Language of document : ECLI:EU:C:2014:194

NÁVRHY GENERÁLNEHO ADVOKÁTA

PEDRO CRUZ VILLALÓN

prednesené 20. marca 2014 (1)

Spojené veci C‑12/13 P a C‑13/13 P

Gérard Buono,

Jean‑Luc Buono,

Roger Louis Paul Del Ponte,

Serge Antoine Di Rocco,

Jean Gérald Lubrano,

Jean Lubrano,

Jean Lucien Lubrano,

Fabrice Marin,

Robert Marin

(vec C‑12/13 P)

a

Syndicat des thoniers méditerranéens,

Marc Carreno,

Jean‑Louis Donnarel,

Jean‑François Flores,

Gérald Jean Lubrano,

Hervé Marin,

Nicolas Marin,

Sébastien Marin,

Serge Antoine José Perez

(vec C‑13/13 P)

„Odvolanie – Rybolovné kvóty – Núdzové opatrenia prijaté Komisiou – Žaloba o určenie mimozmluvnej zodpovednosti Európskej únie – Prípustnosť – Aktívna legitimácia právnických osôb na podanie žaloby o náhradu škody – Mimozmluvná zodpovednosť za zákonné konanie – Uplatnenie rozsudku FIAMM Všeobecným súdom – Zodpovednosť za protiprávne konanie – Nahraditeľná škoda – Strata príležitosti“





1.        Predmetom prejednávaných spojených vecí, ktoré úzko súvisia s vecou Giordano/Komisia (C‑611/12 P), je odvolanie proti rozsudku Všeobecného súdu zo 7. novembra 2012, Syndicat des thoniers méditerranéens a i./Komisia (T‑574/08), ktorým bola zamietnutá žaloba o určenie mimozmluvnej zodpovednosti Únie podaná viacerými vlastníkmi francúzskych plavidiel s kruhovými záťahovými sieťami na lov tuniakov, ako aj odborovým združením zastupujúcim záujmy odvetvia lovu tuniakov. Na rozdiel od veci C‑611/12 P odvolatelia v prejednávaných veciach uviedli odvolací dôvod, ktorý nebol uplatnený v uvedenej veci C‑611/12 P, založený na mimozmluvnej zodpovednosti Únie za zákonné konanie.

2.        V týchto návrhoch sa preto zameriam na aspekty, ktoré odlišujú dve prejednávané spojené odvolania od veci C‑611/12 P. Hoci odvolania v prejednávanej veci boli spojené na spoločné konanie, je tiež dôležité hneď na úvod zdôrazniť, že príslušné písomné vyjadrenia sú založené na odlišných tvrdeniach, ktoré bude treba v celých týchto návrhoch posudzovať samostatne. Okolnosťou, ktorá všetko ešte viac komplikuje, je, že jeden z odvolateľov vo veci C‑13/13 P, Syndicat des thoniers méditerranéens, odborové združenie zastupujúce záujmy odvetvia lovu tuniakov, napáda rozhodnutie Všeobecného súdu, ktorým mu nebola priznaná aktívna legitimácia na podanie žaloby. Tejto otázke sa tiež budem venovať podrobnejšie, lebo sa týka špecifickej problematiky, ktorou je aktívna legitimácia právnických osôb zastupujúcich záujmy v konaní o žalobe o určenie mimozmluvnej zodpovednosti Únie.

I –    Právny rámec

3.        Článok 340 druhý odsek ZFEÚ upravuje mimozmluvnú zodpovednosť Únie takto:

„V prípade nezmluvnej zodpovednosti Únia, v súlade so zásadami spoločnými pre právne poriadky členských štátov, napraví akékoľvek škody spôsobené vlastnými orgánmi alebo pracovníkmi pri výkone ich funkcií.“

4.        Lov tuniakov modroplutvých je upravený tak na medzinárodnej, ako aj na európskej úrovni. Od roku 1997 je Únia zmluvnou stranou Medzinárodného dohovoru o ochrane atlantických tuniakov, pričom Medzinárodná komisia na ochranu atlantických tuniakov (ICCAT) zriadená na jeho základe prijíma odporúčania a plány s cieľom zaručiť ochranu uvedeného živého vodného zdroja. Na vykonanie rozhodnutí ICCAT prijala Únia niekoľko nástrojov, spomedzi ktorých má pre toto konanie osobitný význam nariadenie (ES) č. 520/2007, ktorým sa ustanovujú technické opatrenia na ochranu určitých zásob druhov migrujúcich na veľké vzdialenosti a ktorým sa zrušuje nariadenie (ES) č. 973/2001(2), a nariadenie č. 1559/2007, ktorým sa ustanovuje viacročný plán obnovy populácií tuniaka modroplutvého vo východnej časti Atlantického oceánu a v Stredozemnom mori a ktorým sa mení a dopĺňa nariadenie (ES) č. 520/2007(3).

5.        Uvedené predpisy Únie tiež spadajú do pôsobnosti nariadenia (ES) č. 2371/2002 o ochrane a trvalo udržateľnom využívaní zdrojov rybného hospodárstva v rámci spoločnej politiky v oblasti rybolovu(4). Tento nástroj zavádza súbor všeobecných opatrení zameraných na ochranu, hospodárenie a využívanie živých vodných zdrojov vykonávaných na území členských štátov alebo vo vodách Spoločenstva, alebo rybárskymi loďami Únie.

6.        Spomedzi rôznych opatrení, ktoré stanovuje nariadenie č. 2371/2002, treba poukázať na článok 7 nazvaný „Mimoriadne opatrenia Komisie“, ktorý stanovuje:

„1.      Ak existuje dôkaz o vážnom ohrození zachovania živých vodných zdrojov alebo morských ekosystémov rybárskymi činnosťami, ktoré si vyžadujú podniknutie okamžitých krokov, Komisia môže rozhodnúť na odôvodnenú žiadosť členského štátu alebo z vlastnej iniciatívy o mimoriadnych opatreniach, ktoré môžu trvať najviac šesť mesiacov. Komisia môže prijať nové rozhodnutie o predĺžení mimoriadnych opatrení nanajvýš na ďalších šesť mesiacov.

2.      Členský štát oznámi žiadosť súčasne Komisii, ostatným členským štátom a príslušným regionálnym poradným radám. Tie môžu predložiť svoje písomné pripomienky Komisii do piatich pracovných dní od prijatia žiadosti.

Komisia prijme rozhodnutie do 15 pracovných dní od prijatia žiadosti uvedenej v odseku 1.

3.      Mimoriadne opatrenia nadobúdajú účinnosť okamžite. Oznámia sa príslušným členským štátom a uverejnia sa v úradnom vestníku.

4.      Príslušné členské štáty môžu postúpiť rozhodnutie prijaté Komisiou Rade do 10 pracovných dní od prijatia oznámenia.

5.      Rada rozhodujúca kvalifikovanou väčšinou môže prijať odlišné rozhodnutie do jedného mesiaca od prijatia postúpeného rozhodnutia.“

7.        Nariadenie (ES) č. 40/2008 stanovuje na rok 2008 rybolovné možnosti a súvisiace podmienky pre určité populácie rýb, vrátane tuniaka modroplutvého.(5) Tento predpis zavádza obmedzenia výlovu a stanovuje množstvo tuniaka modroplutvého, ktoré môžu v roku 2008 vyloviť plavidlá Spoločenstva v Atlantickom oceáne na východ od 45 ° západnej dĺžky a v Stredozemnom mori. Uvedené obmedzenia a množstvá boli zmenené nariadením Komisie (ES) č. 446/2008(6).

8.        Komisia vzhľadom na informácie poskytnuté v tom čase inšpektormi v priebehu misií v dotknutých štátoch konštatovala, že možnosti lovu tuniaka modroplutvého v Atlantickom oceáne na východ od 45 ° západnej dĺžky a v Stredozemnom mori plavidlami plaviacimi sa pod vlajkou Grécka, Francúzska, Talianska, Cypru a Malty sa od 16. júnu 2008 budú považovať za vyčerpané. Možnosti lovu plavidlami s kruhovými záťahovými sieťami plaviacimi sa pod španielskou vlajkou sa mali považovať za vyčerpané od 23. júna 2008. So zreteľom na tieto skutočnosti Komisia v súlade s článkom 7 už citovaného nariadenia č. 2371/2002 prijala nariadenie č. 530/2008, ktorým sa ustanovujú núdzové opatrenia, pokiaľ ide o lov tuniaka modroplutvého plavidlami s kruhovými záťahovými sieťami v Atlantickom oceáne na východ od 45 ° západnej dĺžky a v Stredozemnom mori(7). Tri ustanovenia nariadenia č. 530/2008 stanovujú:

Článok 1

Lov tuniaka modroplutvého v Atlantickom oceáne na východ od 45 ° západnej dĺžky a v Stredozemnom mori plavidlami s kruhovými záťahovými sieťami plaviacimi sa pod vlajkou Grécka, Francúzska, Talianska, Cypru a Malty alebo zaregistrovanými v týchto štátoch sa zakazuje od 16. júna 2008.

Od rovnakého dátumu sa zakazuje uchovávať na palube, umiestňovať do klietok na výkrm alebo chov a vykonávať prekládku, prevoz alebo vykládku takýchto úlovkov tuniaka modroplutvého vylovených týmito plavidlami.

Článok 2

Lov tuniaka modroplutvého v Atlantickom oceáne na východ od 45 ° západnej dĺžky a v Stredozemnom mori plavidlami s kruhovými záťahovými sieťami plaviacimi sa pod španielskou vlajkou alebo zaregistrovanými v Španielsku sa zakazuje od 23. júna 2008.

Od rovnakého dátumu sa zakazuje uchovávať na palube, umiestňovať do klietok na výkrm alebo chov a vykonávať prekládku, prevoz alebo vykládku takýchto úlovkov tuniaka modroplutvého vylovených týmito plavidlami.

Článok 3

1.      S výhradou odseku 2 od 16. júna 2008 prevádzkovatelia Spoločenstva nebudú akceptovať vykládku, umiestňovanie do klietok na výkrm alebo chov a prekládku vo vodách alebo prístavoch Spoločenstva úlovkov tuniaka modroplutvého plavidiel s kruhovými záťahovými sieťami z Atlantického oceána na východ od 45 ° západnej dĺžky a zo Stredozemného mora.

2.      Vykládka, umiestňovanie do klietok na výkrm alebo chov a prekládka vo vodách alebo prístavoch Spoločenstva úlovkov tuniaka modroplutvého plavidiel s kruhovými záťahovými sieťami plaviacich sa pod španielskou vlajkou alebo zaregistrovaných v Španielsku z Atlantického oceána na východ od 45 ° západnej dĺžky a zo Stredozemného mora sa povoľuje do 23. júna 2008.“

II – Okolnosti predchádzajúce sporu

A –    Vo veci C‑12/13 P

9.        Gérard Buono, Jean‑Luc Buono, Roger Del Ponte, Serge Antoine Di Rocco, Jean Gérald Lubrano, Jean Lubrano, Jean Lucien Lubrano, Fabrice Marin a Robert Marin (ďalej len „odvolatelia vo veci C‑12/13 P“ alebo „odvolatelia“) sú francúzski štátni príslušníci, ktorí vlastnia jednotlivé plavidlá s kruhovými záťahovými sieťami prevádzkované vo vodách Stredozemného mora. Všetci sú členmi Syndicat des thoniers méditerranéens.

10.      Na základe právnych predpisov Únie mala Francúzska republika na rok 2008 kvótu 4 164 ton na lov tuniaka modroplutvého, z ktorej 90 % pripadalo na plavidlá s kruhovými záťahovými sieťami plaviace sa pod francúzskou vlajkou a prevádzkované v Stredozemnom mori.

11.      Všetci odvolatelia mali na rok 2008 osobitné povolenie na lov tuniaka modroplutvého, na ktoré sa vzťahovala individuálna rybolovná kvóta. Povolenie dovoľovalo rybolov od 1. apríla do 30. júna 2008.

12.      Po udelení uvedeného povolenia odvolatelia začali rybársky hospodársky rok vo vodách Stredozemného mora, ktorý bol 16. júna 2008 prerušený v dôsledku schválenia a nadobudnutia účinnosti nariadenia Komisie č. 530/2008, ktorého vykonávanie malo za následok zrušenie vyššie uvedených povolení na rybolov.

B –    Vo veci C‑13/13 P

13.      Syndicat des thoniers méditerranéens (ďalej len „STM“) je odborové združenie, ktoré sa spravuje knihou IV francúzskeho Zákonníka práce (Code du travail) a ktorého členmi sa môžu stať len námorníci, ktorí pracujú v odvetví lovu tuniakov.

14.      Marc Carreno, Jean Louis Donnarel, Jean‑François Flores, Gérald Jean Lubrano, Hervé Marin, Nicolas Marin, Sébastien Marin a Serge Antoine José Perez (ďalej len „individuálni odvolatelia vo veci C‑13/13 P“ alebo „individuálni odvolatelia“), ktorí sú francúzskymi štátnymi príslušníkmi, sú vlastníkmi a/alebo spoluvlastníkmi plavidiel s kruhovými záťahovými sieťami prevádzkovanými vo vodách Stredozemného mora. Všetci sú členmi STM.

15.      Ako bolo uvedené v bode 10 týchto návrhov, Francúzska republika mala na rok 2008 kvótu 4 164 ton na lov tuniaka modroplutvého, z ktorej 90 % pripadalo na plavidlá s kruhovými záťahovými sieťami plaviace sa pod francúzskou vlajkou a prevádzkované v Stredozemnom mori.

16.      Všetci individuálni odvolatelia mali na rok 2008 osobitné povolenie na lov tuniaka modroplutvého, na ktoré sa vzťahovala individuálna rybolovná kvóta. Povolenie dovoľovalo rybolov od 1. apríla do 30. júna 2008.

17.      Po udelení uvedeného povolenia začali individuálni odvolatelia rybársky hospodársky rok vo vodách Stredozemného mora, ktorý bol 16. júna 2008 prerušený v dôsledku schválenia a nadobudnutia účinnosti nariadenia Komisie č. 530/2008, ktorého vykonávanie malo za následok zrušenie vyššie uvedeného povolenia na rybolov.

III – Konanie pred Všeobecným súdom a napadnutý rozsudok

18.      Dňa 24. decembra 2008 bola do kancelárie Súdu prvého stupňa doručená žaloba o určenie mimozmluvnej zodpovednosti Únie, ktorú podalo STM, odvolatelia vo veci C‑12/13 P a individuálni odvolatelia v dôsledku zákazu rybolovu uloženého nariadením Komisie č. 530/2008.

19.      Dňa 25. marca 2010 predseda šiestej komory Všeobecného súdu prerušil konanie až do vyhlásenia rozhodnutia Súdneho dvora vo veci AJD Tuna Ltd(8) a rozhodnutia Všeobecného súdu vo veciach Norilsk Nickel Harjavalta a Umicore/Komisia(9), ako aj Etimine a Etiproducts/Komisia(10). Po vyhlásení jednotlivých rozhodnutí v uvedených veciach boli účastníci konania vyzvaní, aby sa vyjadrili k dôsledkom uvedených rozhodnutí pre toto konanie.

20.      Dňa 12. apríla 2011 bolo Všeobecnému súdu oznámené, že odvolatelia vo veci C‑12/13 P zmenili právneho zástupcu.

21.      STM vo svojich písomných a ústnych vyjadreniach navrhovalo, aby Všeobecný súd určil mimozmluvnú zodpovednosť Únie za škody spôsobené nariadením č. 530/2008. STM však nespochybnilo zákonnosť uvedeného nariadenia, a tak založilo svoj nárok na existencii mimozmluvnej zodpovednosti Únie za zákonné konanie. STM tiež navrhlo, aby Všeobecný súd uložil Komisii povinnosť zaplatiť sumu 30 000 eur ako náhradu nemajetkovej ujmy, pričom táto čiastka sa mala investovať do šírenia informácií o európskej právnej úprave rybolovu medzi členmi odborového združenia.

22.      Individuálni odvolatelia vo veci C‑13/13 P vo svojich písomných a ústnych vyjadreniach navrhli, aby Všeobecný súd určil mimozmluvnú zodpovednosť Únie za škody spôsobené nariadením č. 530/2008. Individuálni odvolatelia však – tak ako STM – nespochybnili zákonnosť uvedeného nariadenia, a tak založili svoj nárok na existencii mimozmluvnej zodpovednosti Únie za zákonné konanie. Individuálni odvolatelia vo veci C‑13/13 P tiež navrhli, aby Všeobecný súd uložil Komisii povinnosť zaplatiť jednotlivé sumy:

–        symbolické jedno euro pre Marca Carrena,

–        351 685 eur pre Jeana Louisa Donnarela,

–        symbolické jedno euro pre Jean‑Françoisa Floresa,

–        237 160 eur (alebo 474 320 v závislosti od príslušnej dane) pre Géralda Jeana Lubrana,

–        symbolické jedno euro pre Hervého Marina, Nicolasa Marina, Roberta Marina a Sébastiena Marina a

–        838 970 eur pre Sergea Antoina Josého Pereza.

23.      Odvolatelia vo veci C‑12/13 P vo svojich písomných a ústnych vyjadreniach navrhli, aby Všeobecný súd určil mimozmluvnú zodpovednosť Únie za škody spôsobené nariadením č. 530/2008. Hoci odvolatelia vo veci C‑12/13 P najprv založili svoj nárok na mimozmluvnej zodpovednosti Únie za zákonné konanie, po vyhlásení rozsudku Súdneho dvora vo veci AJD Tuna založili svoju žalobu na Všeobecnom súde aj na protiprávnosti uvedeného nariadenia. Tiež navrhli, aby Všeobecný súd uložil Komisii povinnosť zaplatiť jednotlivé sumy:

–        323 053 eur (alebo 564 956 v závislosti od príslušnej dane) pre pána Gérarda Buona a Jeana‑Luca Buona,

–        518 707 eur (alebo 703 707 eur v závislosti od príslušnej dane) pre Rogera Louisa Paula Del Ponteho,

–        388 047 eur (alebo 634 207 eur v závislosti od príslušnej dane) pre Sergea Antoina Di Rocca,

–        213 588 eur pre Géralda Lubrana,

–        212 358 eur pre Jeana Lubrana a Jeana Luciena Lubrana a

–        466 655 eur (alebo 610 820 eur v závislosti od príslušnej dane) pre Fabricea Marina a Roberta Marina.

24.      Všetci odvolatelia tiež navrhli, aby Všeobecný súd uložil Komisii povinnosť nahradiť trovy konania.

25.      Komisia navrhla, aby Všeobecný súd zamietol žalobu v celom rozsahu a uložil odvolateľom povinnosť nahradiť trovy konania.

26.      Rozsudkom zo 7. novembra 2012 Všeobecný súd určil, že žaloba, ktorú podalo STM, je neprípustná, zamietol žaloby podané ostatnými odvolateľmi a všetkým odvolateľom uložil povinnosť nahradiť trovy konania.

27.      Pokiaľ ide o aktívnu legitimáciu STM, Všeobecný súd poukázal na ustálenú judikatúru Súdneho dvora, podľa ktorej možno profesijným združeniam priznať aktívnu legitimáciu podľa článku 268 ZFEÚ len v prípade, ak môžu pred súdom uplatňovať buď vlastný záujem odlišujúci sa od záujmu svojich členov, alebo právo na náhradu škody, ktoré im postúpili iné osoby. Všeobecný súd dospel k záveru, že STM nepreukázala ani vlastný záujem, ani postúpenie práva tretej osoby na náhradu škody, čo odôvodňuje neprípustnosť žaloby.

28.      Všeobecný súd ďalej preskúmal žalobný dôvod uplatnený pánom Buonom, ktorý sa týkal mimozmluvnej zodpovednosti Únie za protiprávne konanie. V tejto súvislosti sa Všeobecný súd zameral výlučne na požiadavku týkajúcu sa skutočnej a určitej povahy škody. Všeobecný súd vychádzal len z rozsudku vydaného vo veci Cofradía de pescadores „San Pedro“ de Bermeo a i./Rada(11) a konštatoval, že rybolovná kvóta je len teoretickým obmedzením maximálnych úlovkov, ale nie je subjektívnym právom jej držiteľa. Keďže právny zástupca pána Buona sa opieral o zmarenie vyčerpania jeho kvóty z dôvodu rozhodnutia Komisie, Všeobecný súd dospel k záveru, že odvolateľ nepreukázal skutočnú a určitú povahu vzniknutej škody. V dôsledku toho uvedený žalobný dôvod zamietol.

29.      Prvostupňový súd napokon preskúmal žalobný dôvod založený na mimozmluvnej zodpovednosti Únie za zákonné konanie. Všeobecný súd najprv pripomenul judikatúru Súdneho dvora týkajúcu sa tejto otázky a potom sa zameral na neobvyklú povahu vzniknutej škody. Podľa názoru Všeobecného súdu sa rybolov vyznačuje okrem iného dvoma znakmi: kvóty nepriznávajú subjektívne práva a činnosť prináša výsledky nepredvídateľnej povahy. Tieto dva znaky postačujú na zamietnutie nároku založeného na neobvyklej povahe vzniknutej škody, a preto Všeobecný súd zamietol aj tento žalobný dôvod.

IV – Odvolanie a návrhy účastníkov konania

30.      Dňa 11. januára 2013 boli do kancelárie Súdneho dvora doručené odvolania podané odvolateľmi vo veciach C‑12/13 P a C‑13/13 P proti rozsudku Všeobecného súdu zo 7. novembra 2012.

31.      Uznesením z 26. februára 2013 predseda Súdneho dvora v súlade s článkom 54 Rokovacieho poriadku Súdneho dvora rozhodol o spojení vecí C‑12/13 P a C‑13/13 P na spoločné konanie na účely písomnej a ústnej časti konania a vyhlásenia rozsudku.

32.      Odvolatelia vo veci C‑12/13 P navrhujú, aby Súdny dvor:

–        zrušil napadnutý rozsudok,

–        konštatoval mimozmluvnú zodpovednosť Únie,

–        uložil Komisii povinnosť nahradiť trovy konania.

33.      Odvolatelia vo veci C‑13/13 P navrhujú, aby Súdny dvor:

–        zrušil napadnutý rozsudok,

–        konštatoval mimozmluvnú zodpovednosť Únie,

–        uložil Komisii povinnosť nahradiť trovy konania.

34.      Komisia navrhuje, aby Súdny dvor:

–        zamietol odvolanie,

–        subsidiárne zamietol žalobu o určenie mimozmluvnej zodpovednosti,

–        uložil odvolateľom povinnosť nahradiť trovy odvolacieho a prvostupňového konania.

V –    O odvolaniach

A –    O prípustnosti viacerých odvolacích dôvodov (C‑12/13 P a C‑13/13 P)

35.      Pred analýzou ústredných otázok týchto odvolaní je vhodné poukázať na existenciu viacerých odvolacích dôvodov, ktorých prípustnosť je sporná. Týka sa to odvolacieho dôvodu založeného na nesprávnom posúdení inherentného ekonomického rizika uplatneného odvolateľmi vo veci C‑13/13 P, ako aj odvolacieho dôvodu založeného na porušení základného práva vlastniť majetok uplatneného odvolateľmi vo veci C‑12/13 P.

36.      V prvom prípade sa v odvolaní spochybňuje analýza uskutočnená Všeobecným súdom v súvislosti s funkciou kvót, existenciou subjektívneho práva a predvídateľnosťou vyčerpania kvóty. Tento odvolací dôvod však podľa všetkého nie je uvedený samostatne, lebo nadväzuje na argumentáciu uvedenú v rámci predchádzajúceho odvolacieho dôvodu zameraného na mimozmluvnú zodpovednosť Únie za zákonné konanie. Za týchto okolností sa vzhľadom na to, že sa v tomto odvolacom dôvode opakujú tvrdenia, ktoré už boli uvedené v iných odvolacích dôvodoch, domnievam, že ho treba vyhlásiť za neprípustný.

37.      To isté platí pre odvolací dôvod uplatnený vo veci C‑12/13 P, ktorý je založený na porušení základných práv. Odvolatelia zameriavajú svoje tvrdenia na základné právo vlastniť majetok s cieľom preukázať nahraditeľnosť škody. Práve táto otázka je však predmetom odvolacieho dôvodu založeného na mimozmluvnej zodpovednosti Únie za protiprávne konanie. Preto, a z rovnakého dôvodu, ktorý je uvedený v predchádzajúcom bode, navrhujem vyhlásiť tento odvolací dôvod za neprípustný.

B –    O odvolacom dôvode založenom na aktívnej legitimácii STM na podanie žaloby o určenie mimozmluvnej zodpovednosti Únie (C‑13/13 P)

38.      STM vytýka Všeobecnému súdu, že nesprávne uplatnil požiadavky aktívnej legitimácie uplatniteľné na právnické osoby v prípade žalôb o určenie mimozmluvnej zodpovednosti Únie. STM sa domnieva, že Všeobecný súd pri skúmaní prípustnosti jeho žaloby skreslil skutkový stav uvedený v konaní, nezohľadnil úlohu STM spočívajúcu v ochrane všeobecného záujmu a neposúdil nezávislosť škody, ktorá vznikla STM.

39.      Na posúdenie dôvodnosti tohto odvolacieho dôvodu je potrebné v krátkosti pripomenúť judikatúru Súdneho dvora týkajúcu sa tejto otázky.

40.      Od vydania rozsudku Union syndicale a i./Rada(12) Súdny dvor vyžaduje, aby právnické osoby, ktoré sa domáhajú náhrady škody spôsobenej Spoločenstvami, preukázali nezávislosť uvedenej škody. To znamená, že právnická osoba sa nemôže domáhať náhrady škody, ktorá vznikla kolektívne jej členom, ale škody, ktorá konkrétne a individuálne vznikla danej organizácii.(13)

41.      Od vydania rozsudku Ireks‑Arkady/Rada a Komisia(14) jednoznačne existuje aj druhý prípad, ktorý umožňuje právnickým osobám podať žalobu o náhradu škody tiež v prípade, ak im bolo postúpené právo na náhradu škody. V takom prípade sa vychádza z toho, že oprávneným je vtedy právnická osoba, ktorá je postupníkom, a nie postupca, a preto je právnická osoba aktívne legitimovaná.(15)

42.      Hoci je nesporné, že prináleží žalobcovi, aby preukázal splnenie týchto požiadaviek, v konkrétnom kontexte žaloby o určenie mimozmluvnej zodpovednosti Únie treba tiež poukázať na úzky vzťah medzi prvou požiadavkou aktívnej legitimácie (nezávislosť škody) a jednou z hmotnoprávnych požiadaviek, ktoré zakladajú zodpovednosť (skutočná a určitá povaha škody). Je zrejmé, že ak sa vyžaduje nezávislá škoda ako požiadavka aktívnej legitimácie, môže sa to prekrývať s požiadavkou, aby bola škoda skutočná a určitá. Ak je dôkazné bremeno týkajúce sa nezávislosti škody veľmi ťažké, hrozí, že sa napokon bude vyžadovať, aby bola splnená požiadavka rovnocenná skutočnej a určitej škode. Preto je dôležité oddeliť dva momenty, v ktorých musí právnická osoba preukázať jednak nezávislosť škody a jednak jej skutočnú a určitú povahu. V opačnom prípade hrozí, že požiadavky aktívnej legitimácie sa zmenia na požiadavky týkajúce sa veci samej, čomu treba zabrániť, aby žalobca neniesol neprimerané dôkazné bremeno, ktoré mu v konečnom dôsledku bráni v prístupe k spravodlivosti.

43.      V prejednávanej veci STM vytýka Všeobecnému súdu, že konštatoval, že nie je splnená ani jedna z dvoch vyššie uvedených požiadaviek.

44.      Pokiaľ ide o požiadavku, aby držiteľ práva na náhradu škody mal postavenie postupníka, Všeobecný súd správne uvádza, že návrh STM je nezávislý od individuálnych návrhov podaných individuálnymi odvolateľmi v tej istej veci. Ak by to bolo inak, navrhovatelia by nepodali individuálne žaloby spolu so žalobou, ktorú podalo STM. Preto sa Všeobecný súd nedopustil nesprávneho právneho posúdenia, keď v bodoch 24 až 27 napadnutého rozsudku konštatoval, že STM nekonalo ako postupník práv viacerých z jeho členov na náhradu škody.

45.      Väčšiu pozornosť si zaslúži požiadavka týkajúca sa nezávislosti škody vzniknutej právnickej osobe. V tejto súvislosti Všeobecný súd konštatoval, že žalobca nepreukázal údajnú nemajetkovú ujmu.

46.      Návrh žalobcu totiž neobsahuje nijaké informácie o škode, ktorá vznikla STM. Jediný údaj, ktorý sa uvádza v celom návrhu, je uvedený v záverečných návrhoch, kde sa uvádza žalobný návrh, ktorý je doplnený o návrh na priznanie odškodnenia STM za nemajetkovú ujmu v paušálnej sume 30 000 eur, ktorá sa investuje do vzdelávacích programov pre jeho členov.

47.      Je zrejmé, že iba samotné spomenutie existencie nemajetkovej ujmy bez uvedenia akejkoľvek doplňujúcej informácie o konkrétnych okolnostiach uvedenej ujmy nemôže byť základom nároku na náhradu škody. Vzhľadom na návrh sa však domnievam, že Všeobecný súd sa dopustil nesprávneho právneho posúdenia, keď určil, že žaloba je neprípustná pre nedostatok aktívnej legitimácie STM, lebo nedostatok, ktorým sa vyznačoval návrh, bol taký významný, že sa týkal skôr samotného návrhu.

48.      Ako je známe, článok 44 Rokovacieho poriadku Všeobecného súdu okrem iných podmienok vyžaduje, aby návrh obsahoval „predmet konania a zhrnutie dôvodov, na ktorých je návrh založený“. Nesplnenie tejto požiadavky odôvodňuje neprípustnosť návrhu, ale nie žaloby pre nedostatok aktívnej legitimácie, ako už bolo uvedené inde.

49.      V prejednávanej veci sa však neprípustnosť nemôže týkať žaloby pre nedostatok aktívnej legitimácie, lebo nie je známe, aká je nemajetková ujma, ktorá vznikla STM, keďže žalobca sa o nej nikde v návrhu nezmieňuje. Bolo by možné rozhodnúť o neprípustnosti žaloby STM pre nedostatok aktívnej legitimácie, ak by v prípade, že by bola vysvetlená škoda a jej konkrétne okolnosti, zjavne chýbali dôkazy. V prejednávanej veci sa však návrh nielenže vyhýba zmienkam o dôkazoch, ale sa v ňom vôbec nespomína škoda ako taká, čo sťažuje aj samotnú možnosť posúdiť neprípustnosť žaloby.

50.      Preto navrhujem, aby Súdny dvor nahradil odôvodnenie a určil, že Všeobecný súd sa dopustil nesprávneho právneho posúdenia, keď vyhlásil žalobu, ktorú podalo STM, za neprípustnú, lebo v konečnom dôsledku bolo potrebné konštatovať neprípustnosť návrhu pre nesplnenie požiadavky stanovenej v článku 44 ods. 1 písm. c) Rokovacieho poriadku Všeobecného súdu.

51.      Vzhľadom na to, že výsledok, ku ktorému vedie tento záver, nemení výsledok prvostupňového konania, je však potrebné zamietnuť odvolací dôvod, ktorý uviedlo STM, ako neúčinný.

C –    O odvolacích dôvodoch založených na mimozmluvnej zodpovednosti Únie za protiprávne konanie (C‑12/13 P)

52.      Odvolatelia vo veci C‑12/13 P vytýkajú Všeobecnému súdu, že sa dopustil nesprávneho právneho posúdenia, keď konštatoval, že škoda, ktorá im vznikla, nie je „určitá“. Tvrdia, že Všeobecný súd nesprávne posúdil ušlý zisk alebo subsidiárne stratu príležitosti spôsobenú nariadením č. 530/2008. Podľa názoru odvolateľov skutočnosť, že v uvedenom nariadení sa zdôrazňuje, že odvolatelia vyčerpali svoje kvóty v predchádzajúcich hospodárskych rokoch, ako aj okolnosť, že španielske plavidlá s kruhovými záťahovými sieťami vyčerpali svoje kvóty počas ďalšieho týždňa, ktorý im bol poskytnutý, sú postačujúce okolnosti na potvrdenie existencie „určitej“ škody.

53.      Komisia v prvom rade uvádza, že tento odvolací dôvod je neprípustný, lebo sa týka novej otázky, ktorá nebola uvedená v návrhu na začatie konania. Pokiaľ ide o vec samu, Komisia odmieta tento prístup a trvá na stanovisku, ktoré zaujala predtým v prvostupňovom konaní a ktoré bolo založené v zásade na neexistencii práva na vyčerpanie kvóty, čo znemožňuje konkretizáciu škody. Táto okolnosť podľa Komisie sama osebe odôvodňuje záver, ku ktorému dospel Všeobecný súd, keď konštatoval, že vzniknutá škoda nebola „určitá“.

54.      Čo sa týka neprípustnosti odvolacieho dôvodu, vôbec nepochybujem o tom, že odvolací dôvod je v celom rozsahu prípustný, lebo účastníci konania nerozšírili dôvody svojej žaloby jednostranne, ale k uvedenému rozšíreniu došlo na podnet Všeobecného súdu po vyhlásení rozsudku Súdneho dvora vo veci AJD Tuna. Na základe tohto rozhodnutia Všeobecný súd vyzval účastníkov konania, aby sa vyjadrili písomne a ústne na pojednávaní, lebo v uvedenej veci Súdny dvor konštatoval neplatnosť nariadenia č. 530/2008. Preto zastávam názor, že rozšírenie dôvodov v prvostupňovom konaní, ktoré sa teraz odráža v tomto odvolacom konaní, sa uskutočnilo správne bez toho, aby sa teraz muselo vyhlásiť za neprípustné.

55.      Pokiaľ ide ďalej o vec samu, domnievam sa, že na posúdenie tohto odvolacieho dôvodu stačí, ak odkážem na už citované návrhy, ktoré som predniesol vo veci C‑611/12 P, konkrétne na body 38 až 69, kde podrobne analyzujem nahraditeľnosť straty príležitosti. Z dôvodov, ktoré sú tam uvedené a ktoré sa v celom rozsahu vzťahujú na prejednávaný prípad, lebo napadnuté rozsudky v oboch prípadoch majú rovnaké znenie a sú rovnako odôvodnené, sa domnievam, že Všeobecný súd sa dopustil nesprávneho právneho posúdenia.

56.      Preto navrhujem, aby Súdny dvor vyhovel odvolaciemu dôvodu uvedenému odvolateľmi vo veci C‑12/13 P založenému na nesprávnom výklade článku 340 druhého odseku ZFEÚ v súvislosti s „určitou“ povahou škody vzniknutej žalobcovi.

D –    O odvolacom dôvode založenom na mimozmluvnej zodpovednosti Únie za zákonné konanie (C‑12/13 P a C‑13/13 P)

57.      Tak odvolatelia vo veci C‑12/13 P, ako aj individuálni odvolatelia vo veci C‑13/13 P tvrdia, že Všeobecný súd sa dopustil nesprávneho právneho posúdenia, keď konštatoval, že nariadenie č. 530/2008 nepredstavuje obmedzenie, ktoré zakladá „neobvyklú“ a „osobitnú“ škodu.

58.      Na úvod uvádzam, že sa budem zaoberať odvolacím dôvodom uvedeným vo veci C‑13/13 P, výlučne pokiaľ ide o individuálnych odvolateľov, lebo – ako už bolo uvedené – s vyššie uvedenými spresneniami sa domnievam, že Všeobecný súd správne vyhlásil žalobu STM za neprípustnú.

59.      Čo sa týka odvolateľov vo veci C‑12/13 P, títo sa na podporu svojich odvolacích návrhov veľmi stručne odvolávajú na návrhy, ktoré predniesol generálny advokát vo veci FIAMM a i./Rada a Komisia(16). Pokiaľ ide o individuálnych odvolateľov vo veci C‑13/13 P, títo vytýkajú Všeobecnému súdu, že konštatoval, že držba kvóty nie je rovnocenná držbe subjektívneho práva, že nesprávne použil pojem „inherentné ekonomické riziko“ a že skreslil funkciu kvóty.

60.      Komisia uvádza, že napadnutý rozsudok v častiach týkajúcich sa mimozmluvnej zodpovednosti za zákonné konanie vyvoláva výkladový problém, lebo nie je jasné, či Všeobecný súd uznáva existenciu tohto druhu zodpovednosti alebo nie. Preto Komisia navrhuje, aby Súdny dvor nahradil odôvodnenie a zamietol odvolanie, pričom sa obmedzí na konštatovanie neexistencie uvedenej zodpovednosti alebo určí, že posúdenie Všeobecného súdu týkajúce sa neobvyklej povahy ujmy bolo uvedené len pre úplnosť.

61.      Pri posudzovaní otázky mimozmluvnej zodpovednosti Únie za zákonné konanie je potrebné vychádzať predovšetkým z rozsudkov Súdneho dvora vydaných vo veciach Dorsch Consult(17) a FIAMM a i./Rada a Komisia, už citovaný. Bez toho, aby teraz bolo potrebné podrobne citovať ich obsah, Súdny dvor v uvedených veciach konštatoval, že ak by v zásade mal takú zodpovednosť uznať, vyžadovala by prinajmenšom splnenie troch kumulatívnych podmienok, a to existenciu škody, existenciu príčinnej súvislosti medzi dotknutým konaním a škodou, ako aj neobvyklú a osobitnú povahu uvedenej škody.(18)

62.      Je dôležité zdôrazniť, že argumentácia použitá v rozsudkoch Dorsch Consult a FIAMM a i./Rada a Komisia, už citovaných, má hypotetickú povahu. To znamená, že Súdny dvor nekonštatoval existenciu mimozmluvnej zodpovednosti Európskej únie za zákonné konanie, ale uviedol jej požiadavky v prípade, ak by v práve Únie vznikla taká zodpovednosť. Rozsudok FIAMM a i./Rada a Komisia, ktorý bol vydaný osem rokov po rozsudku Dorsch Consult, veľmi jasne potvrdzuje hypotetickú povahu tohto druhu zodpovednosti.

63.      Je opodstatnené položiť si otázku, prečo Súdny dvor argumentoval týmto spôsobom. Domnievam sa však, že odpoveď na túto otázku sa nachádza v judikatúre, ktorá predchádzala rozsudkom Dorsch Consult a FIAMM a i./Rada a Komisia, už citovaným.

64.      V 70. rokoch mal totiž Súdny dvor príležitosť vyjadriť sa k možnosti vzniku zodpovednosti vtedajšieho Európskeho hospodárskeho spoločenstva za zákonné konanie, a to vo veci Compagnie d’approvisionnement, de transport et de crédit SA a Grands Moulins de Paris/Komisia. V uvedenej veci Súdny dvor posudzoval žalobný dôvod založený na zodpovednosti za zákonné konanie a v tejto súvislosti konštatoval, že taká „prípadná“ zodpovednosť odvodená od „zákonného normatívneho aktu“(19) v takom prípade, akým bol prejednávaný prípad, neprichádza do úvahy. Tu sa začínajú pochybnosti o vymedzení dosahu mimozmluvnej zodpovednosti za zákonné konanie, lebo skutočnosť, že Súdny dvor označuje túto zodpovednosť za „prípadnú“, svedčí o jeho váhaní.

65.      Hypotetická argumentácia pokračovala vo veci Biovilac/EHS, kde Súdny dvor konštatoval, že zodpovednosť za zákonné konanie „sa má uplatniť v prípade, ak sa v práve Spoločenstva pripúšťa režim objektívnej zodpovednosti“.(20) Súdny dvor však nespresnil, či taký režim v čase vydania rozsudku existoval alebo neexistoval. Ten istý prístup bol uplatnený vo veci Développement a Clemessy/Komisia, v ktorej Súdny dvor vo svojom rozsudku opäť zdôraznil, že „[nie je] potrebné skúmať, či v právnom poriadku Spoločenstva existuje zásada objektívnej zodpovednosti“.(21)

66.      Tým sa dostávame k veci Dorsch Consult, v ktorej sa Súdny dvor opäť zaoberal touto otázkou, aj keď to bolo – po vytvorení Všeobecného súdu – už v rámci odvolania. V časti týkajúcej sa mimozmluvnej zodpovednosti za zákonné konanie Súd prvého stupňa uplatnil prístup veľmi podobný prístupu opísanému v predchádzajúcich bodoch, pričom dospel k záveru, že nevznikla mimozmluvná zodpovednosť Spoločenstva za zákonné konanie, ale – tak ako Súdny dvor v minulosti – argumentoval hypoteticky „vzhľadom na osobitné aspekty tejto žaloby“.(22) Súdny dvor proti takej argumentácii vôbec nenamietal a v celom rozsahu potvrdil rozhodnutie Súdu prvého stupňa, pričom opäť pripomenul, že mimozmluvná zodpovednosť za zákonné konanie ešte nebola potvrdená.(23)

67.      Vo veci FIAMM a FIAMM Technologies/Rada a Komisia(24) sa Súd prvého stupňa domnieval, že nadišiel okamih, keď sa má rozhodnúť o uznaní existencie mimozmluvnej zodpovednosti Únie za zákonné konanie. Súdny dvor však vo svojom rozhodnutí o odvolaní proti citovanému rozsudku opravil tento prístup Súdu prvého stupňa a doslovne konštatoval, že „za súčasného stavu práva Spoločenstva neexistuje režim zodpovednosti, na základe ktorého by mohla vzniknúť zodpovednosť [Únie] za konanie patriace do oblasti [jej] normotvornej právomoci“.(25)

68.      Vzhľadom na vyššie uvedené je teraz potrebné preskúmať, ako Všeobecný súd uplatnil túto judikatúru v napadnutom rozsudku.

69.      Všeobecný súd najprv v bodoch 69 až 75 napadnutého rozsudku podrobne opísal všeobecné črty argumentácie Súdneho dvora v rozsudku FIAMM a i./Rada a Komisia. Hoci Všeobecný súd citoval viaceré pasáže z uvedeného rozsudku, treba zdôrazniť, že ani raz neodkázal na bod 176, v ktorom Súdny dvor za súčasného stavu kategoricky odmietol existenciu mimozmluvnej zodpovednosti Únie za zákonné konanie.

70.      Potom Všeobecný súd priamo odpovedal na otázku, či v prejednávanom prípade vznikla Únii mimozmluvná zodpovednosť za zákonné konanie. Na tento účel sa Všeobecný súd zameral na požiadavku týkajúcu sa neobvyklej povahy údajne vzniknutej škody, pričom dospel k záveru, že taká škoda nevznikla.

71.      Všeobecný súd na záver v bode 86 napadnutého rozsudku konštatoval, že skutočne nie sú splnené podmienky potrebné na to, aby Únii „mohla prípadne“ vzniknúť mimozmluvná zodpovednosť za zákonné konanie. Táto podmienečná formulácia je jediným kľúčom, ktorý Všeobecný súd uvádza na účely objasnenia, že v rozsudku sa nepripúšťa mimozmluvná zodpovednosť Únie za zákonné konanie, ale sa len posudzuje nárok žalobcu v hypotetickom kontexte – v kontexte budúcej, no nie súčasnej ochrany prípadov mimozmluvnej zodpovednosti Únie za zákonné konanie.

72.      Napriek tomu, že napadnutý rozsudok môže vyvolávať určité nejasnosti, je nesporné, že nadväzuje na predchádzajúcu judikatúru Súdneho dvora. Tento spôsob hypotetickej argumentácie, ktorý sa uplatňuje od 70. rokov, môže skutočne vyvolávať pochybnosti, ale isté je, že Súdny dvor pristupoval k mimozmluvnej zodpovednosti Únie za zákonné konanie touto argumentačnou metódou. Bolo by rozporuplné vytýkať Všeobecnému súdu, že použil takúto hypotetickú argumentáciu, ak to samotný Súdny dvor robí už desaťročia.

73.      Pokiaľ ide o vec samu, treba uznať, že posúdenie Všeobecného súdu týkajúce sa „neobvyklej“ povahy škody je v istom zmysle uvedené len pre úplnosť. V tomto zmysle a z tohto hľadiska je isté, že v kontexte prejednávanej veci odvolatelia, ktorí sa domáhali náhrady všetkých škôd vzniknutých na základe nariadenia č. 530/2008, nepreukázali „neobvyklú“ povahu uvedenej škody. Okrem toho ide o kvalifikovanú škodu, ktorá nie je totožná so samotnou stratou podielu na trhu, ako to Všeobecný súd správne zdôraznil s odkazom na ustálenú judikatúru Súdneho dvora. Úlohou článku 7 nariadenia č. 2371/2002 je práve umožniť Komisii prijať ochranné opatrenia zamerané na zaručenie rovnováhy medzi ochranou morských zdrojov a výkonom hospodárskej činnosti. V špecifickom kontexte mimozmluvnej zodpovednosti za zákonné konanie, ktorý je dosť odlišný od kontextu mimozmluvnej zodpovednosti za protiprávne konanie, možno ťažko považovať za „neobvyklú“ škodu vzniknutú v dôsledku toho, že Komisia oprávnene vykonala právomoc stanovenú v právnom poriadku Únie. Okrem toho ide o právomoc, ktorej výkon musí byť založený na technických kritériách, ktoré – ako uviedla Komisia – boli v čase uloženia zákazu riadne preukázané.

74.      Vzhľadom na vyššie uvedené sa na záver domnievam, že Všeobecný súd sa nedopustil nesprávneho právneho posúdenia, keď konštatoval, že odvolateľom v prípade uznania mimozmluvnej zodpovednosti Únie za zákonné konanie nevznikla „neobvyklá“ škoda.

75.      Preto zastávam názor, že odvolací dôvod sa musí zamietnuť.

VI – Vydanie konečného rozsudku (C‑12/13 P)

76.      Podľa článku 61 Štatútu Súdneho dvora „ak je odvolanie dôvodné, Súdny dvor zruší rozhodnutie Všeobecného súdu“, pričom „môže vydať konečný rozsudok sám, ak to stav konania dovoľuje“.

77.      Zastávam názor, že Súdny dvor je vo veci C‑12/13 P schopný rozhodnúť o časti konania.

78.      V tejto súvislosti z ustálenej judikatúry týkajúcej sa mimozmluvnej zodpovednosti Únie za protiprávne konanie jej inštitúcií a orgánov vyplýva právo na náhradu škody, ak sú splnené tri požiadavky, a to že účelom porušenej právnej normy je priznať práva jednotlivcom, že jej porušenie je dostatočne závažné, že bola preukázaná existencia škody a napokon že existuje priama príčinná súvislosť medzi protiprávnym konaním pripísateľným Únii a škodou, ktorá vznikla poškodeným.(26)

A –    Porušená právna norma, ktorej účelom je priznať práva jednotlivcom a ktorej porušenie je dostatočne závažné

79.      Ako už bolo uvedené, prejednávaná vec sa vyznačuje skutočnosťou, že porušenou právnou normou je zásada zákazu diskriminácie na základe štátnej príslušnosti, ako to potvrdil Súdny dvor vo svojom rozsudku AJD Tuna. Z rozsiahlej judikatúry Súdneho dvora týkajúcej sa tejto otázky vyplýva, že na konštatovanie, že porušenie je dostatočne závažné, postačuje porušenie tejto zásady, ktorá má pre Úniu rozhodujúci význam.(27)

80.      Jedinou porušenou právnou normou je však uvedená zásada a nebola porušená žiadna iná zo zásad uvedených odvolateľmi vo veci C‑12/13 P, lebo Súdny dvor mal príležitosť posúdiť údajný rozpor nariadenia č. 530/2008 okrem iného so zásadami proporcionality, legitímnej dôvery alebo práva vlastniť majetok. Jedinou vadou, ktorú možno po vyčerpávajúcej analýze uskutočnenej Súdnym dvorom v citovanom rozsudku AJD Tuna vytýkať uvedenému nariadeniu, je vada týkajúca sa zásady zákazu diskriminácie na základe štátnej príslušnosti. Odvolatelia mohli – v rozpore s uvedenou zásadou – vykonávať rybolov o týždeň kratšie ako plavidlá s kruhovými záťahovými sieťami plaviace sa pod španielskou vlajkou.

81.      Preto je splnená podmienka týkajúca sa existencie porušenej právnej normy, ktorej účelom je priznať práva jednotlivcom a ktorej porušenie je dostatočne závažné.

B –    Priama príčinná súvislosť medzi protiprávnym konaním pripísateľným Únii a škodou, ktorá vznikla poškodenému

82.      Tiež sa domnievam, že existuje priama príčinná súvislosť medzi protiprávnym konaním pripísateľným Únii a škodou, ktorá vznikla poškodenému, lebo je zrejmé, že len nariadenie č. 530/2008 je príčinou prerušenia činností odvolateľov vo veci C‑12/13 P, ku ktorému došlo.

83.      Je však dôležité uviesť jeden aspekt, ktorý podmieňuje rozsah zodpovednosti.

84.      Ako už bolo uvedené, protiprávnou príčinou škody spôsobenej odvolateľom vo veci C‑12/13 P je zásada zákazu diskriminácie na základe štátnej príslušnosti vzhľadom na rozdielne a neodôvodnené zaobchádzanie s plavidlami s kruhovými záťahovými sieťami plaviacimi sa pod španielskou vlajkou a ostatnými plavidlami. Vzhľadom na to, že španielskym plavidlám s kruhovými záťahovými sieťami bol priznaný ďalší týždeň hospodárskeho roka, uvedení odvolatelia boli zbavení cenného obdobia činnosti, ktoré iné plavidlá mohli využiť.

85.      Vzhľadom na to, že zodpovednosť, ktorej sa dovolávajú odvolatelia, je založená na protiprávnom konaní, sa po vylúčení existencie iných právnych vád nariadenia č. 530/2008 v predchádzajúcom bode domnievam, že existuje len príčinná súvislosť medzi konaním zakladajúcim diskrimináciu, teda ďalším týždňom rybolovu, ktorý mohli využiť plavidlá s kruhovými záťahovými sieťami plaviace sa pod španielskou vlajkou, a vzniknutou škodou. Diskriminácia, ktorú Súdny dvor vyhlásil za protiprávnu, spôsobila, že odvolatelia sa nachádzali v horšej situácii len počas jedného týždňa, a nie počas nasledujúceho týždňa, v ktorom bola zabránená činnosť všetkým plavidlám, vrátane španielskych plavidiel.

86.      Skutočnosť, že mimozmluvná zodpovednosť Únie sa zakladá predovšetkým na protiprávnosti škody, ako ju namietali odvolatelia v tejto veci, si preto vyžaduje, aby sa príčinná súvislosť obmedzila na prepojenie protiprávnych konaní so vzniknutými škodami, a nie s inými konaniami, ktoré nie sú protiprávne, hoci môžu veľmi úzko súvisieť s okolnosťami prejednávaného prípadu. Vzhľadom na to, že konštatovaná protiprávnosť sa týka týždňa, počas ktorého bola odvolateľom neopodstatnene odňatá možnosť vykonávať hospodársku činnosť, je práve toto časové obdobie relevantné na účely mimozmluvnej zodpovednosti za protiprávne konanie.

87.      Preto navrhujem, aby Súdny dvor obmedzil príčinnú súvislosť na príčinnú súvislosť, ktorá existovala v období od 16. do 23. júna 2008, v ktorom nariadenie č. 530/2008 protiprávne zakazovalo rybolov odvolateľom na rozdiel od španielskych plavidiel s kruhovými záťahovými sieťami.

88.      V dôsledku toho je splnená podmienka týkajúca sa existencie priamej príčinnej súvislosti medzi protiprávnym konaním pripísateľným Únii a škodou, ktorá vznikla poškodenému, pokiaľ sa škoda obmedzí na obdobie od 16. júna do 23. júna 2008.

C –    Skutočná a určitá škoda

89.      Napokon je potrebné určiť, či sa preukázala existencia škody, ktorá musí byť skutočná a určitá.

90.      Ako som uviedol v bodoch 49 až 61 návrhov, ktoré som predniesol vo veci Giordano, Súdny dvor vo svojej judikatúre viackrát pripustil, že určitá povaha škody nevyhnutne nemusí byť absolútna, pričom ju možno konštatovať v prípade vážnej straty príležitosti, ktorá bola priamo vyvolaná protiprávnym konaním Únie. Nebudem na tomto mieste opakovať to, čo som už podrobne uviedol v bodoch 38 až 69 uvedených návrhov, ale stačí tu pripomenúť, že vážna strata príležitosti predstavuje skutočnú a určitú škodu, ktorá je nahraditeľná.

91.      Zo spisu vyplýva, že odvolatelia vo veci C‑12/13 P mali povolenie na rybolov, ktoré im dovoľovalo uskutočňovať hospodársku činnosť do 30. júna 2008. Bez toho, aby to Komisia spochybnila, sa navyše rybolovné kvóty vlastníkov lodí, akými sú odvolatelia, v predchádzajúcich rokoch spravidla vyčerpali.

92.      Okrem toho skutočnosť, že existovali vážne indície, že rybolovné oblasti sa vyčerpajú pred koncom hospodárskeho roka, podľa všetkého nebránila plavidlám s kruhovými záťahovými sieťami plaviacimi sa pod španielskou vlajkou v tom, aby lovili aj od 16. do 23. júna 2008, a to aj v tých istých vodách, v ktorých zvyčajne lovia plavidlá s kruhovými záťahovými sieťami plaviace sa pod francúzskou vlajkou, ako je plavidlo odvolateľov vo veci C‑12/13 P.

93.      Práve z dôvodu, že strata príležitosti nepokrýva celú sumu zmareného zisku, tvrdenia uvedené Komisiou jednoducho potvrdzujú, že pravdepodobnosť, že odvolatelia by vyčerpali kvótu počas týždňa od 16. do 23. júna 2008, nebola absolútna, ale vôbec to nemá vplyv na vážnosť stratenej príležitosti.

94.      Účastníci prvostupňového konania však nemali príležitosť podrobne sa vyjadriť ku konkrétnym pravdepodobnostiam zisku odvolateľov vo veci C‑12/13 P v uvedenom období roka 2008. O tejto otázke, ktorá úzko súvisí s vyčíslením vzniknutej škody, sa v tomto zmysle počas konania pred Všeobecným súdom nediskutovalo.

95.      V dôsledku toho navrhujem, aby Súdny dvor čiastočne vrátil vec Všeobecnému súdu, aby – vzhľadom na vyššie uvedené argumenty – rozhodol o presnom vyčíslení škody vzniknutej odvolateľovi.

VII – O trovách

A –    Vo veci C‑12/13 P

96.      Napriek tomu, že navrhujem čiastočne vrátiť vec Všeobecnému súdu, zastávam názor, že základná otázka tohto odvolacieho konania bola vo svojich základných aspektoch vyriešená. Preto v súlade s článkom 138 ods. 1 a článkom 184 ods. 2 rokovacieho poriadku navrhujem, aby Súdny dvor uložil Komisii povinnosť nahradiť trovy prvostupňového konania vo veci T‑574/08 zo 7. novembra 2012 a odvolacieho konania.

B –    Vo veci C‑13/13 P

97.      Podľa článku 138 ods. 1 a článku 184 ods. 1 rokovacieho poriadku Súdny dvor uloží účastníkovi konania, ktorý vo veci nemal úspech, povinnosť nahradiť trovy konania, ak to bolo v tomto zmysle navrhnuté. Vzhľadom na to, že Komisia navrhla uložiť odvolateľom povinnosť nahradiť trovy konania a títo nemali úspech vo svojich dôvodoch, je opodstatnené uložiť im povinnosť nahradiť trovy konania.

VIII – Návrh

98.      So zreteľom na vyššie uvedené úvahy navrhujem, aby Súdny dvor rozhodol takto:

Vo veci C‑12/13 P

1.      Zrušuje sa výrok rozsudku Všeobecného súdu zo 7. novembra 2012, Syndicat des thoniers méditerranéens a i./Komisia (T‑574/11), výlučne pokiaľ ide o dôvod založený na mimozmluvnej zodpovednosti Európskej únie za protiprávne konanie, tak ako sa uvádza v bodoch 48 až 66 predmetného rozsudku.

2.      Žalobe o určenie mimozmluvnej zodpovednosti sa vyhovuje a konštatuje sa mimozmluvná zodpovednosť Únie z dôvodu schválenia nariadenia č. 530/2008 Komisie z 12. júna 2008, keďže sa preukázalo, že sú splnené podmienky zakladajúce mimozmluvnú zodpovednosť upravenú v článku 340 druhom odseku Zmluvy o fungovaní Európskej únie.

3.      Vec sa vracia Všeobecnému súdu, aby rozhodol o vyčíslení škody vzniknutej odvolateľom.

4.      Komisii sa ukladá povinnosť nahradiť trovy prvostupňového konania vo veci T‑574/08 zo 7. novembra 2012 a odvolacieho konania.

Vo veci C‑13/13 P

1.      Odvolanie sa zamieta.

2.      Syndicat des thoniers méditerranéens, Marc Carreno, Jean Louis Donnarel, Jean‑François Flores, Gérald Jean Lubrano, Hervé Marin, Nicolas Marin, Sébastien Marin a Serge Antoine José Perez sú povinní nahradiť trovy odvolacieho konania.


1 – Jazyk prednesu: španielčina.


2 – Nariadenie Rady zo 7. mája 2007 (Ú. v. EÚ L 123, s. 3).


3 – Nariadenie Rady zo 17. decembra 2007 (Ú. v. EÚ L 340, s. 8).


4 – Nariadenie Rady z 20. Decembra 2002 (Ú. v. ES L 358, s. 59; Mim. vyd. 04/005, s. 460).


5 – Nariadenie Rady zo 16. januára 2008, ktorým sa na rok 2008 stanovujú rybolovné možnosti a súvisiace podmienky pre určité populácie rýb a zoskupenia populácií rýb uplatniteľné vo vodách Spoločenstva a pre plavidlá Spoločenstva vo vodách, v ktorých sa vyžaduje obmedzovanie výlovu (Ú. v. EÚ L 19, s. 1).


6 – Nariadenie z 22. mája 2008, ktorým sa v roku 2008 podľa článku 21 ods. 4 nariadenia Rady (EHS) č. 2847/93, ktorým sa zriaďuje kontrolný systém spoločnej politiky rybolovu, upravujú určité kvóty na tuniaka modroplutvého (Ú. v. EÚ L 134, s. 11).


7 – Nariadenie Komisie z 12. júna 2008 (Ú. v. EÚ L 155, s. 9).


8 – Rozsudok zo 17. marca 2011 (C‑221/09, Zb. s. I‑1655).


9 – Uznesenie zo 7. septembra 2010 (T‑532/08, Zb. s. II‑3959).


10 – Uznesenie zo 7. septembra 2010 (T‑539/08, Zb. s. II‑4017).


11 – Rozsudok z 19. októbra 2005 (T‑415/03, Zb. s. II‑4355).


12 – Rozsudok z 18. marca 1975 (72/74, Zb. s. 401).


13 – Pozri v tom istom zmysle rozsudok z 5. júla 1984, Société d’initiatives et de coopération agricoles a Société interprofessionnelle des producteurs et expéditeurs de fruits, légumes, bulbes et fleurs d’Ille‑et‑Vilaine/Komisia (114/83, Zb. s. 2589, body 3 až 5).


14 – Rozsudok zo 4. októbra 1979 (238/78, Zb. s. 2955).


15 – Pozri v tomto zmysle rozsudok z 27. januára 1982, Birra Wührer a i./Rada a Komisia (256/80, 257/80, 265/80, 267/80, 5/81, 51/81 a 282/82, Zb. s. 85, body 8 až 14). Pozri v tom istom zmysle uznesenie Súdu prvého stupňa z 21. novembra 1996, Syndicat des producteurs de viande bovine a i./Komisia (T‑53/96, Zb. s. II‑1579, bod 11).


16 – Rozsudok z 9. septembra 2008 (C‑120/06 P a C‑121/06 P, Zb. s. I‑6513).


17 – Rozsudok z 15. júna 2000, Dorsch Consult (C‑237/98, Zb. s. I‑4549).


18 – Rozsudky Dorsch Consult (už citovaný, bod 19) a FIAMM (už citovaný, bod 169).


19 – Rozsudok z 13. júna 1972 (9/71 a 11/71, Zb. s. 391, bod 46).


20 – Rozsudok zo 6. decembra 1984, Biovilac/EHS (59/83, Zb. s. 4057, bod 28).


21 – Rozsudok z 24. júna 1986, Développement a Clemessy/Komisia (267/82, Zb. s. 1907, bod 33).


22 – Rozsudok Súdu prvého stupňa z 28. apríla 1998, Dorsch Consult Ingenieurgesellschaft/Rada a Komisia (T‑184/95, Zb. s. II‑667, bod 69).


23 – Rozsudok Súdneho dvora vo veci Dorsch Consult (už citovaný): „v prípade, ak by sa v práve Spoločenstva pripustila zásada zodpovednosti Spoločenstva za zákonné konanie, taká zodpovednosť by vyžadovala…“ (bod 18).


24 – Rozsudok zo 14. decembra 2005 (T‑69/00 P, Zb. s. II‑5393).


25 – Rozsudok FIAMM (už citovaný, bod 176).


26 – Pozri okrem iného rozsudky Súdneho dvora zo 4. júla 2000, Bergaderm a Goupil/Komisia (C‑352/98 P, Zb. s. I‑5291, bod 42); z 10. decembra 2002, Komisia/Camar a Tico (C‑312/00 P, Zb. s. I‑11355, bod 53), a z 10. júla 2003, Komisia/Fresh Marine (C‑472/00 P, Zb. s. I‑7541, bod 25).


27 – Pozri okrem iného rozsudky z 25. mája 1978, HNL a i./Rada a Komisia (83/76 a 94/76, 4/77, 15/77 a 40/77, Zb. s. 1209, bod 5); Ireks‑Arkady (už citovaný, bod 11); z 15. septembra 1982, Kind/EHS (106/81, Zb. s. 2885, body 22 až 25), a z 18. apríla 1991, Assurances du crédit/Rada a Komisia (C‑63/89, Zb. s. I‑1799, body 14 až 23).