Language of document : ECLI:EU:F:2010:121

ROZSUDOK SÚDU PRE VEREJNÚ SLUŽBU (prvá komora)

z 30. septembra 2010

Vec F‑43/09

Carlo van Heuckelom

proti

Európskemu policajnému úradu (Europol)

„Verejná služba – Služobný poriadok zamestnancov Europolu – Článok 29 – Zvýšenie platového stupňa na základe hodnotiacich správ – Námietka nezákonnosti rozhodnutia stanovujúceho politiku určovania platových tried a platových stupňov – Právomoci riaditeľa a právomoci správnej rady Europolu – Voľná úvaha riaditeľa Europolu – Limity“

Predmet: Žaloba podaná podľa článku 40 ods. 3 dohovoru stanoveného na základe článku K.3 Zmluvy o Európskej únii o zriadení Európskeho policajného úradu (dohovor o Europole) a článku 93 ods. 1 služobného poriadku zamestnancov Europolu, ktorou C. van Heuckelom navrhuje zrušenie rozhodnutia riaditeľa Europolu zo 14. júla 2008, ktorým sa mu priznáva postup len o jeden platový stupeň od 1. apríla 2008, ako aj zrušenie rozhodnutia z 19. januára 2009 o zamietnutí jeho sťažnosti podanej proti uvedenému rozhodnutiu

Rozhodnutie: Žaloba žalobcu sa zamieta. Každý účastník konania znáša svoje vlastné trovy konania.

Abstrakt

1.      Žaloba o neplatnosť – Záujem na konaní – Fyzické alebo právnické osoby

(Článok 263 ods. 4 ZFEÚ)

2.      Úradníci – Žaloba – Predchádzajúca administratívna sťažnosť – Zhoda medzi sťažnosťou a žalobou – Zhoda v predmete a dôvode – Námietka nezákonnosti, ktorá sa viaže na iný právny dôvod, ako je dôvod uvedený v sťažnosti – Prípustnosť

(Služobný poriadok úradníkov, články 90 a 91)

3.      Úradníci – Zamestnanci Europolu – Postup na vyšší platový stupeň každé dva roky

(Služobný poriadok zamestnancov Europolu, články 28 a 29)

4.      Úradníci – Zamestnanci Europolu – Postup na vyšší platový stupeň každé dva roky

(Služobný poriadok zamestnancov Europolu, článok 29)

1.      Žaloba o neplatnosť podaná fyzickou alebo právnickou osobou je prípustná len vtedy, ak má žalobca právny záujem na zrušení napadnutého aktu. Na to, aby taký právny záujem mohol existovať, musí byť samotné zrušenie aktu spôsobilé vyvolať právne následky alebo inými slovami, žaloba musí byť spôsobilá, v prípade úspešného výsledku, priniesť prospech pre toho účastníka konania, ktorý ju podal.

(pozri bod 31)

Odkaz:

Súdny dvor: 24. júna 1986, AKZO Chemie a AKZO Chemie UK/Komisia, 53/85, Zb. s. 1965, bod 21

Súd prvého stupňa: 14. septembra 1995, Antillean Rice Mills a i./Komisia, T‑480/93 a T‑483/93, Zb. s. II‑2305, body 59 a 60 a citovaná judikatúra; 20. júna 2001, Euroalliages/Komisia, T‑188/99, Zb. s. II‑1757, bod 26; 28. septembra 2004, MCI/Komisia, T‑310/00, Zb. s. II‑3253, bod 44

2.      Pravidlo zhody medzi sťažnosťou a žalobou vyžaduje v podstate zhodu v predmete a dôvode žaloby a v predmete a dôvode sťažnosti. Je potrebný pružný výklad tejto požiadavky. Pravidlo zhody sa teda má uplatniť iba v tom prípade, keď žaloba v súdnom konaní mení predmet sťažnosti alebo jej dôvod, pričom pojem „dôvod“ sa má vykladať extenzívne. Podľa takéhoto výkladu a v prípade návrhov o neplatnosť, treba pod „dôvodom sporu“ rozumieť spochybnenie vnútornej zákonnosti napadnutého aktu žalobcom alebo, alternatívne, spochybnenie jeho vonkajšej zákonnosti.

Pokiaľ ide o námietky nezákonnosti, hoci sa aj viažu na iný právny dôvod, ako je dôvod uvedený v sťažnosti, ich neprípustnosť pre nedodržanie pravidla zhody narúša rovnováhu medzi ochranou procesných práv úradníka a účelom konania pred podaním žaloby a predstavuje pre úradníka neprimeranú a nespravodlivú sankciu. Vzhľadom na imanentne právnu povahu námietky nezákonnosti, ako aj na úvahu, ktorá vedie dotknutú osobu ku skúmaniu a tvrdeniu takejto nezákonnosti, nemožno od úradníka alebo zamestnanca, ktorý podal sťažnosť a ktorý nemusí nevyhnutne disponovať potrebnými právnymi znalosťami, vyžadovať formulovanie takejto námietky v štádiu konania pred podaním žaloby, a to s následnou sankciou neprípustnosti. A to tým skôr, že vznesenie námietky nezákonnosti v štádiu konania pred podaním žaloby ťažko môže viesť k dosiahnutiu úspechu sťažovateľa v tomto štádiu, pretože je nepravdepodobné, že by administratíva upustila od uplatnenia platného ustanovenia, ktoré je prípadne v rozpore s pravidlom vyššej právnej sily, s jediným cieľom dospieť k mimosúdnemu vyriešeniu sporu.

(pozri body 43 a 44)

Odkaz:

Súd pre verejnú službu: 1. júla 2010, Mandt/Parlament, F‑45/07, body 109, 115 a 119 a tam citovaná judikatúra a bod 121

3.      Systém určovania platových tried a stupňov platný v Europole stanovuje dva rôzne postupy: jednak hodnotenie upravené v článku 28 služobného poriadku zamestnancov Europolu patriace do právomoci hodnotiteľa a jednak zvýšenie platového stupňa upravené v článku 29 uvedeného služobného poriadku patriace do právomoci riaditeľa Europolu.

Podľa článku 29 prvého odseku prvej vety tohto služobného poriadku zamestnancov Europolu rozhodnutia riaditeľa Europolu o pridelení platového stupňa každé dva roky zamestnancom Europolu sa prijímajú na základe „hodnotenia“, ktoré prihliada na výkon každého dotknutého zamestnanca. Z toho vyplýva, že pokiaľ článok 29 prvý odsek tretia veta služobného poriadku zamestnancov Europolu stanovuje, že „presné pravidlá hodnotenia príjme správna rada“, toto ustanovenie odkazuje na konanie, podľa ktorého sa výkon zamestnancov Europolu hodnotí a známkuje. Teda nevyžaduje, aby správna rada Europolu prijala pravidlá konania týkajúceho sa postupu na vyšší platový stupeň.

(pozri body 48 – 50)

Odkaz:

Súd prvého stupňa: 22. marca 2006, Mausolf/Europol, T‑209/02 a T‑210/04, Zb. VS s. I‑A‑2‑79 a II‑A‑2‑335, bod 37

4.      Podľa článku 29 služobného poriadku zamestnancov Europolu riaditeľ môže priznať maximálne dva platové stupne za obdobie dvoch rokov na základe hodnotenia a s prihliadnutím na výkony dotknutej osoby. Uplatnenie tohto článku patrí do oblasti, v ktorej je v zásade potrebné priznať riaditeľovi Europolu takú širokú mieru voľnej úvahy, aká je priznaná menovaciemu orgánu pri uplatňovaní článku 45 služobného poriadku úradníkov.

Článok 5 ods. 1 politiky určovania platových tried a stupňov zamestnancov Europolu prijatej riaditeľom stanovuje kritériá na prideľovanie vyšších platových stupňov. Na základe dvoch posledných ročných hodnotení riaditeľ prizná dva platové stupne zamestnancom, ktorí neustále alebo často nad očakávanie plnili svoje úlohy a žiadny stupeň nepridelí tým zamestnancom, ktorí len čiastočne splnili dané očakávania alebo ich nesplnili a jeden stupeň pridelí všetkým ostatným zamestnancom.

Z uvedeného článku 5 ods. 1 vyplýva, že riaditeľ prideľuje dva platové stupne iba v tých prípadoch, v ktorých dotknutý zamestnanec podával zvlášť vynikajúce výkony a neobmedzil sa len na splnenie očakávaní počas každého z dvoch rokov referenčného obdobia. Účelom týchto nepochybne náročných kritérií je odmeniť neustále úsilie. Nie je možné poprieť, že politika prijatá riaditeľom Europolu v rámci diskrečnej právomoci jemu priznanej podľa článku 29 služobného poriadku zamestnancov Europolu na povzbudzovanie zamestnancov, aby vytrvali vo svojom úsilí prekonávať dané očakávania, je v záujme služby.

Keďže riaditeľ nemá nijakú diskrečnú právomoc pri uplatňovaní článku 5 ods. 1 uvedenej politiky a musí striktne dodržiavať kritériá stanovené uvedeným ustanovením, vymedzenie jeho právomoci v oblasti povýšenia na vyšší platový stupeň umožňuje práve riaditeľovi dbať na to, aby žiadosti o povýšenie boli starostlivo a spravodlivo posúdené pri dodržaní zásady rovnosti zaobchádzania.

(pozri body 59 a 61 – 63)

Odkaz:

Súd prvého stupňa: Mausolf/Europol, už citovaný, bod 67