NÁVRHY GENERÁLNEHO ADVOKÁTA
MELCHIOR WATHELET
prednesené 19. apríla 2018 (1)
Spojené veci C‑84/17 P, C‑85/17 P a C‑95/17 P
Société des produits Nestlé SA
proti
Mondelez UK Holdings & Services Ltd, predtým Cadbury Holdings Ltd,
Úradu Európskej únie pre duševné vlastníctvo (EUIPO) (C‑84/17 P)
a
Mondelez UK Holdings & Services Ltd, predtým Cadbury Holdings Ltd
proti
Úradu Európskej únie pre duševné vlastníctvo (EUIPO) (C‑85/17 P)
a
Úrad Európskej únie pre duševné vlastníctvo (EUIPO)
proti
Mondelez UK Holdings & Services Ltd, predtým Cadbury Holdings Ltd (C‑95/17 P)
„Odvolanie – Ochranná známka Európskej únie – Trojrozmerná ochranná známka zobrazujúca štvordielnu čokoládovú tyčinku – Návrh na vyhlásenie neplatnosti podaný žalobkyňou – Zamietnutie návrhu na vyhlásenie neplatnosti odvolacím senátom“
I. Úvod
1. Spoločnosti Société des produits Nestlé SA (ďalej len „Nestlé“), Mondelez UK Holdings & Services Ltd (ďalej len „Mondelez“) a Úrad Európskej únie pre duševné vlastníctvo (EUIPO) sa svojimi odvolaniami domáhajú zrušenia rozsudku Všeobecného súdu Európskej únie z 15. decembra 2016, Mondelez UK Holdings & Services/EUIPO – Société des produits Nestlé (Tvar čokoládovej tyčinky) (T‑112/13, neuverejnený, EU:T:2016:735, ďalej len „napadnutý rozsudok“), ktorým tento súd zrušil rozhodnutie druhého odvolacieho senátu EUIPO z 11. decembra 2012 (vec R 513/2011‑2) týkajúce sa konania o vyhlásenie neplatnosti medzi spoločnosťami Cadbury Holdings a Nestlé (ďalej len „sporné rozhodnutie“).
2. Predmetná vec ponúka Súdnemu dvoru príležitosť objasniť význam, ktorý sa má priznať článku 7 ods. 3 nariadenia Rady (ES) č. 207/2009 z 26. februára 2009 o ochrannej známke Spoločenstva(2), ako aj bodom 60 až 63 rozsudku z 24. mája 2012, Chocoladefabriken Lindt & Sprüngli/ÚHVT (C‑98/11 P, EU:C:2012:307). Konkrétnejšie, umožní spresniť geografický rozsah dôkazu, ktorý treba predložiť na účely preukázania, že ochranná známka nadobudla rozlišovaciu spôsobilosť v dôsledku jej používania.
II. Právny rámec
3. Podľa článku 1 ods. 2 nariadenia č. 207/2009:
„Ochranná známka [Európskej únie] má jednotný charakter. Má rovnaké účinky v cel[ej] [Únii]: môže byť zapísaná, prevedená, možno sa jej vzdať, zrušiť ju alebo vyhlásiť za neplatnú a jej používanie môže byť zakázané len na území cel[ej] [Únie]. Táto zásada platí, pokiaľ v tomto nariadení nie je uvedené inak.“
4. Článok 7 nariadenia č. 207/2009 stanovuje:
„1. Do registra sa nezapíšu:
…
b) ochranné známky, ktoré nemajú rozlišovaciu spôsobilosť;
…
2. Odsek 1 sa bude uplatňovať napriek skutočnosti, že dôvody na zamietnutie existujú iba v časti [Únie].
3. Odsek 1 písm. b), c) a d) sa nebudú uplatňovať, ak ochranná známka získala rozlišovaciu spôsobilosť, pokiaľ ide o tovary alebo služby, o ktorých zápis sa žiada, v dôsledku jej používania.“
5. Článok 52 nariadenia č. 207/2009 stanovuje:
„1. Ochranná známka [Európskej únie] sa vyhlási za neplatnú na základe návrhu podaného [EUIPO] alebo na základe vzájomného návrhu v konaní o porušení práv:
a) ak bola ochranná známka [Európskej únie] zapísaná v rozpore s ustanoveniami článku 7;
…
2. Ak bola ochranná známka [Európskej únie] zapísaná v rozpore s ustanovením článku 7 ods. 1 písm. b), c) alebo d), nemôže byť vyhlásená za neplatnú, ak v dôsledku spôsobu, akým sa používala, nadobudla po zápise rozlišovaciu spôsobilosť pre tovary alebo služby, pre ktoré bola zapísaná.
…“
III. Okolnosti predchádzajúce sporu
6. Dňa 21. marca 2002 Nestlé podala na EUIPO prihlášku trojrozmernej ochrannej známky pre svoj výrobok nazvaný „Kit Kat 4 fingers“, ktorá pozostáva zo 4 lichobežníkových dielov zoradených na obdĺžnikovom základe:
7. Prihláška bola podaná pre výrobky zaradené do triedy 30 v zmysle Niceskej dohody o medzinárodnom triedení výrobkov a služieb na účely zápisu ochranných známok z 15. júna 1957, v revidovanom a doplnenom znení. EUIPO uplatnil výhradu voči niektorým výrobkom, pre ktoré bol zápis navrhovaný, a síce: „čokoláda, čokoládové výrobky; cukrovinky, cukríky“. V nadväznosti na túto námietku bolo 28. júla 2006 vyššie uvedené označenie zapísané ako ochranná známka Európskej únie pre výrobky zaradené do triedy 30, zodpovedajúce nasledujúcemu opisu: „cukríky, pekárske výroby, cukrárske výrobky, sušienky, koláče, oblátky“ (ďalej len „sporná ochranná známka“).
8. Dňa 23. marca 2007 Cadbury Schweppes plc (neskôr Cadbury Holdings Ltd, teraz Mondelez) podala na EUIPO návrh na vyhlásenie neplatnosti zápisu, najmä na základe článku 7 ods. 1 písm. b) nariadenia č. 207/2009. Dňa 11. januára 2011 zrušovacie oddelenie EUIPO vyhovelo tomuto návrhu a vyhlásilo neplatnosť spornej ochrannej známky.
9. Druhý odvolací senát EUIPO na základe odvolania spoločnosti Nestlé sporným rozhodnutím zrušil rozhodnutie zrušovacieho oddelenia. Domnieval sa predovšetkým, že hoci sporná ochranná známka nemala vnútornú rozlišovaciu spôsobilosť pre tovary, pre ktoré bola zapísaná, Nestlé v súlade s článkom 7 ods. 3 nariadenia č. 207/2009 preukázala, že táto ochranná známka nadobudla rozlišovaciu spôsobilosť pre uvedené tovary v dôsledku jej používania.
IV. Žaloba podaná na Všeobecný súd a napadnutý rozsudok
10. Návrhom podaným do kancelárie Všeobecného súdu 19. februára 2013 podala Mondelez žalobu, ktorou sa domáhala zrušenia sporného rozhodnutia. Na podporu svojej žaloby uviedla tri žalobné dôvody. Všeobecný súd preskúmal iba prvý žalobný dôvod založený na porušení článku 52 ods. 2 nariadenia č. 207/2009 v spojení s článkom 7 ods. 3 tohto nariadenia a rozdelený na štyri časti.
11. Všeobecný súd v bodoch 21 až 44 napadnutého rozsudku analyzoval a vyhovel druhej časti prvého žalobného dôvodu spoločnosti Mondelez. Ako vyplýva z bodov 41 až 44 napadnutého rozsudku, podľa Všeobecného súdu sa druhý odvolací senát nesprávne domnieval, že Nestlé preukázala používanie spornej ochrannej známky pre pekárske výrobky, cukrárske výrobky, koláče a oblátky. Všeobecný súd na základe toho analyzoval ostatné časti prvého žalobného dôvodu spoločnosti Mondelez len vo vzťahu k cukríkom a sušienkam.
12. Všeobecný súd v bodoch 45 až 64 napadnutého rozsudku analyzoval a zamietol prvú časť prvého žalobného dôvodu spoločnosti Mondelez, týkajúcu sa nepoužívania spornej ochrannej známky vo forme, v akej bola zapísaná.
13. Všeobecný súd v bodoch 65 až 111 napadnutého rozsudku preskúmal a zamietol tretiu časť prvého žalobného dôvodu spoločnosti Mondelez, týkajúcu sa nepoužívania spornej ochrannej známky ako ukazovateľa pôvodu a nedostatku dôkazov v tomto smere. Všeobecný súd v tejto súvislosti v bode 94 napadnutého rozsudku uviedol, že dôkazy o riadnom používaní spornej ochrannej známky, ktoré predložila Nestlé pred EUIPO, boli relevantnými dôkazmi, ktoré pri globálnom posúdení mohli preukázať, že uvedená ochranná známka bola príslušnou skupinou verejnosti vnímaná ako označenie obchodného pôvodu predmetných výrobkov. Na druhej strane Všeobecný súd v bode 107 tohto rozsudku uviedol, že druhý odvolací senát „skúmal nadobudnutie rozlišovacej spôsobilosti [spornej] ochrannej známky jej používaním a konkrétne odôvodnil svoje závery týkajúce sa tohto nadobudnutia pokiaľ ide o Dánsko, Nemecko, Španielsko, Francúzsko, Taliansko, Holandsko, Rakúsko, Fínsko, Švédsko a Spojené kráľovstvo“.
14. Nakoniec Všeobecný súd v bodoch 112 až 178 napadnutého rozsudku analyzoval štvrtú časť prvého žalobného dôvodu spoločnosti Mondelez. V bodoch 142 a 143 tohto rozsudku uviedol, že druhý odvolací senát dospel k nesprávnemu záveru, keď v podstate uviedol, že na účely preukázania rozlišovacej spôsobilosti nadobudnutej používaním ochrannej známky v celej Únii stačilo preukázať, že podstatná časť príslušnej skupiny verejnosti v Únii vo všetkých členských štátoch a regiónoch vnímala ochrannú známku ako označenie obchodného pôvodu výrobkov, ktoré táto ochranná známka označovala, a že nebolo potrebné preukázať rozlišovaciu spôsobilosť ochrannej známky nadobudnutú jej používaním vo všetkých dotknutých členských štátoch.
15. Ako však vyplýva z bodov 144 a 145 napadnutého rozsudku, Všeobecný súd sa domnieval, že nebolo vylúčené, že napriek nesprávnemu vyjadreniu kritéria preskúmania na účely preukázania rozlišovacej spôsobilosti ochrannej známky nadobudnutej jej používaním v celej Únii druhý odvolací senát správne uplatnil toto kritérium pri preskúmaní dôkazov predložených spoločnosťou Nestlé. Všeobecný súd sa teda domnieval, že bolo vhodné preskúmať posúdenie týchto dôkazov druhým odvolacím senátom.
16. V nadväznosti na preskúmanie dôkazov týkajúcich sa Dánska, Nemecka, Španielska, Francúzska, Talianska, Holandska, Rakúska, Fínska a Švédska, ako aj Spojeného kráľovstva dospel Všeobecný súd v bodoch 146, 148, 151, 153, 155, 158, 159, 164 a 167 k záveru, že druhý odvolací senát sa správne domnieval, že bolo preukázané, že sporná ochranná známka nadobudla rozlišovaciu spôsobilosť používaním vo všetkých týchto členských štátoch.
17. Všeobecný súd však v bode 173 napadnutého rozsudku uviedol, že druhý odvolací senát výslovne nerozhodol o otázke, či bolo preukázané, že sporná ochranná známka nadobudla rozlišovaciu spôsobilosť v Belgicku, Írsku, Grécku a Portugalsku a že ani nezaradil tieto členské štáty medzi tie, v súvislosti s ktorými považoval toto nadobudnutie za preukázané.
18. Všeobecný súd sa v bode 176 uvedeného rozsudku domnieval, že druhý odvolací senát dospel k nesprávnemu záveru o nadobudnutí rozlišovacej spôsobilosti spornou ochrannou známkou v dôsledku jej používania v Únii, keďže podobné nadobudnutie bolo preukázané iba pre časť, hoci podstatnú, jej územia.
19. Všeobecný súd v bodoch 177 až 179 napadnutého rozsudku rozhodol, že bolo potrebné vyhovieť štvrtej časti prvého žalobného dôvodu spoločnosti Mondelez a zrušiť sporné rozhodnutie v celom rozsahu, keďže druhý odvolací senát nemohol platne uzavrieť svoje skúmanie o rozlišovacej spôsobilosti spornej ochrannej známky nadobudnutej jej používaním bez toho, aby rozhodol o vnímaní uvedenej ochrannej známky príslušnou skupinou verejnosti najmä v Belgicku, Írsku, Grécku, ako aj v Portugalsku a bez toho, aby analyzoval dôkazy predložené v súvislosti s týmito členskými štátmi.
V. Konanie pred Súdnym dvorom
20. Svojím odvolaním vo veci C‑84/17 P Nestlé navrhuje, aby Súdny dvor:
– zrušil napadnutý rozsudok z dôvodu, že Všeobecný súd porušil článok 7 ods. 3 a článok 52 ods. 2 nariadenia č. 207/2009 a
– uložil spoločnosti Mondelez povinnosť nahradiť trovy konania.
21. Svojím odvolaním vo veci C‑85/17 P Mondelez navrhuje, aby Súdny dvor zrušil odôvodnenie Všeobecného súdu uvedené v bodoch 37 až 44, 58 až 64, 78 až 111 a 144 až 169 napadnutého rozsudku, ako aj časť bodu 177 tohto rozsudku, podľa ktorej „hoci sa preukázalo, že [sporná] ochranná známka nadobudla rozlišovaciu spôsobilosť používaním v Dánsku, Nemecku, Španielsku, vo Francúzsku, v Taliansku, Holandsku, Rakúsku, vo Fínsku, Švédsku a v Spojenom kráľovstve“.
22. Svojím odvolaním vo veci C‑95/17 P EUIPO navrhuje, aby Súdny dvor:
– zrušil napadnutý rozsudok a
– uložil spoločnosti Mondelez povinnosť nahradiť trovy konania.
23. Uznesením predsedu Súdneho dvora z 10. mája 2017 boli veci C‑84/17 P, C‑85/17 P a C‑95/17 P spojené na spoločné konanie na účely písomnej časti konania, ústnej časti konania a rozsudku.
24. Vo svojom vyjadrení k odvolaniu vo veci C‑85/17 P Nestlé navrhuje, aby Súdny dvor:
– zamietol odvolanie ako zjavne neprípustné alebo zjavne nedôvodné uznesením alebo subsidiárne rozsudkom,
– nevyhovel odvolaniu, pokiaľ by bolo prípustné, a zrušil napadnutý rozsudok a
– v každom prípade uložil spoločnosti Mondelez povinnosť nahradiť trovy konania.
25. Vo svojom vyjadrení k odvolaniu vo veciach C‑84/17 P a C‑95/17 P Mondelez navrhuje, aby Súdny dvor:
– zamietol odvolania spoločnosti Nestlé a EUIPO a
– uložil spoločnosti Nestlé a EUIPO povinnosť nahradiť trovy konania v týchto dvoch veciach.
26. Vo svojom vyjadrení k odvolaniu vo veciach C‑84/17 P, C‑85/17 P a C‑95/17 P EUIPO navrhuje, aby Súdny dvor:
– vyhovel odvolaniu spoločnosti Nestlé,
– zamietol odvolanie spoločnosti Mondelez a
– uložil spoločnosti Mondelez povinnosť nahradiť trovy konania, ktoré vynaložil EUIPO.
27. Podaním doručením do kancelárie Súdneho dvora 13. novembra 2017 European Association of Trade Mark Owners (Marques) (Európska asociácia majiteľov ochranných známok, Spojené kráľovstvo, ďalej len „asociácia“) požiadala o vstup do konania vo veci C‑84/15 P ako vedľajší účastník konania na podporu návrhov spoločnosti Nestlé. Uznesením z 12. januára 2018 predseda Súdneho dvora vyhovel tejto žiadosti. Vzhľadom na oneskorené podanie tohto návrhu povolil, aby asociácia predniesla svoje pripomienky na pojednávaní.
28. Na pojednávaní, ktoré sa uskutočnilo 22. februára 2018, svoje ústne pripomienky predniesli Nestlé, Mondelez, asociácia a EUIPO.
VI. O prípustnosti odvolania spoločnosti Mondelez vo veci C‑85/17 P
A. Argumentácia účastníkov konania
29. Nestlé tvrdí, že odvolanie spoločnosti Mondelez je neprípustné, keďže Mondelez nenavrhuje, aby Súdny dvor čiastočne alebo v celom rozsahu zrušil napadnutý rozsudok, ale aby zrušil časť odôvodnenia napadnutého rozsudku a zachoval jeho výrok.
30. Hoci Všeobecný súd vyhovel jej návrhu a zrušil sporné rozhodnutie, Mondelez uvádza, že jej odvolanie je prípustné, pretože Všeobecný súd zamietol niektoré jej tvrdenia pri preskúmaní jej prvého žalobného dôvodu založeného na porušení článku 7 ods. 3 a článku 52 ods. 2 nariadenia č. 207/2009. Vzhľadom na to, že druhý odvolací senát EUIPO bude viazaný zamietnutím jej tvrdení v rámci nového preskúmania, ktoré vykoná v nadväznosti na zrušenie sporného rozhodnutia, Mondelez sa domnieva, že by mala mať právo spochybniť napadnutý rozsudok.
B. Posúdenie
31. Odvolanie spoločnosti Mondelez je zjavne neprípustné z dvoch dôvodov. Po prvé v rozpore s tým, čo stanovuje článok 56 Štatútu Súdneho dvora Európskej únie, Mondelez nebola vôbec alebo čiastočne neúspešná svojimi podaniami pred Všeobecným súdom. Po druhé v rozpore s tým, čo stanovuje článok 169 ods. 1 Rokovacieho poriadku Súdneho dvora, návrhy jej odvolania nesmerujú k čiastočnému alebo úplnému zrušeniu výroku napadnutého rozsudku, ale k zrušeniu niektorých dôvodov tohto rozsudku.
1. O súlade odvolania s článkom 56 druhým odsekom Štatútu Súdneho dvora Európskej únie
32. Článok 56 Štatútu Súdneho dvora stanovuje, že odvolanie môže podať „strana, ktorá so svojimi podaniami nebola úspešná vôbec alebo len čiastočne“(3).
33. Podľa judikatúry Súdneho dvora strana, ktorá Všeobecnému súdu navrhla, aby zrušil akt Únie, sa nepovažuje za neúspešnú vo svojich návrhoch, ani len čiastočne, pokiaľ Všeobecný súd vyhovel tomuto návrhu,(4) a to aj v prípade, že Všeobecný súd zamietol viaceré z jej tvrdení predtým, než vyhovel dôvodu, na ktorom sa zrušenie zakladá.(5)
34. Mondelez v predmetnom prípade okrem otázky súvisiacej s trovami konania iba navrhla, aby Všeobecný súd „zrušil [sporné] rozhodnutie, okrem časti, v ktorej odvolací senát rozhodol, že ochranná známka nemá vnútornú rozlišovaciu spôsobilosť podľa článku 7 ods. 1 písm. b) [nariadenia č. 207/2009]“(6).
35. Všeobecný súd napadnutým rozsudkom čiastočne vyhovel druhej a štvrtej časti prvého žalobného dôvodu(7) a pristúpil k zrušeniu sporného rozhodnutia pre porušenie článku 7 ods. 3 nariadenia č. 207/2009.
36. Ako EUIPO vysvetlil na pojednávaní, toto zrušenie znamená, že pri absencii odvolania a vzhľadom na odôvodnenie a výrok napadnutého rozsudku by mal odvolací senát EUIPO povinnosť potvrdiť rozhodnutie zrušovacieho oddelenia z 11. januára 2011 vyhlásením neplatnosti spornej ochrannej známky, keďže toto vyhlásenie bolo hlavným predmetom žaloby o neplatnosť spoločnosti Mondelez.
37. Z tohto dôvodu Mondelez nemožno považovať za stranu, ktorá nebola úspešná, čiastočne alebo vôbec, v jednom alebo druhom zo svojich návrhov predložených Všeobecnému súdu.
38. Podľa mojich informácií, ako aj podľa informácií účastníkov konania, Súdny dvor uznal jedinú výnimku z tohto pravidla vo veci, v ktorej bod vydaný rozsudok z 20. septembra 2001, Procter & Gamble/ÚHVT (C‑383/99 P, EU:C:2001:461), v ktorej spoločnosť Procter & Gamble navrhla, aby „Súdny dvor zrušil rozsudok [Všeobecného súdu] v rozsahu, v akom Všeobecný súd rozhodol, že prvý odvolací senát [EUIPO] neporušil článok 7 ods. 1 písm. c) nariadenia č. [207/2009]“(8). Súdny dvor vo svojom rozsudku pripomenul, že Procter & Gamble v prvostupňovom konaní navrhla, „aby Všeobecný súd na jednej strane v prvom rade zrušil rozhodnutie [EUIPO] v rozsahu, v akom sa domnieval, že ochranná známka nebola v súlade s podmienkami stanovenými v článku 7 ods. 1 písm. b) a c) nariadenia č. [207/2009] a na druhej strane subsidiárne zrušil rozhodnutie [EUIPO] v rozsahu, v akom vyhlásil za neprípustné [jej] tvrdenie… založené na článku 7 ods. 3 tohto nariadenia“(9).
39. Súdny dvor na tomto základe rozhodol, že zamietnutím hlavného návrhu spoločnosti Procter & Gamble a zrušením rozhodnutia EUIPO na základe subsidiárneho návrhu rozsudok Všeobecného súdu zachoval časť tohto rozhodnutia týkajúcu sa súladu ochrannej známky s požiadavkami článku 7 ods. 1 písm. b) a c) nariadenia č. 209/2009, čo znamená, že EUIPO mal rozhodnúť iba o svojom výklade článku 7 ods. 3 nariadenia č. 207/2009 a že na základe toho bolo zrušenie vyhlásené Všeobecným súdom v skutočnosti iba čiastočné.(10)
40. Uvedený rozsudok nie je možné analogicky uplatniť v prejednávanej veci. Na jednej strane Mondelez na rozdiel od spoločnosti Procter & Gamble nenavrhla zrušenie napadnutého rozsudku, ale iba zrušenie niektorých bodov odôvodnenia Všeobecného súdu. Na druhej strane napriek skutočnosti, že Mondelez vo svojej žalobe predložila Všeobecnému súdu niekoľko žalobných dôvodov, tento súd preskúmal iba žalobný dôvod založený na článku 7 ods. 3 nariadenia č. 207/2009 a vyhovel mu, hoci najprv zamietol niektoré výhrady, ktoré Mondelez predložila v rámci tohto dôvodu. Pri absencii zamietnutia hlavného žalobného dôvodu sa domnievam, že v prejednávanej veci nemožno hovoriť o časti rozhodnutia EUIPO, ktorú Všeobecný súd zachoval napadnutým rozsudkom. V tomto zmysle sa domnievam, že nie je možné nijako analogicky uplatniť rozsudok z 20. septembra 2001, Procter & Gamble/ÚHVT (C‑383/99 P, EU:C:2001:461).
41. Za týchto okolností sa nemožno domnievať, že Mondelez nebola svojimi podaniami vôbec alebo čiastočne úspešná v zmysle článku 56 Štatútu Súdneho dvora Európskej únie.
2. O súlade odvolania s článkom 169 ods. 1 Rokovacieho poriadku Súdneho dvora
42. Článok 169 ods. 1 Rokovacieho poriadku Súdneho dvora uvádza, že „v odvolaní možno navrhnúť, aby bolo čiastočne alebo úplne zrušené rozhodnutie Všeobecného súdu, ktoré sa nachádza v jeho výrokovej časti“(11).
43. Podľa Súdneho dvora „toto ustanovenie je zamerané na základnú zásadu v oblasti odvolania, podľa ktorej odvolanie musí smerovať proti výroku rozhodnutia Všeobecného súdu a nemôže sa obmedzovať na zmenu určitých dôvodov tohto rozhodnutia“(12).
44. Okrem toho Súdny dvor viackrát rozhodol, že s výnimkou obrany proti dôvodu uvedenému navrhovateľom v odvolaní je návrh na nahradenie odôvodnenia neprípustný z dôvodu absencie záujmu na konaní, keďže ním nie je možné získať výhodu pre účastníka konania, ktorý ho podal.(13)
45. Pokiaľ ide o predmetnú vec, z odvolania vyplýva, že Mondelez svojimi návrhmi nesleduje čiastočné alebo celkové zrušenie rozhodnutia Všeobecného súdu, tak ako je uvedené v jeho výroku, ale zrušenie odôvodnenia Všeobecného súdu uvedeného v bodoch 37 až 44, 58 až 64, 78 až 111, 144 až 169 a 177 napadnutého rozsudku.
46. Tento návrh nie je v súlade s článkom 169 ods. 1 Rokovacieho poriadku Súdneho dvora, ale predstavuje návrh na nahradenie odôvodnenia. Mondelez nemá na tento účel záujem na konaní.
47. Z týchto dôvodov sa domnievam, že odvolanie, ktoré podala Mondelez vo veci C‑85/17 P, je zjavne neprípustné a musí byť zamietnuté.
VII. O veci samej
48. Jediným odvolacím dôvodom vo veci C‑84/17 P a druhým odvolacím dôvodom vo veci C‑95/17 P, Nestlé a EUIPO vytýkajú Všeobecnému súdu porušenie článku 52 ods. 2 nariadenia č. 207/2009 v spojení s článkom 7 ods. 3 tohto nariadenia v rozsahu, v akom sa domnieval, že majiteľ ochrannej známky Európskej únie musí preukázať, že táto ochranná známka nadobudla rozlišovaciu spôsobilosť v dôsledku jej používania v každom z členských štátov samostatne. Nestlé a EUIPO sa domnievajú, že toto posúdenie sa zakladá na nesprávnom výklade a uplatnení bodov 60 až 63 rozsudku z 24. mája 2012, Chocoladefabriken Lindt & Sprüngli/ÚHVT (C‑98/11 P, EU:C:2012:307).
49. Prvý odvolací dôvod EUIPO vo veci C‑95/17 P, hoci je formálne založený na porušení povinnosti odôvodnenia, sa v skutočnosti týka tej istej otázky.
50. Tieto dve odvolania budem teda prejednávať spoločne.
A. Argumentácia účastníkov konania
51. Nestlé(14) a EUIPO, podporované asociáciou, kritizujú napadnutý rozsudok v súvislosti s rozsahom územia Únie, na ktorom musí byť preukázaná rozlišovacia spôsobilosť nadobudnutá používaním spornej ochrannej známky. Vzhľadom na to, že Všeobecný súd v bode 139 napadnutého rozsudku rozhodol, že rozlišovacia spôsobilosť nadobudnutá používaním musí byť preukázaná na celom území Únie, a nie iba na podstatnej časti alebo väčšine tohto územia, a že z tohto dôvodu nemožno dospieť k záveru o nadobudnutí tejto spôsobilosti, pokiaľ predložené dôkazy nepokrývajú určitú časť Únie, hoci nie podstatnú alebo pozostávajúcu len z jedného členského štátu, sa domnievajú, že Všeobecný súd porušil článok 7 ods. 3 nariadenia č. 207/2009 a výklad, ktorý k tomuto článku podal Súdny dvor v bodoch 60 až 63 rozsudku z 24. mája 2012, Chocoladefabriken Lindt & Sprüngli/ÚHVT (C‑98/11 P, EU:C:2012:307).
52. Podľa spoločnosti Nestlé, asociácie a EUIPO Všeobecný súd nesprávne rozhodol, že druhý odvolací senát EUIPO sa dopustil nesprávneho právneho posúdenia, keď sa domnieval, že stačilo preukázať, že podstatná časť príslušnej skupiny verejnosti v celej Únii, vo všetkých členských štátoch a v regiónoch vnímala ochrannú známku ako označenie obchodného pôvodu výrobkov označených spornou ochrannou známkou a že nebolo potrebné preukázať rozlišovaciu spôsobilosť nadobudnutú používaním vo všetkých dotknutých členských štátoch.(15)
53. Z tohto dôvodu Všeobecný súd nesprávne rozhodol, že druhý odvolací senát EUIPO sa dopustil nesprávneho právneho posúdenia, keď dospel k záveru o rozlišovacej spôsobilosti spornej ochrannej známky nadobudnutej používaním bez toho, aby rozhodol o vnímaní tejto ochrannej známky príslušnou skupinou verejnosti v Belgicku, Írsku, Grécku, ako aj v Portugalsku a bez analýzy dôkazov predložených v súvislosti s týmito členskými štátmi.(16)
54. Nestlé, asociácia a EUIPO tvrdia, že zameraním sa na národné trhy posudzované samostatne je tento výklad Všeobecného súdu nezlučiteľný s jednotným charakterom ochrannej známky Európskej únie a samotnou existenciou spoločného trhu.
55. Mondelez sa naproti tomu domnieva, že Všeobecný súd správne vyložil a uplatnil článok 7 ods. 3 nariadenia č. 207/2009, ako aj rozsudok z 24. mája 2012, Chocoladefabriken Lindt & Sprüngli/ÚHVT (C‑98/11 P, EU:C:2012:307). Podľa tohto rozsudku nestačí, aby mala ochranná známka Európskej únie rozlišovaciu spôsobilosť v podstatnej časti Únie, pokiaľ ju nemá v inej časti Únie, aj keď táto časť predstavuje iba jeden členský štát.
56. Mondelez sa domnieva, že odlišný záver by viedol k paradoxnému výsledku, podľa ktorého by prihláška ochrannej známky, ktorá musí byť zamietnutá pre nedostatok rozlišovacej spôsobilosti v jedinom členskom štáte, mohla byť napriek tomu zapísaná ako ochranná známka Európskej únie, s následkom, že by bolo možné domáhať sa toho pred súdmi tohto členského štátu.
B. Posúdenie
1. Úvodné pripomienky
57. Otázky týkajúce sa geografického rozsahu dôkazu, ktorý treba predložiť na účely preukázania, že ochranná známka nadobudla rozlišovaciu spôsobilosť v dôsledku jej používania v súlade s článkom 7 ods. 3 nariadenia č. 207/2009, ako aj výkladu, ktorý treba podať k bodom 60 až 63 rozsudku z 24. mája 2012, Chocoladefabriken Lindt & Sprüngli/ÚHVT (C‑98/11 P, EU:C:2012:307), nie sú nové.
58. Odvolanie, ktoré podala spoločnosť Louis Vuitton Malletier v spojených veciach C‑363/15 P a C‑364/15 P, kládlo totiž presne túto otázku, keďže tak ako Nestlé, asociácia a EUIPO, aj Louis Vuitton Malletier tvrdila, že Všeobecný súd nesprávne vyžadoval, aby bol dôkaz o rozlišovacej spôsobilosti hnedo‑béžového šachovnicového vzoru a sivého šachovnicového vzoru predložený pre každý členský štát. Účastníci konania sa však vo veci dohodli ešte pred uskutočnením pojednávania.(17)
59. Prejednávané odvolania ponúkajú Súdnemu dvoru príležitosť znovu definitívnym spôsobom objasniť význam, ktorý sa má priznať bodom 60 až 63 rozsudku z 24. mája 2012, Chocoladefabriken Lindt & Sprüngli/ÚHVT (C‑98/11 P, EU:C:2012:307).
2. Geografický rozsah dôkazu požadovaného v článku 7 ods. 3 nariadenia č. 207/2009
60. Treba predovšetkým uviesť, že podľa článku 1 ods. 2 nariadenia č. 207/2009 má ochranná známka Európskej únie jednotný charakter a jednotné účinky v celej Únii. Ako rozhodol Všeobecný súd v bode 119 napadnutého rozsudku, „ochranná známka Únie má jednotný charakter, čo znamená, že má rovnaké účinky v celej Únii. Z jednotného charakteru ochrannej známky Únie vyplýva, že na to, aby mohlo byť označenie zapísané, musí mať rozlišovaciu spôsobilosť v celej Únii. Na základe toho podľa znenia článku 7 ods. 1 písm. b) tohto nariadenia v spojení s odsekom 2 toho istého článku, zápis ochrannej známky sa musí zamietnuť, ak ochranná známka nemá rozlišovaciu spôsobilosť v časti Únie“(18).
61. Článok 7 ods. 3 nariadenia č. 207/2009 zaviedol výnimku z absolútnych dôvodov zamietnutia stanovených v odseku 1 písm. b) až d) tohto istého článku, v prospech ochranných známok, v súvislosti s ktorými nadobudla ochranná známka rozlišovaciu spôsobilosť v dôsledku používania.
62. Zásady uplatniteľné na výklad tohto ustanovenia sú uvedené v rozsudkoch z 22. júna 2006, Storck/ÚHVT (C‑25/05 P, EU:C:2006:422), a z 24. mája 2012, Chocoladefabriken Lindt & Sprüngli/ÚHVT (C‑98/11 P, EU:C:2012:307).
63. V bode 83 rozsudku z 22. júna 2006, Storck/ÚHVT (C‑25/05 P, EU:C:2006:422), Súdny dvor rozhodol, že „ochrannú známku možno zapísať podľa článku 7 ods. 3 nariadenia [č. 207/2009] iba vtedy, ak sa predloží dôkaz, že používaním, ktorého bola predmetom, nadobudla rozlišovaciu spôsobilosť v časti [Únie], v ktorej nemala takúto rozlišovaciu spôsobilosť ab initio v zmysle odseku 1 písm. b) toho istého článku“.
64. V danom bode tohto rozsudku Súdny dvor dodal, že tú časť Únie, ktorá podľa článku 7 ods. 2 nariadenia č. 207/2009 stačí na zamietnutie zápisu ochrannej známky, „môže prípadne tvoriť jediný členský štát“.
65. Nestlé tvrdí, že zdvihnutím latky dôkaznej povinnosti veľmi vysoko viedol tento rozsudok k tomu, že až na jednu výnimku žiaden subjekt nemohol predložiť náležité dôkazy. Domnieva sa teda, že Súdny dvor v rozsudku z 24. mája 2012, Chocoladefabriken Lindt & Sprüngli/ÚHVT (C‑98/11 P, EU:C:2012:307), zaujal prístup, ktorý je vhodnejší, pokiaľ ide o územný aspekt dôkazu.
66. Pripomínam, že vec, v ktorej bol vydaný tento posledný rozsudok, sa týkala prihlášky trojrozmerného označenia vo forme čokoládového veľkonočného zajaca s červenou stužkou ako ochrannej známky Európskej únie a že Chocoladefabriken Lindt & Sprüngli predložila dôkazy, ktoré mohli preukázať nadobudnutie rozlišovacej spôsobilosti používaním iba pre tri z pätnástich členských štátov v predmetnom období, a síce pre Nemecko, Rakúsko a Spojené kráľovstvo.
67. Súdny dvor v bode 60 tohto rozsudku najprv pripomenul bod 83 rozsudku z 22. júna 2006, Storck/ÚHVT (C‑25/05 P, EU:C:2006:422). Na tomto základe následne rozhodol, že záver Všeobecného súdu, podľa ktorého musí prihlasovaná ochranná známka nadobudnúť rozlišovaciu spôsobilosť používaním v celej Únii, nie je právne nesprávnym posúdením, keďže spoločnosti Chocoladefabriken Lindt & Sprüngli sa nepodarilo preukázať, že uvedená ochranná známka „mala vnútornú rozlišovaciu spôsobilosť a že toto konštatovanie platilo pre celé územie Únie“(19). Súdny dvor dodal, že dôkazy predložené v súvislosti s troma členskými štátmi nestačili na preukázanie, že predmetná ochranná známka „má vnútornú rozlišovaciu spôsobilosť v pätnástich členských štátoch a že na základe toho v týchto štátoch netreba vyžadovať, aby predmetná ochranná známka získala rozlišovaciu spôsobilosť používaním“(20).
68. Pokiaľ ide o argument spoločnosti Chocoladefabriken Lindt & Sprüngli založený na jednotnej povahe ochrannej známky Európskej únie a podľa ktorého by sa posúdenie toho, či ochranná známka nadobudla rozlišovaciu spôsobilosť používaním, nemalo zakladať na národných trhoch vnímaných jednotlivo, Súdny dvor rozhodol, že „aj keď je… pravda, že to, či ochranná známka získala rozlišovaciu spôsobilosť používaním, sa musí preukázať v tej časti Únie, v ktorej táto ochranná známka nemala takúto povahu ab initio, bolo by nadmerné vyžadovať, aby dôkaz o takomto získaní rozlišovacej spôsobilosti bol predložený pre každý členský štát jednotlivo“(21).
69. Súdny dvor však zamietol odvolanie spoločnosti Chocoladefabriken Lindt & Sprüngli, keď v bode 63 svojho rozsudku uviedol, že „pokiaľ ide o predmetný prípad, Všeobecný súd sa nedopustil nesprávneho právneho posúdenia, lebo v každom prípade [Chocoladefabriken Lindt & Sprüngli] nepreukázala kvantitatívne dostatočným spôsobom, že prihlasovaná ochranná známka získala rozlišovaciu spôsobilosť používaním na celom území Únie“(22).
70. Treba spomenúť jednu chybu v anglickom preklade tejto časti. Zatiaľ čo nemecká a francúzska verzia tohto bodu odkazujú na absenciu kvantitatívne dostatočných dôkazov („keinen quantitativ hinreichenden Nachweis“), anglická jazyková verzia odkazuje iba na absenciu dostatočných dôkazov („sufficiently proved“). Keďže záväzným znením tohto rozsudku je nemecká jazyková verzia, nie je žiaden dôvod domnievať sa, že by sa príslovka „sufficiently“ netýkala „kvantitatívne“ dostatočných dôkazov.
71. Toto spresnenie umožňuje vyvodiť, že Súdny dvor v tomto rozsudku dospel k záveru, že predložením dôkazov len v súvislosti s troma členskými štátmi Chocoladefabriken Lindt & Sprüngli jasne nepredložila kvantitatívne dostatočné dôkazy na účely extrapolácie na celú Úniu.
72. Je zaujímavé, že podobná chyba sa vsunula do francúzskej jazykovej verzie napadnutého rozsudku. Zatiaľ čo body 125 a 130 napadnutého rozsudku v anglickej jazykovej verzii, teda v jazyku konania, odkazujú na kvantitatívne dostatočné dôkazy, rovnaké body napadnutého rozsudku vo francúzskej jazykovej verzii odkazujú na kvantitatívne dostatočné dôkazy (bod 125) a na kvalitatívne dostatočné dôkazy (bod 130).
73. Táto chyba v písaní Všeobecného súdu vo francúzskej jazykovej verzii možno vysvetľuje stanovisko, ktoré prijal Všeobecný súd v bodoch 139 až 143 a 175 až 178 napadnutého rozsudku, v ktorých v podstate rozhodol, že nadobudnutie rozlišovacej spôsobilosti používaním nemohlo byť preukázané extrapoláciou na základe dôkazov, ktoré preukazujú len to, že istá významná časť príslušnej skupiny verejnosti v celej Únii, všetkých členských štátoch a regiónoch vníma ochrannú známku ako označenie obchodného pôvodu výrobkov alebo služieb označených touto ochrannou známkou, a to aj v prípade, že počet obyvateľov členských štátov, v súvislosti s ktorými boli dôkazy predložené, predstavuje okolo 90 % obyvateľstva Únie.
74. Inak povedané, podľa Všeobecného súdu sa nadobudnutie rozlišovacej spôsobilosti jednoducho spája nielen s väčšinou členských štátov a obyvateľstva, ale aj s pojmom „geografickej reprezentatívnosti“ v tom zmysle, že predmetná ochranná známka musí nadobudnúť rozlišovaciu spôsobilosť vo vnímaní verejnosti vo všetkých častiach územia Únie, ktoré nevyhnutne nezodpovedajú hraniciam členských štátov.
75. Body 60 až 63 rozsudku z 24. mája 2012, Chocoladefabriken Lindt & Sprüngli/ÚHVT (C‑98/11 P, EU:C:2012:307), iba čiastočne odpovedajú na túto otázku. Chocoladefabriken Lindt & Sprüngli predložila dôkazy smerujúce k preukázaniu nadobudnutia rozlišovacej spôsobilosti používaním iba v prípade troch členských štátov, a síce Nemecka, Rakúska a Spojeného kráľovstva. Za týchto okolností, ponechajúc bokom rozsiahle regióny Únie, bolo jasné, že dôkazy neboli dostatočné na to, aby odôvodnili extrapoláciu na celú Úniu.
76. Je síce pravda, že Súdny dvor v bode 62 rozsudku z 24. mája 2012, Chocoladefabriken Lindt & Sprüngli/ÚHVT (C‑98/11 P, EU:C:2012:307), rozhodol, že „bolo by nadmerné vyžadovať, aby dôkaz o takomto získaní rozlišovacej spôsobilosti bol predložený pre každý členský štát jednotlivo“.
77. Ako uznáva EUIPO v bode 43 svojho odvolania, neznamená to, že žiadateľ o zápis ochrannej známky môže ponechať bokom celé regióny a trhy. Naopak, ako uvádza v bode 53 tohto odvolania, treba vziať do úvahy geografický význam a rozdelenie regiónov, v ktorých bola nadobudnutá rozlišovacia spôsobilosť preukázaná, na účely zabezpečenia, že dôkazy, na základe ktorých sa uskutoční extrapolácia na celú Úniu, sa týkajú kvantitatívne a geograficky reprezentatívnej vzorky.
78. Pre potreby tejto extrapolácie, hoci nie je potrebné zohľadniť územia členských štátov ako také,(23) existencia jednotného trhu v rámci Únie neznamená neexistenciu národných alebo regionálnych trhov. Je totiž bežné, že hospodárske subjekty ako Nestlé zoskupujú na účely distribúcie svojich výrobkov alebo služieb niektoré národné trhy z viacerých dôvodov, ako napríklad ich geografická blízkosť, existencia vzájomných historických väzieb alebo jazyk, zvyky či spoločné obyčaje. V tomto zmysle za týchto podmienok a v závislosti od predmetných výrobkov by dôkazy predložené vo vzťahu k niektorým národným trhom mohli, na základe toho, čo Mondelez na pojednávaní nazvala „porovnateľnosť trhov“, stačiť na pokrytie ostatných trhov, na ktoré sa dôkazy nevzťahujú alebo voči ktorým neboli predložené kvantitatívne dostatočné dôkazy. Konkrétne je možné, že pre niektoré výrobky alebo služby a z dôvodu porovnateľnosti relevantných trhov dôkazy predložené v súvislosti so španielskym trhom stačia aj pre portugalský trh, alebo dôkazy predložené v súvislosti s britským trhom stačia pre írsky trh a podobne.
79. Dôkaz o nadobudnutí rozlišovacej spôsobilosti používaním v celej Únii, kvantitatívne a geograficky dostatočným spôsobom, núti zohľadniť túto rozmanitosť v Únii pre každý výrobok alebo službu. V tomto zmysle ochranná známka nemôže byť ochrannou známkou Európskej únie s jednotným charakterom, pokiaľ ju príslušná skupina verejnosti časti Únie nevníma ako označenie obchodného pôvodu výrobkov alebo služieb označených touto ochrannou známkou.
80. V tomto ohľade treba spresniť, že regióny alebo časti Únie, v ktorých musí byť nadobudnutie rozlišovacej spôsobilosti preukázané, nie sú vopred určené, ale musia byť stanovené pri každej prihláške ochrannej známky, pre výrobky a služby označené predmetnou ochrannou známkou.
81. Na rozdiel od toho, čo tvrdí EUIPO, to neznamená, že nedostatok dôkazov týkajúci sa len Luxemburska by stačil na vylúčenie nadobudnutia rozlišovacej spôsobilosti, hoci by boli dôkazy predložené v súvislosti s ostatnými členskými štátmi. Pokiaľ Luxembursko tvorí pre výrobky alebo služby označené predmetnou ochrannou známkou súčasť rovnakého trhu ako Belgicko, Francúzsko alebo Nemecko a pokiaľ boli predložené dostatočné dôkazy v súvislosti s jednou z týchto krajín, s ktorou Luxembursko tvorí súčasť toho istého trhu, potom by nebolo potrebné predložiť osobitné dôkazy týkajúce sa Luxemburska. To je podľa môjho názoru zmysel, ktorý treba priznať článku 7 ods. 2 a 3 nariadenia č. 207/2009 a bodom 60 až 63 rozsudku z 24. mája 2012, Chocoladefabriken Lindt & Sprüngli/ÚHVT (C‑98/11 P, EU:C:2012:307).
82. Požiadavka, podľa ktorej dôkazy o nadobudnutí rozlišovacej spôsobilosti musia byť nielen kvantitatívne dostatočné, ale aj geograficky reprezentatívne, je tiež podporená príkladom puzzle, ktorý EUIPO uviedol v bode 42 svojho odvolania.(24)
83. Ak sa použije tento príklad, pokiaľ väčšina dielov puzzle predstavuje telo koňa, skutočnosť, že jediný chýbajúci diel na dokončenie puzzle je diel znázorňujúci hlavu, môže mať podstatný význam. Hoci totiž väčšina dielov naznačuje, že puzzle znázorňuje obraz koňa, nič nevylučuje, že chýbajúci diel predstavuje torzo muža. V takom prípade by nešlo o koňa, ale o kentaura. Toto je riziko, ktoré so sebou nesie selektívne vylúčenie niektorých členských štátov z predložených dôkazov.
84. V tomto zmysle vo veciach, v ktorých boli vydané rozsudky Všeobecného súdu z 21. apríla 2015, Louis Vuitton Malletier/ÚHVT – Nanu‑Nana (Zobrazenie hnedo‑béžového šachovnicového vzoru) (T‑359/12, EU:T:2015:215), a z 21. apríla 2015, Louis Vuitton Malletier/ÚHVT – Nanu‑Nana (Zobrazenie sivého šachovnicového vzoru) (T‑360/12, neuverejnený, EU:T:2015:214), na ktoré odkázal Všeobecný súd v bode 128 napadnutého rozsudku, Všeobecný súd správne rozhodol, že nadobudnutie rozlišovacej spôsobilosti nebolo preukázané z dôvodu chýbajúcich dôkazov týkajúcich sa Dánska, Portugalska, Fínska a Švédska, a to napriek tomu, že podľa spoločnosti Louis Vuitton Malletier sa ňou predložené dôkazy týkali jedenástich z pätnástich členských štátov, predstavujúcich 92,5 % obyvateľstva Únie. Louis Vuitton Malletier totiž úplne opomenula predložiť dôkazy týkajúce sa severských krajín predstavujúcich časť Únie, bez preukázania, že dôkazy predložené v súvislosti s ostatnými členskými štátmi boli reprezentatívne aj pre tieto krajiny. Na základe tohto opomenutia nebolo možné dospieť k záveru, že predmetné šachovnicové vzory nadobudli rozlišovaciu spôsobilosť v celej Únii.
85. Pokiaľ ide o predmetnú vec, z bodov 60 až 87 sporného rozhodnutia a z bodov 146 až 173 napadnutého rozsudku vyplýva, že Nestlé predložila dôkazy v súvislosti so štrnástimi z pätnástich členských štátov v predmetnom období. Jediný členský štát, v súvislosti s ktorým nebol predložený žiaden dôkaz, je Luxembursko. Zatiaľ čo však Nestlé predložila trhové analýzy pre väčšinu členských štátov, z bodov 84 až 87 sporného rozhodnutia a z bodu 173 napadnutého rozsudku vyplýva, že predložené informácie týkajúce sa Belgicka, Írska, Grécka a Portugalska(25) neboli dostatočné na preukázanie, že príslušná skupina verejnosti v týchto krajinách identifikovala Nestlé ako označenie obchodného pôvodu výrobku označeného spornou ochrannou známkou.
86. Všeobecný súd však predtým, než dospel v bodoch 176 a 177 napadnutého rozsudku k záveru, že druhý odvolací senát EUIPO nemohol platne uzavrieť svoje skúmanie rozlišovacej spôsobilosti nadobudnutej spornou ochrannou známkou v celej Únii pri neexistencii dostatočných dôkazov týkajúcich sa Belgicka, Írska, Grécka, Luxemburska a Portugalska, nepreskúmal, či v súvislosti s výrobkom označeným spornou ochrannou známkou mohlo byť nadobudnutie rozlišovacej spôsobilosti používaním v týchto piatich členských štátoch extrapolované na ostatné národné trhy alebo regióny.
87. Hoci Všeobecný súd mal v zásade preskúmať túto otázku, Nestlé na pojednávaní potvrdila, že v spise neuviedla skutočnosti smerujúce k preukázaniu, že pokiaľ ide o výrobok označený spornou ochrannou známkou, dôkazy predložené v súvislosti s dánskym, nemeckým, španielskym, francúzskym, talianskym, holandským, rakúskym, fínskym, švédskym a britským trhom platili tiež pre trh belgický, írsky, grécky, luxemburský a portugalský, alebo mohli slúžiť ako základ pre extrapoláciu nadobudnutia rozlišovacej spôsobilosti spornej ochrannej známky používaním v týchto krajinách. V tomto zmysle nepreukázala, pokiaľ ide o dotknutý výrobok, porovnateľnosť belgického, írskeho, gréckeho, luxemburského a portugalského trhu s niektorými inými národnými trhmi, v súvislosti s ktorými Nestlé predložila dostatočné dôkazy.
88. Z dôvodu neexistencie takýchto dôkazov Všeobecný súd nemohol rozhodnúť inak než zrušiť rozhodnutie druhého odvolacieho senátu EUIPO, čo aj urobil.
89. Vzhľadom na vyššie uvedené úvahy navrhujem, aby Súdny dvor zamietol odvolania, ktoré podali Nestlé a EUIPO.
VIII. O trovách
90. Podľa článku 137 Rokovacieho poriadku Súdneho dvora uplatniteľného na základe článku 184 ods. 1 tohto rokovacieho poriadku na konanie o odvolaní o trovách konania sa rozhodne v rozsudku, ktorým sa konanie končí. Podľa článku 138 ods. 1 tohto rokovacieho poriadku, na ktorý odkazuje článok 184 ods. 1 tohto rokovacieho poriadku, každý účastník konania, ktorý vo veci nemal úspech, má povinnosť nahradiť trovy konania, ak to bolo v tomto zmysle navrhnuté.
91. Navyše článok 184 ods. 2 tohto rokovacieho poriadku stanovuje, že ak odvolanie nie je dôvodné, Súdny dvor rozhodne o trovách konania.
92. Napokon článok 140 ods. 3 Rokovacieho poriadku Súdneho dvora, ktorý je uplatniteľný aj na konanie o odvolaní podľa článku 184 ods. 1 tohto rokovacieho poriadku, najmä stanovuje, že Súdny dvor môže rozhodnúť, že vlastné trovy konania znášajú aj vedľajší účastníci konania iní než členské štáty alebo inštitúcia.
93. V predmetnom prípade vo veci C‑84/17 P, keďže Mondelez navrhla uložiť spoločnosti Nestlé povinnosť nahradiť trovy konania a keďže Nestlé nemala úspech vo svojich dôvodoch, je opodstatnené uložiť jej povinnosť nahradiť trovy konania, ktoré vynaložila Mondelez. Je opodstatnené rozhodnúť, že EUIPO a asociácia znášajú svoje vlastné trovy konania.
94. Vo veci C‑85/17 P, keďže Nestlé a EUIPO navrhli uložiť spoločnosti Mondelez povinnosť nahradiť trovy konania a Mondelez nemala úspech vo svojich dôvodoch, je opodstatnené uložiť jej povinnosť nahradiť trovy konania, ktoré vynaložili Nestlé a EUIPO.
95. Vo veci C‑95/17 P, keďže Mondelez navrhla uložiť EUIPO povinnosť nahradiť trovy konania a EUIPO nemal úspech vo svojich dôvodoch, je opodstatnené uložiť mu povinnosť nahradiť trovy konania, ktoré vynaložila Mondelez. Nestlé znáša svoje vlastné trovy konania.
IX. Návrh
96. Vo veci C‑84/17 P, Société des produits Nestlé SA/EUIPO a Mondelez UK Holdings & Services Ltd, navrhujem, aby Súdny dvor:
– zamietol odvolanie ako nedôvodné,
– rozhodol, že Société des produits Nestlé znáša svoje vlastné trovy konania a uložil jej povinnosť nahradiť trovy konania vynaložené spoločnosťou Mondelez UK Holdings & Services Ltd a
– rozhodol, že Úrad Európskej únie pre duševné vlastníctvo (EUIPO) a European Association of Trade Mark Owners (Marques) znášajú každý svoje vlastné trovy konania.
97. Vo veci C‑85/17 P, Mondelez UK Holdings & Services Ltd/EUIPO navrhujem, aby Súdny dvor:
– zamietol odvolanie ako zjavne neprípustné a
– rozhodol, že Mondelez UK Holdings & Services Ltd znáša svoje vlastné trovy konania a je povinná nahradiť trovy konania vynaložené spoločnosťou Société des produits Nestlé a EUIPO.
98. Vo veci C‑95/17 P, EUIPO/Mondelez UK Holdings & Services Ltd navrhujem, aby Súdny dvor:
– zamietol odvolanie ako nedôvodné,
– rozhodol, že EUIPO znáša svoje vlastné trovy konania a je povinný nahradiť trovy konania vynaložené spoločnosťou Mondelez UK Holdings & Services Ltd, a
– rozhodol, že Société des produits Nestlé znáša svoje vlastné trovy konania.