NÁVRHY GENERÁLNEHO ADVOKÁTA
GERARD HOGAN
prednesené 13. decembra 2018 (1)
Vec C‑299/17
VG Media Gesellschaft zur Verwertung der Urheber‑ und Leistungsschutzrechte von Medienunternehmen mbH
proti
Google LLC, právny nástupca Google Inc.
[návrh na začatie prejudiciálneho konania, ktorý podal Landgericht Berlin (Krajinský súd Berlín, Nemecko)]
„Návrh na začatie prejudiciálneho konania – Aproximácia právnych predpisov – Smernica 98/34/ES – Postup pri poskytovaní informácií v oblasti technických predpisov a pravidiel týkajúcich sa služieb informačnej spoločnosti – Povinnosť členských štátov oznámiť Európskej komisii všetky návrhy technických predpisov – Neuplatniteľnosť pravidiel klasifikovaných ako technické predpisy, ktoré neboli oznámené Komisii – Vnútroštátna právna úprava, ktorá zakazuje komerčným prevádzkovateľom vyhľadávačov a poskytovateľom komerčných služieb, ktorí spracovávajú obsah tlačovín pre verejnosť, pravidlo, ktoré sa netýka špecificky služieb definovaných v tomto bode – Technický predpis – Pravidlo, ktoré sa netýka špecificky služieb informačnej spoločnosti“
1. Ak členský štát zavedie nové ustanovenia do svojho zákona o autorských právach, ktoré stanovujú, že komerční prevádzkovatelia internetového vyhľadávača nie sú oprávnení bez primeraného povolenia poskytovať úryvky(2) nejakého textu, obrázky či videoobsah, ktoré sú poskytované vydavateľmi tlače, vyžaduje toto pravidlo oznámenie Európskej komisii v súlade s požiadavkami článku 8 ods. 1 smernice Európskeho parlamentu a Rady 98/34/ES z 22. júna 1998, ktorou sa stanovuje postup pri poskytovaní informácií v oblasti technických noriem a predpisov, ako aj pravidiel vzťahujúcich sa na služby informačnej spoločnosti(3), zmenenej smernicou Rady 2006/96/ES z 20. novembra 2006, ktorou sa z dôvodu pristúpenia Bulharska a Rumunska upravujú určité smernice v oblasti voľného pohybu tovaru(4) („smernica 98/34“)?
2. To je v podstate otázka položená v tomto návrhu na začatie prejudiciálneho konania. Je zrejmé, že predmetný nemecký zákon nebol oznámený Komisii. Je tiež zrejmé, že ak by bolo oznámenie požadované ustanoveniami smernice 98/34, vnútroštátny súd je povinný odmietnuť uplatnenie dotknutého vnútroštátneho práva aj v konaniach týkajúcich sa súkromných osôb až do oznámenia.(5) Zásadnou otázkou preto je, či sa ustanovenia smernice 98/34 vzťahujú na tieto nové ustanovenia nemeckého autorského zákona.
3. Návrh na začatie prejudiciálneho konania bol podaný v rámci konania pred Landgericht Berlin (Krajinský súd Berlín, Nemecko) medzi VG Media Gesellschaft zur Verwertung der Urheber‑ und Leistungsschutzrechte von Medienunternehmen mbH (ďalej len „VG Media“), organizáciou kolektívnej správy autorských práv a práv súvisiacich s autorskými právami autorizovanou podľa nemeckého práva, zastupujúcou okrem iného vydavateľov tlače, a spoločnosťou Google LLC (ďalej len „spoločnosť Google“), ktorá prevádzkuje internetový vyhľadávač Google na vyhľadávanie na doménach www.google.de a www.google.com a službu Google News, ktorá je sprístupnená samostatne v Nemecku na news.google.de alebo news.google.com.
4. VG Media predložila v mene svojich členov žalobu o náhradu škody voči spoločnosti Google v súvislosti s tým, že Google od 1. augusta 2013 používa pre svoje vlastné služby textové úryvky, obrázky a videá z tlačového a mediálneho obsahu vyrobeného členmi VG Media bez platenia poplatku.
5. Dňa 1. augusta 2013 zaviedla Nemecká spolková republika právnu úpravu týkajúcu sa autorských práv pre vydavateľov tlače podľa § 87f a 87 h Urheberrechtsgesetz (zákon o autorskom práve a súvisiacich právach, ďalej len „UrhG“). Vzhľadom na to, že predmetný návrh právnej úpravy nebol oznámený Komisii podľa článku 8 ods. 1 smernice 98/34 – a ako som už uviedol, sankciou za nedodržanie tohto ustanovenia je neuplatniteľnosť vnútroštátnych právnych predpisov, teda v prípade, že nedošlo k oznámeniu, nie je možné ich vymáhať voči jednotlivcom –, Landgericht Berlin (Krajinský súd Berlín) položil Súdnemu dvoru dve otázky, aby určil, či sú alebo nie sú ustanovenia UrhG v súlade s článkom 1 bodom 5 smernice 98/34 „pravidlami, vzťahujúcimi sa na služby“, a teda skôr požiadavkami všeobecnej povahy, ktoré sa vzťahujú na prístup k službám informačnej spoločnosti a ich vykonávanie(6) ako „pravidlami netýkajúcimi sa špecificky“ týchto služieb.(7)
6. Vnútroštátny súd taktiež požiadal o výklad pojmu „technický predpis“ v zmysle článku 1 bodu 11 uvedenej smernice. Pred posúdením týchto otázok je potrebné najprv stanoviť uplatniteľné právo.
I. Právny rámec
A. Právo Únie
7. V článku 1 bodoch 2, 5 a 11 smernice 98/34 sa stanovuje:
„Na účely tejto smernice platia nasledujúce vymedzenia pojmov:
…
2. ‚služba‘ je každá služba poskytovaná informačnou spoločnosťou, to jest každá služba, ktorá sa bežne poskytuje za odmenu, na diaľku, elektronickým spôsobom a na základe individuálnej žiadosti príjemcu služieb.
…
5. ‚pravidlá, vzťahujúce sa na služby‘ sú požiadavky všeobecnej povahy, ktoré sa vzťahujú na zriaďovanie a vykonávanie služieb v zmysle bodu 2, najmä ustanovenia týkajúce sa poskytovateľa služby, služieb ako takých a ich príjemcu a vylučujúce všetky pravidlá netýkajúce sa špecificky služieb tak, ako sú definované v tomto bode.
…
Na účely tejto definície:
– sa pravidlo považuje za pravidlo osobitne určené pre služby informačnej spoločnosti vtedy, ak so zreteľom na jeho dôvodovú správu a jej vykonávaciu časť je špecifickým cieľom a zámerom všetkých alebo niektorých z jeho ustanovení regulovanie takýchto služieb, vykonávané explicitným a cieleným spôsobom,
– sa pravidlo nepovažuje za pravidlo osobitne určené pre služby informačnej spoločnosti vtedy, ak tieto služby ovplyvňuje iba nepriamym alebo náhodným spôsobom;
– …
11. ‚technický predpis‘ sú technické špecifikácie a ďalšie požiadavky alebo pravidlá o službách vrátane príslušných správnych opatrení, dodržiavanie ktorých je v prípade predaja, poskytovania služieb, zriadenia poskytovateľa alebo používania služby v členskom štáte alebo na väčšej časti jeho územia de facto alebo de jure povinné, ako aj zákony, predpisy alebo administratívne opatrenia, okrem tých, ktoré sú uvedené v článku 10, ktoré zakazujú výrobu, dovoz, predaj alebo používanie výrobku alebo zakazujúce poskytovanie alebo používanie služby alebo usadenie sa subjektu v členskom štáte ako poskytovateľa služby.“
8. Článok 8 ods. 1 prvý pododsek smernice 98/34 stanovuje:
„Členské štáty okamžite oznámia Komisii, s výhradou článku 10, všetky návrhy technických predpisov; okrem tých prípadov, keď návrh technického predpisu obsahuje iba prenos medzinárodnej alebo európskej normy a keď postačí informácia o príslušnej norme, členské štáty oznámia Komisii aj dôvody, pre ktoré je uzákonenie takéhoto technického predpisu potrebné, keď to nebude zjavné už z návrhu technického predpisu.“
B. Vnútroštátne právo
9. § 87f UrhG, nazvaný „Vydavatelia tlače“, stanovuje:
„1. Výrobca tlačoviny (vydavateľ tlače) má výlučné právo verejne sprístupniť tlačovinu alebo jej časti na obchodné účely, okrem prípadu, že ide o jednotlivé slová alebo o veľmi malé úryvky textu. Ak bola tlačovina vyrobená v podniku, za výrobcu sa považuje majiteľ tohto podniku.
2. Tlačovina je redakčná a technická príprava príspevkov novinárov v rámci zbierky uverejňovanej pravidelne na nejakom médiu pod jedným názvom, ktorá sa môže po zhodnotení celkových okolností považovať za typickú pre vydavateľstvo a kde prevažná väčšina z týchto príspevkov neslúži na reklamné účely. Novinárske príspevky sú konkrétne články a ilustrácie, ktoré slúžia na šírenie informácií, vytváranie názorov alebo na zábavu.“
10. § 87g UrhG s názvom „Prevoditeľnosť, trvanie a obmedzenia práva“ stanovuje:
„1. Právo vydavateľa tlače v zmysle § 87f ods. 1 prvá veta je prenosné. Články 31 a 33 sa uplatnia mutatis mutandis.
2. Právo uplynie jeden rok od uverejnenia tlačoviny.
3. Právo vydavateľa tlače sa nesmie uplatňovať na úkor autora alebo nositelia práva súvisiaceho s autorským právom, ktorého dielo alebo predmet chránený týmto zákonom je obsiahnutý v tlačovine.
4. Verejné sprístupňovanie tlačovín alebo ich častí je prípustné, ak sa nekoná prostredníctvom komerčných prevádzkovateľov vyhľadávačov alebo komerčných poskytovateľov služieb, ktorí spracovávajú obsah príslušným spôsobom. Ustanovenia prvej časti, kapitoly 6 sa uplatnia mutatis mutandis.“
11. § 87 h UrhG, nazvaný „Právo účasti autora“, stanovuje:
„Autor má nárok na spravodlivý podiel na odmene“.
II. Spor vo veci samej a prejudiciálne otázky
12. VG Media uzatvára s nositeľmi práv „zmluvu o správe pre televíziu, rádio a vydavateľov“, v ktorej jej oprávnené osoby poskytujú do výlučnej správy svoje práva a nároky(8) vo vzťahu k tlačovinám, ktoré vyrobili, v zmysle § 87f ods. 2 UrhG.
13. Ako je uvedené vyššie, spoločnosť Google prevádzkuje známy vyhľadávač na vyhľadávanie webových stránok (vyhľadávač Google) na doménach www.google.de a www.google.com. Po zadaní hľadaného výrazu a spustení funkcie vyhľadávania sa objaví krátky text alebo úryvok textu s názorným obrázkom, ktorý má užívateľovi umožniť odhadnúť relevantnosť zobrazenej internetovej stránky pre jeho konkrétne informačné potreby. Ide o kombináciu slov zo zobrazenej internetovej stránky, ktorá bola vytvorená z jednotlivých slov súvisiacich s hľadaným slovom. Vyhľadávač obsahuje okrem toho menu, pomocou ktorého môže užívateľ využiť ďalšie špecializované vyhľadávacie služby, akými sú Google vyhľadávač obrázkov, Google vyhľadávač videí a Google vyhľadávač správ („News“ v menu). Google okrem toho prevádzkuje na doménach news.google.de alebo news.google.com osobitne prístupnú službu v Nemecku, Google News, v rámci ktorej formou magazínu zobrazuje správy z obmedzeného okruhu zdrojov správ. V týchto prípadoch príslušné úryvky pozostávajú z krátkeho zhrnutia z webovej stránky, v mnohých prípadoch z úvodných viet. Google prostredníctvom svojich služieb AdWord a AdSense odplatne sprostredkováva reklamy tretích osôb na vlastných internetových stránkach a na internetových stránkach tretích osôb.
14. VG Media svojou žalobou na vnútroštátnom súde namieta proti tomu, že Google v minulosti používala úryvky textov a obrázky z ponúk členov VG Media pre svoje vlastné služby a nezaplatila za to. Vnútroštátny súd sa domnieva, že vzhľadom na to, že žaloba podaná spoločnosťou VG Media je opodstatnená, prinajmenšom čiastočne, výsledok konania pred ním závisí od toho, do akej miery sa uplatňujú § 87f až 87g UrhG, keďže neboli oznámené Komisii v súlade s článkom 8 ods. 1 smernice 98/34.
15. Tento súd sa najmä domnieva, že výsledok konania závisí od toho, či § 87g ods. 4 UrhG (v spojení s § 87f ods. 1 UrhG) predstavuje požiadavku všeobecnej povahy podľa článku 1 bodu 5 smernice 98/34 týkajúcu sa služby informačnej spoločnosti, skôr ako pravidiel, ktoré sa netýkajú špecificky takýchto služieb.
16. Za týchto okolností sa Landgericht Berlin (Krajinský súd Berlín) rozhodol prerušiť konanie a položiť Súdnemu dvoru tieto prejudiciálne otázky:
„1. Predstavuje vnútroštátna právna úprava, ktorá zakazuje verejne sprístupňovať tlačoviny alebo ich časti (s výnimkou jednotlivých slov a veľmi malých úryvkov textu) výlučne komerčným prevádzkovateľom vyhľadávačov a komerčným poskytovateľom služieb, ktorí spracovávajú príslušný obsah, nie však iným – tiež komerčným – užívateľom, pravidlo podľa článku 1 bodov 2 a 5 smernice [98/34], ktoré sa netýka špecificky služieb definovaných v tomto bode,
a ak nejde o tento prípad,
2. predstavuje vnútroštátna právna úprava, ktorá zakazuje verejne sprístupňovať tlačoviny alebo ich časti (s výnimkou jednotlivých slov a veľmi malých úryvkov textu) výlučne komerčným prevádzkovateľom vyhľadávačov a komerčným poskytovateľom služieb, ktorí spracovávajú príslušný obsah, nie však iným – tiež komerčným – užívateľom, technický predpis v zmysle článku 1 bodu 11 smernice [98/34], konkrétne záväzné pravidlo vzťahujúce sa na poskytovanie služby.“
III. Analýza
17. Obidve otázky položené vnútroštátnym súdom môžu byť jednoducho zodpovedané ako jedna, preto navrhujem tento postup v týchto návrhoch.
A. O tom, či zmeny vykonané v UrhG môžu predstavovať „technický predpis“ v zmysle smernice 98/34
18. Prvou otázkou, ktorá si vyžaduje preskúmanie, je, či ustanovenie, akým sú zmeny vykonané v UrhG, môže predstavovať „technický predpis“ v zmysle smernice 98/34.
19. Je zrejmé, že pojem „technický predpis“ sa vzťahuje na štyri kategórie opatrení, konkrétne na i) „technickú špecifikáciu“ v zmysle článku 1 bodu 3 smernice 98/34, ii) „iné požiadavky“ definované v článku 1 bode 4 tejto smernice, iii) „pravidlá, vzťahujúce sa na služby“ uvedené v článku 1 bode 5 tejto smernice a iv) „zákony, predpisy alebo iné administratívne opatrenia [členských štátov – neoficiálny preklad]…, ktoré zakazujú výrobu, dovoz, predaj alebo používanie výrobku alebo zakazujúce poskytovanie alebo používanie služby alebo usadenie sa subjektu v členskom štáte ako poskytovateľa služby“ podľa článku 1 bodu 11 tejto smernice.(9)
20. Na prvý pohľad je zrejmé, že podľa ustálenej judikatúry vnútroštátne predpisy, ktoré obsahujú len podmienky na zakladanie podnikov alebo poskytovanie služieb podnikmi, ako napríklad predpisy, ktoré podmieňujú vykonávanie profesijnej činnosti predchádzajúcim povolením, nie sú technickými predpismi v zmysle článku 1 bodu 11 smernice 98/34.(10)
21. Po druhé je zrejmé, že opatrenia, ktoré sa v podstate obmedzujú na opakovanie alebo nahradenie existujúcich technických opatrení, ktoré už boli oznámené Komisii, tiež nepatria do pôsobnosti tejto definície.(11)
22. Treba však zdôrazniť, že kľúčové časti týchto ustanovení, pokiaľ ide o tento návrh na začatie prejudiciálneho konania, sú tie, ktoré sú obsiahnuté v § 87g ods. 4 UrhG, pretože priamym účinkom tohto opatrenia je umožniť verejnosti prístup k tlačovinám bez porušenia autorských práv(12) s výnimkou prípadov, keď sa to uskutočňuje komerčnými prevádzkovateľmi vyhľadávačov alebo komerčnými prevádzkovateľmi, ktorí poskytujú služby upravujúce obsah takýchto výrobkov.(13) Toto je kľúčové ustanovenie nového zákona, pretože účinne ohraničuje alebo obmedzuje poskytovanie týchto služieb prevádzkovateľmi internetových vyhľadávačov (ako je Google) tým, že ustanovuje, že také služby predstavujú porušenie autorských práv a vystavujú poskytovateľa služieb možnosti súdneho príkazu na zdržanie sa konania alebo peňažnej pokute.(14) Ako uviedol Landgericht Berlin (Krajinský súd Berlín) vo svojom návrhu na začatie prejudiciálneho konania, účinok tejto zmeny je nasledujúci:
„… verejné sprístupňovanie tlačovín alebo ich častí je neprípustné len vtedy, ak sa koná prostredníctvom vyhľadávačov komerčných prevádzkovateľov alebo komerčných poskytovateľov služieb, ktorí spracovávajú obsah príslušným spôsobom, ale zostáva prípustné vtedy, ak ho uskutočňujú iní užívatelia, vrátane komerčných užívateľov. Zákon priznáva nositeľom práv súvisiacich s autorskými právami ius prohibendi iba voči komerčným poskytovateľom vyhľadávania alebo poskytovateľom služieb, ktorí spracovávajú obsah príslušným spôsobom, zatiaľ čo pri verejnom sprístupňovaní inými, hoci aj komerčnými užívateľmi, toto právo nepriznáva.“
23. Okrem súvisiacich ustanovení § 87f ods. 1 sa javia ostatné ustanovenia nových § 87f až 87 h UrhG do značnej miery odvodené alebo vedľajšie v súvislosti s týmto kľúčovým ustanovením a nepredstavujú žiadne významné otázniky týkajúce sa súladu s touto smernicou.
24. Domnievam sa, že § 87f ods. 1 a § 87g ods. 4 UrhG nemožno považovať za rovnocenný podmienke výkonu podnikateľskej činnosti, akou je požiadavka predchádzajúceho povolenia. Ako zdôraznil vnútroštátny súd, táto zmena má v praxi za následok, že poskytovanie služby podlieha buď zákazu, alebo peňažnej pokute na úrovni vydavateľa novín alebo časopisov. Samozrejme, je pravda, že prevádzkovateľ vyhľadávača môže využiť výnimku z autorských práv, ale iba vtedy, ak je zverejnenie obmedzené na niekoľko slov alebo veľmi krátky úryvok.
25. Je vhodné poznamenať, že v rozsudku Berlington Hungary a i.(15)Súdny dvor rozhodol, že maďarská právna úprava, ktorá vyhradzuje prevádzkovanie určitých hazardných hier iba pre kasína, predstavuje „technický predpis“ v zmysle uvedeného ustanovenia článku 1 bodu 11 smernice 98/48 iba vtedy, pokiaľ môže podstatne ovplyvniť povahu výrobkov používaných v tomto kontexte alebo ich uvádzanie na trh. Súdny dvor ďalej rozhodol, že zákaz prevádzkovať hracie automaty mimo kasín môže podstatným spôsobom ovplyvniť povahu výrobkov používaných v tomto kontexte alebo ich uvádzanie na trh, ktoré sú tovarom, na ktorý sa môže vzťahovať článok 34 ZFEÚ, redukovaním prevádzkových kanálov.(16)
26. Ak sa analogicky uplatní toto odôvodnenie v prejednávanej veci, možno konštatovať, že ustanovenia § 87f ods. 1 a § 87g ods. 4 UrhG by mohli podstatne ovplyvniť povahu alebo uvádzanie na trh týchto internetových služieb, a to vystavením prevádzkovateľov vyhľadávačov buď zákazu, alebo nároku na náhradu škody v prípade, že vyhľadávanie na internete umožňuje čitateľovi prístup k viac ako niekoľkým slovám alebo k veľmi krátkemu úryvku z príslušnej tlačoviny. Je zrejmé, že neexistuje žiadny podobný zákaz ani potenciálna právna zodpovednosť v prípade ostatnej verejnosti (vrátane komerčných prevádzkovateľov, ktorí nespadajú pod záchrannú výnimku stanovenú v § 87g ods. 4 UrhG), v prístupe alebo používaní tejto tlačoviny. Nové legislatívne opatrenie tohto druhu má jednoznačne potenciál ovplyvniť poskytovanie služieb v oblasti tlačovín, čo môže potenciálne spôsobiť uplatnenie článku 56 ZFEÚ.
27. Za týchto okolností sa domnievam, že § 87f ods. 1 a § 87g ods. 4 UrhG predstavujú technický predpis v zmysle článku 1 bodu 11 smernice 98/34.
28. Je pravda, ako uviedli zástupcovia viacerých účastníkov konania na pojednávaní, ktoré sa konalo 24. októbra 2018, že právo súvisiace s autorským právom priznané v § 87f až 87 h UrhG spadá do rámca základného práva na ochranu duševného vlastníctva v zmysle článku 17 ods. 2 Charty základných práv Európskej únie (ďalej len „Charta“). Zo spisu, ktorý bol predložený Súdnemu dvoru, vyplýva, že UrhG, ako aj právo Únie, najmä smernica Európskeho parlamentu a Rady 2004/48/ES z 29. apríla 2004 o vymožiteľnosti práv duševného vlastníctva(17) poskytuje nositeľom práv širokú škálu prostriedkov nápravy – ako je žaloba o zdržanie sa protiprávneho konania a žaloba o náhradu škody – na vymáhanie práv duševného vlastníctva a ktorých cieľom je okrem iného zabezpečiť vysokú úroveň ochrany práv duševného vlastníctva.
29. Z judikatúry Súdneho dvora vyplýva, že práva duševného vlastníctva nie sú absolútne. Súdny dvor zdôraznil, že takéto výhradné práva, a najmä možnosť požiadať o prostriedky nápravy, akými sú súdne príkazy na zabezpečenie ich ochrany, môžu narušiť základné práva iných osôb, ako je právo na slobodu podnikania chránené podľa článku 16 Charty a právo na informácie chránené podľa článku 11 Charty. Ak existuje rozpor medzi viacerými chránenými základnými právami, musí byť zabezpečená spravodlivá rovnováha medzi týmito právami.(18) V žiadnom prípade však nič z toho neznamená, že právne predpisy upravujúce práva duševného vlastníctva nemôžu predstavovať technický predpis v zmysle smernice 98/34.
30. Ďalej je potrebné preskúmať, či sú tiež splnené požiadavky článku 1 bodov 2 a 5 smernice 98/34.
B. O tom, či § 87f ods. 1 a § 87g ods. 4 UrhG spĺňajú požiadavky článku 1 bodu 2 smernice 98/34
31. Je samozrejme pravda, že článok 1 bod 2 smernice 98/34 stanovuje, že pojem „technický predpis“ sa vzťahuje na predpisy týkajúce sa toho, čo sa označuje ako služby informačnej spoločnosti, t. j. služby poskytované za odmenu(19) na diaľku elektronickým spôsobom a na základe individuálnej žiadosti príjemcu služieb. Táto požiadavka je však v konaní pred vnútroštátnym súdom splnená, pokiaľ ide o poskytovanie tlačových služieb, ktoré sú dodávané okrem iného prostredníctvom internetových vyhľadávačov.(20) Vnútroštátny súd však v každom prípade vo svojom rozhodnutí predložiť otázky Súdnemu dvoru z 8. mája 2017 objasnil, že táto podmienka je splnená.
C. O tom, či sa § 87f ods. 1 a § 87g ods. 4 UrhG týkajú špecificky služieb informačnej spoločnosti
32. Ďalšou požiadavkou smernice 98/34 je, že predmetné pravidlo sa „špecificky“ týka služieb informačnej spoločnosti.(21) Ako sa uvádza v článku 1 bode 5 smernice 98/34, vnútroštátne opatrenie sa v tomto zmysle osobitne zameriava na takéto služby, ak špecifickým cieľom a zámerom aspoň niektorých jeho jednotlivých ustanovení je „regulovať takéto služby explicitným a cieleným spôsobom“.(22)
33. Napriek tomu nemožno pochybovať o tom, že § 87g ods. 4 UrhG v spojení s § 87f ods. 1 UrhG sa vzťahuje na služby informačnej spoločnosti a že predmetné pravidlo sa v skutočnosti špecificky týka týchto služieb.
34. Španielska vláda vo svojich pripomienkach uviedla, že cieľom predmetných vnútroštátnych ustanovení je chrániť práva súvisiace s autorskými právami vydavateľov novín a časopisov, a nie regulovať akýmkoľvek spôsobom služby informačnej spoločnosti. Podľa môjho názoru skutočnosť, že predmetné vnútroštátne právne predpisy priznávajú týmto vydavateľom práva duševného vlastníctva, sama osebe neznamená, že také ustanovenia sa nesnažia nijakým alebo len náhodným spôsobom regulovať služby informačnej spoločnosti. V skutočnosti Komisia vo svojich pripomienkach uviedla, že sa domnievala, že duševné vlastníctvo nespadá mimo rámca smernice 98/34. Z rozsudku Schwibbert(23) jasne vyplýva, že ustanovenia vnútroštátneho práva duševného vlastníctva môžu predstavovať „technický predpis“ podliehajúci oznámeniu podľa článku 8 ods. 1 smernice 98/34.
35. Grécka vláda sa domnieva, že povinnosť oznamovať právo súvisiace s autorským právom, ako je právo, ktoré priznáva vydavateľom tlače UrhG v súlade s článkom 8 ods. 1 smernice 98/34, predstavuje formalitu, ktorá je v rozpore s článkom 5 ods. 2 Bernského dohovoru o ochrane literárnych a umeleckých diel (Parížsky akt 1971) (ďalej len „Bernský dohovor“), článku 9 Dohody o obchodných aspektoch práv duševného vlastníctva (ďalej len „dohoda TRIPS“) a článku 3 ods. Zmluvy Svetovej organizácie duševného vlastníctva (WIPO) o autorskom práve z roku 1996.
36. Tieto tvrdenia považujem za nepresvedčivé. Ak členský štát neoznámi návrh technického predpisu v súlade s článkom 8 ods. 1 smernice 98/34, môže to mať za následok jeho neuplatniteľnosť, povinnosť predchádzajúceho oznámenia je uložená členským štátom, a nie jednotlivým nositeľom práv, a akákoľvek analógia so zákazom podriadiť užívanie a výkon práv akýmkoľvek formalitám sa zdá byť veľmi neprirodzená. Navyše neexistuje ex ante vylúčenie pravidiel upravujúcich autorské práva z rozsahu oznamovacích povinností obsiahnutých v smernici 98/34, čo môže byť v rozpore so spôsobom, akým sú napríklad pravidlá týkajúce sa poskytovania telekomunikačných služieb a finančné služby osobitne vylúčené z článku 1 bodu 5 smernice 98/34.
37. Tieto relevantné ustanovenia UrhG sa nepochybne uplatňujú na online služby poskytované prevádzkovateľmi vyhľadávačov (ako je Google), ako aj na samostatné služby poskytované inými prevádzkovateľmi, ktorí sprístupňujú tlačoviny. V poslednom uvedenom prípade je pravdepodobné, že prevádzkovateľ tlačových služieb (ktorý môže napríklad sumarizovať komentár pre tlač vo vzťahu k určitej téme alebo subjektu alebo osobe za odplatu) by to mohol ešte stále robiť offline. Na pojednávaní, ktoré sa konalo 24. októbra 2018, zástupca nemeckej vlády potvrdil, že poskytovanie posledného uvedeného druhu služieb inými prevádzkovateľmi nebolo bežné a nebolo hlavným cieľom tejto legislatívnej zmeny.
38. Samozrejme, rozsah a vplyv právnych predpisov musia byť posudzované realisticky so zreteľom na súčasné okolnosti. Podľa môjho názoru je jasné,(24) že hlavným cieľom a účelom(25) týchto legislatívnych zmien bolo vyriešiť vplyv internetových vyhľadávačov vzhľadom na to, že mediálny obsah je čoraz viac čítaný a dostupný online, a stanoviť osobitné autorské pravidlo v súvislosti s poskytovaním online služieb vo vzťahu k tlačovinám prevádzkovateľmi takýchto vyhľadávačov. Z tohto dôvodu, aj keď stále existujú prevádzkovatelia komerčných služieb, ktorí poskytujú takéto služby v režime offline, zdá sa, že zďaleka nie sú hlavným záujmom nemeckého zákonodarcu. Aj keď overenie nakoniec prináleží vnútroštátnemu súdu, zdá sa, že to prinajmenšom implicitne vyplýva z výkladu UrhG.
39. V tomto zmysle sú teda relevantné ustanovenia UrhG „špecificky“ zamerané na poskytovanie služieb informačnej spoločnosti spôsobom požadovaným článkom 1 bodom 5 smernice 98/34, pretože v skutočnosti táto zmena v nemeckom autorskom zákone je určená na reguláciu takýchto služieb „explicitným a cieleným spôsobom“.(26)
40. Tento záver podľa môjho názoru podporuje rozsudok Súdneho dvora vo veci Falbert a i.(27). V tomto prípade boli obžalovaní redaktormi dánskych novín, ktorí v týchto novinách a na internetovej stránke novín uverejnili reklamy od spoločností ponúkajúcich služby hazardných hier a stávkové služby v rámci Dánska bez toho, aby tieto spoločnosti mali licenciu. Stalo sa, že dánsky zákon jasné nerozlišoval medzi službami poskytovanými v režime offline a službami poskytovanými online. Toto posúdenie však Súdny dvor nepovažoval za rozhodujúce pre to, či bol zákon osobitne zameraný na služby informačnej spoločnosti. Článok 1 bod 5 smernice 98/34 nevyžadoval, aby špecifickým cieľom a zámerom všetkých ustanovení dotknutého predpisu bolo regulovanie služieb informačnej spoločnosti, keďže „stačí, aby tento cieľ alebo zámer mali len niektoré jeho ustanovenia“.(28) To isté je možné konštatovať v prejednávanej veci.
41. Samozrejme akceptujem, že na pojednávaní zdôraznili zástupcovia viacerých účastníkov konania, že predmetná právna úprava bola prijatá s cieľom posilniť práva duševného vlastníctva vydavateľov tlače a tým tiež propagovať mediálnu rozmanitosť a slobodu tlače. Všadeprítomný internet a rozšírený prístup k osobným počítačom a smartfónom znamenal, že v priebehu polovice jednej generácie sa doposiaľ existujúca spotrebiteľská prax v oblasti spotreby mediálnych produktov – v neposlednom rade reálny nákup novín – dramaticky zmenila.
42. Zákonodarcovia v jednotlivých členských štátoch boli preto v zásade oprávnení reagovať na tieto meniace sa spotrebiteľské návyky. Slobodná a živá tlač je súčasťou životnej sily demokracie, ktorá, ako uznáva článok 2 ZEÚ, je základným kameňom Únie a jej členských štátov. Je celkom nerealistické očakávať vysokokvalitnú a rozmanitú žurnalistiku, ktorá dodržiava najvyššie štandardy mediálnej etiky a rešpektu k pravde, pokiaľ noviny a iné médiá nemajú udržateľný tok príjmov. Bolo by nerozumné a naivné neuznať, že tradičný komerčný model novín v celej Únii – predaj a reklama – bol v priebehu posledných 20 rokov oslabený online čítaním novín spotrebiteľmi, čo bolo zase uľahčené príchodom výkonných vyhľadávačov, akými sú napríklad tie, ktoré prevádzkuje žalovaný.
43. To však neznamená, že členský štát je oprávnený obísť oznamovacie požiadavky smernice 98/34. Rovnako skutočnosť, že oznámenie takého legislatívneho návrhu požaduje smernica sama osebe, neznamená, že návrh právneho predpisu je nevyhnutne chybný alebo neprijateľný z pohľadu vnútorného trhu. Cieľom článku 8 ods. 1 smernice 98/34 je skôr to, aby sa Komisia (a ostatne ostatné členské štáty) dozvedeli o návrhu a v počiatočnom štádiu preskúmali jeho možné dôsledky na fungovanie vnútorného trhu. To je v podstate dôvod, pre ktorý Súdny dvor tak často konštatoval v rozhodnutí vo veci CIA Security International(29) a následne v ďalších rozhodnutiach, že nesplnenie oznamovacej povinnosti má za následok, že príslušné ustanovenia vnútroštátnych právnych predpisov prijaté v rozpore s touto povinnosťou musia vnútroštátne súdy v príslušnom konaní považovať za neuplatniteľné.
44. Na základe uvedených dôvodov zastávam názor, že ustanovenia § 87f ods. 1 a § 87g ods. 4 UrhG predstavujú technický predpis špecificky zameraný na určitú službu informačnej spoločnosti, konkrétne v tomto prípade poskytovanie tlačovín prostredníctvom internetových vyhľadávačov, čím spĺňajú požiadavky vymedzenia týchto pojmov uvedené v článku 1 bodoch 2, 5 a 11 smernice 98/34.
45. Vzhľadom na to, že tieto vnútroštátne ustanovenia neboli oznámené Komisii spôsobom požadovaným v článku 8 ods. 1 smernice 98/34, z uvedeného vyplýva, že v súlade s ustálenou judikatúrou Súdneho dvora je Landgericht Berlin (Krajinský súd Berlín) povinný odmietnuť uplatnenie ustanovení § 87f ods. 1 a § 87g ods. 4 UrhG v konaní týkajúcom sa účastníkov konania pred týmto súdom.
IV. Návrh
46. Navrhujem preto, aby sa na dve prejudiciálne otázky, ktoré položil Landgericht Berlin (Krajinský súd Berlín, Nemecko), odpovedalo takto:
Článok 1 body 2 a 5 smernice Európskeho parlamentu a Rady 98/34/ES z 22. júna 1998, ktorou sa stanovuje postup pri poskytovaní informácií v oblasti technických noriem a predpisov, ako aj pravidiel vzťahujúcich sa na služby informačnej spoločnosti, zmenenej smernicou Rady 2006/96/ES z 20. novembra 2006, ktorou sa z dôvodu pristúpenia Bulharska a Rumunska upravujú určité smernice v oblasti voľného pohybu tovaru, sa má vykladať v tom zmysle, že vnútroštátne ustanovenia, ako sú tie, o ktoré ide vo veci samej, ktoré zakazujú verejne sprístupňovať tlačoviny alebo ich časti (s výnimkou jednotlivých slov a veľmi malých úryvkov textu) výlučne komerčným prevádzkovateľom vyhľadávačov a komerčným poskytovateľom služieb, ktorí spracovávajú obsah, nie však iným, tiež komerčným užívateľom, predstavujú pravidlá týkajúce sa špecificky služieb informačnej spoločnosti. Článok 1 bod 11 smernice 98/34 sa má vykladať v tom zmysle, že vnútroštátne ustanovenia, ako sú tie, o ktoré ide vo veci samej, predstavujú technický predpis v zmysle tohto ustanovenia, podliehajú oznamovacej povinnosti podľa článku 8 ods. 1 uvedenej smernice.