Language of document : ECLI:EU:C:2008:21

NÁVRHY GENERÁLNEJ ADVOKÁTKY

ELEANOR SHARPSTON

prednesené 17. januára 2008 1(1)

Vec C‑456/06

Peek & Cloppenburg KG

proti

Cassina S.p.A.

[návrh na začatie prejudiciálneho konania podaný Bundesgerichtshof (Nemecko)]

„Autorské právo a s ním súvisiace právo – Nábytok legálne získaný v jednom členskom štáte – Sprístupnený na dočasné používanie alebo verejne vystavený v inom členskom štáte – ‚Verejné šírenie‘“





1.        V tomto návrhu na začatie prejudiciálneho konania, ktorý podal Bundesgerichtshof (Spolkový súd), Nemecko, bol Súdny dvor požiadaný o usmernenie pri výklade článku 4 ods. 1 smernice 2001/29/ES Európskeho parlamentu a Rady z 22. mája 2001 o zosúladení niektorých aspektov autorských práv a s nimi súvisiacich práv v informačnej spoločnosti (ďalej len „smernica o autorskom práve“ alebo „smernica“).(2)

2.        Táto vec sa týka istých kusov nábytku, ktoré v čase skutkových okolností vo veci samej neboli chránené autorským právom v členskom štáte, kde boli vyrobené a kde ich získala spoločnosť Peek & Cloppenburg KG (ďalej len „Peek & Cloppenburg“), boli však takto chránené v členskom štáte, kde ich tento účastník konania sprístupnil na dočasné používanie vo verejných odpočinkových zónach v jednom zo svojich obchodov a vystavil ich vo výklade v inom obchode. Súdnemu dvoru je položená otázka, či takéto používanie nábytku predstavuje „verejné šírenie predajom alebo iným spôsobom“ v zmysle článku 4 ods. 1 smernice o autorskom práve. Ak je to tak, Súdnemu dvoru sa ďalej kladie otázka, či je výkon tohto práva na šírenie za okolností predmetnej veci v súlade s článkom 28 ES.

 Právny rámec

 Smernica o autorskom práve

3.        Smernica o autorskom práve, ako naznačuje jej názov, sa usiluje o zosúladenie niektorých aspektov autorských práv a s nimi súvisiacich práv(3) vrátane práva udeľovať súhlas s verejným šírením diel chránených takýmito právami alebo ich rozmnoženín.

4.        Preambula smernice zahŕňa tieto odôvodnenia:

„3.      Navrhnutá harmonizácia pomôže uplatňovať štyri slobody vnútorného trhu a zhoduje sa so základnými princípmi zákonnosti, najmä s vlastníctvom vrátane duševného vlastníctva a so slobodou vyjadrovania a s verejným záujmom.

4.      Harmonizovaný právny rámec týkajúci sa autorských práv a s nimi súvisiacich práv bude prostredníctvom vyššej právnej istoty a zabezpečením vysokej úrovne ochrany duševného vlastníctva podporovať významné investície do tvorivosti a inovácie…

9.      Akákoľvek harmonizácia autorských práv a s nimi súvisiacich práv musí byť založená na vysokej úrovni ochrany, pretože tieto práva sú podstatou pre duševnú tvorbu. Ich ochrana pomáha zaistiť udržiavanie a rozvoj tvorivosti v záujme autorov, interpretov, producentov, spotrebiteľov, kultúry, priemyslu a verejnosti ako celku. Duševné vlastníctvo sa preto považuje za integrálnu súčasť vlastníctva.

10.      Ak majú autori alebo výkonní umelci pokračovať vo svojej tvorivej a umeleckej práci, musia za používanie svojej práce dostávať primeranú odmenu, rovnako ako producenti, aby boli schopní financovať túto prácu. Investície potrebné na výrobu produktov, ako sú zvukové záznamy, filmy alebo multimediálne produkty a služby, ako sú služby "na požiadanie", sú značné. Primeraná právna ochrana práv duševného vlastníctva je nevyhnutná na zaručenie dostupnosti takejto odmeny a na zaistenie uspokojivej návratnosti týchto investícií.

11.      Jedným z hlavných spôsobov zabezpečenia potrebných zdrojov pre európsku kultúrnu tvorivosť a produkciu a zabezpečenia nezávislosti a dôstojnosti umeleckých tvorcov a interpretov je prísny a účinný systém ochrany autorských práv a súvisiacich práv.

15.      Na diplomatickej konferencii, ktorá sa konala pod záštitou Svetovej organizácie duševného vlastníctva (WIPO) v decembri 1996, boli prijaté dve nové zmluvy, „Zmluva WIPO o autorskom práve“ a „Zmluva WIPO o výkonoch a zvukových záznamoch“, ktoré sa zaoberajú ochranou autorov a ochranou výkonných umelcov a producentov zvukových záznamov. Tieto zmluvy výrazne modernizujú medzinárodnú ochranu autorských práv a súvisiacich práv, prinajmenšom vzhľadom na tzv. „digitálny program“, a zdokonaľujú prostriedky boja proti pirátstvu na celom svete. Spoločenstvo a väčšina členských štátov už podpísali tieto zmluvy a práve prebieha proces prípravy ratifikácie zmlúv spoločenstvom a členskými štátmi. Táto smernica slúži na uplatnenie viacerých medzinárodných záväzkov.

21.      Táto smernica definuje rozsah činností, na ktoré sa vzťahuje právo reprodukcie vo vzťahu k rôznym užívateľom. To sa musí uskutočniť v súlade s acquis communautaire. Na zabezpečenie právnej istoty v rámci vnútorného trhu je potrebná široká definícia týchto činností.

23.      Táto smernica ďalej harmonizuje práva autorov na verejný prenos. Pod týmto právom sa v širokom zmysle slova chápe každý verejný prenos pre verejnosť, ktorá nie je prítomná na mieste, kde tento prenos vzniká. Toto právo zahŕňa všetky transmisie a retransmisie diel smerom k verejnosti drôtovými alebo bezdrôtovými prostriedkami vrátane vysielania. Toto právo nezahŕňa žiadne iné činnosti.

28.      Podľa tejto smernice do ochrany autorských práv patrí aj výlučné právo kontrolovať šírenie diela obsiahnutého v hmotnom článku. Prvým predajom originálu diela alebo jeho rozmnoženín v spoločenstve zo strany nositeľa práv, alebo s jeho súhlasom zaniká právo kontrolovať ďalší predaj tohto predmetu v spoločenstve. Toto právo by nemalo zaniknúť vo vzťahu k originálu alebo k jeho rozmnoženinám, ktoré predal držiteľ práv a ktoré boli predané s jeho súhlasom mimo spoločenstva. Právo autorov na prenájom alebo vypožičanie je ustanovené v smernici 92/100/EHS. Právo rozširovania ustanovené v tejto smernici platí bez toho, aby boli dotknuté ustanovenia súvisiace s právami na prenájom a vypožičanie uvedené v kapitole 1 uvedenej smernice.

60.      Ochrana zabezpečená podľa tejto smernice platí bez toho, aby boli dotknuté vnútroštátne právne ustanovenia alebo právne ustanovenia spoločenstva v iných oblastiach, ako je priemyselné vlastníctvo, ochrana údajov, podmienečný prístup, prístup k verejným dokumentom a pravidlo chronologického využívania médií, ktoré môžu ovplyvniť ochranu autorských práv alebo iných s nimi súvisiacich práv.“

5.        Článok 4 stanovuje:

„1.      Členské štáty poskytnú autorom vo vzťahu k originálu ich diela alebo k jeho rozmnoženinám výlučné právo udeliť súhlas alebo zakázať akúkoľvek formu verejného šírenia predajom alebo iným spôsobom.

2.      Distribučné právo sa nevyčerpá v rámci spoločenstva vo vzťahu k originálu alebo ku kópiám diela s výnimkou prípadov, keď prvý predaj alebo prenos vlastníctva k danému objektu v rámci spoločenstva uskutoční držiteľ práv alebo sa uskutoční s jeho súhlasom.“

6.        Článok 9 stanovuje, že smernicou nie sú dotknuté ustanovenia týkajúce sa okrem iného práv z dizajnu. V minulosti boli tieto práva v niektorých členských štátoch súčasťou autorského práva, v iných boli chránené osobitnou vnútroštátnou právnou úpravou a v ďalších neboli chránené vôbec.(4)

 Medzinárodné dohovory

7.        Článok 4 ods. 1 smernice o autorskom práve je podobný článku 6 ods. 1 zmluvy WIPO(5) o autorskych právach (ďalej len „WCT“).(6) Z ustálenej judikatúry vyplýva, že pokiaľ je to možné, musia sa ustanovenia sekundárnej legislatívy Spoločenstva vykladať spôsobom, ktorý je zlučiteľný s medzinárodnými zmluvami uzavretými Spoločenstvom.(7)

8.        WCT nadobudla platnosť 6. decembra 2001. Spoločenstvo, hoci je jej signatárom, ju ešte neratifikovalo.(8) Táto zmluva má však napriek tomu význam pri výklade smernice o autorskom práve, keďže v odôvodnení č. 15 v preambule smernice sa uvádza, že „slúži na uplatnenie [vykonanie – neoficiálny preklad] viacerých medzinárodných záväzkov“ vyplývajúcich z WCT.

9.        Článok 6 WCT s nadpisom „Právo na šírenie“ znie:

„1.      Autori literárnych a umeleckých diel majú výhradné právo udeľovať súhlas na sprístupnenie originálu a rozmnoženín svojich diel verejnosti predajom alebo iným prevodom vlastníctva.

2.      Žiadne ustanovenie tejto zmluvy nemá vplyv na slobodu zmluvných strán, aby určili prípadné podmienky, za ktorých sa po prvom predaji alebo prevode, alebo prechode vlastníctva k originálu alebo rozmnoženine diela so súhlasom autora vyčerpá právo podľa odseku 1.“

 Vnútroštátna právna úprava

10.      Článok 4 smernice o autorskom práve bol v Nemecku prebratý do § 15 a § 17 nemeckého Urheberrechtsgesetz (zákon o autorskom práve, ďalej len „UrhG“).(9)

11.      § 15 ods. 1 stanovuje, že autorovo výlučné právo zahŕňa právo na šírenie, ako je definované v § 17.

12.      § 17 ods. 1 definuje právo na šírenie ako „právo ponúkať verejnosti alebo uviesť do obehu originál diela alebo jeho rozmnoženiny“.

 Okolnosti sporu vo veci samej

13.      Ak nie je uvedené inak, nasledujúci opis skutkových okolností je prevzatý z návrhu na začatie prejudiciálneho konania.

14.      Cassina SpA (ďalej len „Cassina“), spoločnosť so sídlom v Taliansku, vyrába nábytok, ktorý zahŕňa kusy navrhnuté Charlesom Eduardom Jeanneretom (Le Corbusier). Návrh na začatie prejudiciálneho konania vychádza z predpokladu(10), že podľa nemeckého autorského práva(11) má Cassina výlučné právo vyrábať a predávať nábytok s dizajnom Le Corbusier na základe licenčnej zmluvy, ktorú uzavrela s nositeľom autorského práva k takémuto nábytku, a že toto právo zodpovedá právu na šírenie priznanému v § 17 UrhG.

15.      Peek & Cloppenburg, komanditná spoločnosť so sídlom v Nemecku, predáva odevy v obchodoch po celom Nemecku. Vo svojom obchode vo Frankfurte nad Mohanom vytvorila odpočinkové zóny pre zákazníkov, ktoré sú vybavené kreslami a pohovkami s dizajnom Le Corbusier a stolovým systémom. Na dekoratívne účely tiež umiestnila jedno kreslo vo výklade svojho obchodu v Düsseldorfe.

16.      Peek & Cloppenburg získal tieto kusy nábytku od talianskeho podniku „Dimensione“, ktorý ich vyrobil. Podľa spoločnosti Cassina, aby bolo dielo chránené talianskym autorským právom, jeho umelecká hodnota musela byť až donedávna odlíšiteľná od jeho obchodnej povahy. Výsledkom toho bolo, že priemyselné dizajny, ako napríklad nábytok Le Corbusier, neboli autorským právom chránené. Zákon bol v roku 2001 zmenený s cieľom prebrať smernicu 98/71 o právnej ochrane dizajnov(12), tak aby zahŕňal aj diela priemyselného dizajnu, ktoré majú umelecký charakter a sú výsledkom tvorivej činnosti. Prechodné ustanovenie na 10 rokov vylučovalo možnosť uplatniť tieto nové práva voči osobe, ktorá pred novelou legálne vyrábala alebo šírila dielo chránené týmto právom.(13)

17.      Cassina podala proti Peek & Cloppenburg žalobu na Landgericht (krajinský súd), v ktorej žiadala náhradu škody, vydanie súdneho príkazu na zdržanie sa predmetného konania a informáciu o zdroji, z ktorého pochádzajú dané kusy nábytku. Landgericht rozhodol v prospech spoločnosti Cassina. Peek & Cloppenburg podal dovolanie, ktoré teraz prejednáva Bundesgerichtshof.

18.      Uvedený súd poznamenáva (vychádzajúc z toho, že platia skutkové okolnosti, ktoré sú mu známe), že rozhodnutie sporu bude závisieť od toho, či Peek & Cloppenburg tým, že daný nábytok umiestnil vo svojich verejne prístupných obchodných priestoroch a výkladoch obchodných priestorov v Nemecku, zasiahol do práva spoločnosti Cassina na šírenie. § 17 ods. 1 UrhG sa má vykladať v súlade so smernicou o autorskom práve. Otázka preto znie, či takéto počínanie predstavuje „verejné šírenie predajom alebo iným spôsobom“ v zmysle článku 4 ods. 1 smernice. Ak by táto otázka bola zodpovedaná kladne, vyplýva z toho ďalšia otázka, a to, či články 28 ES a 30 ES obmedzujú výkon práva na šírenie, ak by tento výkon mohol viesť k uzatváraniu národných trhov. K uzatváraniu národných trhov členských štátov by mohlo dôjsť v situácii, keď by umelecké alebo remeselné výrobky funkčného zamerania mohli získať ochranu autorského práva v Nemecku, hoci v Taliansku by sa mohli legálne vyrábať.

 Konanie pred Súdnym dvorom

19.      Za týchto okolností Bundesgerichtshof položil Súdnemu dvoru túto prejudiciálnu otázku:

„1.      a)     Je potrebné sa domnievať, že o verejné šírenie iným spôsobom ako predajom v zmysle článku 4 ods. 1 [smernice o autorskom práve] ide vtedy, ak je tretím osobám umožnené používať rozmnoženiny diela chráneného autorským právom, pričom s prenechaním užívacieho práva nie je spojený prevod skutočného oprávnenia nakladať s týmito rozmnoženinami?

b)      Ide o šírenie podľa článku 4 ods. 1 smernice [o autorskom práve] aj vtedy, ak sú rozmnoženiny diela chráneného autorským právom verejne vystavené bez toho, aby bola tretím osobám poskytnutá možnosť tieto rozmnoženiny používať?

2.      V prípade kladnej odpovede:

Môže ochrana voľného pohybu tovaru v uvedených prípadoch brániť výkonu práva na šírenie, ak vystavené rozmnoženiny diela nie sú v členskom štáte, kde boli vyrobené a uvedené do obehu, chránené autorským právom?“

20.      Písomné pripomienky predložili Cassina, Peek & Cloppenburg, poľská vláda a Komisia, pričom na pojednávaní boli s výnimkou poľskej vlády zastúpení všetci uvedení.

 Posúdenie

 Otázka č. 1a)

21.      V prvej časti prvej otázky sa vnútroštátny súd v podstate pýta, či ide o verejné šírenie v zmysle článku 4 ods. 1 smernice o autorskom práve vtedy, ak sú autorským právom chránené kusy nábytku(14) sprístupnené tretím osobám na dočasné používanie bez toho, aby tieto tretie osoby mali právo nakladať s nimi.

22.      Táto otázka sa týka nábytku, ktorý je verejnosti sprístupnený v odpočinkových priestoroch obchodného domu, nie je ho však možné kúpiť.

23.      Cassina a poľská vláda si myslia, že prvú otázku vnútroštátneho súdu treba zodpovedať kladne. Peek & Cloppenburg a Komisia zastávajú opačný názor.

24.      Cassina a poľská vláda, každá iným spôsobom, uvádzajú nasledujúce skutočnosti.

25.      Po prvé, článok 4 ods. 1 („ak[á]koľvek form[a]… šírenia predajom alebo iným spôsobom“(15)) je formulovaný široko. Jeho široký výklad je navyše diktovaný cieľmi smernice. Odôvodnenia obsiahnuté v jej preambule poukazujú na to, že smernica sa usiluje poskytnúť širokú ochranu nositeľom práv(16), zabezpečiť im primeranú odmenu(17) a podporiť právnu istotu.(18)

26.      Po druhé, takýto výklad by bol v súlade so širokým konceptom práva na šírenie používaným v iných právnych predpisoch autorského práva pred smernicou o autorskom práve, ako sú smernica o nájomnom a výpožičnom práve(19), o právnej ochrane počítačových programov(20) a o právnej ochrane databáz.(21)

27.      Po tretie, Súdny dvor vo viacerých prípadoch vyložil pojem „šírenie“ extenzívne.(22)

28.      Napokon, úzka definícia by bola v rozpore s nariadením Rady č. 1383/2003(23), ktoré sa týka povinností colných orgánov vo vzťahu k falšovaným výrobkom. Hoci sa toto nariadenie týka výrobkov pochádzajúcich z krajín mimo EÚ, jeho základy by boli otrasené, ak by na základe užšieho výkladu „šírenia“ pirátske výrobky (definované ako kópie vyrobené bez súhlasu držiteľa autorského práva) z tretích krajín nemohli byť uvedené do voľného obehu alebo opätovne vyvezené, zatiaľ čo pirátske výrobky z iných členských štátov by mohli byť dovážané bez sankcie.

29.      Tieto argumenty ma nepresvedčili.

30.      Ako Súdny dvor uviedol vo veci SGAE, právna úprava Spoločenstva sa musí, pokiaľ je to možné, vykladať spôsobom zlučiteľným s medzinárodným právom, najmä ak je špecificky určená na vykonanie medzinárodnej zmluvy uzatvorenej Spoločenstvom.(24) Ako vyplýva z jej odôvodnenia č. 15, smernica o autorskom práve má vykonať viacero medzinárodných záväzkov vyplývajúcich z WCT. Článok 6 ods. 1 tejto zmluvy odkazuje na právo na šírenie, ktoré definuje ako právo udeľovať súhlas so sprístupnením originálu a rozmnoženín diel verejnosti „predajom alebo iným prevodom vlastníctva“. Súhlasím s Peek & Cloppenburg a Komisiou, že toto znenie je jednoznačné a zjavne nezahŕňa sprístupnenie na dočasné užívanie.

31.      Ako tvrdí Komisia, tento výklad potvrdzuje aj systematika smernice o autorskom práve, najmä jej článok 4 ako celok. Článok 4 ods. 2 v zásade definuje vyčerpanie práva na šírenie odkazom na „prvý predaj alebo prenos vlastníctva“. Dalo by sa očakávať, že rozsah vyčerpania bude vymedzený odkazom na úkony druhovo podobné úkonom, ktoré predstavujú šírenie. Tento prístup má ešte výraznejšiu oporu v znení odôvodnenia č. 28 smernice.

32.      Nie som presvedčená, že iné smernice, ktoré uvádza Cassina, by v tomto smere mohli byť nejakým spôsobom nápomocné. Je pravda, že aj smernica o právnej ochrane počítačových programov, aj smernica o právnej ochrane databáz pri definícii nositeľovho výlučného práva odkazujú na „akúkoľvek formu verejného rozširovania“(25). Keďže však samotné „verejné šírenie“ nie je definované, tento argument sa mi zdá byť cyklický. Takisto smernica o nájomnom práve a výpožičnom práve jednoducho odkazuje na „výhradné právo sprístupňovať [vymedzené] predmety ochrany, ako aj ich rozmnoženiny verejnosti predajom alebo iným spôsobom“(26). Ani to nás v tejto veci neposúva ďalej.

33.      Samozrejme platí, že smernica o autorskom práve sa usiluje zabezpečiť vysokú úroveň ochrany duševného vlastníctva.(27) Podľa mňa by však bolo príliš zjednodušujúce sa domnievať, že akákoľvek nejednoznačnosť, pokiaľ ide o rozsah „verejného šírenia“, by mala byť automaticky rozhodnutá v prospech nositeľa práva. To platí tým viac vtedy, ak by ako v tomto prípade takýto výklad odporoval tak výslovnému zneniu WCT, ktorá (ako som uviedla) je dôležitá z hľadiska výkladu smernice o autorskom práve, ako aj voľného pohybu tovaru. Je potrebné mať na pamäti, že smernica sa tiež usiluje napomáhať uplatňovaniu štyroch slobôd vnútroného trhu.(28)

34.      Hoci vnútroštátny súd položil špecifickú otázku týkajúcu sa pravidel voľného pohybu tovaru, táto otázka je položená iba za predpokladu, že prvé otázky budú zodpovedané kladne. Domnievam sa však, že tieto pravidlá môžu mať význam v skoršej fáze analýzy, konkrétne pri rozhodovaní, či tak majú byť prvé otázky zodpovedané. Ako zdôrazňuje Komisia, články 28 ES a 30 ES majú význam pri hľadaní správneho výkladu článku 4 ods. 1 smernice o autorskom práve v prípadoch – ako je tento – ktoré sa týkajú rozmnoženiny diela chráneného autorským právom v jednom členskom štáte a v druhom nie, ak schopnosť autora zabrániť používaniu tejto rozmnoženiny môže ovplyvniť obchod v rámci Spoločenstva. V tejto súvislosti pripomínam, že pred prijatím smernice 98/71(29) nebola právna ochrana dizajnov harmonizovaná(30) a návrh na začatie prejudiciálneho konania v tejto veci vychádza z premisy, že kusy nábytku neboli v čase ich kúpy zo strany Peek & Cloppenburg chránené ani autorským právom, ani ako dizajn.

35.      Ak by sa článok 4 ods. 1 smernice vykladal tak, že „verejné šírenie“ zahŕňa sprístupnenie chránených predmetov na dočasné užívanie, takže nositeľ práva by mohol zabrániť takémuto užívaniu, mohlo by to viesť k obmedzeniu voľného pohybu tovaru. Článok 30 ES stanovuje, že takéto obmedzenie môže byť okrem iného odôvodnené ochranou priemyselného a obchodného vlastníctva. Z ustálenej judikatúry však vyplýva, že výnimka na tomto základe je dovolená len potiaľ, pokiaľ je odôvodnená tým, že chráni práva, ktoré sú špecifickým predmetom tohto vlastníctva.(31)

36.      Extenzívny výklad článku 4 ods. 1 smernice, ako ho presadzuje Cassina a poľská vláda, by preto bol v súlade s článkom 30 ES len vtedy, ak by takto vykladaný výkon práva na šírenie, priznaného článkom 4 ods. 1, chránil špecifický predmet autorského práva. Ako uvádza Komisia, Súdny dvor pri posudzovaní legality výnimiek z voľného pohybu tovaru založených na ochrane autorského práva sústredil pozornosť na to, či údajné protiprávne konanie je komerčnej povahy a prináša zisk, o ktorý je autor ochudobnený. Konanie, ktorým sa údajne porušuje právo, je v prípadoch, ako je tento, svojou povahou naopak veľmi odlišné. Mne sa vôbec nezdá byť zrejmé, že by sa tým, že sa nositeľovi práva za takýchto okolností dovolí zabrániť osobe, ktorá chránený tovar legálne kúpila v inom členskom štáte, aby ho sprístupnila verejnosti na dočasné používanie, chránilli práva, ktoré predstavujú špecifický predmet autorského práva.

37.      Takisto nesúhlasím so všeobecnejším argumentom spoločnosti Cassina, že vzhľadom na to, že Súdny dvor vo viacerých prípadoch týkajúcich sa autorského práva vyložil pojem práva na šírenie extenzívne, malo by sa toto právo takto vyložiť aj v kontexte článku 4 ods. 1 smernice. Z troch vecí, ktoré citovala Cassina na podporu svojho argumentu(32), sa vec Warner Brothers týkala zlučiteľnosti vnútroštátnej právnej úpravy a vec Metronome Musik zlučiteľnosti právnej úpravy Spoločenstva(33) s článkom 30 ES; obe tieto právne úpravy priznávali (okrem iného) autorovi alebo producentovi hudobného alebo kinematografického diela výlučné právo udeľovať súhlas s nájmom záznamov takéhoto diela. Konkrétnou otázkou tu bolo najmä to, či takéto právo naráža na všeobecnú zásadu, že nositeľovo právo na šírenie sa vyčerpá prvým predajom. Súdny dvor dospel k záveru, že vzhľadom na špecifickú povahu relevantných trhov to tak nie je. Podľa mňa analýza Súdneho dvora v tejto veci nie je nápomocná pri definovaní „verejného šírenia“ v úplne inom kontexte. Rozsudok Foreningen af danske Videogramdistributører sa týkal otázky, či sa toto výlučné nájomné právo vyčerpá v celom Spoločenstve, ak jeho nositeľ udelí súhlas s nájmom v jednom členskom štáte. Súdny dvor rozhodol, že vzhľadom na osobitnú povahu výlučného nájomného práva to tak nie je. Ani v tomto prípade mi však nie je jasné, akým spôsobom by toto rozhodnutie mohlo Súdnemu dvoru pomôcť v tejto veci.

38.      Cassina tvrdí, že ak by Súdny dvor mal vyložiť právo na šírenie priznané článkom 4 ods. 1 smernice o autorskom práve užšie, než ako ho vyložil v uvedených prípadoch, ktoré sa týkali duševného vlastníctva nehmotných predmetov, ako je hudba, výsledkom by bolo, že nehmotné predmety by bezdôvodne požívali väčšiu ochranu ako hmotné diela. No aj keby to tak bolo, nemyslím si, že je to dobrý argument pre širší výklad článku 4 ods. 1. Nehmotné predmety sú svojou povahou vhodné na to, aby sa šírili inými spôsobmi ako hmotné veci. Práve z tohto dôvodu najprv Súdny dvor vo svojej judikatúre a potom zákonodarca Spoločenstva v smernici o nájomnom práve a výpožičnom práve zakotvil širšiu právnu ochranu autorského práva pre nehmotné predmety.

39.      A napokon je pre mňa ťažké pochopiť argument spoločnosti Cassina založený na nariadení č. 1383/2003.(34) Ako Cassina pripúšťa, toto nariadenie sa vzťahuje len na tovar uvedený na colné územie Spoločenstva z tretích krajín. Okrem toho táto vec je založená na premise, že sporné kusy nábytku nie sú pirátsky tovar, ale že boli legálne vyrobené a získané v Taliansku.

40.      Preto som dospela k záveru, že na otázku 1a) treba odpovedať tak, že o verejné šírenie v zmysle článku 4 ods. 1 smernice o autorskom práve nejde vtedy, ak sú autorským právom chránené kusy nábytku sprístupnené tretím osobám na dočasné používanie bez toho, aby tieto tretie osoby mali právo nakladať s nimi.

 Otázka č. 1b)

41.      V druhej časti prvej otázky sa vnútroštátny súd pýta, či ide o verejné šírenie v zmysle článku 4 ods. 1 smernice o autorskom práve vtedy, ak sú kusy nábytku(35), chránené autorským právom, vystavené vo výklade, pričom verejnosť ich nemôže ani používať, ani nadobudnúť.

42.      Podľa môjho názoru odpoveď na túto otázku z vyššie uvedených dôvodov a fortiori vyplýva z odpovede, ktorú som navrhla na prvú časť prvej otázky.

43.      Domnievam sa preto, že o verejné šírenie v zmysle článku 4 ods. 1 smernice o autorskom práve nejde vtedy, ak sú kusy nábytku, chránené autorským právom, vystavené vo výklade, pričom verejnosť ich nemôže ani používať, ani nadobudnúť.

 Otázka č. 2

44.      Vnútroštátny súd kladie druhú hlavnú otázku len pre prípad, že by prvé otázky boli zodpovedané kladne, to znamená tak, že ide o verejné šírenie v zmysle článku 4 ods. 1 smernice o autorskom práve, ak sú autorským právom chránené kusy nábytku sprístupnené tretím osobám na dočasné používanie bez toho, aby tieto tretie osoby mali právo nakladať s nimi, alebo ak sú vystavené vo výklade, pričom verejnosť ich nemôže ani používať, ani nadobudnúť. Pre taký prípad sa vnútroštátny súd pýta, či ochrana voľného pohybu tovaru bráni výkonu práva zakázať šírenie, ak prezentované predmety nie sú pod právnou ochranou autorského práva v členskom štáte, v ktorom boli vyrobené a uvedené na trh.

45.      Domnievam sa, že ani na jednu časť prvej otázky vnútroštátneho súdu nemožno dať kladnú odpoveď. Nemám preto v úmysle navrhnúť odpoveď na druhú otázku, zmienim sa však o nej pár slovami.

46.      Z návrhu na začatie prejudiciálneho konania vyplýva, že vnútroštátny súd má obavy, že v takom prípade, ako je tento, ktorý sa týka diel chránených autorským právom v Nemecku, hoci legálne vyrobených v Taliansku bez súhlasu nositeľa práva, by výkon práva zakázať verejné šírenie v zmysle článku 4 ods. 1 smernice v Nemecku mohol viesť k uzatváraniu národných trhov. V takom prípade by výkon tohto práva, ktoré je prima facie v rozpore s článkom 28 ES, nemohol byť odôvodnený na základe článku 30 ES.

47.      Cassina a poľská vláda tvrdia, že na druhú otázku treba odpovedať záporne. Peek & Cloppenburg a Komisia zastávajú opačný názor.

48.      Cassina tvrdí, že právo zakázať v Nemecku užívanie nábytku, ktorý bol legálne získaný v Taliansku, nie je takej povahy, že by mohlo byť prekážkou obchodu medzi členskými štátmi. A aj keby bolo, bolo by oprávnené na základe článku 30 ES. Iste, o toto ustanovenie nemožno oprieť opatrenie, ktoré vedie k umelému uzatváraniu národných trhov. Nositeľ práva duševného alebo priemyselného vlastníctva sa preto na toto právo nemôže spoliehať s cieľom zabrániť dovozu tovaru, ktorý bol ním samým alebo s jeho súhlasom uvedený na trh v inom členskom štáte. Cassina uvádza, že tak to v predmetnom prípade nie je, keďže ona s uvedením nábytku na trh v Taliansku neudelila súhlas.

49.      Poľská vláda tvrdí, že rozsah právnej ochrany autorského práva nie je na úrovni Spoločenstva harmonizovaný. A ak harmonizácia neexistuje, rozsah ochrany je vecou vnútroštátneho práva.

50.      Ani jedno z týchto tvrdení sa mi nezdá osobitne užitočné. Návrh na začatie prejudiciálneho konania všeobecne a druhá otázka osobitne sú založené na premise, že predmetné kusy nábytku boli v Taliansku vyrobené legálne. Tvrdenia spoločnosti Cassina preto nie sú relevantné. Tvrdenia poľskej vlády sa mi zdajú mylné: aj keby rozsah ochrany bol vecou vnútroštátneho práva, toto právo by samozrejme muselo byť v súlade s článkami 28 ES a 30 ES.

51.      Komisia tvrdí, že je nemysliteľné, aby právo na šírenie vymedzené v článku 4 ods. 1 bolo vykladané takým spôsobom, že zásada voľného pohybu tovaru zakazuje výkon tohto práva. Preto vychádza z toho, že druhá otázka smeruje k tomu, či články 28 ES a 30 ES bránia tomu, aby sa určité ustanovenie vnútroštátneho práva vykladalo tak, že také konanie, o aké ide v predmetnej veci, predstavuje šírenie chránené autorským právom.

52.      Aj pri tomto argumente sa mi však zdá, že je mylný. Druhá otázka výslovne vychádza z toho, že predmetné konanie predstavuje šírenie v zmysle článku 4 ods. 1. Ak je to tak, potom vnútroštátne právo, ktorým sa toto ustanovenie preberá, bude mať nevyhnutne (vzhľadom na to, že článok 4 má kogentnú povahu) rovnaký účinok. Nerozumiem preto, medzi čím tu chce Komisia rozlišovať.

53.      Vzhľadom na túto analýzu sa domnievam, že článok 4 ods. 1 smernice a vnútroštátny právny predpis, ktorý ho preberá, zdieľajú rovnaký osud: ak je jeden z nich v rozpore s ustanoveniami Zmluvy o voľnom pohybe tovaru, musí byť aj druhý. V kontexte prvej časti prvej položenej otázky som už vysvetlila, prečo si myslím, že články 28 ES a 30 ES zaväzujú k zužujúcemu chápaniu „verejného šírenia“ v článku 4 ods. 1.(36)

54.      Analýza druhej položenej otázky tak podľa mňa potvrdzuje, že odpoveď, ktorú navrhujem na prvú otázku, musí byť správna. Ako nepriamo vyplýva z mojej skoršej analýzy prvej otázky, v zásade súhlasím s tvrdeniami Peek & Cloppenburg(37), že príliš široký výklad pojmu „verejné šírenie“ obsiahnutého v článku 4 ods. 1 by nebol v súlade s voľným pohybom tovaru zakotveným v článku 28 ES a nebol by odôvodnený v súlade s článkom 30 ES. Výnimka podľa článku 30 ES je dovolená len vtedy, ak výkon predmetného práva na šírenie chráni špecifický predmet autorského práva. V predmetnom prípade táto podmienka nie je splnená: sporné konanie sa netýka predaja alebo spätného predaja alebo akejkoľvek inej podobnej transakcie, ale zahŕňa len (nanajvýš) dočasné používanie na účely, na ktoré je nábytok navrhnutý.

55.      Napokon opakujem, že skutočnosť, že predmetný nábytok bol prvýkrát uvedený na trh v Spoločenstve bez súhlasu nositeľa práva, je v kontexte tejto veci bezvýznamná. Z ustálenej judikatúry vyplýva, že za súčasného stavu práva Spoločenstva a absencie ustanovení práva Spoločenstva, ktorými by sa harmonizovalo vnútroštátne právo, je vecou členských štátov, aby za predpokladu dodržania príslušných medzinárodných dohovorov stanovili podmienky a detailné pravidlá ochrany literárneho a duševného vlastníctva.(38) Ako som už uviedla, pred zavedením smernice 98/71(39) nebola právna úprava dizajnov harmonizovaná a ani Bernský dohovor takúto ochranu nevyžadoval.(40) Skutočnosť, že v čase skutkových okolností veci bola právna úprava dizajnov v Nemecku iná ako v Taliansku, je len obyčajným dôsledkom tejto situácie.

 Návrh

56.      Vzhľadom na uvedené dôvody sa domnievam, že na otázky, ktoré položil Bundesgerichtshof, treba odpovedať takto:

O „verejné šírenie predajom alebo iným spôsobom“ v zmysle článku 4 ods. 1 smernice 2001/29/ES Európskeho parlamentu a Rady z 22. mája 2001 o zosúladení niektorých aspektov autorských práv a s nimi súvisiacich práv v informačnej spoločnosti nejde v prípade, ak sú autorským právom chránené kusy nábytku sprístupnené tretím osobám na dočasné používanie bez toho, aby tieto tretie osoby mali právo nakladať s nimi, alebo sú vystavené vo výklade, pričom verejnosť ich nemôže ani používať, ani nadobudnúť.


1 – Jazyk prednesu: angličtina.


2 – Ú. v. ES L 167, s. 10; Mim. vyd. 17/001, s. 230.


3 – V kontexte práva Spoločenstva autorské právo („droit d’auteur“) zahŕňa výlučné práva autorov, skladateľov, umelcov, atď., zatiaľ čo súvisiace práva („droits voisins“) pokrývajú obdobné práva priznané výkonným umelcom (hudobníkom, hercom, atď.) a podnikateľom (vydavateľom, filmovým producentom, atď.).


4 – Na medzinárodnej úrovni Bernský dohovor o ochrane literárnych a umeleckých diel z 9. septembra 1886 zmluvným stranám umožňuje „aby upravili rozsah pôsobnosti [svojich] zákonov na diela úžitkového umenia a na priemyselné vzory a modely, ako aj podmienky, za ktorých sú také diela, vzory a modely chránené“ (článok 2 ods. 7). Na úrovni Spoločenstva zaviedla čiastočnú harmonizáciu dizajnového práva smernica 98/71/ES Európskeho parlamentu a Rady z 13. októbra 1998 o právnej ochrane dizajnov (Ú. v. ES L 289, s. 28; Mim. vyd. 13/021, s. 120).


5 – Svetová organizácia duševného vlastníctva.


6 – Prijatá v Ženeve 20. decembra 1996.


7 – Rozsudok z 10. septembra 1996, Komisia/Nemecko, C‑61/94, Zb. s. I‑3989, bod 52.


8 – Zdá sa, že ratifikácia zo strany Spoločenstva sa uskutoční až po tom, ako WCT po prebratí smernice o autorskom práve ratifikujú všetky členské štáty. Na záver diplomatickej konferencie o určitých aspektoch autorského práva a súvisiacich práv konanej v Ženeve od 2. do 20. decembra 1996 Spoločenstvo a vtedajšie členské štáty vyjadrili svoj úmysel uložiť ratifikačné listiny súčasne. Pozri FICSOR, M.: The Law of Copyright and the Internet (2002), s. 68, bod 2.41.


9 – Zákon z 9. septembra 1965 (BGBl. I, s. 1273), naposledy zmenený a doplnený zákonom z 10. novembra 2006 (BGBl. I, s. 2587).


10 – Tento predpoklad musí v konečnom dôsledku overiť vnútroštátny súd.


11 – Podľa spoločnosti Cassina, ktorej v tejto otázke Peek & Cloppenburg neodporuje, z ustálenej nemeckej judikatúry vyplýva, že dizajn Le Corbusier je chránený autorským právom.


12 – Citovaný vyššie v poznámke pod čiarou 4.


13 – Treba poznamenať, že Cassina spochybňuje zlučiteľnosť talianskej právnej úpravy s právom Spoločenstva (a v skutočnosti vlastne s talianskou ústavou). Vnútroštátny súd však svoje otázky položil vychádzajúc z toho, že kusy nábytku, o ktoré ide v tejto veci, boli v Taliansku vyrobené a získané legálne; zhrnutie talianskeho práva, ktoré urobila Cassina, sa usiluje vysvetliť, ako k tomu došlo.


14 – Podľa môjho názoru by bolo želateľné, aby boli odpovede na otázky položené v tejto veci formulované v ich špecifickom kontexte. Ak by boli dané všeobecnejšie odpovede, existuje riziko, že by mohli predurčiť výsledok sporov vzniknutých za iných okolností, kde sú relevantné iné faktory, nad ktorými sa Súdny dvor v tejto veci nezamýšľa. Z tohto dôvodu som otázky preformulovala užšie, než ako ich položil vnútroštátny súd.


15 – Kurzívou zvýraznila generálna advokátka.


16 – Pozri odôvodnenia č. 9 a 11.


17 – Pozri odôvodnenia č. 10 a 11.


18 – Pozri odôvodnenia č. 21 a 23.


19 – Smernica Rady 92/100/EHS z 19. novembra 1992 o nájomnom práve a výpožičnom práve a o určitých právach súvisiacich s autorskými právami v oblasti duševného vlastníctva (Ú. v. ES L 346, s. 61; Mim. vyd. 17/001, s. 120).


20 – Smernica Rady 91/250/EHS zo 14. mája 1991 o právnej ochrane počítačových programov (Ú. v. ES L 122, s. 42; Mim. vyd. 17/001, s. 114).


21 – Smernica Európskeho parlamentu a Rady 9/96/ES z 11. marca 1996 o právnej ochrane databáz (Ú. v. ES L 77, s. 20; Mim. vyd. 13/015, s. 459).


22 – Rozsudky zo 17. mája 1988, Warner Brothers, 158/86, Zb. s. 2605; z 28. apríla 1998, Metronome Musik, C‑200/96, Zb. s. I‑1953, a z 22. septembra 1998, Foreningen af danske Videogramdistributører, C‑61/97, Zb. s. I‑5171.


23 – Nariadenie Rady (ES) č. 1383/2003 z 22. júla 2003, ktoré sa týka colného konania pri tovare podozrivom z porušovania niektorých práv duševného vlastníctva a opatrení, ktoré sa majú prijať pri tovare, pri ktorom sa zistilo, že sa takéto práva porušili (Ú. v. ES L 196, s. 7).


24 – Rozsudok zo 7. decembra 2006, SGAE, C‑306/05, Zb. s. I‑11519, bod 35 a citovaná judikatúra. Pozri tiež rozsudok Komisia/Nemecko, už citovaný v poznámke pod čiarou 7, bod 52.


25 – Článok 4 písm.c) a článok 5 písm. c).


26 – Článok 9 ods. 1.


27 – Pozri odôvodnenia č. 4, 9 a 11.


28 – Pozri odôvodnenie č. 3.


29 – Citovaná v poznámke pod čiarou 4.


30 – Pozri vyššie bod 6 a poznámku pod čiarou 4.


31 – Pozri napríklad rozsudok Foreningen af danske Videogramdistributører, už citovaný v poznámke pod čiarou 22, bod 13.


32 – Pozri poznámku pod čiarou 22.


33 – Smernica o nájomnom práve a výpožičnom práve citovaná v poznámke pod čiarou 19.


34 – Citované v poznámke pod čiarou 23.


35 – Pozri poznámku pod čiarou 14.


36 – Pozri vyššie body 35 a 36.


37 – Subsidiárne vzhľadom na jej návrh odpovede na prvé otázky.


38 – Spojené veci C‑92/92 a C‑326/92, Phil Collins, Zb. s. I‑5145, bod 19.


39 – Citovaná v poznámke pod čiarou 12.


40 – Pozri poznámku pod čiarou 4.