Language of document : ECLI:EU:C:2019:931

Predbežné znenie

NÁVRHY GENERÁLNEHO ADVOKÁTA

HENRIK SAUGMANDSGAARD ØE

prednesené 7. novembra 2019(1)

Vec C215/18

Libuše Králová

proti

Primera Air Scandinavia

[návrh na začatie prejudiciálneho konania, ktorý podal Obvodní soud pro Prahu 8 (Česká republika)]

„Návrh na začatie prejudiciálneho konania – Súdna právomoc v občianskych a obchodných veciach – Nariadenie (ES) č. 44/2001 – Článok 5 bod 1 – Právomoc v zmluvných veciach – Oddiel 4 kapitoly II – Právomoc vo veciach spotrebiteľských zmlúv – Pôsobnosť – Nariadenie (ES) č. 261/2004 – Články 6 a 7 – Letecká doprava –Náhrady a pomoc cestujúcim – Veľké meškanie letu – Prepravná zmluva spojená s ubytovaním uzavretá medzi cestujúcim a cestovnou kanceláriou – Žaloba o náhradu škody proti leteckému dopravcovi, ktorý nie je zmluvnou stranou tejto zmluvy – Balík cestovných služieb – Smernica 90/314/EHS“






I.      Úvod

1.        Návrh na začatie prejudiciálneho konania podal Obvodní soud pro Prahu 8 (Česká republika) v rámci konania o žalobe o náhradu škody, ktorú podala na základe nariadenia č. 261/2004(2) cestujúca s bydliskom v obvode tohto súdu proti leteckej spoločnosti so sídlom v Dánsku z dôvodu veľkého meškania letu, ktorý vykonala táto spoločnosť, avšak ktorý predala cestujúcej spolu s ubytovaním česká cestovná kancelária.

2.        Vnútroštátny súd sa Súdneho dvora v prvom rade v podstate pýta, či sa na takú súdnu žalobu vzťahujú pravidlá právomoci uplatniteľné v zmluvných veciach, ktoré sú stanovené v článku 5 bode 1 nariadenia č. 44/2001(3), aj keď žalobkyňa neuzavrela zmluvu so žalovanou a dotknutý let bol súčasťou súboru služieb kúpených od tretej osoby. Z dôvodov uvedených v týchto návrhoch sa domnievam, že na túto otázku treba odpovedať kladne.

3.        V druhom rade sa vnútroštátny súd pýta, či sa ustanovenia oddielu 4 kapitoly II nariadenia č. 44/2001, ktorý zahŕňa články 15 až 17 tohto nariadenia, majú vykladať v tom zmysle, že pravidlá právomoci uplatniteľné vo veciach spotrebiteľských zmlúv, ktoré sú uvedené v tomto oddiele, sa vzťahujú na žalobu, o akú ide vo veci samej. Na túto otázku treba podľa mňa odpovedať záporne.

4.        Po tretie bude musieť Súdny dvor určiť, či sa v prípade, keď mal let veľké meškanie, môže cestujúci, ktorý si kúpil tento let v cestovnej kancelárii v rámci balíka služieb v zmysle smernice 90/314/EHS(4), domáhať práv vyplývajúcich z článkov 6 a 7 nariadenia č. 261/2004 voči prevádzkujúcemu leteckému dopravcovi. Domnievam sa, že na túto otázku treba odpovedať kladne.

II.    Právny rámec

A.      Nariadenie č. 44/2001

5.        Článok 5 bod 1 uvedený v oddiele 2 kapitoly II nariadenia č. 44/2001 nazvanom „Osobitná právomoc“ znie takto:

„Osobu s bydliskom na území členského štátu možno žalovať v druhom členskom štáte

1.      a)      v zmluvných veciach na súde podľa miesta zmluvného plnenia, ktoré je predmetom žaloby;

b)      na účely tohto ustanovenia, ak sa účastníci zmluvy nedohodli inak, je miestom zmluvného plnenia, ktoré je predmetom žaloby:

–        pri predaji tovaru…,

–        pri poskytnutí služieb miesto v členskom štáte, kde sa podľa zmluvy služby poskytli alebo mali poskytnúť,

c)      ak sa neuplatní písmeno b), uplatní sa písmeno a).“

6.        Článok 15 uvedený v oddiele 4 kapitoly II nariadenia č. 44/2001 nazvanom „Právomoc vo veciach spotrebiteľských zmlúv“ znie:

„1.      Vo veciach týkajúcich sa zmluvy uzavretej spotrebiteľom na účely, ktoré nie je možné považovať za súčasť jeho podnikania alebo povolania, sa právomoc určí podľa tohto oddielu, pričom nie sú dotknuté ustanovenia článku 4 a článku 5 bod 5, ak ide

a)      o zmluvu o predaji tovaru na splátky alebo

b)      o zmluvu o úvere splatnom v splátkach alebo zmluvu o akejkoľvek inej forme úveru, ktorým sa má financovať predaj tovaru, alebo

c)      vo všetkých ostatných prípadoch o zmluvu uzavretú s účastníkom, ktorý obchoduje alebo podniká v členskom štáte bydliska spotrebiteľa alebo akýmkoľvek spôsobom smeruje takéto činnosti do tohto členského štátu alebo do viacerých štátov vrátane tohto členského štátu, a zmluva spadá do rozsahu týchto činností.

3.      Tento oddiel sa neuplatní na prepravné zmluvy s výnimkou tých, ktorých predmetom je zabezpečenie dopravy a ubytovania za jednu cenu.“

7.        V článku 16 ods. 1 uvedenom v tomto oddiele 4 sa uvádza, že „[s]potrebiteľ môže žalovať druhého účastníka zmluvy buď na súdoch členského štátu, v ktorom má tento účastník bydlisko, alebo na súdoch podľa miesta bydliska spotrebiteľa“.

8.        Článok 17 uvedený na konci toho istého oddielu 4 stanovuje podmienky, za akých sa možno odchýliť od ustanovení tohto oddielu na základe dohôd o voľbe súdu uzavretých so spotrebiteľom.

9.        V tomto prípade sa nariadenie č. 44/2001 uplatní z hľadiska ratione temporis napriek tomu, že bolo zrušené nariadením (EÚ) č. 1215/2012(5), keďže toto posledné uvedené nariadenie sa v súlade s článkom 66 ods. 1 tohto nariadenia uplatňuje len na konania začaté po 10. januári 2015 a žaloba vo veci samej bola podaná pred týmto dátumom.(6)

10.      Okrem toho sa v danom prípade uplatní nariadenie č. 44/2001 z hľadiska ratione loci, pričom treba uviesť, že jeho ustanovenia pôvodne neboli záväzné pre Dánske kráľovstvo, avšak od 1. júla 2007 sa uplatňujú na vzťahy medzi Úniou a týmto členským štátom na základe dohody, ktorá bola v tomto zmysle uzavretá.(7)

B.      Nariadenie č. 261/2004

11.      Článok 1 ods. 1 písm. c) nariadenia č. 261/2004 stanovuje, že „[t]oto nariadenie za podmienok špecifikovaných nižšie ustanovuje minimálne práva cestujúcich, [najmä] keď ich let má meškanie“.

12.      V článku 2 písm. b) tohto nariadenia je definovaný pojem „prevádzkujúci letecký dopravca“, ktorým je v zmysle tohto nariadenia „leteck[ý] dopravc[a], ktorý na základe zmluvy s cestujúcim, alebo v mene inej osoby, právnickej alebo fyzickej majúcej zmluvu s takým cestujúcim, vykoná alebo zamýšľa vykonať let“.

13.      V článku 3 ods. 5 a 6 uvedeného nariadenia s názvom „Pôsobnosť“ sa uvádza:

„5.      Toto nariadenie sa uplatňuje pri každom prevádzkujúcom leteckom dopravcovi, ktorý zabezpečuje prepravu cestujúcich v zmysle odsekov 1 a 2. Keď prevádzkujúci letecký dopravca, ktorý nemá žiadny zmluvný vzťah s cestujúcim, plní záväzky vyplývajúce z tohto nariadenia, považuje sa za osobu konajúcu v mene osoby, ktorá je vo zmluvnom vzťahu s cestujúcim.

6.      Toto nariadenie nemá vplyv na práva cestujúcich podľa smernice [90/314]. Toto nariadenie sa neuplatňuje v prípadoch, keď je dovolenková cesta zahrnutá do balíka služieb, zrušená z dôvodov iných než je zrušenie letu.“

14.      Pokiaľ ide o odkaz na smernicu 90/314, ktorý obsahuje toto posledné uvedené ustanovenie, je potrebné spresniť, že uvedená smernica bola 1. júla 2018 zrušená smernicou (EÚ) 2015/2302(8) v súlade s článkom 29 tejto smernice. V prejednávanej veci je však uplatniteľná prvá z týchto smerníc vzhľadom na obdobie, keď došlo k skutkovým okolnostiam sporu vo veci samej.

15.      Články 6 a 7 nariadenia č. 261/2004 stanovujú právo na poskytnutie pomoci od prevádzkujúceho leteckého dopravcu v prípade veľkého meškania letu alebo právo na paušálnu náhradu za podmienok uvedených v týchto článkoch.

III. Spor vo veci samej, prejudiciálne otázky a konanie pred Súdnym dvorom

16.      Pani Libuše Králová s bydliskom v Prahe (Česká republika) uzavrela so spoločnosťou FIRO‑tour a.s., ktorá je cestovnou kanceláriou so sídlom v Českej republike, zmluvu zahŕňajúcu zaobstaranie letu z Prahy do Keflaviku (Island), ktorý sa mal uskutočniť 25. apríla 2013 o 12.40 h, ako aj ubytovanie. Leteckú dopravu prevádzkovala spoločnosť Primera Air Scandinavia so sídlom v Dánsku. Tento let mal štvorhodinové meškanie oproti plánovanému odletu.

17.      Dňa 24. júla 2013 požiadala pani Králová spoločnosť Primera Air Scandinavia o náhradu škody, ktorú utrpela z dôvodu meškania letu. Letecký dopravca jej žiadosti nevyhovel a uviedol, že toto meškanie bolo spôsobené mimoriadnymi okolnosťami, ktoré boli nepredvídateľné.

18.      Dňa 10. októbra 2013 podala pani Králová na Obvodní soud pro Prahu 8 žalobu, v ktorej žiadala, aby bola spoločnosti Primera Air Scandinavia uložená povinnosť zaplatiť jej paušálnu náhradu v sume 400 eur. Pani Králová sa na podporu svojich tvrdení odvolala na článok 16 ods. 1 nariadenia č. 44/2001, pokiaľ ide o súdnu právomoc, a na článok 6 ods. 1 a článok 7 nariadenia č. 261/2004, ako ich vykladal Súdny dvor v rozsudku Sturgeon a i.(9), pokiaľ ide o vec samú.

19.      V rozhodnutí z 1. apríla 2014 tento súd vyhlásil, že nemá právomoc rozhodovať o tejto žalobe najmä z dôvodu, že spoločnosť Primera Air Scandinavia má sídlo v Dánskom kráľovstve, na ktoré sa nariadenie č. 44/2001 nevzťahuje, a že ustanovenia tohto nariadenia okrem toho nemôžu založiť medzinárodnú právomoc českých súdov, keďže účastníci konania nie sú viazaní zmluvným vzťahom a v každom prípade ani zmluvou o doprave a ubytovaní v súlade s článkom 15 ods. 3 tohto nariadenia.

20.      Rozhodnutím zo 4. apríla 2014 Městský soud v Praze (Česká republika) zamietol odvolanie, ktoré podala pani Králová, pričom konštatoval, že nariadenie č. 44/2001 sa v prejednávanej veci má uplatniť, keďže je záväzné pre Dánsko od 1. júla 2007(10), avšak neumožňuje založiť právomoc českých súdov.

21.      Dňa 15. septembra 2015 Nejvyšší soud (Česká republika), na ktorý podala pani Králová kasačný opravný prostriedok, zrušil rozhodnutia vydané v prvostupňovom a odvolacom konaní a vrátil vec na Obvodní soud pro Prahu 8 na ďalšie konanie, pričom tomuto súdu konkrétne nariadil, aby určil, či možno spoločnosť Primera Air Scandinavia žalovať na českých súdoch vzhľadom na článok 5 bod 1 a články 15 a 16 nariadenia č. 44/2001, a prípadne podal návrh na začatie prejudiciálneho konania na Súdny dvor.(11)

22.      Obvodní soud pro Prahu 8 v tejto súvislosti rozhodnutím z 25. januára 2018, ktoré bolo doručené do kancelárie Súdneho dvora 26. marca 2018, prerušil konanie a položil Súdnemu dvoru tieto prejudiciálne otázky:

„1)      Existoval medzi žalobkyňou [v konaní vo veci samej] a žalovanou [v konaní vo veci samej] zmluvný vzťah v zmysle článku 5 [bodu] 1 nariadenia [č. 44/2001] napriek tomu, že žalobkyňa a žalovaná neuzavreli zmluvu a let bol súčasťou balíka služieb, ktoré boli poskytnuté na základe zmluvy medzi žalobkyňou a treťou osobou (cestovnou kanceláriou)?

2)      Možno tento vzťah kvalifikovať ako vzťah zo spotrebiteľskej zmluvy v zmysle ustanovení oddielu 4 [kapitoly II], [ktorá zahŕňa] články 15 až 17 nariadenia [č. 44/2001]?

3)      Je žalovaná [v konaní vo veci samej] pasívne legitimovaná na účely uplatnenia práv vyplývajúcich z nariadenia [č. 261/2004]?“

23.      Písomné pripomienky predložila Súdnemu dvoru česká vláda a Európska komisia. Pojednávanie nebolo nariadené.

IV.    Analýza

24.      Vnútroštátny súd sa v podstate pýta, či za okolností, o aké ide v spore vo veci samej, teda keď sa žaloba o náhradu škody, ktorú podal cestujúci na základe nariadenia č. 261/2004(12), týka letu, ktorý bol dojednaný ako časť balíka služieb predaného treťou osobou, treba uplatniť pravidlo právomoci založené na mieste zmluvného plnenia, ktoré je uvedené v článku 5 bode 1 písm. b) nariadenia č. 44/2001 (A) alebo pravidlo priaznivejšie pre spotrebiteľa, ktoré je uvedené v článku 16 ods. 1 tohto nariadenia (B).(13) Okrem toho v prípade, že by svoju vlastnú medzinárodnú právomoc mohol skutočne založiť na niektorom z uvedených ustanovení, sa tento súd pýta, či taký cestujúci môže na účely uplatnenia svojich práv vyplývajúcich z nariadenia č. 261/2004 žalovať prevádzkujúceho leteckého dopravcu, ktorý bol zodpovedný za dodržanie týchto práv(14), aj keď bol sporný let predaný prostredníctvom cestovnej kancelárie a v rámci balíka služieb v zmysle smernice 90/314(15) (C)(16).

A.      O uplatniteľnosti pravidiel právomoci uvedených v článku 5 bode 1 nariadenia č. 44/2001 (prvá otázka)

25.      Vo svojej prvej otázke vnútroštátny súd v podstate žiada Súdny dvor o výklad článku 5 bodu 1 nariadenia č. 44/2001, aby určil, či sa pravidlá osobitnej právomoci „v zmluvných veciach“ uvedené v tomto ustanovení(17) uplatnia na žalobu o náhradu škody, o akú ide vo veci samej, ktorú podala na základe nariadenia č. 261/2004 cestujúca proti prevádzkujúcemu leteckému dopravcovi(18), napriek tomu, že táto žalobkyňa a táto žalovaná neuzavreli žiadnu zmluvu a predmetný let bol súčasťou balíka služieb, ktoré boli poskytnuté na základe zmluvy medzi žalobkyňou a cestovnou kanceláriou.

26.      Česká vláda a Komisia zhodne navrhujú odpovedať na túto otázku kladne, čo je aj môj názor, a to z nasledujúcich dôvodov.

27.      V tejto súvislosti pripomínam, že v článku 5 bode 1 písm. a) nariadenia č. 44/2001 sa uvádza, že „v zmluvných veciach“ možno osobu s bydliskom na území členského štátu žalovať v druhom členskom štáte na „súde podľa miesta zmluvného plnenia, ktoré je predmetom žaloby“. Na základe tohto článku 5 bodu 1 písm. b) druhej zarážky je pri „poskytnutí služieb“ miesto zmluvného plnenia, ktoré je predmetom žaloby, definované ako „miesto v členskom štáte, kde sa podľa zmluvy služby poskytli alebo mali poskytnúť“, ak nebolo dohodnuté inak. V súlade s uvedeným článkom 5 bodom 1 písm. c) sa všeobecné kritérium väzby, ktoré je stanovené v článku 5 bode 1 písm. a), uplatní vtedy, keď predmetný zmluvný vzťah nie je „poskytnutím služieb“ v zmysle uvedeného článku 5 bodu 1 písm. b).(19)

28.      Z odôvodnenia rozhodnutia vnútroštátneho súdu v tomto prípade vyplýva, že tento súd sa konkrétne pýta, či jeho právomoc rozhodnúť spor vo veci samej môže vyplývať z osobitného kritéria väzby uvedeného v článku 5 bode 1 písm. b) nariadenia č. 44/2001, teda z kritéria, ktorého uplatniteľnosť bola už konštatovaná v prípade žaloby o náhradu škody, ktorú podal cestujúci proti leteckej spoločnosti na základe medzi nimi uzatvorenej zmluvy a zároveň na základe nariadenia č. 261/2004.(20) Súdny dvor má teda v tomto prípade rozhodnúť, či sa tento prístup uplatní aj za okolností, aké sú v prejednávanej veci, keď zmluvným partnerom dotknutej cestujúcej nebol prevádzkujúci letecký dopravca, ale cestovná kancelária, ktorá tejto cestujúcej predala sporný let spolu s ubytovaním.

29.      Podobne ako česká vláda a Komisia poukazujem na to, že v spojených veciach, v ktorých bol vydaný rozsudok flightright a i.(21), sa už Súdny dvor vyjadril k situácii, ktorá je porovnateľná so situáciou posudzovanou v prejednávanej veci. Vtedy totiž išlo tiež o žaloby o náhradu škody na základe nariadenia č. 261/2004 z dôvodu veľkého meškania letov, ktoré vykonal prevádzkujúci letecký dopravca, ktorý neuzavrel zmluvu s dotknutými cestujúcimi, keďže títo si svoje letenky kúpili v iných leteckých spoločnostiach pred tým, ako podali žalobu proti dopravcovi, ktorý prevádzkoval časť priamo prípojného letu, ktorý mal sporné meškanie.(22)

30.      Súdny dvor v tejto súvislosti rozhodol, že pojem „zmluvné veci“ v zmysle článku 5 bodu 1 písm. a) nariadenia č. 44/2001 sa vzťahuje na žaloby o náhradu škody za veľké meškanie priamo prípojného letu podané cestujúcimi na základe nariadenia č. 261/2004 proti prevádzkujúcemu leteckému dopravcovi, ktorý nie je ich zmluvným partnerom, a to vzhľadom na nižšie uvedené dôvody.(23)

31.      Súdny dvor po prvé pripomenul, že pojem „zmluvné veci“ sa nemá vykladať odkazom na vnútroštátne právo, ale autonómnym spôsobom, a že pod tento pojem patria všetky záväzky, ktoré majú svoj pôvod v zmluve, ktorej nesplnenie sa uvádza na podporu žaloby žalobcu. Súdny dvor ďalej potvrdil, že uplatnenie pravidla právomoci stanovenej v uvedenom článku 5 bode 1 písm. a) nevyžaduje uzavretie zmluvy medzi účastníkmi konania, predpokladá však existenciu právneho záväzku slobodne prevzatého jednou osobou voči druhej osobe, o ktorý sa opiera žaloba žalobcu, takže toto pravidlo právomoci sa zakladá na dôvode žaloby, a nie na totožnosti strán.(24) Súdny dvor napokon uviedol, že prevádzkujúceho leteckého dopravcu, aký je uvedený v článku 3 ods. 5 druhej vete nariadenia č. 261/2004, teda dopravcu, ktorý nemá žiadny zmluvný vzťah s dotknutým cestujúcim, ale ktorý plní záväzky vyplývajúce z tohto nariadenia a považuje sa teda za osobu konajúcu v mene osoby, ktorá uzavrela prepravnú zmluvu s týmto cestujúcim, treba považovať za dopravcu plniaceho záväzky, s ktorými dobrovoľne súhlasil vo vzťahu k zmluvnému partnerovi cestujúceho a ktoré vyplývajú zo zmluvy o leteckej preprave, ktorá bola s týmto cestujúcim uzavretá.

32.      Súdny dvor okrem toho v tom istom rozsudku flightright a i.  podal výklad článku 5 bodu 1 písm. b) druhej zarážky nariadenia č. 44/2001, ktorý sa týka určenia miesta plnenia služieb leteckej dopravy v prípade, o aký išlo v sporoch vo veci samej, teda v prípade meškania priamo prípojného letu prevádzkovaného dvomi leteckými spoločnosťami, z ktorých jedna nie je zmluvným partnerom dotknutých cestujúcich.(25)Súdny dvor v tomto ohľade uviedol všeobecné úvahy, ktoré sa mi zdajú relevantné aj v prejednávanej veci.

33.      Súdny dvor teda pripomenul význam dostatočne úzkej väzby medzi súdom a skutkovým stavom akéhokoľvek sporu spadajúceho pod článok 5 bod 1 nariadenia č. 44/2001, keďže túto väzbu vyžadujú všetky pravidlá osobitnej právomoci uvedené v tomto ustanovení a taký cieľ blízkosti potvrdzuje odôvodnenie 12 tohto nariadenia.(26) Súdny dvor tiež potvrdil, že podaný výklad zodpovedá zásade predvídateľnosti uvedenej v odôvodnení 11 uvedeného nariadenia, ktorú tieto pravidlá právomoci zaručujú, aby žalobca ako aj žalovaný mohli ľahko určiť príslušný súd. Súdny dvor okrem toho uviedol, že v rámci obchodných dohôd slobodne dohodnutých medzi leteckými dopravcami, o aké ide vo veci samej, sa prevádzkujúci letecký dopravca, ktorý neuzavrel zmluvu s cestujúcim, považuje za konajúceho v mene leteckého dopravcu, ktorý je zmluvným partnerom dotknutého cestujúceho.

34.      Zastávam názor, že uvedené konštatované úvahy a výklady sa mutatis mutandis uplatnia aj v prejednávanej veci(27), takže žaloba, akú podala žalobkyňa vo veci samej, patrí do pôsobnosti článku 5 bodu 1 nariadenia č. 44/2001.

35.      Vo veci, v ktorej bol vydaný rozsudok flightright a i., ako aj v prejednávanej veci je totiž žaloba o náhradu škody za veľké meškanie letu založená na povinnostiach vyplývajúcich z počiatočnej zmluvy, ktorú uzavrel dotknutý cestujúci a na ktorej chybné plnenie sa na podporu svojej žaloby odvoláva. V tomto prípade je žalovaným tiež prevádzkujúci letecký dopravca, ktorý síce nie je osobou, ktorá uzavrela s týmto cestujúcim spornú zmluvu – v tomto prípade cestovná kancelária –, avšak ktorý slobodne súhlasil vo vzťahu k tejto osobe s vykonaním letu a teda prevzal v mene tejto osoby záväzky vyplývajúce z nariadenia č. 261/2004,(28) na ktorých je založená uvedená žaloba. Domnievam sa, že v tomto ohľade nie je relevantné, že sporný let bol predaný spolu s ubytovaním, teda bol zahrnutý do „balíka cestovných služieb“ v zmysle smernice 90/314,(29) keďže táto osobitná skutočnosť nemení nič na zmluvnej povahe právnych záväzkov, na ktoré sa odvoláva žalobkyňa, ani na dôvode jej žaloby. Pojem „zmluvné veci“ v zmysle článku 5 bodu 1 nariadenia č. 44/2001 sa teda podľa mňa vzťahuje na žalobu, o akú ide vo veci samej.(30)

36.      Konkrétne na žalobu tohto typu sa podľa môjho názoru vzťahuje kritérium väzby pri poskytnutí služieb, ktoré sa nachádza v uvedenom článku 5 bode 1 písm. b) druhej zarážke, teda miesto poskytnutia predmetnej leteckej dopravnej služby. Vzhľadom na judikatúru Súdneho dvora, ktorá sa týka výkladu tohto ustanovenia v rámci žalôb o náhradu škody podaných cestujúcimi na základe nariadenia č. 261/2004,(31) sa domnievam, že právomoc rozhodnúť o žalobe, o akú ide vo veci samej, má súd, v obvode ktorého sa nachádza miesto vykonania omeškaného letu, ktorým sa podľa výberu žalobcu rozumie miesto odletu alebo miesto príletu lietadla stanovené v zmluve, ktorú uzavrel dotknutý cestujúci s cestovnou kanceláriou,(32) pričom treba poznamenať, že jedno alebo druhé z týchto miest sa v skutočnosti často zhoduje s miestom, kde má cestujúci bydlisko.

37.      Rovnako ako Súdny dvor zdôraznil v rozsudku flightright a i., zastávam názor, že napriek skutočnosti, že prevádzkujúci letecký dopravca nie je zmluvným partnerom cestujúceho, výklad navrhnutý v tejto veci je v súlade s cieľmi predvídateľnosti a blízkosti, ktoré sú uvedené vo všetkých pravidlách osobitnej právomoci stanovených v článku 5 ods. 1 nariadenia č. 44/2001, keďže tento dopravca súhlasil so splnením povinností vyplývajúcich z nariadenia č. 261/2004 v mene uvedeného zmluvného partnera. Teda vzhľadom na to, že v tomto prípade letecký dopravca so sídlom v Dánsku slobodne súhlasil s vykonaním letu, ktorý predávala česká cestovná kancelária, musel vedieť o mieste odletu (ktoré sa nachádza v Českej republike) ako aj o mieste príletu lietadla (ktoré sa nachádza na Islande) a musel teda rozumne očakávať, rovnako ako dotknutá cestujúca, že prípadný spor bude rozhodovať český súd, ktorý je okrem iného z geografického hľadiska vhodne umiestnený na rozhodovanie o tomto spore.

38.      V dôsledku toho treba podľa mňa odpovedať na prvú prejudiciálnu otázku tak, že článok 5 bod 1 nariadenia č. 44/2001 sa má vykladať v tom zmysle, že sa vzťahuje na žalobu o náhradu škody podanú cestujúcim proti prevádzkujúcemu leteckému dopravcovi, aj keď títo účastníci konania neuzavreli medzi sebou zmluvu a tento let bol súčasťou balíka služieb poskytnutých na základe zmluvy medzi žalobcom a treťou osobou.

B.      O uplatniteľnosti pravidiel právomoci uvedených v oddiele 4 kapitoly II nariadenia č. 44/2001 (druhá otázka)

39.      Vnútroštátny súd sa vo svojej druhej otázke Súdneho dvora v podstate pýta, či právny vzťah existujúci medzi cestujúcim a prevádzkujúcim leteckým dopravcom za okolností, o aké ide v prejednávanej veci, patrí do pôsobnosti oddielu 4 kapitoly II nariadenia č. 44/2001, ktorý zahŕňa články 15 až 17 tohto nariadenia, ktoré stanovujú pravidlá osobitnej právomoci „vo veciach spotrebiteľských zmlúv“.

40.      Česká vláda navrhuje odpovedať na položenú otázku tak, že predmetný vzťah vo veci samej nemožno kvalifikovať ako spotrebiteľskú zmluvu v zmysle článku 15 ods. 1 nariadenia č. 44/2001. Komisia naproti tomu zastáva názor, že v tomto kontexte treba uplatniť ustanovenia oddielu 4 kapitoly II tohto nariadenia. Ja sa naopak domnievam, že na žalobu, ktorú prejednáva vnútroštátny súd, sa nevzťahujú pravidlá právomoci uvedené v tomto oddiele 4.

41.      Po prvé poukazujem na to, že vnútroštátny súd sa konkrétne pýta, či môže svoju vlastnú právomoc rozhodovať spor vo veci samej založiť na článku 16 ods. 1 uvedeného nariadenia, ktorý umožňuje spotrebiteľovi žalovať druhú zmluvnú stranu buď pred súdom podľa miesta svojho bydliska, alebo pred súdmi členského štátu, na území ktorého má bydlisko žalovaný.

42.      Z judikatúry Súdneho dvora pritom vyplýva, že právomoc súdu podľa bydliska spotrebiteľa, ktorá je stanovená v článku 16 ods. 1 nariadenia č. 44/2001 podlieha splneniu troch podmienok jeho uplatnenia, ktoré sú uvedené v článku 15 ods. 1 tohto nariadenia. Týmito kumulatívnymi podmienkami sú po prvé, že jedna zo zmluvných strán je v postavení spotrebiteľa konajúceho na účely, ktoré nie je možné považovať za súčasť jeho podnikania alebo povolania, po druhé, že zmluva medzi takýmto spotrebiteľom a podnikateľom bola skutočne uzavretá, a po tretie, že taká zmluva patrí do jednej z kategórií uvedených v odseku 1 písm. a) až c) tohto článku 15.(33)

43.      V tomto prípade sa pochybnosti vyjadrené vnútroštátnym súdom netýkajú priamo týchto troch podmienok, ktorých splnenie v prejednávanej veci zjavne nie je spochybnené, prinajmenšom s ohľadom na zmluvu, ktorú uzavrela žalobkyňa v konaní vo veci samej s cestovnou kanceláriou.(34) Tento súd má však pochybnosť vyplývajúcu zo skutočnosti, že podnikateľ, ktorý je žalovaný v konaní vo veci samej, nie je tým podnikateľom, s ktorým dotknutá spotrebiteľka uzavrela zmluvu, z ktorej vyplývajú právne záväzky, ktoré sú predmetom tohto konania.

44.      Okrem toho pripomínam, že podľa článku 15 ods. 3 nariadenia č. 44/2001 sa oddiel 4 kapitoly II tohto nariadenia neuplatní na prepravné zmluvy s výnimkou „tých, ktorých predmetom je zabezpečenie dopravy a ubytovania za jednu cenu“, pričom treba spresniť, že toto slovné spojenie sa má vykladať s ohľadom na pojem „balík cestovných služieb“ v zmysle smernice 90/3014.(35) V dôsledku toho sa cestujúci lietadlom, ktorý si kúpil iba letenku, nemôže dovolávať pravidiel osobitnej právomoci týkajúcich sa spotrebiteľských zmlúv uvedených v tomto oddiele 4, na rozdiel od cestujúceho, ktorý si kúpil letenku v rámci balíka cestovných služieb.(36)

45.      Omeškaný let, v dôsledku ktorého podal dotknutý cestujúci žalobu o náhradu škody, bol v tomto prípade kúpený spolu s ubytovaním, takže je jasné, že keby taká žaloba bola podaná proti cestovnej kancelárii, ktorá predala letenku na tento let, ustanovenia uvedeného oddielu 4 by sa uplatnili. Naproti tomu nie je zjavné, že by to malo platiť aj v prípade žaloby, o akú ide v konaní vo veci samej, ktorá je podaná iba proti tretej osobe, ktorou je prevádzkujúci letecký dopravca.

46.      V tejto súvislosti sa vnútroštátny súd podľa môjho názoru predovšetkým pýta, či sa súdna právomoc, ktorá by mohla vyplývať zo zmluvy o balíku cestovných služieb, ktorú uzavreli spotrebiteľ a cestovná kancelária, ak by bola táto osoba žalovaná, môže vzťahovať aj na prevádzkujúceho leteckého dopravcu(37) tak, aby tohto dopravcu bolo možné – podobne ako cestovnú kanceláriu, vo vzťahu ku ktorej súhlasil s vykonaním sporného letu – žalovať na súde podľa miesta bydliska spotrebiteľa.(38)

47.      Komisia uprednostňuje taký široký prístup, ktorý podporuje aj pani Králová v konaní vo veci samej. Výnimka stanovená v článku 15 ods. 3 in fine nariadenia č. 44/2001, a teda oddiel 4 kapitoly II tohto nariadenia sa podľa Komisie má uplatniť v konaní vo veci samej, keďže záväzky, ktoré existujú jednak podľa zmluvy o doprave a ubytovaní, ktorú uzavrel spotrebiteľ s cestovnou kanceláriou, a ďalej tiež podľa obchodnej zmluvy, ktorú uzavrela táto kancelária s leteckým dopravcom, sú neoddeliteľne spojené, aj keď tieto záväzky zahŕňajú odlišných zmluvných partnerov. Vzhľadom na nasledujúce úvahy nesúhlasím s týmto názorom.

48.      Po prvé, znenie všetkých ustanovení uvedených v oddiele 4 kapitoly II nariadenia č. 44/2001 s názvom „Právomoc vo veciach spotrebiteľských zmlúv“ ma rovnako ako českú vládu núti prikloniť sa k opačnému tvrdeniu, než je tvrdenie Komisie. Tieto ustanovenia totiž odkazujú na „zmluvu uzavretú spotrebiteľom“, na „zmluvu s účastníkom“, na „druhého účastníka zmluvy“ uzavretej spotrebiteľom alebo ďalej na dohody o právomoci uzavreté „medzi spotrebiteľom a druhým účastníkom zmluvy“,(39) teda na formulácie, na základe ktorých sa domnievam, že nielen skutočné uzavretie spotrebiteľskej zmluvy,(40) ale aj totožnosť účastníkov konania(41) je rozhodujúca pre uplatnenie pravidiel právomoci uvedených v tomto oddiele na rozdiel od toho, čo platí v prípade článku 5 bodu 1 tohto nariadenia, pokiaľ ide o osobitnú právomoc „v zmluvných veciach“(42). Súdny dvor už v tomto smere rozhodol, že „pravidlá upravujúce právomoc, ktoré sú stanovené vo veciach spotrebiteľských zmlúv v článku 16 ods. 1 [nariadenia č. 44/2001], sa totiž v súlade so znením tohto článku uplatňujú len na žalobu podanú spotrebiteľom proti druhému účastníkovi zmluvy, čo nevyhnutne predpokladá uzavretie zmluvy medzi spotrebiteľom a predmetným podnikateľom“.(43)

49.      Za okolností, o aké ide v konaní vo veci samej, sa však na účely uplatnenia oddielu 4 kapitoly II nariadenia č. 44/2001 nemožno domnievať, že žalovaný prevádzkujúci letecký dopravca je podnikateľom, s ktorým spotrebiteľ uzavrel relevantnú zmluvu. Česká vláda podľa mňa správne zdôrazňuje, že aj keď žalobu, ktorú podá cestujúci proti dopravcovi, treba za takých okolností považovať za spadajúcu pod „zmluvné veci“ v zmysle článku 5 bodu 1 tohto nariadenia,(44) samé osebe to nijako neznamená, že by medzi týmito stranami existoval zmluvný vzťah v zmysle oddielu 4 kapitoly II tohto nariadenia. Toto odlíšenie vyplýva z toho, že pôsobnosť a podmienky uplatnenia pravidiel právomoci uvedených v tomto článku 5 bode 1 sú iné než pôsobnosť a podmienky uplatnenia pravidiel právomoci uvedených v tomto oddiele 4, pričom treba spresniť, že tieto posledné uvedené pravidlá predstavujú výnimku vo vzťahu k prvým uvedeným pravidlám.(45)

50.      Po druhé však poznamenávam, že žalobkyňa v konaní vo veci tvrdila pred vnútroštátnym súdom, že Súdny dvor v rozsudku Maletic vykladal pojem „druhý účastník zmluvy“ uvedený v článku 16 ods. 1 nariadenia č. 44/2001 v tom zmysle, že „za okolností ako vo veci samej označuje aj zmluvného partnera hospodárskeho subjektu, s ktorým spotrebiteľ uzavrel túto zmluvu a ktorý má sídlo na území členského štátu bydliska tohto spotrebiteľa“.(46) Komisia tiež vyvodzuje z tohto rozsudku tvrdenie na podporu výkladu, ktorý navrhuje, avšak podľa mňa nesprávne.

51.      Podobne ako vnútroštátny súd a česká vláda poukazujem na to, že okolnosti vo veci, v ktorej bol vydaný rozsudok Maletic, boli v mnohých ohľadoch odlišné od okolností v prejednávanej veci.(47) Súdny dvor pritom v neskoršom rozsudku(48) uviedol, že výklad podaný v rozsudku Maletic sa „zakladá na osobitných okolnostiach, za ktorých bol spotrebiteľ najprv neoddeliteľne zmluvne zaviazaný s dvomi zmluvnými partnermi“(49), a zohľadňuje skutočnosť, že „vylúčenie zmluvného partnera usadeného v členskom štáte spotrebiteľa z pôsobnosti uvedeného článku 16 by malo za následok, že súd, ktorý má rozhodnúť o žalobe o uložení solidárnej povinnosti dvom zmluvným partnerom, by mal právomoc len voči hospodárskemu subjektu usadenému v inom členskom štáte“(50). Súdny dvor dodal, že „takýto výklad nemôže platiť za okolností konania vo veci samej, keď uzavretie zmluvy s dotknutým podnikateľom úplne chýba“.(51)

52.      Tento negatívny záver platí podľa môjho názoru aj v prejednávanej veci, keďže spotrebiteľka dotknutá v tejto veci nebola od začiatku neoddeliteľne zmluvne zaviazaná s obomi zmluvnými partnermi, ale uzavrela zmluvu iba s cestovnou kanceláriou, a okrem toho žaloba vo veci samej nesmeruje k uloženiu solidárnej povinnosti takým zmluvným partnerom, ale iba k uloženiu povinnosti podnikateľovi, ktorý neuzavrel zmluvu s touto spotrebiteľkou a ktorý je okrem toho usadený v inom členskom štáte než táto spotrebiteľka.

53.      Po tretie zdôrazňujem, že výklad, ktorý navrhujem, nie je v rozpore s cieľmi nariadenia č. 44/2001, ktoré uvádza Komisia.

54.      Pokiaľ ide o riziko súbežných konaní, a teda navzájom nezlučiteľných rozhodnutí(52), ktorým má nariadenie č. 44/2001 vo všeobecnosti za cieľ zamedziť, – ako sa uvádza v odôvodnení 15 tohto nariadenia a ako Súdny dvor pripomenul najmä v rozsudku Maletic –, obmedzím sa na konštatovanie, že toto riziko neexistuje v prípade žaloby, o akú ide vo veci samej, a že toto zamedzenie v každom prípade nie je základným cieľom oddielu 4 kapitoly II uvedeného nariadenia.

55.      Pokiaľ ide o ochranu spotrebiteľa, ktorú má špecificky za cieľ zabezpečiť oddiel 4 kapitoly II nariadenia č. 44/200, a to stanovením pravidiel právomoci v prospech záujmov tohto slabšieho účastníka, ako sa uvádza v odôvodnení 13 tohto nariadenia,(53) poznamenávam, že Komisia výslovne uvádza tento cieľ na podporu svojho tvrdenia,(54) no podľa mňa nesprávne.

56.      Súdny dvor totiž opakovane pripomenul, že ustanovenia uvedené v oddiele 4 sa majú vykladať striktne, a teda nemôžu viesť k výkladu, ktorý by presahoval rámec prípadov výslovne stanovených v uvedenom oddiele, keďže tieto ustanovenia predstavujú výnimky,(55) a to nielen vo vzťahu k pravidlu všeobecnej právomoci uvedenému v článku 2 ods. 1 uvedeného nariadenia,(56) ale aj k pravidlám osobitnej právomoci v zmluvných veciach uvedeným v článku 5 bode 1 toho istého nariadenia.(57)

57.      Navyše Súdny dvor už ohľadom článku 16 ods. 1 nariadenia č. 44/2001 rozhodol, že „podmienka týkajúca sa existencie zmluvy uzatvorenej medzi spotrebiteľom a predmetným podnikateľom umožňuje zaručiť predvídateľnosť prideľovania právomoci, čo je jedným z cieľov [tohto nariadenia], ako to vyplýva z odôvodnenia 11 tohto nariadenia“.(58) Teda skutočnosť, že podnikateľa možno na základe tohto článku 16 ods. 1 žalovať na súde, v obvode ktorého má bydlisko slabší účastník, ktorý je spotrebiteľom, je vyvážená požiadavkou, že tieto strany uzavreli zmluvu, z čoho vyplýva uvedená predvídateľnosť.

58.      Z toho podľa môjho názoru vyplýva, že za okolností, o aké ide v žalobe, o ktorej rozhoduje vnútroštátny súd, teda keď dotknutý spotrebiteľ neuzavrel zmluvu s podnikateľom, ktorý je žalovaný v rámci žaloby o náhradu škody, sa nemajú uplatniť ochranné pravidlá právomoci uvedené v oddiele 4 kapitoly II uvedeného nariadenia a osobitne v článku 16 ods. 1 tohto nariadenia.

59.      Navrhujem teda odpovedať na druhú prejudiciálnu otázku tak, že ustanovenia oddielu 4 kapitoly II nariadenia č. 44/2001, ktoré zahŕňajú články 15 až 17 tohto nariadenia, sa majú vykladať v tom zmysle, že sa na takú žalobu nevzťahujú.

C.      O možnosti cestujúceho žalovať prevádzkujúceho leteckého dopravcu na základe článkov 6 a 7 nariadenia č. 261/2004 v prípade, že meškal jeho let zakúpený v rámci balíka cestovných služieb, na ktorý sa vzťahuje smernica 90/314 (tretia otázka)

60.      Vnútroštátny súd sa vo svojej tretej otázke Súdneho dvora v podstate pýta, či je prevádzkujúci letecký dopravca pasívne legitimovaný v spore s cestujúcim na účely uplatnenia práv vyplývajúcich z nariadenia č. 261/2004, aj keď títo účastníci konania medzi sebou neuzavreli zmluvu a predmetný let bol zakúpený v cestovnej kancelárii v rámci balíka cestovných služieb, na ktorý sa vzťahuje smernica 90/314.

61.      Hoci česká vláda(59) aj Komisia(60) uvádzajú odlišné hľadiská a dôvody, navrhujú odpovedať na podanú otázku kladne. Zastávam rovnaký názor, že na túto otázku treba odpovedať kladne, a to vzhľadom na nasledujúce skutočnosti.

62.      Po prvé poukazujem na to, že otázky, ktoré uvádza vnútroštátny súd, sa v zásade týkajú dvoch problémov.

63.      Jeden z nich spočíva v určení, či povinnosti vyplývajúce z nariadenia č. 261/2004 znáša prevádzkujúci letecký dopravca, ktorý vykonal sporný let v mene osoby, ktorá uzavrela zmluvu s cestujúcim(61) aj vtedy – ako v tomto prípade –, keď táto osoba predala tomuto cestujúcemu balík cestovných služieb, a nie iba leteckú prepravu. V tejto súvislosti iba uvediem, že podľa mňa ide o tento prípad, a odkazujem v tomto zmysle na úvahy k vysvetleniam, ktoré je možné vyvodiť z rozsudku flightright a i. a ktoré som uviedol v rámci prvej prejudiciálnej otázky.(62) Rovnako Komisia sa na základe tohto rozsudku(63) v tejto súvislosti domnieva, že cestujúci môže žalovať dopravcu, ktorý si plní povinnosti, s ktorými dobrovoľne súhlasil, voči cestovnej kancelárii, ktorá predala let, ktorý bol súčasťou balíka cestovných služieb.

64.      Druhý problém, ktorý uvádza vnútroštátny súd a ktorý je podľa mňa komplikovanejší, sa týka vzťahu medzi právami vyplývajúcimi z nariadenia č. 261/2004 a právami vyplývajúcimi zo smernice 90/314(64) za okolností, o aké ide v spore vo veci samej.

65.      O podobnú žalobu išlo nedávno vo veci, v ktorej bol vydaný rozsudok Aegean Airlines(65), ktorý sa týkal konkrétne práva na náhradu nákladov na letenku zo strany prevádzkujúceho leteckého dopravcu v prípade zrušenia letu, najmä keď je cestovná kancelária(66) v konkurze. Súdny dvor v tomto rozsudku podal výklad „člán[ku] 8 ods. 2 nariadenia č. 261/2004 [(67)] v tom zmysle, že cestujúci, ktorý má podľa smernice 90/314 právo obrátiť sa na svoju cestovnú kanceláriu, aby získal náhradu nákladov na letenku, už nemôže požadovať náhradu za túto letenku od leteckého dopravcu na základe uvedeného nariadenia, a to aj vtedy, keď je cestovná kancelária platobne neschopná nahradiť letenku a neprijala nijaké opatrenia na zabezpečenie tejto náhrady“.(68) Tento výklad podľa mňa platil z dôvodov, ktoré som uviedol vo svojich návrhoch týkajúcich sa tejto veci.(69)

66.      Zdôrazňujem, že aj keď sa otázka položená v prejednávanej veci týka všetkých práv, ktoré majú cestujúci na základe nariadenia č. 261/2004, z rozhodnutia vnútroštátneho súdu vyplýva(70), že žaloba vo veci samej je založená konkrétne na článkoch 6 a 7, v ktorých sú uvedené podmienky, za ktorých musí prevádzkujúci letecký dopravca v prípade veľkého meškania letu ponúknuť cestujúcemu pomoc v súlade s postupmi stanovenými v článkoch 8 a 9 tejto smernice, ako aj paušálnu náhradu v súlade s výkladom podaným v rozsudku Sturgeon a i., podľa ktorého sa škoda spôsobená prinajmenšom trojhodinovým meškaním letu považovala za škodu spôsobenú zrušením letu. V týchto návrhoch sa teda vyjadrím predovšetkým k výkladu uvedených článkov 6 a 7 s ohľadom na také okolnosti, pričom však zohľadním ďalšie ustanovenia.

67.      Pokiaľ ide o znenie a štruktúru relevantných ustanovení nariadenia č. 261/2004, poukazujem na to, že toto nariadenie obsahuje určité ustanovenia, ktoré sa vo všeobecnosti týkajú vzťahu tohto nariadenia k smernici 90/314. V odôvodnení 5 tohto nariadenia sa teda uvádza, že ochrana, ktorú toto nariadenie zabezpečuje, by sa mala uplatňovať aj na cestujúcich letov, ktoré tvoria časť balíka dovolenkových služieb, na ktoré sa vzťahuje uvedená smernica. Článok 3 ods. 6 uvedeného nariadenia okrem toho stanovuje, že toto nariadenie nemá vplyv na práva cestujúcich podľa smernice 90/314/EHS.(71)

68.      Pokiaľ ide o článok 8 ods. 2 nariadenia č. 261/2004, ktorého výklad bol podaný v rozsudku Aegean Airlines, konkrétne sa v ňom uvádza, že právo na náhradu nákladov na letenku, ktoré je stanovené v odseku 1 písm. a) tohto článku(72) sa vzťahuje aj na cestujúcich, ktorých lety tvoria časť balíka služieb, s výnimkou prípadu, ak také právo vznikne podľa smernice 90/314/EHS, hoci len potenciálne.(73) Súdny dvor v uvedenom rozsudku poukázal na prípravné práce na nariadení č. 261/2004,(74) pripomenul znenie článku 3 ods. 6 tohto nariadenia a rozhodol, že z tohto článku 8 ods. 2 vyplýva, že práva na náhradu nákladov na letenku na základe tohto nariadenia, ako aj na základe smernice 90/314(75) nie sú kumulatívne, keďže táto kumulácia by svojou povahou mohla viesť k neodôvodnenej nadmernej ochrane dotknutého cestujúceho na úkor prevádzkujúceho leteckého dopravcu, pretože tomuto dopravcovi by v takomto prípade hrozilo, že by musel sčasti niesť zodpovednosť, ktorú má cestovná kancelária voči svojim zákazníkom na základe zmluvy, ktorú s nimi uzavrela.(76)

69.      Naproti tomu články 6 a 7 nariadenia č. 261/2004, ktorých výklad je v prejednávanej veci potrebný, keďže sú uplatniteľné na žiadosť o paušálnu náhradu z dôvodu veľkého meškania letu, o akú ide vo veci samej, neobsahujú rovnakú výslovnú výnimku týkajúcu sa ustanovení smernice 90/314, aká je uvedená v článku 8 ods. 2 in fine tohto nariadenia, ktorá je vymedzená na žiadosti o náhradu nákladov na letenku(77).

70.      Z týchto rozdielnych znení podľa mňa jasne vyplýva, že právo na náhradu stanovené v článku 7 nariadenia č. 261/2004, ktoré sa vzťahuje na zrušené lety ako aj lety, ktoré majú aspoň trojhodinové meškanie,(78) sa vzťahuje aj na cestujúceho, ktorého let je súčasťou balíka cestovných služieb, bez ohľadu na práva na náhradu a kompenzáciu, ktoré priznáva smernica 90/314 z dôvodu neplnenia alebo chybného plnenia služieb, ktoré sú predmetom uvedeného balíka služieb.(79) Inak povedané, taký cestujúci si podľa mňa môže uplatniť voči prevádzkujúcemu leteckému dopravcovi právo na štandardnú náhradu na základe nariadenia č. 261/2004(80) a voči osobe, ktorá mu predala balík cestovných služieb, právo na individuálnu náhradu na základe smernice 90/314 vo výške rozdielu medzi hodnotou plnení stanovených v zmluve o cestovných službách a hodnotou plnení, ktoré boli v skutočnosti poskytnuté.

71.      V tomto prípade sa na samotnú škodu spôsobenú veľkým meškaním letu, na ktorú sa odvoláva žalobkyňa vo veci samej, nemôže podľa mňa uplatniť tento posledný uvedený typ náhrady, aj keď bol čas dotknutého letu pravdepodobne uvedený v zmluve medzi cestujúcim a cestovnou kanceláriou. Domnievam sa, že také meškanie môže mať naproti tomu za následok povinnosť kompenzácie, za ktorú zodpovedá cestovná kancelária na základe smernice 90/314, ak sa preukáže, že táto kancelária poskytla chybné plnenie ďalších služieb, ktoré sú predmetom uvedeného balíka. Ako som však uviedol v rámci veci Aegean Airlines(81), treba sa vyhnúť tomu, aby na základe spoločného uplatnenia práv na náhradu, ktoré poskytuje nariadenie č. 261/2004 a smernica 90/314, nedošlo k nadmernej náhrade, takže sumy nárokovateľné podľa tohto nariadenia by sa podľa mňa mali prípadne odpočítať od súm nárokovateľných podľa tejto smernice.(82)

72.      Pokiaľ ide o historický kontext, do ktorého patria ustanovenia relevantné v tejto veci, podobne ako Súdny dvor poukázal v rozsudku Aegean Airlines a v súlade s pripomienkami, ktoré som uviedol v mojich návrhoch v uvedenej veci,(83) zdôrazňujem, že z prípravných prác k nariadeniu č. 261/2004 vyplýva, že normotvorca Únie nechcel, aby cestujúci, ktorých let je súčasťou balíka cestovných služieb, boli vylúčení z pôsobnosti tohto nariadenia, ale aby mali práva, ktoré toto nariadenie priznáva, a aby zároveň zostal zachovaný dostatočný ochranný systém, ktorý v prospech týchto cestujúcich už skôr zaviedla smernica 90/314. Konkrétne právo na štandardnú náhradu vyplývajúce z článku 7 nariadenia č. 261/2004 je jasne uvedené medzi základnými právami, ktoré toto nariadenie priznáva cestujúcim lietadlom na náklady prevádzkujúceho leteckého dopravcu(84), a podľa mňa systém, ktorý zaviedla smernica 90/314 na náklady cestovnej kancelárie, neobsahuje rovnocenné právo.

73.      Z tohto časového hľadiska treba ďalej podľa mňa zohľadniť aj znenie smernice 2015/2302, ktorá nahradila smernicu 90/314,(85) keďže táto nová smernica o balíkoch cestovných služieb obsahuje ustanovenia, v ktorých sa konkrétne uvádza primeraná kombinácia tejto smernice a nariadenia č. 261/2004 vzhľadom na právo na náhradu alebo na zníženie ceny podľa tejto smernice.(86) Z toho najmä vyplýva, že sumy priznané na základe smernice 2015/2302 v prípade chybného plnenia cestovných služieb a sumy priznané na základe ďalších citovaných aktov práva Únie, medzi ktorými je uvedené nariadenie č. 261/2004, sa musia od seba odpočítať, aby sa predišlo akejkoľvek nadmernej náhrade. Podobné úvahy sú uvedené v oznámení Komisie k nariadeniu č. 261/2004, ktoré bolo uverejnené po prijatí smernice 2015/2302.(87) Podľa mňa to svedčí o tom, že normotvorca Únie výslovne uznal, že právo na náhradu, ktoré priznáva článok 7 nariadenia č. 261/2004, sa môže uplatniť na cestujúcich, ktorých let je súčasťou balíka cestovných služieb.

74.      Pokiaľ ide o ciele relevantných ustanovení,(88) z odôvodnenia 1 nariadenia č. 261/2004 vyplýva, že toto nariadenie sa zameriava predovšetkým na zabezpečenie vysokej úrovne ochrany cestujúcich, hoci cieľom tohto nariadenia je tiež zabezpečiť rovnováhu medzi záujmami chránených cestujúcich a záujmami leteckých dopravcov.

75.      Skutočnosť, že všetky kategórie cestujúcich lietadlom, vrátane cestujúcich, ktorých let je súčasťou balíka cestovných služieb, majú právo na náhradu vyplývajúce z článku 7 nariadenia č. 261/2004, je úplne v súlade s hlavným cieľom tohto nariadenia(89) bez toho, aby tým bol dotknutý jeho sekundárny cieľ, keďže článok 13 uvedeného nariadenia umožňuje prevádzkujúcemu leteckému dopravcovi, ktorý zaplatil cestujúcemu náhradu podľa tohto nariadenia, požadovať podľa uplatniteľného vnútroštátneho práva náhradu škody od ktorejkoľvek osoby, ktorá spôsobila nesplnenie povinnosti tohto dopravcu.(90)

76.      Navyše z praktického hľadiska poznamenávam, že na rozdiel od ťažkostí, ktoré spôsobuje žiadosť o náhradu nákladov na letenku na základe článku 8 nariadenia č. 261/2004, keď prevádzkujúci letecký dopravca môže mať problém určiť predajnú cenu letu, pokiaľ je tento let súčasťou balíka cestovných služieb, ktorý predáva tretia osoba,(91) žiadosť o náhradu na základe článku 7 tohto nariadenia za rovnakých okolností predaja nespôsobuje také problémy s vyčíslením, keďže suma sa v tomto prípade vypláca cestujúcemu paušálne a na základe jednotných kritérií, ktoré sú uvedené v tomto článku 7.(92)

77.      Napokon spresňujem, že nesúhlasím s názorom českej vlády, že kladná odpoveď na tretiu otázku má byť obmedzená na prípady, keď je meškanie pripísateľné prevádzkujúcemu leteckému dopravcovi(93) z dôvodu, že tento musí mať možnosť zbaviť sa zodpovednosti, ak preukáže existenciu okolností nezávislých od jeho vôle.(94) Podľa môjho názoru význam tejto otázky spočíva v určení, či takého dopravcu môže cestujúci žalovať na účely náhrady, a nie v určení podmienok, za ktorých sa môže zbaviť zodpovednosti za odškodnenie cestujúceho, ktorú tento dopravca v zásade nesie na základe nariadenia č. 261/2004.

78.      V dôsledku toho sa domnievam, že na tretiu otázku treba odpovedať tak, že články 6 a 7 nariadenia č. 261/2004 sa majú vykladať v tom zmysle, že cestujúci letu, ktorý má meškanie tri alebo viac hodín, môže žiadať od prevádzkujúceho leteckého dopravcu náhradu na základe tohto nariadenia, aj keď títo účastníci konania neuzavreli zmluvu a tento let bol súčasťou poskytnutého balíka služieb, na ktorý sa vzťahuje smernica 90/314 a ktorý sa mal poskytnúť podľa zmluvy medzi týmto cestujúcim a cestovnou kanceláriou.

V.      Návrh

79.      Vzhľadom na vyššie uvedené úvahy navrhujem, aby Súdny dvor odpovedal na prejudiciálne otázky, ktoré mu položil Obvodní soud pro Prahu 8 (Česká republika) takto:

1)      Článok 5 bod 1 nariadenia Rady (ES) č. 44/2001 z 22. decembra 2000 o právomoci a o uznávaní a výkone rozsudkov v občianskych a obchodných veciach sa má vykladať v tom zmysle, že sa vzťahuje na žalobu o náhradu škody podanú cestujúcim proti prevádzkujúcemu leteckému dopravcovi, aj keď títo účastníci konania neuzavreli medzi sebou zmluvu a tento let bol súčasťou balíka služieb poskytnutých na základe zmluvy medzi žalobcom a treťou osobou.

2)      Ustanovenia oddielu 4 kapitoly II nariadenia č. 44/2001, ktoré zahŕňajú články 15 až 17 tohto nariadenia, sa majú vykladať v tom zmysle, že sa na takú žalobu nevzťahujú.

3)      Články 6 a 7 nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (ES) č. 261/2004 z 11. februára 2004, ktorým sa ustanovujú spoločné pravidlá systému náhrad a pomoci cestujúcim pri odmietnutí nástupu do lietadla, v prípade zrušenia alebo veľkého meškania letov a ktorým sa zrušuje nariadenie (EHS) č. 295/91, sa majú vykladať v tom zmysle, že cestujúci letu, ktorý má meškanie tri alebo viac hodín, môže žiadať od prevádzkujúceho leteckého dopravcu náhradu na základe tohto nariadenia, aj keď títo účastníci konania neuzavreli zmluvu a tento let bol súčasťou poskytnutého balíka služieb, na ktorý sa vzťahuje smernica Rady 90/314/EHS z 13. júna 1990 o balíku cestovných, dovolenkových a výletných služieb a ktorý sa mal poskytnúť podľa zmluvy medzi týmto cestujúcim a cestovnou kanceláriou.


1      Jazyk prednesu: francúzština.


2      Nariadenie Európskeho parlamentu a Rady z 11. februára 2004, ktorým sa ustanovujú spoločné pravidlá systému náhrad a pomoci cestujúcim pri odmietnutí nástupu do lietadla, v prípade zrušenia alebo veľkého meškania letov a ktorým sa zrušuje nariadenie (EHS) č. 295/91 (Ú. v. EÚ L 46, 2004, s. 1; Mim. vyd. 07/008, s. 10).


3      Nariadenie Rady z 22. decembra 2000 o právomoci a o uznávaní a výkone rozsudkov v občianskych a obchodných veciach (Ú. v. EÚ L 12, 2001, s. 1; Mim. vyd. 19/004, s. 42).


4      Smernica Rady z 13. júna 1990 o balíku cestovných, dovolenkových a výletných služieb (Ú. v. ES L 158, 1990, s. 59; Mim. vyd. 13/010, s. 132).


5      Nariadenie Európskeho parlamentu a Rady z 12. decembra 2012 o právomoci a o uznávaní a výkone rozsudkov v občianskych a obchodných veciach (Ú. v. EÚ L 351, 2012, s. 1).


6      Pozri bod 18 týchto návrhov.


7      Pozri v tejto súvislosti odôvodnenie 21 a článok 1 ods. 3 nariadenia č. 44/2001, ako aj Dohodu medzi Európskym spoločenstvom a Dánskym kráľovstvom o právomoci a o uznávaní a výkone rozsudkov v občianskych a obchodných veciach podpísanú v Bruseli 19. októbra 2005 (Ú. v. EÚ L 299, 2005, s. 62). Pozri tiež rozsudok z 12. septembra 2013, Sunico a i. (C‑49/12, EU:C:2013:545, bod 5).


8      Smernica Európskeho parlamentu a Rady z 25. novembra 2015 o balíkoch cestovných služieb a spojených cestovných službách, ktorou sa mení nariadenie Európskeho parlamentu a Rady (ES) č. 2006/2004 a smernica Európskeho parlamentu a Rady 2011/83/EÚ a ktorou sa zrušuje smernica Rady 90/314/EHS (Ú. v. EÚ L 326, 2015, s. 1).


9      Rozsudok z 19. novembra 2009 (C‑402/07 a C‑432/07, ďalej len „rozsudok Sturgeon a i.“, EU:C:2009:716), v ktorom Súdny dvor podal výklad článkov 5, 6 a 7 nariadenia č. 261/2004 v tom zmysle, že „na účely uplatnenia práva na náhradu sa cestujúci, ktorých let má meškanie, môžu považovať za cestujúcich, ktorých let bol zrušený a že sa tak môžu dovolávať práva na náhradu upraveného v článku 7 tohto nariadenia, ak im bola z dôvodu letu, ktorý má meškanie, spôsobená trojhodinová alebo dlhšia časová strata“ (bod 69). Pozri tiež rozsudok z 11. júla 2019, České aerolinie (C‑502/18, EU:C:2019:604, bod 19).


10      Pozri v tomto ohľade bod 10 týchto návrhov.


11      Vnútroštátny súd uvádza, že keďže žalovaná sa nezúčastnila konania po tom, ako bola predvolaná, jeho právomoc nemožno založiť na článku 24 uvedeného nariadenia. Jeho návrh na začatie prejudiciálneho konania sa okrem toho netýka tohto ustanovenia.


12      Spresňujem, že nárok, ktorý si žalobkyňa v konaní vo veci samej uplatňuje z dôvodu meškania letu a ktorý je založený na článkoch 6 a 7 nariadenia č. 261/2004, ako ich vykladal Súdny dvor v rozsudku Sturgeon a i. (bod 69), predstavuje nárok na paušálnu a jednotnú náhradu (pozri najmä rozsudok z 10. marca 2016, Flight Refund, C‑94/14, EU:C:2016:148, bod 45). Okrem toho je nepochybné, že v tomto prípade sú splnené podmienky pôsobnosti tohto nariadenia, ktoré sú uvedené v článku 3 uvedeného nariadenia. Napokon je vzhľadom na judikatúru Súdneho dvora nesporné, že žalobu o náhradu škody podanú iba na základe nariadenia č. 261/2004 treba posudzovať vzhľadom na ustanovenia nariadenia č. 44/2001 (pozri najmä rozsudky z 10. marca 2016, Flight Refund, C‑94/14, EU:C:2016:148, bod 46, a z 11. apríla 2019, Ryanair, C‑464/18, EU:C:2019:311, bod 24, ako aj moje návrhy vo veci Guaitoli a i., C‑213/18, EU:C:2019:524, body 32, 35 a nasl.).


13      Hoci vzhľadom na odpovede navrhnuté v týchto návrhoch dodržím v tomto prípade poradie analýzy, ktoré si zvolil vnútroštátny súd, domnievam sa však, že ustanovenia nariadenia č. 44/2001 o spotrebiteľských zmluvách predstavujú lex specialis a musia byť teda posudzované v zásade prednostne vo vzťahu k ustanoveniam, ktoré sa týkajú zmluvných vecí vo všeobecnosti (pokiaľ ide o Dohovor o právomoci a o uznávaní a výkone rozsudkov v občianskych a obchodných veciach z 27. septembra 1968, pozri rozsudok z 20. januára 2005, Engler, C‑27/02, EU:C:2005:33, body 31 a 32).


14      V prípade, že by Súdny dvor odpovedal na tretiu otázku záporne, vnútroštátny súd by mal vyhlásiť žalobu žalobkyne v konaní vo veci samej za neprípustnú, nie však z dôvodu nedostatku právomoci, ako by to bolo v prípade prvých dvoch otázok, ale z dôvodu nedostatku pasívnej legitimácie.


15      Článok 2 bod 1 tejto smernice definuje „balík služieb“ ako „vopred zorganizovanú kombináciu najmenej dvoch po sebe nasledujúcich služieb, ak sa predávajú alebo sú ponúkané na predaj ako súčasť ceny, a ak služba pokrýva časový úsek dlhší než dvadsaťštyri hodín alebo obsahuje ubytovanie cez noc:      
a) dopravu;      
b) ubytovanie;      
c) iné turistické služby, ktoré nie sú v podriadenom vzťahu k doprave alebo ubytovaniu a považujú sa za významnú časť balíka služieb“.


16      Situácia sa môže zdať ešte komplikovanejšou vtedy, keď si cestujúci zakúpi cestu na internetovej stránke, keďže je možné, že jeho skutočným zmluvným partnerom bude iná spoločnosť, a to skutočný organizátor tejto cesty. Ku všetkým týmto uvedeným problémom pozri najmä „LAMBERTYE‑AUTRAND, M.‑C.: Contrats de prestations touristiques et for de protection des consommateurs dans l’espace judiciaire européen – Excursion sur les terres du for de protection du consommateur dans l’espace judiciaire européen en compagnie d’un voyageur de tourisme, Mélanges offerts au professeur Pascale Bloch. Bruxelles: Bruylant, 2015, s. 381 až 397.


17      Tieto pravidlá majú osobitnú povahu v tom, že predstavujú výnimku zo všeobecného pravidla uvedeného v článku 2 ods. 1 uvedeného nariadenia, podľa ktorého sa osoby s bydliskom na území členského štátu musia žalovať na súdoch tohto členského štátu.


18      K pojmu „prevádzkujúci letecký dopravca“ definovanému v článku 2 písm. b) nariadenia č. 261/2004 pozri rozsudky zo 4. júla 2018, Wirth a i. (C‑532/17, EU:C:2018:527, body 17 až 20), ako aj z 11. júla 2019, České aerolinie (C‑502/18, EU:C:2019:604, bod 23).


19      Pozri v tomto zmysle rozsudky z 23. apríla 2009, Falco Privatstiftung a Rabitsch (C‑533/07, EU:C:2009:257, bod 40); z 19. decembra 2013, Corman‑Collins (C‑9/12, EU:C:2013:860, bod 42), ako aj zo 14. júla 2016, Granarolo (C‑196/15, EU:C:2016:559, bod 31).


20      Vnútroštátny súd uvádza predovšetkým rozsudok z 9. júla 2009, Rehder (C‑204/08, EU:C:2009:439, bod 47), v ktorom Súdny dvor rozhodol, že príslušným súdom na rozhodnutie o návrhu na náhradu škody na základe zmluvy uzatvorenej s prevádzkujúcim leteckým dopravcom a na základe nariadenia č. 261/2004 je súd podľa voľby žalobcu, v obvode ktorého sa nachádza miesto odletu alebo miesto príletu lietadla, ktoré sú dohodnuté v tejto zmluve.


21      Rozsudok zo 7. marca 2018 (C‑274/16, C‑447/16 a C‑448/16, ďalej len „rozsudok flightright a i.“, EU:C:2018:160). Poznamenávam, že tento rozsudok bol vydaný neskôr, ako bol vydané rozhodnutie vnútroštátneho súdu v prejednávanej veci.


22      Treba spresniť, že každý z uvedených cestujúcich si v leteckej spoločnosti rezervoval priamo prípojný let, z ktorého táto spoločnosť prevádzkovala iba jednu časť, zatiaľ čo prevádzkujúci letecký dopravca zabezpečoval druhú časť (pozri rozsudok flightright a i., body 22 až 24 , 37 a 64).


23      Pozri rozsudok flightright a i. (body 58 až 65 a citovanú judikatúru).


24      Pokiaľ ide o článok 7 bod 1 písm. a) nariadenia č. 1215/2012, ktorý je rovnaký ako článok 5 bod 1 písm. a) nariadenia č. 44/2001, okrem rozsudku flightright a i. pozri rozsudky zo 4. októbra 2018, Feniks (C‑337/17, EU:C:2018:805, body 38 až 39 a 48), ako aj z 8. mája 2019, Kerr (C‑25/18, EU:C:2019:376, body 20 a 23 až 26), v ktorých sa najmä spomína, že identifikácia záväzku je nevyhnutná na uplatnenie uvedeného pravidla právomoci, keďže súdna právomoc založená na uvedených ustanoveniach sa určuje podľa miesta zmluvného plnenia, ktoré je predmetom žaloby.


25      Pozri rozsudok flightright a i. (body 66 až 78 a citovanú judikatúru). Uvedený článok 5 bod 1 písm. b) druhá zarážka sa v ňom vykladá v tom zmysle, že v prípade priamo prípojného letu je „miestom zmluvného plnenia“ tohto letu miesto príletu druhého letu, keď je preprava dvoma letmi vykonávaná dvoma rozličnými leteckými dopravcami, a že žaloba o náhradu škody za veľké meškanie tohto priamo prípojného letu podľa nariadenia č. 261/2004 je založená na udalosti, ku ktorej došlo na prvom z uvedených letov, vykonávanom leteckým dopravcom, ktorý nie je zmluvným partnerom dotknutých cestujúcich.


26      Toto odôvodnenie poukazuje na to, že normotvorca Únie považoval za vhodné, aby okrem súdu bydliska žalovaného, ktorý má v zásade právomoc na základe článku 2 toho istého nariadenia, existovali aj alternatívne súdy, ktorých právomoc je odôvodnená úzkou väzbou medzi súdom a žalobou alebo cieľom uľahčiť efektívny výkon súdnictva. Pozri tiež rozsudky zo 4. septembra 2014, Nickel & Goeldner Spedition (C‑157/13, EU:C:2014:2145, body 40 a 41), ako aj zo 4. októbra 2018, Feniks (C‑337/17, EU:C:2018:805, body 34 až 36).


27      Komisia sa takisto domnieva, že skutkové rozdiely medzi prejednávanou vecou a spojenými vecami, v ktorých bol vydaný rozsudok flightright a i. (v tom, že žalobkyňa v konaní vo veci samej si jednak svoju letenku kúpila prostredníctvom cestovnej kancelárie a nie v leteckej spoločnosti, s ktorou uzavrela zmluvu, a okrem toho si uplatnila právo na náhradu za priamy let a nie za let s medzipristátím), nebránia takému uplatneniu.


28      V súlade s ustanoveniami o prevádzkujúcom leteckom dopravcovi, ktorý vykoná let v mene zmluvného partnera dotknutého cestujúceho, ktoré sú uvedené v článku 2 písm. b) in fine a článku 3 ods. 5 druhej vete tohto nariadenia.


29      Naproti tomu skutočnosť, že v zmluve uzavretej dotknutým cestujúcim je spojená cesta s ubytovaním, je rozhodujúca, pokiaľ ide o druhú a tretiu prejudiciálnu otázku (pozri body 39 a nasl., ako aj body 60 a nasl. týchto návrhov).


30      Pozri v tomto zmysle tiež návrhy, ktoré predniesol generálny advokát Bobek v spojených veciach flightright a i. (C‑274/16, C‑447/16 a C‑448/16, EU:C:2017:787, body 52 až 61).


31      Pozri rozsudky z 9. júla 2009, Rehder (C‑204/08, EU:C:2009:439, body 43 až 47); flightright a i. (bod 68), ako aj z 11. apríla 2019, Ryanair (C‑464/18, EU:C:2019:311, bod 27). Pozri tiež moje návrhy vo veci Guaitoli a i. (C‑213/18, EU:C:2019:524, bod 46).


32      Poznamenávam, že česká vláda v závere svojich písomných pripomienok navrhuje odpovedať na prvú prejudiciálnu otázku tak, že článok 5 bod 1 písm. a) nariadenia č. 44/2001 treba vykladať v tom zmysle, že pojem „zmluvné veci“ v zmysle tohto ustanovenia sa vzťahuje na žalobu, o akú ide vo veci samej, avšak vyššie uvádza, že v konaní vo veci samej možno založiť právomoc súdu na uvedenom článku 5 bode 1 písm. b) druhej zarážke, takže prednosť má miesto poskytnutia predmetnej služby, to znamená v súlade s judikatúrou Súdneho dvora miesto odletu alebo príletu lietadla.


33      Pozri rozsudky zo 14. marca 2013, Česká spořitelna (C‑419/11, EU:C:2013:165, bod 30); z 28. januára 2015, Kolassa (C‑375/13, EU:C:2015:37, bod 23), ako aj z 23. decembra 2015, Hobohm (C‑297/14, EU:C:2015:844, body 23 a 24).


34      Práve v tejto súvislosti sa vyššie uvedené podmienky zdajú byť v prejednávanej splnené, keďže podľa skutočností vyplývajúcich z rozhodnutia vnútroštátneho súdu pani Králová po prvé konala ako konečný súkromný spotrebiteľ, po druhé uzavrela zmluvu s cestovnou kanceláriou, ktorá má po tretie v súlade s článkom 15 ods. 1 písm. c) nariadenia č. 44/2001 sídlo na území členského štátu, v ktorom má spotrebiteľka bydlisko.


35      Pozri v tomto zmysle rozsudok zo 7. decembra 2010, Pammer a Hotel Alpenhof (C‑585/08 a C‑144/09, EU:C:2010:740, body 35 až 46).


36      Pokiaľ ide o rovnaké ustanovenia uvedené v oddiele 4 kapitoly II nariadenia č. 1215/2012, pozri tiež rozsudok z 11. apríla 2019, Ryanair (C‑464/18, EU:C:2019:311, bod 29).


37      V tejto súvislosti poznamenávam, že článok 6 nariadenia č. 44/2001 výslovne stanovuje prípady, v ktorých možno voči žalovanému uplatniť odvodenú právomoc, avšak v tejto veci nenastal žiadny z týchto prípadov (konkrétne pluralita žalovaných, konanie o záruke alebo ručení, vzájomný nárok alebo žaloba vo veciach vecných práv k nehnuteľnosti).


38      Tento súd sa podľa znenia svojho rozhodnutia pýta, „či konanie o náhradu škody [začaté] proti leteckému dopravcovi vykazuje znaky vzťahu zo spotrebiteľskej zmluvy podľa hlavného zmluvného vzťahu [existujúceho] medzi žalobcom (spotrebiteľom) a poskytovateľom balíkov služieb, takže spotrebiteľ môže uplatniť všetky svoje potenciálne nároky vyplývajúce z tohto vzťahu pred [jedným a tým istým súdom].”


39      Slovné spojenia použité v článku 15 ods. 1, článku 15 ods. 2, článku 16 ods. 1 a 2, a v článku 17 bode 3 nariadenia č. 44/2001.


40      Pozri v tejto súvislosti bod 42 týchto návrhov a citovanú judikatúru, ako aj rozsudok zo 14. mája 2009, Ilsinger (C‑180/06, EU:C:2009:303, body 52 a nasl.).


41      Toto posledné uvedené kritérium je podľa mňa rovnako v súlade s cieľmi uvedených ustanovení (pozri najmä bod 57 týchto návrhov).


42      Pozri bod 31 týchto návrhov ako aj citovanú judikatúru.


43      Pozri rozsudky z 28. januára 2015, Kolassa (C‑375/13, EU:C:2015:37, bod 32), ako aj z 25. januára 2018, Schrems (C‑498/16, EU:C:2018:37, bod 45), kurzívou zvýraznil generálny advokát.


44      Z dôvodov uvedených v bode 25 a nasl. týchto návrhov.


45      K obligatórnej povahe ustanovení uvedeného oddielu 4 a z toho vyplývajúcim dôsledkom pozri bod 56 týchto návrhov.


46      Rozsudok zo 14. novembra 2013 (C‑478/12, ďalej len „rozsudok Maletic“, EU:C:2013:735, bod 32).


47      V uvedenej veci išlo o balík cestovných služieb, ktorý predala turistická kancelária so sídlom v Nemecku, avšak ktorý organizovala spoločnosť so sídlom v Rakúsku, pričom tento balík viedol k žalobe, ktorú podala dvojica spotrebiteľov s bydliskom v Rakúsku a v ktorej sa domáhala uloženia solidárnej povinnosti obom týmto podnikateľom (pozri rozsudok Maletic, body 11 až 14). Vnútroštátny súd odkazuje na analýzu, ktorú v tejto veci vykonal Nejvyšší soud, a poznamenáva, že naproti tomu v prejednávanej veci hospodársky subjekt, ktorý mal v skutočnosti plniť spornú službu, po prvé nezodpovedal za celý balík cestovných služieb, ale iba za dopravu a po druhé, žalobkyňa v konaní vo veci samej žalovala iba jedného podnikateľa.


48      Pozri rozsudok z 28. januára 2015, Kolassa (C‑375/13, EU:C:2015:37, bod 33).


49      Podľa znenia bodu 29 rozsudku Maletic totiž „aj za predpokladu, že by jeden právny úkon, ktorým [dotknutí spotrebitelia] rezervovali a zaplatili svoj balík cestovných služieb na internetovej stránke lastminute.com, mohol byť rozdelený na dva rôzne zmluvné vzťahy, jeden s internetovou cestovnou kanceláriou lastminute.com a druhý s organizátorkou zájazdov TUI, tento druhý zmluvný vzťah nemožno kvalifikovať ako ,čisto vnútroštátny‘, pretože bol neoddeliteľne spojený s prvým zmluvným vzťahom tým, že sa realizoval prostredníctvom uvedenej cestovnej kancelárie so sídlom v inom členskom štáte.“


50      V bodoch 30 a 31 rozsudku Maletic sa uvádza, že „ciele v odôvodneniach 13 a 15 nariadenia č. 44/2001 týkajúce sa ochrany spotrebiteľa ako ,slabšieho účastníka‘ zmluvy a minimalizácie ,možnosti súbežných konaní [s cieľom] zaručiť, že sa v dvoch členských štátoch nevydajú nezlučiteľné rozsudky‘[,] bránia tomu, aby [dotknutí spotrebitelia] súbežne viedli súvisiace konania [na odlišných súdoch] proti dvom hospodárskym subjektom zapojeným do rezervácie a organizácie [sporného] balíka“.


51      Pozri rozsudok z 28. januára 2015, Kolassa (C‑375/13, EU:C:2015:37, body 34 a 35), v ktorom Súdny dvor rozhodol, že žalobca, ktorý ako spotrebiteľ nadobudol dlhopis na doručiteľa od tretej osoby konajúcej v rámci jej povolania alebo podnikania bez toho, aby medzi uvedeným spotrebiteľom a emitentom tohto dlhopisu došlo k uzavretiu zmluvy, sa nemôže odvolávať na právomoc stanovenú v článku 15 ods. 1 nariadenia č. 44/2001 na účely žaloby podanej proti uvedenému emitentovi.


52      Komisia v tejto súvislosti tvrdí, že jej vlastný výklad umožňuje, aby sa spotrebiteľ v prípade, keď sa rozhodne žalovať cestovnú kanceláriu ako aj iné osoby s ňou spojené, mohol pred (jediným) súdom domáhať svojich nárokov, ktoré mu prináležia vzhľadom na všetky neoddeliteľné spojené záväzky.


53      Ku konkrétnym dôvodom tejto ochrany pozri najmä rozsudky zo 14. marca 2013, Česká spořitelna (C‑419/11, EU:C:2013:165, bod 33), ako aj z 23. decembra 2015, Hobohm (C‑297/14, EU:C:2015:844, bod 31).


54      Komisia v tejto súvislosti poznamenáva, že žalobkyňa v konaní vo veci samej v čase uzavretia zmluvy s cestovnou kanceláriou nemusela nevyhnutne vedieť, či táto kancelária použije na splnenie svojich záväzkov tretie osoby.


55      Pozri najmä rozsudky z 23. decembra 2015, Hobohm (C‑297/14, EU:C:2015:844, bod 32), ako aj z 25. januára 2018, Schrems (C‑498/16, EU:C:2018:37, body 27 a 43).


56      Pripomínam, že tento článok 2 ods. 1 priznáva ako všeobecnú zásadu právomoc súdom členského štátu, na území ktorého má žalovaný bydlisko.


57      K pravidlám uplatniteľným „v zmluvných veciach“ pozri bod 27 a nasl. týchto návrhov, ktoré sa týkajú prvej prejudiciálnej otázky. V tejto súvislosti zdôrazňujem, že kladné odpovede, ktoré Komisia navrhuje uviesť na prvú aj na druhú prejudiciálnu otázku v prejednávanej veci, sa mi zdajú protichodné v tom, že podľa týchto odpovedí žaloba, o akú ide vo veci samej, spadá zároveň do osobitnej pôsobnosti tohto článku 5 bodu 1, ako aj do pôsobnosti uvedeného oddielu 4, hoci ustanovenia tohto oddielu majú povahu lex specialis vo vzťahu k ustanoveniam uvedeného článku 5 bodu 1 (pozri tiež poznámku pod čiarou 13 týchto návrhov).


58      Pozri rozsudky z 28. januára 2015, Kolassa (C‑375/13, EU:C:2015:37, body 29 až 32), ako aj z 25. januára 2018, Schrems (C‑498/16, EU:C:2018:37, body 45 a 46).


59      Táto vláda sa domnieva, že „[n]ariadenie [č. 261/2004] sa má vykladať v tom zmysle, že v prípade meškania letu, ktorý je súčasťou balíka služieb v súlade so smernicou [90/314], je letecký dopravca pasívne legitimovaný na účely žaloby o náhradu škody podanej cestujúcim na základe [tohto nariadenia] za podmienky, že let meškal z dôvodu na strane leteckého dopravcu” (kurzívou zvýraznil generálny advokát).


60      Podľa Komisie „[p]revádzkujúci letecký dopravca, akým je žalovaná [v konaní vo veci samej], ktorý neuzavrel zmluvu s cestujúcim, akým je žalobkyňa [v konaní vo veci samej], je pasívne legitimovaný na účely uplatnenia práv vyplývajúcich z nariadenia [č. 261/2004]“ (kurzívou zvýraznil generálny advokát).


61      Na základe článku 2 písm. b) v spojení s článkom 3 ods. 5 tohto nariadenia.


62      Pozri bod 34 a nasl. týchto návrhov.


63      Konkrétne odkazuje na body 62 a 63 rozsudku flightright a i.


64      Spresňujem, že tento problém nevyplýva zo znenia tretej prejudiciálnej otázky, ale z odôvodnenia vnútroštátneho rozhodnutia k tomuto problému, v ktorom sa cituje smernica 90/314 a osobitne článok 5 ods. 1 tejto smernice, ktorý stanovuje, že organizátor a/alebo maloobchodník ako strana zmluvy o balíku cestovných služieb zodpovedajú voči spotrebiteľovi za riadne plnenie povinností vyplývajúcich z tejto zmluvy, aj keď majú tieto povinnosti plniť ďalší poskytovatelia služieb, akým je v tomto prípade prevádzkujúci letecký dopravca, bez toho, aby tým bolo dotknuté podanie prípadnej žaloby proti týmto poskytovateľom.


65      Rozsudok z 10. júla 2019 (C‑163/18, ďalej len „rozsudok Aegean Airlines“, EU:C:2019:585).


66      Táto je definovaná v článku 2 bode 2 smernice 90/314 ako „osob[a], ktorá inak než príležitostne organizuje a predáva alebo ponúka na predaj balíky služieb, či už priamo alebo cez maloobchodníka“.


67      V článku 8 nariadenia č. 261/2004 s názvom „Právo na náhradu alebo presmerovanie“ sa v odseku 1 písm. a) uvádza, že „[k]eď sa uvádza odkaz na tento článok, cestujúcim sa ponúkne možnosť vybrať si [najmä medzi] úhradou úplných nákladov na letenku v cene, za ktorú bola kúpená, za časť alebo časti nevykonanej cesty a za časť alebo časti už vykonanej cesty, ak let už naďalej neslúži účelu vo vzťahu k pôvodnému cestovnému plánu cestujúceho alebo v spojení s ním, do siedmich dní prostriedkami uvedenými v článku 7 ods. 3 [a] spiatočným letom do prvého miesta odletu pri najbližšej príležitosti“. Tento článok 8 v odseku 2 stanovuje, že „[o]dsek 1 písmeno a) sa uplatňuje aj pri cestujúcich, ktorých lety tvoria časť balíka služieb, s výnimkou práva na náhradu, ak také práva vzniknú podľa smernice 90/314“.


68      Rozsudok Aegean Airlines (bod 44).


69      Pozri moje návrhy vo veci Aegean Airlines (C‑163/18, ďalej len „moje návrhy vo veci Aegean Airlines“, EU:C:2019:275, body 35 až 67).


70      Pozri body 16 až 18 a poznámku pod čiarou 9 týchto návrhov.


71      V článku 3 ods. 6 nariadenia č. 261/2004, ako aj v odôvodnení 16 tohto nariadenia sa ďalej uvádza, že „v prípadoch zrušenia dovolenkovej cesty zahrnutej do balíka služieb z dôvodov iných než je zrušenie letu, by sa toto nariadenie nemalo uplatňovať“. Poznamenávam však, že predmetom tohto sporu vo veci samej je iba veľké meškanie letu, ktorý je súčasťou balíka cestovných služieb, a nie zrušenie takého balíka služieb.


72      Právo na náhradu nákladov na letenku, ktoré má najmä cestujúci, ktorého let meškal aspoň päť hodín v súlade s článkom 6 ods. 1 písm. iii) nariadenia č. 261/2004, ktorý odkazuje na článok 8 ods. 1 písm. a) tohto nariadenia.


73      Podľa znenia bodu 31 rozsudku Aegean Airlines „[z] tohto jasného znenia uvedeného článku 8 ods. 2 vyplýva, že samotná existencia práva na náhradu vyplývajúceho zo smernice 90/314 postačuje na to, aby bolo možné vylúčiť, že cestujúci, ktorého let je súčasťou balíka cestovných služieb, môže požadovať náhradu nákladov na letenku od prevádzkujúceho leteckého dopravcu podľa nariadenia č. 261/2004“.


74      Pozri v tomto ohľade bod Error! Reference source not found. týchto návrhov.


75      Článok 4 ods. 6 prvý pododsek tejto smernice stanovuje, že „[a]k spotrebiteľ odstúpi od zmluvy [o balíku cestovných služieb], alebo z akejkoľvek príčiny, inej ako je chyba spotrebiteľa, organizátor zruší balík služieb pred dohovoreným termínom odchodu, spotrebiteľ bude oprávnený:      
a) buď prijať náhradný balík služieb ekvivalentnej alebo vyššej kvality, kde organizátor a/alebo maloobchodník je schopný mu takúto náhradu ponúknuť. Ak je zámena ponúknutého balíka služieb nižšej kvality, organizátor refunduje spotrebiteľovi tento rozdiel v cene;      
b) alebo dostať preplatené v čo najkratšom termíne všetky čiastky, ktoré zaplatil v súvislosti so zmluvou“.


76      Pozri rozsudok Aegean Airlines (body 32 až 34), ktorý v tejto súvislosti odkázal na moje návrhy vo veci Aegean Airlines (body 43 a 44, ako aj bod 64).


77      K derogačnej povahe výnimky uvedenej v tomto článku 8 ods. 2 pozri tiež moje návrhy vo veci Aegean Airlines (body 50 a 51).


78      V súlade s rozsudkom Sturgeon a i. (bod 69).


79      Okrem toho, že v prípade odstúpenia od zmluvy alebo zrušenia zmluvy o cestovných službách stanovuje článok 4 ods. 6 prvá zarážka smernice 90/314 (citovaný v poznámke pod čiarou 75 týchto návrhov) právo na náhradu, druhá zarážka tohto odseku 6 stanovuje právo na kompenzáciu za neplnenie zmluvy. V prípade, že nie je poskytnutý „významný podiel zmluvných služieb“, uvedený článok 4 ods. 7 stanovuje právo na kompenzáciu za chybné plnenie zmluvy vo výške „rozdiel[u] medzi ponúkanými a poskytnutými službami“. Článok 5 ods. 2 tretia a štvrtá zarážka tejto smernice stanovujú obmedzenia, ktoré môžu členské štáty pripustiťv prípade náhrady škôd vyplývajúcich z neplnenia alebo chybného plnenia zmluvy. Pozri tiež odôvodnenia 16 až 19 uvedenej smernice.


80      K režimu štandardnej a okamžitej náhrady, ktorý zaviedlo nariadenie č. 261/2004, pozri najmä moje návrhy vo veci Guaitoli a i. (C‑213/18, EU:C:2019:524, body 36 a nasl., ako aj citovanú judikatúru), ako aj rozsudok z 29. júla 2019, Rusu (C‑354/18, EU:C:2019:637, bod 28).


81      Pozri moje návrhy vo veci Aegean Airlines (body 63 a 64).


82      K ustanoveniam, ktoré sa výslovne týkajú tejto problematiky a ktoré sú uvedené v smernici 2015/2302, pozri bod 73 týchto návrhov. Pozri tiež návrh, ktorý predložila Komisia 13. marca 2013 na účely zmeny a doplnenia nariadenia č. 2061/2004 [COM (2013) 130 final], odôvodnenie 6 a zmenený a doplnený článok 3 ods. 6, v ktorom sa uvádza, že nariadenie č. 261/2004 sa vzťahuje aj na cestujúcich prepravovaných v súlade so zmluvami o balíkoch cestovných služieb, nedotýka sa však práv cestujúcich stanovených v smernici 90/314, a ďalej že cestujúci má právo podať žiadosti podľa tohto nariadenia a podľa tejto smernice, avšak nemôže v prípade tých istých skutočností kumulovať práva podľa týchto dvoch právnych aktov v prípade, keď práva chránia ten istý záujem alebo majú ten istý predmet, a napokon že toto nariadenie sa neuplatní vtedy, keď sa cesta zahrnutá do balíka služieb zruší alebo omešká z iných dôvodov, než sa zruší alebo omešká let.


83      Pozri rozsudok Aegean Airlines (bod 32), ako aj moje návrhy vo veci Aegean Airlines (body 40 až 46 a citované zdroje).


84      V odôvodnení spoločnej pozície, ktorú prijala Rada 18. marca 2003 (Ú. v. EÚ C 125 E, 2003, s. 70), a v oznámení Komisie z 25. marca 2003 [SEC(2003) 361 v konečnom znení, s. 3] sa zdôrazňuje, že zaťaženie prevádzkujúceho leteckého dopravcu povinnosťou náhrady a pomoci, ktorá vyplýva z budúceho nariadenia č. 261/2004, je jednoduchým a praktickým riešením, keďže tento dopravca má najlepšie predpoklady na to, aby zabezpečil uskutočnenie letov podľa plánu, a je prítomný na letiskách.


85      Aj keď sa nevzťahuje na prejednávanú vec (pozri bod 14 týchto návrhov).


86      V odôvodnení 36 a článku 14 ods. 5 smernice 2015/2302 sa totiž uvádza, že právo na náhradu alebo na zníženie ceny podľa tejto smernice nemá vplyv na práva cestujúcich podľa – okrem iného – nariadenia (ES) č. 261/2004, ďalej že cestujúci sú oprávnení uplatniť svoje nároky podľa tejto smernice a podľa tohto nariadenia a napokon, že náhrada alebo zníženie ceny udelené podľa tejto smernice a náhrada alebo zníženie ceny udelené na základe uvedeného nariadenia sa od seba odpočítajú, aby sa predišlo príliš veľkej náhrade.


87      Pozri oznámenie o výkladovom usmernení k nariadeniu č. 261/2004, uverejnené 15. júna 2016 (Ú. v. EÚ C 214, 2016, s. 5), osobitne oddiel 2.2.6 s názvom „Rozsah pôsobnosti nariadenia v súvislosti so smernicou o balíku cestovných služieb“.


88      Pozri v tejto súvislosti rozsudok Aegean Airlines (bod 38) a moje návrhy vo veci Aegean Airlines (body 58 a nasl., ako aj citovanú judikatúru).


89      K výhodám poskytnutým cestujúcim, na ktorých sa vzťahuje článok 7 nariadenia č. 261/2004, pozri najmä rozsudok z 29. júla 2019, Rusu (C‑354/18, EU:C:2019:637, body 26 až 31).


90      Pozri najmä rozsudok z 11. júla 2019, České aerolinie (C‑502/18, EU:C:2019:604, bod 31). K rozdeleniu zodpovednosti a nákladov súvisiacich s náhradou, ktorú zaplatí prevádzkujúci letecký dopravca v prípade veľkého meškania, pozri oznámenie Komisie z 19. decembra 2011 „Európska vízia pre cestujúcich: Oznámenie o právach cestujúcich vo všetkých druhoch dopravy“ [KOM(2011) 898 v konečnom znení, s. 12, bod 7.1].


91      Pozri moje návrhy vo veci Aegean Airlines (bod 66).


92      Nepopieram však, že normatívny systém vyplývajúci z kombinácie ustanovení nariadenia č. 261/2004 a ustanovení smernice 90/314 pred tým, ako ho objasnila smernica 2015/2302, nie je jedným z najľahšie uplatniteľných pre cestujúceho, ktorý uzavrel zmluvu o cestovných službách so spoločnosťou, v tomto prípade cestovnou kanceláriou, ale ktorý musí požiadať o paušálnu náhradu inú spoločnosť, a to prevádzkujúceho leteckého dopravcu (pozri tiež LAMBERTYE‑AUTRAND, M.‑C., c. d. v poznámke pod čiarou 16, s. 397, bod 29).


93      Pozri odpoveď tejto vlády citovanú v poznámke pod čiarou 59 týchto návrhov.


94      Česká vláda v tejto súvislosti odkazuje na rozsudok Sturgeon a i. (bod 69 in fine), v ktorom Súdny dvor rozhodol, že let, ktorý má aspoň trojhodinové meškanie, „nedáva cestujúcim právo na náhradu, ak letecký dopravca môže preukázať, že veľké meškanie je spôsobené mimoriadnymi okolnosťami, ktorým sa nedalo zabrániť ani vtedy, keď boli prijaté všetky primerané opatrenia, teda okolnosťami, ktoré sa vymykajú spod účinnej kontroly leteckého dopravcu“.