Language of document : ECLI:EU:C:2019:338

Predbežné znenie

NÁVRHY GENERÁLNEHO ADVOKÁTA

MANUEL CAMPOS SÁNCHEZ‑BORDONA

prednesené 30. apríla 2019 (1)

Vec C509/18

Minister for Justice and Equality

proti

P.F.

[návrh na začatie prejudiciálneho konania, ktorý podal Supreme Court (Najvyšší súd, Írsko)]

„Návrh na začatie prejudiciálneho konania – Justičná a policajná spolupráca v trestných veciach – Rámcové rozhodnutie 2002/584/SVV – Článok 6 ods. 1 – Európsky zatykač – Pojem ‚súdny orgán‘ – Prokuratúra – Nezávislosť od výkonnej moci“






1.        V ten istý deň prednesiem aj svoje návrhy v spojených veciach C‑508/18 a C‑82/19 PPU(2), v ktorých položili prejudiciálne otázky Supreme Court (Najvyšší súd, Írsko) a High Court (Vrchný súd, Írsko). V oboch veciach sa vnútroštátne súdy pýtajú, či je nemecká prokuratúra „súdnym orgánom“ v zmysle článku 6 ods. 1 rámcového rozhodnutia 2002/584/SVV(3).

2.        V uvedených návrhoch navrhnem, aby Súdny dvor odpovedal vnútroštátnym orgánom tak, že nemecká prokuratúra nie je „vydávajúci súdny orgán [súdny organ, ktorý vydal európsky zatykač – neoficiálny preklad]“ v súlade s článkom 6 ods. 1 rámcového rozhodnutia.

3.        V tejto veci C‑509/18, ktorá sa týka návrhu na začatie prejudiciálneho konania, ktorý tiež podal Supreme Court (Najvyšší súd, Írsko), je predmetom sporu právomoc Generálnej prokuratúry Litovskej republiky vydať európsky zatykač. V nadväznosti na uvedené návrhy zopakujem ten istý návrh, aj pokiaľ ide o Generálnu prokuratúru Litovskej republiky, hoci je nezávislá od výkonnej moci (čím sa odlišuje od nemeckej prokuratúry).

I.      Právny rámec

A.      Právo Únie

4.        Odkazujem na odôvodnenia 5, 6 a 10, ako aj články 1 a 6 rámcového rozhodnutia citované v návrhoch vo veciach C‑508/18 a C‑82/19 PPU.

B.      Vnútroštátne právo

5.        V súlade s článkom 109 Ústavy Litovskej republiky prináleží výkon spravodlivosti výlučne súdom.

6.        Podľa článku 118 Ústavy Litovskej republiky je úlohou prokuratúry organizovať a riadiť vyšetrovanie a zabezpečovať stíhanie trestných činov. Pri výkone svojich úloh je prokuratúra nezávislá od predstaviteľov všetkých mocí (zákonodarnej, výkonnej alebo súdnej) a od akéhokoľvek politického tlaku alebo vplyvu a podlieha výlučne zákonu.

7.        Na základe § 3 Lietuvos Respublikos prokuratūros įstatymas (zákon o prokuratúre Litovskej republiky)(4) prokuratúra rozhoduje nezávisle a zvrchovane, v súlade so zákonom a zásadou primeranosti, pričom rešpektuje práva a slobody osôb, dodržiava prezumpciu neviny a zásadu rovnosti pred zákonom.

II.    Skutkové okolnosti sporu vo veci samej a prejudiciálne otázky

8.        Dňa 18. apríla 2014 Generálna prokuratúra Litovskej republiky (ďalej len „generálna prokuratúra“) vydala európsky zatykač, ktorým požiadala o odovzdanie osoby P. F. na účely jej trestného stíhania za údajné spáchanie trestného činu ozbrojenej lúpeže v roku 2012.

9.        Osoba P. F. vzniesla námietku proti svojmu odovzdaniu na High Court (Vrchný súd, Írsko), pričom okrem iného uviedla, že generálna prokuratúra nie je „súdnym orgánom“ v zmysle článku 6 ods. 1 rámcového rozhodnutia.

10.      High Court (Vrchný súd) v rozhodnutí z 27. februára 2017 konštatoval, že generálna prokuratúra sa vzhľadom na informácie, ktoré poskytla, podieľa na výkone spravodlivosti v zmysle vyžadovanom rámcovým rozhodnutím. Preto nariadil odovzdanie osoby P. F.

11.      Court of Appeal (Odvolací súd, Írsko) rozhodnutím z 20. októbra 2017 v odvolacom konaní potvrdil rozhodnutie z 27. februára 2017.

12.      Supreme Court (Najvyšší súd, Írsko) na základe opravného prostriedku, ktorý mu bol predložený, položil Súdnemu dvoru v súlade s článkom 267 ZFEÚ nasledujúce otázky:

„1.      Treba za kritériá, podľa ktorých sa môže stanoviť, či prokurátor určený ako súdny orgán, ktorý vydal európsky zatykač, v zmysle článku 6 ods. 1 rámcového rozhodnutia… je súdnym orgánom v zmysle autonómneho výkladu tohto pojmu uvedeného v tomto článku, považovať, že (1) prokurátor je nezávislý od výkonnej moci, a (2) v rámci vlastného právneho poriadku sa považuje za orgán, ktorý vykonáva spravodlivosť alebo sa podieľa na výkone spravodlivosti?

2.      Ak nie, aké sú kritériá, podľa ktorých by mal vnútroštátny súd rozhodnúť, či prokurátor, ktorý je určený ako súdny orgán, ktorý vydal európsky zatykač, v zmysle článku 6 ods. 1 rámcového rozhodnutia, je súdnym orgánom v zmysle tohto článku?

3.      Pokiaľ tieto kritériá zahŕňajú požiadavku, aby prokurátor vykonával spravodlivosť, alebo aby sa podieľal na výkone spravodlivosti, má sa o tejto požiadavke rozhodnúť podľa postavenia, ktoré prokurátor má vo svojom právnom poriadku, alebo podľa určitých objektívnych kritérií? Ak sa má rozhodnúť podľa objektívnych kritérií, aké sú tieto kritériá?

4.      Je Generálna prokuratúra Litovskej republiky súdnym orgánom v zmysle autonómneho výkladu tohto pojmu podľa článku 6 ods. 1 rámcového rozhodnutia…?“

III. Konanie pred Súdnym dvorom

13.      Návrh na začatie prejudiciálneho konania bol doručený do kancelárie Súdneho dvora 6. augusta 2018.

14.      Písomné pripomienky predložili osoba P. F., Minister for Justice and Equality (minister spravodlivosti a rovnosti, Írsko), ako aj nemecká, rakúska, francúzska, maďarská, litovská, holandská a poľská vláda a tiež Komisia. Na pojednávaní, ktoré sa konalo 26. marca 2019, spojenom s pojednávaním v spojených veciach C‑508/18 a C‑82/19 PPU, sa okrem subjektov, ktoré predložili písomné pripomienky – s výnimkou maďarskej a poľskej vlády –, zúčastnili aj dánska a talianska vláda.

IV.    Analýza

15.      Otázky, ktoré položil Supreme Court (Najvyšší súd), sú zhrnuté v jeho štvrtej otázke, teda v otázke, či je Generálna prokuratúra Litovskej republiky „súdnym orgánom“ v zmysle článku 6 ods. 1 rámcového rozhodnutia.

16.      Vnútroštátny súd chce najmä vedieť, či

–      pri objasňovaní jeho pochybností treba vychádzať z nezávislosti prokuratúry od výkonnej moci a z jej úlohy „vykonáva[ť] spravodlivosť alebo sa podieľa[ť] na výkone spravodlivosti“ (prvá otázka),

–      v prípade, ak treba vychádzať z uvedenej úlohy, o tejto požiadavke sa má rozhodnúť podľa postavenia prokuratúry na základe vnútroštátneho práva, alebo podľa iných objektívnych faktorov (tretia otázka),

–      v prípade zápornej odpovede na prvú otázku, ktoré kritériá by boli relevantné (druhá otázka).

17.      Ako som už uviedol, v návrhoch vo veciach C‑508/18 a C‑82/19 PPU som dospel k záveru, že prokuratúru nemožno považovať za „súdny orgán[, ktorý vydal európsky zatykač]“ v zmysle článku 6 ods. 1 rámcového rozhodnutia.

18.      Bez toho, aby bolo potrebné ich opakovať, odkazujem na dôvody uvedené v spomenutých návrhoch, ktorých podstatu tvorí myšlienka, že o pozbavení osobnej slobody, o ktorom sa rozhoduje v konaní upravenom v rámcovom rozhodnutí, môže rozhodnúť len súdny orgán stricto sensu, teda „jediný orgán spôsobilý poskytnúť účinnú súdnu ochranu zaručenú článkom 47 Charty“(5).

19.      V tých istých návrhoch som tiež poukázal na zásadu súdnej nezávislosti ako na kritérium, ktoré určuje význam pojmu „súdny orgán“(6). Uvedená zásada tvorí ťažisko otázky položenej v tomto konaní, a preto bude predmetom mojej analýzy.

20.      Považujem za vhodné ešte raz pripomenúť, že tak ako existuje úzka súvislosť medzi povahou súdneho rozhodnutia a typom orgánu, ktorý ho vydal, „tiež existuje úzka súvislosť medzi nezávislosťou orgánu a typom jeho rozhodnutí. Inak povedané, to, či je určitý orgán súdnym orgánom, závisí od povahy a rozsahu jeho nezávislosti“(7).

21.      Keďže prokuratúra nevykonáva súdnu moc, principiálne nemá nezávislosť, ktorá je nerozlučne spätá s výkonom súdnej moci.

22.      Je pravda, že vnútroštátne právo môže priznať prokuratúre postavenie nezávislého orgánu. Pokiaľ však prokuratúra nevykonáva súdnu moc, nezávislosť, ktorá sa jej prizná, nemôže byť „súdnou nezávislosťou“.

23.      Podľa informácií obsiahnutých v spise totiž Ústava Litovskej republiky (článok 118) stanovuje, že prokuratúra je nezávislá od predstaviteľov zákonodarnej, výkonnej a súdnej moci. Prokuratúra však má túto nezávislosť „pri výkone svojich úloh“. Týmito úlohami sú pritom organizovať a riadiť vyšetrovanie, ako aj zaručiť stíhanie trestných činov. Je zrejmé, že nejde o súdne úlohy, lebo také úlohy spočívajú výlučne v neodvolateľnom uplatňovaní práva pri rozhodovaní sporov.(8)

24.      Jediným cieľom sudcu, ktorý vykonáva súdnu moc, je zaručiť celistvosť právneho poriadku. Na dosiahnutie tohto cieľa sa mu priznáva nezávislosť, ktorá zaručuje, aby podliehal výlučne zákonu, teda zbavuje ho povinnosti dosiahnuť akýkoľvek iný konkrétny cieľ, vrátane iných verejných cieľov, ako je napríklad cieľ podporovať stíhanie trestných činov.

25.      Orgány, ktoré – tak ako prokuratúra – plnia verejné úlohy v rámci právneho poriadku, sa spoliehajú na to, že celistvosť právneho poriadku zaručuje súdna moc. Práve vzhľadom na toto spoliehanie sa tieto orgány môžu konať v záujme dosiahnutia konkrétneho cieľa, na ktorý sú zamerané ich úlohy.

26.      Litovská prokuratúra má podľa poskytnutých informácií nezávislosť pri organizovaní a riadení vyšetrovania a stíhaní trestných činov, ale nie pri zabezpečovaní nedotknuteľnosti právneho poriadku ako takého. Jej nezávislosť je podriadená úlohe, ktorá je jej zverená a ktorú musí vykonávať v rámci právneho poriadku pomocou prostriedkov, ktoré jej právny poriadok poskytuje. Právny poriadok je preto pre prokuratúru prostriedkom na dosiahnutie určitého cieľa.

27.      Naproti tomu, ak sa sudcovi prizná nezávislosť, je to preto, aby mohol vykonávať súdnu moc, teda aby mohol neodvolateľne uplatniť právo v konkrétnom prípade. Jeho úlohou je s konečnou platnosťou rozhodnúť o uplatnení právneho poriadku, aby toto rozhodnutie s právnou silou rozhodnutej veci bolo v súlade s právom a v tomto smere platné. Jeho nezávislosť má zmysel z tohto hľadiska, lebo ak sa mu prizná právomoc rozhodovať spory (za podmienok stanovených v normatívnych a rozhodovacích konaniach, z ktorých sa právny poriadok skladá), je to preto, aby sa každému zaručilo, že toto rozhodnutie s konečnou platnosťou, ktoré musí sudca vydať bez akéhokoľvek ovplyvňovania, bude v súlade so zákonom.

28.      Dalo by sa teda povedať, že právny poriadok pre sudcu nie je prostriedkom, alebo cieľom ako takým. Presnejšie povedané, je jediným odôvodňujúcim cieľom, na dosiahnutie ktorého sa mu priznáva nezávislosť, ktorá je kvalitatívne odlišná od nezávislosti priznanej prokuratúre alebo od nezávislosti, ktorú možno obmedziť na povinnosť objektívnosti a nestrannosti charakteristickú pre správne orgány.

29.      Ak sa prokuratúra označí za nezávislú inštitúciu, neznamená to, že sa stane ekvivalentom súdnej moci, k čomu nedochádza ani v prípade takzvaných nezávislých orgánov, ktoré vznikajú v oblasti regulácie rôznych hospodárskych odvetví. Nezávislosť prokuratúry konkrétne nemožno prirovnať k sudcovskej nezávislosti, a to ani z hľadiska jej základu, ani z hľadiska jej rozsahu, keďže prokuratúra a súdy plnia odlišné úlohy.

30.      Autonómnosť pojmu „súdny orgán“, ktorý je použitý v článku 6 ods. 1 rámcového rozhodnutia,(9) je dôsledkom potreby, aby existovala jednotná definícia jeho významu a pôsobnosti v celej Únii. Z tohto dôvodu členské štáty nie sú oprávnené považovať za „súdny orgán[, ktorý vydal európsky zatykač]“ inštitúcie, ktoré napriek tomu, že nevykonávajú súdnu moc, možno považovať za nezávislé podľa vnútroštátneho práva.(10)

31.      Toto posledné uvedené konštatovanie spočíva v konečnom dôsledku na predpoklade, že nezávislosť prokuratúry si nemožno zamieňať so súdnou nezávislosťou. K tomu sa v kontexte rámcového rozhodnutia pripájajú ťažkosti, ktoré by nastali, ak by sa postavenie súdneho orgánu, ktorý vydal európsky zatykač, priznalo inštitúciám odlišným od súdov.

32.      Zatiaľ čo je v prípade súdnej moci všetkým členským štátom všeobecne známe, že súdna moc je nezávislým orgánom – z čoho vyplýva dôvera, o ktorú sa tieto štáty môžu opierať na účely vzájomného uznávania svojich rozhodnutí –, v prípade prokuratúry to neplatí a názorným príkladom toho je toto prejudiciálne konanie a veci C‑508/18 a C‑82/19 PPU.

33.      V rôznych členských štátoch totiž badať rôzne stupne autonómie prokuratúry, ktorá síce z pojmových dôvodov nikdy nemôže dosiahnuť autonómiu súdnej nezávislosti, no ktorú by musel vykonávajúci súdny orgán v každom prípade preskúmať so zreteľom na právne predpisy uplatniteľné v členskom štáte, ktorý vydal európsky zatykač, vo vzťahu k prokuratúre.

34.      Toto skúmanie by mohlo predĺžiť lehoty v konaní o odovzdaní a viesť k žiadostiam o informácie alebo k námietkam dotknutej osoby. Tieto žiadosti a námietky by nevyhnutne viedli k predĺženiu konania, a teda aj k predĺženiu opatrení na pozbavenie osobnej slobody, ktoré by mohli byť prijaté.

35.      V záujme jednoduchosti a rýchlosti konania a zároveň v záujme práva na osobnú slobodu je teda nevyhnuté a priori rozptýliť akúkoľvek neistotu, pokiaľ ide o postavenie orgánu, ktorý vydal európsky zatykač, a v dôsledku toho rozhodnúť, že ho môže vydať len (nezávislý) orgán súdnej moci.

36.      Na záver na tomto mieste tiež pripomínam, že v nadväznosti na návrhy, ktoré som predniesol vo veci Özçelik(11), som poznamenal, že prípravné práce týkajúce sa článku 6 ods. 1 rámcového rozhodnutia podľa všetkého svedčia o tom, že normotvorca sa priklonil k záveru, že prokuratúra nemá byť súdnym orgánom v zmysle uvedeného ustanovenia.

37.      V článku 3 pôvodného návrhu rámcového rozhodnutia(12) bola v definícii pojmu „súdny orgán“ (vydávajúci alebo prijímajúci európsky zatykač) výslovne zahrnutá prokuratúra.(13)

38.      Ako som uviedol v návrhoch vo veci Özçelik(14), „v dôvodovej správe k tomuto návrhu ďalej bolo uvedené, že výraz ‚súdny orgán‘ zodpovedá výrazu uvedenému v Európskom dohovore o vydávaní z roku 1957, podľa ktorého boli súdnymi orgánmi ‚súdne orgány v pravom zmysle slova a prokuratúra, s vylúčením policajných orgánov‘“(15).

39.      Tento návrh nebol prijatý a v konečnom znení článkov 1 a 6 bola vypustená zmienka o prokuratúre.

40.      Vypustenie tejto zmienky vyvolalo určitú neistotu, pričom niektorí dokonca tvrdia, že sa ním rozhodlo – bez toho, aby bola potrebná výslovná zmienka –, že prokuratúra patrí k súdnym orgánom členských štátov na účely európskeho zatykača.(16)

41.      Niektoré členské štáty oznámili Generálnemu sekretariátu Rady na základe článku 6 ods. 3 rámcového rozhodnutia, že medzi „príslušn[é] súdn[e] orgán[y] podľa [ich] právnych predpisov“ na vydávanie alebo vykonávanie európskych zatykačov patria ich prokuratúry. Podľa uvedených štátov vypustenie výslovnej zmienky o prokuratúre neznamenalo vylúčenie prokuratúry.

42.      Uvedené oznámenia však „– z čisto právneho hľadiska – neovplyvňujú ani nepodmieňujú súlad postupu každého štátu s obsahom rámcového rozhodnutia. Citované ustanovenie oprávňuje členské štáty, aby určili alebo vybrali spomedzi svojich súdnych orgánov tie, ktoré budú príslušné na prijímanie alebo vydávanie európskych zatykačov, ale nedovoľuje im rozšíriť pojem súdny orgán aj na orgány, ktoré nemajú také postavenie“(17).

43.      Podľa môjho názoru vypustenie tejto zmienky o prokuratúre treba vykladať v tom zmysle, že normotvorca chcel vylúčiť prokuratúru z článku 6 ods. 1 rámcového rozhodnutia. Keďže ide o vysoko kontroverznú otázku, ak by normotvorca chcel priznať prokuratúre postavenie súdneho orgánu v rámci uvedeného ustanovenia, vyjadril by to výslovne, ako to bolo vyjadrené v pôvodnom návrhu.

44.      Podľa opačného stanoviska bolo vypustenie zmienky o prokuratúre v priebehu legislatívneho procesu odôvodnené vzhľadom na potrebu zabrániť nadbytočnej formulácii. Domnievam sa však, že to nebolo tak, o čom svedčí práve vzniknutá neistota.

45.      V oveľa jednoduchšej rovine sa nazdávam, že ak bolo cieľom pôvodného návrhu vyriešiť polemiku o tom, či je prokuratúra súdnym orgánom, výslovným konštatovaním, že je takým orgánom, potom neskoršie vypustenie zmienky o prokuratúre nielenže nie je dôvodom na obnovenie uvedenej polemiky, ale naopak nasvedčuje tomu, že túto polemiku treba vyriešiť konštatovaním, že prokuratúra nie je súdnym orgánom.

46.      Ak sa k vyššie uvedenému pridajú pojmové a principiálne dôvody, ako aj dôvody týkajúce sa istoty a zjednodušenia konania, ktoré som uviedol tak v týchto návrhoch, ako aj v návrhoch vo veciach C‑508/18 a C‑82/19 PPU, domnievam sa, že výklad, ktorý podporuje záver, že prokuratúra nemá postavenie „súdn[eho] orgán[u, ktorý vydal európsky zatykač]“ v zmysle článku 6 ods. 1 rámcového rozhodnutia, najviac zodpovedá systému zavedenému rámcovým rozhodnutím.

V.      Návrh

47.      Vzhľadom na vyššie uvedené navrhujem, aby Súdny dvor odpovedal na prejudiciálne otázky, ktoré mu položil Supreme Court (Najvyšší súd, Írsko), takto:

Článok 6 ods. 1 rámcového rozhodnutia Rady 2002/584/SVV z 13. júna 2002 o európskom zatykači a postupoch odovzdávania osôb medzi členskými štátmi v znení rámcového rozhodnutia Rady 2009/299/SVV z 26. februára 2009 sa má vykladať v tom zmysle, že pojem „súdny organ, ktorý vydal európsky zatykač“ nezahŕňa inštitúciu, akou je prokuratúra.


1      Jazyk prednesu: španielčina.


2      Minister for Justice and Equality.


3      Rámcové rozhodnutie Rady z 13. júna 2002 o európskom zatykači a postupoch odovzdávania osôb medzi členskými štátmi (Ú. v. ES L 190, 2002, s. 1; Mim. vyd. 19/006, s. 34), zmenené rámcovým rozhodnutím Rady 2009/299/SVV z 26. februára 2009 (Ú. v. EÚ L 81, 2009, s. 24) (ďalej len „rámcové rozhodnutie“).


4      Lietuvos Respublikos Teisės Aktų Registras (TAR), 0921010KONSRG 922324.


5      Súdny dvor vo svojom rozsudku z 25. júla 2018, Minister for Justice and Equality (Nedostatky súdneho systému) (C‑216/18 PPU, EU:C:2018:586, bod 53), zdôraznil, že na zaručenie tejto ochrany „je prvoradé, aby bola zabezpečená ochrana nezávislosti [súdnych] orgánov, ako to potvrdzuje článok 47 druhý odsek Charty, ktorý medzi požiadavkami týkajúcimi sa základného práva na účinný prostriedok nápravy stanovuje právo na prístup k ‚nezávislému‘ súdu (rozsudok z 27. februára 2018, Associação Sindical dos Juízes Portugueses, C‑64/16, EU:C:2018:117, bod 41)“.


6      Návrhy vo veciach C‑508/18 a C‑82/19 PPU, body 24 a 79 až 99.


7      Tamže, bod 81.


8      V tejto súvislosti poukazujem na body 66 a 67 návrhov, ktoré som predniesol vo veciach C‑508/18 a C‑82/19 PPU.


9      Túto nezávislosť potvrdzuje rozsudok Súdneho dvora z 10. novembra 2016, Poltorak (C‑452/16 PPU, EU:C:2016:858, bod 32).


10      Zdôrazňujem, že k tomu dochádza v súvislosti s článkom 6 ods. 1 rámcového rozhodnutia a nie nevyhnutne v kontexte článku 8 ods. 1 písm. c) rámcového rozhodnutia. V tejto súvislosti poukazujem na body 45 až 50 návrhov, ktoré som predniesol vo veciach C‑508/18 a C‑82/19 PPU.


11      Vec C‑453/16 PPU (EU:C:2016:783, body 39 až 42).


12      KOM(2001) 522 v konečnom znení.


13      „For the purposes of this Framework Decision, the following definitions shall apply: (a) ‚European arrest warrant‘ means a request, issued by a judicial authority of a Member State, and addressed to any other Member State, for assistance in searching, arresting, detaining and obtaining the surrender of a person, who has been subject to a judgement or a judicial decision, as provided for in Article 2; (b) ‚issuing judicial authority‘ means the judge or the public prosecutor of a Member State, who has issued a European arrest warrant; (c) ‚executing judicial authority‘ means the judge or the public prosecutor of a Member State in whose territory the requested person sojourns, who decides upon the execution of a European arrest warrant…“.


14      Vec C‑453/16 PPU (EU:C:2016:783, bod 40).


15      V komentári k článku 3 návrhu sa uvádza: „The procedure of the European arrest warrant is based on the principle of mutual recognition of court judgments. State‑to‑State relations are therefore substantially replaced by court‑to‑court relations between judicial authorities. The term ‚judicial authority‘ corresponds, as in the 1957 Convention (cf. Explanatory Report, Article 1), to the judicial authorities as such and the prosecution services, but not to the authorities of police force.“ Kurzívou zvýraznil generálny advokát.


16      Skvelé zhrnutie názorov v tejto diskusii možno nájsť v súhlasných a odlišných stanoviskách vyjadrených v rozsudku z 30. mája 2012, ktorý vydal Supreme Court of the United Kingdom (Najvyšší súd Spojeného kráľovstva) vo veci Assange v. The Swedish Prosecution Autorithy, [2012] UKSC 22.


17      Návrhy vo veci Özçelik (C‑453/16 PPU, EU:C:2016:783, bod 43).