Language of document : ECLI:EU:C:2014:43

NÁVRHY GENERÁLNEHO ADVOKÁTA

NIILO JÄÄSKINEN

prednesené 30. januára 2014 (1)

Vec C‑438/12

Irmengard Weber

proti

Mechthilde Weberovej

[návrh na začatie prejudiciálneho konania, ktorý podal Oberlandesgericht München (Nemecko)]

„Súdna právomoc v občianskych a obchodných veciach – Nariadenie (ES) č. 44/2001 – Článok 22 bod 1 – Výlučná právomoc – Spory, ktorých predmetom sú vecné práva k nehnuteľnosti – Zahrnutie predkupného práva k nehnuteľnosti – Článok 27 ods. 1 – Prekážka začatého konania – Pojem konania ,medzi rovnakými účastníkmi‘ – Pojem konania ,v tej istej veci‘ – Sankcia za zneužitie práva podať žalobu – Spojenie článku 22 bodu 1 s článkom 27 ods. 1 – Článok 28 ods. 1 – Súvisiace veci – Kritériá na posúdenie prerušenia konania – Spojenie článkov 27 a 28 – Právo na účinnú súdnu ochranu“





I –    Úvod

1.        Návrh na začatie prejudiciálneho konania, ktorý podal Oberlandesgericht München (Nemecko), sa týka výkladu nariadenia Rady (ES) č. 44/2001 z 22. decembra 2000 o právomoci a o uznávaní a výkone rozsudkov v občianskych a obchodných veciach,(2) najmä jeho článku 22 bodu 1,(3) článku 27 ods. 1(4) a článku 28 ods. 1.(5) Súdny dvor sa tak má vyjadriť k výkladu pravidla výlučnej právomoci, ktoré sa uplatňuje v oblasti vecných práv k nehnuteľnosti, ako aj pravidiel uplatňovaných v prípade prekážky začatej veci alebo súvisiacich vecí, ktoré sú uvedené v tomto nariadení.

2.        Na úvod chcem uviesť, že podľa môjho názoru je vhodné zmeniť konfiguráciu početných otázok položených Súdnemu dvoru a preskúmať ich nie v poradí, ktoré uviedol vnútroštátny súd, ale v poradí, ktoré je v lepšom súlade s logikou a so systémom nariadenia č. 44/2001.

3.        Súdny dvor najprv bude musieť rozhodnúť, či sa článok 22 bod 1 uvedeného nariadenia vyhradzujúci výlučnú právomoc súdom členského štátu, na území ktorého sa nachádza nehnuteľnosť, ktorá je predmetom sporných vecných práv, uplatní alebo neuplatní na žalobu, ktorou sa navrhuje určiť, že predkupné právo k nehnuteľnosti nebolo platne vykonané.(6)

4.        V súvislosti s predchádzajúcim bodom sa ďalšia otázka(7) týka toho, či v prípade prekážky začatej veci v zmysle článku 27 ods. 1 nariadenia č. 44/2001 môže súd, ktorý nezačal konať ako prvý, s cieľom vyhnúť sa prerušeniu konania zohľadniť skutočnosť, že podľa jeho názoru súd, ktorý ako prvý začal konať, nemá výlučnú právomoc podľa článku 22 bodu 1 tohto nariadenia, v dôsledku čoho rozhodnutie, ktoré uvedený súd prípadne vydá, nebude uznané v ďalších členských štátoch podľa článku 35 ods. 1 tohto nariadenia.(8)

5.        Vnútroštátny súd sa ďalej pýta, či možno vychádzať z toho, že na dve konania prebiehajúce na súdoch v rôznych členských štátoch sa vzťahuje pravidlo prekážky začatej veci uvedené v článku 27 nariadenia č. 44/2001, pokiaľ majú na jednej strane dve osoby v jednom právnom spore postavenie žalovanej strany, lebo voči obom podala žalobu tretia strana, a v inom právnom spore majú postavenie žalobcu a žalovaného, a pokiaľ sú na druhej strane žalobné návrhy a žalobné dôvody v týchto konaniach síce rozdielne, ale v oboch prípadoch je potrebné odpovedať na rovnakú prejudiciálnu otázku.(9)

6.        Súdny dvor má ďalej rozhodnúť, či má súd, ktorý nezačal konať ako prvý, pri prijímaní rozhodnutia o prerušení konania, ktoré musí prijať podľa článku 27 ods. 1 uvedeného nariadenia, nielen preskúmať námietku jedného účastníka konania, podľa ktorej sa druhý účastník konania dopustil zneužitia práva podaním žaloby na súd, ktorý ako prvý začal konať, ale aj chrániť právo druhého žalobcu na účinnú súdnu ochranu, a ak áno, aké z toho vyplývajú dôsledky.(10)

7.        Okrem toho má rozhodnúť, či súd, ktorý nezačal konať ako prvý, musí pred uplatnením článku 28 ods. 1 nariadenia č. 44/2001, ktorý sa týka súvisiacich konaní prebiehajúcich na súdoch v rôznych členských štátoch, rozhodnúť o tom, že v prejednávanej veci sa neuplatní článok 27 ods. 1 tohto nariadenia, ktorý sa týka prípadov prekážky začatej veci.(11)

8.        Vnútroštátny súd sa napokon pýta, aké kritériá má zohľadniť pri uplatňovaní voľnej úvahy priznanej v článku 28 ods. 1 nariadenia č. 44/2001, ktorý stanovuje, že v prípade súvisiacich vecí je prerušenie konania dobrovoľné.(12)

II – Spor vo veci samej, prejudiciálne otázky a konanie pred Súdnym dvorom

9.        V spore vo veci samej sú účastníkmi konania pani I. Weberová a pani M. Weberová, sestry v zrelom veku, ktoré sú spoluvlastníčkami pozemku v Mníchove (Nemecko) v podiele šesť desatín, resp. štyri desatiny. Notárskou zápisnicou z 20. decembra 1971 bolo v prospech pani I. Weberovej do katastra nehnuteľností zapísané predkupné právo k tejto nehnuteľnosti v súlade s § 1094 ods. 1 nemeckého občianskeho zákonníka(13) (Bürgerliches Gesetzbuch, ďalej len „BGB“).

10.      Zmluvou spísanou 28. októbra 2009 vo forme notárskej zápisnice predala pani M. Weber svoj spoluvlastnícky podiel v hodnote štyroch desatín spoločnosti Z. GbR založenej podľa nemeckého práva, ktorú riadi aj jej syn pán P. F. Calmetta, advokát, ktorý svoju kanceláriu prevádzkuje v Miláne (Taliansko). Jedna zo zmluvných doložiek vyhradzovala pre pani M. Weberovú podmienené právo odstúpiť od zmluvy platné do 28. marca 2010.

11.      Na základe informácie poskytnutej notárom, ktorý spísal uvedenú zmluvu v Mníchove, si pani I. Weber listom z 18. decembra 2009 uplatnila predkupné právo na tento spoluvlastnícky podiel podľa článkov 463 a 464 BGB.(14)

12.      Dňa 25. februára 2010 uzatvorila pani I. Weber s pani M. Weberovou pred tým istým notárom zmluvu, v ktorej výslovne uznali účinné vykonanie predkupného práva a dohodli sa na prevode vlastníckeho práva na pani I. Weberovú za rovnakú cenu, ako je tá, na ktorej sa v kúpnej zmluve dohodla pani M. Weber so spoločnosťou Z. GbR. Podľa všetkého sa dohodli na tom, že notár má podniknúť kroky potrebné na prepis vlastníctva v katastri nehnuteľností až vtedy, keď sa pani M. Weber vzdá svojho práva odstúpiť od zmluvy vyplývajúceho zo zmluvy z 28. októbra 2009 v súlade s § 873 ods. 1 BGB(15) a s § 19 katastrálneho zákona (Grundbuchordnung).(16) Dňa 2. marca 2010 pani I. Weber zaplatila dohodnutú kúpnu cenu vo výške 4 milióny eur. Pani M. Weber listom z 15. marca 2010 oznámila, že si uplatňuje uvedené právo odstúpiť od zmluvy.

13.      Žalobou z 29. marca 2010, ktorá bola pani I. Weberovej doručená 11. mája 2010, podala spoločnosť Z. GbR na Tribunale ordinario di Milano (občiansky súd v Miláne) žalobu proti pani M. Weberovej a pani I. Weberovej, v ktorej navrhovala, aby súd rozhodol, že došlo k neplatnému vykonaniu predkupného práva zo strany pani I. Weberovej a že zmluva, ktorú uzatvorila pani M. Weber s touto spoločnosťou, je platná.

14.      Dňa 15. júla 2010 podala pani I. Weber na Landgericht München I žalobu, v ktorej navrhovala, aby súd pani M. Weberovej uložil povinnosť schváliť zápis prevodu jej spoluvlastníckeho podielu vo výške štyroch desatín do katastra nehnuteľností.(17) Pani M. Weber proti tomu podala námietku, v ktorej sa in limine litis odvolávala na existenciu prekážky začatej veci z dôvodu konania prebiehajúceho pred talianskym súdom.

15.      Landgericht München I uzneseniami z 1. apríla 2011 a z 23. augusta 2011 prerušil konanie, ktoré pred ním prebiehalo, z dôvodu konania prebiehajúceho pred Tribunale ordinario di Milano, ktorý začal konať ako prvý, a to na základe článku 27 ods. 1 nariadenia č. 44/2001 a subsidiárne na základe článku 28 ods. 1 a 3 tohto nariadenia.

16.      Pani I. Weber podala odvolanie na Oberlandesgericht München. Rozhodnutím zo 16. februára 2012, ktoré bolo doručené 2. októbra 2012, tento súd prerušil konanie a predložil Súdnemu dvoru tieto prejudiciálne otázky s uvedením, že stanovisko prijaté zo strany Landgericht München I považuje za dôvodné:

„1.      Vzťahuje sa pôsobnosť článku 27 nariadenia [č. 44/2001] aj na také situácie, keď majú obaja účastníci konania v jednom právnom spore postavenie žalovanej strany, lebo voči obom podala žalobu tretia strana, a v inom právnom spore majú účastníci konania postavenie žalobcu a žalovaného? Ide v takom prípade o právny spor ,medzi rovnakými účastníkmi‘ alebo sa rôzne návrhy podané v jednom konaní žalobcom voči obom žalovaným majú posúdiť samostatne, keďže nemožno vychádzať z predpokladu, že ide o právny spor ,medzi rovnakými účastníkmi‘?

2.      Ide o žalobu ,v tej istej veci‘ v zmysle článku 27 nariadenia č. 44/2001, ak sú žalobné návrhy a žalobné dôvody v oboch konaniach síce rozdielne, ale

a)      z hľadiska rozhodnutia v oboch konaniach treba odpovedať na rovnakú prejudiciálnu otázku alebo

b)      v jednom z týchto konaní sa subsidiárne navrhuje určenie právneho vzťahu, ktorý má v druhom konaní význam ako prejudiciálna otázka?

3.      Ide o žalobu, ktorej predmetom je v zmysle článku 22 [bodu] 1 nariadenia č. 44/2001 vecné právo k nehnuteľnosti, ak sa žiada o určenie, že žalovaný právoplatne nevykonal vecné predkupné právo k pozemku nachádzajúcemu sa v Nemecku, ktoré mu bezpochyby prináleží podľa nemeckého práva?

4.      Je súd, ktorý nezačal konať ako prvý, v rámci svojho rozhodovania podľa článku 27 ods. 1 nariadenia č. 44/2001, a teda ešte predtým, než súd, ktorý začal konať ako prvý, rozhodne o otázke právomoci, povinný posúdiť, či súd, ktorý začal konať ako prvý, nemá právomoc na základe článku 22 [bodu] 1, lebo takýto nedostatok právomoci súdu, ktorý začal konať ako prvý, by podľa článku 35 ods. 1 nariadenia č. 44/2001 viedol k tomu, že sa neuzná prípadný rozsudok súdu, ktorý začal konať ako prvý? Má sa článok 27 ods. 1 nariadenia č. 44/2001 neuplatniť na súd, ktorý nezačal konať ako prvý, ak tento súd dospeje k záveru, že súd, ktorý začal konať ako prvý, nemá právomoc na základe článku 22 [bodu] 1?

5.      Je súd, ktorý nezačal konať ako prvý, v rámci svojho rozhodnutia podľa článku 27 ods. 1 nariadenia č. 44/2001, a teda ešte predtým, než súd, ktorý začal konať ako prvý, rozhodne o otázke právomoci, povinný preskúmať námietku jedného účastníka konania, podľa ktorej sa druhý účastník podaním návrhu na súd, ktorý začal konať ako prvý, dopustil zneužitia práva? Má sa článok 27 ods. 1 nariadenia č. 44/2001 neuplatniť na súd, ktorý nezačal konať ako prvý, ak tento súd dospeje k záveru, že k predloženiu návrhu na súd, ktorý začal konať ako prvý, došlo spôsobom, ktorý predstavuje zneužitie práva?

6.      Je uplatnenie článku 28 ods. 1 nariadenia č. 44/2001 podmienené tým, aby súd, ktorý nezačal konať ako prvý, najprv rozhodol, že sa v konkrétnom prípade neuplatní článok 27 ods. 1 [uvedeného] nariadenia?

7.      Môže sa v rámci uplatnenia voľnej úvahy, ktorá sa poskytuje na základe článku 28 ods. 1 nariadenia č. 44/2001, zohľadniť:

a)      že súd, ktorý ako prvý začal konať, sa nachádza v členskom štáte, v ktorom zo štatistického hľadiska trvajú konania oveľa dlhšie než v členskom štáte, kde sa nachádza súd, ktorý nezačal konať ako prvý;

b)      že podľa názoru súdu, ktorý nezačal konať ako prvý, sa má uplatniť právo členského štátu, kde sa nachádza tento súd;

c)      vek účastníka konania;

d)      šance žaloby na úspech pred súdom, ktorý začal konať ako prvý?

8.      Má sa pri výklade a uplatňovaní článkov 27 a 28 nariadenia č. 44/2001 okrem cieľa vyhnúť sa riziku nezlučiteľných, resp. protichodných rozsudkov zohľadniť aj právo žalobcu v druhom rade na účinnú súdnu ochranu?“

17.      Z listín, ktoré boli neskôr vložené do spisu, vyplýva, že Tribunale ordinario di Milano rozsudkom z 23. mája 2013 v prospech nemeckých súdov vyhlásil, že nemá právomoc rozhodovať o žalobách, ktoré podala spoločnosť Z. GbR proti pani I. Weberovej a pani M. Weberovej.

18.      V konaní pred Súdnym dvorom podala písomné pripomienky pani I. Weber, pani M. Weber, nemecká vláda, vláda Spojeného kráľovstva a švajčiarska vláda, ako aj Európska komisia. Na pojednávaní konanom 9. októbra 2013 vystúpili len právni zástupcovia pani I. Weberovej, pani M. Weberovej a Komisie.

III – Analýza

19.      Na úvod pripomínam, že keďže nariadenie č. 44/2001 nahrádza dohovor o súdnej právomoci a výkone rozhodnutí v občianskych a obchodných veciach 27. septembra 1968(18) výklad ustanovení tohto dohovoru poskytnutý Súdnym dvorom platí aj pre ustanovenia uvedeného nariadenia, pokiaľ možno ustanovenia týchto právnych nástrojov považovať za rovnocenné.(19) V prejednávanej veci sa domnievam, že takáto rovnocennosť existuje v prípade všetkých ustanovení, ktoré sú predmetom prejudiciálnych otázok, lebo článok 22 bod 1, článok 27 ods. 1 a článok 28 ods. 1 tohto nariadenia sú odrazom rovnakého systému ako zodpovedajúce ustanovenia Bruselského dohovoru(20) a navyše je ich znenie takmer totožné.(21)

20.      Ďalej chcem zdôrazniť, že považujem za potrebné preskupiť prejudiciálne otázky a zaoberať sa nimi v inom poradí, než je to, ktoré si zvolil vnútroštátny súd. Analýzu konkrétne začnem treťou otázkou, ktorá sa týka výlučnej právomoci upravenej v článku 22 bodu 1 nariadenia č. 44/2001, a pokračovať budem štvrtou otázkou, ktorej cieľom je objasnenie účinkov tohto ustanovenia vo vzťahu k pravidlu prekážky začatej veci stanovenému v článku 27 rovnakého nariadenia. Toto poradie považujem za logické, lebo sa domnievam, že pokiaľ má vnútroštátny súd takú výlučnú právomoc v zmysle uvedeného nariadenia, nemožno od neho požadovať preskúmanie splnenia vecných kritérií prekážky začatej veci, ktorých sa týkajú prvé dve prejudiciálne otázky,(22) vo vzťahu k sporu, v ktorom nezačal konať ako prvý. Domnievam sa totiž, že v takom prípade nemôže mať nijaký súd v inom členskom štáte platnú súčasnú právomoc.

A –    O výklade článku 22 bodu 1 nariadenia č. 44/2001 a o jeho spojení s článkom 27 rovnakého nariadenia

1.      O zahrnutí vecného predkupného práva do pôsobnosti pravidla výlučnej právomoci stanoveného v článku 22 bode 1 nariadenia č. 44/2001 (tretia otázka)

21.      Treťou otázkou sa vnútroštátny súd v podstate pýta, či je správny jeho predpoklad, že predmetom žaloby, ktorou sa navrhuje určiť, že žalovaný platne nevykonal vecné predkupné právo k pozemku nachádzajúcemu sa v členskom štáte, ktoré mu prináleží podľa hmotného práva toho istého členského štátu, je jedno z „vecných práv k nehnuteľnosti“ uvedených v článku 22 bode 1 nariadenia č. 44/2001. Ak je odpoveď na túto otázku kladná, na túto žalobu by sa vzťahovala výlučná právomoc upravená týmto ustanovením v prospech „súd[ov] členského štátu, v ktorom sa tento majetok [táto nehnuteľnosť – neoficiálny preklad] nachádza“.

22.      Konkrétne sa vnútroštátny súd pýta, či žaloba, ktorou sa navrhuje konštatovať neplatnosť výkonu predkupného práva k pozemku nachádzajúcemu sa v Nemecku, akú podala spoločnosť Z. GbR na taliansky súd, patrí do pôsobnosti tohto článku, z čoho by vyplývalo, že v tomto prípade majú výlučnú právomoc nemecké súdy.

23.      Chcem poukázať na to, že pani M. Weber tvrdí, že táto prejudiciálna otázka je neprípustná, pretože na jednej strane predmetom návrhu na nútený vklad do katastra nehnuteľností, ktorý bol podaný na nemeckých súdoch, nie sú vecné práva k nehnuteľnosti v zmysle článku 22 bodu 1 nariadenia č. 44/2001, a na druhej strane, že nie je relevantná pre rozhodnutie o prerušení konania, ktoré by vnútroštátny súd mohol prijať podľa článkov 27 a 28 uvedeného nariadenia.(23)

24.      Z ustálenej judikatúry však vyplýva, že Súdny dvor môže zamietnuť návrh vnútroštátneho súdu na začatie prejudiciálneho konania len vtedy, ak je zjavné, že požadovaný výklad práva Únie nemá nijakú súvislosť s existenciou alebo predmetom sporu vo veci samej, ak ide o hypotetický problém alebo ak Súdny dvor nemá k dispozícii skutkové a právne podklady nevyhnutné na užitočné zodpovedanie otázok, ktoré sú mu položené.(24)

25.      V prejednávanej veci to tak však nie je vzhľadom na informácie poskytnuté Oberlandesgericht München, z ktorých vyplýva, že súbežná žaloba podaná na taliansky súd sa týka právoplatnosti výkonu predkupného práva k nehnuteľnosti zo strany pani I. Weberovej,(25) zatiaľ čo v konaní prebiehajúcom v Nemecku sa má tento bod preskúmať ako prejudiciálna otázka. Keďže tento súd riadne uviedol dôvody, pre ktoré predkladá prejudiciálnu otázku, a keďže na rozhodnutie v konaní, ktoré pred ním prebieha, potrebuje odpoveď na túto otázku, návrh na začatie prejudiciálneho konania treba považovať za prípustný.

26.      Musím poukázať na to, že podľa judikatúry týkajúcej sa článku 16 bodu 1 písm. a) Bruselského dohovoru(26) treba kritérium výlučnej právomoci stanovené v článku 22 bode 1 nariadenia č. 44/2001, čiže konanie, „ktor[ého] predmetom sú vecné práva k nehnuteľnosti“, chápať ako autonómny pojem vlastný právu Únie. Z toho vyplýva, že tento výraz sa má vykladať s prihliadnutím na ciele a na systém tohto nariadenia na jednej strane a na všeobecné zásady vyplývajúce z vnútroštátnych právnych poriadkov na druhej strane.(27) V tomto smere chcem zdôrazniť, že zásada forum rei sitae predstavuje široko akceptované pravidlo právomoci v cezhraničných sporoch týkajúcich sa vecných práv k nehnuteľnostiam, pokiaľ ide o normy vnútroštátneho i medzinárodného pôvodu.

27.      Z teleologického hľadiska pripomínam, že hlavným dôvodom existencie výlučnej právomoci priznanej súdom členského štátu, v ktorom sa predmetná nehnuteľnosť nachádza,(28) je efektívny výkon súdnictva, keďže tieto súdy vďaka geografickej blízkosti najlepšie dokážu posúdiť spory týkajúce sa práv súvisiacich s touto nehnuteľnosťou,(29) ako Súdny dvor opakovane konštatoval v súvislosti s Bruselským dohovorom.(30)

28.      Zo systematického hľadiska je tiež nesporné, že pôsobnosť pravidla výlučnej právomoci upraveného v článku 22 bode 1 nariadenia č. 44/2001 nemožno chápať extenzívne v širšom rozsahu, než si vyžadujú jeho ciele.(31) Vyplýva to zo skutočnosti, že toto ustanovenie zavádza výnimku nielen zo všeobecného pravidla právomoci stanoveného v článku 2 ods. 1 uvedeného nariadenia – v dôsledku čoho je žalovanému odopretá možnosť dostaviť sa na súdy, ktoré sú blízko jeho bydliska, pokiaľ sa dotknutá nehnuteľnosť nenachádza v tom istom členskom štáte –, ale aj z osobitných pravidiel právomoci, ktoré sú v tomto nariadení uvedené – v dôsledku čoho sú účastníkom konania odopreté možnosti zvoliť si súd, ktoré sú v ňom upravené.(32)

29.      Súdny dvor v tomto kontexte na základe uplatnenia judikatúry súvisiacej s článkom 16 bodom 1 písm. a) Bruselského dohovoru už poskytol taxatívny výklad vecnej pôsobnosti článku 22 bodu 1 nariadenia č. 44/2001. Pravidlo výlučnej právomoci „v konaniach, ktorých predmetom sú vecné práva k nehnuteľnosti“, upravené v tomto ustanovení teda bolo vymedzené tak, že „sa nevzťahuje na všetky žaloby týkajúce sa vecných práv k nehnuteľnosti, ale len na tie z nich, ktoré patria do pôsobnosti uvedeného dohovoru [alebo uvedeného nariadenia] a zároveň smerujú jednak k určeniu rozsahu, zloženia, vlastníctva, držby nehnuteľnosti alebo existencie iných vecných práv k nehnuteľnosti a jednak k zabezpečeniu ochrany výsad spojených s týmito právami osobám, ktoré sú nositeľmi týchto práv“(33).

30.      Z judikatúry(34) okrem toho vyplýva, že na uplatnenie článku 16 bodu 1 Bruselského dohovoru nepostačuje skutočnosť, že žaloba sa dotýka vecného práva k nehnuteľnosti alebo že akokoľvek súvisí s nehnuteľnosťou, ale je potrebné, aby vychádzala z vecného práva, a nie z osobného práva.(35) Rozdiel medzi vecným právom a osobným právom spočíva v tom, že vecné právo, ktorým je zaťažený hmotný majetok, vyvoláva účinky vo vzťahu ku všetkým, zatiaľ čo osobného práva sa možno domáhať len voči povinnému. Platí to aj v prípade článku 22 bodu 1 nariadenia č. 44/2001.

31.      V prejednávanej veci sa domnievam, že taká žaloba, ktorou sa navrhuje určiť, že predkupné právo k pozemku zapísané do registra nehnuteľností nebolo právoplatne vykonané, akú spoločnosť Z. GbR podala na taliansky súd, ktorý začal konať ako prvý, patrí do pôsobnosti uvedeného ustanovenia. Taká žaloba totiž vychádza z existencie určitého prednostného práva vo vzťahu k nehnuteľnosti(36) a jej cieľom je určiť, aké účinky erga omnes môže existencia uvedeného práva vyvolať v prospech jeho nositeľa, pokiaľ ide o prevod vlastníctva, a najmä voči tretej strane – nadobúdateľovi. Ide teda naozaj o spor týkajúci sa práva, ktoré je jednak vecné, a nie osobné, a jednak sa vzťahuje na nehnuteľnosť. Domnievam sa, že vyššie uvedené úvahy týkajúce sa efektívneho výkonu súdnictva, ktoré sú v pozadí predmetného článku 22 bodu 1, tento výklad potvrdzujú.

32.      Navrhujem teda, aby Súdny dvor odpovedal na tretiu prejudiciálnu otázku v tom zmysle, že na takú žalobu týkajúcu sa právoplatnosti výkonu predkupného práva k nehnuteľnosti, aká bola podaná na taliansky súd, ktorý v prejednávanej veci začal konať skôr než súd a quo, sa vzťahuje pojem konanie, „ktor[ého] predmetom sú vecné práva k nehnuteľnosti“, v zmysle článku 22 bodu 1 nariadenia č. 44/2001.

2.      O dôsledkoch výlučnej právomoci súdu, ktorý nezačal konať ako prvý, podľa článku 22 bodu 1 nariadenia č. 44/2001 vo vzťahu k prípadnému prerušeniu konania z dôvodu prekážky začatej veci (štvrtá otázka)

33.      Štvrtá prejudiciálna otázka sa v podstate týka vzťahov medzi článkom 22 bodom 1 a článkom 27 ods. 1 nariadenia č. 44/2001, najmä toho, či prvé z týchto ustanovení umožňuje výnimku z druhého. Súdny dvor má totiž rozhodnúť, či v prípade, že v dvoch rôznych členských štátoch prebiehajú dve súbežné konania, má súd, ktorý nezačal konať ako prvý, zohľadniť skutočnosť, že podľa jeho názoru prípadné rozhodnutie súdu, ktorý začal konať ako prvý, nebude uznané v ďalších členských štátoch podľa článku 35 ods. 1 tohto nariadenia v dôsledku porušenia výlučnej právomoci v oblasti vecných práv k nehnuteľnosti upravenej v článku 22 bode 1.

34.      Domnievam sa, že na uvedenú otázku treba odpovedať kladne. Myslím si, že je to nutné v prvom rade vzhľadom na znenie článku 27 nariadenia č. 44/2001, ktoré je rovnaké ako znenie článku 21 Bruselského dohovoru. Formulácia tohto ustanovenia podstúpila podstatné zmeny, ktoré je potrebné brať do úvahy. Pred zmenou a doplnením z roku 1989(37) znel uvedený článok 21 tak, že súd, ktorý nezačal konať ako prvý, mal možnosť prerušiť konanie namiesto povinnosti vyhlásiť, že nemá právomoc, len v prípade spochybnenia právomoci druhého súdu.

35.      Súčasný mechanizmus je opačný, lebo súd, ktorý nezačal konať ako prvý, je, naopak, povinný prerušiť konanie, „až kým sa nepotvrdí právomoc súdu, ktorý začal konať ako prvý“. Hypoteticky sa však táto právomoc nikdy nemôže potvrdiť, pokiaľ súd, ktorý nezačal konať ako prvý, má ako jediný takú výlučnú právomoc z dôvodu predmetu sporu, aká vyplýva z článku 22 bodu 1 uvedeného nariadenia, ktorá musí mať nevyhnutne prednosť.(38)

36.      Domnievam sa, že judikatúra Súdneho dvora týkajúca sa článku 21 Bruselského dohovoru nie je v rozpore s týmto stanoviskom. Rozsudok Overseas Union Insurance a i. totiž obsahuje obiter dictum,(39) ktoré možno a contrario pochopiť tak, že z neho vyplýva, že pokiaľ súd, ktorý nezačal konať ako prvý, má výlučnú právomoc stanovenú týmto dohovorom, najmä jeho článkom 16 (ktorý zodpovedá článku 22 nariadenia č. 44/2001), uvedený súd môže zohľadniť to, že súd, ktorý začal konať ako prvý, právomoc nemá. Súd, ktorý nezačal konať ako prvý, v takom prípade konkrétne preskúma len vlastnú právomoc, ktorá je v tomto prípade výlučná, ako v tejto veci zdôraznil generálny advokát Van Gerven.(40)

37.      Tento prístup, ktorý sa uplatnil vo vzťahu k pôvodnému zneniu uvedeného článku 21, by sa podľa môjho názoru mal tým viac použiť vo vzťahu k článku 27 nariadenia č. 44/2001, ktorého znenie je ešte explicitnejšie, pokiaľ ide o nevyhnutnosť oficiálne potvrdiť právomoc súdu, ktorý začal konať ako prvý, skôr než sa vyvodia všetky dôsledky prekážky začatej veci.

38.      Ďalej chcem uviesť, že neskoršiu judikatúru považujem za zlučiteľnú s týmto názorom. V rozsudku Gasser,(41) ktorý sa zas týka zmeneného a doplneného znenia článku 21 Bruselského dohovoru, Súdny dvor rozhodol, že procesné pravidlo uvedené v tomto ustanovení „jasne a výlučne vychádza z chronologického poradia, v ktorom dotknuté súdy začali konať“. Z toho vyvodil, že súd, ktorý nezačal konať ako prvý a ktorého právomoc je požadovaná na základe doložky o voľbe právomoci, musí predsa prerušiť konanie, kým súd, ktorý ako prvý začal konať, nevyhlási, že nemá právomoc, a to najmä z dôvodov právnej istoty.(42)

39.      V tejto veci však išlo o osobitný prípad výlučnej právomoci založenej na dohode o voľbe právomoci, od ktorej môžu účastníci konania odstúpiť alebo ktorej platnosť môže byť spochybnená,(43) a nie o právomoc súvisiacu priamo s predmetom sporu, ako je to v prípade vecných práv k nehnuteľnosti podľa článku 22 bodu 1 nariadenia č. 44/2001.

40.      Pokiaľ však má výlučnú právomoc(44) na základe tohto ustanovenia len súd, ktorý nezačal konať ako prvý, podľa môjho názoru nie je vhodné, aby prerušil konanie, ktoré pred ním prebieha, v súlade s článkom 27 ods. 1 tohto nariadenia, kým nerozhodne súd, ktorý začal konať ako prvý, lebo uvedený súd nemôže právoplatne konštatovať svoju právomoc, a teda rozhodnúť v súbežnom konaní vo veci samej. Iný prístup by viedol k uprednostneniu takzvaných „torpédových“ žalôb, ktoré môžu byť v jednom členskom štáte podané ako prvé nekalým spôsobom len na účely obídenia právomoci súdov iného členského štátu, a síce štátu, kde sa nachádza nehnuteľnosť, ktorej sa spor týka, hoci táto právomoc je výlučná.

41.      Systém, ktorého súčasťou je článok 27 ods. 1 nariadenia č. 44/2001, potvrdzuje výklad, ktorý presadzujem. Podľa článku 25 tohto nariadenia totiž majú povinnosť odmietnuť právomoc všetky súdy členských štátov okrem súdov miesta, kde sa nachádza nehnuteľnosť, ktorej sa týka spor v oblasti vecných práv.(45) Podľa článku 35 ods. 1 a článku 45 ods. 1 uvedeného nariadenia je okrem toho nesporné, že rozhodnutie vydané súdom, ktorý začal konať ako prvý, v rozpore s pravidlom právomoci uvedeným v článku 22 bod 1, by v ďalších členských štátoch nebolo uznané ani vykonané. Keby súd s výlučnou právomocou, ktorý nezačal konať ako prvý, za takých okolností prerušil konanie, viedlo by to len k zbytočnej strate času, čo by teda nezodpovedalo požiadavke efektívneho výkonu súdnictva.

42.      Aby však mechanizmus upravený v uvedenom článku 27 ods. 1 nestratil potrebný účinok, domnievam sa, že takéto potvrdenie vlastnej výlučnej právomoci zo strany súdu, ktorý nezačal konať ako prvý, na úkor prednosti, ktorú má v zásade súd, ktorý ako prvý začal konať, by sa malo obmedziť na prípady, v ktorých možno spoľahlivo predpokladať uznanie a výkon rozsudku bez rizika protirečivých rozhodnutí. Rovnako ako vláda Spojeného kráľovstva a švajčiarska vláda si myslím, že takýto predpoklad je možný, pokiaľ sú spory v pôsobnosti článku 22 bodu 1 nariadenia č. 44/2001. V tomto konkrétnom kontexte nebude narušený cieľ nariadenia č. 44/2001, najmä jeho článku 27, ktorým je zabrániť súbežným konaniam na súdoch v rôznych členských štátoch a nezlučiteľným rozsudkom, ktoré by v nich mohli byť vydané,(46) lebo pravdepodobnosť takých rozhodnutí je v takom prípade zvlášť nízka.

43.      Navrhujem teda, aby Súdny dvor odpovedal na štvrtú prejudiciálnu otázku kladne vzhľadom na to, že v takom prípade, o aký ide v prejednávanej veci, nejde o dva súdy s rovnakou právomocou, čiže nedochádza k pozitívnemu konfliktu právomoci, ktorý treba vyriešiť uplatnením ustanovení nariadenia č. 44/2001 týkajúcich sa prekážky začatej veci.

B –    O výklade článku 27 ods. 1 nariadenia č. 44/2001

44.      Ďalšie štyri prejudiciálne otázky týkajúce sa článku 27 ods. 1 nariadenia č. 44/2001(47) budú zoskupené tak, aby som sa zaoberal najprv podmienkami, ktoré musia byť splnené, ak má existovať prekážka začatej veci v zmysle uvedeného ustanovenia (1), a následne dôsledkami jej prípadnej existencie (2).

45.      Podľa môjho názoru na ne netreba odpovedať, pokiaľ Súdny dvor v súlade s mojím návrhom konštatuje, že prekážka začatej veci v zmysle uvedeného článku je v prejednávanej veci vylúčená z dôvodu prednosti výlučnej právomoci forum rei sitae upravenej v článku 22 bode 1 uvedeného nariadenia. Nasledujúce pripomienky k týmto otázkam teda uvádzam len subsidiárne.

1.      O podmienkach existencie prekážky začatej veci v zmysle článku 27 ods. 1 nariadenia č. 44/2001

46.      Prvé dve prejudiciálne otázky sa týkajú podmienok, za akých je preukázaná prekážka začatej veci podľa článku 27 ods. 1 nariadenia č. 44/2001. Súdny dvor musí najmä rozhodnúť, čo sa má chápať pod výrazmi „konania medzi rovnakými účastníkmi“ a) a „konania v tej istej veci“ b), ktoré v tomto ustanovení nie sú vymedzené.

47.      Na úvod pripomínam, že definícia týchto dvoch výrazov musí byť autonómna, a teda oddelená od koncepcií, ktoré prevládajú v niektorom z členských štátov.(48)

48.      Podľa môjho názoru je v rámci výkladu ustanovení nariadenia č. 44/2001 týkajúcich sa prekážky začatej veci potrebné implicitne zohľadniť prístup Súdneho dvora v rozsudku Tatry, pokiaľ ide o výklad paralelného pojmu súvisiace veci, ktorý zahŕňa „všetky prípady, v ktorých existuje riziko protichodných riešení, hoci rozhodnutia možno vykonať samostatne a ich právne dôsledky sa navzájom nevylučujú“.(49) Z toho vyvodzujem záver, že prekážka začatej veci sa zas týka situácií, v ktorých budúce rozhodnutia nemožno vykonať samostatne a ich právne dôsledky sa navzájom vylučujú. To je podľa môjho názoru dôvod existencie povinnosti súdu, ktorý nezačal konať ako prvý, prerušiť konanie, kým sa nepotvrdí právomoc súdu, ktorý ako prvý začal konať.(50)

49.      Ďalej chcem uviesť, že z hľadiska tohto výkladu bude tiež potrebné vyvodiť primerané dôsledky zo skutočnosti, že v práve Únie nie je harmonizovaná objektívna a subjektívna pôsobnosť právnej sily rozhodnutej veci (alebo res iudicata) v prípade rozhodnutia vydaného v občianskych veciach. Uplatnenie ustanovení týkajúcich sa prekážky začatej veci je teda problematické vzhľadom na to, že prekážka začatej veci je podľa môjho názoru v skutočnosti anticipovanou formou právnej sily rozhodnutej veci, ktorú by malo rozhodnutie prijaté súdom, ktorý ako prvý začal konať. Pri uplatňovaní povinnosti prerušiť konanie stanovenej v článku 27 ods. 1 nariadenia č. 44/2001 okrem toho nemožno požadovať, aby súd, ktorý nezačal konať ako prvý, poznal osobitosti občianskoprávnych alebo procesných predpisov platných v členskom štáte súdu, ktorý začal konať ako prvý. Domnievam sa, že tento súd musí mať možnosť prijať svoje rozhodnutie po skôr technickom preskúmaní žaloby podanej v konaní, ktoré súbežne prebieha.

a)      O výklade výrazu „medzi rovnakými účastníkmi“ v zmysle článku 27 ods. 1 nariadenia č. 44/2001 (prvá otázka)

50.      Prvou otázkou sa vnútroštátny súd Súdneho dvora pýta, či za konania „medzi rovnakými účastníkmi“, ktoré predstavujú jedno z kritérií uplatnenia článku 27 ods. 1 nariadenia č. 44/2001, možno považovať dve súbežné konania, pokiaľ obe osoby, ktorých sa tieto dve konania týkajú, majú v prvom konaní postavenie žalovanej strany a v druhom konaní je jedna žalobcom a druhá žalovaným.

51.      Súdny dvor, ktorý už mal príležitosť definovať tento výraz v rámci výkladu Bruselského dohovoru, konštatoval, že „totožnosť účastníkov konania treba chápať nezávisle od ich postavenia v oboch konaniach, pričom žalobca v prvom konaní môže byť žalovaným v druhom konaní“(51), a naopak. V dvoch súbežných konaniach je teda možná výmena procesných úloh účastníkov konania.

52.      Súdny dvor ďalej pripustil existenciu prekážky začatej veci v prípade, že totožnosť dotknutých osôb nie je úplná, ale len čiastočná, za predpokladu, že „aspoň jeden zo žalobcov a aspoň jeden zo žalovaných v prvom začatom konaní figuruje aj medzi žalobcami a žalovanými v druhom konaní alebo naopak“.(52)

53.      Súdny dvor okrem toho prijal zvlášť širokú koncepciu tohto kritéria, keď v rozsudku Drouot assurances uviedol, že uplatnenie ustanovení týkajúcich sa prekážky začatej veci môže byť niekedy potrebné aj bez formálnej totožnosti účastníkov oboch konaní, pokiaľ sú záujmy dotknutých osôb natoľko totožné a neoddeliteľné, že ich treba považovať za jediného účastníka konania, lebo „rozsudok vynesený vo vzťahu k jednému by mal právnu silu rozhodnutej veci vo vzťahu k druhému“.(53)

54.      Podľa môjho názoru by sa však pôsobnosť tohto rozsudku mala obmedziť na prípady litis consortium necessarium alebo na podobné situácie, v ktorých z právneho hľadiska neexistujú nijaké pochybnosti o totožnosti a neoddeliteľnosti záujmov účastníkov konania. Súd, ktorý nezačal konať ako prvý, vo všeobecnosti nemôže mať povinnosť preskúmať splnenie týchto kritérií, lebo na to by mohlo byť potrebné vypočutie všetkých účastníkov konania prebiehajúceho pred súdom, ktorý ako prvý začal konať, alebo získanie potrebných dôkazov v danej oblasti.

55.      Bez takého obmedzenia by pri uplatňovaní tejto judikatúry podľa môjho názoru hrozilo odopretie spravodlivosti, lebo konanie prebiehajúce voči jednému účastníkovi v prvom členskom štáte by mohlo brániť začatiu a ukončeniu konania voči inej osobe v druhom členskom štáte napriek tomu, že rozsudok vydaný v prvej veci by nemal byť vykonateľný voči žalovanému v druhej veci v poslednom uvedenom členskom štáte.(54) V tomto smere treba pripomenúť, že práva zakotvené v článkoch 6 a 13 Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd podpísaného v Ríme 4. novembra 1950(55) a v článku 47 prvom a druhom odseku Charty základných práv Európskej únie(56) sú individuálne práva, ktoré existujú bez ohľadu na to, či dotknutá fyzická alebo právnická osoba má alebo nemá vo vzťahu k inej osobe neoddeliteľné alebo totožné záujmy. Keďže tieto osoby predstavujú napriek spoločným záujmom samostatné právne subjekty, občanovi nemožno legitímne odoprieť právo na bezodkladné preskúmanie jeho veci s odôvodnením, že iný občan je žalovanou stranou v konaní prebiehajúcom na súde iného členského štátu.

56.      Pokiaľ ide konkrétne o prípad, ktorý je predmetom prejednávanej veci, podľa môjho názoru zo znenia článku 27 ods. 1 nariadenia č. 44/2001 jasne vyplýva, že na totožnosť účastníkov konania v zmysle tohto ustanovenia je potrebné, aby boli protistranami v oboch konaniach, ktoré súbežne prebiehajú.(57) Táto požiadavka je tiež odrazom klasického prístupu k občianskemu súdnemu konaniu, ktorý vychádza z procesných vzťahov binárnej povahy, v rámci ktorých proti sebe stojí žalobca a žalovaný, ktorí proti sebe podávajú návrhy.

57.      Podľa vyššie uvedenej judikatúry síce v prípade potenciálnej prekážky začatej veci môže byť postavenie účastníkov súbežných konaní obrátené, v znení tohto ustanovenia však nič nenaznačuje, že sa má uplatniť na takú situáciu, aká existuje v prejednávanej veci, keď sú obaja účastníci konania žalobcami alebo žalovanými v prvom konaní, ale v druhom konaní je jeden z nich žalobcom a druhý žalovaným.

58.      Domnievam sa, že keby sa v takej situácii uplatnilo pravidlo prerušenia konania stanovené v uvedenom článku 27 ods. 1, mohlo by to ohroziť účinnú súdnu ochranu účastníkov konania, najmä právo na obhajobu účastníka, ktorý má v prvom spore postavenie žalovanej strany. Tento účastník by totiž nemohol účinne obhajovať svoje záujmy pred súdom, ktorý začal konať ako prvý, voči účastníkovi, ktorý má v uvedenom spore tiež postavenie žalovaného, a nie protistrany.

59.      Okrem toho by to podľa mňa viedlo ku kritickému výsledku z hľadiska právnej sily rozhodnutej veci a núteného výkonu rozhodnutia vydaného prvým súdom v prospech jedného zo žalovaných a proti druhému žalovanému. V prípade kombinácie trojuholníkovej situácie (A proti B a C) a binárnej situácie (B proti C) nevidím dôvod, pre ktorý by nebolo možné samostatne vykonať súbežne vydané rozhodnutia, ani spôsob, akým by sa ich právne účinky mohli navzájom vylučovať, vzhľadom na to, že rozhodnutia v občianskych a obchodných veciach nemôžu mať subjektívnu pôsobnosť erga omnes, t. j. nad rámec právneho vzťahu, ktorý jestvuje medzi žalobcom a žalovaným.

60.      Výklad, ktorý navrhujem, je zlučiteľný s hlavným cieľom článku 27 nariadenia č. 44/2001, ktorým je zabrániť riziku protichodných rozhodnutí a rozhodnutí, ktoré nemožno vykonať v inom členskom štáte,(58) keďže také riziko neexistuje za okolností, akými sú okolnosti prejednávanej veci. Rozhodnutie vydané nemeckým súdom proti pani M. Weberovej by totiž nemalo právnu silu rozhodnutej veci, a teda by nebolo záväzné, vo vzťahu k spoločnosti Z. GbR v Taliansku, a naopak to platí v Nemecku, pokiaľ ide o rozsudok vydaný talianskym súdom, ktorý začal konať ako prvý. Záujmy pani M. Weberovej ako povinnej z hľadiska predkupného práva okrem toho nie sú totožné so záujmami tejto spoločnosti, ktorá je kupujúcim nehnuteľnosti, ktorej sa toto právo týka.

61.      Vzhľadom na všetky tieto dôvody a na rozdiel od toho, čo navrhuje vnútroštátny súd, súhlasím so stanoviskom všetkých zainteresovaných strán s výnimkou pani M. Weberovej,(59) podľa ktorého také konania, aké v prejednávanej veci prebiehajú pred talianskym a nemeckým súdom, nemožno považovať za konania „medzi rovnakými účastníkmi“ v zmysle článku 27 ods. 1 nariadenia č. 44/2001. Pokiaľ sa teda Súdny dvor rozhodne odpovedať na prvú otázku, navrhujem, aby na ňu odpovedal záporne.

b)      O výklade výrazu „v tej istej veci“ v zmysle článku 27 ods. 1 nariadenia č. 44/2001 (druhá otázka)

62.      Druhou otázkou sa vnútroštátny súd pýta, či sa dve konania vedú „v tej istej veci“ v zmysle článku 27 ods. 1 nariadenia č. 44/2001, ak vychádzajú zo žalôb, ktorých žalobné návrhy a žalobné dôvody sú odlišné, ale na rozhodnutie v týchto dvoch súbežných konaniach treba zodpovedať rovnakú prejudiciálnu otázku, alebo ak sa v jednom z konaní subsidiárne navrhuje určenie právneho vzťahu, ktorý zohráva v druhom konaní úlohu prejudiciálnej otázky.

63.      Rád by som spresnil, že v prejednávanej veci problém existuje len z hľadiska kombinácie prvého žalobného návrhu predloženého talianskemu súdu, ktorý začal konať ako prvý, a žaloby predloženej nemeckému súdu, ktorý nezačal konať ako prvý.

64.      Ďalej chcem uviesť, že na túto otázku by nebolo potrebné odpovedať najmä v prípade zápornej odpovede na prvú otázku v súlade s mojím návrhom, lebo keďže kritériá stanovené v uvedenom článku 27 sú výslovne kumulatívne, nesplnenie jedného z nich postačuje na vyvodenie záveru, že pravidlo prekážky začatej veci, ktoré je v ňom upravené, sa za daných okolností neuplatní. Domnievam sa, že totožnosť dôvodu a predmetu veci nemožno posúdiť nezávisle od otázky totožnosti účastníkov konania. Dôvod a predmet veci sa týkajú objektívnej pôsobnosti návrhov, ako aj právnej sily rozhodnutej veci, ktorú by mal budúci rozsudok. Táto objektívna pôsobnosť nemôže presiahnuť rámec subjektívnej pôsobnosti konania v sporoch, na ktoré sa vzťahuje nariadenie č. 44/2001.(60)

65.      Len pre úplnosť teda v prvom rade zdôrazňujem, že Súdny dvor v už citovanom rozsudku Gubisch Maschinenfabrik(61) uviedol, že „hoci nemecké znenie článku 21“ Bruselského dohovoru, ktorý zodpovedá článku 27 nariadenia č. 44/2001, „výslovne nerozlišuje medzi pojmami ,predmet‘ a ,dôvod‘ veci, treba ho chápať v rovnakom zmysle ako všetky ďalšie jazykové znenia, ktoré toto rozlíšenie obsahujú“.(62) V dôsledku toho sa napriek zneniu druhej prejudiciálnej otázky domnievam, že odpoveď na ňu nebude možné obmedziť na pojem predmet veci, ale bude do nej potrebné zahrnúť aj pojem dôvod veci.

66.      Pripomínam, že podľa judikatúry pojem „dôvod“ znamená „skutkový stav a právn[u] úprav[u] uvádzané ako základ žaloby“, zatiaľ čo pojem „predmet“ „spočíva v cieli žaloby“,(63) t. j. v požadovanom výsledku konania. Na základe tohto účelového prístupu okrem toho už Súdny dvor rozhodol, že totožnosť predmetu veci nie je obmedzená na prípady, v ktorých je formulácia návrhov predložených v oboch súbežných konaniach rovnaká.(64) Ďalej poukázal na to, že pri posudzovaní toho, či majú dve žaloby rovnaký predmet, je potrebné zohľadniť len návrhy jednotlivých žalobcov v týchto konaniach a vylúčiť dôvody obrany uvádzané žalovaným.(65)

67.      Pokiaľ ide o osobitnú problematiku prejednávanej veci, na úvod chcem uviesť, že skutočnosť, že v oboch súbežných konaniach treba odpovedať na rovnakú prejudiciálnu otázku, podľa môjho názoru nie je rozhodujúca na určenie toho, či sa tieto spory vedú v rovnakej veci.(66) Domnievam sa, že totožnosť dôvodu a predmetu veci treba preskúmať najmä z hľadiska potenciálnych účinkov budúceho rozhodnutia súdu, ktorý začal konať ako prvý. Treba si teda položiť otázku, či žalovaný v prvom konaní môže ešte niečo získať v druhom konaní, ak v prvom konaní vyhrá alebo prehrá. Inými slovami, treba zobrať do úvahy to, aký je požadovaný právny dôsledok a na akom základe by malo rozhodnutie prijaté v prvom spore objektívnu právnu silu rozhodnutej veci pred súdom, ktorý nezačal konať ako prvý.

68.      Stačí konštatovať, že pokiaľ sa určitá otázka považuje za „prejudiciálnu“, malo by to znamenať vylúčenie dotknutého právneho vzťahu z pôsobnosti pojmu predmet veci v zmysle článku 27 nariadenia č. 44/2001, lebo cieľ konania nemôže spočívať len v získaní odpovede na takú otázku, ktorú by mal súd vyriešiť vopred, aby mohol zamietnuť alebo potvrdiť výsledok navrhovaný žalobcom. Platí to bez ohľadu na to, či prejudiciálna otázka zohráva aj v druhom konaní úlohu prejudiciálnej otázky alebo ide o návrh uvedený v rámci subsidiárneho návrhu.

69.      V tomto smere pripomínam, že v prejednávanej veci sa žaloba podaná na talianskom súde týka predovšetkým neplatnosti a neexistencie účinkov vykonania predkupného práva pani I. Weberovou vzhľadom na to, že neakceptovala všetky podmienky zmluvy podpísanej medzi spoločnosťou Z. GbR a pani M. Weberou, a najmä vzhľadom na právo pani M. Weberovej odstúpiť od zmluvy. Spoločnosť Z. GbR ďalej subsidiárne navrhla, aby súd rozhodol, že pani I. Weber bola viazaná zmluvnými podmienkami dojednanými medzi touto spoločnosťou a pani M. Weberovou vrátane uvedeného práva na odstúpenie od zmluvy. Naopak, cieľom žaloby podanej na nemeckom súde je dosiahnutie núteného súhlasu pani M. Weberovej so zápisom pani I. Weberovej do katastra nehnuteľností ako vlastníčky spoluvlastníckeho podielu vo výške štyroch desatín, ktorý vlastní pani M. Weber.

70.      Z čisto formálneho hľadiska teda tieto dve konania nemajú rovnaký predmet a neexistuje riziko nezlučiteľných rozsudkov. Subsidiárny návrh žaloby podanej v Taliansku sa však prekrýva s odôvodnením žaloby podanej v Nemecku, pokiaľ ide o to, či zmluvnú doložku týkajúcu sa práva pani M. Weberovej odstúpiť od zmluvy možno uplatniť voči pani I. Weberovej. Vzhľadom na to sa rovnako ako Komisia domnievam, že totožnosť predmetov týchto dvoch konaní môže byť postačujúca z hľadiska kritérií stanovených vo vyššie uvedenej judikatúre, ktorá umožňuje odkázať na problematiku nachádzajúcu sa „v centre“ oboch súbežných konaní,(67) čiže v tomto prípade na účinné vykonanie dotknutého predkupného práva.

71.      Naopak pokiaľ ide o dôvod veci, oba spory podľa môjho názoru vychádzajú z rovnakých skutkových okolností, no žaloby sú, ako tvrdí nemecká vláda, odvodené od dvoch rôznych právnych aktov. Žaloba spoločnosti Z. GbR podaná na talianskom súde je totiž založená na zmluve, ktorú táto spoločnosť uzatvorila s pani M. Weberovou 28. októbra 2009, zatiaľ čo žaloba pani I. Weberovej na nemeckých súdoch je založená na dohode, ktorú uzatvorila s pani M. Weberovou po vykonaní svojho predkupného práva. Chcem poukázať na to, že v návrhu na začatie prejudiciálneho konania síce nie sú uvedené legislatívne ustanovenia, z ktorých vychádzajú návrhy spoločnosti Z. GbR pred talianskym súdom,(68) je však jasné, že tieto návrhy sú naformulované tak, aby sa týkali zmluvných vzťahov. Naopak, námietka podaná v konaní prebiehajúcom v Nemecku vychádza z článku 464 BGB(69) a je odvodená od vecného predkupného práva. Vzhľadom na vymedzenie pojmu „dôvod“ zo strany Súdneho dvora,(70) ktorý zahŕňa skutkový stav a zároveň právnu úpravu, ktoré sú uvádzané ako základ žaloby, sa domnievam, že tieto dve konania nemajú rovnaký dôvod, keďže právny akt, ktorý je predmetom druhého konania, je nezávislý od zmluvy, na ktorú sa odvoláva prvé konanie, a právna úprava uvedená v oboch žalobách podľa všetkého nie je rovnaká.

72.      Nakoniec chcem zdôrazniť, že pokiaľ by vecná pôsobnosť článku 27 nariadenia č. 44/2001 bola chápaná príliš široko, mohli by z toho vyplynúť problémy pri určovaní hranice medzi týmto ustanovením a článkom 28 uvedeného nariadenia a posledné uvedené ustanovenie, ktoré má byť doplnením predchádzajúceho v prípade menej priamo súbežných konaní, by dokonca mohlo stratiť potrebný účinok.(71) K vzťahom medzi týmito dvoma ustanoveniami sa vrátim v rámci odpovede na šiestu otázku položenú vnútroštátnym súdom.

73.      Vzhľadom na to teda subsidiárne navrhujem, aby Súdny dvor odpovedal na druhú prejudiciálnu otázku záporne.

2.      preskúmať súd O údajoch, ktoré musí, ktorý nezačal konať ako prvý, v rámci uplatnenia článku 27 ods. 1 nariadenia č. 44/2001

74.      Piata otázka a prvá časť ôsmej otázky majú spoločné to, že sa týkajú účinkov preukázanej prekážky začatej veci a najmä skutočností, ktoré musí súd, ktorý nezačal konať ako prvý, zohľadniť pri rozhodovaní o prerušení konania podľa článku 27 ods. 1 nariadenia č. 44/2001. Ide v nich o to, či súd, ktorý nezačal konať ako prvý, musí skôr, než rozhodne o prerušení konania podľa článku 27 ods. 1 nariadenia č. 44/2001, na jednej strane preskúmať námietku jedného účastníka konania, podľa ktorej sa druhý účastník dopustil zneužitia práva, keď predtým podal žalobu na súde iného členského štátu, a ak áno, aké z toho treba vyvodiť dôsledky (a), a na druhej strane zohľadniť právo na účinnú súdnu ochranu žalobcu, ktorý svoju žalobu nepodal ako prvý (b).

75.      Rád by som uviedol, že na tieto dve otázky by nebolo potrebné odpovedať, pokiaľ by Súdny dvor v rámci odpovedí na predchádzajúce otázky vnútroštátneho súdu v súlade s mojím návrhom konštatoval, že uvedený článok 27 sa neuplatní za takých okolností, akými sú okolnosti prejednávanej veci.

a)      Pokiaľ ide o zneužitie práva podať žalobu zo strany žalobcu, ktorý ako prvý podal žalobu na iný súd (piata otázka)

76.      Na úvod chcem zdôrazniť, že piatu otázku považujem za hypotetickú. Týka sa totiž situácie, v ktorej by žalobca v konaní pred súdom, ktorý nezačal konať ako prvý, tvrdil, že protistrana (podľa tejto otázky „druhý účastník“) sa skorším podaním žaloby na inom súde dopustila zneužitia práva, a to ešte predtým, než by tento súd rozhodol o svojej právomoci.

77.      Ako však tvrdí pani M. Weber, súbežnú žalobu v Taliansku nepodala ona, ale spoločnosť Z. GbR, ktorá nie je účastníkom konania prebiehajúceho pred vnútroštátnym súdom, pričom v tomto konaní sú pani I. Weber a pani M. Weber protistranami. V súlade s ustálenou judikatúrou(72) sa vzhľadom na to, že odpoveď, ktorú by Súdny dvor mohol poskytnúť na túto otázku, zjavne nemá význam pre rozhodnutie sporu vo veci samej(73) a v tomto ohľade ju vnútroštátny súd nepotrebuje na to, aby rozhodol o prerušení konania podľa článku 27 nariadenia č. 44/2001, domnievam, že táto otázka je v dôsledku toho neprípustná.

78.      Pre prípad, že by Súdny dvor považoval za nevyhnutné odpovedať na túto otázku, však uvediem subsidiárne pripomienky.

79.      V prospech kladnej odpovede(74) možno poukázať na to, že uprednostnenie právomoci len na základe chronologického kritéria vyplývajúce z článku 27 nariadenia č. 44/2001 vedie k zvýhodneniu účastníka konania, ktorý rýchlejšie podá žalobu na súd členského štátu. Je však dobre známe, že existuje riziko takzvaných „torpédových“ žalôb, ktorými si účastníci, ktorí nie sú v dobrej viere, čo najrýchlejšie uplatnia právo podať žalobu len na účely obídenia bežných pravidiel právomoci, najmä právomoci súdov miesta bydliska žalovaného, alebo len s cieľom spomaliť konanie.(75) Pani I. Weber tvrdí, že v prejednávanej veci ide o takýto prípad.(76)

80.      Rovnako ako Komisia sa však domnievam, že prípadné zneužitie práva podať žalobu zo strany žalobcu, ktorý sa ako prvý obrátil na súd iného členského štátu, nepredstavuje aspekt, ktorý súd, ktorý nezačal konať ako prvý, môže, či dokonca musí zohľadniť v prípade prekážky začatej veci v zmysle článku 27 nariadenia č. 44/2001.

81.      Súdny dvor už totiž konkrétne v súvislosti s tvrdenou zdržiavacou taktikou, ktorej sa údajne dopustil prvý žalobca, konštatoval, že by bolo v zjavnom rozpore so znením, logikou i účelom Bruselského dohovoru, keby sa jeho článok 21 (zodpovedajúci článku 27 nariadenia č. 44/2001) vykladal v tom zmysle, že uplatnenie tohto článku treba vylúčiť, pokiaľ sa súd, ktorý začal konať ako prvý, nachádza v zmluvnom štáte (alebo v členskom štáte), ktorého súdy vykazujú vo všeobecnosti mimoriadne dlhé prieťahy v konaní.(77)

82.      Tento reštriktívny výklad podľa môjho názoru možno zovšeobecniť a zahrnúť doň takú námietku, akou je námietka založená na zneužití práva podať žalobu v prvom konaní, vzhľadom na znenie uvedeného článku 27,(78) ktorý neobsahuje iné požiadavky než preskúmanie totožnosti dôvodu veci, predmetu veci a účastníkov konania, z hľadiska zásady vzájomnej dôvery v rovnocennosť právnych systémov členských štátov, ktorú toto ustanovenie najmä zakladá.(79) Výhodou takého preskúmania je jeho objektívnosť, lebo nepodlieha kauzistickému posudzovaniu.

83.      Subsidiárne sa teda domnievam, že na piatu otázku treba prípadne odpovedať v tom zmysle, že súd, ktorý nezačal konať ako prvý, nemôže mať v rámci uplatňovania článku 27 ods. 1 nariadenia č. 44/2001 povinnosť zohľadniť námietku žalobcu, podľa ktorej sa protistrana dopustila zneužitia práva, keď ako prvá podala žalobu na súd iného členského štátu.

b)      Pokiaľ ide o právo na účinnú súdnu ochranu žalobcu, ktorý nepodal žalobu ako prvý (prvá časť ôsmej otázky)

84.      Prvá časť ôsmej otázky sa v podstate týka toho, či sa má článok 27 nariadenia č. 44/2001 vykladať v tom zmysle, že súd, ktorý nezačal konať ako prvý, by mal pri uplatňovaní tohto článku brať do úvahy nielen cieľ zabrániť nezlučiteľným alebo protichodným rozsudkom,(80) ale aj „právo na účinnú súdnu ochranu“ alebo „právo na prístup k spravodlivosti“(81) žalobcu, ktorý svoju žalobu nepodal ako prvý.

85.      Domnievam sa, že odpoveď treba obmedziť na výklad odseku 1 uvedeného článku 27 napriek tomu, že to v tejto otázke nie je uvedené. Prejednávaná vec sa totiž týka prípadu, keď súd, ktorý nezačal konať ako prvý, prerušil konanie, kým sa nepotvrdí právomoc súdu, ktorý začal konať ako prvý,(82) zatiaľ čo odsek 2 tohto článku sa týka odmietnutia právomoci v prípade, že právomoc prvého súdu je už potvrdená.

86.      Chcem poukázať na to, že podľa názoru vnútroštátneho súdu nemôže byť ochrana práva na prístup k spravodlivosti dôvodom na výnimku z pravidla, ktoré sa uplatňuje v prípade prekážky začatej veci. Tvrdí, že by to bolo v rozpore so zásadou, na ktorej je založené nariadenie č. 44/2001(83) a podľa ktorej sa ochrana občanov rovnocenne zabezpečí vo všetkých členských štátoch(84) s výnimkou mimoriadnych okolností,(85) ktoré prejednávaná vec nevykazuje.

87.      Ja sa zas domnievam, že keby súd členského štátu mohol in concreto zohľadniť právo žalobcu na prístup k spravodlivosti, bolo by to samo osebe v súlade s právom na účinnú súdnu ochranu(86) zaručeným článkami 6 a 13 EDĽP, ako aj článkom 47 prvým a druhým odsekom Charty.(87) Rád by som uviedol, že Súdny dvor už rozhodol, že základné právo „na účinný prostriedok nápravy“ a „na prístup k nestrannému súdu“ v zmysle tohto článku Charty musí byť zaručené aj pri uplatňovaní nariadenia č. 44/2001.(88)

88.      Domnievam sa však, že výklad článku 27 ods. 1 nariadenia č. 44/2001 nemôže vyústiť do zmeny pôsobnosti tohto ustanovenia, ani keby bol podaný z hľadiska Charty. Ide totiž o ustanovenie čisto technickej povahy,(89) ktorého uplatňovanie by podľa môjho názoru nemalo spôsobiť nijaké problémy z hľadiska článku 47 Charty, lebo platí predpoklad, že pokiaľ ide o súdne systémy členských štátov, účastníci konania prebiehajúceho na súde, ktorý nezačal konať ako prvý, majú zaručené právo na prístup k spravodlivosti a právo na spravodlivé súdne konanie pred súdom, ktorý ako prvý začal konať.

89.      Ako zdôrazňuje Komisia, pokiaľ sú splnené taxatívne podmienky stanovené v uvedenom článku 27, súd, ktorý nezačal konať ako prvý, má povinnosť aj bez návrhu prerušiť konanie bez zohľadnenia ďalších aspektov, akým je účinný prístup žalobcu k spravodlivosti. V tomto smere nemá voľnú úvahu na rozdiel od voľnej úvahy, ktorú mu priznáva článok 28 ods. 1 tohto nariadenia.

90.      Vzhľadom na to subsidiárne navrhujem, aby Súdny dvor odpovedal na prvú časť ôsmej otázky záporne.

C –    O výklade článku 28 ods. 1 nariadenia č. 44/2001

91.      Tri prejudiciálne otázky týkajúce sa článku 28 ods. 1 nariadenia č. 44/2001(90) budú zoskupené tak, aby som sa najprv zaoberal otázkou, či sa toto ustanovenie uplatní len v prípade nesplnenia podmienok uplatnenia článku 27 ods. 1 tohto nariadenia (1), a následne tým, aké kritériá môže zohľadniť súd, ktorý nezačal konať ako prvý, pri výkone svojej právomoci posúdiť vhodnosť prerušenia konania, ktorú mu v prípade súvisiacich vecí priznáva uvedený článok 28 (2).

1.      O vzťahu medzi článkom 27 ods. 1 a článkom 28 ods. 1 nariadenia č. 44/2001 (šiesta otázka)

92.      V šiestej otázke ide v podstate o to, či súd, ktorý nezačal konať ako prvý, musí pred uplatnením článku 28 ods. 1 nariadenia č. 44/2001 – ktorý sa týka prerušenia konania v prípade súvisiacich vecí –, preskúmať, či sa v konaní, ktoré pred ním prebieha, nemá uplatniť článok 27 ods. 1 tohto nariadenia – ktorý sa týka prerušenia konania v prípade prekážky začatej veci –, alebo či sa môže priamo rozhodnúť, že uplatní uvedený článok 28, bez preskúmania prípadnej uplatniteľnosti článku 27.(91)

93.      Domnievam sa, že odpoveď na šiestu otázku by bola potrebná len v prípade, že Súdny dvor by v rozpore s mojím návrhom odpovedal na prvé štyri prejudiciálne otázky v tom zmysle, že ustanovenia článku 27 nariadenia č. 44/2001 sa v prejednávanej veci uplatnia, z dôvodu totožnosti veci, ako aj účastníkov, a bez ohľadu na prípadnú výlučnú právomoc súdu, ktorý nezačal konať ako prvý a teda môžu byť v konkurencii s ustanoveniami článku 28 toho istého nariadenia.

94.      Podľa môjho názoru je potrebné medzi týmito ustanoveniami stanoviť logický, či dokonca hierarchický vzťah, aby bolo prednostné uplatnenie článku 28 uznané v článku 27 vzhľadom na rozdiely, ktoré medzi nimi existujú.(92)

95.      Po prvé sú ciele uvedených článkov trocha odlišné. Oba síce obsahujú pravidlá, ktoré majú v rámci možností zabrániť vydaniu nezlučiteľných rozsudkov v tom istom spore v rôznych členských štátoch.(93) Z judikatúry Súdneho dvora však vyplýva, že táto nezlučiteľnosť sa z hľadiska článku 28 nariadenia č. 44/2001(94) poníma flexibilnejšie než z hľadiska článku 27 rovnakého nariadenia, pričom prvý uvedený článok má len podporiť lepšiu koordináciu činnosti súdov v jednotlivých členských štátoch.(95)

96.      Po druhé sú odlišné podmienky uplatnenia týchto ustanovení. Zatiaľ čo na uplatnenie článku 27 je potrebné najmä kumulatívne splnenie kritérií totožnosti, ktoré obsahuje, v prípade článku 28 je to menej prísne. Ak teda nebudú overené podmienky stanovené na preukázanie prekážky začatej veci v zmysle článku 27, na dve konania, ktoré sú však navzájom dostatočne prepojené, sa môžu vzťahovať ustanovenia týkajúce sa súvisiacich vecí, pokiaľ sú okrem toho splnené kritériá uvedené v článku 28 ods. 3.(96)

97.      Po tretie sú účinky vyvolané odsekmi 1 článkov 27 a 28 nariadenia č. 44/2001 veľmi odlišné napriek tomu, že oba sa týkajú prerušenia konania.(97) Súd, ktorý nezačal konať ako prvý, má totiž v prípade súvisiacich vecí voľnú úvahu,(98) keďže má možnosť nepoukázať na ne bez návrhu a neprerušiť konanie, a túto právomoc nemá v prípade prekážky začatej veci, pri ktorej musí prerušiť konanie aj v prípade, že túto námietku neuplatní ani jeden z účastníkov konania.

98.      Okrem toho chcem zdôrazniť, že Súdny dvor v už citovanom rozsudku Tatry konštatoval, že otázka, ktorá mu bola položená v súvislosti s pôsobnosťou článku 22 Bruselského dohovoru (ktorý zodpovedá článku 28 nariadenia č. 44/2001), „je zjavne aktuálna len v prípade nesplnenia podmienok uplatnenia článku 21 dohovoru [ktorý zodpovedá článku 27 tohto nariadenia]“.(99) Na základe toho konštatujem, že medzi týmito ustanoveniami existuje vzťah podradenosti, keďže článok 28 sa uplatní, len pokiaľ sa neuplatní článok 27.(100)

99.      Vzhľadom na to navrhujem, aby Súdny dvor odpovedal na šiestu otázku v tom zmysle, že predpokladom uplatnenia článku 28 ods. 1 nariadenia č. 44/2001 je naozaj to, že súd, ktorý nezačal konať ako prvý, najprv preskúmal kritériá uplatniteľnosti článku 27 ods. 1 tohto nariadenia a dospel k záveru, že v rámci konania, ktoré pred ním prebieha, nie sú splnené.

100. Vzhľadom na znenie tejto otázky(101) však chcem uviesť, že podľa môjho názoru nie je nevyhnutné, aby súd, ktorý nezačal konať ako prvý, formálnym rozhodnutím výslovne konštatoval neuplatniteľnosť článku 27 nariadenia č. 44/2001 v dotknutej veci. Stačí, ak tento súd systematicky vykoná predbežné preskúmanie prípadnej uplatniteľnosti článku 27, pokiaľ má v úmysle prerušiť konanie na základe článku 28 tohto nariadenia.

2.      O údajoch, ktoré má preskúmať súd, ktorý nezačal konať ako prvý, v rámci uplatnenia článku 28 ods. 1 nariadenia č. 44/2001

101. V siedmej otázke a v druhej časti ôsmej otázky sa vnútroštátny súd Súdneho dvora v podstate pýta, aké kritériá môže súd, ktorý nezačal konať ako prvý, zohľadniť pri výkone právomoci prerušiť konanie, ktorú mu priznáva článok 28 ods. 1 nariadenia č. 44/2001, pokiaľ už na inom súde prebieha súvisiace konanie. Zatiaľ čo jedna z týchto otázok súvisí so sériou konjunkturálnych prvkov (a), druhá sa týka práva na účinnú súdnu ochranu žalobcu, ktorý svoju žalobu nepodal ako prvý (b).

a)      O preskúmaní okolností vlastných prebiehajúcim konaniam v prípade prerušenia konania z dôvodu súvisiacich vecí (siedma otázka)

102. V siedmej otázke vnútroštátny súd vymenúva štyri faktory, v súvislosti s ktorými sa pýta, či môžu, a nie musia, byť pre súd, ktorý nezačal konať ako prvý, relevantné pri posudzovaní toho, či je vhodné prerušiť konanie alebo vo veci rozhodnúť v prípade súvisiacich vecí podľa článku 28 ods. 1 nariadenia č. 44/2001.(102)

103. Znenie uvedeného odseku 1 odpoveď neobsahuje. Komisia tvrdí, že normotvorca nechcel taký zoznam zostaviť. Domnievam sa, že uvedenému súdu je tak ponechaná voľná úvaha, avšak pokiaľ bude za každých okolností rešpektovať účel článku 28 tohto nariadenia, ktorým je zabrániť súbežným konaniam na súdoch v rôznych členských štátoch a protichodným rozsudkom, ktoré by z nich mohli vyplynúť, v záujme riadneho výkonu spravodlivosti v rámci Únie.(103)

104. Domnievam sa, že súd, ktorý nezačal konať ako prvý, by mal mať možnosť zohľadniť všetky konkrétne okolnosti, na základe ktorých môže určiť, či je vhodné prerušiť konanie vo veci, ktorú prejednáva.(104) Na tomto mieste nie je možné mimo akéhokoľvek hmatateľného kontextu uviesť, či sa môže z absolútneho hľadiska uplatniť určité kritérium, lebo skutočnosť, ktorá môže byť relevantná v jednej veci, nemusí byť relevantná v inej veci.

105. Ďalej chcem uviesť, že vnútroštátny súd neuvádza, či podľa jeho názoru každé z kritérií, na ktoré sa pýta Súdneho dvora, možno zohľadniť samostatne v tom zmysle, že je ako také postačujúce. Podľa môjho názoru však nijaké z nich nemôže byť samo osebe rozhodujúce. Je skôr potrebné, aby súd, ktorý nezačal konať ako prvý, zvážil všetky skutočnosti, ktoré hovoria v prospech alebo v neprospech prerušenia konania v danej veci.

106. Bez ohľadu na to, aké stanovisko Súdny dvor zaujme k štyrom kritériám uvedeným v siedmej otázke, zoznam, ktorý v nej zostavil vnútroštátny súd, nemožno považovať za taxatívny. Celý rad ďalších kritérií posúdenia si zaslúži zohľadnenie z hľadiska článku 28 ods. 1 nariadenia č. 44/2001. Bolo by napríklad možné vziať do úvahy také kritériá, aké navrhuje nemecká právna náuka citovaná v tomto zmysle pani I. Weberovou,(105) alebo ukazovatele, ktoré bez vylúčenia iných možností identifikoval generálny advokát Lenz.(106)

107. Prvé kritérium uvedené v návrhu na začatie prejudiciálneho konania sa týka skutočnosti, že súd, ktorý začal konať ako prvý, sa nachádza v členskom štáte, v ktorom súdne konania zo štatistického hľadiska trvajú omnoho dlhšie než v členskom štáte, kde sa nachádza súd, ktorý nezačal konať ako prvý. Domnievam sa, že také všeobecné hodnotenie súdneho systému členského štátu nemôže byť dôvodom na výnimku z uplatnenia článku 28 ods. 1 nariadenia č. 44/2001(107) vzhľadom na zásadu rovnocennosti systémov členských štátov, na ktorej je toto ustanovenie založené.

108. Pokiaľ by však súd, ktorý nezačal konať ako prvý, in concreto konštatoval, že konanie, ktoré sa ako prvé začalo v inom členskom štáte, trvá zjavne príliš dlho, mohol by z toho vyvodiť legitímny záver, že v tomto konkrétnom prípade nie je vhodné, aby prerušil konanie z dôvodu súvisiacich veci. V tomto smere treba analogicky zdôrazniť, že Súdny dvor už v súvislosti s nariadením č. 2201/2003 pripustil, že súd, ktorý nezačal konať ako prvý, môže pokračovať v skúmaní návrhu, ktorý mu bol podaný, po uplynutí doby primeranej na čakanie na odpovede na otázky, ktoré naformuloval.(108)

109. Druhé uvedené kritérium sa týka prípadu, v ktorom by súd, ktorý nezačal konať ako prvý, usúdil, že v spore treba uplatniť právo členského štátu, ktorom sa tento súd nachádza. Podľa môjho názoru však súd, ktorý nezačal konať ako prvý, nemôže rozhodovať o určení práva, ktoré sa uplatní vo veci samej v konaní, ktoré prebieha pred súdom, ktorý začal konať ako prvý, ani o tom, či posledný uvedený súd je alebo nie je schopný uplatniť dotknuté hmotnoprávne ustanovenia.(109)

110. Tretie uvedené kritérium, ktoré je zjavne inšpirované úctyhodným vekom oboch účastníčok konania vo veci samej, súvisí s vekom jednej z účastníčok. Považujem za samozrejmé, že tento individuálny prvok nemožno brať do úvahy, keďže práva a povinnosti patriace do pôsobnosti nariadenia č. 44/2001 majú takmer bez výnimky neosobnú povahu.(110)

111. Štvrté a posledné kritérium uvedené v siedmej otázke odkazuje na šance žaloby na úspech pred súdom, ktorý začal konať ako prvý. Nesúhlasím s tým, aby sa súd, ktorý nezačal konať ako prvý, takto vopred vyjadroval k výsledku konania prebiehajúceho pred iným súdom. Keďže tento súd nevypočul všetkých účastníkov konania v súvislosti s ich návrhmi v rámci prvého konania ani nepozná dôkazné prostriedky, z ktorých vychádzajú, takýto postup je v rozpore so zásadou riadneho výkonu spravodlivosti a so základným právom na spravodlivý proces.

b)      O preskúmaní prípadného porušenia práva na účinnú súdnu ochranu jedného z účastníkov v prípade prerušenia konania z dôvodu súvisiacich vecí (druhá časť ôsmej otázky)

112. V druhej časti ôsmej otázky sa vnútroštátny súd Súdneho dvora pýta, či súd, ktorý nezačal konať ako prvý, môže alebo musí zohľadniť ochranu práva žalobcu, ktorý naň podal žalobu, na prístup k spravodlivosti v rámci uplatnenia článku 28 nariadenia č. 44/2001, teda pokiaľ existuje súvislosť medzi konaním prebiehajúcim na tomto súde a konaním prebiehajúcim na súde iného členského štátu.

113. Rovnako ako v prípade prvej časti tejto otázky sa domnievam, že hoci vnútroštátny súd nespresnil predmet svojej otázky, je potrebné obmedziť odpoveď na výklad odseku 1 uvedeného článku 28 vzhľadom na skutkové okolnosti prejednávanej veci. V dôsledku toho preskúmam len situáciu, v ktorej súd, ktorý nezačal konať ako prvý, chce prerušiť konanie, a nie odmietnuť svoju právomoc.(111)

114. Domnievam sa, že ochrana uvedeného základného práva môže zohrávať významnú úlohu z hľadiska uplatňovania článku 28 ods. 1 uvedeného nariadenia. Na rozdiel od toho, čo platí v prípade článku 27 ods. 1 toho istého nariadenia, totiž súd, ktorý nezačal konať ako prvý, má v tomto prípade voľnú úvahu, ktorá mu umožňuje uistiť sa, že pokiaľ sa rozhodne prerušiť konanie, nedôjde k závažnému porušeniu práva na prístup k spravodlivosti žalobcu, ktorý naň podal žalobu, v súlade s článkom 47 Charty.(112) V dôsledku toho je podľa môjho názoru potrebné odpovedať na druhú časť ôsmej otázky kladne.

IV – Návrh

115. Vzhľadom na predchádzajúce úvahy navrhujem, aby Súdny dvor odpovedal na prejudiciálne otázky položené zo strany Oberlandesgericht München takto:

1.      V prvom rade:

–      Odpoveď na tretiu otázku: Článok 22 bod 1 nariadenia Rady (ES) č. 44/2001 z 22. decembra 2000 o právomoci a o uznávaní a výkone rozsudkov v občianskych a obchodných veciach sa má vykladať v tom zmysle, že výlučná právomoc „v konaniach, ktorých predmetom sú vecné práva k nehnuteľnosti“, upravená týmto ustanovením sa vzťahuje na žalobu, ktorou sa navrhuje určiť, že žalovaný platne nevykonal svoje vecné predkupné právo k nehnuteľnosti.

–      Odpoveď na štvrtú otázku: Článok 27 ods. 1 nariadenia č. 44/2001 sa má vykladať v tom zmysle, že súd, ktorý nezačal konať ako prvý, musí preskúmať, či má výlučnú právomoc podľa článku 22 bodu 1 tohto nariadenia, z čoho by vyplynulo, že súd, ktorý ako prvý začal konať, nemá právomoc a jeho prípadné rozhodnutie nebude uznané podľa článku 35 ods. 1 uvedeného nariadenia.

–      Odpoveď na siedmu otázku: Článok 28 ods. 1 nariadenia č. 44/2001 sa má vykladať v tom zmysle, že súd, ktorý nezačal konať ako prvý, nemôže pri výkone voľnej úvahy, ktorú mu toto ustanovenie priznáva, zohľadniť také faktory, akými sú: skutočnosť, že súd, ktorý ako prvý začal konať, sa nachádza v členskom štáte, kde konania zo štatistického hľadiska, a nie in concreto, trvajú omnoho dlhšie než v členskom štáte, kde sa nachádza tento súd; skutočnosť, že súd, ktorý nezačal konať ako prvý, sa domnieva, že by bolo potrebné uplatniť právo členského štátu, v ktorom sa nachádza; vek jedného z účastníkov konania; alebo šance žaloby na úspech pred súdom, ktorý ako prvý začal konať.

–      Odpoveď na druhú časť ôsmej otázky: Článok 28 ods. 1 nariadenia č. 44/2001 sa má vykladať v tom zmysle, že súd, ktorý nezačal konať ako prvý, je pri rozhodovaní o prerušení konania na základe tohto ustanovenia povinný zohľadniť právo žalobcu, ktorý svoju žalobu nepodal ako prvý, na účinnú súdnu ochranu.

–      Na ostatné otázky odpovedať netreba.

2.      Subsidiárne:

–      Odpoveď na prvú a druhú otázku: Pojem „konania… medzi rovnakými účastníkmi“ v zmysle článku 27 nariadenia č. 44/2001 sa má vykladať v tom zmysle, že nezahŕňa situácie, v ktorých majú obaja účastníci konania postavenie žalovanej strany v prvom spore a v druhom spore je jeden z nich žalobca a druhý žalovaný. Pojem „konania v tej istej veci“ podľa tohto ustanovenia sa má vykladať v tom zmysle, že nezahŕňa prípad, keď sú v oboch sporoch žalobné návrhy a žalobné dôvody rozdielne, hoci majú spoločnú rovnakú prejudiciálnu otázku.

–      Odpoveď na piatu otázku: Článok 27 ods. 1 nariadenia č. 44/2001 sa má vykladať v tom zmysle, že súd, ktorý nezačal konať ako prvý, nie je v rámci prijímania rozhodnutia podľa tohto ustanovenia povinný preskúmať námietku jedného z účastníkov konania, podľa ktorej sa druhý účastník dopustil zneužitia práva tým, že podal žalobu na súde, ktorý ako prvý začal konať.

–      Odpoveď na šiestu otázku: Článok 27 ods. 1 a článok 28 ods. 1 nariadenia č. 44/2001 sa majú vykladať v tom zmysle, že na uplatnenie posledného uvedeného ustanovenia je potrebné, aby súd, ktorý nezačal konať ako prvý, najprv konštatoval, že prvé z týchto ustanovení sa nevzťahuje na konanie, ktoré pred ním prebieha.

–      Odpoveď na prvú časť ôsmej otázky: Článok 27 ods. 1 nariadenia č. 44/2001 sa má vykladať v tom zmysle, že keď súd, ktorý nezačal konať ako prvý, rozhoduje o prerušení konania na základe tohto ustanovenia, nemá povinnosť brať do úvahy právo na účinnú súdnu ochranu žalobcu, ktorý svoju žalobu nepodal ako prvý.


1 – Jazyk prednesu: francúzština.


2 – Ú. v. ES L 12, s. 1; Mim. vyd. 19/004, s. 42.


3 – Podľa tohto ustanovenia „výlučnú právomoc majú tieto súdy bez ohľadu na bydlisko:… v konaniach, ktorých predmetom sú vecné práva k nehnuteľnosti…, súdy členského štátu, v ktorom sa tento majetok [táto nehnuteľnosť – neoficiálny preklad] nachádza“.


4 – Z odseku 1 uvedeného článku 27 vyplýva, že „ak sa vedú konania v tej istej veci a medzi rovnakými účastníkmi na súdoch rôznych členských štátov, každý súd, ktorý nezačal konať ako prvý, aj bez návrhu preruší konanie, až kým sa nepotvrdí právomoc súdu, ktorý ako prvý začal konať“. Slová, ktoré som zvýraznil kurzívou, zodpovedajú dvom výrazom, ktorých výklad je konkrétne požadovaný v rámci prejednávanej veci.


5 – Podľa odseku 1 uvedeného článku 28 „ak sa koná o súvisiacich veciach na súdoch rôznych členských štátov, každý súd, ktorý nezačal konať ako prvý, môže prerušiť konanie“. V odseku 3 rovnakého článku sa uvádza, že „na účely tohto článku sa veci považujú za súvisiace, ak sú navzájom tak úzko spojené, že je vhodné prerokovať a rozhodnúť ich spoločne, a tak sa vyhnúť riziku nezlučiteľných rozsudkov vydaných v samostatných konaniach“.


6 – Pozri tretiu prejudiciálnu otázku.


7 – Pozri štvrtú prejudiciálnu otázku.


8 – Kapitola III oddiel 1 nariadenia č. 44/2001 sa týka uznávania rozhodnutí vydaných jedným členským štátom v inom členskom štáte. V rámci uvedeného oddielu článok 34 bod 3 stanovuje, že rozsudok sa neuzná, ak je nezlučiteľný s rozsudkom vydaným v spore medzi rovnakými účastníkmi v členskom štáte, v ktorom sa žiada o uznanie. Článok 35 ods. 1 ďalej uvádza, že to isté platí, „ak je v rozpore s oddielmi 3, 4 alebo 6 kapitoly II…“, čo zahŕňa výlučnú právomoc v oblasti vecných práv k nehnuteľnosti.


9 – Pozri prvú a druhú prejudiciálnu otázku.


10 – Pozri piatu prejudiciálnu otázku a prvú časť ôsmej prejudiciálnej otázky.


11 – Pozri šiestu prejudiciálnu otázku.


12 – Pozri siedmu prejudiciálnu otázku a druhú časť ôsmej prejudiciálnej otázky.


13 – Toto ustanovenie stanovuje, že „nehnuteľnosť možno zaťažiť takým spôsobom, že osoba, v prospech ktorej vecné bremeno vznikne, má voči vlastníkovi predkupné právo“.


14 – Článok 463 BGB stanovuje, že „kto má vo vzťahu k veci predkupné právo, môže ho vykonať, hneď ako povinná strana uzatvorila s treťou stranou kúpnu zmluvu, ktorej predmetom je táto vec“. Článok 464 BGB znie takto: „predkupné právo sa vykoná vyhlásením voči povinnej strane. Vyhlásenie si nevyžaduje formu, ktorá je stanovená pre kúpnu zmluvu. … Vykonaním predkupného práva sa realizuje kúpa medzi oprávnenou a povinnou stranou za podmienok, na ktorých sa povinná strana dohodla s treťou stranou“.


15 – Podľa tohto ustanovenia „na prevod vlastníctva k nehnuteľnosti… je potrebná dohoda oprávneného a druhej strany o vzniku právnej zmeny a zápis tejto zmeny do katastra nehnuteľností, pokiaľ zákon nestanovuje inak“.


16 – Stanovuje, že „zápis sa vykoná, ak ho povolí ten, koho právo je zápisom dotknuté“.


17 – Pani I. Weberová na podporu tohto návrhu uviedla, že právo odstúpiť od zmluvy dohodnuté medzi spoločnosťou Z. GbR a pani M. Weberovou je vo vzťahu k nej neúčinné, a vzhľadom na to, že si uplatnila predkupné právo, nie je súčasťou zmluvných doložiek, ktoré sa voči nej uplatňujú.


18 – Ú. v. ES L 299, 1972, s. 32. Dohovor zmenený a doplnený následnými dohovormi týkajúcimi sa pristúpenia nových členských štátoch k tomuto dohovoru (ďalej len „Bruselský dohovor“).


19 – Pozri najmä rozsudok zo 14. novembra 2013, Maletic a Maletic (C‑478/12, bod 27 a citovaná judikatúra).


20 – Čiže článok 16 ods. 1 písm. a), článok 21 ods. 1 a článok 22 ods. 1 Bruselského dohovoru.


21 – Pozri rozsudky z 25. októbra 2012, Folien Fischer a Fofitec (C‑133/11, body 31 a 32), ako aj z 3. októbra 2013, Schneider (C‑386/12, bod 21), z ktorých prvý sa týka článku 27 a druhý článku 22 nariadenia č. 44/2001.


22 – T. j. totožnosť účastníkov konania a veci.


23 – Na podporu svojich tvrdení uvádza, že konanie začaté v Taliansku nevychádza z vecného práva, ale z existujúcich záväzkov medzi spoločnosťou Z. GbR a ňou samou, ktoré vyplývajú zo zmluvy uzatvorenej 28. októbra 2009. Ďalej uvádza, že prejudiciálna otázka, či pani I. Weber platne vykonala svoje predkupné právo, ktorá bola položená v rámci toho istého konania, nepatrí do pôsobnosti uvedeného článku 22 bodu 1 vzhľadom na to, že existencia tohto práva a z neho vyplývajúce výsady nie sú predmetom sporu.


24 – Pozri najmä rozsudok z 21. februára 2013, ProRail (C‑332/11, bod 31).


25 – V návrhu na začatie prejudiciálneho konania sa uvádza, že „svojím prvým žalobným dôvodom spoločnosť Z GbR navrhuje, aby občiansky súd v Miláne ,konštatoval, že došlo k neplatnému a neúčinnému vykonaniu predkupného práva zo strany pani I. [Weberovej], keďže nikdy neakceptovala všetky zmluvné podmienky, na ktorých sa spoločnosť Z. GbR a pani M. [Weberová] dohodli v prvej zmluve, najmä právo predávajúceho odstúpiť od zmluvy‘“.


26 – Pozri uznesenie z 5. apríla 2001, Gaillard (C‑518/99, Zb. s. I‑2771, bod 13), v ktorom sa uvádza, že toto autonómne vymedzenie umožňuje v rámci možností zabezpečiť rovnosť a jednotnosť práv a povinností, ktoré z uvedeného dohovoru vyplývajú zmluvným štátom a dotknutým osobám, ako aj rozsudok z 18. mája 2006, ČEZ (C‑343/04, Zb. s. I‑4557, bod 25 a citovanú judikatúru).


27 – Pokiaľ ide o pojem „občianske a obchodné veci“ v zmysle nariadenia č. 44/2001, pozri analogicky rozsudok Schneider (už citovaný, bod 18).


28 – Zdôrazňujem, že výlučnú právomoc podľa článku 22 nariadenia č. 44/2001 nemá len súd, v ktorého obvode sa nehnuteľnosť nachádza, ale všetky súdy takto určeného členského štátu.


29 – Pán P. Jenard vo svojej správe týkajúcej sa súdnej právomoci a výkone rozhodnutí v občianskych a obchodných veciach (Ú. v. ES C 59, 1979, s. 1, najmä s. 35, ďalej len „Jenardova správa“) zdôraznil, že „v týchto sporoch je často potrebné overovanie skutočností, prešetrovanie, znalecké posudky, ktoré sa musia vykonať na mieste. Navyše vec sa často čiastočne riadi obyčajami, ktoré sú vo všeobecnosti známe len miestnym súdom alebo prinajmenšom súdom krajiny, kde sa nehnuteľnosť nachádza“. Ďalej chcem uviesť, že vo viacerých členských štátoch platí, že aby bolo možné uplatniť si vecné práva k nehnuteľnosti voči tretím osobám, musia byť zapísané do katastra nehnuteľností alebo do iného verejného registra, pri ktorom sa predpokladá spoľahlivosť a ktorý niekedy spravujú súdy miesta, kde sa nehnuteľnosť nachádza, a rozhodnutia vydané týmito súdmi, ktoré majú vplyv na takto zapísané práva, musia byť v každom prípade z úradnej moci oznámené na účely zápisu.


30 – Pozri najmä rozsudok ČEZ (už citovaný, body 28 a 29 a citovanú judikatúru).


31 – Pozri uznesenie Gaillard (už citované, bod 14); rozsudky z 13. októbra 2005, Klein (C‑73/04, Zb. s. I‑8667, bod 15), a ČEZ (už citovaný, bod 26, ako aj citovanú judikatúru).


32 – Článok 23 ods. 5 uvedeného nariadenia najmä stanovuje, že „dohody… o voľbe právomoci sú právne neúčinné… ak súdy, ktorých právomoc sa má nimi vylúčiť, majú výlučnú právomoc podľa článku 22“.


33 – Rozsudok Schneider (už citovaný, bod 21 a judikatúra týkajúca sa už citovaného Bruselského dohovoru).


34 – Pozri najmä rozsudok zo 17. mája 1994, Webb (C‑294/92, Zb. s. I‑1717, bod 14), a uznesenie Gaillard (už citované, body 16 a 17 a citovanú judikatúru).


35 – Okrem výnimky, ktorú pre žaloby týkajúce sa nájmu nehnuteľností stanovuje uvedený bod 1.


36 – Chcem poukázať na to, že pán P. Schlosser vo svojej správe o dohovore týkajúcom sa pristúpenia Dánskeho kráľovstva, Írska a Spojeného kráľovstva Veľkej Británie a Severného Írska k dohovoru o súdnej právomoci a výkone rozhodnutí v občianskych a obchodných veciach, ako aj o protokole týkajúcom sa jeho výkladu zo strany Súdneho dvora (Ú. v. ES C 59, 1979, s. 71) ako súčasť vecných práv existujúcich v členských štátoch pôvodu, najmä v Nemecku, uviedol „práva, ktorými sa priznáva prednostné právo“ (pozri bod 166).


37 – Dohovorom z 26. mája 1989 týkajúcim sa pristúpenia Španielskeho kráľovstva a Portugalskej republiky (Ú. v. ES L 285, s. 1).


38 – V tomto zmysle pozri GAUDEMET‑TALLON, H.: Compétence et exécution des jugements en Europe. 4. vydanie. Paris: LGDJ, 2010, bod 338‑1; MAGNUS, U., MANKOWSKI, P. (ed.): European Commentaries on Private International Law, Brussels I Regulation. 2. vydanie. München: Sellier, 2012, s. 478 a nasl., body 5 a 10, ako aj s. 496, bod 55.


39 – Rozsudok z 27. júna 1991 (C‑351/89, Zb. s. I‑3317), ktorého bod 26 stanovuje, že: „okrem prípadu, keď súd, ktorý nezačal konať ako prvý, má výlučnú právomoc upravenú dohovorom, najmä jeho článkom 16…, môže súd, ktorý nezačal konať ako prvý, len prerušiť konanie“ (kurzívou zvýraznil generálny advokát). Hoci v spore vo veci samej ani jeden z účastníkov konania netvrdil, že súd, ktorý nezačal konať ako prvý, má výlučnú právomoc (pozri bod 21 rozsudku), Súdny dvor, ako aj generálny advokát Van Gerven tento aspekt predsa spomenul (pozri bod 9 jeho návrhov v tejto veci).


40 – Tamže, body 21, 25 a 26 uvedeného rozsudku, ako aj bod 13 uvedených návrhov.


41 – Rozsudok z 9. decembra 2003 (C‑116/02, Zb. s. I‑14693, bod 47).


42 – Pozri body 41 až 54 uvedeného rozsudku, pričom generálny advokát Léger sa vyjadril v opačnom zmysle (pozri body 57 a nasl. jeho návrhov vo veci, v ktorej bol vydaný tento rozsudok).


43 – Body 49 až 51 rovnakého rozsudku.


44 – Článok 29 nariadenia č. 44/2001, ktorý sa uplatní v prípade prekážky začatej veci, ako aj v prípade súvisiacich vecí, však stanovuje: „Ak sú veci vo výlučnej právomoci niekoľkých súdov, každý súd, ktorý nezačal konať ako prvý, odmietne vykonávať svoju právomoc v prospech tohto súdu.“ (kurzívou zvýraznil generálny advokát).


45 – Podľa uvedeného článku 25 „ak má súd členského štátu konať o nároku, ktorého podstatou je vec patriaca do výlučnej právomoci súdov iného členského štátu podľa článku 22, aj bez návrhu tento súd vyhlási, že nemá právomoc“.


46 – Cieľ uvedený v odôvodnení 15 uvedeného nariadenia.


47 – A to prvá, druhá, piata a ôsma prejudiciálna otázka.


48 – Podľa judikatúry týkajúcej sa výkladu článku 21 Bruselského dohovoru, ktorý zodpovedá článku 27 nariadenia č. 44/2001, pozri najmä rozsudky z 8. decembra 1987, Gubisch Maschinenfabrik (144/86, Zb. s. 4861, bod 11), a z 19. mája 1998, Drouot assurances (C‑351/96, Zb. s. I‑3075, bod 16).


49 – Rozsudok zo 6. decembra 1994 (C‑406/92, Zb. s. I‑5439, bod 53).


50 – Rovnako ako švajčiarska vláda sa totiž domnievam, že cieľom pravidiel týkajúcich sa prekážky začatej veci je zabrániť riziku „výslovne protirečivých rozhodnutí“, ktoré by teda vo fáze výkonu boli navzájom úplne nezlučiteľné.


51 – Rozsudok Tatry (už citovaný, bod 31), ako aj návrhy, ktoré v tejto veci predniesol generálny advokát Tesauro (body 14 a 20).


52 – Rozsudok Tatry (už citovaný, body 29 a 34). Súd, ktorý nezačal konať ako prvý, musí v takom prípade vyhlásiť, že nemá právomoc, len pokiaľ účastníci konania, ktoré pred ním prebieha, sú aj účastníkmi skôr začatého konania a predmetné konanie môže pokračovať medzi ostatnými účastníkmi.


53 – Rozsudok Drouot assurances (už citovaný, body 19 a 23).


54 – Napríklad záujmy spoločnosti a jej dcérskej spoločnosti, v ktorej táto spoločnosť vlastní celé základné imanie, môžu byť v určitých prípadoch neoddeliteľné a totožné, to však nevyhnutne neznamená, že rozhodnutie vydané vo vzťahu k tejto spoločnosti v jednom členskom štáte je vykonateľné vo vzťahu k jej dcérskej spoločnosti v členskom štáte, v ktorom je táto dcérska spoločnosť založená.


55 – Ďalej len „EDĽP“. „Právo na spravodlivé súdne konanie“ zakotvené v uvedenom článku 6 zahŕňa prístup k súdu najmä v primeranej lehote, spravodlivý proces, najmä pokiaľ ide o dôkazy, a právo na kontradiktórne konanie (odsek 1), ako aj prezumpciu neviny (odsek 2) a právo na obhajobu (odsek 3). V článku 13 je zakotvené „právo na účinný opravný prostriedok“.


56 – Ďalej len „Charta“. Uvedený prvý a druhý odsek sa týkajú práva na účinný prostriedok nápravy a práva na prístup k nestrannému súdu, zatiaľ čo tretí odsek článku 47 sa týka právnej pomoci. Pokiaľ ide pôvod a obsah tohto ustanovenia, pozri vysvetlivky k Charte základných práv (Ú. v. EÚ C 303, 2007, C 303, s. 17) a najmä rozsudky z 13. marca 2007, Unibet (C‑432/05, Zb. s. I‑2271, bod 37), ako aj z 18. marca 2010, Alassini a i. (C‑317/08 až C‑320/08, Zb. s. I‑2213, bod 61).


57 – Platí to z hľadiska francúzskeho znenia tohto ustanovenia, ktoré požaduje konania „entre les mêmes parties“ (medzi rovnakými účastníkmi), ale, ako zdôrazňuje nemecká vláda, aj z hľadiska ďalších jazykových znení, najmä nemeckého („zwischen denselben Parteien“), španielskeho („entre las mismas partes“), anglického („between the same parties“), talianskeho („tra le stesse parti“), holandského („tussen dezelfde partijen“), portugalského („entre as mesmas partes“) a fínskeho („samojen asianosaisten välillä“) (kurzívou zvýraznil generálny advokát).


58 – Pozri najmä odôvodnenia 10 a 15 tohto nariadenia, ako aj rozsudok Drouot assurances (už citovaný, bod 17).


59 – Rád by som spresnil, že podľa pani M. Weberovej nemá prvá prejudiciálna otázka nijaký význam z hľadiska uplatnenia článku 27 nariadenia č. 44/2001 v prejednávanej veci.


60 – Inými slovami, bolo by nerozumné pýtať sa, či žaloba podaná žalobcom A proti žalovanému B má na účely uplatnenia článku 27 uvedeného nariadenia ten istý dôvod a ten istý predmet ako žaloba podaná žalobcom C proti žalovanému D.


61 – Pozri bod 14 uvedeného rozsudku.


62 – Najmä na rozdiel od francúzskeho znenia, ktoré výslovne rozlišuje medzi predmetom a dôvodmi veci, nemecké znenie znie „Klagen wegen desselben Anspruchs“, čo možno preložiť ako „žaloby vychádzajúce z rovnakých nárokov“. Rád by som uviedol, že nejde o izolovaný prípad, keďže aj anglické znenie obsahuje výraz, ktorý tieto dva aspekty nerozlišuje („proceedings involving the same cause of action“). V tomto smere pozri MAGNUS, U., MANKOWSKI, P.: c. d., s. 502 a nasl.


63 – Rozsudky Tatry (už citovaný, body 39 a 41), ako aj zo 14. októbra 2004, Mærsk Olie & Gas (C‑39/02, Zb. s. I‑9657, body 35 a 38).


64 – Rozsudok Gubisch Maschinenfabrik (už citovaný, bod 15 a nasl.). Súdny dvor rozhodol, že keďže je cieľom žaloby o vykonanie zmluvy podanej v členskom štáte dosiahnutie účinnosti zmluvy a cieľom žaloby pre neplatnosť a zrušenie rovnakej zmluvy podanej v inom členskom štáte je práve zbaviť zmluvu akejkoľvek účinnosti, záväznosť tejto zmluvy je „v centre“ týchto dvoch súbežných konaní, pričom druhé konanie možno dokonca považovať len za dôvod obrany uvedený proti prvému konaniu.


65 – Rozsudok z 8. mája 2003, Gantner Electronic, (C‑111/01, Zb. s. I‑4207, bod 32).


66 – Rovnaká prejudiciálna otázka týkajúca sa právomoci splnomocnenca na zastupovanie by napríklad mohla byť položená v sporoch týkajúcich sa dvoch odlišných kúpnych zmlúv.


67 – Pozri poznámku pod čiarou 64 týchto návrhov.


68 – Ani v rozsudku, ktorý 23. mája 2013 vydal Tribunale ordinario di Milano a ktorý bol vložený do tohto spisu, nie je uvedený právny základ návrhov, ktoré mu boli predložené.


69 – Ustanovenie citované v poznámke pod čiarou 14 týchto návrhov.


70 – Rozsudok Tatry (už citovaný, bod 39). V už citovanom rozsudku Gubisch Maschinenfabrik Súdny dvor najmä uznal, že oba súbežné spory majú rovnaký dôvod, lebo vychádzajú z „rovnakého zmluvného vzťahu“ (pozri bod 15).


71 – Pokiaľ ide o vzťahy medzi článkami 21 a 22 Bruselského dohovoru, pozri BOULARBAH, H.: La notion de ‚mêmes parties‘, condition de litispendence communautaire. In: Journal des tribunaux. 1998, č. 37, s. 774 a nasl., najmä s. 776.


72 – Pozri najmä rozsudok z 24. apríla 2012, Kamberaj (C‑571/10, bod 41 a citovanú judikatúru).


73 – Zdôrazňujem, že aj švajčiarska vláda poukázala na to, že návrh na začatie prejudiciálneho konania neumožňuje určiť, či a do akej miery v prejednávanej veci došlo k zneužitiu práva podať žalobu.


74 – Švajčiarska vláda na podporu tohto stanoviska, podľa ktorého je výnimka z pravidla prerušenia konania stanoveného v uvedenom článku 27 možná, pokiaľ vývoj udalostí ukáže, že jeden z účastníkov konania sa dopúšťa zneužitia práva tým, že sa naň odvoláva, uvádza, že švajčiarsky Bundesgericht už v tomto smere vydal rozsudok (rozsudok zo 6. júla 2007, 4A_143/2007, E) v súvislosti s rovnocenným ustanovením Dohovoru o súdnej právomoci a výkone rozsudkov v občianskoprávnych a obchodných veciach, ktorý bol podpísaný v Lugane 16. septembra 1988 (Ú. v. ES L 319, s. 9).


75 – Pokiaľ ide o riziko takých procesných taktík, pozri MAGNUS, U., MANKOWSKI, P.: c. d., s. 483 a nasl., body 17 a 18.


76 – Tvrdí, že spoločnosť Z. GbR podala žalobu v Taliansku z toho dôvodu, že súdne konania v tomto členskom štáte trvajú dlho, aby tak dosiahla neúspech jej oprávneného nadobudnutia spoluvlastníckeho podielu na pozemku, ktorý sa nachádza v Nemecku, od pani M. Weberovej, ako aj s cieľom odradiť ju od toho, aby sa obhajovala, najmä vzhľadom na jej vysoký vek. Tvrdí, že krátko pred podaním tejto žaloby v Taliansku sa pani M. Weberová, ktorá má v talianskom konaní rovnako postavenie žalovanej strany, presťahovala do Milána, kde pôsobí advokátska kancelária jej syna, ktorý je členom vedenia spoločnosti Z. GbR.


77 – Rozsudok Gasser (už citovaný, body 70 a 73).


78 – Tamže (bod 71).


79 – Tamže (bod 72).


80 – Čo predstavuje hlavný cieľ tohto článku (pozri bod 42 týchto návrhov).


81 – Tento výraz je uvedený v odôvodnení návrhu na začatie prejudiciálneho konania týkajúcom sa uvedenej otázky.


82 – Pozri bod 15 týchto návrhov.


83 – Pozri najmä odôvodnenie 16 uvedeného nariadenia.


84 – Uvádza, že táto zásada platí napriek tomu, že v skutočnosti sú medzi členskými štátmi rozdiely, čo bolo známe v čase prijatia nariadenia č. 44/2001 a platí to dodnes.


85 – Poukazuje na krajné situácie, v ktorých by činnosť súdu, ktorý začal konať ako prvý, bola prerušená napríklad z dôvodu ozbrojeného konfliktu alebo prírodnej katastrofy, ktorej následky by boli dlhodobé a bránili by výkonu súdnictva.


86 – Pokiaľ ide o tento pojem, pozri najmä PRECHAL, S., WIDDERSHOVEN, R.: Redefining the Relationship between ‚Rewe-effectiveness‘ and Effective Judicial Protection. In: Review of European Administrative Law. 2011, zv. 4, č. 2, s. 31.


87 – Pozri bod 55 týchto návrhov. Domnievam sa, že tu ide osobitne o dva aspekty tohto práva: na jednej strane by prekážka začatej veci mohla predstavovať prekážku prístupu k spravodlivosti pre žalobcu, ktorý svoju žalobu nepodal ako prvý, a na druhej strane by dlhé trvanie prvého konania mohlo zapríčiniť porušenie práva na spravodlivé súdne konanie.


88 – Pokiaľ ide o rešpektovanie práva na obhajobu, pozri rozsudok z 15. marca 2012, G (C‑292/10, bod 47 a nasl.). Pozri tiež analogicky rozsudok z 22. decembra 2010, Aguirre Zarraga (C‑491/10 PPU, Zb. s. I‑14247, bod 59 a nasl.), ktorý sa týka nariadenia rady (ES) č. 2201/2003 z 27. novembra 2003 o súdnej právomoci a uznávaní a výkone rozsudkov v manželských veciach a vo veciach rodičovských práv a povinností, ktorým sa zrušuje nariadenie (ES) č. 1347/2000 (Ú. v. ES L 338, s. 1; Mim. vyd. 19/006, s. 243) a v ktorom Súdny dvor zdôraznil, že systém uznávania a systém výkonu rozsudkov vydaných v členských štátoch, ktoré sú upravené v uvedenom nariadení, vychádzajú zo zásady vzájomnej dôvery členských štátov v to, že jednotlivé vnútroštátne právne poriadky dokážu zabezpečiť rovnocennú a účinnú ochranu základných práv uznaných na úrovni Európskej únie, najmä v Charte.


89 – Článok 27 nariadenia č. 44/2001 totiž len usporadúva rozdelenie právomocí medzi súdy členských štátov, na ktorých súbežne prebiehajú konania v rovnakých veciach. Pozri analogicky už citovaný rozsudok Gasser, v ktorom sa Súdny dvor v rámci odpovede na otázku týkajúcu sa výkladu článku 21 Bruselského dohovoru (ktorý zodpovedá uvedenému článku 27) najmä v súlade s článkom 6 EDĽP (bod 59 a nasl.) sústredil na logiku a účel tohto dohovoru a na vzájomnú dôveru zmluvných štátov v jednotlivé právne systémy a súdne inštitúcie (bod 70 a nasl.). Pozri tiež MAGNUS, U., MANKOWSKI, P.: c. d., s. 487 a nasl.


90 – Ide o šiestu, siedmu a ôsmu prejudiciálnu otázku.


91 – Pani I. Weberová uvádza, že táto otázka je aktuálna vzhľadom na to, že Landgericht München I rozhodol o prerušení konania dvakrát, najprv na základe uvedeného článku 27 ods. 1 a následne na základe článku 28 ods. 1 a 3, s odôvodnením, že pôvodcom tejto opravy je Oberlandesgericht München.


92 – Pani I. Weberová a švajčiarska vláda v tomto zmysle citujú analýzu uvedeného článku 28 v nemeckej právnej náuke [RAUSCHER, T., LEIBLE, S.: Europäisches Zivilprozeß- und Kollisionsrecht EuZPR/EuIPR, Kommentar, Brüssel I‑VO, LugÜbk 2007. München: Sellier, 2011; HÜSSTEGE, R. In: THOMAS, H., PUTZO, H. (dir.): Zivilprozessordnung, Kommentar. 32. vydanie. Beck, 2011, München] a v švajčiarskej právnej náuke [BUCHER, A.: Loi sur le droit international privé/Convention de Lugano. Basel: Helbing Lichtenhahn Verlag, 2011; MABILLARD, R. In: OETIKER, C., WEIBEL, T. (dir.): Lugano Übereinkommen. Basel: Helbing & Lichtenhahn, 2011].


93 – Pokiaľ ide o rovnocenné ustanovenia Bruselského dohovoru, pozri Jenardovu správu, už citovanú v poznámke pod čiarou 29 týchto návrhov, s. 13, ako aj odôvodnenie 15 nariadenia č. 44/2001.


94 – Pokiaľ ide o článok 22 Bruselského dohovoru, Súdny dvor v už citovanom rozsudku Tatry (bod 53) konštatoval, že „výklad [pojmu súvisiace veci] musí byť široký a musí zahŕňať všetky prípady, v ktorých existuje riziko protichodných riešení, napriek tomu, že rozsudky možno vykonať samostatne a ich právne dôsledky sa navzájom nevylučujú“. Pozri tiež rozsudok z 13. júla 2006, Roche Nederland a i. (C‑539/03, Zb. s. I‑6535, bod 22).


95 – Rozsudok Tatry (už citovaný, bod 55), a návrhy, ktoré v tejto veci predniesol generálny advokát Tesauro (bod 28).


96 – Ustanovenie citované v poznámke pod čiarou 5 týchto návrhov.


97 – Pripomínam, že predmetom dotknutej prejudiciálnej otázky nie sú odseky 2 uvedených článkov, ktoré sa týkajú odmietnutia právomoci zo strany súdu, ktorý nezačal konať ako prvý.


98 – V tomto smere pozri aj nižšie uvedenú odpoveď na siedmu prejudiciálnu otázku.


99 – Body 49 a 50 (kurzívou zvýraznil generálny advokát).


100 – Podľa CADIET, L., JEULAND, E., AMRANI‑MEKKI, S. (dir.): Droit processuel civil de l’Union européenne. Paris: LexisNexis, 2011, bod 129, predstavujú súvisiace veci „určitý druh nedokonalej prekážky začatej veci“, pričom „podmienky na preukázanie existencie súvisiacich vecí sú menej prísne ako v prípade prekážky začatej veci. Z toho vyplýva, že také sú aj ich účinky.“


101 – Vnútroštátny súd uvádza, že je potrebné, aby súd, ktorý nezačal konať ako prvý, „rozhodol“.


102 – Treba rozlišovať medzi touto voľnou úvahou a určením, či naozaj ide o súvisiace veci, z hľadiska kritérií blízkeho vzťahu medzi súbežnými konaniami, ktoré sú vymedzené v odseku 3 tohto článku.


103 – Pozri rozsudky Tatry (už citovaný, bod 55), ako aj Overseas Union Insurance a i. (už citovaný, bod 16), pokiaľ ide o cieľ článku 22 Bruselského dohovoru, ktorý je rovnocenným ustanovením s článkom 28 nariadenia č. 44/2001, ako aj odôvodnenie 15 tohto nariadenia.


104 – Pozri bod 75 návrhov, ktoré predniesol generálny advokát Lenz vo veci, v ktorej bol vydaný rozsudok z 20. januára 1994, Owens Bank (C‑129/92, Zb. s. I‑117), pokiaľ ide o článok 22 uvedeného dohovoru.


105 – Uvádzajú sa v nej záujmy, správanie a motivácia účastníkov konania; intenzita vzťahu; stav a trvanie konania v prejednávanej veci; šance žaloby na úspech; zásada hospodárnosti konania z hľadiska vynaloženého úsilia, nákladov a blízkosti dôkazov; právomoc alebo neexistencia právomoci súdu, ktorý začal konať ako prvý, ako aj možnosť uznania.


106 – Konkrétne ide o „stupeň súvislosti vecí a riziko protichodných rozsudkov; štádium, do ktorého zodpovedajúce konania dospeli, a blízkosť súdov, na ktorých konania prebiehajú, vo vzťahu k skutkovým okolnostiam“ (pozri návrhy, ktoré predniesol generálny advokát Lenz vo veci Owens Bank, už citované, bod 76). Tieto kritériá sú podobné ako tie, ktoré normotvorca pripustil v rámci prepracovania nariadenia č. 44/2001, ale len pokiaľ ide o súbežné konania prebiehajúce v členskom štáte a v treťom štáte. Pozri odôvodnenia 23 a 24, ako aj články 33 (prekážka začatej veci) a 34 (súvisiace veci) nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) č. 1215/2012 z 12. decembra 2012 o právomoci a o uznávaní a výkone rozsudkov v občianskych a obchodných veciach (Ú. v. EÚ L 351, s. 1), ktorého podstatná časť nadobudne účinnosť 10. januára 2015.


107 – V rozsudku Gasser (už citovanom, bod 70 a nasl.) sa Súdny dvor vyjadril v tomto zmysle, avšak išlo o ustanovenie Bruselského dohovoru zodpovedajúce článku 27 nariadenia č. 44/2001, čiže o prekážku začatej veci, a nie o súvisiace veci.


108 – Rozsudok z 9. novembra 2010, Purrucker (C‑296/10, Zb. s. I‑11163, body 82 a 83).


109 – Pokiaľ ide o odmietnutie uplatnenia teórie „forum non conveniens“ v prípade prekážky začatej veci podľa Bruselského dohovoru, pozri analogicky Schlosserovu správu, už uvedenú v poznámke pod čiarou 36 týchto návrhov, body 78 a 181.


110 – Výnimkami sú okrem iných prípady žalôb týkajúcich sa osobnostných práv autora na jeho dielo.


111 – Odsek 2 tohto článku sa týka možnosti odmietnuť právomoc na návrh účastníka konania s výnimkou prípadu, keď je už potvrdené, že súd, ktorý začal konať ako prvý, má právomoc na rozhodovanie o súvisiacich veciach a právny poriadok jeho krajiny umožňuje ich spojenie.


112 – Pozri tiež bod 87 týchto návrhov.