Language of document : ECLI:EU:C:2019:346

Predbežné znenie

ROZSUDOK SÚDNEHO DVORA (ôsma komora)

z 2. mája 2019 (*)

„Návrh na začatie prejudiciálneho konania – Smernica 97/67/ES – Spoločné pravidlá rozvoja vnútorného trhu poštových služieb – Poskytovanie univerzálnej poštovej služby – Výhradné práva určeného prevádzkovateľa – Vydávanie iných prostriedkov poštovného ako sú poštové známky“

Vo veci C‑259/18,

ktorej predmetom je návrh na začatie prejudiciálneho konania podľa článku 267 ZFEÚ, podaný rozhodnutím Juzgado de lo Mercantil n° 3 de Madrid (Obchodný súd č. 3 Madrid, Španielsko) z 20. júna 2017 a doručený Súdnemu dvoru 11. apríla 2018, ktorý súvisí s konaním:

Sociedad Estatal Correos y Telégrafos SA

proti

Asendia Spain SLU,

SÚDNY DVOR (ôsma komora),

v zložení: predseda ôsmej komory F. Biltgen, sudcovia J. Malenovský a L. S. Rossi (spravodajkyňa),

generálna advokátka: E. Sharpston,

tajomník: A. Calot Escobar,

so zreteľom na písomnú časť konania,

so zreteľom na pripomienky, ktoré predložili:

–        Asendia Spain SLU, v zastúpení: I. Moreno‑Tapia Rivas a E. de Félix Parrondo, abogadas, a J. Botella Carretero, abogado,

–        španielska vláda, pôvodne v zastúpení: V. Ester Casas, neskôr M. J. García‑Valdecasas Dorrego, splnomocnené zástupkyne,

–        francúzska vláda, v zastúpení: A.‑L. Desjonquères, E. de Moustier a R. Coesme, splnomocnení zástupcovia,

–        Európska komisia, v zastúpení: L. Nicolae a J. Rius Riu, splnomocnení zástupcovia,

so zreteľom na rozhodnutie prijaté po vypočutí generálnej advokátky, že vec bude prejednaná bez jej návrhov,

vyhlásil tento

Rozsudok

1        Návrh na začatie prejudiciálneho konania sa týka výkladu smernice Európskeho parlamentu a Rady 97/67/ES z 15. decembra 1997 o spoločných pravidlách rozvoja vnútorného trhu poštových služieb spoločenstva a zlepšovaní kvality služieb (Ú. v. ES L 15, 1998, s. 14; Mim. vyd. 06/003, s. 71), zmenenej smernicou Európskeho parlamentu a Rady 2008/6/ES z 20. februára 2008 (Ú. v. EÚ L 52, 2008, s. 3) (ďalej len „smernica 97/67“).

2        Tento návrh bol podaný v rámci sporu medzi spoločnosťami Sociedad Estatal Correos y Telégrafos SA (ďalej len „Correos“) a Asendia Spain SLU, ktorého predmetom je uvádzanie na trh iných prostriedkov poštovného, ako sú poštové známky zo strany poslednej uvedenej spoločnosti.

 Právny rámec

 Právo Únie

 Smernica 97/67

3        Odôvodnenia 8, 16 a 20 smernice 97/67 stanovujú:

„(8)      keďže sú potrebné opatrenia na zabezpečenie postupnej a riadenej liberalizácie trhu a primeranej rovnováhy pri jej uplatňovaní s cieľom zaručiť slobodné poskytovanie služieb v samotnom sektore poštových služieb v celom spoločenstve pri dodržaní povinností a práv poskytovateľov univerzálnej poštovej služby;

(16)      keďže sa zdá, že udržanie rozsahu týchto [tých – neoficiálny preklad] služieb, ktoré môžu byť vyhradené, v súlade s pravidlami zmluvy a bez toho, aby bolo dotknuté uplatňovanie týchto pravidiel pri súťaži, je oprávnené na základe zabezpečenia [bez toho, aby bolo dotknuté uplatňovanie pravidiel hospodárskej súťaže, sa javí byť oprávnené na zabezpečenie – neoficiálny preklad] prevádzky univerzálnej služby za finančne vyrovnaných podmienok;…

(20)      keďže na účely verejného poriadku a verejnej bezpečnosti môžu mať členské štáty oprávnený záujem na tom, aby jednému alebo viacerým nimi určeným subjektom bolo priznané právo umiestniť na verejnej ceste poštové schránky pre prijímanie pošty; keďže z rovnakých dôvodov majú právo menovať subjekt alebo subjekty zodpovedné za vydávanie poštových známok identifikujúcich krajinu pôvodu a subjekty zodpovedné za poskytovanie služieb doporučených zásielok používaných v priebehu súdnych a správnych konaní v súlade s ich vnútroštátnymi právnymi predpismi;…“

4        Článok 7 ods. 1 až 4 tejto smernice stanovuje:

„1.      Členské štáty neudelia ani neponechajú v účinnosti výhradné alebo osobitné práva usadiť sa [zaviesť – neoficiálny preklad] a poskytovať poštové služby. Členské štáty môžu financovať poskytovanie univerzálnej služby v súlade s jedným alebo s viacerými zo spôsobov ustanovených v odsekoch 2, 3 a 4 alebo v súlade s akýmikoľvek inými spôsobmi zlučiteľnými so zmluvou.

2.      Členské štáty môžu zabezpečiť poskytovanie univerzálnych služieb obstarávaním týchto služieb v súlade s platnými pravidlami a predpismi o verejnom obstarávaní vrátane, ako sa ustanovuje v smernici Európskeho parlamentu a Rady 2004/18/ES z 31. marca 2004 o koordinácii postupov zadávania verejných zákaziek na práce, verejných zákaziek na dodávku tovaru a verejných zákaziek na služby [(Ú. v. EÚ L 134, 2004, s. 114; Mim. vyd. 06/007, s. 132)], súťažného dialógu alebo rokovacieho konania s uverejnením alebo bez uverejnenia oznámenia o vyhlásení súťaže.

3.      Ak členský štát stanoví, že povinnosti univerzálnej služby, ako sú ustanovené v tejto smernici, spôsobujú čisté náklady vypočítané s prihliadnutím na prílohu I a predstavujú neprimerané finančné zaťaženie pre poskytovateľa(‑ov) univerzálnej služby, môže zaviesť:

a)      mechanizmus na kompenzáciu dotknutého(‑ých) podniku(‑ov) z verejných finančných prostriedkov alebo

b)      mechanizmus na spoločné znášanie čistých nákladov na plnenie povinností univerzálnej služby medzi poskytovateľmi služieb a/alebo užívateľmi.

4.      Ak sa čisté náklady znášajú spoločne v súlade s odsekom 3 písm. b), môžu členské štáty zriadiť kompenzačný fond, ktorý sa môže financovať z poplatkov poskytovateľov služieb a/alebo užívateľov a ktorý na tento účel spravuje orgán nezávislý od príjemcu alebo príjemcov finančných prostriedkov. Členské štáty môžu udeľovanie povolení poskytovateľom služieb podľa článku 9 ods. 2 podmieniť povinnosťou finančne prispievať do tohto fondu alebo plniť povinnosti univerzálnej služby. Týmto spôsobom sa môžu financovať povinnosti univerzálnej služby poskytovateľa(‑ov) univerzálnej služby v zmysle článku 3.“

5        Článok 8 uvedenej smernice stanovuje:

„Ustanovenia článku 7 nemajú vplyv na právo členských štátov organizovať umiestňovanie poštových schránok na verejnej ceste, vydávanie poštových známok a službu doporučených zásielok, používanú v priebehu súdneho alebo správneho konania v súlade s ich vnútroštátnymi právnymi predpismi.“

 Smernica 2008/6

6        Odôvodnenia 2, 10, 11, 13 a 25 smernice 2008/6 znejú takto:

„(2)      Smernicou [97/67/ES] sa vytvoril regulačný rámec pre poštový sektor na úrovni Spoločenstva vrátane opatrení na zaručenie poskytovania univerzálnej služby a stanovenia maximálnych limitov pre poštové služby, ktoré členské štáty môžu vyhradiť svojmu(‑im) poskytovateľovi(‑om) univerzálnych služieb s ohľadom na zachovanie univerzálnych služieb a ktoré sa majú postupným a progresívnym spôsobom znižovať a časový harmonogram pre rozhodovanie o ďalšom otváraní trhu hospodárskej súťaži na účely vytvorenia vnútorného trhu poštových služieb.

(10)      V súlade so smernicou 97/67/ES sa vypracovala štúdia budúceho vývoja, v ktorej sa hodnotil vplyv úplného dokončenia vnútorného trhu poštových služieb Spoločenstva v roku 2009 na univerzálnu službu v každom členskom štáte. Komisia tiež dôkladne preskúmala poštový sektor Spoločenstva, pričom si objednala vypracovanie štúdií o hospodárskom, sociálnom a technologickom rozvoji v sektore, a vo veľkom rozsahu konzultovala so zainteresovanými stranami.

(11)      V štúdii budúceho vývoja sa uvádza, že základný cieľ, ktorým je zabezpečenie udržateľného poskytovania univerzálnej služby spĺňajúcej normy kvality definované členskými štátmi v súlade so smernicou 97/67/ES, sa môže zabezpečiť v celom Spoločenstve do roku 2009 bez potreby vyhradenej oblasti.

(13)      Štúdia budúceho vývoja ukazuje, že vyhradená oblasť by už nemala predstavovať uprednostňovaný spôsob financovania univerzálnej služby. …

(25)      Na základe uskutočnených štúdií a vzhľadom na uvoľnenie celého potenciálu vnútorného trhu poštových služieb je vhodné, aby sa ukončilo používanie vyhradenej oblasti a osobitných práv ako spôsobu zabezpečovania financovania univerzálnej služby.“

 Španielska právna úprava

7        Článok 33 ley 43/2010 del servicio postal universal, de los derechos de los usuarios y del mercado postal (zákon č. 43/2010 o univerzálnej poštovej službe, právach užívateľov a poštovom trhu) z 30. decembra 2010 (BOE č. 318 z 31. decembra 2010, s. 109195, ďalej len „zákon č. 43/2010“), ktorým sa preberá smernica 2008/6, stanovuje:

„S cieľom zabezpečiť poskytovanie univerzálnej poštovej služby a jej riadne fungovanie, sa určenému prevádzkovateľovi zaručuje:

e)      distribúcia poštových známok alebo iných prostriedkov poštovného, pričom maloobchodný predaj sa môže realizovať prostredníctvom poštovej siete alebo tretích strán.“

 Spor vo veci samej a prejudiciálne otázky

8        Zákon č. 43/2010 určuje spoločnosť Correos ako poskytovateľa univerzálnej poštovej služby v Španielsku.

9        Asendia Spain je hospodársky subjekt oprávnený poskytovať poštové služby na španielskom trhu.

10      Keďže posledná uvedená spoločnosť uvádza na trh iné prostriedky poštovného, ako sú poštové známky, Correos podala na vnútroštátny súd, Juzgado de lo Mercantil n° 3 de Madrid (Obchodný súd č. 3 Madrid, Španielsko) žalobu za nekalosúťažné konanie.

11      V rámci nej Correos vytýka spoločnosti Asendia Spain tri údajne nekalosúťažné praktiky, ktoré jej údajne spôsobili škodu, a to v prvom rade uvádzanie na trh prostriedkov poštovného alebo predplatených nálepiek, ktoré imitujú známky používané spoločnosťou Correos a môžu byť s nimi zameniteľné, v druhom rade uvádzanie týchto prostriedkov poštovného na trh mimo jej internej poštovej siete a po tretie nedostatočné informovanie užívateľov týchto prostriedkov poštovného o skutočnosti, že nimi ofrankovaná korešpondencia môže byť podaná len v určitých poštových schránkach.

12      Podľa vnútroštátneho súdu nekalá povaha konania spoločnosti Asendia Spain závisí od rozsahu záruk poskytnutých spoločnosti Correos zákonom č. 43/2010. V tejto súvislosti tento súd poukazuje na judikatúru Tribunal Supremo (Najvyšší súd, Španielsko), podľa ktorej nemožno vylúčiť, že článok 33 písm. e) zákona č. 43/2010 sa má chápať v tom zmysle, že sa spoločnosti Correos poskytuje výhradné právo, pokiaľ ide o uvádzanie na trh iných prostriedkov poštovného, ako sú poštové známky.

13      Keďže Juzgado de lo Mercantil n° 3 de Madrid (Obchodný súd č. 3 Madrid) mal pochybnosti o zlučiteľnosti tohto ustanovenia, vykladaného uvedeným spôsobom, s právom Únie, rozhodol prerušiť konanie a položiť Súdnemu dvoru tieto prejudiciálne otázky:

„1.      Bráni článok 7 ods. 1 a článok 8 smernice [97/67] vnútroštátnej právnej úprave, podľa ktorej záruka priznaná určenému prevádzkovateľovi poštových služieb na poskytovanie univerzálnej poštovej služby zahŕňa, že je jediným oprávneným na distribúciu iných prostriedkov poštovného, ako sú poštové známky?

2.      V prípade kladnej odpovede na vyššie uvedenú otázku, je skutočnosť, že sa od súkromných poštových prevádzkovateľov vyžaduje mať fyzické predajné miesta otvorené pre verejnosť na účely distribúcie a uvádzania na trh iných prostriedkov poštovného, ako sú poštové známky, zlučiteľná s poštovými predpismi Európskej únie?“

 O prejudiciálnych otázkach

 O prípustnosti otázok

14      Podľa ustálenej judikatúry Súdneho dvora je konanie upravené v článku 267 ZFEÚ nástrojom spolupráce medzi Súdnym dvorom a vnútroštátnymi súdmi, prostredníctvom ktorého Súdny dvor týmto súdom poskytuje výklad práva Únie potrebný na vyriešenie sporu, ktorý prejednávajú (rozsudok z 27. novembra 2012, Pringle, C‑370/12, EU:C:2012:756, bod 83 a citovaná judikatúra).

15      V tejto súvislosti prináleží len vnútroštátnemu súdu, ktorému bol spor predložený a ktorý musí prevziať zodpovednosť za prijaté súdne rozhodnutie, aby s ohľadom na konkrétne okolnosti veci posúdil tak nevyhnutnosť prejudiciálneho rozhodnutia na vydanie svojho rozsudku, ako aj relevantnosť otázok, ktoré predkladá Súdnemu dvoru. Pokiaľ sa preto predložené otázky týkajú výkladu práva Únie, je Súdny dvor v zásade povinný rozhodnúť (rozsudok z 27. júna 2017, Congregación de Escuelas Pías Provincia Betania, C‑74/16, EU:C:2017:496, bod 24 a citovaná judikatúra).

16      Z toho vyplýva, že pri otázkach týkajúcich sa výkladu práva Únie položených vnútroštátnym súdom v rámci právnej úpravy a skutkových okolností, ktoré tento súd vymedzí na vlastnú zodpovednosť a ktorých správnosť Súdnemu dvoru neprináleží preverovať, platí prezumpcia relevantnosti. Súdny dvor môže odmietnuť rozhodnúť o návrhu na začatie prejudiciálneho konania podanom vnútroštátnym súdom len vtedy, ak je zjavné, že požadovaný výklad práva Únie nemá nijakú súvislosť s realitou alebo predmetom sporu vo veci samej, ak ide o hypotetický problém alebo ak Súdny dvor nedisponuje skutkovými a právnymi podkladmi potrebnými na užitočné zodpovedanie položených otázok (rozsudok zo 6. septembra 2016, Petruhhin, C‑182/15, EU:C:2016:630, bod 20 a citovaná judikatúra).

17      V poslednom uvedenom zmysle nevyhnutnosť dospieť k takému výkladu práva Únie, ktorý bude pre vnútroštátny súd užitočný, vyžaduje, aby vnútroštátny súd vymedzil skutkový a právny rámec, do ktorého spadajú ním kladené otázky alebo aby aspoň objasnil skutkové predpoklady, na ktorých sa uvedené otázky zakladajú. Súdny dvor je totiž oprávnený rozhodnúť o výklade predpisu Únie len na základe skutkového stavu, ktorý mu uvedie vnútroštátny súd (uznesenie z 21. júna 2018, Idroenergia, C‑166/18, neuverejnené, EU:C:2018:476, bod 12 a citovaná judikatúra).

18      Vnútroštátny súd musí tiež uviesť presné dôvody, ktoré ho viedli k tomu, aby požiadal Súdny dvor o výklad určitých ustanovení práva Únie, a na základe ktorých považuje predloženie prejudiciálnych otázok Súdnemu dvoru za nevyhnutné. Je tiež nevyhnutné, aby vnútroštátny súd aspoň v minimálnej miere objasnil dôvody výberu ustanovení práva Únie, o ktorých výklad žiada, ako aj súvislosť medzi týmito ustanoveniami a vnútroštátnou právnou úpravou, ktorá sa vzťahuje na spor, o ktorom rozhoduje (uznesenie z 21. júna 2018, Idroenergia, C‑166/18, neuverejnené, EU:C:2018:476, bod 13 a citovaná judikatúra).

19      Tieto požiadavky na obsah návrhu na začatie prejudiciálneho konania sú výslovne uvedené v článku 94 Rokovacieho poriadku Súdneho dvora, ktorý má vnútroštátny súd v rámci spolupráce zavedenej článkom 267 ZFEÚ poznať a ktorý je povinný dôsledne dodržiavať (uznesenie z 21. júna 2018, Idroenergia, C‑166/18, neuverejnené, EU:C:2018:476, bod 14 a citovaná judikatúra).

20      Tieto požiadavky sa tiež odzrkadľujú v bode 15 Odporúčaní Súdneho dvora Európskej únie pre vnútroštátne súdy pri podávaní návrhov na začatie prejudiciálnych konaní (Ú. v. EÚ C 257, 2018, s. 1). Okrem iného z bodu 16 týchto odporúčaní vyplýva, že „vnútroštátny súd [musí] presne uviesť vnútroštátne právne predpisy, ktoré sa uplatnia na skutkový stav vo veci vo vnútroštátnom konaní“ (pozri v tomto zmysle uznesenie z 21. júna 2018, Idroenergia, C‑166/18, neuverejnené, EU:C:2018:476, body 16 a 17).

21      Komisia vo svojich písomných pripomienkach uvádza, že rozhodnutie vnútroštátneho súdu neobsahuje dostatok skutkových okolností týkajúcich sa sporu vo veci samej a relevantné vnútroštátne právne predpisy, aby bolo možné pochopiť prvú otázku. V dôsledku toho by sa podľa nej táto otázka mala vyhlásiť za neprípustnú.

22      Z uvedeného rozhodnutia však jasne vyplýva jednak to, že vnútroštátny súd má rozhodnúť o nekalej povahe obchodnej praktiky spočívajúcej v tom, že Asendia Spain ponúka na predaj iné prostriedky poštovného, ako sú poštové známky, a jednak, že nekalá povaha tejto praktiky závisí od otázky, či výhradné právo na distribúciu týchto prostriedkov poštovného priznané spoločnosti Correos článkom 33 písm. e) zákona č. 43/2010 je alebo nie je zlučiteľné s článkami 7 a 8 smernice 97/67.

23      Skutočnosť, že Komisia považuje výklad španielskeho vnútroštátneho práva zo strany vnútroštátneho súdu za nesprávny, a teda že článok 33 písm. e) zákona č. 43/2010 nepriznáva spoločnosti Correos žiadne výhradné právo, nemôže byť vzhľadom na judikatúru uvedenú v bodoch 16 a 17 tohto rozsudku relevantná.

24      Z toho vyplýva, že prvá otázka je prípustná.

25      Naopak, neplatí to v prípade druhej otázky.

26      Ako totiž vo svojich písomných pripomienkach v podstate tvrdí tak francúzska vláda, ako aj Komisia, vnútroštátny súd nijako nedefinuje skutkový a právny rámec, do ktorého zapadá táto druhá otázka. Konkrétne nevysvetľuje, na základe čoho sa domnieva, že z jediného vnútroštátneho ustanovenia uvedeného v návrhu na začatie prejudiciálneho konania, teda článku 33 písm. e) zákona č. 43/2010, vyplýva, že toto ustanovenie ukladá súkromným prevádzkovateľom poštových služieb mať fyzické predajné miesta otvorené pre verejnosť, aby mohli distribuovať a uvádzať na trh iné prostriedky poštovného, ako sú poštové známky.

27      Okrem toho toto rozhodnutie okrem všeobecného odkazu na „poštové predpisy Európskej únie“ neuvádza ustanovenia práva Únie, o ktorých výklad žiada, čo bráni Súdnemu dvoru pochopiť súvislosť medzi týmto právom a vnútroštátnou právnou úpravou uplatniteľnou v spore vo veci samej.

28      Za týchto podmienok Súdny dvor nemá k dispozícii skutkové a právne okolnosti na to, aby mohol poskytnúť užitočnú odpoveď na druhú otázku, ktorá je z tohto dôvodu zjavne neprípustná.

 O prvej otázke

29      Svojou prvou otázkou sa vnútroštátny súd v podstate pýta, či sa majú článok 7 ods. 1 a článok 8 smernice 97/67 vykladať v tom zmysle, že bránia vnútroštátnej právnej úprave, o akú ide vo veci samej, ktorá určenému poskytovateľovi univerzálnej poštovej služby zaručuje výhradné právo na distribúciu iných prostriedkov poštovného, ako sú poštové známky.

30      S cieľom odpovedať na túto otázku, stačí uviesť, že zo samotného znenia uvedeného článku 7 ods. 1 vyplýva, že „členské štáty neudelia ani neponechajú v účinnosti výhradné alebo osobitné práva [zaviesť] a poskytovať poštové služby“.

31      Toto ustanovenie teda bráni akejkoľvek vnútroštátnej právnej úprave, o akú ide aj vo veci samej, ktorá udeľuje výhradné práva poskytovateľom poštových služieb, a teda vrátane výhradného práva na uvádzanie na trh iných prostriedkov poštovného, ako sú poštové známky.

32      To podporuje aj historický a teleologický výklad smernice 97/67.

33      Ako totiž vyplýva z odôvodnenia 16 smernice 97/67 v jeho pôvodnom znení, zachovanie vyhradených oblastí predstavovalo uprednostňované riešenie financovania univerzálnej poštovej služby. Z odôvodnení 10, 11, 13 a 25 smernice 2008/6 však vyplýva, že pri jej prijatí normotvorca Únie na základe štúdií budúceho vývoja uskutočnených s cieľom posúdiť vplyv úplného dokončenia vnútorného trhu poštových služieb na univerzálnu službu napokon dospel k záveru, že základný cieľ, ktorým je zabezpečenie udržateľného poskytovania univerzálnej služby, už bolo od daného momentu možné dosiahnuť bez toho, aby bolo potrebné zachovávať vyhradenú oblasť, a preto „[bolo] vhodné, aby sa ukončilo používanie vyhradenej oblasti a osobitných práv ako spôsobu zabezpečovania financovania univerzálnej služby“.

34      Navyše, hoci je aj naďalej potrebné vonkajšie financovanie čistých zostatkových nákladov na univerzálnu službu, článok 7 smernice 97/67 vo svojich odsekoch 2 až 4 medzi výslovne dovolenými možnosťami financovania univerzálnej služby neuvádza udelenie výhradných alebo osobitných práv určenému poskytovateľovi.

35      Vyššie uvedené úvahy nie sú v rozpore s článkom 8 smernice 97/67, podľa ktorého ustanovenia článku 7 nemajú vplyv na právo členských štátov organizovať okrem iného vydávanie poštových známok v súlade s ich vnútroštátnymi právnymi predpismi.

36      Vydávanie iných prostriedkov poštovného, ako sú poštové známky, kam patria aj tie, ktoré distribuuje Asendia Spain, totiž zjavne nepatrí do vecnej pôsobnosti uvedeného článku 8, ktorý odkazuje len na umiestňovanie poštových schránok na verejnej ceste, vydávanie poštových známok a službu doporučených zásielok používanú v priebehu súdneho alebo správneho konania.

37      Tento záver navyše potvrdzuje aj skutočnosť, že vzhľadom na to, že tento článok 8 zavádza výnimku z pravidla uvedeného v článku 7 ods. 1 smernice 97/67 smerujúceho k dosiahnutiu hlavného cieľa smernice 2008/6, ktorým je, ako to vyplýva z jej samotného názvu, úplné dokončenie vnútorného trhu poštových služieb, musí sa vykladať reštriktívne. Okrem toho z odôvodnenia 20 smernice 97/67 vyplýva, že členské štáty majú aj naďalej možnosť menovať subjekt alebo subjekty zodpovedné za vydávanie poštových známok identifikujúcich krajinu pôvodu len z dôvodov verejného poriadku a verejnej bezpečnosti, s vylúčením akýchkoľvek iných dôvodov týkajúcich sa financovania univerzálnej služby.

38      Zo všetkých predchádzajúcich úvah vyplýva, že na prvú otázku je potrebné odpovedať tak, že článok 7 ods. 1 a článok 8 smernice 97/67 sa majú vykladať v tom zmysle, že bránia vnútroštátnej právnej úprave, o akú ide vo veci samej, ktorá určenému poskytovateľovi univerzálnej poštovej služby zaručuje výhradné právo na distribúciu iných prostriedkov poštovného, ako sú poštové známky.

 O trovách

39      Vzhľadom na to, že konanie pred Súdnym dvorom má vo vzťahu k účastníkom konania vo veci samej incidenčný charakter a bolo začaté v súvislosti s prekážkou postupu v konaní pred vnútroštátnym súdom, o trovách konania rozhodne tento vnútroštátny súd. Iné trovy konania, ktoré vznikli v súvislosti s predložením pripomienok Súdnemu dvoru a nie sú trovami uvedených účastníkov konania, nemôžu byť nahradené.

Z týchto dôvodov Súdny dvor (ôsma komora) rozhodol takto:

Článok 7 ods. 1 a článok 8 smernice Európskeho parlamentu a Rady 97/67/ES z 15. decembra 1997 o spoločných pravidlách rozvoja vnútorného trhu poštových služieb spoločenstva a zlepšovaní kvality služieb, zmenenej smernicou Európskeho parlamentu a Rady 2008/6/ES z 20. februára 2008, sa majú vykladať v tom zmysle, že bránia vnútroštátnej právnej úprave, o akú ide vo veci samej, ktorá určenému poskytovateľovi univerzálnej poštovej služby zaručuje výhradné právo na distribúciu iných prostriedkov poštovného, ako sú poštové známky.

Podpisy


*      Jazyk konania: španielčina