Language of document : ECLI:EU:F:2009:128

ROZSUDOK SÚDU PRE VEREJNÚ SLUŽBU (druhá komora)

z 29. septembra 2009

Spojené veci F‑69/07 a F‑60/08

O

proti

Komisii Európskych spoločenstiev

„Verejná služba – Zmluvní zamestnanci – Článok 88 PZOZ – Stabilita zamestnania – Článok 100 PZOZ – Zdravotná výhrada – Článok 39 ES − Voľný pohyb pracovníkov“

Predmet: Žaloba podaná podľa článku 236 ES a článku 152 AE, ktorou O navrhuje zrušenie, vo veci F‑69/07, rozhodnutí Komisie stanovujúcich podmienky zamestnania žalobcu ako zmluvného zamestnanca pre pomocné úlohy, a to z toho dôvodu, že stanovujú uplatnenie zdravotnej výhrady, ktorá je uvedená v článku 100 prvom odseku podmienok zamestnávania ostatných zamestnancov Európskych spoločenstiev, ako aj z dôvodu, že ohraničujú dobu uzavretia zmluvy do 15. septembra 2009, a vo veci F‑60/08 zrušenie rozhodnutia Komisie zo 7. septembra 2007 o uplatnení na žalobcu zdravotnej výhrady stanovenej v uvedenom článku 100

Rozhodnutie: Rozhodnutie Komisie zo 14. septembra 2006 sa zrušuje v časti, v ktorej žalobcovi stanovuje zdravotnú výhradu. V zostávajúcej časti sa žaloba F‑69/07, O/Komisia, zamieta ako nedôvodná. Žaloba F‑60/08, O/Komisia, sa zamieta ako neprípustná. Vo veci F‑69/07 Komisia znáša svoje vlastné trovy konania a je povinná nahradiť polovicu trov konania žalobcu. Žalobca znáša polovicu svojich vlastných trov konania vo veci F‑69/07 a vo veci F‑60/08 znáša svoje vlastné trovy konania a je povinný nahradiť trovy konania Komisie. Rada Európskej únie, vedľajší účastník konania na podporu návrhov Komisie, znáša v oboch veciach svoje vlastné trovy konania.

Abstrakt

1.      Úradníci – Opravný prostriedok – Predchádzajúca administratívna sťažnosť – Predčasná sťažnosť – Sťažnosť podaná pred využitím opravného prostriedku podľa článku 100 podmienok zamestnávania ostatných zamestnancov – Vylúčenie

(Služobný poriadok úradníkov, článok 90 ods. 2; podmienky zamestnávania ostatných zamestnancov, článok 100)

2.      Úradníci – Žaloba – Predchádzajúca administratívna sťažnosť – Kvalifikácia patriaca do rámca posúdenia súdom

(Služobný poriadok úradníkov, článok 90 ods. 2)

3.      Žaloba o neplatnosť – Žaloba proti rozhodnutiu, ktoré iba potvrdzuje predchádzajúce rozhodnutie – Návrhy podané proti potvrdenému rozhodnutiu a zároveň proti potvrdzujúcemu rozhodnutiu v rámci tej istej žaloby – Prípustnosť za určitých okolností

(Článok 230 štvrtý odsek ES)

4.      Sociálna politika – Rámcová dohoda o práci na dobu určitú, ktorú uzavreli ETUC, UNICE a CEEP – Smernica 1999/70 – Stabilita zamestnania

(Smernica Rady 1999/70, príloha)

5.      Sociálna politika – Rámcová dohoda o práci na dobu určitú, ktorú uzavreli ETUC, UNICE a CEEP – Smernica 1999/70 – Opatrenia zamerané na predchádzanie zneužitiu pracovných zmlúv opätovne uzatváraných na dobu určitú – Objektívne dôvody odôvodňujúce predĺženie platnosti takýchto zmlúv

(Podmienky zamestnávania ostatných zamestnancov, články 3b a 88; smernica Rady 1999/70, príloha doložka 5 bod 1)

6.      Úradníci – Rozhodnutie spôsobujúce ujmu – Povinnosť odôvodnenia – Rozsah

(Služobný poriadok úradníkov, článok 25 druhý odsek)

7.      Úradníci – Sociálne zabezpečenie – Invalidný dôchodok – Možné obdobie vylúčenia z poistenia stanovené podľa článku 100 podmienok zamestnávania ostatných zamestnancov

(Článok 39 ES; Podmienky zamestnávania ostatných zamestnancov, článok 100)

8.      Žaloba o neplatnosť – Dôvody – Dôvod vznesený súdom ex offo

(Podmienky zamestnávania ostatných zamestnancov, článok 100)

1.      Sťažnosť v zmysle článku 90 ods. 2 služobného poriadku a následnú žalobu podanú na Súd pre verejnú službu nemožno posúdiť ako predčasné len preto, že táto sťažnosť bola podaná pred využitím opravného prostriedku podľa článku 100 podmienok zamestnávania ostatných zamestnancov. Treba pripomenúť, že tak ako každá lekárska komisia, aj posudková komisia pre invaliditu ustanovená podľa článku 9 ods. 1 písm. b) služobného poriadku je oprávnená len predložiť stanovisko k všetkým relevantným skutočnostiam spadajúcim do rámca lekárskeho posúdenia a nemôže vykonať nijaké právne posúdenie. Predmetom odvolania podaného posudkovej komisii pre invaliditu, upraveného článkom 100 druhým odsekom podmienok zamestnávania ostatných zamestnancov môže teda byť iba námietka lekárskej povahy a zamestnanca nemožno nútiť využiť možnosť tohto konania, ak jeho námietka nie je takejto povahy.

(pozri body 37, 38 a 43)

Odkaz:

Súdny dvor: 21. januára 1987, Rienzi/Komisia, 76/84, Zb. s. 315, body 9 až 12

Súd prvého stupňa: 9. júla 1997, S/Súdny dvor, T‑4/96, Zb. s. II‑1125, body 41 a 59

2.      Akt spôsobujúci ujmu môže byť predmetom iba jednej sťažnosti podanej proti nemu dotknutým úradníkom. Ak je predmetom dvoch sťažností jedna a tá istá vec, len jedna z nich, teda tá, ktorá bola podaná ako prvá, je sťažnosťou v zmysle článku 90 služobného poriadku, kým tá druhá, podaná neskôr, sa považuje iba za zopakovanie sťažnosti a nemôže viesť k predĺženiu konania. Rozhodnutie o zamietnutí tejto druhej údajnej sťažnosti je preto len potvrdzujúce, a teda nie je možné podať proti nemu odvolanie.

(pozri body 45 a 48)

Odkaz:

Súd prvého stupňa: 7. júna 1991, Weyrich/Komisia, T‑14/91, Zb. s. II‑235, bod 41; 25. februára 1992, Torre/Komisia, T‑67/91, Zb. s. II‑261, bod 2; 11. decembra 2007, Sack/Komisia, T‑66/05, Zb. VS s. I‑A‑2‑0000, II‑A‑2‑0000, body 37 a 41

3.      Judikatúra, podľa ktorej žaloba o neplatnosť smerujúca proti potvrdzujúcemu rozhodnutiu je neprípustná iba v prípade, ak sa potvrdené rozhodnutie stalo právoplatným vo vzťahu k dotknutej osobe, pretože nebolo v lehote na podanie žaloby napadnuté, pričom v opačnom prípade je dotknutá osoba oprávnená napadnúť potvrdené rozhodnutie, potvrdzujúce rozhodnutie alebo obe tieto rozhodnutia, sa neuplatní, ak sú potvrdené rozhodnutie a potvrdzujúce rozhodnutie napadnuté dvomi rôznymi žalobami a žalobca môže brániť svoje stanovisko a uplatňovať svoje tvrdenia v rámci prvej z týchto žalôb.

(pozri bod 50)

Odkaz:

Súd prvého stupňa: 25. októbra 2001, Métropole télévision‑M6/Komisia, T‑354/00, Zb. s. II‑3177, bod 35

4.      Hoci podľa bodu 10 všeobecných hľadísk rámcovej dohody o práci na dobu určitú, ktorá sa nachádza v prílohe smernice 1999/70 o rámcovej dohode o práci na dobu určitú, ktorú uzavreli ETUC, UNICE a CEEP, táto dohoda obsahuje „všeobecné zásady, minimálne požiadavky a ustanovenia“, z odôvodnenia č. 14 smernice 1999/70, ako aj z tretieho odseku preambuly rámcovej dohody, z bodu 9 všeobecných hľadísk a z jeho doložiek 1 a 4 vyplýva, že predmetnými zásadami sú zásada zákazu diskriminácie a zásada zákazu zneužitia práva. Čo sa týka doložky 5 bodu 1 rámcovej dohody, táto doložka formuluje minimálne požiadavky určené na úpravu opätovného využívania pracovných zmlúv alebo pracovnoprávnych vzťahov na dobu určitú a na predchádzanie zneužívania takýchto zmlúv, ako aj na predchádzanie nestálosti situácie tých, na ktorých sa tieto zmluvy vzťahujú. Takéto minimálne ochranné ustanovenia predstavujú právne normy práva sociálneho zabezpečenia Spoločenstva osobitného významu bez toho, aby ustanovili stabilitu zamestnania ako všeobecnú zásadu práva, v ktorej duchu by bolo možné posudzovať zákonnosť aktu inštitúcie. Hoci sa totiž stabilita zamestnania chápe ako prvoradý prvok ochrany pracovníkov, z rámcovej dohody vôbec nevyplýva, že bola vytvorená ako záväzné právne pravidlo. Navyše rámcová dohoda, ako už rozhodol Súdny dvor, neobsahuje všeobecnú povinnosť zakotviť po určitom počte predĺžení na dobu určitú alebo po uplynutí určitého odpracovaného obdobia premenu pracovných zmlúv na dobu určitú na zmluvy na dobu neurčitú. Aj keď teda stabilitu zamestnania nemožno považovať za všeobecnú zásadu, predstavuje naopak účel sledovaný stranami rámcovej dohody, ktorej doložka 1 písm. b) stanovuje, že jej cieľom je „vytvoriť rámec na zamedzovanie nezákonného počínania prameniaceho z využívania opakovaného uzatvárania pracovných zmlúv a pracovnoprávnych vzťahov na dobu určitú“.

(pozri body 74 – 76)

Odkaz:

Súdny dvor: 22. novembra 2005, Mangold, C‑144/04, Zb. s. I‑9981, bod 64; 4. júla 2006, Adeneler a i., C‑212/04, Zb. s. I‑6057, body 63 a 91; 7. septembra 2006, Marrosu a Sardino, C‑53/04, Zb. s. I‑7213, bod 47; 13. septembra 2007, Del Cerro Alonso, C‑307/05, Zb. s. I‑7109, bod 27; 15. apríla 2008, Impact, C‑268/06, Zb. s. I‑2483, bod 87; 23. apríla 2009, Angelidaki a i., C‑378/07 až C‑380/07, Zb. s. I‑3071, body 73, 105 a 183; 24. apríla 2009, Koukou, C‑519/08, zatiaľ neuverejnený v Zbierke, body 53 a 85

Súd pre verejnú službu: 30. apríla 2009, Aayhan a i./Parlament, F‑65/07, Zb. VS s. I‑A‑1‑0000, II‑A‑1‑0000, body 114 a 115

5.      S ohľadom na charakteristické vlastnosti spojené s činnosťami, ktorými sa zaoberá článok 3b podmienok zamestnávania ostatných zamestnancov, článok 88 týchto podmienok nemá negatívny dopad na ciele rámcovej dohody o práci na dobu určitú, ktorá je uvedená v prílohe smernice 1999/70 o rámcovej dohode o práci na dobu určitú, ktorú uzavreli ETUC, UNICE a CEEP, ako ani na minimálne požiadavky jej doložky 5. Doložka 5 bod 1 uvedenej rámcovej dohody totiž v skutočnosti len ukladá členským štátom povinnosť prijať do svojho právneho poriadku jedno alebo viacero opatrení vymenovaných v písmenách a) až c), medzi ktorými je v písmene a) uvedené opatrenie „na základe objektívnych dôvodov predĺžiť platnosť takýchto pracovných zmlúv alebo pracovnoprávnych vzťahov“. Každé zamestnanie zmluvného zamestnanca pre pomocné úlohy musí teda v súlade s vyššie uvedeným článkom 3b konkrétne zodpovedať dočasným alebo príležitostným potrebám. Navyše v správnom orgáne s takým významným počtom zamestnancov, ako má Komisia, sa takéto potreby nevyhnutne vyskytujú opakovane, najmä z dôvodu nedostatočného počtu úradníkov, nárastu práce v dôsledku okolností alebo z dôvodu potreby obrátiť sa príležitostne v rámci každého generálneho riaditeľstva na osoby kvalifikované alebo špecializované v určitých sektoroch, pričom súhrn týchto okolností predstavuje objektívne dôvody, ktoré odôvodňujú tak skutočnosť, že zmluvy zamestnancov pre pomocné úlohy sa uzatvárajú na dobu určitú, ako aj to, že sa predlžujú podľa výskytu príslušných potrieb.

(pozri bod 77)

Odkaz:

Súd pre verejnú službu: 4. júna 2009, Adjemian a i./Komisia, F‑134/07 a F‑8/08, Zb. VS s. I‑A‑1‑0000, II‑A‑1‑0000, body 119 až 136

6.      Hoci odôvodnenie nemusí byť vyčerpávajúce, musí súdu Spoločenstva umožniť vykonať preskúmanie zákonnosti napadnutého rozhodnutia a poskytnúť dotknutej osobe dostatočné údaje na posúdenie, či je toto rozhodnutie dôvodné alebo či má vady, pre ktoré by bolo možné napadnúť jeho zákonnosť. Od inštitúcií sa však nevyžaduje, aby sa vyjadrili k všetkým predloženým skutkovým alebo právnym okolnostiam, obzvlášť nie k tým, ktoré boli len povrchne preberané v priebehu správneho konania.

(pozri bod 90)

Odkaz:

Súd prvého stupňa: 23. apríla 2002, Campolargo/Komisia, T‑372/00, Zb. VS s. I‑A‑49, II‑223, bod 49; 17. októbra 2006, Bonnet/Súdny dvor, T‑406/04, Zb. VS s. I‑A‑2‑213, II‑A‑2‑1097, bod 67

7.      Článok 100 podmienok zamestnávania ostatných zamestnancov stanovuje možnosť orgánu oprávneného na uzatváranie pracovných zmlúv využívať zdravotnú výhradu pri poisťovaní zmluvného zamestnanca do systému sociálneho zabezpečenia Spoločenstva v prípade, ak sa v priebehu lekárskeho vyšetrenia vykonávaného pri prijatí do zamestnania zistí u tohto zamestnanca existencia ochorenia alebo invalidity. Obdobie vylúčenia z poistenia pre prípad invalidity alebo smrti, týkajúce sa tohto ochorenia alebo invalidity, trvá po dobu piatich rokov.

Toto ustanovenie môže mať odradzujúci účinok pre osobu, ktorá preto, že odišla zo svojho štátu pôvodu, v ktorom vykonávala časť svojej profesijnej kariéry, s cieľom vykonávať zamestnanie v rámci inštitúcie Spoločenstva, sa nachádza z dôvodu povinnej zmeny vyplývajúcej z reformy služobného poriadku jej zmluvy zamestnanca pre pomocné úlohy na zmluvu zmluvného zamestnanca a z dôvodu následnej zmeny uplatniteľného systému sociálneho zabezpečenia, buď v situácii, že bude musieť znášať stratu nároku na dávky v invalidite, ktoré jej zaisťovala predtým uplatniteľná právna úprava prijímajúceho členského štátu, pričom nezískala nárok na dávky Spoločenstva, ktoré by si mohla nárokovať, ak by sa zohľadňovali touto osobou predtým dosiahnuté doby poistenia na základe právnej úpravy prijímajúceho členského štátu a u toho istého zamestnávateľa, alebo v situácii, v ktorej sa musela po skončení svojej zmluvy zamestnanca pre pomocné úlohy vzdať pokračovania vo svojom povolaní v príslušnej inštitúcii Spoločenstva, práve pre ktorého výkon odišla z krajiny svojho pôvodu.

V takom prípade uplatnenie článku 100 podmienok zamestnávania ostatných zamestnancov obmedzuje výkon práv priznaných článkom 39 ES bez toho, aby sa preukázalo, že toto obmedzenie je nevyhnutné na sledovanie cieľa všeobecného záujmu, je primerané na zabezpečenie realizácie tohto cieľa a nejde nad rámec toho, čo je potrebné na dosiahnutie sledovaného cieľa.

Z toho vyplýva, že orgánu oprávnenému uzatvárať pracovné zmluvy, ktorý stojí pred nutnosťou rozhodnúť o situácii osoby nachádzajúcej sa v takom prípade, prináleží nevyužiť možnosť upravenú v článku 100 podmienok zamestnávania ostatných zamestnancov, aby danú osobu nepripravil o výhody sociálneho zabezpečenia, na ktoré by mala nárok, ak by ostala poistená podľa právnej úpravy svojho štátu pôvodu alebo prijímajúceho členského štátu.

(pozri body 112, 131, 136 a 138 – 140)

Odkaz:

Súdny dvor: 1. apríla 2008, Gouvernement de la Communauté française a Gouvernement wallon, C‑212/06, Zb. s. I‑1683, body 36 až 42, 48, 52 a 55

8.      Obmedzenie právomoci súdu Spoločenstva nastoliť ex offo určitý dôvod vyplýva z povinnosti tohto súdu pridŕžať sa predmetu sporu a oprieť svoje rozhodnutie o skutkové okolnosti, ktoré mu boli predložené. Toto obmedzenie je odôvodnené zásadou, podľa ktorej procesná iniciatíva prináleží účastníkom konania, takže súd môže konať ex offo iba vo výnimočných prípadoch verejného záujmu.

Spresnením právneho rámca, v ktorom sa má vykladať ustanovenie sekundárneho práva, súd Spoločenstva nerozhoduje o zákonnosti tohto ustanovenia vzhľadom právne normy vyššej sily, vrátane právnych noriem Zmluvy, ale hľadá taký výklad sporného ustanovenia, ktorý zabezpečí jeho uplatňovanie čo možno najviac v súlade s primárnym právom a čo možno najkoherentnejšie s právnym rámcom, v ktorom sa nachádza.

Z toho vyplýva, že ak Súd pre verejnú službu pri výklade článku 100 podmienok zamestnávania ostatných zamestnancov ich vyloží najmä so zreteľom na požiadavky vyplývajúce z voľného pohybu pracovníkov stanoveného článkom 39 ES, neprekročí rámec sporu vymedzený žalobcom a nezaloží svoje rozhodnutie na iných skutočnostiach a okolnostiach než z tých, na ktorých žalobca založil svoju žalobu.

(pozri body 143 a 144)

Odkaz:

Súdny dvor: 7. júna 2007, van der Weerd a i., C‑222/05 až C‑225/05, Zb. s. I‑4233, body 34 až 36