EU:C:2005:648), a z 11. októbra 2007, Komisia/Grécko (C‑237/05, EU:C:2007:592), je žaloba o nesplnenie povinnosti neprípustná, pokiaľ akt vytýkaný dotknutému členskému štátu prestal vyvolávať právne účinky pred uplynutím uvedenej lehoty.
32 Spolková republika Nemecko v tomto ohľade zdôrazňuje, že cieľom konania o nesplnení povinnosti podľa článku 258 ZFEÚ je práve zabezpečiť, aby členské štáty ukončili porušenia, ktorých účinky pretrvávajú ku dňu uplynutia lehoty stanovenej v odôvodnenom stanovisku a aby ich v nijakom prípade neopakovali. Jej protiprávne konanie však nemalo nijaké negatívne dôsledky, ktoré by mohli alebo museli byť odstránené.
33 Podľa tohto členského štátu výkon hlasovacieho práva nemal žiadny vplyv na výsledok rozhodnutí prijatých na 25. zasadnutí Revízneho výboru OTIF, čo pripustila aj Komisia, ani nepoškodil povesť, dôveryhodnosť alebo jednotné zastúpenie Európskej únie vo vzťahu k členom medzinárodného spoločenstva. V každom prípade Únia zorganizovala postup pre prijatie rozhodnutia 2014/699 takým spôsobom, ktorý bránil Spolkovej republike Nemecko v získaní súdnej ochrany proti tomuto rozhodnutiu, čo prispelo k rozdielnosti názorov na tomto zasadnutí.
34 Okrem toho Spolková republika Nemecko tvrdí, pričom sa opiera o znenie článku 258 druhého odseku ZFEÚ, že Komisia môže podať na Súdny dvor žalobu o nesplnenie povinnosti len v prípade, ak členský štát nedosiahne súlad s odôvodneným stanoviskom v stanovenej lehote. Článok 258 ZFEÚ by sa totiž ako procesné ustanovenie mal vykladať reštriktívne, aby sa zaručila právna istota. Spolková republika Nemecko v podobnom duchu poukazuje na judikatúru Súdneho dvora, z ktorej vyplýva, že Komisia nemôže na dotknutý členský štát podať žalobu o nesplnenie povinnosti, ak tento štát porušenie ukončil pred uplynutím lehoty stanovenej v odôvodnenom stanovisku (rozsudok z 5. júna 2003, Komisia/Taliansko, C‑145/01, EU:C:2003:324, bod 15).
35 Podľa Spolkovej republiky Nemecko však údajné poškodenie dobrého mena Európskej únie už nemožno napraviť. V zostávajúcej časti tento členský štát spochybňuje tvrdenie Komisie, podľa ktorého údajne neprijal nijaké opatrenie ani na nápravu dôsledkov svojho konania napadnutého v konaní o nesplnení povinnosti v tejto veci, ani na odstránenie pochybností o svojom budúcom konaní. Pri prijímaní rozhodnutia Rady (EÚ) 2015/1734 totiž Spolková republika Nemecko vo vyhlásení zo 17. septembra 2015 uviedla, že hoci považuje toto rozhodnutie za protiprávne a domnieva sa, že má právo hlasovať proti nemu, pokiaľ ide o tieto dva sporné body, až do vyhlásenia rozsudku Súdneho dvora z 5. decembra 2017, Nemecko/Rada (C‑600/14, EU:C:2017:935), nevykonávala svoje hlasovacie právo, pokiaľ ide o tieto dva body spôsobom, ktorý by sa odchyľoval od pozície Únie. Takýmto spôsobom už teda tento členský štát upustil od konania, ktoré mu Komisia vytýkala vo svojom odôvodnenom stanovisku, a to ešte predtým, ako začala plynúť lehota uvedená v tomto odôvodnenom stanovisku.
36 Spolková republika Nemecko tvrdí, že jej nemožno uložiť povinnosť verejne sa ospravedlniť alebo upustiť od jej právnej analýzy, aby sa a posteriori odstránilo údajné poškodenie povesti a dôveryhodnosti Únie. V každom prípade sa ani vo výzve, ani v odôvodnenom stanovisku nenachádza nič, čo by naznačovalo, že Spolková republika Nemecko porušila právo Únie z dôvodu nepredloženia takéhoto ospravedlnenia. Navyše, aby bola žaloba o nesplnenie povinnosti prípustná, nie je podľa judikatúry Súdneho dvora postačujúce, že pretrvávajú rozdiely v názoroch v právnych otázkach medzi členským štátom a Komisiou, pokiaľ tento členský štát napriek týmto rozdielom koná v súlade s analýzou Komisie. Malo by to a fortiori platiť v prípade, keď už je právna otázka predmetom konania pred Súdnym dvorom, ako je to v prejednávanej veci.
37 Okrem toho Spolková republika Nemecko kritizuje Komisiu za to, že ponecháva pretrvávať pochybnosti o presnom rozsahu svojej žaloby, v rozpore s požiadavkami na dostatočne jasnú formuláciu návrhu. Komisia totiž spresnila po prvýkrát vo svojej replike, že tomuto členskému štátu vytýkala porušenie rozhodnutia 2014/699 len vo vzťahu k bodom 4 a 7 programu 25. zasadnutia Revízneho výboru OTIF.
38 Komisia navrhuje zamietnuť námietku neprípustnosti vznesenú Spolkovou republikou Nemecko.
Posúdenie Súdnym dvorom
39 Na úvod je potrebné pripomenúť, že zo znenia článku 258 druhého odseku ZFEÚ vyplýva, že ak dotknutý členský štát nevyhovel odôvodnenému stanovisku v lehote v ňom určenej, Komisia môže vec predložiť Súdnemu dvoru. Podľa ustálenej judikatúry Súdneho dvora sa má preto existencia nesplnenia povinnosti posudzovať vo vzťahu k situácii, ktorá bola v členskom štáte na konci tejto lehoty (pozri najmä rozsudok zo 4. mája 2017, Komisia/Luxembursko, C‑274/15, EU:C:2017:333, bod 47).
40 Z judikatúry Súdneho dvora tiež vyplýva, že postup stanovený v článku 258 ZFEÚ spočíva na objektívnom určení, že členský štát si nesplnil povinnosti, ktoré mu ukladá Zmluva o FEÚ alebo akt sekundárneho práva, a takto umožňuje určiť, či určitý členský štát porušil v danej veci právo Únie (rozsudok z 22. februára 2018, Komisia/Poľsko, C‑336/16, EU:C:2018:94, body 61 a 62, ako aj citovaná judikatúra).
41 Spolková republika Nemecko spochybňuje prípustnosť tejto žaloby o nesplnenie povinnosti z dvoch dôvodov.
42 V prvom rade sa domnieva, že nesplnenie povinnosti, ktoré jej je vytýkané, sa týka jej konania v minulosti, ktorého účinky boli vyčerpané pred uplynutím lehoty stanovenej v odôvodnenom stanovisku, takže toto konanie nebolo možné ukončiť v tejto lehote.
43 V tejto súvislosti je potrebné uviesť, že Komisia vytýka Spolkovej republike Nemecko jej konanie na 25. zasadnutí Revízneho výboru OTIF, konkrétne hlasovanie tohto členského štátu v rámci tohto výboru a jej stanovisko, ktoré vyjadrila v rozpore jednak s rozhodnutím 2014/699, a jednak s článkom 4 ods. 3 ZEÚ.
44 Vytýkané nesplnenie povinnosti spočíva v údajnom nerešpektovaní pozície Únie, ako je vymedzená v rozhodnutí Rady prijatom na základe ustanovenia článku 218 ods. 9 ZFEÚ, ktoré stanovuje zjednodušený postup najmä s cieľom definovať pozície, ktoré sa majú zaujať v mene Únie pri jej účasti na prijímaní aktov v rámci rozhodujúceho orgánu zriadeného dotknutou medzinárodnou dohodou, na ktoré sa vzťahuje uplatňovanie alebo vykonávanie tejto dohody (rozsudok zo 6. októbra 2015, Rada/Komisia, C‑73/14, EU:C:2015:663, bod 65). Takéto nesplnenie povinnosti teda patrí do oblasti vonkajšej činnosti Únie a konkrétne sa týka rozhodovacieho procesu jedného medzinárodného orgánu zriadeného dohodou, ktorej stranou je Únia, a v rámci ktorého bolo Únii rozhodnutím 2014/699 umožnené predkladať príspevky.
45 Také porušenie rozhodnutia Rady prijatého na základe článku 218 ods. 9 ZFEÚ, aké sa v prejednávanej veci vytýka Spolkovej republike Nemecko, prejavuje nielen na vnútornej úrovni, ale aj na medzinárodnej úrovni, svoje účinky na jednotu a koherentnosť vonkajšej činnosti Únie, teda presne na záujmoch, ktoré má rozhodnutie prijaté na tomto základe za cieľ zaručovať [pozri v tomto zmysle stanovisko 1/94 (Dohody pripojené k dohode o založení WTO), z 15. novembra 1994, EU:C:1994:384, bod 108; rozsudky z 2. júna 2005, Komisia/Luxembursko, C‑266/03, EU:C:2005:341, bod 60, a zo 14. júla 2005, Komisia/Nemecko, C‑433/03, EU:C:2005:462, bod 66, a z 20. apríla 2010, Komisia/Švédsko, C‑246/07, EU:C:2010:203, bod 73].
46 Treba dodať, že na rozdiel od toho, čo tvrdí Spolková republika Nemecko, škodlivé účinky nesplnenia povinnosti vo vzťahu k rozhodnutiu Rady prijatému na základe článku 218 ods. 9 ZFEÚ sa neobmedzujú na rozhodovací proces orgánu medzinárodnej organizácie, v rámci ktorého došlo k spornému konaniu, ale sa prejavujú všeobecnejším spôsobom v medzinárodnej činnosti Únie v rámci tejto medzinárodnej organizácie.
47 Takéto nesplnenie povinnosti by najmä mohlo spochybniť jednotnosť a koherentnosť vonkajšej činnosti Únie nad rámec konkrétneho dotknutého rozhodovacieho procesu.
48 Za týchto podmienok, ak by sa prijalo tvrdenie Spolkovej republiky Nemecko, každý členský štát, ktorý by svojím správaním narušil dosiahnutie cieľa rozhodnutia prijatého na základe článku 218 ods. 9 ZFEÚ, by sa mohol vyhnúť konaniu o nesplnení povinnosti z dôvodu, že toto nesplnenie povinnosti už vyčerpalo svoje účinky, v dôsledku čoho by členské štáty mohli mať prospech z vlastného pochybenia.
49 V takom prípade by Komisii bolo znemožnené podať žalobu v rámci právomocí, ktoré jej vyplývajú z článku 258 ZFEÚ, proti dotknutému členskému štátu na Súdny dvor, aby sa konštatovalo takéto porušenie, a teda v plnej miere splniť jej úlohu strážkyne zmlúv, ktorú jej zveruje článok 17 ZEÚ.
50 Navyše uznať neprípustnosť žaloby o nesplnenie povinnosti proti členskému štátu z dôvodu porušenia rozhodnutia prijatého na základe článku 218 ods. 9 ZFEÚ by mohlo poškodiť tak záväznosť rozhodnutí podľa článku 288 štvrtého odseku ZFEÚ, ako aj, zo všeobecného hľadiska, rešpektovanie hodnôt, na ktorých je Únia v súlade s článkom 2 ZEÚ založená a medzi ktoré patrí najmä právny štát.
51 Spolková republika Nemecko by sa totiž potom, ako sa zúčastnila na porade a na hlasovaní v rámci Rady týkajúcom sa takého rozhodnutia, ktorým sa stanovuje pozícia Únie a akým je rozhodnutie 2014/699, mohla od tohto rozhodnutia po jeho prijatí dištancovať, pričom by mala istotu, že Komisia sa nebude môcť obrátiť na Súdny dvor so žalobou na základe článku 258 ZFEÚ proti takémuto nesplneniu povinnosti.
52 Z toho vyplýva, že všetky účinky sporného správania Spolkovej republiky Nemecko na 25. zasadnutí Revízneho výboru OTIF nemožno považovať za skončené ku konci tohto zasadnutia. Toto správanie sa musí vnímať tak, že spôsobilo účinky na jednotu a koherentnosť medzinárodnej činnosť Únie v rámci OTIF presahujúce rámec uvedeného zasadnutia.
53 Z toho vyplýva, že vzhľadom na osobitný kontext, ktorého sa týka sporné konanie, sa Spolková republika Nemecko nemôže s cieľom spochybniť prípustnosť prejednávanej žaloby odvolávať na judikatúru Súdneho dvora v oblasti verejného obstarávania, prijatú výlučne v kontexte vnútorných záležitostí Únie, z ktorej vyplýva, že žaloba na konštatovanie nesplnenia povinnosti vo vzťahu k právnej úprave Únie v oblasti verejného obstarávania je neprípustná, ak k dátumu uplynutia lehoty stanovenej v odôvodnenom stanovisku, sporné oznámenie o vyhlásení verejného obstarávania alebo sporné zmluvy už nespôsobovali žiadne právne účinky (rozsudky z 27. októbra 2005, Komisia/Taliansko, C‑525/03, EU:C:2005:648, body 12 až 17, a z 11. októbra 2007, Komisia/Grécko, C‑237/05, EU:C:2007:592, body 33 až 35).
54 Pokiaľ ide o okolnosť, na ktorú poukazuje Spolková republika Nemecko, že Európska únia zorganizovala postup prijatia rozhodnutia 2014/699 takým spôsobom, aby jej zabránila získať súdnu ochranu voči tomuto rozhodnutiu, takáto výhrada nepatrí do oblasti preskúmania prípustnosti, ale do oblasti vecného preskúmania.
55 V druhom rade Spolková republika Nemecko tvrdí, že prijala všetky potrebné opatrenia podľa článku 258 druhého odseku ZFEÚ na dosiahnutie súladu s odôvodneným stanoviskom v lehote v ňom určenej, takže žaloba Komisie o nesplnenie povinnosti je neprípustná.
56 V tomto ohľade je potrebné uviesť, že takéto tvrdenie sa prekrýva s vecným preskúmaním nesplnenia povinnosti, keďže jeho analýza si vyžaduje preskúmanie správania Spolkovej republiky Nemecko v nadväznosti na 25. zasadnutie Revízneho výboru OTIF (pozri analogicky rozsudok zo 14. apríla 2005, Komisia/Luxembursko, C‑519/03, EU:C:2005:234, bod 20). V dôsledku toho dôvodnosť tohto tvrdenia bude predmetom vecnej analýzy tohto nesplnenia povinnosti.
57 Pokiaľ ide o okolnosť, na ktorú poukazuje Spolková republika Nemecko, na základe ktorej už nie je možné napraviť údajné poškodenie dobrej povesti a dôveryhodnosti Únie, aj keby sa táto okolnosť preukázala, nemôže spôsobiť neprípustnosť tejto žaloby. Ako uviedol generálny advokát v bode 62 svojich návrhov, nemožno totiž pripustiť, aby sa členský mohol odvolávať na fait accompli (dokonaný skutok), ktorého je sám autorom, aby sa vyhol konaniu o nesplnení povinnosti pred Súdnym dvorom (rozsudok zo 7. februára 1973, Komisia/Taliansko, 39/72, EU:C:1973:13, bod 10).
58 Napokon treba zamietnuť kritiku Spolkovej republiky Nemecko, pokiaľ ide o nepresnosti žaloby Komisie.
59 V tejto súvislosti z bodov 15 až 19 žaloby jasne vyplýva, že Komisia tomuto členskému štátu vytýka nesplnenie povinnosti rešpektovať rozhodnutie 2014/699 a článok 4 ods. 3 ZEÚ len vo vzťahu k bodom 4 a 7 programu 25. zasadnutia Revízneho výboru OTIF. Vo svojej žalobe totiž Komisia odkazuje na prílohu rozhodnutia 2014/699 len v rozsahu, v akom sa táto príloha týka zmien dohovoru COTIF uvedených v bodoch 4 a 7 programu tohto zasadnutia, pričom sa na tieto dva body programu odvoláva vo svojom zhrnutí skutkových okolností, ktoré neboli spochybnené Spolkovou republikou Nemecko.
60 Z vyššie uvedených úvah vyplýva, že žaloba podaná Komisiou je prípustná.
O veci samej
Argumentácia účastníkov konania
61 Vo svojej prvej výhrade Komisia vytýka Spolkovej republike Nemecko, že porušila rozhodnutie 2014/699 tým, že na 25. zasadnutí Revízneho výboru OTIF hlasovala proti pozícii, ktorú Európska únia stanovila v uvedenom rozhodnutí, pokiaľ ide o body 4 a 7 programu tohto zasadnutia, a zároveň tým, že verejne spochybňovala výkon hlasovacieho práva zo strany Únie.
62 Komisia zdôrazňuje, že rozhodnutie 2014/699 je v zmysle článku 288 štvrtého odseku ZFEÚ záväzné v celom rozsahu tak pre inštitúcie Únie, ako aj pre členské štáty. Komisia dodáva, že skutočnosť, že Spolková republika Nemecko hlasovala proti tomuto rozhodnutiu v Rade a podala žalobu na zrušenie uvedeného rozhodnutia na Súdnom dvore, nemá vplyv na záväznosť tohto rozhodnutia a na povinnosti, ktoré z neho vyplývajú pre členské štáty.
63 Z judikatúry Súdneho dvora vyplýva, že členské štáty nemôžu samy prijať nápravné alebo ochranné opatrenia, ktorých cieľom je napraviť prípadne porušenie práva Únie inštitúciou, ktorá prijala sporný akt. Z toho vyplýva, že pokiaľ Súdny dvor nezrušil rozhodnutie 2014/699, ani nenariadil odklad jeho výkonu, Spolková republika Nemecko je povinná ho dodržiavať. V opačnom prípade by bolo narušené dôsledné a jednotné uplatňovanie práva Únie, ktoré je základným prvkom systému Únie.
64 Okrem toho sa Komisia domnieva, že pre Spolkovú republiku Nemecko nebolo ani nemožné, ale ani neúčelné požadovať predbežné opatrenia. Táto inštitúcia zdôrazňuje, že Zmluva o FEÚ zaviedla komplexný systém opatrení na nápravu, ktorý, ako vyplýva z článkov 278 a 279 ZFEÚ, umožňuje riešiť naliehavé situácie. Prípadné ťažkosti v tomto ohľade, na aké sa odvoláva tento členský štát, členským štátom neumožňujú jednostranne konať v rozpore s právom Únie.
65 V tejto súvislosti Komisia tiež zdôrazňuje, že Spolková republika Nemecko mala príležitosť včas dosiahnuť nariadenie predbežných opatrení.
66 Pokiaľ ide o námietku nezákonnosti vznesenú Spolkovou republikou Nemecko proti rozhodnutiu 2014/699, Komisia pripomína, že podľa judikatúry Súdneho dvora sa členské štáty nemôžu odvolávať na protiprávnosť určitého aktu v konaní o nesplnení povinnosti týkajúcom sa nevykonania tohto aktu. Táto judikatúra sa uplatní na všetky všeobecne záväzné akty, bez ohľadu na to, či dotknutý členský štát bol alebo nebol ich adresátom.
67 Vo svojej druhej výhrade založenej na porušení článku 4 ods. 3 ZEÚ Komisia tvrdí, že skutočnosť, že Spolková republika Nemecko hlasovala proti pozícii Európskej únie na 25. zasadnutí Revízneho výboru OTIF, dištancovala sa od hlasovania Únie a požiadala o uplatnenie jej hlasovacieho práva v prípade, keď bolo toto právo zverené Únii, vyvolala zmätok v súvislosti s výsledkami hlasovania a poškodila dôveryhodnosť a povesť Únie, jednoty jej medzinárodného zastupovania a jej dobré meno vo všeobecnosti. Toto konanie v dôsledku toho porušilo zásadu lojálnej spolupráce zakotvenú v článku 4 ods. 3 ZEÚ.
68 Pokiaľ ide o prvú výhradu Komisie, Spolková republika Nemecko nespochybňuje skutočnosť, že nedodržala rozhodnutie 2014/699 v rozsahu, v akom sa týka sporných zmien. Domnieva sa však, že sa voči nej nemožno dovolávať uplatnenia relevantných ustanovení tohto rozhodnutia, pretože sú protiprávne z dôvodov už predtým uvedených vo veci, v ktorej bol vyhlásený rozsudok z 5. decembra 2017, Nemecko/Rada (C‑600/14, EU:C:2017:935).
69 V tomto kontexte tento členský štát spresňuje, že judikatúra Súdneho dvora, z ktorej vyplýva, že členské štáty sa nemôžu odvolávať na protiprávnosť smernice alebo rozhodnutia určeného členským štátom ako na prostriedok obrany proti žalobe o nesplnenie povinnosti založenej na nevykonaní takéhoto aktu, nebráni tomu, aby bolo možné vzniesť na základe článku 277 ZFEÚ námietku nezákonnosti proti rozhodnutiu 2014/699, teda proti všeobecne záväznému aktu, ktorý nebol doručený jeho adresátom, v rámci konania o nesplnení povinnosti týkajúceho sa nerešpektovania tohto rozhodnutia.
70 Spolková republika Nemecko tvrdí, že môže v tomto konaní o nesplnení povinnosti incidenčne namietať proti nezákonnosti rozhodnutia 2014/699, osobitne vzhľadom na skutočnosť, že bolo de facto nemožné získať súdnu ochranu proti tomuto rozhodnutiu pred začatím 25. zasadnutia Revízneho výboru OTIF.
71 Na pojednávaní Spolková republika Nemecko formálne vzala späť námietku nezákonnosti podľa článku 277 ZFEÚ. Uviedla však, že by chcela aj naďalej incidenčne odvolať na nezákonnosť rozhodnutia 2014/699 z dôvodu, že bolo nemožné získať súdnu ochranu proti tomuto rozhodnutiu pred začatím 25. zasadnutia Revízneho výboru OTIF.
72 V každom prípade Spolková republika Nemecko zdôrazňuje, pokiaľ ide o zmenu článku 12 COTIF, ktorá bola predmetom bodu 4 programu 25 zasadnutia Revízneho výboru OTIF, že neporušila rozhodnutie 2014/699, keďže jednak toto rozhodnutie stanovuje výlučne „odporúčanú koordinovanú pozíciu“, a jednak v súvislosti s bodom 4 uvedeného programu stanovuje, že hlasovacie právo vykonávajú členské štáty. Tento členský štát pripomína, že v súlade s článkom 288 piatym odsekom ZFEÚ odporúčanie nie je záväzné. Pokiaľ ide o zmenu článkov 2 a 9 dodatku D (CUV), ktorá bola predmetom bodu 7 programu 25 zasadnutia Revízneho výboru OTIF, tento členský štát tvrdí, že hoci rozhodnutie 2014/699 stanovilo, že hlasovacie práva vykonáva Únia, Únia sa mala obmedziť na definovanie odporúčaní pozícií, bez záväzného účinku.
73 Spolková republika Nemecko ďalej tvrdí, že z dôvodu závažných vád, ku ktorým v rámci rozhodnutia 2014/699 došlo, predstavuje toto rozhodnutie ničotný akt, ktorý by mal byť ako taký predmetom preskúmania Súdnym dvorom ex offo.
74 Pokiaľ ide o druhú výhradu Komisie založenú na porušení článku 4 ods. 3 ZEÚ, Spolková republika Nemecko sa domnieva, že táto inštitúcia nepreukázala ani skutočnú existenciu poškodenia dôveryhodnosti a povesti Únie, ani skutočnosť, že by sporné konanie bolo príčinou takéhoto poškodenia. Práve naopak sa Spolková republika Nemecko domnieva, že práve pristúpenie Únie k OTIF, ktoré predstavovalo nové výzvy pre túto organizáciu, ako aj náhlivosť, s ktorou sa inštitúcie Únie pripravovali na 25. zasadnutie Revízneho výboru OTIF, spôsobilo zmätok počas hlasovania v rámci tohto orgánu.
Posúdenie Súdnym dvorom
75 Pokiaľ ide o prvú výhradu založenú na nerešpektovaní rozhodnutia 2014/699, z preštudovania strán 31 až 36 zápisnice z 25. zasadnutia Revízneho výboru OTIF, ktorá je pripojená k žalobe Komisie, vyplýva, že Spolková republika Nemecko, pokiaľ ide o body 4 a 7 programu tohto zasadnutia, vyjadrila stanovisko odlišujúce sa od pozície Únie, ako je vymedzená v tomto rozhodnutí, a hlasovala proti tejto pozícii. Okrem toho z preštudovania strán 33 až 36 zápisnice z uvedeného zasadnutia vyplýva, že tento členský štát, pokiaľ ide o bod 7 programu, vyjadril svoj nesúhlas s tým, aby Únia vykonávala hlasovacie práva tak, ako je to upravené v uvedenom rozhodnutí.
76 Spolková republika Nemecko proti týmto skutkovým okolnostiam nenamieta. V prvom rade však tvrdí, že neporušila rozhodnutie 2014/699 vzhľadom na to, že toto rozhodnutie definuje, pokiaľ ide o body 4 a 7 programu 25. zasadnutia Revízneho výboru OTIF, „odporúčanú koordinovanú pozíciu“, a pokiaľ ide o bod 4 tohto programu, udeľuje hlasovacie právo členským štátom.
77 Toto tvrdenie nemožno prijať.
78 Hoci pozíciám vymedzeným v bode 3 prílohy rozhodnutia 2014/699 predchádza výraz „odporúčaná koordinovaná pozícia“, toto rozhodnutie bolo prijaté na základe článku 218 ods. 9 ZFEÚ, v ktorom sa upravuje prijatie „rozhodnutia“, ktorým sa určia pozície, ktoré sa majú zaujať v mene Únie v rámci orgánu zriadeného dohodou. V súlade s článkom 288 štvrtým odsekom ZFEÚ toto „rozhodnutie je záväzné v celom rozsahu“.
79 Okrem toho z preskúmania obsahu rozhodnutia 2014/699 vyplýva, že toto rozhodnutie v súlade s jeho článkom 1 ods. 1 stanovuje „pozíciu, ktorá sa má zaujať v mene Únie na 25. zasadnutí Revízneho výboru [OTIF]“, záväznými pojmami, ako o tom svedčí použitie výrazov „zmeny… sa podporia“, „Únia nemôže… podporiť… a navrhuje“ alebo „Únia zaujíma“, na účely definovania pozície Únie v bode 3 prílohy k rozhodnutiu 2014/699, pokiaľ ide o body 4 a 7 programu tohto zasadnutia.
80 Záväznosť pozície Únie prijatej týmto rozhodnutím potvrdzuje článok 1 ods. 2 tohto rozhodnutia, ktorý umožňuje zástupcom Únie v Revíznom výbore OTIF len prijímať „menšie zmeny“ dokumentov, o ktorých sa zmieňuje príloha k tomuto rozhodnutiu. Je potrebné dodať, že rozhodnutie 2014/699 bolo uverejnené v sérii L Úradného vestníka Európskej únie ako záväzný akt.
81 Navyše z preskúmania zákonnosti tohto rozhodnutia Súdnym dvor v rozsudku z 5. decembra 2017, Nemecko/Rada (C‑600/14, EU:C:2017:935), vzhľadom na žalobné dôvody uvádzané Spolkovou republikou Nemecko na podporu žaloby, ktorá viedla k tomuto rozsudku, totiž vyplýva, že uvedené rozhodnutie predstavuje napadnuteľný akt, vzhľadom na to, že jeho cieľom je vyvolávať záväzné právne účinky.
82 Z toho vyplýva, že rozhodnutie 2014/699 je akt vyvolávajúci záväzné právne účinky v rozsahu, v akom stanovuje pozíciu Únie na 25. zasadnutí Revízneho výboru OTIF, a to tak pre Komisiu, ako aj pre členské štáty, keďže im ukladá brániť uvedenú pozíciu (pozri v tomto zmysle rozsudok z 1. októbra 2009, Komisia/Rada, C‑370/07, EU:C:2009:590, bod 44).
83 V dôsledku toho Spolková republika Nemecko z dôvodu svojho konania opísaného v bode 75 tohto rozsudku porušila pozíciu Únie definovanú v tomto rozhodnutí, ako aj, pokiaľ ide o bod 7 programu uvedeného zasadnutia, spôsob vykonávania hlasovacieho práva definovaný v uvedenom rozhodnutí.
84 Pokiaľ ide v druhom rade o tvrdenie založené na protiprávnosti rozhodnutia 2014/699 z dôvodu, že Spolková republika Nemecko nemohla dosiahnuť právnu ochranu voči tomuto rozhodnutiu pred začatím 25. zasadnutia Revízneho výboru OTIF, nemožno ho prijať.
85 Ako uviedol generálny advokát v bode 84 svojich návrhov, v Únii založenej na zásadách právneho štátu sa na akty inštitúcií uplatňuje prezumpcia zákonnosti. Po prijatí rozhodnutia 2014/699 mala teda Spolková republika Nemecko povinnosť ho rešpektovať a uplatňovať (pozri v tomto zmysle rozsudok z 20. septembra 2007, Komisia/Španielsko, C‑177/06, EU:C:2007:538, body 36 a 38).
86 Skutočnosť, že Spolková republika Nemecko následne takisto napadla zákonnosť rozhodnutia 2014/699 pred Súdnym dvorom podľa článku 263 ZFEÚ, najmä z dôvodu údajného porušenia zásady účinnej súdnej ochrany, nemá vplyv na záväznosť tohto rozhodnutia.
87 K spornému konaniu totiž došlo v dátume predchádzajúcom dátumu podania žaloby o neplatnosť proti rozhodnutiu 2014/699 Spolkovou republikou Nemecko. Tento členský štát navyše nepožiadal ani o odklad výkonu tohto rozhodnutia, ani o nariadenie predbežných opatrení Súdnym dvorom na základe článkov 278 a 279 ZFEÚ, takže predmetná žaloba o neplatnosť podľa tohto článku 278 nemala nijaký odkladný účinok.
88 Z ustálenej judikatúry Súdneho dvora však vyplýva, že členský štát si nemôže udeliť právomoc jednostranne prijímať nápravné alebo ochranné opatrenia zamerané na nápravu akéhokoľvek údajnému porušenia pravidiel práva Únie zo strany inštitúcie (pozri v tomto zmysle rozsudok z 12. februára 2009, Komisia/Grécko, C‑45/07, EU:C:2009:81, bod 26).
89 V každom prípade Súdny dvor už rozhodol, že systém žalôb zavedený Zmluvou o FEÚ rozlišuje medzi žalobami podľa článkov 258 a 259 ZFEÚ, ktoré smerujú k určeniu, že členský štát si nesplnil svoje povinnosti, a žalobami podľa článkov 263 a 265 ZFEÚ, ktoré smerujú k preskúmaniu zákonnosti aktov prijatých inštitúciami Únie alebo opomenutí týchto inštitúcií konať. Tieto procesné prostriedky sledujú rozličné ciele a uplatňujú sa rozličnými spôsobmi. Ak teda neexistuje ustanovenie Zmluvy, ktoré by to výslovne dovoľovalo, členský štát nie je oprávnený odvolávať sa na protiprávnosť rozhodnutia alebo smernice, ktorých je adresátom, ako prostriedku obrany proti žalobe o nesplnenie povinnosti spočívajúcej v nevykonaní tohto rozhodnutia alebo tejto smernice. Inak by to mohlo byť len v prípade, ak by bol predmetný akt poznačený zvlášť závažnými a zjavnými vadami v takej miere, že by ho bolo možné označiť za ničotný akt (rozsudky z 18. októbra 2012, Komisia/Česká republika, C‑37/11, EU:C:2012:640, bod 46, a z 11. októbra 2016, Komisia/Taliansko, C‑601/14, EU:C:2016:759, bod 33).
90 Na rozdiel od toho, čo tvrdí Spolková republika Nemecko, táto judikatúra sa v prejednávanej veci uplatňuje mutatis mutandis, pokiaľ ide o rozhodnutie 2014/699, napriek tomu, že tento členský štát nebol formálne adresátom tohto rozhodnutia. Spolková republika Nemecko totiž ako člen Rady, ktorá je autorom uvedeného rozhodnutia, nevyhnutne poznala toto rozhodnutie a bola plne schopná podať žalobu o neplatnosť tohto rozhodnutia v lehote dvoch mesiacov stanovenej v článku 263 šiestom odseku ZFEÚ, ako to aj urobila vo veci, ktorá viedla k rozsudku z 5. decembra 2017, Nemecko/Rada (C‑600/14, EU:C:2017:935).
91 Pokiaľ ide o tvrdenie Spolkovej republiky Nemecko, podľa ktorého rozhodnutie 2014/699 predstavovalo ničotný akt z dôvodu, že má len hodnotu odporúčania bez záväzného účinku, pokiaľ ide o body 4 a 7 programu 25. zasadnutia Revízneho výboru OTIF, je dôležité poznamenať, že Súdny dvor vo svojom rozsudku z 5. decembra 2017, Nemecko/Rada (C‑600/14, EU:C:2017:935), zamietol žalobu o čiastočnú neplatnosť podanú týmto členským štátom bez toho, aby konštatoval, ako to mohol urobiť ex offo, ničotnosť tohto rozhodnutia. Za týchto podmienok nemožno uvedené rozhodnutie považovať za ničotný akt v zmysle judikatúry citovanej v bode 89 tohto rozsudku. V každom prípade treba ďalej uviesť, že uvedené tvrdenie sa musí zamietnuť, keďže z dôvodov, ktoré už boli uvedené v bodoch 78 až 82 tohto rozsudku, vychádza z nesprávneho výkladu rozhodnutia 2014/699.
92 Pokiaľ ide o druhú výhradu založenú na porušení článku 4 ods. 3 ZEÚ, treba pripomenúť, že z tohto ustanovenia, ktoré zakotvuje zásadu lojálnej spolupráce, vyplýva, že Únia a členské štáty sa vzájomne rešpektujú a vzájomne si pomáhajú pri vykonávaní úloh, ktoré vyplývajú zo Zmlúv (rozsudok z 5. decembra 2017, Nemecko/Rada (C‑600/14, EU:C:2017:935, bod 105).
93 Z ustálenej judikatúry vyplýva, že osobitne pokiaľ ide o dohodu alebo dohovor, ktorý patrí čiastočne do právomoci Únie a čiastočne do právomoci členských štátov, treba zaistiť úzku spoluprácu medzi týmito štátmi a inštitúciami Únie tak v rámci procesu dojednávania a uzatvárania takejto dohody alebo dohovoru, ako aj v rámci výkonu prijatých záväzkov. Táto povinnosť spolupracovať vyplýva z požiadavky jednotnosti medzinárodného zastúpenia Únie (rozsudok z 20. apríla 2010, Komisia/Švédsko, C‑246/07, EU:C:2010:203, bod 73 a citovaná judikatúra).
94 V dôsledku toho rešpektovanie rozhodnutia prijatého Radou podľa článku 218 ods. 9 ZFEÚ členskými štátmi je osobitným výrazom požiadavky jednoty zastupovania Únie vyplývajúcej z povinnosti lojálnej spolupráce.
95 Pritom je potrebné konštatovať, že Spolková republika Nemecko svojím sporným konaním na 25. zasadnutí Revízneho výboru OTIF, ako o tom svedčí zápisnica z tohto zasadnutia, ponechala pretrvávať pochybnosti, pokiaľ ide o spôsobilosť Únie vyjadriť pozíciu a zastupovať jej členské štáty na medzinárodnej scéne, a to aj napriek prijatiu rozhodnutia 2014/699. Osobitne skutočnosť, že Spolková republika Nemecko sa na tomto zasadnutí odklonila od pozície Únie stanovenej v tomto rozhodnutí, predstavuje riziko oslabenia vyjednávacej sily Únie v rámci OTIF, pokiaľ ide o témy, ktoré sa riešili na uvedenom zasadnutí, ako aj o súvisiace témy.
96 Tento záver nespochybňuje ani tvrdenie Spolkovej republiky Nemecko, podľa ktorého vyhlásením zo 17. septembra 2015 odstránila akékoľvek pochybnosti o svojom budúcom správaní sa, a to spôsobom vylučujúcim riziko, že by sa konanie, ktoré sa jej vytýka, zopakovalo. V tomto ohľade treba uviesť, že ako uviedla Komisia vo svojej žalobe, Spolková republika Nemecko vo svojej odpovedi z 1. februára 2016 na odôvodnené stanovisko neodstránila obavy tejto inštitúcie, pokiaľ ide o riziko recidívy, ale naopak trvala na legitímnosti sporného konania z dôvodu, že rozhodnutie 2014/699 bolo podľa tohto členského štátu nezákonné a nemalo nijaký záväzný účinok. Spolková republika Nemecko sa navyše v tomto kontexte neopierala o vyhlásenie zo 17. septembra 2015, alebo o predchádzajúce vyhlásenie urobené pri prijímaní rozhodnutia 2014/699, z ktorého vyplývalo, že tento členský štát prijme osobitné stanovisko vo vzťahu k stanovisku uvedenému v rámci Revízneho výboru OTIF.
97 Napokon Spolková republika Nemecko pred Súdnym dvorom netvrdila, že by príslušné orgány OTIF informovala o obsahu vyhlásenia zo 17. septembra 2015, ani že by tejto organizácii objasnila, ako bude v jej rámci v budúcnosti postupovať.
98 Z toho vyplýva, že uvedený členský štát svojím konaním poškodil efektívnosť medzinárodnej činnosti Únie, ako aj dôveryhodnosť a povesť Únie na medzinárodnej scéne.
99 Spolková republika Nemecko nemôže odôvodňovať svoje konanie ani prípadným nesplnením povinnosti zo strany inštitúcie Únie v súvislosti s rešpektovaní povinnosti lojálnej spolupráce (pozri v tomto zmysle rozsudok z 12. februára 2009, Komisia/Grécko, C‑45/07, EU:C:2009:81, bod 26), ani ťažkosťami spojenými s pristúpením Únie k OTIF.
100 Vzhľadom na predchádzajúce úvahy, treba konštatovať, že Spolková republika Nemecko si tým, že na 25. zasadnutí Revízneho výboru OTIF hlasovala proti pozícii stanovenej v rozhodnutí 2014/699 a tým, že verejne vyjadrila svoje námietky tak k uvedenej pozícii, ako aj k spôsobom vykonávania hlasovacích práv v nej definovaným, nesplnila povinnosti, ktoré jej vyplývajú z tohto rozhodnutia a z článku 4 ods. 3 ZEÚ.
O trovách
101 Podľa článku 138 ods. 1 rokovacieho poriadku účastník konania, ktorý vo veci nemal úspech, je povinný nahradiť trovy konania, ak to bolo v tomto zmysle navrhnuté. Keďže Komisia navrhla zaviazať Spolkovú republiku Nemecko na náhradu trov konania a Spolková republika Nemecko nemala úspech vo svojich dôvodoch, je opodstatnené uložiť jej povinnosť nahradiť trovy konania. Na základe článku 140 ods. 1 toho istého rokovacieho poriadku, podľa ktorého inštitúcie, ktoré vstúpili do konania ako vedľajší účastníci konania, znášajú vlastné trovy konania, je potrebné rozhodnúť, že Rada znáša vlastné trovy konania.
Z týchto dôvodov Súdny dvor (štvrtá komora) rozhodol takto:
1. Spolková republika Nemecko si tým, že na 25. zasadnutí Revízneho výboru Medzivládnej organizácie pre medzinárodnú železničnú dopravu (OTIF) hlasovala proti pozícii stanovenej v rozhodnutí Rady 2014/699/EÚ z 24. júna 2014, ktorým sa stanovuje pozícia, ktorá sa má prijať v mene Európskej únie na 25. zasadnutí Revízneho výboru OTIF, pokiaľ ide o určité zmeny Dohovoru o medzinárodnej železničnej preprave (COTIF) a dodatkov k tomuto dohovoru, a tým, že verejne vyjadrila svoje námietky tak k uvedenej pozícii, ako aj k spôsobom vykonávania hlasovacích práv v nej definovaným, nesplnila povinnosti, ktoré jej vyplývajú z tohto rozhodnutia a z článku 4 ods. 3 ZEÚ.
2. Spolková republika Nemecko je povinná nahradiť trovy konania.
3. Rada Európskej únie znáša svoje vlastné trovy konania.
Podpisy