Language of document : ECLI:EU:C:2013:640

NÁVRHY GENERÁLNEHO ADVOKÁTA

YVES BOT

prednesené 3. októbra 2013 (1)

Vec C‑378/12

Nnamdi Onuekwere

proti

Secretary of State for the Home Department

[návrh na začatie prejudiciálneho konania podaný Upper Tribunal (Immigration and Asylum Chamber), London (Spojené kráľovstvo)]

„Právo slobodne sa pohybovať a zdržiavať sa na území členských štátov – Smernica 2004/38/ES – Článok 16 – Nepretržitosť pobytu potrebná na nadobudnutie práva na trvalý pobyt – Zohľadnenie období strávených vo väzení v hostiteľskom členskom štáte“





1.        Týmto návrhom na začatie prejudiciálneho konania dostáva Súdny dvor príležitosť spresniť pojem „legálny pobyt“ v zmysle článku 16 ods. 2 smernice 2004/38/ES(2). Toto ustanovenie upravuje vznik práva na trvalý pobyt pre rodinných príslušníkov občana Únie, ktorí nie sú štátnymi príslušníkmi členského štátu a s občanom Únie sa nepretržite legálne zdržiavali v hostiteľskom členskom štáte.

2.        Upper Tribunal (Immigration and Asylum Chamber), London (Spojené kráľovstvo) sa konkrétne Súdneho dvora pýta, či možno pobyt strávený vo väzení považovať za legálny v zmysle uvedeného ustanovenia.

3.        V prípade, že by Súdny dvor odpovedal na túto otázku záporne, sa vnútroštátny súd pýta, či možno na účely výpočtu tohto obdobia piatich rokov sčítať obdobie legálneho pobytu pred odňatím slobody a po odňatí slobody.

4.        V týchto návrhoch uvediem dôvody, prečo podľa môjho názoru nemožno kvalifikovať obdobie pobytu vo väzení ako „legálny pobyt“ v zmysle článku 16 ods. 2 smernice 2004/38, a teda ho nemožno zahrnúť do výpočtu obdobia piatich rokov, ktoré sa požaduje na účely nadobudnutia práva na trvalý pobyt. Následne vysvetlím, prečo podľa môjho názoru nemožno sčítať na účely vypočítania tejto lehoty obdobie legálneho pobytu pred odňatím slobody a po ňom, lebo pobyt vo väzení túto lehotu prerušuje.

I –    Právny rámec

A –    Smernica 2004/38

5.        Smernica 2004/38 sústreďuje a zjednodušuje právne predpisy Únie v oblasti voľného pohybu osôb a práva na pobyt štátnych príslušníkov Únie a ich rodinných príslušníkov.

6.        Uvedená smernica totiž ruší povinnosť občanov Únie získať povolenie na pobyt, zavádza právo na trvalý pobyt v prospech týchto občanov a zužuje možnosť členských štátov obmedziť pobyt štátnych príslušníkov iných členských štátov na ich území.

7.        Článok 7 ods. 1 a 2 uvedenej smernice nazvaný „Právo pobytu na viac ako tri mesiace“ stanovuje:

„1.      Všetci občania Únie majú právo pobytu na území iného členského štátu počas obdobia dlhšieho ako tri mesiace, ak:

a)      sú pracovníci alebo samostatne zárobkovo činné osoby v hostiteľskom členskom štáte; alebo

b)      majú dostatočné zdroje pre samých seba a svojich rodinných príslušníkov, aby sa nestali záťažou pre systém sociálnej pomoci hostiteľského členského štátu počas obdobia ich pobytu, a ak majú komplexné krytie zdravotného poistenia v hostiteľskom členskom štáte; alebo,

c)      –      sú zapísaní na súkromnej alebo verejnej inštitúcii, akreditovanej alebo financovanej hostiteľským členským štátom na základe jeho legislatívy alebo administratívneho postupu, s hlavným cieľom absolvovať študijný kurz, vrátane odborného vzdelávania, a

–      majú komplexné krytie zdravotného poistenia v hostiteľskom členskom štáte a predložili príslušnému vnútroštátnemu úradu dôkaz prostredníctvom vyhlásenia alebo iným rovnocenným prostriedkom, podľa ich rozhodnutia, že majú dostatočné zdroje pre seba a svojich rodinných príslušníkov, aby sa nestali záťažou pre systém sociálnej pomoci hostiteľského členského štátu počas obdobia ich pobytu; alebo

d)      sú rodinnými príslušníkmi, ktorí sprevádzajú alebo sa pripájajú k občanovi Únie, ktorý spĺňa podmienky uvedené v bodoch a), b) alebo c).

2.      Právo pobytu stanovené v odseku 1 sa rozširuje na rodinných príslušníkov, ktorí nie sú štátnymi príslušníkmi členského štátu, sprevádzajú alebo sa pripájajú k občanovi Únie v hostiteľskom členskom štáte, ak takýto občan Únie spĺňa podmienky uvedené v odseku 1 písm. a), b) alebo c).“

8.        Článok 16 smernice 2004/38 nazvaný „Všeobecné pravidlo pre občanov Únie a ich rodinných príslušníkov“ znie takto:

„1.      Občania Únie, ktorí sa legálne zdržiavali počas nepretržitého obdobia piatich rokov v hostiteľskom členskom štáte, majú právo trvalého pobytu v tomto členskom štáte. Toto právo nepodlieha podmienkami uvedeným v kapitole III.

2.      Odsek 1 sa uplatňuje tiež na rodinných príslušníkov, ktorí nie sú štátnymi príslušníkmi členského štátu a legálne sa zdržiavali s občanom Únie v hostiteľskom členskom štáte počas nepretržitého obdobia piatich rokov.

3.      Nepretržitosť pobytu nie je ovplyvnená dočasnou neprítomnosťou nepresahujúcou spolu šesť mesiacov ročne, ani neprítomnosťou dlhšieho trvania v dôsledku povinnej vojenskej služby, ani neprítomnosťou trvajúcou maximálne dvanásť za sebou nasledujúcich mesiacov v dôsledku vážnych dôvodov, ako sú napríklad tehotenstvo a pôrod, vážna choroba, štúdium alebo odborné vzdelávanie, alebo vyslanie do iného členského štátu alebo tretej krajiny.

4.      Právo trvalého pobytu po jeho získaní sa môže odobrať iba v prípade neprítomnosti v hostiteľskej krajine počas obdobia dlhšieho ako dva za sebou idúce roky.“

B –    Právo Spojeného kráľovstva

9.        Spojené kráľovstvo prebralo smernicu 2004/38 nariadením z roku 2006 o prisťahovalectve (Európsky hospodársky priestor) [Immigration (European Economic Area) Regulations 2006], ktoré bolo zmenené a doplnené nariadením z roku 2009 o prisťahovalectve (Európsky hospodársky priestor) [Immigration (European Economic Area) (Amendment) Regulations 2009] (ďalej len „nariadenie o prisťahovalectve“).

10.      Podľa článku 15 ods. 1 písm. b) nariadenia o prisťahovalectve právo na trvalý pobyt vzniká rodinným príslušníkom občana Únie, ktorí nie sú štátnymi príslušníkmi členského štátu, avšak na území Spojeného kráľovstva sa s týmto občanom nepretržite zdržiavali počas obdobia piatich rokov.

11.      Článok 18 ods. 2 nariadenia o prisťahovalectve uvádza, že Secretary of State for the Home Department (ďalej len „Secretary of State“) vydá preukaz o trvalom pobyte do šiestich mesiacov od momentu, keď oň dotknutá osoba požiadala a preukázala, že má takéto právo.

12.      Článok 21 nariadenia o prisťahovalectve preberá článok 28 smernice 2004/38.

II – Skutkový stav sporu vo veci samej a prejudiciálne otázky

13.      Pán Onuekwere je nigérijský štátny príslušník. Do Spojeného kráľovstva prišiel pravdepodobne v roku 1999. Dňa 2. decembra 1999 sa oženil s írskou štátnou príslušníčkou, s ktorou má 2 deti. Dňa 5. septembra 2000 mu bolo udelené povolenie na pobyt, na základe ktorého sa mohol zdržiavať v Spojenom kráľovstve ako manžel občianky Únie. Platnosť tohto povolenia skončila 5. septembra 2005.

14.      Dňa 26. júna 2000 bol pán Onuekwere odsúdený za sexuálny vzťah s mentálne postihnutou pacientkou nemocnice, v ktorej pracoval a bol mu uložený trest odňatia slobody v trvaní 9 mesiacov s podmienečným odkladom na 2 roky. Vnútroštátny súd spresňuje, že podmienku odkladu splnil bez výkonu trestu odňatia slobody.

15.      Dňa 30. septembra 2003 bol odvolateľ pri hraničnej kontrole medzi Francúzskom a Spojeným kráľovstvom zadržaný za napomáhanie nezákonnému vstupu cestujúceho, ktorého prevážal vo vlastnom osobnom motorovom vozidle. Pán Onuekwere bol až do pojednávania pod súdnou kontrolou, avšak na pojednávanie sa nedostavil, za čo bol odsúdený 18. augusta 2004. Dňa 16. septembra 2004 mu bol uložený trest odňatia slobody v trvaní 2 roky a 6 mesiacov za činy spáchané 30. septembra 2003.

16.      Bol prepustený na slobodu 16. novembra 2005 a rozhodnutím z 18. novembra 2005 Secretary of State prijal rozhodnutie o jeho vyhostení. Pán Onuekwere podal proti tomuto rozhodnutiu odvolanie, ktorému bolo vyhovené 1. novembra 2006 vzhľadom na to, že odvolateľ je manžel štátnej príslušníčky Únie vykonávajúcej práva vyplývajúce zo Zmluvy ES.

17.      Dňa 26. decembra 2007 bol pri cestnej kontrole motorového vozidla pán Onuekwere zadržaný, lebo mal v nezákonnej držbe falošné doklady. Za tento trestný čin mu bol 8. mája 2008 uložený trest odňatia slobody v trvaní 2 roky a 3 mesiace. Vnútroštátny súd spresňuje, že ku dňu odsúdenia už strávil vo väzbe 109 dní.

18.      Secretary of State prijal v deň prepustenia pána Onuekwere na slobodu 6. februára 2004 druhé rozhodnutie o jeho vyhostení. Upper Tribunal (Immigration and Asylum Chamber), London, rozhodnutím z 29. júna 2010 vyhovel odvolaniu pána Onuekwereho. Tento súd sa domnieval, že hoci odvolateľova manželka v období od apríla 1998 do mája 2004 vykonávala práva vyplývajúce zo Zmluvy a v dôsledku toho nadobudla právo na trvalý pobyt, v prípade pána Onuekwereho k tomu nedošlo, lebo mu v nadobudnutí tohto práva zabránilo jeho uväznenie od 16 septembra 2004. Uvedený súd však usúdil, že ho nemožno vyhostiť, lebo okolnosti týkajúce sa jeho osobnej situácie napriek spáchaniu trestného činu prevažujú nad verejným záujmom na jeho vyhostení z dôvodov verejného poriadku.

19.      Pán Onuekwere v nadväznosti na toto rozhodnutie požiadal o preukaz o trvalom pobyte. Dňa 24. septembra 2010 Secretary of State jeho žiadosť zamietol. Voči tomuto rozhodnutiu bolo podané odvolanie na First‑tier Tribunal (Immigration and Asylum Chamber) a toto odvolanie bolo prejednané 20. júna 2011. Tento súd dospel k záveru, že pán Onuekwere má nárok na preukaz na pobyt, ale nemá právo na trvalý pobyt na základe nepretržitého pobytu v dĺžke piatich rokov.

20.      Pán Onuekwere podal proti tomuto rozhodnutiu odvolanie na vnútroštátny súd odvolanie, v ktorom tvrdí, že vzhľadom na rozsudok z 23. novembra 2010, Tsakouridis(3), sa odňatím slobody neprerušuje nepretržitosť pobytu, ale ide len o faktor, ktorý treba zohľadniť.

21.      Ako uvádza vnútroštátny súd, obdobie v trvaní približne štyroch rokov a desiatich mesiacov, od 2. decembra 1999, teda dátumu uzavretia manželstva pána Onuekwere so štátnou príslušníčkou Únie, do 16. septembra 2004, teda dátumu jeho uväznenia, nedosahuje dĺžku piatich rokov, ktorá je požadovaná na účely získania práva na trvalý pobyt podľa článku 16 smernice 2004/38.

22.      Vzhľadom na to, že Upper Tribunal (Immigration and Asylum Chamber), London, mal pochybnosti o správnom výklade tohto ustanovenia, rozhodol o prerušení konania a položil Súdnemu dvoru tieto prejudiciálne otázky:

„1.      Za akých okolností, ak vôbec, predstavuje obdobie pobytu vo väzení legálny pobyt na účely získania práva na trvalý pobyt podľa článku 16 smernice o občanoch 2004/38?

2.      Ak sa obdobie pobytu vo väzení nepovažuje za ‚legálny pobyt‘, môže osoba, ktorá bola určitý čas uväznená, sčítať obdobia pobytu pred svojím pobytom vo väzení a po ňom na účely výpočtu obdobia piatich rokov, ktoré je potrebné na získanie práva na trvalý pobyt v zmysle smernice 2004/38?“

III – Analýza

23.      Svojou prvou otázkou sa vnútroštátny súd Súdneho dvora v podstate pýta, či sa má článok 16 ods. 2 smernice 2004/38 vykladať v tom zmysle, že obdobie pobytu vo väzení možno považovať za „legálny pobyt“ a zohľadniť ho na účely výpočtu obdobia piatich rokov, ktoré je potrebné na získanie práva na trvalý pobyt.

24.      V prípade, že takéto obdobie nemožno považovať za „legálny pobyt“, vnútroštátny súd sa vo svojej druhej otázke pýta, či možno toto ustanovenie vykladať v tom zmysle, že obdobia pobytu pred pobytom vo väzení a po ňom možno sčítať na účely výpočtu uvedeného obdobia piatich rokov.

A –    O pojme „legálny pobyt“ v zmysle článku 16 smernice 2004/38

25.      Na úvod by so rád uviedol dôvody, prečo sa domnievam, že rozsudok z 29. apríla 2004, Orfanopoulos a Oliveri(4), ako aj rozsudok Tsakouridis, už citovaný, na ktoré odkazujú najmä vnútroštátny súd a pán Onuekwere, nie sú v prejednávanej veci relevantné.

26.      Vo veci, v ktorej bol vydaný rozsudok Orfanopoulos a Oliveri, už citovaný, sa jedna z položených otázok týkala v podstate toho, či si pán Orfanopoulos zachoval svoje postavenie pracovníka v zmysle práva Únie napriek odňatiu slobody, keďže zachovanie práva na pobyt podlieha podmienke, že ide o pracovníka, alebo prípadne o osobu, ktorá hľadá zamestnanie. V danej veci teda nejde o určenie účinku odňatia slobody na nepretržitosť legálneho pobytu na účely nadobudnutia práva na trvalý pobyt – teda práva, ktoré v čase vydania tohto rozsudku občan Únie ešte nemal – ale o určenie účinku takéhoto odňatia slobody na zachovanie si postavenia pracovníka na účely zachovania práva na pobyt.

27.      Vo veci, v ktorej bol vydaný rozsudok Tsakouridis, už citovaný, šlo o otázku, do akej miery neprítomnosť na území hostiteľského členského štátu počas obdobia uvedeného v článku 28 ods. 3 písm. a) smernice 2004/38, teda počas desiatich rokov predchádzajúcich rozhodnutiu o vyhostení dotknutej osoby, bránia tejto osobe, aby požívala posilnenú ochranu. Na túto otázku Súdny dvoj len odpovedal, že okolnosť, že dotknutá osoba bola predmetom núteného návratu do hostiteľského členského štátu s cieľom výkonu trestu odňatia slobody a čas strávený vo väzbe, môžu spolu s inými skutočnosťami uvedenými v bode 33 tohto rozsudku byť zohľadnené pri celkovom posúdení vyžadovanom na určenie, či predtým vzniknuté integračné väzby s týmto hostiteľským členským štátom boli prerušené(5).

28.      Súdnemu dvoru teda v uvedenej veci nebola položená otázka týkajúca sa spresnenia pojmu legálny pobyt, pojmu, ktorý navyše nie je ani uvedený v článku 28 tejto smernice, ale vyložiť systém ochrany pred vyhostením, ktorý je upravený týmto ustanovením. Podmienky priznania alebo straty práva na trvalý pobyt treba odlišovať od podmienok straty posilnenej ochrany(6). Preto sa mi už citované rozsudky Orfanopoulos a Oliveri, ako aj Tsakouridis nezdajú byť relevantné v prejednávanej veci.

29.      Naopak, iné neskoršie rozsudky Súdneho dvora prinášajú niekoľko zložiek odpovede na prvú otázku.

30.      V rozsudku z 21. decembra 2011, Ziółkowski a Szeja(7), Súdny dvor mal prvý krát príležitosť definovať pojem „legálny pobyt“ v zmysle článku 16 ods. 1 smernice 2004/38. Preto sa tento pojem, ktorý je obsiahnutý vo výraze „ktorí sa legálne zdržiavali“ nachádzajúcom sa v tomto ustanovení, musí vykladať v súlade s podmienkami stanovenými v tejto smernici, najmä podmienkami uvedenými v článku 7 ods. 1 tejto smernice(8).

31.      Okrem toho v rozsudku z 8. mája 2013, Alarape a Tijani(9), Súdny dvor rozhodol, že na účely výkladu článku 16 ods. 2 smernice 2004/38, je potrebné konštatovať, že získanie práva na trvalý pobyt rodinnými príslušníkmi občana Únie, ktorí nie sú štátnymi príslušníkmi členského štátu, v každom prípade závisí od skutočnosti, či jednak tento občan splnil podmienky stanovené v článku 16 ods. 1 tejto smernice a či uvedení rodinní príslušníci mali počas dotknutého obdobia s ním spoločný pobyt.

32.      Pokiaľ ide o nadobudnutie práva na trvalý pobyt rodinnými príslušníkmi občana Únie, ktorí nie sú štátnymi príslušníkmi členského štátu, táto povinnosť mať s týmto občanom počas dotknutého obdobia spoločný pobyt v hostiteľskom členskom štáte zahŕňa nevyhnutnú a súbežnú existenciu ich práva na pobyt podľa článku 7 ods. 2 smernice 2004/38, ako rodinných príslušníkov, ktorí tohto občana sprevádzajú alebo sa k nemu pripájajú(10). Pripomínam, že toto ustanovenie uvádza, že právo na pobyt zakotvené pre občanov Únie podľa odseku 1 tohto článku sa rozširuje na rodinných príslušníkov, ktorí nie sú štátnymi príslušníkmi členského štátu a sprevádzajú alebo sa pripájajú k občanovi Únie v hostiteľskom členskom štáte, ak takýto občan Únie spĺňa podmienky uvedené v článku 7 odseku 1 písm. a), b) alebo c) tejto smernice.

33.      Z toho vyplýva, že na účely získania práva na trvalý pobyt rodinnými príslušníkmi občana Únie, ktorí nie sú štátnymi príslušníkmi členského štátu, podľa článku 16 ods. 2 smernice 2004/38, sa môžu zohľadniť len také obdobia pobytu týchto príslušníkov, ktoré spĺňajú podmienku uvedenú v jej článku 7 ods. 2(11).

34.      Z tejto ustálenej judikatúry vyplýva nasledujúce. Právo na trvalý pobyt štátneho príslušníka tretieho štátu, ktorý je rodinným príslušníkom občana Únie, nie je samostatným právom, ale právom odvodeným od práva tohto občana na trvalý pobyt. Tak isto, právo takéhoto príslušníka na pobyt priamo vychádza z práva na pobyt uvedeného občana získaného v súlade s článkom 7 ods. 1 smernice 2004/38.

35.      Podľa pána Onuekwereho nie je dôležité, že počas piatich rokov legálneho pobytu vyžadovaného podľa článku 16 ods. 2 tejto smernica bol uväznený. Domnieva sa, že napriek obdobiam, ktoré strávil vo väzení, má aj on sám právo na trvalý pobyt, lebo jeho manželka, občianka Únie, splnila podmienky stanovené v článku 7 ods. 1 uvedenej smernice a získala nárok na trvalý pobyt. Okrem toho, pokiaľ ide o podmienku pobytu s občanom Únie nachádzajúcu sa v slovnom spojení „legálne sa zdržiavali s občanom Únie v hostiteľskom členskom štáte“ v článku 16 ods. 2 smernice 2004/38, pán Onuekwere sa domnieva, že neexistuje podmienka bývania v spoločnej domácnosti medzi týmto občanom, ktorý vykonáva svoje právo na voľný pohyb a pobyt a jeho manželom, rodinným príslušníkom, takže je možné dospieť k záveru, že pobyt vo väzení možno považovať za pobyt s občanom Únie.

36.      K tomuto riešeniu sa však nemôžem prikloniť.

37.      V prvom rade, pokiaľ ide o slovné spojenie „s občanom Únie“ uvedené v článku 16 ods. 2 smernice 2004/38, Súdny dvor už od 80-tych rokov rozhoduje, že bývanie migrujúceho pracovníka a štátneho príslušníka tretej krajiny, ktorý je rodinným príslušníkom tohto pracovníka, v spoločnej domácnosti nutne nevyžaduje, aby tu tento rodinný príslušník trvalo býval, ale len to, aby mal pracovník pre svoju rodinu k dispozícii také ubytovanie, aké zodpovedá bežným požiadavkám. Požiadavku spoločného trvalého rodinného ubytovania teda nemožno implicitne prijať(12). V prejednávanej veci šlo o prípad štátnej príslušníčky tretieho štátu, ktorá nežila v spoločnej domácnosti so svojim manželom, migrujúcim pracovníkom, a ktorá žiadala o právo na pobyt podľa článku 10 nariadenia Rady (EHS) č. 1612/68(13). Súdny dvor uviedol, že na účely vzniku práva na pobyt podľa uvedeného ustanovenia sa nevyžaduje, aby rodinní príslušníci migrujúceho pracovníka v zmysle tohto ustanovenia s pracovníkom trvalo žili.

38.      Takýto výklad platí aj pre nástroje práva Únie, ktoré boli prijaté po nariadení č. 1612/68, a síce v danom prípade pre smernicu 2004/38. Domnievam sa, že slovné spojenie „s občanom Únie“ uvedené v článku 16 ods. 2 tejto smernica nemožno vykladať doslovne, teda reštriktívne, lebo existuje riziko, že určitým oprávneným osobám, ktoré sú nositeľmi práv priznaných uvedenou smernicou, nebudú tieto práva priznané, a tiež riziko, že dôjde k porušeniu práva na rešpektovanie súkromného a rodinného života, ktoré prináleží každej osobe podľa článku 7 Charty základných práv Európskej únie.

39.      Môže dôjsť k situáciám, keď občan Únie a jeho rodinný príslušník, ktorý je štátnym príslušníkom tretieho štátu, nemôžu žiť trvalo v spoločnej domácnosti. Napríklad občan Únie musí žiť cez týždeň, prípadne počas dlhšieho obdobia, v inom regióne, než žije jeho manžel, ktorý je štátnym príslušníkom tretieho štátu. To osobitne platí v súčasnej spoločnosti, kde sa často vyžaduje profesijná a geografická mobilita. Tak isto rodinný príslušník občana Únie môže byť študentom a študovať v inom meste, než je hlavná domácnosť rodiny.

40.      Okrem toho, Súdny dvor už rozhodol, že skutočnosť, že deti občana Únie s ním trvalo nežijú, nemá vplyv na práva, ktoré im plynú z článkov 10 a 12 nariadenia č. 1612/68. Článok 10 uvedeného nariadenia tým, že zakotvuje právo rodinného príslušníka migrujúceho pracovníka usadiť sa s ním, nevyžaduje, aby dotknutý rodinný príslušník tu trvalo žil s pracovníkom, ale len to, aby mal pracovník pre svoju rodinu k dispozícii také ubytovanie, aké zodpovedá bežným požiadavkám, ako je to zrejmé z ods. 3 tohto článku(14).

41.      Povinnosť uvedená v článku 16 ods. 2 smernice 2004/38, zdržiavať sa s občanom Únie počas nepretržitého obdobia piatich rokov preto neznamená, že bývanie v spoločnej domácnosti musí byť trvalé.

42.      Napriek tomu, ako uvidíme ďalej, sa nedomnievam, že obdobia pobytu strávené vo väzení možno považovať za obdobia legálneho pobytu v zmysle tohto ustanovenia a možno ich započítať do výpočtu obdobia piatich rokov požadovaných uvedeným ustanovením na účely získania práva na trvalý pobyt.

43.      Je potrebné pripomenúť účel smernice 2004/38. Ako som už uviedol v návrhoch, ktoré som predniesol vo veci, v ktorej bol vydaný rozsudok Ziółkowski a Szeja, už citovaný, z odôvodnení 3 a 17 tejto smernice vyplýva, že jej cieľom je dospieť k systému založenému na podporovaní sociálnej súdržnosti, v ktorom je právo trvalého pobytu kľúčovým prvkom, ako súčasť občianstva Únie, ktoré by malo byť základným štatútom štátnych príslušníkov členských štátov, keď uplatňujú svoje právo na voľný pohyb a pobyt. Vôľou normotvorcu Únie je uplatňovať na občanov Únie, ktorí spĺňajú podmienky nadobudnutia tohto práva trvalého pobytu, takmer absolútne rovnaké zaobchádzanie ako na vlastných štátnych príslušníkov.(15)

44.      Právo na trvalý pobyt ide nad rámec práva voľne sa pohybovať a zdržiavať na území Únie. V prípade občanov Únie má za cieľ podporovať pocit úplnej spolupatričnosti k spoločnosti hostiteľského členského štátu najmä tým, že odstraňuje všetky administratívne prekážky, ktoré môžu existovať pre cudzích štátnych príslušníkov(16). Preto ak sa právo na trvalý pobyt raz nadobudne, nepodlieha už žiadnym podmienkam stanoveným v kapitole III smernice 2004/38, teda najmä tým, ktoré sú vymenované v jej článku 7.

45.      Je pravda, že v prejednávanej veci ide o štátneho príslušníka tretieho štátu, ktorý je rodinným príslušníkom občana Únie. Želaný účinok však nie je menej významný. V prvom rade sa normotvorca Únie snažil zachovať jednotu rodiny, ktorá je neoddeliteľne spojená s právom na ochranu rodinného života, lebo umožnil zlúčenie rodiny, čím zjednodušil voľný pohyb občanov Únie, keďže občania Únie sa môžu premiestňovať bez toho, aby im v tom bránilo to, že sa vzďaľujú od svojej rodiny(17). Ďalej sa normotvorca Únie tým, že poskytol právo na trvalý pobyt tiež štátnym príslušníkom tretieho štátu, ktorí sú rodinnými príslušníkmi občana Únie, snažil zachovať túto jednotu rodiny, lebo predmetní štátni príslušníci tiež pociťujú pocit spolupatričnosti k spoločnosti hostiteľského členského štátu.

46.      V skutočnosti poskytnutie práva na trvalý pobyt znamená, že štátni príslušníci tretieho štátu, ktorí sú rodinnými príslušníkmi občana Únie, sa považujú skoro za občanov Únie, ak sa s občanom Únie zdržiavali počas nepretržitého obdobia piatich rokov na území hostiteľského členského štátu. Pre normotvorcu Únie dostatočne dlhé obdobie pobytu na území hostiteľského členského štátu svedčí o úzkych väzbách, ktoré si občan Únie alebo jeho rodinný príslušník vybudovali s týmto štátom, a teda o ich skutočnej integrácii.

47.      Systém vytvorený smernicou 2004/38, a konkrétnejšie vytvorenie práva na trvalý pobyt, je založený na myšlienke, že skutočná integrácia by mala byť nejakým spôsobom odmenená, keďže má viesť prinajmenšom k posilneniu pocitu spolupatričnosti k spoločnosti hostiteľského členského štátu.

48.      Preto ak je takýto systém založený na skutočnej integrácii dotknutej osoby, ako možno súhlasiť s tým, že osoba, ktorá bola raz či viackrát uväznená má právo na trvalý pobyt? Nepredpokladá integrácia do spoločnosti členského štátu, že ten, kto sa jej dovoláva, rešpektuje v prvom rade zákony a hodnoty tejto spoločnosti?

49.      Domnievam sa, že ide práve o tento prípad. Ako Súdny dvor uviedol vo svojom rozsudku z 21. júla 2011, Dias(18), a ako som pripomenul vo svojich návrhoch prednesených vo veci, v ktorej bol vydaný rozsudok z 22. mája 2012, I.(19), integrácia, z ktorej vychádza právo na trvalý pobyt podľa článku 16 ods. 1 smernice 2004/38, sa neopiera iba o priestorové a časové okolnosti, ale aj o kvalitatívne prvky súvisiace so stupňom integrácie v hostiteľskom členskom štáte(20).

50.      Obdobia pobytu vykonané vo väzení nutne poukazujú na nízky stupeň integrácie dotknutej osoby. To je ešte zjavnejšie, keď ide o viacnásobného recidivistu, tak ako vo veci samej. Domnievam sa, že správanie, ktoré možno trestne stíhať, jasne poukazuje, že jeho pôvodcovi chýba vôľa integrovať sa do spoločnosti hostiteľského členského štátu.

51.      Ak odôvodnenie predložené pánom Onuekwere dovedieme do extrému, môžeme konštatovať, že je v priamom rozpore s duchom smernice 2004/38 a účelom, ktorý sleduje. Názor, ktorý pán Onuekwere zastáva vedie in fine k tomu, že čím je trest vyšší a odňatie slobody dlhšie, tým je dotknutá osoba viac integrovaná do spoločnosti hostiteľského členského štátu. Napríklad štátny príslušník tretieho štátu, ktorý je rodinným príslušníkom občana Únie, odsúdený na 20 rokov väzenia za vraždu, sa môže po piatich rokoch strávených vo väzení domáhať práva na trvalý pobyt, ak jeho manžel, ktorý splnil podmienky stanovené v článku 7 ods. 1 tejto smernice nadobudol právo na trvalý pobyt.

52.      Treba pripustiť, že takéto odôvodnenie je nielen nezmyselné, ale je aj v rozpore s cieľom sledovaným uvedenou smernicou, ktorým je najmä podporovanie sociálnej súdržnosti vytvorením práva na trvalý pobyt a posilnenie pocitu občianstva Únie. Je potrebné v tejto súvislosti pripomínať, že občianstvo zakladá pre občana záruku príslušnosti k politickej a právnej spoločnosti?

53.      Nakoniec, keďže bolo odkázané na návrhy, ktoré som predniesol vo veci, v ktorej bol vydaný rozsudok Tsakouridis, už citovaný(21), a pán Onuekwere sa domnieval, že by bolo v rozpore s cieľom integrácie a funkciou trestu, ktorou má byť opätovné začlenenie do spoločnosti, nezohľadniť obdobia pobytu strávené vo väzení, uvádzam nasledujúce.

54.      Je nesporné, že každý trest musí podľa základných požiadaviek práva sankcií obsahovať nápravnú funkciu, ktorú musia zabezpečiť spôsoby jeho výkonu. Trest však bol uložený preto, lebo páchateľ nerešpektoval hodnoty, ktoré spoločnosť vyjadrila vo svojom trestnom práve. Hoci treba dať príslušný priestor náprave, práve absencia integrácie do spoločnosti vysvetľuje, že došlo k spáchaniu trestného činu, alebo tento čin znamenal koniec integrácie.

55.      Okrem nápravnej funkcie je zásadnou funkciou trestu funkcia odplatná, podľa ktorej musí páchateľ niesť dôsledky svojho činu a ktorá musí byť primeraná závažnosti trestného činu, čo je v tomto prípade vyjadrené trestom odňatia slobody. Tieto funkcie sa nemôžu vzájomne vylučovať. Nápravná funkcia nemôže mať za následok, že obdobie, v ktorom si odsúdený odpykáva svoj trest, bude viesť k vzniku práva, ktorého získanie predpokladá uznanie a prijatie spoločenských hodnôt, ktoré práve odsúdený svojim činom porušil.

56.      To je dôvod, prečo sa okrem iného domnievam, že ani v rámci trestu domáceho väzenia alebo čiastočného výkonu trestu na slobode, keď je odsúdený povinný vrátiť sa každý večer do väzenia, nemožno dospieť k záveru, že dotknutá osoba má legálny pobyt v zmysle článku 16 ods. 2 smernice 2004/38.

57.      Na základe všetkých uvedených dôvodov sa domnievam, že toto ustanovenie sa má vykladať v tom zmysle, že obdobie odňatia slobody nemožno kvalifikovať ako „legálny pobyt“, a teda ho nemožno zohľadniť na účely výpočtu lehoty piatich rokov požadovanej na účely nadobudnutia práva na trvalý pobyt.

B –    O sčítaní období legálneho pobytu na účely výpočtu lehoty piatich rokov

58.      Druhá otázka položená vnútroštátnym súdom je úzko spätá s prvou. Upper Tribunal (Immigration and Asylum Chamber), London, sa v prípade zápornej odpovede na prvú otázku v podstate pýta, či sa má článok 16 ods. 2 smernice 2004/38 vykladať v tom zmysle, že obdobia pred pobytom vo väzení a po ňom možno na účely výpočtu požadovaného obdobia 5 rokov sčítať.

59.      Inými slovami, otázkou je, či pobyt vo väzení prerušuje legálny pobyt, a teda obdobia legálneho pobytu pred pobytom vo väzení a po ňom nemožno sčítať.

60.      Podľa Komisie a nemeckej vlády možno niektoré obdobia zohľadniť. Podľa nemeckej vlády sa analogicky uplatňuje článok 16 ods. 3 smernice 2004/38. Viacero období pobytu vo väzení, ktoré presahujú dĺžku šesť mesiacov v priebehu jedného roka alebo jeden pobyt vo väzení dlhší než dvanásť mesiacov prerušuje nepretržitosť legálneho pobytu vyžadovaného na účely nadobudnutia práva na trvalý pobyt. Tak isto obdobia pobytu vo väzení, ktoré trvajú kratšie, prerušujú nepretržitosť pobytu, ak nesplnenie povinnosti, ktoré odôvodňuje toto odňatie slobody zjavne svedčí o nedostatku vôle dotknutej osoby integrovať sa do spoločnosti hostiteľského členského štátu alebo rešpektovať jeho hodnoty.

61.      Pokiaľ ide o Komisiu, domnieva sa, že zohľadnenie určitých období strávených vo väzení závisí najmä od stupňa integrácie dotknutej osoby pred odňatím slobody, od dĺžky väzby, závažnosti trestného činu, za ktorý bola táto osoba odsúdená a od skutočnosti, či došlo k recidíve alebo nie. Komisia sa teda domnieva, že by sa mal vykonať test proporcionality.

62.      Nesúhlasím ani so stanoviskom Komisie, ani nemeckej vlády.

63.      Ako už bolo uvedené, článok 16 ods. 2 smernice 2004/38 stanovuje podmienku nepretržitosti pobytu, lebo vyžaduje, aby rodinný príslušník, ktorý sa nachádza v situácii pána Onuekwereho, mal legálny pobyt s občanom Únie počas nepretržitého obdobia piatich rokov. Toto ustanovenie treba vykladať vo svetle cieľov uvedenej smernice vyjadrených najmä v odôvodneniach 17 a 18, ktorými sú podpora sociálnej súdržnosti a integrácie prisťahovalcov do spoločnosti hostiteľského členského štátu prostredníctvom vytvorenia dobrých sociálnych, rodinných a profesijných vzťahov v tomto členskom štáte. Okrem toho prípravné práce týkajúce sa smernice 2004/38 zdôrazňujú význam vytvorenia silnej väzby s hostiteľským členským štátom ako podmienky pre získanie práva na trvalý pobyt. Podmienka uvedená v článku 16 ods. 2 tejto smernica teda vyjadruje domnienku, že nepretržitá lehota piatich rokov umožnila príslušnému jedincovi vytvoriť si silné integračné väzby so spoločnosťou hostiteľského členského štátu.

64.      Preto vzhľadom na pripomienky, ktoré som uviedol v rámci prvej otázky sa domnievam, že ak by sa na účely sčítania požadovanej lehoty piatich rokov mohli zohľadniť obdobia legálneho pobytu pred odňatím slobody a po ňom, v skutočnosti by to znamenalo popretie neexistencie integrácie dotknutej osoby do spoločnosti a významne by to zmenilo potrebný účinok sledovaný článkom 16 ods. 2 smernice 2004/38. Odňatie slobody, ktoré nasleduje po porušení noriem spoločnosti hostiteľského členského štátu konkrétne dokazuje, že dotknutá osoba nebola integrovaná do tejto spoločnosti. Opakujem, že je to ešte zjavnejšie, keď je dotknutá osoba recidivista.

65.      Sčítanie období pred výkonom trestu a po ňom teda nie je v súlade s cieľom sledovaným touto smernicou. Takýto prístup by viedol k skresleniu slovného spojenia „nepretržité obdobie piatich rokov“ uvedeného v článku 16 ods. 2 tejto smernice a nezohľadneniu požiadavky nepretržitosti procesu integrácie.

66.      Podľa môjho názoru znenie článku 16 ods. 3 uvedenej smernice na tejto analýze nič nemení. Toto ustanovenie poskytuje niekoľko príkladov dočasnej neprítomnosti, ktoré neovplyvňujú nepretržitosť legálneho pobytu. Tak to je v prípade dočasnej neprítomnosti nepresahujúcej spolu šesť mesiacov ročne, neprítomnosti dlhšieho trvania v dôsledku povinnej vojenskej služby, neprítomnosti trvajúcej maximálne dvanásť za sebou nasledujúcich mesiacov v dôsledku vážnych dôvodov, ako sú napríklad tehotenstvo a pôrod, vážna choroba, štúdium alebo odborné vzdelávanie, alebo vyslania z profesijných dôvodov.

67.      Na základe tohto ustanovenia v prvom rade konštatujem, že uvedené obdobia neprítomnosti spočívajú v opustení územia hostiteľského členského štátu. Zdá sa mi preto ťažké považovať obdobia pobytu vo väzení za neprítomnosť na území tohto štátu.

68.      Ďalej táto neprítomnosť nie je spôsobená trestným konaním, ktoré ovplyvňuje stupeň integrácie dotknutej osoby. Predstavuje najmä udalosti v živote občana Únie alebo jeho rodinného príslušníka, ktorý je štátnym príslušníkom tretieho štátu, ktoré ho nútia dočasne opustiť územie hostiteľského členského štátu. To je najmä prípad povinností spojených s vojenskou službou, profesijných povinností alebo vážnej choroby, ktorá vyžaduje starostlivosť, ktorú možno lepšie poskytnúť v zariadeniach iného štátu. Občan Únie alebo jeho rodinný príslušník, ktorý je štátnym príslušníkom tretieho štátu, si môže tiež priať opustiť dočasne hostiteľský členský štát, aby mohol byť s blízkou osobou, ktorá je v zložitej situácii. Vzhľadom na to nie je vôľa integrovať sa do spoločnosti tohto štátu a vytvoriť si silné väzby s týmto štátom narušená.

69.      Preto sa domnievam, že nemožno uplatniť článok 16 ods. 3 smernice 2004/38 v prípade veci, ktorá mi bola predložená, na rozdiel od toho, čo navrhuje nemecká vláda.

70.      Komisia navrhuje, aby bolo vnútroštátnemu súdu umožnené v určitých prípadoch zmierniť pravidlo, podľa ktorého sa obdobia legálneho pobytu pred pobytom vo väzení a po ňom nezohľadňujú na účely výpočtu tejto lehoty. Tým by zohľadnil zásadu proporcionality, lebo by obmedzil dôsledky odsúdenia v prípade niektorých osôb, ktorým boli uložené osobitne krátke tresty za relatívne menej závažné porušenia. Uplatnenie zásady proporcionality by teda v niektorých prípadoch zabránilo prerušeniu lehoty piatich rokov na účely nadobudnutia práva na trvalý pobyt.

71.      Domnievam sa, že táto situácia nie je prijateľná. V prvom rade, ako zosúladiť so zásadou právnej istoty skutočnosť, že v Únii tvorenej 28 členskými štátmi sú trestné právo, a teda kvalifikácia porušení, rozdielne? Niektoré porušenia nemusia byť považované za rovnako závažné, a teda za ne nemusia byť uložené tie isté tresty. Okrem toho sa domnievam, že treba stanoviť presné pravidlá, aby ten, kto pácha porušenie presne vedel, čo má očakávať. Neistota spôsobená uplatnením zásady proporcionality, ako navrhuje Komisia, by mohla spochybniť zásadu zákonnosti trestu.

72.      Na rozdiel od toho, čo tvrdila Komisia na pojednávaní, sa domnievam, že určenie takých kritérií, takých prahových hodnôt, v prípade ktorých by sa malo za to, že pobyt vo väzení neprerušuje lehotu požadovanú podľa článku 16 ods. 2 smernice 2004/38, prináleží normotvorcovi Únie a nie Súdnemu dvoru.

73.      Podľa môjho názoru by sa na účely výpočtu lehoty piatich rokov vyžadovanej na účely nadobudnutia práva na trvalý pobyt mohol zohľadniť len pobyt vo väzení v rámci väzby pred vydaním rozsudku, ktorým dochádza k zastaveniu konania alebo oslobodeniu spod obžaloby. V tomto konkrétnom prípade nie je väzba výkonom trestu v nadväznosti na odsúdenie za spáchanie porušenia. Ide o dočasné zbavenie dotknutej osoby slobody počas celého vyšetrovania alebo jeho časti, pričom platí prezumpcia neviny. Ak sa trestné stíhanie voči tejto osobe zastaví alebo je oslobodená spod obžaloby, verejné orgány sa domnievajú, že nedochádza k porušeniu pravidiel alebo hodnôt spoločnosti a dotknutá osoba nie je vinná z toho, z čoho bola obvinená. Preto jej nemožno podľa môjho názoru vytýkať trestnoprávne postihnuteľné správanie, ktoré vyjadruje neexistenciu vôle integrovať sa do spoločnosti hostiteľského členského štátu.

74.      Vzhľadom na všetky predchádzajúce úvahy teda zastávam názor, že článok 16 ods. 2 smernice 2004/38 treba vykladať v tom zmysle, že obdobia legálneho pobytu pred pobytom vo väzení a po ňom nemožno sčítať na účely výpočtu lehoty piatich rokov, lebo odňatie slobody túto lehotu prerušuje.

IV – Návrh

75.      Vzhľadom na všetky tieto úvahy navrhujem Súdnemu dvoru, aby na otázky, ktoré položil Upper Tribunal (Immigration and Asylum Chamber), London, odpovedal takto:

Článok 16 ods. 2 smernice Európskeho parlamentu a Rady 2004/38/ES z 29. apríla 2004 o práve občanov Únie a ich rodinných príslušníkov voľne sa pohybovať a zdržiavať sa v rámci územia členských štátov, ktorá mení a dopĺňa nariadenie (EHS) 1612/68 a ruší smernice 64/221/EHS, 68/360/EHS, 72/194/EHS, 73/148/EHS, 75/34/EHS, 75/35/EHS, 90/364/EHS, 90/365/EHS a 93/96/EHS, treba vykladať v tom zmysle, že:

–        obdobie odňatia slobody nemožno kvalifikovať ako „legálny pobyt“, a teda ho nemožno zohľadniť na účely výpočtu lehoty piatich rokov požadovanej na účely nadobudnutia práva na trvalý pobyt,

–        obdobia legálneho pobytu pred pobytom vo väzení a po ňom nemožno sčítať na účely výpočtu lehoty piatich rokov, lebo odňatie slobody túto lehotu prerušuje.


1 – Jazyk prednesu: francúzština.


2 – Smernica Európskeho parlamentu a Rady 2004/38/ES z 29. apríla 2004 o práve občanov Únie a ich rodinných príslušníkov voľne sa pohybovať a zdržiavať sa v rámci územia členských štátov, ktorá mení a dopĺňa nariadenie (EHS) 1612/68 a ruší smernice 64/221/EHS, 68/360/EHS, 72/194/EHS, 73/148/EHS, 75/34/EHS, 75/35/EHS, 90/364/EHS, 90/365/EHS a 93/96/EHS (Ú. v. EÚ L 158, s. 77; Mim. vyd. 05/005, s. 46).


3 – C‑145/09, Zb. s. I 11979.


4 – C‑482/01 a C‑493/01, Zb. s. I‑5257.


5 – Rozsudok Tsakouridis, už citovaný (bod 34).


6 – Pozri v tomto zmysle rozsudok Tsakouridis, už citovaný (bod 30 a nasl.), v ktorom Súdny dvor, pokiaľ ide o výklad článku 28 uvedenej smernice, odmieta použiť analógiu s článkom 16 ods. 4 tejto smernice.


7 – C‑424/10 a C‑425/10, Zb. s. I‑14035.


8 – Bod 46.


9 – C‑529/11.


10 – Bod 36.


11 – Bod 37.


12 – Pozri rozsudok zo 13. februára 1985, Zelger, 267/83, Zb. s. 567, bod 18. V súvislosti s týmto aspektom otázky pozri najmä REY, J.: L’office du juge – la saisine. In: FULCHIRON, H., NOURISSAT, C. (ed.): Le nouveau droit communautaire du divorce et de la responsabilité parentale. Pozri rozsudok z 13. februára 1985, Diatta (267/83, Zb. s. 567, bod 18).


13 – Nariadenie Rady (EHS) č. 1612/68 z 15. októbra 1968, o slobode pohybu pracovníkov v rámci spoločenstva (Ú. v. EÚ L 257, s. 2; Mim. vyd. 5/001, s. 15).


14 – Pozri rozsudok zo 17. septembra 2002, Baumbast a R (C‑413/99, Zb. s. I‑7091, body 58 až 62). Pozri tiež, pokiaľ ide o neskoršiu judikatúru, rozsudok z 8. novembra 2012, Iida (C‑40/11, bod 58), v ktorom Súdny dvor uviedol, že manžel nemusí nevyhnutne žiť trvalo s občanom Únie, aby bol držiteľom odvodeného práva na pobyt.


15 – Pozri body 50 a 51 týchto návrhov.


16 – Pozri s. 3 návrhu smernice Európskeho parlamentu a Rady o práve občanov Únie a ich rodinných príslušníkov voľne sa pohybovať a zdržiavať sa v rámci územia členských štátov [KOM(2001) 257 v konečnom znení].


17 – Pozri s. 5 tohto návrhu smernice.


18 – C‑325/09, Zb. s. I‑6387.


19 – C‑348/09.


20 – Rozsudok Dias (už citovaný, bod 64).


21 – Body 47 až 50 týchto návrhov.