UZNESENIE SÚDU PRE VEREJNÚ SLUŽBU
EURÓPSKEJ ÚNIE (tretia komora)
z 25. júna 2014
Vec F‑47/08 DEP
Willy Buschak
proti
Európskej nadácii pre zlepšovanie životných a pracovných podmienok (EUROFOUND)
„Verejná služba – Konanie – Určenie výšky trov konania – Prípustnosť – Právny základ návrhu – Článok 92 rokovacieho poriadku – Výklad návrhu – Omeškanie – Výdavky na preklad“
Predmet: Návrh na určenie výšky nahraditeľných trov konania podľa článku 92 rokovacieho poriadku, ktorý Európska nadácia pre zlepšovanie životných a pracovných podmienok (EUROFOUND alebo ďalej len „nadácia“) podala na Súd pre verejnú službu v nadväznosti na uznesenie vo veci Buschak/EUROFOUND (F‑47/08, EU:F:2010:20)
Rozhodnutie: Celková suma trov konania, ktoré má nahradiť W. Buschak Európskej nadácii pre zlepšovanie životných a pracovných podmienok ako nahraditeľné trovy konania vo veci Buschak/EUROFOUND (EU:F:2010:20), je stanovená na 9 250 eur.
Abstrakt
1. Súdne konanie – Trovy konania – Návrh na určenie – Lehota na podanie – Povinnosť podať návrh na určenie v primeranej lehote
2. Súdne konanie – Trovy konania – Určenie – Nahraditeľné trovy konania – Pojem – Výdavky vzťahujúce sa na konanie pred podaním žaloby – Vylúčenie
[Rokovací poriadok Súdu pre verejnú službu, článok 91 písm. b)]
3. Súdne konanie – Trovy konania – Určenie – Nahraditeľné trovy konania – Posúdenie vzhľadom na celkový počet odpracovaných hodín objektívne nevyhnutných na účely konania
[Rokovací poriadok Súdu pre verejnú službu, článok 91 písm. b)]
4. Súdne konanie – Jazykový režim – Výber jazyka konania
(Rokovací poriadok Všeobecného súdu, článok 35)
1. Návrh na určenie výšky trov konania treba podať v primeranej lehote, po uplynutí ktorej sa účastník konania, ktorý bol zaviazaný na ich náhradu, môže dôvodne domnievať, že oprávnený účastník konania sa vzdal svojho práva. Primeranosť lehoty treba okrem toho posudzovať v závislosti od okolností každej veci, a najmä v závislosti od významu sporu pre dotknutú osobu, zložitosti veci a správania dotknutých účastníkov konania.
(pozri bod 18)
Odkaz:
Súdny dvor: uznesenie Dietz/Komisia, 126/76 DEP, EU:C:1979:158, bod 1, a rozsudok Preskúmanie Arango Jaramillo a i./EIB, C‑334/12 RX‑II, EU:C:2013:134, body 28 a 33
Súd prvého stupňa: uznesenie Air France/Komisia, T‑2/93 DEP, EU:T:1995:45, bod 10 a nasl.
2. Odmeny, ktoré sa majú zaplatiť za služby, ktoré advokát zamestnanca poskytol v štádiu konania pred podaním žaloby, nie sú nahraditeľnými trovami konania.
Za nahraditeľné trovy konania sa nepovažujú ani odmeny, ktoré má zaplatiť administratíva svojmu advokátovi za jeho služby pred podaním žaloby. Rovnako ako odmeny, ktoré má zamestnanec zaplatiť svojmu advokátovi za jeho úkony v štádiu pred podaním žaloby, totiž ani tieto odmeny nemožno považovať za výdavky vynaložené na účely konania na Súde pre verejnú službu, ktoré sú jedinými výdavkami, ktoré sa majú nahradiť podľa článku 91 písm. b) rokovacieho poriadku tohto súdu. Je totiž dôležité, aby každý účastník konania mohol obhajovať svoje záujmy za podmienok, ktoré ho počas celého konania neprivádzajú do situácie zreteľnej nevýhody vo vzťahu k druhému účastníkovi konania. To by však bol prípad, ak by zamestnanec musel v prípade zamietnutia svoje žaloby očakávať, že bude zaviazaný na náhradu odmien advokáta, ktorého služby administratíva využila v štádiu pred podaním žaloby, zatiaľ čo v prípade úspechu svojej žaloby by nemohol požadovať náhradu odmien, ktoré sám zaplatil za služby vynaložené v tom istom štádiu. Navyše perspektíva prípadnej povinnosti nahradiť vysoké náklady vzťahujúce sa na služby poskytnuté pred podaním žaloby môže zabrániť prístupu k súdu a zásadne tak ovplyvniť právo na účinnú súdnu ochranu.
(pozri body 33 a 34)
Odkaz:
Súd prvého stupňa: uznesenie Altmann a i./Komisia, T‑177/94 DEP, T‑377/94 DEP a T‑99/95 DEP, EU:T:1998:139, bod 18, a rozsudok Nardone/Komisia, T‑57/99, EU:T:2008:555, bod 139
3. Súd nie je viazaný vyúčtovaním predloženým účastníkom konania, ktorý chce požadovať náhradu trov konania, ale je povinný zohľadniť iba celkový počet odpracovaných hodín, ktoré sa môžu javiť ako objektívne nevyhnutné na účely konania. Napriek tomu zmienka o „prevzatí pokynov a vypracovaní návrhov“ nachádzajúca sa niekoľkokrát v podrobnom rozpise služieb poradcu za obdobie po podaní žaloby, je iba všeobecnou formuláciou, ktorá kladie Súd pre verejnú službu do situácie, v ktorej musí nutne striktne posúdiť objektívne nevyhnutnú povahu uvedených služieb. To isté platí pre údaje nachádzajúce sa v návrhu na určenie výšky trov konania, podľa ktorých poradca musel „vypracovať potrebné pripomienky“ a „poskytnúť všetky všeobecné rady“.
Keď poradca účastníka konania navyše už poskytoval tomuto účastníkovi konania pomoc počas konaní alebo krokov, ktoré prechádzali súvisiacemu sporu, je potrebné zohľadniť, že tento poradca pozná relevantné okolnosti sporu, čo mu mohlo uľahčiť prácu a skrátiť čas prípravy potrebný na sporové konanie.
(pozri body 38, 40 a 42)
Odkaz:
Všeobecný súd Európskej únie: uznesenia Le Levant 015 a i./Komisia, T‑34/02 DEP, EU:T:2010:559, bod 43, a Marcuccio/Komisia, T‑126/11 P, EU:T:2014:171, bod 38
Súd pre verejnú službu: uznesenia Schönberger/Parlament, F‑7/08 DEP, EU:F:2010:32, bod 29, a Missir Mamachi di Lusignano/Komisia, F‑50/09 DEP, EU:F:2012:147, bod 21
4. Podľa článku 257 šiesteho odseku ZFEÚ, článku 64 Štatútu Súdneho dvora a článku 7 ods. 2 prílohy I tohto štatútu sa na Súd pre verejnú službu uplatňujú ustanovenia Rokovacieho poriadku Všeobecného súdu Európskej únie o používaní jazykov. Z článku 35 ods. 1 až 3 tohto rokovacieho poriadku vyplýva, že žalobca má právo vybrať si jazyk konania. Cieľom týchto ustanovení je okrem iného chrániť postavenie účastníka konania, ktorý chce napadnúť zákonnosť administratívneho aktu prijatého inštitúciami Únie bez ohľadu na to, aký jazyk použila na tento účel dotknutá inštitúcia.
Navyše článok 20 ods. 2 písm. d) ZFEÚ a článok 41 ods. 4 Charty základných práv Európskej únie priznávajú každému právo obrátiť sa na inštitúcie, úrady a agentúry Únie v ktoromkoľvek jazyku Zmlúv a dostať odpoveď v tom istom jazyku. Hoci teda tieto ustanovenia neupravujú používanie jazykov v uvedených inštitúciách, úradoch a agentúrach a ich uplatňovanie v pracovnoprávnych vzťahoch v rámci európskej verejnej služby nie je evidentné, treba poznamenať, že osoba, ktorá v čase podania žaloby vo veci samej už nie je zamestnancom inštitúcie, prostredníctvom tejto žaloby predkladá spor, ktorý má s touto inštitúciou. Táto osoba si tak mohla vybrať jazyk konania na Súde pre verejnú službu bez ohľadu na pracovný jazyk alebo jazyky svojej bývalej inštitúcie a bolo povinnosťou tejto inštitúcie, aby sa prispôsobila tomuto výberu bez toho, aby mohla požadovať, aby táto osoba v konečnom dôsledku znášala náklady tohto výberu.
(pozri body 44, 46 a 48)
Odkaz:
Súd prvého stupňa: uznesenie BP Chemicals/Komisia, T‑11/95, EU:T:1996:91, bod 9
Súd pre verejnú službu: uznesenie BI/Cedefop, F‑31/11, EU:F:2012:28, bod 18