ROZSUDOK SÚDU PRE VEREJNÚ SLUŽBU
EURÓPSKEJ ÚNIE (druhá komora)
z 29. apríla 2015 (*)
[Znenie opravené uznesením z 13. mája 2015]
„Verejná služba – Povýšenie – Povyšovanie v roku 2011 – Nezapísanie do zoznamu úradníkov prichádzajúcich do úvahy na povýšenie – Článok 45 služobného poriadku – Dva odpracované roky v platovej triede – Nezohľadnenie doby odpracovanej v postavení dočasného zamestnanca – Rozdielne zaobchádzanie na základe právnej povahy zamestnania dotknutých pracovníkov – Smernica 1999/70/ES – [Opravené uznesením z 13. mája 2015] Rámcová dohoda o práci na dobu určitú, ktorú uzavreli ETUC, UNICE a CEEP – Doložka 4 – Možnosť odvolávať sa – Vylúčenie“
Vo veci F‑78/12,
ktorej predmetom je žaloba podaná podľa článku 270 ZFEÚ, uplatniteľného na Zmluvu ESAE na základe jej článku 106a,
Viara Todorova Androva, úradníčka Rady Európskej únie, bydliskom v Rhode‑Saint‑Genèse (Belgicko), v zastúpení: M. Velardo, advokát,
žalobkyňa,
proti
Rade Európskej únie, v zastúpení: J. Herrmann a M. Bauer, splnomocnení zástupcovia,
žalovanej,
ktorú v konaní podporujú:
Európska komisia, v zastúpení: J. Currall a G. Gattinara, splnomocnení zástupcovia,
a
Dvor audítorov Európskej únie, v zastúpení: pôvodne T. Kennedy, N. Scafarto a K. Zavřelová, splnomocnení zástupcovia, neskôr N. Scafarto, splnomocnený zástupca,
vedľajší účastníci konania,
SÚD PRE VEREJNÚ SLUŽBU (druhá komora),
v zložení: predseda komory K. Bradley (spravodajca), sudcovia H. Kreppel a M. I. Rofes i Pujol,
tajomník: P. Cullen, referent,
so zreteľom na písomnú časť konania a po pojednávaní z 15. januára 2015,
vyhlásil tento
Rozsudok
1 Žalobou doručenou do kancelárie Súdu pre verejnú službu 25. júla 2012 V. Todorova Androva podala v podstate návrh na jednej strane na zrušenie rozhodnutia Rady Európskej únie nezapísať ju do zoznamu úradníkov prichádzajúcich do úvahy na povýšenie v rámci povyšovania v roku 2011 a na druhej strane na náhradu majetkovej škody a nemajetkovej ujmy, ktoré utrpela v dôsledku nezákonnosti tohto rozhodnutia.
Právny rámec
2 Článok 45 ods. 1 Služobného poriadku úradníkov Európskej únie v jeho znení uplatniteľnom v spore (ďalej len „služobný poriadok“) stanovuje:
„O povýšení rozhoduje podľa článku 6 ods. 2 ustanovujúci [menovací – neoficiálny preklad] orgán. Vykonáva sa vymenovaním úradníka do nasledujúcej vyššej platovej triedy vo funkčnej skupine, do ktorej patrí. Povýšenie sa vykonáva výhradne výberom spomedzi úradníkov, ktorí odpracovali aspoň dva roky vo svojej triede, po vyhodnotení porovnateľných zásluh, prichádzajúcich do úvahy pre povýšenie.… “
3 Dňa 28. júna 1999 Rada prijala smernicu 1999/70/ES o rámcovej dohode o práci na dobu určitú, ktorú uzavreli ETUC, UNICE a CEEP (Ú. v. ES L 175, s. 43; Mim. vyd. 05/003, s. 368).
4 Podľa doložky 1 rámcovej dohody o práci na dobu určitú, ktorú uzavreli ETUC, UNICE a CEEP a ktorá sa nachádza v prílohe k smernici 1999/70 (ďalej len „rámcová dohoda“), je jej účelom:
„…
a) zvýšiť kvalitu práce na dobu určitú zabezpečením uplatňovania zásady nediskriminácie;
b) vytvoriť rámec na zamedzovanie nezákonného počínania prameniaceho z využívania opakovaného uzatvárania pracovných zmlúv a pracovnoprávnych vzťahov na dobu určitú.“
5 Doložka 4 rámcovej dohody s názvom „Zásada nediskriminácie“ stanovuje:
„1. Pokiaľ ide o pracovnoprávne podmienky, pracovníci na dobu určitú nesmú byť voči porovnateľným stálym pracovníkom znevýhodňovaní len preto, že majú uzavretú pracovnú zmluvu alebo pracovnoprávny vzťah na dobu určitú, pokiaľ na odlišné zaobchádzanie neexistujú objektívne dôvody.
…
4. Nároky vyplývajúce z celkového počtu odpracovaných rokov, ktoré súvisia s osobitnými pracovnoprávnymi podmienkami sú u pracovníkov na dobu určitú rovnaké ako u stálych pracovníkov, pokiaľ rozdielne nároky vyplývajúce z rovnakého počtu odpracovaných rokov nie sú objektívne zdôvodnené.“
Skutkové okolnosti
6 Žalobkyňa bola prijatá Radou od 1. júla 2006 ako dočasný zamestnanec v zmysle článku 2 písm. b) podmienok zamestnávania ostatných zamestnancov Európskej únie v znení účinnom v tom čase (ďalej len „PZOZ“). Bola zaradená do platovej triedy AD 5 a pridelená ako administrátor lingvista do bulharskej sekcie na riaditeľstve „Preklad a tvorba dokumentov“ generálneho riaditeľstva (GR) „Personál a administratíva“ generálneho sekretariátu. Bolo stanovené, že pracovná zmluva v znení jej následných dodatkov, skončí 31. decembra 2010.
7 Keďže v medziobdobí žalobkyňa uspela vo výberovom konaní EPSO/AD/166/09 bola rozhodnutím z 23. novembra 2010, ktoré nadobudlo účinnosť 1. decembra 2010, vymenovaná za úradníčku v skúšobnej dobe zaradenú do platovej triedy AD 5. Na základe článku 32 tretieho odseku služobného poriadku si žalobkyňa zachovala svoje započítané odpracované roky v rámci platového stupňa dosiahnuté v čase, keď bola dočasným zamestnancom a následne bola zaradená do platového stupňa 4.
8 Medzi účastníkmi konania nie je sporné, že po svojom vymenovaní za úradníčku v skúšobnej dobe žalobkyňa naďalej vykonávala rovnaké úlohy, aké vykonávala už ako dočasný zamestnanec.
9 Rozhodnutím z 12. júla 2011, ktoré nadobudlo účinnosť 1. septembra 2011, bola žalobkyňa vymenovaná do trvalého služobného pomeru.
10 V oznámení zamestnancom č. 87/11 z 12. septembra 2011 menovací orgán (ďalej len „MO“) uverejnil zoznam úradníkov prichádzajúcich do úvahy na povýšenie v rámci povyšovania v roku 2011. Meno žalobkyne sa v ňom nenachádzalo.
11 Dňa 17. októbra 2011 bolo uverejnené oznámenie zamestnancom č. 100/11 uvádzajúce zoznam povýšených úradníkov v rámci povyšovania v roku 2011. Meno žalobkyne sa v ňom nenachádzalo.
12 Žalobkyňa 9. decembra 2011 podala sťažnosť proti rozhodnutiu nezaradiť ju do zoznamu úradníkov prichádzajúcich do úvahy na povýšenie vyplývajúcemu z oznámenia zamestnancom č. 87/11.
13 Rozhodnutím z 18. apríla 2012 zástupca generálneho tajomníka Rady konajúci ako MO zamietol sťažnosť najmä z dôvodu, že žalobkyňa od svojho vymenovania za úradníčku neodpracovala dva roky v platovej triede, ako to vyžaduje článok 45 služobného poriadku na to, aby sa nachádzala medzi úradníkmi prichádzajúcimi do úvahy na povýšenie (ďalej len „rozhodnutie o zamietnutí sťažnosti“).
Konanie a návrhy účastníkov konania
14 Vzhľadom na odstúpenie sudcu spravodajcu, ktorému bola vec pôvodne pridelená a zmenu v zložení komôr, predseda Súdu pre verejnú službu 6. mája 2013 vymenoval nového sudcu spravodajcu.
15 Listom z 24. júna 2013 Súd pre verejnú službu informoval účastníkov konania, že má v úmysle vyzvať Európsky parlament, Európsku komisiu, Súdny dvor Európskej únie a Dvor audítorov Európskej únie, aby vstúpili do konania ako vedľajší účastníci konania a požiadal ich, aby predložili svoje pripomienky v tejto súvislosti.
16 Keďže účastníci konania nenamietali proti zamýšľanej výzve na vstup vedľajších účastníkov do konania, uznesením predsedu druhej komory Súdu pre verejnú službu zo 4. decembra 2013 (Todorova Androva/Rada, F‑78/12, EU:F:2013:206) bolo Komisii a Dvoru audítorov povolené vstúpiť do konania ako vedľajší účastníci konania. Parlament a Súdny dvor nechceli vstúpiť do tohto konania ako vedľajší účastníci konania.
17 Komisia a Dvor audítorov doručili svoje vyjadrenie vedľajšieho účastníka konania 14., resp. 15. januára 2014.
18 Listom z 13. februára 2014 Rada informovala Súd pre verejnú službu, že nemá pripomienky k vyjadreniam vedľajšieho účastníka konania, ktoré podali Komisia a Dvor audítorov. Žalobkyňa 10. marca 2014 odovzdala svoje pripomienky k vyjadreniam vedľajšieho účastníka konania, ktoré podali Komisia a Dvor audítorov.
19 Žalobkyňa navrhuje, aby Súd pre verejnú službu:
– zrušil rozhodnutie, ktoré vyplýva z oznámenia zamestnancom č. 87/11 z 12. septembra 2011, nezapísať ju do zoznamu úradníkov prichádzajúcich do úvahy na povýšenie v rámci povyšovania v roku 2011,
– zrušil rozhodnutie o zamietnutí sťažnosti,
– zaviazal Radu na zaplatenie majetkovej škody a nemajetkovej ujmy odhadnutých predbežne na sumu 40 000 eur, ktoré budú presnejšie stanovené v priebehu konania, ako aj kompenzačných úrokov a úrokov z omeškania vo výške 6,75 %,
– zaviazal Radu na náhradu trov konania.
20 Rada navrhuje, aby Súd pre verejnú službu:
– zamietol žalobu ako nedôvodnú,
– zaviazal žalobkyňu na náhradu trov konania.
21 Komisia a Dvor audítorov navrhujú Súdu pre verejnú službu, aby zamietol žalobu a zaviazal žalobkyňu na náhradu trov konania.
Právny stav
O návrhoch smerujúcich proti rozhodnutiu o zamietnutí sťažnosti
22 Podľa judikatúry návrhy na zrušenie, ktoré formálne smerujú proti zamietnutiu sťažnosti, majú za následok, že súdu je predložený akt, proti ktorému bola podaná sťažnosť, ak tieto návrhy ako také nemajú samostatný obsah (rozsudok Balionyte‑Merle/Komisia, F‑113/12, EU:F:2013:191, bod 24 a tam citovaná judikatúra).
23 V tomto prípade Súd pre verejnú službu konštatuje, že rozhodnutie o zamietnutí sťažnosti potvrdzuje rozhodnutie nezapísať meno žalobkyne do zoznamu úradníkov prichádzajúcich do úvahy na povýšenie, pričom poskytuje jeho odôvodnenie. Za týchto okolností treba v skutočnosti preskúmať zákonnosť pôvodného aktu spôsobujúceho ujmu s prihliadnutím na odôvodnenie obsiahnuté v rozhodnutí o zamietnutí sťažnosti, keďže toto odôvodnenie sa považuje za zhodné s týmto aktom (pozri v tomto zmysle rozsudok Komisia/Birkhoff, T‑377/08 P, EU:T:2009:485, body 58 a 59 a tam citovaná judikatúra).
24 V dôsledku toho návrhy na zrušenie smerujúce proti rozhodnutiu o zamietnutí sťažnosti nemajú samostatný obsah a žalobu treba považovať za žalobu proti rozhodnutiu nezapísať žalobkyňu do zoznamu úradníkov prichádzajúcich do úvahy na povýšenie v rámci povyšovania v roku 2011, ktoré vyplýva z oznámenia zamestnancom č. 87/11 z 12. septembra 2011 (ďalej len „napadnuté rozhodnutie“) a ktorého odôvodnenie je spresnené rozhodnutím o zamietnutí sťažnosti (pozri v tomto zmysle rozsudky Eveillard/Komisia, T‑258/01, EU:T:2004:177, body 31 a 32, a Buxton/Parlament, F‑50/11, EU:F:2012:51, bod 21).
O návrhoch na zrušenie napadnutého rozhodnutia
25 Na podporu svojich návrhov žalobkyňa formálne uvádza tri dôvody:
– prvý žalobný dôvod založený na porušení článku 45 služobného poriadku a zjavne nesprávnom posúdení,
– druhý žalobný dôvod založený na porušení zásady rovnosti zaobchádzania,
– tretí žalobný dôvod založený na porušení povinnosti starostlivosti.
26 Vzhľadom na argumentáciu, ktorú žalobkyňa vysvetlila na podporu svojich návrhov a spresnenia, ktoré poskytla na pojednávaní, však prvý žalobný dôvod treba chápať ako založený v prvom rade na porušení článku 45 služobného poriadku, a subsidiárne na nezákonnosti článku 45 služobného poriadku uplatnenej námietkou a spočívajúcej v tom, že tento článok nerešpektuje zásadu nediskriminácie vyjadrenú v doložke 4 rámcovej dohody.
O prvom dôvode založenom na porušení článku 45 služobného poriadku a na nezákonnosti tohto ustanovenia uplatnenej námietkou
– Tvrdenia účastníkov konania
27 Žalobkyňa v podstate tvrdí, že bola obeťou neodôvodnenej diskriminácie vo vzťahu k úradníkom prichádzajúcim do úvahy na povýšenie z dôvodu, že ako dočasný zamestnanec plnila rovnaké úlohy ako úradník, ale že napriek tomu sa doby služby, ktoré odpracovala v tomto postavení, nezohľadnili na účely výpočtu dvoch odpracovaných rokov v platovej triede potrebných v súlade s článkom 45 služobného poriadku na to, aby mohla prichádzať do úvahy na povýšenie. Žalobkyňa totiž od svojho vstupu do služby ako dočasný zamestnanec stále plnila rovnaké povinnosti.
28 Prostredníctvom prvého dôvodu, ktorý žalobkyňa spresnila vo svojich pripomienkach k vyjadreniam vedľajších účastníkov konania a na pojednávaní, žalobkyňa v prvom rade tvrdí, že napadnuté rozhodnutie sa zakladá na nesprávnom výklade článku 45 služobného poriadku. Rada totiž vyložila toto ustanovenie v tom zmysle, že pri výpočte dvoch rokov v platovej triede, ktoré musia úradníci odpracovať, aby prichádzali do úvahy na povýšenie, sa nemajú zohľadniť doby prípadne odpracované úradníkmi, ktorí, rovnako ako žalobkyňa, boli pred svojim vymenovaním do trvalého služobného pomeru dočasnými zamestnancami. Podľa žalobkyne znenie článku 45 služobného poriadku umožňuje takéto zohľadnenie a takýto výklad je jediným, ktorý je v súlade so smernicou 1999/70.
29 Žalobkyňa sa domnieva, že ak sa článok 45 služobného poriadku nemôže vykladať v zmysle, že umožňuje zohľadnenie rokov odpracovaných v postavení dočasného zamestnanca pri výpočte dvoch rokov odpracovaných v platovej triede potrebných na povýšenie do vyššej platovej triedy, je v rozpore so smernicou 1999/70 a zásadou rovnosti zaobchádzania, ktorej výrazom je táto smernica a musí byť preto vyhlásený za nezákonný.
30 Podľa žalobkyne v rozsudku Rosado Santana (C‑177/10, EU:C:2011:557) Súdny dvor rozhodol, že rámcová dohoda sa má vykladať tak, že zakazuje rozdielne zaobchádzanie so „stálymi úradníkmi“ a „dočasnými úradníkmi“, okrem prípadu, ak sa takýto rozdiel zakladá na objektívnom dôvode a že preto odporovalo tejto rámcovej dohode, ak sa pri určení, či sa určitá osoba mohla domáhať povýšenia, nezohľadnila doba služby, ktorú táto osoba odpracovala ako „dočasný úradník“ pred tým, ako sa stala úradníkom.
31 Žalobkyňa sa domnieva, že smernica 1999/70 zaväzuje inštitúcie Únie vo vzťahoch s ich zamestnancami. Doložka 4 rámcovej dohody, na základe ktorej Súdny dvor rozhodol, že doby služby odpracované ako dočasný zamestnanec sa musia zohľadniť rovnako ako doby služby odpracované ako úradník, je výrazom všeobecnej zásady rovnosti zaobchádzania, ktorá je „základnou zásadou“.
32 Subsidiárne si žalobkyňa myslí, že aj keby sa Súd pre verejnú službu mal domnievať, že sa nemôže odvolávať na existenciu základnej zásady, sú inštitúcie na základe povinnosti lojálnej spolupráce uvedenej v článku 4 ods. 3 ZEÚ povinné vykladať článok 45 služobného poriadku s prihliadnutím na smernicu 1999/70.
33 V každom prípade, keďže článok 45 služobného poriadku možno vykladať rôzne, sa žalobkyňa domnieva, že Rada mala zohľadniť smernicu 1999/70 a následne ustanovenia rámcovej dohody, aby určila, ako treba vykladať pojem „odpracovali aspoň dva roky vo svojej triede“ v zmysle článku 45 služobného poriadku.
34 Okrem toho si žalobkyňa myslí, že okolnosť, že rozsudok Rosado Santana (EU:C:2011:557) sa týkal interného výberového konania a nie konania o povýšení neodôvodňuje, aby sa riešenie prijaté Súdnym dvorom neuplatnilo v prejednávanej veci. Konanie o povýšení totiž rovnako ako interné výberové konanie prispieva k vývoju služobného postupu verejných zamestnancov a z tohto dôvodu sa na neho vzťahujú pracovnoprávne podmienky, ktoré spomína doložka 4 rámcovej dohody.
35 Podľa žalobkyne služobný poriadok nevylučuje existenciu kontinuity medzi rokmi odpracovanými ako dočasný zamestnanec a rokmi odpracovanými ako úradník, ba dokonca táto kontinuita vyplýva z niektorých jeho ustanovení. Článok 45 služobného poriadku totiž výslovne neuvádza, že roky uvedené v tomto článku museli byť odpracované iba v postavení úradníka. Okrem toho uvedený článok nevylučuje, aby mohli byť zohľadnené aj iné hodnotiace správy než tie, ktoré boli vypracované po tom, čo sa dotknutá osoba stala úradníkom. Naopak, z článku 32 tretieho odseku služobného poriadku výslovne vyplýva, že dočasní zamestnanci, ktorí sa stali úradníkmi, si môžu zachovať skôr nadobudnuté odpracované roky a to aj keď boli zamestnaní podľa iného právneho režimu.
36 Rada tvrdí, že názor žalobkyne je v rozpore s úmyslom normotvorcu zohľadniť pri uplatnení článku 45 služobného poriadku iba doby služby odpracované v postavení úradníka, pričom tento úmysel vyplýva z výrazu „odpracovali aspoň dva roky vo svojej triede“ nachádzajúceho sa v samotnom texte článku 45 služobného poriadku.
37 Podľa Rady navyše názor žalobkyne znamená, že existuje právna kontinuita medzi postavením dočasného zamestnanca a postavením úradníka. Analýza služobného poriadku a judikatúry, predovšetkým uznesení Kyriazi/Komisia (F‑66/06, EU:F:2006:92) a Pereira Sequeira/Komisia (F‑65/06, EU:F:2006:124) a rozsudku Toronjo Benitez/Komisia (F‑33/07, EU:F:2008:25), však musí viesť Súd pre verejnú službu k vylúčeniu takejto právnej kontinuity.
38 Napokon podľa Rady voľbu normotvorcu zohľadniť v kontexte článku 45 služobného poriadku iba doby služby odpracované v postavení úradníka nemožno spochybniť odvolaním sa na všeobecnú zásadu rovnosti zaobchádzania. Podľa judikatúry a predovšetkým podľa rozsudkov Chetcuti/Komisia (C‑16/07 P, EU:C:2008:549, bod 40) a Wasmeier/Komisia (T‑381/00, EU:T:2002:190, bod 122) totiž pri rozdielnom zaobchádzaní s úradníkmi a dočasnými zamestnancami nejde o diskrimináciu, keďže definícia každej z týchto kategórií zodpovedá legitímnym potrebám administratívy a povahe trvalých či dočasných úloh, ktoré má za úlohu plniť.
39 Rada sa okrem toho domnieva, že riešenie prijaté v rozsudku Rosado Santana (EU:C:2011:557) nemožno použiť v prejednávanej veci.
40 Rada najprv pripomína, že rozsudok Rosado Santana (EU:C:2011:557) sa týka výkladu smernice, ktorá sa mala uplatniť v členskom štáte a že voči inštitúcii sa možno odvolávať na smernicu iba nepriamo v modelových prípadoch, ktoré sa objavili v rozsudku Aayhan a i./Parlament (F‑65/07, EU:F:2009:43, body 113 až 116). Doložka 4 rámcovej dohody sa však nevzťahuje na žiadny z týchto prípadov. Predovšetkým, doložka 4 rámcovej dohody vykonanej smernicou 1999/70 nie je výrazom všeobecnej právnej zásady a keďže znenie článku 45 služobného poriadku je jasné, nie je namieste spoliehať sa na smernicu pri určení jeho významu.
41 Rada ďalej zdôrazňuje, že existuje podstatný rozdiel medzi situáciou žalobkyne a situáciou pána Rosado Santana, a síce, že na pána Rosado Santana sa stále vzťahoval rovnaký základný právny režim, pretože bol „dočasným úradníkom“ pred tým, ako sa stal „stálym úradníkom“, zatiaľ čo žalobkyňa postupne podliehala dvom odlišným režimom, a to PZOZ ako dočasný zamestnanec a potom služobnému poriadku ako úradníčka.
42 Vo svojom vyjadrení k opatreniam na zabezpečenie priebehu konania Rada spresnila svoje stanovisko, pričom sa oprela o uznesenie Rivas Montes (C‑178/12, EU:C:2013:150). Podľa Rady z tohto uznesenia vyplýva, že doložky 4 rámcovej dohody sa nemožno dovolávať na odôvodnenie námietky nezákonnosti článku 45 služobného poriadku. Táto doložka sa totiž týka diskriminácie pracovníkov s pracovnoprávnym vzťahom na dobu určitú iba z dôvodu trvania tohto pracovnoprávneho vzťahu, zatiaľ čo v prejednávanom prípade sa rozdiel v zaobchádzaní medzi dočasnými zamestnancami a úradníkmi zakladá na právnej povahe ich pracovnoprávneho vzťahu s inštitúciami Únie.
43 Aj keby sa riešenie prijaté v rozsudku Rosado Santana (EU:C:2011:557) mohlo použiť vo verejnej službe Európskej únie, Rada tvrdí, že legitímne potreby administratívy a povaha trvalých či dočasných úloh, ktoré má za úlohu plniť, predstavujú objektívne dôvody odôvodňujúce nezohľadnenie dôb služby, ktoré žalobkyňa odpracovala ako dočasný zamestnanec, pre potreby povýšenia.
44 Podľa Komisie by mal Súd pre verejnú službu vysloviť ex offo neprípustnosť námietky nezákonnosti, pretože nebola vznesená v sťažnosti.
45 Pokiaľ ide o vec samu, Komisia podporuje všetky tvrdenia Rady, pričom zdôrazňuje radikálne odlišnú povahu postavenia dočasného zamestnanca od postavenia úradníka.
46 Komisia sa predovšetkým domnieva, že skutočnosť, že žalobkyňa plnila ako dočasný zamestnanec rovnaké úlohy, aké jej boli zverené po jej vymenovaní za úradníčku v skúšobnej dobe, nemá najmenší význam. Názor žalobkyne prikladá podľa Komisie priveľký význam čisto náhodným skutkovým okolnostiam a priznáva neodôvodnenú výhodu zamestnancom, ktorí najprv ako dočasní zamestnanci a potom ako úradníci plnili stále rovnaké úlohy, v porovnaní so zamestnancami plniacimi rôzne úlohy.
47 Vo svojom vyjadrení vedľajšieho účastníka konania sa Dvor audítorov pripája k tvrdeniam Rady a v podstate uvádza, že na doložku 4 rámcovej dohody sa nemožno odvolávať proti inštitúciám Európskej únie, pokiaľ ide o nezohľadnenie rokov odpracovaných úradníkom v čase, keď bol dočasným zamestnancom, na účely uplatnenia článku 45 služobného poriadku. Domnieva sa, že takáto situácia nepredstavuje ani porušenie zásady nediskriminácie, ani zneužitie vyplývajúce z opakovaného uzatvárania pracovných zmlúv alebo zakladania pracovnoprávnych vzťahov na dobu určitú a že v každom prípade žalobkyňa netvrdila, že došlo k takémuto zneužitiu.
– Posúdenie Súdom pre verejnú službu
48 Súd pre verejnú službu preskúma najprv otázku, či Rada nerešpektovala pôsobnosť článku 45 služobného poriadku, keď ho vyložila v tom zmysle, že jej neumožňuje zohľadniť roky odpracované žalobkyňou ako dočasný zamestnanec na účely výpočtu dvoch rokov, ktoré musela odpracovať vo svojej platovej triede na to, aby mohla prichádzať do úvahy na povýšenie. Otázka zákonnosti článku 45 služobného poriadku, nastolená žalobkyňou subsidiárne, je totiž relevantná iba v prípade, ak sa Rada nedopustila nesprávneho výkladu tohto ustanovenia.
49 Podľa ustálenej judikatúry treba pri výklade ustanovení práva Únie zohľadniť nielen ich znenie, ale aj ciele sledované právnou úpravou, ktorej sú súčasťou a ich kontext (rozsudok Hoštická a i., C‑561/13, EU:C:2014:2287, bod 29).
50 V tomto prípade článok 45 služobného poriadku stanovuje, že povýšenie „sa vykonáva výhradne výberom spomedzi zamestnancov [úradníkov – neoficiálny preklad], ktorí odpracovali aspoň dva roky vo svojej triede“. Použitím výrazu „odpracovali aspoň dva roky vo svojej triede“ a privlastňovacieho zámena „svojej“, ktoré odkazuje na „úradníkov“, znenie tohto ustanovenia nasvedčuje tomu, že MO musí zohľadniť iba roky odpracované v platovej triede ako úradník.
51 Tento doslovný výklad článku 45 služobného poriadku potvrdzuje analýza služobného poriadku v jeho celosti. Zdá sa totiž, že podľa normotvorcu neexistuje žiadna právna kontinuita v služobnom postupe dočasného zamestnanca, ktorý sa stal úradníkom (pozri v tomto zmysle rozsudky Bellantone/Dvor audítorov, F‑85/06, EU:F:2007:171, bod 51; Toronjo Benitez/Komisia, EU:F:2008:25, bod 87, a uznesenie Prieto/Parlament, F‑42/07, EU:F:2011:159, bod 61).
52 V tejto súvislosti Súd pre verejnú službu uvádza, že podľa článku 34 služobného poriadku „pred prijatím do trvalého pracovného pomeru zamestnanci [úradníci – neoficiálny preklad] musia odpracovať deväťmesačnú skúšobnú lehotu“. Toto ustanovenie nerozlišuje medzi zamestnancami, ktorí boli vymenovaní za úradníkov v skúšobnej dobe po tom, čo pracovali ako dočasní zamestnanci a inými zamestnancami, hoci plnili rovnaké povinnosti podľa jedného aj druhého režimu. Ak by názor o právnej kontinuite ponúkaný žalobkyňou bol dôvodný, nemalo by takéto ustanovenie žiadny význam pre vymenovaných úradníkov, ktorí už pracovali ako dočasní zamestnanci.
53 Navyše v prípadoch, keď chcel zohľadniť doby odpracované zamestnancom v postavení dočasného zamestnanca, aby z toho vyvodil dôsledky pre jeho služobný postup úradníka, tak normotvorca urobil výslovne. To je prípad článku 32 tretieho odseku služobného poriadku, podľa ktorého ako výnimka z článku 32 prvého odseku, podľa ktorého sa úradník zaradí do prvého stupňa svojej triedy platí, že „dočasní zamestnanci, zaradení do tried v súlade s klasifikačnými kritériami prijatými orgánom, si zachovajú započítanú prax v rámci daného stupňa, dosiahnutú v tejto funkcii, ak budú vymenovaní za úradníkov v rovnakej triede bezprostredne po skončení obdobia ich dočasnej služby“. V rovnakom zmysle článok 40 druhý odsek PZOZ stanovuje, že „na účely výpočtu rokov služby potrebných na odchod do dôchodku podľa prílohy VIII k služobnému poriadku sa zohľadní každé obdobie pracovného pomeru dočasného zamestnanca Únie“.
54 Z toho vyplýva, že Rada sa nedopustila žiadneho pochybenia, keď vyložila článok 45 služobného poriadku v tom zmysle, že v konaní o povýšení možno zohľadniť iba roky odpracované v platovej triede ako úradník, a to tým skôr, že PZOZ nestanovujú, že tento článok sa v každom prípade uplatní na situáciu dočasných zamestnancov.
55 Treba teda odmietnuť výhradu založenú na nesprávnom výklade článku 45 služobného poriadku a preskúmať námietku nezákonnosti vznesenú žalobkyňou subsidiárne a založenú na tom, že článok 45 služobného poriadku tým, že bráni zohľadneniu dôb činnosti, ktoré úradník odpracoval ako dočasný zamestnanec, porušuje doložku 4 rámcovej dohody.
56 Za daných okolností a v snahe o hospodárnosť konania treba preskúmať uvedenú námietku nezákonnosti meritórne bez predchádzajúceho rozhodnutia o jej prípustnosti, pretože uvedená námietka je v každom prípade a z dôvodov uvedených nižšie bez právneho základu (rozsudok AT/EACEA, F‑113/10, EU:F:2012:20, bod 49).
57 Najprv treba zistiť, či sa doložka 4 rámcovej dohody môže uplatniť v danom prípade a teda či sa námietka nezákonnosti článku 45 služobného poriadku môže zakladať na nerešpektovaní tejto doložky.
58 Súd pre verejnú službu pripomína, že podľa judikatúry sa nemožno domnievať, že ustanovenia smernice 1999/70 a rámcovej dohody, ktorá je jej prílohou, ako také ukladajú povinnosti inštitúciám v ich vzťahoch s ich zamestnancami (rozsudok Aayhan a i./Parlament, EU:F:2009:43, bod 111).
59 Napriek tomu však tieto ustanovenia môžu okrem iného nepriamo zaväzovať inštitúciu, ak sú výrazom všeobecnej zásady práva Únie, ktorú potom inštitúcia musí uplatňovať ako takú (rozsudky Adjemian a i./Komisia, T‑325/09 P, EU:T:2011:506, bod 56; Aayhan a i./Parlament, EU:F:2009:43, bod 113, a AI/Súdny dvor, F‑85/10, EU:F:2012:97, bod 134).
60 Doložka 4 bod 1 rámcovej dohody vyjadruje zákaz znevýhodňovať, pokiaľ ide o pracovnoprávne podmienky, pracovníkov na dobu určitú voči porovnateľným stálym pracovníkom len preto, že majú uzavretú pracovnú zmluvu alebo pracovnoprávny vzťah na dobu určitú, pokiaľ na odlišné zaobchádzanie neexistujú objektívne dôvody. Bod 4 tejto doložky stanovuje rovnaký zákaz aj pokiaľ ide o kritériá vzťahujúce sa na obdobia odpracovaných rokov týkajúce sa osobitných pracovnoprávnych podmienok (rozsudky Rosado Santana, EU:C:2011:557, bod 64, a Valenza a i., C‑302/11 až C‑305/11, EU:C:2012:646, bod 39).
61 Zásady nediskriminácie a rovnosti zaobchádzania, ktorých uplatnením je doložka 4 bod 1 rámcovej dohody, predstavujú základné zásady právneho poriadku Únie (rozsudok Aayhan a i./Parlament, EU:F:2009:43, bod 101), so zreteľom na ktoré treba posúdiť zákonnosť článku 45 služobného poriadku.
62 Je však vhodné spresniť, že Súdny dvor rozhodujúc o uplatňovaní rámcovej dohody v kontexte sporov medzi úradníkmi a administratívami členských štátov, rozhodol, že na prípadné rozdiely v zaobchádzaní medzi zamestnancami vo verejnej službe a zmluvnými zamestnancami sa nevzťahuje zásada nediskriminácie zakotvená rámcovou dohodou, pretože takéto rozdiely v zaobchádzaní sa nezakladajú na určitej alebo neurčitej dobe pracovnoprávneho vzťahu, ale na jeho služobnej alebo zmluvnej povahe (uznesenie Rivas Montes, EU:C:2013:150, body 44 a 45).
63 V tomto prípade treba uviesť, že článok 45 služobného poriadku nerobí žiadny rozdiel v zaobchádzaní medzi pracovníkmi na dobu určitú a pracovníkmi na dobu neurčitú. Jedinou okolnosťou zohľadnenou článkom 45 služobného poriadku je totiž právna povaha zamestnania dotknutých zamestnancov, čím v skutočnosti zakladá rozdielne zaobchádzanie s odpracovanými rokmi úradníkov a odpracovanými rokmi iných zamestnancov. Podľa judikatúry sa však na takéto rozdielne zaobchádzanie nevzťahuje zásada nediskriminácie zakotvená rámcovou dohodou (pozri uznesenie Rivas Montes, EU:C:2013:150, body 44 a 47).
64 Z toho vyplýva, že žalobkyňa nemôže založiť námietku nezákonnosti článku 45 služobného poriadku na nerešpektovaní doložky 4 bodu 1 rámcovej dohody alebo na nerešpektovaní zásady rovnosti zaobchádzania, ktorej uplatnením je táto doložka.
65 V každom prípade sa žalobkyňa nemôže odvolávať na zásady vyvodené Súdnym dvorom v jeho rozsudku Rosado Santana (EU:C:2011:557). Žalobca vo veci samej chcel totiž v podstate napadnúť rozdielne zaobchádzanie spočívajúce v tom, že na účely interného výberového konania sa zohľadňujú doby služby odpracované ako stály úradník a nie doby služby odpracované v postavení dočasného úradníka (rozsudok Rosado Santana, EU:C:2011:557, bod 42). V prejednávanej veci žalobkyňa napáda zákonnosť rozdielneho zaobchádzania s úradníkmi, ktorých odpracované roky sa zohľadňujú na účely uplatnenia článku 45 služobného poriadku a s dočasnými zamestnancami bez ohľadu na to, či boli prijatí na základe zmluvy na dobu neurčitú alebo dobu určitú.
66 Z tohto dôvodu je potrebné v celom rozsahu zamietnuť prvý žalobný dôvod ako nedôvodný.
O druhom dôvode založenom na porušení zásady rovnosti zaobchádzania
67 Žalobkyňa poznamenáva, že v zozname povýšených úradníkov sa nachádzajú mená „viacerých úradníkov“, ktorí rovnako ako ona pracovali ako prekladatelia v postavení dočasných zamestnancov a ktorí „vo funkcii“ odpracovali rovnaký počet rokov, ale do trvalého služobného pomeru boli vymenovaní pred ňou. Zostavením zoznamu povýšených úradníkov za týchto podmienok teda MO nevykonal porovnávacie hodnotenie, ktoré treba podľa judikatúry vykonať starostlivo a nestranne, v záujme služby a v súlade so zásadou rovnosti zaobchádzania a predovšetkým konal v rozpore so zásadou rovnosti zaobchádzania.
68 Treba však uviesť, že žalobkyňa vo svojej žalobe neuvádza, kto sú úradníci, ktorí boli povýšení na základe porovnávacieho hodnotenia, pri ktorom došlo k porušeniu zásady rovnosti zaobchádzania a neposkytuje Súdu pre verejnú službu žiadny dôkaz, ktorý by mu umožňoval overiť správnosť jej tvrdení. Je pravda, že žalobkyňa ponúka, že „odhalí“ mená týchto úradníkov na výzvu súdu. Takáto ponuka však nestačí na napravenie nepresnosti žaloby.
69 Z toho vyplýva, že druhý žalobný dôvod musí byť zamietnutý ako neprípustný.
O treťom dôvode založenom na porušení povinnosti starostlivosti
70 Žalobkyňa sa domnieva, že pri prijatí napadnutého rozhodnutia MO nezohľadnil jej záujem a porušil tak svoju povinnosť starostlivosti.
71 Súd pre verejnú službu poznamenáva, že tretí žalobný dôvod nie je uvedený v sťažnosti a nesúvisí so žiadnym z dôvodov alebo tvrdení nachádzajúcich sa v sťažnosti, ktorá uvádza iba zjavne nesprávne posúdenie a porušenie zásady nediskriminácie medzi pracovníkmi na dobu určitú a pracovníkmi na dobu neurčitú.
72 Treba preto zamietnuť tretí žalobný dôvod ako neprípustný, pretože bol uplatnený po prvýkrát v žalobe, a to v rozpore s pravidlom zhody medzi sťažnosťou v zmysle článku 91 ods. 2 služobného poriadku a následnou žalobou, ktoré pod sankciou neprípustnosti vyžaduje, aby dôvody priamo smerujúce proti aktu spôsobujúcemu ujmu uplatnené na súde Únie boli uplatnené už v konaní pred podaním žaloby, aby sa MO alebo orgán oprávnený uzatvárať pracovné zmluvy mohol oboznámiť s výhradami, ktoré dotknutá osoba vyjadruje proti napadnutému rozhodnutiu (rozsudok Komisia/Moschonaki, T‑476/11 P, EU:T:2013:557, bod 71).
73 Treba teda v celom rozsahu zamietnuť návrhy na zrušenie smerujúce proti napadnutému rozhodnutiu.
O návrhoch na náhradu škody
74 Na jednej strane žalobkyňa tvrdí, že utrpela majetkovú škodu vyplývajúcu z toho, že ak by ju Rada zapísala do zoznamu úradníkov prichádzajúcich do úvahy na povýšenie, mala by vzhľadom na priemernú dobu v platovej triede uvedenú v služobnom poriadku, odpracované roky vo funkcii prekladateľa na Rade, pochvalný charakter jej hodnotiacich správ, ako aj okolnosť, že niektorí úradníci plniaci rovnaké povinnosti ako žalobkyňa boli povýšení, 90 % šancu byť povýšená. Následne žalobkyňa odhaduje svoju škodu na sumu 30 000 eur s prihliadnutím na spomalenie služobného postupu, ktoré mala utrpieť a vplyv tohto spomalenia na jej mzdu a jej práva na dôchodok.
75 Na druhej strane žalobkyňa tvrdí, že utrpela nemajetkovú ujmu, ktorá nemôže byť napravená iba zrušením napadnutého rozhodnutia z dôvodu, že aj keď je možné prijať všetky opatrenia umožňujúce napraviť protiprávnosť, ku ktorej došlo, nie je vylúčené, že Rada sa obmedzí na to, že zaradí jej meno do zoznamu úradníkov prichádzajúcich do úvahy na povýšenie bez toho, aby inak vyhovela zrušujúcemu rozsudku. Žalobkyňa odhaduje túto nemajetkovú ujmu na sumu 10 000 eur.
76 Súd pre verejnú službu pripomína, že podľa ustálenej judikatúry platí, že ak ujma, na ktorú žalobca poukazuje, bola spôsobená prijatím rozhodnutia, ktoré sa navrhuje zrušiť, zamietnutie tohto návrhu na zrušenie má spravidla za následok zamietnutie návrhu na náhradu škody, keďže tento návrh je úzko spätý s návrhom na zrušenie (rozsudok Arguelles Arias/Conseil, F‑122/12, EU:F:2013:185, bod 127 a tam citovaná judikatúra).
77 V tomto prípade treba uviesť, že majetková škoda a nemajetková ujmu, na ktoré žalobkyňa poukazuje, boli spôsobené rozhodnutím Rady nezapísať ju do zoznamu úradníkov prichádzajúcich do úvahy na povýšenie. Keďže však návrhy na zrušenie napadnutého rozhodnutia boli zamietnuté bez toho, aby súd konštatoval nezákonnosť rozhodovania Rady, treba zamietnuť návrhy žalobkyne na náhradu škody.
78 Zo všetkého, čo bolo uvedené vyplýva, že žaloba musí byť v celom rozsahu zamietnutá.
O trovách
79 Podľa článku 101 rokovacieho poriadku, ak nestanovujú ustanovenia ôsmej kapitoly hlavy II uvedeného rokovacieho poriadku inak, účastník konania, ktorý vo veci nemal úspech, znáša svoje vlastné trovy konania a je povinný nahradiť trovy konania druhého účastníka konania, ak to bolo v tomto zmysle navrhnuté. Podľa článku 102 ods. 1 toho istého rokovacieho poriadku, ak si to vyžaduje spravodlivé zaobchádzanie, môže Súd pre verejnú službu rozhodnúť, že účastník konania, ktorý vo veci nemal úspech, znáša svoje vlastné trovy konania a je povinný nahradiť iba časť trov konania, ktoré vznikli druhému účastníkovi konania, alebo mu vôbec nemusí uložiť povinnosť nahradiť trovy konania. Napokon, podľa článku 103 ods. 4 rokovacieho poriadku znášajú inštitúcie, ktoré vstúpili do konania ako vedľajší účastníci, svoje vlastné trovy konania.
80 Z dôvodov uvedených v tomto rozsudku vyplýva, že žalobkyňa nemala vo veci úspech. Okrem toho Rada vo svojich návrhoch výslovne žiadala, aby žalobkyňa bola povinná nahradiť trovy konania. Keďže okolnosti prejednávaného prípadu neodôvodňujú uplatnenie ustanovení článku 102 ods. 1 rokovacieho poriadku, žalobkyňa je povinná znášať svoje vlastné trovy konania a je povinná nahradiť trovy konania, ktoré vznikli Rade.
81 Napokon, podľa článku 103 ods. 4 prvej vety rokovacieho poriadku Komisia a Dvor audítorov znášajú svoje vlastné trovy konania.
Z týchto dôvodov
SÚD PRE VEREJNÚ SLUŽBU (druhá komora)
rozhodol a vyhlásil:
1. Žaloba sa zamieta.
2. V. Todorova Androva znáša svoje vlastné trovy konania a je povinná nahradiť trovy konania, ktoré vznikli Rade Európskej únie.
3. Európska komisia a Dvor audítorov Európskej únie znášajú svoje vlastné trovy konania.
Bradley | Kreppel | Rofes i Pujol |
Rozsudok bol vyhlásený na verejnom pojednávaní v Luxemburgu 29. apríla 2015.
Tajomníčka | | Predseda komory |