NÁVRHY GENERÁLNEHO ADVOKÁTA
MELCHIOR WATHELET
prednesené 7. júla 2016 (1)
Vec C‑301/15
Marc Soulier,
Sara Doke
proti
Ministre de la Culture et de la Communication,
Premier ministre
[návrh na začatie prejudiciálneho konania, ktorý podala Conseil d’État (Štátna rada, Francúzsko)]
„Návrh na začatie prejudiciálneho konania – Smernica 2001/29/ES – Autorské právo a s ním súvisiace práva – Výlučné právo rozmnožovania – článok 2 – Právo verejného prenosu – článok 3 – Výnimky a obmedzenia – článok 5 – Vnútroštátna právna úprava, ktorou sa organizácii kolektívnej správy zveruje výkon práv na využívanie obchodne nedostupných kníh na obchodné účely – Právo autorov alebo ich právnych nástupcov podať námietky“
I – Úvod
1. Tento návrh na začatie prejudiciálneho konania, ktorý predložila Conseil d’État (Štátna rada, Francúzsko) do kancelárie Súdneho dvora 19. júna 2015, sa týka výkladu článkov 2 a 5 smernice Európskeho parlamentu a Rady 2001/29/ES z 22. mája 2001 o zosúladení niektorých aspektov autorských práv a s nimi súvisiacich práv v informačnej spoločnosti(2).
2. Tento návrh bol predložený v rámci sporu, ktorý iniciovali pán Marc Soulier a pani Sara Dokeová proti ministre de la Culture et de la Communication (minister kultúry a komunikácie, Francúzsko) a Premier ministre (predseda vlády, Francúzsko) a ktorý sa týka zákonnosti décret nº 2013‑182, du 27 février 2013, portant application des articles L.134‑1 à L.134‑9 du code de la propriété intellectuelle et relatif à l’exploitation numérique des livres indisponibles du XXème siècle (dekrét č. 2013‑182 z 27. februára 2013, ktorým sa vykonávajú články L. 134‑1 až L. 134‑9 zákonníka duševného vlastníctva a ktorým sa upravuje digitálne využívanie obchodne nedostupných kníh z 20. storočia)(3) (ďalej len „sporný dekrét“).
II – Právny rámec
A – Právo Únie
3. Článok 2 smernice 2001/29, nazvaný „Právo rozmnožovania“, znie:
„Členské štáty ustanovia výlučné právo udeliť súhlas alebo zakázať priame alebo nepriame, dočasné alebo trvalé rozmnožovanie akýmkoľvek spôsobom a akoukoľvek formou, v celku alebo v časti:
a) pre autorov k ich dielam;
…“
4. Článok 3 tejto smernice, nazvaný „Právo verejného prenosu diel a právo sprístupňovania predmetov ochrany verejnosti“, vo svojich odsekoch 1 a 3 najmä stanovuje:
„1. Členské štáty poskytnú autorom výlučné právo udeliť súhlas alebo zakázať akýkoľvek verejný prenos ich diel, či po drôte alebo bezdrôtovými prostriedkami vrátane sprístupňovania ich diel verejnosti takým spôsobom, aby verejnosť k nim mala prístup z miesta a v čase, ktoré si sama zvolí.
…
3. Práva uvedené v odseku 1 a 2 nezaniknú žiadnym aktom verejného prenosu alebo sprístupnenia verejnosti ako je uvedené v tomto článku.“
5. Článok 4 uvedenej smernice, nazvaný „Právo šírenia“, stanovuje:
„1. Členské štáty poskytnú autorom vo vzťahu k originálu ich diela alebo k jeho rozmnoženinám výlučné právo udeliť súhlas alebo zakázať akúkoľvek formu verejného šírenia predajom alebo iným spôsobom.
2. Distribučné právo sa nevyčerpá v rámci spoločenstva vo vzťahu k originálu alebo ku kópiám diela s výnimkou prípadov, keď prvý predaj alebo prenos vlastníctva k danému objektu v rámci spoločenstva uskutoční držiteľ práv alebo sa uskutoční s jeho súhlasom.“
6. Článok 5 rovnakej smernice, nazvaný „Výnimky a obmedzenia“, vo svojom odseku 2 najmä vyjadruje, že členské štáty môžu zabezpečiť rozličné výnimky alebo obmedzenia práva rozmnožovania ustanoveného v článku 2, a to v prípadoch, ktorých výpočet stanovuje.
7. Tento článok tiež vo svojom odseku 3 stanovuje, že členské štáty môžu zabezpečiť rozličné výnimky alebo obmedzenia práva rozmnožovania a práva prenosu podľa článkov 2 a 3, a to v prípadoch, ktorých výpočet stanovuje.
8. Uvedený článok napokon vo svojom odseku 5 stanovuje:
„Výnimky a obmedzenia ustanovené v odsekoch 1, 2, 3 a 4 sa budú uplatňovať iba v niektorých osobitných prípadoch, pri ktorých nedochádza ku konfliktu s bežným využívaním diela alebo predmetu ochrany a ktoré neodôvodnene nepoškodzujú oprávnené záujmy nositeľa práv.“
B – Francúzske právo
Zákon o obchodne nedostupných knihách
9. Loi n° 2012‑287, du 1er mars 2012, relative à l’exploitation numérique des livres indisponibles du XXème siècle (zákon č. 2012‑287 z 1. marca 2012 o digitálnom využívaní obchodne nedostupných kníh z 20. storočia) (JORF č. 53 z 2. marca 2012, s. 3986, ďalej len „zákon o obchodne nedostupných knihách“), doplnil do hlavy III knihy I prvej časti code de la propriété intellectuelle (zákonník duševného vlastníctva), ktorá sa venuje „využívaniu práv“ súvisiacich s autorským právom, kapitolu IV, ktorá je nazvaná „Osobitné ustanovenia týkajúce sa digitálneho využívania obchodne nedostupných kníh“ a ktorá pozostáva z článkov L. 134‑1 až L. 134‑9 tohto zákonníka. Niektoré z týchto článkov boli neskôr buď zmenené a doplnené, alebo zrušené na základe loi n° 2015‑195, du 20 février 2015, portant diverses dispositions d’adaptation au droit de l’Union européenne dans les domaines de la propriété littéraire et artistique et du patrimoine culturel (zákon č. 2015‑195 z 20. februára 205, ktorým sa zavádzajú rôzne ustanovenia na prispôsobenie právu Európskej únie v oblasti literárneho a umeleckého vlastníctva a kultúrneho dedičstva) (JORF č. 45 z 22. februára 2015, s. 3294).
10. Články L. 134‑1 až L. 134‑9 zákonníka duševného vlastníctva, tak ako vyplývajú z týchto dvoch zákonov, znejú:
„Článok L. 134‑1
Obchodne nedostupnou knihou sa v zmysle tejto kapitoly rozumie kniha vydaná vo Francúzsku pred 1. januárom 2001, ktorú už žiaden vydavateľ nevydáva na obchodné účely a ktorá v súčasnosti nie je predmetom publikácie v tlačenej alebo digitálnej podobe.
Článok L. 134‑2
Zriaďuje sa verejná databáza, ku ktorej je umožnený voľný a bezplatný prístup prostredníctvom on‑line služby verejného prenosu a v ktorej sú zaregistrované obchodne nedostupné knihy. Francúzska národná knižnica dbá na jej realizáciu, jej aktualizáciu a zápis údajov podľa článkov L. 134‑4, L. 134‑5 a L. 134‑6.
…
Článok L. 134‑3
I. Keď je kniha zaradená v databáze uvedenej v článku L. 134‑2 viac ako šesť mesiacov, právo udeliť súhlas na jej rozmnožovanie a jej zobrazovanie v digitálnej podobe vykonáva organizácia pre výber a prerozdeľovanie poplatkov, ktorá je upravená v hlave II knihy III tejto časti a autorizovaná na tento účel ministrom povereným kultúrou.
S výnimkou prípadu uvedeného v treťom odseku článku L. 134‑5 sa súhlas na rozmnožovanie a zobrazovanie knihy v digitálnej podobe udeľuje za odplatu na obmedzené časové obdobie piatich rokov, ktoré môže byť predĺžené na rovnaké obdobie, pričom tento súhlas je nevýhradný.
II. Autorizované organizácie majú procesnú spôsobilosť na obranu práv, ktoré sú im zverené.
III. Autorizácia uvedená v odseku I sa vydáva so zreteľom na:
…
2° paritné zastúpenie autorov a vydavateľov medzi spoločníkmi a v riadiacich orgánoch;
…
5° spravodlivosť pravidiel prerozdeľovania vybratých finančných prostriedkov medzi právnych nástupcov bez ohľadu na to, či sú stranami vydavateľskej zmluvy. Suma finančných prostriedkov vyplatená autorovi alebo autorom knihy nemôže byť nižšia ako suma finančných prostriedkov vyplatená vydavateľovi;
6° spôsoby preukázania, ktoré organizácia navrhuje uplatňovať s cieľom identifikovať a nájsť držiteľov práv na účely rozdelenia vybratých finančných prostriedkov;
…
Článok L. 134‑4
I. Autor obchodne nedostupnej knihy alebo vydavateľ, ktorý má právo rozmnožovania tejto knihy v tlačenej podobe, môže podať námietky proti výkonu práva udeliť súhlas, ktoré je uvedené v prvom pododseku odseku I článku L. 134‑3, zo strany autorizovanej organizácie pre výber a prerozdeľovanie poplatkov. Tieto námietky sa doručujú písomne organizácii uvedenej v prvom odseku článku L. 134‑2 najneskôr šesť mesiacov po zaradení danej knihy do databázy uvedenej v tom istom odseku.
Údaj o podaní týchto námietok sa zaznamená v databáze uvedenej v tom istom článku L. 134‑2.
Po uplynutí lehoty uvedenej v prvom pododseku tohto odseku I môže autor obchodne nedostupnej knihy podať námietky proti výkonu práva rozmnožovania alebo zobrazovania tejto knihy, pokiaľ sa domnieva, že rozmnožovaním alebo zobrazovaním tejto knihy môže dôjsť k poškodeniu jeho cti alebo dobrej povesti. Uplatnenie tohto práva nie je spojené s nárokom na náhradu škody.
II. Vydavateľ, ktorý doručil svoje námietky za podmienok stanovených v prvom pododseku odseku I tohto článku, je povinný danú obchodne nedostupnú knihu využívať po dobu dvoch rokov nasledujúcich po tomto doručení. Tento vydavateľ musí organizácii autorizovanej podľa článku L. 134‑3 akýmkoľvek spôsobom predložiť dôkaz o skutočnom využívaní knihy. V prípade, že knihu počas stanovenej doby nevyužíva, sa údaj o námietkach vymaže z databázy uvedenej v článku L. 134‑2 a právo udeliť súhlas na jej rozmnožovanie a jej zobrazovanie v digitálnej podobe sa vykonáva za podmienok uvedených v druhom pododseku odseku I článku L. 134‑3.
…
Článok L. 134‑5
V prípade, že autor alebo editor nedoručia námietky do uplynutia lehoty stanovenej v odseku I článku L. 134‑4, organizácia pre výber a prerozdeľovanie poplatkov navrhne udelenie súhlasu na rozmnožovanie obchodne nedostupnej knihy a jej zobrazovanie v digitálnej podobe vydavateľovi, ktorý má právo rozmnožovania tejto knihy v tlačenej podobe.
…
Súhlas na využívanie, ktorý je uvedený v prvom pododseku, vydáva organizácia pre výber a prerozdeľovanie poplatkov na obdobie desiatich rokov, ktoré sa automaticky predlžuje na rovnaké obdobie, pričom tento súhlas je výhradný.
…
V prípade, že autor nepodá námietky, v ktorých by akýmkoľvek spôsobom predložil dôkaz o tom, že tento vydavateľ nemá právo rozmnožovania knihy v tlačenej podobe, vydavateľ je po doručení svojho rozhodnutia o prijatí návrhu povinný využívať danú obchodne nedostupnú knihu po dobu troch rokov nasledujúcich po tomto doručení. Tento vydavateľ musí tejto organizácii akýmkoľvek spôsobom predložiť dôkaz o skutočnom využívaní knihy.
V prípade, že nedôjde k prijatiu návrhu uvedeného v prvom odseku alebo k využívaniu diela počas doby stanovenej v piatom odseku tohto článku, organizácia pre výber a prerozdeľovanie poplatkov udelí súhlas na rozmnožovanie a zobrazovanie knihy v digitálnej podobe za podmienok stanovených v druhom pododseku odseku I článku L. 134‑3.
…
Článok L. 134‑6
Autor a vydavateľ, ktorý má právo rozmnožovania obchodne nedostupnej knihy v tlačenej podobe, kedykoľvek spoločne doručia organizácii pre výber a prerozdeľovanie poplatkov uvedenej v článku L. 134‑3 svoje rozhodnutie odňať jej právo udeliť súhlas na rozmnožovanie a zobrazovanie uvedenej knihy v digitálnej podobe.
Autor obchodne nedostupnej knihy sa kedykoľvek môže rozhodnúť, že organizácii pre výber a prerozdeľovanie poplatkov uvedenej v tom istom článku L. 134‑3 odníme právo udeliť súhlas na rozmnožovanie a zobrazovanie knihy v digitálnej podobe, pokiaľ predloží dôkaz, že je jediným držiteľom práv vymedzených v uvedenom článku L. 134‑3. Svoje rozhodnutie jej doručí.
…
Vydavateľ, ktorý doručil svoje rozhodnutie za podmienok stanovených v prvom odseku, je povinný využívať danú knihu po dobu osemnástich mesiacov nasledujúcich po tomto doručení. Tento vydavateľ musí organizácii pre výber a prerozdeľovanie poplatkov akýmkoľvek spôsobom predložiť dôkaz o skutočnom využívaní knihy.
Organizácia informuje všetkých používateľov, ktorým udelila súhlas na využívanie danej knihy, o rozhodnutiach uvedených v prvých dvoch odsekoch tohto článku. Právni nástupcovia nemôžu podať námietky proti ďalšiemu využívaniu uvedenej knihy, ktoré bolo začaté pred doručením, počas zvyšnej časti obdobia, na ktoré bol udelený súhlas uvedený v druhom pododseku odseku I článku L. 134‑3 alebo v treťom odseku článku L. 134‑5, a to v maximálnej dĺžke piatich rokov, pričom ide o nevýhradný súhlas.
Článok L. 134‑7
Podrobné pravidlá uplatňovania tejto kapitoly, najmä podrobné pravidlá týkajúce sa prístupu k databáze uvedenej v článku L. 134‑2, povahy, ako aj formátu zozbieraných údajov a najvhodnejších opatrení v oblasti zverejňovania, s cieľom zaručiť čo možno najlepšie informovanie právnych nástupcov, podmienok vydania a odobratia autorizácie organizáciám pre výber a prerozdeľovanie poplatkov podľa článku L. 134‑3, stanoví Conseil d’État [Štátna rada] v dekréte.
Článok L. 134‑9
Odchylne od ustanovení prvých troch odsekov článku L. 321‑9, autorizované organizácie uvedené v článku L. 134‑3 používajú na činnosti pomoci pri tvorbe, na činnosti vzdelávania autorov písaného slova a na činnosti propagácie verejného čítania, ktoré sú uskutočňované knižnicami, finančné prostriedky vybraté na základe využívania obchodne nedostupných kníh, ktoré nemohli byť prerozdelené z dôvodu, že sa nepodarilo identifikovať alebo nájsť ich príjemcov pred uplynutím lehoty uvedenej v poslednom odseku článku L. 321‑1.
…“
11. Podrobné pravidlá uplatňovania článkov L. 134‑1 až L. 134‑9 zákonníka duševného vlastníctva boli stanovené sporným dekrétom.
III – Spor vo veci samej a prejudiciálna otázka
12. Žalobcovia vo veci samej podali žalobu, zaregistrovanú 2. mája 2013 na sekretariáte pre sporové veci Conseil d’État (Štátna rada), v ktorej navrhovali zrušenie sporného dekrétu z dôvodu prekročenia právomoci. Žalobcovia najmä tvrdia, že zákon o obchodne nedostupných knihách, ktorý sa vykonáva týmto dekrétom, nie je v súlade s obmedzeniami a výnimkami z práva udeliť súhlas na zobrazovanie diela chráneného autorským právom, ktorých taxatívny výpočet stanovuje smernica 2001/29.
13. Syndicat des écrivains de langue française (odborová organizácia spisovateľov vo francúzskom jazyku) (SELF), asociácia Autour des auteurs a 35 fyzických osôb neskôr vstúpili do predmetného konania ako vedľajší účastníci na strane žalobcov vo veci samej.
14. Žalovaní vo veci samej navrhovali zamietnutie žaloby, pričom najmä tvrdili, že sporný dekrét nie je v rozpore s cieľmi smernice 2001/29, keďže nevytvára výnimku alebo obmedzenie výlučného práva rozmnožovania diela v zmysle tejto smernice.
15. Následne vstúpila do predmetného konania Société française des intérêts des auteurs de l’écrit (francúzska organizácia zastupujúca záujmy autorov písaného slova) (ďalej len „SOFIA“), ktorá tiež navrhovala zamietnutie žaloby. Táto organizácia bola výnosom ministra kultúry a komunikácie z 21. marca 2013 (JORF č. 76 z 30. marca 2013, s. 5420) autorizovaná na výkon digitálnych práv týkajúcich sa tzv. „obchodne nedostupných“ kníh z 20. storočia.
16. Rozhodnutím z 19. decembra 2013 sa vnútroštátny súd obrátil na Conseil constitutionnel (Ústavná rada, Francúzsko) s prioritnou otázkou ústavnosti týkajúcou sa sporného dekrétu. Rozhodnutím z 28. februára 2014 Conseil constitutionnel (Ústavná rada) rozhodla, že články L. 134‑1 až L. 134‑9 zákonníka duševného vlastníctva sú v súlade s ústavou z dôvodu, že jednak režim kolektívnej správy práv rozmnožovania a digitálneho zobrazovania obchodne nedostupných kníh, ktorý zavádzajú, nemá za následok zbavenie majetku, a jednak že celkový rámec podmienok, za akých autori tieto práva požívajú, nepredstavuje neprimeraný zásah do týchto práv vzhľadom na zákonodarcom sledovaný cieľ verejného záujmu.
17. Podľa Conseil d’État (Štátna rada) sporný dekrét v záujme zveľaďovania písomného kultúrneho dedičstva, ktoré sa stalo nedostupným z dôvodu jeho nesprístupňovania verejnosti predajom, vytvoril mechanizmus na podporu digitálneho využívania diel reprodukovaných v knihách vydaných vo Francúzsku pred 1. januárom 2001, ktoré už žiadne vydavateľstvo nevydáva na obchodné účely a ktoré nie sú predmetom publikácie v tlačenej alebo digitálnej podobe. Conseil d’État (Štátna rada) uvádza, že v tomto prípade právo udeliť súhlas na rozmnožovanie alebo zobrazovanie týchto kníh v digitálnej podobe vykonávajú po uplynutí lehoty šesť mesiacov od ich zaradenia do verejne prístupnej databázy, ktorú spravuje Francúzska národná knižnica, autorizované organizácie pre výber a prerozdeľovanie poplatkov na tento účel ministrom povereným kultúrou.
18. Conseil d’État (Štátna rada) vyjadruje názor, že autor obchodne nedostupnej knihy alebo vydavateľ, ktorý má právo rozmnožovania tejto knihy v tlačenej podobe, môže podať námietky proti výkonu tohto práva najneskôr do šiestich mesiacov po zaradení knihy do databázy. Podľa Conseil d’État (Štátna rada) navyše aj po uplynutí tejto lehoty môže autor obchodne nedostupnej knihy kedykoľvek podať námietky proti výkonu práva rozmnožovania alebo zobrazovania, pokiaľ sa domnieva, že rozmnožovaním alebo zobrazovaním knihy môže dôjsť k poškodeniu jeho cti alebo dobrej povesti. Conseil d’État (Štátna rada) dodáva, že autor obchodne nedostupnej knihy sa okrem toho môže kedykoľvek rozhodnúť, že autorizovanej organizácii pre výber a prerozdeľovanie poplatkov odníme právo udeliť súhlas na rozmnožovanie a zobrazovanie knihy v digitálnej podobe za podmienok stanovených v článku L. 134‑6 zákonníka duševného vlastníctva.
19. Vnútroštátny súd po tom, ako zamietol všetky žalobné dôvody žalobcov vo veci samej, ktoré spočívali na inom právnom základe ako na článkoch 2 a 5 smernice 2001/29, usúdil, že odpoveď na žalobný dôvod žalobcov vo veci samej, ktorý sa týka týchto ustanovení, závisí od otázky, či uvedené ustanovenia smernice 2001/29 bránia tomu, aby sa právnou úpravou, akou je tá, ktorá bola zavedená článkami L. 134‑1 až L. 134‑9 zákonníka duševného vlastníctva, výkon práva udeliť súhlas na rozmnožovanie a zobrazovanie „obchodne nedostupných kníh“ v digitálnej podobe zveril autorizovaným organizáciám pre výber a prerozdeľovanie poplatkov, a pritom sa umožnilo autorom týchto kníh alebo ich právnym nástupcom podať námietky proti výkonu tohto práva alebo zabrániť jeho výkonu za podmienok, ktoré vymedzuje.
20. Za týchto podmienok Conseil d’État (Štátna rada) rozhodla prerušiť konanie a položiť Súdnemu dvoru túto prejudiciálnu otázku:
„Bránia [články 2 a 5] smernice 2001/29 tomu, aby sa právnou úpravou, akou je tá, ktorá bola [zavedená článkami L. 134‑1 až L. 134‑9 zákonníka duševného vlastníctva], výkon práva udeliť súhlas na rozmnožovanie a zobrazovanie ,obchodne nedostupných kníh‘ v digitálnej podobe zveril autorizovaným organizáciám pre výber a prerozdeľovanie poplatkov a pritom sa umožnilo autorom týchto kníh alebo ich právnym nástupcom podať námietky proti výkonu tohto práva alebo zabrániť jeho výkonu za podmienok, ktoré vymedzuje?“
IV – Konanie pred Súdnym dvorom
21. Písomné pripomienky k prejudiciálnej otázke predložili pán Soulier a pani Dokeová, SOFIA, francúzska, nemecká, talianska a poľská vláda, ako aj Európska komisia. SOFIA, francúzska, česká a poľská vláda, ako aj Komisia predniesli ústne pripomienky na pojednávaní, ktoré sa konalo 11. mája 2016.
22. Pán Soulier a pani Dokeová, ako aj Komisia tvrdia, že na prejudiciálnu otázku treba dať kladnú odpoveď, zatiaľ čo SOFIA a francúzska, nemecká a poľská vláda zastávajú názor, že na ňu treba odpovedať záporne. Pokiaľ ide o taliansku vládu, táto navrhuje, aby sa na uvedenú otázku odpovedalo záporne, pod podmienkou overení, ktoré má uskutočniť vnútroštátny súd. Talianska vláda totiž navrhuje vyzvať vnútroštátny súd na to, aby konkrétne overil, že predmetná právna úprava nepredstavuje neprimeraný zásah do autorských práv, pričom má predovšetkým preskúmať svoje ustanovenia týkajúce sa predchádzajúceho informovania autorov, ich možností podať námietky a odňať právo udeliť súhlas, ako aj spôsobov ich odmeňovania.
V – Analýza
A – Účel návrhu na začatie prejudiciálneho konania
23. Svojím návrhom na začatie prejudiciálneho konania sa vnútroštátny súd Súdneho dvora pýta, či vnútroštátna právna úprava, ktorou sa výkon práva udeliť súhlas(4) na rozmnožovanie a zobrazovanie(5) tzv. „obchodne nedostupných“ kníh v digitálnej podobe zveril za odplatu(6) autorizovaným organizáciám pre výber a prerozdeľovanie poplatkov, je v súlade s článkom 2 písm. a)(7) smernice 2001/29, ktorý zavádza výlučné právo rozmnožovania v prospech autorov, a s jej článkom 5, ktorý umožňuje členským štátom zabezpečiť výnimky alebo obmedzenia tohto práva.(8)
24. Bez ohľadu na to, že vnútroštátny súd sa odvoláva iba na články 2 a 5 smernice 2001/29, ja sa rovnako ako žalobcovia vo veci samej, nemecká vláda a Komisia domnievam, že vnútroštátna právna úprava, akou je tá, o akú ide vo veci samej – ktorá za určitých okolností umožňuje digitálne využívanie tzv. „obchodne nedostupných“ kníh autorizovanou organizáciou pre výber a prerozdeľovanie poplatkov –, sa musí preskúmať nielen z hľadiska článku 2 písm. a) smernice 2001/29(9), ale aj z hľadiska jej článku 3 ods. 1, ktorý poskytuje autorom výlučné právo udeliť súhlas alebo zakázať akýkoľvek verejný prenos ich diel.
25. Využívanie digitálnej verzie knihy takým spôsobom, aby k nej verejnosť mohla mať prístup, má totiž za následok jej sprístupnenie verejnosti a podľa môjho názoru predstavuje verejný prenos diela v zmysle článku 3 ods. 1 smernice 2001/29.(10)
26. Z uvedeného vyplýva, že v zmysle článku 2 písm. a) a článku 3 ods. 1 smernice 2001/29 predstavuje digitálne využívanie kníh chránených autorským právom „rozmnožovanie“ a „verejný prenos“ diela, ktoré si vyžadujú individuálny a samostatný súhlas autora(11), ibaže sa na ne vzťahuje výnimka alebo obmedzenie stanovené v článku 5 tejto smernice.(12)
B – Článok 5 smernice 2001/29
27. Predtým, ako sa vyjadrím k výkladu článku 2 písm. a) a článku 3 ods. 1 smernice 2001/29, hneď na úvod vylučujem, že by pre vyriešenie sporu vo veci samej bol relevantný článok 5 tejto smernice a režim výnimiek a obmedzení výlučných práv zakotvených v článkoch 2 až 4, ktoré zavádza.
28. Právna úprava, akou je tá, o akú ide vo veci samej, nefiguruje(13) medzi výnimkami a obmedzeniami, ktorých podrobný a taxatívny výpočet(14) je uvedený v článku 5 smernice 2001/29.(15)
29. Navyše tento režim výnimiek a obmedzení je striktne obmedzený v článku 5 ods. 5, v ktorom sa stanovuje, že „sa budú uplatňovať iba v niektorých osobitných prípadoch, pri ktorých nedochádza ku konfliktu s bežným využívaním diela alebo iného predmetu ochrany a ktoré neodôvodnene nepoškodzujú oprávnené záujmy nositeľa práv“(16). Preto je na to, aby sa dalo odvolávať na výnimku podľa článku 5 tejto smernice, ešte potrebné, aby výnimka alebo obmedzenie práva rozmnožovania alebo verejného prenosu spĺňali podmienky stanovené v článku 5 ods. 5 uvedenej smernice.(17)
30. Napokon v rozpore s pripomienkami organizácie SOFIA ani článok 5 smernice 2001/29 a napokon ani žiadne iné ustanovenie tejto smernice nepredpokladajú možnosť členských štátov rozšíriť rozsah takýchto výnimiek alebo obmedzení.(18)
31. Takáto iniciatíva by prináležala výlučne európskemu normotvorcovi. Rovnako ako Komisia usudzujem, že ak by členské štáty mali možnosť zaviesť ďalšie výnimky z autorského práva nad rámec tých, ktoré sú stanovené na európskej úrovni, došlo by k ohrozeniu právnej istoty viažucej sa k autorskému právu.
C – Rozsah výlučných práv udeliť súhlas alebo zakázať rozmnožovanie diel a ich verejný prenos, ktoré sú zakotvené v článku 2 písm. a) a článku 3 ods. 1 smernice 2001/29
32. Keďže v prejednávanom prípade neprichádza do úvahy žiadne obmedzenie alebo výnimka, na ktoré poukazuje článok 5 smernice 2001/29, ostáva preskúmať rozsah výlučných práv zakotvených v článkoch 2 a 3 tejto smernice, aby ho bolo možné konfrontovať s právnou úpravou, ktorá je predmetom návrhu na začatie prejudiciálneho konania.
1. Úvodné poznámky
33. Z požiadaviek tak jednotného uplatnenia práva Únie, ako aj zásady rovnosti vyplýva, že znenie ustanovenia práva Únie, ktoré rovnako ako ustanovenia článkov 2 a 3 smernice 2001/29 výslovne neobsahuje žiadny odkaz na právo členských štátov na účely vymedzenia zmyslu a významu tohto ustanovenia, sa obvykle má vykladať samostatným a jednotným spôsobom v celej Únii.(19)
34. Podľa ustálenej judikatúry je potrebné pri výklade ustanovenia práva Spoločenstva zohľadniť nielen jeho znenie, ale aj jeho kontext a ciele, ktoré sledujú právne predpisy, ktorých je súčasťou.(20) V predmetnom prípade je hlavným cieľom smernice 2001/29 zavedenie vysokej úrovne(21) ochrany okrem iného autorov, ktorá im umožní získať zodpovedajúcu odmenu za používanie ich diel, najmä v súvislosti s ich rozmnožovaním alebo verejným prenosom.(22)
35. Na základe článku 2 písm. a) a článku 3 ods. 1 smernice 2001/29 požívajú autori výlučné práva udeliť súhlas alebo zakázať rozmnožovanie svojich diel a ich verejný prenos.(23)
36. Súdny dvor rozhodol, že predmetné výlučné práva sú právami preventívnej povahy, ktoré autorovi umožňujú postaviť sa medzi prípadných používateľov jeho diela a rozmnožovanie (alebo verejný prenos),(24) ktorý títo používatelia zamýšľajú uskutočniť, a to s cieľom ho zakázať.
37. V dôsledku uvedeného na základe článku 2 písm. a) a článku 3 ods. 1 smernice 2001/29 požíva autor výlučné právo sa rozhodnúť, či a prípadne kedy a ako udelí súhlas alebo zakáže rozmnožovanie svojho diela alebo jeho verejný prenos.
2. Výlučné práva autora a vnútroštátna právna úprava, akou je tá, o akú ide vo veci samej
a) Výslovný a predchádzajúci súhlas autora
38. Článok 2 písm. a) a článok 3 ods. 1 smernice 2001/29 podľa môjho názoru vyžadujú výslovný a predchádzajúci súhlas(25) autora na akékoľvek rozmnožovanie alebo akýkoľvek verejný prenos jeho diela, a to aj v digitálnej podobe. Tento súhlas(26) predstavuje hlavnú výsadu autorov.
39. Vzhľadom na neexistenciu odchylnej európskej právnej úpravy(27) sa nemôže výslovný a predchádzajúci súhlas autora na rozmnožovanie alebo verejný prenos jeho diela zrušiť, predpokladať alebo obmedziť tak, že sa nahradí implicitným súhlasom(28) alebo prezumpciou prevodu, proti ktorým by mal autor podať námietky v určenej lehote a za podmienok stanovených vnútroštátnym právom. Z toho vyplýva, že vnútroštátna právna úprava, akou je napríklad sporný dekrét, ktorá výslovný a predchádzajúci súhlas autora nahrádza implicitným súhlasom alebo prezumpciou súhlasu, zbavuje autora podstatnej zložky jeho práva duševného vlastníctva.
b) Dochádza možnosťou podať námietky a odňať právo udeliť súhlas, ako aj právom na odmenu, k zmene rozsahu predmetných výlučných práv?
40. Skutočnosť, že autor má na základe vnútroštátnej právnej úpravy, o akú ide vo veci samej, možnosť za určitých podmienok podať námietky(29) proti výkonu práva udeliť súhlas na rozmnožovanie a verejný prenos jeho diela v digitálnej podobe zo strany organizácie SOFIA(30) alebo odňať(31) organizácii SOFIA právo udeliť súhlas na rozmnožovanie knihy alebo jej verejný prenos v digitálnej podobe, nič nemení na tomto konštatovaní.(32)
41. Navyše skutočnosť, že autor za rozmnožovanie svojho diela alebo jeho verejný prenos dostane odmenu alebo kompenzáciu na základe vnútroštátnej právnej úpravy(33), nič nemení na tom, že boli porušené jeho výlučné práva.
42. Výlučné práva stanovené v článku 2 písm. a) a článku 3 ods. 1 smernice 2001/29 obsahujú právo získať primeranú odmenu za použitie diel, no neobmedzujú sa iba na toto právo. V tejto súvislosti už Súdny dvor rozhodol, že autorské právo uvedené v článku 2 písm. a) a článku 3 ods. 1 smernice 2001/29 treba odlišovať napríklad od nároku výkonných umelcov a výrobcov fonogramov na odmenu(34) podľa článku 8 ods. 2 smernice 2006/115.
c) Má neexistencia sprístupňovania diela verejnosti vplyv na obsah predmetných výlučných práv?
43. Tým, že autor svoje dielo plne nevyužíva, napr. z dôvodu jeho nesprístupňovania verejnosti predajom,(35) nedochádza k zmene jeho výlučných práv udeliť súhlas alebo zakázať rozmnožovanie jeho diela alebo jeho verejný prenos.
44. Talianska vláda v tejto súvislosti usudzuje, že „v klasickej konfigurácii vlastníckeho práva, ktoré sa vyvinulo z pozemkového vlastníctva, sa vždy pripúšťalo, že zákon môže stanoviť – nad rámec osobitných obmedzení tohto práva, ktoré ukladajú vlastníkovi povinnosť, aby z dôvodu vyššieho všeobecného záujmu akceptoval [niektoré] úkony tretích osôb, ktoré majú vplyv na jeho právo požívať svoj majetok – prípady, v ktorých právo k majetku zaniká z dôvodu nepoužívania, pokiaľ ho produktívne, a teda užitočne zo spoločenského hľadiska, používali tretie osoby. Hoci má totiž vlastník spomedzi ostatných práv aj právo nepoužívať svoj majetok, takže je vlastnícke právo nepremlčateľné, vždy existoval záujem uprednostniť – vo vzťahu k vlastníkovi, ktorý sa o svoj majetok nezaujíma, a tak ho vylúči z výrobného cyklu – tretiu osobu, ktorá, hoci na to nemá titul, tento majetok skutočne používa a umožňuje mu rozvíjať jeho hospodársky potenciál“.
45. Na základe právnych predpisov, ktoré sú uplatniteľné v prejednávanej veci, sa na túto vec uvedené tvrdenie nemôže vzťahovať.
46. Smernica 2001/29 totiž nestanovuje žiadnu sankciu alebo dôsledok v prípade, že autor nevykonáva alebo vykonáva len obmedzene svoje výlučné práva stanovené v článku 2 písm. a) a článku 3 ods. 1 tejto smernice. Preto predmetné výlučné práva ostávajú nedotknuté(36), aj keď ich ich držiteľ „nepoužíva“.
47. Navyše smernica 2012/28 potvrdzuje tento výklad.
48. Táto smernica sa týka určitých spôsobov použitia tzv. „osirelých“ diel, to znamená diel chránených autorským právom, pri ktorých sa neurčil nositeľ práv, a ak sa aj určil, nebol nájdený. Bola prijatá z dôvodu, že „v prípade osirelých diel nemožno získať tento predchádzajúci súhlas na rozmnožovanie alebo sprístupňovanie verejnosti“(37).
49. V tejto súvislosti článok 6 ods. 1 smernice 2012/28 stanovuje, že členské štáty ustanovia výnimku alebo obmedzenie práva rozmnožovania a práva na sprístupňovanie verejnosti ustanovených v článkoch 2 a 3 smernice 2001/29 s cieľom zabezpečiť, aby organizácie uvedené v článku 1 ods. 1(38) smernice 2012/28 mohli rozmnožovať osirelé diela(39) nachádzajúce sa v ich zbierkach, najmä na účely digitalizácie, a sprístupňovať ich verejnosti.
50. Výnimka alebo obmedzenie článkov 2 a 3 smernice 2001/29, ktoré stanovuje článok 6 ods. 1 smernice 2012/28, sú tak veľmi obmedzené.
51. Navyše článok 6 ods. 2 smernice 2012/28 stanovuje, že „organizácie uvedené v článku 1 ods. 1 používajú osirelé dielo v súlade s odsekom 1 tohto článku len na dosiahnutie cieľov súvisiacich s ich úlohami vo verejnom záujme, a to najmä uchovávania a reštaurovania a umožnenia prístupu k dielam a zvukovým záznamom obsiahnutým v ich zbierke na vzdelávacie a kultúrne účely. Organizácie môžu pri takomto používaní vytvárať príjmy výlučne na účely pokrytia nákladov, ktoré im vzniknú v súvislosti s digitalizáciou osirelých diel a ich sprístupňovaním verejnosti“(40).
52. Domnievam sa, že by bolo paradoxné, ak by sa na základe smernice 2012/28 ukladali oveľa prísnejšie požiadavky na rozmnožovanie a verejný prenos osirelého diela, než na rovnaké spôsoby využívania, ktoré sa týkajú tzv. „obchodne nedostupných“ kníh, na základe vnútroštátnej právnej úpravy, akou je tá, o akú ide vo veci samej.(41)
53. Na rozdiel od smernice 2012/28, ktorá vyžaduje, aby sa pred využívaním diela uskutočnilo v dobrej viere dôsledné vyhľadávanie držiteľov práv, totiž predmetná vnútroštátna právna úprava nepredpisuje žiaden osobitný úkon vo vzťahu k autorovi. Podľa článku L. 134‑3 zákonníka duševného vlastníctva, keď je kniha zaradená v databáze uvedenej v článku L. 134‑2, autor môže v lehote šiestich mesiacov podať námietky proti výkonu práva udeliť súhlas na rozmnožovanie jeho diela v digitálnej podobe alebo jeho verejný prenos v tejto podobe zo strany organizácie SOFIA. Navyše, zatiaľ čo článok 6 ods. 2 smernice 2012/28 výslovne vylučuje akékoľvek využívanie osirelého diela na obchodné účely, vnútroštátna právna úprava, o akú ide vo veci samej, sa týka obchodného využívania tzv. „obchodne nedostupných“ kníh.
d) O spôsoboch správy stanovených predmetnou vnútroštátnou právnou úpravou
54. SOFIA(42) a francúzska(43), nemecká a poľská vláda usudzujú, že právna úprava, o akú ide vo veci samej, sa nedotýka ochrany autorského práva a predstavuje iba spôsob správy určitých práv, pričom článok 2 písm. a) a článok 3 ods. 1 smernice 2001/29 nebránia tomu, aby členské štáty vymedzili spôsoby správy autorských práv.
55. Podľa môjho názoru je takáto koncepcia autorského práva v rozpore s článkom 2 písm. a) a článkom 3 ods. 1 smernice 2001/29.(44) Tieto ustanovenia, ktoré stanovujú výlučné právo autora udeliť súhlas alebo zakázať rozmnožovanie a verejný prenos jeho diel, sa totiž týkajú aj spôsobu, akým autor tieto práva vykonáva.
56. Aj keď je pravda, že smernica 2001/29 neharmonizuje a nezasahuje do spôsobov týkajúcich sa správy autorských práv, ktoré existujú v členských štátoch,(45) normotvorca Únie tým, že stanovil, že autor v zásade požíva výlučné práva udeliť súhlas alebo zakázať rozmnožovanie svojho diela a jeho verejný prenos, uplatnil svoje právomoci v oblasti duševného vlastníctva.
57. Za týchto podmienok už členské štáty nemôžu prijať spôsoby správy, ktoré spochybňujú právnu úpravu Únie(46), a to ani v prípade, že tým sledujú cieľ všeobecného záujmu.(47) Na to, aby totiž správa práv rozmnožovania a verejného prenosu vôbec prichádzala do úvahy, držiteľ týchto výlučných práv musí najprv organizácii správy udeliť súhlas na správu jeho práv.
58. Pre úplnosť, potvrdenie vyššie uvedeného nachádzam v smernici Európskeho parlamentu a Rady 2014/26/EÚ z 26. februára 2014 o kolektívnej správe autorských práv a práv súvisiacich s autorským právom a o poskytovaní multiteritoriálnych licencií na práva na hudobné diela na online využívanie na vnútornom trhu(48), v ktorej sa stanovujú „požiadavky potrebné na zabezpečenie riadneho fungovania správy autorských práv a práv súvisiacich s autorským právom organizáciami kolektívnej správy“(49), a to napriek tomu, že táto smernica nie je uplatniteľná ratione temporis na spor, o aký ide vo veci samej.
59. Článok 5 ods. 2 smernice 2014/26 stanovuje, že „nositelia práv majú právo poveriť organizáciu kolektívnej správy podľa svojho výberu správou svojich práv, kategórií práv alebo druhov diel a iných predmetov ochrany podľa svojho výberu na územiach podľa svojho výberu, bez ohľadu na štátnu príslušnosť a členský štát pobytu alebo sídla, či už organizácie kolektívnej správy, alebo nositeľa práv“(50). Právna úprava, akou je tá, o akú ide vo veci samej, by s týmto článkom nebola v súlade.
60. Navyše z článku 5 ods. 7 smernice 2014/26 jasne vyplýva, že držiteľ autorského práva musí vyjadriť „osobitne pre každé právo alebo kategóriu práv alebo pre každý druh diel a iných predmetov ochrany súhlas, ktorým poverí jeho správou organizáciu kolektívnej správy“. V tomto článku sa dodáva, že „každý takýto súhlas je zaznamenaný v podobe dokumentu“.
61. Súhlas tak ostáva základným stavebným prvkom výkonu výlučných práv zo strany autora.
e) Vplyv memoranda o porozumení o kľúčových zásadách digitalizácie a sprístupňovania komerčne nedostupných diel, podpísaného 20. septembra 2011(51)
62. SOFIA, francúzska, nemecká a poľská vláda napokon vyjadrujú, že právna úprava, o akú ide vo veci samej, zapadá do kontextu rokovaní vedených na úrovni Únie, ktorých výsledky boli zaznamenané v memorande o porozumení o kľúčových zásadách digitalizácie a sprístupňovania komerčne nedostupných diel, ktoré za asociácie knižníc, novinárov, vydavateľov, autorov a umelcov podpísali 20. septembra 2011 pod záštitou Komisie(52) zástupcovia európskych knižníc, autorov, vydavateľov a organizácií kolektívnej správy (ďalej len „Memorandum“). V Memorande, na ktoré smernica 2012/28 výslovne odkazuje(53), sa má uvažovať o možnosti hromadnej digitalizácie komerčne nedostupných diel, na účely ich sprístupnenia verejnosti. Tiež sa v ňom má pripúšťať, že súhlas autorov s kolektívnou správou príslušných práv využívania môže byť predpokladaný, a to pod podmienkou, že jednak bolo vynaložené všetko úsilie na to, aby títo autori boli informovaní, a jednak že sú ich záujmy chránené prostredníctvom mechanizmov nepristúpenia alebo odňatia práva udeliť súhlas.
63. Odôvodnenie 4 smernice 2012/28 stanovuje, že „touto smernicou nie sú dotknuté osobitné riešenia, ktoré sa vypracúvajú v členských štátoch na riešenie väčších problémov hromadnej digitalizácie, ako napríklad v prípade tzv. komerčne nedostupných diel. Takéto riešenia zohľadňujú špecifiká rôznych typov obsahu a jednotlivých užívateľov a sú založené na konsenze príslušných zainteresovaných strán. Tento prístup sa uplatňoval aj v [Memorande]… Touto smernicou nie je dotknuté uvedené [Memorandum], ktoré vyzýva členské štáty a Komisiu na zabezpečenie toho, aby sa na dobrovoľné dohody uzatvorené medzi užívateľmi, nositeľmi práv a organizáciami kolektívnej správy na účely vydania licencie na používanie v ňom uvedených komerčne nedostupných diel vzťahovali výhody požiadavky právnej istoty vo vnútroštátnom a cezhraničnom kontexte“(54).
64. Podľa môjho názoru toto Memorandum nemá právne záväzný charakter, ktorý by mohol obmedziť rozsah výlučných práv stanovených v článku 2 písm. a) a článku 3 ods. 1 smernice 2001/29 a obsahuje iba výzvu adresovanú Komisii a členským štátom, aby zabezpečili právnu istotu dobrovoľných dohôd(55) uzatvorených medzi užívateľmi, nositeľmi práv a organizáciami kolektívnej správy práv. V predmetnej vnútroštátnej právnej úprave pritom o „dobrovoľné dohody“ vôbec nejde.
VI – Návrh
65. Bez toho, aby bol popretý legitímny cieľ spočívajúci v oživení zabudnutých kníh, a to v prípade potreby s použitím nových technológií, navrhujem, aby Súdny dvor vzhľadom na ciele smernice 2001/29, jasné znenie článku 2 písm. a) a článku 3 ods. 1 tejto smernice, neexistenciu výnimky zo zásady výslovného a predchádzajúceho súhlasu, ako aj neexistenciu akýchkoľvek iných protichodných ustanovení práva Únie, odpovedal na prejudiciálnu otázku, ktorú položila Conseil d’État (Štátna rada, Francúzsko) takto:
Článok 2 písm. a) a článok 3 ods. 1 smernice Európskeho parlamentu a Rady 2001/29/ES z 22. mája 2001 o zosúladení niektorých aspektov autorských práv a s nimi súvisiacich práv v informačnej spoločnosti bránia tomu, aby sa takou právnou úpravou, aká bola zavedená článkami L. 134‑1 až L. 134‑9 zákonníka duševného vlastníctva, výkon práva udeliť súhlas na rozmnožovanie a zobrazovanie „obchodne nedostupných kníh“ v digitálnej podobe zveril autorizovaným organizáciám pre výber a prerozdeľovanie poplatkov, hoci sa aj autorom týchto kníh alebo ich právnym nástupcom umožňuje podať námietky proti výkonu tohto práva alebo zabrániť jeho výkonu, a to za určitých podmienok, ktoré vymedzuje.