ROZSUDOK SÚDNEHO DVORA (tretia komora)
z 11. júla 2013 (*)
„Odvolanie – Hospodárska súťaž – Kartely – Článok 81 ES a článok 53 Dohody o EHP – Trh medzinárodných sťahovacích služieb v Belgicku – Priame a nepriame stanovenie cien, rozdelenie si trhu a manipulácia s postupmi predkladania ponúk – Pripísateľnosť protiprávneho správania subjektu, ktorý má kontrolu nad základným imaním – Pojem podnik – Domnienka skutočného vykonávania rozhodujúceho vplyvu – Obmedzenie hospodárskej súťaže z hľadiska cieľa – Usmernenia týkajúce sa pojmu ovplyvnenie obchodu medzi členskými štátmi – Usmernenia k metóde stanovovania pokút (2006) – Poľahčujúce okolnosti“
Vo veci C‑440/11 P,
ktorej predmetom je odvolanie podľa článku 56 Štatútu Súdneho dvora Európskej únie, podané 25. augusta 2011,
Európska komisia, v zastúpení: A. Bouquet, S. Noë a F. Ronkes Agerbeek, splnomocnení zástupcovia, s adresou na doručovanie v Luxemburgu,
odvolateľka,
ďalší účastníci konania:
Stichting Administratiekantoor Portielje, so sídlom v Rotterdame (Holandsko), v zastúpení: D. Van hove, F. Wijckmans, S. De Keer a H. Burez, advocaten,
Gosselin Group NV,
žalobkyne v prvostupňovom konaní,
SÚDNY DVOR (tretia komora),
v zložení: predseda tretej komory M. Ilešič, sudcovia E. Jarašiūnas (spravodajca), A. Ó Caoimh, C. Toader a C. G. Fernlund,
generálna advokátka: J. Kokott,
tajomník: C. Strömholm, referentka,
so zreteľom na písomnú časť konania a po pojednávaní z 24. októbra 2012,
po vypočutí návrhov generálnej advokátky na pojednávaní 29. novembra 2012,
vyhlásil tento
Rozsudok
1 Svojím odvolaním navrhuje Európska komisia čiastočné zrušenie rozsudku Všeobecného súdu Európskej únie zo 16. júna 2011, Gosselin Group a Stichting Administratiekantoor Portielje/Komisia (T‑208/08 a T‑209/08, Zb. s. II‑3639, ďalej len „napadnutý rozsudok“), ktorým uvedený súd vo veci T‑209/08 zrušil rozhodnutie Komisie K(2008) 926 v konečnom znení z 11. marca 2008, týkajúce sa konania podľa článku [81 ES] a článku 53 Dohody o EHP (vec COMP/38.543 – Medzinárodné sťahovacie služby) (ďalej len „sporné rozhodnutie“), zmenené a doplnené rozhodnutím Komisie K(2009) 5810 v konečnom znení z 24. júla 2009 (ďalej len „pozmeňovacie rozhodnutie“), v rozsahu, v akom sa toto rozhodnutie týka Stichting Administratiekantoor Portielje (ďalej len „Portielje“).
Právny rámec
2 Článok 2 nariadenia Rady (ES) č. 1/2003 zo 16. decembra 2002 o vykonávaní pravidiel hospodárskej súťaže stanovených v článkoch [81 ES] a [82 ES] (Ú. v. ES L 1, 2003, s. 1; Mim. vyd. 08/002, s. 205) stanovuje, že „bremeno dokazovania porušenia článku 81 ods. 1… [ES] znáša strana alebo orgán, ktorý túto námietku vzniesol“.
3 Článok 23 ods. 2 toho istého nariadenia najmä uvádza, že „Komisia môže rozhodnutím uložiť podnikom alebo združeniam podnikov pokuty…“.
4 Bod 53 usmernení týkajúcich sa pojmu ovplyvnenie obchodu uvedenému v článkoch [81 ES] a [82 ES] [neoficiálny preklad] (Ú. v. EÚ C 101, 2004, s. 81, ďalej len „usmernenia o ovplyvnení obchodu“) najmä stanovuje:
„Komisia… zastáva názor, že ak sú dohoda alebo postup svojou podstatou schopné ovplyvniť obchod medzi členskými štátmi, napríklad preto, lebo sa týkajú dovozu a vývozu alebo sa vzťahujú na viacero členských štátov, existuje vyvrátiteľná pozitívna domnienka, že takéto ovplyvnenie obchodu je významné, ak obrat, ktorý dosiahli účastníci dohody s výrobkami, na ktoré sa táto dohoda vzťahuje…, prekročí 40 miliónov eur. V prípade týchto dohôd, ktoré sú svojou podstatou schopné ovplyvniť obchod medzi členskými štátmi, sa tiež možno často domnievať, že ovplyvnenie obchodu je významné, ak trhový podiel účastníkov dohody presiahne prahovú hodnotu 5 %… Z takejto domnienky však nemožno vychádzať, ak sa dohoda vzťahuje iba na časť členského štátu…“ [neoficiálny preklad]
5 Usmernenia k metóde stanovovania pokút uložených podľa článku 23 ods. 2 písm. a) nariadenia č. 1/2003 (Ú. v. EÚ C 210, 2006, s. 2, ďalej len „usmernenia k metóde stanovovania pokút“) v časti s názvom „Úpravy základnej výšky pokuty“ stanovujú:
„…
B. Poľahčujúce okolnosti
29. Komisia môže znížiť základnú výšku pokuty ak zistí existenciu poľahčujúcich okolností, napríklad:
…
– ak podnik dokáže, že jeho účasť na porušení je významne znížená a v dôsledku toho preukáže, že v dobe, keď bol stranou dohôd predstavujúcich porušenie, sa v skutočnosti vyhýbal ich uplatňovaniu a choval sa na trhu konkurenčným spôsobom. Samotná skutočnosť, že sa určitý podnik podieľal na porušení v kratšom časovom období ako ostatné podniky sa nebude považovať za poľahčujúcu okolnosť, pretože táto okolnosť je už zohľadnená vo výške pokuty;
…
– ak protikonkurenčné správanie bolo povolené, alebo podporované verejnými orgánmi alebo predpismi. …
…“
Okolnosti predchádzajúce sporu a sporné rozhodnutie
6 Okolnosti predchádzajúce sporu a sporné rozhodnutie, ako vyplývajú z bodov 1 až 19 napadnutého rozsudku, možno zhrnúť takto.
7 Spoločnosť Gosselin Group NV (ďalej len „Gosselin“) bola založená v roku 1983 a pod týmto názvom pôsobí od 20. decembra 2007. Od 1. januára 2002 vlastní 92 % jej akcií Portielje a 8 % akcií naďalej vlastní Vivet en Gosselin NV, ktorej samotnej 99,87 % vlastní Portielje. Táto posledná uvedená spoločnosť je nadáciou, ktorá nevykonáva obchodnú činnosť, ale „združuje rodinných akcionárov s cieľom zabezpečiť jednotu riadenia“. V priebehu účtovného roka, ktorý sa skončil 30. júna 2006, dosiahla Gosselin konsolidovaný celosvetový obrat vo výške 143 639 000 eur a Portielje dosiahla konsolidovaný celosvetový obrat vo výške 0 eur.
8 Komisia v spornom rozhodnutí konštatovala, že adresáti tohto rozhodnutia, medzi nimi aj Portielje a Gosselin, sa zúčastnili na karteli v odvetví medzinárodných sťahovacích služieb v Belgicku tým, že určovali ceny, rozdeľovali si zákazníkov a manipulovali s postupmi predkladania ponúk, čím sa dopustili jediného a pokračujúceho porušenia článku 81 ES, resp. im musí byť za uvedenú účasť na karteli pripísaná zodpovednosť, a to za celé obdobie od októbra 1984 do septembra 2003, alebo za niektorú časť tohto obdobia.
9 Služby dotknuté porušením zahŕňajú sťahovanie majetku fyzických osôb, ako aj podnikov a verejných inštitúcií z Belgicka, resp. do Belgicka. Vzhľadom na skutočnosť, že všetky dotknuté medzinárodné sťahovacie spoločnosti sídlia v Belgicku a že činnosť, ktorej sa kartel týkal, bola vykonávaná na území Belgicka, vychádzalo sa z toho, že geografické stredisko kartelu sa nachádza v Belgicku. Komisia odhadla spoločný obrat účastníkov kartelu, pokiaľ ide o tieto medzinárodné sťahovacie služby, na 41 miliónov eur za rok 2002. Veľkosť odvetvia sa odhadovala približne na 83 miliónov eur a spoločný podiel podnikov zúčastnených na karteli na trhu bol teda stanovený približne na 50 % dotknutého odvetvia.
10 Komisia v spornom rozhodnutí uviedla, že kartel mal za cieľ najmä určovať a udržiavať vysoké ceny, ako aj rozdeliť si trh a uskutočňoval sa prostredníctvom viacerých foriem, a to dohodami o cenách (ďalej len „dohoda o cenách“), dohodami o rozdelení si trhu prostredníctvom systému fiktívnych ponúk, tzv. predstieraných ponúk (ďalej len „dohoda o predstieraných ponukách“), a dohodami o systéme peňažných náhrad za odmietnuté ponuky alebo zdržania sa ponúk, tzv. provízií (ďalej len „dohoda o províziách“).
11 Komisia sa v spornom rozhodnutí domnievala, že v období od roku 1984 až do začiatku 90. rokov fungoval kartel najmä na základe písomných dohôd o určovaní cien, pričom sa súbežne zavádzali provízie a predstierané ponuky. Podľa tohto rozhodnutia sa musí prax provízií považovať za nepriame určovanie ceny za medzinárodné sťahovacie služby v Belgicku v rozsahu, v akom si účastníci kartelu navzájom fakturovali provízie za odmietnuté ponuky alebo ponuky, ktoré nepodali, keďže uvádzali fiktívne služby, a sumy týchto provízií boli fakturované zákazníkom.
12 Pokiaľ ide o predstierané ponuky, Komisia v spornom rozhodnutí uviedla, že podávaním takýchto ponúk sťahovacia spoločnosť, ktorá chcela získať zmluvu, konala tak, aby zákazník, ktorý platí za sťahovanie, dostal viacero ponúk. Na tento účel uvedená spoločnosť oznámila svojim konkurentom celkovú cenu, ktorú mali fakturovať za plánované sťahovanie, a tá bola vyššia ako cena ponúknutá uvedenou spoločnosťou. Išlo teda o predstierané ponuky predložené spoločnosťami, ktoré nemali úmysel uskutočniť sťahovanie. Komisia sa domnievala, že táto prax predstavuje manipulovanie s postupmi predkladania ponúk, ktoré malo za následok, že cena požadovaná za sťahovanie bola vyššia, než by bola cena vytvorená v riadnom konkurenčnom prostredí.
13 Komisia v spornom rozhodnutí konštatovala, že tieto dohody boli realizované až do roku 2003 a že spoločným cieľom týchto komplexných aktivít bolo určovať ceny, rozdeliť si trh a narušovať tak hospodársku súťaž.
14 Vzhľadom na tieto okolnosti Komisia prijala sporné rozhodnutie, ktorého článok 1 znie:
„Nasledujúce spoločnosti porušili článok 81 ods. 1 [ES] a článok 53 ods. 1 dohody [o Európskom hospodárskom priestore z 2. mája 1992 (Ú. v. ES L 1, s. 3)] tým, že priamo a nepriamo určovali ceny za medzinárodné sťahovacie služby v Belgicku, rozdelili si časť tohto trhu a manipulovali postup pri predkladaní ponúk počas uvedených období:
…
c) [Gosselin] od 31. januára 1992 do 18. septembra 2002; s [Portielje] od 1. januára 2002 do 18. septembra 2002;
…“
15 V dôsledku toho Komisia v článku 2 písm. e) sporného rozhodnutia uložila pokutu 4,5 milióna eur spoločnosti Gosselin, pričom z tejto sumy je nadácia Portielje solidárne zodpovedná za sumu 370 000 eur. Táto pokuta bola vypočítaná v súlade s metódou uvedenou v usmerneniach na stanovovanie pokút.
16 Dňa 24. júla 2009 Komisia prijala pozmeňovacie rozhodnutie. Komisia týmto rozhodnutím znížila o 600 000 eur hodnotu predaja realizovaného spoločnosťou Gosselin. Táto hodnota slúžila ako základ stanovenia pokuty uloženej tejto spoločnosti a Komisia v dôsledku toho znížila pokutu uloženú spoločnosti Gosselin na 3,28 milióna eur, pričom z tejto sumy je nadácia Portielje solidárne zodpovedná za sumu 270 000 eur.
Konanie pred Všeobecným súdom a napadnutý rozsudok
17 Portielje návrhom doručeným do kancelárie Všeobecného súdu 4. júna 2008 podala žalobu, na základe ktorej sa začalo toto konanie a ktorou sa domáhala zrušenia sporného rozhodnutia v rozsahu, v akom sa jej týka, a subsidiárne zrušenia článku 2 písm. e) tohto rozhodnutia v rozsahu, v akom sa jej týka, a v dôsledku toho zrušenia pokuty uloženej v tomto článku 2 písm. e).
18 Uznesením predsedu ôsmej komory Všeobecného súdu z 5. marca 2010 bola vec T‑209/08 spojená na účely ústnej časti konania a vyhlásenia rozsudku s vecou T‑208/08, v ktorej podala žalobu proti tomu istému spornému rozhodnutiu spoločnosť Gosselin.
19 Na podporu svojej žaloby Portielje uvádza päť dôvodov, pričom prvé dva dôvody sú jej vlastné a tri ďalšie zodpovedajú v podstate dôvodom uvedeným spoločnosťou Gosselin vo veci T‑208/08. Napadnutým rozsudkom Všeobecný súd vyhovel prvým dvom dôvodom uvádzaným Portielje. V napadnutom rozsudku Všeobecný súd dospel predovšetkým k nasledujúcim záverom.
20 Podľa odôvodnenia uvedeného v bodoch 37 až 50 napadnutého rozsudku Všeobecný súd vyhovel prvému dôvodu Portielje, ktorým táto nadácia tvrdila, že nie je podnikom v zmysle práva Spoločenstva v oblasti hospodárskej súťaže, a preto nemôže existovať vzťah materskej a dcérskej spoločnosti medzi ňou a spoločnosťou Gosselin. Všeobecný súd okrem iného v bodoch 39 až 42 uvedeného rozsudku rozhodol, že materskú spoločnosť podniku, ktorý sa dopustil porušenia článku 81 ES, nemožno sankcionovať rozhodnutím vydaným na základe tohto článku, pokiaľ sama nie je podnikom. V tejto súvislosti dospel k záveru, že použitie pojmu hospodárska jednotka neumožňuje napraviť neexistenciu skutočnosti, že materská spoločnosť nie je podnikom, a že treba rozlišovať medzi pojmom podnik a pojmom pripísanie správania dcérskej spoločnosti jej materskej spoločnosti.
21 Pokiaľ ide o možnosť považovať Portielje za podnik a po tom, ako Všeobecný súd uviedol, že je nesporné, že Portielje nevykonávala priamo žiadnu hospodársku činnosť, dospel uvedený súd v bodoch 47 a 48 napadnutého rozsudku k záveru, pričom vychádzal z rozsudku Súdneho dvora z 10. januára 2006, Cassa di Risparmio di Firenze a i. (C‑222/04, Zb. s. I‑289), že „samotné vlastníctvo kontrolného podielu“ nepostačuje na záver, že ide o nepriamu hospodársku činnosť subjektu, ktorý vlastní tieto podiely, ale že na účely zistenia, či sa takáto činnosť vykonáva, treba skúmať, či tento subjekt priamo alebo nepriamo zasahoval do riadenia svojej dcérskej spoločnosti.
22 V tejto súvislosti Všeobecný súd v bodoch 48 až 50 napadnutého rozsudku uviedol, že otázka, či Portielje zasahovala do riadenia spoločnosti Gosselin, je odlišná od otázky, či Portielje vykonávala rozhodujúci vplyv na spoločnosť Gosselin. Všeobecný súd uviedol, že sa nepotvrdila domnienka, pokiaľ ide o možnosť považovať subjekt za podnik, a že v dôsledku toho prináležalo Komisii, aby preukázala, že Portielje naozaj zasahovala do riadenia spoločnosti Gosselin. Keďže Komisia nepredložila v tomto zmysle nijaký dôkaz, Všeobecný súd dospel k záveru, že Komisia nepreukázala, že Portielje bola podnikom v zmysle článku 81 ES.
23 V bodoch 51 až 59 napadnutého rozsudku Všeobecný súd „pre úplnosť… za predpokladu, že Portielje je podnikom“, analyzoval druhý dôvod uvádzaný touto nadáciou. Dospel k záveru, že Portielje sa podarilo vyvrátiť domnienku vykonávania rozhodujúceho vplyvu vyplývajúcu najmä z rozsudku Súdneho dvora z 10. septembra 2009, Akzo Nobel a i./Komisia (C‑97/08 P, Zb. s. I‑8237), a v dôsledku toho tomuto druhému žalobnému dôvodu vyhovel.
24 Všeobecný súd v rámci svojej analýzy uviedol v bodoch 54 až 56 napadnutého rozsudku po prvé, že uplatňovanie rozhodujúceho vplyvu Portielje na správanie jej dcérskej spoločnosti bolo vylúčené už len z toho dôvodu, že Portielje po prvý raz prijala písomné rozhodnutie a takisto po prvý raz došlo k formálnemu zasadnutiu správnej rady Portielje až po skončení porušenia; po druhé, že jediná možnosť, ako mohla Portielje ovplyvňovať politiku spoločnosti Gosselin, spočívala vo využití jej hlasovacích práv na valnom zhromaždení akcionárov tejto spoločnosti, ale že takéto valné zhromaždenie sa v období od 1. januára 2002 do 18. septembra 2002 nekonalo, a po tretie, že členovia správnej rady spoločnosti Gosselin boli vo funkcii ešte predtým, ako bola nadácii Portielje zverená správa akcií spoločnosti Gosselin, čo podľa Všeobecného súdu preukazuje, že ich prítomnosť v správnej rade uvedenej spoločnosti nebola prejavom vplyvu Portielje.
25 Všeobecný súd okrem toho v bode 57 napadnutého rozsudku potvrdil, že nemožno uznať, že tri osoby, ktoré tvoria správnu radu spoločnosti Gosselin, ale ktoré predstavujú len polovicu správnej rady nadácie Portielje, neovládajú spoločnosť Gosselin ako správcovia tejto spoločnosti, ale prostredníctvom vplyvu uplatňovaného nadáciou Portielje na valné zhromaždenie spoločnosti Gosselin. V tejto súvislosti najmä uviedol, že aj keby traja správcovia spoločnosti Gosselin, ktorí patrili medzi vlastníkov Portielje, nepôsobili len ako správcovia spoločnosti Gosselin, bolo by pravdepodobnejšie, že konali vo svojom vlastnom záujme.
26 Vzhľadom na tieto skutočnosti Všeobecný súd v bode 59 napadnutého rozsudku konštatoval, že treba zrušiť sporné rozhodnutie, zmenené a doplnené pozmeňovacím rozhodnutím (ďalej len „zmenené a doplnené sporné rozhodnutie“), v rozsahu, v akom sa týka Portielje. Všeobecný súd však vykonal posúdenie troch ďalších dôvodov vznesených Portielje, ktoré takisto vzniesla spoločnosť Gosselin, a zamietol ich.
Návrhy účastníkov konania
27 Komisia svojím odvolaním navrhuje, aby Súdny dvor zrušil napadnutý rozsudok v rozsahu, v akom ním bolo zrušené voči Portielje zmenené a doplnené sporné rozhodnutie, zamietol žalobu o neplatnosť podanú Portielje a zaviazal Portielje na náhradu trov konaní na Všeobecnom súde a na Súdnom dvore.
28 Portielje navrhuje, aby Súdny dvor zamietol odvolanie a zaviazal Komisiu na náhradu trov konania na oboch stupňoch.
O odvolaní
29 Komisia na podporu svojho odvolania uvádza dva dôvody, pričom každý z nich je založený na porušení článku 81 ES.
O prvom odvolacom dôvode, týkajúcom sa osobnej pôsobnosti článku 81 ES
Argumentácia účastníkov konania
30 Komisia vytýka Všeobecnému súdu, že v bodoch 39 až 42 napadnutého rozsudku vyložil z právneho hľadiska nesprávne pojem podnik v zmysle článku 81 ES. Medzi právnymi subjektmi sa uplatňuje solidárna zodpovednosť a z toho vyplýva, že tieto subjekty predstavujú hospodársku jednotku, a preto v zmysle práva Únie v oblasti hospodárskej súťaže jeden podnik. Komisia teda predtým, ako je možné pripísať určitej právnickej osobe porušenie článku 81 ES, musí preukázať, že táto osoba patrí k podniku, ktorý sa dopustil porušenia. Nemusí však nevyhnutne preukázať, že uvedená osoba má sama postavenie podniku. V tejto súvislosti Komisia odkazuje najmä na už citovaný rozsudok Akzo Nobel a i./Komisia.
31 Všeobecný súd v dôsledku toho sústredil svoje posúdenie na otázku, ktorá nie je relevantná, teda či má Portielje postavenie podniku, čím došlo k uplatneniu nesprávneho právneho kritéria. V skutočnosti mal preskúmať, či Komisia dôvodne tvrdila, že Portielje patrila k podniku, ktorý sa dopustil porušenia.
32 Komisia subsidiárne tvrdí, že závery, ktoré Všeobecný súd vyvodil zo svojho nesprávneho predpokladu, takisto predstavujú nesprávne právne posúdenie. Prístup Všeobecného súdu v bodoch 48 a 49 napadnutého rozsudku je nielen v rozpore s judikatúrou Súdneho dvora, ale takisto znamená vyžadovanie toho, aby Komisia preukázala dvakrát, ale dvoma rôznymi spôsobmi, že Portielje naozaj vykonávala kontrolu nad spoločnosťou Gosselin. Na základe tohto nesprávneho prístupu sa Všeobecný súd dopustil nesprávneho právneho posúdenia, keď rozhodol, že predtým, ako mohla Komisia považovať Portielje za spoluzodpovednú so spoločnosťou Gosselin za predmetné porušenie, nestačilo, aby sa len odvolala na predpoklad, ktorý vyplýva z judikatúry vyplývajúcej z už citovaného rozsudku Akzo Nobel a i./Komisia, ale okrem toho a v prvom rade mala prostredníctvom „konkrétnych dôkazov“ preukázať, že „priamo alebo nepriamo zasahovala“ do riadenia spoločnosti Gosselin. Všeobecný súd navyše zamietol ako irelevantné tie dôkazy, ktoré boli dôležité, a vylúčil uplatnenie dôkaznej domnienky vyplývajúcej z držby akcií spôsobom nezlučiteľným so zásadami formulovanými v uvedenom rozsudku Akzo Nobel a i./Komisia.
33 Portielje tvrdí, že otázka, či je podnikom v zmysle práva hospodárskej súťaže, je základnou otázkou na účely uplatnenia článku 81 ES a dôkazné bremeno splnenia tejto podmienky má Komisia v súlade s článkom 2 nariadenia č. 1/2003. Komisia tým, že uplatnila dôkaznú domnienku vyplývajúcu z už citovaného rozsudku Akzo Nobel a i./Komisia na situáciu, v ktorej sa ešte nepreukázalo, že Portielje je podnikom, nesplnila správne dôkazné bremeno, ktoré mala.
34 Pokiaľ ide o hlavnú argumentáciu Komisie, Portielje tvrdí, že kým hmotnoprávne ustanovenia v oblasti hospodárskej súťaže sa viažu na hospodársky pojem podniku, ustanovenia v oblasti sankcií sa musia nevyhnutne týkať právneho subjektu a v dôsledku toho právneho pojmu podnik. Preto otázka pripísateľnosti porušenia musí byť odlíšená od otázky, či je možné považovať subjekt zaň zodpovedný. Preto predtým, ako je možné porušenie pripísať materskej spoločnosti, treba, aby táto materská spoločnosť bola schopná byť zaň právne zodpovedná. O takýto prípad však ide, len ak je táto spoločnosť podnikom v zmysle článku 81 ES a článku 23 ods. 2 nariadenia č. 1/2003, a to buď z dôvodu svojej vlastnej hospodárskej činnosti, alebo z dôvodu hospodárskych činností spoločností, v ktorých má kontrolný podiel. V tomto poslednom uvedenom prípade však treba, aby naozaj vykonávala nad nimi kontrolu tak, že priamo alebo nepriamo zasahuje do ich riadenia. Je však nesporné, že o takúto situáciu počas predmetného obdobia porušenia v prípade Portielje nešlo.
35 Pokiaľ ide o subsidiárnu argumentáciu Komisie, Portielje tvrdí, že dôkaz o vykonávaní rozhodujúceho vplyvu, ktorý vyplýva z domnienky stanovenej najmä už citovaným rozsudkom Akzo Nobel a i./Komisia, nemožno uplatniť v prípade doktríny týkajúcej sa možnosti zodpovednosti subjektu za porušenie článku 81 ES. Pripustiť, že domnienka vykonávania rozhodujúceho vplyvu je platným kritériom na preukázanie, že subjekt sa musí považovať za podnik, by mohlo totiž podľa Portielje mať nezanedbateľné dôsledky, najmä v prípade subjektov vykonávajúcich tak hospodárske činnosti, ako aj činnosti vyplývajúce z právomoci verejnej moci.
Posúdenie Súdnym dvorom
36 Na úvod treba pripomenúť, že právo hospodárskej súťaže Únie sa týka činností podnikov (rozsudky zo 7. januára 2004, Aalborg Portland a i./Komisia, C‑204/00 P, C‑205/00 P, C‑211/00 P, C‑213/00 P, C‑217/00 P a C‑219/00 P, Zb. s. I‑123, bod 59, ako aj Akzo Nobel a i./Komisia, už citovaný, bod 54) a že pojem podnik označuje každý subjekt vykonávajúci hospodársku činnosť, bez ohľadu na jeho právne postavenie a spôsob financovania (rozsudky z 28. júna 2005, Dansk Rørindustri a i./Komisia, C‑189/02 P, C‑202/02 P, C‑205/02 P až C‑208/02 P a C‑213/02 P, Zb. s. I‑5425, bod 112, ako aj Akzo Nobel a i./Komisia, už citovaný, bod 54). Tento pojem treba chápať tak, že označuje hospodársku jednotku na účely predmetu dotknutej dohody, aj keď je táto hospodárska jednotka z právneho hľadiska zložená z viacerých fyzických alebo právnických osôb (rozsudky z 12. júla 1984, Hydrotherm Gerätebau, 170/83, Zb. s. 2999, bod 11, ako aj Akzo Nobel a i./Komisia, už citovaný, bod 55).
37 Ak takýto hospodársky subjekt porušuje predpisy hospodárskej súťaže, podľa zásady osobnej zodpovednosti zodpovedá za toto porušenie (pozri v tomto zmysle rozsudky z 8. júla 1999, Komisia/Anic Partecipazioni, C‑49/92 P, Zb. s. I‑4125, bod 145, ako aj Akzo Nobel a i./Komisia, už citovaný, bod 56).
38 Pokiaľ ide o otázku, za akých okolností právnická osoba, ktorá nie je porušiteľom, môže byť sankcionovaná, z ustálenej judikatúry Súdneho dvora vyplýva, že správanie dcérskej spoločnosti možno pripísať materskej spoločnosti predovšetkým vtedy, keď táto dcérska spoločnosť napriek tomu, že má vlastnú právnu subjektivitu, neurčuje svoje správanie na trhu nezávisle, ale v podstate uplatňuje pokyny, ktoré jej dáva materská spoločnosť, a to najmä vzhľadom na hospodárske, organizačné a právne väzby medzi týmito dvoma právnymi subjektmi (rozsudky Akzo Nobel a i./Komisia, už citovaný, bod 58 a citovaná judikatúra, ako aj z 19. júla 2012, Alliance One International a Standard Commercial Tobacco/Komisia a Komisia/Alliance One International a i., C‑628/10 P a C‑14/11 P, bod 43).
39 V takej situácii sú materská spoločnosť a dcérska spoločnosť súčasťou tej istej hospodárskej jednotky a v zmysle článku 81 ES tvoria jeden podnik, čo Komisii umožňuje adresovať rozhodnutie, ktorým sa ukladajú pokuty, materskej spoločnosti bez toho, aby bolo potrebné preukázať jej osobnú účasť na porušení (pozri rozsudky Akzo Nobel a i./Komisia, už citovaný, bod 59, ako aj Alliance One International a Standard Commercial Tobacco/Komisia a Komisia/Alliance One International a i., už citovaný, bod 44).
40 V tejto súvislosti Súdny dvor spresnil, že v osobitnom prípade, keď materská spoločnosť vlastní celé alebo takmer celé základné imanie svojej dcérskej spoločnosti, ktorá sa dopustila porušenia pravidiel Únie v oblasti hospodárskej súťaže, existuje vyvrátiteľná domnienka, podľa ktorej táto materská spoločnosť skutočne uplatňuje rozhodujúci vplyv na svoju dcérsku spoločnosť (ďalej len „domnienka skutočného vykonávania rozhodujúceho vplyvu“) (rozsudok z 8. mája 2013, ENI/Komisia, C‑508/11 P, bod 47; pozri tiež v tomto zmysle rozsudky Akzo Nobel a i./Komisia, už citovaný, bod 60 a citovanú judikatúru; z 29. septembra 2011, Elf Aquitaine/Komisia, C‑521/09 P, Zb. s. I‑8947, body 56 a 63, ako aj Alliance One International a Standard Commercial Tobacco/Komisia a Komisia/Alliance One International a i., už citovaný, bod 46).
41 Na domnienku, že materská spoločnosť uplatňuje rozhodujúci vplyv na obchodnú politiku dcérskej spoločnosti, za týchto podmienok postačuje, ak Komisia preukáže, že materská spoločnosť vlastní celé alebo takmer celé základné imanie dcérskej spoločnosti. V dôsledku toho môže Komisia voči materskej spoločnosti vyvodiť solidárnu zodpovednosť za zaplatenie pokuty, ktorá bola uložená dcérskej spoločnosti, ibaže by táto materská spoločnosť, ktorej prináleží vyvrátiť túto domnienku, predložila dostatočné dôkazy, ktoré preukazujú, že jej dcérska spoločnosť sa na trhu správa nezávisle (pozri v tomto zmysle rozsudky Akzo Nobel a i./Komisia, už citovaný, bod 61; Elf Aquitaine/Komisia, už citovaný, body 57 a 63, Alliance One International a Standard Commercial Tobacco/Komisia a Komisia/Alliance One International a i., už citovaný, bod 47, ako aj ENI/Komisia, už citovaný, bod 47).
42 Táto judikatúra spočíva na domnienke, podľa ktorej právnemu subjektu možno pripísať zodpovednosť za správanie iného právneho subjektu, ak tento iný subjekt neurčuje svoje správanie na trhu nezávisle. V dôsledku toho skutočnosť, že subjekt, ktorý vlastní celé alebo takmer celé základné imanie iného subjektu alebo má kontrolu nad celým alebo takmer celým základným imaním tohto iného subjektu (ďalej len „zastrešujúci subjekt“), existuje v právnej forme nadácie, a nie spoločnosti, nie je relevantná.
43 Z toho vyplýva, ako uviedla generálna advokátka v bodoch 36 a 37 návrhov, že keď ide o sankcionovanie porušenia práva hospodárskej súťaže, ktorého sa dopustil podnik na základe ustanovení článku 81 ES v spojení s článkom 23 ods. 2 nariadenia č. 1/2003, otázka, či každý z právnych subjektov, ktoré predstavujú tento podnik, má vlastnú hospodársku činnosť, a teda aj samostatne zodpovedá pojmu podnik pripomenutému v bode 36 tohto rozsudku, takisto nemá žiadny dosah.
44 Jediný rozhodujúci prvok na účely sankcie je, že všetky právne subjekty, ktoré sú solidárne zodpovedné, či už v plnom rozsahu, alebo čiastočne, za zaplatenie tej istej pokuty, tvoria spolu so subjektom, ktorého účasť na porušení bola preukázaná (ďalej len „porušiteľ“), jeden podnik v zmysle článku 81 ES. V súlade s judikatúrou pripomenutou v bodoch 38 až 41 tohto rozsudku je v tejto súvislosti dôležité práve to, či zastrešujúci subjekt skutočne vykonáva rozhodujúci vplyv na porušiteľa.
45 Z vyššie uvedeného vyplýva, že Všeobecný súd sa dopustil nesprávneho právneho posúdenia jednak tým, že v bode 39 napadnutého rozsudku rozhodol, že pojem podnik sa nemá chápať ako pojem pripísanie správania porušiteľa jeho zastrešujúcemu subjektu, a v bode 42 napadnutého rozsudku rozhodol, „že materskú spoločnosť podniku, ktorý sa dopustil porušenia článku 81 ES, nemožno sankcionovať rozhodnutím na základe článku 81 ES, pokiaľ sama nie je podnikom“, a v dôsledku toho v bodoch 43 až 50 toho istého rozsudku overoval, či Komisia preukázala, že Portielje bola v zmysle článku 81 ES samostatným podnikom.
46 Hlavná časť prvého dôvodu uvádzaného Komisiou je teda dôvodná a treba jej vyhovieť, a to bez toho, aby sa Súdny dvor musel vyjadriť k subsidiárnej časti tohto dôvodu.
47 Toto konštatovanie však samo osebe nie je takej povahy, že by spôsobilo zrušenie napadnutého rozsudku v rozsahu, v akom sa týka žaloby podanej na Všeobecný súd zo strany Portielje. Ako totiž vyplýva z bodov 51 až 59 tohto rozsudku, Všeobecný súd navyše založil svoje stanovisko na konštatovaní, že Portielje podľa neho „predložila dôkazy spôsobilé preukázať, že neuplatňovala rozhodujúci vplyv na spoločnosť Gosselin alebo že nebola schopná uplatňovať takýto vplyv“, čím sa vyvrátila domnienka vyplývajúca najmä z už citovaného rozsudku Akzo Nobel a i./Komisia. Treba teda preskúmať takisto druhý odvolací dôvod.
O druhom odvolacom dôvode, týkajúcom sa vyvrátenia dôkaznej domnienky o vykonávaní rozhodujúceho vplyvu
Argumentácia účastníkov konania
48 Komisia tvrdí, že konštatovania Všeobecného súdu uvedené v bodoch 51 až 59 napadnutého rozsudku, podľa ktorých Portielje predložila dôkazy spôsobilé preukázať, že neuplatňovala rozhodujúci vplyv na spoločnosť Gosselin alebo že nebola schopná uplatňovať takýto vplyv, sú založené na nesprávnom právnom posúdení alebo na zjavnom skreslení dôkazov.
49 Po prvé v bodoch 56 a 57 napadnutého rozsudku Všeobecný súd zjavne skreslil dôkazy týkajúce sa povahy a rozsahu personálnych väzieb medzi Portielje a Gosselin. Uviedol, že tieto väzby sa týkajú „len polovice“ členov správnej rady Portielje, čím vytvoril dojem, že nemôžu spolu určovať politiku Portielje. Z odôvodnení 46 a 446 sporného rozhodnutia, ako aj z bodov 11, 22 až 24 vyjadrenia k žalobe a z bodu 6 dupliky Portielje, ako aj zo stanov Portielje predložených Všeobecnému súdu však vyplýva, že tieto personálne väzby sa týkajú troch hlavných členov správnej rady Portielje, ktorí boli spolu schopní definovať politiku nadácie Portielje a tvorili celú správnu radu spoločnosti Gosselin.
50 Po druhé Komisia vytýka Všeobecnému súdu, že sa dopustil nesprávneho posúdenia, keď v bode 54 napadnutého rozsudku rozhodol, že keďže Portielje neprijala žiadne formálne rozhodnutie týkajúce sa riadenia v priebehu dotknutého obdobia porušenia, nemohla vykonávať rozhodujúci vplyv na správanie spoločnosti Gosselin. Iste, Komisia pripúšťa, že domnienka skutočného vykonávania rozhodujúceho vplyvu môže byť vyvrátená prvkami preukazujúcimi, že dcérska spoločnosť sa správala nezávisle. Všeobecný súd však zaviedol pravidlo, podľa ktorého vykonávanie rozhodujúceho vplyvu nie je možné, kým právnická osoba, ktorá má kontrolu vo výške 100 %, neprijala formálne rozhodnutie týkajúce sa riadenia. Ide o podstatné obmedzenie rozsahu tejto domnienky, ktoré nevyplýva z judikatúry a je nesprávne, a to o to viac, keď existujú významné personálne väzby medzi dvoma dotknutými právnickými osobami. V tejto súvislosti Komisia zdôrazňuje, že judikatúra vyplývajúca z už citovaného rozsudku Akzo Nobel a i./Komisia sa zakladá na hospodárskej realite a neukladá žiadnu formálnu požiadavku na výkon rozhodujúceho vplyvu.
51 Po tretie Komisia tvrdí, že v bodoch 55 až 57 napadnutého rozsudku takisto došlo k nesprávnemu právnemu posúdeniu. Bod 55 vychádza z nesprávneho predpokladu, že vykonávanie rozhodujúceho vplyvu je možné len tak, že sa dodržia formálne požiadavky stanovené právom obchodných spoločností, v predmetnom prípade, keď sa koná valné zhromaždenie akcionárov spoločnosti Gosselin. Táto úvaha neberie do úvahy personálne väzby spájajúce Portielje a Gosselin, svedčí o nadmernom formalizme a nemožno ju považovať za zlučiteľnú s funkčnou povahou hospodárskeho pojmu podnik.
52 Pokiaľ ide konkrétnejšie o personálne väzby, tri prvky uvádzané Všeobecným súdom v bode 56 napadnutého rozsudku, posudzované samostatne, neumožňujú dospieť k záveru, že nadácia Portielje nepredstavuje hospodársku jednotku so spoločnosťou Gosselin. V tejto súvislosti Komisia pripomína, že tieto personálne väzby sa týkajú osôb, ktoré spolu predstavujú celú správnu radu spoločnosti Gosselin a zároveň väčšinu hlasov v rámci správnej rady nadácie Portielje. Takisto úvahy uvedené v bode 57 uvedeného rozsudku sú z právneho hľadiska nesprávne a nemajú dosah na záver, podľa ktorého sa možno domnievať, že spoločnosť Gosselin vyhovela želaniam Portielje.
53 Komisia na záver tvrdí, že Súdny dvor má k dispozícii všetky prvky potrebné na to, aby mohol rozhodnúť vo veci s konečnou platnosťou a zamietnuť žalobu podanú nadáciou Portielje na Všeobecný súd.
54 Portielje tvrdí, že vyvrátila domnienku skutočného vykonávania rozhodujúceho vplyvu vyplývajúcu z už citovaného rozsudku Akzo Nobel a i./Komisia.
55 Pokiaľ ide o skutočné vykonávanie rozhodujúceho vplyvu, Portielje uvádza, že vzhľadom na neexistenciu stretnutí správnej rady tejto nadácie v priebehu predmetného obdobia porušenia, vzhľadom na to, že sa nekonalo valné zhromaždenie jej akcionárov v priebehu toho istého obdobia, ako aj vzhľadom na neexistenciu vplyvu na zloženie správnej rady spoločnosti Gosselin preukázala, že de facto nevykonávala rozhodujúci vplyv na Gosselin. Argumentácii Komisie nemožno vyhovieť. Jednak by to znamenalo, že domnienka je nevyvrátiteľná, čo by nebolo zlučiteľné najmä s jej právom na spravodlivý proces. Jednak by táto argumentácia bola v rozpore so základnými zásadami práva obchodných spoločností a právnických osôb. Právny subjekt, ako je nadácia, totiž existuje len prostredníctvom svojich štatutárnych orgánov.
56 Pokiaľ ide o personálne väzby, Portielje tvrdí, že sú rozhodujúce, len ak sú prejavom možnosti materskej spoločnosti ovplyvňovať politiku dcérskej spoločnosti. Bolo by to tak, keby materská spoločnosť vymenovala členov správnej rady vo svojej dcérskej spoločnosti, aby tam mala vplyv. V tomto prípade to však tak nebolo. Navyše Portielje nebola založená na účely vykonávania kontroly nad spoločnosťou Gosselin.
57 Okrem toho stanovisko zastávané Komisiou je v rozpore s dvoma základnými zásadami práva obchodných spoločností, ktoré vylučuje, aby Portielje mohla byť zodpovedná za to, ako sa traja z členov jej správnej rady správali mimo akéhokoľvek orgánu spoločnosti. Teda členovia správnej rady spoločnosti nemajú individuálnu právomoc. Gosselin a Portielje konali iba prostredníctvom svojich orgánov a ich správne rady ako kolegyne mali všeobecné riadiace právomoci. Na druhej strane členovia správnej rady mohli využívať svoju právomoc len v rámci hraníc ich mandátu a na to, aby slúžili záujmu ich spoločnosti, keďže zneužitie právomoci bolo vo všeobecnosti sankcionované neplatnosťou. Za týchto podmienok nie je nesprávne domnievať sa, že traja členovia správnej rady spoločnosti Gosselin konali iba ako správcovia tejto spoločnosti, a nie ako zástupcovia nadácie Portielje.
Posúdenie Súdnym dvorom
58 Na úvod treba pripomenúť, že z analýzy prvého odvolacieho dôvodu vyplýva, že Všeobecný súd nesprávne rozhodol, že Komisia nedôvodne uplatnila domnienku skutočného vykonávania rozhodujúceho vplyvu s cieľom preukázať, že dôsledkom tejto domnienky je, že Portielje a Gosselin tvorili v priebehu obdobia od 1. januára 2002 do 18. septembra 2002 jeden podnik v zmysle článku 81 ES. V rámci tohto dôvodu teda má Súdny dvor riešiť len to, či sa Všeobecný súd dopustil nesprávneho posúdenia, keď rozhodol, že Portielje predložila dôkazy, ktoré môžu vyvrátiť túto domnienku.
59 V tejto súvislosti treba zdôrazniť, že to, či Všeobecný súd uplatnil správne právne kritériá v rámci posúdenia skutkových okolností a dôkazov, je právnou otázkou podliehajúcou preskúmaniu Súdnym dvorom v rámci odvolania (pozri v tomto zmysle rozsudok z 25. októbra 2011, Solvay/Komisia, C‑109/10 P, Zb. s. I‑10329, bod 51 a citovanú judikatúru). To je presne otázka, ktorú Komisia predložila Súdnemu dvoru druhou a treťou časťou druhého odvolacieho dôvodu, ktoré smerujú proti bodu 54 a bodom 55 až 57 napadnutého rozsudku.
60 Ako vyplýva z analýzy prvého odvolacieho dôvodu, na zistenie, či porušiteľ určuje svoje správanie na trhu nezávisle, treba vziať do úvahy všetky relevantné okolnosti súvisiace s hospodárskymi, organizačnými a právnymi väzbami, ktoré spájajú tohto porušiteľa so zastrešujúcim subjektom a ktoré sa môžu v závislosti od jednotlivých prípadov meniť, a preto nemôžu byť predmetom taxatívneho vymedzenia (pozri v tomto zmysle rozsudky Akzo Nobel a i./Komisia, už citovaný, body 73 a 74; Elf Aquitaine/Komisia, už citovaný, bod 58, ako aj Alliance One International a Standard Commercial Tobacco/Komisia a Komisia/Alliance One International a i., už citovaný, bod 45).
61 V predmetnom prípade Všeobecný súd v bode 54 napadnutého rozsudku uviedol, že vydanie podielových listov spoločnosti Gosselin v nadácii bolo zaznamenané až 11. decembra 2002, že článok 5.2 stanov nadácie Portielje umožňuje takisto prijímanie rozhodnutí písomne a že podľa Portielje, ktorej podľa Všeobecného súdu v tejto súvislosti Komisia neprotirečila, pred zasadnutím z 5. novembra 2004 nastal takýto prípad len raz, a to 10. marca 2003 na účely vyhotovenia výročnej správy za rok 2002. Vyvodil z toho, že treba konštatovať, že Portielje konala v súlade so svojimi stanovami a že tak písomný postup z 10. marca 2003, ako aj prvé formálne zasadnutie 5. novembra 2004 sa konali až po skončení porušenia. V tom istom bode 54 z toho vyvodil, že „uplatňovanie rozhodujúceho vplyvu nadácie Portielje na správanie jej dcérskej spoločnosti je teda už len z tohto dôvodu vylúčené“.
62 Všeobecný súd však najprv v bode 55 napadnutého rozsudku dodal, že keďže jediná činnosť Portielje spočíva vo výkone hlasovacích práv spojených s predmetnými akciami na valnom zhromaždení akcionárov spoločnosti Gosselin, „jediná možnosť, ako mohla Portielje ovplyvňovať politiku spoločnosti Gosselin…, spočívala vo využití týchto hlasovacích práv na valnom zhromaždení tejto spoločnosti“. Uviedol však, že sa preukázalo, že počas predmetného obdobia porušenia (od 1. januára 2002 do 18. septembra 2002) sa nekonalo žiadne valné zhromaždenie akcionárov spoločnosti Gosselin. Ďalej v bode 56 uvedeného rozsudku uviedol, že počas toho istého obdobia Portielje nezmenila zloženie správnej rady spoločnosti Gosselin, a v tejto súvislosti zdôraznil, že „členovia správnej rady spoločnosti Gosselin boli správcami tejto spoločnosti ešte skôr, než boli nadácii Portielje zverené akcie spoločnosti Gosselin“, a že „sled týchto udalostí svedčí o tom, že ich členstvo v správnej rade nie je vyjadrením vplyvu nadácie Portielje“.
63 Nakoniec v bode 57 toho istého rozsudku uviedol, že tvrdenie, podľa ktorého tri osoby, ktoré tvorili správnu radu spoločnosti Gosselin, ale ktoré predstavujú len polovicu správnej rady nadácie Portielje, majú kontrolu nad spoločnosťou Gosselin „[nie] ako správcovia tejto spoločnosti, ale prostredníctvom vplyvu uplatňovaného nadáciou Portielje na valné zhromaždenie spoločnosti Gosselin“, sa musí zamietnuť, pričom v tejto súvislosti dospel k záveru, že „čiastočná zhoda členov správnej rady… nemôže znamenať, že všetky podniky, v ktorých traja členovia správnej rady spoločnosti Gosselin tiež vykonávajú túto funkciu, by sa mali z tohto dôvodu považovať za materské spoločnosti spoločnosti Gosselin“. V tom istom bode 57 takisto uviedol, že v prejednávanej veci „traja správcovia spoločnosti Gosselin patrili medzi vlastníkov nadácie Portielje, ktorá bola len nástrojom na výkon vlastníckych práv“, a že preto „aj za predpokladu, že tieto tri osoby nepôsobili len ako správcovia spoločnosti Gosselin, by teda bolo pravdepodobnejšie, že konali vo svojom vlastnom záujme“.
64 Vzhľadom na tieto prvky dospel Všeobecný súd v bode 58 napadnutého rozsudku k záveru, že „Portielje predložila dôkazy spôsobilé preukázať, že neuplatňovala rozhodujúci vplyv na spoločnosť Gosselin alebo že nebola schopná uplatňovať takýto vplyv“, a teda sa jej podarilo vyvrátiť domnienku skutočného vykonávania rozhodujúceho vplyvu vyplývajúcu najmä z už citovaného rozsudku Akzo Nobel a i./Komisia.
65 Z vyššie uvedeného po prvé vyplýva, že Všeobecný súd dospel v bode 54 napadnutého rozsudku k záveru, že to, že nedošlo k prijatiu formálneho rozhodnutia týkajúceho sa riadenia zastrešujúcim subjektom v priebehu obdobia, za ktoré je solidárne zodpovedný za zaplatenie pokuty, samo osebe postačuje na vyvrátenie domnienky skutočného vykonávania rozhodujúceho vplyvu. Konštatoval teda, že skutočné vykonávanie rozhodujúceho vplyvu zastrešujúcim subjektom na porušiteľa sa môže udiať len tak, že zastrešujúci subjekt prijme rozhodnutie týkajúce sa riadenia, pričom dodrží formálne požiadavky stanovené právom obchodných spoločností.
66 Týmto rozhodnutím sa Všeobecný súd dopustil nesprávneho právneho posúdenia. Z ustálenej judikatúry Súdneho dvora pripomenutej v bode 60 tohto rozsudku totiž vyplýva, že na zistenie, či porušiteľ určuje svoje správanie na trhu nezávisle, treba vziať do úvahy všetky relevantné okolnosti súvisiace s hospodárskymi, organizačnými a právnymi väzbami, ktoré spájajú tohto porušiteľa so zastrešujúcim subjektom, a zohľadniť tak hospodársku realitu. Iba to, že zastrešujúci subjekt neprijal rozhodnutie týkajúce sa riadenia, ktoré by dodržalo formálne požiadavky stanovené právom obchodných spoločností, nemôže preto v tejto súvislosti postačovať.
67 Po druhé Všeobecný súd sa v rámci analýzy v bodoch 55 až 57 napadnutého rozsudku dopustil toho istého nesprávneho právneho posúdenia. Z prvkov uvedených v bodoch 62 a 63 tohto rozsudku vyplýva, že iba na základe analýzy vykonanej vzhľadom na právo obchodných spoločností Všeobecný súd rozhodol, že domnienka skutočného vykonávania rozhodujúceho vplyvu bola vyvrátená, bez toho, aby predtým, ako dospel k tomuto záveru, zohľadnil všetky relevantné okolnosti súvisiace s hospodárskymi, organizačnými a právnymi väzbami spájajúcimi Portielje a Gosselin. Konkrétne, hoci sa zdá, že v bode 57 sa Všeobecný súd zaujímal o existujúce personálne väzby medzi Portielje a Gosselin, zo znenia tohto bodu vyplýva, že Všeobecný súd tieto väzby posudzoval len z hľadiska práva obchodných spoločností. Odôvodnenie Všeobecného súdu v týchto bodoch 55 až 57 alebo v iných bodoch toho istého rozsudku neobsahuje teda žiadnu úvahu, ktorá by preukazovala, že uvedený súd zohľadnil iné okolnosti na odôvodnenie svojho záveru, podľa ktorého sa Portielje podarilo vyvrátiť predmetnú domnienku tým, že preukázala, že Gosselin stanovovala počas predmetného obdobia svoju obchodnú politiku nezávisle.
68 Všeobecný súd tým takisto porušil judikatúru pripomenutú v bode 60 tohto rozsudku a najmä, ako uviedla generálna advokátka v bode 74 návrhov, nezohľadnil skutočnosť, že prijatie formálnych rozhodnutí orgánmi spoločnosti nie je nevyhnutne vyžadované na konštatovanie existencie hospodárskej jednotky tvorenej porušiteľom a jeho zastrešujúcim subjektom, naopak, že táto jednotka môže vzniknúť aj neformálne, predovšetkým personálnymi väzbami medzi oboma právnymi subjektmi tvoriacimi takúto hospodársku jednotku.
69 Druhý odvolací dôvod je v dôsledku toho, pokiaľ ide o jeho druhú a tretiu časť, dôvodný bez toho, aby bolo treba skúmať jeho prvú časť, ktorou Komisia tvrdí, že došlo k skresleniu dôkazov.
70 Toto konštatovanie nemožno spochybniť tvrdením Portielje, podľa ktorého prístup, ktorý vyžaduje zohľadniť iné prvky ako tie, ktoré sú založené na práve obchodných spoločností, by spôsobil, že by domnienka skutočného vykonávania rozhodujúceho vplyvu bola nevyvrátiteľná.
71 Podľa judikatúry Súdneho dvora domnienka spadá do rozumných medzí, avšak pokiaľ je proporcionálna legitímne sledovanému cieľu, možno predložiť dôkazy preukazujúce opak a je zabezpečené právo na obhajobu. Skutočnosť, že by mohlo byť ťažké predložiť dôkaz o opaku potrebný na vyvrátenie domnienky, alebo ešte samotná okolnosť, že subjekt nepredloží v určitom prípade dôkazy, ktoré by mohli vyvrátiť domnienku, totiž sama osebe neznamená, že by bola táto domnienka nevyvrátiteľná, a to najmä keď podobne ako v prípade predmetnej domnienky subjekty, voči ktorým sa uplatnila domnienka, môžu samy najlepšie nájsť tento dôkaz v rámci svojej činnosti (rozsudok Elf Aquitaine/Komisia, už citovaný, body 62, 66 a 70).
72 Nemožno teda konštatovať porušenie článku 47 Charty základných práv Európskej únie ani článku 6 Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, podpísaného v Ríme 4. novembra 1950.
73 Keďže odvolacie dôvody sú dôvodné, treba odvolaniu vyhovieť a zrušiť body 4 a 6 výroku napadnutého rozsudku, ktorými Všeobecný súd zrušil zmenené a doplnené sporné rozhodnutie v rozsahu, v akom sa týka Portielje, a zaviazal Komisiu na náhradu trov konania vo veci T‑209/08.
O žalobe na Všeobecnom súde
74 V súlade s článkom 61 prvým odsekom druhou vetou Štatútu Súdneho dvora Európskej únie, ak je odvolanie dôvodné, môže Súdny dvor v prípade zrušenia rozhodnutia Všeobecného súdu sám právoplatne rozhodnúť o veci samej, ak to stav konania dovoľuje. Súdny dvor sa domnieva, že v prejednávanej veci je tento predpoklad splnený.
75 Ako vyplýva z bodu 19 tohto rozsudku, Portielje uviedla v konaní na Všeobecnom súde päť dôvodov, a to prvý dôvod ako hlavný a štyri ostatné ako subsidiárne, pričom Portielje v tejto súvislosti zdôrazňuje, že jej môže vzniknúť zodpovednosť za porušenie, ktorého sa Gosselin dopustila, len vtedy, ak sa porušenia článku 81 ES dopustila samotná Gosselin.
O prvom žalobnom dôvode
76 V prvom žalobnom dôvode Portielje tvrdí, že keďže nevykonávala hospodársku činnosť, nemožno ju považovať za podnik v zmysle článku 81 ods. 1 ES ani článku 23 ods. 2 nariadenia č. 1/2003. V dôsledku toho pravidlá práva Únie v oblasti hospodárskej súťaže nemožno na ňu uplatniť, a preto ju Komisia nemohla považovať za zodpovednú za porušenie, ktorého sa dopustila spoločnosť Gosselin, bez toho, aby tým boli porušené tieto ustanovenia.
77 V tejto súvislosti stačí uviesť, že z analýzy prvého odvolacieho dôvodu vyplýva, že prvý dôvod uvádzaný v žalobe pred Všeobecným súdom nie je dôvodný.
O druhom žalobnom dôvode
78 V druhom žalobnom dôvode Portielje tvrdí, že preukázala, že nevykonávala žiadny rozhodujúci vplyv na obchodnú alebo strategickú politiku spoločnosti Gosselin. Komisia tým, že v spornom rozhodnutí dospela k opačnému záveru, porušila článok 81 ods. 1 ES a článok 23 ods. 2 nariadenia č. 1/2003.
79 Komisia tvrdí, že tento dôvod nie je dôvodný.
80 Na úvod treba pripomenúť, že ako vyplýva zo sporného rozhodnutia, od 1. januára 2002 do 18. septembra 2002 mala Portielje kontrolu nad takmer všetkými akciami spoločnosti Gosselin a v dôsledku toho Komisia dôvodne predpokladala, ako vyplýva z analýzy prvého odvolacieho dôvodu, že Portielje naozaj vykonávala rozhodujúci vplyv na obchodnú politiku spoločnosti Gosselin počas tohto obdobia a že Portielje a Gosselin tvorili počas tohto obdobia jeden podnik v zmysle článku 81 ES. Prináležalo teda Portielje, aby s cieľom vyvrátiť túto domnienku predložila dôkaz umožňujúci preukázať, že Gosselin sa počas uvedeného obdobia správala na trhu nezávisle.
81 V predmetnom prípade sa Portielje odvolávala na Všeobecnom súde po prvé na to, že jej vedenie sa stretlo po prvýkrát až po skončení porušenia. Po druhé zdôraznila, že jej jedinou činnosťou bolo vykonávať hlasovacie práva spojené s predmetnými akciami na valnom zhromaždení akcionárov spoločnosti Gosselin a navyše v belgickom práve obchodných spoločností to nie je valné zhromaždenie akcionárov, ale správna rada spoločnosti, kto je poverený riadením tejto spoločnosti, a že v každom prípade sa nekonalo žiadne valné zhromaždenie akcionárov spoločnosti Gosselin v priebehu predmetného obdobia. Po tretie nemala nijaký vplyv na zloženie správnej rady spoločnosti Gosselin, keďže tá bola vytvorená už pred 1. januárom 2002 a jej zloženie sa počas predmetného obdobia nezmenilo. Vyvodzuje z toho, že je z fyzického hľadiska nemožné, aby vykonávala čo i len najmenší vplyv na Gosselin.
82 Portielje v replike dodala, že vydanie podielových listov nadácie bolo zaznamenané až 11. decembra 2002; že zo šiestich osôb tvoriacich správnu radu nadácie Portielje iba polovica bola členmi správnej rady spoločnosti Gosselin; že len správna rada nadácie Portielje má riadiacu právomoc, a nie jej členovia konajúci mimo orgánov spoločnosti, a že k prvému prijatiu rozhodnutia spoločnosťou Portielje došlo písomne, ale takisto až po skončení porušenia.
83 V tejto súvislosti treba najprv uviesť, že ako vyplýva z analýzy druhého odvolacieho dôvodu, takéto prvky samy osebe nie sú v zásade a s výnimkou osobitných okolností dostatočné na preukázanie vyvrátenia domnienky skutočného vykonávania rozhodujúceho vplyvu.
84 Ďalej Komisia jednak v odôvodnení 451 sporného rozhodnutia uviedla, že Portielje potvrdila, že „jej cieľom [bolo] nadobudnúť akcie na doručiteľa výmenou za emisiu podielových listov na doručiteľa, [ďalej to bola] správa takto nadobudnutých akcií, výkon všetkých práv spojených s akciami, ako príjem akýchkoľvek prípadných odmien a výkon hlasovacieho práva, ako aj akékoľvek iné úkony, ktoré majú akýkoľvek súvis s predchádzajúcim alebo k nemu môžu prispieť,“ a jednak v odôvodnení 452 uviedla, že Portielje „nespochybňuje, že jej cieľom je zabezpečiť jednotné riadenie Gosselin a iných dcérskych spoločností“.
85 Okrem toho zo stanov nadácie Portielje, ako aj z odôvodnení 46, 446 a 452 sporného rozhodnutia vyplýva, že v priebehu predmetného obdobia vedenie nadácie Portielje a vedenie spoločnosti Gosselin zabezpečovali tie isté osoby, čo Portielje potvrdila v odpovedi na oznámenie o výhradách. Tri osoby, ktoré majú väčšinu hlasov v správnej rade nadácie Portielje – v rámci ktorej sa všeobecne rozhodnutia prijímajú jednoduchou väčšinou – súčasne predstavujú celú správnu radu spoločnosti Gosselin.
86 Nakoniec Portielje nepredložila okrem formálnych prvkov pripomenutých v bodoch 81 a 82 tohto rozsudku žiadny konkrétny prvok, ktorý by preukázal, že napriek tejto zmesi záujmov vyplývajúcej najmä z existencie týchto personálnych väzieb, ktoré sú obzvlášť silné, a cieľa sledovaného nadáciou Portielje sa Gosselin počas predmetného obdobia správala na trhu nezávisle.
87 Z vyššie uvedeného vyplýva, že druhý dôvod uvádzaný pred Všeobecným súdom nemožno uznať.
O treťom žalobnom dôvode
88 V treťom žalobnom dôvode Portielje tvrdí, že Komisia porušila článok 81 ES dvoma spôsobmi. Po prvé Komisia nepreukázala, že správanie pripisované spoločnosti Gosselin možno považovať za významné obmedzenie hospodárskej súťaže v zmysle článku 81 ES. Po druhé Komisia nepreukázala ani to, že dohoda, na ktorej sa zúčastnila Gosselin, mohla významne ovplyvniť obchod medzi členskými štátmi. Skutočnosť, že predmetné služby sú medzinárodné sťahovanie, nie je v tejto súvislosti dostatočná a Komisia nesprávne vychádzala z prahov obratu a z podielov na trhu stanovených v bode 53 usmernení o ovplyvnení obchodu, najmä preto, lebo z povahy predmetného kartelu vyplýva, že takýmto spôsobom by sa nemal posudzovať, a preto, lebo Komisia opomenula definovať relevantný trh.
89 Komisia sa domnieva, že tento žalobný dôvod nie je dôvodný.
90 Na úvod treba pripomenúť, že Gosselin bola považovaná za zodpovednú za predmetné porušenie až od 31. januára 1992 a že najmä z odôvodnenia 307 sporného rozhodnutia vyplýva, že bola považovaná za zodpovednú v rámci jediného a pokračujúceho porušenia preukázaného Komisiou iba za dohodu o províziách a dohodu o predstieraných ponukách, a nie za dohodu o cenách, ktorá sa už neuplatňovala, keď sa ku kartelu pripojila Gosselin, v takej forme, v akej bola uzatvorená na začiatku kartelu.
91 Pokiaľ ide o argumentáciu nadácie Portielje, treba po prvé poznamenať, že Komisia v spornom rozhodnutí posudzovala existenciu obmedzenia hospodárskej súťaže v odôvodneniach 346 až 370 sporného rozhodnutia. Predovšetkým v odôvodnení 349 uviedla, že „cieľom dohody o cenách, dohody o províziách a dohody o predstieraných ponukách je stanoviť a udržať vysokú úroveň cien za poskytovanie medzinárodných sťahovacích služieb v Belgicku a rozdeliť si tento trh“.
92 Pokiaľ ide konkrétnejšie o dohodu o províziách, Komisia v odôvodneniach 351 až 357 tohto rozhodnutia konštatovala, že najmä v závislosti od okolností každého konkrétneho prípadu provízie vedú k priamemu alebo nepriamemu stanovovaniu ceny týchto služieb, k manipulácii v obstarávacích konaniach alebo k rozdeleniu si zákazníkov a ich výsledkom je vyššia úroveň cien za tieto služby, než aká by bola v konkurenčnom prostredí. Pokiaľ ide o dohodu o predstieraných ponukách, v odôvodneniach 358 až 360 toho istého rozhodnutia uviedla, že spočívala v manipulácii s postupom predkladania ponúk, skresľovala výber zákazníka a jej dôsledkom bola vyššia úroveň cien v porovnaní s tou, aká by bola v konkurenčnom prostredí.
93 V odôvodneniach 361 až 365 sporného rozhodnutia Komisia uviedla, že tak priame i nepriame stanovovanie cien, ako aj rozdelenie si trhu a zákazníkov svojou samotnou povahou obmedzujú hospodársku súťaž v zmysle článku 81 ES a že manipulácia s postupom predkladania ponúk takisto predstavuje takéto obmedzenie. V odôvodnení 366 tohto rozhodnutia z toho vyvodila, že „cieľom tohto celku dohôd je obmedziť hospodársku súťaž v zmysle článku 81 ES“.
94 Okrem toho vo svojej žalobe na Všeobecnom súde Portielje „pripúšťa, že Gosselin dostala alebo vyplatila provízie v rámci určených medzinárodných sťahovaní a že požiadala o [predstierané ponuky] alebo zaslala predstierané ponuky v rámci iných určených medzinárodných sťahovaní“. Portielje teda nespochybňuje účasť spoločnosti Gosselin na dohodách o províziách a predstieraných ponukách. Tvrdí len, že tieto dohody nemôžu byť podobne ako dohoda o cenách považované za významné obmedzenia hospodárskej súťaže v zmysle článku 81 ES, keďže pokiaľ ide o Gosselin, to, že dostávala alebo vyberala provízie alebo že žiadala o predstierané ponuky alebo ich vydávala, nebolo spojené ani len s tým najnepatrnejším rozdelením si zákazníkov alebo s najnepatrnejšou dohodou o cenách.
95 Najprv však treba konštatovať, že dohody, ktorých bola Gosselin účastníčkou, mali z hľadiska svojej povahy, a ako Komisia oprávnene preukázala v spornom rozhodnutí, za cieľ spôsobiť umelo vysoké stanovenie úrovne cien za predmetné sťahovacie služby, ako aj rozdelenie si zákazníkov, pokiaľ ide o tieto služby. Predstavovali tak formy kolúzie osobitne škodlivé pre riadne fungovanie obvyklej hospodárskej súťaže. Skutočnosť, že podľa spoločnosti Gosselin to tak nebolo, takisto ako skutočnosť, že Gosselin sa nezúčastnila na dohode o cenách, nemajú v tejto súvislosti žiadny význam a nemôžu v dôsledku toho preukázať existenciu nesprávneho posúdenia zo strany Komisie, pokiaľ ide o kvalifikáciu dohôd o províziách a predstieraných ponukách ako dohôd, ktorých cieľom je významne obmedziť hospodársku súťaž v zmysle článku 81 ES.
96 Ďalej argumentácia, podľa ktorej Komisia nemohla dôvodne pripísať spoločnosti Gosselin zodpovednosť za dohody o rozdelení si zákazníkov a dohody o cenách, spočíva na domnienke, podľa ktorej dohody o províziách a predstieraných ponukách, pri ktorých je nesporné, že Gosselin sa na nich zúčastnila, nemožno považovať za dohody o rozdelení si zákazníkov ani za dohody o cenách. Z predchádzajúceho bodu však vyplýva, že takáto domnienka je nesprávna. Uvedená argumentácia sa preto musí zamietnuť.
97 Nakoniec z ustálenej judikatúry Súdneho dvora vyplýva, že na účely uplatnenia článku 81 ods. 1 ES je zohľadnenie konkrétnych účinkov dohody nadbytočné, pokiaľ je zjavné, že jej cieľom je vylúčiť, obmedziť alebo skresliť hospodársku súťaž v rámci spoločného trhu (rozsudky z 13. júla 1966, Consten a Grundig/Komisia, 56/64 a 58/64, Zb. s. 429, 496, ako aj Aalborg Portland a i./Komisia, už citovaný, bod 261).
98 V dôsledku toho to, že dohody o províziách a predstierané ponuky nespôsobujú významné obmedzenie hospodárskej súťaže, najmä pokiaľ ide o spôsob, akým ich realizovala Gosselin, nemôže, aj keby to bolo preukázané, spôsobiť protiprávnosť sporného rozhodnutia, keďže Komisia sa dôvodne domnievala, že cieľom uvedených dohôd bolo významne obmedziť hospodársku súťaž v zmysle článku 81 ods. 1 ES, ako to Súdny dvor konštatoval v bode 95 tohto rozsudku.
99 Po druhé treba pripomenúť, že podľa judikatúry Súdneho dvora na to, aby boli rozhodnutie, dohoda alebo zosúladený postup spôsobilé ovplyvniť obchod medzi členskými štátmi, musia na základe objektívnych právnych alebo skutkových dôvodov umožniť s dostatočnou pravdepodobnosťou predpokladať, že by mohli mať priamy či nepriamy, súčasný či potenciálny vplyv na obchod medzi členskými štátmi, a to takým spôsobom, že by bolo možné obávať sa, že budú brániť vytvoreniu spoločného trhu medzi členskými štátmi. Okrem toho treba, aby tento vplyv nebol zanedbateľný (rozsudky z 23. novembra 2006, Asnef‑Equifax a Administración del Estado, C‑238/05, Zb. s. I‑11125, bod 34 a citovaná judikatúra, ako aj z 24. septembra 2009, Erste Group Bank a i./Komisia, C‑125/07 P, C‑133/07 P, C‑135/07 P a C‑137/07 P, Zb. s. I‑8681, bod 36).
100 Súdny dvor už rozhodol, že kartel s pôsobnosťou na celom území jedného členského štátu má vo svojej podstate za následok upevnenie uzavretia trhu na vnútroštátnej úrovni, čím bráni vzájomnej hospodárskej preniknuteľnosti trhov sledovanej Zmluvou o FEÚ, a teda môže ovplyvniť obchod medzi členskými štátmi v zmysle článku 81 ods. 1 ES (pozri v tomto zmysle rozsudky z 19. februára 2002, Arduino, C‑35/99, Zb. s. I‑1529, bod 33; Asnef‑Equifax a Administración del Estado, už citovaný, bod 37 a citovanú judikatúru, ako aj z 24. septembra 2009, Erste Group Bank a i./Komisia, už citovaný, bod 38), a že cezhraničná povaha dotknutých služieb je relevantná skutočnosť na účely posúdenia, či dochádza k ovplyvneniu obchodu medzi členskými štátmi v zmysle uvedeného ustanovenia (pozri analogicky rozsudok z 1. októbra 1987, Vereniging van Vlaamse Reisbureaus, 311/85, Zb. s. 3801, body 18 a 21).
101 Okrem toho vymedzenie relevantného trhu v rámci uplatnenia článku 81 ods. 1 ES má za cieľ iba určiť, či dotknutá dohoda môže ovplyvniť obchod medzi členskými štátmi a či má za cieľ alebo následok vylučovanie, obmedzovanie alebo skresľovanie hospodárskej súťaže v rámci spoločného trhu (uznesenie zo 16. februára 2006, Adriatica di Navigazione/Komisia, C‑111/04 P, bod 31).
102 V predmetnom prípade Komisia dospela v odôvodneniach 372 a 373 sporného rozhodnutia k záveru, že predmetné dohody „mohli mať značný účinok na obchod medzi členskými štátmi“ najmä vzhľadom na to, že povaha predmetných služieb je cezhraničná, a že „súhrn trhových podielov predmetných sťahovacích spoločností prevyšuje 5 % trhu medzinárodných sťahovacích služieb v Belgicku…[,] pričom súhrn ich podielov na trhu bol približne 50 %“. Komisia okrem toho opísala predmetný trh v odôvodneniach 88 až 94 sporného rozhodnutia, v ktorých najmä uviedla, že dotknuté služby sú „medzinárodné sťahovacie služby v Belgicku, teda sťahovacie služby ,od dverí k dverám‘, pričom miesto, kde sa začali alebo skončili[,] bolo v Belgicku“; že podiel na tomto trhu, ktorý mali účastníci kartelu v roku 2002, bol „približne 50 %“; že keďže „Belgicko je súčasťou významných geopolitických centier a predstavuje… miesto, kde sa sústreďuje obchod“, mnohé nadnárodné podniky so sídlom alebo s pobočkou v Belgicku využívajú medzinárodné sťahovacie spoločnosti na sťahovanie svojho majetku a majetku ich zamestnancov a že geografické centrum dohody bolo Belgicko.
103 Z vyššie uvedeného v prvom rade vyplýva, že opis trhu poskytnutý v spornom rozhodnutí je v súlade s judikatúrou pripomenutou v bode 101 tohto rozsudku dostatočný na určenie, či predmetný kartel môže mať dosah na obchod medzi členskými štátmi. Okrem toho na rozdiel od toho, čo tvrdí Portielje, nemožno sa domnievať, že Komisia opomenula definovať relevantný trh, keďže v odôvodneniach 88 až 94 sporného rozhodnutia definovala rozmery trhu s výrobkami a geografického trhu, o ktorý ide v karteli, čiže belgický trh medzinárodných sťahovacích služieb. Takýto opis teda bol dostatočný na to, aby jej umožnil použiť prah podielu na trhu stanovený v bode 53 usmernení k ovplyvneniu obchodu.
104 Ďalej zo spisu v konaní na Všeobecnom súde vyplýva, že súhrn podielov na relevantnom trhu, ktoré majú účastníci kartelu, je značne vyšší ako 5 %. Okrem toho, vzhľadom na judikatúru pripomenutú v bode 100 tohto rozsudku, ako aj povahu predmetného porušenia uvedenú Komisiou v spornom rozhodnutí, podmienka stanovená v bode 53 usmernení k ovplyvneniu obchodu, týkajúca sa povahy predmetného kartelu, je zjavne splnená.
105 Za týchto okolností a najmä vzhľadom na to, že prah 5 % pre podiel na trhu stanovený v uvedenom bode 53 je zjavne prekročený, Komisia dôvodne dospela k záveru, že predmetné dohody mohli mať významný dosah na obchod medzi členskými štátmi v zmysle článku 81 ods. 1 ES.
106 Nakoniec, keďže podľa bodu 53 usmernení o ovplyvnení obchodu prekročenie prahu 5 % pre podiel na trhu môže v zásade v prípade takých kartelov, o aký ide vo veci samej, postačovať samo osebe na preukázanie významného dosahu na obchod medzi členskými štátmi a keďže uvedený prah bol v predmetnom prípade značne prekročený, argumentácia nadácie Portielje, ktorej cieľom je konštatovať, že Komisia nemohla preukázať, že táto podmienka uplatnenia článku 81 ES bola splnená, môže byť zamietnutá bez toho, aby bolo potrebné, aby sa Súdny dvor vyjadril k ostatným prvkom uvádzaným nadáciou Portielje.
107 Z vyššie uvedeného vyplýva, že tretí dôvod uvádzaný nadáciou Portielje v rámci žaloby na Všeobecnom súde musí byť zamietnutý, keďže žiadna z jeho dvoch častí nebola dôvodná.
O štvrtom žalobnom dôvode
108 Vo štvrtom žalobnom dôvode Portielje tvrdí, že Komisia v rámci výpočtu pokuty uloženej spoločnosti Gosselin porušila článok 23 ods. 2 písm. a) a článok 23 ods. 3 nariadenia č. 1/2003, ako aj usmernenia k metóde stanovovania pokút, a to po prvé pri stanovovaní závažnosti porušenia, ktorého sa Gosselin dopustila. Tých istých porušení sa po druhé dopustila, keď vychádzala na účely výpočtu sumy základnej výšky pokuty uloženej spoločnosti Gosselin z hodnoty predaja dosiahnutého touto spoločnosťou v priebehu obdobia od 1. júla 2000 do 30. júna 2001, namiesto hodnoty predaja dosiahnutého od 1. júla 2001 do 30. júna 2002, a po tretie tým, že zamietla poľahčujúce okolnosti, na ktoré sa odvolávala Gosselin.
109 Komisia sa domnieva, že tento dôvod treba zamietnuť.
110 Po prvé treba uviesť, že argumentácia nadácie Portielje týkajúca sa toho, že Komisia nezohľadnila v rámci posudzovania závažnosti porušenia, ktorého sa Gosselin dopustila, všetky okolnosti relevantné v predmetnom prípade, spočíva takisto na domnienke, podľa ktorej jednak účasť iba na dohodách o províziách a predstieraných ponukách je kvalitatívne odlišná od účasti na dohode o cenách a jednak dohody, na ktorých sa Gosselin zúčastnila, nepatria medzi najvážnejšie obmedzenia hospodárskej súťaže. Podľa Portielje sa Komisia teda nemohla dôvodne domnievať, že závažnosť porušenia, ktorého sa Gosselin dopustila, bola rovnaká ako závažnosť porušenia, ktorého sa dopustili ostatní účastníci predmetného kartelu, najmä tí, ktorí sa zúčastnili na dohode o cenách, a preto nemala vychádzať na účely určenia základnej výšky pokuty z toho istého podielu 17 % z hodnoty predaja v prípade všetkých účastníkov.
111 Z analýzy prvej časti tretieho dôvodu žaloby podanej na Všeobecný súd však vyplýva, že táto domnienka je nesprávna, keďže Komisia oprávnene považovala dohody o províziách a predstierané ponuky za dohody o cenách a rozdelení si zákazníkov a tieto dohody zjavne patria, takisto ako dohoda o cenách, do kategórie najvážnejších obmedzení hospodárskej súťaže. Uvedenú argumentáciu treba teda zamietnuť a z toho istého dôvodu nie je dôvodné vyhovieť návrhu nadácie Portielje, aby Súdny dvor pokutu uloženú spoločnosti Gosselin znížil v rámci výkonu svojej neobmedzenej právomoci.
112 Po druhé treba pripomenúť, že pozmeňovacím rozhodnutím Komisia zmenila sporné rozhodnutie, pokiaľ ide o hodnotu predaja dosiahnutého spoločnosťou Gosselin, ktorá slúžila ako základ výpočtu pokuty uloženej tejto spoločnosti, prepočítala uvedenú pokutu na základe hodnoty predaja dosiahnutého touto spoločnosťou v priebehu obdobia od 1. júla 2001 do 30. júna 2002 a v dôsledku toho zmenila pokutu, ktorú jej uložila. Druhá časť argumentácie nadácie Portielje sa preto stala bezpredmetnou.
113 Po tretie, pokiaľ ide o poľahčujúce okolnosti, Portielje sa v podstate domáha, aby v jej prípade bola uznaná poľahčujúca okolnosť vyplývajúca z toho, že jej účasť na porušení, ako aj jej úloha v rámci neho boli menšie, čo v zásade zodpovedá poľahčujúcej okolnosti stanovenej v bode 29 tretej zarážke usmernení k metóde stanovovania pokút, ako aj poľahčujúcej okolnosti stanovenej v piatej zarážke toho istého bodu 29.
114 V tejto súvislosti treba na jednej strane pripomenúť, že podľa uvedeného bodu 29 tretej zarážky, „ak podnik dokáže, že jeho účasť na porušení je významne znížená[,] a v dôsledku toho preukáže, že v dobe, keď bol stranou dohôd predstavujúcich porušenie, sa v skutočnosti vyhýbal ich uplatňovaniu a [správal] sa na trhu konkurenčným spôsobom“, Komisia môže konštatovať existenciu poľahčujúcej okolnosti a znížiť základnú výšku pokuty.
115 Samotná skutočnosť, že Gosselin sa nezúčastnila na dohode o cenách ani žiadneho stretnutia kartelu, nemôže sama osebe stačiť na preukázanie, že podmienky stanovené v uvedenej tretej zarážke boli splnené alebo že Gosselin mala menšiu úlohu v predmetnom karteli, najmä preto, lebo ako už bolo pripomenuté v bode 90 tohto rozsudku, Gosselin nebola považovaná za zodpovednú za účasť na dohode o cenách a že v priebehu obdobia jej účasti na karteli fungoval kartel bez toho, aby bolo pre účastníkov potrebné sa stretávať.
116 Navyše treba konštatovať, že hoci, ako tvrdí Portielje, Komisia nemôže s cieľom neuznať uvedenú poľahčujúcu okolnosť účinne odkazovať na to, že Gosselin je zodpovedná za jediné a pokračujúce porušenie, najmä z odôvodnenia 280 sporného rozhodnutia vyplýva, že Komisia mala mnohé priame dôkazy o účasti spoločnosti Gosselin na dohodách o províziách a predstieraných ponukách. V každom prípade tieto dôkazy už postačujú samy osebe na zamietnutie akéhokoľvek tvrdenia o menšej účasti na karteli.
117 Za týchto okolností Portielje nepreukázala, že Komisia sa dopustila nesprávneho posúdenia, keď v spornom rozhodnutí odmietla uznať v prípade spoločnosti Gosselin poľahčujúcu okolnosť spočívajúcu v tom, že jej účasť na karteli, ako aj jej úloha v rámci neho boli menšie.
118 Na druhej strane, pokiaľ ide o tvrdenie, podľa ktorého protisúťažné správanie spoločnosti Gosselin bolo povolené verejnými orgánmi, stačí uviesť, že Portielje neuvádza žiadny prvok, okrem samotných nepodložených tvrdení, ktorý by preukázal, že Komisia ako inštitúcia povolila alebo podporila uzatvorenie dohôd o províziách alebo o predstieraných ponukách v zmysle bodu 29 piatej zarážky usmernení k metóde stanovovania pokút. V dôsledku toho sa nepreukázalo, že by Komisia neoprávnene odmietla v prípade spoločnosti Gosselin uznať poľahčujúcu okolnosť.
119 Z toho vyplýva, že štvrtý dôvod žaloby podanej na Všeobecný súd v rozsahu, v akom nie je bezpredmetný, je nedôvodný.
O piatom žalobnom dôvode
120 V piatom žalobnom dôvode Portielje tvrdí, že aj keby tretí a štvrtý dôvod boli zamietnuté, sporné rozhodnutie treba zrušiť z dôvodu porušenia zásady rovnosti zaobchádzania jednak preto, lebo správanie spoločnosti Gosselin sa objektívne a kvalitatívne odlišuje od správania ostatných účastníkov predmetného kartelu, keďže Gosselin sa nezúčastnila na dohodách o cene ani na rozdelení si zákazníkov, a jednak preto, lebo Komisia vychádzala na účely stanovenia základnej výšky pokuty z hodnoty predaja dosiahnutého spoločnosťou Gosselin v priebehu predposledného účtovného roka pred skončením porušenia.
121 V tejto súvislosti stačí uviesť, že z analýzy prvej časti tretieho dôvodu žaloby podanej na Všeobecný súd vyplýva, že dohody, na ktorých sa zúčastnila Gosselin, Komisia oprávnene považovala za dohody o cenách a rozdelení si zákazníkov, a že preto sa správanie spoločnosti Gosselin v podstate neodlišuje od správania ostatných účastníkov kartelu. Ďalej, ako bolo konštatované v bode 112 tohto rozsudku, druhá časť argumentácie nadácie Portielje je už bezpredmetná z dôvodu, že Komisia prijala pozmeňovacie rozhodnutie. Tento dôvod teda nemožno uznať.
122 Z vyššie uvedeného vyplýva, že keďže žiadny z dôvodov žaloby o neplatnosť, ktorú podala Portielje na Všeobecný súd, nie je dôvodný, žaloba sa musí zamietnuť v celom rozsahu.
O trovách
123 Podľa článku 184 ods. 2 Rokovacieho poriadku Súdneho dvora, ak je odvolanie dôvodné a Súdny dvor sám rozhodne s konečnou platnosťou o veci, rozhodne aj o trovách konania. Podľa článku 138 ods. 1 toho istého rokovacieho poriadku uplatniteľného na základe jeho článku 184 ods. 1 na konanie o odvolaní účastník konania, ktorý vo veci nemal úspech, je povinný nahradiť trovy konania, ak to bolo v tomto zmysle navrhnuté.
124 V predmetnom prípade Portielje nemala úspech, pokiaľ ide o jej návrhy v rámci odvolania, ako aj v rámci žaloby o neplatnosť vo veci T‑209/07, a keďže Komisia navrhla, aby bola zaviazaná na náhradu trov konania na oboch týchto stupňoch, treba zaviazať Portielje na náhradu trov konania tak na tomto stupni, ako aj trov konania na Všeobecnom súde.
Z týchto dôvodov Súdny dvor (tretia komora) rozhodol a vyhlásil:
1. Body 4 a 6 výroku rozsudku Všeobecného súdu Európskej únie zo 16. júna 2011, Gosselin Group a Stichting Administratiekantoor Portielje/Komisia (T‑208/08 a T‑209/08), sa zrušujú.
2. Žaloba Stichting Administratiekantoor Portielje vo veci T‑209/08 sa zamieta.
3. Stichting Administratiekantoor Portielje je povinná nahradiť trovy konania vzniknuté v konaní na prvom stupni vo veci T‑209/08, ako aj v odvolacom konaní.
Podpisy