ROZSUDOK SÚDU PRE VEREJNÚ SLUŽBU (prvá komora)

z 30. novembra 2009

Vec F‑3/09

Roberto Ridolfi

proti

Komisii Európskych spoločenstiev

„Verejná služba – Úradníci – Úradníci pôsobiaci v tretej krajine – Zvýšený príspevok na vzdelanie – Opätovné pridelenie do sídla – Recirkulácia – Obvyklé obdobie pôsobenia – Články 3 a 15 prílohy X služobného poriadku“

Predmet: Žaloba podaná podľa článku 236 ES a článku 152 AE, ktorou R. Ridolfi navrhuje najmä na jednej strane zrušenie rozhodnutia Komisie z 5. marca 2008, ktorým sa mu odmieta priznať výhoda „recirkulácie“ upravená v článku 3 prílohy X Služobného poriadku úradníkov Európskych spoločenstiev, a to od 24. októbra 2007, dňa jeho opätovného pridelenia do sídla inštitúcie po dobe služby v tretej krajine, a na druhej strane zrušenie oznámenia Komisie z 12. decembra 2008 o vymáhaní zvýšenia príplatku na vzdelanie poskytovaného žalobcovi podľa článku 15 prílohy X služobného poriadku za obdobie od 24. októbra 2007 do 31. decembra 2007

Rozhodnutie: Žaloba sa zamieta. Žalobca je povinný nahradiť trovy konania.

Abstrakt

1.      Úradníci – Pridelenie – Preloženie

(Služobný poriadok úradníkov, článok 7 ods. 1)

2.      Úradníci – Rovnosť zaobchádzania – Výhody priznané počas opätovného dočasného pridelenia do sídla Komisie po obvyklom období pôsobenia v tretej krajine

(Služobný poriadok úradníkov, príloha X články 3 a 15)

1.      Preloženie v záujme služby nevylučuje, že príslušné orgány zohľadnia osobné želania dotknutých osôb, najmä preto, aby im umožnili prekonať ich osobné problémy. Z dôvodu, že výkonnosť každého úradníka závisí od jeho osobného rozvoja a na základe povinnosti starostlivosti, ktorú majú Európske spoločenstvá voči svojim úradníkom, záujem služby zákonite zahŕňa zohľadnenie osobných problémov uvádzaných úradníkmi. Umožniť úradníkovi, ktorý bol opätovne preložený na jeho výslovnú žiadosť a z osobných dôvodov, aby ignoroval túto skutočnosť a pripisoval svoje opätovné preloženie iba potrebám služby, by sa rovnalo tomu, že by sa záujem služby nesprávne oddelil od osobnej situácie úradníka, hoci tieto dve zložky sú neoddeliteľne spojené.

(pozri bod 47)

Odkaz:

Súdny dvor: 9. novembra 1978, Verhaaf/Komisia, 140/77, Zb. s. 2117, body 11 a 12

2.      Zásada rovnosti zaobchádzania najmä zakazuje, aby sa s porovnateľnými situáciami zaobchádzalo rôznym spôsobom a aby sa s rôznymi situáciami zaobchádzalo rovnakým spôsobom, pokiaľ takéto zaobchádzanie, podľa okolností rôzne alebo rovnaké, nie je objektívne odôvodnené. Platí to aj pre zásadu zákazu diskriminácie, ktoré je iba osobitným výrazom všeobecnej zásady rovnosti a spolu s touto zásadou predstavuje jedno zo základných práv práva Spoločenstva, ktorého dodržiavanie zabezpečuje Súdny dvor. Zásada proporcionality vyžaduje, aby akty inštitúcií Spoločenstva neprekračovali hranice toho, čo je primerané a nevyhnutné na dosiahnutie sledovaného cieľa.

Ak sa však normotvorca Spoločenstva v rámci svojej diskrečnej právomoci rozhodol zaviesť výhodu „recirkulácie“, teda opätovného dočasného pridelenia v sídle Komisie alebo na inom mieste zamestnania v Spoločenstve úradníka preloženého do tretej krajiny, s jeho pracovným miestom, tým skôr má širokú mieru voľnej úvahy pri určení predpokladov a podmienok takejto výhody. V dôsledku toho treba vyššie uvedené zásady vykladať s prihliadnutím na túto širokú mieru voľnej úvahy a so zreteľom na nevyhnutnosť realizovať rozhodnutia normotvorcu v oblasti personálnej politiky.

V tejto oblasti súd Spoločenstva iba overí, pokiaľ ide o zásadu rovnosti, ako aj zásadu zákazu diskriminácie, že daná inštitúcia nerobila rozdiely svojvoľne alebo zjavne nevhodne vo vzťahu k sledovanému cieľu, a pokiaľ ide o zásadu proporcionality, či prijaté opatrenie nie je zjavne neprimerané sledovanému cieľu.

Vzhľadom na osobné alebo rodinné nevýhody a obmedzenia, ktoré úradníkom môže spôsobovať preloženie do tretej krajiny, však nemožno tvrdiť, že situácia úradníkov, ktorí odpracujú počas preloženia do tretej krajiny obvyklé obdobie, je porovnateľná so situáciou úradníkov, ktoré tretiu krajinu opustia pred uplynutím tohto obdobia, najmä ak z nej odchádzajú na svoju žiadosť. Platí to aj vtedy, ak sa posúdi situácia úradníkov so zreteľom na potreby verejnej služby Spoločenstva, najmä požiadavky trvalosti a kontinuity služby, ako aj rozpočtové požiadavky; treba uznať, že tieto potreby sú lepšie naplnené vtedy, ak je počas preloženia do tretej krajiny odpracované obvyklé obdobie ako v prípade predčasného odchodu.

Keďže situácia úradníkov, ktorí odpracujú počas preloženia v tretej krajine obvyklé obdobie, nie je porovnateľná so situáciou úradníkov, ktorí takéto obdobie neodpracujú, vyplýva z toho, že rozlišovanie medzi týmito dvoma kategóriami úradníkov je nielen odôvodnené, ale dokonca povinné, ak neexistuje objektívny dôvod na iný postup.

Za tejto situácie je normotvorca Spoločenstva oprávnený vyhradiť určité výhody úradníkom, ktorí počas preloženia v tretej krajine odpracujú obvyklé obdobie, a pod podmienkou dodržania zásady proporcionality je rovnako oprávnený presne upraviť tieto výhody tak, ako to urobil tým, že zaviedol „recirkuláciu“ a pokračovanie vo výplate zvýšeného príspevku na vzdelanie. Keďže úradník opätovne dočasne pridelený do sídla bez výhody „recirkulácie“ prichádza iba o zvýšenie príspevku na vzdelanie, ktoré sa poskytuje úradníkom opätovne dočasne prideleným s výhodou „recirkulácie“, a nie právo na príspevok na vzdelanie, nie je toto rozlišovanie nijako neprimerané svojmu účelu.

(pozri body 50, 51 a 53 – 57)

Odkaz:

Súdny dvor: 20. februára 1979, Buitoni, 122/78, Zb. s. 677, body 16 a 20; 23. februára 1983, Fromançais, 66/82, Zb. s. 395, bod 8; 17. mája 1984, Denkavit Nederland, 15/83, Zb. s. 2171, bod 25; 11. marca 1987, Rau Lebensmittelwerke a i./Komisia, 279/84, 280/84, 285/84 a 286/84, Zb. s. 1069, bod 34; 11. júla 1989, Schräder HS Kraftfutter, 265/87, Zb. s. 2237, bod 22; 26. júna 1990, Zardi, C‑8/89, Zb. s. I‑2515, bod 10; 5. mája 1998, National Farmers’ Union a i., C‑157/96, Zb. s. I‑2211, bod 60

Súd prvého stupňa: 30. septembra 1998, Losch/Súdny dvor, T‑13/97, Zb. VS s. I‑A‑543, II‑1633, body 113, 121 a 122; 30. septembra 1998, Busacca a i./Dvor audítorov, T‑164/97, Zb. VS s. I‑A‑565, II‑1699, body 49, 58 a 59; 6. júla 1999, Séché/Komisia, T‑112/96 a T‑115/96, Zb. VS s. I‑A‑115, II‑623, body 127 a 132; 27. septembra 2002, Tideland Signal/Komisia, T‑211/02, Zb. s. II‑3781, bod 39; 8. januára 2003, Hirsch a i./ECB, T‑94/01, T‑152/01 a T‑286/01, Zb. VS s. I‑A‑1, II‑27, bod 51; 13. apríla 2005, Verein für Konsumenteninformation/Komisia, T‑2/03, Zb. s. II‑1121, bod 99; 13. septembra 2006, Sinaga/Komisia, T‑217/99, T‑321/00 a T‑222/01, neuverejnený v Zbierke, bod 144

Súd pre verejnú službu: 23. januára 2007, Chassagne/Komisia, F‑43/05, Zb. VS s. I‑A‑1‑27, II‑A‑1‑139, bod 55, bod 59 a tam citovaná judikatúra, a bod 61; 28. apríla 2009, Balieu‑Steinmetz a Noworyta/Parlament, F‑115/07, Zb. VS s. I‑A‑1‑0000, II‑A‑1‑0000, bod 26, a tam citovaná judikatúra