UZNESENIE SÚDU PRE VEREJNÚ SLUŽBU
EURÓPSKEJ ÚNIE (druhá komora)

z 26. novembra 2014

Vec F‑57/11 DEP

Gustav Eklund

proti

Európskej komisii

„Verejná služba – Konanie – Určenie výšky trov konania – Nahraditeľné trovy konania – Nutné výdavky – Odmena zaplatená inštitúciou jej advokátovi – Povinnosť žalobcu, ktorý vo veci nemal úspech, znášať túto odmenu – Účinná súdna ochrana – Právo na prístup k súdu“

Predmet:      Návrh na určenie výšky trov konania podaný podľa článku 92 ods. 1 v tom čase účinného rokovacieho poriadku (ďalej len „starý rokovací poriadok“) Európskou komisiou v nadväznosti na rozsudok Eklund/Komisia (F‑57/11, EU:F:2012:145)

Rozhodnutie:      Suma trov konania, ktoré má G. Eklund nahradiť Európskej komisii vo veci F‑57/11, Eklund/Komisia, je stanovená na výšku 5 709 eur a úroky z omeškania odo dňa doručenia tohto uznesenia do dňa skutočného zaplatenia, v sadzbe uplatňovanej Európskou centrálnou bankou pre jej hlavné operácie refinancovania, účinnej v prvý deň mesiaca splatnosti platby, zvýšenej o tri a pol percentuálneho bodu.

Abstrakt

1.      Súdne konanie – Trovy konania – Určenie – Nahraditeľné trovy konania – Nutné výdavky, ktoré vznikli účastníkom konania – Pojem – Odmena zaplatená inštitúciou jej advokátovi – Zahrnutie

[Štatút Súdneho dvora, článok 19 prvý odsek a príloha I, článok 7 ods. 1; Rokovací poriadok Súdu pre verejnú službu, článok 91 písm. b)]

2.      Právo Európskej únie – Zásady – Právo na účinnú súdnu ochranu – Zakotvenie v Charte základných práv Európskej únie – Výdavky, ktoré vznikli inštitúcii v konaní o žalobe na súde Únie – Zaviazanie druhého účastníka konania na náhradu nahraditeľných výdavkov – Prípustnosť

(Charta základných práv Európskej únie, článok 47 druhý odsek)

1.      Z článku 19 prvého odseku Štatútu Súdneho dvora, uplatniteľného na Súd pre verejnú službu na základe článku 7 ods. 1 prílohy I tohto štatútu vyplýva, že inštitúcie sú oprávnené využiť pomoc advokáta. Na odmenu tohto advokáta sa vzťahuje pojem nutných výdavkov vynaložených v súvislosti s konaním, pričom inštitúcia nie je povinná preukázať, že takáto pomoc bola objektívne odôvodnená.

V tejto súvislosti platí, že hoci skutočnosť, že inštitúcia využila služby viacerých splnomocnených zástupcov a advokáta nemá vplyv na prípadnú nahraditeľnosť týchto trov konania, keďže v zásade ich nič neumožňuje vylúčiť, môže mať vplyv na určenie výšky trov konania vynaložených v súvislosti s konaním, ktoré sa majú napokon nahradiť. Akékoľvek iné posúdenie podmieňujúce právo inštitúcie požadovať náhradu celej alebo časti odmeny vyplatenej advokátovi preukázaním objektívnej nevyhnutnosti využiť jeho služby by v skutočnosti predstavovalo nepriame obmedzenie slobody garantovanej článkom 19 prvým odsekom štatútu Súdneho dvora a prinášalo by so sebou povinnosť súdu Únie nahrádzať svojim posúdením posúdenie inštitúcií a orgánov zodpovedných za organizáciu ich služieb. Takéto posúdenie však nie je zlučiteľné ani s článkom 19 prvým odsekom štatútu Súdneho dvora, ani s vnútornou organizačnou právomocou, ktorú majú inštitúcie a orgány Únie pri riadení svojich záležitostí na súdoch Únie. Naopak zohľadnenie účasti jedného alebo viacerých splnomocnených zástupcov popri advokátovi sa zhoduje s voľnou úvahou priznanou súdu Únie v konaní o určenie výšky trov konania podľa článku 91 písm. b) Rokovacieho poriadku Súdu pre verejnú službu.

(pozri body 34 a 35)

Odkaz:

Súdny dvor: uznesenia Dietz/Komisia, 126/76 DEP, EU:C:1979:158, bod 6, a Komisia/Kallianos, C‑323/06 P‑DEP, EU:C:2012:49, body 10 a 11

Všeobecný súd Európskej únie: uznesenia Kerstens/Komisia, T‑498/09 P‑DEP, EU:T:2012:147, bod 20, a Marcuccio/Komisia, T‑278/07 P‑DEP, EU:T:2013:269, body 14 a 15

2.      Právo na prístup k súdu je všeobecnou zásadou práva Únie, ktorá je dnes vyjadrená v článku 47 druhom odseku Charty základných práv Európskej únie, ktorý zodpovedá článku 6 ods. 1 Európskeho dohovoru o ľudských právach.

Z judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva týkajúcej sa výkladu uvedeného článku 6 ods. 1 navyše vyplýva, že právo na prístup k súdu zaručené týmto článkom je konkrétnym a skutočným právom, a nie právom teoretickým a iluzórnym.

V tejto súvislosti platí, že hoci náhrada zjavne neprimerane vysokých výdavkov od účastníka konania, ktorý bol zaviazaný na náhradu trov konania, môže ovplyvniť konkrétnu a skutočnú povahu práva na prístup k súdu, na jednej strane normotvorca Únie s cieľom zabezpečiť účinný súdny prostriedok nápravy stanovil, že osoby, ktoré nie sú schopné úplne alebo sčasti znášať výdavky spojené s právnou pomocou a zastúpením v konaní na Súde pre verejnú službu, môžu získať právnu pomoc; na druhej strane procesné pravidlá na tomto súde umožňujú iba náhradu nutných výdavkov vynaložených v súvislosti s konaním.

(pozri body 40 – 42)

Odkaz:

Súdny dvor: rozsudok Preskúmanie Arango Jaramillo a i./EIB, C‑334/12 RX‑II, EU:C:2013:134, body 40 a 42