Language of document : ECLI:EU:C:2018:272

NÁVRHY GENERÁLNEHO ADVOKÁTA

YVES BOT

prednesené 19. apríla 2018 (1)

Vec C137/17

Van Gennip BVBA,

Antonius Johannes Maria ten Velde,

Original BVBA,

Antonius Cornelius Ignatius Maria van der Schoot

[návrh na začatie prejudiciálneho konania, ktorý podal Rechtbank van eerste aanleg te Antwerpen (Súd prvého stupňa Antverpy, Belgicko)]

„Návrh na začatie prejudiciálneho konania – Smernica 2006/123/ES – Smernica 2007/23/ES – Smernica 2013/29/EÚ – Uvádzanie pyrotechnických výrobkov na trh a ich voľný pohyb – Sloboda usadiť sa – Reštriktívne vnútroštátne opatrenia – Verejný poriadok – Trestné sankcie – Systém udeľovania povolení“






1.        Prejednávaná vec, v ktorej ide o trestné stíhanie maloobchodníkov s pyrotechnickými výrobkami, ponúka Súdnemu dvoru príležitosť vyjadriť sa k rozsahu pôsobnosti smerníc týkajúcich sa pyrotechnických výrobkov, k súladu vnútroštátnej právnej úpravy, ktorá obmedzuje predaj pyrotechnických výrobkov obsahujúcich viac ako 1 kg pyrotechnickej zlože(2), s právom Únie a k súladu systému dvojakého udeľovania povolení na skladovanie pyrotechnických výrobkov so smernicou Európskeho parlamentu a Rady 2006/123/ES z 12. decembra 2006 o službách na vnútornom trhu(3).

I.      Právny rámec

A.      Právo Únie

1.      Smernica o službách

2.        Článok 1 ods. 5 smernice o službách uvádza:

„Táto smernica neovplyvňuje predpisy členských štátov v oblasti trestného práva. Členské štáty však nesmú obmedzovať slobodu poskytovať služby uplatňovaním ustanovení trestného práva, ktoré špecificky upravujú alebo ovplyvňujú prístup k činnosti v oblasti služieb alebo jej vykonávanie na účely obchádzania pravidiel ustanovených v tejto smernici.“

3.        Podľa článku 2 ods. 1 tejto smernice:

„Táto smernica sa vzťahuje na služby poskytované poskytovateľmi, ktorí sú usadení v členskom štáte.“

4.        V kapitole III uvedenej smernice s názvom „Sloboda poskytovateľov usadiť sa“, článok 9 nazvaný „Systémy udeľovania povolení“ vo svojom odseku 1 uvádza:

„Členské štáty nepodmieňujú prístup k činnosti v oblasti služieb alebo jej vykonávanie systémom udeľovania povolení, pokiaľ nie sú splnené tieto podmienky:

a)      systém udeľovania povolení nediskriminuje daného poskytovateľa;

b)      potreba existencie systému udeľovania povolení je opodstatnená závažným dôvodom týkajúcim sa verejného záujmu;

c)      sledovaný cieľ nemožno dosiahnuť pomocou menej reštriktívneho opatrenia, najmä v dôsledku skutočnosti, že následná inšpekcia by bola vykonaná príliš neskoro, aby bola skutočne účinná.“

5.        Článok 10 smernice o službách stanovuje:

„1.      Systémy udeľovania povolení sa zakladajú na kritériách, ktoré zabraňujú tomu, aby príslušné orgány vykonávali svoju hodnotiacu právomoc svojvoľným spôsobom.

2.      Kritériá uvedené v odseku 1 musia byť:

a)      nediskriminačné;

b)      opodstatnené závažným dôvodom týkajúcim sa verejného záujmu;

c)      primerané cieľu tohto verejného záujmu;

d)      jasné a jednoznačné;

e)      objektívne;

f)      vopred zverejnené;

g)      transparentné a dostupné.

7.      Tento článok nespochybňuje rozdelenie právomocí orgánov členských štátov na miestnej alebo regionálnej úrovni, ktoré udeľujú povolenia.“

2.      Smernica 2007/23/ES

6.        Odôvodnenie 4 smernice Európskeho parlamentu a Rady 2007/23/ES z 23. mája 2007 o uvádzaní pyrotechnických výrobkov na trh(4) uvádza:

„Smernica Rady 96/82/ES z 9. decembra 1996 o kontrole nebezpečenstiev veľkých havárií s prítomnosťou nebezpečných látok [(5)] stanovuje bezpečnostné požiadavky na zariadenia, v ktorých sa nachádzajú výbušniny vrátane pyrotechnických látok.“

7.        Článok 1 tejto smernice stanovuje:

„1.      Táto smernica stanovuje pravidlá vytvorené na dosiahnutie voľného pohybu pyrotechnických výrobkov na vnútornom trhu, pričom súčasne zabezpečuje vysokú úroveň ochrany ľudského zdravia, verejnej bezpečnosti a ochrany a bezpečnosti spotrebiteľov a zohľadňuje príslušné aspekty týkajúce sa ochrany životného prostredia.

2.      Táto smernica stanovuje základné bezpečnostné požiadavky, ktoré musia pyrotechnické výrobky splniť, aby mohli byť uvedené na trh.

…“

8.        Článok 2 uvedenej smernice stanovuje:

„Na účely tejto smernice:

1.      ,Pyrotechnický výrobok‘ je akýkoľvek výrobok obsahujúci výbušné látky alebo zmes výbušných látok, ktorý je navrhnutý na vyprodukovanie tepla, svetla, zvuku, plynu alebo dymu, alebo kombinácie týchto efektov prostredníctvom jednotlivých exotermických chemických reakcií.

3.      ,Zábavná pyrotechnika‘ sú pyrotechnické výrobky určené na zábavné účely.

8.      ,Distribútor‘ je akákoľvek fyzická osoba alebo právnická osoba v dodávateľskom reťazci, ktorá v rámci svojho podnikania umiestňuje pyrotechnický výrobok na trh.

…“

9.        Článok 6 smernice 2007/23 stanovuje:

„1.      Členské štáty nezakážu, neobmedzia ani nebránia uvedeniu tých pyrotechnických výrobkov na trh, ktoré spĺňajú požiadavky tejto smernice.

2.      Ustanovenia tejto smernice neobmedzujú opatrenia členských štátov, ktoré sú oprávnené z dôvodu verejného poriadku, bezpečnosti alebo ochrany životného prostredia, ktorých cieľom je zakázať alebo obmedziť držbu, používanie a/alebo predaj zábavnej pyrotechniky triedy 2 a 3, scénickej pyrotechniky a iných pyrotechnických výrobkov širokej verejnosti.

…“

10.      V zmysle článku 20 prvého odseku tejto smernice:

„Členské štáty stanovia pravidlá pre sankcie, ktoré sa uplatňujú v prípade porušenia ustanovení vnútroštátnych právnych predpisov prijatých podľa tejto smernice, a zabezpečia vykonávanie týchto pravidiel. Stanovené sankcie musia byť účinné, primerané a odrádzajúce.“

3.      Smernica 2013/29/EÚ

11.      Článok 45 smernice Európskeho parlamentu a Rady 2013/29/EÚ z 12. júna 2013 o harmonizácii zákonov členských štátov týkajúcich sa sprístupňovania pyrotechnických výrobkov na trhu(6) uvádza:

„Členské štáty stanovia pravidlá o sankciách, ktoré sa uplatňujú v prípade, ak hospodárske subjekty porušia ustanovenia vnútroštátnych právnych predpisov prijatých podľa tejto smernice, a prijmú všetky potrebné opatrenia na zabezpečenie ich presadzovania. Takéto pravidlá môžu zahŕňať trestné sankcie za závažné porušenia.

Stanovené sankcie musia byť účinné, primerané a odrádzajúce.“

B.      Belgické právo

12.      V zmysle článku 5 wet betreffende ontplofbare en voor de deflagratie vatbare stoffen en mengsels en de daarmede geladen tuigen (zákon o výbušných a zápalných látkach, zmesiach a zariadeniach, ktoré sú nimi naplnené)(7) z 28. mája 1956:

„Porušenie ustanovení prijatých podľa článku 1 sa trestá odňatím slobody na pätnásť dní až dva roky a pokutou od sto do tisíc frankov alebo len jedným z týchto trestov.“

13.      Článok 200 koninklijk besluit houdende algemeen reglement betreffende het fabriceren, opslaan, onder zich houden, verkopen, vervoeren en gebruiken van springstoffen (kráľovské nariadenie, ktorým sa zavádza všeobecná úprava týkajúca sa výroby, skladovania, držby, predaja, prepravy a použitia výbušnín)(8) z 23. septembra 1958 stanovuje:

„Uskladňovať výbušniny vo väčších množstvách, aké smie mať jednotlivec podľa článku 265, možno len v predajniach a skladoch s riadnym povolením.“

14.      Podľa článku 257 tohto nariadenia:

„Predaj akejkoľvek výbušniny vo väčších množstvách, aké smie mať jednotlivec a ktoré sú uvedené v článku 265, sa môže vykonať len vtedy, ak sú splnené tieto podmienky:

(1)      kupujúci je držiteľom povolenia na prepravu uvedeného v článku 72;

(2)      kupujúci je držiteľom povolenia na uskladňovanie alebo dočasnú držbu týchto produktov;

(3)      kupujúci preukáže, že vykonáva profesijnú činnosť v sektore výbušnín ako výrobca, predajca alebo užívateľ výbušnín.

Podmienka uvedená v bode 2 sa uplatňuje len vtedy, ak je zakúpený tovar určený na uskladnenie alebo dočasnú držbu na území Belgicka.

Predávajúci kontroluje a uchováva všetky dokumenty predložené kupujúcimi na preukázanie splnenia povinností uvedených v prvom odseku. Tieto dokumenty sú k dispozícii zástupcom Generálneho riaditeľstva pre kvalitu a bezpečnosť Federálnej verejnej služby v oblasti hospodárstva, malých a stredných podnikov, samostatne zárobkovo činných osôb a energetiky, a zástupcom policajných a justičných orgánov v priestoroch, kde sa uskutočňuje predaj, po dobu najmenej troch rokov.“

15.      Článok 260 ARS stanovuje:

„Predávajúci musia byť držiteľmi povolenia na uskladňovanie; iné výbušniny, ako výbušniny uvedené v článku 261, nesmú mať v držbe alebo predávať ani v minimálnom množstve.

Ich sklady musia byť umiestnené a udržiavané tak ako sa uvádza v článku 251.“

16.      Podľa článku 261 tohto nariadenia:

„Druh a množstvo výbušných látok, ktoré môžu byť uchovávané predávajúcimi, sa určia v rozhodnutí o povolení pre každý jednotlivý prípad, podľa úrovne bezpečnosti každého skladu.

Výrobky, ktoré nemožno mať v držbe nad rámec určeného množstva:

(2)      zábavná a signálna zábavná pyrotechnika až do hmotnosti 50 kg v nej obsiahnutej [PTZ];

…“

17.      Článok 265 uvedeného nariadenia uvádza:

„Povolenie sa nevyžaduje pre držbu:

7.      množstva zábavnej a signálnej zábavnej pyrotechniky až do hmotnosti [1] kg v nej obsiahnutej [PTZ].“

18.      Článok 300 ods. 1 ARS stanovuje:

„Porušenie ustanovení tohto nariadenia, s výnimkou článku 295, a nariadení prijatých na vykonanie týchto ustanovení, ako aj ustanovení rozhodnutí o povolení, sa potrestá trestom podľa zákona z 28. mája 1956.“

II.    Skutkové okolnosti sporu vo veci samej a prejudiciálne otázky

19.      V spore vo veci samej sú obžalovanými spoločnosti Van Gennip BVBA a Original BVBA, ako aj pán Antonius ten Velde a pán Antonius van der Schoot.

20.      Original je spoločnosť so sídlom v meste Olen (Belgicko) neďaleko Holandska, ktorá sa zaoberá dovozom, veľkoobchodom a distribúciou zábavnej pyrotechniky. Na tento účel má predovšetkým dve predajné miesta v obci Baarle‑Hertog (Belgicko), ktorá sa nachádza čiastočne v provincii Severné Brabantsko (Holandsko) a je obkolesená obcou Baarle‑Nassau (Holandsko), a ktoré prevádzkuje spoločnosť Van Gennip so sídlom v obci Baarle‑Hertog. Páni ten Velde a van der Schoot, dvaja holandskí štátni príslušníci, sú zodpovední za uvedené predajne s názvom Zena‑Tabak‑O‑Tiek a Zena‑De Bunker.

21.      Štyria obžalovaní v spore vo veci samej sú v podstate stíhaní za to, že ako maloobchodníci s pyrotechnickými výrobkami uchovávali zábavnú pyrotechniku, ktorej hmotnosť PTZ prekročila maximálnu hmotnosť uvedenú v povoleniach vydaných belgickými orgánmi, uchovávali zábavnú pyrotechniku na skladovacích miestach bez povolenia a predávali zábavnú pyrotechniku v množstve, ktoré obsahovalo viac ako 1 kg PTZ, jednotlivcom bez príslušného povolenia na jej držbu.

22.      Z rozhodnutia vnútroštátneho súdu vyplýva, že páni ten Velde a van der Schoot tvrdia, že trestnosť činov, ako ju upravujú belgické právne predpisy, je v rozpore s článkom 45 smernice 2013/29, podľa ktorého trestné sankcie sú vyhradené pre závažné porušenia, pričom skutočnosti, ktoré sú im vytýkané, nepredstavujú takéto porušenie.

23.      Podľa rozhodnutia vnútroštátneho súdu predmetom sporu medzi obžalovanými a Openbaar ministerie (prokuratúra, Belgicko) je aj otázka, či povinnosť mať súčasne federálne povolenie pre výbušniny a regionálne environmentálne povolenie, je v súlade so smernicami 2007/23 a 2013/29, ako aj so smernicou o službách. Niektorí z obžalovaných konkrétne tvrdia, že vzhľadom na to, že belgická právna úprava je v rozpore s právom Únie, niektoré skutočnosti, ktoré sú im vytýkané, nemožno považovať za nezákonné.

24.      Výklad práva Únie by mohol mať vplyv na posúdenie, či majú skutočnosti vytýkané obžalovaným povahu trestnej činnosti alebo nie.

25.      Za týchto podmienok Rechtbank van eerste aanleg te Antwerpen (Súd prvého stupňa Antverpy, Belgicko) rozhodol prerušiť konanie a položiť Súdnemu dvoru tieto prejudiciálne otázky:

„1.      Treba ako ,závažné porušenia‘ v zmysle článku 45 smernice 2013/29 klasifikovať nasledujúce porušenia belgických predpisov o pyrotechnických výrobkoch:

a)      predaj pyrotechnických výrobkov v rozsahu 2,666 kg [PTZ], ktorý predstavuje porušenie článku 265 bodu 7 a článku 257 [ARS], ktoré zakazujú predaj výrobkov s množstvom väčším ako 1 kg pyrotechnickej zlože, keď spotrebiteľ nie je držiteľom osobne vydaného administratívneho povolenia k držbe väčšieho množstva pyrotechnických výrobkov;

b)      prekročenie stanovených limitov pre uchovávanie a nerešpektovanie miest na uchovávanie, ktoré sú stanovené vo federálnom povolení pre zábavnú pyrotechniku, hoci už bolo vydané regionálne environmentálne povolenie na uskladnenie väčších množstiev, ktorých sa to skutočne týka, na príslušných miestach;

c)      veľmi časovo obmedzené skladovanie veľmi malých množstiev pyrotechnických výrobkov na rôznych miestach, ktoré nie sú osobitne schválené na skladovanie, v areáli maloobchodného predajcu pyrotechnických výrobkov, ktorý je držiteľom tak federálneho povolenia pre zábavnú pyrotechniku, ako aj regionálneho environmentálneho povolenia?

2.      Bráni zásada voľného pohybu pyrotechnických výrobkov v zmysle článku 6 ods. 1 smernice 2007/23 (teraz článok 4 ods. 1 smernice 2013/29), prípadne v spojení s článkom 10 smernice [o službách], takej vnútroštátnej úprave, ktorá miesta na uchovávanie pyrotechnických výrobkov, ktoré sú v súlade so smernicou [2007/23], podriaďuje v súvislosti s maloobchodom dvojitej požiadavke, aby na jednej strane disponovali povolením vydaným v rámci ustanovení o výrobe, uskladnení, držbe, predaji, preprave a spotrebe výbušnín, a na druhej strane povolením vydaným v rámci ustanovení o environmentálnych povoleniach pre rušivé zariadenia, hoci oba systémy povolení sledujú v podstate rovnaký cieľ (preventívne posudzovanie bezpečnostných rizík) a jeden z týchto systémov povolení (v prejednávanom prípade ten, ktorý sa týka výbušnín) stanovuje (veľmi) nízky limit pre uskladňovanie zábavnej pyrotechniky (v rozsahu 50 kg pyrotechnickej zlože, t. j. aktívnej látky)?

3.      Bráni zásada voľného pohybu pyrotechnických výrobkov v zmysle článku 4 ods. 1 smernice 2013/29/EÚ… a článku 6 ods. [1] smernice 2007/23 (prípadne v spojení s článkami 34, 35 a 36 Zmluvy o fungovaní Európskej únie) a v spojení so zásadou proporcionality takej vnútroštátnej úprave, ktorá zakazuje, aby spotrebitelia mali v držbe alebo používali zábavnú pyrotechniku alebo jej predaj spotrebiteľom (zábavná pyrotechnika triedy 2 a 3 v zmysle smernice 2007/23), ktorá obsahuje viac ako 1 kg pyrotechnickej zlože?“

III. Analýza

A.      O prvej prejudiciálnej otázke

26.      Svojou prvou prejudiciálnou otázkou sa vnútroštátny súd pýta Súdneho dvora, či porušenia, za ktoré sú obžalovaní vo veci samej trestne stíhaní, predstavujú závažné porušenia v zmysle článku 45 smernice 2013/29.

27.      V tejto súvislosti, ako uviedli viacerí účastníci konania počas pojednávania, skutky, pre ktoré sú obžalovaní vo veci samej trestne stíhaní, sa odohrali v období od 22. novembra 2010 do 27. januára 2013, a teda predchádzali prijatiu a nadobudnutiu účinnosti smernice 2013/29.(9)

28.      Okrem toho na rozdiel od článku 45 smernice 2013/29, článok 20 smernice 2007/23 neuvádza, že členské štáty môžu stanoviť trestné sankcie za závažné porušenia, ale iba uvádza, že členské štáty stanovia pravidlá pre sankcie, ktoré sa uplatňujú v prípade porušenia ustanovení vnútroštátnych právnych predpisov prijatých podľa tejto smernice, a že stanovené sankcie musia byť účinné, primerané a odradzujúce.

29.      Za týchto okolností sa domnievam, že nie je potrebné vykladať pojem „závažné porušenie“, ktorý je uvedený iba v smernici 2013/29, pretože táto smernica nie je z časového hľadiska uplatniteľná na spor vo veci samej.

30.      Navyše aj za predpokladu, že niekto tvrdí, že článok 45 smernice 2013/29 je lex melior, ktorý sa má uplatňovať so spätnou účinnosťou, pretože na rozdiel od článku 20 smernice 2007/23 povoľuje členským štátom stanoviť trestné sankcie za závažné porušenia, toto tvrdenie nemožno podľa mňa uplatniť.

31.      Na úvod je potrebné zdôrazniť, že z oboch týchto ustanovení vyplýva nielen to, že členské štáty sú povinné stanoviť sankcie, ktoré sa uplatňujú v prípade porušenia ustanovení vnútroštátnych právnych predpisov prijatých podľa smerníc 2007/23 a 2013/29, ale tiež že tieto sankcie musia byť účinné, primerané a odradzujúce.(10)

32.      Táto povinnosť členských štátov vyplýva z osobitostí týkajúcich sa vykonávania a presadzovania práva Únie. Za to do veľkej miery zodpovedajú členské štáty,(11) a teda na zabezpečenie účinnosti právnej úpravy týkajúcej sa pyrotechnických výrobkov musí byť táto právna úprava sprevádzaná režimom sankcií, ktorý určujú samotné členské štáty.(12)

33.      V dôsledku toho sú ustanovenia, ako článok 20 smernice 2007/23 alebo článok 45 smernice 2013/29, bežné(13) v práve Únie, pretože sú len odrazom povahy sui generis vykonávania a presadzovania práva Únie.(14)

34.      Výklad týchto ustanovení, tak ako to navrhujú obžalovaní vo veci samej, im však dáva rozsah, ktorý im nie je vlastný.

35.      Je totiž potrebné konštatovať, že tieto ustanovenia neurčujú trestnosť činu ani uplatniteľné sankcie,(15) ale len uvádzajú, že členské štáty sú povinné tieto sankcie stanoviť.

36.      V tejto súvislosti je potrebné zdôrazniť, že smernice 2007/23 a 2013/29 sú založené na článku 95 Zmluvy o ES (teraz článok 114 ZFEÚ) a článku 114 ZFEÚ, a nie na článku 83 ZFEÚ. Smernice 2007/23 a 2013/29 preto, na rozdiel od predpisov založených na tomto poslednom uvedenom ustanovení, nestanovujú minimálne pravidlá pre trestné sankcie za určité skutky alebo správania,(16) ale pravidlá vytvorené na dosiahnutie voľného pohybu pyrotechnických výrobkov na vnútornom trhu.

37.      Hoci článok 20 smernice 2007/23 nespresňuje povahu sankcií, ktoré môžu členské štáty prijať, znenie tohto ustanovenia im nepochybne umožňuje určiť povahu sankcií, a teda aj uložiť trestnoprávne sankcie za porušenie vnútroštátnych ustanovení prijatých v súlade so smernicou 2007/23.(17)

38.      Napokon tento výklad nie je podľa mňa spochybnený zmenou znenia, ktorú vykonal zákonodarca pri vypracovaní článku 45 smernice 2013/29, pretože toto znenie nemôže mať za následok obmedzenie miery voľnej úvahy členských štátov, pokiaľ ide o povahu sankcií prijatých na základe článku 20 smernice 2007/23.(18)

39.      Na druhej strane treba pripomenúť, že okolnosť, že vnútroštátny súd po formálnej stránke položil prejudiciálnu otázku s odkazom na určité ustanovenia práva Únie, nebráni tomu, aby Súdny dvor poskytol tomuto súdu všetky prvky výkladu, ktoré môžu byť užitočné na rozhodnutie veci, ktorú prejednáva, či už na ne v texte svojich otázok odkázal, alebo nie. Súdnemu dvoru v tejto súvislosti prináleží, aby zo všetkých informácií, ktoré poskytol vnútroštátny súd, a najmä z odôvodnenia rozhodnutia vnútroštátneho súdu, vybral tie ustanovenia práva Únie, ktoré si so zreteľom na predmet sporu vyžadujú výklad.(19)

40.      V tejto súvislosti treba po prvé uviesť, že keďže skutky, za ktoré sú obžalovaní vo veci samej trestne stíhaní, prebehli medzi 22. novembrom 2010 a 27. januárom 2013, patria z časového hľadiska do pôsobnosti smernice 2007/23. Preto sa domnievam, že s cieľom poskytnúť vnútroštátnemu súdu užitočnú odpoveď, je potrebné preformulovať znenie prejudiciálnej otázky na účely určenia, či článok 20 tejto smernice umožňuje členským štátom ukladať trestnoprávne sankcie.

41.      Odpoveď na túto otázku, ako som už zdôraznil v bode 37 týchto návrhov, je nepochybne kladná. Je však na vnútroštátnom súde, aby preskúmal, či sú stanovené sankcie účinné, primerané a odradzujúce.

42.      Po druhé z druhej prejudiciálnej otázky vyplýva, že vnútroštátny súd nevylučuje, že belgický systém dvojitého udeľovania povolenia na skladovanie pyrotechnických výrobkov na účely ich predaja patrí do pôsobnosti smernice o službách. Okrem toho dve porušenia uvedené v prvej prejudiciálnej otázke predstavujú porušenia povolení vydaných v rámci tohto systému dvojitého udeľovania povolenia. V dôsledku toho je potrebné určiť, či členské štáty môžu stanoviť trestnoprávne sankcie za porušenie vnútroštátnych právnych predpisov, ktoré upravujú prístup k činnostiam v oblasti služieb alebo ich vykonávanie.

43.      Keďže článok 1 ods. 5 smernice o službách uvádza, že táto smernica neovplyvňuje predpisy členských štátov v oblasti trestného práva, za predpokladu, že nemajú za následok obchádzanie pravidiel ustanovených v tejto smernici, odpoveď na túto otázku je kladná.

44.      Vzhľadom na všetky tieto úvahy sa domnievam, že je potrebné odpovedať na prvú prejudiciálnu otázku tak, že bez toho, aby bolo potrebné určiť, či sa predmetné porušenia považujú za závažné porušenia, článok 20 smernice 2007/23 a článok 1 ods. 5 smernice o službách sa má vykladať v tom zmysle, že členské štáty môžu stanoviť trestné sankcie za predpokladu, že pokiaľ ide o smernicu 2007/23, tieto sankcie sú účinné, primerané a odradzujúce, a že pokiaľ ide o smernicu o službách, vnútroštátne ustanovenia nemajú za následok obchádzanie pravidiel tejto smernice, čo prináleží preskúmať vnútroštátnemu súdu.

B.      O druhej prejudiciálnej otázke

45.      Svojou druhou prejudiciálnou otázkou sa vnútroštátny súd pýta Súdneho dvora, či bráni zásada voľného pohybu pyrotechnických výrobkov v zmysle článku 6 ods. 1 smernice 2007/23, prípadne v spojení s článkom 10 smernice o službách, takej vnútroštátnej úprave, ktorá miesta na uchovávanie pyrotechnických výrobkov, ktoré sú v súlade so smernicou 2007/23, podmieňuje v súvislosti s maloobchodom vlastníctvom dvojitého povolenia, ktoré predpokladá na jednej strane povolenie vydané v rámci ustanovení o výrobe, uskladnení, držbe, predaji, preprave a spotrebe výbušnín, a na druhej strane povolenie vydané na základe ustanovení o environmentálnych povoleniach pre rušivé zariadenia, pričom oba systémy povolení sledujú rovnaký cieľ, ktorým je preventívne posudzovanie bezpečnostných rizík a jeden z týchto systémov povolení stanovuje nízky limit pre uskladňovanie zábavnej pyrotechniky.

46.      V tejto súvislosti, ak vnútroštátny súd odkazuje na smernicu 2007/23, ako aj na smernicu o službách, zastávam názor, že predmetná vnútroštátna právna úprava nespadá do rozsahu pôsobnosti prvej menovanej smernice.

47.      Smernica 2007/23 totiž upravuje zaobchádzanie s pyrotechnickými výrobkami pred ich uvedením na trh, ako aj ich uvádzanie na trh. Na druhej strane upravuje skladovanie, pokiaľ má priamy vplyv na vlastnosti a bezpečnosť týchto výrobkov. Ako vyplýva najmä z odôvodnenia 4 smernice 2007/23(20) a z článku 14 ods. 1 a 2 tejto smernice, na skladovanie sa tento predpis vzťahuje len v tom zmysle, že skladovacie podmienky nesmú nepriaznivo ovplyvniť zhodu pyrotechnického výrobku so základnými bezpečnostnými požiadavkami stanovenými v uvedenej smernici.

48.      Vnútroštátna právna úprava sa však týka skladovania pyrotechnických výrobkov, ktoré spĺňajú požiadavky smernice 2007/23 a sú určené na predaj v rámci maloobchodu.

49.      Okrem toho, hoci je pravda, že systém dvojitého udeľovania povolení uvedený v bode 23 vyššie sa formálne týka skladovania pyrotechnických výrobkov a nie prístupu k činnosti v oblasti maloobchodného predaja týchto výrobkov alebo jej vykonávania, ktorá je „službou“ na účely uplatňovania smernice o službách,(21) skladovanie pyrotechnických výrobkov určených na predaj predstavuje nevyhnutný predpoklad pre túto činnosť v oblasti maloobchodného predaja.

50.      Na jednej strane totiž zo spisu predloženého Súdnemu dvoru vyplýva, že predmetné ustanovenia ARS sa týkajú „predávajúcich“, a teda skladovania na účely predaja. Na druhej strane uložiť požiadavku na povolenie pre určité množstvo pyrotechnických výrobkov, ktoré možno skladovať v rámci maloobchodného predaja, má nepochybne vplyv na prístup k tejto činnosti a na jej vykonávanie. Bez povolenia na skladovanie alebo s povolením na veľmi nízky limit pre uskladnenie možno de facto obmedziť prístup k tejto činnosti alebo jej výkonu.

51.      V dôsledku toho sa domnievam, že je potrebné odpovedať na druhú prejudiciálnu otázku z pohľadu smernice o službách, konkrétne jej článku 10.(22)

52.      Podotýkam tiež, že rozsah otázky položenej vnútroštátnym súdom je v konečnom dôsledku obmedzený, pretože tento súd sa pýta na zlučiteľnosť belgického systému dvojitého udeľovania povolení s právom Únie a nie na zlučiteľnosť federálnych a regionálnych systémov s právom Únie.

53.      V tejto súvislosti argumentácia obžalovaných vo veci samej, podľa ktorej dva systémy udeľovania povolení sledujú rovnaký cieľ, je založená na nesprávnom predpoklade.

54.      Z vysvetlení poskytnutých belgickou vládou na pojednávaní totiž vyplýva, že pokiaľ ide o obžalovaných vo veci samej, skladovanie pyrotechnických výrobkov na účely ich predaja vyžaduje získanie dvoch povolení. Na jednej strane prináleží miestnym orgánom, ktoré sú zodpovedné za ochranu životného prostredia, aby vydali environmentálne povolenie, ktoré umožňuje skladovanie určitého množstva pyrotechnických výrobkov obsahujúcich určitú kvótu PTZ. Na druhej strane, keďže za bezpečnosť a zdravie obyvateľstva zodpovedajú federálne orgány, ich úlohou je vydávať povolenia na skladovanie určitého množstva pyrotechnických výrobkov obsahujúcich určitú kvótu PTZ.

55.      Preto na rozdiel od toho, čo tvrdili obžalovaní vo veci samej, tieto systémy udeľovania povolení nevyhnutne sledujú rozdielne ciele a získanie každého povolenia podlieha odlišným kritériám. V tejto súvislosti, hoci je pravda, že kvóty povolené na základe týchto povolení sa môžu líšiť, tieto systémy si z tohto dôvodu navzájom neodporujú, pretože dodržiavanie povolenia, ktoré určuje najnižšiu kvótu, má nevyhnutne za následok rešpektovanie druhého povolenia.

56.      Pokiaľ ide o súlad dotknutého systému dvojitého udeľovania povolení s článkom 10 smernice o službách, odsek 1 tohto ustanovenia vyžaduje, aby sa systémy udeľovania povolení „zakladali na kritériách, ktoré zabraňujú tomu, aby príslušné orgány vykonávali svoju hodnotiacu právomoc svojvoľným spôsobom“, zatiaľ čo odsek 2 stanovuje tieto kritériá.

57.      Myslím si, že belgický systém spĺňa tieto kritériá.

58.      Po prvé, vzhľadom na informácie, ktoré má Súdny dvor k dispozícii, sú totiž podľa môjho názoru tieto kritériá, na ktorých je založený belgický systém, opodstatnené závažným dôvodom týkajúcim sa verejného záujmu, ktorým je ochrana verejnej bezpečnosti a životného prostredia, a vzhľadom na uverejňovanie federálnych a regionálnych právnych predpisov sú vopred zverejnené, transparentné a dostupné.

59.      Po druhé tieto kritériá sú podľa mňa jasné a jednoznačné. V tejto súvislosti, ako som už uviedol, tieto dva systémy udeľovania povolení nie sú duplicitné a chránia odlišné verejné záujmy, preto nemožno tvrdiť, že zásah federálnych a regionálnych orgánov spochybňuje toto posúdenie. Okrem toho povinnosť mať súčasne federálne povolenie a regionálne povolenie nemôže samo osebe predstavovať dôvod nesúladu so smernicou o službách, keďže normotvorca Únie v článku 10 ods. 7 tejto smernice výslovne uvádza, že tento článok „nespochybňuje rozdelenie právomocí orgánov členských štátov na miestnej alebo regionálnej úrovni, ktoré udeľujú povolenia“.

60.      Po tretie informácie, ktorými disponuje Súdny dvor, mi neumožňujú zhodnotiť nediskriminačnú, primeranú a objektívnu povahu týchto kritérií, čo v dôsledku toho prináleží preskúmať vnútroštátnemu súdu.

61.      Vzhľadom na všetky tieto úvahy sa domnievam, že belgický systém dvojitého udeľovania povolení na skladovanie pyrotechnických výrobkov nie je v rozpore s článkom 10 smernice o službách za predpokladu, že kritéria pre výkon hodnotiacej právomoci príslušných orgánov majú nediskriminačnú, primeranú a objektívnu povahu, čo prináleží preskúmať vnútroštátnemu súdu.

C.      O tretej prejudiciálnej otázke

62.      Svojou treťou prejudiciálnou otázkou sa vnútroštátny súd pýta Súdneho dvora, či bráni zásada voľného pohybu pyrotechnických výrobkov vyplývajúca zo smerníc 2007/23 a 2013/29, prípadne v spojení s článkami 34, 35 a 36 Zmluvy o fungovaní Európskej únie a v spojení so zásadou proporcionality, takej vnútroštátnej úprave, ktorá zakazuje, aby spotrebitelia mali v držbe alebo používali zábavnú pyrotechniku alebo zakazuje jej predaj spotrebiteľom, ktorá obsahuje viac ako 1 kg PTZ.

63.      V prvom rade bolo v konaní pred Súdnym dvorom tvrdené, že belgická právna úprava predstavuje technický predpis v zmysle smernice 98/34/ES(23), a že nesplnením oznamovacej povinnosti Európskej komisii je táto právna úprava neuplatniteľná.(24)

64.      Na pojednávaní belgická vláda uviedla, že keďže je vnútroštátna právna úprava opatrením, „ktoré je potrebné prijať na ochranu osôb, najmä pracovníkov, ktorí výrobky používajú“, ako uvádza článok 1 smernice 98/34, táto smernica sa neuplatní.

65.      Toto vyjadrenie ma nepresvedčilo.

66.      Ak je totiž zrejmé, ako uvediem ďalej, že belgická právna úprava je určená na ochranu verejnej bezpečnosti a bezpečnosti osôb, netýka sa používania výrobkov, ale predaja týchto výrobkov.

67.      Belgická vláda tiež tvrdila, že v rozsahu, v akom predchádzajúca právna úprava podmieňovala predaj pyrotechnických výrobkov skutočnosťou, že kupujúci musel byť držiteľom povolenia, pokiaľ predmetný výrobok obsahoval 500 g PTZ, dotknutá právna úprava v prejednávanej veci predstavuje zmiernenie predchádzajúceho opatrenia, ktorej oznámenie nie je povinné.

68.      V tejto súvislosti Súdny dvor rozhodol, že zmeny návrhu technického predpisu, ktorý už Komisii bol oznámený v súlade s článkom 8 ods. 1 prvým pododsekom smernice 98/34, teda zmeny, ktoré v porovnaní s oznámeným návrhom predstavujú len zmiernenie podmienok použitia dotknutého výrobku, a preto znižujú skutočný dosah technického predpisu na obchod, nepredstavujú významnú zmenu návrhu a z tohto dôvodu nie sú takéto zmeny predmetom predchádzajúcej oznamovacej povinnosti.(25)

69.      V prejednávanej veci však informácie predložené Súdnemu dvoru neumožňujú s istotou stanoviť, či prísnejšia skoršia právna úprava bola Komisii oznámená na základe smernice 98/34.

70.      Za týchto podmienok sa domnievam, že vnútroštátnemu súdu prináleží určiť, či to tak bolo, a či v dôsledku toho belgická vláda nemusela oznamovať novú právnu úpravu.

71.      V každom prípade belgická právna úprava nie je podľa mňa technickým predpisom v zmysle článku 1 bodu 11 smernice 98/34.

72.      Podľa Súdneho dvora sa pojem „technický predpis“ vzťahuje na štyri kategórie opatrení, ktorými sú, po prvé „technická špecifikácia“ v zmysle článku 1 bodu 3 smernice 98/34, po druhé „iné požiadavky“, tak ako sú definované v článku 1 bode 4 tejto smernice, po tretie „pravidlá vzťahujúce sa na služby“, uvedené v článku 1 bode 5 uvedenej smernice, a po štvrté „zákony, predpisy alebo administratívne opatrenia členských štátov, ktoré zakazujú výrobu, dovoz, uvedenie na trh alebo používanie výrobku, alebo zakazujú poskytovanie alebo používanie služby alebo usadenie sa subjektu v členskom štáte ako poskytovateľa služby“ v zmysle článku 1 bodu 11 tej istej smernice.(26)

73.      V tejto súvislosti sa po prvé domnievam, že predmetná právna úprava nepatrí do kategórie pravidiel vzťahujúcich sa na služby, keďže sa netýka služieb poskytovaných informačnou spoločnosťou v zmysle článku 1 bodu 2 tejto smernice.

74.      Po druhé pojem „technická špecifikácia“ označuje špecifikáciu obsiahnutú v dokumente upravujúcom charakteristiky, ktoré sa od výrobku požadujú, ako je napríklad názov, pod ktorým sa predáva, balenie, štítkovanie a postupy posudzovania zhody. Podľa Súdneho dvora tento pojem predpokladá, že vnútroštátne opatrenie sa musí nevyhnutne vzťahovať na samotný výrobok alebo jeho obal, čiže určovať niektorý z predpísaných znakov výrobku.(27) Belgická právna úprava sa však nevzťahuje na samotný výrobok alebo jeho obal, takže, ako uviedla Komisia na pojednávaní, táto právna úprava neurčuje niektorý z predpísaných znakov výrobku.

75.      Po tretie Súdny dvor už konštatoval, že na to, aby bolo možné označiť dotknuté vnútroštátne opatrenia za „iné požiadavky“, musia predstavovať podmienky, ktoré môžu mať významný vplyv na zloženie alebo povahu predmetného výrobku, alebo na jeho uvádzanie na trh.(28)

76.      Keďže predmetná právna úprava podmieňuje predaj pyrotechnických výrobkov s obsahom PTZ viac ako 1 kg vlastníctvom povolenia, nie je požiadavkou kladenou na samotný výrobok, ale požiadavkou uloženou prevádzkovateľom, a preto nemôže byť kvalifikovaná ako „iná požiadavka“ v zmysle smernice 98/34.(29)

77.      Po štvrté, pokiaľ ide o kategóriu uvedenú v článku 1 bode 11 smernice 98/34, konkrétne zákaz výroby, dovozu, uvedenia na trh alebo používania výrobku, z judikatúry vyplýva, že táto kategória technických predpisov predpokladá, že predmetné vnútroštátne ustanovenia majú dosah, ktorý jasne prekračuje obmedzenie určitých možných spôsobov použitia predmetného výrobku, a tým sa neobmedzuje len na jednoduchý zákaz používania tohto výrobku. Táto kategória sa totiž týka najmä vnútroštátnych opatrení, ktoré nenechávajú priestor pre iné ako čisto okrajové použitie výrobku v rozpore s jeho účelom použitia.(30)

78.      Treba však konštatovať, že predmetná vnútroštátna právna úprava nezakazuje predaj pyrotechnických výrobkov obsahujúcich viac ako 1 kg PTZ, ale podmieňuje tento predaj tým, že kupujúci musí byť držiteľom príslušného povolenia. V dôsledku toho sa takéto výrobky môžu predávať spotrebiteľom, ktorí sú držiteľmi takéhoto povolenia, ako aj profesionálnym užívateľom, takže podľa mňa tieto právne predpisy ponechávajú priestor na predaj, ktorý nie je len čisto okrajový.

79.      Po druhé na účely odpovede na otázky vnútroštátneho súdu, je potrebné určiť, či bráni zásada voľného pohybu pyrotechnických výrobkov vyplývajúca zo smerníc 2007/23 a 2013/29, prípadne v spojení s článkami 34, 35 a 36 Zmluvy o fungovaní Európskej únie a v spojení so zásadou proporcionality, takej vnútroštátnej úprave, ktorá zakazuje, aby spotrebitelia mali v držbe alebo používali zábavnú pyrotechniku alebo jej predaj spotrebiteľom, ktorá obsahuje viac ako 1 kg PTZ.

80.      V tejto súvislosti je potrebné v prvom rade pripomenúť, že pán van der Schoot je obžalovaný za to, že okrem iného predával zábavnú a signálnu zábavnú pyrotechniku v množstve, ktoré obsahovalo viac ako 1 kg PTZ, osobám bez príslušného povolenia na tento účel, a že na porušenie, pre ktoré je obžalovaný stíhaný a ku ktorému došlo 23. decembra 2012, sa z časového hľadiska uplatňuje smernica 2007/23, ako aj že podľa vnútroštátneho rozhodnutia sa predmetná zábavná pyrotechnika, ktorá bola sprístupnená na trh, zaraďuje medzi pyrotechniku triedy 2 a 3 v zmysle smernice 2007/23.

81.      Po druhé vzhľadom na to, že smernica 2007/23 vyčerpávajúcim spôsobom harmonizuje tak hmotnoprávne, ako aj procesné podmienky, ktoré musia spĺňať pyrotechnické výrobky na účely ich uvedenia na trh, a že článok 6 ods. 1 tejto smernice zaručuje nielen prvé sprístupnenie na trhu, ale aj voľný pohyb pyrotechnických výrobkov,(31) belgické opatrenie, ktoré sa toho týka, treba posudzovať vo vzťahu k ustanoveniam uvedenej smernice, a nie vo vzťahu k ustanoveniam primárneho práva.(32)

82.      Po tretie niet pochýb o tom, že predmetná právna úprava svojou povahou obmedzuje v zmysle článku 6 smernice 2007/23 držbu, používanie a/alebo predaj zábavnej pyrotechniky s obsahom viac ako 1 kg PTZ širokej verejnosti. Domnievam sa však, že táto právna úprava má, ako tvrdí belgická vláda, chrániť základné záujmy uvedené v odseku 2 tohto ustanovenia, a to najmä verejný poriadok a bezpečnosť.(33)

83.      Pokiaľ ide o spôsobilosť právnej úpravy chrániť verejný poriadok a bezpečnosť, domnievam sa, že predmetné opatrenie je primerané na zabezpečenie dosiahnutia týchto cieľov.(34)

84.      V tejto súvislosti je potrebné pripomenúť, že podľa článkov 4 ZEÚ a 72 ZFEÚ sú členské štáty zodpovedné za zachovanie verejného poriadku na ich území. Členské štáty sú teda oprávnené určiť opatrenia, ktoré by ho zachovali(35) alebo chránili verejnú bezpečnosť(36) v súlade s ich vnútroštátnymi potrebami a v závislosti od konkrétnych okolností týkajúcich sa času a miesta.

85.      Uplatnenie výnimky verejného poriadku a bezpečnosti však predstavuje výnimku zo základnej zásady voľného pohybu, ktorú je potrebné vnímať striktne a ktorej rozsah nemôže byť určený jednostranne členskými štátmi.(37) Určitá miera voľnej úvahy priznaná členským štátom sa preto musí vykonávať v medziach stanovených právom EÚ.(38)

86.      V tejto súvislosti treba pripomenúť, že Súdny dvor už rozhodol, že na to, aby bolo možné dovolávať sa verejného poriadku a bezpečnosti ako odôvodnenia, musí existovať skutočná a dostatočne závažná hrozba ovplyvňujúca jeden zo základných záujmov spoločnosti.(39)

87.      V prejednávanej veci niet pochybností o tom, že skutočnosť, že predaj pyrotechnických výrobkov s obsahom viac ako 1 kg PTZ širokej verejnosti je podmienený získaním príslušného povolenia, môže zabrániť porušovaniu verejného poriadku a bezpečnosti.

88.      Keďže pyrotechnické výrobky sú „vo svojej podstate nebezpečné“(40), môžu vzhľadom na svoje zloženie, najmä pokiaľ ide o výrobky obsahujúce viac než 1 kg PTZ, ohrozovať bezpečnosť osôb. Navyše v dôsledku svojej povahy a vzhľadom na okolnosti, za ktorých sa používajú, môžu tieto výrobky narušiť verejný poriadok.

89.      Okrem toho, keďže ochrana verejného poriadku a bezpečnosti, ako to vyplýva z bodu 84 vyššie, úzko súvisí s okolnosťami týkajúcimi sa času a miesta, nemožno zakrývať skutočnosť, že nebezpečnosť, vlastná pyrotechnickým výrobkom obsahujúcim viac než 1 kg PTZ, sa v súčasnom kontexte teroristickej hrozby ešte zvyšuje.

90.      Za týchto okolností je podľa môjho názoru legitímne, aby členské štáty od verejnosti vyžadovali povolenie pre nákup výrobkov obsahujúcich PTZ v množstve, ktoré presahuje určitý limit, pretože na jednej strane nie je vylúčené, že tieto výrobky môžu byť, samostatne alebo v kombinácii s inými produktmi, neoprávnene použité na iné ako zábavné účely, a na strane druhej samotné používanie pyrotechnických výrobkov s vysokým obsahom PTZ môže v súčasnom kontexte viesť k davovej panike.

91.      Predmetná vnútroštátna právna úprava je tak nepochybne primeraná v záujme ochrany verejného poriadku a bezpečnosti v tom, že umožňuje kontrolovať a v prípade potreby obmedziť množstvo PTZ vo vlastníctve určitej osoby.

92.      Keďže v prípade predmetnej vnútroštátnej právnej úpravy je potrebné, aby vnútroštátny súd určil, či a prípadne do akej miery je táto vnútroštátna právna úprava primeraná sledovanému cieľu verejného záujmu,(41) a vzhľadom na neúplnosť návrhu na začatie prejudiciálneho konania, hoci Súdny dvor môže poskytnúť tomuto súdu informácie vyplývajúce zo spisu,(42) obmedzím sa na poskytnutie analytického rámca, na základe ktorého vnútroštátnemu súdu prináleží posúdiť, či právna úprava neprekračuje rámec toho, čo je nevyhnutné na účely ochrany verejného poriadku a bezpečnosti.

93.      Po prvé článok 6 ods. 2 smernice 2007/23 je formulovaný tak, že priznáva členským štátom širokú mieru voľnej úvahy, pokiaľ ide o opatrenia uvedené v tomto ustanovení.

94.      Rozsah pôsobnosti tohto ustanovenia je totiž veľmi široký, pretože prípadné ciele, ktoré členské štáty sledujú, sú rôzne. Takýmito opatreniami môžu byť nielen zákazy, ale aj reštriktívne opatrenia a môžu sa týkať tak vlastníctva, ako aj používania a predaja určitých pyrotechnických výrobkov.

95.      K tomuto výkladu prispieva podľa mňa aj skutočnosť, že odôvodnenie 10 smernice 2007/23 vytvára príčinnú súvislosť na jednej strane medzi skutočnosťou, že používanie pyrotechnických výrobkov, a najmä používanie zábavnej pyrotechniky podlieha značne rozdielnym kultúrnym zvyklostiam a tradíciám v rôznych členských štátoch a na strane druhej potrebou umožniť členským štátom prijať vnútroštátne opatrenia na obmedzenie používania alebo predaja určitých tried zábavnej pyrotechniky širokej verejnosti z dôvodov verejného poriadku a bezpečnosti.

96.      Po druhé dotknutá vnútroštátna právna úprava tým, že nestanovuje absolútny zákaz predaja, ale tento predaj podmieňuje skutočnosťou, že spotrebiteľ má predchádzajúce povolenie, má za cieľ obmedziť predaj určitých výrobkov spotrebiteľovi. Okrem toho sa toto reštriktívne opatrenie nevzťahuje na všetky pyrotechnické výrobky, ale len na výrobky s určitou gramážou nebezpečného zloženia, ktorým je PTZ.

97.      Po tretie v súčasnom kontexte nie sú podľa mňa menej reštriktívne opatrenia, ako napríklad registrácia pri nákupe výrobkov s určitým množstvom PTZ, rovnako účinné pri ochrane predmetných základných záujmov. Ak totiž takáto formalita umožňuje určiť množstvo PTZ, ktoré nadobudol spotrebiteľ, neumožňuje obmedziť takéto množstvo, a teda ani účinne bojovať proti porušovaniu základných záujmov, ktorých sa dovoláva belgická vláda.

98.      Vzhľadom na všetky tieto úvahy sa na jednej strane domnievam, že belgická právna úprava nepredstavuje technický predpis v zmysle smernice 98/34, a na strane druhej, že táto právna úprava síce obmedzuje voľný pohyb zábavnej pyrotechniky v zmysle článku 6 smernice 2007/23, ale že bola prijatá z dôvodov verejného poriadku a bezpečnosti, a že neprekračuje rámec toho, čo je nevyhnutné na účely ochrany týchto záujmov, čo prináleží preskúmať vnútroštátnemu súdu.

IV.    Návrh

99.      Vzhľadom na všetky uvedené úvahy navrhujem Súdnemu dvoru, aby na prejudiciálne otázky položené Rechtbank van eerste aanleg te Antwerpen (Súd prvého stupňa Antverpy) odpovedal takto:

1.      Článok 20 smernice Európskeho parlamentu a Rady 2007/23/ES z 23. mája 2007 o uvádzaní pyrotechnických výrobkov na trh a článok 1 ods. 5 smernice Európskeho parlamentu a Rady 2006/123/ES z 12. decembra 2006 o službách na vnútornom trhu sa majú vykladať v tom zmysle, že členské štáty môžu stanoviť trestné sankcie za predpokladu, že tieto sankcie sú účinné, primerané a odradzujúce, a že vnútroštátne ustanovenia nemajú za následok obchádzanie pravidiel tejto smernice, čo prináleží preskúmať vnútroštátnemu súdu.

2.      Systém dvojitého udeľovania povolení na skladovanie pyrotechnických výrobkov dotknutý vo veci samej nie je v rozpore s článkom 10 smernice 2006/123 za predpokladu, že kritériá pre výkon hodnotiacej právomoci príslušných orgánov majú nediskriminačnú, primeranú a objektívnu povahu, čo prináleží preskúmať vnútroštátnemu súdu.

3.      Právna úprava, ktorá podmieňuje predaj pyrotechnických výrobkov obsahujúcich viac ako 1 kg pyrotechnickej zlože tým, že kupujúci musí byť držiteľom príslušného povolenia, nepredstavuje technický predpis v zmysle smernice Európskeho parlamentu a Rady 98/34/ES z 22. júna 1998, ktorou sa stanovuje postup pri poskytovaní informácií v oblasti technických noriem a predpisov, ako aj pravidiel vzťahujúcich sa na služby informačnej spoločnosti, zmenenou smernicou Európskeho parlamentu a Rady 98/48/ES z 20. júla 1998. Táto právna úprava síce obmedzuje voľný pohyb zábavnej pyrotechniky v zmysle článku 6 smernice 2007/23, ale na účely ochrany verejného poriadku a bezpečnosti, pričom neprekračuje rámec toho, čo je nevyhnutné na účely ochrany týchto záujmov, čo prináleží preskúmať vnútroštátnemu súdu.


1      Jazyk prednesu: francúzština.


2      Ďalej len „PTZ“.


3      Ú. v. EÚ L 376, 2006, s. 36, ďalej len „smernica o službách“.


4      Ú. v. EÚ L 154, 2007, s. 1.


5      Ú. v. ES L 10, 1997, s. 13; Mim. vyd. 05/002, s. 410.


6      Ú. v. EÚ L 178, 2013, s. 27.


7      Belgisch Staatsblad, 9. jún 1956, s. 3990.


8      Belgisch Staatsblad, 22. december 1958, s. 9075 (ďalej len „ARS“).


9      V tejto súvislosti pripomínam, že smernica 2013/29 bola prijatá 12. júna 2013 a podľa jej článku 49 nadobudla účinnosť dňom nasledujúcim po jej uverejnení v Úradnom vestníku Európskej únie a že podľa jej článku 48 bola s účinnosťou od 1. júla 2015 zrušená smernica 2007/23.


10      Pokiaľ ide o účinnú, primeranú a odrádzajúcu povahu sankcií, ktoré musia členské štáty prijať v súlade s právom Únie, pozri HAGUENEAU‑MOIZARD, C.: Sanction nationale du droit communautaire: „Sanctions effectives, proportionnées et dissuasives“. In: L’exécution du droit de l’Union, entre mécanismes communautaires et droits nationaux, Bruylant, Brusel, 2009, s. 205 – 223.


11      V tejto súvislosti pozri vyhlásenie č. 43 pripojené k Záverečnému aktu Amsterdamskej zmluvy, podľa ktorého „vykonávanie práva [Únie] je v zásade zodpovednosťou členských štátov v súlade s ich ústavnými dojednaniami“ (Ú. v. ES C 340, 1997, s. 140). Ako uviedol Jean‑Paul Jacqué, „vykonávanie práva [Únie] členskými štátmi má zásadný význam. [Únia] totiž nemá dostatočné právomoci na priame vykonávanie práva [Únie] v členských štátoch“, JACQUÉ, J.‑P.: Droit institutionnel de l’Union européenne, 5e édition, Dalloz, Paris, 2009, s. 601.


12      Podľa Catherine Hagueneau‑Moizard, „skutočný účinok práva [Únie] závisí od jeho uplatňovania štátmi“, HAGUENEAU‑MOIZARD, C.: Sanction nationale du droit communautaire: „Sanctions effectives, proportionnées et dissuasives“. In: L’exécution du droit de l’Union, entre mécanismes communautaires et droits nationaux, Bruylant, Brusel, 2009, s. 205 – 223, konkrétne s. 207. Táto povinnosť členských štátov je okrem toho posilnená zásadou lojálnej spolupráce, keďže táto zásada vyžaduje, aby členské štáty prijali všetky opatrenia spôsobilé zaručiť dosah a účinnosť právnych predpisov Únie [pozri rozsudok z 21. septembra 1989, Komisia/Grécko (68/88, EU:C:1989:339, body 23 a 24)].


13      Pozri napríklad článok 15 smernice Rady 2000/43/ES z 29. júna 2000, ktorou sa zavádza zásada rovnakého zaobchádzania s osobami bez ohľadu na rasový alebo etnický pôvod (Ú. v. ES L 180, 2000, s. 22; Mim. vyd. 20/001, s. 23).


14      Ustanovenie smernice, ktoré stanovuje účinné, primerané a odrádzajúce sankcie, preto považuje Catherine Hagueneau‑Moizard za „štandardné ustanovenie“ (HAGUENEAU‑MOIZARD, C.: Sanction nationale du droit communautaire: „Sanctions effectives, proportionnées et dissuasives“. In: L’exécution du droit de l’Union, entre mécanismes communautaires et droits nationaux, Bruylant, Brusel, 2009, s. 205 – 223, konkrétne s. 210).


15      Pojem „sankcia“ sa tu chápe v širšom rozsahu, keďže zahŕňa sankcie akéhokoľvek druhu.


16      Pozri najmä smernicu Európskeho parlamentu a Rady 2014/57/EÚ zo 16. apríla 2014 o trestných sankciách za zneužívanie trhu (Ú. v. EÚ L 173, 2014, s. 179), ktorej článok 1 ods. 1 uvádza: „Táto smernica ustanovuje minimálne pravidlá pre trestné sankcie za obchodovanie s využitím dôverných informácií, neoprávnené zverejňovanie dôverných informácií a manipuláciu s trhom s cieľom zabezpečiť v Únii integritu finančných trhov a zvýšiť ochranu investorov a dôveru v tieto trhy.“


17      Pozri analogicky rozsudok z 10. júla 2008, Feryn (C‑54/07, EU:C:2008:397, bod 37).


18      V tejto súvislosti je podstatné, že výslovné uznanie možnosti členských štátov prijímať trestnoprávne sankcie v prípade závažného porušenia bolo najskôr stanovené v článku 41 nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (ES) č. 765/2008 z 9. júla 2008, ktorým sa stanovujú požiadavky akreditácie a dohľadu nad trhom v súvislosti s uvádzaním výrobkov na trh a ktorým sa zrušuje nariadenie (EHS) č. 339/93 (Ú. v. EÚ L 218, 2008, s. 30), a že odvtedy mnohé smernice „nového prístupu k technickej harmonizácii a normám“ obsahujú ustanovenia, ktorých znenie je podobné zneniu článku 45 smernice 2013/29, a to najmä článok 42 smernice Európskeho parlamentu a Rady 2014/31/EÚ z 26. februára 2014 o harmonizácii právnych predpisov členských štátov týkajúcich sa sprístupňovania váh s neautomatickou činnosťou na trhu (Ú. v. EÚ L 96, 2014, s. 107), článok 46 smernice Európskeho parlamentu a Rady 2014/53/EÚ zo 16. apríla 2014 o harmonizácii právnych predpisov členských štátov týkajúcich sa sprístupňovania rádiových zariadení na trhu, ktorou sa zrušuje smernica 1999/5/ES (Ú. v. EÚ L 153, 2014, s. 62), alebo článok 47 smernice Európskeho parlamentu a Rady 2014/68/EÚ z 15. mája 2014 o harmonizácii právnych predpisov členských štátov týkajúcich sa sprístupňovania tlakových zariadení na trhu (Ú. v. EÚ L 189, 2014, s. 164).


19      Pozri návrhy, ktoré som predniesol vo veci Essent Energie Productie (C‑91/13, EU:C:2014:312, bod 35).


20      Odôvodnenie 7 smernice 2013/29 je v tomto ešte jasnejšie, keď uvádza, že „bezpečnosť pri skladovaní sa riadi smernicou 96/82…, ktorá stanovuje bezpečnostné požiadavky na zariadenia, v ktorých sa nachádzajú výbušniny vrátane pyrotechnických látok“.


21      Rozsudok z 30. januára 2018, X a Visser (C‑360/15 a C‑31/16, EU:C:2018:44, body 84 až 97).


22      V tejto súvislosti predmetná vnútroštátna právna úprava, ktorá vyžaduje povolenie pre skladovanie, spadá pod toto ustanovenie a nepredstavuje požiadavku uvedenú v odôvodnení 9 smernice o službách [pozri v tomto zmysle rozsudok z 30. januára 2018, X a Visser (C‑360/15 a C‑31/16, EU:C:2018:44, body 113 až 123)]. Okrem toho, aj keby sa tvrdilo, že všetky okolnosti vo veci samej sa obmedzujú na vnútroštátnu sféru jediného členského štátu, Súdny dvor rozhodol, že takáto okolnosť nespochybňuje uplatniteľnosť kapitoly III smernice o službách [pozri v tomto zmysle rozsudok z 30. januára 2018, X a Visser (C‑360/15 a C‑31/16, EÚ: C: 2018: 44, bod 110)].


23      Smernica Európskeho parlamentu a Rady z 22. júna 1998, ktorou sa stanovuje postup pri poskytovaní informácií v oblasti technických noriem a predpisov, ako aj pravidiel vzťahujúcich sa na služby informačnej spoločnosti (Ú. v. ES L 204, 1998, s. 37; Mim. vyd. 13/020, s. 337), zmenená smernicou Európskeho parlamentu a Rady 98/48/ES z 20. júla 1998 (Ú. v. ES L 217, 1998, s. 18; Mim. vyd. 13/021, s. 8) (ďalej len „smernica 98/34“).


24      Rozsudok z 8. novembra 2007, Schwibbert (C‑20/05, EU:C:2007:652, body 38 až 42). Pozri tiež rozsudok z 10. júla 2014, Ivansson a i. (C‑307/13, EU:C:2014:2058, bod 48).


25      Rozsudok z 15. apríla 2010, Sandström (C‑433/05, EU:C:2010:184, bod 47).


26      Rozsudok z 1. februára 2017, Município de Palmela (C‑144/16, EU:C:2017:76, bod 25 a citovaná judikatúra).


27      Rozsudok z 10. júla 2014, Ivansson a i. (C‑307/13, EU:C:2014:2058, bod 19 a citovaná judikatúra).


28      Rozsudok z 27. októbra 2016, James Elliott Construction (C‑613/14, EU:C:2016:821, bod 69 a citovaná judikatúra).


29      Pozri v tomto zmysle rozsudky z 21. apríla 2005, Lindberg (C‑267/03, EU:C:2005:246, bod 87), ako aj z 13. októbra 2016, M. a S. (C‑303/15, EU:C:2016:771, body 29 a 30).


30      Rozsudky z 21. apríla 2005, Lindberg (C‑267/03, EU:C:2005:246, body 76 a 77), ako aj z 19. júla 2012, Fortuna a i. (C‑213/11, C‑214/11 a C‑217/11, EU:C:2012:495, body 31 a 32).


31      Podľa môjho názoru to vyplýva z rozsudku z 27. októbra 2016, Komisia/Nemecko (C‑220/15, EÚ:C:2016:815, body 35 až 47), a konkrétne z podaného výkladu o rozsahu článku 2 bodu 2 a článku 6 smernice 2007/23. Rovnako chcem zdôrazniť, že v tomto smere Súdny dvor odmietol tvrdenie Nemecka, podľa ktorého „členské štáty majú právomoc regulovať všetky neskoršie fázy distribúcie [pyrotechnických výrobkov] až po maloobchodný predaj konečnému spotrebiteľovi“.


32      Rozsudok z 10. septembra 2014, Vilniaus energija (C‑423/13, EU:C:2014:2186, bod 39).


33      V práve Únie sa pojem „ochrana verejnosti“ používa zriedkavo. Navyše tento pojem nie je jasne odlíšený od pojmu „verejná bezpečnosť“, ako to ostatne zdôraznil aj normotvorca Únie v odôvodnení 41 smernice o službách, v ktorom uvádza, že „pojem ,verejná bezpečnosť‘ zahŕňa záležitosti ochrany verejnosti“.


34      Domnievam sa, že je nutné overiť, či je príslušné vnútroštátne opatrenie primerané na zabezpečenie dosiahnutia sledovaného cieľa a že neprekračuje rámec nevyhnutný na dosiahnutie tohto cieľa, a to aj keď nie je požiadavka proporcionality výslovne uvedená v článku 6 smernice 2007/23. Vzhľadom na to, že zásada proporcionality je ako všeobecná právna zásada zavedená v celom práve Únie, a že opatrenia členských štátov, ktoré obmedzujú slobodu pohybu chránenú Zmluvou, podliehajú kontrole proporcionality, sa totiž domnievam, že opatrenia prijaté na základe článku 6 ods. 2 smernice 2007/23 musia byť výnimočne predmetom takejto kontroly.


35      Pozri v tejto súvislosti návrhy, ktoré som predniesol vo veci Josemans (C‑137/09, EU:C:2010:433, bod 116, ako aj poznámku pod čiarou 61).


36      Podľa môjho názoru sú plne relevantné úvahy, ktoré rozvinul generálny advokát Mayras v návrhoch, ktoré predniesol vo veci Van Duyn (41/74, neuverejnené, EU:C:1974:123, s. 1358), a podľa ktorých „majú členské štáty, s výhradami, ktoré vyžadujú niektoré konkrétne ustanovenia práva [Únie]… , právomoc prijať opatrenia potrebné na ochranu verejnej bezpečnosti na svojom území a posúdiť, v čom môže byť táto bezpečnosť ohrozená“, aby tak verejná bezpečnosť „zostala prinajmenšom v súčasnosti vnútroštátnou záležitosťou, čo zodpovedá realite v tom zmysle, že požiadavky na verejnú bezpečnosť sa líšia z časového i priestorového hľadiska, od jedného štátu k druhému“.


37      Pozri analogicky rozsudok z 31. januára 2006, Komisia/Španielsko (C‑503/03, EU:C:2006:74, bod 45).


38      Pozri analogicky rozsudok zo 4. decembra 1974, van Duyn (41/74, EU:C:1974:133, bod 18).


39      Pozri analogicky rozsudok z 29. októbra 1998, Komisia/Španielsko (C‑114/97, EU:C:1998:519, bod 46).


40      Návrhy, ktoré predniesol generálny advokát Bobek vo veci Komisia/Nemecko (C‑220/15, EU:C:2016:534, bod 50).


41      Pozri v tomto zmysle rozsudok z 23. októbra 2003, Schönheit a Becker (C‑4/02 a C‑5/02, EU:C:2003:583, bod 82).


42      Pozri rozsudok z 13. apríla 2010, Bressol a i. (C‑73/08, EU:C:2010:181, bod 65 a citovaná judikatúra).