ROZSUDOK SÚDNEHO DVORA (tretia komora)
z 12. júla 2012 (*)
„Súdna spolupráca v občianskych veciach – Súdna právomoc, uznávanie a výkon rozhodnutí – Nariadenie (ES) č. 44/2001 – Žaloba pre porušenie európskeho patentu – Osobitná a výlučná právomoc – Článok 6 bod 1 – Pluralita žalovaných – Článok 22 bod 4 – Napadnutie platnosti patentu – Článok 31 – Predbežné opatrenia alebo ochranné opatrenia“
Vo veci C‑616/10,
ktorej predmetom je návrh na začatie prejudiciálneho konania podľa článku 267 ZFEÚ, podaný rozhodnutím Rechtbank ’s‑Gravenhage (Holandsko) z 22. decembra 2010 a doručený Súdnemu dvoru 29. decembra 2010, ktorý súvisí s konaním:
Solvay SA
proti
Honeywell Fluorine Products Europe BV,
Honeywell Belgium NV,
Honeywell Europe NV,
SÚDNY DVOR (tretia komora),
v zložení: predseda tretej komory K. Lenaerts, sudcovia J. Malenovský, (spravodajca), R. Silva de Lapuerta, E. Juhász a D. Šváby,
generálny advokát: P. Cruz Villalón,
tajomník: K. Sztranc‑Sławiczek, referentka,
so zreteľom na písomnú časť konania a po pojednávaní z 30. novembra 2011,
so zreteľom na pripomienky, ktoré predložili:
– Solvay SA, v zastúpení: W. A. Hoyng a F. W. E. Eijsvogels, advocaten,
– Honeywell Fluorine Products Europe BV, Honeywell Belgium NV a Honeywell Europe NV, v zastúpení: R. Ebbink a R. Hermans, advocaten,
– nemecká vláda, v zastúpení: T. Henze a J. Kemper, splnomocnení zástupcovia,
– grécka vláda, v zastúpení: S. Chala, splnomocnená zástupkyňa,
– španielska vláda, v zastúpení: S. Centeno Huerta, splnomocnená zástupkyňa,
– Európska komisia, v zastúpení: A.‑M. Rouchaud‑Joët a R. Troosters, splnomocnení zástupcovia,
po vypočutí návrhov generálneho advokáta na pojednávaní 29. marca 2012,
vyhlásil tento
Rozsudok
1 Návrh na začatie prejudiciálneho konania sa týka výkladu článku 6 bodu 1, článku 22 bodu 4 a článku 31 nariadenia Rady (ES) č. 44/2001 z 22. decembra 2000 o právomoci a o uznávaní a výkone rozsudkov v občianskych a obchodných veciach (Ú. v. ES L 12, 2001, s. 1; Mim. vyd. 19/004, s. 42).
2 Tento návrh bol podaný v rámci sporu medzi spoločnosťou Solvay SA usadenou v Belgicku (ďalej len „Solvay“) na jednej strane a Honeywell Fluorine Products Europe BV so sídlom v Holandsku, spolu s Honeywell Belgium NV a Honeywell Europe NV, všetky usadené v Belgicku (ďalej spoločne len „spoločnosti Honeywell“), na druhej strane, ktorý sa týka údajného porušenia rôznych častí európskeho patentu.
Právny rámec
Mníchovský dohovor
3 Dohovor o udeľovaní európskych patentov podpísaný v Mníchove 5. októbra 1973 (ďalej len „Mníchovský dohovor“) vytvára, ako to uvádza vo svojom článku 1, „právo na udeľovanie patentov na vynálezy spoločné pre všetky zmluvné štáty“.
4 Okrem spoločných pravidiel udeľovania sa európsky patent riadi vnútroštátnou právnou úpravou každého zo zmluvných štátov, pre ktorý bol udelený. V tejto súvislosti článok 2 ods. 2 Mníchovského dohovoru stanovuje:
„Európsky patent má v každom zmluvnom štáte, pre ktorý bol udelený, rovnaký účinok a podlieha rovnakým predpisom ako v tomto štáte udelený národný patent…“.
5 Pokiaľ ide o práva majiteľa európskeho patentu, článok 64 ods. 1 a 3 tohto dohovoru stanovuje:
„1. … európsky patent poskytuje svojmu majiteľovi odo dňa zverejnenia o jeho udelení v každom zmluvnom štáte, pre ktorý bol udelený, rovnaké práva, aké by mu poskytoval národný patent udelený v tomto štáte.
…
3. Porušenie európskeho patentu sa prerokúva podľa vnútroštátneho práva.“
Právo Únie
6 Odôvodnenia 11, 12, 15 a 19 nariadenia č. 44/2001 stanovujú:
„(11) Normy súdnej právomoci musia byť vysoko predvídateľné a vychádzať zo zásady, že právomoc sa všeobecne zakladá podľa bydliska žalovaného a právomoc založená na tomto kritériu musí byť vždy k dispozícii, okrem určitých presne vymedzených situácií, keď predmet konania alebo zmluvná voľnosť účastníkov odôvodňuje iné kritérium väzby [odôvodňuje použitie iných hraničných ukazovateľov – neoficiálny preklad]…
(12) Okrem bydliska žalovaného musia byť k dispozícii aj alternatívne kritériá právomoci založené na úzkej väzbe medzi súdom a žalobou alebo na účely uľahčenia efektívneho výkonu súdnictva.
…
(15) V záujme harmonického výkonu súdnictva je potrebné minimalizovať možnosť súbežných konaní a zaručiť, že sa v dvoch členských štátoch nevydajú nezlučiteľné rozsudky…
…
(19) Treba zaručiť kontinuitu medzi [dohovorom z 27. septembra 1968 o právomoci a výkone rozsudkov v občianskych a obchodných veciach (Ú. v. ES L 299, 1972, s. 32, ďalej len ‚Bruselský dohovor‘)] a týmto nariadením a musia sa určiť prechodné ustanovenia na tento účel. Rovnaká potreba kontinuity sa týka aj výkladu Bruselského dohovoru Súdnym dvorom Európskych spoločenstiev a Protokol z roku 1971 [o výklade Súdnym dvorom, v zmenenom a doplnenom znení (Ú. v. ES C 27, 1998, s. 28)] by sa mal naďalej uplatniť na konania začaté pred nadobudnutím účinnosti tohto nariadenia.“
7 Článok 2 tohto nariadenia stanovuje:
„1. Ak nie je v tomto nariadení uvedené inak, osoby s bydliskom na území členského štátu sa bez ohľadu na ich štátne občianstvo žalujú na súdoch tohto členského štátu.
2. Na osoby, ktoré nie sú štátnymi občanmi členského štátu, na území ktorého majú bydlisko, sa vzťahujú normy právomoci použiteľné na štátnych občanov tohto štátu.“
8 Článok 6 bod 1 nariadenia č. 44/2001, ktorý sa nachádza v jeho oddiele 2 kapitoly II nazvanom „Osobitná právomoc“, stanovuje:
„Osobu s bydliskom na území členského štátu možno tiež žalovať:
1. ak ide o jedného z viacerých žalovaných na súde podľa bydliska ktoréhokoľvek zo žalovaných za predpokladu, že nároky sú navzájom tak súvisiace, že je vhodnejšie o nich konať a rozhodnúť spoločne, a tak predísť možnosti nezlučiteľných rozsudkov vydaných v samostatných konaniach“.
9 Podľa článku 22 bodu 4 tohto nariadenia:
„Výlučnú právomoc majú tieto súdy bez ohľadu na bydlisko:
…
4. v konaniach týkajúcich sa registrácie alebo platnosti patentov, ochranných známok, priemyselných vzorov alebo iných práv, ktoré sa musia registrovať alebo [pri] ktorých sa musí žiadať o ochranu, súd členského štátu, v ktorom sa žiadosť o registráciu alebo ochranu podala, v ktorom sa registrácia alebo ochrana poskytli alebo podľa právneho nástroja spoločenstva alebo medzinárodného dohovoru sa za poskytnuté považujú.
Bez vplyvu na právomoc Európskeho patentového úradu podľa [Mníchovského dohovoru], súdy každého členského štátu majú výlučnú právomoc, bez ohľadu na bydlisko, v konaniach týkajúcich sa registrácie alebo platnosti akéhokoľvek Európskeho patentu udeleného tomuto štátu [pre tento štát – neoficiálny preklad]“.
10 Článok 25 uvedeného nariadenia stanovuje:
„Ak má súd členského štátu konať o nároku, ktorého podstatou je vec patriaca do výlučnej právomoci súdov iného členského štátu podľa článku 22, aj bez návrhu tento súd vyhlási, že nemá právomoc.“
11 Článok 31 tohto istého nariadenia stanovuje:
„Súdom členských štátov možno podať návrh na vydanie predbežných opatrení vrátane ochranných opatrení, ktoré sú dostupné podľa právneho poriadku daného štátu, aj keby podľa tohto nariadenia mali právomoc rozhodovať [v hlavnom konaní] súdy iného členského štátu.“
Spor vo veci samej a prejudiciálne otázky
12 Spoločnosť Solvay, ktorá je majiteľkou európskeho patentu EP 0 858 440, podala 6. marca 2009 na Rechtbank ’s‑Gravenhage žalobu pre porušenie národných častí tohto patentu platného v Dánsku, Írsku, Grécku, Luxembursku, Rakúsku, Portugalsku, Fínsku, Švédsku, Lichtenštajnsku a Švajčiarsku proti spoločnostiam Honeywell, pretože uvádzali na trh výrobok HFC‑245 fa vyrábaný spoločnosťou Honeywell International Inc., ktorý je rovnaký ako výrobok, na ktorý sa vzťahuje uvedený patent.
13 Solvay konkrétne spoločnostiam Honeywell Fluorine Products Europe BV a Honeywell Europe NV vytýka, že vyhradené aktivity vykonávali v celej Európe, a spoločnosti Honeywell Belgium NV vytýka, že vyhradené aktivity vykonávala v severnej a strednej Európe.
14 V rámci žaloby pre porušenie patentu Solvay 9. decembra 2009 tiež podala incidenčný návrh voči spoločnostiam Honeywell, ktorým sa domáhala nariadenia predbežného opatrenia zakazujúceho do rozhodnutia v hlavnom konaní cezhraničné porušovanie patentu.
15 Spoločnosti Honeywell v rámci incidenčného konania tvrdili, že národné časti predmetného patentu sú neplatné, ale nepodali, ba ani neoznámili úmysel podať žaloby o zrušenie národných častí tohto patentu, a ani nenamietali voči právomoci konajúceho holandského súdu rozhodnúť o hlavnej žalobe či incidenčnom návrhu.
16 Za týchto podmienok Rechtbank ’s‑Gravenhage rozhodol prerušiť konanie a položiť Súdnemu dvoru tieto prejudiciálne otázky:
„Pokiaľ ide o článok 6 bod 1 nariadenia [č. 44/2001]:
1. Existuje možnosť ‚nezlučiteľných rozhodnutí‘ vydaných v samostatných konaniach v zmysle článku 6 bodu 1 nariadenia č. 44/2001 v prípade, keď sa dvom alebo viacerým spoločnostiam z rôznych členských štátoch v rámci spoločného konania na súde niektorého z týchto členských štátov, a to každej spoločnosti samostatne, vytýka, že vykonávaním vyhradených aktivít s tým istým výrobkom porušili rovnakú národnú časť európskeho patentu, ktorá platí aj v inom členskom štáte?
Pokiaľ ide o článok 22 bod 4 nariadenia č. 44/2001:
2. Uplatní sa článok 22 bod 4 nariadenia [č. 44/2001] v konaní o vydaní predbežného opatrenia, ktoré je založené na zahraničnom patente (akým je napríklad ‚predbežný‘ zákaz cezhraničného porušovania patentu), vtedy, keď žalovaná strana na svoju obhajobu namieta neplatnosť uplatneného patentu vzhľadom na to, že súd v takomto prípade nevydáva konečné rozhodnutie o platnosti uplatneného patentu, ale vyhodnocuje, ako by súd s právomocou na základe článku 22 bodu 4 [daného] nariadenia v tomto ohľade rozhodol, ako aj na to, že navrhované predbežné opatrenie v podobe zákazu porušovania patentu sa zamietne, ak podľa názoru súdu existuje reálna, nezanedbateľná možnosť, že príslušný súd uplatnený patent zruší?
3. Je uplatnenie článku 22 bodu 4 nariadenia č. 44/2001 v konaní v zmysle predchádzajúcej otázky podmienené formálnymi požiadavkami na námietku neplatnosti v tom zmysle, že článok 22 bod 4 [tohto] nariadenia sa uplatní len vtedy, ak na súde príslušnom podľa článku 22 bodu 4 nariadenia č. 44/2001 už bola alebo v lehote – ktorú má určiť súd – bude podaná žaloba o neplatnosť, alebo aspoň ak majiteľ patentu v tejto súvislosti už bol alebo bude predvolaný, alebo len stačí podať námietku neplatnosti, a ak áno, aké obsahové náležitosti musí táto námietka spĺňať, aby bola dostatočne odôvodnená a/alebo aby sa uplatnenie tejto námietky nepovažovalo za protiprávne?
4. V prípade kladnej odpovede na [druhú] otázku, zostane právomoc súdu v konaní o porušenie patentu zachovaná aj po podaní námietky neplatnosti v zmysle prvej otázky s dôsledkom, že (ak si to želá žalujúca strana) konanie o porušení patentu musí byť prerušené dovtedy, kým súd príslušný podľa článku 22 bodu 4 nariadenia č. 44/2001 rozhodne o platnosti použitej národnej časti patentu, alebo musí byť žaloba zamietnutá z dôvodu, že nesmie rozhodovať o námietke relevantnej pre rozhodnutie vo veci, alebo súd po podaní námietky neplatnosti stratí aj svoju právomoc vo veci žaloby o porušenie patentu?
5. V prípade kladnej odpovede na [druhú] otázku…, môže vnútroštátny súd z článku 31 nariadenia č. 44/2001 odvodiť svoju právomoc rozhodnúť o návrhu na nariadenie predbežného opatrenia, ktoré vychádza zo zahraničného patentu (akým je zákaz cezhraničného porušovania patentu) a proti ktorému bola podaná námietka neplatnosti patentu, prípadne (ak by sa rozhodlo, že uplatnenie článku 22 bodu 4 [daného] nariadenia neovplyvní právomoc Rechtbank [’s‑Gravenhage] rozhodnúť o žalobe o porušenie patentu) svoju právomoc rozhodnúť o námietke neplatnosti uplatneného zahraničného patentu?
6. V prípade kladnej odpovede na [piatu] otázku, aké skutočnosti alebo okolnosti sú potrebné na to, aby bolo možné v zmysle bodu 40 rozsudku [zo 17. novembra 1998], Van Uden [(C‑391/95, Zb. s. I‑7091),] dospieť k záveru o existencii skutočnej súvislosti medzi predmetom navrhovaných opatrení a miestnou príslušnosťou štátu, na ktorého súde sa nariadenie opatrenia navrhuje?“
O prejudiciálnych otázkach
O prvej otázke
17 Vnútroštátny súd sa svojou prvou otázkou v podstate pýta, či sa má článok 6 bod 1 nariadenia č. 44/2001 vykladať v tom zmysle, že by sa mohlo dospieť k nezlučiteľným rozhodnutiam vydaným v samostatných konaniach v zmysle tohto ustanovenia v prípade, keď sa dvom alebo viacerým spoločnostiam usadeným v rôznych členských štátoch v rámci spoločného konania na súde niektorého z týchto členských štátov, a to každej spoločnosti samostatne, vytýka, že vykonávaním vyhradených aktivít s tým istým výrobkom porušili rovnakú národnú časť európskeho patentu, ktorá platí aj v inom členskom štáte.
18 Na úvod treba pripomenúť, že článok 6 bod 1 nariadenia č. 44/2001 stanovuje, že s cieľom predísť možnosti nezlučiteľných rozhodnutí vydaných v samostatných konaniach možno osobu s bydliskom na území členského štátu, ak ide o jedného z viacerých žalovaných, žalovať aj na súde podľa bydliska ktoréhokoľvek zo žalovaných za predpokladu, že nároky sú navzájom tak súvisiace, že je vhodnejšie o nich konať a rozhodnúť spoločne.
19 Pravidlo učenia právomoci uvedené v článku 6 bode 1 nariadenia č. 44/2001, pokiaľ ide o jeho cieľ, reaguje v súlade s odôvodnením 12 a 15 tohto nariadenia na snahu uľahčiť riadny výkon spravodlivosti, minimalizovať možnosť súbežných konaní a tak predísť možnosti nezlučiteľných rozhodnutí vydaných v samostatných konaniach (pozri rozsudok z 1. decembra 2011, Painer, C‑145/10, Zb. s. I‑12533, bod 77).
20 Navyše uvedené pravidlo osobitnej právomoci treba na jednej strane vykladať s ohľadom na odôvodnenie 11 nariadenia č. 44/2001, podľa ktorého pravidlá súdnej právomoci musia byť vysoko predvídateľné a musia vychádzať zo zásady, že právomoc sa všeobecne zakladá podľa bydliska žalovaného a že právomoc založená na tomto kritériu musí byť vždy k dispozícii okrem určitých presne vymedzených situácií, keď predmet konania alebo zmluvná voľnosť účastníkov odôvodňuje použitie iných hraničných ukazovateľov (pozri rozsudok z 11. októbra 2007, Freeport, C‑98/06, Zb. s. I‑8319, bod 36).
21 Na druhej strane, keďže sa toto pravidlo osobitnej právomoci odchyľuje od všeobecnej zásady, že právomoc má súd v mieste bydliska žalovaného, ktorá je zakotvená v článku 2 nariadenia č. 44/2001, treba ho vykladať doslovne, pretože nemožno pripustiť výklad idúci nad rámec prípadov výslovne uvedených v uvedenom nariadení (pozri rozsudok Painer, už citovaný, bod 74 a citovanú judikatúru).
22 Toto isté pravidlo navyše nemožno vykladať tak, aby sa uplatnilo takým spôsobom, že umožní žalobcovi podať žalobu smerujúcu proti viacerým žalovaným len na ten účel, aby bol niektorý z nich vyňatý z právomoci súdu štátu, v ktorom má bydlisko (pozri v tomto zmysle rozsudky z 27. septembra 1988, Kalfelis, 189/87, Zb. s. 5565, body 8 a 9; z 27. októbra 1998, Réunion européenne a i., C‑51/97, Zb. s. I‑6511, bod 47, ako aj Painer, už citovaný, bod 78).
23 Okrem toho Súdny dvor už rozhodol, že je úlohou vnútroštátneho súdu, aby s ohľadom na všetky okolnosti v spise posúdil existenciu vzťahu spojitosti medzi jednotlivými žalobami, ktoré mu boli predložené, a teda rizika, že v oddelených konaniach budú vydané nezlučiteľné rozhodnutia (pozri rozsudky Freeport, už citovaný, bod 41, a Painer, už citovaný, bod 83).
24 V tejto súvislosti však už Súdny dvor spresnil, že na to, aby sa rozhodnutia mohli považovať za navzájom nezlučiteľné v zmysle článku 6 bodu 1 nariadenia č. 44/2001, nestačí len rozdielny výsledok sporu, ale navyše treba, aby bol tento rozdiel zasadený do rámca rovnakej skutkovej a právnej situácie (pozri rozsudky z 13. júla 2006, Roche Nederland a i., C‑539/03, Zb. s. I‑6535, bod 26; Freeport, už citovaný, bod 40, ako aj Painer, už citovaný, bod 79).
25 Pokiaľ ide o posúdenie existencie rovnakej situácie, Súdny dvor už rozhodol, že nemožno dospieť k záveru o existencii rovnakej skutkovej situácie, keďže žalovaní sú rôzni a im vytýkané porušenia, ku ktorým došlo v rôznych zmluvných štátoch, nie sú rovnaké. Usúdil aj, že nemožno dospieť k záveru o existencii rovnakej právnej situácie, keď sú na viaceré súdy rôznych zmluvných štátov podané žaloby pre porušenie európskeho patentu udeleného pre každý z týchto štátov a ak sú tieto žaloby podané proti žalovaným s bydliskom v týchto štátoch z dôvodu skutkov, ku ktorým údajne došlo na ich území (pozri rozsudok Roche Nederland a i., už citovaný, body 27 a 31).
26 Európsky patent sa totiž riadi, ako to jasne vyplýva z článku 2 ods. 2 a z článku 64 ods. 1 Mníchovského dohovoru vnútroštátnou právnou úpravou každého zo zmluvných štátov, pre ktorý bol udelený. Preto sa akákoľvek žaloba pre porušenie európskeho patentu musí, ako vyplýva z článku 64 ods. 3 tohto dohovoru, preskúmať podľa vnútroštátnej právnej úpravy účinnej v tejto oblasti v každom zo štátov, pre ktorý bol patent udelený (rozsudok Roche Nederland a i., už citovaný, body 29 a 30).
27 Z osobitostí takej veci, ako je vo veci samej, vyplýva, že prípadné rozdiely vo výsledku sporu môžu spadať do rámca rovnakej skutkovej a právnej situácie, takže nie je vylúčené, že ak by sa o týchto žalobách rozhodovalo v samostatných konaniach, mohli by viesť k nezlučiteľným rozhodnutiam.
28 Ako totiž zdôraznil generálny advokát v bode 25 svojich návrhov, ak by článok 6 bod 1 nariadenia č. 44/2001 nebol uplatniteľný, dva súdy by museli samostatne preskúmať namietané porušenia z hľadiska rôznych vnútroštátnych právnych predpisov upravujúcich jednotlivé národné časti európskeho patentu, ktorých porušenie sa namieta. Museli by napríklad podľa toho istého fínskeho práva posúdiť, či spoločnosti Honeywell porušili fínsku časť európskeho patentu tým, že uvádzali na trh rovnaký výrobok porušujúci práva na fínskom území.
29 Na účely posúdenia v situácii, o akú ide vo veci samej, existencie vzťahu spojitosti medzi jednotlivými žalobami, ktoré boli vnútroštátnemu súdu predložené, a teda rizika, že ak by sa o týchto žalobách rozhodovalo v samostatných konaniach, mohli by viesť k nezlučiteľným rozhodnutiam, prináleží tomuto súdu najmä zohľadniť okolnosť zloženú z dvoch častí, a to jednak, že žalované vo veci samej sú jednotlivo obviňované z tých istých porušení patentu s ohľadom na rovnaké výrobky, a jednak, že k týmto porušeniam došlo v rovnakých členských štátoch, takže porušujú rovnaké národné časti dotknutého európskeho patentu.
30 Vzhľadom na vyššie uvedené treba na prvú otázku odpovedať, že článok 6 bod 1 nariadenia č. 44/2001 sa má vykladať v tom zmysle, že by sa mohlo dospieť k nezlučiteľným rozhodnutiam vydaným v samostatných konaniach v zmysle tohto ustanovenia v prípade, keď sa dvom alebo viacerým spoločnostiam usadeným v rôznych členských štátoch v rámci spoločného konania na súde niektorého z týchto členských štátov, a to každej spoločnosti samostatne, vytýka, že vykonávaním vyhradených aktivít s tým istým výrobkom porušili rovnakú národnú časť európskeho patentu, ktorá platí aj v inom členskom štáte. Preskúmanie existencie tohto rizika s ohľadom na všetky relevantné okolnosti v spise prináleží vnútroštátnemu súdu.
O druhej otázke
31 Vnútroštátny súd sa svojou druhou otázkou pýta, či sa v konaní o vydaní predbežného opatrenia, ktoré je založené na zahraničnom patente, akým je napríklad predbežný zákaz cezhraničného porušovania patentu, vtedy, keď žalované vo veci samej na svoju obhajobu namietajú neplatnosť uplatneného patentu, uplatní článok 22 bod 4 nariadenia č. 44/2001 vzhľadom na to, že súd v takomto prípade nevydáva konečné rozhodnutie o platnosti uplatneného patentu, ale vyhodnocuje, ako by súd s právomocou na základe článku 22 bodu 4 daného nariadenia v tomto ohľade rozhodol, ako aj na to, že navrhované predbežné opatrenie v podobe zákazu porušovania patentu sa zamietne, ak podľa názoru súdu existuje reálna, nezanedbateľná možnosť, že príslušný súd uplatnený patent zruší.
32 Zo samotného znenia prejudiciálnej otázky a rozhodnutia vnútroštátneho súdu pritom vyplýva, že ústredná otázka v spore vo veci samej sa týka konania o vydaní predbežného opatrenia, ktoré sa riadi pravidlom určenia právomoci stanoveným v článku 31 nariadenia č. 44/2001.
33 Položenú otázku však treba chápať tak, že sa snaží v podstate zistiť, či sa má článok 22 bod 4 nariadenia č. 44/2001 vykladať v tom zmysle, že za takých okolností, ako sú okolnosti konania vo veci samej, bráni uplatneniu článku 31 tohto nariadenia.
34 V tejto súvislosti treba konštatovať, že z článku 31 nariadenia č. 44/2001 vyplýva, že súd členského štátu je oprávnený rozhodnúť o návrhu na vydanie predbežných opatrení alebo ochranných opatrení, aj keby podľa tohto nariadenia mali právomoc rozhodovať v hlavnom konaní súdy iného členského štátu.
35 Okrem toho, ako vyplýva z článku 22 bodu 4 nariadenia č. 44/2001, toto nariadenie stanovuje pravidlo zakladajúce výlučnú právomoc, podľa ktorého v konaniach, ktorých predmetom je registrácia alebo platnosť patentov, majú výlučnú právomoc súdy členského štátu, v ktorom sa žiadosť o registráciu alebo ochranu podala, v ktorom sa registrácia alebo ochrana poskytli alebo sa podľa právnych noriem Únie či medzinárodného dohovoru za poskytnuté považujú.
36 Pokiaľ ide v prvom rade o znenie článku 22 bodu 4 a článku 31 nariadenia č. 44/2001, treba uviesť, že cieľom týchto ustanovení je upravovať odlišné situácie, pričom každé ustanovenie má inú oblasť pôsobnosti. Kým článok 22 bod 4 sa týka určenia právomoci na rozhodovanie vo veci samej v sporoch týkajúcich sa presne vymedzenej oblasti, článok 31 sa uplatní nezávisle od akejkoľvek právomoci na rozhodovanie v hlavnom konaní.
37 Tieto dve ustanovenia na seba vzájomne ani neodkazujú.
38 Okrem toho, pokiaľ ide o štruktúru nariadenia č. 44/2001, treba zdôrazniť, že uvedené ustanovenia sú obsiahnuté v kapitole II nariadenia č. 44/2001 nazvanej „Právomoc“ a predstavujú „osobitné ustanovenia“ v porovnaní so „všeobecnými ustanoveniami“ uvedeným v oddiele 1 tejto kapitoly.
39 Naopak, nič nenasvedčuje tomu, že by sa jedno z týchto ustanovení dalo považovať za všeobecné alebo osobitné v porovnaní s druhým dotknutým ustanovením. Sú totiž zaradené do dvoch rôznych oddielov tej istej kapitoly II, a to oddielov 6 a 10.
40 Z uvedeného vyplýva, že článok 31 nariadenia č. 44/2001 má samostatný význam, ktorý je nezávislý od článku 22 bodu 4 tohto nariadenia. Ako sa totiž konštatovalo v bode 34 tohto rozsudku, daný článok 31 sa uplatní, ak je inému súdu, než je súd príslušný rozhodnúť v hlavnom konaní, podaný návrh na vydanie predbežných opatrení alebo ochranných opatrení, takže uvedený článok 22 bod 4, ktorý sa týka právomoci na rozhodovanie v hlavnom konaní, nemožno v zásade vykladať v tom zmysle, že by predstavoval výnimku z uvedeného článku 31, a že by teda mohol vylúčiť uplatnenie článku 31.
41 Treba však preskúmať, či výklad, ktorý Súdny dvor podal v súvislosti s článkom 16 bodu 4 Bruselského dohovoru, nevedie k inému záveru.
42 Treba totiž pripomenúť, že keďže nariadenie č. 44/2001 v súčasnosti nahradilo Bruselský dohovor vo vzťahoch medzi členskými štátmi, výklad ustanovení tohto dohovoru podaný Súdnym dvorom platí aj pre ustanovenia uvedeného nariadenia, pokiaľ možno jeho ustanovenia a ustanovenia Bruselského dohovoru považovať za rovnocenné (pozri najmä rozsudky zo 16. júla 2009, Zuid‑Chemie, C‑189/08, Zb. s. I‑6917, bod 18; z 10. septembra 2009, German Graphics Graphische Maschinen, C‑292/08, Zb. s. I‑8421, bod 27, a z 18. októbra 2011, Realchemie Nederland, C‑406/09, Zb. s. I‑9773, bod 38).
43 Článok 22 bod 4 nariadenia č. 44/2001, ktorý je relevantný pri preskúmaní tejto otázky, má totiž rovnaký systém ako článok 16 bod 4 Bruselského dohovoru a navyše sú tieto ustanovenia formulované takmer v rovnakom znení. Vzhľadom na takú rovnocennosť je podľa odôvodnenia 19 tohto nariadenia potrebné zabezpečiť kontinuitu v ich výklade (pozri analogicky rozsudky z 23. apríla 2009, Draka NK Cables a i., C‑167/08, Zb. s. I‑3477, bod 20; zo 14. mája 2009, Ilsinger, C‑180/06, Zb. s. I‑3961, bod 58, ako aj Zuid‑Chemie, už citovaný, bod 19).
44 V tejto súvislosti treba uviesť, že Súdny dvor podal v bode 24 svojho rozsudku z 13. júla 2006, GAT (C‑4/03, Zb. s. I‑6509), extenzívny výklad článku 16 bodu 4 Bruselského dohovoru, aby tak zabezpečil jeho potrebný účinok. Súdny dvor totiž rozhodol, že pokiaľ ide o postavenie tohto ustanovenia v systéme daného dohovoru a sledovaný cieľ, pravidlá určenia právomoci stanovené v tomto ustanovení majú výlučnú a kogentnú povahu, ktorá špecificky zaväzuje tak subjekty podliehajúce súdnej právomoci, ako aj súdy.
45 Súdny dvor navyše už uviedol, že výlučná právomoc stanovená článkom 16 bodom 4 Bruselského dohovoru sa musí uplatniť bez ohľadu na to, v akom procesnom rámci je otázka platnosti patentu nastolená, či už je to v žalobe, alebo formou námietky, v čase podania návrhu na začatie konania, alebo v neskoršom štádiu konania (pozri rozsudok GAT, už citovaný, bod 25).
46 Okrem toho Súdny dvor už spresnil, že ak by sa v systéme Bruselského dohovoru pripustili rozhodnutia, v ktorých môžu iné súdy než súdy štátu, v ktorom bol udelený patent, v incidenčnom konaní rozhodovať o platnosti patentu, znásobilo by to riziko možnosti nezlučiteľných rozhodnutí, ktorému sa práve snaží dohovor predísť (pozri rozsudok GAT, už citovaný, bod 29).
47 So zreteľom na extenzívny výklad článku 16 bodu 4 Bruselského dohovoru podaný Súdnym dvorom, na riziko možnosti nezlučiteľných rozhodnutí, ktorému sa toto ustanovenie snaží predísť, a rovnocennosť obsahu článku 22 bodu 4 nariadenia č. 44/2001 s obsahom článku 16 bodu 4 Bruselského dohovoru, ktorá sa skonštatovala v bode 43 tohto rozsudku, treba dospieť k záveru, že špecifická záväznosť ustanovenia článku 22 bodu 4 nariadenia č. 44/2001 spomenutá v bode 44 tohto rozsudku môže mať vplyv na použitie pravidla určenia právomoci zakotveného v článku 25 nariadenia č. 44/2001, ktoré výslovne odkazuje na článok 22 tohto nariadenia, ako aj na použitie ďalších pravidiel určenia právomoci, akými sú najmä pravidlá stanovené v článku 31 uvedeného nariadenia.
48 V dôsledku toho si treba položiť otázku, či v takej situácii, ako je situácia vo veci samej, ktorá sa týka žaloby o porušenie patentu, v rámci ktorej sa v incidenčnom konaní namietala neplatnosť európskeho patentu ako dôvod obrany proti prijatiu predbežného opatrenia zakazujúceho cezhraničné porušovanie patentu, má špecifická pôsobnosť článku 22 bodu 4 nariadenia č. 44/2001, ako ho vyložil Súdny dvor, vplyv na uplatnenie článku 31 tohto nariadenia.
49 V tejto súvislosti treba uviesť, že vnútroštátny súd sa domnieva, že súd v incidenčnom konaní nevydáva konečné rozhodnutie o platnosti uplatneného patentu, ale vyhodnocuje, ako by súd s právomocou na základe článku 22 bodu 4 daného nariadenia v tomto ohľade rozhodol, a navrhované predbežné opatrenie zamietne, ak podľa jeho názoru existuje reálna a nezanedbateľná možnosť, že by príslušný súd uplatnený patent zrušil.
50 Za týchto okolností je zrejmé, že riziko možnosti nezlučiteľných rozhodnutí uvedené v bode 47 tohto rozsudku neexistuje, pretože predbežné rozhodnutie prijaté súdom, pred ktorým sa začalo incidenčné konanie, nijako neovplyvní rozhodnutie v hlavnom konaní, ktoré má byť prijaté súdom príslušným podľa článku 22 bodu 4 nariadenia č. 44/2001. Dôvody, ktoré viedli Súdny dvor k extenzívnemu výkladu právomoci stanovenej v článku 22 bode 4 nariadenia č. 44/2001, preto nevyžadujú, aby sa v takom prípade ako vo veci samej neuplatnil článok 31 uvedeného nariadenia.
51 So zreteľom na všetky predchádzajúce úvahy treba na druhú otázku odpovedať tak, že článok 22 bod 4 nariadenia č. 44/2001 sa má vykladať v tom zmysle, že tento článok za okolností, ako sú okolnosti konania vo veci samej, nebráni uplatneniu článku 31 tohto nariadenia.
O tretej až šiestej otázke
52 Vzhľadom na odpoveď na druhú otázku nie je potrebné odpovedať na tretiu až šiestu otázku.
O trovách
53 Vzhľadom na to, že konanie pred Súdnym dvorom má vo vzťahu k účastníkom konania vo veci samej incidenčný charakter a bolo začaté v súvislosti s prekážkou postupu v konaní pred vnútroštátnym súdom, o trovách konania rozhodne tento vnútroštátny súd. Iné trovy konania, ktoré vznikli v súvislosti s predložením pripomienok Súdnemu dvoru a nie sú trovami uvedených účastníkov konania, nemôžu byť nahradené.
Z týchto dôvodov Súdny dvor (tretia komora) rozhodol takto:
1. Článok 6 bod 1 nariadenia Rady (ES) č. 44/2001 z 22. decembra 2000 o právomoci a o uznávaní a výkone rozsudkov v občianskych a obchodných veciach sa má vykladať v tom zmysle, že by sa mohlo dospieť k nezlučiteľným rozsudkom vydaným v samostatných konaniach v zmysle tohto ustanovenia v prípade, keď sa dvom alebo viacerým spoločnostiam usadeným v rôznych členských štátoch v rámci spoločného konania na súde niektorého z týchto členských štátov, a to každej spoločnosti samostatne, vytýka, že vykonávaním vyhradených aktivít s tým istým výrobkom porušili rovnakú národnú časť európskeho patentu, ktorá platí aj v inom členskom štáte. Preskúmanie existencie tohto rizika s ohľadom na všetky relevantné okolnosti v spise prináleží vnútroštátnemu súdu.
2. Článok 22 bod 4 nariadenia č. 44/2001 sa má vykladať v tom zmysle, že tento článok za okolností, ako sú okolnosti konania vo veci samej, nebráni uplatneniu článku 31 tohto nariadenia.
Podpisy