Language of document : ECLI:EU:C:2016:73

NÁVRHY GENERÁLNEHO ADVOKÁTA

HENRIK SAUGMANDSGAARD ØE

prednesené 4. februára 2016 (1)

Vec C‑481/14

Jørn Hansson

proti

Jungpflanzen Grünewald GmbH

[návrh na začatie prejudiciálneho konania, ktorý podal Oberlandesgericht Düsseldorf (Vyšší krajinský súd v Düsseldorfe, Nemecko)]

„Návrh na začatie prejudiciálneho konania – Duševné a priemyselné vlastníctvo – Práva Spoločenstva k odrodám rastlín – Porušenie – Nariadenie (ES) č. 2100/94 – Článok 94 – Primerané odškodnenie – Náhrada škody spôsobenej majiteľovi – Výhoda získaná porušovateľom – Článok 97 – Podporné uplatnenie vnútroštátneho práva – Smernica 2004/48/ES – Článok 2 ods. 1 – Pôsobnosť – Článok 13 – Náhrada škody – Paušálna suma – Hypotetický poplatok – Zisk dosiahnutý porušovateľom – Článok 14 – Náhrada trov konania a iných výdavkov“





I –    Úvod

1.        Prejednávaný návrh na začatie prejudiciálneho konania sa týka výkladu článku 94 nariadenia Rady (ES) č. 2100/94 z 27. júla 1994 o právach Spoločenstva k odrodám rastlín(2), ako aj článku 13 ods. 1 smernice Európskeho parlamentu a Rady 2004/48/ES z 29. apríla 2004 o vymožiteľnosti práv duševného vlastníctva(3).

2.        Tento návrh bol podaný v konaní, ktorého účastníkmi sú pán Hansson, majiteľ nároku na právo Spoločenstva k odrode rastlín týkajúce sa špeciálnej odrody margarét, a spoločnosť Jungpflanzen Grünewald GmbH (ďalej len „Jungpflanzen Grünewald“) a ktorý sa týka náhrady škody, ktorá pánovi Hanssonovi údajne vznikla v dôsledku nedovoleného rozširovania tejto odrody.

3.        Oberlandesgericht Düsseldorf (Vyšší krajinský súd v Düsseldorfe, Nemecko) sa pýta Súdneho dvora na rozsah škody, ktorej náhrady sa môže domáhať majiteľ poškodený porušením jeho nároku na právo Spoločenstva k odrode rastlín, ako aj na metódy, ktoré treba použiť pri odhade takej škody a následnom odškodnení majiteľa.

II – Právny rámec

A –    Nariadenie č. 2100/94

4.        Nariadenie č. 2100/94 v článku 13 ods. 2 stanovuje, ktoré činnosti nemožno vykonávať bez povolenia majiteľa práva Spoločenstva k odrode rastlín, pričom medzi také činnosti patrí najmä výroba, reprodukcia a predaj chránenej odrody.

5.        Nepovolené vykonávanie niektorej z týchto činností je porušovaním práv v zmysle článku 94 tohto nariadenia, ktorý stanovuje:

„1.      Majiteľ môže zažalovať kohokoľvek, kto:

a)      v súvislosti s odrodou, pre ktorú bolo udelené právo spoločenstva k odrodám rastlín, vykoná bez oprávnenia niektorú z činností uvedených v článku 13 (2), alebo

b)      opomenie správne používanie názvu odrody tak, ako je to uvedené v článku 17 (1), alebo opomenie oznámenie relevantných informácií tak, ako je to uvedené v článku 17 (2), alebo

c)      v rozpore s článkom 18 (3) použije názov odrody, pre ktorý bolo udelené právo spoločenstva k odrodám rastlín alebo názov, ktorý zaň možno omylom zameniť,

… s cieľom dosiahnutia zákazu takéhoto porušovania jeho práv, zaplatenia primeraného odškodnenia alebo oboch možností súčasne.

2.      Ktokoľvek, kto takto konal, či už úmyselne alebo z nedbanlivosti, je taktiež zodpovedný za náhradu akýchkoľvek ďalších škôd, ktoré boli majiteľovi spôsobené takýmto konaním. V prípade nevedomej nedbanlivosti možno nárok na náhradu škôd znížiť tak, aby zodpovedal takejto nevedomej nedbanlivosti, avšak nikdy nie tak, aby náhrada škôd bola nižšia než výhoda, ktorú spôsobením škôd získala osoba, ktorá práva majiteľa porušila.“

6.        Článok 97 uvedeného nariadenia, nazvaný „Podporné uplatnenie vnútroštátneho práva pri porušení práv“, znie:

„1.      Ak zodpovedná strana podľa článku 94 získala porušením práva akékoľvek výhody na úkor majiteľa alebo osoby s nárokom na licenciu, aplikujú príslušné súdy podľa článkov 101 alebo 102 v súvislosti s odškodnením svoje národné právo vrátane svojho medzinárodného súkromného práva.

2.      Odsek 1 sa taktiež vzťahuje na ostatné žaloby, ktoré môžu vzniknúť na základe vykonania alebo opomenutia činností podľa článku 95 v čase medzi zverejnením prihlášky o udelenie práva spoločenstva k odrodám rastlín a manipuláciou s touto žiadosťou.

3.      V akýchkoľvek iných prípadoch sa účinky práv spoločenstva k odrodám rastlín určujú výhradne podľa tohto nariadenia.“

7.        Pokiaľ ide o procesné pravidlá, článok 103 toho istého nariadenia stanovuje, že sa uplatnia právne predpisy členského štátu, v ktorom má sídlo príslušný súd, ktorými sa riadia žaloby toho istého druhu týkajúce sa zodpovedajúcich národných vlastníckych práv.

8.        V súlade s článkom 107 nariadenia č. 2100/94 „členské štáty vykonajú všetky opatrenia potrebné na to, aby zabezpečili, že sa pre stanovovanie pokút za porušenie práv spoločenstva k odrodám rastlín budú uplatňovať tie isté ustanovenia ako v prípadoch porušenia zodpovedajúcich národných práv“.

B –    Smernica 2004/48

9.        Podľa odôvodnenia 10 smernice 2004/48 je jej cieľom „priblížiť právne poriadky [členských štátov] tak, aby zabezpečovali vysokú, rovnocennú a jednotnú úroveň ochrany na vnútornom trhu“.

10.      Odôvodnenie 26 tejto smernice spresňuje:

„Na účely náhrady ujmy spôsobenej v dôsledku porušenia spáchaného porušovateľom, ktorý sa zapojil do činnosti vedome alebo s dostatočným dôvodmi nato, aby vedel, že by to spôsobilo takú škodu, by výška náhrady ujmy poskytnutá držiteľovi práv mala zohľadňovať všetky náležité aspekty, ako napríklad stratu príjmu spôsobenú držiteľovi alebo nekalé zisky porušovateľa, prípadne akúkoľvek morálnu ujmu spôsobenú vlastníkovi práv. Ako alternatíva, ak by napríklad bolo ťažké stanoviť čiastku skutočnej vzniknutej ujmy, by sa výška odškodného mohla odvodiť od takých prvkov, ako napríklad honorár [licenčné poplatky – neoficiálny preklad] alebo poplatky, ktoré by boli splatné, ak by porušovateľ požiadal o oprávnenie používať príslušné právo duševného vlastníctva. Cieľom nie je zaviesť povinnosť ustanoviť povinný náhradu škody ako trestu [ustanoviť sankčnú náhradu škody – neoficiálny preklad], ale poskytnúť náhradu založenú na objektívnom kritériu a zohľadniť pri tom výdavky, ktoré znáša vlastník práv, ako napríklad náklady spojené s identifikáciou a výskumom [prieskumom – neoficiálny preklad].“

11.      Článok 2 ods. 1 uvedenej smernice, nazvaný „Rozsah pôsobnosti“, stanovuje:

„Bez toho, aby boli dotknuté prípadné prostriedky, ktoré sú ustanovené v právnych predpisoch Spoločenstva alebo vnútroštátnych právnych predpisoch, ktoré sú priaznivejšie pre vlastníkov práv, opatrenia, postupy a prostriedky právnej nápravy ustanovené touto smernicou sa uplatňujú v súlade s článkom 3 na každé porušenie práv duševného vlastníctva stanovených právom Spoločenstva a/alebo vnútroštátnym právom príslušného členského štátu.“

12.      Podľa článku 3 ods. 2 tej istej smernice opatrenia, postupy a prostriedky právnej nápravy stanovené členskými štátmi musia byť „účinné, primerané a odradzujúce“.

13.      Článok 13 smernice 2004/48 stanovuje:

„1.      Členské štáty zabezpečia, aby príslušné súdne orgány na návrh poškodenej strany nariadili porušovateľovi, ktorý sa zapojil do činnosti spojenej s porušovaním nevedome [vedome – neoficiálny preklad], alebo s dostatočným[i] dôvodmi preto, aby o tom vedel, zaplatiť vlastníkovi práv náhradu ujmy úmernú skutočnej ujme, ktorú utrpel v dôsledku porušenia.

Pri stanovení výšky náhrady ujmy súdne orgány:

a)      vezmú do úvahy všetky náležité aspekty, ako napríklad negatívne ekonomické dôsledky, vrátane ušlého zisku, ktorú poškodená strana utrpela, akýkoľvek nekalý zisk, ktorý nadobudol porušovateľ[,] a vo vhodných prípadoch iné prvky ako ekonomické faktory, ako napríklad morálnu ujmu spôsoben[ú] vlastníkovi práv porušovateľom;

alebo

b)      ako alternatívu k písmenu a) môžu vo vhodných prípadoch stanoviť náhradu ujmy ako paušálnu čiastku na základe takých prvkov[,] ako je prinajmenšom čiastka honorára [licenčných poplatkov – neoficiálny preklad] alebo poplatkov, ktoré by musel zaplatiť porušovateľ, ak by požiadal o oprávnenie použiť príslušné právo duševného vlastníctva.

2.      Ak sa porušovateľ nevedome, alebo s dostatočným dôvodmi [bez dostatočných dôvodov – neoficiálny preklad] preto, aby o tom vedel, zúčastňuje na činnosti spojenej s porušovaním, členské štáty môžu stanoviť, že súdne orgány môžu nariadiť vymáhanie ziskov alebo zaplatenie náhrady ujmy, ktoré môže byť vopred stanovené.“

14.      Podľa článku 14 tejto smernice „členské štáty zabezpečia, aby dostatočné [opodstatnené – neoficiálny preklad] a primerané trovy konania a iné výdavky, ktoré vynaložila úspešná strana, vo všeobecnosti znášala neúspešná strana, pokiaľ to umožňuje spravodlivosť“.

III – Spor vo veci samej, prejudiciálne otázky a konanie na Súdnom dvore

15.      Pán Hansson je majiteľom nároku na právo Spoločenstva k odrode rastlín týkajúceho sa odrody EU 4282, nazvanej „Lemon Symphony“, ktorá patrí k druhu kapských margarét. V rokoch 2002 až 2009 Jungpflanzen Grünewald bez povolenia pána Hanssona predávala kvety tohto druhu pod označením „Summerdaisy’s Alexander“.

16.      Pán Hansson sa domnieval, že došlo k porušeniu práva ku chránenej odrode, a podal na Landgericht Düsseldorf (Vyšší krajinský súd v Düsseldorfe, Nemecko) návrh na zákaz tejto činnosti predbežným opatrením. Tento súd, ako aj Oberlandesgericht Düsseldorf, ktorý rozhodoval o odvolaní, zamietol uvedený návrh z dôvodu, že pán Hansson dostatočne nepreukázal, že došlo k porušeniu. Bola mu uložená povinnosť nahradiť trovy konania o nariadení predbežného opatrenia v oboch stupňoch.

17.      V rámci následného konania vo veci samej Bundesgerichtshof (Spolkový súdny dvor, Nemecko) právoplatne konštatoval, že došlo k porušeniu.

18.      Pán Hansson sa potom opäť obrátil na Landgericht Düsseldorf (Krajinský súd v Düsseldorfe), pričom sa domáhal náhrady škody, ktorá mu údajne vznikla v dôsledku tohto porušenia. Z tohto dôvodu sa domáhal zaplatenia:

–        sumy vo výške 66 231,74 eura, ktorá vyplynula z vynásobenia licenčných sadzieb stanovených v licenčných zmluvách týkajúcich sa chránenej odrody počtom kusov tejto odrody, ktoré žalovaná vo veci samej predala v rokoch 2002 až 2009,

–        sumy vo výške 33 115,89 eura, ktorá sa rovná polovici prvej uvedenej sumy, ako „príplatku za porušenie“, ktorý má zohľadniť okolnosti prejednávaného prípadu a zabrániť tomu, aby bol porušovateľ zvýhodnený v porovnaní s nadobúdateľmi licencie,

–        sumy vo výške 6 067,35 eura, ktorá mala nahradiť cestovné náklady, ktoré pán Hansson vynaložil v súvislosti s účasťou na stretnutiach so svojím advokátom, ako aj čas strávený týmto cestovaním a spracovaním veci a

–        úroky z omeškania z týchto troch súm.

19.      Landgericht Düsseldorf (Krajinský súd v Düsseldorfe) uložil žalovanej vo veci samej povinnosť zaplatiť prvú z týchto súm spolu s úrokmi z omeškania. Tento súd naopak odmietol pripočítať k uvedeným sumám „príplatok za porušenie“, keďže sa domnieval, že taký príplatok má sankčný charakter, ktorý nariadenie č. 2100/94, smernica 2004/48 ani vnútroštátne právo neupravujú. Tiež zamietol žalobu, pokiaľ ide o náhradu ostatných výdavkov a náhradu za čas, ktorý vynaložil pán Hansson. V tejto súvislosti uvedený súd osobitne zdôraznil, že úlohy, ktoré účastník konania osobne vykonal pri spracovaní veci, v zásade nemožno nahradiť, a to ani v rámci konania o stanovení trov konania, ani na základe článku 94 ods. 2 nariadenia č. 2100/94.

20.      Obaja účastníci konania podali proti tomuto rozsudku odvolanie na Oberlandesgericht Düsseldorf (Vyšší krajinský súd v Düsseldorfe). V podstate spochybňujú posúdenie prvostupňového súdu týkajúce sa sumy, na zaplatenie ktorej má pán Hansson nárok podľa článku 94 ods. 1 a 2 tohto nariadenia.

21.      Pán Hansson konkrétne tvrdí, že Landgericht Düsseldorf (krajinský súd v Düsseldorfe) nesprávne vypočítal primerané odškodnenie uvedené v článku 94 ods. 1 spomenutého nariadenia len na základe zvyčajného poplatku dohodnutého v rámci licenčných zmlúv týkajúcich sa chránenej odrody, hoci mnohé okolnosti odôvodňujú pripočítanie príplatku k tomuto poplatku. Pán Hansson subsidiárne tvrdí, že má na základe odseku 2 uvedeného článku nárok nielen na vyplatenie primeraného odškodnenia určeného na základe tohto poplatku, ale aj na vrátenie výhody získanej porušovateľom, ktorá predstavuje 66 703,14 eura.

22.      Jungpflanzen Grünewald tvrdí, že licenčné sadzby, na základe ktorých prvostupňový súd vypočítal primerané odškodnenie v zmysle článku 94 ods. 1 nariadenia č. 2100/94, nie sú zvyčajné. Táto spoločnosť navyše v reakcii na tvrdenia, ktoré žalobca vo veci samej uviedol na podporu svojho odvolania, uvádza, že vnútroštátny súd nemôže pri výpočte tohto primeraného odškodnenia pripočítať k zvyčajnému poplatku za licencovanú produkciu paušálny príplatok. Tiež spochybňuje viaceré okolnosti, ktoré pán Hansson uvádza na podporu svojho návrhu na zvýšenie spomenutého poplatku.

23.      Žalovaná vo veci samej navyše tvrdí, že pri vykonávaní činností predstavujúcich porušenie nekonala v zlej viere alebo že nanajvýš konala len z nevedomej nedbanlivosti. Oberlandesgericht Düsseldorf (Vyšší krajinský súd v Düsseldorfe) v návrhu na začatie prejudiciálneho konania však uvádza, že podľa jeho názoru žalovaná vo veci samej konala v zlej viere.

24.      Za týchto okolností Oberlandesgericht Düsseldorf (Vyšší krajinský súd v Düsseldorfe) rozhodol o prerušení konania a položil Súdnemu dvoru tieto prejudiciálne otázky:

„1.      Treba pri stanovení ,primeraného odškodnenia‘, ktoré má porušovateľ práv Spoločenstva k odrodám rastlín zaplatiť ich majiteľovi podľa článku 94 ods. 1 písm. a) nariadenia [č. 2100/94], pretože sa bez oprávnenia dopúšťa konania uvedeného v článku 13 ods. 2 nariadenia [č. 2100/94], ak sa vychádza zo zvyčajného poplatku, ktorý sa v rovnakom odvetví požaduje za licenciu bežnú na trhu za konanie uvedené v článku 13 ods. 2 nariadenia [č. 2100/94], dodatočne vždy pripočítať určitý ,príplatok za porušenie‘? Vyplýva to z článku 13 ods. 1 druhej vety [smernice 2004/48]?

2.      Treba pri stanovení ,primeraného odškodnenia‘, ktoré má porušovateľ práv Spoločenstva k odrodám rastlín zaplatiť ich majiteľovi podľa článku 94 ods. 1 písm. a) nariadenia [č. 2100/94], pretože sa bez oprávnenia dopúšťa konania uvedeného v článku 13 ods. 2 nariadenia [č. 2100/94], ak sa vychádza zo zvyčajného poplatku, ktorý sa v rovnakom odvetví požaduje za licenciu bežnú na trhu za konanie uvedené v článku 13 ods. 2 [nariadenia č. 2100/94], v konkrétnom prípade dodatočne zohľadniť ako skutočnosti zvyšujúce odškodnenie tieto úvahy, resp. okolnosti:

a)      okolnosť, že v prípade odrody, ktorá je predmetom žaloby, išlo v relevantnom období o odrodu, ktorá sa na základe mimoriadnych vlastností vyznačovala výnimočným postavením, keď sa zvyčajný licenčný poplatok na trhu stanoví na základe licenčných zmlúv, ktoré boli uzatvorené, a na základe vyúčtovaní v súvislosti s odrodou, ktorá je predmetom žaloby?

Ak v konkrétnom prípade prichádza do úvahy zohľadnenie tejto okolnosti: Je zvýšenie odškodnenia prípustné len vtedy, keď sú znaky, ktoré zakladajú výnimočné postavenie odrody, ktorá je predmetom žaloby, vyjadrené v opise ochrany odrody?

b)      okolnosť, že odroda, ktorá je predmetom žaloby, bola v čase zavedenia odrody predstavujúcej porušenie už veľmi úspešne uvedená na trh, čím porušovateľ ušetril náklady na uvedenie odrody predstavujúcej porušenie na trh, keď sa zvyčajný licenčný poplatok na trhu stanoví na základe licenčných zmlúv, ktoré boli uzatvorené, a na základe vyúčtovaní v súvislosti s odrodou, ktorá je predmetom žaloby;

c)      okolnosť, že rozsah porušenia v súvislosti s odrodou, ktorá je predmetom žaloby, bol z časového hľadiska a s ohľadom na počet predaných kusov nadpriemerný;

d)      úvahu, že porušovateľ sa – na rozdiel od nadobúdateľa licencie – nemusí obávať, že zaplatí licenčný poplatok (a nemôže požadovať jeho vrátenie), hoci sa odroda, ktorá je predmetom žaloby a v súvislosti s ktorou sa vedie konanie vo veci neplatnosti, neskôr vyhlási za neplatnú;

e)      okolnosť, že porušovateľ – na rozdiel od bežnej situácie v prípade nadobúdateľov licencie – nebol povinný uskutočňovať fakturáciu štvrťročne;

f)      úvahu, že majiteľ práv na ochranu nesie riziko inflácie, čo sa prejavuje tým, že súdne konania trvajú veľmi dlho;

g)      úvahu, že majiteľ práv na ochranu na základe nevyhnutného podania žaloby – na rozdiel od prípadu dosahovania príjmov z udeľovania licencií k odrode, ktorá je predmetom žaloby – nemôže plánovať príjmy dosiahnuté z odrody, ktorá je predmetom žaloby;

h)      úvahu, že majiteľ práv na ochranu nesie v prípade porušenia v súvislosti s odrodou, ktorá je predmetom žaloby, všeobecné riziko spojené so súdnym konaním, ako aj riziko, že v konečnom dôsledku nebude môcť úspešne vykonať rozhodnutie voči porušovateľovi;

i)      úvahu, že majiteľ práv na ochranu nemôže v prípade porušenia ochrany odrody zo strany porušovateľa slobodne určiť, či vôbec chce súhlasiť s tým, aby porušovateľ využíval odrodu, ktorá je predmetom žaloby?

3.      Treba pri stanovení ,primeraného odškodnenia‘, ktoré má porušovateľ práv Spoločenstva k odrodám rastlín zaplatiť ich majiteľovi podľa článku 94 ods. 1 písm. a) nariadenia [č. 2100/94], pretože sa bez oprávnenia dopúšťa konania uvedeného v článku 13 ods. 2 nariadenia [č. 2100/94], zohľadniť aj úročenie ročne dlhovaného odškodnenia bežnou úrokovou sadzbou, ak treba vychádzať z toho, že racionálne zmluvné strany by také úročenie upravili?

4.      Treba na účely výpočtu ,akýchkoľvek ďalších škôd‘, ktoré je porušovateľ povinný nahradiť majiteľovi práv Spoločenstva na ochranu rastlín podľa článku 94 ods. 2 prvej vety nariadenia [č. 2100/94], pretože sa bez oprávnenia dopúšťa konania uvedeného v článku 13 ods. 2 nariadenia [č. 2100/94], použiť ako základ pre výpočet zvyčajný poplatok, ktorý sa v rovnakom odvetví požaduje za licenciu, ktorá je na trhu bežná?

5.      V prípade kladnej odpovede na štvrtú otázku:

a)      Treba pri výpočte ,ďalších škôd‘ na základe licencie, ktorá je na trhu bežná, v zmysle článku 94 ods. 2 prvej vety nariadenia [č. 2100/94] v konkrétnom prípade zohľadniť úvahy, resp. okolnosti uvedené v druhej otázke písm. a) až i) a/alebo okolnosť, že majiteľ práv na ochranu rastlín je na základe nevyhnutného podania žaloby prinútený k tomu, aby v obvyklom rozsahu osobne vynaložil čas na to, že bude skúmať porušenie, bude sa vecou zaoberať a v rozsahu bežnom pre prípady porušenia ochrany odrôd začne prešetrovanie, a to tak, že odôvodňujú zvýšenie zvyčajného licenčného poplatku?

b)      Treba pri výpočte ,ďalších škôd‘ na základe licencie, ktorá je na trhu bežná, v zmysle článku 94 ods. 2 prvej vety nariadenia [č. 2100/94] vždy paušálne uplatniť určitý ,príplatok za porušenie‘? Vyplýva to z článku 13 ods. 1 druhej vety [smernice 2004/48]?

c)      Treba pri výpočte ,ďalších škôd‘ na základe licencie, ktorá je na trhu bežná, v zmysle článku 94 ods. 2 prvej vety nariadenia [č. 2100/94] zohľadniť aj úročenie ročne dlhovaného odškodnenia bežnou úrokovou sadzbou, ak treba vychádzať z toho, že racionálne zmluvné strany by také úročenie upravili?

6.      Treba článok 94 ods. 2 [prvú] vetu nariadenia [č. 2100/94] vykladať v tom zmysle, že zisk porušovateľa predstavuje ,ďalšie škody‘ v zmysle tohto ustanovenia, ktoré možno požadovať popri primeranom odškodnení podľa článku 94 ods. 2 prvej vety nariadenia [č. 2100/94], alebo porušovateľ svoj zisk v prípade zavineného konania podľa článku 94 ods. 2 prvej vety nariadenia [č. 2100/94] dlhuje len alternatívne k primeranému odškodneniu podľa článku 94 ods. 1?

7.      Bráni nárok na náhradu škody podľa článku 94 ods. 2 nariadenia [č. 2100/94] takým vnútroštátnym predpisom, podľa ktorých majiteľ práv k odrodám rastlín, ktorému sa v konaní o nariadení predbežného opatrenia z dôvodu porušenia ochrany odrôd právoplatne uložila povinnosť nahradiť trovy daného konania, nemôže s odkazom na hmotné právo požadovať náhradu týchto trov, a to ani vtedy, ak mal úspech v neskoršom konaní vo veci samej, ktoré sa týkalo toho istého porušenia?

8.      Bráni nárok na náhradu škody podľa článku 94 ods. 2 nariadenia [č. 2100/94] takým vnútroštátnym predpisom, podľa ktorých nemôže poškodený, okrem úzkych medzí konania o stanovení trov konania, požadovať náhradu za vlastný čas strávený pri mimosúdnom alebo súdnom riešení nároku na náhradu škody, pokiaľ časová náročnosť nepresahuje bežný rámec?“

25.      Pán Hansson, Jungpflanzen Grünewald, ako aj Európska komisia predložili písomné pripomienky a zúčastnili sa na pojednávaní konanom 12. novembra 2015.

IV – Posúdenie

A –    Úvodné úvahy

26.      Súdny dvor má v prejednávanej veci na jednej strane objasniť vzťah medzi odsekmi 1 a 2 článku 94 nariadenia č. 2100/94, ktorý upravuje rozsah práva na odškodnenie majiteľa právo Spoločenstva k odrode rastlín poškodeného porušením podľa toho, či je porušenie úmyselné alebo nedbanlivostné. Táto vec na druhej strane poskytuje príležitosť uviesť určité spresnenia v súvislosti s metódami, ktoré sa majú použiť pri výpočte výšky takého odškodnenia.

27.      Na úvod najprv spresním všeobecný cieľ článku 94 tohto nariadenia, ako aj osobitné ciele odsekov 1 a 2 tohto článku. Následne s cieľom presnejšie vymedziť rozsah otázok vnútroštátneho súdu rozlíšim otázku určenia zložiek nahraditeľnej škody od otázky metód umožňujúcich vyčísliť túto škodu a v dôsledku toho stanoviť výšku náhrady škody.

1.      O cieľoch článku 94 nariadenia č. 2100/94

28.      Článok 94 ods. 1 nariadenia č. 2100/94, ktorý je predmetom prvých troch prejudiciálnych otázok, ukladá porušovateľovi – bez ohľadu na akýkoľvek subjektívny prvok – povinnosť zaplatiť „primerané odškodnenie“ majiteľovi poškodenému porušením. Podľa odseku 2 tohto článku, o výklad ktorého vnútroštátny súd žiada vo svojej štvrtej až ôsmej otázke, je porušovateľ navyše povinný, pokiaľ konal úmyselne alebo z nedbanlivosti, nahradiť „ďalšie škody“, ktoré vznikli majiteľovi v dôsledku porušenia.

29.      Čo sa týka cieľov článku 94 tohto nariadenia, ako aj vzťahu medzi jeho dvoma odsekmi, znenie odseku 2 tohto článku, a to najmä v anglickej, dánskej a portugalskej verzii(4), považujem za výstižné z troch hľadísk.

30.      Po prvé použitie pojmov „any further damage“, „eventuel yderligere opstået skade“ a „quaisquer danos suplementares“ podľa môjho názoru znamená, že toto ustanovenie má zaručiť úplnú náhradu škody, ktorá vznikla majiteľovi v dôsledku porušenia, alebo – inak povedané – vrátiť majiteľa do postavenia, v ktorom by sa nachádzal, ak by nedošlo k porušeniu.(5)

31.      Taká formulácia po druhé svedčí o tom, že tento cieľ zaručiť náhradu škody sleduje nielen odsek 2, ale aj odsek 1 článku 94 nariadenia č. 2100/94. Slovné spojenia „any further damage“, „eventuel yderligere opstået skade“ a „quaisquer danos suplementares“ totiž predpokladajú, že vyplatenie primeraného odškodnenia v zmysle uvedeného odseku 1 už má nahradiť časť škody, ktorá vznikla majiteľovi.(6) Súdny dvor navyše v rozsudku Geistbeck konštatoval, že cieľom uvedeného článku 94 ako celku je „náhrada škody, ktorá vznikla majiteľovi…“(7).

32.      Po tretie toto znenie svedčí o doplnkovej povahe odškodnenia podľa odseku 2 v tom zmysle, že toto odškodnenie zahŕňa akúkoľvek škodu, ktorá ešte nebola nahradená v rámci odseku 1 článku 94 nariadenia č. 2100/94. Toto ustanovenie preto vylučuje dvojnásobné zohľadnenie jednotlivých zložiek škody. Zložky škody sa teda delia na zložky, ktoré musí nahradiť každý porušovateľ na základe odseku 1, a zložky, ktoré musí na základe odseku 2 uvedeného článku 94 nahradiť len porušovateľ, ktorý konal úmyselne alebo z nedbanlivosti.

33.      Okrem toho tak zo znenia tohto ustanovenia, ako aj zo systematiky nariadenia č. 2100/94 vyvodzujem, že jeho cieľom je zaručiť úplnú náhradu škody, ktorá vznikla majiteľovi.

34.      Použitie slovného spojenia „náhrad[a] akýchkoľvek ďalších škôd, ktoré boli majiteľovi spôsobené“, totiž podľa môjho názoru vylučuje akýkoľvek výklad, podľa ktorého by uvedené ustanovenie mohlo mať takzvaný „sankčný“ cieľ, ktorý spočíva v tom, že porušovateľ musí majiteľovi poskytnúť odškodné, ktoré prevyšuje sumu nevyhnutnú na náhradu škody, ktorá mu vznikla.

35.      Ďalšie ustanovenia tohto nariadenia naopak umožňujú uložiť porušovateľovi povinnosti popri náhrade tejto škody. Sankčný cieľ teda možno dosiahnuť prostredníctvom sankcií trestnoprávnej povahy, ktoré v súlade s článkom 107 uvedeného nariadenia(8) spadajú do pôsobnosti vnútroštátneho práva členských štátov, kým nie sú harmonizované na úrovni Európskej únie(9). Podľa článku 97 ods. 1 toho istého nariadenia členské štáty tiež môžu prekročiť cieľ spočívajúci len v zaručení odškodnenia tým, že vo svojich vnútroštátnych právnych úpravách stanovia vrátenie zisku, ktorý dosiahol porušovateľ na úkor majiteľa alebo osoby s nárok na licenciu, prevyšujúceho škodu, ktorá vznikla majiteľovi – k tomu sa vrátim v rámci rozboru šiestej otázky.

2.      O odlíšení určenia nahraditeľných zložiek škody od metódy náhrady škody

36.      Tiež sa domnievam, že vzhľadom na moju analýzu je užitočné zdôrazniť odlíšenie určenia zložiek nahraditeľnej škody na jednej strane od vyčíslenia tejto škody a určenia výšky náhrady škody na druhej strane.

37.      Určenie nahraditeľných zložiek škody spočíva v objasnení rozsahu hmotnoprávneho práva na náhradu, ktoré článok 94 nariadenia č. 2100/94 priznáva poškodenému majiteľovi, alebo – inak povedané – v určení jednotlivých položiek škody, ktorých náhrady sa majiteľ môže domáhať na základe odseku 1, resp. 2 tohto článku. Tento postup sa teda týka výsledku, ktorý má tento článok dosiahnuť.

38.      Do tohto kontextu patrí druhá a tretia otázka, ktoré sa týkajú určenia okolností, ktoré treba vziať do úvahy pri výpočte primeraného odškodnenia v zmysle odseku 1 uvedeného článku 94. Je to tak aj v prípade piatej otázky písm. a) a c), ako aj siedmej a ôsmej otázky, ktoré sa týkajú určenia škody, ktorá sa má nahradiť podľa odseku 2 tohto článku.

39.      Vyčíslenie škody a stanovenie výšky náhrady škody vyžadujú, aby si vnútroštátne súdy v konkrétnom prípade zvolili metódu, ktorá umožní vyčísliť nahraditeľnú škodu, a teda určiť výšku odškodného, ktoré musí porušovateľ zaplatiť. Tento postup môže byť v praxi zložitý najmä vzhľadom na ťažkosti spojené s vykonávaním dôkazov o jednotlivých zložkách škody.

40.      Z tohto pohľadu preskúmam prvú a štvrtú otázku, ako aj piatu otázku písm. b), ktorými sa vnútroštátny súd pýta, či sa má odškodnenie, na ktoré má majiteľ právo podľa článku 94 ods. 1 a/alebo 2 nariadenia č. 2100/94, vypočítať na základe poplatku dohodnutého v rámci jestvujúcich licenčných zmlúv týkajúcich sa chránenej odrody na relevantnom trhu, prípadne zvýšeného o paušálny príplatok. Šiesta otázka, ktorá sa týka vrátenia zisku dosiahnutého porušovateľom, v podstate tiež predpokladá stanovenie metódy výpočtu odškodnenia na základe tohto ustanovenia.

41.      Uvedený článok 94 však podrobne neupravuje metódy odhadu škody a stanovenia náhrady škody. Podľa môjho názoru to vyplýva zo skutočnosti, že hlavným účelom nariadenia č. 2100/94 nie je harmonizovať občianskoprávne prostriedky nápravy sankcionujúce porušenie. Taký cieľ naopak sleduje smernica 2004/48, ktorá teda môže poskytnúť určité doplňujúce spresnenia týkajúce sa uvedených metód. Z tohto hľadiska považujem za potrebné na úvod preskúmať, či sa táto smernica vzťahuje na porušenia nárokov na práva Spoločenstva k odrodám rastlín, a – v prípade kladnej odpovede – objasniť vzťah medzi touto smernicou a uvedeným nariadením.

B –    O uplatniteľnosti smernice 2004/48 na práva Spoločenstva k odrodám rastlín a jej vzťahu s nariadením č. 2100/94

1.      O zaradení nárokov na práva Spoločenstva k odrodám rastlín do pôsobnosti smernice 2004/48

42.      Ako vyplýva z jej článku 2 ods. 1, smernica 2004/48 sa prierezovo uplatňuje na porušenie akýchkoľvek práv duševného vlastníctva stanovených právom Únie a/alebo vnútroštátnym právom. Tak ako pán Hansson a Komisia(10) sa domnievam, že medzi tieto práva patria nároky na právo Spoločenstva k odrode rastlín.

43.      Také konštatovanie nespochybňuje argumentácia žalovanej vo veci samej založená na článku 97 ods. 3 nariadenia č. 2100/94.

44.      Žalovaná vo veci samej v podstate na jednej strane tvrdí, že ustanovenia smernice 2004/48 sa neuplatnia v oblasti práv Spoločenstva k odrodám rastlín, keďže článok 97 ods. 3 nariadenia č. 2100/94 stanovuje, že mimo obmedzení stanovených odsekmi 1 a 2 tohto ustanovenia „sa účinky [týchto] práv… určujú výhradne podľa tohto nariadenia“.

45.      V tejto súvislosti podľa môjho názoru najmä z názvu článku 97 tohto nariadenia („Podporné uplatnenie vnútroštátneho práva…“) vyplýva, že odsek 3 tohto článku vylučuje len uplatnenie vnútroštátneho práva, a nie uplatnenie iných nástrojov práva Únie, medzi ktoré patrí smernica 2004/48, ktorá navyše v čase prijatia uvedeného nariadenia neexistovala.(11)

46.      Na druhej strane Jungpflanzen Grünewald tvrdí, že článok 97 ods. 3 toho istého nariadenia tiež bráni uplatneniu vnútroštátnych predpisov, ktorými sa preberá smernica 2004/48, v oblasti práv Spoločenstva k odrodám rastlín.

47.      Taký prístup podľa môjho názoru nie je odôvodnený vzhľadom na cieľ tohto ustanovenia, ako je opísaný v dvadsiatom treťom odôvodnení nariadenia č. 2100/94, ktorý spočíva v objasnení úlohy tohto nariadenia vo vzťahu k „nezharmonizovaným právnym ustanoveniam členských štátov“. Z tohto hľadiska „vnútroštátne právo“ v zmysle článku 97 uvedeného nariadenia nezahŕňa vnútroštátne právo, ktorým sa preberá smernica 2004/48.

2.      O vzťahu medzi smernicou 2004/48 a nariadením č. 2100/94

48.      Podľa článku 2 ods. 1 smernice 2004/48 sa touto smernicou vykonáva len minimálna harmonizácia ochrany práv duševného vlastníctva, bez toho, aby boli dotknuté ustanovenia vyplývajúce z vnútroštátnych právnych predpisov alebo z práva Únie, ktoré sú pre majiteľa priaznivejšie.(12)

49.      V prejednávanom prípade nariadenie č. 2100/94 poskytuje širšiu ochranu ako táto smernica, keďže článok 94 ods. 1 tohto nariadenia vyžaduje, aby porušovateľ zaplatil primerané odškodnenie aj v prípade, ak nekonal úmyselne alebo z nedbanlivosti. Článok 13 ods. 2 uvedenej smernice naopak necháva na voľnú úvahu členských štátov, či povolia príslušným súdom nariadiť odškodnenie majiteľa, ak sa porušovateľ dopustil porušenia nevedome a bez dostatočných dôvodov preto, aby o tom vedel.(13)

50.      Žiadne ustanovenie uvedeného nariadenia však – tak ako článok 13 ods. 1 smernice 2004/48 – nespresňuje metódu stanovenia náhrady škody, ktorá má napraviť následky porušenia. Nariadenie č. 2100/94 neupravuje ani náhradu trov konania, ktoré sú naopak predmetom článku 14 tejto smernice.

51.      Za týchto podmienok nie som presvedčený o tom, že článok 94 a nasl. tohto nariadenia predstavujú – ako to uviedla Komisia – „lex specialis“ vo vzťahu k uvedenej smernici a najmä k jej článkom 13 a 14. Podľa môjho názoru sa tieto ustanovenia skôr vzájomne dopĺňajú. V prípade porušenia nároku na právo Spoločenstva k odrode rastlín by sa teda mali uplatniť súčasne. V tejto súvislosti preukážem, že neexistuje nijaký rozpor medzi ustanoveniami týchto dvoch nástrojov, o ktoré ide v prejednávanej veci, ktorý by bránil ich harmonickej koexistencii.

52.      Smernica 2004/48 môže tiež prípadne predstavovať relevantný kontextový prvok, ktorý sa má zohľadniť pri výklade nariadenia č. 2100/94.(14) Je však potrebné zabrániť tomu, aby pod zámienkou kontextového výkladu tohto nariadenia došlo k vytváraniu priamo uplatniteľných práv, ktoré toto nariadenie nezakotvuje, na základe ich prenosu z uvedenej smernice.

3.      O uplatniteľnosti smernice 2004/48 v rámci sporu vo veci samej

53.      Jungpflanzen Grünewald však spochybňuje uplatniteľnosť smernice 2004/48 v rámci sporu vo veci samej z dôvodu, že táto smernica nebola náležite prebratá do nemeckého práva. Podľa jej názoru sa právne predpisy prijaté na prebratie tejto smernice vzťahujú len na vnútroštátne práva, a nie na práva Spoločenstva k odrodám rastlín. Vzhľadom na ustálenú judikatúru Súdneho dvora týkajúcu sa neexistencie „horizontálneho“ priameho účinku(15) smerníc sa teda ustanovenia uvedenej smernice nemôžu priamo uplatniť vo vzťahoch medzi jednotlivcami.

54.      Súdny dvor nie je oprávnený v rámci prejednávanej veci rozhodnúť, či bola smernica 2004/48 prebratá do nemeckého práva primerane a dostatočne.

55.      Vnútroštátny súd je však v každom prípade povinný vykladať svoje vnútroštátne právo v súlade s touto smernicou(16), pokiaľ tomu nebráni znenie relevantných vnútroštátnych predpisov(17). Vnútroštátny súd v prejednávanom prípade nepoukázal na nijaké ustanovenie vnútroštátneho práva, ktoré by sa zdalo nezlučiteľné s článkami 13 a 14 uvedenej smernice, ako ich vyložím v týchto návrhoch.

C –    O prvej až tretej otázke, ktoré sa týkajú určenia „primeraného odškodnenia“ v zmysle článku 94 ods. 1 nariadenia č. 2100/94

56.      Svojimi troma prvými otázkami sa vnútroštátny súd v podstate pýta, či je výška primeraného odškodnenia v zmysle článku 94 ods. 1 nariadenia č. 2100/94 obmedzená na sumu poplatku dohodnutého v rámci jestvujúcich licenčných zmlúv týkajúcich sa chránenej odrody na relevantnom trhu (ďalej len „zvyčajný poplatok“), alebo či zodpovedá tejto sume: i) upravenej s cieľom zohľadniť ďalšie okolnosti, ktorými sa vyznačuje situácie porušovateľa v porovnaní so situáciou nadobúdateľa licencie (druhá otázka), ii) spolu s úrokmi z omeškania (tretia otázka) a/alebo iii) po pripočítaní paušálneho príplatku (prvá otázka).

57.      Vzhľadom na ciele uvedeného článku 94 ods. 1 najprv odôvodním prístup, podľa ktorého sa primerané odškodnenie v zmysle tohto ustanovenia rovná poplatku, ktorý by porušovateľ musel zaplatiť majiteľovi, ak by ho požiadal o povolenie na využívanie chránenej odrody, so zreteľom na všetky okolnosti posudzovaného prípadu, ktoré by racionálni zmluvní partneri za normálnych okolností vzali do úvahy (ďalej len „hypotetický poplatok“), ktorý nie vždy zodpovedá zvyčajnému poplatku. Následne vysvetlím dôvody, prečo – napriek tomu, že určenie takto vymedzeného primeraného odškodnenia nevyhnutne neznamená, že k zvyčajnému poplatku treba pripočítať paušálny príplatok – by taký postup mal byť povolený, pokiaľ je jediným cieľom tohto zvýšenia zohľadniť okolnosti, ktoré odlišujú situáciu porušovateľa od situácie referenčných nadobúdateľov licencie.

1.      O stanovení primeraného odškodnenia vo výške „hypotetického poplatku“

58.      Súdny dvor v rozsudku Geistbeck objasnil, že cieľom článku 94 ods. 1 nariadenia č. 2100/94 je vyrovnať výhodu, ktorú osoba dopúšťajúca sa porušenia získala na základe toho, že nezaplatila poplatok za licencovanú produkciu predmetnej odrody.(18) Ak sa toto ustanovenie chápe z pohľadu majiteľa, jeho cieľom je teda odškodniť ho za to, že nemohol vybrať taký poplatok z činností porušovateľa, „avšak bez zohľadnenia náhrady iných škôd než tých, ktoré súvisia s nezaplatením [primeraného odškodnenia]“(19).

59.      Podľa môjho názoru z toho istého rozsudku vyplýva, že škoda, ktorá sa má podľa uvedeného článku 94 ods. 1 nahradiť, nezodpovedá nezaplateniu zvyčajného poplatku ako takého, ale hypotetického poplatku, ktorý by porušovateľ musel zaplatiť, so zreteľom na konkrétne okolnosti posudzovaného prípadu, ak by požiadal o povolenie na využívanie chránenej odrody.(20)

60.      Súdny dvor v tomto rozsudku totiž na jednej strane spresnil, že suma zvyčajného poplatku za licencovanú produkciu predstavuje „základ“ pre výpočet primeraného odškodnenia.(21) Táto suma je teda podľa môjho názoru len základnou sumou, ktorú treba upraviť v závislosti od okolností posudzovaného prípadu.(22)

61.      Na druhej strane Súdny dvor zdôraznil potrebu zabrániť tomu, aby stanovenie sumy primeraného odškodnenia viedlo k zvýhodneniu porušovateľa v porovnaní s nadobúdateľom licencie, ktorý si splnil všetky povinnosti.(23) Taká situácia by pritom nastala v prípade, ak by porušovateľ aj nadobúdateľ licencie museli zaplatiť rovnaký poplatok, hoci v prípade, ak by porušovateľ rokoval s majiteľom o uzavretí licenčnej zmluvy, by určité okolnosti špecifické pre situáciu porušovateľa odôvodňovali stanovenie vyššieho poplatku.

62.      Domnievam sa teda, že suma primeraného odškodnenia musí zohľadňovať okolnosti, ktoré odlišujú situáciu porušovateľa od situácie, v ktorej sa nachádzali nadobúdatelia licencie pri uzatváraní referenčných zmlúv, pokiaľ vnútroštátny súd zastáva názor, že racionálni zmluvní partneri by ich vzali do úvahy. Naopak okolnosti, ktoré už zohľadňuje suma zvyčajného poplatku dohodnutého v takých zmluvách, nemožno po druhý raz zohľadniť zvýšením tejto sumy pri výpočte primeraného odškodnenia.

63.      Keďže vnútroštátne súdy majú najlepšie predpoklady na posúdenie všetkých relevantných okolností vzhľadom na skutkový stav posudzovaného prípadu, mali by mať širokú mieru voľnej úvahy na účely zistenia týchto okolností, a teda aj stanovenia sumy uvedeného odškodnenia. Vnútroštátny súd už v prejednávanom prípade vyjadril svoj názor na zohľadnenie faktorov vymenovaných v rámci jeho druhej otázky. Nebudem nahrádzať uvedený názor vlastným posúdením a uvediem len niekoľko všeobecných úvah:

–        Tento súd sa domnieva, že suma zvyčajného poplatku už zohľadňuje výhodu, ktorú porušovateľ získal z výlučnej povahy chránenej odrody, z jej obchodného úspechu a z následnej úspory nákladov na jej uvedenie na trh, ako aj dĺžku trvania a objem porušenia. Ak je to tak, súhlasím s názorom vnútroštátneho súdu, že tieto faktory neodôvodňujú nijakú úpravu tejto sumy.

–        V prípade, ak by porušenie spôsobilo vzhľadom na svoj časový alebo kvantitatívny rozsah okrem škody spojenej s nezaplatením primeraného odškodnenia aj určité špecifické ťažkosti, nemali by byť napravené v rámci odseku 1, ale v rámci odseku 2 článku 94 nariadenia č. 2100/94, pokiaľ sa zistí subjektívny prvok, ktorý je v ňom uvedený.(24) Také ťažkosti by mohli vyplynúť najmä z prípadného narušenia hospodárskej súťaže a následného poklesu cien, čo by viedlo k tomu, že držitelia licencií by sa domáhali zníženia dohodnutých poplatkov, čo pán Hansson spomenul vo svojich písomných pripomienkach.

–        Neexistencia rizika, že porušovateľ zaplatí odplatu bez toho, aby ju mohol získať späť v prípade následného zrušenia predmetnej odrody, podľa môjho názoru môže odlíšiť jeho situáciu od situácie nadobúdateľa licencie, ak referenčné licenčné zmluvy nestanovujú, že v takom prípade sa poplatky vrátia.

–        Skutočnosť, že porušovateľ nie je viazaný tými istými zmluvnými povinnosťami ako držiteľ licencie, najmä pokiaľ ide o účtovníctvo, podľa môjho názoru tiež môže odôvodniť povinnosť porušovateľa zaplatiť inú odplatu, než akú musí zaplatiť držiteľ licencie.

–        To isté platí pre ťažkosti, ktoré vzniknú majiteľovi v dôsledku toho, že porušovateľ vo všeobecnosti zaplatí primerané odškodnenie oveľa neskôr ako nadobúdateľ licencie. K týmto ťažkostiam patrí nevýhoda týkajúca sa likvidity a riziko inflácie, ktoré sa prípadne môžu týkať majiteľa, ako aj skutočnosť, že majiteľ si nemôže vopred plánovať príjmy vyplývajúce z toho, že porušovateľ využíva chránenú odrodu. Vnútroštátne súdy môžu podľa môjho názoru vziať tieto okolnosti do úvahy tým, že k sume primeraného odškodnenia pripočítajú sumu zodpovedajúcu úrokom z omeškania, ktoré by stanovili racionálni zmluvní partneri (aj keď referenčné licenčné zmluvy neobsahujú takéto ustanovenie). V rámci výkonu svojej voľnej úvahy tiež môžu zvýšiť sumu primeraného odškodnenia, pokiaľ sa domnievajú, že také úroky nepredstavujú primeranú náhradu.

–        Naopak riziko spojené so súdnym konaním, ako aj s nevykonaním rozhodnutia voči porušovateľovi podľa môjho názoru existuje aj v rámci zmluvného vzťahu medzi majiteľom a nadobúdateľom licencie. Komisia navyše poznamenala, že toto riziko je spravidla už zohľadnené v sume zvyčajného poplatku za licencovanú produkciu.

–        Úvaha, že pri určení hypotetického poplatku je majiteľ takpovediac nútený uzavrieť „fiktívnu“ zmluvu s porušovateľom, podľa môjho názoru tiež nespadá pod škodu, ktorú možno nahradiť na základe uvedeného článku 94 ods. 1. Sloboda výberu zmluvného partnera totiž podľa môjho názoru ako taká nemôže ovplyvniť výšku poplatku dohodnutého v rámci licenčnej zmluvy.

–        Potenciálne narušenie licenčnej politiky majiteľa vyplývajúce z vstupu protiprávne vyrobených kusov rastliny na trh podľa môjho názoru priamo nesúvisí s nezaplatením primeraného odškodnenia. Toto narušenie však prípadne môže viesť k odškodneniu v rámci článku 94 ods. 2 nariadenia č. 2100/94.

2.      O možnosti paušálneho zvýšenia sumy zvyčajného poplatku

64.      Vo vyššie uvedených úvahách som spresnil rozsah škody, ktorú možno nahradiť na základe článku 94 ods. 1 nariadenia č. 2100/94. Teraz sa budem zaoberať otázkou, aká metóda sa má použiť pri stanovení sumy primeraného odškodnenia, ktoré má nahradiť túto škodu: musí (alebo môže) sa táto suma vypočítať tak, že k zvyčajnému poplatku za licencovanú produkciu sa pripočíta paušálny príplatok?

65.      Hoci Oberlandesgericht Düsseldorf (Vyšší krajinský súd v Düsseldorfe) v rámci svojej prvej otázky nevymedzil pojem „paušálny príplatok“, na iných miestach vo svojom rozhodnutí o podaní návrhu na začatí prejudiciálneho konania hovorí o teoretickej sume určenej na základe nepriamych dôkazov. Tento súd má teda podľa môjho názoru na mysli sumu, ktorá sa pripočíta k sume zvyčajného poplatku, a to na základe úvah týkajúcich sa spravodlivosti, pokiaľ nie je preukázaná každá zložka škody, ktorá skutočne vznikla majiteľovi v dôsledku nezaplatenia primeraného odškodnenia.

66.      Hneď na úvod vylučujem existenciu povinnosti nariadiť porušovateľovi, aby zaplatil taký príplatok, na základe uvedeného článku 94 ods. 1. Primerané odškodnenie totiž podľa môjho názoru zodpovedá hypotetickému poplatku, ktorý by vzhľadom na všetky relevantné okolnosti stanovili racionálni zmluvní partneri. Tieto okolnosti pritom nevyhnutne – a nie vždy v rovnakej miere – neodôvodňujú zvýšenie sumy zvyčajného poplatku použitého ako základ pre výpočet.

67.      Článok 13 ods. 1 druhý pododsek písm. b) smernice 2004/48 – ktorý stanovuje, že vnútroštátne súdy môžu paušálne odhadnúť škodu, ktorá vznikla majiteľovi, „prinajmenšom“ na základe hypotetického poplatku – tiež neukladá takúto povinnosť. Toto ustanovenie totiž okrem toho, že sa týka len prípadu, keď porušovateľ konal „[vedome], alebo s dostatočným[i] dôvodmi preto, aby o tom vedel“, len ukladá členským štátom povinnosť zabezpečiť, aby tieto súdy mohli použiť takú metódu, a to alternatívne k metóde stanovenia náhrady škody na základe „všetk[ých] náležit[ých] aspekt[ov]“ opísanej v článku 13 ods. 1 druhom pododseku písm. a) tejto smernice. Výber metódy však v každom konkrétnom prípade prináleží uvedeným súdom.

68.      Hoci sa v znení prvej otázky hovorí len o existencii alebo neexistencii povinnosti pripočítať k zvyčajnému poplatku paušálny príplatok, považujem za vhodné tiež preskúmať, či tieto súdy majú prinajmenšom možnosť takto postupovať.

69.      V tejto súvislosti pán Hansson poukázal na ťažkosti spojené s vyčíslením významu každej z okolností, ktoré by racionálni zmluvní partneri za normálnych okolností zohľadnili pri stanovení poplatku za licencovanú produkciu. Vnútroštátny súd tiež poznamenal, že sumu hypotetického poplatku logicky nemožno preukázať ani presne vypočítať. Tieto úvahy podľa môjho názoru odôvodňujú oprávnenie vnútroštátnych súdov stanoviť túto sumu na základe spravodlivosti a prípadne zvýšiť sumu zvyčajného poplatku o paušálny príplatok.

70.      Napriek tomu sa domnievam, že primerané odškodnenie možno vypočítať na základe paušálnej sumy, ktorá je vyššia ako suma zvyčajného poplatku, len za predpokladu, že výlučným cieľom tejto paušálnej sumy je nahradiť škodu súvisiacu s nezaplatením takého odškodnenia. Inak povedané, cieľom paušálneho zvýšenia môže byť len zohľadnenie okolností, ktoré by racionálni zmluvní partneri za normálnych okolností vzali do úvahy, ako sú okolnosti uvedené v bode 63 týchto návrhov. V konaní vo veci samej bude teda úlohou vnútroštátneho súdu na základe úvah týkajúcich sa spravodlivosti a nepriamych dôkazov, ktoré bude považovať za relevantné, posúdiť, či je príplatok, ktorého sa pán Hansson domáha, vhodný na dosiahnutie takého cieľa, alebo prípadne stanoviť výšku primeraného príplatku.

71.      Také zvýšenie však nemôže zahŕňať iné zložky škody spôsobenej majiteľovi, ktorých náhrada nespadá pod odsek 1, ale pod odsek 2 článku 94 nariadenia č. 2100/94. Už vôbec nemôže sledovať sankčný cieľ.(25) Odsek 1 tohto článku sa totiž týka aj porušovateľa, ktorý konal bez zavinenia, takže v tomto kontexte nie je relevantný pojem odstrašenie a už vôbec nie trestanie.(26)

D –    O štvrtej až šiestej otázke, ktoré sa týkajú náhrady škody podľa článku 94 ods. 2 nariadenia č. 2100/94

72.      V nasledujúcich bodoch preskúmam zostávajúce otázky z hľadiska odlíšenia určenia zložiek nahraditeľnej škody na jednej strane a metódy, ktorá sa má použiť pri odhade tejto škody a následnom stanovení výšky náhrady na druhej strane.

1.      O určení zložiek škody, ktoré možno nahradiť podľa článku 94 ods. 2 nariadenia č. 2100/94

73.      Cieľom piatej otázky písm. a) a c), ako aj siedmej a ôsmej otázky (ktorými sa budem zaoberať samostatne v bodoch 105 až 123 týchto návrhov) je v podstate získať určité vysvetlenia, pokiaľ ide o zložky škody, ktorých náhrady sa majiteľ môže domáhať v prípade úmyselného alebo nedbanlivostného konania porušovateľa podľa článku 94 ods. 2 nariadenia č. 2100/94. Možno v tejto súvislosti nahradiť okolnosti vymenované v rámci druhej otázky (pokiaľ ešte neboli zohľadnené na základe odseku 1 tohto článku), čas venovaný zisteniu porušenia a príprave žaloby, ako aj niektoré iné náklady spojené so súdnou ochranou práv majiteľa(27)?

74.      Ako som poznamenal v bode 32 týchto návrhov, odškodnenie na základe odseku 2 uvedeného článku 94 má doplnkovú povahu, keďže zahŕňa všetky zložky škody spôsobenej majiteľovi, ktoré ešte neboli zohľadnené v rámci odseku 1 tohto článku.

75.      Pokiaľ by teda vnútroštátny súd dospel k záveru, že niektoré z okolností vymenovaných v rámci druhej otázky nepredstavujú škodu spojenú s nezaplatením primeraného odškodnenia v zmysle odseku 1, bude ich prípadne potrebné nahradiť na základe článku 94 ods. 2 nariadenia č. 2100/94.

76.      K týmto okolnostiam môže patriť najmä obmedzenie slobody majiteľa vybrať si svojich zmluvných partnerov v dôsledku toho, že majiteľ sa môže v prípade porušenia domáhať len dodatočného odškodnenia, ako aj následné narušenie jeho licenčnej politiky. Podľa môjho názoru k nim tiež patrí potenciálne narušenie hospodárskej súťaže na trhu vyplývajúce z porušenia značného časového alebo kvantitatívneho rozsahu.

77.      Naproti tomu sa domnievam, že článok 94 ods. 2 tohto nariadenia nestanovuje odškodnenie za čas a úsilie vynaložené na prešetrovanie a prípravu súdneho konania ani odškodnenie trov konania a ostatných výdavkov súvisiacich s ochranou práv majiteľa. K tomu sa vyjadrím v rámci svojej analýzy siedmej a ôsmej otázky (body 105 až 123 týchto návrhov).

2.      O metóde stanovenia náhrady škody podľa článku 94 ods. 2 nariadenia č. 2100/94

78.      Vnútroštátny súd sa svojou štvrtou otázkou a piatou otázkou písm. b) pýta, či sa odškodnenie podľa článku 94 ods. 2 nariadenia č. 2100/94 musí (alebo môže) vypočítať na základe zvyčajného poplatku za licencovanú produkciu (hoci tento poplatok už slúži ako základ pre výpočet primeraného odškodnenia v zmysle odseku 1 tohto článku), ku ktorému sa prípadne pripočíta paušálny príplatok.

a)      Úvodné poznámky

79.      Uvedený článok 94 ods. 2 nestanovuje metódu, ktorá sa má uplatniť pri odhade škody, ktorá vznikla majiteľovi v dôsledku porušenia. Preto sa zameriam na článok 13 ods. 1 smernice 2004/48, ktorá zavádza minimálnu úroveň ochrany, ktorá sa vzťahuje okrem iného na nároky na práva Spoločenstva k odrodám rastlín.

80.      Článok 13 ods. 1 prvý pododsek smernice 2004/48, ktorý upravuje rozsah práva majiteľa na odškodnenie, ukladá členským štátom, aby stanovili, že porušovateľ, ktorý konal vedome, je povinný zaplatiť náhradu ujmy úmernú ujme, ktorú majiteľ skutočne utrpel. Článok 13 ods. 1 druhý pododsek ukladá členským štátom povinnosť zabezpečiť, aby príslušné súdy mali k dispozícii dve alternatívne metódy na dosiahnutie výsledku stanoveného v prvom pododseku.(28)

81.      Podľa článku 13 ods. 1 druhého pododseku písm. a) smernice 2004/48 prvá z týchto metód spočíva na zohľadnení všetkých náležitých aspektov, ako sú negatívne ekonomické dôsledky – ktoré zahŕňajú ušlý zisk majiteľa, ako aj nekalý zisk dosiahnutý porušovateľom – a niektoré neekonomické faktory, ako napríklad morálnu ujmu spôsobenú majiteľovi.

82.      V rámci druhej metódy podľa článku 13 ods. 1 druhého pododseku písm. b) je potrebné „stanoviť náhradu ujmy ako paušálnu čiastku na základe takých prvkov[,] ako je prinajmenšom čiastka [licenčných poplatkov] alebo poplatkov, ktoré by musel zaplatiť porušovateľ, ak by požiadal o oprávnenie použiť príslušné právo duševného vlastníctva“. V kontexte práv Spoločenstva k odrodám rastlín teda táto minimálna suma zodpovedá sume hypotetického poplatku vypočítaného podľa článku 94 ods. 1 nariadenia č. 2100/94. Ako sa zdôrazňuje v odôvodnení 26 uvedenej smernice, taká metóda je opodstatnená najmä vtedy, ak je ťažké preukázať škodu skutočne spôsobenú majiteľovi.

83.      V tejto súvislosti právna náuka, a to najmä nemecká, opakovane zdôraznila praktické ťažkosti súvisiace s metódami stanovenia náhrady škody založenými na zisku, ktorý dosiahol porušovateľ, alebo na strate, ktorá vznikla majiteľovi, a to najmä vzhľadom na dôkazné bremeno a neexistenciu dostupných prostriedkov na získanie potrebných dôkazov. Za týchto podmienok sa metóda založená na hypotetickom poplatku javí v praxi ako najúčinnejšia.(29) Podľa názoru niektorých autorov navyše súdy často postupujú týmto spôsobom.(30) Také závery vyplývajú tiež zo štúdie o náhrade škody podľa občianskoprávnych predpisov vo veciach práv duševného vlastníctva, ktorú uskutočnilo Európske stredisko pre sledovanie porušovania práv duševného vlastníctva(31).

84.      Z tohto hľadiska tak hypotetický poplatok, ako aj zohľadnenie zisku, ktorý dosiahol porušovateľ, podľa môjho názoru predstavujú náhradné nástroje na odhad škody, ktorá skutočne vznikla majiteľovi, pokiaľ neexistujú dostatočné dôkazy o všetkých zložkách takej škody.(32) Každá z metód, ktoré upravuje článok 13 ods. 1 druhý pododsek smernice 2004/48, teda smeruje k tomu istému výsledku, ktorým je odhad a primeraná náhrada uvedenej škody. Toto ustanovenie navyše uznáva voľnú úvahu vnútroštátnych súdov pri výbere metódy, ktorú považujú za primeranú vzhľadom na okolnosti posudzovaného prípadu a najmä na dostupné dôkazné prostriedky.

b)      O možnosti vypočítať náhradu škody na základe zvyčajného poplatku, ku ktorému sa prípadne pripočíta paušálny príplatok

85.      Ako vyplýva z ich znenia, štvrtá otázka a piata otázka písm. b) sa týkajú výlučne existencie povinnosti vypočítať odškodnenie podľa článku 94 ods. 2 nariadenia č. 2100/94 na základe paušálne zvýšenej sumy zvyčajného poplatku. Domnievam sa, že taká povinnosť je nezlučiteľná s voľnou úvahou, ktorú článok 13 ods. 1 druhý pododsek smernice 2004/48 priznáva vnútroštátnym súdom v súvislosti s výberom metódy stanovenia náhrady škody. Podľa môjho názoru môžu vnútroštátne súdy jednak paušálne odhadnúť škodu spojenú s nezaplatením primeraného odškodnenia na základe hypotetického poplatku vypočítaného podľa zvyčajného poplatku [podľa metódy opísanej v písmene b) tohto ustanovenia] a jednak odhadnúť zvyšnú škodu, ktorá vznikla majiteľovi, na základe iných relevantných faktorov [podľa metódy opísanej v písmene a) tohto ustanovenia].

86.      Otázky vnútroštátneho súdu sa však podľa môjho názoru týkajú aj existencie možnosti stanoviť náhradu škody na základe uvedeného článku 94 ods. 2 paušálnym zvýšením sumy zvyčajného poplatku.

87.      V tejto súvislosti sa žalovaná vo veci samej a Komisia domnievajú, že pokiaľ tento poplatok už slúži ako základ pre výpočet primeraného odškodnenia v zmysle odseku 1, nemožno z neho vychádzať v rámci odseku 2 článku 94 nariadenia č. 2100/94.

88.      Domnievam sa, že vnútroštátne súdy nie sú povinné v prípade, ak porušenie bolo spôsobené úmyslom alebo nedbanlivosťou porušovateľa, uložiť porušovateľovi povinnosť zaplatiť dve samostatné sumy na základe odsekov 1 a 2 uvedeného článku 94. Naopak vzhľadom na to, že cieľom tohto článku ako celku je nahradiť škodu, ktorá vznikla majiteľovi, týmto súdom v praxi nič nebráni v uložení povinnosti nahradiť škodu v podobe celkovej sumy, ktorá má nahradiť tak škodu spojenú s nezaplatením primeraného odškodnenia, ako aj ostatné zložky škody.

89.      V tejto súvislosti pripomínam, že v súlade s článkom 13 ods. 1 druhým pododsekom písm. b) smernice 2004/48 musia členské štáty udeliť príslušným súdom oprávnenie paušálne stanoviť náhradu škody prinajmenšom na základe sumy hypotetického poplatku, ktorá sa v zásade vypočíta na základe sumy zvyčajného poplatku. Ako vyplýva z jeho znenia, toto ustanovenie sa uplatní, ak porušovateľ konal „[vedome], alebo s dostatočným[i] dôvodmi preto, aby o tom vedel“, čo je prípad, ktorý sa zhoduje s prípadom uvedeným v článku 94 ods. 2 nariadenia č. 2100/94. V kontexte práv Spoločenstva k odrodám rastlín sa teda taká možnosť paušálnej náhrady podľa môjho názoru vzťahuje na celú škodu, ktorá vznikla majiteľovi, a nie je obmedzená len na škodu spojenú s nezaplatením primeraného odškodnenia, ktorej náhradu upravuje odsek 1 uvedeného článku 94.

90.      V prípade, ak vnútroštátne súdy stanovia celkové odškodnenie podľa článku 94 ods. 1 a 2 nariadenia č. 2100/94 na základe sumy zvyčajného poplatku, je však vzhľadom na cieľ úplnej náhrady škody, ktorá vznikla majiteľovi, podľa môjho názoru potrebné, aby upravili túto sumu tak, aby čo najpresnejšie vyjadrovala túto škodu. Taký výklad navyše zaručuje potrebný účinok odseku 2 uvedeného článku 94. Odsek 1 tohto článku, ako som ho vyložil v bodoch 58 až 71 týchto návrhov, totiž už stanovuje, že majiteľovi treba zaplatiť sumu hypotetického poplatku zodpovedajúcu zvyčajnému poplatku po prípadnej úprave s cieľom zohľadniť okolnosti, ktoré odlišujú situáciu porušovateľa od situácie referenčných nadobúdateľov licencií.

91.      Tento prístup je tiež v súlade s článkom 13 ods. 1 prvým pododsekom smernice 2004/48, podľa ktorého musí byť náhrada škody úmerná škode, ktorá skutočne vznikla majiteľovi. Ako pritom generálny advokát Wathelet poznamenal vo veci Liffers, suma hypotetického poplatku nie vždy odráža túto škodu úplne.(33)

92.      Vzniká teda otázka, či taká úprava sumy zvyčajného poplatku môže mať formu paušálneho príplatku.

93.      Oberlandesgericht Düsseldorf (Vyšší krajinský súd v Düsseldorfe) v tejto súvislosti poukazuje na to, že uloženie takého príplatku by malo sankčný charakter. Pokiaľ tento súd označuje týmto prívlastkom zvýšenie, ktoré má poskytnúť majiteľovi náhradu škody, ktorá sleduje iné ciele ako cieľ nahradiť škodu, ktorá mu skutočne vznikla, domnievam sa, že také zvýšenie nesúvisí s kompenzačným cieľom článku 94 ods. 2 nariadenia č. 2100/94. Podľa môjho názoru teda toto ustanovenie nedovoľuje vnútroštátnemu súdu priznať majiteľovi takýto príplatok.

94.      Pojem „sankčný“ však vyvoláva nejasnosti, pokiaľ ním chce tento súd označiť aj náhradu škody, ktorá síce (hoci aj značne) prevyšuje sumu zvyčajného poplatku, ale má v skutočnosti nahradiť škodu, ktorá skutočne vznikla v dôsledku porušenia.

95.      Podľa môjho názoru žiadne ustanovenie tohto nariadenia alebo smernice 2004/48 nezakazuje tento posledný uvedený typ odškodnenia. Citované nariadenie určuje výsledok, a to úplnú náhradu škody, ktorá vznikla majiteľovi, pričom však v tejto súvislosti nestanovuje konkrétnu metodiku. Pokiaľ ide o uvedenú smernicu, táto v súlade s jej článkom 2 ods. 1 stanovuje len minimálny rámec ochrany práv majiteľa bez toho, aby bolo dotknuté uplatnenie vnútroštátnych ustanovení alebo ustanovení práva Únie, ktoré sú pre majiteľa priaznivejšie. Hoci teda táto smernica neukladá členským štátom povinnosť stanoviť náhradu škody na základe paušálnej sumy, ktorá prevyšuje sumu hypotetického poplatku (ktorá je vypočítaná na základe zvyčajného poplatku), ani to nezakazuje.(34) Naopak taká možnosť výslovne vyplýva z článku 13 ods. 1 druhého pododseku písm. b) uvedenej smernice, v ktorom je spomenutá paušálna suma zodpovedajúca „prinajmenšom“ sume hypotetického poplatku.(35) Tento prístup potvrdzuje aj odôvodnenie 26 tej istej smernice, ktoré spresňuje, že hoci toto ustanovenie nezavádza povinnosť stanoviť „[sankčnú]“ náhradu škody, jeho cieľom je „poskytnúť náhradu založenú na objektívnom kritériu…“.

96.      Vzhľadom na vyššie uvedené sa domnievam, že vnútroštátny súd môže pri stanovení náhrady škody, ktorá má nahradiť celú škodu, ktorá vznikla majiteľovi, podľa článku 94 ods. 1 a 2 nariadenia č. 2100/94 použiť sumu zvyčajného poplatku za licencovanú produkciu ako základ pre výpočet a paušálne ju zvýšiť s cieľom zohľadniť všetky zložky tejto škody, a to na základe úvah týkajúcich sa spravodlivosti a všetkých okolností, ktoré považuje za primerané.(36)

c)      O vrátení zisku dosiahnutého porušovateľom

97.      Svojou šiestou otázkou sa vnútroštátny súd pýta, či zisk, ktorý dosiahol porušovateľ, predstavuje škodu, ktorej náhrady sa majiteľ môže domáhať podľa článku 94 ods. 2 nariadenia č. 2100/94 popri zaplatení primeraného odškodnenia stanoveného na základe odseku 1 tohto článku, alebo či sa tento zisk má vrátiť len alternatívne k uvedenému odškodneniu.

98.      Hneď na úvod pripomínam, že vzhľadom na výlučne kompenzačný cieľ článku 94 nariadenia č. 2100/94 sa majiteľ môže domáhať len náhrady škody, ktorá mu skutočne vznikla v dôsledku porušenia.

99.      Zisk dosiahnutý porušovateľom pritom ako taký nie je súčasťou tejto škody. Ako som uviedol v bode 84 týchto návrhov, výhoda alebo zisk, ktoré dosiahol porušovateľ, tak v rámci uvedeného článku 94 ods. 2, ako aj v rámci článku 13 ods. 1 druhého pododseku písm. a) smernice 2004/48 predstavujú – tak ako hypotetický poplatok – len náhradné nástroje na odhad škody, ktorá skutočne vznikla majiteľovi, pokiaľ neexistujú dôkazy o všetkých zložkách tejto škody.(37) Inak povedané, zohľadnenie hypotetického poplatku alebo zisku porušovateľa sú rôzne nástroje, ktoré umožňujú vnútroštátnym súdom odhadnúť túto škodu a následne stanoviť výšku náhrady.

100. Za týchto podmienok sa domnievam, že tieto súdy nemôžu podľa článku 94 nariadenia č. 2100/94 priznať majiteľovi nárok na zaplatenie primeraného odškodnenia vo výške zodpovedajúcej sume hypotetického poplatku a zároveň sumy, ktorá zohľadňuje zisk porušovateľa, lebo inak by prekročili kompenzačný cieľ tohto ustanovenia.

101. Napriek tomu výška tohto zisku môže v praxi prevýšiť sumu hypotetického poplatku, na zaplatenie ktorého má majiteľ právo podľa článku 94 ods. 1 tohto nariadenia v rámci náhrady škody spojenej s nezaplatením primeraného odškodnenia. V takom prípade možno zvyšnú škodu, ktorej náhrady sa majiteľ môže domáhať podľa odseku 2 tohto článku, odhadnúť na základe zostatku uvedeného zisku, ktorý prevyšuje sumu tohto poplatku.(38) Ide však len o možnosť, ktorú môžu vnútroštátne súdy využiť, pokiaľ to považujú za vhodné na odhad škody, ktorá skutočne vznikla majiteľovi.

102. V tejto súvislosti považujem za užitočné zdôrazniť, že vzhľadom na cieľ náhrady škody, ktorý sleduje článok 94 uvedeného nariadenia, druhá veta odseku 2 tohto článku – v rozpore s tým, čo tvrdí Komisia – neznamená, že výhoda získaná porušovateľom je minimálnou hranicou, z ktorej musia vnútroštátne súdy vychádzať, aj keby táto výhoda prekračovala sumu škody, ktorá vznikla majiteľovi.(39) Táto veta podľa môjho názoru len priznáva vnútroštátnym súdom voľnú úvahu, ktorá ich oprávňuje znížiť náhradu na sumu, ktorá je nižšia ako skutočne spôsobená škoda, na základe úvah týkajúcich sa spravodlivosti, pokiaľ porušovateľ konal len v nevedomej nedbanlivosti. Z tohto hľadiska zmienka o výhode získanej porušovateľom znamená len to, že pri uplatňovaní takého opatrenia spravodlivosti uvedené súdy nemôžu obmedziť výšku náhrady tak, že by náhrada nielenže nekompenzovala celú škodu, ktorá vznikla majiteľovi, ale nepokrývala by ani zisk, ktorý porušovateľ dosiahol. Naproti tomu, ak je tento zisk vyšší ako uvedená škoda, vnútroštátne súdy musia obmedziť sumu náhrady na sumu uvedenej škody.(40)

103. Článok 13 ods. 1 druhý pododsek písm. a) smernice 2004/48 tým, že stanovuje, že vnútroštátne súdy „vezmú do úvahy“ všetky náležité aspekty, ako napríklad nekalý zisk, ktorý nadobudol porušovateľ, tiež neoznačuje tento zisk za minimálny limit alebo za záväzné kritérium posudzovania škody. Toto ustanovenie podľa môjho názoru len zakotvuje voľnú úvahu vnútroštátneho súdu pri odhade tejto škody v závislosti od kritérií, ktoré považuje za náležité, vrátane tohto zisku.(41)

104. Hoci teda článok 94 ods. 2 nariadenia č. 2100/94 a článok 13 ods. 1 smernice 2004/48 nepriznávajú majiteľovi právo na vrátenie zostatku zisku dosiahnutého porušovateľom, ktorý prevyšuje sumu škody, ktorá mu vznikla, také právo mu môže byť priznané na základe vnútroštátneho práva členských štátov v súlade s článkom 97 ods. 1 tohto nariadenia. Toto ustanovenie dovoľuje, aby sa súbežne s uvedeným nariadením uplatňovali vnútroštátne predpisy, ktoré stanovujú vrátenie výhody získanej porušovateľom na úkor majiteľa alebo nadobúdateľa licencie – a to bez ohľadu na akýkoľvek subjektívny prvok. Ako poznamenala Komisia, za týchto okolností zisk porušovateľa nie je opatrením umožňujúcim vyčísliť škodu, ktorá vznikla majiteľovi, ale ako taký je predmetom žaloby o vrátenie založenej na vnútroštátnom práve. Uvedený článok 97 ods. 1 však vyvoláva výkladové ťažkosti, ktoré sú preň špecifické a ktoré prekračujú rámec prejednávanej veci(42).

E –    O siedmej a ôsmej otázke, ktoré sa týkajú náhrady trov konania a iných výdavkov súvisiacich s ochranou práv majiteľa

105. Ako vyplýva zo znenia dvoch posledných otázok, vnútroštátny súd sa nimi v podstate pýta, či článok 94 ods. 2 nariadenia č. 2100/94 bráni vnútroštátnym ustanoveniam, ktoré nedovoľujú majiteľovi poškodenému porušením dosiahnuť náhradu trov konania o nariadení predbežného opatrenia, ak nemal úspech v tomto konaní, ale následne mal úspech v konaní vo veci samej (siedma otázka), a náhradu za čas vynaložený na prípravu konania, pokiaľ tento čas nepresahuje obvyklé medze (ôsma otázka).(43)

106. Predpokladom zodpovedania týchto otázok je určenie, či škoda, ktorú možno nahradiť na základe uvedeného článku 94 ods. 2, zahŕňa trovy konania a iné výdavky súvisiace s podaním žaloby.

107. Pán Hansson a Komisia navrhujú odpovedať na túto otázku kladne, a to vzhľadom na znenie tohto ustanovenia, ako aj článku 13 smernice 2004/48, ktoré stanovujú náhradu škody, ktorá vznikla majiteľovi, bez akéhokoľvek obmedzenia. Na pojednávaní Komisia navyše uviedla, že vzhľadom na špecifiká práv Spoločenstva k odrodám rastlín týkajúce sa najmä ťažkostí s vykonávaním dôkazov o porušení je potrebné vykladať článok 94 ods. 2 nariadenia č. 2100/94 v tom zmysle, že škoda, ktorá sa má nahradiť na základe tohto ustanovenia, zahŕňa trovy konania, ako aj výdavky na zistenie a prešetrenie porušenia.

108. Všeobecnejší kontext týchto ustanovení však svedčí v prospech opačného riešenia.

109. V tejto súvislosti toto nariadenie síce neupravuje otázku náhrady trov konania a iných výdavkov súvisiacich s konaním, ale iné nástroje práva Únie týkajúce sa ochrany duševného vlastníctva venujú tejto problematike osobitné ustanovenia, ktoré sú odlišné od ustanovení týkajúcich sa náhrady škody, ktorá vznikla majiteľovi v dôsledku porušenia. V rámci smernice 2004/48 je náhrada trov konania a „iných výdavkov“, ktoré vynaložil úspešný účastník konania, predmetom článku 14, čo je ustanovenie, ktoré je oddelené od článku 13 týkajúceho sa náhrady ujmy. Prípravné dokumenty týkajúce sa tejto smernice naznačujú, že tieto „iné výdavky“ zahŕňajú najmä výdavky na prešetrovanie a znalecké posudky súvisiace s preukázaním porušenia.(44) Uvedený článok 14 navyše stanovuje, že účastník konania, ktorý nemal vo veci úspech, je povinný nahradiť tieto trovy konania a „iné výdavky“ len za predpokladu, že sú opodstatnené a primerané(45), a to v súlade s úvahami týkajúcimi sa spravodlivosti. Dohoda o jednotnom patentovom súde obsahuje podobné ustanovenie.(46)

110. Okrem toho, ako vyplýva zo štúdie o náhrade škody podľa občianskoprávnych predpisov vo veciach práv duševného vlastníctva, ktorú uskutočnilo Európske stredisko pre sledovanie porušovania práv duševného vlastníctva, vnútroštátne právne poriadky členských štátov neobsahujú spoločné zásady, ktoré by zakotvovali širšie právo na náhradu trov konania a iných výdavkov súvisiacich s konaním, a už vôbec nezakotvujú právo na náhradu všetkých týchto trov a výdavkov z rovnakého dôvodu ako v prípade ktorejkoľvek inej zložky škody, ktorá vznikla majiteľovi. Podľa tejto štúdie väčšina členských štátov upravuje tieto náklady a výdavky osobitnými predpismi v oblasti stanovenia trov konania, ktoré sú odlišné od všeobecných predpisov týkajúcich sa občianskoprávnej zodpovednosti.(47) Bez toho, aby som sa vyjadroval k ich súladu s článkom 14 smernice 2004/48(48), poznamenávam, že tieto predpisy vo všeobecnosti obmedzujú možnosť domáhať sa náhrady uvedených nákladov a výdavkov tým, že vylučujú náhradu niektorých kategórií týchto nákladov a výdavkov, stanovujú stupnice alebo maximálne sadzby, nechávajú vnútroštátnym súdom voľnú úvahu v závislosti od dôvodov týkajúcich sa spravodlivosti alebo kombinujú viaceré z týchto metód(49).

111. Vzhľadom na vyššie uvedené nevidím nijaký dôvod, prečo by sa mal v prípade, ak to nevyplýva zo žiadneho ustanovenia nariadenia č. 2100/94, na majiteľa nároku na právo Spoločenstva k odrode rastlín uplatniť priaznivejší režim náhrady trov konania a iných výdavkov týkajúcich sa prípravy žaloby, než aký sa všeobecne vzťahuje na majiteľov iných práv duševného vlastníctva. Okrem toho nie je vylúčené, že vykonávanie dôkazov o porušení a príprava žaloby budú v prípade ochrany týchto iných práv alebo aspoň niektorých z nich rovnako náročné a nákladné.

112. Domnievam sa teda, že článok 94 ods. 2 tohto nariadenia vzhľadom na jeho kontext nepriznáva majiteľovi právo na náhradu trov konania a iných výdavkov týkajúcich sa ochrany jeho práv v súdnom konaní. Náhrada týchto trov a výdavkov teda podľa môjho názoru spadá do pôsobnosti vnútroštátneho práva členských štátov, vrátane prípadných ustanovení, ktorými sa preberá smernica 2004/48.

113. V tejto súvislosti pripomínam, že – ako uviedla Komisia – podľa článku 14 uvedenej smernice účastník konania, ktorý mal vo veci úspech, môže získať od účastníka konania, ktorý nemal vo veci úspech, náhradu opodstatnených a primeraných trov konania a iných výdavkov, a to aj v prípade, ak tento účastník konal bez zavinenia.

114. Za týchto podmienok je podľa môjho názoru na účely poskytnutia užitočných odpovedí vnútroštátnemu súdu vhodné preskúmať siedmu a ôsmu otázku aj z hľadiska tohto ustanovenia, hoci vnútroštátny súd ho vo svojom návrhu na začatie prejudiciálneho konania nespomenul.(50)

115. Pokiaľ ide o siedmu otázku, domnievam sa, že článok 14 smernice 2004/48 sa uplatní samostatne jednak v rámci konania o nariadení predbežného opatrenia a jednak v rámci konania vo veci samej, keďže ide o odlišné konania, ktorých predmet je odlišný. Predmetom konania o nariadení predbežného opatrenia je totiž nariadenie predbežného opatrenia, zatiaľ čo konanie vo veci samej sa týka preukázania porušenia ako takého. Ako poznamenal vnútroštátny súd, v prejednávanom prípade návrh na nariadenie predbežného opatrenia smeroval k nariadeniu predbežného zákazu sporných činností spoločností Jungpflanzen Grünewald. Úspech tohto návrhu závisel od preukázania nielen pravdepodobnej existencie práva majiteľa, ale aj existencie naliehavej situácie, a to v súlade s osobitnými pravidlami dokazovania.

116. Z rozhodnutia vnútroštátneho súdu pritom vyplýva, že pán Hansson nemal úspech v konaní o nariadení predbežného opatrenia v prvom stupni ani v odvolacom konaní. V súlade s uvedeným článkom 14 teda navrhovateľ, ktorý sa nachádza v takej situácii, v zásade znáša náklady spojené s týmto návrhom, aj keď má neskôr v konaní o veci samej úspech.

117. Z toho vyvodzujem, že toto ustanovenie nebráni vnútroštátnemu predpisu, podľa ktorého žalobca, ktorý mal úspech v konaní vo veci samej po tom, čo nemal úspech v konaní o nariadení predbežného opatrenia, nemôže získať náhradu výdavkov súvisiacich s konaním o nariadení predbežného opatrenia.

118. Na zodpovedanie ôsmej otázky je potrebné určiť, či pojem „iné výdavky“ v zmysle článku 14 smernice 2004/48 zahŕňa čas vynaložený na prípravu žaloby, a to najmä v rámci stretnutí s advokátmi a súvisiacich presunov.

119. Ako som zdôraznil v bode 109 týchto návrhov, v prípravných dokumentoch týkajúcich sa tejto smernice sa uvádza, že Komisia chcela označiť pojmom „iné výdavky“ najmä výdavky na prešetrovanie a znalecké posudky(51), ktoré sú špecifické pre spory vo veciach duševného vlastníctva.

120. Súdny dvor navyše spresnil, že uvedený článok má 14 tým, že stanovuje podmienky náhrady trov konania, ktoré sú mimoriadne priaznivé pre majiteľov práv duševného vlastníctva, zabrániť tomu, že títo majitelia budú odradení od uplatnenia svojich práv v súdnom konaní.(52)

121. V tejto súvislosti sa domnievam – ako uviedol generálny advokát Mengozzi vo veci Realchemie Nederland –, že riziko odradenia, ktorému má toto ustanovenie zabrániť, vyplýva z osobitosti konaní a dôkazných prostriedkov v oblasti duševného vlastníctva, v prípade ktorých môžu byť náklady na prešetrovanie a odborné posúdenie veľmi vysoké.(53)

122. Čas, ktorý majiteľ vynaložil v rámci stretnutí so svojimi advokátmi a na súvisiace presuny, podľa môjho názoru naopak konkrétne nesúvisí so spormi vo veciach duševného vlastníctva ani nemôže odradiť majiteľa práv od podania žaloby.

123. Preto sa domnievam, že článok 14 smernice 2004/48 nebráni ani vnútroštátnym ustanoveniam, ktoré obmedzujú možnosť získať náhradu za čas vynaložený na prípravu žaloby.

V –    Návrh

124. Vzhľadom na vyššie uvedené úvahy navrhujem, aby Súdny dvor odpovedal na otázky, ktoré položil Oberlandesgericht Düsseldorf (Vyšší krajinský súd v Düsseldorfe, Nemecko), takto:

1.      Článok 94 ods. 1 nariadenia Rady (ES) č. 2100/94 z 27. júla 1994 o právach Spoločenstva k odrodám rastlín sa má vykladať v tom zmysle, že suma primeraného odškodnenia zodpovedá sume poplatku, ktorý by porušovateľ musel zaplatiť majiteľovi nároku na právo Spoločenstva k odrode rastlín, ak by ho požiadal o povolenie na využívanie chránenej odrody, so zreteľom na všetky okolnosti posudzovaného prípadu, ktoré by racionálni zmluvní partneri za normálnych okolností vzali do úvahy. Je úlohou vnútroštátneho súdu určiť tieto okolnosti a následne stanoviť sumu primeraného odškodnenia. V rámci výkonu takej voľnej úvahy tento súd môže najmä zohľadniť čas, ktorý uplynul od uskutočnenia protiprávnych činností, tým, že k sume primeraného odškodnenia pripočíta úroky z omeškania.

2.      Článok 94 ods. 1 nariadenia č. 2100/94 ani článok 13 ods. 1 smernice Európskeho parlamentu a Rady 2004/48/ES z 29. apríla 2004 o vymožiteľnosti práv duševného vlastníctva neukladajú vnútroštátnemu súdu povinnosť stanoviť sumu primeraného odškodnenia tak, že k sume poplatku dohodnutého v rámci jestvujúcich licenčných zmlúv týkajúcich sa chránenej odrody na relevantnom trhu pripočíta paušálny príplatok. Tieto ustanovenia však nebránia uvedenému súdu v takom postupe, pokiaľ to považuje za vhodné na odhad sumy poplatku, ktorý by porušovateľ musel zaplatiť, ak by požiadal majiteľa o povolenie na využívanie chránenej odrody, so zreteľom na všetky okolnosti posudzovaného prípadu, ktoré by racionálni zmluvní partneri za normálnych okolností vzali do úvahy. Taký paušálny príplatok naopak nemožno pripočítať na iné účely v rámci článku 94 ods. 1 nariadenia č. 2100/94.

3.      Článok 94 ods. 2 nariadenia č. 2100/94 ani článok 13 ods. 1 smernice 2004/48 neukladajú vnútroštátnemu súdu povinnosť stanoviť sumu náhrady škody, ktorá má nahradiť celú škodu, ktorá vznikla majiteľovi, na základe poplatku dohodnutého v rámci jestvujúcich licenčných zmlúv týkajúcich sa chránenej odrody na relevantnom trhu. Tieto ustanovenia však nebránia uvedenému súdu v tom, aby zohľadnil taký poplatok ako základ pre výpočet takej náhrady škody a prípadne ho upravil, pokiaľ to považuje za vhodné na účely náhrady škody, ktorá skutočne vznikla majiteľovi v dôsledku porušenia.

4.      Článok 94 ods. 2 nariadenia č. 2100/94 ani článok 13 ods. 1 smernice 2004/48 neukladajú vnútroštátnemu súdu povinnosť v prípade, ak sa rozhodne stanoviť náhradu škody, ktorá má nahradiť celú škodu, ktorá vznikla majiteľovi, na základe sumy poplatku dohodnutého v rámci jestvujúcich licenčných zmlúv týkajúcich sa chránenej odrody na relevantnom trhu, pripočítať k nej paušálny príplatok. Tieto ustanovenia však nebránia uvedenému súdu v takom postupe, pokiaľ to považuje za vhodné na účely náhrady škody, ktorá skutočne vznikla majiteľovi v dôsledku porušenia. Taký paušálny príplatok naopak nemožno pripočítať na iné účely.

5.      Článok 94 ods. 2 nariadenia č. 2100/94 sa má vykladať v tom zmysle, že zisk, ktorý dosiahol porušovateľ, nepredstavuje škodu spôsobenú majiteľovi, ktorej náhrady sa majiteľ môže domáhať na základe tohto ustanovenia popri zaplatení primeraného odškodnenia podľa článku 94 ods. 1 tohto nariadenia. Vnútroštátny súd však môže zohľadniť sumu tohto zisku pri odhade škody, ktorá vznikla majiteľovi, a následnom stanovení výšky odškodnenia.

6.      Článok 94 ods. 2 nariadenia č. 2100/94 ani článok 14 smernice 2004/48 nebránia vnútroštátnym ustanoveniam, ktoré nedovoľujú majiteľovi dosiahnuť náhradu výdavkov spojených s návrhom na nariadenie predbežného opatrenia z dôvodu porušenia, aj keď má následne úspech v konaní vo veci samej.

7.      Článok 94 ods. 2 nariadenia č. 2100/94 ani článok 14 smernice 2004/48 nebránia vnútroštátnym ustanoveniam, ktoré nedovoľujú majiteľovi dosiahnuť náhradu za čas vynaložený na prípravu žaloby z dôvodu porušenia.


1 – Jazyk prednesu: francúzština.


2 – Ú. v. ES L 227, s. 1; Mim. vyd. 03/016, s. 390.


3 – Ú. v. EÚ L 157, s. 45; Mim. vyd. 17/002, s. 32.


4 – Rovnaké závery vyplývajú z českej, nemeckej, gréckej, estónskej, chorvátskej, maďarskej, lotyšskej, holandskej, slovenskej, slovinskej a švédskej jazykovej verzie. Aj keď ostatné jazykové verzie nie sú v tomto smere až také jednoznačné, vôbec nespochybňujú tieto závery.


5 – Kurzívou zvýraznil generálny advokát. Pozri tiež návrhy, ktoré predniesol generálny advokát Jääskinen vo veci Geistbeck (C‑509/10, EU:C:2012:187, bod 40). Konštatovanie, že cieľom článku 94 nariadenia č. 2100/94 je zaručiť úplnú náhradu škody vzniknutej v dôsledku porušenia, však modifikujem tvrdením, že právo na odškodnenie podľa tohto ustanovenia sa nevzťahuje na trovy konania a iné výdavky spojené s ochranou práv majiteľa, uvedeným v bodoch 105 až 123 týchto návrhov.


6 – Kurzívou zvýraznil generálny advokát.


7 – Rozsudok Geistbeck (C‑509/10, EU:C:2012:416, bod 36).


8 – Hoci sa vo francúzskej jazykovej verzii tohto ustanovenia výslovne neuvádza, že toto ustanovenie sa netýka občianskoprávnych sankcií, taký výklad jednoznačne vyplýva najmä z anglickej, dánskej, talianskej a holandskej jazykovej verzie, v ktorých sú použité pojmy „penalties“, „strafbarhed“, „reprimere“ a „bestraffing“. Tento výklad navyše umožňuje zaručiť potrebný účinok článku 94 nariadenia č. 2100/94.


9 – V roku 2013 Komisia navrhla zmeniť a doplniť nariadenie č. 2100/94 tak, aby boli členské štáty povinné zaviesť účinné, primerané a odradzujúce trestnoprávne sankcie [návrh nariadenia Európskeho parlamentu a Rady o produkcii rastlinného rozmnožovacieho materiálu a jeho sprístupňovaní na trhu zo 6. mája 2013, COM(2013) 262 final, s. 98]. Tento návrh bol zamietnutý legislatívnym uznesením Európskeho parlamentu z 11. marca 2014 (T7‑0185/2014) a neskôr ho Komisia vzala späť (Ú. v. EÚ C 80, 2015, s. 20).


10 – Komisia navyše spresnila, že do pôsobnosti tejto smernice patria okrem iného práva k odrodám rastlín [stanovisko Komisie k článku 2 smernice Európskeho parlamentu a Rady 2004/48/ES o vymožiteľnosti práv duševného vlastníctva, (Ú. v. EÚ L 94, 2005, s. 37)].


11 – Žalovaná vo veci samej poukázala na správu Komisie, v ktorej sa zdôrazňuje riziko výkladu článku 97 ods. 3 nariadenia č. 2100/94 v tom zmysle, že vylučuje uplatnenie smernice 2004/48 ako celku, a preto sa odporúča primerane upraviť toto ustanovenie (Európska komisia, Generálne riaditeľstvo pre zdravie a bezpečnosť potravín: Evaluation of the Community Plant Variety Right Acquis – Final Report, apríl 2011, dostupné na http://ec.europa.eu/food/plant/plant_property_rights/evaluation/docs/cpvr_evaluation_final_report_en.pdf, s. 28). Domnievam sa, že táto správa skôr podporuje záver, že uvedená smernica by sa mala uplatniť na práva Spoločenstva k odrodám rastlín, než podporuje stanovisko spoločnosti Jungpflanzen Grünewald.


12 – Pozri tiež článok 16 smernice 2004/48, ktorý stanovuje, že „bez toho, aby boli dotknuté občianskoprávne a správne opatrenia, postupy a prostriedky právnej nápravy stanovené touto smernicou, členské štáty môžu uplatňovať iné vhodné sankcie v prípadoch, v ktorých došlo k porušeniu práv duševného vlastníctva“.


13 – Nariadenie Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) č. 1257/2012 zo 17. decembra 2012, ktorým sa vykonáva posilnená spolupráca na účely vytvorenia jednotnej patentovej ochrany (Ú. v. EÚ L 361, s. 1), ktorého odôvodnenie 13 odkazuje na vnútroštátne ustanovenia, ktorými sa vykonáva smernica 2004/48, tiež nestanovuje, že členské štáty musia uložiť porušovateľovi, ktorý konal nezavinene, povinnosť nahradiť škodu. Je to tak aj v prípade článku 45 Dohody o obchodných aspektoch práva duševného vlastníctva, ktorá tvorí prílohu 1 C Dohody o založení Svetovej obchodnej organizácie (WTO), podpísanej 15. apríla 1994 v Marrákeši a schválenej rozhodnutím Rady 94/800/ES z 22. decembra 1994 týkajúcim sa uzavretia dohôd v mene Európskeho spoločenstva, pokiaľ ide o záležitosti v rámci jeho kompetencie, ku ktorým sa dospelo na Uruguajskom kole multilaterálnych rokovaní (1986 – 1994) (Ú. v. ES L 336, s. 1; Mim. vyd. 11/021, s. 80) (ďalej len „dohoda TRIPS“).


14 – Pozri v tomto zmysle rozsudok Cilfit a i. (283/81, EU:C:1982:335, bod 20).


15 – Pozri najmä rozsudky Marshall (152/84, EU:C:1986:84, bod 48) a Faccini Dori (C‑91/92, EU:C:1994:292, bod 20).


16 – Pozri najmä rozsudok Pfeiffer a i. (C‑397/01 až C‑403/01, EU:C:2004:584, body 110 až 119).


17 – Pozri najmä rozsudok Impact (C‑268/06, EU:C:2008:223, bod 100 a tam citovanú judikatúru).


18 – Rozsudok Geistbeck (C‑509/10, EU:C:2012:416, bod 40).


19 – Tamže, bod 50.


20 – Na tomto závere nič nemení skutočnosť, že v bode 40 rozsudku Geistbeck je spomenutá suma „rovnajúc[a] sa dlžnému poplatku za výrobu množiteľského materiálu v licencii C, ktorý [poľnohospodár] nezaplati[l]“. Toto slovné spojenie totiž vzhľadom na kontext tohto rozsudku jednoducho znamená, že primerané odškodnenie musí vychádzať z takej sumy, a nie z nižšej sumy odškodnenia, ktoré by na základe článku 14 ods. 3 tohto nariadenia museli zaplatiť poľnohospodári, ktorí majú „výsadu poľnohospodára“ podľa odseku 1 tohto článku.


21 – Rozsudok Geistbeck (C‑509/10, EU:C:2012:416, bod 37).


22 – Licenčné zmluvy týkajúce sa chránenej odrody na relevantnom trhu navyše niekedy nemusia existovať, a to najmä vtedy, keď sa porušenie týka trhu, na ktorom sa táto odroda ešte nepredávala. Vnútroštátny súd by v takom prípade mohol vychádzať pri výpočte z poplatku dohodnutého v licenčných zmluvách týkajúcich sa podobných odrôd alebo trhov alebo stanoviť primeranú sumu so zreteľom na okolnosti posudzovaného prípadu.


23 – Rozsudok Geistbeck (C‑509/10, EU:C:2012:416, body 40 a 41).


24 – V každom prípade považujem za pravdepodobné, že porušenie veľkého rozsahu a dlhého trvania sa zriedka pácha nevedome, takže uvedené ťažkosti v zásade možno nahradiť podľa článku 94 ods. 2 tohto nariadenia.


25 – Pozri návrhy, ktoré predniesol generálny advokát Jääskinen vo veci Geistbeck (C‑509/10, EU:C:2012:187, bod 57).


26 – Na takom závere nič nemení bod 42 rozsudku Geistbeck (C‑509/10, EU:C:2012:416), v ktorom je spomenutý „motivačný prvok“ uvedeného článku 94 ods. 1, pokiaľ sa tento bod vykladá v kontexte. Tento rozsudok sa týkal špecifickej situácie poľnohospodára, ktorý si nesplnil informačnú povinnosť podľa článku 14 ods. 3 nariadenia č. 2100/94, takže sa už nemohol domáhať (výhodnejšieho) spôsobu výpočtu poplatku upraveného týmto ustanovením.


27 – Hoci piata otázka je položená Súdnemu dvoru len pre prípad, ak Súdny dvor v reakcii na štvrtú otázku konštatuje, že odškodnenie podľa článku 94 ods. 2 nariadenia č. 2100/94 sa má tiež vypočítať na základe zvyčajného poplatku, domnievam sa, že je relevantná bez ohľadu na to, aká má byť odpoveď na túto štvrtú otázku. Určenie zložiek nahraditeľnej škody totiž predchádza určeniu vhodnej metódy na vyčíslenie tejto škody a stanovenie príslušnej náhrady škody.


28 – Pozri tiež článok 68 ods. 3 Dohody o jednotnom patentovom súde (Ú. v. EÚ C 175, 2013, s. 1).


29 – Pozri najmä GEIGER, C., RAYNARD, J., RODÀ, C.: What developments for the European framework on enforcement of intellectual property rights? A comment on the evaluation report dated December 22, 2010. In: EIPR, 2011, č. 9, s. 547; MEIER‑BECK, P.: Les dommages‑intérêts pour contrefaçon de brevet en droit allemand: Principes fondamentaux, évaluation et mise en œuvre. In: Revue mensuelle du JurisClasseur – Propriété Industrielle, 2004, s. 11 až 15, a RAU, M.: Damages for patent infringement in Germany. In: RIPIA, 2000, č. 201, s. 78 až 82. Pokiaľ ide o ťažkosti s vyčíslením straty vzniknutej majiteľovi, pozri MOSS, G., ROGERS, D.: Damages for Loss of Profits in Intellectual Property Litigation. In: EIPR, 1997, s. 425 a nasl.


30 – Pozri najmä RAYNARD, J.: IP enforcement in Europe: acquis and future plans. In: GEIGER, C. (ed.): Constructing European intellectual property: Achievements and new perspectives. 2013, s. 392.


31 – Predtým označované ako Európske stredisko pre sledovanie falšovania a pirátstva. European Observatory on Counterfeiting and Piracy: Damages in Intellectual Property Rights, dostupné na http://ec.europa.eu/internal_market/iprenforcement/docs/damages_en.pdf, s. 3 časti Analysis, recommendations and best practices a s. 1 až 22 a 44 až 53 súhrnnej tabuľky.


32 – Pozri odôvodnenie 26 smernice 2004/48.


33 – Návrhy, ktoré predniesol generálny advokát Wathelet vo veci Liffers (C‑99/15, EU:C:2015:768, bod 27).


34 – Na tomto závere nič nemenia prípravné dokumenty týkajúce sa smernice 2004/48. Je pravda, že pôvodný návrh Komisie stanovoval, že vnútroštátne súdy musia byť oprávnené posúdiť škodu spôsobenú majiteľovi na základe paušálnej sumy zodpovedajúcej dvojnásobku hypotetického poplatku, pričom spresňoval, že taká paušálna suma nepredstavuje sankčnú náhradu škody (návrh smernice Európskeho Parlamentu a Rady o opatreniach a postupoch na zabezpečenie dodržiavania práv duševného vlastníctva z 30. januára 2003, KOM(2003) 46 v konečnom znení, s. 25 a 43). Vzhľadom na minimálnu povahu harmonizácie vykonanej touto smernicou však prijatie menej zaväzujúceho znenia v konečnej verzii článku 13 ods. 1 písm. b) tejto smernice vôbec nebráni členským štátom v tom, aby povolili svojim súdom takto postupovať.


35 – Konkrétna otázka, či článok 13 ods. 1 smernice 2004/48 dovoľuje stanoviť náhradu škody tak, že k sume hypotetického poplatku, určeného na základe článku 13 ods. 1 druhého pododseku písm. b), sa pripočíta suma, ktorá má nahradiť nemajetkovú ujmu, je predmetom prejudiciálnej otázky vo veci Liffers, ktorú prejednáva Súdny dvor. Generálny advokát Wathelet navrhol odpovedať na túto otázku kladne (návrhy vo veci Liffers, C‑99/15, EU:C:2015:768).


36 – Pozri v tomto zmysle odôvodnenie 17 smernice 2004/48, v ktorom sa zdôrazňuje význam stanovenia výšky odškodnenia v závislosti od charakteristík každého konkrétneho prípadu. Paušálny príplatok uplatnený na sumu zvyčajného poplatku, ktorú musí zaplatiť porušovateľ, ktorý konal zavinene, s cieľom nahradiť celú škodu spôsobenú majiteľovi, bude v zásade vyšší ako paušálny príplatok, ktorý prípadne možno uložiť na základe článku 94 ods. 1 nariadenia č. 2100/94 s cieľom nahradiť len škodu spojenú s nezaplatením primeraného odškodnenia.


37 –      Zohľadnenie zisku dosiahnutého porušovateľom má tiež výhodu spočívajúcu v tom, že majiteľ môže získať odškodnenie bez toho, aby musel sprístupniť svoju štruktúru nákladov a svoje možnosti zisku (pozri MEIER‑BECK, P.: Allemagne: les dommages‑intérêts pour contrefaçon des droits de propriété industrielle après la loi sur l’amélioration du respect des droits de propriété intellectuelle. In: Propriété Industrielle – Revue mensuelle LexisNexis Jurisclasseur, november 2013, s. 21).


38 – V prejednávanom prípade z rozhodnutia vnútroštátneho súdu vyplýva, že výhoda, ktorú získala Jungpflanzen Grünewald v dôsledku porušenia, predstavuje 66 703,14 eura, čo je suma, ktorá je veľmi podobná sume 66 231,74 eura, ktorú pánovi Hanssonovi priznal Landgericht Düsseldorf (Krajinský súd v Düsseldorfe) a ktorá bola stanovená na základe zvyčajného poplatku (pozri body 18 a 21 týchto návrhov). Oberlandesgericht Düsseldorf (Vyšší krajinský súd v Düsseldorfe) by mohol pri odhade zvyšnej škody, ktorá vznikla pánovi Hanssonovi a ktorá ešte nebola nahradená priznaním nároku na primerané odškodnenie, v rámci svojej voľnej úvahy zohľadniť zostatok 471,4 eura, ktorý zodpovedá rozdielu týchto dvoch súm.


39 – Pozri v tomto zmysle BOUCHE, N.: Protection communautaire des obtentions végétales. In: Jurisclasseur Droit International, aktualizované 20. novembra 2014, bod 225.


40 – Je pravda, že keď zisk dosiahnutý porušovateľom slúži ako náhradný nástroj na odhad škody, ktorá skutočne vznikla majiteľovi, presný rozsah tejto škody logicky nie je známy. Ak je však rozsah tejto škody preukázaný, článok 94 ods. 2 druhá veta nariadenia č. 2100/94 podľa môjho názoru neukladá vnútroštátnemu súdu povinnosť stanoviť náhradu škody na základe tohto zisku, pokiaľ tento zisk prevyšuje uvedenú škodu.


41 – Pozri v tomto zmysle RODÁ, C.: Les conséquences civiles de la contrefaçon des droits de propriété industrielle. In: Coll. du CEIPI, č. 58, 2010, s. 243 a 244. Poznamenávam, že v návrhu smernice Európskeho Parlamentu a Rady o opatreniach a postupoch na zabezpečenie dodržiavania práv duševného vlastníctva z 30. januára 2003 [KOM(2003) 46 v konečnom znení, článok 17, s. 25 a 43] bola pôvodne spomenutá aj možnosť členských štátov stanoviť na účely odstrašenia náhradu zisku dosiahnutého porušovateľom v rozsahu, v akom tento zisk nebol zohľadnený pri výpočte náhrady škody. Toto ustanovenie sa však v konečnej verzii smernice 2004/48 nenachádza.


42 – Z rozhodnutia vnútroštátneho súdu najmä nevyplýva, že niektorý z účastníkov konania sa v rámci konania vo veci samej odvolal na uplatnenie vnútroštátnych predpisov týkajúcich sa vrátenia takého zisku.


43 – Táto posledná uvedená problematika je tiež predmetom piatej otázky písm. a).


44 – Návrh smernice KOM(2003) 46 v konečnom znení, článok 18, s. 26.


45 – V niektorých jazykových verziách, napríklad v španielskej, dánskej, francúzskej a talianskej, štruktúra uvedeného článku 14 vzbudzuje dojem, že prídavné mená „[opodstatnené] a primerané“ sa týkajú len „trov konania“, a nie „iných výdavkov“, ktoré vynaložila úspešná strana. Taká nejednoznačnosť naopak nevyplýva z iných jazykových verzií, napríklad z nemeckej („dass die Prozesskosten und sonstigen Kosten…, soweit sie zumutbar und angemessen sind“), anglickej („reasonable and proportionate legal costs and other expenses“) alebo holandskej („redelijke en evenredige gerechtskosten en andere kosten“). V prípade rozporov medzi jazykovými verziami legislatívneho ustanovenia Únie sa má predmetné ustanovenie vykladať podľa štruktúry a účelu právneho predpisu, ktorého je súčasťou (rozsudok Endendijk, C‑187/07, EU:C:2008:197, body 22 až 24 a tam citovaná judikatúra). V smernici 2004/48 pritom nie je uvedená nijaká úvaha, ktorá by vysvetľovala, že obmedzenie by sa malo vzťahovať len na náhradu trov konania. Okrem toho neviem o žiadnom objektívnom odôvodnení takého rozlišovania. Za týchto podmienok sa prikláňam k výkladu, podľa ktorého tak trovy konania, ako aj ostatné náklady možno nahradiť len za predpokladu, že sú „[opodstatnené] a primerané“.


46 – Článok 69 ods. 1 Dohody o jednotnom patentovom súde.


47 – Niektoré vnútroštátne súdy však pripúšťajú náhradu trov konania a dokonca aj nákladov na technické poradenstvo ako súčasti nahraditeľnej škody v prípade pochybenia porušovateľa na základe predpisov o občianskoprávnej zodpovednosti, prípadne s výhradou uplatnenia úvah týkajúcich sa spravodlivosti (pozri správu European Observatory on Counterfeiting and Piracy: Damages in Intellectual Property Rights, dostupnú na http://ec.europa.eu/internal_market/iprenforcement/docs/damages_en.pdf, s. 66 až 96 synoptickej tabuľky, ako aj RODÁ, C.: Les conséquences civiles de la contrefaçon des droits de propriété industrielle. In: Coll. du CEIPI, č. 58, 2010, s. 213 až 218 a 321 až 327).


48 – Vo veci United Video Properties C‑57/15, ktorú Súdny dvor prejednáva, má Súdny dvor v podstate určiť, či článok 14 smernice 2004/48 bráni vnútroštátnym ustanoveniam, ktoré stanovujú systém paušálnych sadzieb v oblasti náhrady trov právneho zastúpenia a ktoré podmieňujú náhradu nákladov na technické poradenstvo existenciou pochybenia porušovateľa.


49 – European Observatory on Counterfeiting and Piracy: s. 3 časti Analysis, recommendations and best practices, s. 9 časti Executive summary, ako aj s. 66 až 81 súhrnnej tabuľky.


50 – Pozri v tomto zmysle rozsudky Medipac‑Kazantzidis (C‑6/05, EU:C:2007:337, bod 34) a Enterprise Focused Solutions (C‑278/14, EU:C:2015:228, bod 17).


51 – Uvedený článok 14 však podľa môjho názoru stanovuje len náhradu nákladov spojených s preukázaním predmetného porušenia v rámci posudzovaného prípadu. Všeobecné náklady na zistenie porušenia a preskúmanie trhu, ktoré vznikajú pred začatím konkrétneho konania a špecificky s ním nesúvisia, však v praxi už môžu byť zahrnuté v sume zvyčajného poplatku za licencovanú produkciu (pozri v tomto zmysle návrhy, ktoré predniesol generálny advokát Jääskinen vo veci Geistbeck, C‑509/10, EU:C:2012:187, body 64 a 72 až 74). Domnievam sa, že odôvodnenie 26 smernice 2004/48 z tohto hľadiska stanovuje, že paušálny odhad náhrady škody na základe hypotetického poplatku umožňuje zohľadniť náklady spojené s identifikáciou a prieskumom, ktoré vynaložil majiteľ.


52 – Rozsudky Realchemie Nederland (C‑406/09, EU:C:2011:668, bod 48) a Diageo Brands (C‑681/13, EU:C:2015:471, bod 77).


53 – Návrhy, ktoré predniesol generálny advokát Mengozzi vo veci Realchemie Nederland (C‑406/09, EU:C:2011:209, bod 87).