Language of document : ECLI:EU:F:2011:131

UZNESENIE SÚDU PRE VEREJNÚ SLUŽBU (tretia komora)

z 12. septembra 2011

Vec F‑98/10

Francesca Cervelli

proti

Európskej komisii

„Verejná služba – Úradníci – Príspevok na expatriáciu – Žiadosť o preskúmanie – Nové a podstatné skutočnosti – Zjavne neprípustná žaloba“

Predmet:      Žaloba podaná podľa článku 270 ZFEÚ, uplatniteľného na Zmluvu ESAE na základe jej článku 106a, ktorou F. Cervelli navrhuje zrušenie rozhodnutia Komisie zamietajúceho jej žiadosť o preskúmanie rozhodnutia, ktorým sa jej nepriznal príspevok na expatriáciu

Rozhodnutie:      Žaloba sa zamieta ako zjavne neprípustná. Žalobkyňa znáša všetky trovy konania.

Abstrakt

Úradníci – Žaloba – Žaloba podaná proti zamietnutiu vykonať preskúmanie konečného rozhodnutia – Prípustnosť – Podmienka

(Služobný poriadok úradníkov, články 90 a 91)

Rozhodnutie, ktoré osoba, ktorej bolo určené, nenapadla v stanovených lehotách, sa voči nej stáva konečným. Existencia nových a podstatných skutočností však môže odôvodniť podanie žiadosti o preskúmanie skoršieho rozhodnutia, ktoré sa stalo konečným.

Žaloba podaná proti rozhodnutiu, ktorým sa zamieta vykonať preskúmanie rozhodnutia, ktoré sa stalo konečným, bude vyhlásená za prípustnú, ak sa zdá, že žiadosť o preskúmanie sa skutočne zakladala na nových a podstatných skutočnostiach. Ak sa naopak zdá, že žiadosť o preskúmanie sa na takýchto skutočnostiach nezakladala, musí byť žaloba proti rozhodnutiu zamietajúcemu vykonať požadované preskúmanie zamietnutá ako neprípustná.

Právne účinky rozsudku, ktorým sa zrušuje akt, sa okrem účastníkov konania vzťahujú iba na osoby, ktorých sa priamo týka samotný zrušený akt, a takýto rozsudok môže predstavovať novú skutočnosť iba z hľadiska týchto osôb.

Okrem toho rozhodnutie, ktoré nepochádza od inštitúcie zamestnávajúcej dotknutú osobu, ale od inej inštitúcie, tiež nemožno považovať za novú a podstatnú skutočnosť. V tejto súvislosti, hoci na základe zásady jednoty verejnej služby stanovenej v článku 9 ods. 3 Amsterdamskej zmluvy všetci úradníci všetkých inštitúcií Únie sa spravujú rovnakými ustanoveniami, táto zásada neznamená, že inštitúcie musia rovnakým spôsobom využívať voľnú úvahu, ktorú im služobný poriadok priznáva, pričom sa na ne, naopak, pri riadení ich zamestnancov vzťahuje „zásada autonómie“.

(pozri body 19, 20 a 23 – 25)

Odkaz:

Súdny dvor: 26. septembra 1985, Valentini/Komisia, 231/84, bod 14; 8. marca 1988, Brown/Súdny dvor, 125/87, bod 13

Súd prvého stupňa: 16. septembra 1997, Gimenez/Výbor regiónov, T‑220/95, bod 72; 24. marca 1998, Becret‑Danieau a i./Parlament, T‑232/97, bod 43; 7. februára 2001, Inpesca/Komisia, T‑186/98, body 40, 47 a 48; 16. septembra 2009, Boudova a i./Komisia, T‑271/08 P, bod 48