Language of document : ECLI:EU:F:2014:78

UZNESENIE SÚDU PRE VEREJNÚ SLUŽBU
EURÓPSKEJ ÚNIE (tretia komora)

z 8. mája 2014

Vec F‑50/13

A

proti

Európskej komisii

„Verejná služba – Sociálne zabezpečenie – Úraz alebo choroba z povolania – Článok 73 služobného poriadku – Čiastočná trvalá invalidita – Návrh na náhradu škody – Zjavná neprípustnosť“

Predmet:      Žaloba podaná podľa článku 270 ZFEÚ, uplatniteľného na Zmluvu o ESAE na základe jej článku 106a, ktorou A v podstate navrhuje zaviazať Európsku komisiu na náhradu majetkovej a nemajetkovej ujmy, ktorú utrpel z dôvodu jeho choroby z povolania

Rozhodnutie:      Žaloba sa zamieta ako zjavne nedôvodná. Každý účastník konania znáša svoje vlastné trovy konania.

Abstrakt

1.      Úradníci – Sociálne zabezpečenie – Poistenie pre prípad úrazu a choroby z povolania – Paušálna náhrada škody podľa služobného poriadku – Návrh o dodatočnú náhradu škody podaný pred ukončením konania podľa článku 73 služobného poriadku – Neprípustnosť

(Služobný poriadok úradníkov, článok 73)

2.      Súdne konanie – Trovy konania – Znášanie – Zohľadnenie požiadaviek spravodlivého zaobchádzania

(Rokovací poriadok Súdu pre verejnú službu, článok 87 ods. 2)

1.      Úradník, ktorý trpí chorobou z povolania môže požiadať o dodatočnú náhradu škody podľa všeobecného práva len ak systém zavedený článkom 73 služobného poriadku neumožňuje primeranú náhradu. Preto v zásade návrh na náhradu škody smerujúci k náhrade majetkovej a nemajetkovej ujmy, ktorá bola úradníkovi spôsobená chorobou z povolania, nie je prípustný dovtedy, kým nie je ukončené konanie začaté na základe článku 73 služobného poriadku.

(pozri bod 32)

Odkaz:

Súd prvého stupňa: 15. decembra 1999, Latino/Komisia, T‑300/97, bod 94

Súd pre verejnú službu: 13. januára 2010, A a G/Komisia, F‑124/05 a F‑96/06, body 151 a 152

2.      Podľa článku 87 ods. 2 rokovacieho poriadku môže Súd pre verejnú službu rozhodnúť, ak to vyžaduje spravodlivé zaobchádzanie, že účastník konania, ktorý vo veci nemal úspech, je povinný nahradiť iba časť trov konania, resp. ho vôbec nemusí zaviazať na náhradu trov konania.

V situácii, keď nezákonnosť, ktorej sa dopustila administratíva a ktorá je potvrdená v zrušujúcom rozsudku, viedla k neprípustnosti návrhov na náhradu škody, ktoré z procesných dôvodov nemohli byť predložené v rámci žaloby, ktorá viedla k uvedenému zrušovaciemu rozsudku, okolnosti daného prípadu odôvodňujú, aby každý účastník konania znášal svoje vlastné trovy konania.

(pozri body 39 a 40)