ROZSUDOK SÚDNEHO DVORA (piata komora)

z 29. júla 2019 (*)

„Odvolanie – Štátna pomoc – Regionálna investičná pomoc – Pomoc v prospech veľkého investičného projektu – Štátna pomoc nezlučiteľná s vnútorným trhom – Článok 107 ods. 3 ZFEÚ – Nevyhnutnosť pomoci – Článok 108 ods. 3 ZFEÚ – Nariadenie (ES) č. 800/2008 – Pomoc presahujúca individuálny notifikačný strop – Oznámenie – Rozsah skupinovej výnimky – Vzájomné odvolanie – Prípustnosť vedľajšieho účastníctva v konaní pred Všeobecným súdom Európskej únie – Prípustnosť“

Vo veci C‑654/17 P,

ktorej predmetom je odvolanie podľa článku 56 Štatútu Súdneho dvora Európskej únie, podané 22. novembra 2017

Bayerische Motoren Werke AG, so sídlom v Mníchove (Nemecko), v zastúpení: M. Rosenthal, G. Drauz a M. Schütte, Rechtsanwälte,

odvolateľka,

ďalší účastníci konania:

Európska komisia, v zastúpení: F. Erlbacher, A. Bouchagiar a T. Maxian Rusche, splnomocnení zástupcovia,

žalovaná v prvostupňovom konaní,

Freistaat Sachsen, v zastúpení: T. Lübbig, Rechtsanwalt,

vedľajší účastník v prvostupňovom konaní,

SÚDNY DVOR (piata komora),

v zložení: predseda piatej komory E. Regan (spravodajca), sudcovia C. Lycourgos, E. Juhász, M. Ilešič a I. Jarukaitis,

generálny advokát: E. Tančev,

tajomník: D. Dittert, vedúci oddelenia,

so zreteľom na písomnú časť konania a po pojednávaní z 23. januára 2019,

po vypočutí návrhov generálneho advokáta na pojednávaní 3. apríla 2019,

vyhlásil tento

Rozsudok

1        Svojím odvolaním Bayerische Motoren Werke AG (ďalej len „BMW“) žiada o zrušenie rozsudku Všeobecného súdu Európskej únie z 12. septembra 2017, Bayerische Motoren Werke/Komisia (T‑671/14, ďalej len „napadnutý rozsudok“, EU:T:2017:599), ktorým Všeobecný súd zamietol jej návrh na čiastočné zrušenie rozhodnutia Komisie (EÚ) 2016/632 z 9. júla 2014 o štátnej pomoci SA. 32009 (2011/C) (ex 2010/N), ktorú chce Nemecko poskytnúť v prospech spoločnosti BMW pre veľký investičný projekt v Lipsku (Ú. v. EÚ L 113, 2016, s. 1) (ďalej len „sporné rozhodnutie“).

2        Európska komisia podala vzájomné odvolanie, ktorým žiada o zrušenie uznesenia predsedu piatej komory Všeobecného súdu z 11. mája 2015, Bayerische Motoren Werke/Komisia (T‑671/14, neuverejnené, ďalej len „uznesenie z 11. mája 2015“, EU:T:2015:322), ktorým predseda piatej komory vyhovel návrhu na vstup vedľajšieho účastníka do konania, ktorý podala Freistaat Sachsen, ako aj rozhodnutia o prípustnosti tohto vedľajšieho účastníctva a o zohľadnení tvrdení, ktoré uviedla Freistaat Sachsen navyše k tvrdeniam uvádzaným odvolateľkou v napadnutom rozsudku.

 Právny rámec

 Nariadenie č. 659/1999

3        Podľa znenia článku 1 nariadenia Rady (ES) č. 659/1999 z 22. marca 1999 ustanovujúceho podrobné pravidlá na uplatňovanie článku [108 ZFEÚ] (Ú. v. ES L 83, 1999, s. 1; Mim. vyd. 08/001, s. 339), zmeneného nariadením Rady (ES) č. 734/2013 z 22. júla 2013 (Ú. v. EÚ L 204, 2013, s. 15), (ďalej len „nariadenie č. 659/1999“):

„Na účely tohto nariadenia:

…

b)      ‚existujúca pomoc‘ bude znamenať:

…

ii)      autorizovanú pomoc, to znamená schémy pomoci a individuálnu pomoc, ktoré boli schválené Komisiou alebo Radou [Európskej únie];

…

c)      ‚nová pomoc‘ bude znamenať všetku pomoc, to znamená schémy pomoci a individuálnu pomoc, ktorá nie je existujúcou pomocou vrátane úprav existujúcej pomoci;

…“

4        Článok 2 tohto nariadenia s názvom „Oznamovanie novej pomoci“ vo svojom odseku 1 stanovuje:

„Okrem toho, ako inak uvádzajú nariadenia realizované podľa článku [109 ZFEÚ] alebo podľa ich iných príslušných ustanovení, akékoľvek plány poskytnúť novú pomoc bude daný členský štát oznamovať Komisii v dostatočnom časovom predstihu.…“

5        Článok 7 tohto nariadenia, nazvaný „Rozhodnutia Komisie o ukončení konania vo veci formálneho zisťovania“, znie:

„…

2.      Keď Komisia zistí, že po príslušných následných úpravách daného členského štátu oznamované opatrenie nepredstavuje pomoc, zaznamená toto zistenie formou rozhodnutia.

3.      Keď Komisia zistí podľa potreby, že príslušná následná úprava daného členského štátu odstránila pochybnosti o zlučiteľnosti oznamovaného opatrenia s [vnútorným] trhom, rozhodne, že pomoc je zlučiteľná s [vnútorným] trhom (ďalej sa označuje len ako ‚kladné rozhodnutie‘). Toto rozhodnutie bude špecifikovať, ktorá výnimka zo zmluvy sa uplatnila.

…“

6        Článok 10 nariadenia č. 659/1999 s názvom „Preskúmanie, žiadosť o informácie a príkaz na informácie“ vo svojom odseku 1 stanovuje:

„Bez toho, aby bol dotknutý článok 20, môže Komisia z vlastnej iniciatívy preskúmať informácie týkajúce sa údajnej protiprávnej pomoci z akéhokoľvek zdroja.

Komisia bezodkladne preskúma akúkoľvek sťažnosť, ktorú zainteresovaná strana predložila v súlade s článkom 20 ods. 2, a zabezpečí, aby bol príslušný členský štát v plnom rozsahu a pravidelne informovaný o postupe a výsledku preskúmania.“

 Nariadenie (ES) č. 800/2008

7        Odôvodnenia 2 až 4 a 7 nariadenia Komisie (ES) č. 800/2008 zo 6. augusta 2008 o vyhlásení určitých kategórií pomoci za zlučiteľné s [vnútorným] trhom podľa článkov [107 a 108 ZFEÚ] (Všeobecné nariadenie o skupinových výnimkách) (Ú. v. EÚ L 214, 2008, s. 3), ktoré bolo nahradené nariadením Komisie (EÚ) č. 651/2014 zo 17. júna 2014 o vyhlásení určitých kategórií pomoci za zlučiteľné s vnútorným trhom podľa článkov [107 a 108 ZFEÚ] (Ú. v. EÚ L 187, 2014, s. 1), znejú takto:

„(2)      Komisia uplatnila články [107] a [108] [ZFEÚ] pri mnohých rozhodnutiach a nadobudla dostatočné skúsenosti na stanovenie všeobecných kritérií zlučiteľnosti, pokiaľ ide o pomoc pre [malé a stredné podniky (MSP)]…

(3)      Komisia tiež nadobudla dostatočné skúsenosti, pokiaľ ide o uplatňovanie článkov [107] a [108] [ZFEÚ] v oblasti pomoci na podporu vzdelávania, pomoci na podporu zamestnanosti, pomoci na ochranu životného prostredia, pomoci na výskum, vývoj a inovácie a regionálnej pomoci v súvislosti s MSP aj s veľkými podnikmi…

(4)      V súvislosti s týmito skúsenosťami je potrebné upraviť niektoré z podmienok stanovených v nariadeniach… Uvedené nariadenia by sa mali nahradiť jediným nariadením, aby sa dosiahlo zjednodušenie a zabezpečilo účinnejšie monitorovanie pomoci zo strany Komisie. Zjednodušenie by malo pozostávať, okrem iného, zo súboru spoločných zosúladených definícií a spoločných horizontálnych ustanovení uvedených v kapitole I tohto nariadenia. …

…

(7)      Štátna pomoc v zmysle článku [107] ods. 1 [ZFEÚ], na ktorú sa nevzťahuje toto nariadenie, by aj naďalej mala podliehať notifikačnej povinnosti podľa článku [108] ods. 3 [ZFEÚ]. Toto nariadenie by sa nemalo dotýkať možnosti členských štátov notifikovať pomoc, ktorej ciele zodpovedajú cieľom, na ktoré sa vzťahuje toto nariadenie. Komisia posúdi takúto pomoc najmä na základe podmienok stanovených v tomto nariadení a v súlade s kritériami stanovenými v príslušných usmerneniach alebo rámcoch prijatých Komisiou, pokiaľ sa na predmetné opatrenie pomoci uplatňujú takéto špecifické nástroje.“

8        Článok 3 nariadenia č. 800/2008 s názvom „Podmienky oslobodenia od notifikačnej povinnosti“, ktorý sa nachádza v kapitole I tohto nariadenia, nazvanej „Spoločné ustanovenia“, stanovuje:

„1.      Schémy pomoci, ktoré spĺňajú všetky podmienky kapitoly I tohto nariadenia, ako aj príslušných ustanovení kapitoly II tohto nariadenia, sú zlučiteľné s [vnútorným] trhom v zmysle článku [107] ods. 3 [ZFEÚ] a sú oslobodené od notifikačnej povinnosti podľa článku [108] ods. 3 [ZFEÚ] za predpokladu, že akákoľvek individuálna pomoc poskytovaná v rámci takejto schémy spĺňa všetky podmienky tohto nariadenia a v schéme sa uvádza výslovný odkaz na toto nariadenie s uvedením jeho názvu a odkazu na jeho uverejnenie v Úradnom vestníku Európskej únie.

2.      Individuálna pomoc poskytovaná v rámci schémy uvedenej v odseku 1 je zlučiteľná s [vnútorným] trhom v zmysle článku [107] ods. 3 [ZFEÚ] a je oslobodená od notifikačnej povinnosti podľa článku [108] ods. 3 [ZFEÚ] za predpokladu, že daná pomoc spĺňa všetky podmienky kapitoly I tohto nariadenia, ako aj príslušných ustanovení kapitoly II tohto nariadenia a že v opatrení individuálnej pomoci sa uvádza výslovný odkaz na príslušné ustanovenia tohto nariadenia s citáciou príslušných ustanovení, názvu tohto nariadenia a odkazu na jeho uverejnenie v Úradnom vestníku Európskej únie.

3.      Pomoc ad hoc, ktorá spĺňa všetky podmienky uvedené v kapitole I tohto nariadenia, ako aj v príslušných ustanoveniach kapitoly II tohto nariadenia, je zlučiteľná so spoločným trhom v zmysle článku [107] ods. 3 [ZFEÚ] a je oslobodená od notifikačnej povinnosti podľa článku [108] ods. 3 [ZFEÚ] za predpokladu, že v pomoci sa uvádza výslovný odkaz na príslušné ustanovenia tohto nariadenia s citáciou príslušných ustanovení, názvu tohto nariadenia a odkazu na jeho uverejnenie v Úradnom vestníku Európskej únie.“

9        Článok 6 tohto nariadenia s názvom „Jednotlivé stropy vymedzujúce notifikačnú povinnosť“, ktorý patrí do tej istej kapitoly I, vo svojom odseku 2 stanovuje:

„Regionálna investičná pomoc poskytovaná na veľké investičné projekty sa notifikuje Komisii, ak celková výška pomoci zo všetkých zdrojov presahuje 75 % maximálnej výšky pomoci, ktorú by mohla dostať investícia s oprávnenými nákladmi vo výške 100 miliónov EUR, pri uplatnení štandardného stropu pomoci platného pre veľké podniky v schválenej regionálnej mape pomoci ku dňu, kedy sa má pomoc poskytnúť.“

10      Článok 8 uvedeného nariadenia, nazvaný „Motivačný účinok“, stanovuje:

„1.      Týmto nariadením sa od notifikačnej povinnosti oslobodzuje iba taká pomoc, ktorá má stimulačný účinok.

…

3.      Pomoc poskytnutá veľkým podnikom, na ktorú sa vzťahuje toto nariadenie, sa považuje za pomoc, ktorá má stimulačný účinok, ak okrem splnenia podmienky stanovenej v odseku 2 členský štát overil pred poskytnutím príslušnej individuálnej pomoci, že dokumentácia, ktorú pripravil príjemca, stanovuje jedno alebo viacero z týchto kritérií:

…

e)      pokiaľ ide o regionálnu investičnú pomoc uvedenú v článku 13, že by sa projekt ako taký v príslušnej podporovanej oblasti v prípade neposkytnutia pomoci nerealizoval.

4.      Podmienky stanovené v odsekoch 2 a 3 sa neuplatňujú pri daňových opatreniach, ak sú splnené tieto podmienky:

a)      daňové opatrenie vytvára právny nárok na pomoc podľa objektívnych kritérií a bez ďalšieho uplatnenia voľného rozhodnutia členského štátu a

…“

11      Článok 13 nariadenia č. 800/2008, nazvaný „Regionálna investičná pomoc a pomoc na podporu zamestnanosti“, uvedený v kapitole II tohto nariadenia s názvom „Regionálna investičná pomoc a pomoc na podporu zamestnanosti“ vo svojom odseku 1 uvádza:

„Schémy regionálnej investičnej pomoci a pomoci na podporu zamestnanosti sú zlučiteľné so spoločným trhom v zmysle článku [107] ods. 3 [ZFEÚ] a sú oslobodené od notifikačnej povinnosti podľa článku [108] ods. 3 [ZFEÚ] za predpokladu, že sú splnené podmienky stanovené v tomto článku.

…“

 Oznámenie z roku 2009

12      Podľa znenia oznámenia Komisie o kritériách pre dôkladné posúdenie regionálnej pomoci pre veľké investičné projekty (Ú. v. EÚ C 223, 2009, s. 3) (ďalej len „oznámenie z roku 2009“):

„21.      V prípade regionálnej pomoci pre veľké investičné projekty, na ktoré sa vzťahuje toto oznámenie, Komisia podrobne overí, či ‚je pomoc potrebná kvôli stimulujúcemu účinku pre investíciu‘…. Cieľom tohto podrobného posudzovania je určiť, či pomoc skutočne prispieva k zmene správania príjemcu tak, aby v príslušnom podporovanom regióne uskutočnil (ďalšie) investície. Spoločnosť môže nájsť veľa oprávnených dôvodov k tomu, aby sa usídlila v určitom regióne, a to aj bez poskytnutia pomoci.

22.      So zreteľom na cieľ spravodlivého prístupu, ktorý je odvodený z kohéznej politiky, a pokiaľ pomoc prispieva k dosiahnutiu tohto cieľa, môže sa stimulačný účinok preukázať dvomi možnými postupmi:

…

2)      Pomoc je stimulom pre rozhodnutie o umiestnení plánovanej investície v danom regióne a nie inde, pretože sa ňou vynahradia čisté znevýhodnenia a náklady spojené s umiestnením v podporovanom regióne.

…

25.      V prípade postupu 2. by členský štát mohol poskytnúť dôkaz o stimulačnom účinku pomoci tým, že poskytne dokumenty spoločnosti, ktoré preukazujú, že sa porovnali náklady a výhody umiestnenia projektu v príslušnom podporovanom regióne a v alternatívnom regióne. Komisia bude takéto porovnanie považovať za realistické.

…

33.      Pri postupe 2. sa bude vzhľadom na stimul na umiestnenie považovať pomoc vo všeobecnosti za proporcionálnu, ak sa bude rovnať rozdielu medzi čistými nákladmi prijímajúcej spoločnosti na investíciu v podporovanom regióne a čistými nákladmi na investíciu v alternatívnom(‑ych) regióne(‑och). …

…

52.      Ak Komisia označí pomoc za nevyhnutný stimul na uskutočnenie investície v príslušnom regióne, bude vykonávať test vyváženosti pozitívnych účinkov regionálnej investičnej pomoci pre veľký investičný projekt voči jeho negatívnym účinkom. …

…

56.      Komisia sa môže rozhodnúť, že pomoc buď schváli, podmienečne schváli alebo zakáže…“

13      V poznámke pod čiarou k bodu 56 tohto oznámenia sa uvádza, že „ak sa pomoc poskytuje na základe existujúcej schémy regionálnej pomoci, je potrebné uviesť, že členský štát si ponecháva možnosť poskytnúť takúto pomoc do úrovne, ktorá zodpovedá maximálnej prípustnej výške pomoci, ktorú môže podľa platných pravidiel dostať investícia s oprávnenými výdavkami vo výške 100 miliónov [eur]“.

 Okolnosti predchádzajúce sporu a sporné rozhodnutie

14      Okolnosti predchádzajúce sporu, ako vyplývajú z bodov 1 až 5 napadnutého rozsudku, sú tieto:

„1      Žalobkyňa…, je materskou spoločnosťou skupiny Bayerische Motoren Werke…, ktorej hlavnou činnosťou je výroba motorových vozidiel a motocyklov značiek BMW, MINI a Rolls‑Royce.

2      Dňa 30. novembra 2010 Spolková republika Nemecko notifikovala v súlade s článkom 6 ods. 2 nariadenia [č. 800/2008], pomoc v celkovej výške 49 miliónov eur, ktorú má v úmysle priznať podľa Investitionszulagengesetz 2010 (zákon o investičnej pomoci) zo 7. decembra 2008, v znení neskorších predpisov (BGBl. 2008 I, s. 2350, ďalej len ‚IZG‘), na výstavbu v Lipsku (Nemecko) fabriky BMW na výrobu elektrického vozidla i3 a hybridného dobíjateľného vozidla (plug‑in hybrid) i8, na základe usmernení pre národnú regionálnu pomoc na roky 2007 – 2013 (Ú. v. EÚ C 54, 2006, s. 13…). V notifikácii sa uvádzali investičné náklady vo výške 392 miliónov eur… a intenzita pomoci vo výške 12,5 %. Skutočné poskytnutie pomoci bolo podmienené udelením povolenia zo strany Európskej komisie.

3      Po získaní určitých dodatočných informácií Komisia 13. júla 2011 rozhodla začať konanie vo veci formálneho zisťovania podľa článku 108 ods. 2 ZFEÚ a následne jej boli doručené pripomienky Spolkovej republiky Nemecko v tejto súvislosti. Dňa 13. decembra 2011 rozhodnutie s názvom ‚Štátna pomoc – Nemecko – Štátna pomoc SA.32009 (11/C) (ex 10/N) – LIP – Pomoc pre BMW Lipsko – Výzva na predloženie pripomienok v súlade s článkom 108 ods. 2 Zmluvy o fungovaní EÚ‘ bolo uverejnené v Úradnom vestníku Európskej únie (Ú. v. EÚ C 363, 2011, s. 20). …

…

5      Dňa 9. júla 2014 Komisia prijala [sporné] rozhodnutie, ktorého článok 1 stanovuje:

‚Štátna pomoc vo výške 45 257 273 EUR, ktorú chce [Spolková republika] Nemecko poskytnúť [žalobkyni] na investíciu v Lipsku, je zlučiteľná s vnútorným trhom iba vtedy, ak zostane obmedzená na sumu vo výške 17 miliónov EUR (v cenách roku 2009); túto čiastku presahujúca suma (28 257 273 EUR) je nezlučiteľná s vnútorným trhom.

Pomoc preto smie byť poskytnutá iba do sumy vo výške 17 miliónov EUR.“

 Konanie pred Všeobecným súdom a napadnutý rozsudok

15      Návrhom podaným do kancelárie Všeobecného súdu 19. septembra 2014 podala odvolateľka žalobu o neplatnosť sporného rozhodnutia.

16      Dňa 16. januára 2015 Freistaat Sachsen podal návrh na vstup vedľajšieho účastníka do konania na podporu návrhov žalobkyne.

17      Uznesením z 11. mája 2015 predseda piatej komory Všeobecného súdu tomuto návrhu vyhovel.

18      Všeobecný súd napadnutým rozsudkom žalobu zamietol v plnom rozsahu.

 Návrhy účastníkov konania

19      Odvolateľka svojím odvolaním navrhuje, aby Súdny dvor:

–        zrušil napadnutý rozsudok,

–        zrušil sporné rozhodnutie v rozsahu, v akom vyhlasuje pomoc vo výške 28 257 273 eur, ktorá zodpovedá časti predmetnej pomoci presahujúcej 17 miliónov eur, za nezlučiteľnú s vnútorným trhom, alebo subsidiárne, pokiaľ Súdny dvor usúdi, že vo veci nemožno rozhodnúť s konečnou platnosťou, vrátil vec na konanie pred Všeobecným súdom,

–        subsidiárne zrušil sporné rozhodnutie v rozsahu, v akom zakazuje a vyhlasuje za nezlučiteľnú s vnútorným trhom akúkoľvek pomoc oslobodenú od notifikačnej povinnosti v zmysle článku 6 ods. 2 nariadenia č. 800/2008, poskytnutú v rámci predmetného investičného projektu, pokiaľ prekračuje sumu 17 miliónov eur, a

–        zaviazal Komisiu na náhradu trov prvostupňového konania, ako aj odvolacieho konania.

20      Komisia navrhuje odvolanie zamietnuť a uložiť odvolateľke povinnosť nahradiť trovy konania.

21      Freistaat Sachsen predložil rovnaké návrhy na zrušenie ako odvolateľka a žiada Súdny dvor, aby uložil Komisii povinnosť nahradiť trovy prvostupňového konania, ako aj odvolacieho konania.

22      Komisia vo svojom vzájomnom odvolaní navrhuje, aby Súdny dvor:

–        zrušil uznesenie z 11. mája 2015,

–        zrušil rozhodnutie o prípustnosti návrhu na vstup vedľajšieho účastníka do konania a zohľadnení tvrdení, ktoré uviedla vedľajšia účastníčka konania navyše k tvrdeniam uvádzaným odvolateľkou v napadnutom rozsudku,

–        rozhodol ako prvostupňový súd o návrhu na vstup vedľajšieho účastníka do konania a zamietol ho ako nedôvodný a

–        uložil odvolateľke povinnosť nahradiť trovy konania.

23      Odvolateľka a Freistaat Sachsen navrhujú zamietnuť vzájomné odvolanie a uložiť Komisii povinnosť nahradiť trovy konania.

 O vzájomnom odvolaní

24      Svojím vzájomným odvolaním Komisia vytýka Všeobecnému súdu, že sa dopustil porušenia procesných pravidiel v zmysle článku 58 prvého odseku Štatútu Súdneho dvora Európskej únie, ktoré sa nepriaznivo dotklo jej záujmov, keď rozhodol o priznaní postavenia vedľajšieho účastníka konania podporujúceho návrhy odvolateľky pre Freistaat Sachsen na základe článku 40 druhého odseku tohto štatútu. Na podporu tohto odvolania sa Komisia dovoláva troch odvolacích dôvodov, ktoré sú v podstate založené na porušení tohto ustanovenia, ako aj na nesprávnej kvalifikácii skutkového stavu.

25      Odvolateľka a Freistaat Sachsen zastávajú názor, že vzájomné odvolanie je neprípustné. V každom prípade je toto odvolanie nedôvodné.

26      Treba pripomenúť, že podľa článku 256 ods. 1 druhého pododseku ZFEÚ sa proti rozhodnutiam vydaným Všeobecným súdom možno odvolať na Súdny dvor len v právnych otázkach „za podmienok a v rámci obmedzení ustanovených v štatúte [Súdneho dvora Európskej únie]“.

27      V tejto súvislosti článok 56 prvý odsek Štatútu Súdneho dvora Európskej únie uvádza, že proti konečným rozhodnutiam Všeobecného súdu a proti rozhodnutiam Všeobecného súdu, ktorými rozhodol len o časti prejednávanej veci alebo ktorými rozhodol o prekážke konania súvisiacej s námietkou nedostatku právomoci alebo neprípustnosti, možno do dvoch mesiacov od doručenia napadnutého rozhodnutia podať odvolanie na Súdny dvor.

28      Okrem toho článok 57 prvý odsek Štatútu Súdneho dvora Európskej únie uvádza, že každá osoba, ktorej návrh na vstup do konania ako vedľajší účastník podľa článku 40 druhého odseku tohto štatútu Všeobecný súd zamietol, sa môže odvolať na Súdny dvor do dvoch týždňov od doručenia rozhodnutia o zamietnutí žiadosti.

29      Treba konštatovať, že rozhodnutie, ktorým Všeobecný súd vyhovel návrhu na vstup vedľajšieho účastníka do konania podanému podľa článku 40 druhého odseku, nepatrí pod žiadne z týchto dvoch ustanovení.

30      Na jednej strane sa totiž takýmto rozhodnutím nerozhodlo o prejednávanej veci a ani o prekážke konania súvisiacej s námietkou nedostatku právomoci alebo neprípustnosti, v zmysle článku 56 prvého odseku Štatútu Súdneho dvora Európskej únie, čo nakoniec Komisia v jej vzájomnom odvolaní ani nespochybňuje.

31      Na druhej strane rozhodnutie, ktorým Všeobecný súd vyhovie návrhu na vstup vedľajšieho účastníka do konania nezodpovedá rozhodnutiu, ktoré sa uvádza v článku 57 prvom odseku tohto štatútu, podľa ktorého práve naopak, iba zamietnutie návrhu na vstup vedľajšieho účastníka do konania môže byť predmetom odvolania podaného osobou, ktorá to navrhla.

32      Z týchto ustanovení vyplýva, že Štatút Súdneho dvora Európskej únie neudeľuje účastníkovi konania na prvom stupni možnosť obrátiť sa na Súdny dvor s odvolaním proti rozhodnutiu, ktorým Všeobecný súd vyhovel návrh na vstup vedľajšieho účastníka do konania.

33      Z toho vyplýva, že ako to Komisia aj pripúšťa, uznesenie z 11. mája 2015, ktorým Všeobecný súd vyhovel návrhu na vstup vedľajšieho účastníka do konania, ktorý podal Freistaat Sachsen podľa článku 40 druhého odseku Štatútu Súdneho dvora Európskej únie, nemôže byť predmetom odvolania podaného vo veci samej.

34      Komisia však uvádza, že rozhodnutie Všeobecného súdu o pripustení tohto vedľajšieho účastníctva môže byť predmetom vzájomného odvolania podaného podľa článku 178 ods. 1 a 2 Rokovacieho poriadku Súdneho dvora, ktoré smeruje proti napadnutému rozsudku, ktorým sa skončilo konanie na prvom stupni, pretože pripustenie vedľajšieho účastníctva predstavuje porušenie procesných pravidiel v zmysle článku 58 prvého odseku Štatútu Súdneho dvora Európskej únie, ktoré sa nepriaznivo dotklo jej záujmov.

35      Túto argumentáciu nemožno akceptovať.

36      Na jednej strane si článok 178 ods. 1 Rokovacieho poriadku Súdneho dvora vyžaduje, aby sa odvolacími návrhmi vzájomného odvolania navrhovalo zrušiť úplne alebo čiastočne „rozhodnutie Všeobecného súdu“.

37      Hoci je pravda, že toto ustanovenie na rozdiel od článku 169 ods. 1 tohto nariadenia nespresňuje, že zrušenie požadované odvolaním sa musí týkať rozhodnutia Všeobecného súdu „ktoré sa nachádza v jeho výrokovej časti“, skutočnosťou zostáva, že v každom prípade, ako už bolo poznamenané v bode 31 tohto rozsudku, rozhodnutie, ktorým Všeobecný súd vyhovel návrhu na vstup vedľajšieho účastníka do konania, nepredstavuje rozhodnutie, ktoré by mohlo byť predmetom odvolania v zmysle článku 56 prvého odseku a článku 57 prvého odseku Štatútu Súdneho dvora Európskej únie.

38      Na druhej strane článok 178 ods. 2 Rokovacieho poriadku Súdneho dvora stanovuje, že vo vzájomnom odvolaní možno tiež navrhnúť, aby bolo zrušené výslovné alebo implicitné rozhodnutie „Všeobecného súdu o prípustnosti žaloby“.

39      Rozhodnutie, ktorým Všeobecný súd vyhovel návrhu na vstup vedľajšieho účastníka do konania, nemá vplyv na prípustnosť žaloby vo veci samej, keďže také vedľajšie účastníctvo má vo vzťahu k žalobe akcesorickú povahu (pozri v tomto zmysle rozsudok z 10. novembra 2016, Distribuidora de Televisión Digital/Komisia, C‑449/14 P, EU:C:2016:848, bod 121, ako aj uznesenie z 19. júla 2017, Lysoform Dr. Hans Rosemann a Ecolab Deutschland/ECHA, C‑663/16 P, neuverejnené, EU:C:2017:568, bod 47).

40      Z toho vyplýva, že právo Únie neobsahuje žiadne ustanovenie, ktoré by mohlo predstavovať právny základ poskytujúci účastníkovi konania právo obrátiť sa na Súdny dvor s odvolaním proti rozhodnutiu, ktorým Všeobecný súd vyhovel návrhu na vstup vedľajšieho účastníka do konania.

41      Žiadne z tvrdení predložených Komisiou nemôže túto úvahu spochybniť.

42      V prvom rade, pokiaľ Komisia tvrdí, že vyhovenie návrhu na vstup vedľajšieho účastníka do konania v rozpore s článkom 40 druhým odsekom Štatútu Súdneho dvora Európskej únie predstavuje „porušenie procesných pravidiel“ v zmysle článku 58 prvého odseku tohto štatútu, ktoré sa nepriaznivo dotýka jej záujmov, stačí uviesť, že jediným účelom tohto ustanovenia je stanoviť právne otázky, ktoré môžu byť vznesené na podporu odvolania, a nie určiť kategóriu rozhodnutí, ktoré môžu byť predmetom takéhoto odvolania, ktoré sú vymedzené v článku 56 prvom odseku a v článku 57 prvom odseku uvedeného štatútu. Článok 58 prvý odsek Štatútu Súdneho dvora Európskej únie teda nemohol rozšíriť túto kategóriu rozhodnutí nad rámec toho, čo stanovujú posledné uvedené ustanovenia.

43      Po druhé, pokiaľ Komisia tvrdí, že z judikatúry vyplývajúcej z rozsudku z 29. novembra 2007, Stadtwerke Schwäbisch Hall a i./Komisia, (C‑176/06 P, neuverejnený, EU:C:2007:730). je zrejmé, že Súdny dvor musí ex offo preskúmať prípustnosť návrhu na vstup vedľajšieho účastníka do konania podaného pred Všeobecným súdom, ak vedľajší účastník konania podá vzájomné odvolanie alebo, ak ako v prejednávanej veci podá vyjadrenie k hlavnému odvolaniu, jej tvrdenia sú neopodstatnené.

44      Ako to Súdny dvor pripomenul v bode 18 tohto rozsudku, Súdny dvor, ktorý rozhoduje o odvolaní na základe článku 56 Štatútu Súdneho dvora Európskej únie, je povinný vyjadriť sa v prípade potreby aj z úradnej moci k prípustnosti žaloby o neplatnosť a tým k odvolaciemu dôvodu verejného poriadku založenému na porušení podmienky vyjadrenej v článku 263 štvrtom odseku ZFEÚ, podľa ktorej sa žalobca môže domáhať zrušenia rozhodnutia, ktoré mu nie je určené, iba ak sa ho toto rozhodnutie priamo a osobne týka.

45      Existencia záujmu žalobcu na konaní, ktorý mu udeľuje procesné postavenie v zmysle tohto posledného ustanovenia, je podmienkou prípustnosti žaloby, ktorú podal na Všeobecnom súde s cieľom zrušiť rozhodnutie. Naopak vyhovenie návrhu na vstup vedľajšieho účastníka do konania podanému podľa článku 40 druhého odseku Štatútu Súdneho dvora Európskej únie je, ako už vyplýva z bodu 39 tohto rozsudku, bez vplyvu na prípustnosť takej žaloby. Preto nemožno vyvodiť žiadnu analógiu z judikatúry vyplývajúcej z rozsudku z 29. novembra 2007, Stadtwerke Schwäbisch Hall a i./Komisia (C‑176/06 P, neuverejnený, EU:C:2007:730).

46      Po tretie, pokiaľ sa Komisia na pojednávaní rozhodla vyvodzovať odôvodnenie z rozsudku zo 14. apríla 2005, Gaki‑Kakuri/Súdny dvor (C‑243/04 P, neuverejnený, EU:C:2005:238), v ktorom Súdny dvor v bodoch 33 a 34 skúmal žalobný dôvod založený na tom, že Všeobecný súd porušil článok 48 ods. 1 svojho rokovacieho poriadku v súvislosti s omeškaním s navrhnutím dôkazov, stačí konštatovať, že takýmto odvolacím dôvodom sa v tejto veci žiadalo zrušenie rozhodnutia Všeobecného súdu v zmysle článku 56 prvého odseku Štatútu Súdneho dvora Európskej únie, konkrétne v tomto prípade rozhodnutia, ktorým bolo rozhodnuté vo veci samej.

47      Cieľ vzájomného odvolania, ktoré Komisia podala v tejto veci, nie je práve taký. Ako uviedla samotná Komisia výslovne vo svojom odvolaní, týmto odvolaním žiada zrušiť nie napadnutý rozsudok, ktorým sa rozhodlo o veci samej, ale len rozhodnutie, ktorým Všeobecný súd vyhovel návrhu na vstup vedľajšieho účastníka do konania, ktoré nie je „rozhodnutím“ v zmysle tohto článku 56 prvého odseku.

48      Po štvrté Komisia uvádza, že vyhovenie návrhu na vstup vedľajšieho účastníka do konania v prvostupňovom konaní vytvorilo autonómne právne účinky, ktoré poškodili jej procesné postavenie v rámci odvolania. Vedľajší účastník konania totiž mohol svojimi tvrdeniami rozšíriť predmet sporu pred Všeobecným súdom, takže tak Súdny dvor v rámci odvolania, ako aj Všeobecný súd v rámci nového konania v prípade zrušenia napadnutého rozsudku musia skúmať dodatočné tvrdenia. Okrem toho Všeobecný súd by mohol bez akéhokoľvek súdneho preskúmania zo strany Súdneho dvora rozvinúť judikatúru, ktorá by nerešpektovala podmienky uvedené v článku 40 Štatútu Súdneho dvora Európskej únie. Navyše vedľajší účastník konania, pribratý do konania v rozpore s týmto ustanovením, by mohol podať odvolanie proti rozhodnutiu Všeobecného súdu.

49      V tejto súvislosti treba najprv poznamenať, že v rozpore s tým, čo uvádza Komisia, vyhovenie návrhu na vstup vedľajšieho účastníka do konania nemôže v žiadnom prípade viesť k rozšíreniu predmetu konania pred Všeobecným súdom.

50      Podľa článku 40 štvrtého odseku Štatútu Súdneho dvora Európskej únie totiž účastník konania, ktorému sa povolil vstup do konania predloženému Všeobecnému súdu, nemôže meniť predmet sporu, ako je opísaný v návrhoch a dôvodoch hlavných účastníkov konania. Z toho vyplýva, že prípustné sú len tie tvrdenia vedľajšieho účastníka konania, ktoré patria do rámca vymedzeného týmito návrhmi a dôvodmi [pozri najmä rozsudky z 10. novembra 2016, DTS Distribuidora de Televisión Digital/Komisia, C‑449/14 P, EU:C:2016:848, bod 114, ako aj z 25. októbra 2017, Komisia/Rada (CMR‑15), C‑687/15, EU:C:2017:803, bod 23]. Vedľajší účastník konania nemá právo uplatňovať nové dôvody, ktoré sú odlišné od dôvodov uplatnených žalobkyňou (rozsudok z 10. novembra 2016, DTS Distribuidora de Televisión Digital/Komisia, C‑449/14, EU:T:2016:848, bod 121).

51      V nadväznosti na to v rozsahu, v akom Komisia svojimi tvrdeniami uplatňuje, že vyhovenie návrhu na vstup vedľajšieho účastníka do konania mohlo mať vplyv na právo na účinnú súdnu ochranu, ktoré má, treba zdôrazniť, že právo Únie, najmä článok 47 Charty základných práv Európskej únie v spojení so zárukami uvedenými v jej článku 18 a článku 19 ods. 2 neukladá existenciu dvojstupňového súdnictva. Dôležitá je len existencia opravného prostriedku pred súdnym orgánom. Zásada účinnej súdnej ochrany tak dáva konkrétne právo na prístup k súdu, a nie právo na viacstupňové konanie (pozri najmä rozsudky z 28. júla 2011, Samba Diouf, C‑69/10, EU:C:2011:524, bod 69; z 30. mája 2013, F, C‑168/13 PPU, EU:C:2013:358, bod 44, a z 19. júna 2018, Gnandi, C‑181/16, EU:C:2018:465, bod 57).

52      V danom prípade nie je sporné, že pred Všeobecným súdom Komisia mohla uplatňovať svoje pripomienky k prípustnosti návrhu na vstup vedľajšieho účastníka do konania vzhľadom na požiadavky stanovené v článku 40 druhom odseku Štatútu Súdneho dvora Európskej únie.

53      Okrem toho treba zdôrazniť, že ak by Všeobecný súd vyhovel žalobe o neplatnosť podanej žalobkyňou, Komisia mala právo spochybniť v rámci odvolania tvrdenia uvádzané vedľajším účastníkom konania na podporu návrhov žalobkyne, ktoré prípadne Všeobecný súd mohol považovať za dôvodné.

54      Nakoniec je pravda, že strana, ktorej bolo povolené vstúpiť do konania pred Všeobecným súdom, iná ako členský štát alebo inštitúcia Európskej únie, má článkom 56 druhým odsekom Štatútu Súdneho dvora Európskej únie udelené postavenie „strany“ na podanie odvolania pred ním a že z tohto dôvodu môže uplatniť akýkoľvek odvolací dôvod s cieľom spochybniť zákonnosť napadnutého rozhodnutia. Z tohto ustanovenia tiež vyplýva, že vedľajší účastník konania pred Všeobecným súdom, ktorý sa tak považoval za „stranu“ pred týmto súdom, a už nie za „vedľajšieho účastníka konania“, je oprávnený, ak je odvolanie podané inou stranou, predložiť vyjadrenie k odvolaniu v zmysle článku 172 Rokovacieho poriadku Súdneho dvora (rozsudok z 11. februára 1999, Antillean Rice Mills a i./Komisia, C‑390/95 P, EU:C:1999:66, body 20 až 22).

55      Treba však poznamenať, že podľa článku 40 druhého odseku Štatútu Súdneho dvora Európskej únie akákoľvek osoba, ktorá môže preukázať záujem na rozhodnutí sporu pred Súdnym dvorom, môže v rámci odvolania vstúpiť do konania. Okrem toho podľa článku 56 druhého odseku tohto štatútu vedľajší účastník konania pred Všeobecným súdom môže podať odvolanie len vtedy, ak preukáže, že sa ho rozhodnutie Všeobecného súdu priamo dotýka. Nakoniec a v každom prípade, každá strana odvolacieho konania má právo, ako už vyplýva z bodu 53 tohto rozsudku, spochybniť dôvody a tvrdenia uvádzané vedľajším účastníkom konania, ktorý sa zúčastňuje tohto konania, pred Všeobecným súdom.

56      Vzájomné odvolanie, ktoré podala Komisia, preto treba zamietnuť ako neprípustné.

 O hlavnom odvolaní

57      Svojím odvolaním odvolateľka, ktorú podporuje Freistaat Sachsen, uvádza dva odvolacie dôvody. Prvý odvolací dôvod je založený na porušení článku 107 ods. 3 ZFEÚ. Druhý odvolací dôvod je založený na porušení článku 288 ZFEÚ, článku 3 a článku 13 ods. 1 nariadenia č. 800/2008, ako aj zásady zákazu diskriminácie.

 O prvom odvolacom dôvode

58      Svojím prvým odvolacím dôvodom rozdeleným do štyroch častí odvolateľka uvádza, že Všeobecný súd porušil článok 107 ods. 3 ZFEÚ, keď v bodoch 145 až 149 napadnutého rozsudku rozhodol, že predmetná pomoc nebola potrebná z jediného dôvodu, že jej suma v rozpore s bodom 33 oznámenia z roku 2009 prevyšovala rozdiel medzi čistými nákladmi na investíciu v podporovanom regióne a čistými nákladmi na investíciu v inom regióne bez toho, aby overil, či táto pomoc narúša hospodársku súťaž.

 O prvej a tretej časti prvého odvolacieho dôvodu

–       Tvrdenia účastníkov konania

59      Prvou časťou prvého odvolacieho dôvodu odvolateľka Všeobecnému súdu vytýka, že vychádzal z domnienky, podľa ktorej každá pomoc, ktorá nie je potrebná na kompenzáciu rozdielu v nákladoch medzi investíciou v podporovanom regióne a investíciou v inom regióne, vytvára narušenie hospodárskej súťaže.

60      Taká domnienka však odporuje článku 107 ZFEÚ, keďže posúdenie pomoci vzhľadom na toto ustanovenie si vyžaduje preskúmanie nebezpečenstva narušenia hospodárskej súťaže v zmysle článku 107 ods. 1 ZFEÚ, určenie dôsledkov pomoci za okolností daného prípadu v súlade s článkom 107 ods. 3 písm. c) ZFEÚ, ako aj zváženie negatívnych účinkov pomoci a jej pozitívnych účinkov. Komisia je teda povinná definovať dotknutý trh a určiť postavenie, ktoré na ňom zaujíma odvolateľka.

61      Druhou časťou prvého odvolacieho dôvodu odvolateľka uvádza, že napadnutý rozsudok nie je v súlade s judikatúrou Súdneho dvora.

62      Z tejto judikatúry a najmä z bodu 57 rozsudku z 30. apríla 2009, Komisia/Taliansko a Wam (C‑494/06 P, EU:C:2009:272), vyplýva, že Komisia musí preskúmať, či pomoc môže ovplyvniť obchod medzi členskými štátmi a narušiť hospodársku súťaž tým, že vo svojich rozhodnutiach uvedie príslušné údaje o ich predvídateľných účinkoch.

63      Okrem toho Súdny dvor v bode 41 rozsudku z 19. júla 2016, Kotnik a i. (C‑526/14, EU:C:2016:570), rozhodol, že prijatie oznámenia nezbavuje Komisiu povinnosti preskúmať výnimočné okolnosti, ktorá je uložená pri uplatňovaní článku 107 ods. 3 ZFEÚ.

64      Nakoniec z rozsudku zo 6. septembra 2017, Intel/Komisia (C‑413/14 P, EU:C:2017:632), vyplýva, že keďže pravidlá týkajúce sa štátnej pomoci sú súčasťou pravidiel hospodárskej súťaže uvádzaných Zmluvou o FEÚ, nebolo by koherentné vzdať sa preskúmania účinkov pomoci v rámci uplatnenia článku 107 ZFEÚ, zatiaľ čo takéto preskúmanie sa vyžaduje na uplatňovanie článkov 101 a 102 ZFEÚ.

65      Treťou časťou prvého odvolacieho dôvodu odvolateľka vytýka Všeobecnému súdu, že sa dopustil nesprávneho právneho posúdenia, keď nekonštatoval, že Komisia v rámci konania vo veci formálneho zisťovania podľa článku 108 ods. 2 ZFEÚ opomenula uplatniť svoje vyšetrovacie právomoci s cieľom odstrániť nejasnosti týkajúce sa vymedzenia dotknutého trhu a jej pozície na tomto trhu, hoci tieto skutočnosti samy osebe odôvodňovali začatie tohto konania.

66      Z oznámenia z roku 2009 však vyplýva, že Komisia musí definovať dotknuté trhy a že pokiaľ sa prípadné významné trhové podiely považujú za ukazovateľ narušenia hospodárskej súťaže, ich posúdenie musí byť v rámci dôkladného posúdenia vykonané podrobne.

67      Pokiaľ by Komisia v danom prípade správne definovala dotknutý trh a trhové podiely, konštatovala by, že obchodovanie nemohlo byť ovplyvnené v miere odporujúcej spoločnému záujmu v zmysle článku 107 ods. 3 písm. c) ZFEÚ a neprijala by záver, že je potrebné znížiť výšku pomoci.

68      Komisia zastáva názor, že prvé tri časti prvého odvolacieho dôvodu sú neprípustné, pričom v podstate uvádza, že predstavujú nové odvolacie dôvody alebo že nespĺňajú požiadavky Rokovacieho poriadku Súdneho dvora. Komisia v každom prípade uvádza, že tieto časti prvého odvolacieho dôvodu sú nedôvodné.

–       Posúdenie Súdneho dvora

69      Pokiaľ ide o prípustnosť prvých troch častí prvého odvolacieho dôvodu, treba v prvom rade pripomenúť, že podľa článku 170 ods. 1 Rokovacieho poriadku Súdneho dvora odvolaním nemožno meniť predmet konania pred Všeobecným súdom. Právomoc Súdneho dvora v rámci odvolania je totiž obmedzená na posúdenie právnych riešení dôvodov prejednávaných na prvom stupni. Účastník konania teda nemôže pred Súdnym dvorom po prvýkrát uviesť dôvod, ktorý neuviedol v konaní pred Všeobecným súdom, pretože tým by sa mu umožnilo predložiť Súdnemu dvoru, ktorého právomoc v oblasti odvolacieho konania je obmedzená, spor v širšom rozsahu, ako bol ten, ktorým sa zaoberal Všeobecný súd (pozri v tomto zmysle najmä rozsudky zo 17. septembra 2015, Total/Komisia, C‑597/13 P, EU:C:2015:613, bod 22, ako aj z 20. decembra 2017, Comunidad Autónoma de Galicia a Retegal/Komisia, C‑70/16 P, EU:C:2017:1002, bod 88).

70      V danom prípade však Komisia odvolateľke nedôvodne vytýka, že sa na podporu prvých troch častí prvého odvolacieho dôvodu dovoláva porušenia článku 107 ods. 1 ZFEÚ po prvýkrát v štádiu tohto odvolania. Aj keď sa odvolateľka v argumentácii, ktorú uvádza na podporu tejto časti prvého odvolacieho dôvodu, odvoláva na toto ustanovenie, treba konštatovať, že touto argumentáciou odvolateľka Všeobecnému súdu bez pochýb vytýka, že sa dopustil nie porušenia uvedeného ustanovenia, ale porušenia článku 107 ods. 3 ZFEÚ z dôvodu, že Všeobecný súd v napadnutom rozsudku pristúpil v rámci skúmania zlučiteľnosti pomoci k nesprávnemu posúdeniu jej potrebnosti.

71      Po druhé treba pripomenúť, že podľa ustálenej judikatúry Súdneho dvora z článku 256 ods. 1 druhého pododseku ZFEÚ z článku 58 prvého odseku Štatútu Súdneho dvora Európskej únie a z článku 168 ods. 1 písm. d) Rokovacieho poriadku Súdneho dvora vyplýva, že v odvolaní musia byť presne uvedené napádané časti rozsudku, ktorého zrušenie sa navrhuje, ako aj právne tvrdenia, ktoré osobitným spôsobom podporujú tento návrh. V tejto súvislosti článok 169 ods. 2 tohto rokovacieho poriadku vyžaduje, aby sa v právnych dôvodoch a právnych tvrdeniach presne označili časti odôvodnenia rozhodnutia Všeobecného súdu, ktoré sa napádajú (rozsudok z 20. septembra 2016, Mallis a i./Komisia a ECB, C‑105/15 P až C‑109/15 P, EU:C:2016:702, body 33 a 34, ako aj citovaná judikatúra).

72      V prejednávanej veci však Komisia nesprávne tvrdí, že prvá a tretia časť prvého odvolacieho dôvodu nerešpektujú tieto požiadavky. Z argumentácie uvedenej odvolateľkou na podporu tejto časti prvého odvolacieho dôvodu totiž jasne vyplýva, že odvolateľka s výslovným odkazom na body 145 až 149 napadnutého rozsudku Všeobecnému súdu vytýka, že sa dopustil nesprávneho právneho posúdenia, keď v rámci posúdenia zlučiteľnosti predmetnej pomoci opomenul na jednej strane preskúmať, či táto pomoc mohla narušiť hospodársku súťaž na dotknutom trhu, a na druhej strane opomenul definovať dotknutý trh, ako aj pozíciu, ktorú na ňom má odvolateľka.

73      Po tretie a nakoniec, pokiaľ Komisia uvádza, že druhá časť prvého odvolacieho dôvodu je neprípustná, keďže vychádza z porušenia článku 107 ods. 3 ZFEÚ, treba konštatovať, že tvrdenia formulované touto inštitúciou, podľa ktorých odvolateľke vytýka, že sa dovoláva „neprípustného odvolacieho dôvodu“, neumožňujú pochopiť dôvod, pre ktorý je táto časť neprípustná.

74      Z toho vyplýva, že prvé tri časti prvého odvolacieho dôvodu sú prípustné.

75      Pokiaľ ide o dôvodnosť tejto časti prvého odvolacieho dôvodu, treba pripomenúť, že v rámci preskúmania výhrad uvedených odvolateľkou, týkajúcich sa zlučiteľnosti predmetnej regionálnej pomoci v prospech veľkého investičného projektu vzhľadom na článok 107 ods. 3 ZFEÚ, Všeobecný súd najprv v bodoch 83 až 142 napadnutého rozsudku, ktoré nie sú predmetom tohto odvolania, konštatoval, že stimulačný účinok a primeranosť spornej pomoci, ktorá dosahovala výšku 49 miliónov eur, zodpovedali v súlade s bodmi 21, 22 a 25 oznámenia z roku 2009, ako aj jeho bodom 33, rozdielu medzi čistými nákladmi investície v Mníchove (Nemecko) a nákladmi na investíciu v Lipsku, zodpovedajúcemu v danom prípade, ako je zrejmé najmä z bodov 119 a 131 tohto rozsudku, sume 17 miliónov eur.

76      Okrem toho v bodoch 143 až 150 napadnutého rozsudku Všeobecný súd odmietol výhrady uvádzané odvolateľkou týkajúce sa absencie preskúmania existencie narušenia hospodárskej súťaže zo strany Komisie. V tejto súvislosti Všeobecný súd v bodoch 145 a 146 tohto rozsudku rozhodol, že keďže primeranosť predmetnej pomoci nebola preukázaná, pri uplatnení bodu 33 oznámenia z roku 2009 pri časti tejto pomoci prekračujúcej sumu 17 miliónov eur Komisia mohla predpokladať negatívny účinok tejto pomoci vyplývajúci z možného narušenia hospodárskej súťaže. V bodoch 147 až 149 uvedeného rozsudku Všeobecný súd konštatoval, že tomuto posúdeniu nasvedčovali najmä body 7 a 52 tohto oznámenia, z ktorých podľa jeho názoru vyplynulo, že Komisia by musela pristúpiť k zváženiu pozitívnych účinkov a negatívnych účinkov pomoci, ktoré sú uvedené v tomto oznámení, len vtedy, ak by sa preukázalo, že pomoc je nevyhnutná ako stimul na uskutočnenie investície v príslušnom regióne. Všeobecný súd z toho vyvodil, že Komisii v danom prípade prislúchalo pristúpiť k ekonomickej analýze skutočnej situácie dotknutého trhu.

77      Tvrdeniami, ktoré uvádza na podporu prvých troch častí prvého odvolacieho dôvodu, chce odvolateľka v podstate spochybniť tieto posledné uvedené posúdenia, keď Všeobecnému súdu vytýka, že rozhodol, že predmetná pomoc nerešpektovala požiadavku proporcionality, ako sa uvádza v bode 33 oznámenia z roku 2009, výlučne z toho dôvodu, že výška tejto pomoci presahovala v rozpore s týmto ustanovením rozdiel medzi čistými nákladmi na investíciu v podporovanom regióne a nákladmi na investíciou v inom regióne bez toho, aby sa po zvážení pozitívnych a negatívnych účinkov tejto pomoci preukázalo, že táto pomoc by narušila hospodársku súťaž na dotknutom trhu.

78      Treba konštatovať, že týmito tvrdeniami odvolateľka nespochybňuje platnosť oznámenia z roku 2009 vzhľadom na pravidlá Zmluvy o FEÚ, medzi ktorými sa uvádza najmä článok 107 ods. 3 Treba najmä poznamenať, že odvolateľka sa týmto odvolaním nesnaží spochybniť rozhodnutie Všeobecného súdu zamietnuť v bode 96 napadnutého rozsudku ako neprípustné tvrdenia, ktoré na tento účel uvádzala v prvostupňovom konaní.

79      V tomto kontexte na účely preskúmania tohto odvolacieho dôvodu treba pripomenúť, že posúdenie zlučiteľnosti opatrení pomoci so spoločným trhom podľa článku 107 ods. 3 ZFEÚ patrí do výlučnej právomoci Komisie, ktorej konanie podlieha preskúmaniu vykonávanému súdmi Únie (rozsudok z 19. júla 2016, Kotnik a i., C‑526/14, EU:C:2016:570, bod 37 a citovaná judikatúra).

80      V tejto súvislosti má Komisia širokú mieru voľnej úvahy, ktorej uplatnenie zahŕňa komplexné hodnotenie hospodárskeho a sociálneho charakteru (rozsudok z 19. júla 2016, Kotnik a i., C‑526/14, EU:C:2016:570, bod 38 a citovaná judikatúra).

81      V rámci výkonu tejto právomoci Komisia môže prijímať usmernenia a stanoviť tak kritériá, na základe ktorých bude posudzovať zlučiteľnosť štátnej pomoci, ktorú členské štáty plánujú poskytnúť, s vnútorným trhom (rozsudok z 19. júla 2016, Kotnik a i., C‑526/14, EU:C:2016:570, bod 39).

82      Prijatím takých pravidiel postupu a oznámením prostredníctvom ich uverejnenia, že odteraz ich bude uplatňovať na príslušné prípady, sa Komisia sama obmedzuje pri výkone uvedenej právomoci voľnej úvahy a v zásade sa nemôže od týchto pravidiel odchýliť bez toho, aby nebola prípadne sankcionovaná z dôvodu porušenia všeobecných právnych zásad, akými sú rovnosť zaobchádzania alebo ochrana legitímnej dôvery (rozsudok z 19. júla 2016, Kotnik a i., C‑526/14, EU:C:2016:570, bod 40 a citovaná judikatúra).

83      Je pravda, ako to správne uvádza odvolateľka, že prijatím pravidiel postupu sa Komisia nemôže vzdať výkonu voľnej úvahy, ktorú jej udeľuje článok 107 ods. 3 ZFEÚ. Preto prijatie oznámenia z roku 2009 nezbavuje Komisiu jej povinnosti preskúmať konkrétne výnimočné okolnosti, na ktoré v osobitnom prípade poukazuje členský štát, aby sa domáhal priameho uplatnenia článku 107 ods. 3 ZFEÚ (pozri v tomto zmysle rozsudok z 19. júla 2016, Kotnik a i., C‑526/14, EU:C:2016:570, bod 41, ako aj citovanú judikatúru).

84      V danom prípade sa ale, ako to uviedol generálny advokát v bode 60 svojich návrhov, ani odvolateľka, ani Freistaat Sachsen nedovolávali výnimočných okolností odôvodňujúcich priame uplatnenie článku 107 ods. 3 ZFEÚ na okolnosti prípadu.

85      V rámci tohto odvolania sa nespochybňuje skutočnosť, že Všeobecný súd v bodoch 83 až 142 napadnutého rozsudku správne rozhodol, že sporná pomoc nerešpektovala, ako vyplýva z bodu 75 tohto rozsudku, požiadavku proporcionality, ako sa uvádza v bode 33 oznámenia z roku 2009, z dôvodu, že výška tejto pomoci prekročila rozdiel medzi čistými nákladmi investície v Mníchove a čistými nákladmi investície v Lipsku, čo je rozdiel zodpovedajúci sume pomoci uznanej za potrebnú z dôvodu stimulačného účinku podľa bodov 21, 22 a 25 uvedeného oznámenia. Ako to totiž Všeobecný súd poznamenal v bodoch 118 a 145 napadnutého rozsudku, podľa jeho bodu 29, „ak má byť regionálna pomoc proporcionálna, musia byť výška a intenzita pomoci obmedzené na minimum potrebné na uskutočnenie investície v podporovanom regióne“.

86      Za týchto okolností sa musí konštatovať, že Všeobecný súd podal správny výklad bodu 52 oznámenia z roku 2009, keď v bode 148 napadnutého rozsudku konštatoval, že Komisia nebola povinná pristúpiť k zváženiu na jednej strane pozitívnych účinkov tejto pomoci, ktoré boli podľa bodov 11 až 36 tohto oznámenia výsledkom preskúmania stimulačného účinku a primeranosti pomoci, a na druhej strane negatívnych účinkov tejto pomoci, ktoré zase v súlade s bodmi 37 až 51 uvedeného oznámenia zahŕňajú posúdenie účinkov tejto pomoci na hospodársku súťaž na príslušnom trhu.

87      Zo znenia bodu 52 oznámenia z roku 2009 vyplýva, že po tom, čo Komisia určí, že pomoc nie je potrebná „ako stimul“ na uskutočnenie investície v príslušnom regióne, nemusí vykonávať zváženie pozitívnych účinkov a negatívnych účinkov regionálnej investičnej pomoci pre veľký investičný projekt.

88      Ako však už vyplýva z bodu 85 tohto rozsudku a ako to samotný Všeobecný súd v podstate poznamenal v bodoch 108 a 128 napadnutého rozsudku bez toho, aby to odvolateľka spochybnila v rámci tohto odvolania, podmienka týkajúca sa stimulačného účinku pomoci sa v danom prípade prekrýva s podmienkou týkajúcou sa primeranosti pomoci, keďže výška predmetnej pomoci považovaná za spĺňajúcu túto poslednú uvedenú podmienku, zodpovedá práve výške potrebnej z dôvodu stimulačného účinku.

89      Navyše, ako to uviedol generálny advokát v bode 51 svojich návrhov, pomoc, ktorej výška presahuje výšku potrebnú na to, aby sa investícia uskutočnila v podporovanom regióne, sa nemôže vyhlásiť za zlučiteľnú len na základe toho, že nemá negatívne účinky na hospodársku súťaž.

90      Preto konštatujúc, že predmetná pomoc nerešpektovala požiadavku primeranosti, tak ako ju uvádza bod 33 oznámenia z roku 2009, Všeobecný súd z toho mohol správne v bode 146 napadnutého rozsudku vyvodiť, že Komisia podľa bodu 52 tohto oznámenia mohla v rámci preskúmania zlučiteľnosti predmetnej pomoci vzhľadom na podmienky stanovené uvedeným oznámením predpokladať, že táto pomoc prinesie narušenie hospodárskej súťaže na dotknutom trhu.

91      Z toho vyplýva, že z rovnakých dôvodov Komisia tiež na účely posúdenia zlučiteľnosti predmetnej pomoci vzhľadom na tie isté podmienky nebola povinná definovať dotknutý trh. Všeobecný súd teda bez toho, aby sa dopustil nesprávneho právneho posúdenia, v bode 149 napadnutého rozsudku rozhodol, že Komisii na účely tohto posúdenia neprislúchalo určiť pozíciu, ktorú na tomto trhu mala odvolateľka.

92      Treba spresniť, že v rozpore s tým, čo naznačuje odvolateľka, z vyššie uvedeného nijako nevyplýva, že Komisia sa tak zbavila povinnosti určiť, s cieľom kvalifikovať opatrenie ako „štátnu pomoc“ v zmysle článku 107 ods. 1 ZFEÚ, že toto opatrenie spĺňa všetky podmienky uvádzané v tomto ustanovení, najmä že toto opatrenie narúša alebo ohrozuje hospodársku súťaž (pozri najmä rozsudok z 21. decembra 2016, Komisia/World Duty Free Group a i., C‑20/15 P a C‑21/15 P, EU:C:2016:981, bod 53).

93      Treba totiž pripomenúť, že preskúmanie zlučiteľnosti vnútroštátneho opatrenia podľa článku 107 ods. 3 ZFEÚ si v každom prípade vyžaduje, aby toto opatrenie predstavovalo „štátnu pomoc“ v zmysle článku 107 ods. 1 ZFEÚ.

94      Z toho vyplýva, že Komisia zostáva na účely konštatovania existencie „štátnej pomoci“ v zmysle článku 107 ods. 1 ZFEÚ povinná skúmať, či predmetné opatrenie môže narušiť hospodársku súťaž, pričom vo svojich rozhodnutiach uvádza všetky relevantné údaje týkajúce sa ich predpokladaných účinkov (rozsudok z 30. apríla 2009, Komisia/Taliansko a Wam, C‑494/06 P, EU:C:2009:272, bod 57).

95      Treba však pripomenúť, že odvolateľka sa na podporu tohto odvolacieho dôvodu, ako to bolo poznamenané v bode 70 tohto rozsudku, ani druhého odvolacieho dôvodu jej odvolania nedovoláva žiadneho tvrdenia založeného na porušení článku 107 ods. 1 ZFEÚ.

96      V dôsledku toho treba prvé tri časti prvého odvolacieho dôvodu zamietnuť ako nedôvodné.

 O štvrtej časti prvého odvolacieho dôvodu

–       Tvrdenia účastníkov konania

97      Štvrtou časťou prvého odvolacieho dôvodu odvolateľka uvádza, že Všeobecný súd sa dopustil skreslenia skutočností a dôkazov, keď konštatoval, že pomoc vo výške 17 miliónov eur stačila na spustenie rozhodovania o investícii. Keďže pomoc v takej výške nebola v rámci rozhodovacieho procesu odvolateľky predvídaná, rozhodnutie týkajúce sa výberu miesta bolo prijaté z dôvodu poskytnutia pomoci približne 50 miliónov eur.

98      Komisia uvádza, že štvrtá časť prvého odvolacieho dôvodu je neprípustná a v každom prípade nedôvodná.

–       Posúdenie Súdneho dvora

99      Je potrebné pripomenúť, že podľa ustálenej judikatúry na základe článku 256 ZFEÚ, článku 58 prvého odseku Štatútu Súdneho dvora Európskej únie a článku 168 ods. 1 písm. d) Rokovacieho poriadku Súdneho dvora odvolateľ musí presne označiť dôkazy, ktoré Všeobecný súd skreslil, a preukázať pochybenia v rámci posudzovania, ktoré podľa jeho názoru viedli Všeobecný súd k tomuto skresleniu. Okrem toho toto skreslenie musí zjavne vyplývať z dokumentov v spise bez toho, aby bolo potrebné vykonať nové posúdenie skutkového stavu a dôkazov (pozri najmä rozsudok zo 6. novembra 2018, Scuola Elementare Maria Montessori/Komisia, Komisia/Scuola Elementare Maria Montessori a Komisia/Ferracci, C‑622/16 P až C‑624/16 P, EU:C:2018:873, bod 86).

100    V tomto prípade treba konštatovať, že odvolateľka sa obmedzuje na to, že Všeobecnému súdu vytýka, že skreslil skutkový stav a dôkazy, keď konštatoval, že pomoc vo výške 17 miliónov eur bola dostatočná na to, aby ju stimulovala k realizácii predmetnej investície bez toho, aby v rozpore s požiadavkami pripomenutými v bode 71 tohto rozsudku uviedla body odôvodnenia napadnutého rozsudku, ktoré sa napádajú, alebo uviedla dôvody, pre ktoré mal Všeobecný súd v tejto súvislosti prikročiť ku konštatovaniam, ktoré zjavne odporujú obsahu dôkazov v spise, alebo im pridelil význam, ktorý tieto dôkazy zjavne nemajú.

101    Z toho vyplýva, že pod zámienkou vytýkania Všeobecnému súdu, že sa dopustil skreslenia, sa odvolateľka v skutočnosti usiluje o to, aby od Súdneho dvora získala nové posúdenie skutočností a dôkazov, aby tak nahradila posúdenie Všeobecného súdu, čo sa vymyká právomoci Súdneho dvora v rámci odvolania.

102    Preto treba zamietnuť štvrtú časť prvého odvolacieho dôvodu ako neprípustnú.

103    Z predchádzajúcich úvah vyplýva, že prvý odvolací dôvod treba zamietnuť ako sčasti neprípustný a sčasti nedôvodný.

 O druhom odvolacom dôvode

 Tvrdenia účastníkov konania

104    Svojím druhým odvolacím dôvodom, ktorý je rozdelený na dve časti, odvolateľka napáda, že Všeobecný súd sa dopustil viacerých nesprávnych právnych posúdení, keď v bodoch 165 až 181 napadnutého rozsudku rozhodol, že Komisia správne obmedzila predmetnú pomoc na sumu nižšiu, ako je individuálny notifikačný strop uvedený v článku 6 ods. 2 nariadenia č. 800/2008.

105    Prvou časťou druhého odvolacieho dôvodu odvolateľka uvádza, že napadnutý rozsudok z dôvodu, že Všeobecný súd takto postupoval, porušuje článok 288 ZFEÚ, ako aj článok 3 a článok 13 ods. 1 tohto nariadenia.

106    Pokiaľ ide po prvé o porušenie článku 288 ZFEÚ, odvolateľka vytýka Všeobecnému súdu, že prijatím sporného rozhodnutia Komisii umožnil odchýliť sa od nariadenia č. 800/2008 tým, že vyhlásenie o zlučiteľnosti predmetnej pomoci vyplývajúce z článku 13 ods. 1 tohto nariadenia bolo redukované len na jednoduchú domnienku.

107    Odvolateľka tvrdí, že hoci je Komisia oprávnená vyhlásiť za nezlučiteľnú s vnútorným trhom oznámenú pomoc, pokiaľ výška tejto pomoci presahuje individuálny notifikačný strop stanovený v článku 6 ods. 2 nariadenia č. 800/2008, dodržiavanie hierarchie noriem naopak bráni tomu, aby táto inštitúcia mohla vyhlásiť za nezlučiteľnú časť takej pomoci, ktorá nepresahuje tento strop. V tejto súvislosti Všeobecný súd nezohľadnil skutočnosť, že prijatím tohto nariadenia Komisia preniesla na členské štáty právomoc posúdiť zlučiteľnosť pomoci, ktorej výška nepresahuje uvedený strop.

108    Nariadenie č. 800/2008 v skutočnosti vychádza z celkového posúdenia pozitívnych a negatívnych účinkov regionálnej pomoci, najmä prípadných narušení hospodárskej súťaže, ktorú táto pomoc prináša. Toto celkové posúdenie sa v článku 6 ods. 2 tohto nariadenia odráža stanovením stropu, do výšky ktorého cieľ regionálneho rozvoja a kohézie prevažujú nad týmito prípadnými narušeniami hospodárskej súťaže. Uvedené nariadenie tak objasnilo vyváženosť vyžadovanú v článku 107 ods. 3 písm. c) ZFEÚ medzi pozitívnymi a negatívnymi účinkami regionálnej pomoci.

109    Z toho vyplýva, že nariadenie č. 800/2008 udeľuje podnikom právo na to, aby sa pomoc poskytnutá v súlade s týmto nariadením považovala za zlučiteľnú s vnútorným trhom. Uvedené nariadenie teda poskytuje členským štátom možnosť buď pristúpiť k oznámeniu pomoci vo výške presahujúcej individuálny notifikačný strop stanovený týmto nariadením, alebo poskytnúť, bez pristúpenia k takému oznámeniu, pomoc nepresahujúcu taký strop. Prístup, ktorý zaujal Všeobecný súd v napadnutom rozsudku, by však mal za následok, že členský štát, ktorý oznámi pomoc presahujúcu uvedený strop, stratí výhodu výnimky podľa kategórie stanovenú nariadením č. 800/2008, keď takú pomoc ponechá na posúdenie Komisie. Takýto výsledok by odporoval údajom v poznámke pod čiarou k bodu 56 oznámenia z roku 2009, podľa ktorej by sa pomoc mohla ešte stále poskytnúť do výšky individuálneho notifikačného stropu.

110    Tento výklad potvrdzuje článok 7 ods. 2 a 3 nariadenia č. 659/1999, ktorý stanovuje možnosť dotknutého členského štátu zmeniť oznámené opatrenie počas konania vo veci formálneho zisťovania. Členský štát teda nemôže byť nútený zriecť sa jej oznámenia na to, aby mohol využiť povolenie poskytnúť pomoc neprevyšujúcu individuálny notifikačný strop uvedený v článku 6 ods. 2 nariadenia č. 800/2008. Odôvodnenie 7 tohto posledného uvedeného nariadenia tiež vychádza zo vzájomnej závislosti medzi konaním o individuálnom oznámení a výnimkou podľa kategórie, pretože podľa tohto odôvodnenia v rámci konania o individuálnom oznámení je Komisia povinná posúdiť pomoc na základe podmienok stanovených uvedeným nariadením.

111    Táto argumentácia je potvrdená aj judikatúrou týkajúcou sa schém pomoci, ako to vyplýva najmä z rozsudku zo 6. marca 2002, Diputación Foral de Álava a i./Komisia (T‑127/99, T‑129/99 a T‑148/99, EU:T:2002:59, body 228 a 229), v ktorej sa Všeobecný súd domnieval, že individuálnu pomoc, ktorá nie je plne pokrytá rozhodnutím o schválení všeobecnej schémy dotknutej pomoci, môže Komisia kontrolovať iba v rozsahu, v akom poskytnutá dotácia prevyšuje strop stanovený v tomto rozhodnutí.

112    Pokiaľ ide po druhé o porušenie článku 3 a článku 13 ods. 1 nariadenia č. 800/2008, odvolateľka uvádza, že z týchto ustanovení vyplýva, že pomoc, ktorej výška neprevyšuje individuálny notifikačný strop a ktorá spĺňa podmienky stanovené týmto nariadením, je zlučiteľná s vnútorným trhom. Takúto pomoc teda treba považovať za „existujúcu pomoc“ v zmysle článku 1 písm. b) nariadenia č. 659/1999, a preto sa nemusí Komisii oznamovať podľa článku 108 ods. 3 ZFEÚ.

113    Druhou časťou druhého odvolacieho dôvodu odvolateľka uplatňuje, že napadnutý rozsudok porušuje zásadu zákazu diskriminácie, keďže jej konkurenti boli oprávnení požadovať podľa IZG poskytnutie pomoci nepresahujúcej individuálny notifikačný strop uvedený v článku 6 ods. 2 nariadenia č. 800/2008.

114    Komisia zastáva názor, že druhý odvolací dôvod je neprípustný z dôvodu, že ide o nový dôvod. Tento odvolací dôvod je v každom prípade nedôvodný.

 Posúdenie Súdneho dvora

115    Svojím druhým odvolacím dôvodom odvolateľka vytýka Všeobecnému súdu v podstate to, že v rozpore s článkom 288 ZFEÚ zasiahol do právomoci členských štátov, ako aj porušil článok 3 a článok 13 ods. 1 nariadenia č. 800/2008 a zásadu zákazu diskriminácie, keď v bodoch 165 až 181 napadnutého rozsudku rozhodol, že Komisia bola oprávnená prijať záver o nezlučiteľnosti predmetnej pomoci s vnútorným trhom, pokiaľ ide o časť výšky tejto pomoci nedosahujúcu individuálny notifikačný strop uvedený v článku 6 ods. 2 tohto nariadenia pre regionálnu pomoc na veľké investičné projekty.

116    Tento odvolací dôvod tak smeruje k tvrdeniu, že napadnutý rozsudok obsahuje nesprávne právne posúdenie v rozsahu, v akom sa týka preskúmania zlučiteľnosti časti predmetnej pomoci, ktorá prevyšuje jej sumu považovanú za v súlade s požiadavkou primeranosti, tak ako je táto požiadavka uvedená v bode 33 oznámenia z roku 2009, teda sumu 17 miliónov eur, až po hranicu uvedeného individuálneho notifikačného stropu, ktorý v danom prípade dosahuje 22,5 milióna eur, čo je medzi účastníkmi konania nesporné.

117    Pokiaľ ide o prípustnosť tohto druhého odvolacieho dôvodu treba poznamenať, že ako to uvádza Komisia, odvolateľka sa na podporu svojej žaloby pred Všeobecným súdom výslovne nedovolávala porušenia článku 288 ZFEÚ, ako aj článku 3 a článku 13 ods. 1 nariadenia č. 800/2008.

118    Zo znenia žaloby na prvom stupni však jasne vyplýva, že svojou žalobou pred Všeobecným súdom odvolateľka, ako to vyplýva z bodov 162 a 163 napadnutého rozsudku, vytýkala Komisii tretím žalobným dôvodom uvádzaným subsidiárne, ktorý bol založený na „obmedzení výšky pomoci na sumu nižšiu, ako je oslobodená od notifikačnej povinnosti“, že porušila „nariadenie č. 800/2008“. Odvolateľka v tejto súvislosti tvrdila, že v prípade oznámenia sa pomoc mala vždy považovať za zlučiteľnú do výšky prahovej hodnoty notifikačnej povinnosti stanovenej týmto nariadením, takže členský štát mal nevyhnutne možnosť poskytnúť pomoc až po túto prahovú hodnotu.

119    Okrem toho podľa doslovného znenia tejto žaloby odvolateľka pred Všeobecným súdom uvádzala, že obmedzením výšky pomoci na sumu nižšiu než strop pre notifikačnú povinnosť, teda na sumu 17 miliónov eur, Komisia zasiahla do právomoci Spolkovej republiky Nemecko, čo malo za dôsledok okrem iného „nezákonnú diskrimináciu… v porovnaní s inými príjemcami pomoci, ktorí [mohli] podľa IZG získať pomoc vo výške 22,5 milióna eur, oslobodenú od notifikačnej povinnosti“.

120    Za týchto okolností sa nemožno domnievať, že odvolateľka týmto odvolacím dôvodom uvádza nový dôvod v rozpore s judikatúrou pripomenutou v bode 69 tohto rozsudku.

121    Z uvedeného vyplýva, že druhý odvolací dôvod je prípustný.

122    Pokiaľ ide o dôvodnosť tohto odvolacieho dôvodu, treba poznamenať, že tento dôvod je založený na dvojitom predpoklade, podľa ktorého prijatím nariadenia č. 800/2008 Komisia po prvé previedla na členské štáty právomoc posúdiť zlučiteľnosť štátnej pomoci, ktorej výška nepresahuje individuálny notifikačný strop stanovený v článku 6 ods. 2 tohto nariadenia, s vnútorným trhom a po druhé vyhlásila takú pomoc v súlade s článkom 3 a článkom 13 ods. 1 tohto nariadenia za zlučiteľnú s vnútorným trhom, pokiaľ spĺňa všetky podmienky stanovené týmto nariadením, takže taká pomoc je povolená ako „existujúca pomoc“ v zmysle článku 1 písm. b) nariadenia č. 659/1999.

123    Z toho vyplýva, že ak pomoc presahuje tento individuálny notifikačný strop, v rámci preskúmania individuálneho oznámenia vykonaného podľa článku 108 ods. 3 ZFEÚ je Komisia podľa článku 107 ods. 3 ZFEÚ príslušná len na posúdenie zlučiteľnosti časti tejto pomoci, ktorá presahuje uvedený strop. Komisia naopak nemôže v konečnom rozhodnutí prijatom podľa tohto ustanovenia vyhlásiť za nezlučiteľnú časť tejto pomoci, ktorá je nižšia než tento strop, pretože také rozhodnutie sa nemôže bez porušenia článku 288 ZFEÚ odchyľovať od článku 3 a článku 13 ods. 1 nariadenia č. 800/2008.

124    Je však potrebné konštatovať, že dvojitý predpoklad, na ktorom je založená táto argumentácia, je mylný, keďže popiera zároveň systém kontroly štátnej pomoci zavedený Zmluvou o FEÚ a rozsah nariadenia č. 800/2008.

125    Pokiaľ ide o prvý z týchto predpokladov, týkajúci sa príslušných právomocí Komisie a členských štátov v oblasti kontroly štátnej pomoci, treba pripomenúť, že ako to Všeobecný súd uviedol v bode 165 napadnutého rozsudku, v rámci systému kontroly zavedeného Zmluvou o FEÚ sú členské štáty na jednej strane povinné oznámiť Komisii každé opatrenie, ktorým sa udeľuje alebo mení pomoc v zmysle článku 107 ods. 1 ZFEÚ, a na druhej strane nezavádzať takéto opatrenie v súlade s článkom 108 ods. 3 ZFEÚ dovtedy, kým uvedená inštitúcia neprijme konečné rozhodnutie o uvedenom opatrení (pozri najmä rozsudok z 5. marca 2019, Eesti Pagar, C‑349/17, EU:C:2019:172, bod 56 citovanú judikatúru).

126    Táto povinnosť dotknutého členského štátu oznámiť Komisii každú novú pomoc je spresnená v článku 2 nariadenia č. 659/1999 (rozsudok z 21. júla 2016, Dilly’s Wellnesshotel, C‑493/14, EU:C:2016:577, bod 32).

127    Ako to však poznamenal Všeobecný súd v bodoch 167 až 169 napadnutého rozsudku, v súlade s článkom 109 ZFEÚ môže Rada prijať akékoľvek nariadenia potrebné na uplatnenie článkov 107 a 108 ZFEÚ a najmä môže stanoviť podmienky uplatnenia článku 108 ods. 3 ZFEÚ, ako aj uviesť kategórie pomoci, ktoré sú vyňaté z postupu stanoveného posledným uvedeným ustanovením. Navyše podľa článku 108 ods. 4 ZFEÚ môže Komisia prijať nariadenia týkajúce sa kategórií štátnej pomoci, o ktorej Rada podľa článku 109 ZFEÚ rozhodla, že môžu byť oslobodené od uplatnenia postupu stanoveného v článku 108 ods. 3 ZFEÚ. Nariadenie Rady (ES) č. 994/98 zo 7. mája 1998 o uplatňovaní článkov [107 a 108 ZFEÚ] na určité kategórie horizontálnej štátnej pomoci (Ú. v. ES L 142, 1998, s. 1; Mim. vyd. 08/001, s. 312), na základe ktorého bolo neskôr prijaté nariadenie č. 800/2008, bolo teda prijaté podľa článku 94 Zmluvy o ES (neskôr článok 89 ES a teraz článok 109 ZFEÚ) (pozri najmä rozsudok z 5. marca 2019, Eesti Pagar, C‑349/17, EU:C:2019:172, body 57 a 58, ako aj citovanú judikatúru).

128    Z toho vyplýva, že ako to Všeobecný súd pripomenul v bode 170 napadnutého rozsudku, napriek povinnosti vopred oznámiť každé opatrenie smerujúce k zavedeniu alebo zmene pomoci, ktorú členským štátom ukladajú Zmluvy a ktorá je jedným zo základných prvkov systému kontroly štátnej pomoci, ak opatrenie pomoci prijaté členským štátom spĺňa príslušné podmienky stanovené nariadením č. 800/2008, tento členský štát sa môže dovolávať oslobodenia od jeho notifikačnej povinnosti upravenej v článku 3 tohto nariadenia. Z odôvodnenia 7 uvedeného nariadenia naopak vyplýva, že štátna pomoc, na ktorú sa toto nariadenie nevzťahuje, podlieha notifikačnej povinnosti stanovenej v článku 108 ods. 3 ZFEÚ (pozri najmä rozsudok z 5. marca 2019, Eesti Pagar, C‑349/17, EU:C:2019:172, bod 59 a citovanú judikatúru).

129    V prejednávanej veci je nesporné, že predmetná pomoc presahuje relevantný individuálny notifikačný strop stanovený v článku 6 ods. 2 nariadenia č. 800/2008 a že preto z tohto jediného dôvodu takáto pomoc, keďže nepatrí do pôsobnosti tohto nariadenia, je vylúčená z výnimky z povinnosti individuálneho oznámenia uvedenej najmä v článku 3 a článku 13 ods. 1 uvedeného nariadenia (pozri analogicky rozsudok z 21. júla 2011, Freistaat Sachsen a Land Sachsen–Anhalt/Komisia, C‑459/10 P, neuverejnený, EU:C:2011:515, bod 30).

130    V dôsledku toho bol dotknutý členský štát v tejto veci povinný oznámiť individuálne túto pomoc Komisii podľa článku 108 ods. 3 ZFEÚ, čo je oznámenie, o ktorom je nesporné, že ho Spolková republika Nemecko vykonala.

131    V súlade s týmto ustanovením teda uvedená pomoc nemôže byť vykonaná dovtedy, kým Komisia neprijme podľa článku 7 nariadenia č. 659/1999 konečné rozhodnutie, ktoré sa jej bude týkať.

132    Pokiaľ ide o posúdenie zlučiteľnosti takej pomoci s vnútorným trhom podľa článku 107 ods. 3 ZFEÚ, treba pripomenúť, že podľa ustálenej judikatúry také posúdenie, ako už bolo konštatované v bode 79 tohto rozsudku, patrí do výlučnej právomoci Komisie, konajúcej na základe preskúmania súdmi Únie.

133    V rozpore s tým, čo uvádza odvolateľka, Komisia prijatím nariadenia č. 800/2008 nepreniesla na členské štáty túto právomoc, pokiaľ ide o pomoc, na ktorú sa toto nariadenie vzťahuje, ktorej výška nepresahuje strop pre individuálne oznámenie uvedený v článku 6 ods. 2 tohto nariadenia.

134    Na jednej strane, ako to uviedol generálny advokát v bode 100 svojich návrhov, keďže táto právomoc bola Komisia daná výlučne primárnym právom Únie v článkoch 107 a 108 ZFEÚ, Komisia sa jej nemohla vzdať, hoci by to bolo iba pre určitú kategóriu pomoci, prijatím nariadenia.

135    Na druhej strane treba poznamenať, že nariadením č. 800/2008 sa Komisia v podstate obmedzila na výkon právomocí, ktoré jej udeľuje článok 107 ods. 3 ZFEÚ pre všetku pomoc spĺňajúcu kritériá stanovené v tomto nariadení, ex ante (pozri v tomto zmysle rozsudok z 5. marca 2019, Eesti Pagar, C‑349/17, EU:C:2019:172, bod 65).

136    Na tento účel nariadenie č. 800/2008, ako vyplýva z jeho odôvodnení 2 až 4, stanovuje všeobecné kritériá zlučiteľnosti, ktoré boli vypracované na základe skúseností Komisie získanej s uplatňovaním článkov 107 a 108 ZFEÚ. Ak sú tieto kritériá splnené, predmetná pomoc je najmä podľa článku 3 a článku 13 ods. 1 tohto nariadenia zlučiteľná s vnútorným trhom v zmysle článku 107 ods. 3 ZFEÚ a oslobodená od notifikačnej povinnosti stanovenej v článku 108 ods. 3 ZFEÚ.

137    Ak sa však žiadosť o pomoc predloží príslušnému orgánu členského štátu v súlade s nariadením č. 800/2008, iba tento vnútroštátny orgán overí, berúc do úvahy informácie, ktoré mu boli predložené, či požadovaná pomoc spĺňa všetky príslušné podmienky stanovené v uvedenom nariadení (pozri v tomto zmysle rozsudok z 5. marca 2019, Eesti Pagar, C‑349/17, EU:C:2019:172, body 66 a 93).

138    Ako to Súdny dvor už rozhodol, iba v prípade, že opatrenie pomoci prijaté členským štátom spĺňa príslušné podmienky stanovené nariadením č. 800/2008, je tento členský štát oslobodený od notifikačnej povinnosti. Naopak, pokiaľ bola pomoc poskytnutá na základe uplatnenia tohto nariadenia, napriek tomu, že neboli splnené podmienky na jej poskytnutie, bola poskytnutá v rozpore s notifikačnou povinnosťou, a preto sa musí považovať za protiprávnu (rozsudok z 5. marca 2019, Eesti Pagar, C‑349/17, EU:C:2019:172, bod 99).

139    V takej situácii podľa judikatúry Súdneho dvora prináleží tak vnútroštátnym súdom, ako aj správnym orgánom členských štátov zabezpečiť, aby z porušenia článku 108 ods. 3 poslednej vety ZFEÚ boli vyvodené všetky dôsledky, pokiaľ ide predovšetkým o platnosť vykonávacích aktov a vymáhanie finančných podpôr poskytnutých v rozpore s týmto ustanovením (pozri v tomto zmysle rozsudok z 5. marca 2019, Eesti Pagar, C‑349/17, EU:C:2019:172, body 89 až 92, 100 a 130).

140    Okrem toho Komisii podľa článku 10 ods. 1 nariadenia č. 659/1999 prislúcha na základe jej vlastnej iniciatívy alebo v rámci sťažnosti podanej dotknutým účastníkom konania preskúmať vzhľadom na články 107 a 108 ZFEÚ takúto pomoc poskytnutú v rozpore s nariadením č. 800/2008 (pozri v tomto zmysle rozsudok z 5. marca 2019, Eesti Pagar, C‑349/17, EU:C:2019:172, bod 114).

141    Hoci totiž Komisia môže prijať takéto nariadenia o skupinových výnimkách podľa kategórie pomoci, aby zabezpečila účinný dohľad nad dodržiavaním pravidiel hospodárskej súťaže v oblasti štátnej pomoci a zjednodušila administratívu, takéto nariadenia nemôžu v ničom oslabiť jej právomoc kontroly v tejto oblasti (pozri v tomto zmysle rozsudky z 21. júla 2016, Dilly’s Wellnesshotel, C‑493/14, EU:C:2016:577, bod 38, a z 5. marca 2019, Eesti Pagar, C‑349/17, EU:C:2019:172, bod 60).

142    Z toho vyplýva, že prijatím nariadenia č. 800/2008 Komisia neudelila vnútroštátnym orgánom žiadnu konečnú rozhodovaciu právomoc, pokiaľ ide o rozsah výnimky z notifikačnej povinnosti, čiže pokiaľ ide o posúdenie podmienok stanovených týmto nariadením, ktorými je podmienená taká výnimka. Uvedené orgány sú v tejto situácii na rovnakej úrovni ako prípadní príjemcovia pomoci a musia sa ubezpečiť, že ich rozhodnutia budú v súlade s uvedeným nariadením (pozri v tomto zmysle rozsudok z 5. marca 2019, Eesti Pagar, C‑349/17, EU:C:2019:172, body 101 až 102).

143    Preto v prípade, že vnútroštátny orgán poskytne pomoc nesprávnym uplatnením nariadenia č. 800/2008, robí tak v rozpore s ustanoveniami tohto nariadenia, ako aj s článkom 108 ods. 3 ZFEÚ (rozsudok z 5. marca 2019, Eesti Pagar, C‑349/17, EU:C:2019:172, bod 103).

144    Všeobecný súd sa teda nedopustil nesprávneho právneho posúdenia, keď v bode 177 napadnutého rozsudku rozhodol, že ak sa členský štát domnieva, že pomoc spĺňa podmienky stanovené v nariadení č. 800/2008, tejto pomoci možno priznať nanajvýš prezumpciu zhody s vnútorným trhom. V súlade s judikatúrou citovanou v bodoch 139 a 140 tohto rozsudku totiž zlučiteľnosť takej pomoci s uvedenými podmienkami možno napadnúť pred vnútroštátnym súdom alebo vnútroštátnym orgánom, ako aj pred Komisiou.

145    V tejto súvislosti treba okrem toho pripomenúť, že podľa ustálenej judikatúry Súdneho dvora je vylúčené, aby vnútroštátny orgán mohol u príjemcu pomoci, poskytnutej na základe nesprávneho uplatnenia nariadenia č. 800/2008, vzbudiť legitímnu dôveru v zachovanie pravidiel pri jej poskytnutí. Vzhľadom na imperatívnu povahu kontroly štátnej pomoci vykonávanej Komisiou podľa článku 108 ZFEÚ podniky, ktoré sú príjemcami pomoci, môžu mať v zásade legitímnu dôveru v zákonnosť pomoci len vtedy, ak pri jej poskytnutí bol dodržaný postup stanovený v tomto článku (pozri v tomto zmysle rozsudok z 5. marca 2019, Eesti Pagar, C‑349/17, EU:C:2019:172, bod 98, ako aj citovanú judikatúru).

146    Z toho vyplýva, že nariadenie č. 800/2008 nemá vplyv na výlučnú právomoc Komisie na posudzovanie zlučiteľnosti pomoci poskytnutej pri uplatnení tohto nariadenia podľa článku 107 ods. 3 ZFEÚ. Komisia teda zostáva jediná oprávnená na vyhlásenie takejto pomoci za zlučiteľnú s vnútorným trhom v zmysle tohto ustanovenia, bez ohľadu na to, či výška tejto pomoci presahuje alebo nepresahuje individuálny notifikačný strop stanovený v článku 6 ods. 2 uvedeného nariadenia.

147    Pokiaľ ide o druhý z predpokladov uvedených v bode 122 tohto rozsudku, ktorý sa týka rozsahu pôsobnosti nariadenia č. 800/2008, podľa ktorého Komisia prijatím tohto nariadenia vyhlásila štátnu pomoc, ktorej výška nepresahuje individuálny notifikačný strop stanovený v článku 6 ods. 2 uvedeného nariadenia, za zlučiteľnú s vnútorným trhom, ak spĺňa všetky podmienky stanovené v tom istom nariadení, keďže táto pomoc je teda povolená ako „existujúca pomoc“ v zmysle článku 1 písm. b) nariadenia č. 659/1999, je potrebné pripomenúť, že článok 3 a článok 13 ods. 1 nariadenia č. 800/2008 uvádzajú, že pomoc, ktorá spĺňa podmienky stanovené týmto nariadením „je zlučiteľná“ s vnútorným trhom v zmysle článku 107 ods. 3 ZFEÚ.

148    V rozpore s tým, čo uvádza odvolateľka, však z toho nevyplýva, že taká pomoc sa má považovať za „povolenú“ ako „existujúca pomoc“ v zmysle článku 1 písm. b) ii) nariadenia č. 659/1999. Podľa znenia tohto ustanovenia totiž na to, aby sa schéma pomoci alebo individuálna pomoc mohla ako taká kvalifikovať, táto schéma pomoci alebo pomoc musí byť schválená „Komisiou alebo Radou“.

149    Pomoc poskytnutá členským štátom pri uplatnení nariadenia č. 800/2008 sa nemôže považovať za povolenú Komisiou. Ako totiž vyplýva z bodov 137 až 142 tohto rozsudku, sú to príslušné vnútroštátne orgány, kto skúma, či pomoc poskytnutá na základe uplatnenia tohto nariadenia v konkrétnom prípade spĺňa podmienky stanovené týmto nariadením, avšak bez toho, aby samotné tieto orgány disponovali právomocou konečného rozhodnutia týkajúceho sa posúdenia zlučiteľnosti tejto pomoci s vnútorným trhom.

150    Nariadenie č. 800/2008 navyše vzhľadom na samotnú jeho povahu tiež nepristupuje k takémuto konkrétnemu posúdeniu zlučiteľnosti určitej schémy pomoci alebo individuálnej pomoci vzhľadom na podmienky, ktoré stanovuje, keďže toto nariadenie, ako sa uvádza v bode 136 tohto rozsudku, sa obmedzuje na to, že na základe skúseností získaných Komisiou v rámci uplatňovania článkov 107 a 108 ZFEÚ stanovuje všeobecné kritériá zlučiteľnosti pre určité kategórie pomoci.

151    Preto, ak sa členský štát domnieva, že pomoc spĺňa podmienky stanovené nariadením č. 800/2008, táto pomoc sa nemôže len na základe samotnej tejto skutočnosti považovať za povolenú Komisiou ako zlučiteľná s vnútorným trhom (pozri v tomto zmysle rozsudok z 21. júla 2016, Dilly’s Wellnesshotel, C‑493/14, EU:C:2016:577, bod 50).

152    Len rozhodnutie prijaté Komisiou na základe článku 107 ods. 3 ZFEÚ, ako je najmä rozhodnutie prijaté pri uplatnení článku 7 ods. 3 nariadenia č. 659/1999, ktorým sa pristupuje ku konkrétnemu posúdeniu tejto pomoci, môže predstavovať takéto povolenie.

153    Z toho vyplýva, ako to Všeobecný súd v podstate správne uviedol v bodoch 176, 179 a 180 napadnutého rozsudku, že pomoc poskytnutá členským štátom pri uplatnení nariadenia č. 800/2008 sa nemôže, jednoducho preto, že spĺňa všetky podmienky stanovené týmto nariadením, považovať za existujúcu pomoc schválenú Komisiou.

154    Preto a o to viac, samotná skutočnosť, že suma pomoci dosahuje individuálny notifikačný strop stanovený v článku 6 ods. 2 nariadenia č. 800/2008, nemôže v rozpore s tým, čo uvádza odvolateľka, nijako zakladať právo na takúto sumu.

155    Na jednej strane okrem skutočnosti, že takáto pomoc sa nemôže za žiadnych okolností vzhľadom na rozsah pôsobnosti nariadenia č. 800/2008 považovať za existujúcu pomoc schválenú Komisiou, podmienka, podľa ktorej výška pomoci nesmie presiahnuť tento strop, hoci predstavuje jednu z týchto podmienok, ktoré majú byť dodržané na to, aby pomoc bola vylúčená z oznamovania a bola zlučiteľná s vnútorným trhom, v súlade s článkom 3 a článkom 13 ods. 1 tohto nariadenia, má čisto procesnú povahu v tom zmysle, že výška pomoci, ktorej uvedený strop zodpovedá, neodráža posúdenie Komisie podľa článku 107 ods. 3 ZFEÚ, pokiaľ ide o zlučiteľnosť pomoci s vnútorným trhom, najmä pokiaľ ide o potrebu takejto pomoci.

156    Individuálny notifikačný strop stanovený v článku 6 ods. 2 nariadenia č. 800/2008 je v skutočnosti výsledkom aritmetického výpočtu založeného na maximálnej výšky pomoci, ktorú môže dostať investícia s oprávnenými nákladmi vo výške 100 miliónov eur podľa stropu uplatniteľného na veľké podniky, uvedeného v národnej regionálnej mape štátnej pomoci schválenej k dátumu pomoci, ktorý v danom prípade v súlade s usmerneniami pre regionálnu pomoc na roky 2007 – 2013 pri sadzbe maximálnej intenzity, pokiaľ ide o región Lipsko dosahoval 30 % [pozri usmernenia pre národnú regionálnu pomoc na roky 2007 – 2013 – Národná regionálna mapa štátnej pomoci: Nemecko (Ú. v. EÚ C 295, 2006, s. 6)].

157    Na druhej strane na to, aby regionálna investičná pomoc bola zlučiteľná s vnútorným trhom v súlade s článkom 3 a článkom 13 ods. 1 nariadenia č. 800/2008, musí spĺňať všetky podstatné podmienky stanovené týmto nariadením, najmä podmienku týkajúcu sa stimulačného účinku pomoci uvedenú v článku 8 ods. 3 písm. e) tohto nariadenia, ktorá stanovuje, že pomoc poskytnutá veľkým podnikom, na ktorú sa vzťahuje toto nariadenie, sa považuje za pomoc, ktorá má takýto stimulačný účinok, ak členský štát pred poskytnutím príslušnej individuálnej pomoci overil, že z dokumentácie pripravenej príjemcom vyplýva, že projekt by sa v príslušnom podporovanom regióne bez tejto pomoci nerealizoval.

158    Z toho vyplýva, že pomoc, ktorej výška nepresahuje individuálny notifikačný strop stanovený v článku 6 ods. 2 nariadenia č. 800/2008, nielenže sa nemôže považovať za existujúcu pomoc schválenú Komisiou, ale okrem toho sa môže považovať za zlučiteľnú s vnútorným trhom v súlade s článkom 3 a článkom 13 ods. 1 tohto nariadenia iba vtedy, ak táto pomoc okrem toho spĺňa všetky vecné podmienky uvedené týmto nariadením, najmä, že jej výška dodržiava podmienku týkajúcu sa stimulačného účinku pomoci uvedenú v článku 8 ods. 3 písm. e) uvedeného nariadenia.

159    V dôsledku toho pomoc, ktorej výška prekračuje individuálny notifikačný strop stanovený v článku 6 ods. 2 nariadenia č. 800/2008, ktorá, ako už bolo uvedené v bode 129 tohto rozsudku, nepatrí do rozsahu pôsobnosti tohto nariadenia, a preto ju treba oznámiť Komisii podľa článku 108 ods. 3 ZFEÚ, sa preto nemôže považovať za pomoc schválenú uvedeným nariadením, pokiaľ ide o časť jej výšky, ktorá nepresahuje tento strop, a to o to viac, ak nebolo stanovené, že táto časť pomoci spĺňa všetky vecné podmienky stanovené tým istým nariadením, najmä podmienku týkajúcu sa stimulačného účinku pomoci.

160    Z vyššie uvedeného vyplýva, že Všeobecný súd bez toho, aby sa dopustil nesprávneho právneho posúdenia v bodoch 173, 176 a 181 napadnutého rozsudku rozhodol, že pomoc, ktorej výška presahuje individuálny notifikačný strop stanovený v článku 6 ods. 2 nariadenia č. 800/2008, sa má posudzovať v celom rozsahu jej výšky vrátane časti, ktorá nepresahuje tento strop ako „nová pomoc“ v zmysle článku 1 písm. c) nariadenia č. 659/1999 v rámci individuálneho preskúmania na základe článku 107 ods. 3 ZFEÚ.

161    Za týchto okolností sa zlučiteľnosť predmetnej pomoci s vnútorným trhom, pokiaľ ide o celú jej výšku, musí posudzovať v rámci individuálneho oznámenia vykonaného podľa článku 108 ods. 3 ZFEÚ na základe, ako to spresňuje tiež odôvodnenie 7 nariadenia č. 800/2008, vecných podmienok stanovených týmto nariadení, ako aj kritérií definovaných osobitnými usmerneniami prijatými Komisiou. Naopak, ako už vyplýva z bodov 155 a 156 tohto rozsudku, individuálny notifikačný strop stanovený v článku 6 ods. 2 uvedeného nariadenia je v tejto súvislosti irelevantný (pozri analogicky rozsudok z 21. júla 2011, Freistaat Sachsen a Land Sachsen‑Anhalt/Komisia, C‑459/10 P, neuverejnený, EU:C:2011:515, bod 30, ako aj 31).

162    V dôsledku toho sa Všeobecný súd nedopustil nesprávneho právneho posúdenia, keď v bode 173 napadnutého rozsudku rozhodol, že zlučiteľnosť predmetnej pomoci podľa článku 107 ods. 3 ZFEÚ sa má posudzovať najmä s prihliadnutím na požiadavky uvádzané oznámením z roku 2009.

163    Ako už bolo konštatované v rámci preskúmania prvého odvolacieho dôvodu, nespochybňuje sa, že Všeobecný súd správne konštatoval, najmä v bodoch 119 a 131 napadnutého rozsudku, že predmetná pomoc na to, aby bola v súlade s požiadavkami týkajúcimi sa stimulačného účinku a primeranosti pomoci, ktoré sa uvádzajú v uvedenom poradí v bodoch 21, 22 a 25, ako aj v bode 33 tohto oznámenia, nemohla presahovať sumu 17 miliónov eur.

164    Je pravda, ako to odvolateľka zdôraznila počas pojednávania, že vecné kritériá definované nariadením č. 800/2008 sa tiež musia, ako to vyplýva z judikatúry pripomenutej v bode 161 tohto rozsudku, zohľadniť na účely posúdenia zlučiteľnosti pomoci v rámci individuálnej notifikácie vykonanej podľa článku 108 ods. 3 ZFEÚ. Pokiaľ totiž členský štát oznámi Komisii pomoc, ktorá je v súlade s podmienkami stanovenými nariadením č. 800/2008, Komisia v zásade musí túto pomoc schváliť (pozri v tomto zmysle rozsudok z 19. júla 2016, Kotnik a i., C‑526/14, EU:C:2016:570, bod 43).

165    V rozpore s tým, čo naznačuje odvolateľka, sa však posúdenie zlučiteľnosti pomoci s vnútorným trhom pod hrozbou porušenia článku 107 ods. 3 ZFEÚ, ktoré predstavuje právny základ nariadenia č. 800/2008, ako aj oznámenia z roku 2009, nemôže nijako meniť podľa toho, či sa toto posúdenie vykoná vzhľadom na podmienky stanovené týmto nariadením alebo podmienky uvedené v tomto oznámení. Odvolateľka najmä nesprávne tvrdí, že pri uplatnení uvedeného nariadenia bola oprávnená získať vyššiu sumu pomoci než sumu schválenú Komisiou v spornom rozhodnutí v rámci individuálnej notifikácie.

166    Z judikatúry Súdneho dvora týkajúcej sa článku 107 ods. 3 ZFEÚ totiž vyplýva, že regionálna investičná pomoc na to, aby bola zlučiteľná s vnútorným trhom, musí byť nevyhnutná na realizáciu tejto investície, čiže na dosiahnutie cieľov uvedených v tomto ustanovení (pozri v tomto zmysle rozsudky z 21. júla 2011, Freistaat Sachsen a Land Sachsen‑Anhalt/Komisia, C‑459/10 P, neuverejnený, EU:C:2011:515, bod 33; z 13. júna 2013, HGA a i./Komisia, C‑630/11 P až C‑633/11 P, EU:C:2013:387, body 104 a 105, ako aj z 19. júla 2016, Kotnik a i., C‑526/14, EU:C:2016:570, bod 49).

167    V súlade s článkom 107 ods. 3 ZFEÚ požiadavky týkajúce sa stimulačného účinku a primeranosti pomoci stanovené v bodoch 21, 22, 25 a 33 oznámenia z roku 2009 zodpovedajú v podstate podmienke týkajúcej sa stimulačného účinku pomoci stanovenej v článku 8 ods. 3 písm. e) nariadenia č. 800/2008, podľa ktorej uplatnenie výnimky stanovenej týmto nariadením na regionálnu pomoc uvedenú v jeho článku 13 ods. 1, ktorá sa poskytuje veľkým podnikom, podlieha, ako už bolo uvedené v bode 157 tohto rozsudku, podmienke, že sa preukáže, že projekt by sa v podporovanom regióne bez tejto pomoci nerealizoval.

168    Z toho vyplýva, že ako to Komisia uviedla na pojednávaní v odpovedi na otázku Súdneho dvora, výška potrebnej pomoci považovaná Komisiou za zlučiteľnú v rámci, ako v tejto veci, individuálnej notifikácie preskúmanej vzhľadom na podmienky stanovené oznámením z roku 2009, by bola zhodná s pomocou, ktorá sa považuje za zlučiteľnú s ustanoveniami uvádzanými v nariadení č. 800/2008.

169    V každom prípade v prejednávanej veci treba konštatovať, že hoci Všeobecný súd posúdil stimulačný účinok a primeranosť pomoci, najmä zohľadňujúc požiadavky stanovené oznámením z roku 2009, vzhľadom na ich mimoriadne podrobnú povahu tiež výslovne uviedol odkaz, ako to vyplýva z bodu 80 napadnutého rozsudku, ktorý odvolateľka vo svojom odvolaní nenapádala, na článok 8 ods. 3 písm. e) nariadenia č. 800/2008, týkajúci sa stimulačného účinku pomoci v rámci jeho posúdenia v tomto bode.

170    V rozsahu, v akom odvolateľka na pojednávaní v tejto súvislosti uvádzala, že uplatnenie tohto ustanovenia je v danom prípade vylúčené odsekom 4 tohto článku, keďže predmetná pomoc je „daňovým opatrením“ v zmysle tohto odseku, stačí konštatovať, že táto argumentácia, ktorou sa napáda bod 80 napadnutého rozsudku po prvýkrát v štádiu odvolania, je nielen podľa judikatúry pripomenutej v bode 69 tohto rozsudku neprípustná, ale okrem toho nemá žiadne odôvodnenie, keďže predmetná pomoc zjavne nie je daňovým opatrením. Odvolateľka navyše nijako neuplatňovala a o to viac nepreukázala, že podľa článku 8 ods. 4 písm. a) nariadenia č. 800/2008 mala právo na túto pomoc podľa IZG bez toho, aby príslušné orgány disponovali akoukoľvek právomocou posúdenia, pokiaľ ide o investície, ktoré sa mali financovať.

171    Z toho vyplýva, že odvolateľka sa mýli, keď tvrdí, že predmetná pomoc, ak by bola obmedzená na sumu nepresahujúcu individuálny notifikačný strop stanovený v článku 6 ods. 2 nariadenia č. 800/2008, mohla byť vylúčená z notifikačnej povinnosti v súlade s článkom 3 a článkom 13 ods. 1 tohto nariadenia, ak by aj táto suma prekračovala to, čo bolo potrebné na vykonanie investície.

172    V dôsledku toho sa Všeobecný súd nedopustil nesprávneho právneho posúdenia, keď v bode 179 tohto rozsudku dospel k záveru, že Komisia správne konštatovala, že predmetná pomoc mohla byť vyhlásená za zlučiteľnú s vnútorným trhom podľa článku 107 ods. 3 ZFEÚ, iba pokiaľ by neprekročila sumu zodpovedajúcu rozdielu medzi čistými nákladmi na investíciu v Mníchove a čistými nákladmi na investíciu v Lipsku, keďže tento rozdiel predstavuje sumu potrebnú na uskutočnenie investície v podporovanom regióne.

173    Tieto úvahy nie sú spochybnené, ako to Všeobecný súd tiež správne konštatoval v bode 179 napadnutého rozsudku, poznámkou pod čiarou k bodu 56 oznámenia z roku 2009, podľa ktorej si členský štát „ponecháva možnosť poskytnúť takúto pomoc do úrovne, ktorá zodpovedá maximálnej prípustnej výške pomoci, ktorú môže podľa platných pravidiel dostať investícia s oprávnenými výdavkami vo výške 100 miliónov eur“. Táto možnosť sa totiž podľa samotného znenia tejto poznámky týka len pomoci poskytnutej „na základe existujúcej schémy regionálnej pomoci“. Ako vyplýva z bodov 147 až 153 tohto rozsudku, pri predmetnej pomoci nejde o taký prípad.

174    Okrem toho a z rovnakých dôvodov sa odvolateľka nemôže dovolávať porušenia zásady zákazu diskriminácie z dôvodu, že jej konkurenti boli oprávnení získať, bez toho, aby to bolo oznámené Komisii podľa článku 108 ods. 3 ZFEÚ, pomoc v sume nepresahujúcej individuálny notifikačný strop uvedený v článku 6 ods. 2 nariadenia č. 800/2008. Toto tvrdenie je totiž opätovne založené na nepresnom predpoklade, podľa ktorého pomoc v takej výške predstavuje existujúcu pomoc schválenú Komisiou. Okrem toho vychádza z mylného postulátu, podľa ktorého taká pomoc nevyhnutne spĺňala všetky ostatné vecné podmienky stanovené týmto nariadením, medzi nimi podmienku týkajúcu sa stimulačného účinku pomoci.

175    Z toho tiež vyplýva, že s odvolateľkou sa v rozpore s tým, čo uvádza, nezaobchádzalo menej výhodne z dôvodu rozhodnutia, ktoré urobil dotknutý členský štát, oznámiť predmetnú pomoc Komisii podľa článku 108 ods. 3 ZFEÚ.

176    Práve naopak, keďže táto pomoc bola v jej časti považovanej za vyhovujúcu požiadavkám týkajúcim sa stimulačného účinku a primeranosti pomoci, ktoré sú stanovené oznámením z roku 2009, Komisiou v napadnutom rozhodnutí schválená, v súčasnosti v tomto rozsahu predstavuje existujúcu pomoc, zatiaľ čo v prípade neexistencie takéhoto oznámenia, ak by vnútroštátny orgán uplatnil nariadenie č. 800/2008 nesprávne, takáto pomoc by bola kvalifikovaná ako nová pomoc poskytnutá v rozpore s článkom 108 ods. 3 ZFEÚ a v dôsledku toho ako neoprávnená pomoc, takže by sa uplatnili dôsledky pripomenuté v bodoch 139 a 140 tohto rozsudku.

177    Zo všetkých vyššie uvedených úvah vyplýva, že druhý odvolací dôvod sa musí zamietnuť ako nedôvodný v oboch jeho častiach.

178    V dôsledku toho je potrebné zamietnuť hlavné odvolanie v celom jeho rozsahu.

 O trovách

179    Podľa článku 184 ods. 2 Rokovacieho poriadku Súdneho dvora ak odvolanie nie je dôvodné, Súdny dvor rozhodne o trovách konania. Podľa článku 138 ods. 1 uvedeného rokovacieho poriadku uplatniteľného na konanie o odvolaní na základe jeho článku 184 ods. 1 je účastník konania, ktorý vo veci nemal úspech, povinný nahradiť trovy konania, ak to bolo v tomto zmysle navrhnuté.

180    Keďže Komisia navrhla zaviazať odvolateľku na náhradu trov konania a odvolateľka v odvolacom konaní nemala úspech, je opodstatnené rozhodnúť, že znáša okrem svojich vlastných trov konania aj trovy konania, ktoré vynaložila Komisia.

181    Podľa článku 184 ods. 4 uvedeného rokovacieho poriadku Freistaat Sachsen znáša svoje vlastné trovy konania vynaložené v súvislosti s hlavným odvolaním.

182    Pokiaľ ide o vzájomné odvolanie, keďže Komisia nemala vo veci úspech a odvolateľka, ako aj Freistaat Sachsen navrhli zaviazať ju na náhradu trov konania, je tiež opodstatnené zaviazať ju znášať svoje vlastné trovy konania a rozhodnúť, že je povinná nahradiť trovy konania, ktoré vynaložila odvolateľka a Freistaat Sachsen v súvislosti so vzájomným odvolaním.

Z týchto dôvodov Súdny dvor (piata komora) rozhodol takto:

1.      Hlavné odvolanie a vzájomné odvolanie sa zamietajú.

2.      Bayerische Motoren Werke AG znáša svoje vlastné trovy konania a je povinná nahradiť trovy konania vynaložené Európskou komisiou v súvislosti s hlavným odvolaním.

3.      Freistaat Sachsen znáša svoje vlastné trovy konania vynaložené v súvislosti s hlavným odvolaním.

4.      Európska komisia znáša svoje vlastné trovy konania a je povinná nahradiť trovy konania, ktoré vynaložila Bayerische Motoren Werke AG a Freistaat Sachsen v súvislosti so vzájomným odvolaním.

Podpisy

* Jazyk konania: nemčina.