Language of document : ECLI:EU:C:2017:795

NÁVRHY GENERÁLNEHO ADVOKÁTA

YVES BOT

prednesené 24. októbra 2017 (1)

Vec C353/16

MP

proti

Secretary of State for the Home Department

[návrh na začatie prejudiciálneho konania, ktorý podal Supreme Court of the United Kingdom (Najvyšší súd Spojeného kráľovstva)]

„Návrh na začatie prejudiciálneho konania – Azylová politika – Minimálne pravidlá týkajúce sa priznávania postavenia utečenca – Podmienky, ktoré musia byť splnené na priznanie doplnkovej ochrany – Následky mučenia v krajine pôvodu – Riziko vážneho bezprávia na psychickom zdraví žiadateľa v prípade jeho návratu do krajiny pôvodu – Neexistencia vhodnej liečby ochorení v krajine pôvodu“






I.      Úvod

1.        Je štátny príslušník tretej krajiny, ktorý trpí následkami mučenia, ktorému bol vystavený v krajine pôvodu, oprávnený na doplnkovú ochranu, ak mu v prípade, že by sa tam vrátil, už nehrozí riziko, že bude vystavený riziku zlého zaobchádzania, a to z dôvodu, že jeho psychické poruchy nebude možné vhodne liečiť v systéme zdravotnej starostlivosti tejto tretej krajiny?

2.        Takáto je v podstate otázka, na ktorú má Súdny dvor v prejednávanej veci odpovedať. Pre Súdny dvor bude príležitosťou vyjadriť sa k článku 2 písm. e) a článku 15 písm. b) smernice 2004/83/ES(2), ako aj subsidiárne k článku 3 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd(3) a k článku 14 ods. 1 Dohovoru proti mučeniu a inému krutému, neľudskému alebo ponižujúcemu zaobchádzaniu alebo trestaniu(4).

3.        Po skončení analýzy navrhnem Súdnemu dvoru, aby rozhodol, že článok 2 písm. e) a článok 15 písm. b) smernice 2004/83/ES nebránia členským štátom, aby rozšírili režim doplnkovej ochrany na taký prípad, akým je konanie vo veci samej, a to bez ohľadu na článok 3 EDĽP a článok 14 ods. 1 Dohovoru proti mučeniu.

II.    Právny rámec

A.      Medzinárodné právo

4.        V článku 14 ods. 1 Dohovoru proti mučeniu sa stanovuje:

„Každý štát, ktorý je zmluvnou stranou tohto dohovoru, zabezpečí vo svojom právnom poriadku, aby obeť mučenia mala právo na nápravu a na spravodlivé a primerané odškodnenie, včítane prostriedkov potrebných na čo najúplnejšiu zdravotnú rehabilitáciu. V prípade smrti obete, ku ktorej došlo v dôsledku mučenia, majú právo na odškodnenie osoby, ktoré boli na ňu odkázané výživou.“

5.        Článok 3 EDĽP stanovuje:

„Nikoho nemožno mučiť ani podrobovať neľudskému alebo ponižujúcemu zaobchádzaniu alebo trestu.“

B.      Právo Únie

6.        V odôvodneniach 9, 25 a 26 smernice 2004/83 sa stanovuje:

„(9)      Na štátnych príslušníkov tretej krajiny alebo osoby bez štátneho občianstva, ktorí majú povolené zotrvať na územiach členských štátov z dôvodov, ktoré nesúvisia s potrebou medzinárodnej ochrany, ale na diskriminačnom základe z naliehavých rodinných alebo humanitárnych dôvodov, sa táto smernica nevzťahuje.

(25)      Potrebné je zaviesť kritériá, na základe ktorých žiadatelia o medzinárodnú ochranu majú byť uznaní za oprávnených na doplnkovú ochranu. Tieto kritériá by mali čerpať z medzinárodných záväzkov podľa dokumentov a postupov týkajúcich sa ľudských práv existujúcich v členských štátoch.

(26)      Riziká, ktorým je spravidla vystavené obyvateľstvo krajiny alebo časť obyvateľstva, obvykle samotné nespôsobujú individuálne ohrozenie, ktoré by sa kvalifikovalo ako vážne bezprávie.“

7.        Článok 2 tejto smernice stanovuje:

„Na účely tejto smernice:

e)      „osoba oprávnená na doplnkovú ochranu“ je štátny príslušník tretej krajiny alebo osoba bez štátneho občianstva, ktorá nie je oprávnená ako utečenec, ale vzhľadom ku ktorej boli preukázané podstatné dôvody domnievať sa, že dotknutá osoba by v prípade, že by bola vrátená do svojej krajiny pôvodu alebo v prípade osoby bez štátneho občianstva do krajiny svojho doterajšieho pobytu, čelila reálnemu riziku utrpenia vážneho bezprávia, ako je definované v článku 15, a na ktorú sa neuplatňuje článok 17 ods. 1 a 2 a ktorá nemôže prijať alebo v dôsledku takéhoto rizika odmieta ochranu tejto krajiny;

…“

8.        Článok 3 uvedenej smernice stanovuje:

„Členské štáty môžu zaviesť alebo zachovávať výhodnejšie normy pre určovanie, kto je oprávnený ako utečenec alebo ako osoba oprávnená na doplnkovú ochranu a na určenie obsahu medzinárodnej ochrany, pokiaľ sú tieto normy zlučiteľné s touto smernicou.“

9.        V článku 4 ods. 4 smernice 2004/83 sa stanovuje, že:

„Skutočnosť, že žiadateľ už bol predmetom prenasledovania alebo vážneho bezprávia alebo priamych hrozieb takéhoto prenasledovania alebo takéhoto bezprávia, je vážnou známkou oprávnenej obavy žiadateľa z prenasledovania alebo reálneho rizika utrpenia vážneho bezprávia, pokiaľ neexistujú primerané dôvody domnievať sa, že takéto prenasledovanie alebo vážne bezprávie sa nebudú opakovať.“

10.      Článok 6 uvedenej smernice stanovuje:

„Aktéri prenasledovania alebo vážneho bezprávia zahŕňajú:

a)      štát;

b)      strany alebo organizácie kontrolujúce štát alebo podstatnú časť územia štátu;

c)      neštátnych aktérov, ak je možné preukázať, že aktéri uvedení v písmenách a) a b), vrátane medzinárodných organizácií, nie sú schopní alebo ochotní poskytnúť ochranu pred prenasledovaním alebo vážnym bezprávím, ako sa vymedzuje v článku 7.“

11.      Článok 15 uvedenej smernice stanovuje:

„Vážne bezprávie pozostáva:

a)      z trestu smrti alebo popravy, alebo

b)      mučenia alebo neľudského alebo ponižujúceho zaobchádzania alebo potrestania žiadateľa v krajine pôvodu alebo

c)      z vážneho a individuálneho ohrozenia života občana alebo osoby z dôvodu všeobecného násilia v situáciách medzinárodného alebo vnútroštátneho ozbrojeného konfliktu.“

12.      Článok 16 smernice 2004/83 stanovuje:

„1.      Štátny príslušník tretej krajiny alebo osoba bez štátneho občianstva prestanú byť oprávnení na doplnkovú ochranu, ak prestali existovať okolnosti, ktoré viedli na priznanie doplnkovej ochrany alebo sa zmenili do takej miery, že ochranu už nepožadujú.

2.      Pri uplatňovaní odseku 1 členské štáty zohľadňujú, či zmena okolností je takého závažného a trvalého charakteru, že osoba oprávnená na doplnkovú ochranu už nečelí reálnemu riziku vážneho bezprávia.“

III. Skutkové okolnosti sporu vo veci samej a prejudiciálna otázka

13.      MP, štátnemu príslušníkovi Srí Lanky, ktorý pricestoval do Spojeného kráľovstva v januári 2005, bolo udelené povolenie zdržiavať sa na území Spojeného kráľovstva ako študentovi. Žiadosť o predĺženie tohto povolenia mu bola zamietnutá 11. decembra 2008.

14.      Dňa 5. januára 2009 dotknutá osoba požiadala o azyl na základe toho, že bola členom organizácie Liberation Tigers of Tamil Eelam (Tigre oslobodenia tamilského Ílamu) (ďalej len „LTTE“), bola zadržaná a mučená bezpečnostnými zložkami krajiny pôvodu a v prípade, že by sa vrátila do tohto tretieho štátu, by znovu bola vystavená riziku zlého zaobchádzania.

15.      Dňa 23. februára 2009 bola žiadosť o azyl zamietnutá s odôvodnením, že sa nepreukázalo, že žiadateľ by bol v prípade návratu do krajiny pôvodu vystavený ďalšiemu riziku.

16.      MP napadol toto rozhodnutie odvolaním sa na Upper Tribunal (druhostupňový súd, Spojené kráľovstvo), pričom predložil lekársky posudok, ktorý potvrdzuje, že sa u neho prejavujú následky mučenia, trpí posttraumatickou stresovou poruchou a depresiami, má samovražedné sklony a že prejavuje odhodlanie v prípade návratu do krajiny pôvodu spáchať samovraždu. Uvedený súd však odvolanie dotknutej osoby zamietol jednak preto, lebo je založené na Dohovore o postavení utečencov(5), ako aj na smernici 2004/83, a jednak preto, lebo sa nepreukázalo, že je MP v krajine pôvodu stále vystavený riziku.

17.      Upper Tribunal (druhostupňový súd) však uznal odvolanie MP za prípustné v rozsahu, v akom je založené na ustanoveniach článku 3 EDĽP, s odôvodnením, že v prípade, že by bol odvolateľ vrátený do krajiny pôvodu, by mu pri jeho psychickom ochorení v rozpore s týmto článkom nemohla byť poskytnutá vhodná zdravotná starostlivosť.

18.      Court of Appeal (England and Wales) [Odvolací súd (Anglicko a Wales), Spojené kráľovstvo] toto rozhodnutie potvrdil, keď rozhodol, že smernica 2004/83 sa nevzťahuje na prípady spadajúce pod článok 3 EDĽP, keď sa riziko netýka prenasledovania, ale zdravia alebo samovraždy.

19.      MP podal proti tomuto rozhodnutiu odvolanie na Supreme Court of the United Kingdom (Najvyšší súd Spojeného kráľovstva), teda na vnútroštátny súd. Tvrdí, že smernica 2004/83 nemôže mať takú úzku pôsobnosť, aká vyplýva z výkladov podaných súdom prvého stupňa a odvolacím súdom, že musel byť oprávnený na doplnkovú ochranu jednak vzhľadom na zlé zaobchádzanie, ktorému bol v minulosti vystavený v krajine pôvodu, a jednak vzhľadom na neexistenciu zariadení, ktoré by umožňovali vhodnú liečbu následkov takéhoto zaobchádzania v krajine pôvodu. Podľa názoru odvolateľa vo veci samej nemožno pri posudzovaní jeho oprávnenia na doplnkovú ochranu prihliadať na neexistenciu budúceho rizika, že v prípade návratu do krajiny pôvodu bude vystavený zlému zaobchádzaniu.

20.      Vnútroštátny súd sa domnieva, že judikatúra Súdneho dvora ani judikatúra Európskeho súdu pre ľudské práva sa konkrétne touto otázkou ešte nezaoberala.

21.      Za týchto okolností Supreme Court of the United Kingdom (Najvyšší súd Spojeného kráľovstva) rozhodol prerušiť konanie a položiť Súdnemu dvoru nasledujúcu prejudiciálnu otázku:

„Zahŕňa definícia uvedená v článku 2 písm. e) v spojení s článkom 15 písm. b) smernice Rady 2004/83/ES reálne riziko vážneho bezprávia na fyzickom alebo duševnom zdraví žiadateľa v prípade jeho návratu do krajiny pôvodu, ak je toto bezprávie dôsledkom predchádzajúceho mučenia alebo neľudského, alebo ponižujúceho zaobchádzania, za ktoré bola zodpovedná táto krajina pôvodu?“

IV.    Analýza

22.      Na úvod treba zdôrazniť, že Súdny dvor má dve možnosti, ako pristupovať k tomuto návrhu na začatie prejudiciálneho konania. Súdny dvor sa môže vyjadriť v rozsahu otázky, ktorú položil vnútroštátny súd, t. j. len k výkladu článku 2 písm. e) a článku 15 písm. b) smernice 2004/83, ale jeho odpoveď môže obsahovať aj posúdenie týchto ustanovení z hľadiska článku 3 EDĽP a článku 14 Dohovoru proti mučeniu.

23.      Po prvé, pokiaľ ide o odpoveď zameranú výlučne na ustanovenia smernice 2004/83, treba zdôrazniť, že doslovný výklad článku 15 tejto smernice, ktorý vyčerpávajúcim spôsobom definuje vážne bezprávie, vylučuje z pôsobnosti doplnkovej ochrany neexistenciu vhodnej liečby ochorenia v krajine pôvodu v prípade, keď sa uvažuje o návrate dotknutej osoby do tejto krajiny.

24.      Znenie článku 15 písm. b) je totiž jasné. Toto ustanovenie neumožňuje priznať doplnkovú ochranu v prípade rizika vážneho bezprávia, ktoré je dôsledkom budúceho možného mučenia alebo neľudského, alebo ponižujúceho zaobchádzania, alebo potrestania žiadateľa v prípade jeho návratu do krajiny pôvodu.

25.      Súdny dvor však v minulosti rozhodol, že tri typy vážneho bezprávia definované v článku 15 smernice 2004/83 predstavujú podmienky, ktoré je potrebné splniť na to, aby určitá osoba mohla byť považovaná za osobu oprávnenú na doplnkovú ochranu, keď podľa článku 2 písm. e) tejto smernice existujú podstatné a preukázané dôvody domnievať sa, že žiadateľ by v prípade vyhostenia do krajiny pôvodu čelil reálnemu riziku utrpenia takéhoto bezprávia.(6)

26.      V prejednávanej veci z tohto výkladu vyplýva, že MP si nemôže nárokovať priznanie doplnkovej ochrany, lebo je zjavné, že v prípade návratu do krajiny pôvodu mu už nehrozí riziko mučenia, aj keď mu z dôvodu nedostatkov v systéme zdravotnej starostlivosti skutočne nebude možné poskytnúť potrebnú liečbu posttraumatickej stresovej poruchy, ktorou trpí, a hrozí riziko, že v prípade návratu do krajiny pôvodu si siahne na život.

27.      V tejto súvislosti Súdny dvor v minulosti rozhodol, že keďže riziká zhoršenia zdravotného stavu štátneho príslušníka tretej krajiny nevyplývajú z úmyselného odmietnutia poskytnutia starostlivosti tomuto príslušníkovi tretej krajiny, nevzťahuje sa na ne článok 15 smernice 2004/83. Článok 15 písm. b) tejto smernice definuje, že vážne bezprávie, ktorému môže byť vystavený štátny príslušník tretej krajiny vo svojej krajine pôvodu, pozostáva z mučenia alebo neľudského, alebo ponižujúceho zaobchádzania.(7)

28.      Podľa tejto judikatúry z výkladu článku 6 uvedenej smernice vyplýva, že uvedené vážne bezprávie musí byť spôsobené konaním tretej osoby a nemôže vyplývať iba zo všeobecných nedostatkov v zdravotníctve v krajine pôvodu.(8)

29.      Treba pripomenúť, že ak by za určitých zvláštnych okolností utrpenie z dôvodu ochorenia mohlo spôsobiť neľudské alebo ponižujúce zaobchádzanie,(9) je pravda, že v prejednávanej veci chýba jedno z podstatných kritérií poskytnutia doplnkovej ochrany, teda identifikácia aktéra na začiatku ujmy, proti ktorému je nutná ochrana.

30.      Na to, aby bolo možné považovať určitú osobu za oprávnenú na doplnkovú ochranu, totiž nestačí preukázať, že by po návrate do krajiny svojho pôvodu čelila riziku neľudského alebo ponižujúceho zaobchádzania. Treba tiež preukázať, že toto riziko vyplýva z faktorov, ktoré možno priamo alebo nepriamo, v každom prípade však s istotou, pripísať orgánom verejnej moci tejto krajiny, a to buď preto, lebo hrozby voči cudzincovi sú spôsobené orgánmi krajiny, ktorej je štátnym príslušníkom, alebo ich tieto orgány tolerujú, alebo preto, lebo tieto hrozby spôsobujú nezávislé skupiny, pred ktorými orgány jeho krajiny pôvodu nie sú schopné účinne ochrániť svojich štátnych príslušníkov.

31.      V prípade jednotlivca, ktorého zdravotný stav si vyžaduje zdravotnú starostlivosť a ktorému by nebolo možné poskytnúť primeranú liečbu v krajine pôvodu, však neľudské alebo ponižujúce zaobchádzanie, ktorému by mohol čeliť v prípade návratu do tejto krajiny, nevyplýva z úmyselného konania alebo opomenutia orgánov verejnej moci alebo organizácií nezávislých od štátu.

32.      V takom prípade v skutočnosti nie je splnené jedno zo základných kritérií na priznanie doplnkovej ochrany, konkrétne priama alebo nepriama zodpovednosť orgánov verejnej moci krajiny pôvodu za páchanie vážneho bezprávia, pred ktorým je potrebné zabezpečiť ochranu.

33.      V situácii, akou je situácia vo veci samej, preto ochrana poskytovaná členským štátom nezodpovedá potrebe medzinárodnej ochrany v zmysle článku 2 písm. e) smernice 2004/83, a teda nemôže spadať pod spoločný európsky azylový systém.

34.      Z toho vyplýva, že riziko zhoršenia zdravotného stavu štátneho príslušníka tretej krajiny trpiaceho psychickou poruchou, ktoré vyplýva z neexistencie primeranej zdravotnej starostlivosti v krajine pôvodu, ak nejde o prípad úmyselného odmietnutia poskytnutia starostlivosti uloženého tomuto štátnemu príslušníkovi tretej krajiny, nestačí na to, aby mu bolo priznané oprávnenie postavenia osoby oprávnenej na doplnkovú ochranu,(10) hoci ochorenie, ktorým trpí žiadateľ, je dôsledkom mučenia, ktorému bol v minulosti vystavený v krajine pôvodu.

35.      Nemožno teda vôbec usudzovať, ako naznačujú odvolateľ vo veci samej a Poľská republika, že jediný rozdiel oproti veci, v ktorej bol vydaný rozsudok z 18. decembra 2014, M'Bodj(11), ktorým je skutočnosť, že poruchy MP sú následkami predchádzajúceho mučenia, ktorého bola dotknutá osoba obeťou v krajine pôvodu, a nie bežne sa vyskytujúcej choroby, by mohol zmeniť podmienky na priznanie oprávnenia na doplnkovú ochranu, ako vyplývajú z ustanovení smernice 2004/83 a ako ich vyložil Súdny dvor.(12)

36.      Z tohto dôvodu treba navrhnúť Súdnemu dvoru, aby rozhodol tak, že článok 2 písm. e) v spojení s článkom 15 písm. b) smernice 2004/83 sa nevzťahuje na reálne riziko vážneho bezprávia na fyzickom alebo duševnom zdraví žiadateľa v prípade jeho návratu do krajiny pôvodu, ak je toto bezprávie dôsledkom predchádzajúceho mučenia alebo neľudského, alebo ponižujúceho zaobchádzania, za ktoré bola zodpovedná táto krajina pôvodu.

37.      Po druhé, ak by chcel Súdny dvor poskytnúť obšírnejšiu odpoveď, ktorá by umožnila vyložiť ustanovenia smernice 2004/83 v spojení s článkom 3 EDĽP a článkom 14 ods. 1 Dohovoru proti mučeniu, je vhodné predložiť nasledujúce pripomienky.

38.      Pokiaľ ide po prvé o článok 3 EDĽP, judikatúra nám už poskytuje dôležité východiská.

39.      Na úvod treba pripomenúť, že Súdny dvor už v minulosti rozhodol, že hoci základné právo zaručené článkom 3 EDĽP je súčasťou všeobecných právnych zásad Spoločenstva, ktorých dodržiavanie Súdny dvor zabezpečuje, a hoci judikatúra Európskeho súdu pre ľudské práva je zohľadňovaná pri výklade dosahu tohto práva v právnom poriadku Únie, článok 15 písm. b) smernice 2004/83 v podstate zodpovedá uvedenému článku 3 EDĽP.(13)

40.      Súdny dvor však rozhodol, že z odôvodnení 5, 6, 9 a 24 smernice 2004/83 vyplýva, že hoci je cieľom tejto smernice doplniť prostredníctvom doplnkovej ochrany ochranu utečencov zakotvenú v Ženevskom dohovore tým, že identifikuje osoby, ktoré skutočne potrebujú medzinárodnú ochranu, nevzťahuje sa na osoby, ktoré majú povolenie na pobyt na území členských štátov z iných dôvodov, teda na diskrečnom základe alebo z rodinných, alebo humanitárnych dôvodov. Povinnosť vykladať článok 15 písm. b) smernice 2004/83 s prihliadnutím na článok 3 EDĽP, ktorému v podstate zodpovedá, nemôže tento výklad spochybniť.(14)

41.      Ďalej sa rozhodlo,(15) že výklad článku 15 smernice 2004/83 so zreteľom na článok 3 EDĽP môže umožňovať priznanie postavenia osoby oprávnenej na doplnkovú ochranu, avšak len vo veľmi výnimočných prípadoch, keď existujú naliehavé humanitárne dôvody svedčiace proti vyhosteniu, v súlade s judikatúrou Európskeho súdu pre ľudské práva.(16)

42.      ESĽP v tejto súvislosti rozhodol, že skutočnosť, že štátny príslušník tretieho štátu postihnutý vážnou chorobou nemôže byť vo veľmi výnimočných prípadoch vyhostený do krajiny, v ktorej je nedostupná primeraná liečba jeho ochorenia, nevyhnutne neznamená, že dotknutá osoba musí mať povolenie na pobyt v štáte, ktorý je zmluvnou stranou dohovoru.(17)

43.      Táto judikatúra by mohla byť uplatniteľná na prípad vo veci samej a znamenala by, že členské štáty nemali povinnosť automaticky priznať postavenie osôb oprávnených na doplnkovú ochranu osobám postihnutým chorobami, ktoré dostali v dôsledku predchádzajúceho mučenia v krajine pôvodu. Nemožno totiž usudzovať, že prípad MP zodpovedá výnimočnému prípadu, keď existujú naliehavé humanitárne dôvody.

44.      V prejednávanej veci sa nepreukázalo, že samotné nedostatky v systéme zdravotnej starostlivosti predstavujú porušenie ustanovení článku 3 EDĽP. K porušeniu tohto ustanovenia by však došlo, ak by mali tieto nedostatky za následok zhoršenie zdravotného stavu dotknutej osoby. Vnútroštátnemu súdu však prináleží výhradne posúdiť, či k takémuto porušeniu došlo, hoci sa zdá byť pravdepodobné, že vzhľadom na posttraumatickú stresovú poruchu MP a na riziko samovraždy u MP v prípade návratu do krajiny pôvodu prejednávaná vec takémuto predpokladu zodpovedá. Vnútroštátne súdy, teda súd prvého stupňa a odvolací súd okrem toho prijali záver, že tieto ustanovenia boli porušené a že z dokumentov v spise vyplýva, čo sa nespochybňuje, že MP nebude vrátený do krajiny svojho pôvodu.

45.      Ďalej treba pripomenúť, že systém doplnkovej ochrany treba oddeliť od úvah, ktoré sa uplatnia vo veci samej, v ktorej je zrejmé, že odvolateľovi už nehrozí riziko, že v prípade návratu do krajiny pôvodu bude mučený.

46.      V tejto súvislosti Súdny dvor v minulosti rozhodol, že by bolo v rozpore so všeobecnou štruktúrou a cieľmi smernice 2004/83, aby sa ochrana, ktorú upravuje, vzťahovala na štátnych príslušníkov tretích krajín, ktorí sa nachádzajú v situáciách, ktoré vôbec nesúvisia s logickým zmyslom tejto medzinárodnej ochrany.(18)

47.      Ak by sa totiž v nadväznosti na už uvedené úvahy, ktoré sa týkajú výkladu článku 2 písm. e) a článku 15 písm. b) tejto smernice, odvolateľovi udelila medzinárodná ochrana, išlo by o „iný druh ochrany“ v súlade s ustanoveniami článku 2 písm. g) in fine uvedenej smernice. Táto ochrana by bola priznaná z iného dôvodu na diskriminačnom [diskrečnom – neoficiálny preklad] základe a z rodinných alebo humanitárnych dôvodov založených najmä na dodržaní článku 3 EDĽP.

48.      Normotvorca Únie pritom chcel zjavne v súlade s odôvodnením 9 vylúčiť z pôsobnosti smernice 2004/83 situácie založené na humanitárnych dôvodoch.(19)

49.      Z uvedeného vyplýva, že výklad ustanovení smernice 2004/83 v spojení s výkladom článku 3 EDĽP nebráni tomu, aby členské štáty vylúčili z pôsobnosti doplnkovej ochrany osoby, ktoré sa nachádzajú v takej situácii, akou je situácia MP, trpia následkami mučenia, ktorému boli v minulosti vystavené, ale v prípade návratu do krajiny pôvodu im už nehrozí riziko takéhoto zaobchádzania, hoci u nich existuje riziko samovraždy a určite im nebude možné poskytnúť vhodnú liečbu ich ochorení. V tomto kontexte je vecou výlučne vnútroštátneho súdu, aby so zreteľom na informácie, ktoré má k dispozícii, posúdil, či došlo k porušeniu článku 3 EDĽP.

50.      Pokiaľ ide po prvé o článok 14 Dohovoru proti mučeniu, treba najprv pripomenúť, že ustanovenia smernice 2004/83 a ďalšie právne predpisy, ktorými sa zakladá spoločný európsky azylový systém, boli prijaté s cieľom pomôcť príslušným orgánom členských štátov pri uplatňovaní Ženevského dohovoru, ako aj ostatných relevantných zmlúv týkajúcich sa tejto oblasti, v súlade s článkom 78 ods. 1 ZFEÚ.(20) Ustanovenia uvedenej smernice je preto potrebné vykladať so zreteľom na celkovú štruktúru a cieľ uvedených predpisov.(21)

51.      Podľa ustálenej judikatúry však uplatňovanie práva Únie musí byť nezávislé od uplatňovania medzinárodného humanitárneho práva.(22) Ďalej treba zdôrazniť, že Súdny dvor rozhodol, že medzinárodné humanitárne právo a režim doplnkovej ochrany stanovený smernicou 2004/83 sledujú odlišné ciele a zavádzajú zjavne odlišné mechanizmy ochrany.(23)

52.      V dôsledku toho treba poukázať na to, že smernica 2004/83 neobsahuje žiadne ustanovenie, ktoré by bolo viac alebo menej porovnateľné s ustanoveniami článku 14 ods. 1 Dohovoru proti mučeniu, ktoré ukladajú štátom, ktoré sú zmluvnými stranami dohovoru, povinnosť zaviesť postupy a prostriedky, ktoré by obetiam mučenia umožňovali dosiahnuť nápravu.

53.      Súdny dvor by si len v tomto rozsahu mohol prípadne klásť otázku, či by porušenie článku 14 Dohovoru proti mučeniu zo strany členského štátu, ktorého je odvolateľ štátnym príslušníkom, mohlo mať vplyv na záväzky členských štátov Únie v oblasti priznávania postavenia doplnkovej ochrany, ktoré vyplývajú zo smernice 2004/83 umožňujúcej uchrániť jednotlivcov pred akýmkoľvek vážnym bezprávím.

54.      Z doslovného výkladu článku 14 ods. 1 Dohovoru proti mučeniu totiž vyplýva, že členský štát zodpovedný za mučenie, ku ktorému došlo na jeho území, je v zásade povinný vytvoriť prostriedky a postupy, ktoré umožnia dotknutým osobám dosiahnuť nápravu alebo využiť čo najúplnejšiu rehabilitáciu.(24)

55.      Výklad ustanovení tohto dohovoru ako celku skutočne podporuje tento doslovný výklad v tom zmysle, že jeho článok 13 a nasl. sa vzťahuje najmä na štát zodpovedný za porušenie.(25) V tomto rozsahu je otázne, či by v prípade, že by Srí Lanka nedodržala záväzky vyplývajúce z Dohovoru proti mučeniu, ktorého je zmluvnou stranou, mohlo dôjsť k rozšíreniu záväzkov členských štátov v oblasti doplnkovej ochrany.

56.      Mohlo by nedodržanie Dohovoru proti mučeniu tretím štátom, ktorý nie je členom Únie, umožniť jednotlivcom domáhať sa práva na doplnkovú ochranu v Európskej únii? Mohlo by sa nedodržanie uvedeného dohovoru vykladať ako dôkaz existencie rizika neľudského alebo ponižujúceho zaobchádzania v prípade návratu dotknutej osoby do krajiny pôvodu? Môže sa neexistencia postupu umožňujúceho nápravu v krajine pôvodu považovať za riziko vážneho bezprávia? Súdny dvor by sa mohol chcieť vyjadriť práve k týmto otázkam.

57.      Niektoré členské štáty by mohli pristúpiť na to, že prevezmú záväzky, ktoré vznikli na základe Dohovoru proti mučeniu, aj keď nie sú za dotknuté mučenie zodpovedné. V trestných veciach je takáto všeobecná súdna právomoc, pokiaľ ide o trestné stíhanie a odsúdenie páchateľov trestného činu mučenia, prípustná. Uvedený dohovor totiž umožňuje, aby jediným spojením medzi štátom konajúceho súdu a spáchaním trestného činu bola prítomnosť predpokladaného páchateľa trestného činu mučenia na území štátu, ktorému prináleží buď predpokladaného páchateľa vydať, alebo ho stíhať a potrestať v trestnom konaní.(26) Nie je však bežné, aby sa táto všeobecná právomoc priznávala v prípadoch zodpovednosti za škodu a práva na odškodňovanie obetí konania, ktoré zakladá nárok na náhradu škody.(27) Jediným požadovaným spojením medzi trestným činom a štátom by v tomto kontexte bola prítomnosť obete mučenia, ku ktorému došlo v zahraničí, na území štátu, ktorý bude konať v žalobe o náhradu škody. Takéto rozšírenie súdnej právomoci štátov, ktoré sú zmluvnými stranami Dohovoru proti mučeniu, pokiaľ by ho Súdny dvor uznal(28), by obetiam mučenia umožnilo účinne sa domôcť svojich práv na náhradu škody a v celom rozsahu sa odvolávať na ius cogens,(29) a tak posilňovať boj proti mučeniu v medzinárodnom meradle.(30)

58.      Jedine v tomto rozsahu možno pripustiť, že článok 14 ods. 1 Dohovoru proti mučeniu sa uplatní na prípad vo veci samej ako ustanovenie rozširujúce záväzky členských štátov v oblasti doplnkovej ochrany. Na základe uvedenej skutočnosti by priznanie takej všeobecnej právomoci presiahlo rámec toho, čo judikatúra Únie už uznala a vec sama nie je podľa všetkého tou najlepšou príležitosťou na to, aby sa urobil ďalší krok, lebo uplatniteľnosti článku 14 ods. 1 Dohovoru proti mučeniu bránia dve okolnosti.

59.      Po prvé zo žiadneho dokumentu v spise nevyplýva, že Srí Lanka by si zámerne nesplnila záväzky voči MP, ktoré jej vyplývajú z článku 14 ods. 1 Dohovoru proti mučeniu, v prípade jeho návratu do tejto krajiny. Z vyššie uvedeného naozaj vyplýva, že MP nemôže voči Srí Lanke namietať žiadne úmyselné odmietnutie poskytnutia starostlivosti, ktoré teda nemôže predstavovať riziko vážneho bezprávia uvedené v ustanoveniach článku 15 smernice 2004/83, ktoré by umožňovalo priznanie doplnkovej ochrany, a to aj vtedy, keď nie sú spochybnené nedostatky v systéme zdravotnej starostlivosti. Preto nie je možné apriórne uznať, že Srí Lanka si neplní záväzky voči MP, ktoré jej vyplývajú z Dohovoru proti mučeniu.

60.      Po druhé na priznanie práva na náhradu škody je ďalej potrebné, aby bolo podané trestné oznámenie alebo žaloba na súd. Je totiž na osobe, ktorá tvrdí, že bola obeťou mučenia, aby podala žalobu s cieľom dosiahnuť náhradu škody alebo priznanie oprávnenia na primerané podmienky, ktoré by jej umožnili čo najúplnejšiu rehabilitáciu podľa samotných ustanovení článku 14 ods. 1 Dohovoru proti mučeniu. V prejednávanej veci však odvolateľ vo veci samej nepreukázal, ani netvrdil, že podal žalobu o náhradu škody alebo o priznanie prostriedkov na rehabilitáciu, či už na orgány Srí Lanky alebo na orgány členského štátu, pokiaľ tieto posledné uvedené orgány môžu uznať svoju právomoc. Zo žiadneho dokumentu v spise nevyplýva, že by MP podal nejakú žalobu na základe ustanovení článku 14 ods. 1 Dohovoru proti mučeniu.

61.      Hypoteticky by sa prípad vo veci samej mohol zahrnúť do rozsahu pôsobnosti uvedených ustanovení jedine v prípade, že by sa vychádzalo jednak z toho, že skutočnosť, že si tento štát úmyselne neplní záväzky voči MP, ktoré má plniť na základe článku 14 ods. 1 Dohovoru proti mučeniu, je spôsobená nedostatkami v systéme zdravotnej starostlivosti na Srí Lanke, a jednak z toho, že podanie žiadosti o doplnkovú ochranu v členskom štáte Únie sa považuje za žiadosť o právo na priznanie odškodnenia alebo prostriedkov potrebných na čo najúplnejšiu rehabilitáciu.

62.      Zdá sa však, že takýmto výkladom sa rozširuje rozsah pôsobnosti ustanovení smernice 2004/83, ako aj ustanovení článku 14 ods. 1 Dohovoru proti mučeniu, až do krajnosti.

63.      Ďalej je nevyhnutné posúdiť praktické dôsledky tak širokého výkladu. Ak by tento výklad umožnil každému, s kým sa v minulosti zle zaobchádzalo, získať oprávnenie na doplnkovú ochranu, pokiaľ krajina jeho pôvodu nezaviedla prostriedky a postupy, ktoré by umožňovali odškodňovanie a rehabilitáciu obetí aj prostredníctvom vybudovania systému zdravotníctva na dostatočnej úrovni, značne by sa tým rozšírili záväzky členských štátov v oblasti doplnkovej ochrany a spôsobilo by to tak procesné, ako aj hmotnoprávne ťažkosti. Takýto výklad by skutočne presiahol rámec toho, čo chcel dosiahnuť normotvorca Únie prijatím smernice 2004/83 a spoločného európskeho azylového systému, a mohol by viesť k nárastu počtu žiadostí o medzinárodnú ochranu, ako aj ťažkostí so skončením týchto režimov ochrany podľa článku 16 smernice 2004/83, v prípade posttraumatickej stresovej poruchy alebo rizika samovraždy. Okrem toho judikatúra Súdneho dvora sa uplatňuje bez toho, aby bola dotknutá diskrečná právomoc členských štátov pri udeľovaní povolenia na pobyt osobám postihnutým týmito ochoreniami z humanitárnych dôvodov.

64.      Z uvedeného vyplýva, že Súdnemu dvoru treba navrhnúť, aby rozhodol v tom zmysle, že ustanovenia článku 14 ods. 1 Dohovoru proti mučeniu nebránia tomu, aby sa doplnková ochrana neposkytla žiadateľovi, ktorý sa nachádza v situácii, akou je situácia vo veci samej.

65.      Z tohto dôvodu treba navrhnúť, aby Súdny dvor rozhodol tak, že článok 2 písm. e) v spojení s článkom 15 písm. b) smernice 2004/83 sa nevzťahuje na reálne riziko vážneho bezprávia na fyzickom alebo duševnom zdraví žiadateľa v prípade jeho návratu do krajiny pôvodu, ak je toto bezprávie dôsledkom predchádzajúceho mučenia, za ktoré bola zodpovedná táto krajina pôvodu, a to bez toho, aby to bránilo uplatneniu článku 3 EDĽP a článku 14 ods. 1 Dohovoru proti mučeniu.

V.      Návrh

66.      Vzhľadom na predchádzajúce úvahy navrhujem, aby Súdny dvor odpovedal na prejudiciálnu otázku, ktorú položil Supreme Court of the United Kingdom (Najvyšší súd Spojeného kráľovstva), takto:

Definícia uvedená v článku 2 písm. e) v spojení s článkom 15 písm. b) smernice Rady 2004/83/ES z 29. apríla 2004 o minimálnych ustanoveniach na oprávnenie a postavenie štátnych príslušníkov tretej krajiny alebo osôb bez štátneho občianstva ako utečencov alebo osôb, ktoré inak potrebujú medzinárodnú ochranu, a obsah poskytovanej ochrany, nezahŕňa reálne riziko vážneho bezprávia na fyzickom alebo duševnom zdraví žiadateľa v prípade jeho návratu do krajiny pôvodu, ak je toto bezprávie dôsledkom predchádzajúceho mučenia alebo neľudského, alebo ponižujúceho zaobchádzania, za ktoré bola zodpovedná táto krajina pôvodu.


1      Jazyk prednesu: francúzština.


2      Smernica Rady 2004/83/ES z 29. apríla 2004 o minimálnych ustanoveniach pre oprávnenie a postavenie štátnych príslušníkov tretej krajiny alebo osôb bez štátneho občianstva ako utečencov alebo osôb, ktoré inak potrebujú medzinárodnú ochranu, a obsah poskytovanej ochrany (Ú. v. EÚ L 304, 2004, s. 12; Mim. vyd. 19/007, s. 96).


3      Podpísaný v Ríme 4. novembra 1950, ďalej len „EDĽP“.


4      Prijatý v New Yorku 10. decembra 1984, ďalej len „Dohovor proti mučeniu“.


5      Dohovor podpísaný v Ženeve 28. júla 1951, ďalej len „Ženevský dohovor“.


6      Rozsudky zo 17. februára 2009, Elgafaji (C‑465/07, EU:C:2009:94, bod 31); z 30. januára 2014, Diakité (C‑285/12, EU:C:2014:39, bod 18), a z 18. decembra 2014, M'Bodj (C‑542/13, EU:C:2014:2452, bod 30).


7      Rozsudok z 18. decembra 2014, M'Bodj (C‑542/13, EU:C:2014:2452, body 31 a 32).


8      Rozsudok z 18. decembra 2014, M'Bodj (C‑542/13, EU:C:2014:2452, bod 35).


9      Pozri moje návrhy vo veci M'Bodj (C‑542/13, EU:C:2014:2113, body 44 až 46 a citovaná judikatúra ESĽP). Pozri tiež rozsudok ESĽP z 29. apríla 2002, Pretty v. Spojené kráľovstvo (CE:ECHR:2002:0429JUD000234602, § 52).


10      Rozsudok z 18. decembra 2014, M'Bodj (C‑542/13, EU:C:2014:2452, bod 36).


11      C‑542/13, EU:C:2014:2452.


12      Rozsudok z 18. decembra 2014, M'Bodj (C‑542/13, EU:C:2014:2452).


13      Rozsudok zo 17. februára 2009, Elgafaji (C‑465/07, EU:C:2009:94, bod 28). Odvolávanie sa na výklad článku 3 EDĽP Európskym súdom pre ľudské práva pozri v rozsudku ESĽP, 28. február 2008, Saadi v. Taliansko, (CE:ECHR:2008:0228JUD003720106, § 134 a 135), ako aj rozsudok z 21. januára 2011, M.S.S. v. Belgicko a Grécko (CE:ECHR:2011:0121JUD003069609, § 219 a nasl.). V tomto rozsudku Európsky súd pre ľudské práva pripomína, že zaobchádzanie zakázané článkom 3 EDĽP sa predovšetkým musí vyznačovať určitou minimálnou mierou závažnosti, musí byť úmyselné, ponižujúce a zneucťujúce.


14      Rozsudok z 18. decembra 2014, M'Bodj (C‑542/13, EU:C:2014:2452, body 37 a 38).


15      Rozsudok z 18. decembra 2014, M'Bodj (C‑542/13, EU:C:2014:2452, body 39 a 40).


16      Pozri najmä rozsudok ESĽP z 27. mája 2008, N. v. Spojené kráľovstvo (CE:ECHR:2008:0527JUD002656505, § 42 až 45). V tomto rozsudku Európsky súd pre ľudské práva uvádza, že jeho judikatúra sa predovšetkým týkala séropozitívnych osôb, ale že osoby trpiace prirodzene sa vyskytujúcim fyzickým alebo duševným ochorením, môžu byť vyhostené len vo veľmi výnimočných prípadoch.


17      Rozsudok ESĽP z 27. februára 2014, S.J. v. Belgicko (CE:ECHR:2015:0319JUD007005510, § 118 až 120). Európsky súd pre ľudské práva v tomto rozsudku pripomenul, že podľa jeho judikatúry štátni príslušníci tretích krajín, voči ktorým bolo vydané opatrenie vyhostenia, sa v zásade nemôžu domáhať práva zostať na území zmluvného štátu s cieľom využívať pomoc a lekárske, sociálne či iné služby poskytované vyhosťujúcim štátom. Skutočnosť, že v prípade vyhostenia zo zmluvného štátu sa situácia odvolateľa môže výrazne zhoršiť, a najmä sa môže podstatne skrátiť jeho nádej na dožitie, nepredstavuje sama osebe porušenie článku 3 EDĽP.


18      Rozsudok z 18. decembra 2014, M'Bodj (C‑542/13, EU:C:2014:2452, bod 44).


19      Pozri moje návrhy vo veci M'Bodj (C‑542/13, EU:C:2014:2113, body 60 až 63).


20      Pozri najmä moje návrhy vo veci Danqua (C‑429/15, EU:C:2016:485, bod 55).


21      Rozsudok zo 7. novembra 2013, X a i. (C‑199/12 až C‑201/12, EU:C:2013:720, body 39 a 40, a citovaná judikatúra).


22      Rozsudky z 30. januára 2014, Diakité (C‑285/12, EU:C:2014:39, body 24 až 26), a zo 14. marca 2017, A a i. (C‑158/14, EU:C:2017:202, bod 91).


23      Rozsudok z 30 januára 2014, Diakité (C‑285/12, EU:C:2014:39, bod 24).


24      Pozri v tomto zmysle CHANET, C.: La Convention des Nations Unies contre la torture et autres peines ou traitements cruels, inhumains ou dégradants. In: Annuaire français de droit international. Zväzok 30. Paris: Persée, 1984, s. 625 až 636.


25      Pozri v tomto zmysle PONROY, E., JACQ, C.: Étude comparative des Conventions des Nations Unies et du Conseil de l'Europe relatives à la torture et aux peines ou traitements inhumains ou dégradants. In: Revue de science criminelle et de droit pénal comparé. Paris: Dalloz, 1990, s. 317.


26      Pozri článok 5 ods. 2 Dohovoru proti mučeniu podľa zásady aut dedere aut judicare. Pozri v tomto zmysle VANDERMEERSCH, D.: La compétence universelle. In: Juridictions nationales et crimes internationaux. Paris: Presses universitaires de France, 2002, s. 590 až 594.


27      Rozsudok ESĽP z 21. júna 2016, Nait‑Liman v. Švajčiarsko, (CE:ECHR:2016:0621JUD005135707, § 49 a nasl., ako aj § 115 a nasl.). V tomto rozsudku Európsky súd pre ľudské práva odmietol prijať záver, že článok 6 ods. 1 EDĽP ukladá štátom, ktoré sú zmluvnými stranami dohovoru, povinnosť zaviesť mechanizmy občianskoprávneho odškodňovania za mučenie, ku ktorému došlo v tretích štátoch. ESĽP v rozsudku spresňuje, že prijatie všeobecnej súdnej príslušnosti v daných veciach by vyvolalo veľký nárast počtu žalôb. Po dôkladnom preskúmaní európskych súdnych systémov (§ 49) Súdny dvor dospel k záveru, že hoci zákaz mučenia skutočne patrí do ius cogens a vzťahuje sa naň všeobecná právomoc, občiansko‑súdne žaloby podané z dôvodu mučenia však musia spĺňať pravidlá teritoriality súdnej právomoci. Pozri tiež rozsudok ESĽP z 21. novembra 2001, Al‑Adsani v. Spojené kráľovstvo (CE:ECHR:2001:1121JUD003576397, § 61 a 115 a nasl.).


28      Vzhľadom na to, že prístupy k tejto otázke v rámci európskych právnych poriadkov a právnej teórie sú rozdielne, ako pripomína Európsky súdny dvor pre ľudské práva vo svojich rozsudkoch z 21. novembra 2001, Al‑Adsani v. Spojené kráľovstvo (CE:ECHR:2001:1121JUD003576397, § 61 a 62), a z 21. júna 2016, Nait‑Liman v. Švajčiarsko (CE:ECHR:2016:0621JUD005135707, § 115 a nasl.).


29      Definíciu pozri v rozsudku z 3. septembra 2008, Kadi a Al Barakaat International Foundation/Rada a Komisia (C‑402/05 P a C‑415/05 P, EU:C:2008:461, bod 87): „ktoré sa chápe ako medzinárodný verejný príkaz platný pre všetky subjekty medzinárodného práva…, od ktorého sa nemožno odchýliť“.


30      Pozri rozsudok Medzinárodného trestného tribunálu pre bývalú Juhosláviu z 10. decembra 1998, Anto Furundzija(IT‑95‑17, § 156).