Language of document : ECLI:EU:C:2015:93

NÁVRHY GENERÁLNEJ ADVOKÁTKY

JULIANE KOKOTT

prednesené 12. februára 2015 (1)

Vec C‑106/14

Fédération des entreprises du commerce et de la distribution (FCD)

a

Fédération des magasins de bricolage et de l’aménagement de la maison (FMB)

proti

Ministre de l’écologie, du développement durable et de l’énergie

[návrh na začatie prejudiciálneho konania, ktorý podala Conseil d’État (Francúzsko)]

„Nariadenie (ES) č. 1907/2006 (nariadenie REACH) – Registrácia, hodnotenie, autorizácia a obmedzovanie chemikálií (REACH) – Pojem výrobok – Výrobok pozostávajúci z viacerých výrobkov – Informačné povinnosti pri používaní látok vzbudzujúcich veľké obavy – Zisťovanie koncentrácie – Výroba, dovoz a dodanie“





I –    Úvod

1.        Nariadenie REACH(2) ukladá v prípade, že výrobok obsahuje viac ako 0,1 % látky vzbudzujúcej veľké obavy (ďalej len „látka SVHC“), určité informačné povinnosti voči Európskej chemickej agentúre (ďalej len „Agentúra“), ako aj voči príjemcom a spotrebiteľom výrobkov.

2.        Rozličné členské štáty a Európska komisia sa sporia o tom, ako sa má vypočítať táto prahová hodnota koncentrácie v prípade, že výrobok pozostáva z viacerých súčastí, z ktorých každá sama osebe je výrobkom. Predovšetkým Komisia s podporou väčšiny členských štátov zastáva názor, že podiel látky SVHC sa má vypočítať, berúc do úvahy celý výrobok. Niektoré členské štáty – väčšina zúčastnených na predmetnom konaní – naproti zastáva názor, že postačí, ak je tento podiel dosiahnutý v jednotlivých zložkách. V tomto prípade by informačné povinnosti vznikali oveľa častejšie.

3.        Tento spor má očividne zásadný význam pre voľný pohyb výrobkov, pretože môže viesť k tomu, že tieto budú v rôznych členských štátoch podliehať rôznym požiadavkám. Preto je potrebné objasnenie zo strany Súdneho dvora.

II – Právny rámec

A –    Právo Únie

1.      Nariadenie REACH

4.        Relevantné sú nasledujúce odôvodnenia nariadenia REACH:

„(1)      Toto nariadenie by malo zabezpečiť vysokú úroveň ochrany zdravia ľudí a životného prostredia, ako aj voľný pohyb látok ako takých, látok v zmesiach a vo výrobkoch, a zároveň zlepšovať konkurencieschopnosť a inovácie. Toto nariadenie by malo tiež podporovať rozvoj alternatívnych metód posúdenia nebezpečenstva látok.

(3)      Aproximácia právnych predpisov o látkach by mala zaručiť vysokú úroveň ochrany ľudí a životného prostredia s cieľom dosiahnuť trvalo udržateľný rozvoj. Tieto právne predpisy by sa mali uplatňovať nediskriminačne bez ohľadu na to, či sa s látkami obchoduje na vnútornom trhu alebo medzinárodne v súlade s medzinárodnými záväzkami Spoločenstva.

(29)      Keďže výrobcovia a dovozcovia výrobkov by za svoje výrobky mali niesť zodpovednosť, je vhodné zaviesť požiadavku na registráciu látok, ktoré sa majú z výrobkov uvoľňovať a ktoré neboli na uvedené použitie zaregistrované. Na agentúru sa treba obrátiť v prípade látok, ktoré vzbudzujú veľmi veľké obavy, ktoré sa vo výrobkoch nachádzajú v množstvách presahujúcich hmotnostné a koncentračné prahové hodnoty, ak sa nemôže vylúčiť expozícia danej látke a látka nebola na uvedené použitie nikým zaregistrovaná. Agentúra by tiež mala byť oprávnená požadovať, aby bola predložená žiadosť o registráciu, ak má dôvod sa domnievať, že uvoľnenie látky z výrobku môže predstavovať riziko pre zdravie ľudí alebo životné prostredie a že množstvo látok, ktoré tieto výrobky obsahujú, prevyšuje spolu 1 tonu na každého výrobcu alebo dovozcu ročne. Agentúra by mala zvážiť potrebu návrhu na obmedzenia v prípade, že sa domnieva, že použitie takýchto látok vo výrobkoch predstavuje riziko pre zdravie ľudí alebo životné prostredie, ktoré nie je primerane kontrolované.

(56)      Súčasťou zodpovednosti výrobcov alebo dovozcov za manažment rizík látok je oznamovanie informácií o týchto látkach ďalším odborníkom, ako sú napríklad následní užívatelia alebo distribútori. Výrobcovia alebo dovozcovia výrobkov by mali poskytnúť informácie o bezpečnom použití výrobkov priemyselným a profesionálnym užívateľom a na požiadanie aj spotrebiteľom. Táto dôležitá zodpovednosť by sa mala tiež vzťahovať na celý dodávateľsky reťazec, aby si mohli všetci jeho účastníci plniť svoje povinnosti v súvislosti s manažmentom rizík vyplývajúcich z používania látok.

(117)      Občania EÚ by mali mať prístup k informáciám o chemikáliách, ktorým môžu byť vystavení, aby mali možnosť prijímať informované rozhodnutia o tom, ako používať chemikálie. …

…“

5.        Článok 1 nariadenia REACH definuje jeho ciele a rozsah pôsobnosti:

„1.      Účelom tohto nariadenia je zabezpečiť vysokú úroveň ochrany zdravia ľudí a životného prostredia, vrátane podpory rozvoja alternatívnych metód posúdenia nebezpečnosti látok ako aj voľný pohyb látok na vnútornom trhu, a zároveň zlepšovať konkurencieschopnosť a inovácie.

3.      Toto nariadenie vychádza zo zásady, že je povinnosťou výrobcov, dovozcov a následných užívateľov zabezpečiť, že vyrábajú, uvádzajú na trh alebo používajú také látky, ktoré nemajú nepriaznivé účinky na zdravie ľudí alebo životné prostredie. Jeho ustanovenia sú založené na princípe obozretnosti.“

6.        Článok 2 ods. 2 nariadenia REACH obsahuje úpravu, kedy výrobok nie je považovaný za výrobok:

„Odpad,…, nie je látkou, zmesou alebo výrobkom v zmysle článku 3 tohto nariadenia.“

7.        Článok 3 nariadenia REACH vymedzuje rôzne pojmy, ktoré sú v tejto veci relevantné:

„3.      výrobok: je predmet, ktorý počas výroby dostáva konkrétny tvar, povrch alebo prevedenie, ktoré určuje jeho funkciu vo väčšej miere, ako jeho chemické zloženie;

4.      výrobca výrobku: je každá fyzická alebo právnická osoba, ktorá v rámci Spoločenstva vyrába alebo zostavuje výrobok;

11.      dovozca: je akákoľvek fyzická alebo právnická osoba so sídlom v Spoločenstve, ktorá je zodpovedná za dovoz;

12.      uvedenie na trh: je dodávanie alebo sprístupnenie tretej strane, za úhradu alebo bezplatne. Dovoz sa považuje za uvedenie na trh;

33.      dodávateľ výrobku: je každý výrobca alebo dovozca výrobku, distribútor alebo iný aktér dodávateľského reťazca, ktorý uvádza výrobok na trh;

…“.

8.        Článok 7 nariadenia REACH ustanovuje určité informačné povinnosti v súvislosti s výrobkami vo vzťahu k Agentúre (Európska chemická agentúra):

„2.      Každý výrobca alebo dovozca výrobkov oznamuje agentúre v súlade s odsekom 4 tohto článku, ak látka spĺňa kritériá článku 57 a je identifikovaná v súlade s článkom 59 ods. 1 a sú splnené tieto podmienky:

a)      látka je prítomná v týchto výrobkoch v celkových množstvách väčších ako 1 tona na výrobcu alebo dovozcu ročne; a

b)      látka je prítomná v týchto výrobkoch v koncentrácii väčšej ako 0,1 % hmotnostného (w/w).

3.      Odsek 2 sa neuplatňuje, ak výrobca alebo dovozca môžu vylúčiť expozíciu ľudí alebo životného prostredia za bežných alebo odôvodnene predpokladaných podmienok použitia vrátane zneškodňovania. V takýchto prípadoch výrobca alebo dovozca poskytne príjemcovi výrobku vhodné pokyny.

5.      Agentúra môže rozhodnúť, že výrobcovia alebo dovozcovia výrobkov sú povinní predložiť žiadosť o registráciu každej látky obsiahnutej v týchto výrobkoch v súlade s touto hlavou, ak sú splnené všetky tieto podmienky:

a)      látka je prítomná v týchto výrobkoch v celkových množstvách väčších ako 1 tona na výrobcu alebo dovozcu ročne; a

b)      agentúra má dôvodné podozrenie, že:

(i)      látka sa uvoľňuje z výrobkov a

(ii)      uvoľnenie látky z výrobkov predstavuje riziko pre zdravie ľudí alebo životné prostredie;

c)      látka nepodlieha odseku 1.

Žiadosť o registráciu je spoplatnená v súlade s požiadavkou podľa hlavy IX.

6.      Odseky 1 až 5 sa neuplatňujú na látky už zaregistrované na uvedené použitie.

…“

9.        Článok 33 nariadenia REACH špecifikuje informačné povinnosti v súvislosti s výrobkom voči príjemcom a spotrebiteľom:

„1.      Každý dodávateľ výrobku obsahujúceho látku, ktorá spĺňa kritériá v článku 57 a bola identifikovaná v súlade s článkom 59 ods. 1 v koncentrácii vyššej než 0,1 % hmotnostného (w/w), poskytne príjemcovi výrobku dostatočné informácie, ktoré sú dostupné dodávateľovi, aby sa umožnilo bezpečné používanie výrobku vrátane minimálne názvu látky.

2.      Každý dodávateľ výrobku obsahujúceho látku, ktorá spĺňa kritériá v článku 57 a bola identifikovaná v súlade s článkom 59 ods. 1 v koncentrácii vyššej než 0,1 % hmotnostného (w/w), poskytne na požiadanie spotrebiteľovi dostatočné informácie, ktoré sú dostupné dodávateľovi, aby sa umožnilo bezpečné používanie výrobku vrátane minimálne názvu látky.

Príslušné informácie sa musia poskytnúť zdarma do 45 dní od prijatia žiadosti.“

10.      Ciele nariadenia vo vzťahu k látkam vzbudzujúcim veľké obavy sú stanovené v článku 55 nariadenia REACH:

„Cieľom tejto hlavy je zabezpečiť dobré fungovanie vnútorného trhu a zároveň zaistiť, aby boli riziká vyplývajúce z látok vzbudzujúcich veľké obavy riadne kontrolované a aby boli tieto látky postupne nahradené vhodnými alternatívnymi látkami alebo technológiami, ak sú ekonomicky a technicky uskutočniteľné. S týmto cieľom výrobcovia, dovozcovia a následní užívatelia žiadajúci autorizáciu analyzujú dostupnosť alternatív a posudzujú ich riziká a technickú i ekonomickú uskutočniteľnosť náhrady.“

11.      Látky vzbudzujúce veľké obavy sú vymedzené v článku 57 nariadenia REACH:

„V súlade s postupom ustanoveným v článku 58 možno do prílohy XIV zahrnúť tieto látky:

a)      látky spĺňajúce kritériá klasifikácie v triede nebezpečnosti karcinogenita kategórie 1A alebo 1B v súlade s oddielom 3.6 prílohy I k nariadeniu (ES) č. 1272/2008;

b)      látky spĺňajúce kritériá klasifikácie v triede nebezpečnosti mutagenita pre zárodočné bunky kategórie 1A alebo 1B v súlade s oddielom 3.5 prílohy I k nariadeniu (ES) č. 1272/2008;

c)      átky spĺňajúce kritériá klasifikácie v triede nebezpečnosti reprodukčná toxicita kategórie 1A alebo 1B, nepriaznivé účinky na pohlavné funkcie a plodnosť alebo vývoj v súlade s oddielom 3.7 prílohy I k nariadeniu (ES) č. 1272/2008;

d)      látky, ktoré sú perzistentné, bioakumulatívne a toxické v súlade s kritériami stanovenými v prílohe XIII k tomuto nariadeniu;

e)      látky, ktoré sú veľmi perzistentné a veľmi bioakumulatívne v súlade s kritériami stanovenými v prílohe XIII k tomuto nariadeniu;

f)      látky – ako napríklad látky s vlastnosťami endokrinných disruptorov (rozvracačov) alebo látky s perzistentnými, bioakumulatívnymi a toxickými vlastnosťami, alebo s veľmi perzistentnými a veľmi bioakumulatívnymi vlastnosťami, ktoré nespĺňajú kritériá písmen d) alebo e) –, pri ktorých existujú vedecké dôkazy, že pravdepodobne majú závažné účinky na zdravie ľudí alebo životné prostredie, ktoré vzbudzujú rovnakú úroveň obáv ako látky vymenované v písmenách a) až e) a ktoré sú určené v každom prípade osobitne v súlade s postupom ustanoveným v článku 59.“

12.      Článok 59 nariadenia REACH upravuje konanie, v rámci ktorého Agentúra môže zaradiť látky, ktoré podľa jej názoru spĺňajú kritériá stanovené v článku 57, na tzv. „zoznam látok navrhovaných na zahrnutie“ na zavedenie požiadavky autorizácie.

2.      Usmernenie Agentúry

13.      Otázka, ktorá je predmetom sporu, je riešená v „Usmernení Agentúry k požiadavkám pre látky vo výrobkoch (Verzia 2) z 1. apríla 2011“(3). V časti 4.4 sa uvádza, že koncentrácia látky SVHC v zloženom výrobku sa má posudzovať, berúc do úvahy celý výrobok:

„Látka SVHC v zozname kandidátskych látok sa môže nachádzať v rôznych koncentráciách v rôznych zložkách toho istého výrobku, napr. jedna koncentrácia v šasi prenosného počítača a iná koncentrácia v transformátore. Na to, aby sa uplatňovali povinnosti podľa článku 7 ods. 2 a článku 33, musí koncentrácia látky SVHC prekročiť 0,1 % hmotnostného (w/w) v celom výrobku,…“

B –    Francúzske právo

14.      Spor vo veci samej sa týka platnosti „oznámenia hospodárskym subjektom o povinnosti poskytovať informácie o látkach obsiahnutých vo výrobkoch podľa článku 7 ods. 2 a článku 33 nariadenia č. 1907/2006 (REACH) – Výklad prahovej hodnoty 0,1 % (hmotnostného) uvedenej v článku 7 ods. 2 a článku 33“, ktoré vydal francúzsky Ministre de l’écologie, du développement durable et de l’énergie (minister ekológie, trvalo udržateľného rozvoja, dopravy a bývania) 8. júna 2011 (ďalej len „oznámenie“).

15.      V ňom sa podľa informácií vnútroštátneho súdu uvádza:

„S odvolaním sa na uverejnenie 1. apríla 2011 na webovej stránke Európskej chemickej agentúry… revidovaných usmernení pre uplatňovanie nariadenia REACH na látky obsiahnuté vo výrobkoch a presnejšie na poznámku výkonného riaditeľa pripojenú k týmto usmerneniam, že tieto usmernenia neboli predmetom konsenzu všetkých členských štátov Európskej únie/Európskeho hospodárskeho priestoru, francúzske orgány týmto oznámením dávajú hospodárskym subjektom na vedomie výklad, ktorý bol vo Francúzsku prijatý na účely uplatňovania článku 7 ods. 2 a článku 33 nariadenia REACH. Francúzske orgány spresňujú, že výraz ,výrobokʻ znamená každý predmet, ktorý zodpovedá vymedzeniu pojmu ,výrobokʻ v zmysle REACH, čiže výrobok ,ktorý počas výroby dostáva konkrétny tvar, povrch alebo prevedenie, ktoré určuje jeho funkciu vo väčšej miere ako jeho chemické zloženieʻ (článok 3 bod 3). Výrobok teda môže byť zložený z jedného alebo niekoľkých predmetov zodpovedajúcich vymedzeniu pojmu ,výrobokʻ a ustanovenia článku 7 ods. 2 a článku 33 sa potom vzťahujú na každý z nich.“

III – Spor vo veci samej a prejudiciálna otázka

16.      V spore vo veci samej napadli dva francúzske zväzy obchodných podnikov oznámenie ministra. Francúzska Conseil d’État (Štátna rada), ktorá sa vecou zaoberá, sa obrátila na Súdny dvor s nasledujúcou otázkou:

Vzťahujú sa povinnosti vyplývajúce z článku 7 ods. 2 a z článku 33 nariadenia REACH, ak je „výrobok“ v zmysle tohto nariadenia zložený z niekoľkých zložiek, ktoré samy zodpovedajú vymedzeniu pojmu „výrobok“ v tomto nariadení, len na zložený výrobok alebo na každú zo zložiek, ktoré zodpovedajú vymedzeniu pojmu „výrobok“?

17.      Fédération des entreprises du commerce et de la distribution (Zväz obchodných a distribučných podnikov) spolu s Fédération des magasins de bricolage et de l’aménagement de la maison (Zväz obchodov domácich majstrov a domáceho zariadenia) (ďalej len „FCD“ a „FMB“), Francúzska republika, Belgické kráľovstvo, Dánske kráľovstvo, Spolková republika Nemecko, Írsko, Helénska republika, Rakúska republika, Švédske kráľovstvo, Nórske kráľovstvo a Európska komisia sa vyjadrili písomne. Okrem Grécka a Rakúska sa všetci menovaní zúčastnili aj pojednávania 8. januára 2015.

IV – Právne posúdenie

18.      Na lepšie pochopenie návrhu na prejudiciálne konanie je potrebné prejudiciálnu otázku zaradiť do kontextu úpravy nariadenia REACH (k tomu bod A nižšie). Následne je potrebné preskúmať pojem výrobok (k tomu bod B nižšie) a povinnosti výrobcov a dovozcov podávať Agentúre oznámenia podľa článku 7 ods. 2 (k tomu bod C, 1. a 2. nižšie), ako aj dodávateľov informovať príjemcov a spotrebiteľov podľa článku 33 (k tomu bod C 3 nižšie).

A –    Normatívny kontext prejudiciálnej otázky

19.      Prejudiciálna otázka súvisí s úpravou nariadenia REACH o takzvaných „látkach vzbudzujúcich veľké obavy“, ktorých vlastnosti sú definované v článku 57. Tieto látky podľa neho ohrozujú zdravie, pretože sú karcinogénne, mutagénne, alebo poškodzujú reprodukciu [článok 57 písm. a) až c)]. Môžu poškodzovať aj životné prostredie, pretože sú perzistentné, bioakumulatívne a toxické, resp. veľmi perzistentné a veľmi bioakumulatívne [článok 57 písm. d) a e)]. V určitých prípadoch postačuje, aby mali rovnocenné vlastnosti [článok 57 písm. f)].

20.      Takéto látky môžu byť po vyhodnocovacom konaní prevzaté rozhodnutím Komisie do prílohy XIV nariadenia REACH, ktorá po poslednej zmene(4) obsahuje 31 látok(5). Podľa článku 56 použitie látok uvedených v tomto dodatku v zásade vyžaduje povolenie, ktoré udeľuje Komisia podľa článkov 60 až 64.

21.      Predmetná právna úprava, ktorú treba preskúmať, sa však týka látok, ktoré sú na tzv. zozname kandidátskych látok na ich prijatie do prílohy. Takéto látky môže Agentúra skúmať v konaní upravenom článkom 59, ak vykazujú vlastnosti látok SVHC. Medzi látky na zoznam kandidátskych látok sú vybraté látky, ktorých prevzatie do prílohy XIV sa má podrobnejšie preskúmať. Na zoznam kandidátskych látok sú zaradené látky, ktorých prevzatie do prílohy XIV sa má bližšie preskúmať. Zúčastnené osoby na otázku súdu na pojednávaní jednohlasne uviedli, že kandidátske látky zostávajú po ich prevzatí do prílohy XIV naďalej na zozname kandidátskych látok.

22.      Na zozname kandidátskych látok sa naposledy nachádzalo 155 látok.(6) Môžu existovať aj iné látky s týmito vlastnosťami(7), avšak pokiaľ nie sú zaradené do zoznamu kandidátskych látok, uvedená otázka sa na ne nevzťahuje.(8)

23.      Podľa článku 7 ods. 2 nariadenia REACH oznámi výrobca alebo dovozca výrobku Agentúre, ak je látka na zozname kandidátskych látok prítomná v týchto výrobkoch v celkových množstvách väčších ako 1 tona na výrobcu alebo dovozcu ročne a je prítomná v týchto výrobkoch v koncentrácii väčšej ako 0,1 % hmotnostného (w/w).

24.      Navyše podľa článku 33 ods. 1 nariadenia REACH každý dodávateľ výrobku obsahujúceho látku, ktorá je kandidátskou látkou, v koncentrácii vyššej než 0,1 % hmotnostného (w/w), poskytne príjemcovi výrobku dostatočné informácie, ktoré sú dostupné dodávateľovi, aby mu umožnili bezpečné používanie výrobku vrátane minimálne názvu látky. Podľa odseku 2 poskytne dodávateľ rovnaké informácie spotrebiteľovi na jeho žiadosť.

25.      Návrh na začatie prejudiciálneho konania sa týka uplatnenia prahovej hodnoty 0,1 % hmotnostného (w/w) vo výrobku. Má sa objasniť, či hodnota vo výrobku, ktorý sám pozostáva z výrobkov, sa má uplatniť na celý výrobok alebo na jednotlivé čiastkové výrobky.

26.      Viaceré členské štáty to ilustrovali na príklade bicykla, ktorého držadlá na riadidlá obsahujú plastové zmäkčovadlá, ktoré sú na zozname kandidátskych látok SVHC. Pravdepodobne by čiastková hodnota pre držadlá na riadidlá bola dosiahnutá, avšak berúc do úvahy celý bicykel, skôr nie. Inými uvádzanými príkladmi sú sedadlá, ktorých poťahy obsahujú kandidátske látky alebo celé lietadlá, v ktorých sú takéto sedadlá namontované.

B –    Pojem výrobok v zmysle článku 3 bodu 3 nariadenia REACH

27.      Väčšina zúčastnených členských štátov sa opiera o definíciu v článku 3 bodu 3 nariadenia REACH. Podľa nej „výrobkom“ je predmet, ktorý počas výroby dostáva konkrétny tvar, povrch alebo prevedenie, ktoré určuje jeho funkciu vo väčšej miere ako jeho chemické zloženie.

28.      Na rozdiel od toho, čo naznačuje Írsko, funkcia nemusí mať autonómnu povahu, teda nemusí byť vlastná predmetu nezávisle od iných predmetov. Na takéto tvrdenie v znení úpravy neexistuje žiadny záchytný bod a rozsah pojmu výrobok by tak bol značne obmedzený. Funkcia mnohých predmetov môže byť totiž realizovaná len v kombinácii s inými predmetmi, látkami alebo zmesami. Popri držadlách na riadidlá a poťahoch na sedadlá je možné uviesť aj skrutky. Do obehu sa tiež dostávajú aj také predmety, aby ich iní mohli použiť na výrobu komplexnejších výrobkov, napríklad na výrobu bicyklov, sedadiel alebo lietadiel.

29.      Tehla olova alebo plastový granulát(9) naproti tomu nie sú výrobky, ale látky, teda chemické prvky a ich zlúčeniny v zmysle článku 3 bod 1 nariadenia REACH. Ich funkcia nie je prednostne určovaná ich tvarom, povrchom alebo prevedením, ale ich chemickým zložením. Okrem toho existujú podľa článku 3 bodu 2 zmesi rozličných látok, napríklad tekuté farby alebo laky.

30.      Pre úplnosť je potrebné uviesť, že uvedené skúmané povinnosti podať oznámenie Agentúre (článok 7 ods. 2 nariadenia REACH) a informovať príjemcov a spotrebiteľov (článok 33) neplatia v zmysle článku 2 ods. 5 a 6 pre potraviny.

31.      Skutočnosť, že čiastkový výrobok viac nie je výrobkom, keď je spojený s inými čiastkovými výrobkami na vytvorenie celkového výrobku, z definície nevyplýva.

32.      Ako zdôrazňujú Belgicko a Nórsko, výlučne článok 2 ods. 2 nariadenia REACH výslovne upravuje, kedy sa výrobok už ďalej nepovažuje za výrobok, a to v prípade, keď sa stane odpadom v zmysle práva Únie.

33.      Na rozdiel od toho, čo uvádza Írsko, čiastkový výrobok nestráca nevyhnutne svoju funkciu, keď je zabudovaný do celkového výrobku. Ako už bolo povedané, čiastkový výrobok často až integráciou do celkového výrobku realizuje svoju funkciu. Funkcia spomínaných držadiel na riadidlá spočíva v tom, že sa majú používať ako súčasť bicykla.

34.      No čiastkový výrobok môže zabudovaním získať iný tvar, povrch alebo prevedenie, ktoré zmení jeho funkciu. Na to je potrebné myslieť pri textíliách, ktoré môžu byť použité pre rozličné výrobky. Ich funkčný potenciál je výrazne obmedzený, ak – ako v belgickom príklade – sú spracované na poťahy na sedadlá. Aj v tomto prípade si však takto funkčne obmedzený čiastkový výrobok spravidla zachová svoju samostatnú funkciu, ktorou sa líši od ostatných čiastkových výrobkov použitých pre celkový výrobok. Poťah sedadla má inú funkciu než ostatné použité čiastkové výrobky, napríklad výplň, na ktorú bolo použité perie, alebo kostra sedadla.

35.      Len v prípade, že výrobok pri integrácii do celkového výrobku stratí akýkoľvek svoj tvar, povrch alebo prevedenie, a jeho funkciu určuje vo väčšej miere než jeho chemické zloženie, nie je viac možné čiastkový výrobok identifikovať. V praxi by však takéto prípady, keď ide pôvodne o výrobok a nie o látku, mali byť zridkavejšie. A pri možných prípadoch by sa malo vždy vziať do úvahy, či pôvodne išlo o výrobky a nie len o látky.

36.      Pokiaľ si čiastkový výrobok napriek jeho integrácii do celkového výrobku zachová svoj tvar, povrch alebo prevedenie, ktoré určuje jeho funkciu vo väčšej miere ako jeho chemické zloženie, je potrebné ho naďalej považovať za výrobok. Preto pojem výrobok hovorí skôr na prospech výpočtu koncentrácie určitej látky vo vzťahu k čiastkovému výrobku, a nie celému výrobku.

C –    Súvislosť medzi informačnými povinnosťami v zmysle článku 7 ods. 1 a v zmysle článku 33 nariadenia REACH

37.      Definícia výrobku sa však uplatňuje v spojení s osobitnými povinnosťami týkajúcimi sa výrobcov alebo dovozcov (článok 7 ods. 2 nariadenia REACH), respektíve dodávateľov výrobku (článok 33).

38.      Komisia zastáva názor, že tieto osoby vyrábajú, dovážajú alebo dodávajú konkrétne celkové výrobky, a nie čiastkové výrobky. Preto musia byť aj koncentrácie kandidátskych látok určované vo vzťahu k celkovým výrobkom.

39.      Naproti tomu vo francúzskom oznámení, napadnutom v spore vo veci samej, a podľa názoru viacerých iných členských štátov sa má podiel vypočítať vo vzťahu k čiastkovému výrobku.

40.      Túto rozdielnosť v názoroch je však potrebné preskúmať samostatne pre výrobcov, pre dovozcov a pre dodávateľov výrobkov.

1.      Výrobca výrobku v zmysle článku 7 ods. 2 nariadenia REACH

41.      Oznamovacia povinnosť voči agentúre patrí v zmysle článku 7 ods. 2 nariadenia REACH v prvom rade výrobcom výrobkov. Podľa článku 3 bodu 4 je výrobcom výrobku každá fyzická alebo právnická osoba, ktorá v rámci Únie vyrába alebo zostavuje výrobok.

42.      Ak výrobca vyrába alebo zostavuje celkový výrobok tak, že kombinuje čiastkové výrobky, ešte to neznamená, že vyrába alebo zostavuje aj tieto čiastkové výrobky. V hospodárstve s deľbou práce je oveľa pravdepodobnejšie, že výrobca celkového výrobku potrebné súčasti čiastočne alebo celkom získal od iných výrobcov. Uvádzané príklady – bicykle, sedadlá v lietadle a autá – to dobre ilustrujú.

43.      S chápaním pojmu „výrobca“ by bolo nezlučiteľné pripísať výrobcovi celkového výrobku aj výrobu ním používaných čiastkových výrobkov, pokiaľ tieto boli v skutočnosti vyrobené alebo zostavené inými výrobcami. Výrobcom čiastkového výrobku môže byť len vtedy, ak tento sám vyrobil alebo zostavil (z iných čiastkových výrobkov).

44.      Z toho vyplýva, že výrobca celkového výrobku pozostávajúceho z čiastkových výrobkov, ktoré si napriek ich integrácii do celkového výrobku zachovali vlastný tvar, povrch alebo prevedenie, ale boli vyrobené alebo zostavené inými výrobcami, je povinný oznámiť Agentúre, ak je látka, spĺňajúca kritériá článku 57 a identifikovaná v súlade s článkom 59 ods. 1, prítomná v celom výrobku v koncentrácii väčšej ako 0,1 % hmotnostného (w/w).

45.      V rozpore s názorom Francúzska a Nemecka nie je potrebné zaviazať výrobcu k hláseniu kandidátskych látok v použitých čiastkových výrobkoch. Ako totiž uznávajú aj ostatní účastníci konania, Agentúra tieto informácie získa bez toho, aby bolo potrebné brať na zodpovednosť výrobcu celkového výrobku. Ak sú vyrábané v Únii alebo sú do nej dovážané, informačná povinnosť sa týka výrobcov alebo, ako je ešte potrebné v ďalšom preukázať, dovozcov čiastkového výrobku.

2.      Dovozca výrobku v zmysle článku 7 ods. 2 nariadenia REACH

46.      V druhom rade je podľa článku 7 ods. 2 nariadenia REACH povinný informovať Agentúru dovozca výrobkov.

47.      Podľa článku 3 bodu 11 nariadenia REACH je dovozcom akákoľvek fyzická alebo právnická osoba so sídlom v Únii, ktorá je zodpovedná za dovoz, t. j. za fyzické uvedenie na colné územie Únie (článok 3 bod 10).

48.      Podľa znenia tejto definície je dovozca celkového výrobku, ktorý pozostáva z čiastkových výrobkov, ktoré si napriek integrácii do celkového výrobku zachovali svoj tvar, povrch alebo prevedenie, aj dovozcom čiastkového výrobku. Ktorá iná fyzická alebo právnická osoba by mala niesť zodpovednosť za to, že tieto čiastkové výrobky boli fyzicky uvedené na colné územie Únie?

49.      Aj vyššie uvedený výklad pojmu výrobca hovorí v prospech toho, aby dovozca celkového výrobku bol považovaný za dovozcu v ňom obsiahnutých čiastkových výrobkov. Takýmto výkladom sa dopĺňajú pojmy výrobca a dovozca a zabezpečuje sa úplná informovanosť Agentúry. Túto potrebnú informáciu o použití látok na kandidátskej listine v čiastkových výrobkoch totiž získa buď od skutočných výrobcov čiastkových výrobkov v Únii, alebo od dovozcov, či už ide o dovozy čiastkových výrobkov alebo dovozy celkových výrobkov obsahujúcich čiastkové výrobky.

50.      Námietky Komisie, FCD a FMB, ako aj Írska a Grécka vyššie uvedené nevyvracajú.

a)      Nedostatok jasnejšej úpravy

51.      Komisia zastáva názor, že v prípade, že by normotvorca chcel uložiť oznamovaciu povinnosť dovozcovi vo vzťahu k čiastkovým výrobkom, výslovne by ju v článku 7 ods. 2 nariadenia REACH uviedol. Uvedené je možné vidieť napr. pri obmedzení podľa prílohy XVII bodu 23, bodov 5 až 7 a prílohy XVII bodu 61, kde tiež boli stanovené prahové hodnoty koncentrácie, ktoré platia výslovne pre výrobky „alebo zložky výrobkov“. V rámci legislatívneho procesu bolo dokonca navrhovaných viacero zodpovedajúcich formulácií(10), ktoré sa však nepresadili.

52.      Dánsko a Nemecko však správne poukazujú na to, že paralela s prílohou XVII nie je nevyhnutná. Prinajmenšom obmedzenia pre kadmium podľa bodu 23 boli prevzaté zo smernice 79/769/EHS(11), ktorá nepoužíva pojem výrobok. Zahrnutie komponentov by si preto vyžadovalo výslovnú úpravu. To, že sa normotvorca v neskorších doplneniach prílohy XVII, ako napríklad pri obmedzeniach dimetylfumarátu, v bode 61 pridŕžal tejto regulačnej praxe, nemá pre výklad ustanovení nariadenia REACH, ktoré priamo nesúvisia s touto prílohou, väčší význam.

53.      Pri tomto odkaze na návrhy v rámci legislatívneho procesu je možné pripustiť, že zahrnutie čiastkových výrobkov mohlo byť v článku 7 ods. 2 nariadenia REACH upravené jednoznačnejšie. No takéto zahrnutie nebolo ani vylúčené. Nedostatok jednoznačnej úpravy môže tiež znamenať, že návrhy na objasnenie boli považované za nadbytočné alebo že nebola dosiahnutá zhoda na niektorom z dvoch variantov výkladu. Ani tento argument preto nie je dôkazom toho, že pojem dovozca sa má vykladať tak úzko, ako to navrhuje Komisia.

b)      Právna istota

54.      Ani odvolanie sa Írska na zásadu právnej istoty na tom nič nemení. Všeobecná zásada právnej istoty, ktorá je základnou zásadou práva Únie, vyžaduje najmä, aby právna úprava bola jasná a určitá, aby osoby, ktoré jej podliehajú, mohli bez pochybností poznať svoje práva a povinnosti a podniknúť primerané kroky.(12)

55.      Zásada právnej istoty však nevyžaduje, aby právna úprava vylúčila akékoľvek pochybnosti pri jej výklade. Skôr ide o to, či predmetný právny akt trpí takou neurčitosťou, ktorá vytvára prekážku tomu, aby sa mohli s dostatočnou určitosťou vyriešiť prípadné pochybnosti o rozsahu alebo význame ustanovenia.(13) V uvedenom prípade je však toto možné a nenamieta to ani Írsko.

56.      Naproti tomu nie je jasné, prečo by mal byť, s odvolaním sa na zásadu právnej istoty, vo vzťahu k dovozcom uprednostnený jeden z dvoch variantov výkladu článku 7 ods. 2 nariadenia REACH.

57.      Toto tvrdenie chápem skôr tak, že ťažkosti pri výklade článku 7 ods. 2 nariadenia REACH by boli vyriešené, ak by sa usmerneniu Agentúry priznal záväzný účinok. K tomu je potrebné uviesť toto.

c)      Usmernenie Agentúry

58.      Francúzske oznámenie, ktoré je predmetom sporu vo veci samej, a názor väčšiny zúčastnených členských štátov sú v rozpore s usmernením Agentúry, ktoré Agentúra zverejnila so súhlasom väčšiny členských štátov.(14) V zmysle tohto usmernenia je totiž potrebné určiť koncentráciu, berúc do úvahy celý výrobok.

59.      Ako iné usmernenia Agentúry, aj tento text je nápomocný pri chápaní relevantných ustanovení, predovšetkým, pokiaľ dokumentuje spoločný názor Komisie a členských štátov. Úlohou sekretariátu Agentúry je podľa článku 77 ods. 2 písm. g) poskytnúť technické a vedecké usmernenia na uplatnenie článku 7 výrobcami a dovozcami výrobkov. Článok 77 ods. 2 písm. k) okrem toho predpokladá prípravu objasnení k nariadeniu. Usmernenie však nemôže záväzne vykladať ustanovenia práva Únie.(15)

60.      Na tom nič nemení ani široký priestor pre voľnú úvahu orgánov Únie pri hodnotení vedecky alebo technicky komplexných prípadov, vyzdvihovaný Gréckom. Tento má aj Agentúra, napríklad pri zaraďovaní látok do zoznamu kandidátskych látok podľa článku 59 nariadenia REACH.(16) V tomto prípade však nejde o skutočné vyhodnocovanie, ale o výklad práva Únie. Ten je aj pri komplexných právnych otázkach vyhradený Súdnemu dvoru.

61.      Zodpovedajúci dôkaz sa nachádza aj na kontaktnej strane usmernenia: „Používateľom však pripomíname, že text nariadenia REACH je jediným autentickým právnym materiálom a že informácie v tomto dokumente nepredstavujú právne poradenstvo.“

62.      Usmernenie Agentúry preto nie je záväzné.

d)      Vnútorný trh

63.      V súvislosti s usmernením Agentúry sa Komisia odvoláva aj na narúšanie fungovania vnútorného trhu. K nemu môže dôjsť, ak členské štáty vykladajú oznamovaciu povinnosť podľa článku 7 ods. 2 nariadenia REACH rôzne a niektoré z nich pri chýbajúcom oznámení spochybňujú predajnosť výrobkov podľa článku 5.

64.      Takéto riziko pre vnútorný trh podčiarkuje potrebu zodpovedať otázku položenú v návrhu na prejudiciálne konanie, avšak nie je dôkazom pre určitý výklad článku 7 ods. 2 nariadenia REACH.

e)      Proporcionalita

65.      Komisia však považuje oznamovaciu povinnosť vo vzťahu k čiastkovým výrobkom za neprimeranú.

66.      Zásada proporcionality je pre Úniu záväzná v zmysle článku 5 ods. 1 druhej vety a článku 5 ods. 4 ZEÚ a patrí medzi všeobecné zásady práva Únie. Podľa zásady proporcionality konanie inštitúcií Únie nesmie prekračovať hranice toho, čo je vhodné a nevyhnutné na dosiahnutie cieľov sledovaných danou právnou úpravou, čo znamená, že v prípade, že existuje voľba medzi viacerými vhodnými opatreniami, je potrebné použiť opatrenie, ktoré je najmenej obmedzujúce, a že spôsobené ťažkosti nesmú byť neprimerané vo vzťahu k sledovaným cieľom.(17)

67.      Povinnosť dovozcov podávať Agentúre oznámenia o kandidátskych látkach, ktoré sú v zodpovedajúcich množstvách prítomné v čiastkových výrobkoch, ktoré obsahuje celkový dovážaný výrobok, je vhodná na realizáciu cieľov oznamovacej povinnosti. Oznámenie umožňuje Agentúre zohľadniť dotknuté množstvá látok a ich použitie pri výbere látok, uskutočnenom podľa článku 58 ods. 3 nariadenia REACH, pre ktoré Komisia zavádza povinnosť autorizácie. Oznámenie tiež umožňuje Agentúre požadovať podľa článku 7 ods. 5 predloženie žiadosti o registráciu týchto látok alebo preskúmať návrh na obmedzenie podľa článku 69, ako to predpokladá odôvodnenie 29.

68.      Oznamovacia povinnosť je na dosiahnutie tohto cieľa tiež potrebná. Bez oznámenia by vzniklo riziko, že Agentúra by nebola informovaná o používaní veľkých množstiev – väčších ako 1 tona na dovozcu ročne – látok SVHC vo výrobkoch.

69.      V tejto súvislosti je potrebné odmietnuť vyjadrenie Komisie, ako aj FCB a FMB, v zmysle ktorého zahrnutie čiastkových výrobkov nie je nutné, pretože ochranu životného prostredia a zdravia dostatočne zabezpečia obmedzenia, povinnosť autorizácie alebo ochranné opatrenia členských štátov podľa článku 129 nariadenia REACH. Práve informovanosť Agentúry má prispieť k objasneniu potreby obmedzení alebo povinnosti autorizácie. Tiež sa zdá, že nemožno vylúčiť, že ochranné opatrenia členských štátov sú vyvolané oznámeniami Agentúre.

70.      Argumentácia Komisie sa však zameriava na to, že nevýhody, ktoré vyplývajú z oznamovacej povinnosti vo vzťahu k čiastkovým výrobkom, sú neprimerané vo vzťahu k sledovaným cieľom.

71.      Opiera sa pritom o ťažkosti dovozcov pri získavaní potrebných informácií od dodávateľov z tretích krajín. Títo často nevedia, či výrobky obsahujú kandidátske látky, pretože táto informácia nebola v rámci dodávateľského reťazca v tretej krajine poskytnutá. Táto informácia je čiastočne považovaná aj za obchodné tajomstvo.

72.      V súlade s tým FCD a FMB upozorňuje na náklady spojené s preskúmavaním výrobkov na prítomnosť a koncentráciu kandidátskej látky. Kontrola topánky by stála 2 200 až 2 400 eur. Naproti tomu, ak by sa mali preskúmavať čiastkové výrobky, ktoré topánka obsahuje, vznikli by náklady vo výške 22 800 eur.

73.      Ako však uviedlo Nemecko, nie je jasné, či obmedzenie oznamovacej povinnosti na celkový výrobok bude skutočne viesť k želanému odbremeneniu. Celkový výrobok je totiž stále potrebné preskúmať na koncentráciu kandidátskej látky. Agentúra preto so súhlasom väčšiny členských štátov navrhuje, aby dovozca najskôr preskúmal koncentráciu vo všetkých obsiahnutých čiastkových výrobkoch a nakoniec na základe týchto hodnôt vypočítal koncentráciu v celkovom výrobku.(18)

74.      Ak sa však koncentrácia v čiastkových výrobkoch má aj tak zisťovať, nie je jasné, prečo by malo byť hlásenie týchto informácií Agentúre spojené s nadmernými ťažkosťami. Naopak, ak sa oznamovanie vzťahuje na čiastkové výrobky, je zaťaženie ešte menšie, pretože koncentrácia, ako uvádzajú niektoré členské štáty, nemusí byť zisťovaná presne. Postačuje zistiť, či bola prekročená prahová hodnota koncentrácie a celkové množstvo jednej tony na dovozcu ročne. Okrem toho je pre oznámenie podľa článku 7 ods. 4 písm. f) nariadenia REACH potrebné zistiť len rozsah množstva látky, napríklad 1 až 10 ton alebo 10 až 100 ton (ročne).

75.      Stanovisko FCD a FMB, Írska, ako aj Komisie sa naopak vzťahuje len na prípady, keď dovozcovia na účely vylúčenia oznamovacej povinnosti striktne nedodržiavajú usmernenie Agentúry, ale opierajú sa o viac‑menej presné odhady. Takýto postup, ktorý však nemá základ v usmernení Agentúry, navrhla Komisia pre jednoznačné prípady, a to aj výslovne na pojednávaní.

76.      Náklady oznamovacej povinnosti podľa článku 7 ods. 2 nariadenia REACH môžu byť riadne posúdené len v kontexte právnej úpravy.

77.      V tejto súvislosti je potrebné poznamenať, že prinajmenšom je vylúčené určité dvojité zaťaženie, pretože oznamovacia povinnosť podľa článku 7 ods. 6 nariadenia REACH odpadá, ak dotknutá kandidátska látka či už dovozcom alebo inou osobou bola na dané použitie registrovaná.(19)

78.      Ak registrácia neexistuje, oznámenie podľa článku 7 ods. 2 písm. a) nariadenia REACH je potrebné len vtedy, ak je látka prítomná v dotknutých výrobkoch v celkovom množstve viac ako jedna tona ročne na dovozcu. Ide teda o značné množstvá kandidátskych látok vykazujúcich vlastnosti látok SVHC. Tiež možno predpokladať, že dotknutí dovozcovia dovážajú pomerne veľa výrobkov s touto látkou alebo málo výrobkov s relatívne vysokou koncentráciou.

79.      Okrem toho, oznamovacia povinnosť podľa článku 7 ods. 3 nariadenia REACH nevzniká ani vtedy, ak výrobca alebo dovozca môžu vylúčiť expozíciu ľudí alebo životného prostredia za bežných alebo odôvodnene predpokladaných podmienok použitia vrátane likvidácie. V takýchto prípadoch výrobca alebo dovozca poskytne príjemcovi výrobku vhodné pokyny.

80.      Aj pri výpočte koncentrácie na základe jednotlivých čiastkových výrobkov vzniká oznamovacia povinnosť len vtedy, ak nie je možné vylúčiť expozíciu ľudí alebo životného prostredia veľkému množstvu látky, ktorá vykazuje vlastnosti látok SVHC.

81.      V tejto situácii cieľ vysokej úrovne ochrany ľudského zdravia a životného prostredia, ako aj zásada prevencie prikazujú oznamovanie Agentúre, aby táto, ak je to potrebné, mohla prijať potrebné ochranné opatrenia podľa nariadenia REACH. Na tento cieľ a zásadu prevencie odkazuje článok 1 ods. 1 a 3, ako aj odôvodnenia 1, 3, 9 a 69 nariadenia REACH, vyplývajú však aj z článkov 9 ZFEÚ, 11 ZFEÚ a článku 191 ods. 2 ZFEÚ, ako aj z článkov 35 a 37 Charty základných práv.

82.      Tomu zodpovedá povinnosť dovozcov podľa článku 1 ods. 3 nariadenia REACH zabezpečiť, že uvádzajú na trh alebo používajú také látky, ktoré nemajú nepriaznivé účinky na zdravie ľudí alebo životné prostredie. Od nich je preto možné so zreteľom na opísané riziká a vzhľadom na obmedzenie oznámení na dovozy veľkých množstiev týchto látok očakávať, že si zabezpečia potrebné informácie a oboznámia Agentúru.

83.      Je totiž potrebné predpokladať, že výrobcovia v tretej krajine, ktorí nechcú vyrábať len nevýznamné množstvá výrobkov pre európsky trh, oznámia dovozcom potrebné informácie o prítomnosti kandidátskej látky v čiastkových výrobkoch. Pokiaľ na to musia títo výrobcovia využiť informácie z ich dodávateľskej siete v tretej krajine, cez oznamovaciu povinnosť by sa štandardy nariadenia REACH rozšírili aj mimo Úniu.

84.      V dôsledku toho nie je neprimerané, ale potrebné posudzovať oznamovaciu povinnosť dovozcov podľa článku 7 ods. 2 nariadenia REACH podľa koncentrácie kandidátskych látok v čiastkových výrobkoch.

f)      Údajné rozdielne zaobchádzanie s dovozcami

85.      V tejto súvislosti sa uvádza aj údajné rozdielne zaobchádzanie s dovozcami a výrobcami Únie, keďže výrobcovia môžu získať potrebné informácie od dodávateľov Únie oveľa jednoduchšie.

86.      Obmedzenie oznamovacej povinnosti na celkové výrobky, v ktorých je dosiahnutá prahová hodnota koncentrácie, však takéto rozdielne zaobchádzanie neodstráni, zredukuje len množstvo prípadov, na ktoré sa bude vzťahovať.

87.      Navyše obmedzenie oznamovacej povinnosti podľa článku 7 ods. 2 nariadenia REACH na celkové výrobky by znevýhodnilo výrobcov Únie. Výrobcovia a dovozcovia čiastkových výrobkov by podľa takejto úpravy boli povinní robiť oznámenia a presunuli by tomu zodpovedajúce výdavky na výrobcov celkového výrobku. Následne by výroba celkového výrobku v Únii bola menej atraktívna ako jeho dovoz.

88.      Súdny dvor navyše už rozhodol, že s cieľom zabezpečiť reálnu hospodársku súťaž v Únii musia mať dovozcovia rovnaké povinnosti, aké majú výrobcovia Únie, resp. obdobné povinnosti, ktoré vedú k vyrovnaniu nákladov.(20) Ochrana výrobcov Únie pred konkurenčnými znevýhodneniami, ktoré by mohli vyplývať z odlišnej situácie dovozcov, je prípustným cieľom normotvorcu Únie.(21)

89.      Preto ani dôsledky pre dovozcov a výrobcov Únie nie sú dôkazom proti oznamovacej povinnosti na podklade koncentrácie kandidátskej látky v čiastkových výrobkoch.

g)      Predbežný záver

90.      V dôsledku toho je dovozca celkového výrobku, ktorý pozostáva z čiastkových výrobkov, ktoré si napriek svojej integrácii do celkového výrobku zachovali svoj tvar, povrch alebo prevedenie, povinný oznámiť Agentúre, ak je látka, ktorá spĺňa kritériá článku 57 písm. e) a je identifikovaná v súlade s článkom 59 ods. 1, prítomná v týchto výrobkoch v koncentrácii väčšej ako 0,1 % hmotnostného (w/w).

3.      Dodávateľ výrobku v zmysle článku 33 nariadenia REACH

91.      Podľa článku 33 ods. 1 nariadenia REACH každý dodávateľ výrobku obsahujúceho kandidátsku látku v koncentrácii väčšej ako 0,1 % hmotnostného (w/w), poskytne príjemcovi výrobku a na požiadanie spotrebiteľovi dostatočné informácie, ktoré sú dostupné dodávateľovi, aby im umožnili bezpečné používanie výrobku vrátane minimálne názvu látky.

92.      Článok 3 bod 33 nariadenia REACH vymedzuje pojem dodávateľ výrobku pomerne široko. Je ním výrobca alebo dovozca výrobku, ako aj distribútor alebo iný aktér dodávateľského reťazca, ktorý uvádza výrobok na trh. Článok 3 bod 12 obsahuje tiež pomerne širokú definíciu uvedenia na trh; je ním totiž dodávanie alebo sprístupnenie tretej strane za úhradu alebo bezplatne.

93.      Takéto široké vymedzenia hovoria v prospech výkladu, v zmysle ktorého je dodávateľ celkového výrobku aj dodávateľom čiastkového výrobku, ktorý si napriek integrácii do celkového výrobku zachoval svoj tvar, povrch alebo prevedenie. Ak by sa povinnosti dodávateľa mali vzťahovať len na koncentráciu kandidátskych látok v celkovom výrobku, museli by byť tieto definície vykladané oveľa užšie.

94.      Aj vyššie uvedený výklad článku 7 ods. 2 nariadenia REACH vo vzťahu k dovozcom je v zásade na prospech takého výkladu informačnej povinnosti dodávateľa, v zmysle ktorého sa berie do úvahy koncentrácia kandidátskej látky v čiastkovom výrobku.

a)      Rozdiel medzi článkom 33 a článkom 7 ods. 2 nariadenia REACH

95.      Informačná povinnosť podľa článku 33 sa však v niektorých dôležitých bodoch odlišuje od oznamovacej povinnosti podľa článku 7 ods. 2 nariadenia REACH.

96.      Základný rozdiel je v tom, že informácie o kandidátskych látkach sa neposkytujú Agentúre, ale príjemcom alebo spotrebiteľom výrobkov. Existuje preto možnosť, že títo v dôsledku prítomnosti látky SVHC upustia od nákupu výrobku. Predovšetkým pri spotrebiteľoch nie je možné vylúčiť, že takéto rozhodnutie bude založené na nesprávnom posúdení rizika spojeného s takouto látkou.

97.      V informovaní spotrebiteľa však nemožno vidieť nevýhodu informačnej povinnosti, ktorá by spôsobovala jej neprimeranosť. Zodpovedá skôr vysokej úrovni ochrany spotrebiteľa, ktorá sa má dosiahnuť článkom 38 Charty základných práv a článkom 169 ods. 1 ZFEÚ a ktorá podľa posledného uvedeného ustanovenia zahŕňa právo spotrebiteľa na informácie. V odôvodneniach 56 a 117 nariadenia REACH je to výslovne uvedené. Prípadné nesprávne posúdenie zo strany spotrebiteľov majú dodávatelia vyvážiť vhodným vysvetlením o rizikách prítomnej látky.

98.      Okrem toho, Nemecko správne poukazuje na to, že snahy vyvolané informačnou povinnosťou upustiť podľa možnosti od použitia látok SVHC zodpovedá cieľom tejto regulácie o týchto látkach. Článok 55 nariadenia REACH výslovne uvádza, že účelom tejto úpravy je, aby boli tieto látky postupne nahradené vhodnými alternatívnymi látkami alebo technológiami, ak sú ekonomicky a technicky uskutočniteľné.

99.      Pre informácie pre príjemcu nemôže platiť nič iné ako pre informácie pre spotrebiteľa, pretože spotrebitelia môžu získať informácie, len ak tieto boli predtým odovzdané ďalej v dodávateľskom reťazci.

100. Ako predniesli rôzne členské štáty, bolo by neuspokojivé, keby sa umožnilo prerušenie poskytovania informácií v rámci dodávateľského reťazca len preto, že čiastkový výrobok je zabudovaný do celkového výrobku a prahová hodnota koncentrácie väčšej ako 0,1 % hmotnostného (w/w) už nie je v celkovom výrobku dosiahnutá. Týmto by sa ani významnejšie neznížilo zaťaženie dodávateľov.

101. Existujú však aj rozdiely v porovnaní s oznamovacou povinnosťou podľa článku 7 ods. 2 nariadenia REACH, ktoré môžu výrazne zvýšiť zaťaženie spojené s informačnou povinnosťou podľa článku 33.

102. Po prvé chýba vymedzenie prahovej hodnoty na 1 tonu na dodávateľa ročne, aké obsahuje článok 7 ods. 2 písm. a) nariadenia REACH. Informačná povinnosť teda môže vzniknúť aj pri oveľa menších obratoch. Uvedené má význam predovšetkým pri dovoze výrobkov. Zatiaľ čo pri väčších množstvách sa javí oveľa pravdepodobnejším, že výrobcovia a dodávatelia z tretích krajín potrebné informácie poskytnú, o to pochybnejším sa to zdá, čím menšie množstvá sú dovážané.

103. Okrem toho informačná povinnosť neodpadá, ak dodávateľ pri bežných a rozumne predpokladaných podmienkach použitia vrátane likvidácie môže vylúčiť expozíciu ľudí alebo životného prostredia, ako predpokladá článok 7 ods. 3 nariadenia REACH na účely oznamovacej povinnosti voči Agentúre. Tak môže vzniknúť zaťaženie informačnou povinnosťou, hoci sa neočakáva expozícia.

104. Napokon informačná povinnosť podľa článku 33 nariadenia REACH je nezávislá od toho, či dotknutá kandidátska látka už bola registrovaná pre dané použitie. Môžu existovať prípady, keď nie je na účel článku 7 ods. 2 potrebné objasňovať, či výrobok skutočne obsahuje kandidátsku látku, keďže možnosť použitia v takomto výrobku už v zásade bola registrovaná. Článok 33 by však takéto konštatovanie vyžadoval.

105. Tieto aspekty sú obmedzením informačnej povinnosti na prípady, keď je prahová hodnota koncentrácie dosiahnutá v celkovom výrobku, riešené len nepriamo.

106. V prvom rade usmernenie Agentúry vyžaduje, aby sa koncentrácia v celkovom výrobku posudzovala podľa koncentrácie v obsiahnutých čiastkových výrobkoch, aj na účely informačnej povinnosti podľa článku 33 nariadenia REACH. Ak by dodávateľ postupoval podľa tohto usmernenia, informácie pre príjemcu o kandidátskej látke v čiastkových výrobkoch by zakladali ťažko ospravedlniteľné neprimerané zaťaženie.

107. Ďalej je tiež možné, že celkové výrobky, ktoré dosiahli prahovú hodnotu, sú dovážané len v malých množstvách alebo že riziko expozície pri týchto výrobkoch môže byť vylúčené. Nie je zrejmé, prečo by aj v týchto prípadoch mala byť informačná povinnosť vo vzťahu k čiastkovým výrobkom primeranejšia.

108. Hlavný účinok výkladu, ktorý zastáva Komisia a Írsko, spočíva v tom, že uvedené nevýhody vznikajú len v malom počte prípadov. Môže však dôjsť k tomu, že ten istý čiastkový výrobok vyvolá informačnú povinnosť, ak je dodaný ako samostatný výrobok, kým po jeho zabudovaní do celkového výrobku o ňom nemusí byť informácia poskytnutá. Uvedené by bolo neuspokojivé predovšetkým vtedy, ak by dodávateľ celkového výrobku získal potrebné informácie od dodávateľov čiastkových výrobkov a ich odovzdanie príjemcom alebo spotrebiteľom by tak preňho bolo únosné.

b)      Výklad článku 33 nariadenia REACH vo svetle zásady proporcionality

109. Článok 33 nariadenia REACH je však možné vykladať v súlade so zásadou informovanosti v rámci dodávateľského reťazca tak, aby sa vylúčili neprimerané požiadavky na informácie.

110. Dodávateľ podľa článku 33 nariadenia REACH poskytne informácie, ktoré sú mu dostupné, príjemcom aj spotrebiteľom, aby im umožnil bezpečné používanie výrobku vrátane minimálne názvu látky.

111. Na prvý pohľad je možné túto úpravu – prinajmenšom na základe niektorých jazykových verzií, napr. nemeckej či anglickej verzie – chápať tak, že dodávateľ musí v každom prípade – aj ak túto informáciu nemá k dispozícii – poskytnúť minimálne názov kandidátskej látky. Ak dodávateľ k tomu nedostal potrebné informácie od svojho dodávateľa, v zásade by mal preskúmať, či výrobok obsahuje kandidátsku látku v stanovenej koncentrácii.

112. Takáto preskúmavacia povinnosť sa javí problematickou predovšetkým vtedy, ak je možné expozíciu vylúčiť, ako aj pri veľmi malých množstvách dodávaných výrobkov.

113. Pri odpovedi na príslušnú otázku súdu sa všetky zúčastnené osoby pridŕžali tohto výkladu. Opierali sa pritom o myšlienku, že dodávateľ musí mať k dispozícii potrebné informácie, aby si splnil povinnosť podľa článku 33 nariadenia REACH a v prípade potreby si ich má zaobstarať.

114. Neprimeranému zaťaženiu dodávateľov by sa však vyhlo, ak by poskytnutie názvu látky bolo tiež podmienené tým, že dodávateľ túto informáciu má k dispozícii. Znenie článku 33 nariadenia REACH nie je v rozpore s takýmto výkladom. Poskytnutie názvu je skôr možné vnímať ako prípad informácie potrebnej na bezpečné používanie výrobku. Tieto informácie však musia byť poskytnuté, len ak sú k dispozícii. Na základe francúzskeho znenia článku 33 je tento výklad dokonca výrazne pravdepodobnejší než požadovať informácie o názve látky aj pri chýbajúcej vedomosti.

115. Pri dodržiavaní článku 7 ods. 2 a článku 33 nariadenia REACH v rámci dodávateľského reťazca bude mať dodávateľ výrobku názov látky k dispozícii, ak jej prítomnosť bola oznámená Agentúre.

116. Ak sa článok 7 ods. 2 nariadenia REACH neuplatní, informácie o kandidátskych látkach by mali byť dodávateľovi dostupné vtedy, ak sa výrobok vyrába v Únii. Výrobca by totiž mal mať vedomosť o tom, či sú prítomné kandidátske látky v požadovaných množstvách. Túto informáciu je preto možné bez ťažkostí poskytnúť príjemcovi alebo spotrebiteľovi.

117. Na druhej strane je možné predpokladať, že dovozcovia menších množstiev výrobkov často nemajú žiadne informácie o kandidátskych látkach.

118. Okrem toho tieto informácie nemusia byť nevyhnutne k dispozícii, ak sa oznamovanie Agentúre podľa článku 7 ods. 3 alebo 6 nariadenia REACH nevyžaduje, pretože dovozca mohol vylúčiť expozíciu alebo kandidátska látka už bola pre dané použitie vo výrobku zaregistrovaná. V takýchto prípadoch nie je pre uplatnenie článku 7 ods. 2 potrebné objasniť, či je látka vo výrobku skutočne prítomná.

119. Na prvý pohľad by mohli vzniknúť obavy, že takéto uplatnenie článku 33 nariadenia REACH by významne ovplyvnilo praktický význam tohto ustanovenia. Je pravda, že dodávatelia dovezených výrobkov by spočiatku mohli byť vo veľkej miere oslobodení od povinnosti informovať o prítomnosti kandidátskej látky.

120. No takéto oslobodenie by nemohlo ísť tak ďaleko, že by dodávateľ bez vedomosti o takejto prítomnosti mohol tvrdiť, že výrobok neobsahuje kandidátske látky. Prinajmenšom by musel pripustiť, že o takejto prítomnosti nedostal žiadne informácie.

121. Okrem toho nedostatok informácií o kandidátskych látkach neznamená, že dodávateľ smie ignorovať akékoľvek riziká. Ako poukazuje Komisia, existuje mnoho ďalších ustanovení k bezpečnosti výrobkov, napr. pre spotrebný tovar smernica 2001/95/ES o všeobecnej bezpečnosti výrobkov.(22) V rámci zabezpečenia kvality podľa týchto ďalších ustanovení majú dodávatelia minimalizovať riziká vyplývajúce z prítomnosti kandidátskej látky a v prípade potreby získať príslušné informácie, ktoré je potrebné odovzdať v rámci dodávateľského reťazca ďalej. Naproti tomu, ak možná prítomnosť kandidátskych látok nevykazuje riziko, je prijateľné upustiť od takejto informácie. Zahrnutie týchto ďalších ustanovení o bezpečnosti výrobkov má tak za následok orientáciu na možné riziká, ktorá – ako zdôrazňujú viaceré zúčastnené osoby – chýba požiadavkám kladeným na informačnú povinnosť.

122. V zmysle uvedeného výkladu by síce informačná povinnosť podľa článku 33 nariadenia REACH presahovala oznamovaciu povinnosť podľa článku 7 ods. 2 nariadenia REACH, nespôsobovala by však neprimeranú záťaž, keďže príslušné informácie nebolo potrebné získať osobitne na účely informačnej povinnosti alebo už boli dostupné.

c)      Predbežný záver

123. V dôsledku toho je dodávateľ celkového výrobku, ktorý pozostáva z čiastkových výrobkov, ktoré si napriek integrácii do celkového výrobku zachovali svoj tvar, povrch alebo prevedenie, povinný poskytnúť príjemcovi a na požiadanie spotrebiteľovi podľa článku 33 nariadenia REACH dostatočné informácie, dostupné dodávateľovi, o látke, ktorá spĺňa kritériá článku 57 a bola zistená v súlade s článkom 59 ods. 1, ak je v čiastkovom výrobku prítomná v koncentrácii väčšej ako 0,1 % hmotnostného (w/w).

V –    Návrh

124. Navrhujem preto Súdnemu dvoru, aby na návrh na začatie prejudiciálneho konania odpovedal takto:

1.      Ak sú ostatné požiadavky článku 7 ods. 2 nariadenia REACH splnené,

a)      výrobca celkového výrobku, ktorý pozostáva z čiastkových výrobkov, ktoré si napriek integrácii do celkového výrobku zachovali svoj tvar, povrch alebo prevedenie, no boli vyrobené alebo zostavené inými výrobcami, je povinný oznámiť Agentúre, ak je látka, spĺňajúca kritériá článku 57 a identifikovaná v súlade s článkom 59 ods. 1, prítomná v celkovom výrobku v koncentrácii väčšej ako 0,1 % hmotnostného (w/w), a

b)      dovozca celkového výrobku, ktorý pozostáva z čiastkových výrobkov, ktoré si napriek integrácii do celkového výrobku zachovali svoj tvar, povrch alebo prevedenie, je povinný oznámiť Agentúre, ak je látka, spĺňajúca kritériá článku 57 a identifikovaná v súlade s článkom 59 ods. 1, prítomná v čiastkovom výrobku v koncentrácii väčšej ako 0,1 % hmotnostného (w/w).

2.      Dodávateľ celkového výrobku, ktorý pozostáva z čiastkových výrobkov, ktoré si napriek integrácii do celkového výrobku zachovali svoj tvar, povrch alebo prevedenie, je povinný poskytnúť príjemcovi a na požiadanie spotrebiteľovi podľa článku 33 nariadenia REACH dostatočné informácie, ktoré sú dostupné dodávateľovi o látke, ktorá spĺňa kritériá článku 57 a bola zistená v súlade s článkom 59 ods. 1, ak je v čiastkovom výrobku prítomná v koncentrácii väčšej ako 0,1 % hmotnostného (w/w).


1 – Jazyk prednesu: nemčina.


2 – Nariadenie Európskeho parlamentu a Rady (ES) č. 1907/2006 z 18. decembra 2006 o registrácii, hodnotení, autorizácii a obmedzovaní chemických látok (REACH) a o zriadení Európskej chemickej agentúry, o zmene a doplnení smernice 1999/45/ES a o zrušení nariadenia Rady (EHS) č. 793/93 a nariadenia Komisie (ES) č. 1488/94, smernice Rady 76/769/EHS a smerníc Komisie 91/155/EHS, 93/67/EHS, 93/105/ES a 2000/21/ES (Ú. v. EÚ L 396, s. 1), naposledy zmenené a doplnené nariadením Komisie (EÚ) č. 895/2014 zo 14. augusta 2014 (Ú. v. EÚ L 244, s. 6).


3 – http://echa.europa.eu/documents/10162/13632/articles_sk.pdf.


4 – Nariadenie Komisie (EÚ) č. 895/2014 zo 14. augusta 2014, ktorým sa mení príloha XIV k nariadeniu Európskeho parlamentu a Rady (ES) č. 1907/2006 (Ú. v. EÚ L 244, s. 6).


5 – Európska chemická agentúra 1. septembra 2014 zverejnila svoj návrh odporúčania na zaradenie ďalších 22 látok do prílohy XIV nariadenia č. 1907/2006 (Draft results of the 6th prioritisation of the SVHCs on the Candidate List with the objective to recommend priority substances for inclusion in Annex XIV, http://echa.europa.eu/documents/10162/13640/prioritisation_results_6th_rec_en.pdf, navštívená 27. novembra 2014).


6 – http://echa.europa.eu/sk/candidate‑list‑table, stav k 16. júnu 2014, navštívená 27. novembra 2014.


7 – Rôzne neziskové organizácie uviedli zoznamy ďalších obavy vyvolávajúcich látok, ktoré by mohli byť v budúcnosti zaradené do zoznamu kandidátskych látok. Tak obsahuje tzv. zoznam SIN vydaný International Chemical Secretariat 830 látok (sinlist.chemsec.org, navštívená 1. decembra 2014), zoznam Európskej odborovej konfederácie obsahuje 334 látok (http://www.etuc.org/press/reach‑etuc‑updates‑its‑priority‑list‑authorisation, navštívená 1. decembra 2014).


8 – Pozri rozsudok Všeobecného súdu vo veci Rütgers Germany a i./ECHA (T‑96/10, EU:T:2013:109, bod 34).


9 – De.wikipedia.org/wiki/Kunststoffgranulat.


10 – Komisia sa podľa všetkého odvoláva na návrh Holandska zdokumentovaný v poznámke pod čiarou č. 39 dokumentu Rady 13788/2/04 REV 2, návrh Švédska zdokumentovaný v poznámke pod čiarou č. 57 dokumentu Rady 5579/2/05 REV 2, a na žiadosť o zmenu č. 38 odporúčania do druhého čítania parlamentu, dokument A6‑0352/2006 z 13. októbra 2006.


11 – Smernica Rady 76/769/EHS o aproximácii zákonov, iných právnych predpisov a správnych opatrení členských štátov vzťahujúcich sa na obmedzenia uvádzania na trh a používania niektorých nebezpečných látok a prípravkov (Ú. V. ES L 262, s 201).


12 – Rozsudky IATA a ELFAA (C‑344/04, EU:C:2006:10, bod 68), ako aj The International Association of Independent Tanker Owners a i. (C‑308/06, EU:C:2008:312, bod 69).


13 – Rozsudok Belgicko/Komisia (C‑110/03, EU:C:2005:223, bod 31).


14 – Pozri bod 13 vyššie.


15 – Pozri napr. rozsudky Rohm Semiconductor (C‑666/13, EU:C:2014:2388, bod 25, a tam citovanú judikatúru) k usmerneniu vypracovanému Komisiou na účely kombinovanej nomenklatúry, Fish Legal a Shirley (C‑279/12, EU:C:2013:853, bod 38) k usmerneniu k transpozícii Aarhuskeho dohovoru a Expedia (C‑226/11, EU:C:2012:795, bod 23 a nasl.) k oznámeniu Komisie o dohodách menšej dôležitosti, ktoré podstatne ovplyvňujú hospodársku súťaž v zmysle článku 81 [ZES].


16 – Vždy bod 25 návrhov vo veciach Rütgers Germany a i./ECHA (C‑290/13 P, EU:C:2014:2174), Cindu Chemicals a i./ECHA (C‑289/13 P, EU:C:2014:2175) a Rütgers Germany a i./ECHA (C‑288/13 P, EU:C:2014:2176).


17 – Rozsudky Jippes a i. (C‑189/01, EU:C:2001:420, bod 81), S.P.C.M. a i. (C‑558/07, EU:C:2009:430, bod 41), Afton Chemical (C‑343/09, EU:C:2010:419, bod 45) a Schaible (C‑101/12, EU:C:2013:661, bod 29).


18 – Pozri usmernenie uvedené v bode 13, časť 4.4.


19 – Pozri usmernenie uvedené v bode 13, časť 6.4.


20 – Rozsudok S.P.C.M. a i. (C‑558/07, EU:C:2009:430, bod 60).


21 – Rozsudok S.P.C.M. a i. (C‑558/07, EU:C:2009:430, bod 57).


22 – Smernica Európskeho parlamentu a Rady z 3. decembra 2001 (Ú. v. ES L 11, 2002, s. 4; Mim. vyd. 15/006, s. 447).