Language of document : ECLI:EU:F:2011:12

ROZSUDOK SÚDU PRE VEREJNÚ SLUŽBU (prvá komora)

z 15. februára 2011

Vec F‑76/09

AH

proti

Európskej komisii

„Verejná služba – Sociálne zabezpečenie – Články 72 a 76a služobného poriadku – Všeobecné vykonávacie ustanovenia – Stav závislosti – Pozostalý manžel alebo pozostalá manželka úradníka na dôchodku – Zamietnutie žiadosti o prevzatie nákladov na opateru chorého v celom rozsahu a o priznanie finančnej pomoci – Oneskorená žaloba – Neprípustnosť“

Predmet: Žaloba podaná podľa článkov 236 ES a 152 AE, ktorou AH navrhuje zrušenie rozhodnutia Komisie ako menovacieho orgánu z 22. júna 2009, ktorým bola zamietnutá žiadosť žalobcu o náhradu nákladov na domácu opateru chorého

Rozhodnutie: Žaloba sa zamieta ako nedôvodná. Žalobca je povinný nahradiť všetky trovy konania.

Abstrakt

1.      Konanie – Návrh na začatie konania – Formálne náležitosti

[Štatút Súdneho dvora, článok 19 ods. 3, a príloha I, článok 7 ods. 1 a 3; Rokovací poriadok Súdu pre verejnú službu, článok 35 ods. 1 písm. e)]

2.      Úradníci – Žaloba – Predchádzajúca administratívna sťažnosť – Lehoty – Kogentný charakter

(Služobný poriadok úradníkov, články 90 a 91)

3.      Úradníci – Žaloba – Predchádzajúca administratívna sťažnosť – Pojem

(Služobný poriadok úradníkov, článok 90 ods. 2)

1.      Na základe článku 35 ods. 1 písm. e) Rokovacieho poriadku Súdu pre verejnú službu má žaloba obsahovať skutkové a právne dôvody a tvrdenia. Tieto údaje musia byť dostatočne jasné a presné, aby umožnili žalovanému pripraviť si obranu a Súdu pre verejnú službu rozhodnúť o žalobe prípadne aj bez ďalších informácií. Na účely zabezpečenia právnej istoty a riadneho výkonu spravodlivosti je na prípustnosť žaloby potrebné, aby zo samotného jej znenia koherentným a pochopiteľným spôsobom vyplývali podstatné skutkové a právne okolnosti, na ktorých sa zakladá.

Platí to tým viac, že podľa článku 7 ods. 3 prílohy I Štatútu Súdneho dvora Európskej únie písomné konanie pozostáva v zásade len z jednej výmeny písomných podaní, pokiaľ Súd pre verejnú službu nerozhodne inak.

Článok 19 tretí odsek štatútu Súdneho dvora, ktorý je uplatniteľný na konanie pred Súdom pre verejnú službu podľa článku 7 ods. 1 prílohy I tohto štatútu, stanovuje, že iné strany konania než členské štáty, inštitúcie Únie, zmluvné strany Dohody o Európskom hospodárskom priestore (EHP) a Dozorný úrad EZVO v tejto dohode zastupuje advokát. Základnou úlohou advokáta ako pomocnej osoby v súdnictve je práve založiť návrhy žaloby na dostatočne zrozumiteľnej a koherentnej právnej argumentácii vzhľadom na skutočnosť, že písomná časť konania pred Súdom pre verejnú službu pozostáva v zásade iba z jednej výmeny vyjadrení.

Keďže návrh neuvádza nijaký žalobný dôvod ani tvrdenie na podporu zrušenia napadnutého rozhodnutia a neuvádza ani ustanovenie služobného poriadku, na ktorom je založený, zjavne nespĺňa minimálne podmienky jasnosti a presnosti údajov, ktoré by umožnili žalovanému pripraviť si obranu a Súdu pre verejnú službu rozhodnúť o týchto návrhoch.

(pozri body 29 – 33)

Odkaz:

Súd prvého stupňa: 28. apríla 1993, De Hoe/Komisia, T‑85/92, bod 20; 21. mája 1999, Asia Motor France a i./Komisia, T‑154/98, bod 42; 15. júna 1999, Ismeri Europa/Dvor audítorov, T‑277/97, bod 29

Súd pre verejnú službu: 26. júna 2008, Nijs/Dvor audítorov, F‑1/08, bod 25

2.      Trojmesačná lehota na podanie sťažnosti proti aktu spôsobujúcemu ujmu, rovnako ako trojmesačná lehota na podanie žaloby proti výslovnému alebo implicitnému rozhodnutiu o zamietnutí sťažnosti, stanovené článkami 90 a 91 služobného poriadku, majú kogentnú povahu a pre účastníkov konania a súd nie sú dispozitívne, pretože boli zavedené na účely zabezpečenia jasnosti a istoty právneho postavenia. Tieto lehoty treba považovať za lehoty uplatňované na každé spochybnenie aktu podliehajúceho preskúmaniu súdom Únie bez ohľadu na jeho povahu.

(pozri bod 35)

Odkaz:

Súdny dvor: 4. februára 1987, Cladakis/Komisia, 276/85, bod 11

Súd prvého stupňa: 17. októbra 1991, Offermann/Parlament, T‑129/89, body 31 a 34; 8. marca 2006, Lantzoni/Súdny dvor, T‑289/04, body 40 a 41