Language of document : ECLI:EU:C:2016:483

Vec C–486/14

Trestné konanie

proti

Piotrovi Kossowskému

(návrh na začatie prejudiciálneho konania, ktorý podal Hanseatisches Oberlandesgericht Hamburg)

„Návrh na začatie prejudiciálneho konania – Dohovor, ktorým sa vykonáva Schengenská dohoda – Článok 54 a článok 55 ods. 1 písm. a) – Charta základných práv Európskej únie – Článok 50 – Zásada ne bis in idem – Prípustnosť trestného stíhania obvineného v členskom štáte po skončení trestného stíhania začatého proti nemu v inom členskom štáte prokuratúrou bez dôkladného vyšetrovania – Neexistencia posúdenia vo veci samej“

Abstrakt – Rozsudok Súdneho dvora (veľká komora) z 29. júna 2016

1.        Súdna spolupráca v trestných veciach – Právomoc Súdneho dvora – Prejudiciálne otázky – Otázky týkajúce sa výkladu dohovoru prijatého na základe hlavy VI Zmluvy o EÚ – Žiadosť o výklad neuvádzajúca článok 35 EÚ, ale odvolávajúca sa na článok 267 ZFEÚ – Právomoc poskytnúť tento výklad

(Článok 35 EÚ; článok 267 ZFEÚ; Dohovor, ktorým sa vykonáva Schengenská dohoda)

2.        Súdna spolupráca v trestných veciach – Protokol, ktorým sa začleňuje Schengenské acquis – Dohovor, ktorým sa vykonáva Schengenská dohoda – Zásada ne bis in idem – Pôsobnosť – Zastavenie trestného stíhania – Dosah – Právoplatné rozhodnutie prokuratúry o ukončení trestného konania – Začlenenie ‑ Nevykonanie sankcie ‑ Neexistencia vplyvu

(Charta základných práv Európskej únie, článok 50; Dohovor, ktorým sa vykonáva Schengenská dohoda, článok 54)

3.        Súdna spolupráca v trestných veciach – Protokol, ktorým sa začleňuje Schengenské acquis – Dohovor, ktorým sa vykonáva Schengenská dohoda – Zásada ne bis in idem – Pôsobnosť – Rozhodnutie prokuratúry o ukončení trestného konania prijaté bez uskutočnenia dôkladného vyšetrovania – Vylúčenie

(Charta základných práv Európskej únie, článok 50; Dohovor, ktorým sa vykonáva Schengenská dohoda, článok 54)

1.        Skutočnosť, že rozhodnutie vnútroštátneho súdu týkajúce sa výkladu Dohovoru, ktorým sa vykonáva Schengenská dohoda, prijatého na základe hlavy VI Zmluvy o EÚ v znení platnom pred nadobudnutím platnosti Lisabonskej zmluvy, nespomína článok 35 EÚ, ale odkazuje na článok 267 ZFEÚ, nemôže mať sama osebe za následok nedostatok právomoci Súdneho dvora odpovedať na položené otázky.

(pozri bod 27)

2.        Na to, aby sa osoba považovala za právoplatne odsúdenú v zmysle článku 54 Dohovoru, ktorým sa vykonáva Schengenská dohoda (DVSD), za trestný čin, ktorý jej bol vytýkaný, musí byť trestné stíhanie definitívne zastavené. Posúdenie tejto prvej podmienky sa musí urobiť na základe práva zmluvného štátu, ktorý dotknuté trestné rozhodnutie vydal. Rozhodnutie, ktoré podľa práva zmluvného štátu, v ktorom bolo začaté trestné stíhanie proti osobe, nevylučuje obžalobu na vnútroštátnej úrovni s konečnou platnosťou, nemôže totiž v zásade predstavovať procesnú prekážku, pokiaľ ide o prípadné začatie alebo pokračovanie trestného stíhania za ten istý trestný čin proti tejto osobe v inom zmluvnom štáte.

Okrem toho skutočnosť, že rozhodnutie dotknuté v konaní pred vnútroštátnym súdom bolo jednak prijaté prokuratúrou a jednak nedošlo k vykonaniu trestu, nie je rozhodujúca z hľadiska posúdenia, či týmto rozhodnutím bolo právoplatne ukončené trestné stíhanie. Článok 54 DVSD sa uplatňuje tiež na rozhodnutia, ktoré vydal orgán oprávnený zúčastňovať sa trestného súdnictva v príslušnom vnútroštátnom poriadku, ako je prokuratúra, ktorými sa právoplatne skončí trestné stíhanie v členskom štáte, aj ak sú tieto rozhodnutia prijaté bez účasti súdneho orgánu a nemajú formu rozsudku. Pokiaľ ide o absenciu trestu, je potrebné uviesť, že článok 54 DVSD stanovuje podmienku, že trest bol vykonaný alebo sa práve vykonáva, alebo už nemôže byť vykonaný podľa práva zmluvného štátu, ktorý ho uložil len v prípade odsúdenia. Zmienka o treste teda nemôže byť vykladaná v tom zmysle, že v prípadoch, keď nedošlo k odsúdeniu, je na účely uplatnenia článku 54 DVSD potrebné splniť ďalšiu podmienku.

(pozri body 34, 35, 38 – 41)

3.        Zásada ne bis in idem uvedená v článku 54 Dohovoru, ktorým sa vykonáva Schengenská dohoda (DVSD), vykladanom so zreteľom na článok 50 Charty základných práv Európskej únie, sa má vykladať v tom zmysle, že rozhodnutie prokuratúry o zastavení trestného stíhania, ktorým bolo právoplatne ukončené vyšetrovanie, ak nedôjde k jeho obnove alebo zrušeniu, voči určitej osobe bez toho, aby bol uložený trest, nemožno kvalifikovať ako právoplatné rozhodnutie v zmysle týchto článkov, ak z odôvodnenia tohto rozhodnutia vyplýva, že uvedené konanie bolo ukončené bez uskutočnenia dôkladného vyšetrovania, pričom absencia vypočutia poškodeného a prípadného svedka svedčí o tom, že takéto vyšetrovanie neprebehlo. Je to tak v prípade, že rozhodnutie bolo prijaté len z dôvodu, že obvinený odmietol vypovedať a poškodený, ako aj ďalší nepriamy svedok žili v inom členskom štáte, takže v priebehu vyšetrovania nemohli byť vypočutí, v dôsledku čoho tvrdenia tohto poškodeného nemohli byť overené bez toho, aby bolo vedené dôkladné vyšetrovanie na účely zhromaždenia a preskúmania dôkazov.

V tejto súvislosti konkrétnejšie, ak cieľom článku 54 DVSD je zaručiť osobe, ktorá bola odsúdená a svoj trest už vykonala alebo ktorá bola prípadne právoplatne oslobodená spod obžaloby v zmluvnom štáte, aby sa mohla pohybovať vnútri schengenského priestoru bez obavy zo stíhania v inom členskom štáte pre ten istý čin, nie je jeho cieľom chrániť podozrivého pred možnosťou byť vystavený postupnému vyšetrovaniu v niekoľkých zmluvných štátoch za tie isté činy. Preto skutočnosť, či je trestné rozhodnutie členského štátu právoplatné, treba vykladať nielen s ohľadom na potrebu zaručiť voľný pohyb osôb, ale aj na potrebu podporovať predchádzanie trestnej činnosti a boj proti trestnej činnosti v priestore slobody, bezpečnosti a spravodlivosti.

Výsledkom uplatnenia článku 54 DVSD na takéto rozhodnutie by bolo okrem iného sťaženie, resp. znemožnenie akejkoľvek konkrétnej možnosti potrestať v dotknutých členských štátoch protizákonné konanie obvineného.

Nakoniec uplatnenie článku 54 DVSD na takéto rozhodnutie by mohlo spochybniť vzájomnú dôveru zmluvných štátov. Uvedená vzájomná dôvera totiž môže existovať len v prípade, že druhý zmluvný štát sa môže uistiť na základe informácií od prvého zmluvného štátu o tom, že dotknuté rozhodnutie prijaté príslušnými orgánmi prvého zmluvného štátu je skutočne právoplatné rozhodnutie, ktoré bolo vydané na základe posúdenia veci samej.

(pozri body 45, 47 – 49, 52 – 54 a výrok)