ROZSUDOK SÚDU PRE VEREJNÚ SLUŽBU EURÓPSKEJ ÚNIE
(druhá komora)

z 19. novembra 2015

Vec F‑37/15

Daniel van der Spree

proti

Európskej komisii

„Verejná služba – Odmeňovanie – Skončenie služobného pomeru – Článok 6 ods. 1 prílohy VII služobného poriadku – Príspevok na presídlenie v základnej výške dvoch mesačných základných platov – Zmena miesta bydliska žalobcu – Bydlisko dcéry žalobcu – Dôkaz“

Predmet:      Žaloba podaná podľa článku 270 ZFEÚ, uplatniteľného na Zmluvu o ESAE na základe jej článku 106a, ktorou D. van der Spree navrhuje zrušenie rozhodnutia Európskej komisie z 19. mája 2014, o vyplatení príspevku na presídlenie vo výške jedného mesačného základného platu namiesto dvojmesačného základného platu

Rozhodnutie:      Žaloba sa zamieta. D. van der Spree znáša svoje vlastné trovy konania a je povinný nahradiť trovy konania, ktoré vynaložila Európska komisia.

Abstrakt

Úradníci – Náhrada výdavkov – Príspevok na presídlenie – Podmienky priznania – Skutočná zmena zvyčajného bydliska – Pojem zvyčajného bydliska – Presídlenie s rodinou – Dôkazné bremeno o skutočnom presídlení, ktoré nesie úradník – Zápis do registra obyvateľov – Okolnosti neumožňujúce domnievať sa, že ide o zvyčajné bydlisko

(Služobný poriadok, príloha VII, článok 6)

Účelom príspevku na presídlenie je pokrytie nákladov a zníženie záťaže, ktoré je nútený znášať bývalý úradník z dôvodu zmeny svojho hlavného bydliska po definitívnom skončení služobného pomeru, pričom sa predpokladá, že tieto výdavky sú vyššie v prípade presídlenia dotknutého úradníka s jeho rodinou, čo odôvodňuje príspevok na presídlenie vo výške dvojmesačného základného platu pre úradníkov poberajúcich príspevok na domácnosť, ktorí preukázali svoje presídlenie s rodinou.

Zmena bydliska stanovená v článku 6 prílohy VII služobného poriadku musí byť „skutočná zmena zvyčajného bydliska úradníka na nové miesto uvedené ako miesto presídlenia” a pojem zvyčajného bydliska sa má vykladať ako „miesto, kde si dotknutá osoba stanovila trvalé alebo zvyčajné centrum svojich záujmov s úmyslom udeliť mu stabilný charakter“. Okrem toho úradník má predložiť dôkaz o skutočnom presídlení so svojou rodinou. Tak je to aj v prípade predloženia dôkazu o presídlení rodiny úradníka.

Zápis do registra obyvateľov je čisto formálnou skutočnosťou, ktorá neumožňuje preukázať skutočné bydlisko dotknutej osoby v uvedenom mieste, takže táto skutočnosť nie je rozhodujúca pre dôkaz presídlenia v zmysle článku 6 prílohy VII služobného poriadku.

Okrem toho písomnosti vystavené správnymi orgánmi danej krajiny, ktoré odrážajú väzbu dotknutej osoby s uvedenou krajinou alebo dokonca uvádzajú adresu v tejto krajine, ako sú napríklad potvrdenia týkajúce sa výkonu občianskych práv alebo prihlásenie motorového vozidla a zaplatenie daní a poplatkov s tým spojených, pokiaľ tieto písomnosti uvádzajú úkony alebo skutočnosti, ktoré nie sú predmetom overovania týmito správnymi orgánmi, nemajú dôkaznú silu. O to skôr nemajú dôkaznú silu vyhlásenia súkromných osôb, ktoré nie sú nevyhnutne spôsobilé posúdiť právny pojem bydliska v zmysle prílohy VII služobného poriadku.

(pozri body 29 – 31, 34 a 37)

Odkaz:

Súdny dvor: rozsudok z 25. novembra 1982, Evens/Dvor audítorov, 79/82, EU:C:1982:404, body 11 a 12

Súd prvého stupňa: rozsudky z 24. apríla 2001, Miranda/Komisia, T‑37/99, EU:T:2001:122, body 29 až 31, a tam citovaná judikatúra, a z 8. júla 2003, Chetaud/Parlament, T‑65/02, EU:T:2003:190, bod 64

Súd pre verejnú službu: rozsudky z 8. apríla 2008, Bordini/Komisia, F‑134/06, EU:F:2008:40, bod 76, a tam citovaná judikatúra, a z 9. marca 2010, Cvetanova/Komisia, F‑33/09, EU:F:2010:18, bod 43, a tam citovaná judikatúra