Language of document : ECLI:EU:F:2015:48

ROZSUDOK SÚDU PRE VEREJNÚ SLUŽBU EURÓPSKEJ ÚNIE
(druhá komora)

z 18. mája 2015 (*)

[Znenie opravené uznesením z 30. októbra 2015]

„Verejná služba – Úradníci – Automatický odchod do dôchodku – Článok 23 ods. 1 prílohy XIII služobného poriadku – Vek odchodu do dôchodku – Zamietnutie predĺženia doby činnosti – Článok 52 druhý odsek služobného poriadku – Záujem služby“

Vo veci F‑36/14,

ktorej predmetom je žaloba podaná podľa článku 270 ZFEÚ, uplatniteľného na Zmluvu ESAE podľa jej článku 106a,

Hartwig Bischoff, bývalý úradník Európskej komisie, bydliskom v Bruseli (Belgicko), v zastúpení: C. Bernard‑Glanz a A. Blot, advokáti,

žalobca,

proti

Európskej komisii, v zastúpení: J. Currall a C. Ehrbar, splnomocnení zástupcovia,

žalovanej,

SÚD PRE VEREJNÚ SLUŽBU (druhá komora),

v zložení: predseda komory K. Bradley (spravodajca), sudcovia H. Kreppel a M. I. Rofes i Pujol,

tajomník: P. Cullen, referent,

so zreteľom na písomnú časť konania a po pojednávaní z 13. januára 2015,

vyhlásil tento

Rozsudok

1        Žalobou doručenou do kancelárie Súdu pre verejnú službu 18. apríla 2014 H. Bischoff navrhuje zrušenie rozhodnutia menovacieho orgánu Európskej komisie (ďalej len „MO“) z 28. marca 2014, ktorým bola zamietnutá jeho žiadosť o predĺženie služby a teda potvrdený jeho automatický odchod do dôchodku od 1. júna 2014. H. Bischoff navrhuje rovnako náhradu ujmy, ktorá vyplynula alebo mohla vyplynúť z tohto rozhodnutia.

 Právny rámec

2        Článok 52 služobného poriadku úradníkov Európskej únie, naposledy zmenený a doplnený nariadením Európskeho parlamentu a Rady (EÚ, Euratom) č. 1023/2013 z 22. októbra 2013, ktorým sa mení Služobný poriadok úradníkov Európskej únie a Podmienky zamestnávania ostatných zamestnancov Európskej únie (ďalej len „služobný poriadok“), stanovuje:

„Bez toho, aby boli dotknuté ustanovenia článku 50 [služobného poriadku], úradník odchádza do dôchodku:

a)      buď automaticky v posledný deň mesiaca, v ktorom dosiahne vek 66 rokov;

Úradník však môže na vlastnú žiadosť, a ak to [MO] pokladá za odôvodnené v záujme služby, pokračovať v práci až do veku 67 rokov alebo výnimočne do veku 70 rokov a v tom prípade odíde do dôchodku automaticky v posledný deň mesiaca, v ktorom dosiahne tento vek.

…“

3        Článok 23 ods. 1 prílohy XIII služobného poriadku však stanovuje:

„Ak sa uplatňuje článok 52 [prvý odsek písm.] a) služobného poriadku a bez toho, aby boli dotknuté ustanovenia článku 50 [služobného poriadku], úradník, ktorý bol v služobnom pomere pred 1. januárom 2014, automaticky odchádza do dôchodku v posledný deň mesiaca, v ktorom dosiahne vek 65 rokov.…“

 Skutkové okolnosti

4        Žalobca vstúpil do služobného pomeru na Komisii na generálnom riaditeľstve (GR) „Podnikanie a priemysel“ 1. júna 1994. V čase podania svojej žaloby bol úradníkom zaradeným do platovej triedy AD 12 a pracoval v útvare „Politika v oblasti kozmického priestoru a výskum“ na riaditeľstve G „Kozmický priestor, námorný priemysel, bezpečnosť a obrana“.

5        Keďže v máji 2014 mal žalobca dosiahnuť vek 65 rokov, oznámením adresovaným generálnemu riaditeľovi GR „Podnikanie a priemysel“ 8. januára 2014 požiadal o predĺženie služby až do mája 2016 (ďalej len „žiadosť o ponechanie v službe“).

6        Oznámením zo 6. februára 2014 (ďalej len „oznámenie zo 6. februára 2014“) generálny riaditeľ GR „Podnikanie a priemysel“ informoval žalobcu, že podľa jeho názoru záujem služby neodôvodňuje priaznivú odpoveď na jeho žiadosť a oznámil mu, že túto žiadosť spolu so svojim stanoviskom odovzdá GR „Ľudské zdroje a bezpečnosť“ (ďalej len „GR ‚Ľudské zdroje‘“), ktoré je menovacím orgánom v tejto oblasti.

7        Oznámením z 10. februára 2014 adresovaným generálnemu riaditeľovi GR „Ľudské zdroje“ žalobca napadol stanovisko generálneho riaditeľa GR „Podnikanie a priemysel“.

8        Oznámením z 28. marca 2014 generálny riaditeľ GR „Ľudské zdroje“ oznámil žalobcovi, že podľa jeho názoru generálny riaditeľ GR „Podnikanie a priemysel“ vybavil žiadosť o ponechanie v službe v súlade s predpismi.

9        Oznámením z rovnakého dňa generálny riaditeľ GR „Ľudské zdroje“ informoval generálneho riaditeľa GR „Podnikanie a priemysel“ o svojom rozhodnutí poskytnúť negatívnu odpoveď na žiadosť žalobcu o ponechanie v službe a potvrdiť tak jeho odchod do dôchodku od 1. júna 2014 (ďalej len „rozhodnutie z 28. marca 2014“ alebo „sporné rozhodnutie“). Toto rozhodnutie bolo odôvodnené postupným prenesením riadenia programov na výkonné agentúry a znižovaním stavu zamestnancov a jeho dôsledkami pre GR „Podnikanie a priemysel“, a to aj v oblasti výskumu kozmického priestoru.

10      Žalobca bol informovaný o rozhodnutí z 28. marca 2014 oznámením úradujúceho riaditeľa GR „Podnikanie a priemysel“ zo 7. apríla 2014 (ďalej len „oznámenie zo 7. apríla 2014“).

11      Dňa 18. apríla 2014 žalobca podal sťažnosť proti „rozhodnutiu… z 28. marca 2014… zohľadňovanému spolu s [oznámením] zo 7. apríla 2014…“ a v rovnaký deň navrhol odklad výkonu oboch týchto aktov. Tento návrh bol zamietnutý uznesením predsedu Súdu pre verejnú službu z 22. mája 2014, Bischoff/Komisia (F‑36/14 R, EU:F:2014:112).

12      [Opravené uznesením z 30. októbra 2015] Oznámením z 21. mája 2014 bol žalobca informovaný o rozhodnutí generálneho riaditeľa GR „Ľudské zdroje“ ponechať ho v službe až do 30. júna 2014. Dňa 27. júna 2014 MO rozhodol o tom, že žalobcu ponechá v službe ďalší mesiac až do 31. júla 2014. Napokon, tretím rozhodnutím z 29. júla 2014, zrušeným a nahradeným rozhodnutím z 31. júla 2014, bolo toto ponechanie v službe predĺžené až do 30. septembra 2014. Tieto rozhodnutia boli odôvodnené tým, že žalobca predložil svoju kandidatúru na miesto v „Skupine na podporu Ukrajiny“, ktorú Komisia práve vytvárala.

13      Rozhodnutím z 25. júla 2014 MO zamietol sťažnosť (ďalej len „rozhodnutie o zamietnutí sťažnosti“). Toto rozhodnutie bolo doručené Súdu pre verejnú službu 31. júla 2014.

14      Emailom z 26. septembra 2014 bol žalobca informovaný o tom, že jeho kandidatúra na miesto v „Skupine na podporu Ukrajiny“ nebola prijatá.

15      Oznámením z 30. septembra 2014 bol žalobca informovaný, že od 1. októbra 2014 bude poberať starobný dôchodok.

16      Listom doručeným do kancelárie Súdu pre verejnú službu 31. októbra 2014 žalobca požiadal o možnosť upraviť svoje pôvodné návrhy tak, že jeho žaloba smeruje k zrušeniu všetkých aktov, ktoré Komisia prijala po podaní jeho žaloby.

17      Listom kancelárie zo 14. novembra 2014 boli účastníci konania informovaní o tom, že Súd pre verejnú službu si vyhradil rozhodnutie o žiadosti žalobcu z 31. októbra 2014 na neskôr. V rovnakom liste Súd pre verejnú službu žiadal od žalobcu, aby spresnil návrhy obsiahnuté v uvedenej žiadosti.

 Návrhy účastníkov konania a konanie

18      Vo svojej žalobe žalobca navrhuje, aby Súd pre verejnú službu:

–        zrušil rozhodnutie z 28. marca 2014 zohľadňované spolu s oznámením zo 7. apríla 2014,

–        nahradil ujmu, ktorá vyplynula alebo mohla vyplynúť z rozhodnutia z 28. marca 2014 a z oznámenia zo 7. apríla 2014,

–        zaviazal Komisiu na náhradu trov konania.

19      Vo svojom liste z 31. októbra 2014 žalobca uviedol návrhy smerujúce k zrušeniu:

–        rozhodnutia o zamietnutí sťažnosti,

–        rozhodnutia z 21. mája 2014, ktorým mu bolo povolené zostať v službe až do 30. júna 2014,

–        rozhodnutia z 27. júna 2014, ktorým mu bolo povolené zostať v službe až do 31. júla 2014,

–        rozhodnutia z 31. júla 2014, ktorým mu bolo povolené zostať v službe až do 30. septembra 2014,

–        oznámenia z 30. septembra 2014, ktorým bol informovaný o vyplácaní jeho dôchodku od 1. októbra 2014.

20      Komisia navrhuje, aby Súd pre verejnú službu:

–        zamietol žalobu,

–        zaviazal žalobcu na náhradu trov konania.

21      Na pojednávaní žalobca vzal späť svoje návrhy smerujúce proti oznámeniu zo 7. apríla 2014.

 Právny stav

 O návrhoch nachádzajúcich sa v liste z 31. októbra 2014

22      Podľa článku 35 rokovacieho poriadku účinného v čase podania žaloby, po zmenách a doplneniach teraz článok 50 rokovacieho poriadku, možno zohľadniť len návrhy uvedené v žalobe, na základe ktorej začalo konanie. V dôsledku toho účastník konania nemôže v priebehu konania v zásade predkladať nové žalobné návrhy alebo rozšíriť predmet existujúcich žalobných návrhov, inak by došlo k zmene predmetu sporu. Len v prípade existencie novej skutočnosti, ktorá by mohla mať vplyv na predmet žaloby, akou je najmä prijatie aktu, ktorý zrušuje a nahrádza napadnutý akt v priebehu konania, možno pripustiť, aby žalobca upravil svoje žalobné návrhy (rozsudok Glantenay a i./Komisia, F‑23/12 a F‑30/12, EU:F:2013:127, bod 34).

23      V danom prípade, pokiaľ ide v prvom rade o návrhy smerujúce proti rozhodnutiu o zamietnutí sťažnosti, treba uviesť, že toto rozhodnutie, prijaté po podaní žaloby, potvrdzuje rozhodnutie nevyhovieť žiadosti o ponechanie v službe a zároveň poskytuje jeho odôvodnenie. Za týchto okolností treba v skutočnosti preskúmať zákonnosť pôvodného aktu spôsobujúceho ujmu s prihliadnutím na odôvodnenie obsiahnuté v rozhodnutí o zamietnutí sťažnosti, keďže toto odôvodnenie sa považuje za zhodné s týmto aktom (pozri v tomto zmysle rozsudok Komisia/Birkhoff, T‑377/08 P, EU:T:2009:485, body 57 až 59 a tam citovanú judikatúru).

24      Za týchto okolností návrhy, ktoré smerujú proti rozhodnutiu o zamietnutí sťažnosti, nemajú samostatný obsah, a treba sa domnievať, že žaloba smeruje proti spornému rozhodnutiu, ktorého odôvodnenie je spresnené rozhodnutím o zamietnutí sťažnosti (pozri v tomto zmysle rozsudky Eveillard/Komisia, T‑258/01, EU:T:2004:177, body 31 a 32, a Buxton/Parlament, F‑50/11, EU:F:2012:51, bod 21).

25      Pokiaľ ide ďalej o návrhy smerujúce proti rozhodnutiam z 21. mája, 27. júna a 31. júla 2014, ktorými bolo žalobcovi povolené zostať v službe do 30. júna, 31. júla, resp. 30. septembra 2014, treba uviesť, že tieto rozhodnutia sa obmedzujú na to, že žalobcovi povoľujú, aby zostal v službe počas obdobia celkovo štyroch mesiacov po dni, kedy by bez týchto rozhodnutí odišiel do dôchodku, teda po 1. júni 2014, pričom sa však nedotýkajú rozhodnutia o zamietnutí žiadosti o ponechanie v službe. Tieto rozhodnutia, ktoré nespôsobujú žalobcovi ujmu, nemajú žiaden vplyv na predmet prejednávanej veci, takže žiadosť žalobcu o úpravu jeho návrhov treba zamietnuť, pokiaľ ide o tieto rozhodnutia.

26      Napokon, rovnako to platí pre návrhy týkajúce sa oznámenia z 30. septembra 2014. Toto oznámenie totiž iba informuje žalobcu o tom, že po uplynutí platnosti rozhodnutia ponechať ho v službe až do 30. septembra 2014, mu bude od 1. októbra 2014 vyplácaný jeho dôchodok. Toto oznámenie nevyvoláva záväzné právne účinky, ktoré môžu priamo a okamžite ovplyvniť záujmy žalobcu tým, že podstatne menia jeho právne postavenie a nemôže preto predstavovať akt spôsobujúci ujmu (pozri v tomto zmysle rozsudok Pimlott/Europol, F‑52/06, EU:F:2007:210, bod 48 a tam citovanú judikatúru). V dôsledku toho treba žiadosť žalobcu o úpravu jeho návrhov zamietnuť, pokiaľ ide o návrhy týkajúce sa oznámenia z 30. septembra 2014.

 O návrhoch na zrušenie sporného rozhodnutia

 Tvrdenia účastníkov konania

27      Žalobca uvádza jediný žalobný dôvod rozdelený do štyroch častí založených na porušení článku 52 služobného poriadku, zjavne nesprávnom posúdení, porušení zásady riadnej správy vecí verejných a povinnosti starostlivosti a porušení článku 5 služobného poriadku.

28      Žalobca uznáva, že v kontexte žiadosti podanej podľa článku 52 druhého odseku služobného poriadku má administratíva širokú mieru voľnej úvahy pri určení záujmu služby; domnieva sa však, že výklad tohto pojmu musí byť v súlade s „normami vyššej právnej sily“, vrátane, v prvom rade, s článkom 52 služobného poriadku. Navyše, preskúmanie záujmu služby treba vykonať starostlivo a nestranne a v súlade so zásadou rovnosti zaobchádzania s úradníkmi. Administratíva musí rovnako zohľadniť záujem dotknutého úradníka a nevybočiť z primeraných medzí.

29      V tomto prípade podľa žalobcu MO príslušný na rozhodnutie o jeho žiadosti o ponechanie v službe nevykonal takéto preskúmanie záujmov.

30      Predovšetkým, pokiaľ ide o záujem služby, žalobca, po prvé, napáda odôvodnenie sporného rozhodnutia, podľa ktorého politika outsorcingu riadenia programov výskumu kozmického priestoru odôvodňuje zamietnutie jeho žiadosti o ponechanie v službe. V tejto súvislosti zdôrazňuje skutočnosť, že táto politika sa realizuje od roku 2009. Navyše, vo februári 2014 boli do jeho bývalého útvaru prijatí traja noví zamestnanci. Podľa názoru žalobcu zamestnanci zostávajúci v tomto útvare po jeho odchode do dôchodku budú sami môcť ťažko zvládnuť celé pracovné zaťaženie útvaru, ktorý na to, aby sa vysporiadal so svojimi úlohami v rámci programu práce na roky 2014 a 2015, potrebuje zamestnancov, ktorí sú tak, ako on, vysoko kvalifikovaní a skúsení.

31      Po druhé, žalobca Komisii vytýka, že nezohľadnila, že jeho žiadosť o ponechanie v službe mala podporu zo strany jeho vedúceho útvaru a jeho riaditeľa, ktorý túto podporu podmienil tým, že jeho ponechanie v službe bude „neutrálne“ z hľadiska ľudských zdrojov.

32      Po tretie, žalobca sa domnieva, že Komisia nezohľadnila, že jeho ponechanie v službe až do roku 2016 by nebránilo dosiahnutiu cieľa spočívajúceho v znížení stavu zamestnancov o 5 % v roku 2017.

33      Pokiaľ ide o jeho osobný záujem, žalobca Komisii vytýka, že nezobrala do úvahy, že jeho ponechanie v službe by mu umožnilo výrazne zvýšiť jeho práva na dôchodok zo 40% jeho poslednej odmeny na približne 50 % tejto odmeny, pričom by mu zároveň umožňovalo pokračovať v jeho zárobkovej činnosti, ako si to želal.

34      Žalobca napokon tvrdí, že skutočnosť, že generálny riaditeľ GR „Podnikanie a priemysel“ nikdy nevyhovel žiadosti o ponechanie v službe po dosiahnutí vekovej hranice, hoci iné generálne riaditeľstvá akceptujú takéto žiadosti oveľa ľahšie, nastoľuje otázku dodržiavania zásady rovnosti zaobchádzania s úradníkmi.

35      Komisia navrhuje, aby bol žalobný dôvod v celom rozsahu zamietnutý.

 Posúdenie Súdom pre verejnú službu

–       Úvodné poznámky

36      Keď MO zohľadňuje záujem služby, aby rozhodol o žiadosti úradníka o ponechanie v službe po dosiahnutí vekovej hranice upravenej v článku 52 prvom odseku písm. a) služobného poriadku na automatický odchod do dôchodku, má širokú mieru voľnej úvahy a Súd pre verejnú službu môže preskúmať jeho posúdenie iba v prípade zjavne nesprávneho posúdenia alebo zneužitia právomoci (pozri v tomto zmysle a analogicky, pokiaľ ide o rozhodnutie obnoviť zmluvu dočasného zamestnanca, rozsudok Komisia/Macchia, T‑368/12 P, EU:T:2014:266, bod 49).

37      V tejto súvislosti treba pripomenúť, že pochybenie možno kvalifikovať ako zjavné iba vtedy, ak ho možno ľahko odhaliť z hľadiska kritérií, ktorým má podľa zámeru normotvorcu podliehať výkon širokej miery voľnej úvahy administratívou. V dôsledku toho s cieľom preukázať, že došlo zjavne nesprávnemu posúdeniu skutkového stavu, ktoré môže odôvodniť zrušenie rozhodnutia, musia byť dôkazné prostriedky, ktoré musí predložiť žalobca, dostatočné na to, aby sa posúdenie skutkového stavu zohľadnené administratívou v jej rozhodnutí stalo neprijateľným. Inými slovami, žalobný dôvod založený na zjavnom pochybení treba zamietnuť, ak napriek dôkazným prostriedkom predloženým žalobcom možno napádané posúdenie stále pripustiť ako pravdivé alebo prijateľné (rozsudky BB/Komisia, F‑17/11, EU:F:2013:14, bod 60, a DG/ENISA, F‑109/13, EU:F:2014:259, bod 44 a tam citovaná judikatúra).

–       O údajnom nezohľadnení záujmu služby

38      V tomto prípade zo spisu vyplýva, že generálny riaditeľ generálneho riaditeľstva, do ktorého bol pridelený žalobca, skutočne preskúmal žiadosť žalobcu o ponechanie v službe a oznámil mu, spolu s oznámením zo 6. februára 2014, dôvody, pre ktoré sa domnieval, že záujem služby neodôvodňuje priaznivú odpoveď na túto žiadosť tak, ako to bolo spresnené v bode 6 tohto rozsudku. Navyše, generálny riaditeľ GR „Ľudské zdroje“ zohľadnil žiadosť žalobcu, pričom sa stotožnil s dôvodmi uvádzanými generálnym riaditeľom GR „Podnikanie a priemysel“. Napokon, rozhodnutie o zamietnutí sťažnosti potvrdzuje analýzu záujmu služby vykonanú administratívou, a zároveň ju spresňuje.

39      Z toho vyplýva, že pokiaľ žalobca tvrdí, že MO v tomto prípade nevykonal „preskúmanie dotknutých záujmov“ v súlade s postupom stanoveným v článku 52 druhom odseku služobného poriadku, jeho tvrdenia nezodpovedajú skutočnosti a treba ich zamietnuť.

–       O zjavne nesprávnom posúdení

40      Na preukázanie, že sporné rozhodnutie je postihnuté zjavne nesprávnym posúdením žalobca v prvom rade tvrdí, že politika outsourcingu riadenia programov výskumu kozmického priestoru neodôvodňuje zamietnutie jeho žiadosti o ponechanie v službe.

41      V tomto prípade z oznámenia zo 6. februára 2014 vyplýva, že uvedená politika mala za následok, že úloha služieb Komisie sa obmedzuje na kontrolu a rozvoj politiky kozmického priestoru, pričom každodenné riadenie tejto politiky je zverené Výkonnej agentúre pre výskum a Európskej vesmírnej agentúre. V tom istom oznámení bolo navyše uvedené, že je nevyhnutné prikročiť k zníženiu stavu zamestnancov v GR „Podnikanie a priemysel“ a k reorganizácii pracovných miest.

42      Žalobca sa však obmedzuje na to, že tvrdí, po prvé, že uplatňovanie uvedenej politiky outsourcingu začalo už v roku 2009. Táto okolnosť však nijako nepredstavuje nepriamy dôkaz toho, že uvedená politika nemohla odôvodniť rozhodnutie prijaté v roku 2014.

43      Po druhé, žalobca uvádza, že vo februári 2014 boli do jeho bývalého útvaru prijatí traja noví zamestnanci. Skutočnosť, že, ako to zdôraznil samotný žalobca, títo zamestnanci nemajú prax v oblasti výskumu kozmického priestoru a boli prijatí v administratívnej, právnej a politickej oblasti, je však úplne v súlade s informáciou generálneho riaditeľa GR „Podnikanie a priemysel“, že toto GR sa zaoberá skôr kontrolou a rozvojom politiky kozmického priestoru ako jej vedeckými aspektmi. Túto okolnosť preto nemožno považovať za spôsobilú preukázať existenciu zjavne nesprávneho posúdenia.

44      Po tretie, žalobca zdôrazňuje veľkosť pracovného zaťaženia svojho bývalého útvaru a domnieva sa, že GR „Podnikanie a priemysel“ potrebuje jeho prax a odborné kvality, aby správne plnilo úlohy, ktoré sú mu zverené.

45      Aj keby však boli správne tvrdenia žalobcu týkajúce sa zamestnancov jeho bývalého útvaru a veľkosti jeho pracovného zaťaženia, posúdenie personálnych potrieb nevyhnutných na riadne fungovanie útvaru patrí do výlučnej právomoci MO. Samotné tvrdenie žalobcu, že zostávajúci zamestnanci „môžu ťažko… správne plniť“ úlohy, ktoré sú zverené útvaru, nijako nepreukazuje existenciu zjavne nesprávneho posúdenia záujmu služby.

46      Platí to aj pre úvahy žalobcu týkajúce sa dĺžky jeho praxe, ktorú Komisia nespochybnila.

47      Takéto tvrdenia totiž nemôžu samé osebe preukázať, že MO sa dopustil zjavne nesprávneho posúdenia pri preskúmaní záujmu služby. Ako Komisia zdôraznila vo svojom vyjadrení k žalobe a na pojednávaní, zohľadnenie záujmu služby v kontexte preskúmania žiadosti o ponechanie v činnosti po dosiahnutí vekovej hranice stanovenej pre automatický odchod do dôchodku sa neobmedzuje iba na otázku primeranosti schopností dotknutej osoby vykonávaných úlohám, ktorá navyše v danom prípade nebola ani v najmenšom spochybnená. MO je totiž povinný zohľadniť iné skutočnosti, ako je napríklad realizácia všeobecnej politiky v personálnej oblasti alebo nevyhnutnosť znížiť stav zamestnancov, ale tiež možnosť nahradiť úradníkov, ktorí dosiahnu vek automatického odchodu do dôchodku úradníkmi zaradenými do nižšej platovej triedy alebo dokonca dočasnými alebo zmluvnými zamestnancami.

48      Treba teda konštatovať, že žalobca nepreukázal, že MO sa dopustil zjavne nesprávneho posúdenia záujmu služby tým, že zohľadnil politiku outsourcingu realizovanú od roku 2009.

49      V druhom rade žalobca tvrdí, že sporné rozhodnutie nezohľadňuje stupeň podpory, ktorú mal zo strany svojich nadriadených. Zo spisu však vyplýva, že podpora generálneho riaditeľa generálneho riaditeľstva, do ktorého bol žalobca pridelený, bola podmienená tým, že bude rešpektované plánovanie zdrojov uvedeného riaditeľstva, a že generálny riaditeľ GR „Podnikanie a priemysel“ dal negatívne stanovisko. Navyše menovacím orgánom príslušným na preskúmanie žiadostí o ponechanie v službe založených na článku 52 druhom odseku služobného poriadku nie je generálny riaditeľ GR „Podnikanie a priemysel“, ale generálny riaditeľ GR „Ľudské zdroje“. Z toho vyplýva, že uvedená podpora bola v každom prípade irelevantná pre posúdenie dôvodnosti sporného rozhodnutia, keďže príslušný MO mohol pokojne posúdiť záujem služby úplne inak ako GR „Podnikanie a priemysel“, do ktorého bol žalobca pridelený.

50      V treťom rade, žalobca vytýka menovaciemu orgánu, že nezohľadnil to, že vyhovenie jeho žiadosti o ponechanie v službe by nebránilo Komisii dosiahnuť jej cieľ spočívajúci v znížení stavu zamestnancov o 5 % v roku 2017, pretože aj keby bolo jeho žiadosti vyhovené, bol by v každom prípade odišiel zo služby pred rokom 2017. Takéto tvrdenie však nijako nepreukazuje existenciu zjavne nesprávneho posúdenia záujmu služby. Ako totiž Komisia uviedla vo svojom vyjadrení k žalobe, postupné znižovanie stavu zamestnancov inštitúcie je so záujmom služby zlučiteľné rovnako, ba dokonca viac, ako čakanie na uplynutie lehoty na vykonanie takéhoto zníženia.

51      Treba teda zamietnuť výhradu založenú na zjavne nesprávnom posúdení záujmu služby, keďže žalobca nepreukázal existenciu takéhoto pochybenia.

–       O údajnom porušení povinnosti starostlivosti MO

52      Žalobca tvrdí, že pri uplatňovaní článku 52 druhého odseku služobného poriadku je MO povinný na základe svojej povinnosti starostlivosti voči dotknutému úradníkovi zohľadniť záujem tohto úradníka.

53      Z judikatúry citovanej samotným žalobcom vyplýva, že povinnosť starostlivosti, ktorú má administratíva voči svojim zamestnancom, vyjadruje rovnováhu vzájomných práv a povinností, ktorú služobný poriadok vytvoril vo vzťahoch medzi verejným orgánom a zamestnancami vo verejnej službe. Táto povinnosť znamená najmä to, že orgán pri rozhodovaní o postavení úradníka alebo zamestnanca prihliada na všetky skutočnosti, ktoré by mohli ovplyvniť jeho rozhodnutie, a pritom zohľadňuje nielen záujem služby, ale aj záujem dotknutého úradníka. Ochrana práv a záujmov úradníkov je vždy obmedzená dodržiavaním platných právnych noriem (rozsudok Angelidis/Parlament, T‑416/03, EU:T:2006:375, bod 117 a tam citovaná judikatúra).

54      Záujem služby a záujem úradníka sú teda dva odlišné pojmy. V konkrétnom prípade článku 52 druhého odseku služobného poriadku je záujem dotknutého úradníka zohľadnený už tým, že tento úradník musí požiadať o to, aby mohol zostať v službe po dosiahnutí vekovej hranice upravenej v služobnom poriadku pre automatický odchod do dôchodku. Podľa samotného znenia tohto ustanovenia, rozhodnutie o takejto žiadosti, ktoré musí prijať príslušný MO, závisí výlučne od záujmu služby, pričom MO nemusí zohľadniť záujmy žiadajúceho úradníka. Nie je teda potrebné, aby úradník preukázal menovaciemu orgánu, že má osobný záujem na ponechaní v službe, ako to robil žalobca v konaní o prejednávanej žalobe, keďže takýto záujem je v rámci jeho žiadosti irelevantný.

55      Výhrada žalobcu založená na prípadnom nerešpektovaní povinnosti starostlivosti menovacím orgánom teda nemôže uspieť.

–       O údajnom porušení zásad rovnosti zaobchádzania a riadnej správy vecí verejných a článku 5 služobného poriadku

56      Žalobca tvrdí, že generálny riaditeľ GR „Podnikanie a priemysel“ nikdy nevyhovel žiadnej žiadosti o ponechanie v činnosti po dosiahnutí vekovej hranice na rozdiel od praxe iných generálnych riaditeľstiev a že táto okolnosť „vyvoláva otázky o dodržiavaní… zásady rovnosti medzi úradníkmi zakotvenej okrem iného v článku 5 služobného poriadku“.

57      Súd pre verejnú službu uvádza, že okrem veľmi všeobecnej povahy jeho tvrdení žalobca neuvádza žiadny právny argument na podporu svojho tvrdenia, podľa ktorého pri prijatí sporného rozhodnutia MO nerešpektoval zásadu rovnosti zaobchádzania. Predovšetkým sa nepokúsil preukázať, že s ním bolo zaobchádzané menej priaznivo ako s iným úradníkom, ktorý by sa nachádzal v právnej situácii porovnateľnej s tou jeho. Nemožno preto urobiť nič iné, len vysloviť neprípustnosť tejto výhrady v súlade s článkom 35 ods. 1 písm. e) rokovacieho poriadku uplatniteľného v čase podania žaloby, ktorý sa po zmenách stal článkom 50 ods. 1 písm. e) rokovacieho poriadku.

58      Platí to aj pre tvrdenia, ktoré žalobca vyvodzuje z údajného porušenia zásady riadnej správy vecí verejných uvedeného v bode 21 jeho žaloby bez toho, aby boli čo i len trochu vysvetlené dôvody alebo právne argumenty, ktoré by mohli podložiť jeho stanovisko.

59      Treba preto zamietnuť jediný žalobný dôvod žalobcu ako dôvod bez právneho základu.

 O návrhoch na náhradu škody

60      Súd pre verejnú službu uvádza, že hoci žalobca navrhuje náhradu „ujmy, ktorá vyplynula alebo mohla vyplynúť [z rozhodnutia z 28. marca 2014 a z oznámenia zo 7. apríla 2014]“, žaloba neobsahuje žiadne vysvetlenie týkajúce sa tohto návrhu a dokonca ani nespresňuje, či žalobca navrhuje náhradu majetkovej škody alebo nemajetkovej ujmy, takže návrhy na náhradu škody treba zamietnuť ako neprípustné.

61      V každom prípade, keďže návrhy na zrušenie rozhodnutí napadnutých žalobcom boli zamietnuté, treba zamietnuť aj návrhy na náhradu škody, ktorá údajne vyplynula z týchto rozhodnutí (pozri rozsudok CT/EACEA, F‑36/13, EU:F:2013:190, body 79 a 80 a tam citovanú judikatúru).

62      Z toho vyplýva, že žaloba sa musí v celom rozsahu zamietnuť.

 O trovách

63      Podľa článku 101 rokovacieho poriadku, ak nestanovujú ustanovenia ôsmej kapitoly hlavy II uvedeného rokovacieho poriadku inak, účastník konania, ktorý vo veci nemal úspech, znáša svoje vlastné trovy konania a je povinný nahradiť trovy konania druhého účastníka konania, ak to bolo v tomto zmysle navrhnuté. Podľa článku 102 ods. 1 toho istého rokovacieho poriadku, ak si to vyžaduje spravodlivé zaobchádzanie, môže Súd pre verejnú službu rozhodnúť, že účastník konania, ktorý vo veci nemal úspech, znáša vlastné trovy konania a je povinný nahradiť iba časť trov konania, ktoré vznikli druhému účastníkovi konania, alebo mu vôbec nemusí uložiť povinnosť nahradiť trovy konania.

64      Z dôvodov uvedených v tomto rozsudku vyplýva, že žalobca nemal vo veci úspech. Okrem toho Komisia vo svojich návrhoch výslovne navrhla, aby bol žalobca zaviazaný na náhradu trov konania. Keďže okolnosti vo veci neodôvodňujú uplatnenie ustanovení článku 102 ods. 1 rokovacieho poriadku, žalobca musí znášať svoje vlastné trovy konania a je povinný nahradiť trovy konania, ktoré vynaložila Komisia, vrátane trov konania súvisiacich s konaním o nariadenie predbežného opatrenia vo veci F‑36/14 R.

Z týchto dôvodov

SÚD PRE VEREJNÚ SLUŽBU (druhá komora)

rozhodol a vyhlásil:

1.      Žaloba sa zamieta.

2.      H. Bischoff znáša všetky svoje vlastné trovy konania a je povinný nahradiť všetky trovy konania, ktoré vynaložila Európska komisia.

Bradley

Kreppel

Rofes i Pujol

Rozsudok bol vyhlásený na verejnom pojednávaní v Luxemburgu 18. mája 2015.

Tajomníčka

 

      Predseda komory

W. Hakenberg

 

      K. Bradley


* Jazyk konania: francúzština.