Language of document : ECLI:EU:C:2014:2135

NÁVRHY GENERÁLNEHO ADVOKÁTA

MACIEJ SZPUNAR

prednesené 3. septembra 2014 (1)

Vec C‑375/13

Harald Kolassa

proti

Barclays Bank plc

[návrh na začatie prejudiciálneho konania, ktorý podal Handelsgericht Wien (Rakúsko)]

„Priestor slobody, bezpečnosti a spravodlivosti – Súdna právomoc v občianskych a obchodných veciach – Spotrebiteľské zmluvy – Spotrebiteľ s bydliskom v jednom členskom štáte, ktorý kúpil na sekundárnom trhu od sprostredkovateľa so sídlom v inom členskom štáte cenné papiere emitované bankou so sídlom v treťom členskom štáte – Právomoc v prípade žalôb smerujúcich proti banke, ktorá emitovala uvedené cenné papiere“





I –    Úvod

1.        Môže byť na banku so sídlom v Spojenom kráľovstve, ktorá vydala certifikáty na primárnom trhu v Nemecku, uplatňovaná zmluvná a/alebo mimozmluvná zodpovednosť pred rakúskym súdom podľa miesta bydliska poškodeného investora, ktorý získal takéto certifikáty na sekundárnom trhu? Táto problematika je podstatou návrhu na začatie prejudiciálneho konania. Účastníkmi konania vo veci samej sú H. Kolassa a Barclays Bank plc (ďalej len „Barclays Bank“).

2.        Handelsgericht Wien (Obchodný súd vo Viedni, Rakúsko) položil Súdnemu dvoru štyri prejudiciálne otázky týkajúce sa výkladu článku 5 bodu 1 písm. a) a bodu 3, ako aj článku 15 ods. 1 nariadenia Rady (ES) č. 44/2001 z 22. decembra 2000 o právomoci a o uznávaní a výkone rozsudkov v občianskych a obchodných veciach(2).

3.        V týchto návrhoch budem na viacerých miestach citovať judikatúru Súdneho dvora týkajúcu sa Dohovoru z 27. septembra 1968 o právomoci a o uznávaní a výkone rozsudkov v občianskych a obchodných veciach(3) (ďalej len „Bruselský dohovor“), vzhľadom na to, že nariadenie č. 44/2001 nahradzuje Bruselský dohovor, výklad podaný Súdnym dvorom, pokiaľ ide o ustanovenia tohto dohovoru, platí tiež pre ustanovenia uvedeného nariadenia, keďže ustanovenia týchto nástrojov môžu byť považované za ekvivalentné.(4)

II – Právny rámec

A –    Právo Únie

4.        Odôvodnenie 11 nariadenia č. 44/2001 stanovuje:

„Normy súdnej právomoci musia byť vysoko predvídateľné a vychádzať zo zásady, že právomoc sa všeobecne zakladá podľa bydliska žalovaného a právomoc založená na tomto kritériu musí byť vždy k dispozícii, okrem určitých presne vymedzených situácií, keď predmet konania alebo zmluvná voľnosť účastníkov odôvodňuje iné kritérium väzby. Bydlisko (sídlo) právnickej osoby treba definovať osobitne, aby boli spoločné pravidlá prehľadnejšie a vyhlo sa konfliktu právomoci.“

5.        Kapitola II tohto nariadenia (články 2 až 31) sa zaoberá pravidlami právomoci. Oddiel 1 uvedenej kapitoly II (články 2 až 4) sa nazýva „Všeobecné ustanovenia“. Článok 2 ods. 1 tohto nariadenia stanovuje, že „[a]k nie je v tomto nariadení uvedené inak, osoby s bydliskom na území členského štátu sa bez ohľadu na ich štátne občianstvo žalujú na súdoch tohto členského štátu“.

6.        Oddiel 2 kapitoly II (články 5 až 7) je nazvaný „Osobitná právomoc“. Článok 5 uvedeného nariadenia stanovuje:

„Osobu s bydliskom na území členského štátu možno žalovať v druhom členskom štáte:

1.      a)      v zmluvných veciach na súde podľa miesta zmluvného plnenia, ktoré je predmetom žaloby;

b)      na účely tohto ustanovenia, ak sa účastníci zmluvy nedohodli inak, je miestom zmluvného plnenia, ktoré je predmetom žaloby:

–      pri predaji tovaru miesto v členskom štáte, kam sa podľa zmluvy tovar dodal alebo mal dodať,

–      pri poskytnutí služieb miesto v členskom štáte, kde sa podľa zmluvy služby poskytli alebo mali poskytnúť;

c)      ak sa neuplatní písmeno b), uplatní sa písmeno a);

3.      vo veciach nárokov z mimozmluvnej zodpovednosti, na súdoch podľa miesta, kde došlo alebo by mohlo dôjsť ku skutočnosti, ktorá zakladá takýto nárok;

…“

7.        Článok 15 nariadenia č. 44/2001, ktorý sa nachádza v jeho oddiele 4 kapitoly II (články 15 až 17) v odseku 1 stanovuje:

„Vo veciach týkajúcich sa zmluvy uzavretej spotrebiteľom na účely, ktoré nie je možné považovať za súčasť jeho podnikania alebo povolania, sa právomoc určí podľa tohto oddielu, pričom nie sú dotknuté ustanovenia článku 4 a článku 5 bodu 5, ak ide

a)      o zmluvu o predaji tovaru na splátky alebo;

b)      o zmluvu o úvere splatnom v splátkach alebo zmluvu o akejkoľvek inej forme úveru, ktorým sa má financovať predaj tovaru, alebo;

c)      vo všetkých ostatných prípadoch o zmluvu uzavretú s účastníkom, ktorý obchoduje alebo podniká [ktorý podniká alebo vykonáva povolanie – neoficiálny preklad] v členskom štáte bydliska spotrebiteľa alebo akýmkoľvek spôsobom smeruje takéto činnosti do tohto členského štátu alebo do viacerých štátov vrátane tohto členského štátu, a zmluva spadá do rozsahu týchto činností.“

8.        Článok 16 ods. 1 toho istého nariadenia stanovuje, že „spotrebiteľ môže žalovať druhého účastníka zmluvy buď na súdoch členského štátu, v ktorom má tento účastník bydlisko, alebo na súdoch podľa miesta bydliska spotrebiteľa“.

9.        Článok 24 tohto nariadenia, ktorý je súčasťou oddielu 7 kapitoly II tohto nariadenia, stanovuje:

„Okrem právomoci založenej na iných ustanoveniach tohto nariadenia má právomoc súd členského štátu vtedy, ak sa žalovaný zúčastní konania. Toto pravidlo sa neuplatní, ak sa žalovaný zúčastní konania, len aby namietol absenciu právomoci, alebo ak má iný súd výlučnú právomoc podľa článku 22.“

10.      Oddiel 8 kapitoly II nariadenia č. 44/2001 nazvaný „Skúmanie právomoci a prípustnosti“ sa skladá z článkov 25 a 26, ktoré znejú nasledovne:

Článok 25

Ak má súd členského štátu konať o nároku, ktorého podstatou je vec patriaca do výlučnej právomoci súdov iného členského štátu podľa článku 22, aj bez návrhu tento súd vyhlási, že nemá právomoc.

Článok 26

1.      Ak je osoba, ktorá má bydlisko v jednom členskom štáte, žalovaná na súde iného členského štátu a nezúčastní sa konania, súd aj bez návrhu vyhlási, že nemá právomoc, ak si právomoc nemôže založiť na ustanoveniach tohto nariadenia.

2.      Súd preruší konanie dovtedy, kým sa nepreukáže, že žalovaný mal možnosť prevziať písomnosť, ktorou sa začalo konanie, alebo rovnocennú písomnosť v dostatočnom čase, aby mohol pripraviť svoju obhajobu alebo na tento účel sa prijali všetky potrebné kroky.

…“

B –    Rakúske právo

11.      § 11 zákona o kapitálovom trhu (Kapitalmarktgesetz), v znení uplatniteľnom na skutkové okolnosti dotknuté vo veci samej, stanovuje najmä podmienky zodpovednosti emitenta prospektu, pokiaľ ide o škodu vzniknutú investorovi, ktorý sa spoliehal na informácie obsiahnuté v tomto prospekte.

12.      § 26 zákona o investičných fondoch (Investmentfondsgesetz), v znení uplatniteľnom na skutkové okolnosti dotknuté vo veci samej, stanovuje najmä, že pred uzavretím zmluvy sa nadobúdateľovi podielu v zahraničnom kapitálovom investičnom fonde bezplatne poskytnú ustanovenia týkajúce sa fondu a/alebo stanovy investičnej spoločnosti, prospekt zahraničnej investičnej spoločnosti, ako aj kópia žiadosti o uzavretie zmluvy a že prospekt musí obsahovať všetky informácie, ktoré v okamihu podania žiadosti majú podstatný význam na posúdenie podielov v zahraničnom kapitálovom investičnom fonde.

III – Skutkové okolnosti sporu vo veci samej a prejudiciálne otázky

13.      Barclays Bank, banka so sídlom v Londýne (Spojené kráľovstvo), ktorá má tiež pobočku vo Frankfurte nad Mohanom (Nemecko), emitovala certifikáty a predala ich inštitucionálnym investorom, medzi inými aj DAB Bank AG so sídlom v Mníchove (Nemecko). Nebol uskutočnený žiadny predaj jednotlivcom.

14.      K emisii certifikátov došlo na základe základného prospektu z 22. septembra 2005 a všeobecných obchodných podmienok z 20. decembra 2005 (vrátane príloh). Na žiadosť Barclays Bank bol tento základný prospekt notifikovaný v Rakúsku. Certifikáty boli emitované v roku 2006. Splatnosť nastane v roku 2016.

15.      Klíringovým centrom, ktoré toto nadobudnutie realizovalo, bola spoločnosť so sídlom vo Frankfurte nad Mohanom. V tejto spoločnosti bol uložený aj globálny certifikát.

16.      DAB Bank AG previedla certifikáty na svoju dcérsku spoločnosť v Rakúsku, direktanlage.at AG, ktorá ich predala jednotlivcom, medzi ktorými bol aj H. Kolassa s bydliskom v Rakúsku, ktorý investoval určitú sumu do týchto certifikátov.

17.      Objednávky sa vždy uskutočnili a zrealizovali v mene dotknutých spoločností. V súlade so svojimi všeobecnými obchodnými podmienkami direktanlage.at AG splnila objednávku H. Kolassu „na účet cenných papierov“, čo znamená, že spoločnosť direktanlage.at AG mala v držbe ako krytie všetky certifikáty svojich klientov v Mníchove, a to vo vlastnom mene a na účet príslušného klienta. H. Kolassa si mohol nárokovať len dodanie certifikátov vo výške príslušného podielu na krytie s tým, že sa prevod certifikátov na jeho meno nemohol neuskutočniť.

18.      Základom certifikátu je totiž podniková obligácia v podobe dlhopisu na doručiteľa. Suma, ktorá sa má vrátiť, a teda hodnota certifikátu, sa riadi podľa indexu, ktorý tvorí portfólio viacerých cieľových fondov, takže hodnota certifikátu je priamo spojená s týmto portfóliom. Toto portfólio musela vytvoriť a spravovať spoločnosť s ručením obmedzeným so sídlom v Nemecku.

19.      Konateľ tejto spoločnosti uplatnil svoj vplyv v rámci spoločnosti, aby získal nový kapitál do svojho rozsiahleho systému pyramídového podvodu. V roku 2011 bol v Nemecku odsúdený na trest odňatia slobody v dĺžke desať rokov a osem mesiacov za podvod, falšovanie listín a daňový podvod.

20.      V súčasnej dobe je hodnota certifikátov odhadovaná na nulu.

21.      H. Kolassa podal proti Barclays Bank žalobu na Handelsgericht Wien, u ktorej si uplatňuje súčasne nároky zmluvnej povahy (nároky založené na zmluve o dlhopise, na nadobudnutí dlhopisu a na porušení predzmluvných povinností zabezpečiť ochranu a poskytnúť vysvetlenie) a mimozmluvnej povahy (nároky založené na nedostatkoch v prospekte a kontrole, predovšetkým z dôvodu porušenia zákona o kapitálovom trhu a zákona o investičných fondoch). Pokiaľ ide o právomoc súdu, ktorému bola vec predložená, H. Kolassa sa odvoláva primárne na článok 15 ods. 1 písm. c) nariadenia č. 44/2001 alebo subsidiárne na článok 5 bod 1 písm. a) a bod 3 tohto nariadenia.

22.      Barclays Bank spochybňuje výhrady H. Kolassu, ako aj právomoc súdu, na ktorý bola podaná žaloba.

23.      Vzhľadom na tvrdenia účastníkov konania a významný počet súbežne prebiehajúcich konaní sa Handelsgericht Wien domnieva, že je nevyhnutné a vhodné, aby prerušil konanie a položil Súdnemu dvoru nasledujúce prejudiciálne otázky:

„1.      a)     Pokiaľ ide o článok 15 ods. 1 nariadenia č. 44/2001, má sa formulácia ,vo veciach týkajúcich sa zmluvy uzavretej spotrebiteľom na účely, ktoré nie je možné považovať za súčasť jeho podnikania alebo povolaniaʻ uvedená v článku 15 ods. 1 nariadenia č. 44/2001 vykladať v tom zmysle, že:

i)      žalobca, ktorý nadobudol na sekundárnom trhu dlhopis na doručiteľa ako spotrebiteľ a teraz voči emitentovi uplatňuje nároky na základe zodpovednosti za prospekt z dôvodu porušenia povinností v oblasti poskytovania informácií a dohľadu, ako aj na základe podmienok dlhopisu, sa môže odvolávať na právomoc podľa tohto ustanovenia, ak žalobca kúpou cenného papiera od tretej osoby vstúpil derivatívnym spôsobom do zmluvného vzťahu medzi emitentom a pôvodným upisovateľom dlhopisu;

ii)      v prípade kladnej odpovede na prvú otázku pod písm. a) bodom i), má žalobca možnosť odvolať sa na právomoc podľa článku 15 nariadenia č. 44/2001 aj v prípade, keď tretia osoba, od ktorej spotrebiteľ kúpil dlhopis na doručiteľa, tento dlhopis najprv nadobudla na účel, ktorý možno považovať za súčasť jej povolania alebo podnikania, to znamená, že žalobca prevezme dlhopis od subjektu, ktorý nie je spotrebiteľom, a

iii)      v prípade kladnej odpovede na prvú otázku pod písm. a) bodmi i) a ii), sa žalujúci spotrebiteľ môže odvolať na právomoc podľa článku 15 nariadenia č. 44/2001 aj v prípade, keď vlastníkom dlhopisu nie je on sám, ale tretia osoba, ktorú žalobca poveril zaobstaraním cenných papierov a sama nie je spotrebiteľom a ktorá má tieto cenné papiere v súlade s dohodou vo vlastnom mene v držbe ako správca pre žalobcu a poskytne mu len záväzkovoprávny nárok na dodanie?

b)      V prípade kladnej odpovede na prvú otázku pod písm. a) bodom i) zakladá článok 15 ods. 1 nariadenia č. 44/2001 súdu, ktorému sa doručila žaloba vo veci zmluvných nárokov vyplývajúcich z nadobudnutia dlhopisu, právomoc aj vo vzťahu k adhéznemu konaniu, pokiaľ ide o mimozmluvné nároky vyplývajúce z rovnakého nadobudnutia dlhopisu?

2.      a)      Pokiaľ ide o článok 5 bod 1 písm. a) nariadenia č. 44/2001, má sa formulácia ,v zmluvných veciach na súde podľa miesta zmluvného plnenia, ktoré je predmetom žaloby‘ uvedená v článku 5 bode 1 písm. a) nariadenia č. 44/2001 vykladať v tom zmysle, že

i)      žalobca, ktorý nadobudol na sekundárnom trhu dlhopis na doručiteľa ako spotrebiteľ a teraz voči emitentovi uplatňuje nároky na základe zodpovednosti za prospekt, z dôvodu porušenia povinností v oblasti poskytovania informácií a dohľadu, ako aj na základe podmienok dlhopisu, sa môže odvolávať na právomoc podľa tohto ustanovenia, ak žalobca kúpou cenného papiera od tretej osoby vstúpil derivatívnym spôsobom do zmluvného vzťahu medzi emitentom a pôvodným upisovateľom dlhopisu, a

ii)      v prípade kladnej odpovede na druhú otázku pod písm. a) bodom i), má žalobca možnosť odvolať sa na právomoc podľa článku 5 bodu 1 písm. a) nariadenia č. 44/2001 aj v prípade, keď vlastníkom dlhopisu nie je on sám, ale tretia osoba, ktorú žalobca poveril zaobstaraním cenných papierov a ktorá ich má v súlade s dohodou vo vlastnom mene v držbe ako správca pre žalobcu a poskytne mu len záväzkovoprávny nárok na dodanie?

b)      V prípade kladnej odpovede na druhú otázku pod písm. a) bodom i), zakladá článok 5 bod 1 písm. a) nariadenia č. 44/2001 súdu, ktorému sa doručila žaloba vo veci zmluvných nárokov z nadobudnutia dlhopisu, právomoc aj vo vzťahu k adhéznemu konaniu, pokiaľ ide o mimozmluvné nároky vyplývajúce z rovnakého nadobudnutia dlhopisu?

3.      a)     Pokiaľ ide o článok 5 bod 3 nariadenia č. 44/2001, ide v prípade nárokov zo zodpovednosti za prospekt a nárokov vyplývajúcich z porušenia povinnej ochrany a povinností poskytnúť vysvetlenie podľa právnych predpisov v oblasti kapitálového trhu v súvislosti s emisiou dlhopisu na doručiteľa o nároky z mimozmluvnej zodpovednosti v zmysle článku 5 bodu 3 nariadenia č. 44/2001?

V prípade kladnej odpovede na tretiu otázku pod písm. a) v prvom pododseku, platí to aj v prípade, ak osoba, ktorá sama nie je vlastníkom dlhopisu, ale má len záväzkovoprávny nárok na vydanie voči vlastníkovi, ktorý má pre ňu cenné papiere v držbe ako správca, uplatní tieto nároky voči emitentovi?

b)      Má sa formulácia ,miesto, kde došlo alebo by mohlo dôjsť ku skutočnosti, ktorá zakladá takýto nárok‘ uvedená v článku 5 bode 3 nariadenia č. 44/2001 vykladať v tom zmysle, že pri nákupe cenných papierov na základe úmyselne nesprávnej informácie,

i)      za miesto škody sa považuje bydlisko poškodeného ako miesto, kde je sústredený jeho majetok?

ii)      V prípade kladnej odpovede na tretiu otázku pod písm. b) bodom i), platí to aj vtedy, keď sú príkaz na kúpu a prevod valút odvolateľné až do vyrovnania transakcie a transakcia sa uskutočnila v inom členskom štáte až istý čas po odpísaní z účtu poškodeného?

4.      Pokiaľ ide o posúdenie právomoci a dvojnásobne relevantných skutočností, je súd v rámci preskúmania právomoci podľa článkov 25 a 26 nariadenia č. 44/2001 v súvislosti so spornými skutočnosťami, ktoré sú relevantné tak z hľadiska otázky právomoci, ako aj pre existenciu uplatneného nároku (,dvojnásobne relevantné skutočnostiʻ), povinný uskutočniť podrobné dôkazné konanie alebo má pri rozhodovaní o otázke právomoci vychádzať zo správnosti tvrdení žalobcu?“

IV – Analýza

24.      Vnútroštátny súd uvádza, že nedospel k záveru, že by mohol konštatovať existenciu „priameho“ zmluvného vzťahu medzi účastníkmi sporu. Aby mohol určiť, do ktorej samostatnej kategórie nariadenia č. 44/2001 (zmluvná alebo mimozmluvná oblasť) treba zaradiť nároky uvádzané H. Kolassom, potrebuje poznať výklad Súdneho dvora.

A –    O prvej otázke

25.      Svojou prvou otázkou sa vnútroštátny súd v podstate Súdneho dvora pýta, či vo veci, akou je vec v konaní vo veci samej, sú splnené podmienky článku 15 ods. 1 nariadenia č. 44/2001, čo by malo za následok, že by H. Kolassa mohol na základe článku 16 ods. 1 nariadenia č. 44/2001 žalovať Barclays Bank v Rakúsku.

26.      Na určenie právomoci na základe článku 15 ods. 1 tohto nariadenia musia byť splnené tri podmienky. Po prvé musí ísť o spotrebiteľa, teda o osobu, ktorá nepodniká alebo nevykonáva povolanie,(5) po druhé právo podať žalobu musí byť spojené so spotrebiteľskou zmluvou uzavretou medzi spotrebiteľom a osobou, ktorá podniká alebo vykonáva povolanie, a nakoniec po tretie takáto zmluva musí spadať pod jednu z kategórií uvedených v odseku 1 písm. a) až c) uvedeného článku 15.

27.      Vnútroštátny súd nešpecifikuje, ktorá z troch možností podľa článku 15 ods. 1 nariadenia č. 44/2001 by sa mohla uplatniť [pod písm. a), b) alebo c]. Podľa môjho názoru môže ísť len o možnosť uvedenú v písm. c), podľa ktorého osoba, ktorá podniká alebo vykonáva povolanie, musí tieto činnosti vykonávať v členskom štáte, na území ktorého má spotrebiteľ bydlisko alebo akýmkoľvek spôsobom smerovať takéto činnosti do tohto členského štátu alebo do viacerých štátov vrátane tohto členského štátu, pričom zmluva musí spadať do rozsahu týchto činností. Uplatnenie pravidiel právomoci vyplývajúcich z článku 15 ods. 1 písm. a) (zmluva o predaji tovaru na splátky) a b) (zmluva o úvere splatnom v splátkach alebo zmluva o akejkoľvek inej forme úveru, ktorým sa má financovať predaj tovaru) nariadenia č. 44/2001 musia byť vylúčené z jednoduchého dôvodu, že certifikáty nepredstavujú tovar v zmysle uvedeného článku 15 ods. 1 písm. a) alebo b).

28.      Prvá a tretia podmienka sa zdajú byť v uvedenom prípade splnené. H. Kolassa konal ako spotrebiteľ, lebo predmetná transakcia nespadá do výkonu jeho podnikateľskej činnosti alebo povolania. Navyše prospekt týkajúci sa predmetného certifikátu bol zverejnený v Rakúsku a Barclays Bank teda smerovala svoju činnosť do tohto členského štátu v zmysle článku 15 ods. 1 písm. c) nariadenia č. 44/2001.

29.      Išlo však o „zmluvu uzavretú… spotrebiteľom“? To je kľúčový prvok prvej otázky.

30.      Podľa holandskej vlády zo skutkového stavu popísaného vnútroštátnym súdom je možné vyvodiť, že H. Kolassa a Barclays Bank sa skutočne vzájomne zaviazali. Presnejšie, tvrdenie holandskej vlády je štruktúrované nasledovne, teda že Barclays Bank mala vzhľadom na spôsoby výpočtu popísané v prospekte povinnosť zaplatiť obligačnú pôžičku H. Kolassovi. H. Kolassa mal zaplatiť cenu obligácie. H. Kolassovi nebol správcom dodaný certifikát a získal len nárok na dodanie cenného papieru na doručiteľa, tento certifikát však predstavoval len nárok voči Barclays Bank na vyplatenie určitej sumy spotrebiteľovi. Barclays Bank mala teda dlh voči tomu, kto si kúpil dlhopis, aj keď certifikát, v súlade so všeobecnými obchodnými podmienkami správcu, zostal v jeho úschove. To by znamenalo, že by H. Kolassa musel byť v každom prípade považovaný za držiteľa dlhopisu v ekonomickom zmysle slova.

31.      Keďže článok 15 nariadenia č. 44/2001 smeruje k ochrane spotrebiteľa, H. Kolassa doplňuje, že tento článok treba vykladať rozširujúcim spôsobom.

32.      Táto argumentačná línia ma nepresvedčila.

33.      Z ustálenej judikatúry vyplýva, že pojmy používané v nariadení č. 44/2001 a najmä tie, ktoré sú používané v jeho článku 15 ods. 1, sa majú vykladať autonómne, pričom by sa mali odkazovať najmä na systematiku a ciele tohto nariadenia v záujme zaistenia jednotného uplatnenia tohto nariadenia vo všetkých členských štátoch.(6) Pojem „zmluva uzavretá… spotrebiteľom“ je nezávislý od posúdenia podľa vnútroštátneho práva.

34.      Podľa judikatúry Súdneho dvora článok 15 nariadenia č. 44/2001 podľa znenia úvodnej časti odseku 1, ako aj písm. c) toho istého odseku, vyžaduje, aby „zmluva“ bola „uzavretá“ spotrebiteľom s osobou, ktorá podniká alebo vykonáva povolanie.(7) Toto konštatovanie je okrem toho posilnené názvom oddielu 4 kapitoly II tohto nariadenia, v ktorom sa nachádza tento článok 15, ktorý upravuje „právomoc vo veciach spotrebiteľských zmlúv [zmlúv uzavretých[(8)] spotrebiteľmi]“.(9)

35.      Zastávam názor, že nedošlo k uzavretiu zmluvy v zmysle článku 15 ods. 1 nariadenia č. 44/2001, a teda že sa tento článok neuplatní na prípad, o aký ide v tejto veci.

36.      H. Kolassa mal ako rakúsky spotrebiteľ záujem zúčastniť sa investičnej operácie Barclays Bank ako anglického emitenta, pričom táto investícia bola predmetom zverejnenia v Rakúsku prostredníctvom špecifického prospektu. Tvrdí, že banka, s ktorou uzavrel zmluvu, teda direktanlage.at AG, neniesla žiadne ekonomické riziko.

37.      Toto konštatovanie však nemôže viesť k záveru, podľa ktorého medzi H. Kolassom a Barclays Bank existovala zmluva.

38.      Jediná zmluva, ktorú uzavrel H. Kolassa, bola zmluva uzavretá s direktanlage.at AG. Som si vedomý toho, že podľa uplatniteľného vnútroštátneho práva má Barclays Bank určité záväzky voči H. Kolassovi.(10) Tieto záväzky však nevyplývajú z uzavretia zmluvy medzi H. Kolassom a direktanlage.at AG.

39.      Nevidím ani dôvod použiť širší alebo „ekonomický“ výklad článku 15 nariadenia č. 44/2001, ktorý by išiel proti zneniu tohto ustanovenia z dôvodu, že by bolo nevyhnutné chrániť spotrebiteľa ako slabšiu stranu.

40.      Článok 15 ods. 1 nariadenia č. 44/2001 predstavuje odchýlku tak od všeobecného pravidla právomoci uvedeného v článku 2 ods. 1 tohto nariadenia, ktorý prisudzuje právomoc súdom členského štátu, na území ktorého má bydlisko žalovaný, ako aj od pravidla o osobitnej právomoci v oblasti zmlúv, uvedeného v článku 5 bod 1 toho istého nariadenia, podľa ktorého má právomoc súd podľa miesta zmluvného plnenia, ktoré je predmetom žaloby.(11)

41.      V tejto súvislosti je pravda, že aj keď cieľom článku 15 ods. 1 písm. c) nariadenia č. 44/2001 je ochrana spotrebiteľov, neznamená to, že táto ochrana je absolútna.(12) Toto ustanovenie je jasne formulované a vyvažuje záujmy spotrebiteľa a záujmy osoby, ktorá podniká alebo vykonáva povolanie. Keďže toto ustanovenie predstavuje výnimku zo všeobecného pravidla, má sa vykladať reštriktívne.(13)

42.      Hlavným cieľom nariadenia č. 44/2001 je zabezpečenie právnej istoty v oblasti určenia súdnej právomoci na vnútornom trhu. Odôvodnenie 11 tohto nariadenia tak uvádza, že normy súdnej právomoci musia byť vysoko predvídateľné.

43.      Pripustenie právomoci súdu spotrebiteľa v situácii, aká je v prejednávanom prípade, by bolo v rozpore s touto predvídateľnosťou.

44.      Navrhujem, aby Súdny dvor neobetoval jasné znenie článku 15 nariadenia č. 44/2001, ani jeho opodstatnenie v systematike uvedeného nariadenia na to, aby prijal „ekonomický“ prístup s cieľom ochrániť jedného spotrebiteľa. Zákonodarcovi Únie prislúcha v tomto smere konať, pokiaľ by dospel k záveru, že je to potrebné.(14)

45.      Navrhujem preto Súdnemu dvoru, aby na prvú otázku odpovedal tak, že článok 15 ods. 1 nariadenia č. 44/2001 sa má vykladať v tom zmysle, že vyžaduje uzavretie zmluvy medzi účastníkmi sporu. Ak spotrebiteľ získal certifikát predstavujúci podnikovú obligáciu v podobe dlhopisu na doručiteľa nie od emitenta tohto certifikátu, ale od tretej osoby, ktorá ho sama získala od emitenta, potom nedošlo k uzavretiu zmluvy medzi spotrebiteľom a emitentom certifikátu.

B –    O druhej otázke

46.      Svojou druhou otázkou kladie vnútroštátny súd v zásade rovnaké otázky, ako sú tie, ktoré boli doteraz skúmané, ale teraz odkazuje na pravidlo v článku 5 bode 1 písm. a) nariadenia č. 44/2001, podľa ktorého „v zmluvných veciach“ môže byť osoba žalovaná na súde podľa miesta zmluvného plnenia, ktoré je predmetom žaloby.

47.      Zdá sa, že vo svojej otázke vnútroštátny súd vychádza z myšlienky, že poškodená osoba nastúpila na miesto prvotného upisovateľa obligácie v rámci zmluvy uzavretej s emitentom. Pokiaľ by vnútroštátny súd mal konštatovať, že H. Kolassa nastúpil na miesto tohto upisovateľa tak, že nadobudol všetky práva a povinnosti direktanlage.at AG a stal sa na tomto základe zmluvnou stranou zmluvy uzavretej s Barclays Bank, išlo by, podľa môjho názoru, o „zmluvnú vec“ v zmysle článku 5 bodu 1 písm. a) nariadenia č. 44/2001. Nasledujúce úvahy predpokladajú, že o takýto prípad nejde, keďže samotný vnútroštátny súd konštatuje vo svojich vlastných úvahách podporujúcich položenie prejudiciálnych otázok, že H. Kolassa nie je zmluvne viazaný k Barclays Bank podľa všeobecných pravidiel rakúskeho občianskeho práva.

48.      Súdny dvor, ako aj odborná literatúra,(15) vykladajú pojmy zmluva v rámci článku 15 a článku 5 bodu 1 nariadenia č. 44/2001 odlišne.

49.      Pokiaľ ide o článok 5 bod 1, Súdny dvor vykladá pojem „zmluvná vec“(16) autonómne a extenzívne. Tento článok predovšetkým nevyžaduje podľa Súdneho dvora uzavretie zmluvy.(17) Určenie zmluvnej povinnosti je však nevyhnutné pre uplatnenie tohto ustanovenia, keďže súdna právomoc podľa tohto ustanovenia sa stanovuje podľa miesta zmluvného plnenia, ktoré je predmetom žaloby.

50.      Podľa ustálenej judikatúry nie je možné od rozsudku Handte(18) pojem „zmluvná vec“ v zmysle článku 5 bodu 1 nariadenia č. 44/2001(19) chápať tak, že zahŕňa situáciu, v ktorej neexistuje žiadny záväzok prevzatý slobodne jednou stranou voči druhej. V tejto veci išlo o reťazec zmlúv o medzinárodnej kúpe tovaru, v ktorých zmluvné povinnosti strán sa v jednotlivých zmluvách líšili tak, že zmluvné nároky, ktoré mohol neskorší kupujúci uplatniť voči svojmu bezprostrednému predávajúcemu, neboli nevyhnutne tie, ktoré vo svojich zmluvných vzťahoch prijal výrobca voči prvému kupujúcemu.(20)

51.      V prejednávanom prípade je náročnejšie kategorizovať transakcie medzi rôznymi stranami. Rovnako ako vo veci, ktorá viedla k vydaniu rozsudku Handte (EU:C:1992:268), tu existuje reťazec zmlúv a nie je možné konštatovať, že medzi H. Kolassom a Barclays Bank existuje „záväzok prevzatý slobodne jednou stranou voči druhej“.

52.      Z tejto judikatúry vyplýva, že medzi H. Kolassom a Barclays Bank nie je zmluvný vzťah v zmysle článku 5 bodu 1 písm. a) nariadenia č. 44/2001.

53.      Chcel by som zopakovať, ako zdôraznil vnútroštátny súd, že podľa uplatniteľného vnútroštátneho práva má Barclays Bank určité záväzky voči H. Kolassovi. Tieto záväzky však nie sú zmluvnej povahy v zmysle už citovaného ustanovenia.

54.      Navrhujem preto Súdnemu dvoru, aby na druhú otázku odpovedal tak, že článok 5 bod 1 písm. a) nariadenia č. 44/2001 sa má vykladať v tom zmysle, že vyžaduje zmluvný vzťah v zmysle záväzku prevzatého slobodne jednou stranou voči druhej. Takýto vzťah neexistuje v situácii, v ktorej jednotlivec nadobudol certifikát predstavujúci podnikovú obligáciu v podobe dlhopisu na doručiteľa nie od emitenta tohto dlhopisu, ale od tretej osoby, ktorá ho sama získala od emitenta.

C –    O tretej otázke

55.      Predmetom tretej otázky je pravidlo osobitnej právomoci uvedené v článku 5 bode 3 nariadenia č. 44/2001. Vnútroštátny súd chce zistiť, či žaloba založená na údajne neúplnom alebo nejasnom prospekte obsahujúcom informácie o investícii, ako aj na údajnom nedostatku kontroly správy fondov, na ktorých boli certifikáty indexované, môže byť považovaná za žalobu na základe mimozmluvnej zodpovednosti v zmysle článku 5 bodu 3 tohto nariadenia.

56.      Hlavný dôvod pravidla osobitnej právomoci uvedeného v článku 5 bode 3 nariadenia č. 44/2001 je podľa ustálenej judikatúry Súdneho dvora založený na existencii osobitne úzkej spojitosti medzi sporom a súdom miesta, kde došlo ku skutočnosti, ktorá zakladá nárok na náhradu škody, čo odôvodňuje priznanie právomoci tomuto súdu z dôvodov riadneho výkonu spravodlivosti a hospodárnej organizácii konania.(21) Súd miesta, kde došlo ku skutočnosti, ktorá zakladá nárok na náhradu škody, je totiž zvyčajne najlepšie spôsobilý rozhodnúť najmä z dôvodov blízkosti sporu a jednoduchšieho vykonávania dôkazov.(22)

57.      V prvom rade sa vnútroštátny súd pýta, či môžu byť nároky vyplývajúce zo zodpovednosti emitenta za prospekt v súvislosti s emisiou dlhopisu na doručiteľa, ako aj nároky z porušenia povinností ochrany a poskytnutia vysvetlenia považované za „nároky z mimozmluvnej zodpovednosti“ v zmysle článku 5 bodu 3 nariadenia č. 44/2001.

58.      Odpoveď na túto podotázku je jednoznačne kladná. Tento autonómny pojem predovšetkým zahŕňa všetky nároky, ktoré nespadajú pod zmluvné veci v zmysle článku 5 bodu 1 nariadenia č. 44/2001 a ktorými sa dovoláva uplatnenie zodpovednosti žalovaného.(23) Článok 5 bod 3 tohto nariadenia sám osebe nevylučuje určité oblasti. Odborná literatúra to potvrdzuje, pričom zdôrazňuje, že tento článok sa v zásade uplatňuje na škody vzniknuté investorom(24) a predovšetkým na zodpovednosť z titulu prospektu.(25)

59.      Pokiaľ ide o určenie miesta, kde došlo ku skutočnosti, ktorá zakladá nárok na náhradu škody, vnútroštátny súd sa pýta, či sa za miesto, kde došlo ku skutočnosti, ktorá zakladá nárok na náhradu škody, považuje miesto bydliska obete ako miesto, kde je sústredený jeho majetok, ktoré sa nachádza v Rakúsku.

60.      Z ustálenej judikatúry vyplýva, že v prípade, ak miesto, kde došlo ku skutočnosti, ktorá môže viesť k uplatneniu mimozmluvnej zodpovednosti a miesto, kde táto skutočnosť spôsobila škodu, nie sú totožné, pojem „miesto, kde došlo ku skutočnosti, ktorá zakladá nárok na náhradu škody“, môže zahŕňať dve rôzne miesta, teda miesto, kde sa škoda objavila(26) a miesto udalosti(27), ktorá spôsobila túto škodu.(28)

61.      Okrem toho v rozsudku Kronhofer (EU:C:2004:364) Súdny dvor rozhodol, že článok 5 bod 3 Bruselského dohovoru sa musí vykladať v tom zmysle, že výraz „miesto, kde došlo ku skutočnosti súvisiacej so škodou“, sa nevzťahuje na bydlisko žalobcu, kde sa nachádza „miesto, kde je sústredený jeho majetok“, a to len z jediného dôvodu, že tu znášal finančnú škodu vyplývajúcu zo straty častí jeho majetku, ktorá nastala a bola znášaná v ďalšom zmluvnom štáte.(29) Čo sa týka tejto osobitnej právomoci podľa uvedeného článku 5 bodu 3, Súdny dvor sa stotožnil s názorom, ktorý zastával generálny advokát Léger, ktorý vo svojich návrhoch v tejto veci uviedol, že nič nezdôvodňuje priznanie právomoci súdom iného zmluvného štátu než toho, kde došlo k udalosti, ktorá vyústila do vzniku škody a kde sa prejavili škodlivé následky, teda prvky potrebné na vznik zodpovednosti.(30) Takéto pridelenie právomoci nezodpovedá objektívnej potrebe z hľadiska dokazovania alebo organizácie konania.(31)

62.      Nastoľuje sa teda otázka, aké sú v prejednávanej veci prvky potrebné na vznik prípadnej zodpovednosti.

63.      Aj keď skutočnosti uvedené vo vnútroštátnom rozhodnutí neposkytujú dostatočne konkrétne informácie na odstránenie akejkoľvek pochybnosti, pokiaľ ide o určenie miesta, kde došlo ku skutočnosti, ktorá zakladá nárok na náhradu škody, všetko jasne nasvedčuje tomu, že skutočnosti v prejednávanej veci nie sú porovnateľné so skutočnosťami vo veci, ktorá viedla k vydaniu rozsudku Kronhofer (EU:C:2004:364). Pre pripomenutie, v tejto veci žalobca vo veci samej, R. Kronhofer, s bydliskom v Rakúsku, uzavrel prostredníctvom telefónu s jednotlivcami s bydliskom v Nemecku zmluvu o kúpnych opciách na akcie a z tohto dôvodu previedol príslušnú sumu na investičný účet v Nemecku.

64.      Napriek tomu v prejednávanej veci Barclays Bank zverejnila prospekt v Rakúsku. To predstavuje indikátor miesta, kde došlo ku škodnej skutočnosti, ktorá môže založiť súdnu právomoc podľa článku 5 bodu 3 nariadenia č. 44/2001.

65.      Zastávam názor, že ak je prospekt zverejnený v jednom alebo vo viacerých členských štátoch, môže ísť v každom prípade o škodnú skutočnosť, ktorá môže založiť súdnu právomoc podľa článku 5 bodu 3 nariadenia č. 44/2001.

66.      V tomto kontexte by som sa priklonil, ako to navrhuje Komisia vo svojich pripomienkach, k rozsudku Shevill a i./Presee Alliance(32), v ktorom Súdny dvor vykladal pojem „miesto, kde došlo ku skutočnosti, ktorá zakladá nárok na náhradu škody“ v tom zmysle, že v prípade poškodenia povesti prostredníctvom článku šíreného v tlači v niekoľkých zmluvných štátoch môže poškodený podať proti vydavateľovi žalobu na náhradu škody na súdy každého zmluvného štátu, v ktorom došlo k uverejneniu a v ktorom, podľa tvrdenia poškodeného, došlo k poškodeniu jeho povesti, pričom táto žaloba bola obmedzená na škodu spôsobenú v štáte sídla súdu, na ktorý je žaloba podaná. Táto myšlienka je potvrdená rozsudkom eDate Advertising a i.(33)

67.      Navrhujem Súdnemu dvoru, aby na tretiu otázku odpovedal tak, že článok 5 bod 3 nariadenia č. 44/2001 sa má vykladať v tom zmysle, že zahŕňa akýkoľvek návrh, v rámci ktorého sa uplatňuje zodpovednosť žalovaného, a ktorý sa netýka zmluvných vecí v zmysle článku 5 bodu 1 nariadenia č. 44/2001. Toto prvé ustanovenie zahŕňa právnu zodpovednosť vzniknutú z titulu prospektu. „Miesto, kde došlo ku skutočnosti, ktorá zakladá nárok na náhradu škody“ v zmysle článku 5 bodu 3 nariadenia č. 44/2001 sa má vykladať v tom zmysle, že zahŕňa miesto bydliska držiteľa certifikátu, ak zverejnenie prospektu v členskom štáte bydliska držiteľa spôsobilo finančnú škodu.

D –    O štvrtej otázke

68.      Svojou štvrtou otázkou sa vnútroštátny súd v podstate pýta, či v rámci overenia právomoci má pristúpiť k detailnému vykonaniu dôkazov, alebo či má považovať tvrdenia jediného žalobcu vo veci samej za správne.

69.      Na úvod treba pripomenúť, že právomoc súdu je určená osobitnými pravidlami nariadenia č. 44/2001, zatiaľ čo podstata veci je rozhodovaná podľa uplatniteľného vnútroštátneho práva určeného kolíznymi pravidlami týkajúcimi sa zmluvných(34) alebo mimozmluvných povinností(35).

70.      Vnútroštátny súd nevysvetľuje dôvod, pre ktorý odkazuje na články 25 a 26 nariadenia č. 44/2001. Podľa môjho názoru tieto články nesúvisia s položenou otázkou. Podľa znenia článok 25 odkazuje len na výlučné právomoci uvedené v článku 22 nariadenia č. 44/2001.

71.      Otázka rozsahu preskúmania sa týka všetkých pravidiel právomoci nariadenia č. 44/2001.

72.      Zdá sa mi, že existujúca judikatúra nám poskytuje viacero možností, ako odpovedať na túto otázku, pričom tieto sú tiež uvedené vo vnútroštátnom rozhodnutí.

73.      Nariadenie č. 44/2001 nespresňuje rozsah kontrolných povinností, ktoré prislúchajú vnútroštátnemu súdu pri preskúmaní jeho právomoci. Z ustálenej judikatúry vyplýva, že cieľom Bruselského dohovoru nebolo zjednotenie procesných pravidiel zmluvných štátov, ale rozdelenie súdnej právomoci na rozhodovanie sporov v občianskych a obchodných veciach vo vzťahoch medzi zmluvnými štátmi a uľahčenie výkonu súdnych rozhodnutí.(36) Z ustálenej judikatúry tiež vyplýva, že pokiaľ ide o procesné pravidlá, je vhodné sa riadiť uplatniteľnými vnútroštátnymi pravidlami súdu, ktorému bola vec predložená, s výhradou, že uplatnenie týchto pravidiel neohrozí potrebný účinok Bruselského dohovoru.(37)

74.      Súdny dvor preto rozhodol, že žalobca mal výhodu súdu miesta zmluvného plnenia podľa článku 5 ods. 1 Bruselského dohovoru, aj keď vznik zmluvy, ktorá bola základom žaloby, bol medzi účastníkmi sporu sporný.(38) Tiež spresnil, že bolo v súlade s duchom právnej istoty, že vnútroštátny súd, ktorému bola vec predložená, môže jednoducho rozhodnúť o jeho vlastnej právomoci na základe pravidiel tohto dohovoru bez toho, aby bol povinný meritórne preskúmať vec samu.(39)

75.      Súdny dvor nedávno rozhodol, že v štádiu skúmania medzinárodnej právomoci, súd, na ktorý bola podaná žaloba, neskúma podľa pravidiel vnútroštátneho práva ani prípustnosť, ani dôvodnosť negatívnej určovacej žaloby, ale identifikuje výlučne väzby so štátom sídla súdu, ktoré odôvodňujú jeho právomoc podľa článku 5 bodu 3 nariadenia č. 44/2001.(40) Rozhodol tiež, že na uplatnenie článku 5 bodu 3 nariadenia č. 44/2001 môže súd, ktorému bola vec predložená, považovať za preukázané tvrdenia žalobcu o podmienkach mimozmluvnej zodpovednosti výlučne na účely overenia svojej právomoci v zmysle tohto ustanovenia.(41)

76.      Súd, ktorému bola vec predložená, nemôže, ako zrejme navrhuje vnútroštátny súd, založiť svoju právomoc výlučne na skutočnostiach predložených žalobcom. Aby bol zaručený potrebný účinok nariadenia č. 44/2001, musí rozhodnúť na základe všetkých skutočností, ktorými disponuje.

77.      V tomto kontexte sa domnievam, že by článok 24 nariadenia č. 44/2001 bol zbavený svojej normatívnej hodnoty, ak by žalovaný nemal možnosť predložiť svoje tvrdenia, pokiaľ ide o právomoc súdu, ktorému bola vec predložená. Toto ustanovenie výslovne stanovuje možnosť, aby žalovaný predložil svoje tvrdenia, pokiaľ ide o právomoc.

78.      Súd, ktorému bola vec predložená, preto nemôže odkladať preskúmanie právomoci na vykonávanie dôkazov. Musí pristúpiť k posúdeniu prima facie svojej právomoci.

79.      Zdá sa mi teda, že vnútroštátne procesné pravidlá, akými sú pravidlá uvedené vnútroštátnym súdom, ktoré stanovujú, že súd, ktorému bola vec predložená, sa musí výlučne uistiť o zjavnej dôvodnosti tvrdení žalobcu bez toho, aby prípadne vzal do úvahy skutočnosti predložené žalovaným, sú v rozpore s potrebným účinkom nariadenia č. 44/2001.

80.      Navrhujem preto Súdnemu dvoru, aby na štvrtú otázku odpovedal tak, že na určenie svojej právomoci na základe ustanovení nariadenia č. 44/2001, vnútroštátny súd, ktorému bol spor predložený, musí v rámci kontroly prima facie posúdiť všetky skutočnosti, ktorými disponuje, vrátane prípadne skutočností predložených žalovaným.

V –    Návrh

81.      Vzhľadom na vyššie uvedené úvahy navrhujem, aby Súdny dvor na prejudiciálne otázky, ktoré položil Handelsgericht Wien, odpovedal takto:

1.      Článok 15 ods. 1 nariadenia Rady (ES) č. 44/2001 z 22. decembra 2000 o právomoci a o uznávaní a výkone rozsudkov v občianskych a obchodných veciach sa má vykladať v tom zmysle, že vyžaduje uzavretie zmluvy medzi účastníkmi sporu. Ak spotrebiteľ získal certifikát predstavujúci podnikovú obligáciu v podobe dlhopisu na doručiteľa nie od emitenta tohto certifikátu, ale od tretej osoby, ktorá ho sama získala od emitenta, nedošlo k uzavretiu zmluvy medzi spotrebiteľom a emitentom certifikátu.

2.      Článok 5 bod 1 písm. a) nariadenia č. 44/2001 sa má vykladať v tom zmysle, že vyžaduje zmluvný vzťah v zmysle záväzku prevzatého slobodne jednou stranou voči druhej. Takýto vzťah neexistuje v situácii, v ktorej jednotlivec nadobudol certifikát predstavujúci podnikovú obligáciu v podobe dlhopisu na doručiteľa nie od emitenta tohto dlhopisu, ale od tretej osoby, ktorá ho sama získala od emitenta.

3.      Článok 5 bod 3 nariadenia č. 44/2001 sa má vykladať v tom zmysle, že zahŕňa akýkoľvek návrh, v rámci ktorého sa uplatňuje zodpovednosť žalovaného a ktorý sa netýka zmluvných vecí v zmysle článku 5 bodu 1 nariadenia č. 44/2001. Toto prvé ustanovenie zahŕňa právnu zodpovednosť vzniknutú z titulu prospektu. „Miesto, kde došlo ku skutočnosti, ktorá zakladá nárok na náhradu škody“ v zmysle článku 5 bodu 3 nariadenia č. 44/2001, sa má vykladať v tom zmysle, že zahŕňa miesto bydliska držiteľa certifikátu, ak zverejnenie prospektu v členskom štáte bydliska držiteľa spôsobilo finančnú škodu.

4.      Na určenie svojej právomoci na základe ustanovení nariadenia č. 44/2001, vnútroštátny súd, ktorému bol spor predložený, musí v rámci kontroly prima facie posúdiť všetky skutočnosti, ktorými disponuje, vrátane prípadne skutočností predložených žalovaným.


1 – Jazyk prednesu: francúzština.


2 – Ú. v. ES L 12, 2001, s. 1; Mim. vyd. 19/004, s. 42.


3 – Ú. v. ES L 299, 1972, s. 32. Dohovor zmenený a doplnený dohovorom z 9. októbra 1978 o pristúpení Dánskeho kráľovstva, Írska a Spojeného kráľovstva Veľkej Británie a Severného Írska (Ú. v. ES L 304, s. 1, a – zmenené znenie – s. 77), dohovorom z 25. októbra 1982 o pristúpení Helénskej republiky (Ú. v. ES L 388, s. 1), dohovorom z 26. mája 1989 o pristúpení Španielskeho kráľovstva a Portugalskej republiky (Ú. v. ES L 285, s. 1) a dohovorom z 29. novembra 1996 o pristúpení Rakúskej republiky, Fínskej republiky a Švédskeho kráľovstva (Ú. v. ES C 15, 1997, s. 1).


4 – Rozsudok TNT Express Nederland (C‑533/08, EU:C:2010:243, bod 36 a citovaná judikatúra).


5 – Pozri najmä rozsudok Česká spořitelna (C‑419/11, EU:C:2013:165, bod 32 a citovanú judikatúru).


6 – Pozri v tom zmysle rozsudky Engler (C‑27/02, EU:C:2005:33, bod 33), Pammer a Hotel Alpenhof (C‑585/08 a C‑144/09, EU:C:2010:740, bod 55), Mühlleitner (C‑190/11, EU:C:2012:542, bod 28), ako aj Česká spořitelna (EU:C:2013:165, bod 25).


7 – Rozsudok Ilsinger (C‑180/06, EU:C:2009:303, bod 53).


8 – Kurzívou zvýraznil generálny advokát.


9 – Rozsudok Ilsinger (EU:C:2009:303, bod 53).


10 – Zástupca Barclays Bank na pojednávaní uviedol, že predmetný certifikát sa riadi nemeckým občianskym právom. Išlo by o cenný papier na doručiteľa podľa pravidiel § 793 a nasl. nemeckého občianskeho zákonníka. Z tohto cenného papiera vyplývali pre H. Kolassu určité práva, akým je právo na vysporiadanie pri splatnosti. Tieto práva sú určené zákonom a nevyplývajú zo zmluvného vzťahu.


11 – Rozsudky Pammer a Hotel Alpenhof (EU:C:2010:740, bod 53), ako aj Mühlleitner (EU:C:2012:542, bod 26).


12 – Rozsudky Pammer a Hotel Alpenhof (EU:C:2010:740, bod 70), ako aj Mühlleitner (EU:C:2012:542, bod 33).


13 – Pozri rozsudok Mühlleitner (EU:C:2012:542, bod 27).


14 – Pokiaľ ide o snahy o posilnenie ochrany investora (spotrebiteľa) pozri von HEIN, J.: Verstärkung des Kapitalanlegerschutzes: Das Europäische Zivilprozessrecht auf dem Prüfstand. In: Europäische Zeitschrift für Wirtschaftsrecht, 2011, s. 369 až 373, a najmä s. 372.


15 – Pozri napríklad KROPHOLLER, J., von HEIN, J.: Europäisches Zivilprozessrecht. 9. Ed., Verlag Recht und Wirtschaft, Frankfurt am Main, 2011, článok 5, EuGVO, bod 6; GEIMER, R.: Europäisches Zivilverfahrensrecht. 3. ed., Verlag C. H. Beck, München, 2010, článok 5, EuGVVO, bod 24, a BACH, I.: Was ist wo Vertrag und was wo nicht? In: Internationales Handelsrecht, 2010, s. 17 až 25, a najmä s. 23.


16 – Rozsudok Engler (EU:C:2005:33, body 33 a 48). V tomto rozsudku Súdny dvor odkazuje na návrhy, ktoré predniesol generálny advokát Jacobs, podľa ktorých takýto prístup zrejme odráža implicitný úmysel vyplývajúci zo znenia použitého v rôznych jazykových verziách tohto ustanovenia, teda v znení, ktoré je jednoznačne širšie, ako je znenie článku 15 nariadenia č. 44/2001. Pozri návrhy, ktoré predniesol generálny advokát Jacobs vo veci Engler (C‑27/02, EU:C:2004:414, bod 38).


17 – Rozsudky Tacconi (C‑334/00, EU:C:2002:499, bod 22) a Česká spořitelna (EU:C:2013:165, bod 46).


18 – C‑26/91, EU:C:1992:268, bod 15. Pozri tiež rozsudok OTP Bank (C‑519/12, EU:C:2013:674, bod 23 a citovanú judikatúru).


19 – Rád by som spresnil, že v rozsudku Handte (EU:C:1992:268) Súdny dvor podal výklad článku 5 bodu 1 Bruselského dohovoru.


20 – Rozsudok Handte (EU:C:1992:268, bod 17).


21 – Pozri rozsudok Zuid‑Chemie (C‑189/08, EU:C:2009:475, bod 24 a citovanú judikatúru).


22 – Tamže (bod 24 a citovaná judikatúra).


23 – Pozri rozsudky Kalfelis (189/87, EU:C:1988:459, body 17 a 18), ako aj Engler (EU:C:2005:33, bod 29).


24 – Rozsudok Kronhofer (C‑168/02, EU:C:2004:364).


25 – Pozri najmä BACHMANN, G.: Die internationale Zuständigkeit für Klagen wegen fehlerhafter Kapitalmarktinformation. In: Praxis des Internationalen Privat‑ und Verfahrensrechts, zv. 27, 2007, s. 77 až 86, a najmä s. 81; KROPHOLLER, J. a von HEIN, J.: c. d., bod 74.


26 – Nazvaný „Erfolgsort“ podľa nemeckej odbornej literatúry a „miejsce wystąpienia szkody“ podľa poľskej odbornej literatúry.


27 – Nazvaný „Handlungsort“ podľa nemeckej odbornej literatúry a „miejsce powstania zdarzenia powodującego szkodę“ podľa poľskej odbornej literatúry.


28 – Pozri rozsudky Bier (21/76, EU:C:1976:166, bod 24), Zuid‑Chemie (EU:C:2009:475, bod 23) a Kainz (C‑45/13, EU:C:2014:7, bod 23).


29 – Rozsudok Kronhofer (EU:C:2004:364, bod 21).


30 – Pozri návrhy, ktoré predniesol generálny advokát Léger vo veci Kronhofer (C‑168/02, EU:C:2004:24, bod 46).


31 – Rozsudok Kronhofer (EU:C:2004:364, bod 18).


32 – C‑68/93, EU:C:1995:61, bod 33.


33 – C‑509/09 a C‑161/10, EU:C:2011:685, bod 52.


34 – Nariadenie Európskeho parlamentu a Rady (ES) č. 593/2008 zo 17. júna 2008 o rozhodnom práve pre zmluvné záväzky (Rím I) (Ú. v. EÚ L 177, s. 6).


35 – Nariadenie Európskeho parlamentu a Rady (ES) č. 864/2007 z 11. júla 2007 o rozhodnom práve pre mimozmluvné záväzky (Rím II) (Ú. v. EÚ L 199, s. 40).


36 – Pozri v tejto súvislosti rozsudky Shevill a i./Presee Alliance (EU:C:1995:61, bod 35), Italian Leather (C‑80/00, EU:C:2002:342, bod 43), ako aj DFDS Torline (C‑18/02, EU:C:2004:74, bod 23).


37 – Rozsudky Hagen (C‑365/88, EU:C:1990:203, body 19 a 20), ako aj Shevill a i./Presee Alliance (EU:C:1995:61, bod 36).


38 – Rozsudok Effer (38/81, EU:C:1982:79, bod 8).


39 – Rozsudok Benincasa (C‑269/95, EU:C:1997:337, bod 27).


40 – Rozsudok Folien Fischer a Fofitec (C‑133/11, EU:C:2012:664, bod 50).


41 – Rozsudok Hi Hotel HCF (C‑387/12, EU:C:2014:215, bod 20).