Language of document : ECLI:EU:C:2014:1933

NÁVRHY GENERÁLNEHO ADVOKÁTA

PAOLO MENGOZZI

prednesené 12. júna 2014 (1)

Vec C‑491/13

Mohamed Ali Ben Alaya

proti

Bundesrepublik Deutschland

[návrh na začatie prejudiciálneho konania, ktorý podal
Verwaltungsgericht Berlin (Nemecko)]

„Priestor slobody, bezpečnosti a spravodlivosti – Smernica 2004/114/ES – Podmienky prijatia štátnych príslušníkov tretích krajín na účely štúdia – Zamietnutie prijať osobu spĺňajúcu podmienky stanovené v smernici 2004/114/ES – Právna úprava členského štátu poskytujúca správnemu orgánu mieru voľnej úvahy“





1.        Európska únia v rámci svojej stratégie, ktorej cieľom je podporovať, aby bola významným svetovým centrom výskumu, štúdia a vzdelávania, prijala určité normatívne nástroje, ktoré spadajú do rámca jej prisťahovaleckej politiky a ktorých účelom je podporovať prijímanie a mobilitu štátnych príslušníkov tretích krajín na účely štúdia a výskumu v Únii.(2)

2.        Táto stratégia je súčasťou globalizovaného kontextu, ktorý sa teraz vyznačuje celosvetovým súťažením medzi rozvinutými krajinami, aby do svojich vzdelávacích systémov prilákali zahraničných vedcov a študentov.(3) Schopnosť prilákať tento typ osôb totiž súvisí s určitými politickými a hospodárskymi záujmami. Na jednej strane sú vedci a študenti zdrojom kvalifikovaného alebo potenciálne kvalifikovaného ľudského kapitálu, ktorý sa považuje za dôležitý pre hospodársky rast, rozvoj a inováciu. Na druhej strane prilákanie zahraničných vedcov a študentov – a príliv znalostí, ktorý z toho vyplýva – môže podstatne prispieť k rozvoju vzdelávacích a výskumných systémov a mať významné hospodárske dôsledky.(4)

3.        V rámci prejudiciálnej otázky, ktorú v prejednávanej veci predložil Verwaltungsgericht Berlin, sa od Súdneho dvora žiada, aby spresnil pôsobnosť jedného z normatívnych nástrojov, ktoré Únia prijala na dosiahnutie týchto cieľov, konkrétne smernice Rady 2004/114/ES z 13. decembra 2004 o podmienkach prijatia štátnych príslušníkov tretích krajín na účely štúdia, výmen žiakov, neplateného odborného vzdelávania alebo dobrovoľnej služby(5). V prejednávanej veci však bude musieť Súdny dvor vyvážiť sledovanie legitímnych cieľov uvedených vyššie rizikom zneužívania tohto normatívneho nástroja na dosiahnutie cieľov, ktoré nesleduje.

I –    Právny rámec

A –    Právo Únie

4.        Odôvodnenia 6, 8, 14, 15 a 17 smernice 2004/114 uvádzajú:

„(6)      Jeden z cieľov akcie [Únie] v oblasti vzdelávania je podpora jednotnej Európy ako svetového centra pre štúdium a odborné vzdelávanie. Podpora mobility štátnych príslušníkov tretích štátov do [Únie] za účelom štúdia je kľúčovým faktorom tejto stratégie. Aproximácia vnútroštátnych právnych predpisov členských štátov týkajúcich sa vstupu a pobytu je jej súčasťou.

(8)      Pojem ‚prijatie‘ znamená vstup a pobyt štátneho príslušníka tretej krajiny na účely stanovené v tejto smernici.

(14)      Prijatie na účely stanovené v tejto smernici môže byť zamietnuté z náležite odôvodnených dôvodov. Predovšetkým, prijatie môže byť zamietnuté, pokiaľ sa členský štát domnieva, na základe posudku založenom na skutočnostiach, že daný štátny príslušník tretej krajiny predstavuje možné ohrozenie verejného poriadku alebo verejnej bezpečnosti. Pojem verejný poriadok môže zahŕňať odsúdenie za spáchanie závažného trestného činu. V tomto kontexte je potrebné uviesť, že pojmy verejný poriadok a verejná bezpečnosť takisto zahŕňajú prípady, v ktorých štátny príslušník tretej krajiny patrí alebo patril k skupine podporujúcej terorizmus, podporuje alebo v minulosti podporoval takúto skupinu, alebo má alebo mal extrémistické sklony.

(15)      V prípade pochybností o vierohodnosti žiadosti by mali byť členské štáty schopné požadovať akékoľvek dôkazy, ktoré sú potrebné na vyhodnotenie jej ucelenosti, najmä na základe štúdia, o ktoré sa žiadateľ uchádza, s cieľom bojovať proti zneužívaniu a nesprávnemu využívaniu postupu stanoveného touto smernicou.

(17)      S cieľom umožniť prvotný vstup na svoje územie, členské štáty môžu dočasne vydať povolenie na pobyt alebo, pokiaľ vydávajú povolenia na pobyt výlučne na ich území, víza. …“

5.        Článok 1 smernice 2004/114 s názvom „Predmet úpravy“ upravuje:

„Účelom tejto smernice je stanoviť:

a)      podmienky prijatia štátnych príslušníkov tretích krajín na územie členských štátov na obdobie presahujúce tri mesiace na účely štúdia, výmen žiakov, neplateného odborného vzdelávania alebo dobrovoľnej služby,

b)      pravidlá o postupoch prijímania štátnych príslušníkov tretích krajín na územie členských štátov na tieto účely.“

6.        Článok 2 písm. a), b), a g) smernice 2004/114 obsahuje na účely tejto smernice tieto definície:

„a)      ‚štátny príslušník tretej krajiny‘ je akákoľvek osoba, ktorá nie je občanom Európskej únie v zmysle článku 17 ods. 1 zmluvy;

b)      ‚študent‘ je štátny príslušník tretej krajiny prijatý zariadením vyššieho vzdelávania a prijatý na územie členského štátu, aby vykonával ako svoju hlavnú činnosť denné štúdium vedúce k získaniu kvalifikácie vyššieho vzdelania uznanej členským štátom, vrátane diplomov, osvedčení alebo doktorantských titulov získaných v zariadení vyššieho vzdelávania, a ktoré môže zahŕňať prípravné kurzy pred takýmto štúdiom podľa vnútroštátnych právnych predpisov;

g)      ‚povolenie na pobyt‘ je akékoľvek povolenie vydané orgánmi členského štátu, ktoré umožňuje štátnemu príslušníkovi tretej krajiny legálny pobyt na jeho území v súlade s článkom 1 ods. 2 písm. a) nariadenia Rady (ES) 1030/2002[(6)].“

7.        Článok 3 smernice 2004/114 s názvom „Rozsah pôsobnosti“ vo svojom odseku 1 stanovuje, že táto smernica sa uplatňuje „na štátnych príslušníkov tretích krajín, ktorí žiadajú o prijatie na územie členského štátu na účely štúdia. Členské štáty sa môžu ďalej rozhodnúť, že budú túto smernicu uplatňovať aj na štátnych príslušníkov tretích krajín, ktorí žiadajú o prijatie na účely výmen žiakov, neplateného odborného vzdelávania alebo dobrovoľnej služby“.

8.        Kapitola II smernice 2004/114, nazvaná „Podmienky prijatia“, obsahuje články 5 až 11. Podľa znenia článku 5 smernice 2004/114 s názvom „Zásada“ „štátny príslušník tretej krajiny je podľa tejto smernice prijatý iba vtedy, ak sa na základe preskúmania podkladov preukáže, že spĺňa podmienky ustanovené v článku 6 a podľa príslušnej kategórie v článkoch 7 až 11“.

9.        Článok 6 ods. 1 smernice 2004/114 upravuje všeobecné podmienky prijímania a znie takto:

„Štátny príslušník tretej krajiny, ktorý žiada o prijatie na účely ustanovené v článkoch 7 až 11:

a)      musí predložiť platný cestovný doklad v súlade s vnútroštátnymi právnymi predpismi. Členské štáty môžu požadovať, aby bol cestovný doklad platný aspoň počas trvania predpokladaného pobytu;

b)      v prípade, že ide o maloletého v zmysle vnútroštátnych právnych predpisov hostiteľského členského štátu, musí predložiť povolenie rodičov na plánovaný pobyt;

c)      musí mať nemocenské poistenie vo vzťahu ku všetkým rizikám, proti ktorým sú zvyčajne poistení štátni príslušníci dotknutého členského štátu [v tomto členskom štáte – neoficiálny preklad];

d)      nesmie predstavovať ohrozenie verejného poriadku, verejnej bezpečnosti alebo verejného zdravia;

e)      na požiadanie členského štátu musí predložiť dôkaz, že zaplatil poplatok za spracovanie žiadosti na základe článku 20.“

10.      Články 7 až 11 smernice 2004/114 sa týkajú osobitných podmienok prijímania študentov, žiakov, neplatených stážistov a dobrovoľníkov. Článok 7 tejto smernice stanovuje osobitné podmienky pre študentov. V odseku 1 stanovuje:

„Okrem všeobecných podmienok stanovených v článku 6 musí štátny príslušník tretej krajiny, ktorý žiada o prijatie na účely štúdia:

a)      byť prijatý na štúdium zariadením vyššieho vzdelávania;

b)      na požiadanie členského štátu predložiť dôkaz, že počas svojho pobytu bude mať dostatočné zdroje na pokrytie svojich výdavkov na živobytie, štúdium a na cestu späť. Členské štáty uverejnia sumu minimálnych mesačných zdrojov, ktoré vyžadujú na účely tohto ustanovenia, pričom nie je dotknutá možnosť preskúmania každého individuálneho prípadu;

c)      ak to členský štát vyžaduje, predložiť dôkaz o dostatočnom ovládaní jazyka, v ktorom má absolvovať štúdium;

d)      ak to členský štát vyžaduje, predložiť dôkaz o zaplatení poplatkov účtovaných zariadením.“

11.      Kapitola III smernice 2004/114, nazvaná „Povolenia na pobyt“, obsahuje ustanovenia týkajúce sa povolenia na pobyt pre každú z kategórií osôb, na ktoré sa vzťahuje táto smernica. Článok 12 uvedenej smernice s názvom „Povolenie na pobyt pre študentov“ uvádza:

„1.      Povolenie na pobyt je študentovi udelené na obdobie najmenej jedného roka a môže byť predĺžené v prípade, že jeho držiteľ naďalej spĺňa podmienky ustanovené v článkoch 6 a 7. Pokiaľ trvá študijný program kratšie ako jeden rok, platí povolenie na pobyt počas trvania tohto programu.

2.      Bez toho, aby bol dotknutý článok 16, možno predĺženie povolenia na pobyt zamietnuť alebo povolenie odobrať, ak jeho držiteľ:

a)      nerešpektuje obmedzenia prístupu k zárobkovej činnosti podľa článku 17;

b)      nedosahuje dostatočný pokrok vo svojom štúdiu v súlade s vnútroštátnymi právnymi predpismi alebo správnou praxou.“

12.      Podľa článku 16 smernice 2004/114 s názvom „Odobratie alebo nepredĺženie povolení na pobyt“:

„1.      Členské štáty môžu odobrať alebo odmietnuť predĺžiť povolenie na pobyt vydané na základe tejto smernice, ak bolo získané podvodom alebo ak sa preukáže, že držiteľ nespĺňal alebo už nespĺňa podmienky vstupu a pobytu stanovené v článku 6 a podľa príslušnej kategórie podmienky v článkoch 7 až 11.

2.      Členské štáty môžu zrušiť alebo neobnoviť povolenie na pobyt z dôvodov verejného poriadku, vnútornej bezpečnosti alebo verejného zdravia.“

B –    Vnútroštátne právo

13.      Ustanovenie § 6 zákona o pobyte, práci a integrácii cudzincov na spolkovom území (Gesetz über den Aufenthalt, die Erwerbstätigkeit und die Integration von Ausländern im Bundesgebiet, ďalej len „AufenthG“)(7) s názvom „Vízum“ vo svojom odseku 3 uvádza:

„Na dlhodobé pobyty je potrebné vízum na spolkové územie (národné vízum), ktoré sa udeľuje pred vstupom. Toto vízum sa udeľuje v súlade s predpismi platnými pre povolenie na pobyt, európsku modrú kartu, povolenie na usadenie sa a povolenie na trvalý pobyt v EÚ. …“

14.      Ustanovenie § 16 ods. 1 AufenthG s názvom „Štúdium, jazykové kurzy, školská dochádzka“ uvádza:

„Cudzincovi možno udeliť povolenie na pobyt na účely štúdia na štátnom alebo štátom uznanom zariadení vyššieho vzdelávania alebo v porovnateľnej vzdelávacej inštitúcii. Účel pobytu z dôvodu štúdia zahŕňa prípravné jazykové kurzy na štúdium a dochádzku na prípravné kurzy na vysokoškolské štúdium pre zahraničných študentov (príprava na vysokoškolské štúdium). Povolenie na pobyt na účely štúdia možno udeliť iba vtedy, ak bol cudzí štátny príslušník prijatý na zariadenie vyššieho vzdelávania; postačuje podmienečné prijatie. Nepožaduje sa žiadny dôkaz o znalosti jazyka, v ktorom prebieha vzdelávanie, pokiaľ už boli jazykové znalosti zohľadnené pri rozhodnutí o prijatí alebo pokiaľ sa predpokladá, že sa majú nadobudnúť v rámci prípravy na štúdium. Pri prvom udelení a pri predĺžení je obdobie platnosti povolenia na pobyt na účely štúdia najmenej jeden rok a nesmie pri štúdiu a príprave na štúdium presiahnuť dva roky; možno ho predĺžiť, pokiaľ sa ešte nedosiahol cieľ vzdelávania a môže sa dosiahnuť v primeranom čase.“

II – Skutkový stav, konanie vo veci samej a prejudiciálna otázka

15.      M. A. Ben Alaya je tuniský štátny príslušník, ktorý sa narodil v roku 1989 v Nemecku, kde žijú jeho rodičia. V roku 1995 opustil Nemecko a presťahoval sa do Tuniska, kde študoval a v roku 2010 zmaturoval.

16.      Po maturite sa M. A. Ben Alaya zapísal na štúdium informatiky na Tuniskej univerzite. Súčasne sa usiloval o to, aby mohol začať študovať v Nemecku. Niekoľkokrát bol prijatý na štúdium v odbore matematika na Technische Universität Dortmund.

17.      M. A. Ben Alaya viackrát požiadal príslušné nemecké orgány o udelenie študentského víza. Jeho žiadosti boli vždy zamietnuté. Posledné rozhodnutie o tom, že sa mu vízum neudelí, bolo prijaté 22. júla 2011 zastupiteľským úradom Nemeckej republiky v Tunise a bolo potvrdené 23. septembra 2011. Nemecké orgány v tomto rozhodnutí zamietli udelenie víza z dôvodu, že mali pochybnosti o motivácii M. A. Ben Alayu študovať v Nemecku. Konkrétne uviedli, že v predmetoch dôležitých z hľadiska štúdia, ktoré si zvolil, získal M. A. Ben Alaya len nedostatočné hodnotenie. So zreteľom na túto okolnosť vyjadrili nemecké orgány pochybnosti o schopnosti M. A. Ben Alayu začať štúdium v jazyku, ktorý je pre neho cudzí, alebo sa naučiť po nemecky v primeranej lehote pred začiatkom štúdia. Takisto sa domnievali, že nie je možné zistiť, či je naozaj ochotný čeliť ťažkostiam súvisiacim s vysokoškolským štúdiom v zahraničí, a že je ťažké pochopiť, ako by mu vysokoškolské štúdium v Nemecku malo umožniť dosiahnuť jeho cieľ pracovať v Tunisku ako profesor matematiky.

18.      M. A. Ben Alaya, ktorý nesúhlasí s tým, ako nemecké konzulárne orgány prezentujú jeho študijné výsledky, podal proti týmto posledným zamietavým rozhodnutiam žalobu o neplatnosť na Verwaltungsgericht Berlin.

19.      Uvedený súd poznamenáva, že na vstup na nemecké územie na účely štúdia potrebuje M. A. Ben Alaya národné vízum, pričom podmienky na jeho udelenie sú upravené v § 16 ods. 1 AufenthG. Na základe výkladu poskytnutého nemeckými súdmi však zo znenia tohto ustanovenia vyplýva, že správny orgán má v tomto ohľade diskrečnú právomoc a možnosť, nie však povinnosť udeliť študentské vízum za podmienok uvedených v danom ustanovení.

20.      Vnútroštátny súd sa zaoberá otázkou zlučiteľnosti tohto výkladu so smernicou 2004/114. Konkrétne sa pýta, či v situácii, keď sú splnené podmienky prijatia uvedené v článkoch 6 a 7 smernice 2004/114/ES, ako to je v prípade M. A. Ben Alayu, zakladá táto smernica nárok na udelenie študentského víza na základe jej článku 12 bez ponechania diskrečnej právomoci správnemu orgánu.

21.      Za týchto okolností sa Verwaltungsgericht Berlin rozhodol prerušiť konanie a položiť Súdnemu dvoru nasledujúcu prejudiciálnu otázku:

„Zakladá smernica Rady [2004/114] nárok na udelenie víza na účely štúdia a následného povolenia na pobyt podľa článku 12 tejto smernice nepodliehajúci diskrečnej právomoci, keď sú splnené podmienky prijatia, to znamená podmienky uvedené v článkoch 6 a 7, pričom neexistuje dôvod na zamietnutie prijatia podľa článku 6 ods. 1 písm. d) smernice [2004/114]?“

III – Konanie na Súdnom dvore

22.      Uznesenie o návrhu na začatie prejudiciálneho konania bolo kancelárii Súdneho dvora doručené 13. septembra 2013. Nemecká, belgická, estónska, grécka, poľská vláda a vláda Spojeného kráľovstva, ako aj Európska komisia predložili písomné pripomienky.

IV – Právne posúdenie

23.      Svojou prejudiciálnou otázkou sa vnútroštátny súd v podstate pýta, či príslušné orgány členského štátu môžu odmietnuť udeliť vízum príslušníkovi tretej krajiny na účely štúdia a podľa článku 12 smernice 2004/114 tomu zodpovedajúce povolenie na pobyt, pokiaľ tento štátny príslušník spĺňa podmienky prijatia stanovené v článkoch 6 a 7 tej istej smernice a neexistuje žiadny dôvod na odmietnutie prijatia podľa článku 6 ods. 1 písm. d) smernice 2004/114. Vnútroštátny súd sa tiež pýta, či uvedené vnútroštátne orgány majú pri preskúmaní žiadosti o prijatie určitú mieru voľnej úvahy.

24.      Z rozhodnutia vnútroštátneho súdu vyplýva, že sa prikláňa k výkladu smernice 2004/114 v tom zmysle, že táto smernica priznáva právo na prijatie štátnemu príslušníkovi tretej krajiny, ak spĺňa podmienky prijatia, ktoré sú v nej stanovené, bez možnosti orgánov členským štátov vykonávať vo vzťahu k tomuto rozhodnutiu diskrečnú právomoc. Takýto výklad podľa vnútroštátneho súdu podporujú znenia niektorých ustanovení smernice 2004/114, ciele sledované touto smernicou a okolnosť, že uvedená smernica viedla k čiastočnej harmonizácii systému prijímania štátnych príslušníkov tretích krajín na účely štúdia.

25.      Účastníci konania na Súdnom dvore zastávajú odlišné názory. Zatiaľ čo Komisia v podstate súhlasí s postojom vnútroštátneho súdu, všetky vlády, ktoré Súdnemu dvoru predložili písomné pripomienky, naopak tvrdia, že orgány členských štátov musia mať pri rozhodovaní o prijatí štátnych príslušníkov tretích krajín na účely štúdia širokú mieru voľnej úvahy.

26.      V danej veci je teda Súdnemu dvoru položená otázka výkladu smernice 2004/114, na základe ktorej musí určiť, či táto smernica stanovila taxatívny výpočet kritérií na prijatie štátnych príslušníkov tretích krajín na účely štúdia v Únii, alebo či stanovila iba minimálne podmienky, takže členské štáty môžu ku kritériám stanoveným v smernici 2004/114 jednostranne doplniť ďalšie kritériá na prijatie na účely štúdia. Prejudiciálna otázka poukazuje aj na problém miery diskrečnej právomoci, ktorá je orgánom členského štátu prípadne priznaná pri analýze, ktorú vykonávajú pri rozhodovaní o prijatí štátnych príslušníkov tretích krajín na účely štúdia.

27.      Na účely odpovede na otázky položené v návrhu na začatie prejudiciálneho konania, ktorý podal vnútroštátny súd, považujem za nutné vykonať celkovú analýzu smernice 2004/114, ktorá zahŕňa tak gramatický výklad znenia jej príslušných ustanovení, ako aj systematickú, kontextovú a teleologickú analýzu.

A –    Gramatická analýza

28.      Vnútroštátny súd sa domnieva, že výklad vykonaný niektorými nemeckými súdmi a zastávaný členskými štátmi, ktoré predložili pripomienky Súdnemu dvoru, podľa ktorého smernica 2004/114 zjednocuje iba minimálne podmienky, ktoré musí splniť štátny príslušník tretej krajiny, aby mohol byť prijatý na účely štúdia v členskom štáte, dostatočne nezohľadňuje znenie niektorých ustanovení uvedenej smernice. Vnútroštátny súd osobitne poukazuje na články 5 a 12 smernice 20014/114.

29.      Na úvod možno uviesť, ako poznamenáva Komisia, že znenie článku 1 smernice 2004/114, aj keď nie je rozhodujúce, podporuje skôr tézu zastávanú vnútroštátnym súdom. Podľa tohto ustanovenia je totiž účelom uvedenej smernice stanoviť podmienky prijímania štátnych príslušníkov tretích krajín na územia členských štátov okrem iného na účely štúdia.(8) Z gramatického hľadiska znenia pritom zastávam názor Komisie, že takáto formulácia môže hovoriť v prospech tézy, že smernica 2004/1114 stanovuje všetky podmienky prijímania študentov, a nie iba niektoré z radu podmienok, ktoré by mohli členské štáty voľne doplňovať. S takým konštatovaním sa však nemožno uspokojiť.

30.      Prvý článok smernice 2004/11, na ktorý odkazuje vnútroštátny súd, je článok 5 s názvom „Zásada“, ktorý je prvým článkom kapitoly II smernice 2004/114 týkajúcim sa podmienok prijatia v zmysle tejto smernice. Uvedený súd z formulácie tohto článku vyvodzuje, že prijatie na účely štúdia nie je iba možnosť, ale nárok štátneho príslušníka tretej krajiny, ktorý spĺňa podmienky stanovené v článkoch 6 a 7 smernice 2004/114.

31.      Hoci nemeckého znenia tohto ustanovenia sa možno dovolávať na podporu tézy vnútroštátneho súdu, formulácia toho istého ustanovenia v iných jazykových verziách podľa môjho názoru ponecháva priestor pre dvojznačnosť.(9) Domnievam sa totiž, že jediná istota, ktorú možno z gramatickej analýzy dotknutého ustanovenia vyvodiť, je, že splnenie podmienok stanovených v článkoch 6 a 7 smernice 2004/114 je povinné a nevyhnutné na účely prijatia štátneho príslušníka tretej krajiny ako študenta. Formulácia tohto ustanovenia však neumožňuje zaujať konečné stanovisko k otázke, či uvedené požiadavky predstavujú minimálne podmienky, ktoré sa môžu doplniť ďalšími podmienkami, alebo či sú jedinými podmienkami, ktoré musí splniť štátny príslušník tretej krajiny, ktorý žiada o prijatie na účely štúdia.

32.      Vnútroštátny súd ďalej odkazuje na článok 12 smernice 2004/114. Z tohto ustanovenia vyplýva, že povolenie na pobyt je udelené („est délivré“) študentovi, ktorý spĺňa podmienky stanovené v článkoch 6 a 7 smernice 2004/114, na obdobie najmenej jedného roka. Ako pritom uvádza Komisia, použitie oznamovacieho spôsobu slovesa „être“ (byť) hovorí v prospech výkladu tohto ustanovenia v tom zmysle, že ak sú uvedené podmienky splnené, povolenie na pobyt by malo byť udelené. Formulácia tohto článku teda zrejme podporuje tézu, že smernica 2004/114 stanovuje všetky podmienky prijatia na účely štúdia. Pokiaľ by totiž zákonodarca Únie chcel ponechať diskrečný priestor pri udeľovaní tohto povolenia, použil by, ako to napokon urobil nemecký zákonodarca, slovné spojenie „môže byť udelené“.

33.      Ani toto ustanovenie však nie je jednoznačné. Ako totiž uvádza nemecká vláda, možno ho vykladať aj v tom zmysle, že iba stanovuje obdobie, na ktoré sa udeľuje prípadné povolenie na pobyt bez zaoberania sa otázkou vhodnosti tohto udelenia. Okrem toho podľa druhej časti prvej vety toho istého ustanovenia povolenie na pobyt môže byť predĺžené, pokiaľ jeho držiteľ naďalej spĺňa podmienky článkov 6 a 7. Použitie výrazu „môže byť predĺžené“ by mohlo viesť k domnienke, že povolenie na pobyt môže byť predĺžené, pokiaľ splnenie týchto podmienok pretrváva, čo by mohlo znamenať, že ani v takom prípade predĺženie nie je automatické, ale nemusí k nemu dôjsť, aj keď sú uvedené podmienky splnené.

34.      V tejto súvislosti treba uviesť takisto tvrdenie belgickej vlády, že článok 12 smernice 2004/114 vôbec nie je uplatniteľný na štátneho príslušníka tretej krajiny, ktorý požiadal o pobyt na účely štúdia a o ktorého žiadosti sa doteraz nerozhodlo, pretože tohto štátneho príslušníka nemožno kvalifikovať ako „študenta“ v zmysle definície uvedenej v článku 2 písm. b) smernice 2004/114(10). Táto vláda teda zastáva názor, že pokiaľ by sme pripustili, že toto ustanovenie ukladá povinnosť členským štátom, táto povinnosť by spočívala iba vo vydaní povolenia na pobyt štátnym príslušníkom tretích krajín, ktorí už boli prijatí na účely štúdia.

35.      Zastávam totiž názor, že znenie ustanovenia smernice 2004/114 sa vyznačuje určitou nejednoznačnosťou, ktorá má za následok, že z jeho gramatickej analýzy nevyplývajú žiadne skutočnosti, ktoré by umožnili definitívne určiť, či uvedená smernica stanovuje iba minimálne podmienky, ktoré musí štátny príslušník tretej krajiny splniť, aby mohol byť prijatý na účely štúdia v Únii, alebo či podmienky, ktoré stanovuje, sú taxatívne. Na účely odpovede na prejudiciálnu otázku položenú vnútroštátnym súdom teda treba vykonať systematickú, kontextovú a teleologickú analýzu uvedenej smernice.

B –    Systematická a kontextová analýza

36.      Smernica 2004/114 bola tretím legislatívnym nástrojom, ktorý Únia prijala v oblasti legálnej migrácie v nadväznosti na Amsterdamskú zmluvu a závery zo zasadania Európskej rady v Tampere.(11) Táto smernica, ktorá bola prijatá na základe článku 63 prvého odseku bodu 3 písm. a) a bodu 4 ES, je však teraz súčasťou plnenia úlohy zverenej Únii článkom 79 ZFEÚ, a to úlohy rozvíjať spoločnú prisťahovaleckú politiku, ktorej cieľom je zabezpečiť účinné riadenie migračných tokov, spravodlivé zaobchádzanie so štátnymi príslušníkmi tretích krajín s legálnym pobytom v členských štátoch, ako aj predchádzanie nedovolenému prisťahovalectvu.

37.      Smernica 2004/114 bola v súlade so svojím článkom 21 predmetom hodnotenia Komisie, pokiaľ ide o jej uplatňovanie.(12) Toto vyhodnotenie odhalilo niekoľko nedostatkov, ktoré viedli Komisiu k otázke, či sa so štátnymi príslušníkmi tretích krajín zaobchádza v rámci tohto normatívneho nástroja spravodlivo.(13) V dôsledku zistenia týchto nedostatkov je smernica 2004/114 v súčasnosti predmetom návrhu prepracovaného znenia, ktorého cieľom je spresniť a rozšíriť jej pôsobnosť.(14)

38.      Systematiku smernice 2004/114 treba teda analyzovať v tomto kontexte.

39.      V tejto súvislosti treba najprv uviesť, že z článku 3 smernice 2004/114 vyplýva, že tento normatívny nástroj obsahuje ustanovenia záväzné pre členské štáty, iba pokiaľ ide o študentov, a ponecháva im možnosť uplatniť ustanovenia uvedenej smernice na iné kategórie osôb, na ktoré sa táto smernica vzťahuje.(15) Ako pritom poznamenáva vnútroštátny súd, tento rozdiel medzi ustanoveniami v prípade študentov, ktoré sú pre členské štáty záväzné, a ustanoveniami týkajúcimi sa ostatných kategórií, ktorých prebratie je ponechané na voľnú úvahu týchto štátov, je indíciou hľadania určitej záväznej úrovne harmonizácie, pokiaľ ide o systém prijímania študentov, čo je v súlade s cieľom smernice 2004/114, ktorým je podporovať ich prijímanie(16).

40.      Článok 4 ods. 2 smernice 2004/114 ďalej upravuje možnosť členských štátov prijať alebo zachovať ustanovenia, ktorá sú priaznivejšie pre osoby, na ktoré sa uvedená smernice vzťahuje, a teda celkom určite pre študentov. Toto ustanovenie pritom podľa môjho názoru nie zlučiteľné s možnosťou členských štátov sprísniť podmienky prijímania pre tieto kategórie osôb. Inými slovami, možno sa domnievať, že hoci majú členské štáty podľa smernice 2004/114 aj naďalej možnosť prijať ustanovenia, ktoré sú priaznivejšie pre vyššie uvedené kategórie, naopak nepočíta sa s tým, že by mohli prijať menej priaznivé ustanovenia, predovšetkým pokiaľ ide o prijímanie, a to doplnením podmienok, ktoré v smernici 2004/114 nie sú stanovené. Ustanovenia článkov 3 a 4 tejto smernice napokon naznačuje ústretovosť („favor“) v prospech kategórie študentov, ktorá je potvrdená teleologickou analýzou uvedenej smernice(17).

41.      Pokiaľ ide konkrétne o systém prijímania zavedený smernicou 2004/114, treba konštatovať, že táto smernica stanovuje zásadné ustanovenia, a to vyššie uvedený článok 5, potom v článku 6 všeobecné podmienky pre všetky kategórie, na ktoré sa vzťahuje táto smernica, a napokon v článkoch 7 až 11 rad osobitných podmienok pre každú z uvedených kategórií. Avšak na rozdiel od ostatných normatívnych nástrojov v oblasti prisťahovalectva(18) uvedená smernica neobsahuje žiadny článok stanovujúci zoznam dôvodov, pre ktoré môže byť žiadosť o vstup a pobyt na územie členského štátu na účely stanovené samotnou smernicou zamietnutá.(19)

42.      Treba teda túto absenciu vykladať tak, že svedčí o zámere umožniť orgánom členských štátov, aby na základe bezpodmienečnej diskrečnej právomoci odmietli prijať na účely štúdia štátneho príslušníka tretej krajiny, ktorý o to požiadal, aj keď spĺňa všetky podmienky stanovené smernicou 2004/114?

43.      Nie som o tom presvedčený.

44.      Z prípravných prác na smernici 2004/114 v tejto súvislosti vyplýva, že hlavným záujmom, ktorý bol v okamžiku predloženia návrhu smernice vnímaný tak, že môže vyvážiť výslovnú vôľu podporovať prostredníctvom prijatia tejto smernice vstup štátnych príslušníkov tretích krajín na účely štúdia, bol záujem chrániť verejný poriadok a verejnú bezpečnosť.(20) Tento záujem, ku ktorému sa pridáva ochrana verejného zdravia, bol „kodifikovaný“ už tým, že medzi všeobecné podmienky prijatia sa zaradila (negatívna) podmienka prijatia uvedená v článku 6 ods. 1 písm. d) smernice 2004/114. Tento záujem je tiež zmienený v odôvodnení 14 uvedenej smernice, v ktorom sú spresnené prípady, keď štátny príslušník tretej krajiny predstavuje ohrozenie verejného poriadku alebo verejnej bezpečnosti.

45.      Tento záujem bol v rámci legislatívneho postupu(21) doplnený výslovnou vôľou bojovať proti tomu, aby sa konanie, ktoré stanovuje smernica 2004/114, mohlo zneužívať alebo nesprávne využívať. Tento dodatočný záujem, ktorý zjavne súvisí s cieľom zabrániť zneužívaniu normatívnych nástrojov v oblasti povolenej migrácie na účely nedovoleného prisťahovalectva, však nebol zahrnutý do znenia článkov smernice 2004/114. Naopak bol vyjadrený v jej odôvodnení 15, podľa ktorého môžu členské štáty v prípade pochybností, ktoré sa týkajú dôvodov žiadosti o prijatie, požadovať „akékoľvek dôkazy, ktoré sú potrebné na vyhodnotenie jej ucelenosti, najmä na základe štúdia, o ktoré sa žiadateľ uchádza, s cieľom bojovať proti zneužívaniu a nesprávnemu využívaniu postupu stanoveného [uvedenou] smernicou“.

46.      Zastávam ten názor, že prvú vetu odôvodnenia 14 smernice 2004/114, podľa ktorej prijatie na účely stanovené v tejto smernici „môže byť zamietnuté z náležite odôvodnených dôvodov“, treba chápať z tohto dvojitého hľadiska. Túto vetu, ktorej cieľom je určitým spôsobom doplniť chýbajúce konkrétne údaje v znení článkov uvedenej smernice, pokiaľ ide o možnosť odmietnuť prijatie, treba podľa môjho názoru chápať v súvislosti s dvoma typmi záujmov uvedenými ďalej v samotnom odôvodnení 14 a v odôvodnení 15. Tieto dva typy záujmov, teda po prvé záujem kodifikovaný v článku 6 ods. 1 písm. d) smernice 2004/114 a po druhé záujem súvisiaci s nebezpečenstvom zneužívania konania stanoveného samotnou smernicou tým, že bude využívané na vstup na územie Únie na iné účely než na účely štúdia, sa totiž považovali za dostatočne závažné, aby vyvážili cieľ smernice 2004/114, ktorým je podporovať prijímanie štátnych príslušníkov tretích krajín na účely štúdia z dôvodu priaznivých účinkov, ktoré z toho plynú pre Úniu ako celok.

47.      V tejto súvislosti treba ešte uviesť, že z návrhu smernice predloženého Komisiou vyplýva, že skutočnosť, že obdobie platnosti povolenia na pobyt vydaného na účely štúdia môže byť jeden rok a toto povolenie môže byť odňaté alebo nemusí byť predĺžené v prípadoch stanovených v článku 16 smernice 2004/114, bola považovaná za záruku výkonu prísnej následnej kontroly orgánmi členských štátov.(22)

48.      Z vyššie uvedených úvah vyplýva, že orgány členského štátu sú podľa môjho názoru oprávnené odmietnuť prijatie štátneho príslušníka tretej krajiny, pokiaľ nie sú splnené podmienky stanovené v smernici 2004/114 na prijímanie študentov alebo pokiaľ analýza spisu a všetkých relevantných okolností svedčí o tom, že existujú presné a konkrétne skutočnosti, z ktorých vyplýva zneužitie alebo nesprávne využitie konania stanoveného smernicou 2004/114. Naproti tomu však nie sú oprávnené odmietnuť prijatie z iných dôvodov.

49.      Pokiaľ ide v tejto súvislosti po prvé o analýzu podmienok stanovených v smernici 2004/114 na prijímanie študentov, zastávam v tomto ohľade názor, že členské štáty musia mať v rámci preskúmania žiadostí o prijatie pri ich posudzovaní určitú mieru voľnej úvahy. Táto miera voľnej úvahy sa však vzťahuje na podmienky stanovené v článkoch 6 a 7 uvedenej smernice, ako aj na hodnotenie relevantných skutočností na účely určenia, či sú splnené podmienky uvedené v daných článkoch smernice na účely prijatia štátnych príslušníkov tretích krajín ako študentov.(23) Táto miera voľnej úvahy však nemá taký rozsah, že by sa mohli doplňovať podmienky prijímania, ktoré nie sú stanovené v smernici 2004/114.

50.      Pokiaľ ide po druhé o prípadné zneužívanie alebo nesprávne využívanie konania stanoveného v smernici 2004/114, treba pripomenúť, že podľa judikatúry Súdneho dvora v každom prípade nemožno uplatňovanie pravidiel práva Únie rozšíriť tak, aby sa vzťahovalo aj na zneužitie, a že dôkaz o takom zneužití vyžaduje jednak súhrn objektívnych skutočností, z ktorých vyplýva, že aj napriek formálnemu dodržaniu podmienok stanovených právnou úpravou Únie sa nedosiahol ňou sledovaný cieľ, a ďalej subjektívny prvok spočívajúci v zámere získať výhodu vyplývajúcu z právnej úpravy Únie tým, že sú umelo vytvorené podmienky vyžadované na jej získanie.(24)

51.      Požiadavka, aby bola vykonaná analýza smerujúca k overeniu prípadného zneužitia alebo nesprávneho využitia konania stanoveného v smernici 2004/114, vylučuje automatické prijatie – ktoré zahŕňa vstup a pobyt štátnych príslušníkov tretích krajín na účely stanovené v uvedenej smernici(25) – i v prípadoch, keď sú podmienky prijatia stanovené v tejto smernici splnené, čo zodpovedá záujmom uvedeným členskými štátmi v ich pripomienkach predložených Súdnemu dvoru. Táto analýza sa však musí vykonať v rámci jasných zásad a nesmie ponechávať priestor na svojvôľu.

52.      Pokiaľ ide konkrétne o hodnotenie študijných výsledkov, ktoré podľa toho, čo vyplýva z návrhu na začatie prejudiciálneho konania, boli rozhodujúcim prvkom odôvodňujúcim zamietnutie žiadosti žalobcu v pôvodnom konaní, treba uviesť, že aj keď môže byť jednou zo skutočností, ktoré môžu byť zohľadnené pri posudzovaní toho, či je žiadosť o prijatie koherentná, podľa môjho názoru nemôže samo osebe predstavovať dôvod na odmietnutie prijatia.

53.      Treba totiž pripomenúť, že prvá osobitná podmienka na prijatie študentov je podľa článku 7 ods. 1 písm. a) smernice 2004/114 skutočnosť, že je prijatý vysokoškolským zariadením na štúdium. Hoci si členské štáty ponechávajú voľnú mieru úvahy pri vymedzení pojmu „zariadenie“, ako vyplýva z definície tohto pojmu obsiahnutej v článku 2 písm. e) smernice 2004/114, aj pri stanovení podmienok na prijatie na takéto zariadenie je obvykle na vysokoškolských zariadeniach, a nie na diplomatickom personáli, aby posúdili schopnosť budúceho študenta absolvovať štúdium, čo žiadnym spôsobom nebráni členským štátom, aby do svojich vnútroštátnych právnych úprav vložili pravidlá ukladajúce týmto zariadeniam povinnosť podmieniť prijatie štátnych príslušníkov tretích krajín skúškou a preukázaním vzdelávacích požiadaviek určitej úrovne(26).

54.      Ďalej článok 12 ods. 2 písm. b) smernice 2004/114 výslovne stanovuje možnosť odmietnuť predĺženie povolenia na pobyt, či dokonca povolenie odňať, pokiaľ držiteľ nedosahuje dostatočný pokrok v štúdiu. Toto ustanovenie umožňuje a posteriori sankcionovať prípadné zneužitie konania stanoveného v uvedenej smernici v prípadoch, keď prijatá osoba nemala v úmysle byť prijatá na územie Únie, aby tu skutočne študovala.

C –    Teleologická analýza

55.      Navrhovaný výklad smernice 2004/114 podľa môjho názoru potvrdzuje teleologická analýza tohto normatívneho nástroja.

56.      V tejto súvislosti Súdny dvor už mal príležitosť uviesť, ako napokon vyplýva z odôvodnenia 6 smernice 2004/114, že základom prijatia tejto smernice bola vôľa podporovať mobilitu štátnych príslušníkov tretích krajín do Únie na účely štúdií v rámci stratégie, ktorej cieľom je podporovať celú Európu, aby bola významným svetovým centrom štúdia a odborného vzdelávania,(27) čo má napokon aj vonkajší rozmer, keďže to prispieva k šíreniu hodnôt ľudských práv, demokracie a právneho štátu, ku ktorým sa Únia zaviazala(28).

57.      Smernica 2004/114 bola totiž koncipovaná tak, aby zbližovanie vnútroštátnych právnych predpisov členských štátov, ktoré upravujú podmienky vstupu a pobytu štátnych príslušníkov tretích krajín na účely štúdia, prispievalo podporovaním prijímania týchto štátnych príslušníkov k dosiahnutiu týchto cieľov.(29)

58.      Výklad smernice 2004/114, ktorý by orgánom členských štátov umožnil, aby na základe žiadnym spôsobom nepodmienenej diskrečnej právomoci odmietli prijať na účely štúdia štátneho príslušníka tretej krajiny, ktorý o to požiadal, aj keď tento štátny príslušník spĺňa všetky podmienky stanovené v samotnej smernici a nezneužil konanie stanovené touto smernicou, by uvedenú smernicu zbavil užitočného účinku a bránil by sledovaniu cieľov vlastných tejto smernici.

V –    Návrh

59.      Vzhľadom na predchádzajúce úvahy navrhujem, aby Súdny dvor na otázku, ktorú položil Verwaltungsgericht Berlin, odpovedal takto:

Články 6, 7 a 12 smernice Rady 2004/114/ES z 13. decembra 2004 o podmienkach prijatia štátnych príslušníkov tretích krajín na účely štúdia, výmen žiakov, neplateného odborného vzdelávania alebo dobrovoľnej služby treba vykladať v tom zmysle, že príslušné orgány členského štátu môžu zamietnuť prijatie štátneho príslušníka tretej krajiny na účely štúdia po preskúmaní príslušnej žiadosti, ktorú táto osoba podala, iba v prípade, že uvedený štátny príslušník nespĺňa podmienky tejto smernice, alebo ak existujú presné a konkrétne skutočnosti, z ktorých vyplýva zneužitie alebo nesprávne využitie konania stanoveného uvedenou smernicou.


1 – Jazyk prednesu: francúzština.


2 – Pozri predovšetkým smernicu Rady 2005/71/ES z 12. októbra 2005 o osobitnom postupe prijímania štátnych príslušníkov tretích krajín na účely vedeckého výskumu (Ú. v. EÚ L 289, s. 15). S podobnými cieľmi prijala Rada Európskej únie smernicu 2009/50/ES z 25. mája 2009 o podmienkach vstupu a pobytu štátnych príslušníkov tretích krajín na účely vysokokvalifikovaného zamestnania (Ú. v. EÚ L 155, s. 17).


3 – Pozri v tejto súvislosti oznámenie Komisie Európskemu parlamentu a Rade – Štvrtú výročnú správu o prisťahovalectve a azyle (2012) [COM(2013) 422 final], konkrétne kapitolu III.2.


4 – Podľa odhadov dosahovala napríklad len v Spojenom kráľovstve hodnota výnosov z vývozu vysokoškolského vzdelávania („education export“) v roku 2011 približne 17,5 miliardy kníh [pozri správu vlády Spojeného kráľovstvá (Department for Business, Innovation and Skills) z júla 2013 s názvom „International Education: Global Growth and Prosperity“, https://www.gov.uk/government/uploads/system/uploads/attachment_data/file/229844/bis‑13‑1081‑international‑education‑global‑growth‑and‑prosperity.pdf].


5 – Ú. v. EÚ L 375, s. 12.


6 –      Nariadenie Rady (ES) 1030/2002 z 13. júna 2002, ktorým sa stanovuje jednotný formát povolení na pobyt pre štátnych príslušníkov tretích štátov (Ú. v. ES L 157, s. 1; Mim. vyd. 19/006, s. 3).


7 – V znení z 25. februára 2008 (BGBl. I, s. 162), naposledy zmenenom a doplnenom § 2 bodom 59 zákona zo 7. augusta 2013 (BGBl. I, s. 3154).


8 – Pozri tiež odôvodnenie 24 smernice 2004/114.


9 – Gramatický výklad článku 5 smernice 2004/114 podaný vnútroštátnym súdom totiž vychádza z konštatovania, že táto smernica – v nemeckom znení – používa trpný rod slovesa „prijať“ („Ein Drittstaatsangehöriger wird… zugelassen“, teda doslova „štátny príslušník tretej krajiny je… prijatý“). Vnútroštátny súd poznamenáva, že toto ustanovenie vzhľadom na to, že zákonodarca Únie nepoužil slovné spojenie „môže byť prijatý“, neponecháva mieru voľnej úvahy, pokiaľ ide o prijatie. Nemecká verzia sa však trochu odlišuje od ostatných jazykových verzií, akými sú španielska, anglická, francúzska a talianska verzia. Na rozdiel od týchto verzií nemecká verzia neodkazuje na pojem „podmienenie“ prijatia overením podmienok stanovených v článkoch 6 a 7 uvedenej smernice. Všetky tieto ostatné jazykové verzie okrem toho používajú podstatné meno „prijatie“, a nie sloveso „prijať“ v prítomnom čase. Podľa môjho názoru teda ide o nuansy v preklade ustanovenia, ktoré môžu viesť k jeho odlišným výkladom.


10 – Pojem „študent“, ako vyplýva z uvedenej definície, totiž predpokladá, že dotknutý členský štát už štátnemu príslušníkovi tretej krajiny povolil vstup a pobyt na svojom území, a teda už rozhodol o jeho žiadosti o pobyt na účely štúdia. Belgická vláda pritom zastáva názor, že vzhľadom na to, že článok 12 smernice 2004/114 sa výslovne týka „študentov“, nie je uplatniteľný bez predchádzajúceho rozhodnutia o prijatí a že pod povolením na pobyt uvedeným v danom článku 12 smernice 2004/114 sa rozumie povolenie na pobyt, ktorým sa materializuje rozhodnutie povoľujúce pobyt, a nie toto samotné rozhodnutie.


11 – V tejto oblasti sa už prijali dve smernice, a to smernica Rady 2003/86/ES z 22. septembra 2003 o práve na zlúčenie rodiny (Ú. v. ES L 251, s. 12; Mim. vyd. 19/006, s. 224) a smernica Rady 2003/109/ES z 25. novembra 2003 o právnom postavení štátnych príslušníkov tretích krajín, ktoré sú osobami s dlhodobým pobytom (Ú. v. ES L 16, s. 44; Mim. vyd. 19/006, s. 272).


12 – Pozri správu Komisie Európskemu parlamentu a Rade o uplatňovaní smernice 2004/114/ES z 28. septembra 2011 [COM(2011) 587 final].


13 – Pozri stranu 2 návrhu smernice Európskeho parlamentu a Rady o podmienkach vstupu a pobytu štátnych príslušníkov tretích krajín na účely výskumu, štúdia, výmen žiakov, plateného a neplateného odborného vzdelávania, dobrovoľníckej služby a činnosti aupair (prepracované znenie), predloženého Komisiou 25. marca 2013 [COM(2013) 151 final]. Tento návrh, ktorý je v súčasnosti prejednávaný Radou, má tiež nahradiť smernicu 2005/71, ktorá je uvedená v poznámke pod čiarou 2.


14 – Pozri návrh smernice uvedený v predchádzajúcej poznámke pod čiarou.


15 – Návrh smernice citovaný v poznámke pod čiarou 13 už tento rozdiel v pôsobnosti smernice 2004/114 neobsahuje. Článok 2 tohto návrhu totiž fakultatívne ustanovenia smernice 2004/114 týkajúce sa žiakov, neplatených stážistov a dobrovoľníkov robí záväznými a rozširuje všeobecnú oblasť pôsobnosti uvedenej smernice tak, aby do nej zahrnul platených stážistov a aupairov.


16 – Pozri odôvodnenie 6 smernice 2004/114 a body 56 a 57 nižšie.


17 – Pozri bod 55 a nasl. nižšie.


18 – Ako je napríklad nariadenie Európskeho parlamentu a Rady (ES) č. 810/2009 z 13. júla 2009, ktorým sa ustanovuje vízový kódex Spoločenstva (vízový kódex) (Ú. v. EÚ L 243, s. 1), ktoré bolo predmetom veci, v ktorej bol vydaný rozsudok Koushkaki (C‑84/12, EU:C:2013:862), a ktorého článok 32 uvádza dôvody zamietnutia žiadosti o udelení jednotného víza. Aj smernica 2009/50 v článku 8 stanovuje zoznam dôvodov na zamietnutie.


19 – Také ustanovenie je však obsiahnuté v návrhu smernice uvedenom v poznámke pod čiarou 13 (pozri článok 18 tohto návrhu).


20 – Pozri bod 1.5 návrhu smernice Rady o podmienkach vstupu a pobytu štátnych príslušníkov tretích krajín kvôli štúdiu, stážam alebo dobrovoľníckej činnosti, ktorý predložila Komisia 7. októbra 2002 [COM(2002) 548 final].


21 – V návrhu smernice Komisie, ktorý je uvedený v predchádzajúcej poznámke pod čiarou, sa totiž pôvodne vôbec nevyskytoval pojem nesprávne využívanie alebo zneužívanie konania.


22 –      Pozri v tejto súvislosti poslednú vetu bodu 1.5 návrhu smernice predloženého Komisiou v roku 2002 a uvedeného v poznámke pod čiarou 20.


23 – Pozri analogicky rozsudok Koushkaki (EU:C:2013:862, bod 60).


24 – Pozri rozsudok O. a B. (C‑456/12, EU:C:2014:135, bod 58 a citovanú judikatúru), ako aj moje návrhy vo veci Fonnship a Svenska Transportarbetareförbundet (C‑83/13, EU:C:2014:201, bod 81).


25 – Pozri odôvodnenie 8 smernice 2004/114.


26 –      Právne predpisy tohto druhu existujú v Holandsku, kde sa stanovuje, že zariadenia, ktoré chcú zapísať štátnych príslušníkov tretích krajín, musia podpísať kódex správania (Gedragscode Internationale Student in het Hoger Onderwijs), v ktorom je okrem iného stanovená povinnosť zariadení vopred určiť vzdelávacie požiadavky, ktoré predstavujú podmienky prijatia na zariadenie, a pred prijatím skontrolovať, či budúci študenti tieto podmienky spĺňajú (pozri článok 4 uvedeného kódexu v znení z 1. marca 2013). Skutočnosť, že zariadenie podpísalo tento kódex správania, je vládou výslovne považovaná za podmienku na vydanie povolenia na pobyt na účely štúdia (odôvodnenie 8 uvedeného kódexu).


27 –      Rozsudok Sommer (C‑15/11, EU:C:2012:371, bod 39). V tejto súvislosti pozri tiež body 1.2, 1.3 a 1.5 návrhu smernice predloženého Komisiou v roku 2002 a uvedeného v poznámke pod čiarou 20.


28 – Pozri bod 1.3 návrhu smernice predloženého Komisiou v roku 2002 a uvedeného v poznámke pod čiarou 20.


29 – Tamže.