Language of document : ECLI:EU:F:2013:21

ROZSUDOK SÚDU PRE VEREJNÚ SLUŽBU
EURÓPSKEJ ÚNIE (prvá komora)

z 26. februára 2013

Vec F‑124/10

Vassilliki Labiri

proti

Európskemu hospodárskemu a sociálnemu výboru (EHSV)

„Verejná služba – Povinnosť poskytnúť pomoc – Článok 12a služobného poriadku – Psychické obťažovanie – Administratívne vyšetrovanie“

Predmet:      Žaloba podaná podľa článku 270 ZFEÚ, uplatniteľného na Zmluvu ESAE na základe jej článku 106a, ktorou V. Labiri navrhuje zrušiť rozhodnutie generálneho tajomníka Európskeho hospodárskeho a sociálneho výboru (EHSV) z 18. januára 2010 nezohľadniť žiaden dôkaz proti jej vedúcemu oddelenia a zastaviť administratívne vyšetrovanie začaté súčasne EHSV a Výborom regiónov Európskej únie v nadväznosti na jej sťažnosť na psychické obťažovanie

Rozhodnutie: Rozhodnutie z 18. januára 2010 sa zrušuje. EHSV znáša svoje vlastné trovy konania a je povinný nahradiť trovy konania, ktoré vynaložila žalobkyňa

Abstrakt

1.      Žaloby úradníkov – Akt spôsobujúci ujmu – Pojem – Rozhodnutie o zastavení administratívneho vyšetrovania začatého spoločne dvoma odlišnými orgánmi Európskej únie v nadväznosti na sťažnosť na psychické obťažovanie – Rozhodnutie prijaté menovacím orgánom, ktorý nie je vo vzťahu k žalobcovi príslušný – Začlenenie

(Služobný poriadok úradníkov, články 90 a 91; príloha IX)

2.      Žaloby úradníkov – Záujem na konaní – Žaloba úradníka, ktorý sa údajne stal obeťou psychického obťažovania, smerujúca proti zamietnutiu žiadosti o pomoc – Zachovanie záujmu na konaní

(Služobný poriadok úradníkov, článok 91)

3.      Úradníci – Psychické obťažovanie – Pojem – Správanie, ktoré smeruje k diskreditácii dotknutej osoby alebo zhoršeniu jej pracovných podmienok – Požiadavka opakujúceho sa charakteru správania – Požiadavka úmyselného konania – Rozsah – Absencia požiadavky zlého úmyslu obťažovateľa

(Služobný poriadok úradníkov, článok 12a ods. 3)

1.      Jedine opatrenia so záväzným právnym účinkom, ktoré môžu priamo a bezprostredne zasahovať do záujmov žalobcu tým, že menia podstatným spôsobom jeho právne postavenie, predstavujú akty alebo rozhodnutia, ktoré môžu byť predmetom žaloby o neplatnosť. Pokiaľ ide o administratívne vyšetrovanie začaté spoločne dvoma odlišnými orgánmi Európskej únie v nadväznosti na sťažnosť na psychické obťažovanie, rozhodnutie menovacieho orgánu inštitúcie, do ktorej patrí údajný obťažovateľ, o zastavení tohto vyšetrovania, pričom tento orgán nie je vo vzťahu k žalobcovi príslušný pokiaľ ide o jeho osobu a najmä situácie obťažovania, predstavuje akt spôsobujúci žalobcovi ujmu.

Z článku 3 prílohy IX služobného poriadku totiž vyplýva, že menovací orgán príslušný na rozhodovanie o prípadných disciplinárnych následkoch je menovací orgán dotknutého úradníka, teda úradníka, o ktorom je správa o vyšetrovaní, a nie menovací orgán žalobcu.

Okrem toho, menovacie orgány dvoch odlišných orgánov Únie môžu spoločne začať a viesť administratívne vyšetrovanie, ktoré je stanovené v prílohe IX služobného poriadku. V prípade, ak tieto dva menovacie orgány neprijmú spoločné konečné rozhodnutie, ale každý z nich prijme samostatné a odlišné rozhodnutie, práve na menovací orgán, ktorý prvý oznámil úradníkovi, údajnej obeti psychického obťažovania, akt spôsobujúci ujmu, musí dotknutý úradník, ktorý je v službe obidvoch orgánov, predložiť svoju sťažnosť a prípadne podať žalobu proti orgánu tohto menovacieho orgánu na Súd pre verejnú službu.

(pozri body 42 a 51 – 53)

Odkaz:

Súdny dvor: 21. januára 1987, Stroghili/Dvor audítorov, 204/85, bod 6

Súd pre verejnú službu: 13. decembra 2006, Aimi a i./Komisia, F‑47/06, bod 58; 29. novembra 2007, Pimlott/Europol, F‑52/06, bod 48

2.      Žaloba o neplatnosť podaná fyzickou alebo právnickou osobou je prípustná len vtedy, ak má žalobca právny záujem na zrušení napadnutého aktu. Na to, aby taký právny záujem mohol existovať, musí byť samotné zrušenie aktu spôsobilé vyvolať právne následky, alebo inými slovami, žaloba musí byť spôsobilá v prípade úspešného výsledku priniesť prospech pre toho účastníka konania, ktorý ju podal.

Pokiaľ ide o tak vážnu otázku, akou je psychické obťažovanie, treba pripustiť, že úradník alebo zamestnanec, ktorý sa považuje za obeť takéhoto obťažovania, a ktorý žaluje odmietnutie inštitúcie meritórne preskúmať žiadosti o pomoc, pričom také preskúmanie je nevyhnutné na rozhodnutie o začatí vyšetrovania alebo o prijatí iného vhodného opatrenia, si v zásade zachováva oprávnený záujem požadovaný judikatúrou ako podmienku na prípustnosť žaloby. To platí aj v prípade, ak napadnuté rozhodnutie úradníkovi, ktorý sa sťažuje na obťažovanie, nevyhovelo.

(pozri body 56 a 57)

Odkaz:

Súdny dvor: 24. júna 1986, AKZO Chemie a AZKO Chemie UK/Komisia, 53/85, bod 21

Súd prvého stupňa: 14. septembra 1995, Antillean Rice Mills a i./Komisia, T‑480/93 a T‑483/93, body 59 a 60 a tam citovaná judikatúra; 20. júna 2001, Euroalliages/Komisia, T‑188/99, bod 26; 28. septembra 2004, MCI/Komisia, T‑310/00, bod 44

Súd pre verejnú službu: 30. septembra 2010, van Heuckelom/Europol, F‑43/09, bod 31; 8. februára 2011, Skareby/Komisia, F‑95/09, bod 25; 16. mája 2012, Skareby/Komisia, F‑42/10, bod 31

3.      Článok 12a ods. 3 služobného poriadku nijako nevytvára zo zlého úmyslu údajného obťažovateľa náležitosť nevyhnutnú pre kvalifikáciu za psychické obťažovanie. Toto ustanovenie totiž definuje psychické obťažovanie ako „nevhodné správanie“, ktoré na jeho preukázanie vyžaduje splnenie dvoch kumulatívnych podmienok. Prvá podmienka sa týka existencie správaní, hovoreného slova, činov, gest alebo písaného slova, ktoré sa prejavujú „počas určitého obdobia, opakuj[ú] sa alebo [sú] systematické“ a ktoré sú „úmyselnými“. Druhá podmienka, oddelená od prvej spojkou „a“, vyžaduje, aby bolo účinkom tohto správania, hovoreného slova, činov, gest alebo písaného slova „poškod[enie] osobnos[ti], dôstojnos[ti] alebo fyzick[ej] alebo psychick[ej] integrit[y] osoby“.

Zo skutočnosti, že prídavné meno „úmyselný“ sa týka prvej podmienky, a nie druhej, je možné vyvodiť dva závery. Na jednej strane správania, hovorené slovo, činy, gestá alebo písané slovo uvedené v článku 12a ods. 3 služobného poriadku by malo vykazovať úmyselnú povahu, čo vylučuje z rozsahu pôsobnosti tohto ustanovenia konania, ku ktorým by došlo náhodne. Na druhej strane sa však nevyžaduje, aby toto správanie, hovorené slovo, činy, gestá alebo písané slovo boli podniknuté s úmyslom poškodiť osobnosť, dôstojnosť alebo fyzickú či psychickú integritu osoby. Inými slovami môže existovať psychické obťažovanie v zmysle článku 12a ods. 3 služobného poriadku bez toho, aby mal obťažovateľ v úmysle svojim konaním diskreditovať obeť alebo úmyselne zhoršiť jej pracovné podmienky. Postačuje iba, aby tieto konania, ak boli spáchané úmyselne, objektívne také následky vyvolali. Z tohto hľadiska kvalifikácia za obťažovanie podlieha podmienke, že jeho skutková podstata je dostatočne objektívna v tom zmysle, že nestranný a rozumný pozorovateľ, ktorý má obvyklú citlivosť a podlieha rovnakým podmienkam, ho bude považovať za neprimerané a hodné kritiky.

Opačný výklad článku 12a ods. 3 služobného poriadku by viedol k zbaveniu celého potrebného účinku tohto ustanovenia z dôvodu ťažkostí pri preukazovaní zlého úmyslu pôvodcu psychického obťažovania. Ak totiž existujú prípady, kedy možno taký úmysel prirodzene vyvodiť z konaní jeho pôvodcu, treba zdôrazniť, že také prípady sú zriedkavé a že vo väčšine situácií sa údajný obťažovateľ vystríha každého správania, z ktorého by sa mohol predpokladať jeho úmysel diskreditovať svoju obeť alebo zhoršiť jej pracovné podmienky.

(pozri body 65 – 68)

Odkaz:

Súd pre verejnú službu: 9. decembra 2008, Q/Komisia, F‑52/05, body 133 až 136; Skareby/Komisia, už citovaný, bod 65