Language of document : ECLI:EU:C:2018:1030

NÁVRHY GENERÁLNEJ ADVOKÁTKY

JULIANE KOKOTT

prednesené 19. decembra 2018 (1)

Vec C202/18

Ilmārs Rimšēvičs

proti

Lotyšskej republike



a




Vec C238/18




Európska centrálna banka

proti

Lotyšskej republike

„Žaloba založená na porušení článku 14.2 druhého odseku Štatútu Európskeho systému centrálnych bánk a Európskej centrálnej banky – Rozhodnutie vnútroštátneho orgánu o pozastavení výkonu funkcie guvernéra národnej centrálnej banky“






Obsah



I.      Úvod

1.        Za akých podmienok môžu členské štáty Európskej únie odvolať z funkcie guvernérov svojich národných centrálnych bánk?

2.        To je otázka, ktorá vzniká v prejednávaných veciach v súvislosti s pánom Ilmārsom Rimšēvičsom, guvernérom Latvijas Banka (Národná banka Lotyšska), ktorému bol pozastavený výkon funkcie na základe rozhodnutia Korupcijas novēršanas un apkarošanas birojs (Úrad prevencie a boja proti korupcii; ďalej len „KNAB“) z dôvodu, že je podozrivý z nepriamej korupcie v prospech lotyšskej banky Trasta Komercbanka.(2)

3.        Súdny dvor prejednáva túto otázku prvýkrát na základe právomoci, ktorú mu priznáva článok 14.2 Protokolu č. 4 k Zmluve o FEÚ o štatúte Európskeho systému centrálnych bánk a Európskej centrálnej banky(3) (ďalej len „štatút ESCB a ECB“), preskúmavať rozhodnutia o odvolaní guvernérov centrálnych bánk členských štátov z ich funkcií.

4.        Táto právomoc vychádza najmä zo skutočnosti, že hoci sú guvernéri centrálnych bánk členských štátov, ktorých menou je euro, vymenúvaní a odvolávaní z funkcie členskými štátmi, sú tiež členmi orgánu inštitúcie Únie, a to Rady guvernérov Európskej centrálnej banky (ďalej len „Rada guvernérov“). Táto rada je pritom hlavným rozhodovacím orgánom ECB a Eurosystému(4) a zohráva tiež významnú úlohu pri prudenciálnom dohľade nad úverovými inštitúciami v rámci Únie.(5)

5.        Nezávislosť guvernérov národných centrálnych bánk, ako aj nezávislosť ECB teda požíva osobitnú ochranu najmä z dôvodu, že je základnou podmienkou cenovej stability, ktorá je základným cieľom hospodárskej a menovej politiky Únie,(6) ktorej význam je zdôraznený tým, že je uvedená v článku 3 Zmluvy o EÚ.(7)

II.    Právny rámec

A.      Právo Únie

1.      Zmluva o fungovaní Európskej únie

6.        Články 129 až 131 ZFEÚ stanovujú:

„Článok 129

1.      ESCB riadia orgány Európskej centrálnej banky s rozhodovacími právomocami, ktorými je Rada guvernérov a Výkonná rada.

2.      Štatút Európskeho systému centrálnych bánk a Európskej centrálnej banky, ďalej len ‚štatút ESCB a ECB‘ je uvedený v protokole, ktorý je pripojený k zmluvám.

Článok 130

Pri uplatňovaní právomoci a plnení úloh a funkcií, ktoré vyplývajú zo zmlúv a štatútu ESCB a ECB, nesmie Európska centrálna banka, národná centrálna banka ani žiaden člen ich orgánov s rozhodovacími právomocami žiadať alebo prijímať pokyny tak od inštitúcií, orgánov, úradov alebo agentúr Únie ako ani od žiadnej vlády členského štátu alebo od iného orgánu. Inštitúcie, orgány, úrady alebo agentúry Únie a vlády členských štátov sa zaväzujú rešpektovať túto zásadu a neovplyvňovať členov orgánov Európskej centrálnej banky s rozhodovacími právomocami či národných centrálnych bánk pri plnení ich úloh.

Článok 131

Každý členský štát zabezpečí, aby vnútroštátne právne predpisy, vrátane štatútu jeho národnej ústrednej banky boli zlučiteľné so zmluvami a štatútom ESCB a ECB.“

7.        Články 282 a 283 ZFEÚ znejú takto:

„Článok 282

1.      Európska centrálna banka tvorí spolu s národnými centrálnymi bankami Európsky systém centrálnych bánk (ESCB). Európska centrálna banka spolu s národnými centrálnymi bankami členských štátov, ktorých menou je euro a ktoré tvoria Eurosystém, riadi menovú politiku Únie.

Článok 283

1.      Rada guvernérov Európskej centrálnej banky sa skladá z členov Výkonnej rady Európskej centrálnej banky a guvernérov národných centrálnych bánk členských štátov, ktorých menou je euro.

…“

2.      Štatút Európskeho systému centrálnych bánk a Európskej centrálnej banky

8.        Článok 14 štatútu ESCB a ECB, nazvaný „Národné centrálne banky“, stanovuje:

„14.1.      V súlade s článkom 131 Zmluvy o fungovaní Európskej únie každý členský štát zabezpečí, aby jeho vnútroštátne právne predpisy vrátane štatútu jeho národnej centrálnej banky boli zlučiteľné so zmluvami a s týmto štatútom.

14.2.      Štatúty národných centrálnych bánk najmä stanovia, že funkčné obdobie guvernéra národnej centrálnej banky je minimálne päť rokov.

Guvernéra možno z funkcie uvoľniť, len ak už nespĺňa podmienky požadované pre výkon tejto funkcie, alebo ak sa dopustil závažného pochybenia. Z dôvodu porušenia zmlúv alebo vykonávacieho predpisu s nimi súvisiac[eho] môže príslušný guvernér alebo Rada guvernérov požiadať o rozhodnutie Súdny dvor. Také konanie sa musí začať do dvoch mesiacov od zverejnenia rozhodnutia alebo od jeho oznámenia žalobcovi, prípadne, ak sa tak nestalo, odo dňa, keď sa o tomto rozhodnutí žalobca dozvedel.

14.3.      Národné centrálne banky sú neoddeliteľnou súčasťou ESCB a konajú v súlade s usmerneniami a pokynmi ECB. Rada guvernérov podnikne potrebné kroky na zabezpečenie plnenia usmernení a pokynov ECB a vyžaduje, aby sa jej poskytovali všetky potrebné informácie.

…“

B.      Lotyšské právo

1.      Trestný poriadok

9.        § 249 ods. 1 Kriminālprocesa likums (Trestný poriadok, Lotyšsko) znie takto:

„(1)      Pokiaľ sa počas ukladania obmedzujúceho opatrenia stal jeho základ bezpredmetným alebo pokiaľ sa jeho základ zmenil, pokiaľ sa zmenili podmienky uloženia alebo správanie osoby alebo pokiaľ boli zistené ďalšie okolnosti, ktoré viedli k prijatiu obmedzujúceho opatrenia, osoba zodpovedná za konanie prijme rozhodnutie o zmene alebo zrušení uvedeného opatrenia.“

10.      § 262 ods. 1 body 2 a 3 a ods. 2 až 5 trestného poriadku znie takto:

„(1)      Počas prípravnej fázy konania možno proti rozhodnutiu, ktoré prijala osoba zodpovedná za konanie, podať žalobu proti:

2.      zákazu vykonávať stanovenú profesijnú činnosť;

3.      zákazu opustiť vnútroštátne územie;

(2)      Žalobu proti rozhodnutiu uvedenému v odseku 1 tohto paragrafu možno podať iba vtedy, ak je osoba, ktorej bolo uložené obmedzujúce opatrenie, schopná odôvodniť, že podmienky tohto opatrenia nemožno vo vzťahu k nej vykonať. Žalobu môže podať na súd, ktorý je príslušný pre dohľad nad dodržiavaním ľudských práv, táto osoba sama, jej obhajca alebo zástupca, v lehote siedmich dní od doručenia rovnopisu rozhodnutia o uložení obmedzujúceho opatrenia.

(3)      Súd príslušný pre dohľad nad dodržiavaním ľudských práv preskúma žalobu v rámci písomného konania v lehote troch pracovných dní. Ak je to potrebné, súd si od osoby, ktorá je poverená vyšetrovaním alebo ktorá podala žalobu, vyžiada písomnosti zo spisu a vysvetlenia.

(4)      Súd príslušný pre dohľad nad dodržiavaním ľudských práv môže rozhodnutím žalobu zamietnuť alebo nariadiť osobe poverenej vyšetrovaním, aby zmenila platné obmedzujúce opatrenie alebo niektoré jeho ustanovenia v lehote troch pracovných dní alebo stanovila výšku záruky.

(5)      Rovnopis rozhodnutia prijatého súdom príslušným pre dohľad nad dodržiavaním ľudských práv sa zašle osobe poverenej vyšetrovaním, osobe, ktorej bolo predmetné obmedzujúce opatrenie uložené, a tomu, kto podal žalobu. Proti tomuto rozhodnutiu sa nemožno odvolať.“

11.      § 375 ods. 1 trestného poriadku stanovuje:

„(1)      V priebehu trestného konania sa na skutočnosti zo spisu vo veci vzťahuje vyšetrovacie tajomstvo a orgány činné v trestnom konaní, ako aj osoby, ktorým tieto orgány predložia dotknuté skutočnosti v súlade s postupom stanoveným v tomto zákone, sú oprávnené oboznámiť sa s týmito skutočnosťami.“

2.      Zákon o Národnej banke Lotyšska

12.      § 22 likums par Latvijas Banku (zákon o Národnej banke Lotyšska) stanovuje:

„Guvernéra Národnej banky Lotyšska vymenúva parlament na návrh najmenej desiatich svojich členov.

Viceguvernéra a členov Rady Národnej banky Lotyšska vymenúva parlament na návrh guvernéra Národnej banky Lotyšska.

Funkčné obdobie guvernéra, viceguvernéra a členov Rady Národnej banky Lotyšska je šesť rokov. Pokiaľ člen rady prestane vykonávať svoju funkciu pred uplynutím funkčného obdobia, je vymenovaný nový člen Rady Národnej banky Lotyšska na funkčné obdobie šiestich rokov.

Parlament môže odvolať z funkcie guvernéra, viceguvernéra a členov Rady Národnej banky Lotyšska pred uplynutím funkčného obdobia stanoveného v treťom odseku tohto paragrafu iba v týchto prípadoch:

1.      dobrovoľné odstúpenie;

2.      závažné pochybenie v zmysle článku 14.2 [štatútu ESCB a ECB];

3.      iné dôvody odvolania z funkcie podľa článku 14.2 [štatútu ESCB a ECB].

V prípade uvedenom v bode 2 štvrtého odseku tohto paragrafu môže parlament rozhodnúť o odvolaní guvernéra, viceguvernéra a členov Rady Národnej banky Lotyšska z funkcie po nadobudnutí právoplatnosti odsudzujúceho rozsudku.

Guvernér Národnej banky Lotyšska môže podať žalobu proti rozhodnutiu parlamentu o jeho odvolaní z funkcie podľa postupu stanoveného v článku 14.2 [štatútu ESCB a ECB]. Viceguvernér alebo člen Rady Národnej banky Lotyšska môže napadnúť rozhodnutie parlamentu o jeho odvolaní z funkcie na súdnom orgáne stanovenom v správnom poriadku.“

3.      Zákon o Úrade prevencie a boja proti korupcii

13.      Podľa § 2 ods. 1 a 2 Korupcijas novēršanas un apkarošanas biroja likums (zákon o Úrade prevencie a boja proti korupcii):

„(1)      Úrad je orgánom priamej správy, ktorý vykonáva úlohy prevencie a boja proti korupcii stanovené v tomto zákone…

(2)      Úrad podlieha dohľadu Rady ministrov. Rada ministrov vykonáva inštitucionálny dohľad prostredníctvom predsedu vlády. Dohľad zahŕňa právomoc predsedu vlády preskúmať zákonnosť správnych rozhodnutí prijatých predsedom úradu a zrušiť nezákonné rozhodnutia, ako aj nariadiť prijatie rozhodnutia v prípade konštatovania nezákonnej nečinnosti. Právomoc dohľadu Rady ministrov sa netýka rozhodnutí prijatých úradom pri vykonávaní úloh uvedených v § 7, 8, 9 a 91 tohto zákona.“

14.      § 8 ods. 1 bod 2 zákona o Úrade prevencie a boja proti korupcii znie takto:

„(1)      V rámci boja proti korupcii vykonáva úrad tieto úlohy:

2.      uskutočňuje vyšetrovanie a vedie operatívne činnosti s cieľom odhaľovať trestné činy stanovené v trestnom zákone spáchané v službe vo verejných inštitúciách, pokiaľ tieto činy súvisia s korupciou.“

III. Kontext sporu

15.      Dňa 31. októbra 2013 bol pán Ilmārs Rimšēvičs na základe rozhodnutia parlamentu znovu vymenovaný do funkcie guvernéra Národnej banky Lotyšska na nové šesťročné funkčné obdobie od 21. decembra 2013 do 21. decembra 2019.

16.      Dňa 17. februára 2018 bol pán Rimšēvičs zadržaný po tom, ako sa 15. februára 2018 začalo predbežné vyšetrovanie vedené KNAB z dôvodu, že je podozrivý, že ako guvernér Národnej banky Lotyšska spáchal trestný čin požiadania o úplatok a prijatia úplatku.

17.      Dňa 19. februára 2018 bol pán Rimšēvičs prepustený na slobodu na základe zloženia záruky. V ten istý deň zástupca vedúceho oddelenia vyšetrovania KNAB prijal rozhodnutie, ktorým bol pán Rimšēvičs uznaný za podozrivého a v ktorom sú podrobne uvedené skutky, ktoré sa mu vytýkajú, a existujúce dôkazy, ako aj rozhodnutie, v ktorom mu boli uložené viaceré obmedzujúce opatrenia, okrem zloženia záruky predovšetkým zákaz vykonávať určité úradné činnosti, najmä funkciu guvernéra Národnej banky Lotyšska, zákaz priblížiť sa k určitým osobám a zákaz opustiť krajinu bez predchádzajúceho povolenia. Bolo konkretizované, že tieto obmedzujúce opatrenia majú zostať v platnosti počas predbežného vyšetrovania, až kým nebudú zmenené alebo zrušené.

18.      Dňa 27. februára 2018 súd príslušný pre dohľad nad dodržiavaním ľudských práv Rīgas rajona tiesa (Okresný súd Riga, Lotyšsko) zamietol žalobu, ktorú podal pán Rimšēvičs proti dvom z obmedzujúcich opatrení uložených KNAB, a to zákazu vykonávať určité úradné činnosti a zákazu opustiť územie bez povolenia.

19.      Dňa 1. júna 2018 zástupca vedúceho oddelenia vyšetrovania KNAB prijal nové rozhodnutie, ktorým bol pán Rimšēvičs uznaný za podozrivého a ktoré bolo doplnené o nové skutočnosti.

20.      Dňa 28. júna 2018 prokurátor Úradu generálneho prokurátora Lotyšskej republiky prijal rozhodnutie o vzniku trestnej zodpovednosti (obvinení) pána Rimšēvičsa.

21.      Dňa 20. júla 2018 podpredseda Súdneho dvora nariadil Lotyšskej republike, aby prijala opatrenia potrebné na pozastavenie obmedzujúcich opatrení prijatých vo vzťahu k pánovi Rimšēvičsovi až do vyhlásenia konečného rozhodnutia vo veci C‑238/18 v rozsahu, v akom mu tieto opatrenia bránia vymenovať náhradníka, ktorý by ho nahradil ako člena Rady guvernérov ECB.(8)

22.      Dňa 25. júla 2018 prokurátor Úradu generálneho prokurátora Lotyšskej republiky prijal rozhodnutie o zmene podmienok obmedzujúcich opatrení prijatých vo vzťahu k pánovi Rimšēvičsovi. Dňa 1. augusta 2018 pán Rimšēvičs podal sťažnosť proti zmeneným obmedzujúcim opatreniam. Dňa 22. augusta 2018 súd príslušný pre dohľad nad dodržiavaním ľudských práv Rīgas pilsētas Vidzemes priekšpilsētas tiesa (Obvodný súd Vidzeme mesta Riga, Lotyšsko) čiastočne vyhovel sťažnosti pána Rimšēvičsa. Dňa 28. augusta 2018 prokurátor Úradu generálneho prokurátora Lotyšskej republiky prijal rozhodnutie, ktorým znova zmenil obmedzujúce opatrenia prijaté vo vzťahu k pánovi Rimšēvičsovi.

IV.    Konania pred Súdnym dvorom a návrhy účastníkov konania

23.      Podaním doručeným do kancelárie Súdneho dvora 16. marca 2018 podal pán Rimšēvičs žalobu vo veci C‑202/18.

24.      Pán Rimšēvičs navrhuje, aby Súdny dvor:

1.      konštatoval, že žalobca bol protiprávne odvolaný z funkcie guvernéra Latvijas Banka (Národná banka Lotyšska) na základe rozhodnutia Úradu prevencie a boja proti korupcii o uložení obmedzujúcich opatrení, ktoré bolo prijaté v mene Lotyšskej republiky 19. februára 2018;

2.      konštatoval protiprávnosť obmedzujúceho opatrenia uloženého žalobcovi na základe rozhodnutia Úradu prevencie a boja proti korupcii o uložení obmedzujúceho opatrenia, ktoré bolo prijaté v mene Lotyšskej republiky 19. februára 2018 [zákaz vykonávať stanovenú profesijnú činnosť, ktorým sa zakazuje žalobcovi vykonávať funkciu a právomoci guvernéra Latvijas Banka (Národná banka Lotyšska)];

3.      konštatoval, že obmedzenia výkonu funkcie a právomocí člena Rady guvernérov Európskej centrálnej banky vyplývajúce z rozhodnutia Úradu prevencie a boja proti korupcii o uložení obmedzujúceho opatrenia, ktoré bolo prijaté v mene Lotyšskej republiky 19. februára 2018, boli na žalobcu uplatnené protiprávne.

25.      Lotyšská republika vo svojom vyjadrení k žalobe vo veci C‑202/18 navrhuje, aby Súdny dvor zamietol žalobu pána Rimšēvičsa v celom rozsahu.

26.      Podaním doručeným do kancelárie Súdneho dvora 3. apríla 2018 podala ECB žalobu vo veci C‑238/18.

27.      ECB navrhuje, aby Súdny dvor:

1.      nariadil Lotyšskej republike na základe článku 24 prvého odseku Štatútu Súdneho dvora Európskej únie a článku 62 Rokovacieho poriadku Súdneho dvora, aby predložila všetky relevantné informácie týkajúce sa vyšetrovaní, ktoré v súčasnosti vedie KNAB voči guvernérovi Národnej banky Lotyšska, a

2.      konštatoval na základe článku 14.2 štatútu ESCB a ECB, že Lotyšská republika porušila druhý odsek tohto ustanovenia tým, že:

–        odvolala osobu vo funkcii guvernéra Národnej banky Lotyšska z tejto funkcie bez odsudzujúceho rozsudku vo veci samej vyhláseného nezávislým súdom a

–        pokiaľ to potvrdia skutočnosti predložené Lotyšskou republikou, neexistuje nijaká výnimočná okolnosť, ktorá by mohla odôvodniť, aby bola dotknutá osoba v prejednávaných veciach odvolaná z funkcie;

3.      uložil Lotyšskej republike povinnosť nahradiť trovy konania.

28.      Okrem toho ECB samostatnými podaniami doručenými do kancelárie Súdneho dvora v ten istý deň ako jej žaloba požiadala Súdny dvor, aby prejednal vec C‑238/18 v skrátenom súdnom konaní na základe článku 53 ods. 4 a článku 133 rokovacieho poriadku a podala návrh na nariadenie predbežných opatrení podľa článku 279 ZFEÚ a článku 160 rokovacieho poriadku, ktorý bol zaregistrovaný pod číslom C‑238/18 R.

29.      Lotyšská republika vo svojom vyjadrení k žalobe vo veci C‑238/18 navrhuje, aby Súdny dvor zamietol žalobu ECB v celom rozsahu.

30.      Predseda Súdneho dvora uzneseniami z 12. júna 2018, Rimšēvičs/Lotyšsko(9) a ECB/Lotyšsko(10), rozhodol o prejednaní vecí C‑202/18 a C‑238/18 v skrátenom súdnom konaní na základe článku 133 rokovacieho poriadku.

31.      Podpredseda Súdneho dvora uznesením o nariadení predbežného opatrenia z 20. júla 2018, ECB/Lotyšsko(11), nariadil Lotyšskej republike, aby až do vyhlásenia konečného rozhodnutia vo veci C‑238/18 prijala opatrenia potrebné na pozastavenie obmedzujúcich opatrení, ktoré prijal KNAB 19. februára 2018 vo vzťahu k pánovi Rimšēvičsovi, v rozsahu, v akom mu tieto opatrenia bránia vymenovať náhradníka, ktorý by ho nahradil ako člena Rady guvernérov ECB. Návrh na nariadenie predbežného opatrenia bol vo zvyšnej časti zamietnutý s tým, že o trovách konania sa rozhodne neskôr.

32.      Spoločné pojednávanie vo veciach C‑202/18 a C‑238/18 sa konalo 25. septembra 2018.

33.      Súdny dvor na spoločnom pojednávaní požiadal Lotyšskú republiku, aby mu v lehote ôsmich dní predložila všetky dokumenty potrebné na odôvodnenie obmedzujúcich opatrení uložených pánovi Rimšēvičsovi, ako aj rozhodnutie o vzniku trestnej zodpovednosti pána Rimšēvičsa.

34.      Dňa 2. októbra 2018 Lotyšská republika predložila rozhodnutie o vzniku trestnej zodpovednosti pána Rimšēvičsa z 28. júna 2018, ako aj ďalších 43 dokumentov. Tieto dokumenty boli oznámené pánovi Rimšēvičsovi a ECB, ktorí predložili svoje pripomienky 19. októbra 2018.

V.      Posúdenie

35.      Prejednávané veci sú prvými vecami, ktoré boli podané na základe článku 14.2 štatútu ESCB a ECB. Je teda potrebné uviesť určité aspekty týkajúce sa vlastností žalôb podaných na základe tohto ustanovenia (A) pred tým, než sa budem zaoberať prípustnosťou (B) a meritom (C) žalôb podaných v prejednávaných veciach pánom Rimšēvičsom a ECB.

A.      O vlastnostiach žaloby podľa článku 14.2 štatútu ESCB a ECB

1.      O povahe žaloby

36.      Opravný prostriedok uvedený v článku 14.2 štatútu ESCB a ECB je prostriedkom sui generis v systéme opravných prostriedkov pred súdom Únie, keďže poskytuje guvernérovi národnej centrálnej banky a ECB(12) možnosť priamo predložiť Súdnemu dvoru na preskúmanie akt prijatý vnútroštátnym orgánom.

37.      Je totiž pravda, že národné centrálne banky zohrávajú hlavnú úlohu v rámci ESCB a pri vykonávaní menovej politiky Únie. Tak ako ostatné orgány členských štátov zodpovedné za vykonávanie práva Únie, tieto banky však naďalej podliehajú vnútroštátnej úprave, pokiaľ ide o ich zloženie a pravidlá fungovania. V tomto rámci stanovenom v článku 131 ZFEÚ a článku 14 štatútu ESCB a ECB patrí teda vydávanie a uplatňovanie noriem, ktoré upravujú prístup guvernérov centrálnych bánk členských štátov k ich funkciám a ich odvolanie z týchto funkcií, do právomoci členských štátov.

38.      Treba teda opravný prostriedok podľa článku 14.2 štatútu ESCB a ECB analyzovať ako žalobu o neplatnosť, hoci v systéme opravných prostriedkov Zmluvy o FEÚ sa žaloba o neplatnosť v zásade obmedzuje iba na spochybnenie aktov orgánov Únie?(13) Alebo ju treba tak ako žalobu o nesplnenie povinnosti považovať za žalobu o určenie, že členský štát si nesplnil povinnosti, aj keď právomoc obrátiť sa s takým nesplnením na súd Únie patrí Európskej komisii a ostatným členským štátom?(14)

39.      Okrem teoretických otázok nie sú zanedbateľné ani praktické dôsledky odpovede na otázku povahy týchto žalôb: pokiaľ by Súdny dvor zrušil rozhodnutie KNAB o uložení sporných obmedzujúcich opatrení pánovi Rimšēvičsovi, tento by sa mohol znova ujať funkcie od vyhlásenia rozsudku Súdneho dvora. Pokiaľ by sa Súdny dvor naproti tomu obmedzil na konštatovanie nezlučiteľnosti predmetných opatrení so štatútom ESCB a ECB, Lotyšská republika by bola povinná prijať opatrenia potrebné na zabezpečenie vykonania rozsudku Súdneho dvora vo svojom vnútroštátnom právnom poriadku.

40.      Ako vyplýva zo znenia ich žalobných návrhov a ako pán Rimšēvičs a ECB potvrdili na pojednávaní, domáhajú sa deklaratórneho rozsudku, v ktorom by Súdny dvor konštatoval, že uložením sporných obmedzujúcich opatrení pánovi Rimšēvičsovi porušila Lotyšská republika článok 14.2 štatútu ESCB a ECB. V dôsledku takého deklaratórneho rozsudku Súdneho dvora by lotyšské úrady boli povinné prijať opatrenia potrebné na to, aby vyhoveli rozsudku na vnútroštátnej úrovni.

41.      Na účely určenia povahy žaloby uvedenej v článku 14.2 štatútu ESCB a ECB, ako aj právomoci Súdneho dvora prejednávajúceho vec na základe tohto ustanovenia treba zohľadniť nielen znenie tohto ustanovenia, ale aj všeobecnú systematiku a kontext právnej úpravy, ktorej je súčasťou, účel a ciele sledované touto úpravou,(15) ako aj jeho vývoj.(16)

a)      Znenie a vývoj

42.      Po prvé znenie článku 14.2 štatútu ESCB a ECB nekonkretizuje povahu žaloby určenej na to, aby Súdny dvor preskúmal rozhodnutie o odvolaní guvernéra centrálnej banky z funkcie.

43.      Je pravda, že v niektorých jazykových verziách, najmä vo francúzštine, sa v článku 14.2 štatútu ESCB a ECB uvádza žaloba „proti“ rozhodnutiu o uvoľnení guvernéra z funkcie, rovnako ako sa v článku 263 štvrtom odseku ZFEÚ uvádza žaloba „proti aktom…“.(17) Okrem toho prípad začatia konania, podľa ktorého možno podať žalobu „[z] dôvodu porušenia zmlúv alebo vykonávacieho predpisu s nimi súvisiac[eho]“, ako aj posledná veta týkajúca sa lehoty sú vo väčšine jazykových verzií článku 14.2 štatútu ESCB a ECB prakticky také isté, aké sú v podobnom znení článku 263 druhom a šiestom odseku ZFEÚ.

44.      Vzhľadom na vývoj článku 14.2 štatútu ESCB a ECB však tieto terminologické prvky zrejme nevyjadrujú úmyselné rozhodnutie normotvorcu, ktorým by kategorizoval žalobu stanovenú v tomto ustanovení ako žalobu o neplatnosť.

45.      Štatút ESCB a ECB, ktorý mal byť súčasťou Maastrichtskej zmluvy, vypracovali teda predsedovia národných centrálnych bánk iba v anglickom jazyku.(18)

46.      Návrhy, ktoré boli v tejto súvislosti predložené, však obsahovali iba formuláciu, ktorá je naďalej v súčasnej anglickej verzii, že rozhodnutie o odvolaní guvernéra z funkcie „may be referred to the Court of Justice“.(19) To isté platí aj v prípade návrhu predsedníctva medzivládnej konferencie o hospodárskej a menovej únii z 30. októbra 1991.(20)

47.      Okolnosť, že v niektorých jazykových verziách článku 14.2 štatútu ESCB a ECB sa uvádza žaloba „proti“ rozhodnutiu o uvoľnení z funkcie, teda vyplýva z rizík prekladu. Nemôže teda svedčiť o tom, že normotvorca sa rozhodol poňať žalobu uvedenú v tomto ustanovení ako žalobu o neplatnosť. Túto analýzu potvrdzuje aj skutočnosť, že vo viacerých jazykových verziách článku 14.2 štatútu ESCB a ECB sa nenachádza formulácia pripomínajúca článok 263 štvrtý odsek ZFEÚ.(21)

48.      Okrem toho znenie článku 14.2 štatútu ESCB a ECB uvedené v Maastrichtskej zmluve, prijatej na konferencii Európskej rady v Maastrichte 9. až 11. decembra 1991 a neskôr podpísanej vo februári 1992, obsahuje ďalej vsuvku, že žalobu možno podať „[z] dôvodu porušenia zmlúv alebo vykonávacieho predpisu s nimi súvisiac[eho]“, ako aj poslednú vetu týkajúcu sa lehoty na podanie žaloby.

49.      Tieto dva prvky sú síce zrejme aj vo svojej anglickej verzii „prevzaté“ z predchodcu článku 263 druhého a šiesteho odseku ZFEÚ. Komentáre pripojené k odlišným verziám a s nimi súvisiace rokovania(22) však neobsahujú nijakú zmienku o diskusiách o povahe žaloby proti rozhodnutiu o odvolaní guvernéra centrálnej banky z funkcie.

50.      Neexistuje teda žiadna indícia, z ktorej by bolo možné vyvodiť, že zavedením oboch prvkov uvedených v predchádzajúcich bodoch na poslednú chvíľu(23) sa normotvorca koncepčne rozhodol pre žalobu o neplatnosť prevzatú zo žaloby podľa článku 263 ZFEÚ. Je možné, že zavedenie lehoty zodpovedá skôr záujmu rýchlosti a právnej istoty v prípade spochybnenia odvolania guvernéra centrálnej banky z funkcie.

51.      Taký výklad potvrdzuje aj skutočnosť, že v článku 14 štatútu ESCB a ECB nie je rovnaké ustanovenie, aké je v článku 264 ZFEÚ, ktoré vymedzuje právomoc súdu v rámci žaloby podľa článku 263 ZFEÚ a v ktorom sa uvádza, že ak je žaloba opodstatnená, súd vyhlási napadnutý akt za neplatný.

b)      Systematický a teleologický výklad

52.      Vzhľadom na to, že znenie a vývoj článku 14.2 štatútu ESCB a ECB neumožňujú Súdnemu dvoru objasniť povahu žaloby uvedenej v tomto ustanovení, je potrebné zaoberať sa všeobecnou systematikou a kontextom právnej úpravy, ktorej je súčasťou, ako aj účelom a cieľmi, ktoré táto úprava sleduje.

53.      Vzhľadom na štruktúru opravných prostriedkov zavedenú zmluvami je pritom logické analyzovať opravný prostriedok v článku 14.2 štatútu ESCB a ECB nie ako žalobu o neplatnosť, ale ako žalobu o určenie, ktorá je podobná žalobe o nesplnenie povinnosti.

54.      Systém opravných prostriedkov pred súdom Únie pozostáva teda z dvoch sfér, ktoré sú síce vzájomne prepojené, avšak sú prinajmenšom oddelené. Prvou je sféra inštitúcií, orgánov, úradov alebo agentúr Únie, ktorých akty podliehajú preskúmaniu zákonnosti a zrušovacej právomoci súdu Únie. Po uplatnení tejto zrušovacej právomoci sa právny poriadok vo sfére aktov Únie priamo zmení: zrušený akt okamžite prestáva vyvolávať účinky. Skutočnosť, že článok 266 ZFEÚ predpokladá, že výkon rozsudku môže zahŕňať ďalšie opatrenia, ktoré je povinná prijať inštitúcia, ktorej akt bol vyhlásený za neplatný, nič nemení na tomto nápravnom účinku žaloby o neplatnosť.

55.      Naproti tomu do druhej sféry, ktorou je sféra členských štátov a ich orgánov a inštitúcií, súd Únie nezasahuje tým, že by priamo formoval vnútroštátny právny poriadok, ale iba konštatuje nesúlad aktu alebo právneho stavu vo vnútroštátnom práve s právom Únie a povinnosťami, ktoré dotknutému členskému štátu vyplývajú zo zmlúv. Tento rozdiel v povahe zásahu súdu vyplýva zo systémového rozdielu medzi sférou inštitúcií, orgánov, úradov a agentúr Únie a sférou členských štátov: zatiaľ čo súd Únie je priamo súčasťou prvej sféry a zasahuje do nej ako inštitúcia Únie, nie je súčasťou druhej sféry, ktorá predstavuje v prípade každého členského štátu vlastný systém, v ktorom sa vnútroštátne orgány vrátane súdnych orgánov zaväzujú implementovať jeho rozsudky. Vo sfére členských štátov sú tieto štáty povinné zmeniť vnútroštátny právny poriadok tak, že vyvodia dôsledky z rozsudkov Súdneho dvora, pokiaľ ide o právnu existenciu predmetných aktov vnútroštátneho práva.

56.      Okrem toho práve v súlade s oddelením týchto dvoch sfér Súdny dvor preskúmava v rámci článku 14.2 štatútu ESCB a ECB rozhodnutie členského štátu o odvolaní guvernéra centrálnej banky z funkcie, nerozhoduje však o žalobe tohto členského štátu smerujúcej k tomu, aby ho Súdny dvor sám odvolal. Na rozdiel od toho, čo platí v prípade členov inštitúcii Únie,(24) Súdny dvor nemá v skutočnosti právomoc rozhodovať priamo o odvolaní guvernérov národných centrálnych bánk z funkcie, keďže týchto môžu vymenovať a odvolať z funkcií iba vnútroštátne orgány.(25)

57.      Je teda tiež logické, že v článku 14.2 štatútu ESCB a ECB sa ako dôvod podania žaloby uvádza iba porušenie zmlúv alebo s nimi súvisiaceho vykonávacieho predpisu, a nie aj nedostatok právomoci, porušenie podstatných procesných predpisov alebo tiež zneužitie právomoci ako v článku 263 druhom odseku ZFEÚ. Tieto tri posledné uvedené dôvody podania žaloby nie sú totiž relevantné na účely preskúmania rozhodnutia o odvolaní z funkcie guvernéra centrálnej banky Súdnym dvorom. Z hľadiska jeho formálnej zákonnosti a právomoci subjektu, ktorý ho prijal, patrí toto rozhodnutie do sféry členských štátov, teda vzťahujú sa naň normy vnútroštátneho práva a preskúmanie zo strany vnútroštátnych súdnych orgánov. Preskúmanie Súdneho dvora sa môže týkať iba toho, či sú splnené podmienky pre odvolanie z funkcie guvernéra stanovené v článku 14.2 štatútu ESCB a ECB.(26)

58.      Uplatnenie zrušovacej právomoci súdu Únie v rámci žaloby podľa článku 14.2 štatútu ESCB a ECB by teda viedlo k narušeniu sféry Únie a sféry členských štátov.

59.      Priznanie právomoci Súdnemu dvoru zrušiť rozhodnutie, ktorým bol guvernér neoprávnene odvolaný z funkcie, by síce bolo veľmi účinnou zbraňou na účely ochrany cieľa článku 14.2 štatútu ESCB a ECB, a to zabezpečenie nezávislosti guvernérov národných centrálnych bánk.

60.      Zrušenie aktu prijatého vnútroštátnym orgánom by však predstavovalo nielen neobvyklý, ale tiež mimoriadne významný zásah do oblasti právomoci a procesnej autonómie členských štátov. Vzhľadom na ústavný význam zásad subsidiarity a prenesenia právomocí zakotvených v článkoch 4 a 5 ZEÚ musí byť pritom možnosť takého zásahu výslovne stanovená v zmluvách.

61.      Okrem toho skutočnosť, že súd Únie má vydať iba deklaratórne rozhodnutie, a nie rozhodnutie o neplatnosti, nič nemení na právnej sile jeho zásahu: členské štáty sú tak ako inštitúcie, orgány, úrady a agentúry Únie povinné vykonať jeho rozsudky.

62.      Pokiaľ teda Súdny dvor v rámci žaloby podľa článku 14.2 štatútu ESCB a ECB konštatuje neprípustnosť rozhodnutia o odvolaní z funkcie guvernéra namiesto jeho zrušenia, členské štáty nie sú o nič menej povinné bezodkladne vyhovieť rozhodnutiu Súdneho dvora. Inak by Komisia mohla začať konanie podľa článkov 258 až 260 ZFEÚ, ktoré predstavuje v zmluvách stanovený prostriedok, ktorého cieľom je dosiahnuť, aby si členské štáty splnili svoje povinnosti.

2.      O žalovanom

63.      Analýza žaloby podľa článku 14.2 štatútu ESCB a ECB ako určovacej žaloby, ktorá vychádza zo žaloby o nesplnenie povinnosti, je logická aj vzhľadom na jej praktické uplatnenie.

64.      V článku 14.2 štatútu ESCB a ECB sa teda presne neuvádza, kto je žalovaným v rámci žaloby, ktorú tento článok upravuje.

65.      Za týchto podmienok možno vychádzajúc zo žaloby o nesplnenie povinnosti konštatovať, že žaloba týkajúca sa rozhodnutia o odvolaní guvernéra národnej centrálnej banky z funkcie musí smerovať proti dotknutému členskému štátu ako celku, ktorému je pripísateľné konanie všetkých jeho orgánov a administratívy. Členský štát má teda povinnosť obhajovať rozhodnutie o odvolaní guvernéra jeho centrálnej banky z funkcie, ako aj zabezpečiť vykonanie následného rozsudku Súdneho dvora vo vnútroštátnom práve.

66.      Predstava, že účastníkom na Súdnom dvore by nebol členský štát ako celok, ale štátny orgán zodpovedný za prijatie sporného opatrenia – ako by to mohlo byť v prípade žaloby, ktorá vychádza zo žaloby o neplatnosť –, je okrem toho zjavne nesprávna. Prináleží Súdnemu dvoru určovať na vnútroštátnej úrovni orgán, ktorý prijal rozhodnutie o odvolaní guvernéra z funkcie, alebo dokonca určiť, či má vnútroštátny orgán na základe vnútroštátneho práva vlastnú právnu subjektivitu, ktorá je odlišná od subjektivity členského štátu a umožňuje, aby bol žalovaný pred súdom? Čo by sa stalo, ak by rozhodnutie o odvolaní z funkcie guvernéra centrálnej banky neprijal správny orgán, ale parlament dotknutého členského štátu alebo vnútroštátny súdny orgán? Tieto úvahy potvrdzujú nepraktickú povahu priamej žaloby proti vnútroštátnemu orgánu pred Súdnym dvorom na účely zrušenia niektorého z jeho aktov.

67.      Z toho vyplýva, že pán Rimšēvičs a ECB podali svoje žaloby správne proti Lotyšskej republike.

3.      Predbežný záver

68.      Z vyššie uvedeného vyplýva, že prejednávané žaloby treba analyzovať ako žaloby smerujúce k tomu, aby Súdny dvor konštatoval, že Lotyšská republika si tým, že prijala obmedzujúce opatrenia vo vzťahu k pánovi Rimšēvičsovi, ktoré mu bránia vo výkone funkcie guvernéra Národnej banky Lotyšska, nesplnila povinnosti, ktoré jej vyplývajú z článku 14.2 štatútu ESCB a ECB.

B.      O právomoci Súdneho dvora preskúmať obmedzujúce opatrenia, ktoré pánovi Rimšēvičsovi uložil KNAB

1.      O právomoci Súdneho dvora

69.      Keďže článok 14.2 štatútu ESCB a ECB odkazuje na „Súdny dvor“, žaloba podľa tohto ustanovenia patrí v rámci Súdneho dvora Európskej únie do právomoci Súdneho dvora, a nie do právomoci Všeobecného súdu.

70.      V súlade s článkom 19 ZEÚ pojmy „Súdny dvor“ a „Všeobecný súd“ totiž označujú dva súdne orgány, ktoré tvoria inštitúciu „Súdny dvor Európskej únie“. Štatút ESCB a ECB je v súlade s touto terminológiou, keďže články 35 a 36 tohto štatútu odkazujú na „Súdny dvor Európskej únie“, pokiaľ ide o iné konania ECB pred súdnymi orgánmi Únie, než je konanie uvedené v článku 14.2 tohto štatútu alebo ďalšie osobitné konania. V dôsledku toho sa v prípade všeobecných súdnych konaní ECB pred súdnymi orgánmi Únie uplatnia bežné pravidlá rozdelenia právomocí.

71.      Priznanie právomoci rozhodovať o osobitnej žalobe podľa článku 14.2 štatútu ESCB a ECB Súdnemu dvoru je okrem iného odôvodené vzhľadom na ústavný význam nezávislosti guvernérov centrálnych bánk(27) a politickú citlivosť otázok súvisiacich s ich odvolaním z funkcie. Potreba rýchleho riešenia sporu týkajúceho sa rozhodnutia o odvolaní guvernéra z funkcie, aby sa zaručilo riadne fungovanie ESCB a ECB, napokon svedčí proti zavedeniu dvojstupňového súdneho konania v prípade žaloby týkajúcej sa takého rozhodnutia.

2.      O opatreniach odvolania z funkcie v zmysle článku 14.2 štatútu ESCB a ECB, ktoré boli uložené pánovi Rimšēvičsovi

72.      Lotyšská republika tvrdí, že Súdny dvor nemá na základe článku 14.2 štatútu ESCB a ECB právomoc preskúmať obmedzujúce opatrenia, ktoré pánovi Rimšēvičsovi uložil KNAB, keďže nepredstavujú odvolanie z funkcie v zmysle tohto ustanovenia. Tieto opatrenia majú za cieľ iba umožniť riadny priebeh vyšetrovania a majú iba predbežný charakter a obmedzenú dobu platnosti. Na základe § 249 ods. 1 lotyšského trestného poriadku(28) môžu byť tieto opatrenia kedykoľvek zmenené alebo zrušené a v súlade s § 389 ods. 1 bod 4 tohto poriadku nemôžu trvať dlhšie ako 22 mesiacov. Naproti tomu pojem odvolanie z funkcie v zmysle článku 14.2 štatútu ESCB a ECB zahŕňa prerušenie právneho a inštitucionálneho vzťahu medzi dotknutým zamestnancom a inštitúciou. Pokiaľ však ide o pána Rimšēvičsa, také prerušenie môže vykonať iba lotyšský parlament na základe článku 22 zákona o Národnej banke Lotyšska.(29)

73.      ECB a pán Rimšēvičs naopak tvrdia, že obmedzujúce opatrenia, ktoré pánovi Rimšēvičsovi uložil KNAB, mu v skutočnosti bránia vo vykonávaní funkcie guvernéra Národnej banky Lotyšska a člena Rady guvernérov ECB. Aby mal článok 14.2 štatútu ESCB a ECB, ktorého cieľom je chrániť nezávislosť guvernérov národných centrálnych bánk pred akýmkoľvek tlakom zo strany členských štátov, potrebný účinok, treba teda konštatovať, že sporné opatrenia môžu byť predmetom preskúmania Súdnym dvorom na základe uvedeného ustanovenia.

74.      Táto posledná uvedená argumentácia je presvedčivá.

75.      Bez toho, aby teda Súdny dvor musel v prejednávaných veciach vyčerpávajúcim spôsobom definovať pojem odvolanie z funkcie v zmysle článku 14.2 štatútu ESCB a ECB, stačí konštatovať, že toto ustanovenie by nemalo potrebný účinok, ak by také opatrenia, aké pánovi Rimšēvičsovi uložil KNAB v rozhodnutí z 19. februára 2018, nespadali do jeho pôsobnosti.

76.      Ako už bolo uvedené, článok 14.2 štatútu ESCB a ECB má za cieľ chrániť nezávislosť guvernérov národných centrálnych bánk a Rady guvernérov ECB, ktorá je hlavným rozhodovacím orgánom ECB, ako nevyhnutnú podmienku cenovej stability, ktorá je základným cieľom hospodárskej a menovej politiky Únie a ESCB.(30) Účinná ochrana nezávislosti guvernérov národných centrálnych bánk pritom vyžaduje, aby dôvodnosť vnútroštátneho opatrenia mohla byť predmetom preskúmania zo strany Súdneho dvora, pokiaľ toto opatrenie konkrétne bráni guvernérovi vo výkone jeho funkcie, a to bez ohľadu na formálnu klasifikáciu tohto opatrenia vo vnútroštátnom práve. V súlade tým, čo bolo uvedené vyššie s ohľadom na začatie konania podľa článku 14.2 štatútu ESCB a ECB,(31) Súdny dvor nie je príslušný skúmať, či opatrenie, ktoré má dosah na vykonávanie právomocí guvernéra národnej centrálnej banky, formálne zodpovedá odvolaniu z funkcie vo vnútroštátnom práve alebo či boli dodržané postupy, ktoré toto právo na tento účel stanovuje.(32)

77.      Bez toho, aby bolo potrebné definovať vyčerpávajúcim spôsobom pojem odvolanie z funkcie v zmysle článku 14.2 štatútu ESCB a ECB, je teda tento pojem nepochybne autonómnym pojmom práva Únie, ktorý v rámci svojej pôsobnosti nesúvisí s formou opatrenia a jeho postavením vo vnútroštátnom práve, ale s jeho podstatou a konkrétnymi účinkami.

78.      V tejto súvislosti francúzska a lotyšská verzia článku 14.2 štatútu ESCB a ECB, rovnako ako aj ďalšie jazykové verzie tohto ustanovenia síce používajú pojmy, ktoré naznačujú, že dotknutý guvernér prestane vykonávať funkciu alebo zastávať svoju pozíciu alebo mandát.(33) Toto konštatovanie nemožno spochybniť tým, ako tvrdí ECB, že ustanovenia zmluvy o nútenom uvoľnení členov určitých inštitúcií a orgánov Únie zo zamestnania odkazujú skôr na „povinné odstúpenie z funkcie“ než na „odvolanie z funkcie“, čo podľa ECB zdôrazňuje všeobecný charakter tohto posledného uvedeného pojmu.(34) Toto posledné uvedené tvrdenie však nepotvrdzujú všetky jazykové verzie.

79.      Dočasný charakter opatrenia alebo skutočnosť, že toto opatrenie nemá za účinok definitívne prerušenie právneho a inštitucionálneho vzťahu medzi dotknutým guvernérom a národnou centrálnou bankou, nemôže však brániť tomu, aby sa toto opatrenie považovalo za odvolanie z funkcie v zmysle článku 14.2 štatútu ESCB a ECB, pokiaľ guvernér v dôsledku tohto opatrenia nemôže v skutočnosti vykonávať svoju funkciu. Pokiaľ by to neplatilo, členské štáty by mohli obchádzať zákaz stanovený v uvedenom ustanovení prijatím opatrení, ktoré by sa formálne nepovažovali za odvolanie z funkcie, ale mali by v praxi rovnaký účinok. Ako okrem toho správne uvádza ECB, opatrenie predbežného charakteru sa môže prejaviť ako konečné, pokiaľ jeho účinky pretrvajú až do skončenia mandátu dotknutého guvernéra. Ako ďalej rovnako uvádzajú ECB a pán Rimšēvičs, aj dočasná prekážka vo výkone funkcie predstavuje tlak vyvíjaný na guvernéra národnej centrálnej banky, a teda hrozbu pre nezávislosť tohto guvernéra, čomu sa článok 14.2 štatútu ESCB a ECB snaží zabrániť.

80.      Z toho vyplýva, že obmedzujúce opatrenia, ktoré v prejednávaných veciach prijal KNAB vo vzťahu k pánovi Rimšēvičsovi na základe rozhodnutia z 19. februára 2018, a to zákaz výkonu funkcie guvernéra Národnej banky Lotyšska, ako aj zákaz opustenia krajiny bez predchádzajúceho povolenia (v rozsahu, v akom bráni pánovi Rimšēvičsovi chodiť na stretnutia Rady guvernérov ECB), treba považovať za odvolanie z funkcie v zmysle článku 14.2 štatútu ESCB a ECB. Okolnosť, ktorú uvádza Lotyšská republika, že zákazy uložené pánovi Rimšēvičsovi nebránili fungovaniu Národnej banky Lotyšska – aj za predpokladu, že by bola preukázaná –, nie je v tomto ohľade relevantná. Článok 14.2 štatútu ESCB a ECB má za cieľ chrániť inštitucionálnu a osobnú nezávislosť guvernérov národných centrálnych bánk a funkcie, ktorú zastávajú v rámci ESCB a ECB, a nielen každodenné riadne fungovanie národných centrálnych bánk.

81.      Pre úplnosť treba poznamenať, že Lotyšská republika sa nemôže úspešne odvolávať ani na článok 276 ZFEÚ, aby spochybnila právomoc Súdneho dvora v prejednávaných veciach. V súlade s článkom 276 ZFEÚ Súdny dvor Európskej únie pri výkone svojich právomocí týkajúcich sa ustanovení kapitoly 4 („Justičná spolupráca v trestných veciach“) a kapitoly 5 („Policajná spolupráca“) hlavy V tretej časti ZFEÚ, ktoré sa vzťahujú na priestor slobody, bezpečnosti a spravodlivosti, nemá právomoc preskúmavať platnosť alebo primeranosť operácií vykonaných políciou alebo inými orgánmi členského štátu presadzujúcimi výkon práva, ani rozhodovať o výkone právomocí členských štátov v oblasti udržiavania verejného poriadku a zabezpečovania vnútornej bezpečnosti.

82.      Ako už však konštatoval podpredseda Súdneho dvora,(35) predmetné opatrenia v prejednávaných veciach nepatria do justičnej spolupráce členských štátov v trestných veciach, ani do ich policajnej spolupráce. Článok 276 ZFEÚ teda nebráni tomu, aby Súdny dvor v rámci prejednávaných vecí preskúmal obmedzujúce opatrenia, ktoré pánovi Rimšēvičsovi uložil KNAB, vzhľadom na kritériá stanovené v článku 14.2 štatútu ESCB a ECB.

83.      Napokon tvrdenia Lotyšskej republiky o tom, že uznanie právomoci Súdneho dvora v prejednávaných veciach by viedlo k priznaniu trestnej imunity guvernérovi dotknutej centrálnej banky, ako aj k zasahovaniu do vnútroštátneho trestného konania, treba tiež zamietnuť. Nejde totiž vôbec o priznanie trestnej imunity pánovi Rimšēvičsovi(36) alebo o bránenie KNAB alebo inému lotyšskému represívnemu orgánu vo vedení trestného stíhania. Ide len o overenie, či obmedzujúce opatrenia, ktoré uložil KNAB pánovi Rimšēvičsovi s údajným cieľom zabezpečiť riadny priebeh vyšetrovania, sú odôvodnené vzhľadom na kritériá stanovené v článku 14.2 štatútu ESCB a ECB.

84.      Je pravda, že pokiaľ Súdny dvor dospeje k záveru, že v tomto prípade to tak nie je, môže konštatovať nezlučiteľnosť opatrenia uloženého na zabezpečenie riadneho priebehu trestného stíhania s článkom 14.2 štatútu ESCB a ECB. Možno však rozumne predpokladať, že ak sa nepreukáže, že guvernér národnej centrálnej banky už nespĺňa podmienky požadované pre výkon svojej funkcie alebo že sa dopustil závažného pochybenia, stíhanie týkajúce sa ďalších skutočností bude môcť prebiehať bez toho, aby bolo potrebné brániť dotknutému guvernérovi vo výkone jeho funkcie. Pokiaľ sa naproti tomu preukáže, že riadny priebeh trestného stíhania, ktoré je proti nemu vedené, vyžaduje, aby sa guvernérovi centrálnej banky zabránilo vo výkone jeho funkcie, je pravdepodobné, že sa tiež preukáže, že už nespĺňa podmienky požadované pre výkon svojej funkcie alebo že sa dopustil závažného pochybenia.

85.      V každom prípade je pravdepodobné, že skutočnosti, ktoré by mohli preukázať, že guvernér už nespĺňa podmienky požadované pre výkon svojej funkcie alebo že sa dopustil závažného pochybenia, sú vo väčšine prípadov relevantné aj z hľadiska vnútroštátneho trestného práva. Javí sa teda ako celkom pravdepodobné, že vnútroštátne trestné stíhanie prebieha súbežne s konaním podľa článku 14.2 štatútu ESCB a ECB. Platí to tým viac, pokiaľ vychádzame zo zásady, že guvernérovi možno pozastaviť výkon funkcie aj vtedy, ak nebol odsúdený v trestnom konaní, pokiaľ existujú dôkazy o tom, že podmienky pre jeho odvolanie z funkcie sú splnené.(37)

86.      Z toho vyplýva, že Lotyšská republika nemôže ani tvrdiť, že oznámenie skutočností zo spisu z trestného stíhania Súdnemu dvoru na účely konania podľa článku 14.2 štatútu ESCB a ECB bráni riadnemu priebehu uvedeného stíhania. § 375 ods. 1 lotyšského trestného poriadku teda síce stanovuje, že skutočnosti zo spisu podliehajú vyšetrovaciemu tajomstvu a nemožno ich oznamovať iným osobám, než sú osoby stanovené v uvedenom poriadku.(38) Pri výklade tohto posledného uvedeného poriadku v súlade s právom Únie treba však Súdny dvor pri výkone jeho právomocí, ktoré sú mu zverené v článku 14.2 štatútu ESCB a ECB, považovať za osobu, ktorej môže byť vyšetrovací spis poskytnutý. Súdny dvor nie je totiž akoukoľvek treťou osobou, ale je súdom, ktorý rozhoduje o zlučiteľnosti vnútroštátnych opatrení, ktoré bránia guvernérovi centrálnej banky vo výkone jeho funkcie, s uvedeným štatútom. Lotyšská republika okrem toho nepotvrdila, v akom ohľade by oznámenie skutočností zo spisu z vnútroštátneho trestného stíhania Súdnemu dvoru mohlo konkrétne narušiť riadny priebeh uvedeného stíhania.

87.      Z vyššie uvedených úvah vyplýva, že Súdny dvor má na základe článku 14.2 štatútu ESCB a ECB právomoc preskúmať obmedzujúce opatrenia, ktoré boli uložené pánovi Rimšēvičsovi na základe rozhodnutia KNAB z 19. februára 2018.

C.      O veci samej

88.      Na základe článku 14.2 štatútu ESCB a ECB možno guvernéra národnej centrálnej banky odvolať z funkcie len vtedy, ak už nespĺňa podmienky požadované pre výkon svojej funkcie, alebo ak sa dopustil závažného pochybenia. Inak povedané, členské štáty naproti tomu nemôžu odvolať guvernéra svojej centrálnej banky z funkcie, pokiaľ tieto podmienky, alebo aspoň jedna z nich, nie sú splnené.

89.      Z tohto pravidla vyplývajú prostriedky, ktoré možno uviesť na podporu žaloby podanej proti rozhodnutiu o odvolaní z funkcie guvernéra, ako aj úloha Súdneho dvora, na ktorý je taká žaloba podaná.

90.      Dotknutý guvernér, ako aj ECB musia na podporu žaloby podanej na základe článku 14.2 štatútu ESCB a ECB teda tvrdiť, že predmetný členský štát nepreukázal, že podmienky pre odvolanie guvernéra z funkcie boli splnené. Úlohou Súdneho dvora je následne určiť, či dotknutý členský štát z právneho hľadiska dostatočne preukázal, že tieto podmienky boli splnené.

91.      Ako už bolo uvedené, v článku 14.2 štatútu ESCB a ECB sa síce uvádza, že žalobu proti rozhodnutiu o odvolaní guvernéra z funkcie možno podať „[z] dôvodu porušenia zmlúv alebo vykonávacieho predpisu s nimi súvisiac[eho]“.(39) Zostáva však otázkou, na aké ďalšie ustanovenia zmlúv alebo právne predpisy, okrem samotného uvedeného článku, sa možno odvolávať v rámci žaloby na základe článku 14.2 štatútu ESCB a ECB. Okrem toho možno prípadne vziať do úvahy ustanovenia, ktorých porušenie uvádza v prejednávaných veciach pán Rimšēvičs a ktorých cieľom je chrániť guvernérov pred akýmkoľvek tlakom zo strany členských štátov(40) (keďže neoprávnené odvolanie guvernéra z funkcie je práve vyvíjaním takého tlaku). Ako uvádza ECB, rovnako možno vziať do úvahy pravidlá súvisiace s fungovaním Rady guvernérov a Eurosystému, ako aj vo všeobecnosti prierezové zásady práva Únie, akou je povinnosť lojálnej spolupráce medzi inštitúciami Únie a členskými štátmi.

92.      V každom prípade v prejednávaných veciach nie je potrebné vyčerpávajúcim spôsobom vymedziť ustanovenia, ktorých porušenia sa možno dovolávať na podporu žaloby podanej na základe článku 14.2 štatútu ESCB a ECB. Stačí totiž konštatovať, že pán Rimšēvičs, ako aj ECB v rámci prejednávaných vecí v podstate vytýkajú Lotyšskej republike, že nepredložila dôkaz o tom, že v prípade pána Rimšēvičsa boli splnené podmienky pre odvolanie guvernéra z funkcie stanovené v uvedenom ustanovení (pozri ďalej časť 1). Pre úplnosť sa treba zaoberať relevantnosťou ďalších dvoch právnych úprav, ktoré boli podľa pána Rimšēvičsa porušené, a to Protokol č. 7 k ZFEÚ o výsadách a imunitách Európskej únie (pozri ďalej časť 2), ako aj niektoré ustanovenia lotyšského práva (pozri ďalej časť 3).

1.      O porušení článku 14.2 štatútu ESCB a ECB

93.      Pán Rimšēvičs a ECB tvrdia, že Lotyšská republika nepredložila dôkazy, ktoré by mohli potvrdiť skutky korupcie vytýkané pánovi Rimšēvičsovi. Lotyšská republika teda nepreukázala, že v prejednávaných veciach sú splnené podmienky pre odvolanie guvernéra centrálnej banky z funkcie stanovené v článku 14.2 štatútu ESCB a ECB.

a)      Úvodné pripomienky

94.      Ako uviedol generálny advokát Geelhoed vo veci Komisia/Cresson(41), k výkonu funkcií členov inštitúcií Únie, ako aj vyššie uvedených verejných funkcií v členských štátoch neoddeliteľne patrí, že osoby vykonávajúce tieto funkcie nepodliehajú žiadnej hierarchickej kontrole a nemôžu byť odvolané z dôvodov súvisiacich s výkonom ich funkcie. Právomoc uložiť sankcie za prípadné zneužitie právomoci osobou, ktorá takú funkciu vykonáva, má teda vo všeobecnosti buď inštitúcia, ktorej je táto osoba členom, alebo iná inštitúcia s rovnocenným postavením v ústavnom rámci.

95.      V tejto súvislosti bolo už uvedené, že členovia inštitúcií Únie môžu byť z funkcie odvolaní iba Súdnym dvorom, prípadne (to znamená okrem členov samotného Súdneho dvora Európskej únie) na žiadosť ich inštitúcie alebo inštitúcie s rovnocenným ústavným postavením.(42) Hoci v dôsledku toho znáša dôkazné bremeno nesplnenia povinnosti dotknutej osoby inštitúcia, ktorá sa tohto nesplnenia domáha, iba Súdnemu dvoru prislúcha, aby v plnom rozsahu svojej voľnej úvahy vykonal právnu kvalifikáciu a ustálil materiálnu existenciu predmetných skutočností. Súdny dvor môže teda zohľadniť zistenia uvedené v rozsudku vnútroštátneho súdneho orgánu pri skúmaní uvedených skutočností, avšak nemôže byť viazaný právnou kvalifikáciou skutočností uvedenou v takom rozsudku.(43)

96.      Ako uviedla ECB, dôvod, pre ktorý Súdny dvor nemá právomoc priamo rozhodovať o odvolaní guvernérov národných centrálnych bánk, vyplýva z toho, že títo guvernéri sú vymenúvaní a môžu byť odvolaní iba podľa postupov uplatniteľných v ich členských štátoch.(44) V rámci konania podľa článku 14.2 štatútu ESCB a ECB teda Súdny dvor nerozhoduje priamo na žiadosť inštitúcie o odvolaní osoby vykonávajúcej funkciu, ale skúma, či dotknutý členský štát oprávnene odvolal z funkcie guvernéra svojej centrálnej banky. Tento rozdiel oproti postupom, ktorými možno odvolať z funkcie členov inštitúcií Únie, je však iba procesnej povahy; z vecného hľadiska sú kritériá skúmania rovnaké, keďže v oboch prípadoch ide o určenie, či sú splnené podmienky odvolania z funkcie.

97.      Súdnemu dvoru teda v prvom rade prináleží vykonať právnu kvalifikáciu skutkov vytýkaných dotknutému guvernérovi, to znamená zistiť, či tieto skutky preukazujú, že tento guvernér už nespĺňa podmienky požadované pre výkon svojej funkcie, alebo predstavujú závažné pochybenie v zmysle článku 14.2 štatútu ESCB a ECB [pozri ďalej časť b)]. V prípade kladnej odpovede musí Súdny dvor v druhom rade vzhľadom na dôkazy predložené dotknutým členským štátom a prípadne aj na základe vyšetrovacích právomocí, ktoré mu priznáva jeho rokovací poriadok, preskúmať existenciu skutkov vytýkaných dotknutému guvernérovi [pozri ďalej časť c)].

b)      O pojmoch podmienky požadované pre výkon funkcie guvernéra a závažné pochybenie

98.      Článok 14.2 štatútu ESCB a ECB stanovuje, že guvernéra centrálnej banky možno odvolať z funkcie len vtedy, ak už nespĺňa podmienky požadované pre výkon svojej funkcie alebo ak sa dopustil závažného pochybenia, avšak bez toho, aby tieto pojmy presne definoval.

99.      V prejednávanej veci z rozhodnutia KNAB z 19. februára 2018, ktorým bol pán Rimšēvičs uznaný za podozrivého,(45) vyplýva, že pánovi Rimšēvičsovi sa vytýka, že požiadal a prijal úplatok v sume najmenej 100 000 eur od člena správnej rady banky, pričom sa za to zaviazal neobmedzovať činnosti tejto banky a prostredníctvom konzultácií a odporúčaní ju podporovať pri jej spolupráci s lotyšskou Komisiou pre finančný a kapitálový trh (Finanšu un kapitāla tirgus komisija). Pán Rimšēvičs sa okrem toho zaviazal, že tak bude konať v rámci výkonu svojej úradnej funkcie a prostredníctvom svojho vplyvu na činnosti Komisie pre finančný a kapitálový trh a informácií, ktoré má k dispozícii z titulu svojej funkcie.

100. Vzhľadom na také tvrdenia nie je potrebné, aby Súdny dvor vyčerpávajúcim spôsobom definoval pojem podmienky požadované pre výkon funkcie guvernéra centrálnej banky či pojem závažné pochybenie v zmysle článku 14.2 štatútu ESCB a ECB. Stačí totiž konštatovať, že skutky, ktoré pánovi Rimšēvičsovi v prejednávaných veciach vytýka KNAB, a to skutky korupcie pri výkone jeho úradnej funkcie, ako aj zneužitie funkcie v záujme súkromného subjektu – pokiaľ sa preukáže ich existencia –, by v každom prípade nielenže predstavovali závažné pochybenie dotknutého guvernéra, ale tiež by dokazovali, že tento guvernér už nespĺňa podmienky požadované pre výkon svojej funkcie. Na rozdiel od tvrdenia ECB sa teda na prejednávané veci vzťahuje nielen druhý, ale aj prvý prípad uvedený v článku 14.2 štatútu ESCB a ECB.

101. Aj bez vyčerpávajúcej definície podmienok požadovaných pre výkon funkcie guvernéra centrálnej banky treba konštatovať, že nezávislosť tvorí v každom prípade ich nedotknuteľný pevný základ.(46) Ako totiž bolo už dvakrát uvedené, nezávislosť národných centrálnych bánk, ktoré sú členmi ESCB, ako aj Rady guvernérov ECB, ako hlavného rozhodovacieho orgánu ECB a Eurosystému je zakotvená v Zmluve o EÚ, ako nevyhnutná podmienka cenovej stability, ktorá je základným cieľom hospodárskej a menovej politiky Únie a ESCB.(47) Z tohto dôvodu článok 130 ZFEÚ, ako aj článok 7 štatútu ESCB a ECB výslovne stanovujú, že členovia rozhodovacích orgánov ECB a národných centrálnych bánk nemôžu pri výkone právomocí a pri plnení úloh zverených im zmluvami a štatútom ESCB a ECB žiadať ani prijímať pokyny od akéhokoľvek subjektu.

102. Okrem toho nezávislosť je prvoradou vlastnosťou, ktorá sa vyžaduje od členov všetkých inštitúcií Únie.(48) Ako Súdny dvor potvrdil vo vzťahu k členom Komisie, vzhľadom na významnú zodpovednosť, ktorá im je zverená, je dôležité, aby dodržiavali tie najprísnejšie pravidlá správania, čo znamená najmä konať úplne nezávisle a vo všeobecnom záujme Únie a uprednostniť tento záujem za každých okolností pred osobnými záujmami.(49)

103. Z toho vyplýva, že guvernér centrálnej banky, ktorý je usvedčený zo skutkov, akými sú skutky, ktoré sú v prejednávaných veciach vytýkané pánovi Rimšēvičsovi, tým dokazuje, že nie je viac zárukou nezávislosti požadovanej pre výkon jeho funkcie.

104. Ako okrem toho správne uvádza ECB, pojem závažného pochybenia uvedený v ustanoveniach disciplinárneho práva Únie označuje protiprávne správanie osoby vykonávajúcej funkciu, ktoré je dostatočne závažným dôvodom pre odvolanie tejto osoby z funkcie.(50)

105. Skutky korupcie vytýkané v prejednávaných veciach pánovi Rimšēvičsovi – pokiaľ by sa preukázalo, že k nim došlo –, ktoré predstavujú porušenie § 320 ods. 4 lotyšského trestného zákona, sú vzhľadom na prvoradý význam zásady nezávislosti guvernérov centrálnych bánk dostatočne závažným dôvodom pre odvolanie guvernéra z funkcie a v dôsledku toho predstavujú závažné pochybenie v zmysle článku 14.2 štatútu ESCB a ECB.

106. Z predchádzajúcich úvah vyplýva, že pokiaľ sa preukáže existencia skutkov vytýkaných pánovi Rimšēvičsovi, treba konštatovať, že podmienky pre jeho odvolanie stanovené v článku 14.2 štatútu ESCB a ECB sú splnené. Teraz je teda potrebné preskúmať, či Lotyšská republika z právneho hľadiska dostatočne preukázala, že skutky, ktoré vytýka Pánovi Rimšēvičsovi, sa stali.

c)      O dôkazoch, ktoré sú potrebné na preukázanie splnenia podmienok odvolania z funkcie guvernéra

107. Ako správne uvádza ECB, existenciu skutkov, aké v prejednávaných veciach uvádza Lotyšská republika, musí v zásade potvrdiť rozsudok vo veci samej vydaný nezávislým súdnym orgánom, aby Súdny dvor mohol považovať tieto skutky za preukázané na účely uplatnenia článku 14.2 štatútu ESCB a ECB (pozri ďalej bod 1). V prípade, že taký rozsudok neexistuje, musí mať Súdny dvor dostatočné dôkazy na odôvodnenie pevného presvedčenia, že skutky vytýkané dotknutému guvernérovi sa stali (pozri ďalej bod 2).

1)      Rozsudok vo veci samej vydaný nezávislým súdom

108. V prípade, ak existuje rozsudok vo veci samej vydaný nezávislým súdom, ktorý potvrdzuje vecnú správnosť skutkov vytýkaných dotknutému guvernérovi, musí tento guvernér uviesť skutočnosti preukazujúce, že z dôvodu systémových alebo všeobecných nedostatkov týkajúcich sa nezávislosti súdnej moci dotknutého členského štátu, ako aj vzhľadom na jeho osobnú situáciu existujú vážne a preukázané dôvody domnievať sa, že jeho právo na spravodlivý proces bolo porušené a že dotknutý rozsudok spočíva na nesprávnych skutkových zisteniach.(51) V prípade, že také skutočnosti neexistujú, Súdny dvor by v súlade so zásadou vzájomnej dôvery v dodržiavanie práva Únie a základných práv, ktoré toto právo uznáva, všetkými členskými štátmi(52) mohol považovať skutky, ktorých existencia je potvrdená v rozsudku, za preukázané bez toho, aby sám posudzoval dôkazy.

109. V tomto prípade skutky, ktoré pánovi Rimšēvičsovi vytýka KNAB, neboli ešte predmetom rozsudku vo veci samej vydaného nezávislým súdom. Za týchto podmienok nie je potrebné zoberať sa otázkou, ktorú uvádza ECB, či na účely preukázania skutočností uvedených v rámci článku 14.2 štatútu ESCB a ECB postačuje prvostupňový rozsudok, ktorý ešte nie je konečný.

110. V každom prípade v prejednávaných veciach boli pritom obmedzujúce opatrenia, ktoré pánovi Rimšēvičsovi uložil KNAB na základe rozhodnutia z 19. februára 2018,(53) predmetom žaloby, ktorú podal pán Rimšēvičs na súd príslušný pre dohľad nad dodržiavaním ľudských práv Rīgas rajona tiesa (Okresný súd Riga), ako aj predmetom rozhodnutia tohto súdu vydaného 27. februára 2018,(54) ktoré je súčasťou informácií predložených Súdnemu dvoru. Z tohto rozhodnutia vyplýva, že dotknutá žaloba bola podaná na základe § 262 lotyšského trestného poriadku, ktorý umožňuje podanie žaloby proti obmedzujúcim opatreniam, akými sú opatrenia v prejednávaných veciach, z dôvodu, že nie je možné, aby dotknutá osoba uvedené opatrenia vykonala.(55)

111. Podľa pána Rimšēvičsa a ECB sa však preskúmanie súdu, ktorý prejednáva takú žalobu, týka iba vhodnosti a primeranosti predmetných obmedzujúcich opatrení vo vzťahu k vytýkanému porušeniu a sledovanému cieľu (teda napríklad riadny priebeh vyšetrovania alebo predchádzanie ďalším škodám), ako aj ochrany základných práv dotknutej osoby. Naproti tomu sa neskúma dôvodnosť výhrad uvedených proti dotknutej osobe alebo vecná správnosť skutočností, na ktorých sa tieto výhrady zakladajú. Odôvodnenie rozhodnutia súdu príslušného pre dohľad nad dodržiavaním ľudských práv Rīgas rajona tiesa (Okresný súd Riga) z 27. februára 2018 sa totiž týka len dôvodnosti obmedzujúcich opatrení vo vzťahu k výhradám voči pánovi Rimšēvičsovi, avšak vôbec sa netýka dôvodnosti týchto výhrad vo vzťahu k prípadným dôkazom.

112. Z § 262 ods. 3 lotyšského trestného poriadku vyplýva, že súd príslušný na preskúmanie žaloby podanej na základe tohto ustanovenia môže požiadať o predloženie skutočností zo spisu z trestného stíhania, ako aj vysvetlenia od osoby, ktorá je poverená vyšetrovaním alebo ktorá podala žalobu. Okrem toho v rozhodnutí súdu príslušného pre dohľad nad dodržiavaním ľudských práv Rīgas rajona tiesa (Okresný súd Riga) z 27. februára 2018 sa uvádza: „vzhľadom na skutočnosti zo spisu z trestného stíhania č…“.(56) V dôsledku toho nemožno vylúčiť, že súd príslušný pre dohľad nad dodržiavaním ľudských práv Rīgas rajona tiesa (Okresný súd Riga) a príslušný na preskúmanie predmetnej žaloby videl dôkazy zo spisu z trestného stíhania.

113. V rozhodnutí súdu príslušného pre dohľad nad dodržiavaním ľudských práv Rīgas rajona tiesa (Okresný súd Riga) z 27. februára 2018 nie je uvedené nijaké posúdenie dôkazov, ani potvrdenie vecnej správnosti skutočností na základe takých dôkazov. Toto rozhodnutie odkazuje totiž iba na „informáciu o skutočnostiach z procesných dokumentov, ktoré sú uvedené v spise [z trestného konania]“.(57) Nemožno teda vylúčiť, že skutočnosti zo spisu z trestného stíhania predložené súdu príslušnému pre dohľad nad dodržiavaním ľudských práv Rīgas rajona tiesa (Okresný súd Riga), rovnako ako skutočnosti predložené Súdnemu dvoru,(58) tvoria iba procesné dokumenty vyhotovené vyšetrovacími orgánmi, v ktorých je uvedený opis skutočností bez akéhokoľvek dôkazu, ktorý by mohol potvrdiť vecnú správnosť uvedených skutočností.

114. Okrem toho, aj keď bola Lotyšskej republike na pojednávaní položená v tomto smere otázka, neuviedla nijakú skutočnosť, ktorá by spochybnila tvrdenia pána Rimšēvičsa a ECB, že skúmanie súdu príslušného pre dohľad nad dodržiavaním ľudských práv Rīgas rajona tiesa (Okresný súd Riga) a príslušného na preskúmanie obmedzujúcich opatrení sa netýkalo dôvodnosti výhrad proti pánovi Rimšēvičsovi a vecnej správnosti skutočností na základe týchto výhrad. Lotyšská republika neuviedla ani skutočnosti alebo aspoň vysvetlenia na podporu svojho stanoviska, že Súdny dvor môže uznať rozhodnutie súdu príslušného pre dohľad nad dodržiavaním ľudských práv Rīgas rajona tiesa (Okresný súd Riga) z 27. februára 2018 ako dôkaz o tom, že skutky vytýkané pánovi Rimšēvičsovi sa stali, v dôsledku čoho sa vyhne tomu, aby sám posudzoval dôkazy a preukazoval vecnú správnosť týchto skutkov.

115. Súdny dvor môže tým menej vychádzať z rozhodnutia súdu príslušného pre dohľad nad dodržiavaním ľudských práv Rīgas rajona tiesa (Okresný súd Riga) z 27. februára 2018 na účely preukázania skutkov vytýkaných pánovi Rimšēvičsovi, ktorý tvrdí, že v čase vydania uvedeného rozhodnutia nemal a dodnes nemá prístup k dôkazom, ktoré umožňujú odôvodniť výhrady voči nemu. Lotyšská republika spochybňuje toto tvrdenie. Aj za predpokladu, že by súd príslušný pre dohľad nad dodržiavaním ľudských práv Rīgas rajona tiesa (Okresný súd Riga) mal prístup k určitým dôkazom zo spisu z trestného vyšetrovania, nie je možné zistiť, či ich posúdil v priebehu kontradiktórneho konania, ktoré má zaručiť právo na obranu pána Rimšēvičsa.

116. Obmedzujúce opatrenia uložené pánovi Rimšēvičsovi boli ďalej predmetom rozhodnutia súdu príslušného pre dohľad nad dodržiavaním ľudských práv Rīgas pilsētas Vidzemes priekšpilsētas tiesa (Obvodný súd Vidzeme mesta Riga) z 22. augusta 2018.(59) Toto rozhodnutie bolo vydané v nadväznosti na sťažnosť, v ktorej pán Rimšēvičs spochybnil spôsob, akým lotyšské orgány vyhoveli uzneseniu podpredsedu Súdneho dvora o nariadení predbežného opatrenia z 20. júla 2018, ECB/Lotyšsko(60). Súd príslušný pre dohľad nad dodržiavaním ľudských práv Rīgas pilsētas Vidzemes priekšpilsētas tiesa (Obvodný súd Vidzeme mesta Riga) tejto sťažnosti čiastočne vyhovel, pričom konštatoval, že z dôvodu rozporov v podmienkach obmedzujúcich opatrení uložených pánovi Rimšēvičsovi nemohli byť tieto opatrenia vykonané. V nadväznosti na to prijali lotyšské orgány nové rozhodnutie, ktorým zmenili predmetné obmedzujúce opatrenia.(61)

117. Z rozhodnutia súdu príslušného pre dohľad nad dodržiavaním ľudských práv Rīgas pilsētas Vidzemes priekšpilsētas tiesa (Obvodný súd Vidzeme mesta Riga) z 22. augusta 2018 pritom vyplýva, že preskúmanie vykonané týmto súdom sa tiež obmedzilo na možnosť vykonania sporných obmedzujúcich opatrení. Hoci aj tento súd dostal písomnosti zo spisu z trestného stíhania, nie je zrejmé, že by akokoľvek skúmal dôvodnosť skutkových tvrdení uvádzaných proti pánovi Rimšēvičsovi.

118. Za týchto podmienok nemôže Súdny dvor vychádzať z rozhodnutia súdu príslušného pre dohľad nad dodržiavaním ľudských práv Rīgas rajona tiesa (Okresný súd Riga) z 27. februára 2018, ani z rozhodnutia súdu príslušného pre dohľad nad dodržiavaním ľudských práv Rīgas pilsētas Vidzemes priekšpilsētas tiesa (Obvodný súd Vidzeme mesta Riga) z 22. augusta 2018 na účely preukázania vecnej správnosti skutkov vytýkaných pánovi Rimšēvičsovi.

2)      Dostatočné dôkazy, ktoré by Súdnemu dvoru umožnili overiť vecnú správnosť skutkov

119. Ako správne tvrdí ECB, rozsudok vo veci samej vydaný nezávislým súdom však nemôže byť jediným prostriedkom, ktorý má členský štát k dispozícii v rámci konania podľa článku 14.2 štatútu ESCB a ECB na preukázanie vecnej správnosti skutkov, ktoré podľa tohto štátu odôvodňujú odvolanie z funkcie guvernéra jeho centrálnej banky.

120. Stanovením možnosti odvolať guvernéra centrálnej banky z jeho funkcie v taxatívne vymedzených prípadoch chráni článok 14.2 štatútu ESCB a ECB nielen nezávislosť guvernérov národných centrálnych bánk, ale tiež riadne fungovanie ESCB a ECB. Skutočnosť, že guvernér centrálnej banky obvinený zo skutkov, aké sú vytýkané pánovi Rimšēvičsovi, naďalej vykonáva svoju funkciu, zúčastňuje sa na prijímaní rozhodnutí a má prístup k informáciám v rámci svojej centrálnej banky, ESCB a Rady guvernérov ECB, predstavuje totiž vážnu hrozbu pre riadne fungovanie týchto inštitúcií. Vyšetrovanie a konanie smerujúce k vydaniu odsudzujúceho rozsudku súdu vo veci samej môžu totiž trvať značný čas.

121. Na účely ochrany riadneho fungovania ESCB a ECB musí teda existovať možnosť dočasného pozastavenia výkonu funkcie guvernéra až do skončenia trestného konania, pokiaľ existujú dôkazy, ktoré samy osebe a nielen na základe domnienok preukazujú existenciu vytýkaných skutkov. Také dôkazy musia byť dostatočne presné a musia sa vzájomne zhodovať, aby odôvodnili pevné presvedčenie Súdneho dvora, že tieto skutky sa skutočne stali.(62)

122. Z tohto vyplýva, že za výnimočných okolností, akými sú okolnosti, ktoré uvádza Lotyšská republika v prejednávaných veciach, môže Súdny dvor dospieť k záveru, že podmienky pre odvolanie guvernéra centrálnej banky z funkcie sú splnené, pokiaľ mu členský štát predloží dôkazy o tom, že guvernér je vinný zo skutkov, ktoré dokazujú, že už nespĺňa podmienky požadované pre výkon svojej funkcie alebo že sa dopustil závažného pochybenia v zmysle článku 14.2 štatútu ESCB a ECB.

123. Na úvod však treba konštatovať, že Lotyšská republika v prejednávaných veciach také dôkazy nepredložila. Súdny dvor teda nemá k dispozícii žiadnu skutočnosť, ktorá by mu umožnila overiť dôvodnosť skutkových tvrdení, ktoré uvádza KNAB v súvislosti s pánom Rimšēvičsom.

124. Lotyšská republika teda v prvom rade neuviedla nijaký dôkaz na podporu svojich počiatočných písomných podaní vo veciach C‑202/18 a C‑238/18.(63) Súdny dvor ju preto v priebehu spoločného pojednávania v uvedených veciach požiadal, aby v lehote ôsmich dní predložila všetky dokumenty potrebné na odôvodnenie obmedzujúcich opatrení uložených pánovi Rimšēvičsovi.(64) Súdny dvor pri formulácii tejto žiadosti osobitne zdôraznil význam predloženia týchto dokumentov, ktoré majú slúžiť na odôvodnenie a preukázanie dôvodnosti predmetného rozhodnutia. Súdny dvor teda odporučil Lotyšskej republike, aby veľmi starostlivo zvážila, ktoré dokumenty mu predloží.

125. Lotyšská republika v nadväznosti na to zaslala Súdnemu 44 dokumentov, ktoré predstavovali približne 270 strán a obsahovali jednak všetky procesné dokumenty, ktoré sa týkali uznania pána Rimšēvičsa za podozrivého, uloženia obmedzujúcich opatrení vo vzťahu k tomuto pánovi a jeho obvinenia,(65) a ďalej korešpondenciu medzi KNAB, Národnou bankou Lotyšska, ECB, ako aj nemeckými orgánmi v súvislosti s činnosťami pána Rimšēvičsa v rámci ECB a rozhodnutia ECB týkajúce sa banky, v prospech ktorej pán Rimšēvičs údajne pracoval. Medzi týmito dokumentmi boli určité veľmi rozsiahle písomnosti predložené dvojmo, ako aj v rôznych jazykových verziách.

126. Písomnosti predložené Lotyšskou republikou okrem dvoch už analyzovaných rozhodnutí súdov príslušných pre dohľad nad dodržiavaním ľudských práv,(66) ako aj samotných správnych dokumentov teda pozostávajú výlučne z dokumentov, ktoré vyhotovili správne orgány a ktoré sa týkajú postavenia a vytýkaných konaní pána Rimšēvičsa.

127. Tieto dokumenty síce obsahujú určitý výpočet výhrad a obvinení, ktoré uvádzajú lotyšské orgány, a opis skutkov vytýkaných pánovi Rimšēvičsovi. Okrem toho umožňujú Súdnemu dvoru opísať priebeh udalostí a konaní, ku ktorým došlo v Lotyšsku od zadržania pána Rimšēvičsa 17. februára 2018, ako aj komunikáciu medzi lotyšskými vyšetrovacími orgánmi, Národnou bankou Lotyšska a ECB, s takou podrobnosťou, že zahŕňajú listy o postúpení dokumentov medzi orgánmi, poznámku prekladateľa a rôzne žiadosti o preklad.

128. Tieto dokumenty však neobsahujú nijakú skutkovú okolnosť, ktorá by mohla podporiť tvrdenia lotyšských orgánov a v dôsledku toho preukázať vecnú správnosť skutkov vytýkaných pánovi Rimšēvičsovi.

129. Podľa rozhodnutia KNAB z 19. februára 2018, ktorým bol pán Rimšēvičs uznaný za podozrivého,(67) dôkazy potvrdzujúce uvedené výhrady zahŕňajú zvukové nahrávky a prepisy telefonických rozhovorov, svedecké výpovede, zaistené veci, ako aj zápisnice z prehliadok. Je potrebné konštatovať, že nijaký dôkaz tohto druhu nebol Súdnemu dvoru predložený.

130. Ako správne uvádza ECB, predložené dokumenty neumožňujú teda nijako konštatovať, a to ani na základe domnienky, že došlo ku konaniam vytýkaným pánovi Rimšēvičsovi uvedeným v bode 99 vyššie. Aj za predpokladu, že by existovali dôkazné prostriedky, ktoré by mohli potvrdiť existenciu týchto skutkov, tieto skutočnosti nie sú uvedené v dokumentoch, ktoré Súdnemu dvoru predložila Lotyšská republika.

131. Aj bez toho, aby bolo potrebné stanoviť podmienky prípustnosti dôkazov alebo pravidlá ich posúdenia Súdnym dvorom v rámci konania podľa článku 14.2 štatútu ESCB a ECB, treba za týchto okolností konštatovať, že Súdny dvor nedokáže overiť, či sú splnené podmienky stanovené v tomto ustanovení pre odvolanie guvernéra centrálnej banky z funkcie. Keďže neexistuje akýkoľvek dôkaz, Súdny dvor nemôže preskúmať pravdivosť skutkových tvrdení, ktoré uvádza Lotyšská republika na účely odôvodnenia, že pán Rimšēvičs sa dopustil závažného pochybenia, a teda už nespĺňa podmienky požadované pre výkon svojej funkcie.

132. Ako už Súdny dvor konštatoval v iných oblastiach, účinnosť súdneho preskúmania v právnom poriadku Únie predpokladá oznámenie dôvodov každého nepriaznivého rozhodnutia príslušnému súdu, aby tento mohol v plnom rozsahu vykonať preskúmanie.(68) Účinnosť tohto súdneho preskúmania pritom zahŕňa overenie skutočností uvedených v odôvodnení rozhodnutia tak, aby súdne preskúmanie nebolo obmedzené len na abstraktné posúdenie pravdepodobnosti uvádzaných dôvodov, ale aby sa týkalo otázky, či sú tieto dôvody podložené.(69)

133. Aby Súdny dvor mohol v prejednávaných veciach vykonať preskúmanie, Lotyšská republika by mu musela predložiť nielen písomnosti, ktoré vyhotovili lotyšské orgány na účely vyšetrovania a obvinenia pána Rimšēvičsa, ale tiež dôkazy, ktoré samy osebe preukazujú, že vytýkané skutky sa stali. Samotnú skutočnosť, že prebieha trestné stíhanie, v ktorom zatiaľ nebolo vydané súdne rozhodnutie so skutkovými zisteniami, nemožno považovať za preukázané skutkové okolnosti.(70)

134. Na rozdiel od toho, čo platí v prípade skutočností preukázaných v rozsudku vo veci samej vydanom nezávislým súdom,(71) nemôže totiž Súdny dvor uznať za preukázané skutky, ktoré sa údajne stali iba podľa správnych orgánov. Také orgány nepožívajú rovnaké záruky organizačnej a funkčnej nezávislosti ako súdy a neprijímajú svoje rozhodnutia v kontradiktórnom konaní so zárukami účinného prostriedku nápravy.(72) Uznanie skutkov, ktoré uvádza správny orgán, za preukázané bez vykonania súdneho preskúmania ich vecnej správnosti by dotknuté osoby podliehajúce súdnej právomoci zbavilo práva na účinné súdne preskúmanie a v tomto prípade by opravný prostriedok uvedený v článku 14.2 štatútu ESCB a ECB stratil svoju podstatu a potrebný účinok.

135. Aj keď Lotyšská republika vo svojich písomných podaniach uvádza skutočnosti, ktoré by mohli svedčiť o určitej nezávislosti KNAB pri vykonávaní jeho úloh, nie je sporné, že KNAB je súčasťou výkonnej moci a nemožno ho vôbec považovať za nezávislý súdny orgán.(73) Nie je preukázané a dokonca sa ani netvrdí, že by to bolo inak, pokiaľ ide o úrad generálneho prokurátora Lotyšskej republiky. Ako zdôrazňuje pán Rimšēvičs, tento úrad okrem toho zatiaľ prijal iba rozhodnutie o obvinení, avšak ešte neskončil vyšetrovanie a nepostúpil vec súdu.

136. Treba preto konštatovať, že Lotyšská republika nepredložila Súdnemu dvoru dôkazy potrebné na odôvodnenie opatrení prijatých proti pánovi Rimšēvičsovi.

137. Ako už bolo okrem iného uvedené, Lotyšská republika sa nemôže odvolávať na dôvernosť písomností zo spisu z trestného stíhania, aby tým odôvodnila, že Súdnemu dvoru nepredložila dôkazy, ktoré by mohli podporiť jej tvrdenia týkajúce sa pána Rimšēvičsa.(74) Súdny dvor okrem toho na pojednávaní oznámil Lotyšskej republike, že v iných oblastiach existuje výnimočná a presne vymedzená možnosť, že sa dotknutej osobe neoznámia dôkazy predložené súdu Únie.(75) ECB v tomto smere uviedla, že je pripravená vzdať sa svojho práva na prístup k spisu, pokiaľ integrita trestného stíhania vyžaduje dôverné zaobchádzanie s prípadnými informáciami, ktoré Lotyšská republika predloží Súdnemu dvoru. Lotyšská republika však nijako nereagovala na pripomenutie tejto možnosti požiadať o dôverné zaobchádzanie s prípadnými dôkazmi, ktoré predloží Súdnemu dvoru, a neuviedla ani naliehavé dôvody, ktoré by mohli odôvodniť také dôverné zaobchádzanie.

138. Napokon články 24 až 30 Štatútu Súdneho dvora Európskej únie, ako aj článok 64 rokovacieho poriadku poskytujú Súdnemu dvoru množstvo dôkazných prostriedkov, ktoré okrem vyžiadania správ a informácii a predloženia dokumentov zahŕňajú najmä výsluch účastníkov konania, svedecké výpovede alebo tiež ohliadku miesta. Súdny dvor však nemôže byť povinný použiť také opatrenia ex offo v prípade, že neexistuje v tomto smere akýkoľvek dôkazný návrh, dokonca ani akákoľvek indícia zo strany dotknutého členského štátu. Lotyšská republika pritom v prejednávaných veciach Súdnemu dvoru nenavrhla, že by bol potrebný akýkoľvek dôkazný prostriedok.

139. Súdny dvor sa okrem toho v súlade s tým, čo bolo uvedené vyššie v súvislosti s povahou tejto žaloby, a z dôvodu, že žalovaným je predmetný členský štát ako celok,(76) nemôže obrátiť priamo na subjekty v tomto členskom štáte, akým je napríklad v prejednávaných veciach KNAB, aby ich priamo požiadal o informácie. Prinajmenšom v rámci konania podľa článku 14.2 štatútu ESCB a ECB nemožno vnútroštátne subjekty považovať za inštitúcie, orgány alebo subjekty, od ktorých by Súdny dvor mohol požadovať všetky informácie, ktoré považuje za potrebné na základe článku 24 Štatútu Súdneho dvora Európskej únie.

d)      Predbežný záver

140. Z predchádzajúcich úvah vyplýva, že skutky vytýkané pánovi Rimšēvičsovi – pokiaľ by sa preukázalo, že sa stali –, sú spôsobilé preukázať, že podmienky pre odvolanie guvernéra centrálnej banky stanovené v článku 14.2 štatútu ESCB a ECB sú splnené.

141. Lotyšská republika však nepredložila nijaký dôkaz, ktorý by potvrdil vecnú správnosť týchto skutkov. Súdny dvor teda nedokáže overiť, či sú splnené podmienky pre odvolanie pána Rimšēvičsa z funkcie stanovené v článku 14.2 štatútu ESCB a ECB.

142. Z toho vyplýva, že Lotyšská republika porušila článok 14.2 štatútu ESCB a ECB tým, že odvolala pána Rimšēvičsa z funkcie bez toho, aby preukázala, že boli splnené podmienky stanovené v uvedenom ustanovení. Žalobný dôvod pána Rimšēvičsa a ECB založený na porušení článku 14.2 štatútu ESCB a ECB Lotyšskou republikou treba teda prijať.

2.      O údajnom porušení Protokolu o výsadách a imunitách Európskej únie

143. Pán Rimšēvičs tvrdí, že jeho odvolanie z funkcie guvernéra Národnej banky Lotyšska je porušením imunity, ktorú požíva ako člen Rady guvernérov ECB podľa Protokolu č. 7 o výsadách a imunitách Európskej únie, ktorý sa na základe jeho článku 22 prvého odseku vzťahuje aj na ECB, ako aj na členov jej orgánov a jej zamestnancov.

144. V súlade s článkom 11 písm. a) Protokolu č. 7 o výsadách a imunitách Európskej únie úradníci a ostatní zamestnanci Únie požívajú na území každého členského štátu imunitu voči právomoci súdov vo vzťahu k činnosti v rámci svojho úradného postavenia vrátane ich ústnych alebo písomných prejavov. Aj keď toto ustanovenie odkazuje iba na „súdnu imunitu“,(77) nemožno vylúčiť, že prinajmenšom v prípadoch vyšších riadiacich zamestnancov sa táto imunita vykladá tak, že zahŕňa aj imunitu pred ich trestným stíhaním.(78) Vzhľadom na význam nezávislosti členov Rady guvernérov ECB(79) sa ďalej javí ako logické, že nemôže byť voči nim vedené trestné stíhanie, ktoré zahŕňa opatrenia, aké prijal KNAB proti pánovi Rimšēvičsovi, konkrétne umiestnenie do vyšetrovacej väzby alebo prehliadky,(80) bez prijatia rozhodnutia Rady guvernérov ECB o zbavení imunity.

145. Imunitu priznanú členom Rady guvernérov ECB na základe Protokolu č. 7 o výsadách a imunitách Európskej únie treba odlišovať od ochrany pred odvolaním z funkcie, ktorú guvernéri národných centrálnych bánk požívajú na základe štatútu ESCB a ECB. Pokiaľ teda ide o odvolanie guvernéra z funkcie, jeho nezávislosť je zaručená v článku 14.2 uvedeného štatútu, ktorý má ako lex specialis prednosť pred všeobecnými ustanoveniami Protokolu č. 7 o výsadách a imunitách Európskej únie. Ak sú splnené podmienky stanovené v článku 14.2 štatútu ESCB a ECB – čo má v prípade potreby overiť Súdny dvor –, guvernéra možno teda odvolať z funkcie bez toho, aby bolo potrebné prijať aj rozhodnutie o zbavení imunity. V dôsledku toho sa na porušenie ustanovení Protokolu č. 7 o výsadách a imunitách Európskej únie ako také nemožno odvolávať vo vzťahu k rozhodnutiu o odvolaní guvernéra z funkcie v rámci žaloby na základe článku 14.2 štatútu ESCB a ECB.

146. Imunita, ktorú guvernérom priznáva Protokol č. 7 o výsadách a imunitách Európskej únie, ich chráni pred trestným stíhaním, ktoré sa začne bez ohľadu na rozhodnutie o ich odvolaní z funkcie, pred jeho prijatím(81) alebo tiež v prípade zrušenia takého rozhodnutia v nadväznosti na jeho napadnutie pred Súdnym dvorom. Taká imunita by sa teda mohla javiť relevantná v rámci žaloby týkajúcej sa rozhodnutia o odvolaní guvernéra z funkcie, pokiaľ boli dôkazy predložené dotknutým členským štátom na podporu tohto rozhodnutia získané v rozpore s touto imunitou.

147. V prejednávaných veciach nie je síce potrebné zaoberať sa prípustnosťou dôkazov, ktoré boli prípadne získané v rozpore s imunitou pána Rimšēvičsa pred jeho odvolaním z funkcie, keďže Lotyšská republika v každom prípade neuviedla dôkazy, takže nie je potrebné rozhodnúť o výhrade pána Rimšēvičsa založenej na porušení Protokolu č. 7 o výsadách a imunitách Európskej únie.

148. Naproti tomu imunita, ktorú pánovi Rimšēvičsovi priznáva uvedený protokol, sa môže stať znova relevantnou v prípade, že sa vráti do funkcie v dôsledku rozsudku Súdneho dvora, v ktorom sa konštatuje, že podmienky pre jeho odvolanie z funkcie neboli splnené.

149. ECB v tejto súvislosti síce tvrdí, že imunita, ktorú pánovi Rimšēvičsovi priznáva Protokol č. 7 o výsadách a imunitách Európskej únie, sa týka iba činností, ktoré vykonáva ako člen Rady guvernérov ECB, zatiaľ čo pán Rimšēvičs sa konaní, ktoré mu vytýkajú lotyšské orgány, dopustil ako guvernér Národnej banky Lotyšska. Teda najmä banka, v prospech ktorej pán Rimšēvičs údajne pracoval, Trasta Komercbanka, podliehala priamemu prudenciálnemu dohľadu zo strany lotyšskej Komisie pre finančný a kapitálový trh. ECB nevydala vo vzťahu k tejto banke žiadne prudenciálne rozhodnutie, s výnimkou rozhodnutia prijatého v roku 2016, ktorým jej bolo odňaté povolenie. Toto rozhodnutie okrem toho Rada guvernérov nepripravila a prijala ho iba v rámci námietkového konania, v ktorom sa nevyžaduje výslovný súhlas zo strany jej členov.(82)

150. Rada guvernérov ECB je však v súlade s nariadením č. 1024/2013 napriek námietke ECB uvedenej v predchádzajúcom bode prinajmenšom zapojená do prudenciálneho dohľadu nad úverovými inštitúciami, akou je Trasta Komercbanka, a zodpovedá za prijímanie rozhodnutí o ich povolení. Vzhľadom na skutky, ktoré pánovi Rimšēvičsovi vytýka KNAB,(83) nemožno vopred vylúčiť, že vyšetrovanie KNAB, ako aj súčasné vyšetrovanie prokurátora Úradu generálneho prokurátora Lotyšskej republiky sa týkajú aj skutkov, ktorých sa pán Rimšēvičs dopustil pri výkone funkcie člena Rady guvernérov ECB.

3.      O údajnom porušení lotyšského práva

151. Pán Rimšēvičs tvrdí, že KNAB porušil zákon o Národnej banke Lotyšska, ako aj lotyšský trestný poriadok tým, že mu uložil sporné obmedzujúce opatrenia v rozhodnutí z 19. februára 2018.

152. KNAB porušil zákon o Národnej banke Lotyšska prijatý na účely transpozície relevantných ustanovení ZFEÚ, keďže tento zákon umožňuje odvolať guvernéra Národnej banky Lotyšska z jeho funkcie len v určitých presne definovaných prípadoch a len na základe rozhodnutia Parlamentu Lotyšskej republiky.

153. KNAB okrem toho porušil lotyšský trestný poriadok, keďže pokiaľ ide o pána Rimšēvičsa, podmienky stanovené v prípade ukladania obmedzujúcich opatrení, a to riziko, že osoba bude mariť vyšetrovanie alebo sa dopustí ďalších trestných činov, neboli splnené. Pán Rimšēvičs teda od začiatku aktívne spolupracoval s vyšetrovateľmi. Okrem toho pán Rimšēvičs v rámci svojich právomocí guvernéra Národnej banky Lotyšska v každom prípade nemal právomoci potrebné na vykonávanie vplyvu v prospech určitej banky, ako je mu vytýkané. Napokon zadržanie pána Rimšēvičsa bolo protiprávne, keďže neboli splnené ani podmienky, ktoré stanovuje lotyšský trestný poriadok na to, aby také zadržanie bolo dovolené.

154. V prvom rade treba pre každý prípad poznamenať, že v tomto prípade Súdny dvor rozhoduje iba o obmedzujúcich opatreniach, ktoré pánovi Rimšēvičsovi uložil KNAB na základe rozhodnutia z 19. februára 2018, ktoré nezahŕňajú jeho zadržanie. Súdny dvor teda nemá skúmať zákonnosť zadržania pána Rimšēvičsa.(84)

155. Výhrady založené na porušení lotyšského práva treba ďalej zamietnuť bez toho, aby sa musel Súdny dvor zaoberať ich dôvodnosťou.

156. Prípustnosť odvolania guvernéra národnej centrálnej banky z funkcie treba totiž posudzovať iba z hľadiska práva Únie, konkrétne z hľadiska podmienok stanovených v článku 14.2 štatútu ESCB a ECB, ktoré sa majú vykladať autonómne, aby sa zabezpečilo ich jednotné uplatňovanie.(85)

157. Pokiaľ sú teda podmienky stanovené v týchto ustanoveniach splnené – čo má v prípade potreby overiť Súdny dvor –, môže byť guvernér národnej centrálnej banky zo svojej funkcie odvolaný bez ohľadu na prípadné podmienky, ktoré v prípade takého odvolania stanovuje okrem toho vnútroštátne právo. Naopak, pokiaľ tieto podmienky nie sú splnené, guvernér centrálnej banky nemôže byť odvolaný z funkcie, aj keď boli dodržané podmienky a predpísané konania, ktoré na tento účel stanovuje vnútroštátne právo.

158. Otázka, či je guvernér centrálnej banky odvolaný zo svojej funkcie na základe „oficiálneho“ postupu, ktorý je na tento účel stanovený vo vnútroštátnom práve, alebo na základe iného opatrenia, nie je teda relevantná na účely posúdenia prípustnosti takého odvolania z funkcie z hľadiska práva Únie. Ako už bolo uvedené,(86) platí to tým viac, že pojem odvolanie z funkcie v zmysle článku 14.2 štatútu ESCB a ECB je autonómnym pojmom práva Únie, ktorý nesúvisí s formou opatrenia a jeho postavením vo vnútroštátnom práve, ale s jeho podstatou a konkrétnymi účinkami.

159. Ako už bolo ďalej tiež uvedené,(87) pokiaľ existujú dostatočné dôkazy o tom, že hmotnoprávne podmienky stanovené v článku 14.2 štatútu ESCB a ECB pre odvolanie guvernéra z funkcie sú splnené, musí existovať možnosť dočasného pozastavenia výkonu funkcie takého guvernéra až do skončenia trestného konania alebo uskutočnenia „oficiálneho“ postupu odvolania z funkcie podľa vnútroštátneho práva.

160. Z vyššie uvedeného vyplýva, že výhrada pána Rimšēvičsa založená na porušení zákona o Národnej banke Lotyšska a lotyšského trestného poriadku je neúčinná, a treba ju preto zamietnuť.

D.      Predbežný záver

161. Ako už bolo uvedené,(88) z preskúmania prejednávaných vecí vyplýva, že Lotyšská republika nepredložila nijaký dôkaz, ktorý by potvrdil existenciu skutkov vytýkaných pánovi Rimšēvičsovi. Súdny dvor teda nedokáže overiť, či sú splnené podmienky pre odvolanie pána Rimšēvičsa z funkcie Národnej banky Lotyšska stanovené v článku 14.2 štatútu ESCB a ECB.

162. Za týchto podmienok treba v súlade s tým, čo bolo uvedené vyššie v súvislosti s povahou týchto žalôb,(89) konštatovať, že Lotyšská republika si tým, že odvolala pána Rimšēvičsa z funkcie bez toho, aby preukázala, že boli splnené podmienky stanovené v článku 14.2 štatútu ESCB a ECB, nesplnila povinnosti, ktoré jej vyplývajú z tohto ustanovenia.

VI.    O trovách

163. Podľa článku 138 ods. 1 rokovacieho poriadku účastník konania, ktorý vo veci nemal úspech, je povinný nahradiť trovy konania, ak to bolo v tomto zmysle navrhnuté.

164. Z vyššie uvedených dôvodov vyplýva, že Lotyšská republika je účastníkom konania, ktorý v prejednávaných veciach nemal úspech.

165. ECB okrem toho vo veci C‑238/18 navrhla, aby bola Lotyšskej republike uložená povinnosť nahradiť trovy konania. Je teda potrebné uložiť Lotyšskej republike povinnosť znášať svoje vlastné trovy konania a nahradiť trovy konania ECB vo veci C‑238/18. To platí tiež pre trovy, ktoré vznikli v konaní o nariadení predbežného opatrenia, v ktorom vydal podpredseda Súdneho dvora uznesenie z 20. júla 2018 (C‑238/18 R, neuverejnené, EU:C:2018:581), v ktorom bolo rozhodnutie o trovách odložené na neskôr.

166. Naproti tomu pán Rimšēvičs vo veci C‑202/18 nenavrhol, aby bola Lotyšskej republike uložená povinnosť nahradiť trovy konania, a ani Lotyšská republika nenavrhla, aby bola pánovi Rimšēvičsovi uložená povinnosť nahradiť trovy konania. Ak nikto z účastníkov nenavrhol, ako sa má rozhodnúť o náhrade trov konania, treba teda rozhodnúť, že každý účastník znáša vlastné trovy konania vo veci C‑202/18.(90)

VII. Návrh

167. Vzhľadom na vyššie uvedené navrhujem, aby Súdny dvor vo veci C‑202/18 rozhodol takto:

1.      Lotyšská republika si tým, že zakázala pánovi Ilmārsovi Rimšēvičsovi vykonávať funkciu guvernéra Latvijas Banka (Národná banka Lotyšska) na základe rozhodnutia Korupcijas novēršanas un apkarošanas birojs (Úrad prevencie a boja proti korupcii, Lotyšsko) z 19. februára 2018, nesplnila povinnosti, ktoré jej vyplývajú z článku 14.2 Protokolu č. 4 o štatúte Európskeho systému centrálnych bánk a Európskej centrálnej banky.

2.      Pán Rimšēvičs a Lotyšská republika znášajú svoje vlastné trovy konania.

168. Ďalej navrhujem, aby Súdny dvor vo veci C‑238/18 rozhodol takto:

1.      Lotyšská republika si tým, že zakázala pánovi Rimšēvičsovi vykonávať funkciu guvernéra Latvijas Banka (Národná banka Lotyšska) na základe rozhodnutia Korupcijas novēršanas un apkarošanas birojs (Úrad prevencie a boja proti korupcii, Lotyšsko) z 19. februára 2018, nesplnila povinnosti, ktoré jej vyplývajú z článku 14.2 Protokolu č. 4 o štatúte Európskeho systému centrálnych bánk a Európskej centrálnej banky.

2.      Lotyšská republika znáša svoje vlastné trovy konania a je povinná nahradiť trovy konania Európskej centrálnej banky, vrátane trov konania o nariadení predbežného opatrenia.


1      Jazyk prednesu: francúzština.


2      Súdny dvor, ako aj Všeobecný súd okrem toho prejednávajú odlišné veci, ktoré sa týkajú odňatia povolenia banke Trasta Komercbanka Európskou centrálnou bankou (ECB) 3. marca 2016; pozri veci T‑247/16, Fursin a i./ECB a T‑698/16, Trasta Komercbanka a i./ECB prejednávané pred Všeobecným súdom, uznesenie Všeobecného súdu z 12. septembra 2017, Fursin a i./ECB (T‑247/16, neuverejnené, EU:T:2017:623), ako aj odvolania proti uvedenému uzneseniu vo veciach C‑663/17 P, ECB/Trasta Komercbanka a i., C‑665/17 P, Komisia/Trasta Komercbanka a i. a ECB, a C‑669/17 P, Trasta Komercbanka a i./ECB prebiehajúce pred Súdnym dvorom.


3      Protokol č. 4 o štatúte Európskeho systému centrálnych bánk (ESCB) a Európskej centrálnej banky (ECB), pripojený k ZEÚ a ZFEÚ (Ú. v. EÚ C 202, 2016, s. 230).


4      Pozri najmä článok 12.1 štatútu ESCB a ECB.


5      Pozri najmä článok 26 ods. 8 nariadenia Rady (EÚ) č. 1024/2013 z 15. októbra 2013, ktorým sa Európska centrálna banka poveruje osobitnými úlohami, pokiaľ ide o politiky týkajúce sa prudenciálneho dohľadu nad úverovými inštitúciami (Ú. v. EÚ L 287, 2013, s. 63).


6      Pozri najmä článok 119 ods. 2 a 3, článok 127 ods. 1, článok 219 ods. 1 a 2 a článok 282 ods. 2 ZFEÚ.


7      Podľa generálneho advokáta Jacobsa teda nezávislosť ECB nie je sama osebe cieľom, ale má umožniť ECB účinne sledovať cieľ cenovej stability; pozri návrhy vo veci Komisia/ECB (C‑11/00, EU:C:2002:556, bod 150). Pokiaľ ide o vzťah medzi nezávislosťou ECB a cieľom cenovej stability, pozri tiež návrh zmluvy, ktorou sa mení a dopĺňa Zmluva o založení Európskeho hospodárskeho spoločenstva s cieľom vytvoriť hospodársku a menovú úniu, oznámenie Komisie z 21. augusta 1990, Bulletin Európskych spoločenstiev, príloha 2/91, najmä s. 14, 20 a 58.


8      Pozri bod 31 nižšie.


9      C‑202/18, neuverejnené, EU:C:2018:489.


10      C‑238/18, neuverejnené, EU:C:2018:488.


11      C‑238/18 R, neuverejnené, EU:C:2018:581.


12      Podľa článku 35.5 štatútu ESCB a ECB je rozhodnutie ECB podať návrh na Súdny dvor Európskej únie vo všeobecnosti prijímané Radou guvernérov. Článok 14.2 uvedeného štatútu naproti tomu stanovuje, že žalobu podľa tohto ustanovenia môže podať dotknutý guvernér alebo Rada guvernérov. Je však potrebné zohľadniť, že z článku 14.2 štatútu ESCB a ECB vyplýva iba vnútorná právomoc Rady guvernérov v rámci ECB rozhodovať o podaní žaloby a jeho cieľom nie je priznať právo podať žalobu Rade guvernérov namiesto ECB ako celku. Je teda správne, že v prejednávanej veci podala žalobu vo veci C‑238/18 práve ECB, ktorá zároveň uviedla, že rozhodnutie o podaní žaloby na Súdny dvor prijala Rada guvernérov.


13      Pozri v tomto zmysle uznesenie z 5. októbra 1983, Chatzidakis Nevas/Fond právnikov v Aténach (142/83, EU:C:1983:267, body 3 a 4), a rozsudok z 30. júna 1993, Parlament/Rada a Komisia (C‑181/91 a C‑248/91, EU:C:1993:271, bod 12).


14      Uznesenie Súdu prvého stupňa z 23. januára 1995, Bilanzbuchhalter/Komisia (T‑84/94, EU:T:1995:9, bod 26). Pokiaľ ide o osobitnú právomoc ECB predložiť vec Súdnemu dvoru, aby konštatoval, že národná centrálna banka si nesplnila povinnosti podľa článku 271 písm. d) ZFEÚ, pozri poznámku pod čiarou 25 nižšie.


15      Pozri ex multis rozsudky zo 14. júna 2012, Banco Español de Crédito (C‑618/10, EU:C:2012:349, bod 61); zo 14. januára 2016, Vodafone (C‑395/14, EU:C:2016:9, bod 40), a z 25. januára 2018, Komisia/Česká republika (C‑314/16, EU:C:2018:42, bod 47).


16      Pozri návrhy, ktoré som predniesla vo veci Pringle (C‑370/12, EU:C:2012:675, body 127 až 131); rozsudok z 27. novembra 2012, Pringle (C‑370/12, EU:C:2012:756, bod 135), moje návrhy vo veci Inuit Tapiriit Kanatami a i./Parlament a Rada (C‑583/11 P, EU:C:2013:21, bod 32), ako aj rozsudok z 3. októbra 2013, Inuit Tapiriit Kanatami a i./Parlament a Rada (C‑583/11 P, EU:C:2013:625, body 59 a 70).


17      Porovnaj vo francúzštine „[u]n recours contre la décision prise à cet effet peut être introduit“ (článok 14.2 štatútu ESCB a ECB) a „[t]oute personne… peut former… un recours contre les actes…“ (článok 263 štvrtý odsek ZFEÚ); v holandčine „[t]egen een besluit daartoe kan de betrokken president of de Raad van bestuur beroep instellen“ (článok 14.2 štatútu ESCB a ECB) a „[i]edere natuurlijke of rechtspersoon kan… beroep instellen tegen handelingen…“ (článok 263 štvrtý odsek ZFEÚ); v nemčine „[g]egen einen entsprechenden Beschluss kann der betreffende Präsident einer nationalen Zentralbank oder der EZB‑Rat… den Gerichtshof anrufen“ (článok 14.2 štatútu ESCB a ECB) a „[j]ede… Person kann… gegen… Handlungen… Klage erheben“ (článok 263 štvrtý odsek ZFEÚ); v lotyštine „var apstrīdēt šo lēmumu“ (článok 14.2 štatútu ESCB a ECB) a „jebkura… persona… var celt prasību par tiesību aktu“ (článok 263 štvrtý odsek ZFEÚ).


18      Pozri návrh guvernérov centrálnych bánk z 27. novembra 1990, uverejnený v Agence Europe, Europe/Documents, č. 1669/1670, 8. decembra 1990, s. 1, 6 dokumentu PDF (https://www.ecb.europa.eu/ecb/access_to_documents/document/cog_pubaccess/shared/data/ecb.dr.parcg2007_0005draftstatute.en.pdf?c34e41042567a5832ffd2adb7e5baa48), ako aj ich návrh z 26. apríla 1991 (CONF‑UEM 1613/91), s. 1, 12 dokumentu PDF (https://www.ecb.europa.eu/ecb/access_to_documents/document/cog_pubaccess/shared/data/ecb.dr.parcg2007_0010draftstatute.en.pdf?77031b02df114d03b2da29d4d1ccf33d).


19      Zatiaľ čo v anglickej verzii článku 263 štvrtého odseku ZFEÚ sa uvádza, že „[a]ny natural or legal person may… institute proceedings against an act…“.


20      Pozri návrh predsedníctva medzivládnej konferencie o hospodárskej a menovej únii z 28. októbra 1991 [SN 3738/91 (UEM 82)], s. 47 dokumentu PDF (http://ec.europa.eu/dorie/fileDownload.do;jsessionid=Xy2HP92HJVCBrNG02Sws0jJ2QqCrpL968JlDwYGhB2GL1BTJ2Q1V!233738690?docId=409907&cardId=409907).


21      Okrem anglických verzií (bod 46 a poznámka pod čiarou 19 vyššie) pozri španielske verzie: „[e]l gobernador afectado o el Consejo de Gobierno podrán recurrir las decisiones al respecto ante el Tribunal de Justicia“ (článok 14.2 štatútu ESCB a ECB) a „[t]oda persona… podrá interponer recurso… contra los actos“ (článok 263 štvrtý odsek ZFEÚ); talianske verzie: „[u]na decisione in questo senso può essere portata dinanzi alla Corte di giustizia“ (článok 14.2 štatútu ESCB a ECB) a „[q]ualsiasi persona… può proporre… un ricorso contro gli atti“ (článok 263 štvrtý odsek ZFEÚ); portugalské verzie: „[o] governador em causa ou o Conselho do BCE podem interpor recurso da decisão de demissão para o Tribunal de Justiça“ (článok 14.2 štatútu ESCB a ECB) a „[q]ualquer pessoa… pode interpor… recursos contra os atos…“ (článok 263 štvrtý odsek ZFEÚ) alebo tiež dánske verzie: „[e]n afgørelse om afskedigelse kan af den pågældende centralbankchef eller af Styrelsesrådet indbringes for Domstolen“ (článok 14.2 štatútu ESCB a ECB) a „[e]nhver… person kan… indbringe klage med henblik på prøvelse af retsakter…“ (článok 263 štvrtý odsek ZFEÚ).


22      Pozri VAN DEN BERG, C. C. A.: The Making of the Statute of the European System of Central Banks. Amsterdam, 2005, s. 137 a nasl. (opis rokovaní o článkoch 14.1 a 14.2 štatútu ESCB a ECB, neexistencia akéhokoľvek odkazu na rokovania o povahe žaloby podľa článku 14.2), ako aj s. 495 až 497 (autor tu uvádza všetky použité dokumenty a vysvetľuje, že sa osobne zúčastnil na väčšine rokovaní pracovných skupín [s. 496]; okrem toho ani výtlačky publikácie Agence Europe, Bulletin quotidien Europe z novembra a decembra 1991, ktoré okrem iného obsahujú informácie o rokovaniach o hospodárskej a menovej únii na ministerskej úrovni, neobsahujú akúkoľvek zmienku o diskusii o žalobe podľa článku 14.2 štatútu ESCB a ECB.


23      Z dátumov a dokumentov uvedených v bodoch 46 a 48 týchto návrhov vyplýva, že tieto prvky boli vložené počas niekoľkých týždňov, ktoré uplynuli medzi medzivládnou konferenciou o hospodárskej a menovej únii 30. októbra 1991 a prijatím Maastrichtskej zmluvy na konferencii Európskej rady 9. až 11. decembra 1991.


24      Pozri najmä, pokiaľ ide o Komisiu, článok 247 ZFEÚ (členov môže odvolať Súdny dvor na žiadosť Rady alebo Komisie); pokiaľ ide o Súdny dvor Európskej únie, článok 6 prvý odsek Štatútu Súdneho dvora Európskej únie (členovia môžu byť zbavení funkcie na základe jednomyseľného rozhodnutia sudcov a generálnych advokátov Súdneho dvora); pokiaľ ide o Výkonnú radu ECB, článok 11.4 štatútu ESCB a ECB (členov môže odvolať z funkcie Súdny dvor na žiadosť Rady guvernérov alebo Výkonnej rady); pokiaľ ide o Dvor audítorov Európskej únie, článok 286 ods. 6 ZFEÚ (členov môže odvolať z funkcie Súdny dvor na žiadosť Dvora audítorov); pokiaľ ide o európskeho ombudsmana, článok 228 ods. 2 ZFEÚ (môže ho odvolať z funkcie Súdny dvor na žiadosť Európskeho parlamentu).


25      Na rozdiel od členov Výkonnej rady ECB (pozri predchádzajúcu poznámku pod čiarou), ktorí sú vymenovaní na základe postupu stanoveného v článku 11 štatútu ESCB a ECB, a patria teda do sféry Únie, nemôže teda ECB priamo požiadať o odvolanie guvernérov národných centrálnych bánk z funkcie členov rady ECB. Pokiaľ sa ECB domnieva, že guvernér národnej centrálnej banky má byť odvolaný z funkcie, je potrebné, aby uplatnila článok 271 písm. d) ZFEÚ, ktorý jej umožňuje podať na Súdny dvor žalobu o nesplnenie povinnosti proti národnej centrálnej banke, pokiaľ sa domnieva, že si nesplnila niektorú z povinností, ktoré jej vyplývajú zo zmlúv.


26      Pozri v tomto ohľade body 151 až 160 nižšie.


27      Pozri bod 5 vyššie.


28      Pozri bod 9 vyššie.


29      Pozri bod 12 vyššie.


30      Pozri bod 5 vyššie.


31      Pozri bod 57 vyššie.


32      Pozri v tejto súvislosti aj body 151 až 160 nižšie.


33      Okrem francúzskej verzie („[u]n gouverneur ne peut être relevé de ses fonctions“) a lotyšskej verzie („Tikai tad, ja vadītājs vairs neatbilst nosacījumiem, kas vajadzīgi pienākumu veikšanai, vai ir izdarījis smagu pārkāpumu, viņu var atbrīvot no amata“) pozri napríklad anglickú verziu („[a] Governor may be relieved from office only“), španielsku verziu („[u]n gobernador sólo podrá ser relevado de su mandato“), taliansku verziu („[u]n governatore può essere sollevato dall’incarico solo“), nemeckú verziu („[d]er Präsident einer nationalen Zentralbank kann aus seinem Amt nur entlassen werden“), holandskú verziu („[e]n president kan slechts van zijn ambt worden ontheven“), dánsku verziu („[e]n centralbankchef kan kun afskediges“), portugalskú verziu („[u]m governador só pode ser demitido das suas funções“) alebo tiež rumunskú verziu („[u]n guvernator poate fi eliberat din funcție numai“) článku 14.2 štatútu ESCB a ECB.


34      Pozri, pokiaľ ide o členov Komisie, články 246 a 247 ZFEÚ; pokiaľ ide o členov Výkonnej rady ECB, článok 11.4 štatútu ESCB a ECB; pokiaľ ide o ombudsmana, článok 228 ods. 2 druhý pododsek ZFEU; a pokiaľ ide o členov Dvora audítorov, článok 286 ods. 5 ZFEÚ (odsek 6 tohto istého ustanovenia odkazuje v niektorých jazykových verziách naopak na odvolanie z funkcie, rovnako ako článok 6 Štatútu Súdneho dvora Európskej únie, pokiaľ ide o členov tejto poslednej uvedenej inštitúcie).


35      Uznesenie o nariadení predbežného opatrenia z 20. júla 2018, ECB/Lotyšsko (C‑238/18 R, neuverejnené, EU:C:2018:581, bod 29).


36      Pokiaľ ide o osobitné hľadisko imunity, ktorú členom Rady guvernérov ECB priznáva Protokol č. 7 o výsadách a imunitách Európskej únie, pripojený k ZEÚ a ZFEÚ (Ú. v. EÚ C 202, 2016, s. 266), pozri body 143 až 150 nižšie.


37      Pozri bod 119 a nasl. nižšie.


38      Pozri bod 11 vyššie.


39      Pozri bod 57 vyššie.


40      Článok 130 ZFEÚ a článok 7 štatútu ESCB a ECB.


41      C‑432/04, EU:C:2006:140, bod 70.


42      Pozri bod 56 a poznámku pod čiarou 24 vyššie.


43      Pozri v tomto zmysle rozsudok z 11. júla 2006, Komisia/Cresson (C‑432/04, EU:C:2006:455, body 120 a 121).


44      Pozri body 37 a 56 vyššie.


45      Pozri bod 17 vyššie.


46      Pokiaľ ide o podobnú úvahu v súvislosti s pravidlami správneho správania, ktoré sa majú dodržiavať pri výkone verejnej služby, pozri návrhy, ktoré predniesol generálny advokát Geelhoed vo veci Komisia/Cresson (C‑432/04, EU:C:2006:140, bod 78).


47      Pozri body 5 a 76 vyššie.


48      Pozri najmä, pokiaľ ide o členov Komisie, článok 17 ods. 3 ZEÚ a článok 245 ZFEÚ a tiež, pokiaľ ide o členov Súdneho dvora Európskej únie, článok 19 ods. 2 ZEÚ a články 253 a 254 ZFEÚ.


49      Rozsudok z 11. júla 2006, Komisia/Cresson (C‑432/04, EU:C:2006:455, bod 70).


50      Pozri najmä, pokiaľ ide o ombudsmana, článok 228 ods. 2 ZFEÚ; pokiaľ ide o členov Komisie, článok 247 ZFEÚ; pokiaľ ide o členov Výkonnej rady ECB, článok 11.4 štatútu ESCB a ECB; pokiaľ ide o úradníkov a ostatných zamestnancov Európskej únie, článok 86 ods. 1 Služobného poriadku úradníkov, články 9 a 10 prílohy IX tohto poriadku a článok 49 podmienok zamestnávania ostatných zamestnancov Európskej únie.


51      Pozri v tomto zmysle analogicky rozsudok z 25. júla 2018, Minister for Justice and Equality (Pochybenia súdneho systému) (C‑216/18 PPU, EU:C:2018:586, bod 79).


52      Pozri rozsudok z 25. júla 2018, Minister for Justice and Equality (Pochybenia súdneho systému) (C‑216/18 PPU, EU:C:2018:586, body 35 až 37 a citovaná judikatúra).


53      Pozri bod 17 vyššie.


54      Pozri bod 18 vyššie.


55      Pozri bod 10 vyššie.


56      Voľný preklad.


57      Voľný preklad.


58      Pozri ďalej body 125 až 130 nižšie.


59      Pozri bod 22 vyššie.


60      C‑238/18 R, neuverejnené, EU:C:2018:581; pozri body 21 a 31 vyššie.


61      Pozri bod 22 vyššie.


62      Pozri v tomto zmysle analogicky rozsudok Všeobecného súdu zo 16. júna 2015, FSL a i./Komisia (T‑655/11, EU:T:2015:383, body 175 a 176 a citovaná judikatúra).


63      Jedinými dôkazmi, ktoré Lotyšská republika predložila spolu so svojím vyjadrením k žalobe vo veci C‑238/18, sú návrh zákona o zmene a doplnení zákona o Národnej banke Lotyšska, stanovisko ECB z 2. októbra 2012 k prípravným prácam a legislatívnym zmenám potrebným na zavedenie eura a list Národnej banky Lotyšska z 13. apríla 2018 týkajúci sa informácií potrebných v rámci veci C‑238/18.


64      Pozri bod 33 vyššie.


65      Konkrétne rozhodnutia a dokumenty KNAB a prokurátora, sťažnosti a dokumenty advokáta pána Rimšēvičsa, rozhodnutia súdu príslušného pre dohľad nad dodržiavaním ľudských práv Rīgas rajona tiesa (Okresný súd Riga) z 27. februára 2018 a súdu príslušného pre dohľad nad dodržiavaním ľudských práv Rīgas pilsētas Vidzemes priekšpilsētas tiesa (Obvodný súd Vidzeme mesta Riga) z 22. augusta 2018 (pozri body 110 až 118 vyššie), ako aj dokumenty týkajúce sa uznesenia podpredsedu Súdneho dvora o nariadení predbežného opatrenia z 20. júla 2018 a jeho vykonania v Lotyšsku (pozri body 21 a 22 vyššie).


66      Rozhodnutia súdu príslušného pre dohľad nad dodržiavaním ľudských práv Rīgas rajona tiesa (Okresný súd Riga) z 27. februára 2018 a súdu príslušného pre dohľad nad dodržiavaním ľudských práv Rīgas pilsētas Vidzemes priekšpilsētas tiesa (Obvodný súd Vidzeme mesta Riga) z 22. augusta 2018 (pozri body 110 až 118 vyššie).


67      Pozri bod 17 vyššie.


68      Pozri najmä rozsudky z 15. mája 1986, Johnston (222/84, EU:C:1986:206, bod 21), a z 3. septembra 2008, Kadi a Al Barakaat International Foundation/Rada a Komisia (spojené veci C‑402/05 P a C‑415/05 P, EU:C:2008:461, body 336 a 337 a citovaná judikatúra).


69      Rozsudok z 18. júla 2013, Komisia a i./Kadi (spojené veci C‑584/10 P, C‑593/10 P a C‑595/10 P, EU:C:2013:518, bod 119).


70      Pozri mutatis mutandis rozsudok Súdu pre verejnú službu zo 7. októbra 2009, Y/Komisia (F‑29/08, EU:F:2009:136, body 74 a 75).


71      Pozri bod 108 vyššie.


72      Pozri ohľadom týchto podmienok najmä rozsudok z 27. februára 2018, Associação Sindical dos Juízes Portugueses (C‑64/16, EU:C:2018:117, body 38, 42, 44 a 45 a citovaná judikatúra).


73      Pozri ustanovenia právnych predpisov týkajúce sa KNAB citované v bode 13 vyššie.


74      Pozri bod 86 vyššie.


75      Pozri v tomto ohľade najmä rozsudok z 18. júla 2013, Komisia a i./Kadi (spojené veci C‑584/10 P, C‑593/10 P a C‑595/10 P, EU:C:2013:518, body 125 až 129), ako aj článok 105 Rokovacieho poriadku Všeobecného súdu zo 4. marca 2015 (Ú. v. EÚ L 105, 2015, s. 1), zmeneného 13. júla 2016 (Ú. v. EÚ L 217, 2016, s. 72).


76      Pozri bod 65 vyššie.


77      Naproti tomu článok 9 uvedeného protokolu odkazuje v súvislosti s členmi Parlamentu na „imunitu proti zadržaniu a právomoci súdov“. Článok 8 Protokolu č. 7 o výsadách a imunitách Európskej únie priznáva členom Parlamentu hmotnoprávnu imunitu alebo beztrestnosť za názory alebo hlasovanie pri výkone ich úloh, zatiaľ čo článok 9 uvedeného protokolu im zaručuje procesnú imunitu alebo nedotknuteľnosť pred súdnym stíhaním; pozri v súvislosti s touto odlišnosťou rozsudky z 21. októbra 2008, Marra (C‑200/07 a C‑201/07, EU:C:2008:579, bod 24), a zo 6. septembra 2011, Patriciello (C‑163/10, EU:C:2011:543, bod 18), ako aj návrhy, ktoré predniesol generálny advokát Poiares Maduro v spojených veciach Marra (C‑200/07 a C‑201/07, EU:C:2008:369, bod 13), a návrhy, ktoré predniesol generálny advokát Jääskinen vo veci Patriciello (C‑163/10, EU:C:2011:379, bod 3).


78      Pozri v tomto zmysle rozsudok Všeobecného súdu z 24. októbra 2018, RQ/Komisia (T‑29/17, EU:T:2018:717, body 5 až 12); pozri tiež v tej istej súvislosti uznesenie predsedu Všeobecného súdu z 20. júla 2016, Generálny riaditeľ OLAF‑u/Komisia (T‑251/16 R, neuverejnené, EU:T:2016:424, body 10 až 16), ako aj v inej súvislosti rozsudok Súdu pre verejnú službu z 13. januára 2010, A a G/Komisia (F‑124/05 a F‑96/06, EU:F:2010:2, bod 60).


79      Pozri body 5, 76 a 101 vyššie.


80      Pozri body 16, 17 a 129 vyššie.


81      Nie je teda vylúčené, že KNAB mal pred začatím vyšetrovania pána Rimšēvičsa 15. februára 2018, pred vykonaním prehliadok alebo prinajmenšom pred zadržaním pána Rimšēvičsa 17. februára 2018 (pozri bod 16 vyššie), požiadať Radu guvernérov ECB, aby ho zbavila imunity.


82      V súlade s článkom 26 ods. 8 nariadenia č. 1024/2013 (pozri poznámku pod čiarou 5 vyššie).


83      Pozri bod 99 vyššie.


84      Pán Rimšēvičs bez ďalšieho spresnenia uvádza, že jeho zadržanie bolo predmetom žaloby na vnútroštátnej úrovni, ktorá bola zamietnutá z formálnych dôvodov, a že pripravuje sťažnosť na Európsky súd pre ľudské práva pre neoprávnené pozbavenie slobody.


85      Pozri v tomto zmysle rozsudky z 29. apríla 1982, Pabst & Richarz (17/81, EU:C:1982:129, bod 18); z 11. júla 2006, Chacón Navas (C‑13/05, EU:C:2006:456, bod 40), a z 21. decembra 2016, Associazione Italia Nostra Onlus (C‑444/15, EU:C:2016:978, bod 66).


86      Pozri bod 77 vyššie.


87      Pozri body 119 až 122 vyššie.


88      Pozri body 140 až 142 vyššie.


89      Pozri body 52 až 68 vyššie.


90      Účastníkovi konania možno v skutočnosti uložiť povinnosť nahradiť trovy konania, iba ak to bolo v tomto zmysle navrhnuté (pozri rozsudky z 9. júna 1992, Lestelle/Komisia, C‑30/91 P, EU:C:1992:252, bod 38, a z 29. apríla 2004, Parlament/Ripa di Meana a i., C‑470/00 P, EU:C:2004:241, bod 86). V prípade, že nikto z účastníkov nenavrhne, ako sa má rozhodnúť o náhrade trov konania, Súdny dvor teda aj vtedy, keď nejde o späťvzatie žaloby, analogicky uplatňuje odsek 4 článku 141 („Trovy konania v prípade späťvzatia žaloby“) rokovacieho poriadku, podľa ktorého „ak nikto z účastníkov nenavrhol, ako má Súdny dvor rozhodnúť o náhrade trov konania, každý účastník konania znáša vlastné trovy konania“ [k článku 69 ods. 5 tretiemu pododseku rokovacieho poriadku z 19. júna 1991 pozri rozsudok zo 6. októbra 2005, Scott/Komisia (C‑276/03 P, EU:C:2005:590, bod 39); pozri tiež uznesenie predsedu Súdneho dvora zo 6. októbra 2015, Comité d’entreprise SNCM/Komisia (C‑410/15 P(I), EU:C:2015:669, bod 22)].