NÁVRHY GENERÁLNEHO ADVOKÁTA
YVES BOT
prednesené 4. apríla 2019 (1)
Vec C‑47/18
Skarb Panstwa Rzeczypospolitej Polskiej – Generalny Dyrektor Dróg Krajowych i Autostrad
proti
Stephanovi Rielovi, správcovi konkurznej podstaty v konkurznom konaní proti Alpine Bau GmbH
[návrh na začatie prejudiciálneho konania, ktorý podal Oberlandesgericht Wien (Vyšší krajinský súd Viedeň, Rakúsko)]
„Návrh na začatie prejudiciálneho konania – Nariadenie (EÚ) č. 1215/2012 – Súdna právomoc v občianskych a obchodných veciach – Rozsah pôsobnosti – Článok 1 ods. 2 písm. b) – Konkurzné konania, konania týkajúce sa vyrovnania zadlžených obchodných spoločností alebo iných právnických osôb a podobné konania – Žaloba o určenie existencie pohľadávky na účely jej registrácie v rámci konkurzného konania – Konkurzné konania – Nariadenie (ES) č. 1346/2000 – Článok 41 – Obsah prihlášky pohľadávky – Maximálne požiadavky – Neúplná prihláška – Chýbajúci údaj, ktorý možno odvodiť z podporných dokumentov – Podmienky uplatňovania práva členského štátu, v ktorom sa začalo hlavné konkurzné konanie“
I. Úvod
1. Návrh na začatie prejudiciálneho konania sa týka výkladu článku 1 ods. 2 písm. b) a článku 29 ods. 1 nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) č. 1215/2012 z 12. decembra 2012 o právomoci a o uznávaní a výkone rozsudkov v občianskych a obchodných veciach(2), ako aj článku 41 nariadenia Rady (ES) č. 1346/2000 z 29. mája 2000 o konkurznom konaní(3).
2. Tento návrh bol podaný v rámci sporu medzi Skarb Panstwa Rzeczypospolitej Polskiej – Generalny Dyrektor Dróg Krajowych i Autostrad (Štátna pokladnica Poľskej republiky – Riaditeľ štátnej správy ciest a diaľnic, Poľsko), (ďalej len „žalobca“) a pánom Stephanom Rielom, správcom konkurznej podstaty v hlavnom konkurznom konaní začatom v Rakúsku proti spoločnosti Alpine Bau GmbH, vo veci žaloby o určenie existencie pohľadávok.
3. Vo svojej štvrtej a piatej prejudiciálnej otázke, ktoré budú hlavným predmetom mojej analýzy, Oberlandesgericht Wien (Vyšší krajinský súd Viedeň, Rakúsko) spochybňuje mieru požiadavky kladenej podľa práva Únie, pokiaľ ide o platnosť prihlásenia pohľadávky v hlavnom konkurznom konaní, ak prihláška neobsahuje žiadny údaj o dátume vzniku pohľadávky, hoci tento dátum možno odvodiť z predložených podporných dokumentov.
4. Vysvetlím, prečo je potrebný flexibilný výklad článku 41 nariadenia č. 1346/2000, čo ma privedie jednak k záveru, že požiadavky tohto ustanovenia sú splnené, pokiaľ údaj týkajúci sa dátumu vzniku pohľadávky možno odvodiť z dokumentov zaslaných veriteľom, a jednak k pripomenutiu toho, že dôsledky neexistencie takéhoto spresnenia v štádiu overovania pohľadávky sa riadia právom členského štátu, v ktorom sa konanie začalo (lex concursus).
II. Právny rámec
A. Právo Únie
1. Nariadenie č. 1215/2012
5. Článok 1 nariadenia č. 1215/2012 stanovuje:
„1. Toto nariadenie sa uplatňuje v občianskych a obchodných veciach bez ohľadu na povahu súdu alebo tribunálu. Neuplatňuje sa najmä na daňové, colné a správne veci ani na zodpovednosť štátu za úkony a opomenutia pri výkone štátnej moci (acta iure imperii).
2. Toto nariadenie sa neuplatňuje na:
…
b) konkurzné konania, konania týkajúce sa vyrovnania zadlžených obchodných spoločností alebo iných právnických osôb a podobné konania;
…“
2. Nariadenie č. 1346/2000
6. Odôvodnenia 2, 8, 12, 18 až 21 a 23 nariadenia č. 1346/2000 stanovujú:
„(2) Riadne fungovanie vnútorného trhu si vyžaduje účinné a efektívne fungovanie cezhraničných konkurzných konaní a na dosiahnutie tohto cieľa… je potrebné prijať toto nariadenie
…
(8) Na zlepšenie účinnosti a efektívnosti konaní vo veciach platobnej neschopnosti s cezhraničným dopadom je potrebné a vhodné, aby ustanovenia o súdnej právomoci, uznávaní a príslušnom práve týkajúce sa tejto oblasti boli obsiahnuté v právnom opatrení spoločenstva, ktoré bude záväzné a priamo uplatniteľné v členských štátoch.
…
(12) Toto nariadenie umožňuje začatie hlavného konkurzného konania v členskom štáte, ktorý je centrom hlavných záujmov dlžníka. Takéto konanie má univerzálny rozsah a jeho cieľom je obsiahnuť všetok majetok dlžníka. Na ochranu rôznych záujmov toto nariadenie umožňuje začať vedľajšie konania, ktoré by prebiehali súčasne s hlavným konaním. Vedľajšie konania sa môžu začínať v členskom štáte, v ktorom má dlžník nejaký podnik. Účinky vedľajšieho konania sú obmedzené na majetok, ktorý sa nachádza na území tohto štátu. Potrebu jednotnosti na úrovni spoločenstva zabezpečujú povinné pravidlá na koordináciu s hlavným konaním.
…
(18) Po začatí hlavného konkurzného konania sa právo žiadať o začatie konkurzného konania v členskom štáte, v ktorom má dlžník nejaký podnik, týmto nariadením nijak neobmedzuje. Likvidátor v hlavnom konkurznom konaní, resp. akákoľvek iná osoba splnomocnená zo zákona predmetného členského štátu môže požiadať o začatie vedľajšieho konkurzného konania.
(19) Vedľajšie konkurzné konania môžu popri ochrane miestnych záujmov plniť rôzne iné účely. Môžu sa vyskytnúť prípady, kde je konkurzná podstata dlžníka príliš zložitá na to, aby sa spravovala ako celok, resp. kde sú rozdiely v dotknutých právnych systémoch také veľké, že prenesenie účinkov vyplývajúcich z práva členského štátu, v ktorom sa konanie začne, na iné štáty, v ktorých sa majetok nachádza, by mohlo spôsobiť ťažkosti. Z tohto dôvodu likvidátor v hlavnom konkurznom konaní môže požiadať o začatie vedľajších konkurzných konaní, ak je to potrebné pre efektívnu správu konkurznej podstaty.
(20) Hlavné a vedľajšie konkurzné konania ale môžu prispieť k účinnej realizácii (speňaženiu) celkového majetku len vtedy, ak sa všetky ešte neukončené súčasne prebiehajúce konania koordinujú. Hlavnou podmienkou je úzka spolupráca rôznych likvidátorov, predovšetkým pokiaľ ide o výmenu informácií v dostatočnom rozsahu. Na zabezpečenie dominantnej úlohy hlavného konkurzného konania bude mať likvidátor v tomto konaní viacero možností zasiahnuť do súčasne prebiehajúcich vedľajších konaní. Napríklad môže navrhnúť plán reštrukturalizácie alebo vyrovnanie, alebo požiadať o pozastavenie speňaženia majetku vo vedľajšom konkurznom konaní.
(21) Každý veriteľ, ktorý má zvyčajné miesto pobytu, trvalé bydlisko alebo registrované sídlo v spoločenstve, má právo prihlásiť svoje nároky do každého konkurzného konania prebiehajúceho v spoločenstve, ktorého predmetom je majetok dlžníka. …
…
(23) Toto nariadenie, pokiaľ ide o otázky, na ktoré sa vzťahuje, by malo stanoviť jednotné kolízne normy, ktoré v rozsahu svojej platnosti nahrádzajú vnútroštátne pravidlá medzinárodného práva súkromného. Ak nie je stanovené inak, platí právny predpis členského štátu, ktorý konanie začal (lex concursus). Táto kolízna norma by mala platiť tak pre hlavné konanie, ako aj miestne konania; lex concursus určuje všetky účinky konkurzného konania, procesné aj hmotné, na dotknuté osoby a právne vzťahy. Určuje všetky podmienky začatia, vedenia a uzavretia konkurzného konania.“
7. Článok 3 ods. 1 až 3 uvedeného nariadenia stanovuje:
„1. Právomoc na začatie konkurzných konaní majú súdy členského štátu, na ktorého území sa nachádza centrum hlavných záujmov dlžníka. Pri obchodných spoločnostiach a u právnických osôb sa v prípade neprítomnosti dôkazu o opaku za centrum hlavných záujmov považuje miesto, kde majú svoje registrované sídlo.
2. Ak sa centrum hlavných záujmov dlžníka nachádza na území niektorého členského štátu, súdy iného členského štátu majú právomoc začať konkurzné konanie proti tomuto dlžníkovi len vtedy, ak má na území tohto iného členského štátu nejaký podnik. Účinky takéhoto konania sú obmedzené na majetok dlžníka nachádzajúci sa na území tohto členského štátu.
3. Ak bolo začaté konkurzné konanie podľa odseku 1, akékoľvek konanie začaté neskôr podľa odseku 2 bude vedľajším konaním. Takéto vedľajšie konania musia byť likvidačnými konaniami.“
8. Článok 4 uvedeného nariadenia stanovuje:
„1. Ak v tomto nariadení nie je stanovené inak, konkurzné konania a ich účinky sa riadia právom členského štátu, na území ktorého sa toto konanie začne; tento štát sa ďalej označuje ako ‚štát, v ktorom sa konanie začne‘.
2. Právo štátu, v ktorom sa konanie začne, stanoví podmienky začatia takéhoto konania, jeho vedenie a uzavretie. Stanoví najmä:
…
h) pravidlá prihlasovania, overovania a schvaľovania pohľadávok;
…“
9. Podľa článku 27 uvedeného nariadenia:
„Ak súd členského štátu začne konanie uvedené v článku 3 ods. 1, ktoré sa uznáva v inom členskom štáte (hlavné konanie), potom súd s právomocou podľa článku 3 ods. 2 v inom členskom štáte môže začať vedľajšie konkurzné konanie bez toho, aby sa v tomto inom štáte zisťovala platobná neschopnosť dlžníka. Takéto vedľajšie konanie musí byť jedným z konaní uvedených v prílohe B. Jeho účinky sa obmedzujú na majetok dlžníka nachádzajúci sa na území tohto iného členského štátu.“
10. Článok 31 ods. 1 a 2 nariadenia č. 1346/2000 znie takto:
„1. Za pravidiel obmedzujúcich oznamovanie informácií, likvidátor v hlavnom konaní a likvidátori vo vedľajších konaniach sú povinní navzájom sa informovať. Sú povinní okamžite oznamovať všetky informácie, ktoré môžu byť relevantné pre iné konania, najmä informácie o stave prihlasovania a overovania pohľadávok a o všetkých opatreniach zameraných na uzavretie konania.
2. Za pravidiel platných pre každé z konaní, likvidátor v hlavnom konaní a likvidátori vo vedľajších konaniach sú povinní navzájom spolupracovať.“
11. Podľa článku 32 ods. 1 uvedeného nariadenia „každý veriteľ môže prihlásiť svoju pohľadávku v hlavnom konaní a v ktoromkoľvek vedľajšom konaní“.
12. Článok 39 uvedeného nariadenia stanovuje:
„Každý veriteľ, ktorý má zvyčajné miesto pobytu, trvalé bydlisko alebo registrované sídlo v členskom štáte inom, ako je štát, v ktorom sa konanie začne, vrátane daňových orgánov a sociálnych poisťovní členských štátov, má právo písomne prihlásiť svoje pohľadávky do konkurzného konania.“
13. Článok 40 nariadenia č. 1346/2000 znie:
„1. Hneď po začatí konkurzného konania v členskom štáte súd tohto štátu s príslušnou právomocou alebo likvidátor ním vymenovaný bude okamžite informovať známych veriteľov, ktorí majú zvyčajné miesto pobytu, trvalé bydlisko alebo registrované sídlo v iných členských štátoch.
2. Súčasťou tejto informácie, poskytnutej prostredníctvom individuálneho oznamu, sú časové lehoty, pokuty stanovené v súvislosti s týmito časovými lehotami, označenie orgánu alebo úradu oprávneného prijímať prihlášky pohľadávok a iné stanovené opatrenia. V tomto ozname bude uvedené aj to, či veritelia, ktorých pohľadávky sú prednostné alebo kryté vecným právom, musia svoje pohľadávky prihlasovať.“
14. Článok 41 stanovuje:
„Veriteľ posiela kópie prípadných podkladov a uvádza povahu svojej pohľadávky, dátum jej vzniku a jej výšku, ako aj to, či si v spojitosti so svojou pohľadávkou nárokuje prednostné právo, krytie vecným právom alebo vyhradenie vlastníckeho práva, a na aký majetok sa táto jeho záruka vzťahuje.“
15. Článok 42 uvedeného nariadenia stanovuje:
„1. Informácie uvedené v článku 40 sa poskytujú v úradnom jazyku, resp. v jednom z úradných jazykov štátu, v ktorom sa konanie začne. Na tento účel sa používa formulár s hlavičkou ‚Výzva na prihlásenie pohľadávky. Je potrebné dodržať stanovené termíny‘ vo všetkých úradných jazykoch inštitúcií Európskej únie.
2. Každý veriteľ so zvyčajným miestom pobytu, trvalým bydliskom alebo sídlom v členskom štáte inom, ako je štát, v ktorom sa začne konanie, môže svoju pohľadávku prihlásiť v úradnom jazyku, resp. v jednom z úradných jazykov tohto iného štátu. V takom prípade ale prihláška pohľadávky bude mať názov ‚Prihláška pohľadávky‘ v úradnom jazyku, resp. v jednom z úradných jazykov štátu, v ktorom sa konanie začne. Okrem toho sa od neho môže vyžadovať preklad do úradného jazyka, resp. jedného z úradných jazykov štátu, v ktorom sa konanie začne.“
B. Rakúske právo
16. § 102 Bundesgesetz über das Insolvenzverfahren (zákon o konkurze, ďalej len „ZK“)(4) z 10. decembra 1914 v znení uplatniteľnom vo veci samej stanovuje:
„Veritelia sú povinní prihlásiť svoje pohľadávky v konkurznom konaní v súlade s nasledujúcimi ustanoveniami, aj keď sú predmetom sporového konania.“
17. § 103 ods. 1 ZK stanovuje:
„V prihláške musí byť uvedená výška pohľadávky a skutočnosti, na ktorých sa zakladá, ako aj poradie pohľadávky; musia v nej byť uvedené aj dôkazy, ktoré možno predložiť na podporu uvádzanej pohľadávky.“
18. Podľa § 104 ods. 1 ZK musia byť pohľadávky prihlásené na konkurznom súde písomne alebo ústne do protokolu.
19. § 105 ZK, ktorý je súčasťou hlavy „Konanie o overení“ vo svojich odsekoch 1 až 3 stanovuje:
„1. Správca konkurznej podstaty a dlžník sú predvolaní na konanie o overení…
2. Prihlásené pohľadávky sa overujú v príslušnom poradí alebo v prípade, že majú rovnaké postavenie, v poradí, v akom boli prihlásené.
3. Správca konkurznej podstaty musí vydať vyhlásenie týkajúce sa správnosti a poradia každej prihlásenej pohľadávky; po takomto vyhlásení sú výhrady neprípustné.“
20. Podľa § 108 ods. 1 ZK „výsledok konania o overení musí byť zaznamenaný v zozname prihlásených pohľadávok“.
21. Podľa § 109 ods. 1 ZK sa pohľadávka v konkurznom konaní považuje za preukázanú, ak bola uznaná správcom konkurznej podstaty a nebola spochybnená žiadnym z oprávnených veriteľov.
22. § 110 ods. 1 ZK stanovuje:
„Majitelia pohľadávok, ktorých správnosť alebo poradie zostávajú sporné, môžu podať žalobu o určenie existencie týchto pohľadávok voči všetkým účastníkom konania, ktorí pohľadávku spochybnili, ak je príslušný opravný prostriedok prípustný… Návrhy uvedené v rámci takejto žaloby musia byť založené len na dôvode uvedenom v prihláške pohľadávok a počas konania o overení; nemôžu požadovať sumu, ktorá je vyššia ako suma uvedená pri tejto príležitosti.“
23. Podľa § 112 ods. 1 ZK:
„Konečné rozhodnutia o existencii a poradí sporných pohľadávok majú účinky vo vzťahu k všetkým veriteľom, ktorí sú účastníkmi konkurzného konania.“
III. Skutkové okolnosti sporu vo veci samej a prejudiciálne otázky
24. Žalobca, poľská štátna správa ciest, poverila spoločnosť Alpine Bau vykonaním viacerých cestných projektov v Poľsku, pričom tieto zákazky boli zadané na základe verejného výberového konania. Predmetné zmluvy na tieto projekty obsahovali podrobné ustanovenia týkajúce sa náhrady škody a úrokov, ktoré sa majú zaplatiť v prípade omeškania ich realizácie.
25. Dňa 19. júna 2013 bolo v Rakúsku začaté reštrukturalizačné konanie v súvislosti so spoločnosťou Alpine Bau a pán Riel bol vymenovaný za správcu konkurznej podstaty tejto spoločnosti.
26. Dňa 4. júla 2013 sa toto konanie zmenilo na konkurzné konanie. Nasledujúci deň na základe rozhodnutia Handelsgericht Wien (Obchodný súd Viedeň, Rakúsko) bolo v spise o konkurznom konaní uvedené, že ide o hlavné konkurzné konanie v zmysle nariadenia č. 1346/2000.
27. Vedľajšie konkurzné konanie bolo proti spoločnosti Alpine Bau začaté v Poľsku na Sąd Rejonowy Poznán‑Stare Miasto w Poznaniu (Okresný súd Poznaň‑Staré mesto, Poľsko).
28. Žalobca prihlásil pohľadávky v rámci hlavného konkurzného konania začatého v Rakúsku v období od 16. augusta 2013 do 22. júna 2016 a od 16. mája 2014 do 16. júna 2015 v rámci vedľajšieho konkurzného konania v Poľsku.
29. Väčšina z týchto prihlásených pohľadávok bola spochybnená pánom Rielom, správcom v hlavnom konkurznom konaní v Rakúsku, ako aj vymenovaným správcom konkurznej podstaty v rámci vedľajšieho konkurzného konania v Poľsku.
30. Dňa 1. apríla 2015 podal žalobca v Poľsku žalobu o určenie existencie pohľadávky vo výške 309 663 865 poľských zlotých (PLN) (približne 73 898 402 eur)(5).
31. Podľa žalobcu podala spoločnosť Alpine Bau 1. apríla 2015 žalobu proti uznaniu pohľadávky vo výške 23 037 496,51 PLN (približne 5 497 684 eur). Uvádza tiež, že tieto dve žaloby boli spojené, že sú prejednávané na Sąd Rejonowy Poznań‑Stare Miasto w Poznaniu (Okresný súd Poznaň‑Staré mesto, Poľsko) a že tieto žaloby majú „s určitými výnimkami, ktoré sú prakticky zanedbateľné“, rovnaký predmet ako žaloba o uznanie pohľadávky, o ktorej pojednáva rakúsky súd.
32. Dňa 31. októbra 2016 podal žalobca na Handelsgericht Wien (Obchodný súd Viedeň) totiž žalobu o určenie existencie pohľadávky vo výške 64 784 879,43 eur, v ktorej žiadal, aby boli v súlade s článkami 29 a 30 nariadenia č. 1215/2012 konania prerušené, až kým rozhodnutie v konaniach prebiehajúcich v Poľsku, týkajúce sa overovania pohľadávok, nenadobudne právnu silu rozhodnutej veci.
33. Uvedený súd medzitýmnym rozsudkom z 25. júla 2017 zamietol žalobu žalobcu vo výške 265 132,81 eur, pričom nerozhodol o návrhu na prerušenie konania.
34. Žalobca podal proti tomuto rozsudku odvolanie na Oberlandesgericht Wien (Vyšší krajinský súd Viedeň), pričom uviedol najmä procesnú vadu konania spočívajúcu v tom, že Handelsgericht Wien (Obchodný súd Viedeň) odmietol prerušiť konanie, hoci to článok 29 nariadenia č. 1215/2012 stanovuje ako povinnosť.
35. Vnútroštátny súd sa v prvom rade pýta, či žaloba na určenie pohľadávky, ktorú prejednáva, spadá do pôsobnosti nariadenia č. 1215/2012, alebo nariadenia č. 1346/2000.
36. Po druhé sa pýta na uplatniteľnosť pravidiel týkajúcich sa prekážky začatej veci, vyplývajúcich z prvého z uvedených nariadení, či už priamo, alebo analogicky, v prípade uplatnenia druhého nariadenia, ktoré neobsahuje podobné ustanovenia.
37. Po tretie, vyjadruje pochybnosti týkajúce sa rozsahu požiadaviek stanovených v článku 41 nariadenia č. 1346/2000, ktoré sa týkajú obsahu pohľadávok prihlásených veriteľmi so sídlom v členskom štáte. Keďže podrobnosti o povahe pohľadávky, dátume jej vzniku a jej výšky sú stanovené v tomto ustanovení na uľahčenie výkonu práv veriteľov, tieto podrobnosti platia aj v prípade, keď nevyplývajú z uplatniteľného práva, konkrétne práva členského štátu, v ktorom sa konanie začalo (lex concursus).
38. Vnútroštátny súd na úvod zdôrazňuje, že podľa vnútroštátnej judikatúry týkajúcej sa § 103 a nasl. ZK právne požiadavky týkajúce sa obsahu prihlásených pohľadávok vo vzťahu k majetku dlžníka musia byť prísne uplatňované, aby boli na konaní o overení prihlásených pohľadávok zohľadnené všetky skutočnosti, ktoré viedli k vzniku práv, na ktorých sa bude neskôr zakladať žaloba o určenie existencie pohľadávky. Ďalej dodáva, že rakúske právo nevyžaduje uviesť dátum vzniku pohľadávky. Nakoniec poznamenáva, že v prejednávanej veci vysvetlenia týkajúce sa dôvodnosti pohľadávky zostali všeobecné a že dátum vzniku pohľadávky vyplýva výlučne z dokumentov predložených veriteľom.
39. Vnútroštátny súd vyjadruje preto pochybnosti o tom, či je možné dospieť k záveru, že článok 41 nariadenia č. 1346/2000 stanovuje maximálnu normu a že je možné uplatniť priaznivejšie ustanovenia lex concursus, pričom zdôrazňuje, že tento právny predpis upravuje účinky neúplnej prihlášky v zmysle tohto nariadenia.
40. Za týchto podmienok sa Oberlandesgericht Wien (Vyšší krajinský súd Viedeň) rozhodol prerušiť konanie a položiť Súdnemu dvoru tieto prejudiciálne otázky:
„1. Má sa článok 1 ods. 2 písm. b) nariadenia [č. 1215/2012] vykladať v tom zmysle, že žaloba o určenie pohľadávky podľa rakúskeho práva sa v zmysle [tohto ustanovenia] týka konkurzu, a preto je vylúčená z vecnej pôsobnosti tohto nariadenia?
2. (iba v prípade kladnej odpovede na prvú otázku):
Má sa článok 29 ods. 1 nariadenia [č. 1215/2012] analogicky uplatniť na súvisiace konania patriace do pôsobnosti nariadenia č. 1346/2000?
3. (iba v prípade zápornej odpovede na prvú otázku alebo kladnej odpovede na druhú otázku):
Má sa článok 29 ods. 1 nariadenia [č. 1215/2012] vykladať v tom zmysle, že ide o žalobu o tom istom nároku medzi tými istými účastníkmi, ak veriteľ – žalobca –, ktorý prihlásil (v podstate) identickú pohľadávku v rakúskom hlavnom konkurznom konaní a v poľskom vedľajšom konkurznom konaní, ktorú príslušný likvidátor (v prevažnej časti) poprel, podá najprv v Poľsku proti tamojšiemu likvidátorovi vo vedľajšom konkurznom konaní a potom v Rakúsku proti likvidátorovi v hlavnom konkurznom konaní – [pánovi Rielovi] – žaloby o určenie existencie pohľadávky voči konkurznej podstate v určitej výške?
4. Má sa článok 41 nariadenia [č. 1346/2000] vykladať v tom zmysle, že požiadavka uviesť ‚povahu svojej pohľadávky, dátum jej vzniku a jej výšku‘ je splnená
a) ako je to v prejednávanej veci –, ak sa veriteľ so sídlom v inom členskom štáte, ako je štát, v ktorom sa začalo konanie, – žalobca – vo svojej prihláške pohľadávky v hlavnom konkurznom konaní obmedzí na taký opis pohľadávky, ktorý uvádza konkrétnu výšku, ale neuvádza dátum vzniku pohľadávky (napríklad ako ‚pohľadávka subdodávateľa JSV Slawomira Kubicu na výkon prác na cestách‘);
b) a ak v samotnej prihláške síce nie je uvedený dátum vzniku pohľadávky, ale z príloh k predloženej prihláške pohľadávky je možné odvodiť dátum vzniku (napríklad na základe dátumu uvedeného na predloženej faktúre)?
5. Má sa článok 41 nariadenia [č. 1346/2000] vykladať v tom zmysle, že toto ustanovenie nebráni uplatneniu vnútroštátnych ustanovení, ktoré sú v konkrétnom prípade priaznivejšie pre veriteľa so sídlom v inom členskom štáte, ako je štát, v ktorom sa začalo konanie, ktorý prihlasuje pohľadávku, napríklad vzhľadom na požiadavku uviesť dátum vzniku pohľadávky?“
IV. Analýza
41. Skôr než vypracujem analýzu, obmedzenú na žiadosť Súdneho dvora na štvrtú a piatu prejudiciálnu otázku, ktoré sa týkajú článku 41 nariadenia č. 1346/2000, stručne vysvetlím, čo by sa podľa môjho názoru malo považovať za odpoveď na prvú prejudiciálnu otázku, ktorá sa týka predchádzajúceho bodu, na ktorom sa zakladá moja úvaha, že žaloba vo veci samej spadá do pôsobnosti uvedeného nariadenia.
42. Po prvé, je potrebné poznamenať, že nariadenie č. 1346/2000, ktoré bolo v platnosti od 31. mája 2002(6) do 25. júna 2017(7), je v prejednávanej veci uplatniteľné vzhľadom na dátum začatia hlavného konkurzného konania, teda 19. júna 2013.
43. Po druhé, so zreteľom na zásady uvedené v rozsudku z 20. decembra 2017, Valach a i.(8), v bodoch 24 až 27 a 37, týkajúcich sa rozsahu pôsobnosti nariadení č. 1346/2000 a 1215/2012(9), z veľkej časti potvrdených v troch nedávnych rozsudkoch, konkrétne, v rozsudku zo 4. októbra 2018, Feniks(10), ako aj rozsudkoch zo 14. novembra 2018, Wiemer & Trachte(11), a zo 6. februára 2019, NK(12), týkajúcich sa rozsahu pôsobnosti nariadenia Rady (ES) č. 44/2001 z 22. decembra 2000 o súdnej právomoci a o uznávaní a výkone rozsudkov v občianskych a obchodných veciach(13), ktoré bolo zrušené nariadením č. 1215/2012, sa domnievam, že žaloba o určenie pohľadávky stanovená v § 110 ZK spadá do pôsobnosti nariadenia č. 1346/2000.
44. Takáto žaloba o uznanie pohľadávky sa totiž môže podať len v rámci konkurzného konania v prípade sporu týkajúceho sa výšky, správnosti a poradia pohľadávok prihlásených veriteľmi zúčastnenými na tomto konaní. Jej cieľom je okrem toho overiť, či boli splnené požiadavky súvisiace s prihlásením pohľadávky. Napokon, v nadväznosti na túto žalobu o určení pohľadávky je výška majetkovej podstaty, ktorá sa má rozdeliť, určená a spochybniteľná na základe existencie a poradia sporných pohľadávok voči všetkým veriteľom zúčastneným na konkurznom konaní.
45. Z toho podľa môjho názoru vyplýva, že taká žaloba, o akú ide v konaní vo veci samej, vyplýva priamo z konkurzného konania a je s ním úzko spojená, takže nespadá do rozsahu pôsobnosti nariadenia č. 1215/2012.
46. Po takomto spresnení môžem navrhnúť odpovede na posledné dve otázky vnútroštátneho súdu, ktoré sa týkajú pôsobnosti článku 41 nariadenia č. 1346/2000 a ktoré navrhujem Súdnemu dvoru preskúmať spoločne.
47. Vnútroštátny súd vyjadril pochybnosti, pokiaľ ide o následky neexistencie údajov v prihláške žalobcu, a síce dátumu, ku ktorému pohľadávka žalobcu vznikla, a to napriek tomu, že tento dátum možno odvodiť z predložených podporných dokumentov a že vnútroštátna právna úprava takéto spresnenie nevyžaduje.
48. Súdny dvor je teda po prvýkrát vyzvaný, aby poskytol výklad článku 41 nariadenia č. 1346/2000 a rozhodol o záväznej povahe obsahu prihlášky pohľadávky, ako je stanovený v tomto ustanovení.
49. Podľa ustálenej judikatúry Súdneho dvora je pri výklade ustanovenia práva Únie potrebné zohľadniť nielen jeho znenie a ciele, ktoré sleduje, ale aj kontext, ako aj všetky ustanovenia práva Únie.(14)
50. V prvom rade je teda potrebné konštatovať, že v jazykových verziách, ktoré som mohol overiť, neexistuje nijaká diskusia o akejkoľvek možnej odchýlke v znení článku 41 nariadenia č. 1346/2000.(15)
51. Po druhé je potrebné poznamenať, že podobné ustanovenie sa už objavilo v Dohovore z 23. novembra 1995 o konkurznom konaní(16). Hoci tento dohovor nenadobudol platnosť z dôvodu chýbajúceho podpisu jedného členského štátu, predstavoval základ znenia nariadenia č. 1346/2000.(17)
52. Po tretie, ako už bolo zdôraznené Súdnemu dvoru, je potrebné vychádzať z toho, že dôvodová správa pána Miguela Virgósa a Étienna Schmita k Dohovoru o konkurznom konaní(18), slúži ako referencia na účely výkladu nariadenia č. 1346/2000(19), najmä pokiaľ ide o sledované ciele.
53. Títo autori poukázali na to, že osobitné ustanovenia dohovoru z 23. novembra 1995 týkajúce sa prihlásenia pohľadávok, ktoré sa odchyľujú od práva štátu, v ktorom sa začalo konanie, majú za cieľ uľahčiť výkon práv veriteľov v rámci európskeho priestoru stanovením požiadaviek na identifikáciu ich žiadostí.(20)
54. Rovnako to platí pri nariadení č. 1346/2000. Na základe článku 4 ods. 2 písm. h) sú teda pravidlá prihlasovania, overovania a uznávania pohľadávok určené právom štátu, v ktorom začalo konanie. Kapitola IV tohto nariadenia, nazvaná „Poskytovanie informácií veriteľom a prihlasovanie ich pohľadávok“, ktorá zahŕňa články 39 až 42, predstavuje výnimku z tejto zásady, keďže v článkoch 39 a 41 a článku 42 ods. 2 uvedeného nariadenia sú stanovené určité pravidlá výkonu práva prihlásiť pohľadávky v rámci konkurzného konania veriteľmi nachádzajúcimi sa v inom členskom štáte, ako je štát, v ktorom sa začalo konanie.
55. Po štvrté, pokiaľ ide o pôsobnosť týchto pravidiel týkajúcich sa prihlasovania pohľadávok, v správe Virgós‑Schmit sa uvádza, že vzhľadom na sledovaný cieľ(21) vnútroštátne právne predpisy nemôžu ukladať dodatočné podmienky týkajúce sa obsahu tejto prihlášky.(22) Uvedené pravidlá umožňujú zaručiť platnosť prihlásenia pohľadávky podľa práva štátu, v ktorom sa začalo konanie na účely overenia tejto pohľadávky.
56. S touto analýzou súhlasia aj mnohí komentátori nariadenia č. 1346/2000(23), ktorí zohľadňujú inovatívny kontext, v ktorom sa riešila otázka práva veriteľov, a veľmi pragmatický uhol pohľadu, v rámci ktorého bola vyriešená.
57. Normotvorca Únie teda najskôr v rámci hlavného konkurzného konania zakotvil myšlienku univerzálnosti konkurzu tým, že v článku 39 nariadenia č. 1346/2000 zaviedol zásadu slobody prihlasovať pohľadávky v prospech veriteľov, ktorí majú zvyčajné miesto pobytu, trvalé bydlisko alebo registrované sídlo v inom členskom štáte, ako je štát, v ktorom sa začalo konanie, a spojil ju s možnosťou prihlásiť pohľadávky nielen v hlavnom konkurznom konaní, ale aj vo vedľajšom konaní podľa článku 32 ods. 1 nariadenia č. 1346/2000, a následne stanovil pravidlá zaručujúce rovnaké zaobchádzanie s veriteľmi.
58. Táto rovnosť je založená na jednote majetku a zásade nediskriminácie, hoci kritériom, ktoré sa tu uplatňuje, je kritérium bydliska dotknutých veriteľov a nie ich štátna príslušnosť.(24)
59. Na zabezpečenie efektívneho priebehu konkurzného konania(25) sa preto normotvorca Únie rozhodol stanoviť v článku 41 nariadenia č. 1346/2000 maximálne spoločné normy na ochranu veriteľov nachádzajúcich sa v inom členskom štáte, ako je štát, v ktorom sa konkurzné konanie začalo. Treba poznamenať, že z tých istých dôvodov bol obsah prihlášky definovaný úplne rovnako v nariadení 2015/848.(26)
60. Ide o hmotnoprávne pravidlá.(27) Podobne ako španielska a poľská vláda, aj ja sa domnievam, že musia byť vykladané flexibilne a to z nižšie uvedených dôvodov.
61. Po prvé, konštatujem, že normotvorca Únie obmedzil rámec prihlasovania pohľadávky na jej obsah a na prijímanie dokumentov predložených veriteľom potvrdzujúcich existenciu pohľadávky a jej výšku. Krátko po nadobudnutí účinnosti nariadenia č. 1346/2000 bolo uvedené, že uvedené nariadenie nerieši všetky otázky týkajúce sa prihlasovania pohľadávok.(28) Je teda možné domnievať sa, že článok 41 uvedeného nariadenia predstavoval nedokončenú formu štandardizácie postupu prihlasovania pohľadávok.(29)
62. Neexistencia jednotného postupu zavedeného na uplatnenie práva prihlásiť pohľadávky a možnosti predkladať podporné dokumenty ma preto privádzajú k záveru, že nie je možné požadovať, aby údaje týkajúce sa pohľadávok, uvedené v článku 41 nariadenia č. 1346/2000, boli uvedené v písomnej forme v rámci prihlásenia pohľadávky a nemohli byť odvodené z predložených podporných dokumentov.
63. Po druhé, zdá sa, že prijatie podporných dokumentov stanovených normotvorcom Únie poskytuje určitú mieru voľnej úvahy, ktorá je založená na vnútroštátnych právnych predpisoch uplatniteľných, v prípade neexistencie jednotnej sankcie, pri posúdení platnosti prihlásených pohľadávok alebo pri postupoch na odstránenie ich nezrovnalostí.
64. Štádium prihlasovania pohľadávok sa totiž musí nutne odlišovať od štádia ich overovania, ktoré naďalej podlieha vnútroštátnemu právu v súlade s článkom 4 ods. 2 písm. h) nariadenia č. 1346/2000. Tento právny predpis teda upravuje dôsledky nezrovnalostí v prihláške veriteľa a môže, ak je neúplná, ako je tomu v prejednávanej veci, stanoviť, že nezrovnalosti budú odstránené predložením dokumentov prípadne na žiadosť orgánu zodpovedného za overenie prihlášky.(30)
65. Zdá sa, že takéto postupy sú reakciou na oprávnené obavy Európskej komisie týkajúce sa potreby nekomplikovať úlohu správcu konkurzného konania tým, že sa od neho bude vyžadovať vyhľadávanie v mnohých dokumentoch.
66. Po tretie, cieľ ochrany veriteľov, o ktorý sa neustále snaží nariadenie č. 1346/2000, ako aj nariadenie 2015/848, znamená, že miera požiadavky voči veriteľom pri prihlasovaní ich pohľadávok v inom členskom štáte závisí od podmienok informovania veriteľov, od lehoty uloženej na prihlásenie pohľadávok a od jazykových ťažkostí, ktorým môžu byť vystavení.
67. Osobitne je potrebné vziať do úvahy, že neúplnosť ustanovení nariadenia č. 1346/2000 odôvodnila podstatné zmeny, a to v dôsledku praktických problémov súvisiacich s určitými aspektmi prihlasovania pohľadávok, ktoré boli uvedené v hodnotiacej štúdii o uplatňovaní tohto nariadenia, predloženej v správe vypracovanej Komisiou v súlade s článkom 46 uvedeného nariadenia.(31)
68. Naliehavosť týchto problémov viedla k tomu, že Komisia hľadala riešenia na zabezpečenie účinnosti práva pri prihlasovaní pohľadávok, a to v prípade neexistencie harmonizácie vnútroštátnych právnych predpisov v tejto oblasti(32), ako aj rovnosti veriteľov. Tieto riešenia boli konkretizované možnosťou prihlásiť pohľadávky prostredníctvom akýchkoľvek komunikačných prostriedkov prijateľných právom štátu, v ktorom sa začalo konkurzné konanie(33) a prostredníctvom štandardného formulára prihlášky, v ktorom sú spresnené povinné informácie(34), ktoré uľahčia a zaručia platnosť prihlasovania pohľadávok.(35)
69. V tomto kontexte reštriktívny výklad článku 41 nariadenia č. 1346/2000, ako ho podporuje Komisia, ktorý má za následok vylúčenie prihlásených pohľadávok spolu s podpornými dokumentmi, z ktorých by bolo možné bez akýchkoľvek osobitných ťažkostí pre správcu alebo súd rozhodujúci vo veci získať informácie potrebné na určenie dátumu vzniku pohľadávky, zatiaľ čo na druhej strane nie je isté, či bol veriteľ riadne informovaný o tejto požiadavke alebo v dostatočnom predstihu, ktorý by mu umožnil splniť túto požiadavku, nie je podľa môjho názoru zlučiteľný s cieľom sledovaným nariadením č. 1346/2000, ktorým je zjednodušenie krokov veriteľov, ani s povinnosťou dbať na dodržiavanie rovnosti zaobchádzania medzi veriteľmi.
70. Porovnanie s postupom podstatne upraveným(36) v nariadení 2015/848 považujem v tomto ohľade za rozhodujúce. Je možné totiž zdôrazniť, že veriteľ je prostredníctvom štandardného formulára na prihlasovanie pohľadávok jasne informovaný o povinnosti uviesť dátum vzniku pohľadávky.(37)
71. Domnievam sa preto, že je prípustné doplniť prihlásenie pohľadávky podpornými dokumentmi, ktorých predloženie stanovuje článok 41 nariadenia č. 1346/2000, a že prináleží príslušnému orgánu zodpovednému za overovanie tejto prihlášky, aby posúdil dôsledky vyplývajúce z nedodržania požiadaviek tohto článku, a to v súlade s právnymi predpismi členského štátu, na ktorého území sa hlavné konkurzné konanie začalo.
V. Návrh
72. Vzhľadom na všetky predchádzajúce úvahy navrhujem, aby Súdny dvor odpovedal na štvrtú a piatu prejudiciálnu otázku, ktoré predložil Oberlandesgericht Wien (Vyšší krajinský súd Viedeň, Rakúsko), takto:
Článok 41 nariadenia Rady (ES) č. 1346/2000 z 29. mája 2000 o konkurznom konaní sa má vykladať v tom zmysle, že stanovuje maximálne požiadavky, ktoré môžu byť uložené vnútroštátnymi právnymi predpismi v súvislosti s obsahom prihlášky pohľadávky, a že povinnosť uviesť dátum vzniku pohľadávky je splnená, ak ho možno odvodiť z dokumentov predložených v prílohe prihlášky pohľadávky, pričom platnosť prihlásenia pohľadávky sa spravuje právom členského štátu, v ktorom sa hlavné konkurzné konanie začalo (lex concursus).